Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, July 31, 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/200/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7210202634
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Sopková Maximová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7210202634.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobkyne: P.. P. L. správkyne konkurznej podstaty úpadcu C.
P. X. B., spotrebné družstvo v konkurze, IČO: XX XXX XXX, sídlo O. XXXX/X, XXX XX X. B., právne
zastúpenej P.. A. X., advokátom so sídlom advokátskej kancelárie V. X. B., C. XX/XX, proti žalovanému
v 1. rade P. A., bytom K. XX, A., žalovanej v 2. rade F.J. Q., B. G. XX, A., žalovanej v 3. rade Ľ. V., B.
G. X, A.D., žalovanej v 4. rade A. O., B. A. XX, A., žalovanej v 5. rade J. A., bytom O. X, A., žalovanej

v 6. rade F. X., bytom V. XX, A., žalovanému v 7. rade Q. A., B. A. X. XXX, žalovanej v 8. rade M.
K., B. B. XXXX/X, A., žalovanej v 9. rade T. A., B. K. XX, A., žalovanej v 10. rade F. V., bytom H. XX/
XX, K. X. O.Á., žalovanej v 11. rade Š. U., bytom C. XXX/X, A., žalovanej v 12. rade F. A., B. L. XX,
A., žalovanej v 13. rade A. A., B. I. X. XX, A. právne zastúpenej P.. J. F., X.., advokátom so sídlom
advokátskej kancelárie P. XX, A., žalovanej v 14. rade M. V., B. B. XXXX/X, A., žalovanej v 15. rade
M. D., B. J. XXX, A.Š. - H., žalovanej v 16. rade Q. V., B. G. X, A., žalovanej v 17. rade B. P., bytom

B. XX, A., žalovanej v 18. rade F. Z., B. L. Z. C. XXX, H. Q., žalovanému v 19. rade F. T., B. A. XXX,
X., zastúpenému opatrovníčkou D. J., pracovníčkou Okresného súdu Košice II, žalovanej v 20. rade F.
B., B. V. XXX/XX, L. X. O., žalovanej v 21. J. T. B., B. B. XXX, H. A. - H., žalovanému v 22. rade J. G.,
B. L. X, A., žalovanej v 23. rade L. K., B. C. XXX/X, A., zastúpenej opatrovníčkou D. J., pracovníčkou
Okresného súdu Košice II, žalovanej v 24. rade T. X., B. B. XX, A., žalovanej v 26. rade F. G., B. N.
XX, A., zastúpenej opatrovníčkou D. J., pracovníčkou Okresného súdu Košice II, žalovanej v 27. rade

F. T., B. L. XX, A., zastúpenej opatrovníčkou D. J., pracovníčkou Okresného súdu Košice II, žalovanej
v 28. rade A. U., B. N. X, A., žalovanej v 29. rade P. Q., B. B. XXX, H. A. - H., žalovanej v 30. J. U. F.,
B. Č. XXXX/X, A., žalovanej v 31. rade H. Q., bytom O. XX, A. a žalovanej v 32. rade F. L., B. L. XX,
A. v konaní o zaplatenie 6.057,60 eur, o odvolaní žalovaných v 1., 4., 13., 20., 22., 24. a 32 rade proti
rozsudku Okresného súdu Košice II zo 7.decembra 2010 č.k. 45C/22/2010-50 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok v jeho napadnutom výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a v rozsahu zrušenia
vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Predmetom konania je nárok žalobkyne proti žalovaným v 1. až 32. rade na zaplatenie celkovej istiny
6.057,60 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody, ktorá vznikla v dôsledku schodku na zverených
hodnotách, za ktoré žalovaní v 1. až 32. rade zodpovedali ako zamestnanci žalobkyne na základe dohôd
o hmotnej zodpovednosti, a to nasledovne: žalovaného v 1. rade na zaplatenie 1.122,78 eur spolu s

prísl., žalovanú v 2. rade na zaplatenie 1.138,85 eur s prísl., žalovanú v 3. rade na zaplatenie 1.149,60
eur s prísl., žalovanú v 4. rade na zaplatenie 207,03 eur s prísl., žalovanú v 5. rade na zaplatenie 137,22
eur s prísl., žalovanú v 6. rade na zaplatenie 114,65 eur s prísl., žalovaného v 7. rade na zaplatenie
134,17 eur s prísl., žalovanú v 8. rade na zaplatenie 74,65 eur s prísl., žalovanú v 9. rade na zaplatenie
107,91 eur s prísl., žalovanú v 10. rade na zaplatenie 77,14 eur s prísl., žalovanú v 11. rade na zaplatenie
98,55 eur s prísl., žalovanú v 12. rade na zaplatenie 29,84 eur s prísl., žalovanú v 13. rade na zaplatenie

29,84 eur s prísl., žalovanú v 14. rade na zaplatenie 50,62 eur s prísl., žalovanú v 15. rade na zaplatenie
56,66 eur s prísl., žalovanú v 16. rade na zaplatenie 162,78 eur s prísl., žalovanú v 17. rade na zaplatenie75,91 eur s prísl., žalovanú v 18. rade na zaplatenie 66,65 eur s prísl., žalovaného v 19. rade na
zaplatenie 171,58 eur s prísl., žalovanú v 20. rade na zaplatenie 69,51 eur s prísl., žalovanú v 21. rade
na zaplatenie 104,50 eur s prísl., žalovaného v 22. rade na zaplatenie 130,15 eur s prísl., žalovanú v 23.

rade na zaplatenie 58,28 eur s prísl., žalovanú v 24. rade na zaplatenie 220,18 eur s prísl., žalovanú v
25. rade na zaplatenie 47,97 eur s prísl., žalovanú v 26. rade na zaplatenie 29,84 eur s prísl., žalovanú v
27. rade na zaplatenie 29,84 eur s prísl., žalovanú v 28. rade na zaplatenie 29,84 eur s prísl., žalovanú v
29. rade na zaplatenie 29,84 eur s prísl., žalovanú v 30. rade na zaplatenie 207,33 eur s prísl., žalovanú
v 31. rade na zaplatenie 64,03 eur s prísl., žalovanú v 32. rade na zaplatenie 29,84 eur s prísl.

Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom zo 7.decembra 2010 č.k.
45C/22/2010-50 v spojení s opravným uznesením zo 7. januára 2011 č.k. 45C/22/2010-62 rozhodol, že
žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť žalobcovi 956,81 €, žalovaný v 2. rade je povinný zaplatiť žalobcovi
1.069,14 €, žalovaný v 3. rade je povinný zaplatiť žalobcovi 850,60 €, žalovaný v 4. rade je povinný
zaplatiť žalobcovi 207,03 €, žalovaný v 6. rade je povinný zaplatiť žalobcovi 114,65 €, žalovaný v 8. rade

je povinný zaplatiť žalobcovi 47,93 €, žalovaný v 9. rade je povinný zaplatiť žalobcovi 107,91 €, žalovaný
v 10. rade je povinný zaplatiť žalobcovi 77,14 €, žalovaný v 12. rade je povinný zaplatiť žalobcovi 29,84
€, žalovaný v 13. rade je povinný zaplatiť žalobcovi 29,84 €, žalovaný v 14. rade je povinný zaplatiť
žalobcovi 50,62 €, žalovaný v 16. rade je povinný zaplatiť žalobcovi 162,78 €, žalovaný v 17. rade je
povinný zaplatiť žalobcovi 46,04 €, žalovaný v 18. rade je povinný zaplatiť žalobcovi 66,65 €, žalovaný v

19. rade je povinný zaplatiť žalobcovi 111,83 €, žalovaný v 20. rade je povinný zaplatiť žalobcovi 69,51
€, žalovaný v 21. rade je povinný zaplatiť žalobcovi 21,38 €, žalovaný v 22. rade je povinný zaplatiť
žalobcovi 130,15 €, žalovaný v 23. rade je povinný zaplatiť žalobcovi 58,29 €, žalovaný v 24. rade je
povinný zaplatiť žalobcovi 220,18 €, žalovaný v 26. rade je povinný zaplatiť žalobcovi 29,84 €, žalovaný
v 28. rade je povinný zaplatiť žalobcovi 26,52 €, žalovaný v 30. rade je povinný zaplatiť žalobcovi 175,46

€, žalovaný v 31. rade je povinný zaplatiť žalobcovi 64,03 €, žalovaný v 32. rade je povinný zaplatiť
žalobcovi 29,84 €, všetci do 15-tich dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Ďalším výrokom súd prvého stupňa vyhradil, že o trovách konania bude rozhodnuté osobitným
uznesením.

Súd prvého stupňa uznesením z 12. októbra 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 17. decembra 2009,
zastavil konanie v dôsledku čiastočného späťvzatia návrhu žalobkyňou a zároveň vylúčil na samostatné
konanie nárok žalobkyne na zaplatenie 956,81 eur vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, 1.069,14 eur
vo vzťahu k žalovanej v 2. rade, 850,60 eur vo vzťahu k žalovanej v 3. rade, 207,03 eur vo vzťahu k

žalovanej v 4. rade, trov konania vo vzťahu k žalovanej v 5. rade, 114,65 eur vo vzťahu k žalovanej v 6.
rade, trov konania vo vzťahu k žalovanému v 7. rade, 47,93 eur vo vzťahu k žalovanej v 8. rade, 107,91
eur vo vzťahu k žalovanej v 9. rade, 77,14 eur vo vzťahu k žalovanej v 10. rade, trov konania vo vzťahu
k žalovanej v 11. rade, 29,84 eur vo vzťahu k žalovanej v 12. rade, 29,84 eur vo vzťahu k žalovanej v
13. rade, 50,62 eur vo vzťahu k žalovanej v 14. rade, trov konania vo vzťahu k žalovanej v 15. rade,

162,78 eur vo vzťahu k žalovanej v 16. rade, 46,04 eur vo vzťahu k žalovanej v 17. rade, 66,65 eur vo
vzťahu k žalovanej v 18. rade, 111,83 eur vo vzťahu k žalovanému v 19. rade, 69,51 eur vo vzťahu k
žalovanej v 20. rade, 21,38 eur vo vzťahu k žalovanej v 21. rade, 130,15 eur vo vzťahu k žalovanému
v 22. rade, 58,29 eur vo vzťahu k žalovanej v 23. rade, 220,18 eur vo vzťahu k žalovanej v 24. rade,
29,84 eur vo vzťahu k žalovanej v 26. rade, trov konania vo vzťahu k žalovanej v 27. rade, 26,52 eur vo

vzťahu k žalovanej v 28. rade, trov konania vo vzťahu k žalovanej v 29. rade, 175,46 eur vo vzťahu k
žalovanej v 30. rade, 64,03 eur vo vzťahu k žalovanej v 31. rade, 29,84 eur vo vzťahu k žalovanej v 32.
rade, s tým, že o trovách celého konania bude rozhodnuté v tomto samostatnom konaní.

Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa preukázané, že v prevádzkovej jednotke žalobkyne

č. 003 supermarket Belehradská 20, Košice bolo vykonanou inventarizáciou za obdobie od 23.02.2000
do 02.06.2001 vyčíslené manko vo výške 298.006,- Sk, čo vyplynulo z inventarizačného zápisu zo
dňa 02.06.2001 až 03.06.2001. V týchto dňoch vykonala inventarizačná komisia kontrolnú inventúru
pokladničnej hotovosti, zásob tovaru, obalov a storno 4/01, pričom po spísaní pokladničnej hotovosti bol
všetok tovar riadne premeraný, prevážený, prepočítaný, inventúrne stavy boli zavedené do počítača,

po vytlačení inventúrnych súpisných listov boli tieto ešte raz prekontrolované, chyby opravené, zápis do
inventúrnych záznamov previedli vedúci inventarizačnej komisie, spolu s jej troma členmi, na základe
príkazu na vykonanie inventúry č. 49/01. Následne bolo vypracované rozúčtovanie manka vzniknutého
za uvedené obdobie tak, ako sa nachádza na čl. 13 spisu.Zo zápisu mimoriadneho zasadnutia UIK z 28. februára 2002 prvostupňový súd zistil, že s prítomnými
pracovníkmi predmetnej prevádzkovej jednotky bolo prejednané vyčíslené manko. Zamestnanci uviedli,

že sú pri odchode kontrolovaní, že na prevádzke je nedostatok zamestnancov a nedostatočný ochranný
systém, predajňu nebolo možné ustrážiť, predajňu otvárali a uzamykali zástupkyne vždy za prítomnosti
ďalšej pracovníčky. V priebehu pracovnej doby vykonávali vedúci a zástupkyne kontrolu pokladníčok,
pri konzumácii stravy pracovníci boli povinní preukázať sa pokladničným dokladom, preto niektoré
pracovníčky vyjadrili svoju neochotu uhradiť vzniknuté manko, niektoré súhlasili s tým, aby boli na

vzniknuté manko započítané kaucie, niektoré súhlasili so splátkami. Z predložených mzdových listov a
prehľadu kaucií jednotlivých zamestnancov mal súd prvého stupňa za preukázanú výšku mzdy a výšku
uhradených kaucií u jednotlivých zamestnancov.

Žalovaní vo svojich účastníckych výpovediach zhodne poukazovali nedostatočný počet zamestnancov,
nedostatočnú ochranu prevádzky, na ktorej síce bol zriadený kamerový systém, avšak ten bol iba

slabo funkčný, kontrolovať ho mohol iba vedúci predajne vo svojej kancelárii, kde sa zdržiaval zvyčajne
iba do 15-tej hodiny. Často sa stávalo, že prichytili zákazníkov, ktorí kradli tovar; najmä cez víkendy
bolo v predajni veľa ľudí, nestíhali ju strážiť, táto nebola strážená strážnou službou. Zhodne uvádzali
ďalej, že opakovane žiadali zabezpečiť pokladňu k mäsovým výrobkom, aby si tak zákazníci nemohli
odniesť mäso a mäsové výrobky z predajne bez zaplatenia. Táto pokladňa však bola na prevádzku

umiestnená až tesne pred koncom daného obdobia. Taktiež nebola pokladňa ani na lahôdkach, kde
sa vydával aj drahší alkohol. Zákazník si tento tovar iba vložil do košíka a zaplatil až pri opúšťaní
pokladne. Opakovane uvádzali, že oni samotní boli kontrolovaní pri príchode, pri odchode, aj počas
pracovnej doby, preto nemohli žiaden tovar odcudziť, resp. konzumovať bez zaplatenia. Uvádzali, že
síce drahší tovar bol zabezpečený kódmi, avšak bolo ich málo a taktiež poukázali na to, že niektoré

kódy boli nefunkčné. Žalovaný v 1. rade uvádzal, že od marca 2000 pracoval ako vedúci predajne,
jednalo sa o predajňu s rozlohou 800 m2, ktorá mala mesačný obrat 4.000.000,- Sk. Pri jeho nástupe
bolo na prevádzke 24 zamestnancov, stav sa však postupne znižoval až na 20. Na smenu nastupoval
o 7:00 hod. ako vedúci, plus jedna zástupkyňa, operátorka k počítaču a tri pracovníčky do pokladne,
jedna na oddelenie mäsa, jedna na zeleninu, jedna na lahôdky a jeden pracovník do skladu. Cez

víkend pracovali zástupkyne, ktoré sa na smenách striedali. Predajňa bola otvorená od 7:00 hod. do
20:00 hod.. Ďalej uvádzal, že podľa neho sa jedná o účtovné manká, pretože tovar nebol pracovníkmi
riadne fyzicky sčítaný, ale snímal sa tzv. čítačkami a tieto údaje sa potom prenášali do počítača. Taktiež
namietal, že tovar sa na predajni nahadzoval v maloobchodných cenách, ale manko bolo vykázané v
nákupných cenách, pričom mohlo dôjsť k nezrovnalostiam. Poukázal ďalej na to, že neboli zarátané

reklamácie, prípadne poškodený tovar a tovar po záruke. Po inventúre sa stávalo, že pracovníčky
nachádzali na predajni tovar, ktorý v účtovnom stave už nebol. Dochádzalo k poruchám serveru, ktoré
odstraňovala firma Q.. Minimálne dvakrát sa stalo, že spadla počítačová sieť, čo tiež mohlo spôsobiť
nezrovnalosti. Žalovaný ďalej uviedol, že čiarové kód boli niekedy nefunkčné (tzv. imitácie), o čom
zamestnancinevedeli,zamestnávateľpriinventúrachzohľadňovalakoprirodzenýúbytokvzmyslesvojej

vnútornej normy iba 1,5% až 3% tovaru, avšak vo faktúrach od dodávateľov sa nachádzali pre takýto
účel hodnoty rovnajúce sa vyšším čiastkam, napríklad aj 5%. Stalo sa, že bez jeho vedomia centrála
dala na prevádzku 10 nových pracovníčok na zaškolenie, ktoré sa tam pohybovali jeden a pol mesiaca
bez toho, aby bola vykonaná inventúra, o jej vykonanie nežiadal, nakoľko vôbec nemal vedomosť o
tom, že sa tam tieto osoby pohybujú keďže bol na dovolenke. Jednotlivé nedostatky ktoré popisoval,

oznamovali zamestnávateľovi ústne aj písomne, keďže ich zapisovali do interných inšpekčných kníh.
Zároveň bola zriadená kniha krádeží, kde sa zapisovali krádeže, pokiaľ boli zlodeji prichytení. Žalovaný
v 1. rade doložil aj vyjadrenie zamestnávateľa, ktoré mu bolo doručované na základe jeho listov z
11. januára 2001 a 25. mája 2001, v ktorých žiadal riešenie nedostatkov na prevádzke a z ktorého
vyplýva, že za účelom zabránenia krádežiam kozmetiky bol zriadený esso kútik v blízkosti pokladne,

klimatizácia bola riešená namontovaním dvoch kusov stropných ventilátorov a odvetranie strojovne
bude riešené v mesiaci júl 2001, rovnako v júli 2001 budú vymaľované skladové priestory a kancelárie,
ochranný systém je zabezpečený ochrannými samolepkami, pričom v júli 2001 nebol realizovaný nákup
nákupných vozíkov a elektronických váh. Ako ďalšie žalovaný v 1. rade uviedol, že síce Zákonník práce
zamestnancov umožňuje odstúpiť od dohody o hmotnej zodpovednosti, avšak zo strany zamestnávateľa

im bolo oznámené, že pokiaľ odstúpia od dohody od hmotnej zodpovednosti, budú prepustení, pričom
v období roku 2000 bola vysoká nezamestnanosť a každý sa obával o svoje miesto aj napriek tomu, že
pracovali za nízke mzdy. Žalovaný v 1. rade predložil aj interný oznam, ktorým on ako vedúci predajne
žiadalzamestnávateľaovyriešeniespôsobuvetraniaaochladzovaniapredajnýchpriestorovastrojovne,kde hrozí výpadok chladiacich jednotiek prehriatím, čím môže dôjsť k vzniku škôd, ktorý oznam bol
doručovaný zamestnávateľovi v mesiaci júl 2000. Ďalej predložil svoj list doručovaný zamestnávateľovi
po obdržaní výzvy na úhradu schodku za obdobie od 23.07.2000 do 02.06.2001, kde poukázal na

ustanovenia Zákonníka práce, upravujúce aj povinnosť zamestnávateľa v súvislosti s odstraňovaním
hlásených nedostatkov.
Žalovaní v 2. až 32. rade sa zhodli s prednesom žalovaného v 1. rade.

Vo výpovedi svedok D.. T. A., ktorý v predmetnom období pracoval ako riaditeľ pre maloobchod pre

oblasť Košice a okolie, potvrdil, že pracovníci predmetnej prevádzky dávali pripomienky, keďže boli s
niektorými vecami nespokojní a on tieto pripomienky prednášal priamo na poradách vo vedení podniku
v X. B. a na zasadnutiach predstavenstva, ktorého bol členom. Ako hlavný nedostatok uviedol krádeže,
ku ktorým dochádzalo na prevádzke, keďže prevádzkové jednotky v tom čase neboli zabezpečené proti
krádežiam, nemali kamerový systém, nebola tam zabezpečená strážna služba a samotní pracovníci boli
vyťažení inými prácami, preto nemohli vykonávať kontrolu a stráženie tovaru. Svedok zároveň potvrdil,

že tieto nedostatky boli hlásené ústne aj písomne, nevedel si však presne spomenúť na nejakú písomne
podanú výhradu.

Po takto vykonanom dokazovaní súd prvého stupňa poukázal na ustanovenie § 251 ods. 1 zákona č.
311/2001 Z.z. (ďalej len „Zákonník práce“) v znení účinnom od 01.04.2002, ďalej na ust. § 176 ods. 1,

2, 3, ust. § 176 ods. 3, ust. § 182 ods. 1, 2, 3 zákona č. 65/1965 Zb., Zákonníka práce v znení účinnom
do 31.03.2002 a uzavrel, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalovaní boli zamestnancami
žalobkyne (právnej predchodkyne) na základe platne uzatvorených pracovných zmlúv a taktiež nebolo
sporné, že bola platne uzatvorená písomná dohoda o hmotnej zodpovednosti. Pokiaľ niektorí žalovaní
namietali, že neboli zamestnancami žalobkyne počas celého obdobia, súd poukázal na skutočnosť, že

pokiaľ zamestnanec pri skončení pracovného pomeru, alebo pri preradení na inú prácu, o vykonanie
inventarizácie sám nepožiada, zodpovedá za prípadný schodok zistený najbližšou inventarizáciou na
tomto jeho pracovisku, a rovnako je tomu aj v prípade nového zamestnanca zaradeného do kolektívu
hmotne zodpovedných zamestnancov. V danom prípade žiaden zo zamestnancov nežiadal o vykonanie
takejto inventarizácie, preto všetci zodpovedajú za schodok vzniknutý pri inventarizácii za predmetné

obdobie. Rovnako to platí aj pri začlenení brigádnikov alebo pracovníčok pridelených na zaučenie, kde
nikto z hmotne zodpovedných zamestnancov nepožiadal zamestnávateľa o vykonanie inventarizácie
pri ich príchode a odchode, preto táto skutočnosť nezbavuje žalovaných povinnosti uhradiť vzniknutý
schodok.

Ďalej súd prvého stupňa poukázal na to, že žalovaní žiadnym relevantným spôsobom nepreukázali,
že by inventarizácia neprebehla v súlade s platnou právnou úpravou a jej výsledky neboli správne,
pričom nežiadali doplniť dokazovanie znalcom z odboru účtovníctva, ktorý jediný by mohol správnosť
inventarizácie preveriť. Podľa názoru súdu by bolo dokazovanie znalcom nehospodárne, nakoľko z
pripojeného spisu Okresného súdu Košice II (nie je uvedená sp.zn. - poznámka odvolacieho súdu), kde

predmetom konania bola náhrada schodku v tej istej prevádzke, ale za iné obdobie, vyplynulo, že v
predmetnom konaní bolo doplnené dokazovanie znalcom, ktorý potvrdil správnosť a závery vykonanej
inventúry. Pokiaľ žalovaní uvádzali, že pri inventúre nedošlo zo strany pracovníkov vykonávajúcich
inventúrukfyzickémusčítaniutovaru,keďžetítoibanahodilidočítačiekpočtytovarutak,akoichspočítali
pracovnícidanejprevádzky(tedažalovaní)atienásledneprenieslidopočítača,súdkonštatuje,žetakýto

spôsob nie je v rozpore s platnými predpismi a za správnosť jednotlivých stavov zásob zodpovedali tí
zo žalovaných ktorí spočítavali tovar (bolo v ich záujme spočítať tovar správne).

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že v tomto prípade boli splnené prvé tri základné podmienky
pre uplatnenie náhrady za schodok - existencia pracovno-právneho vzťahu medzi zamestnancom a

zamestnávateľom, písomne uzatvorená dohoda o hmotnej zodpovednosti a existencia škody vo forme
schodku na zverených hodnotách určených na obeh alebo obrat. Pokiaľ ide o zavinenie zamestnanca,
toto sa predpokladá, teda zákon vychádza z prezumpcie viny, a preto zamestnávateľ nie je povinný
dokazovať takéto zavinenie zamestnanca. Námietku žalovaných, že pri príchode a odchode, ako
aj počas pracovnej smeny boli kontrolovaní, a teda nemohli vyniesť alebo skonzumovať tovar bez

zaplatenia, súd považoval za irelevantnú, nakoľko pre potreby zbavenia sa zodpovednosti za vzniknutý
schodok (vyvinenie sa) nepostačuje preukázať, že zamestnanec nemal možnosť schodok spôsobiť, ale
je potrebné preukázať, že schodok vznikol v dôsledku určitých konkrétnych skutočností. Súd mal za
to, že žalovaní opakovane oznamovali tvrdené nedostatky zamestnávateľovi ústne aj písomne - listamiaj zápisom do interných kníh - ako to potvrdil svedok D.. A., pričom žalobca sám spôsobil nemožnosť
doplnenia dokazovania pripojením interných inšpekčných kníh, nakoľko ich zoškartoval. List doručený
od žalovaného v 1. rade žalobcovi až po doručení výzvy na úhradu predmetného schodku súd za

dôkaz o oznamovaní nedostatkov nepovažoval, pretože bol doručený až po zistení schodku. Pokiaľ
žalovaní opierali svoje tvrdenia o tú skutočnosť, že na prevádzke bol malý počet zamestnancov, nebola
dostatočným spôsobom zabezpečená ochrana a dochádzalo k poruchám PC, súd uzavrel, že žalovaní
ničím nepreukázali nedostatočný počet zamestnancov. V konaní bolo preukázané, že na prevádzke bol,
na rozdiel od iných prevádzok žalobcu, zabezpečený kamerový systém (ktorého nefunkčnosť nebola

preukázaná) a aj menej funkčný kamerový systém bol spôsobilý tvoriť psychologickú ochranu proti
krádežiam, nakoľko zákazníci nemali vedomosť o miere funkčnosti zariadenia. Taktiež bolo preukázané,
že predajňa bola zabezpečená elektronickou bránou a časť tovaru bola označená kódmi zabraňujúcimi
krádežiam, preto nie je na mieste tvrdenie žalovaných o nezabezpečení predajne. Súd zároveň
poukazuje na to, že žalovaní ani nepreukázali príčinnú súvislosť medzi tvrdeným nedostatočným
zabezpečením a vzniknutým schodkom. Ani tvrdenia o poruchách a výpadkoch počítačovej siete v

konaní neboli preukázané, pričom súd poukazuje na správu spoločnosti Q. T..Q... Aj vo vzťahu k
zrazeným kauciám mal prvostupňový súd za to, že žalovaní nepreukázali, že by im bolo zrazené viac,
ako im žalobca započítal na úhradu schodku. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa žalobe vyhovel.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalovaní v 1., 4., 13., 20., 22., 24. a 32 rade, ktorí navrhli, aby

odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom výroku zmenil a žalobu zamietol, resp. zrušil
a v rozsahu zrušenia mu vrátil vec na ďalšie konanie.

Žalovaný v 1. rade uviedol, že súd rozhodol na základe neúplne zisteného skutkového stavu veci,
nakoľko nevykonal všetky dôkazy navrhované odporcami a s ich nevykonaním sa nevysporiadal ani

v odôvodnení rozhodnutia. Má tiež pochybnosti o správnom procesnom postupe sudkyne, nakoľko na
strane č. 10 predmetného rozsudku uviedla: „súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že z pripojeného
spisu Okresného súdu Košice II, kde predmetom konania bola náhrada schodku na tej istej prevádzke,
avšak za iné obdobie, vyplýva, že tam bolo vykonané doplnenie dokazovania znalcom, ktorý však
konštatoval, že inventúra bola vykonaná správne a potvrdil jej závery" čo vôbec nesúvisí s týmto našim

prípadom, a teda použila prípad, ktorý sa netýka prevádzky B. XX, A., ale prevádzky L. X, A., a navyše
uvádza, že sa jedná o identické priestory, čo nie je pravda. Prevádzky B. XX, A. sa týkali doposiaľ dva
ukončené súdne spory vedené pod sp.zn. 11Co/283/2009-301 a 5Co/86/2010-396, ktoré sú v súčasnosti
potvrdené aj rozhodnutiami Krajského súdu v Košiciach v prospech žalovaných, teda zamestnancov C.
P. X. B..

Odvolateľďalejnamieta,žesúdnesprávneposúdillisty,ktorýmižalovanývl.radeoznamovalnedostatky
na prevádzke zo dňa 11.1.2001 a 25.5.2001, keď uzavrel, že tieto boli doručené až po zistení schodku.
Jednalo sa predsa o účtovné obdobie od 23.07.2000 do 02.06.2001 a predmetné listy boli zaslané v
tomto období.

Žalovanýv1.radepoukázalnasvedeckúvýpoveďA.,vtedajšiehoriaditeľaL.A..Malibyťpretoposúdené
ako dôležitý dôkaz o tom, že zamestnávateľ o nedostatkoch vedel, bol na ne neustále upozorňovaný, a
to ústne aj písomne. Poukázal na to, že v predajni B. XX A. boli zavedené tzv. Inšpekčné knihy a Kniha
krádeží, kde sa taktiež zaznamenávali všetky správy, týkajúce sa nedostatkov na prevádzke, zistené

buď vedúcim predajne, alebo Q. - Q. H. D., Š. V. Q., T... Žalobca však tieto dôležité dokumenty, pre neho
nepohodlné a usvedčujúce, škartoval, aj keď bol povinný ich archivovať. Ich existenciu na pojednávaní
vo veci na tunajšom súde potvrdil svojim svedectvom aj D.. T. A. - V. J. L. A..

Ďalej žalovaný v 1. rade v odvolaní poukázal na skutočnosť, že predajňa nebola vybavená klimatizáciou

predajného priestoru, na rozdiel od predajne na L. X, A.. Oddelenie mäsa a mäsových výrobkov nebolo
vybavené registračnou pokladnicou, čím dochádzalo k značným škodám spôsobeným krádežami tovaru
zákazníkmi, lebo za tovar z oddelenia sa platilo až v prednej časti predajne spoločne s ostatnými
položkami. Pre malý počet zamestnancov a bez pracovníkov SBS nebolo možné tak veľkú plochu
ustrážiť. Aj napriek tomu, že ako vedúci predajne opakovane na tento nedostatok upozorňoval a žiadal

o nápravu, zamestnávateľ mal stále tú istú odpoveď - nie sú na to zatiaľ peniaze. Nalepovanie tzv.
bezpečnostných kódov - pípačiek sa neosvedčilo, pretože ich zákazníci ľahko odlepovali z obalov. Alebo
bez vedomia zamestnancov im boli dodané tzv. nefunkčné imitácie, ktoré boli lacnejšie a krádežiam tak
nemohli zabrániť, lebo boli pri prechode snímačmi nečinné.Žalovaný v 1. rade v odvolaní zároveň uviedol, že súd nevykonal dôležité dôkazy, na ktoré poukazoval
už v listoch z 11. januára 2001 a 25. mája 2001, najmä tie, ktoré dokazujú, že už predtým sa

vyskytovali problémy prechodného charakteru, a to pred, aj počas celého inventarizačného obdobia a
schodok zistený inventúrou bol len zjavným a nevyhnutným dôsledkom toho, že žalobca nedostatky
neodstraňoval, hoci bol na ne neustále upozorňovaný.

Odvolateľ opätovne poukázal na zastaraný kamerový systém, ktorý na ploche 800 m2 pozostáva zo

statických kamier zdedených ešte zo starej predajne P. A., ktoré na monitoroch malých rozmerov,
bez možnosti záznamu, poskytovali rozmazaný zrnitý čiernobiely obraz. Nedostatočné personálne
vybavenie predajne (20 pracovníkov na 800 m2), neumožňovalo neustále sledovanie týchto kamerových
prenosov, taktiež predajňa nedisponovala žiadnym iným spôsobom ochrany proti krádežiam (napr.
SBS). Zamestnávateľ navrhoval zabezpečiť drahší tovar (alkohol, drogéria, káva) proti krádežiam
nalepovacími pípacími štítkami, ktoré však boli veľmi ľahko odstrániteľné. Pri upratovaní pod regálmi

potom pracovníčky nachádzali zahodené pípacie štítky z pravdepodobne už ukradnutého tovaru.
Odvolateľ poprel záver súdu prvého stupňa o tom, že nikto nevykonával opravy na software, inštalovaný
v počítačoch v predajni, naopak veľmi často tam chodieval pán Králik zo spoločnosti Q. a poverený
správca servera pán L. F. - ktorých možno o tejto skutočnosti aj vypočuť ako svedkov. Písomné
záznamy o týchto opravách nie sú dostupné preto, lebo tieto práce boli vykonávané na základe

paušálneho odmeňovania, nie za jednotlivé úkony opráv. Nie je možné pozerať sa na takéto počínanie
zamestnávateľa - žalobcu, ako na
vyhovujúce a v poriadku.

Žalovaná v 4. rade v odvolaní uviedla, že k inventúre nemá čo dodať a poukazuje na svoje doterajšie

vyjadrenia s tým, že manko nie je ochotná uhradiť.

Žalovaná v 13. rade v odvolaní uviedla, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Je preukázateľne, že
ako zamestnankyňa nemala vytvorené vhodné pracovné podmienky pre zabránenie vzniku schodku a
jednak nebolo v jej možnostiach chrániť zverený majetok. Prevádzka mala s poukázaním na jej veľkosť

i množstvo predávaného tovaru nedostatok zamestnancov (čo potvrdil aj svedok T.. A.) v počte 15 na 2
smeny denne, dochádzka pritom bola úpadcom skartovaná. Proti krádežiam absentovali SBS, ochranné
kódytovaru,čiočíslovanianákupnýchkošíkov.Naprevádzkedochádzaloajkčastýmzlyhaniamsoftvéru
o evidencii tovaru. Súd absolútne nezobral do úvahy, že vo veci obdobných účastníkov konania o
zaplatenie náhrady škody titulom vzniknutého manka boli žaloby P.. P.. L. právoplatne zamietnuté

rozsudkom Okresného súdu Košice II z 10. januára 2008 č.k. 30C/176/2004-212 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach z 12. novembra 2008 č.k. 5Co/127/2008-251, ako aj rozsudkom Okresného
súdu Košice II z 2l. septembra 2007 č.k. 45C/111/2005-266 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach z 23. októbra 2008 č.k. 3Co/40/2008-320. Obdobná žaloba bola dokonca zamietnutá
rozsudkom z 30. novembra 2010 č.k. 11C/878/2002-475.

Na rozdiel od záverov súdu odvolateľka uvádza, že požadovala listom 12. júna 2001 o vykonanie
kontrolnej inventarizácie, jej požiadavke však nebolo vyhovené, čo v liste z 30. októbra 2002,
adresovanom advokátovi úpadcu P.. O., uviedol aj jej právny zástupca. Ku znaleckému posudku z 27.
júla 2010 zo spisu sp.zn. 28C/172/04 uvádza, že ho pokladá za irelevantný, keďže znalec absolútne

nesprávne v rozpore s právnym poriadkom použil retroaktívne na vzťah založený pôvodne platnou a
neskoršie derogovanou právnou normou, úplne nové zákonné ustanovenie. Znalec scestne použil na
inventúru z 11.02.2002 zákon o účtovníctve č. 431/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov, účinný až od
01.01.2003, čo je právne neprípustné. Rovnako za irelevantné zo strany znalca považuje spomenutie
Opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky zo 16. decembra 2002 č. 23 054/2002-92, ktorým sa

ustanovujú podrobnosti o postupoch a rámcovej účtovej osnove pre podnikateľov účtujúcich v sústave
podvojného účtovníctva a o zmene a doplnení niektorých opatrení, a to z dôvodu, že bolo prijaté taktiež
až po inventúre z 11.02.2002.

Primerané zabezpečenie predajne pred krádežami zjavne v danej veci chýbalo. Žalobca nezohľadnil

nielen vzniknuté a žalovanými na PZ hlásené krádeže, ale aj to, že okrem žalovaných uňho pracovali
v rozhodnom období aj brigádnici (R 28/1986). Žalovaní skutočne žiadali žalobcu kvôli rozporom
písomne o vykonanie kontrolnej inventarizácie, no bezvýsledne, spomenuté skutočnosti oznamovali
predstavenstvu žalobou i Z. Q. I.Q. L.. Úpadca podľa žalovaných nepreukázal ani rozúčtovanie manka, nebola tu zohľadnená stála
rozdielnosť počtu a druhov tovaru vykazovaných podľa účtovníctva a fakticky umiestnených v predajni,
čo permanentne žalovaní urgovali u riaditeľa A. T. D.. Absolútne takto úpadca nevytvoril žalovaným

podmienky pre prácu. Nepreskúmateľným sa javí aj žalobcovo vyúčtovanie schodku pri jeho rozpočítaní
na žalovaných (nie je zrejmé, z akej výšky vychádzal, výška mzdy zamestnancov, ani vyúčtovanie
jednotlivých parametrov).

Žalovaná v 20. rade vo svojom odvolaní uviedla, že schodok vznikol v dôsledku skutočnosti, že

zamestnávateľ nezabezpečil hmotne zodpovedným zamestnancom podmienky tak, aby títo mohli
chrániť majetok im zverený, a to tým, že neodstránil nedostatky, na ktoré zamestnanci poukazovali
ústne aj písomne. Žalobca o týchto skutočnostiach vedel zo zápisov v interných knihách, čo aj potvrdil.
Neopodstatnené škartovanie záznamov je účelové, lebo zamestnávateľ vedel že svojím konaním -
nakladaním so zásobami, spôsobuje schodok a „vyvinil“ sa pochybnými zmluvami zo zamestnancami
o kauciách. Odvolateľka uviedla, že pri skončení pracovného pomeru so žalobcom mala všetky svoje

záväzky voči nemu vysporiadané, čo zamestnávateľ potvrdil riadnym ukončením pracovného pomeru.

Žalovaný v 22. rade vo svojom odvolaní uviedol, že trvám na svojom stanovisku v listoch zo dňa
9.12.2002, 24.3.2003 a 30.5.2003. V predajni nebola zo strany vedenia zabezpečená ochrana tovaru
proti krádeži (L. X. P. bola vybavená aspoň zrkadlom na kontrolu, aj to však bolo demontované niekoľko

mesiacov pred otvorením supermarketu). Radoví pracovnici na túto závažnú skutočnosť upozornili
vedenie. V predajni 003 vykonával prácu pokladníka, kde každý prípadný schodok zapríčinený jeho
nepozornosťou uhrádzal vždy na konci smeny pri dennej uzávierke. Ďalším argumentom jeho odvolania
je skutočnosť, že tašky radových pracovníkov boli pravidelne pri odchode z pracoviska kontrolované.

Žalovaná v 24. rade vo svojom odvolaní uviedla, že ako predavačka bola kontrolovaná zástupkyňami
pri odchode z pracoviska. Jej konzumy boli vyplácané a kontrolované a skriňa v šatni nebola zamknutá,
takže bola možnosť kontroly. Predajňa nebola dostatočne zabezpečená proti zlodejom. Ochranné
pípacie zariadenie málokedy fungovalo, a keď aj fungovalo, tak na tovaroch nemali ochranné zámky. Pri
monitori v kancelárii nikto nesedel, takže predajňa nebola sledovaná. Boli situácie, keď predajňu otvárali

tri predavačky, takže dozor nebol žiadny. O tom všetkom boli informovaní vedúci pracovníci. Nikdy sa
proti tomu nič nepodniklo.

Žalovaná v 32. rade v odvolaní uviedla, že rozsudok súdu je nesprávny a vychádza z nesprávneho
skutkového zistenia, z ktorého súd vyvodil nesprávne právne závery, pretože sa nedostatočne venoval

skúmaniu vytvorenia vhodných podmienok pre zamestnancov zo strany zamestnávateľa v súlade s
§ 176 ods. 3 Zákonníka práce, najmä vo vzťahu k námietke, týkajúcej sa nedostatočného počtu
zamestnankýň vzhľadom na veľkosť prevádzky a rozsahu predávaného sortimentu. Túto skutočnosť
nemohol súd preveriť, nakoľko žalobkyňa svojim konaním, tým, že škartoval evidenciu dochádzky,
čerpania dovoleniek a práceneschopnosti z predmetného obdobia, čím z maril vykonanie dokazovania

v tomto smere. Žalovaní si plnili aj ďalšiu zo základných povinnosti tým, že opakovane podávali
upozornenia a sťažnosti písomnou aj ústnou formou zamestnávateľovi. Túto skutočnosť potvrdil aj
svedok Ing. Králik. Aj v tomto prípade žalobca sám spôsobil nemožnosť doplnenia dokazovania, nakoľko
interné inšpekčné knihy škartoval. V neprospech žalobou svedčí aj tá skutočnosť, že nepreukázal
vykonanie dostatočných opatrení na zníženie alebo zabránenie vzniku schodkov aj napriek tomu, že k

takýmto schodkom dochádzalo na uvedenej prevádzke a na ďalších jeho prevádzkach opakovane a na
jednotlivé nedostatky bol zo strany zamestnancov upozorňovaný.

Kodvolaniužalovanýchpodalapísomnévyjadreniežalobkyňa,ktoránavrhla,abyodvolacísúdodvolania
žalovaných v 4. rade, v 22. rade a žalovanej v 24. rade odmietol a pokiaľ ide o odvolania ďalších

žalovaných, navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny.

K odvolaniu žalovaných v 4. rade, v 22. rade a žalovanej v 24. rade uviedla, že títo zaslali súdu podania,
ktorým chýbajú náležitosti odvolania podľa ustanovenia § 205 O.s.p.. Preto navrhla, aby odvolací súd
odvolania uvedených žalovaných odmietol.

Pokiaľ ide o odvolanie žalovaných v 1. rade, v 13. rade, v 20. rade a v 32. rade, žalobkyňa poukázala
na výsledky vykonaného dokazovania a na závery súdu prvého stupňa, ktoré považuje za správne. Má
za to, že žalovaní neuniesli dôkazné bremeno, pretože nepreukázali, že im zamestnávateľ nevytvorilvhodné pracovné podmienky. Ak boli podľa žalovaných nevyhovujúce pracovné podmienky, mohli od
dohody o hmotnej zodpovednosti odstúpiť, a to vtedy, keď zamestnávateľ do jedného mesiaca po tom,
čo dostal písomné upozornenie, neodstránil závady v pracovných podmienkach, ktoré bránia riadnemu

hospodáreniu so zverenými hodnotami. Odstúpenie sa musí zamestnávateľovi oznámiť písomne.
Vzhľadom na to, že takto od dohody o hmotnej zodpovednosti neodstúpil ani jeden zo žalovaných, má
za to, že pracovné podmienky boli vhodné.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podali žalovaní v zákonnej

lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku podľa § 212
ods. 1 až 3 O.s.p., ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
214 ods. 2 O.s.p.). Po preskúmaní rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie je dôvodné.

So zreteľom na obsah žaloby, obranu žalovaných, spôsob rozhodnutia súdu prvého stupňa a obsah
odvolaní, je zrejmé, že ťažisko odvolacieho konania v prejednávanej veci spočíva v riešení otázky, či boli

splnené predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaných podľa ustanovenia § 176 ods. 1, 3 Zákonníka
práce v znení účinnom do 31.03.2002.

Z odvolaní žalovaných vyplývajú odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) a písm. f) O.s.p..

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., spočívajúci v nesprávnom skutkovom zistení, sa
týka skutkových zistení, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v
tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 až § 135 O.s.p., a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov

nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli najavo počas konania. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. spočíva v tom, že rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie
omyl súdu pri aplikácii práva na nesprávne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy,
ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil právny predpis, ale nesprávne
ho interpretoval.

Odvolací súd dospel k záveru, že namietané odvolacie dôvody sú dané. Navyše, odôvodnenie rozsudku
súdu prvého stupňa je v časti nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť. Z odôvodnenia nevyplýva,
ako sa vyporiadal s návrhmi žalovaných na vykonanie niektorých dôkazov, prečo ich nevykonal, teda
nezaoberal sa všetkými okolnosťami, podstatnými pre rozhodnutie vo veci. Odvolací súd preto uzatvára,
že jeho rozhodnutie nie je správne a zákonné.

Nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate porušením
základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v
podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky, okrem zákonov, aj článok 46 a nasl. Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Aj podľa

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad, rozhodnutie vo veci J. K. V.. Š. z 9. decembra
1994) a Ústavného súdu SR (napríklad, I.ÚS 17/01, I. ÚS 226/03, II. ÚS 261/06, III. ÚS 74/08), treba za
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Judikatúra nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj taký,
ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o

argument,ktorýjeprerozhodnutierozhodujúci,vyžadujesašpecifickáodpoveďprávenatentoargument
(napríklad, rozhodnutie M. V. V. O. V.. G. z 19. februára 1998).

Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen
formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých,

neurčitých alebo nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah
súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané,
účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie. Súčasnemusí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť
preskúmateľné.

Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa
účastníkovi konania okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom, odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá zároveň aj dôvodnosť

podaného odvolania.

Schodkom je rozdiel medzi skutočným stavom hodnôt zverených na vyúčtovanie a údajmi v účtovnej
evidencii, o ktorý je skutočný stav nižší než stav účtovný. Zodpovednosť zamestnanca za schodok je
založená na princípe zavinenia zamestnanca; pri tejto zodpovednosti sa jeho zavinenie predpokladá. Pri
zodpovednosti za schodok zamestnávateľ nemusí existenciu zavinenia preukazovať. Zamestnanec sa

zbaví zodpovednosti úplne alebo sčasti napríklad vtedy, keď preukáže, že mu zamestnávateľ nevytvoril
vhodné podmienky na hospodárenie so zverenými hodnotami. (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.
septembra 2009, sp.zn. 3 M Cdo 24/2008).

Na adresu žalobkyne sa v odvolaní uvádza, že nevytvorila riadne pracovné podmienky pre žalovaných

ako hmotne zodpovedných zamestnancov a tým nesplnila jeden z predpokladov náhrady škody z titulu
dohody o hmotnej zodpovednosti. Vo vzťahu k týmto námietkam odvolací súd zdôrazňuje, že právne
relevantné je také nevytvorenie riadnych pracovných podmienok, ktoré má negatívny dopad na možnosti
zamestnanca hospodáriť so zverenými hodnotami.

Odvolací súd sa stotožňuje s odvolacou námietkou žalovaného v 1. rade, že odôvodnenia rozsudku
nie je zrejmé, prečo boli v prejednávanej veci akceptované výsledky znaleckého dokazovania z iného
konania, pričom odvolateľ namieta, že znalecké dokazovanie sa netýkalo prevádzky Belehradská 20,
Košice, ale prevádzky Dénešova 8, Košice, nejednalo sa teda o identické priestory. Odvolací súd k
tomu dodáva, že z odôvodnenia rozsudku vôbec nevyplýva, z ktorého konkrétneho konania vedeného

Okresným súdom Košice II, boli výsledky znaleckého dokazovania prevzaté, pretože súd prvého stupňa
neuviedol ani spisovú značku predmetného konania. Preto je rozsudok v tejto časti nepreskúmateľný.

Opodstatnená je aj ďalšia odvolacia namieta, že súd nesprávne posúdil listy, ktorými žalovaný v l. rade
oznamoval nedostatky na prevádzke zo dňa 11.1.2001 a 25.5.2001, keď uzavrel, že tieto boli doručené

až po zistení schodku (bez toho, aby uviedol, kedy a komu boli doručené), pretože sa jednalo o účtovné
obdobie od 23.07.2000 do 02.06.2001, teda sa dátumovo jednalo o listy z tohto účtovného obdobia. Aj
z tohto dôvodu je rozsudok súdu prvého stupňa nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť.

Dôvodná je aj námietka žalovaného v 1. rade, že súd prvého stupňa nevykonal dôkazy, na ktoré

poukazoval už v listoch z 11. januára 2001 a 25. mája 2001, pričom ich nevykonanie nijako
neodôvodnil. Navrhované dôkazy mali podľa názoru odvolateľa dokázať, že už predtým sa v predajni
vyskytovali problémy prechodného charakteru, a to pred, aj počas celého inventarizačného obdobia a
schodok zistený inventúrou bol len zjavným a nevyhnutným dôsledkom toho, že žalobca nedostatky
neodstraňoval, hoci bol na ne neustále upozorňovaný. Z uvedeného dôvodu je rozsudok súdu takisto

nepreskúmateľný.

Žalovanípoukazovalinato,ževpredmetnejpredajnibolizavedenétzv.InšpekčnéknihyaKnihakrádeží,
ktorých existenciu potvrdil aj svedok Ing. Anton Králik, vtedajší riaditeľ Divízie Košice, ale žalobca
tieto dôležité dokumenty škartoval. V uvedených knihách sa mali zaznamenávať správy, týkajúce

sa nedostatkov na prevádzke, zistené buď vedúcim predajne, alebo SOI - Slovenskou obchodnou
inšpekciou, Štátnou veterinárnou správou, atď..

Ďalej žalovaní poukazovali na nedostatočné personálne vybavenie predajne, ktoré zároveň
neumožňovalo neustále sledovanie kamerových prenosov, taktiež predajňa nedisponovala žiadnym

iným spôsobom ochrany proti krádežiam (napr. SBS), dochádzka pritom bola úpadcom skartovaná.

Žalovaná v 13. rade poukázala v odvolaní na skutočnosť, že žalobca nezohľadnil nielen vzniknuté
a žalovanými na PZ hlásené krádeže, ale aj to, že okrem žalovaných uňho pracovali v rozhodnomobdobí aj brigádnici (R 28/1986). Uviedla, že žalovaní skutočne žiadali žalobcu kvôli rozporom
písomne o vykonanie kontrolnej inventarizácie, no bezvýsledne, spomenuté skutočnosti oznamovali
predstavenstvu žalobou i na Slovenský zväz spotrebných družstiev. Úpadca podľa žalovaných

nepreukázal ani rozúčtovanie manka, nebola tu zohľadnená stála rozdielnosť počtu a druhov tovaru
vykazovaných podľa účtovníctva a fakticky umiestnených v predajni, čo permanentne žalovaní urgovali
u riaditeľa A. aj inšpektorov. Podľa jej názoru týmto úpadca nevytvoril žalovaným podmienky pre prácu.

Z vyššie uvedených odvolacích námietok vyplýva, že žalovaní poukazovali na skutočnosti svedčiace o

nevytvorení riadnych pracovných podmienok, ktoré však mohli byť zistené a potvrdené, alebo vyvrátené,
lenzdôkaznýchmateriálov,ktorýmidisponovalibažalobca,tenvšakvšetkyuvedenémateriályškartoval.
Preto sa odvolací súd nestotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že dôkaznú núdzu v tejto
konkrétnejsituáciibybolomožnépripísaťnaťarchužalovanýchsodôvodnením,že„žalovaníopakovane
oznamovali tvrdené nedostatky zamestnávateľovi ústne aj písomne - listami aj zápisom do interných
kníh - ako to potvrdil svedok Ing. Králik, pričom žalobca sám spôsobil nemožnosť doplnenia dokazovania

pripojením interných inšpekčných kníh, nakoľko ich zoškartoval.“ Nie sú to žalovaní, ktorí majú možnosť
preukázať,žežalobcaimnevytvorilvhodnépracovnépodmienky,alejetožalobca,ktorýmávpozitívnom
zmysle slova preukázať, že žalovaným vhodné pracovné podmienky vytvoril, ak zamestnanci v konaní
namietajú konkrétne, pomenované nedostatky z jeho strany.

Odvolací súd sa stotožňuje aj s odvolacou námietkou žalovanej v 13. rade, že nepreskúmateľným sa
javí aj vyúčtovanie schodku pri jeho rozpočítaní na žalovaných (nie je zrejmé, z akej výšky vychádzal,
výška mzdy zamestnancov, ani vyúčtovanie jednotlivých parametrov).

Súd prvého stupňa teda náležite neodôvodnil výrok rozsudku, ktorým žalobe vyhovel. V dôsledku

uvedeného je rozsudok vo výroku o veci samej nepreskúmateľný, pričom nepreskúmateľnosť
predmetného rozsudku robí konanie vadným v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.. Uvedené má za
následok zrušenie rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie.

O trovách konania odvolací súd nerozhodoval, lebo o nich doteraz nerozhodoval ani súd prvého stupňa.

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolanie nie je prípustné.