Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, March 28, 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/59/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4411206684
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:4411206684.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Nitra, so
sídlom v Nitre, Nám. J. Pavla II 7, IČO 35 593 008, zastúpenej splnomocnenkyňou Petruška &
partners s.r.o., so sídlom v Nitre, Kupecká 18, IČO: 47 254 882, proti žalovaným 1/ LESY Slovenskej
republiky, štátny podnik, so sídlom v Banskej Bystrici, Námestie SNP 8, IČO: 36 038 351, zastúpenému
splnomocnenkyňou Advokátska kancelária JAKUBČO, spol. s. r. o., so sídlom v Banskej Bystrici, Horné

záhrady 2, IČO: 50 570 897 a 2/ Slovenský pozemkový fond, so sídlom v Bratislave, Búdková 36, IČO:
17 335 345, o vydanie nehnuteľností, vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 4C/92/2011,
o dovolaní žalovanej 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 3. októbra 2018 sp. zn. 5Co/261/2017,
takto

r o z h o d o l :

Dovolanie odmieta.

Žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Zámky (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom
zo 16. marca 2017 č. k. 4C/92/2011-1196 I. uložil žalovanému 1/ povinnosť vydať a navrátiť žalobkyni
vlastnícke právo k a/ 17 nehnuteľnostiam vedeným Okresným úradom Nové Zámky, katastrálnym
odborom (ďalej tiež len „katastrálny úrad“) na LV č. XXX v katastrálnom území V. W. Q. ako parcely

registra „C“ č. XXXX/X, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX až XXXX, XXXX až XXXX, XXXX/X, XXXX/X a
XXXX - všetko lesné pozemky o výmerách XXXXXX m2, XXXXX m2, XXX m2, XXXX m2, XXXXX m2,
XXXXX m2, XXXX m2, XXXX m2, XXXX m2, XXXXXXX m2, XXXXX m2, XXXX m2, XXXX m2, XXXXX
m2, XXXXXX m2, XXXXX mX a XXXXX m2 spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha a b/ ďalším 6
nehnuteľnostiam v rovnakom katastrálnom území parc. č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X
a XXXX/X (taktiež lesné pozemky) o výmerách XXXX m2, XXX m2, XXXXX m2, XXXXX m2, XXXX m2

a XXXX m2, vytvoreným na základe geometrického plánu č. XX/XXXX vyhotoveného 25. apríla 2014
K.. C. F., autorizovaného rovnaký deň K.. K. U. a overeného katastrálnym úradom 12. mája 2014 pod č.
438/14, tvoriaceho súčasť rozsudku, aj v tomto prípade i spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha;
II. vo zvyšku žalobu voči žalovanému 1/ a žalobu voči žalovanému 2/ celkom zamietol; III. o trovách
konania medzi žalobkyňou a žalovaným 1/ rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania
právo a IV. žalovanému 2/ priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. §§ 2 a § 3, § 4 ods. 1 a §§ 5 a 6 zákona č. 161/2005
Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode
vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej tiež len „zákon č. 161/2005 Z. z.“) a § 3 ods. 1 zákona
č. 326/2005 Z. z. o lesoch, vecne potom záverom o čiastočnej dôvodnosti žaloby. Primárne sa zaoberal
otázkou vecnej (tzv. aktívnej aj pasívnej) legitimácie strán sporu a v tejto časti uviedol, že žalobkyňu

bolo predovšetkým v zmysle záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší
súd“ alebo „dovolací súd“) z jeho rozsudku sp. zn. 3Cdo/119/02, ako aj niektorých ďalších rozhodnutírôznych súdov (vrátane Ústavného súdu Slovenskej republiky - ďalej tiež len „ústavný súd“), treba
považovať za právnu nástupkyňu pôvodného vlastníka zapísaného v pozemkovej knihe (Ostrihomského
arcibiskupstva ako útvaru Rímskokatolíckej cirkvi ležiaceho mimo územia Slovenskej republiky) a to

na základe medzinárodnej dohody Československou republikou a Svätou stolicou „Modus vivendi“ z
januára 1928 medzi, pápežskej konštitúcie z 30. decembra 1977 a viacerých v rozsudku označených
apoštolských konštitúcií, ktorými bola (v rámci organizačnej štruktúry Rímskokatolíckej cirkvi) najskôr
zriadená samostatná Slovenská provincia a hranice cirkevnej jurisdikcie boli zosúladené so štátnymi
hranicami a následne zanikla niekdajšia Bratislavsko-trnavská arcidiecéza, zriadené boli nové diecézy

a právnym nástupcom a územiach dekanátov Nové Zámky, Štúrovo a Šurany sa stalo Biskupstvo Nitra.
Pasívne legitimovaným bol (i tu s odkazmi súdu prvej inštancie na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu
ajednouznesenieústavnéhosúdu)žalovaný1/akosprávcamajetkuštátuaprávnynástupcaniekdajších
Západoslovenských štátnych lesov, ktorý mal v správe nehnuteľnosti uvedené v reštitučnej výzve aj v
žalobe ku dňu 1. mája 2005 (nadobudnutia účinnosti zákona č. 161/2005 Z. z.), kde nebol rozhodujúcim
stav správy zapísaný v evidencii nehnuteľností; naopak však na dostatok pasívnej legitimácie nešlo

usudzovať u žalovaného 2/ (nielen preto, že žalobkyňa nepreukázala reálny stav správy vo vzťahu k
nehnuteľnostiam požadovaným od neho, ale tiež preto, že tieto žalovaný 2/ nadobudol do správy až na
základe delimitácie v roku 2012 preto, že u týchto nehnuteľností chýbal akýkoľvek dôkaz na existenciu
reštitučného titulu a okrem toho tu boli nezrovnalosti spochybňujúce identičnosť parcely č. 4906).
Všetky pozemky mali charakter lesných pozemkov a súčasti lesného pôdneho fondu, teda spôsobilého

predmetureštitúcie,bolitiežriadnešpecifikované(vprílohekreštitučnejvýzve)avýzvuopäťspoukazom
na judikatúru ústavného súdu bolo treba považovať za dostatočnú, resp. spĺňajúcu podmienky na ňu
kladené reštitučným zákonom; dôvodil tiež súd prvej inštancie, ktorý napokon vyhovenie žalobe v časti o
vydanie požadovanej dokumentácie len v rámci podľa zákona č. 161/2005 Z. z. odôvodnil nedostatkom
povinnosti správcu majetku štátu viesť všetku v žalobe uvádzanú dokumentáciu aj nepreukázaním

žalobkyňou, žeby žalovaný 1/ takouto dokumentáciou disponoval.

3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací na odvolanie žalovaného 1/ rozsudkom z 3. októbra 2018 sp. zn.
5Co/261/2017 vyššie priblížený rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, týkajúcej
sa parciel č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX až XXXX, XXXX až XXXX, ako aj parciel č. XXXX/X a XXXX/X

vytvorených geometrickým plánom uvedeným pod 1. zhora podľa § 387 ods. 1 aj 2 Civilného sporového
poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z. v znení zákona č. 87/2017 Z. z. a dnes už i neskorších zmien a
doplnení, ďalej tiež len „C. s. p.“) potvrdil a vo vyhovujúcej časti, týkajúcej sa ostatných nehnuteľností
(rozumej zvyšných 7 parciel registra „C“ a zvyšné 4 parcely vytvorené geometrickým plánom), ako
aj v časti trov konania žalobkyne a žalovaného 1/ rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1

písm. b/ a c/ a § 391 ods. 1 C. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prisvedčil síce odvolacej
námietke, podľa ktorej súd prvej inštancie nevenoval dostatočnú pozornosť otázke zákonných prekážok
vydania nehnuteľností (tu v podobe štátnych prírodných rezervácií v príslušným stupňom ochrany) a
jeho rozhodnutie tak čiastočne bolo nepreskúmateľným pre nedostatok náležitého odôvodnenia i pre
nevykonanie (v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci) navrhovaných dôkazov; tam, kde ale

odvolateľ zákonnou prekážkou vydania neargumentoval, jeho odvolanie nepovažoval za dôvodné. Nad
rámec stotožnenia sa s dôvodmi súdu prvej inštancie vrátane reprodukcie už ním použitých ustanovení
zákonov č. 161/2005 Z. z. a o lesoch a právneho zdôvodnenia svojho rozhodnutia ust. čl. 16 ods. 2 a 4
Listiny základných práv a slobôd (uvedenej ústavným zákonom č. 23/1991 Zb.), čl. 7 ods. 5 a čl. 24 ods.
3 Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných

zákonov), čl. 1, čl. 2 ods. 1 a čl. 3 ods. 1 a 4 Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou
stolicou (príloha oznámenia ministerstva zahraničných vecí SR č. 326/2001 Z. z.), § 4, § 5 ods. 2 a
§ 22 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských
spoločností v znení neskorších zmien a doplnení v spojení s bodom 13 prílohy tohto zákona a odkazmi
na Kódex kanonického práva prijatý v roku 1983 a kánony 7, 27, 42 až 48 a 920 až 930 Kódexu

kánonov východných cirkví prijatého v roku 1990 zdôraznil vyriešenie otázok právneho nástupníctva
útvarov Rímskokatolíckej cirkvi na území Slovenskej republiky po Ostrihomskom arcibiskupstve a
statusu oprávnenej osoby spojeného s tzv. aktívnou legitimáciou u žalobkyne z prejednávanej veci
súdnou praxou (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/200/2010, 4Cdo/10/99, 5Cdo/139/2010 aj
3Cdo/119/02).

4. Ani odvolacie námietky, týkajúce sa neurčitosti (a neplatnosti) reštitučnej výzvy pre absenciu
parcelných čísel nehnuteľností majúcich sa vydať a nepreukázanie spôsobu, akým nehnuteľnosti prešli
na štát, nepovažoval za opodstatnené, keď jednak poukázal na to, že zákon č. 161/2005 Z. z. svýnimkou písomnej formy výzvy a jej adresnosti neustanovil žiadne ďalšie obsahové náležitosti tohto
jednostranného právneho úkonu a tento preto treba posudzovať z hľadiska všeobecných náležitostí
prejavu vôle podľa § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších

zmien a doplnení), najmä tu ale podľa neho treba mať na zreteli naplnenie zmyslu a účelu celého
reštitučného zákonodarstva, ktorým nemôže byť znemožnenie nadobudnutia vlastníctva oprávneným
osobám, ale naopak ním musí byť dosiahnutie takého stavu usporiadania majetkových práv, aký by
tu nepochybne existoval, nebyť obdobia neslobody (náprava majetkových krívd). Naplnenie ideálov
spravodlivosti odôvodňuje i extenzívny výklad aplikovaných zákonných ustanovení (III. ÚS 373/2012),

resp. čo najústretovejšiu interpretáciu zákona súdmi, doplnil tiež odvolací súd, ktorý o. i. uviedol i to, že
v prejedávanej veci bol preukázaný dôvod na navrátenie vlastníctva podľa § 3 ods. 1 písm. c/ zákona
č. 161/2005 Z. z. a dôvodnou nebola ani námietka zánikom práva pre jeho neuplatnenie v zákonom
ustanovenej prekluzívnej lehote (keďže žalobkyňa žalobu podala ešte pred uplynutím lehoty podľa § 5
ods. 3 zákona).

5. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu v časti, v ktorej ním bol potvrdený rozsudok súdu prvej
inštancie, podal dovolanie žalovaný 1/ (ďalej tiež „dovolateľ“), vyvodzujúc jeho prípustnosť z ustanovení
§ 421 ods. 1 písm. a/ aj b/ C. s. p. Odvolací súd sa podľa neho odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu v otázke zániku práva z dôvodu nepreukázania dôvodu prechodu vlastníckeho
práva na štát či obec v zmysle § 3 zákona č. 161/2005 Z. z. (kde aj pre prípad snahy argumentovať

hospodárskou zmluvou z 1. apríla 1980 ide len o prevod správy majetku a nie o nadobudnutie
vlastníckeho práva, navyše s doložením listiny až v priebehu konania, t. j. po uplynutí prekluzívnej
lehoty). O otázku dovolacím sú-dom dosiaľ neriešenú potom podľa dovolateľa ide u otázky, či je možné
§ 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. vykladať tak, že prevzatie bez právneho dôvodu (písm. h/) je bez
potreby ďalšieho dokazovania a doloženia príslušných listín, ktoré vyvolali zmenu vlastníckeho práva,

aplikovateľné vo všetkých prípadoch, kde nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu a nie je preukázaná
existencia iného reštitučného titulu (v zmysle písm. a/ až g/ a písm. i/ až j/ zákona - presnejšie opäť len
ustanovenia, o ktorom je tu reč, pozn. najvyššieho súdu). Navrhol preto zmenu rozsudku odvolacieho
súdu v napádanej časti zamietnutím žaloby, eventuálne zrušenie rozsudku v napádanej časti a vrátenie
veci odvolaciemu súdu (v rozsahu zrušenia) na ďalšie konanie.

6. Žalobkyňa dovolací návrh nepodala.

7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podala za účinnosti C. s.
p. v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C. s. p.) strana, v ktorej neprospech bol vydaný (v napádanej

časti) rozsudok odvolacieho súdu (§ 424 C. s. p.), a to za splnenia podmienky jej právneho zastúpenia
i spísania dovolania na to zákonom určenou osobou (§ 429 ods. 1 C. s. p. v spojení s príslušnými
ustanoveniami zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene živnostenského zákona v znení
neskorších zmien a doplnení), skúmal predovšetkým bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred
bodkočiarkou C. s. p.), či sú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho

prieskumu. Dospel pritom k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie, prečo bol podľa
neho namieste takýto postup (§ 451 ods. 3 veta prvá C. s. p.), uvádza nasledovné:

8. Dovolanie je i za aktuálnej úpravy procesného práva (tak ako v podmienkach skoršej úpravy)
mimoriadnym opravným prostriedkom (nejde tu o „ďalšie odvolanie“) a dovolací súd nesmie byť

vnímaný (sporovými stranami ani sebou samým) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by
bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (v tejto súvislosti porovnaj napríklad
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/165/2017, 3Cdo/14/2017, 4Cdo/157/2017, 5Cdo/155/2016,
či 8Cdo/67/2017).

9. Práve naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V
zmysle § 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421

C. s. p.

10. Žalovaný 1/ v dovolaní uviedol, že prípustnosť jeho dovolania vyplýva z ustanovenia § 421 ods. 1
písm. a/ C. s. p., ako aj z písmena b/ rovnakého zákonného ustanovenia.11. Podľa § 421 ods. 1 C. s. p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu (písmeno a/), a/alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená (písmeno b/).

12. Skutkovú podstatu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. (odklon odvolacieho

súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu) dovolateľ tvrdil vo vzťahu k absencii
konkrétneho dôkazu o odňatí nehnuteľností tvoriacich predmet sporu a pre zánik (preklúziu) práva ako
následok takéhoto nepreukázania (na čo odvolací súd neprihliadol, hoci tak po správnosti urobiť mal).
Za výraz ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, od ktorej sa takto mal odvolací súd odkloniť,
označil (pominúc iné v dovolaní uvedené, avšak dovolacím súdom nevydané rozhodnutia) uznesenie
najvyššieho súdu z 28. septembra 2010 sp. zn. 4Cdo/247/2009.

13. V prípade dovolania, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.,
ide podobne ako u dovolaní podľa § 420 C. s. p. prípustnosť a dôvodnosť dovolania takpovediac ruku v
ruke - čo znamená, že aj tu je dovolanie dôvodným len vtedy, ak je zároveň prípustným, teda keď sa ním
dôvodne tvrdí, že odvolací súd sa pri riešení právnej otázky, od ktorej záviselo jeho rozhodnutie, odklonil

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a naopak toto nie je prípustným a ani dôvodným,
ak tu tvrdeného odklonu niet (tu porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 25. novembra 2021 sp. zn.
6Cdo/201/2018).

14. V prejednávanej veci dovolateľovi v tom, žeby sa odvolací súd dopustil tvrdeného odklonu, za pravdu

dať nejde.

14. Uznesením, o ktorom je reč, dovolací súd ešte v podmienkach skoršej procesnej úpravy
(Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) zrušil rozsudok
odvolacieho súdu, ktorým došlo k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie (skôr stupňa) zamietajúceho

žalobu inej organizačnej zložky tej istej cirkvi ako v prejednávanej veci proti rovnakým žalovaným,
avšak pre odňatie (dovolateľke) možnosti konať pred sú-dom zapríčinené nedostatočným odôvodnením
rozsudku, ktorým nebola poskytnutá odpoveď na špecifický argument o všeobecnej dostupnosti
pozemnoknižných vložiek i dokumentov v nich uvedených (verejných listín ako takých dostupných aj
žalovaným), z ktorého dôvodu tiež vznikla otázka dôvodnosti trvania na ich pripájaní k reštitučnej výzve.

15.Vtakomtouznesenísícedovolacísúdvoforme„obiterdicta“(poznámkynaokraj)zaujalajstanovisko
k správnej (ústavne konformnej) interpretácii úpravy rozhodnej aj v tentoraz posudzovanej veci, pri
oboznámení sa s celou takouto argumentáciou (nielen výňatkom z nej ponúkaným dovolaním) však
muselo byť zrejmé, že odôvodnenie napádaného rozsudku odvolacieho súdu takúto argumentáciu

dovolacieho súdu prevzalo (čo principiálne vylučovalo, aby tu došlo k odklonu).

16. Najvyšší súd totiž v uznesení uvádzanom v dovolaní uzavrel (o. i.) nasledovné:

Z hľadiska podstaty vzniku subjektívneho práva na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam

je zákon č. 161/2005 Z. z. právnou skutočnosťou zakladajúcou toto právo pri splnení podmienok
stanovených v tomto zákone. Vznik tohto práva je zároveň sprevádzaný vznikom povinnosti vydať
nehnuteľné veci, ku ktorým sa žiada navrátiť vlastníctvo. Podmienkami vzniku práva na navrátenie
vlastníctva k nehnuteľnostiam sú existencia oprávnenej osoby, prechod vlastníckeho práva tejto
osoby k nehnuteľným veciam vymedzeným v zákone na štát alebo na obec v rozhodnom období z

dôvodu určeného zákonom (reštitučného dôvodu) a existencia povinnej osoby. Ustanovenie § 5 ods.
1 uvedeného zákona sa netýka podmienok vzniku práva na navrátenie vlastníctva, ale upravuje len
spôsob jeho uplatnenia, a to tak, že ho treba uplatniť výzvou, že táto výzva musí mať písomnú
formu, že musí byť urobená do 30. apríla 2006 a že v tejto lehote musí byť preukázaný prechod
vlastníctva k nehnuteľným veciam na štát alebo na obec z niektorého reštitučného dôvodu vymedzeného

v § 3 tohto zákona, pričom následkom neuplatnenia práva v stanovenej lehote je jeho zánik. Bolo vecou
oprávnenej osoby, či právo na navrátenie vlastníctva v určenej lehote uplatní, alebo či ho neuplatní a
nechá uplynutím lehoty zaniknúť. K zániku práva by však došlo aj v prípade, ak by nebola dodržaná
písomná forma výzvy alebo ak by z výzvy nebolo zrejmé, resp. zistiteľné, ku ktorým nehnuteľnostiammá byť prinavrátené vlastníctvo alebo ak by nebol preukázaný dôvod prechodu vlastníctva na štát alebo
na obec v zmysle § 3 zákona č. 161/2005 Z. z. Samotnú výzvu však nebolo možné považovať za právny
úkon, pretože s ňou nebol spojený vznik práva na navrátenie vlastníctva, pretože, ako už bolo uvedené,

vznik tohto práva bol podmienený splnením iných podmienok. Výzvou sa len malo uplatniť existujúce
právo. Ak by vznik práva bol spojený až s doručením písomnej výzvy v zákonom určenej lehote, potom
by sa nemohlo uplatniť ustanovenie o zániku tohto práva jeho neuplatnením, lebo by nemalo čo zaniknúť
(zaniknúť môže len existujúce právo). Na takúto výzvu preto nebolo možné klásť prísne formálne a
obsahové požiadavky vyžadované zákonom pre platnosť právnych úkonov.

Zákon č. 161/2005 Z. z. je podľa predmetu v ňom obsiahnutej právnej úpravy reštitučným predpisom,
ktorého účelom je zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd. Orgány štátu sú pri aplikácii
a interpretácii tohto predpisu povinné postupovať v súlade so zákonnými záujmami subjektov, ktorých
ujma má byť aspoň čiastočne kompenzovaná. K splneniu jeho účelu a cieľa je preto nutné, aby súdy
interpretovali tento predpis vo vzťahu k oprávneným osobám čo najústretovejšie v duchu snahy o

zmiernenie niektorých majetkových krívd, v dôsledku ktorých k prechodu majetku došlo. Z hľadiska
interpretácie § 5 ods. 1 uvedeného zákona to potom znamená, že pre riadne uplatnenie práva na
navrátenie vlastníctva bolo postačujúce, ak v písomnej výzve doručenej povinnej osobe do 30.
apríla 2006, boli nehnuteľnosti, ku ktorým sa uplatnilo právo na navrátenie vlastníctva, označené hoci
aj len odkazom na konkrétne pozemnoknižné vložky v konkrétnom katastrálnom území, a rovnako

bolo postačujúce, ak reštitučný dôvod v zmysle § 3 zákona bol preukázaný hoci aj len odkazom
na dokument zapísaný v pozemnoknižných vložkách, z ktorého bol tento dôvod zistiteľný. Podľa § 68
zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam
(katastrálnyzákon)vzneníplatnomvčasedoručeniavýzvyžalovanýmboltotižkatastrálnyoperát(súbor
dokumentačných materiálov obsahujúcich údaje katastra z jedného katastrálneho územia) verejný,

každý mal právo doň nahliadať a robiť si z neho výpisy, odpisy alebo náčrty. V zmysle § 69 tohto
zákona správa katastra bola povinná na požiadanie vyhotoviť potvrdený výpis alebo potvrdenú kópiu
z pozemkových kníh, pričom tieto listiny boli označené za verejné listiny. Verejne dostupnou listinou s
možnosťou jej vyžiadania z príslušného archívu bol aj dokument zistiteľný z pozemnoknižných
vložiek, na základe ktorého bolo zapísané vlastnícke právo štátu.

17. K tvrdenému odklonu od takéhoto rozhodnutia by mohlo dôjsť len v prípade takej interpretácie
ustanovenia § 5 zákona č. 161/2005 Z. z. odvolacím súdom, ktorou by sa tento zasadil za významový
protiklad uzavretého dovolacím súdom, tu však o taký prípad nešlo.

18. Pokiaľ mal dovolateľ ním tvrdeným „odklonom“ na mysli nepreukázanie tvrdeného odvolacím súdom
(resp. pred ním tiež súdom prvej inštancie), teda rozhodnutie v prospech žalobkyne napriek absencii
dôkazu o preukázaní uplatneného reštitučného dôvodu (v lehote ustanovenej zákonom) v spojení s
nedostatočnýmzdôvodnením(podložením)záveruopreukázanídôvodunanavrátenievlastníctvapodľa
§ 3 ods. 1 písm. c/ zákona (tu porovnaj záver bodu 41 na strane 26 napádaného rozsudku

odvolacieho súdu), šlo by o vadu, ktorú by šlo namietať len dovolaním opretým o iný dovolací
dôvod (zmätočnosť) a aj iný dôvod prípustnosti dovolania (postup súdu na ujmu práva strany sporu
na spravodlivý proces). Dovolateľ však dovolanie aj z tohto dôvodu nepodal, čo za stavu viazanosti
dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 C. s. p.) neumožňovalo skúmanie, či výsledok konania
na odvolacom súde je tu opisovanou vadou zaťažený.

19. Pri uplatnení dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci je dovolateľ
povinný dovolací dôvod vymedziť tvrdením nesprávneho právneho posúdenia takej právnej otázky, od
ktorejzáviselorozhodnutieodvolaciehosúduapriktorejriešenísaodvolacísúdbuďodklonilodustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola

vyriešená alebo, (nie v tejto veci) ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolateľ je teda
povinný jednak sformulovať právnu otázku, ktorá bola pre rozhodnutie odvolacieho súdu (predstavujúce
primárny predmet prieskumu v dovolacom konaní) rozhodujúcou a okrem toho v dovolaní jednoznačne
uviesť i to, v čom vidí prípustnosť dovolania, t. j. ktorý z predpokladov uvedených v § 421 ods. 1 písm. a/
až c/ C. s. p. podľa neho zakladá prípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku (bez ohľadu na

to, že týmto, teda voľbou dovolateľa medzi jednotlivými skutkovými podstatami nesprávneho právneho
posúdenia veci, vtelenými do jednotlivých písmen § 421 ods. 1 C. s. p. už dovolací súd viazaný nie je a
ani prípadný omyl v tom, o ktorú z nich - ak vôbec o niektorú - v skutočnosti pôjde, nepôjde sankcionovať
odmietnutím dovolania). Pri formulovaní rozhodnej právnej otázky pritom treba zohľadniť to, že musíísť o otázku právnu (questio iuris) a nie otázku skutkovú (questio facti), ako
i to, že závislosťou rozhodnutia odvolacieho súdu práve od vyriešenia takejto (nie inej) otázky treba
rozumieť tiež praktický zákaz vyvodzovania prípustnosti dovolaní aj z takých otázok, ktoré v konaní buď

vôbec spornými neboli, alebo pre rozhodnutie súdu význam nemali (len otázky akademického rázu bez
schopnosti akejkoľvek odpovede na ne ovplyvniť výsledok konania v konkrétnej veci).

20. Práve v tom, čo bolo uvedené v predošlom odseku, tkvel tiež dôvod, pre ktorý nešlo
usúdiť na prípustnosť dovolania z prejednávanej veci ani v časti opieranej o úpravu z § 421 ods. 1 písm.

b/ C. s. p. Nebolo to tak pritom preto, žeby sa dovolateľ nepokúsil o formuláciu rozhodnej právnej otázky
a ani preto, žeby táto otázka (ktorej podstatou bola požiadavka na odpoveď, a/ či je možným
uvedenie v reštitučnej výzve viacerých reštitučných dôvodov - ako eventualít a b/ či uvedením dôvodu
podľa § 3 ods. 1 písm. h/ zákona č. 161/2005 Z. z. - popri inom dôvode - možno eliminovať stav neistoty
oprávnenej osoby o existencii primárne uplatneného dôvodu, resp. o jeho naplnení a či v prípade
nástupu takéhoto „záložného“ reštitučné-ho dôvodu nie je potrebné dokazovanie na preukázanie jeho

existencie) nemala povahu otázky právnej, ale preto, že v tomto konkrétnom prípade od vyriešenia
takejto otázky (rozumej hociktorej z vyššie načrtnutých podotázok, ktoré dovolaním nastolená otázka
obsahuje) akýmkoľvek do úvahy prichádzajúcim spôsobom rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo.

21. Opätovne sa tu totiž žiada pripomenúť, že odvolací súd v prejednávanej veci nezaložil svoje

rozhodnutie v neprospech dovolateľa na závere o prípustnosti kumulácie reštitučných dôvodov (titulov)
v reštitučnej výzve a ani na inom závere o potrebe konštatovania existencie reštitučného dôvodu podľa
§ 3 ods. 1 písm. h/ zákona č. 161/2005 Z. z. (ako dôsledku výpadku, resp. nepreukázania podmienok
pre nástup primárne použitého dôvodu podľa písmena c/ tu spomínaného ustanovenia), ale výslovne
na závere o preukázaní dôvodu uvedeného v § 3 ods. 1 písm. c/ zákona č. 161/2005 Z. z. (kde

vzhľadom na obmedzenie sa dovolateľom na dovolací dôvod podľa § 421 C. s. p. bolo
bez významu, či takýto záver bol správny, podložený a patrične odôvodnený). V takejto situácii by
však dovolateľovi žiadna odpoveď na ním položenú otázku nemohla žiadnym spôsobom pomôcť, keďže
v zmysle už vyššie priblížených záverov z uznesenia sp. zn. 4Cdo/247/2009 na reštitučnú
výzvu nejde nazerať ako na právny úkon a aj keby toto platiť nemalo, v prípadoch druhovo totožných

s tým z prejednávanej veci by naplneniu zmyslu a účelu reštitučného zákonodarstva (vrátane zákona
č. 161/2005 Z. z.) mohla poslúžiť len interpretácia prikazujúca si „záložný“ (nadbytočne
uplatnený) dôvod nevšímať. Napokon za stavu konštatovania existencie prvšieho reštitučného dôvodu
(a nie toho takpovediac zvyškového) by aj prípadné odpovede na otázku ako postupovať v prípade
nástupu takéhoto zvyškového dôvodu boli len akademickými, výsledok sporu v tejto veci by ale ovplyvniť

nemohli.

22. Dovolací súd riadiaci sa všetkými zhora uvedenými úvahami preto dovolanie (ako celok) odmietol
podľa § 447 písm. c/ C. s. p. (ako neprípustné) bez toho, aby mal možnosť zaujať k otázkam nastoleným
dovolaním vecné stanovisko.

23. Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3
veta druhá C. s. p.).

24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.