Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, December 29, 2022

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 9Ek/3170/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122466280
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Silvia Turzová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2022:6122466280.2

Uznesenie

OkresnýsúdBanskáBystricavexekučnejvecioprávneného:POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomPribinova
25, 811 09 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 35 807 598, právne zast.: JUDr. Katarína Hegedüšová, so
sídlom Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava-Karlova Ves, IČO:42 185 190, proti povinnému: T. O., G..
XX. XX. XXXX, E. K. E. G. K. XXX, XXX XX E. G. K., o vymoženie 616,75 Eur s príslušenstvom, o
sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 9Ek/3170/2022 zo dňa

15. 12. 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 9Ek/3170/2022 zo
dňa 15. 12. 2022 z a m i e t a .

II. Oprávnený n e m á nárok na náhradu trov konania o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 9Ek/3170/2022 zo dňa 15. 12. 2022.

o d ô v o d n e n i e :

1.UznesenímOkresnéhosúduBanskáBystricasp.zn.9Ek/3170/2022zodňa15.12.2022vyššiasúdna
úradníčka návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 písm. f) bod 1
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“)
zamietla, keď dospela k záveru, že rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní ako exekučný
titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo

vecikonaťarozhodovať.Vychádzajúczpodanéhonávrhunavykonanieexekúcieajehoprílohexekučný
považovala za nesporné, že oprávnený navrhuje vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského
rozsudku vydaného v spotrebiteľskom spore, pretože predmetom rozhodcovského konania bol spor
zo Zmluvy o úvere, ktorú uzatvorili oprávnený a povinný dňa 23. 04. 2008 a ktorú vyhodnotila ako
zmluvu spotrebiteľskú. Poukázala na to, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí
za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu vydaného v spotrebiteľskom spore, je exekučný súd

oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku či sú kumulatívne splnené všetky podmienky ustanovené
v § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku, t.j. či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodca zapísaný
v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory, či rozhodcovský rozsudok bol
vydaný pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania
mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory, ako aj to, či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva a
rozhodcovský rozsudok spĺňajú podmienky podľa osobitných predpisov, a či rozhodcovské rozhodnutie

je vykonateľné. Ak súd dospeje k záveru, že nie je splnená čo i len jedna z vyššie uvedených podmienok,
návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietne. Táto preskúmavacia fáza exekučného súdu
spočíva v tom, že v prípade, ak sa exekúcia má vykonať na podklade rozhodcovského rozhodnutia
vydaného v spotrebiteľskom spore, exekučný súd má zákonnú povinnosť preskúmať náležitosti
spotrebiteľskejrozhodcovskejzmluvypodľaosobitnýchpredpisov(najmäpodľazákonač.224/2002Z.z.
o rozhodcovskom konaní v prípade rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej pred 01. 01. 2015 a neskôr podľa

zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní) a či spotrebiteľský rozhodcovský
rozsudok bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie. Vzhľadom na uvedené a po preskúmaníveci vyššia súdna úradníčka ďalej konštatovala, že keďže rozhodcovská doložka mala byť uzavretá
dňa 23. 04. 2008 (ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere), v zmysle prechodného ustanovenia § 73 ods. 3
zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní sa rozhodcovská zmluva uzavretá

pred 1. januárom 2015 spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia, exekučný súd tak posudzoval
platnosťrozhodcovskejzmluvypodľazákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaníúčinnéhodo31.
12. 2014. V zmysle citovaných ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní je zrejmé,
že na platnú existenciu rozhodcovskej doložky je potrebné splniť okrem iných, podmienku písomnej
formy, pričom písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente

podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom
alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej
zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o
úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna
podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola (porovnaj uznesenie Najvyššieho súd
SR sp. zn. 2 Cdo 245/2010 zo dňa 30. 11. 2011). Vzhľadom na to, že v danom prípade nebola

rozhodcovská doložka platne uzatvorená, pretože nebolo preukázané jej písomné dojednanie. Písomná
forma by bola zachovaná len v prípade, ak by rozhodcovská zmluva resp. doložka bola obsiahnutá
v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami. Z predložených Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“), ktorých obsahom bola aj rozhodcovská doložka, však nevyplýva
či práve predložené VPPÚboli platné v čase uzavretia zmluvy o úvere, nakoľko z nepodpísaného a

dátumom neoznačeného dokumentu to nie je možné vyvodiť. Zároveň oprávnený nepreukázal, že s
obsahom VPPÚpovinného aj skutočne oboznámil (najmä s možnosťou neprijať návrh na uzatvorenie
rozhodcovskej doložky). Pokiaľ zmluva o úvere obsahovala predtlačené vyhlásenie povinného o tom,
že sa oboznámil so VPPÚ, súhlasí s ich obsahom, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich
dodržiavať, uvedené podľa názoru exekučného súdu nie je dostatočné na preukázanie toho, že povinný

mal skutočnú vedomosť o tom, že obsahom VPPÚ je aj rozhodcovská doložka. Naopak mala postup
oprávneného za neštandardný, keď rozhodcovskú doložku zahrnul do VPPÚ bez toho, aby v zmluve
o úvere uviedol aspoň odkaz na toto zmluvné dojednanie. V prípade sporu platí, že predpokladanú
znalosť obchodných podmienok treba preukázať, pričom dôkazné bremeno zaťažuje toho účastníka,
ktorý sa znalosti týchto podmienok dovoláva. Podľa právneho názoru vyjadreného vyššou súdnou

úradníčkou by v danej veci rozhodcovská doložka neobstála ani z pohľadu právnej úpravy neprijateľných
zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách obsiahnutej v § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Za neprijateľné súd považuje to, že rozhodcovská doložka bola obsiahnutá vo VPPÚ, ktoré majú povahu
univerzálnych podmienok. Spotrebiteľ si tak rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na
výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo VPPÚ, mohol len zmluvu

ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému
konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ. Poukazom na vyššie uvedené skutočnosti vyššia súdna úradníčka
dospela k právnemu záveru, že takto koncipovaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer
v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a treba ju
označiť za neprijateľnú v zmysle generálnej klauzuly obsiahnutej v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Vyššia súdna úradníčka konštatovala, že exekučný titul nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle
§ 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, v zmysle § 53
ods. 3 písm. f) bod 1 Exekučného poriadku preto zamietla.

2. Proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na vykonanie exekúcie podal oprávnený včas sťažnosť a žiadal,

aby Okresný súd Banská Bystrica napadnuté uznesenie zrušil. Sťažnosť odôvodnil tým, že napadnuté
uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Oprávnený posudzovanie povinného ako
spotrebiteľa výslovne odmieta. Oprávnený v postavení veriteľa uzavrel s povinným v postavení dlžníka
dňa 22. 11. 2006 zmluvu o úvere č. 9360285, na základe ktorej sa Oprávnený zaviazal Povinnému
poskytnúť úver vo výške 16.000,-- SK a Povinný sa zaviazal vrátiť túto sumu zvýšenú o príslušný

poplatok vo výške 15.440,-- SK, t. j. celkovo zaplatiť čiastku vo výške 31.440,-- SK (ďalej len „zmluva“
alebo aj ,,zmluva o úvere“). Zmluva bola uzavretá podľa ust. § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“). V zmysle ust.
§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka má Zmluva povahu absolútneho obchodu. Aplikácia
právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, nie je možná, nakoľko právny vzťah medzi Oprávneným

a Povinným, s prihliadnutím na charakter zmluvy, nie je vzťahom spotrebiteľským. Oprávnený má za
to, že sa dodatočne nemožno dovolávať inej kvalifikácie právnej povahy zmluvy, keďže jej uzavretie
v uvedenej forme (zmluva o úvere podľa Obchodného zákonníka) sám svojim konaním Povinný
vyvolal a inicioval. Zmluvné strany sa môžu dohodnúť na základe akého zákona sa ich zmluvnévzťahy v budúcnosti budú spravovať. Rovnako k danému prípadu došlo v predmetom spore. V zmysle
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa zmluvné strany dohodli na tom, že ich vzťahy sa
budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zmluva sa uzatvorila v zmysle § 497 a nasl.

Obchodného zákonníka z čoho jasne vyplýva, že iný zákon ani na daný zmluvný vzťah nie je možné
aplikovať. Pokiaľ by sa súd nestotožnil s vyššie uvedenou argumentáciou oprávneného a napriek
tomu posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako zmluvu spotrebiteľskú, oprávnený si ďalej poukázal na
to, že oprávnený uzavrel s povinným zmluvu o úvere ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú všeobecné
podmienky poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“). Priamo na prednej strany zmluvy o úvere sa uvádza

nasledovné: „Dlžník vyhlasuje, že súhlasí so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru, ktoré sú
neoddeliteľnousúčasťoutejtozmluvy,nemáknimžiadnevýhradyazaväzujesaichdodržiavať.Súčasne
potvrdzuje prevzatie zmluvy vrátane týchto všeobecných podmienok (na zadnej strane tejto zmluvy)
a vyhlasuje, že je plne spôsobilý na všetky právne úkony a že uvedené osobné údaje zodpovedajú
skutočnosti.“ Tak ako vyplýva z vyššie uvedeného znenia zmluvy o úvere, VPPÚ sú neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy o úvere, a to nie len z formálneho hľadiska, ale aj z hľadiska ich materiálneho

prevedenia, t. j. zmluva o úvere a VPPÚ sú vyhotovené na spojenom hárku papiera, resp. obojstranne.
Vzhľadom na túto skutočnosť je nepochybné, že dlžník podpisom zmluvy o úvere jednoznačne prejavuje
svoju vôľu byť viazaný aj VPPÚ. Z uvedeného vyplýva, že uzavretie zmluvy o úvere samostatne
bez toho, aby prejav vôle zahŕňal aj vôľu byť viazaný VPPÚ neprichádza do úvahy. Oprávnený si
predložením zmluvy o úvere, ako aj VPPÚ splnil na jednej strane svoju informačnú povinnosť vo

vzťahu k dlžníkovi a na strane druhej bola splnená podmienka písomnej formy zmluvy o úvere.
Rozhodcovská doložka bola dojednaná v bode 17. VPPÚ a je písaná prehľadne, čitateľným písmom,
pričom z nej už na prvý pohľad vyplýva alternatívna možnosť riešenia sporov medzi klientom a veriteľom
pred rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom. Pokiaľ by súd nevyhovel argumentácii
oprávneného, znamenalo by to pre neho znemožnenie využitia rozhodcovského konania, pričom zo

zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len ,,Občiansky zákonník“) v čase uzatvorenia zmluvy
o úvere v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne,
ani ho obmedziť. Prípustnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch navyše vyplýva
jednoznačne aj z odporúčania komisie č. 98/257/ES o zásadách použiteľných na orgány zodpovedné
za mimosúdne riešenie spotrebiteľských sporov. Podľa názoru Oprávneného rozhodcovská doložka

nepredstavuje neprijateľnú a neplatnú zmluvnú podmienku, ktorá v neprospech spotrebiteľa spôsobuje
značnú nerovnováhu a v ich právach a povinnostiach. Uvedené potvrdzuje i fakt, že sa od klienta
nevyžaduje aby sa podriadil výlučne rozhodcovskému konaniu. Povinný má teda kedykoľvek právo
sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Platnosť právneho úkonu naviac treba
hodnotiť v čase jeho uzavretia a bez hypotetického zvažovania okolností, ktoré môžu, ale nemusia,

nastať po jeho uzavretí. Zásadná prípustnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských sporoch bola
priznaná Rozsudkom Vrchného súdu v Olomouci zo dňa 2. marca 2011, sp. zn. 12 Cmo 13/2010,
pričom tento súd výslovne uviedol, že existencia rozhodnutia ESD č. C-168/05 vo veci Elisa Maria
Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL. v zmysle jeho bodov č. 36-39 nestanovuje povinnosť
národného súdu prehlásiť rozhodcovskú doložku z úradnej moci za neplatnú a vyvodiť z toho ďalšie

dôsledky. Prípustnosť rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských sporoch bola v podobe odmietnutia
vecného prieskumu rozhodcovských rozsudkov potvrdená o.i. aj Rozsudkom Najvyššieho súdu Českej
republiky zo dňa 30. októbra 2009, sp. zn. 33 Cdo 2675/2007, ako aj Rozsudkom Krajského súdu v
Hradci Králové zo dňa 1. marca 2011, sp. zn. 19Co 481/2010 publikovaného na www.profipravo.cz.
Rozsudkom Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29. júna 2010, sp. zn. 23 Cdo 1201/2009 bolo popri pripustení

rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom spore uvedené, že rozhodcovská doložka bola písaná dobre
čitateľným písmom a spotrebiteľ dobre vedel, že text, ktorý podpisuje, obsahuje rozhodcovskú doložku,
ako aj to, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno ponímať ako
obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Prípustnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom
spore potvrdil Najvyšší súd ČR aj svojím uznesením zo dňa 28. apríla 2010, sp. zn. 23 Cdo 4895/2010.

Uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 30. marca 2009, sp. zn. 32 Cdo 1590/2008 s právnou vetou:
v prípade spotrebiteľskej zmluvy nie je dojednanie rozhodcovskej doložky vylúčené bolo publikované
pod číslom C 7386 v Súbore rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR, ako aj v systéme www.beck-online.cz.
Odborná literatúra použitie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom spore pripúšťa, pričom oprávnený
odkazuje na: Hulmák, M. - Tomančáková, B.: Rozhodcovské konanie ako vhodný prostriedok riešenia

sporov medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Obchodnoprávna revue, 2010, č. 6 a 7, s. 168 a nasl. a
189 a nasl.; Nový, Z.: Spotrebiteľské úvery a rozhodcovské konanie. Jurisprudence, 2010, č. 7, s. 22 a
nasl.. Oprávnený má z uvedeného dôvodu preukázateľne za to, že predmetná rozhodcovská doložka
bola dojednaná v súlade s právnymi predpismi platnými a účinnými v čase uzatvorenia zmluvy o úverea z toho dôvodu nemožno mať žiadne pochybnosti o jej legitímnosti. Na základe uvedeného má za
to, že rozhodcovská doložka nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko nespôsobuje
nerovnováhu v právach a povinnostiach spotrebiteľa a ani od neho nevyžaduje, aby sa podriadil výlučne

rozhodcovskému konaniu. Povinný si bol vedomý svojich záväzkov vyplývajúcich z predmetnej zmluvy
o úvere ako aj VPPÚ. Na základe uvedeného má oprávnený za to, že Rozhodcovskou doložkou
bola platne založená právomoc Rozhodcovského súdu, a preto aj rozhodnutie, ktoré bolo výsledkom
rozhodcovského konania má povahu Exekučného titulu (nadobudlo právoplatnosť aj vykonateľnosť).

3. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje,
ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho
súdneho úradníka.

4. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,

prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

5. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalejlen„CSP“),protiuzneseniusúduprvejinštancievydanémusúdnymúradníkom,ktorétrebadoručiť,
je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

6. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

7. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

8. V dôsledku podanej sťažnosti zo strany oprávneného súd prvej inštancie vec prejednal v
medziach daných ustanoveniami §§ 239 a nasl. CSP, preskúmal napadnuté uznesenie a dospel k
záveru, že sťažnosť nebola podaná dôvodne, a preto ju zamietol.

9. Súd prvej inštancie sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení,

pre ktoré vyššia súdna úradníčka návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietla, a preto naň v
podrobnostiachodkazuje.Odôvodnenienapadnutéhouzneseniapovažujezapresvedčivé,dostatočnéa
jasné, pričom vyššia súdna úradníčka sa vysporiadala so všetkými, pre rozhodnutie vo veci relevantnými
skutočnosťami.

10. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššej súdnej úradníčky súd prvej inštancie nad rámec dopĺňa,
že zákonom č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“) dal zákonodarca možnosť oprávnenému aj v prípade, že dôjde
k zastaveniu starej exekúcie, domáhať sa od povinného vymoženia pohľadávky, a to prostredníctvom
opätovného návrhu. Preto oprávnený môže podať opätovný návrh na vykonanie exekúcie, pokiaľ

bolo predchádzajúce exekučné konanie ukončené jedným zo spôsobov stanovených v ZoUNEK-
u a nebola vymožená pohľadávka oprávneného, pričom § 9 ods. 2 ZoUNEK zároveň uvádza, že
pohľadávka oprávneného vymáhaná v starej exekúcii sa po skončení exekučného konania nepremlčí
skôr ako ubehne rok. Je potrebné ale zdôrazniť, že hoci sa jedná o opätovný návrh na vykonanie
exekúcie, exekučný súd aj v tomto „novom“ exekučnom konaní začatom na základe opätovného návrhu

oprávneného musí skúmať formálnu a materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu zo svojej úradnej
povinnosti,atoeštepredvydanímpoverenianavykonanieexekúciekonkrétnemusúdnemuexekútorovi,
t.j. pred začatím exekúcie (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo/164/1996),
kde jednou z podmienok formálnej stránky vykonateľnosti exekučného titulu je aj právomoc, orgánu,
ktorý exekučný titul vydal (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV.ÚS 78/2011-17

zo dňa 17. 03. 2011 č.k. III. ÚS 86/2010-19 zo dňa 18.02.2010; č. k. II. ÚS 545/2010-15 zo dňa 09.
12. 2010; č.k. III. ÚS 125/2011-17 zo dňa 29.03.2011; č.k. I. ÚS 456/2011-19 zo dňa 23. 11. 2011;
č.k. I. ÚS 379/2012-19 zo dňa 22.08.2012, sp. zn. IV. ÚS 104/2019 zo dňa 05. 11. 2019, uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: 3 Cdo 164/96 zo dňa 27. 01. 1997; 3 MCdo 20/2008 zo dňa 22.
04. 2009; sp. zn. 5 Cdo 109/2010 zo dňa 13. 09. 2010; sp. zn. 4 Cdo 11/2011 zo dňa 23. 06. 2011; 1

MCdo 15/2012 zo dňa 22.05.2013). Rovnako tak z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych
autorít vyplýva, že predpokladom pre vedenie exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia. Ide
o predpoklad, na ktorý súd prihliada z úradnej povinnosti. Exekučný súd je oprávnený a zároveň
povinný skúmať či exekučný titul bol vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie takéhotorozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a
hľadí sa naň tak, akoby neexistoval (R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998, R 72/1998). Pokiaľ teda
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu,

je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či
rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný
súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Exekučný súd je však povinný

zamietnuť návrh na vykonanie exekúcie, ak pri jeho posudzovaní vyjde najavo existencia relevantnej
okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.

11. S poukazom na vyššie uvedenú ustálenú rozhodovaciu činnosť vyšších súdnych autorít možno
jednoznačne konštatovať, že ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená
na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z

príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná.
Rozhodcovský rozsudok je totiž explicitne normovaný ako predmet prieskumu zo strany exekučného
súdu (§ 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku) a za nevykonateľný sa považuje aj rozhodcovský
rozsudok vychádzajúci z neplatnej (vrátane neprijateľnej) rozhodcovskej zmluvy, pričom samotná
rozhodcovská zmluva má byť pritom predmetom prieskumu (§ 53 ods. 3 písm. f) bod 1 Exekučného

poriadku). Súd po preskúmaní sťažnosťou napadnutého uznesenia vyššej súdnej úradníčky konštatuje,
že táto náležite vykonala prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorý predložený exekučný titul
vydal a v rámci tohto prieskumu bolo učinené zadosť ustálenej rozhodovacej praxi vyšších súdnych
autorít, v súlade s ktorou vyššia súdna úradníčka dospela správne k právnemu záveru, že rozhodcovská
doložka, od ktorej právomoc odvodzoval rozhodcovský súd, nebola platne uzatvorená, pretože

nebolo preukázané jej písomné dojednanie, keďže z predložených VPPÚ, ktorých obsahom bola aj
rozhodcovská doložka, je zrejmé, že tento dokument nebol zmluvnými stranami podpísaný a súčasne
neplatnosť rozhodcovskej doložky bola daná i tým, že sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku v
dôsledku toho, že nebola s povinným individuálne dojednaná.

12. K námietke ohľadom nesprávneho právneho posúdenia charakteru zmluvy o úvere uzatvorenej
dňa 23. 04. 2008, ktorá založila právny vzťah medzi oprávneným a povinným, musí v prvom rade
sťažnostný súd uviesť, že oprávnený v podanej sťažnosti nesprávne uviedol dátum uzatvorenia úverovej
zmluvy dňa 22. 11. 2006. Ako z pripojených dôkazov vyplýva (zo samotnej zmluvy o úvere ako aj
z odôvodnenia exekučného titulu) zmluva o úvere bola jednoznačne uzatvorená dňa 23. 04. 2008,

a teda pre posúdenie danej zmluvy bolo potrebné postupovať v zmysle právnej úpravy účinnej v
danom čase. V nadväznosti na uvedené tak sťažnostný súd konštatuje, že v žiadnom prípade nemožno
súhlasiť s právnym názorom prezentovaným oprávneným v podanej sťažnosti, že sa nejedná o zmluvu
spotrebiteľskú, pretože niet pochybností o tom, že zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným
je vzťahom spotrebiteľským. Pri posúdení charakteru zmluvy podľa občianskeho práva upravujúceho

spotrebiteľské zmluvy vyššia súdna úradníčka správne vychádzala z § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka v znení účinnom ku dňu podpísania zmluvy, teda v znení účinnom do 31. 10. 2008. Jej právne
posúdenie bolo vyčerpávajúce, a preto sťažnostný súd v podrobnostiach naň odkazuje. Právny názor
oprávneného, ktorý argumentuje tým, že v prípade dotknutej zmluvy o úvere nešlo súčasne o zmluvu
spotrebiteľskú, pretože zmluva o úvere sa spravuje len ustanoveniami Obchodného zákonníka, tak

nemá oporu v Občianskom zákonníku a ani v ustálenej rozhodovacej praxi. Sťažnostný súd nepopiera
charakter zmluvy o úvere ako absolútneho obchodu, ktorý sa spravuje ustanoveniami Obchodného
zákonníka. Aplikácia Obchodného zákonníka by však znamenala spochybnenie režimu ochrany práv
spotrebiteľa obsiahnutého v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.) a v osobitných predpisoch na ochranu
práv spotrebiteľa, ktoré sú voči Obchodnému zákonníku osobitnou prednostne použiteľnou právnou

úpravou (lex specialis). Zároveň, sťažnostný súd poukazuje za právnu úpravu v § 52 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom do 31. 10. 2008, ktorý už v tom čase v § 52 ods. 1 výslovne upravoval,
že „Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ
so spotrebiteľom.“ a súčasne v § 52 ods. 2 uvádzal, že: „Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách,
ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa

vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo
dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.“ Vychádzajúc
z uvedeného tak treba jednoznačne konštatovať, že pre posúdenie zmluvy o úvere bolo nevyhnutné
prednostne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka a ďalších právnych predpisov upravujúcichspotrebiteľskévzťahy,anieustanoveniaObchodnéhozákonníka.Keďžeprávnyvzťahzaloženýzmluvou
o úvere bol správne posúdený ako vzťah spotrebiteľský, vyššia súdna úradníčka správne postupovala
v zmysle právnej úpravy zaručujúcej povinnému ako spotrebiteľovi ochranu jeho práv.

13. K námietke ohľadom právneho posúdenia rozhodcovskej doložky sťažnostný súd uvádza, že
z ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, účinných v čase uzatvárania
spotrebiteľskej zmluvy, z ktorých vyššia súdna úradníčka pri právnom posúdení návrhu na vykonanie
exekúcie oprávneného správne vychádzala, je zrejmé, že na platnú existenciu rozhodcovskej doložky je

potrebné splniť okrem iných aj podmienku jej písomnej formy. Písomná forma predmetnej rozhodcovskej
doložky obsiahnutej vo VPPÚ však splnená nie je. Základná podmienka pre konštatovanie existencie
rozhodcovskej zmluvy vo forme rozhodcovskej doložky k zmluve je totiž písomná forma. Písomná forma
je zachovaná, ak je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami. Na základe VPPÚ
bolo preto potrebné ustáliť, či možno považovať uvedené VPPÚ za platnú rozhodcovskú doložku k
zmluve. Sťažnostný súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym názorom vysloveným v napadnutom

uznesení, ktorý pojednáva o tom, že úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave
formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka
písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola. Ako vyplýva z obsahu zmluvy o úvere a z pripojených
VPPÚ, je zrejmé, že nespĺňajú náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, teda že by došlo k podpisu uvedených
VPPÚ obidvoma zmluvnými stranami, čím by založili rozhodcovskú doložku. Práve absencia podpisov

zmluvnýchstránnaVPPÚobsahujúcichrozhodcovskúdoložkumátakzanásledok,žezVPPÚnemožno
vyvodiť jednoznačný záver, že obsahujú nepochybný prejav vôle účastníkov zmluvy o úvere, že sú s
ňou oboznámení a súhlasia s VPPÚ. Uvedené podľa názoru sťažnostného súdu v žiadnom prípade
nenahrádza ani vyhlásenie povinného v zmluve o úvere o tom, že sa s obsahom VPPÚ oboznámil a
súhlasí s nimi, pretože toto vyhlásenie je nevýrazne uvedené v texte zmluvy, a teda sťažnostný súd

nadobudol pochybnosti o tom či si povinný bol skutočne vedomý toho, čo je obsahom VPPÚ. Vzhľadom
na uvedené námietka oprávneného spočívajúca v tom, že rozhodcovská doložka je údajne prejavom
vôle zmluvných strán, je tak len v rovine tvrdení, a to bez skutočného preukázania existencie vôle
zmluvných strán byť predmetnou rozhodcovskou doložkou viazaní.

14. Sťažnostný súd rovnako súhlasí so záverom prezentovaným vyššou súdnou úradníčkou v
napadnutom uznesení, že v prípade predmetnej rozhodcovskej doložky sa jedná o neprijateľnú, a
teda neplatnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zmluvná podmienka,
ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľom riešil v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský

rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom a tým aj podkladom pre vykonávanie
exekúcie. Sťažnostný súd nepopiera, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní je alternatívnou
možnosťou k súdnemu konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený podrobiť sa v zmysle rozhodcovskej
doložky rozhodnutiu vopred veriteľom vo formulári predtlačenej zmluvy určeného rozhodcovského súdu,
nemožnohovoriťoindividuálnedojednanejpodmienkespotrebiteľskejzmluvy.Individuálnosťvyjednania

spočíva v preukázanej možnosti spotrebiteľa ovplyvniť znenie formulárovej zmluvy, predkladanej mu
dodávateľom. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo
dňa 16. 01. 2013, rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná
ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán, pričom
slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom,

čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 2 za individuálne
dojednané zmluvné ustanovenia nepovažuje také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred
podpisomzmluvy,aknemoholovplyvniťichobsah.Vprípadenepreukázaniaopakuzostranydodávateľa
zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne
dojednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Predpokladom pre záver, že nejde o individuálne

vyjednanú zmluvnú podmienku je teda stav, ak zmluvné podmienky v rozhodcovskej zmluve boli vopred
pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad.

15. V danom prípade, vyššia súdna úradníčka v napadnutom uznesení správne poukázala na to, že
rozhodcovská doložka bola obsiahnutá v rámci VPPÚ, ktoré majú povahu univerzálnych podmienok.

Spotrebiteľ si tak rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami v VPPÚ, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť
alebo podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal
dodávateľ.Vzmysle§53ods.3Občianskehozákonníkajezakotvenávyvrátiteľnáprávnadomnienka,žezmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom v rámci spotrebiteľského vzťahu
sa nepovažujú za individuálne dojednané, ak dodávateľ nepreukáže opak. Bolo tak úlohou oprávneného
ako dodávateľa preukázať, že rozhodcovská doložka ako zmluvné ustanovenie bola medzi ním a

povinným individuálne dojednaná, pretože právnu domnienku v zmysle uvedeného ustanovenia nie je
povinnývyvracaťspotrebiteľanisúd,aleprávedodávateľ.Vychádzajúczpodanéhonávrhunavykonanie
exekúcie, podanej sťažnosti ako i predloženej rozhodcovskej doložky však súd prvej inštancie musí
konštatovať, že oprávnený bez pochybností nepreukázal individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy,
a preto s poukazom na § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie musel prijať záver o tom,

že v zmluvnom vzťahu medzi účastníkmi konania k individuálnemu dojednaniu rozhodcovskej zmluvy
nedošlo.

16. Ďalej sťažnostnému súdu neuniklo pozornosti, že hoci zo znenia rozhodcovskej doložky ďalej
vyplýva, že spory medzi účastníkmi zmluvného vzťahu nemusia byť riešené len v rozhodcovskom
konaní, ale aj v súdnom konaní, ide ale len o zdanlivú alternatívu, pretože výber spočíva na žalobcovi,

ktorým je vo väčšine prípadov práve dodávateľ, ako veriteľ. Ten sleduje riešenie sporov práve v
rozhodcovskom konaní, čo je aj dôvod, pre ktorý rozhodcovskú doložku naformuloval. O doložku,
ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce
spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa
tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne

podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Dôsledkom rozhodcovskej doložky, ktorá je svojou podstatou
taktiež spotrebiteľskou zmluvou je, že spotrebiteľovi je odopretá možnosť brániť svoje práva pred
všeobecným súdom vo všetkých prípadoch, ak dodávateľ podá voči spotrebiteľovi žalobu na ním vopred
vybranom rozhodcovskom súde. Tu súd prvej inštancie zdôrazňuje, že znenie rozhodcovskej doložky
neodporuje síce doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ,

aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis).

17. Je potrebné zdôrazniť, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvolá nepomer v spotrebiteľskej
zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ však je zmluvná podmienka až v hrubom
nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej

spotrebiteľskej zmluvy, ktorý je právnou teóriou aj praxou navyše označený za fakticky nerovný a
nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobým
mravom. V tomto smere aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24. 02. 2011
konštatoval, že: „zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne
neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví

o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou
bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takom prípade ide o výkon práv v rozpore
s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský
rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu. Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice
- postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí

nezaťažovali“. Súd nechráni spotrebiteľa do tej miery, aby neplnil záväzok, ktorý uzavrel, súd poskytuje
ochranu spotrebiteľovi ako už bolo uvedené, iba pokiaľ ide o neprijateľné zmluvné podmienky, nie všetky
zmluvné podmienky.

18. Pokiaľ oprávnený poukazoval na viaceré české rozhodnutia, sťažnostný súd predovšetkým

zdôrazňuje, že týmito rozhodnutiami nie je v žiadnom prípade viazaný. Podľa čl.144 ods. 1 Ústavy SR
sudcovia sú pri výkone funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. V tomto ustanovení sú vymedzené pramene
práva, ktoré je povinný suda rešpektovať. Všeobecne záväzné sú aj rozhodnutia Ústavného súdu
SR vydané v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 6 Ústavy SR. Okrem takto

vymenovaných prameňov práva je sudca pri rozhodovaní v konkrétnej veci viazaný aj právnym názorom
Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125
ods. 1 Ústavy SR na základe návrhu súdu a právnym názorom odvolacieho a dovolacieho súdu v
konkrétnej veci. Sťažnostný súd ďalej poukazuje na to, že aj v podmienkach Slovenskej republiky
existuje rozsiahla rozhodovacia činnosť súdov v exekučných veciach v oblasti ochrany spotrebiteľa,

ktorá sa postupne vyvíjala, pričom postupný vývoj bol reflexiou danej doby, a následne aj reflexiou
prijatých legislatívnych zmien. Bez ohľadu však na logický a kontinuálny vývoj právneho názoru
súdov a ich posudzovania spotrebiteľských práv, sťažnosťou napadnuté uznesenie vyššej súdnej
úradníčky vychádza z rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, ktorá je nielen rozhodovacoupraxou aktuálnou, ale vzhľadom na jej vývoj a legislatíve zmeny aj rozhodovacou praxou stabilnou.
Inými slovami povedané, záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo VPPÚ, na ktorých
absentuje podpis zmluvných strán, a teda jednoznačne deklarovaný (práve podpisom) prejav ich vôle

byť danou rozhodcovskou doložkou viazaný, je záverom právne správnym a rešpektovaným najvyššími
súdnymi autoritami v ich vlastnej rozhodovacej činnosti.

19. V súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti oprávneného sťažnostný súd považuje ešte raz za potrebné
dodať, že vyššia súdna úradníčka dala jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré oprávnenému vyplývajú z predloženého
exekučného titulu. Vyššia súdna úradníčka pri posudzovaní návrhu na vykonanie exekúcie a jeho príloh
neponechala bez povšimnutia žiadne relevantné skutočnosti, ktoré majú pre vec podstatný význam, a
sťažnosťou napadnuté uznesenie preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia a jeho prípadnej arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti. V

súvislosti s uvedeným súd ešte poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.
ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Rovnako ustálená judikatúra ESĽP nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c.
Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

20. Vzhľadom na vyššie prijaté právne závery, exekučný súd nemôže akceptovať ako exekučný titul
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, nakoľko
táto bola nesprávne odvodzovaná od neplatnej rozhodcovskej doložky. Exekučný titul vydaný orgánom,
ktorý nemal právomoc na jeho vydanie totiž považuje právna teória i súdna prax za rozhodnutie zdanlivé,

ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Na nulitný akt
sa hľadí tak, akoby neexistoval. Takýto exekučný titul je potom v rozpore s ustanoveniami Exekučného
poriadku(vykonateľnýexekučnýtitulvzmysle§45ods.2písm.d)Exekučnéhoporiadku),apretonávrhu
na vykonanie exekúcie, ktorým sa navrhuje vykonanie exekúcie na základe nespôsobilého exekučného
titulu nebolo možné vyhovieť a sťažnosť oprávneného bolo potrebné ako nedôvodnú zamietnuť.

22. O trovách konania v časti rozhodovania o podanej sťažnosti oprávneného rozhodol súd podľa § 262
ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP za použitia čl. 4 ods. 2 CSP tak, že v konaní o oprávneným
podanej sťažnosti neúspešný oprávnený nemá nárok na ich náhradu, keď jeho sťažnosť bola v celom
rozsahu zamietnutá. Nárok na náhradu trov konania nebolo možné priznať povinnému, pretože do

vydaniapoverenianavykonanieexekúciejeúčastníkomkonanialenoprávnený(§35ods.1Exekučného
poriadku) a navyše o podanej sťažnosti povinný nemal ani vedomosť.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§

202 ods. 4 Exekučného poriadku).