Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 7, 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/89/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212227841
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Halmešová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4212227841.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Lenky Halmešovej a členiek senátu

JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Marty Polyákovej, v spore žalobcu: Home Credit Slovakia, a. s., IČO:
36234176, Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, zast.: AK ERASMUS LEGAL, s.r.o., Justičná 9, 811 07
Bratislava proti žalovanému: C. S., XX.X.XXXX, S. XXXX/XX, XXX XX L. v konaní o zaplatenie 2.282,78
eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Levice č.k. 7C/25/2013 - 277
zo dňa 25. júna 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý zastavujúci výrok ( I.) zrušuje.
II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku ( II.) p o t v r

d z u j e.
III. Výrok o trovách konania ( III.) mení takto:
Žalobcovipriznávavočižalovanémunároknanáhradutrovkonaniavzastavujúcejčastivrozsahu100%.
Žalovanémupriznávavočižalobcovinároknanáhradutrovkonaniavzamietajúcejčastivrozsahu100%.
IV. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v rozsahu
100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou doručenou súdu dňa 17.12.2012 domáhal zaplatenia sumy 2.282,78
eura s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca uzavrel so žalovaným úverovú zmluvu dňa

3.6.2009, na základe ktorej mu poskytol sumu 1400 eur. Úver mal žalovaný vrátiť v 72 mesačných
splátkach po 41,79 eura. Z dôvodu omeškania so splácaním bol žalovaný vyzvaný listom zo dňa
29.12.2009 k splateniu celého zostatku úveru vo výške 2682,78 eura v lehote 15 dní od odoslania výzvy.
Žalovanásumabolatvorenázistinyazosplatnenejistinyvovýške1197,48eura,úrokuzvyššieuvedenej
zosplatnenej istiny vo výške 1085,30 eura, úroku z omeškania od zosplatnenia do dňa podania návrhu
na vydanie platobného rozkazu vo výške 597,03 eura ako aj požadovaného úroku z omeškania vo výške
0,024 % denne zo sumy 2282,78 eura od 11.12.2012 do zaplatenia.

2. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 7C/25/2013- 111 zo dňa 25. novembra 2016 rozhodol tak, že
konanie v časti zaplatenia časti istiny v sume 650 eur zastavuje. Podanú žalobu zamietol a o trovách
konania rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá na náhradu trov konania právo. Dopĺňacím rozsudkom
č.k. 7C/25/2013- 173 zo dňa 13.apríla 2018 súd prvej inštancie doplnil rozsudok Okresného súdu
Komárno č.k. 7C/25/2013-111 zo dňa 25.11.2016 o nasledovný výrok: Súd konanie v časti o zaplatenie
sumy252,-eurzastavuje.Súdkonanievčastiozaplateniesumy84,-eurzastavuje.Protirozsudkupodal

odvolanie žalovaný. Krajský súd v Nitre v dôsledku odvolania žalobcu preskúmal napadnutý rozsudok a
uznesením č.k. 7Co/78/2019- 204 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku
a vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení uviedol, že súd prvej inštancie danú vec nesprávneposúdil, keď konštatoval, že predmetný úver je z dôvodu absencie rozpisu splátok na istinu, úroky,
poplatky, potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Zároveň sa súd prvej inštancie sa v konaní
nevysporiadal s námietkou premlčania, ktorá bola vznesená zo strany žalovaného v písomnom podaní

zo dňa 26.2.2013 ( čl. 16). Zo spisu, ako aj vyjadrenia žalobcu ( čl. 27) pritom vyplynulo, že žalovaný
sa dostal do omeškania so splácaním dohodnutých splátok poskytnutého úveru, konkrétne so splátkou
č. 2 až 6 predpísanými v období august až december 2009, ktoré žalovaný uhradil až po zosplatnení.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 103 druhej vety Občianskeho zákonníka s tým,
že sa súd prvej inštancie v ďalšom konaní bude opätovne zaoberať žalobným nárokom aj s ohľadom na

vznesenú námietku premlčania, ktorej sa súd v napadnutom rozsudku vôbec nevenoval.
3.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 986 eur zastavil.
Druhým výrokom žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok
na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 497
Obchodného zákonníka, § 52 odsek 1,2,3,4, § 53 ods. 1,5 § 54 odsek 1,2, § 517 odsek 2 Občianskeho
zákonníka a § 4 odsek 1,2, 3, zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie

v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že bola uzatvorená medzi stranami sporu Úverová zmluva zo dňa
03.06.2009 ako aj úverové zmluvné podmienky spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s., v zmysle ktorej
žalovaný získal úver v sume 1.400 eur, pričom strany sa dohodli na úhrade úveru vo forme pravidelných
mesačných splátok v počte 72 splátok po 41,79 eura. Žalovaný mal uhradiť celkom sumu 3.008,88 eura
pri dohodnutej úrokovej sadzbe vo výške 23,6 % a RPMN vo výške 26,8 % . Dátum prvej splátky sa

dohodol na 1. strane ÚZ pod bodom 55 zmluvy tak, že klient je povinný splácať úver v pravidelných
mesačných splátkach a to počnúc kalendárnym mesiacom bezprostredne nasledujúcim po dátume
poskytnutia úveru. Podľa súdu uvedená relevantná podmienka bola dohodnutá s nepomerene menšími
písmenami ako predchádzajúca časť zmluvy a to vo vzťahu k špecifikovaniu jednak splatnosti úveru a
ustálenia omeškania žalovanej strany s úhradami, ako aj vo vzťahu k posúdeniu dôvodnosti vznesenej

námietky premlčania (vo vzťahu k jednotlivým splátkam). Súd prvej inštancie konštatoval, že zmluva, jej
časť v ktorej sa konkretizuje podstatná časť zmluvy -splatnosť splátok, jednoznačne nespĺňa kritérium
čitateľnosti textu zmluvy pre veľkosť písma. V dôsledku tejto nečitateľnosti bola porušená zásada
zmluvnej prevencie vyjadrená v ustanovení § 43 Obč. zák. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na
prepočet RPMN na č. l. 164 súdneho spisu, keď urobil prepočet RPMN v zmysle metodiky MF SR k

údajom na výpočet RPMN zo spotrebiteľských úverov a zistil, že RPMN predstavovalo 34,08 % a nie
zmluvne dohodnutých 26,8 %, čím došlo zo strany žalobcu k navýšeniu nákladov o 27,0 % oproti
zmluvne prezentovaným nákladom pri podpise zmluvy. Zároveň súd poukázal na priemerné úrokové
miery z úverov, kde sa za obdobie kalendárneho mesiaca jún 2009 zmluvne dohodnuté úrokové sadzby
pohybovali v rozpätí od 5,4 % do 13,4%, z ktorých hodnôt priemerná dohodnutá úroková sadzba

predstavovala 9,4 %, kým v prejednávanom prípade došlo k poskytnutiu úveru pri dohodnutej úrokovej
sadzbe 23,6 %, teda došlo k navýšeniu o 251 % nad priemernú dohodnutú úrokovú sadzbu v rozpore
s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Obč. zák., preto súd nemohol priznať príslušenstvo k uplatnenému
nároku podľa zák. č. 258/2001 Z.z.
3.2 Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania zo strany žalovaného súd prvej inštancie poukázal na

skutočnosť, že žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou 2. splátky splatnej za kal. mesiac august
2009 až december 2009 s tým, že úhradu fakticky realizoval až 01.03.2010 v sume 240 eur. Podľa
všeobecnej právnej úpravy úverového vzťahu, tento patrí medzi absolútne obchody podľa Obchodného
zákonníka, a podľa § 330 Obch. zák. mal žalobca právo započítať poskytnuté plnenie v sume 240 eur
na najstaršie splatné splátky pôžičky a to v prejednávanom prípade na splátky splatné za obdobie od

augusta 2009 do decembra 2009, ako to aj napokon realizoval o čom svedčí č. l. 4 súdneho spisu a to
prehľad úhrad v čase podania žaloby, čím ani podľa § 103 v spojení s § 101 Obč. zák. nemohlo dôjsť k
uplynutiu 3-ročnej premlčacej doby, nakoľko následne došlo k doručeniu žaloby žalobcu súdu v 3 ročnej
dobe a to ku dňu 17.12.2012.

3.3 Súd prvej inštancie dospel k záveru, že vzhľadom na uvedené je Úverová zmluva, ktorou sa poskytol
spotrebiteľský úver platná, avšak poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, a preto
súd podanú žalobu v časti prevyšujúcej už splatenú istinu zamietol. Nebola pritom sporná úhrada zo
strany žalovaného v celkovej sume 1 431,79 eura. Poukázal na to, že žalobca počas konania opakovane
bral späť žalobu ako je zrejmé z č. l. 43-4, 54-5, 61-2, 79-80, preto súd konanie zastavil v časti o

zaplatenie sumy 986 eur. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 256 ods. 1 a § 257 CSP.
Žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie sumy 2.282,78 eura s príslušenstvom, následne počas konania
v dôsledku vykonaných úhrad zo strany žalovaného, žalobca zobral späť žalobu a žalobca špecifikoval
svoj nárok v sume 1.296,78 eura. Úspech žalobcu preto predstavoval sumu 986 eur, teda 43,2 % aneúspech56,8%.Súdprvejinštancieonárokunanáhradutrovkonaniarozhodolpodľa§257CSP,podľa
ktorého platí, že dôvod hodný osobitného zreteľa je generálnym dôvodom pre nepriznanie náhrady trov
konania. V prejednávanom konaní priznanie náhrady trov konania žalobcovi z titulu úspechu vo výške

43,2 % v protiklade s neúspechom vo výške 56,8 % za danej skutkovej a právnej situácie predstavuje
jednak nepatrný rozdiel v neprospech žalobcu a na druhej strane žalovaná strana si neuplatnila nárok
na náhradu trov konania, a preto sa súdu javilo nepriznanie nároku na náhradu trov konania stranám
sporu ako rozhodnutie , ktoré je aj v súlade s článkom 2 ods. 1 Základných princípov CSP.

4.1 Proti tomuto rozsudku podal písomne v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby
odvolací súd zrušil výrok I. napadnutého rozsudku a zmenil výrok II. tak, že žalobe vyhovie v celom
rozsahu a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Svoje odvolanie odôvodnil
s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP. K veľkosti písma v úverovej zmluve uviedol, že
Zmluva aj úverové zmluvné podmienky sú vyhotovené v súlade s právnymi predpismi účinnými v čase
uzatvorenia Zmluvy. Priemerný spotrebiteľ, ktorý nie je zrakovo obmedzený, musí byť schopný prečítať

všetky ustanovenia Zmluvy ako aj úverových zmluvných podmienok bez použitia osobitných dioptrických
pomôcok. Dodal, že v čase uzatvorenia Zmluvy, právne predpisy upravujúce oblasť spotrebiteľského
práva neustanovovali veľkosť písma. Veľkosť písma je upravená v ustanovení § 53c zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník a v ustanovení § 1b nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z.
s účinnosťou od 01.01.2015, pričom Zmluva sa stala platnou a účinnou dňa 03.06.2009. Súd prvej

inštancie v danej časti považoval ustanovenia Zmluvy za nečitateľné a neurčité, avšak neuviedol, aký
je následok takého jeho právneho názoru. Absencia daného následku spôsobuje nepreskúmateľnosť a
zmätočnosť napadnutého rozhodnutia v tejto časti.

4.2 K nesprávne uvedenej výške RPMN žalobca uviedol, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že

súd prvej inštancie vykonal prepočet RPMN v zmysle metodiky MF SR, pričom nie je možné určiť akým
spôsobom súd dospel k rozdielnej výške RPMN, či súd výšku RPMN vypočítal podľa rovnice uvedenej
v prílohe zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca ani nemal možnosť vyjadriť sa k výške RPMN.
Zastal názor, že súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie, v tejto časti, dostatočne neodôvodnil, pričom
súd svojim postupom v predmetnom konaní porušil právo žalobcu na spravodlivý proces, čím zaťažil

napadnuté rozhodnutie vadami v zmysle vyššie uvedených odvolacích dôvodov. Žalobca poukázal na
to, že výška RPMN je uvedená v bode 45 Zmluvy: „26,8 %“ a táto je uvedená v správnej výške, pretože
výšku RPMN je možné vypočítať výlučne podľa rovnice uvedenej v prílohe zákona o spotrebiteľských
úveroch.

4.3 Pokiaľ ide o výšku úrokovej sadzby zdôraznil, že v danom prípade bol poskytnutý spotrebiteľský úver,
a preto bol súd prvej inštancie povinný postupovať pri posudzovaní výšky úrokovej sadzby výlučne podľa
údaja (o priemernej úrokovej miere zo spotrebiteľských a ostatných úverov s dobou splatnosti nad 5
rokov za mesiac jún 2009) pre „spotrebiteľské a ostatné úvery poskytované domácnostiam“, t.j. vo výške
13,4113%. Pri porovnaní priemerných úrokových mier zo spotrebiteľských úveroch podľa štatistických

údajov Národnej banky Slovenska (13,4113%) a ročnej úrokovej sadzbe dohodnutej v Zmluve (23,67%)
je nepochybné, že ročná úroková sadzba dohodnutá v Zmluve neprevyšuje priemerné úrokové miery
zo spotrebiteľských úveroch o viac ako 100%. Na základe vyššie uvedeného žalobca zastal názor, že
ročná úroková sadzba dohodnutá v Zmluve nie je v rozpore s ustanovením § 39 OZ a ani sa nejedná o
neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovení § 53 a nasl. OZ.

4.4 Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že je v súlade so skutočnosťou, že žalovaný po začatí
daného súdneho sporu uhradil sumu v celkovej výške 986 eur, avšak o danej časti už súd prvej
inštancie právoplatne rozhodol svojimi skoršími rozhodnutiami. Je preto zrejmé, že výrok I. napadnutého
rozhodnutia je duplicitný, a preto je potrebné ho zrušiť. Ďalej namietal postup súdu prvej inštancie, ktorý

vo svojom prvom rozsudku dospel k záveru o absencii iba jednej náležitosti zmluvy a následne vo svojom
druhom rozsudku opätovne dospeje k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru,
avšak na základe iného právneho záveru. Súd prvej inštancie zaťažil napadnuté rozhodnutie vadami v
zmyslevyššieuvedenýchodvolacíchdôvodov,najmä„súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces“.

5.Žalovanývosvojomvyjadreníkodvolaniužalobcunesúhlasilsvyjadrenímžalobcuvtom,žeuplatnená
výška RPMN bola súlade s dobrými mravmi a príslušnými predpismi a stotožnil sa s odôvodnením súduprvej inštancie. Uviedol, že rozhodujúca sadzba úrokov bola 13,41 %, ako to vyplýva z tabuľky, ktorá je
voľne dostupná na stránke NBS, podľa tejto tabuľky bola úroková miera 13,58 % v júni 2009 a RPMN
bola 14,91 %. Z uvedeného vyplýva, že úroková sadzba, ako aj RPMN uplatnené žalobcom sú viac ako

100 % oproti týmto údajom uvedeným v tabuľke NBS.

6. Žalobca k vyjadreniu žalovaného uviedol, že považuje tvrdenia žalovaného v časti výšky úrokovej
sadzby a RPMN za zjavne zmätočné a nesprávne. Žalovaný tvrdil, že podľa údajov NBS je v
rozhodujúcom mesiaci úroková sadzba vo výške 13,58 % a RPMN vo výške 14,91 %. To znamená,

že hodnoty úrokovej sadzby a RPMN o viac ako 100% sú vo výške 27,16 % (pre úrokovú sadzbu) a
29,82 % (pre RPMN). Jednoduchým porovnaním daných údajov v Zmluve (úroková sadzba vo výške
23,67 % a RPMN vo výške 26,8 %) však ju nutné dospieť k záveru, že ani úroková sadzba, ani RPMN
neprevyšuje hodnoty podľa údajov NBS o viac ako 100%.

7. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok

(ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej
lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),
prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Napadnutý zastavujúci výrok ( I.) zrušil. Zároveň výrok o

trovách konania ( III.) zmenil tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v
zastavujúcej časti v rozsahu 100% a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v zamietajúcej časti v rozsahu 100%.

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

9. Odvolací súd pred rozhodnutím o odvolaní žalobcu, vyzval strany sporu v zmysle § 382 Civilného
sporového poriadku, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovenia § 103 druhá veta Občianskeho
zákonníka vo vzťahu k uplatnenému žalobnému nároku.

10. Žalobca k predmetnej výzve odvolacieho súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že vzhľadom na
skutočnosť, že žalovaný si riadne a včas neplnil svoje povinnosti vyplývajúce zo Zmluvy, veriteľ si uplatnil
svoje právo v súlade s ustanovením § 565 OZ a listom zo dňa 29.12.2009 žiadal dlžníka o zaplatenie
celej pohľadávky (tzv. zosplatnenie úveru). Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný svoj peňažný záväzok
v stanovenej lehote neuhradil, žalobca si uplatnil svoj nárok zo Zmluvy podaním žaloby na príslušný

súd, doručená súdu dňa 17.12.2012. Na základe vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že trojročná
premlčacia doba začala plynúť odo dňa nasledujúceho po dni zosplatnenia poskytnutého úveru, t. j. odo
dňa 30.12.2009, a uplynula dňa 30.12.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že veriteľ si uplatnil svoj nárok
vyplývajúci zo Zmluvy na príslušnom súde podanou žalobou, ktorá bola konajúcemu súdu doručená
dňa 17.12.2012, v ustanovenej premlčacej dobe, v zmysle ustanovenia § 112 OZ došlo k spočívaniu

premlčacej doby. Nárok žalobcu teda nie je premlčaný, keďže žalobca podal žalobu pred uplynutím
premlčacej doby.
11.OdvolacísúdpreskúmavajúcnajskôrnapadnutývýrokI.rozsudku,ktorýmsúdprvejinštanciezastavil
konanie v časti sumy 986 eur, dospel k záveru, že tento je potrebné zrušiť ako duplicitný. Žalobca
správne namietal, že o zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby v časti sumy 986 eur už súd prvej

inštancie rozhodol, a to rozsudkom č. k. 7C/25/2013- 111 zo dňa 25. novembra 2016 , keď konanie
v časti zaplatenia sumy 650 eur zastavil a tiež dopĺňacím rozsudkom č.k. 7C/25/2013- 173 zo dňa
13.apríla 2018 konanie zastavil v časti o zaplatenie sumy 252 eur a v časti o zaplatenie sumy 84 eur.
Tieto výroky odvolaním napadnuté neboli, preto sa stali právoplatnými.

12. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku II. žalobu zamietol a to z dôvodu posúdenia
predmetnej úverovej zmluvy ako bezúročnej a bez poplatkov. K tomuto záveru súd prvej inštancie dospel
na základe toho, že žalobca mal uviesť v úverovej zmluve nesprávnu výšku RPMN ( v neprospech
spotrebiteľa) a tiež z dôvodu, že dohodnutá úroková sadzba prevyšovala priemernú úrokovú sadzbu
o 251%, preto bola dohodnutá v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd vo svojom uznesení č.k.

7Co/78/2019- 204, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a vo
výroku o náhrade trov konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, v odôvodnení nariadil súdu prvej inštancie sa vysporiadať predovšetkým s
námietkou premlčania, ktorá bola vznesená zo strany žalovaného v písomnom podaní zo dňa 26.2.2013,a to s poukazom na ustanovenie § 103 druhej vety Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie sa však
opätovne námietkou premlčania aplikujúc ust. § 103 druhá veta OZ nezaoberala nerešpektoval právny
názor súdu vyššej inštancie.

13. Podľa § 103 Občianskeho zákonníka, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť
premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok
stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.
14. Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 103, jeho druhej vety, Občianskeho zákonníka
je zrejmé, že toto ustanovenie neviaže začiatok premlčacej doby na dátum vyhlásenia predčasnej

splatnosti celého dlhu, ani na prípadný neskorší dátum uvedený veriteľom v listine, ktorou dlh predčasne
zosplatnil (lehota na splnenie celého predčasne zosplatneného dlhu), ale na dátum zročnosti nesplnenej
splátky, pre ktorej nesplnenie sa stal zročným celý dlh. V prípade spotrebiteľskej zmluvy má dodávateľ
podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka povinnosť čakať s využitím práva na predčasné zosplatnenie
(§565Občianskehozákonníka)eštetrimesiaceodomeškaniasozaplatenímsplátky,tovšakničnemení
na tom, že premlčacia doba sa aj v takomto prípade začína počítať odo dňa zročnosti tejto omeškanej

splátky.
15. Medzi stranami konania nebolo sporné, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzatvoreniu
Úverovej zmluvy dňa 3.6.2009, ako aj to, že vzhľadom na postavenie žalobcu ako dodávateľa a
žalovaného ako spotrebiteľa ide o spotrebiteľskú úver, na ktorý je potrebné aplikovať právnu úpravu
spotrebiteľských úverov podľa zákona č. 258/2001 Z.z.. Sporným ďalej nebolo ani to, že žalobca na

základe predmetného úveru poskytol žalovanému peňažné prostriedky, ako aj to, že žalovaný bol s
plnením dlhu v omeškaní viac ako tri mesiace, v dôsledku čoho žalobca platne vyhlásil mimoriadnu
splatnosť úveru.
16. Žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že k premlčaniu jeho pohľadávky nedošlo, pretože trojročná
premlčacia doba začala plynúť odo dňa nasledujúceho po dni zosplatnenia poskytnutého úveru, t. j.

odo dňa 30.12.2009, a uplynula dňa 30.12.2012 s tým, že veriteľ si uplatnil svoj nárok vyplývajúci zo
Zmluvy na príslušnom súde žalobou, ktorá bola konajúcemu súdu doručená dňa 17.12.2012. Odvolací
súd však nesúhlasí s argumentáciou žalobcu poukazujúc na ustanovenie § 103 OZ, podľa ktorého pri
dohodnutom plnení v splátkach, plynie premlčacia doba odo dňa zročnosti každej jednotlivej splátky. Ak
sa však pre nesplnenie niektorej splátky stane zročným celý dlh (§ 565 OZ), začne plynúť premlčacia

doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. Podstatné pre začatie plynutia premlčacej doby v tomto
prípade je posúdenie, ktorá nesplnená splátka spôsobila splatnosť celého dlhu (úveru). Keďže ide o
plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, je nutné zohľadniť aj ustanovenie § 53 ods. 9 OZ, podľa ktorého
môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 OZ najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so
zaplatením splátky, keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie

tohto práva. Z uvedeného vyplýva, že dodávateľ pred uplatnením práva podľa § 565 OZ musí v lehote
nie kratšej ako 15 dní upozorniť spotrebiteľa, že dané právo (zosplatnenie celého dlhu) využije. Zároveň
musia uplynúť aspoň tri mesiace od omeškania so zaplatením splátky. Pokiaľ dodávateľ toto právo
nevyužijeamimoriadnusplatnosťdlhu-úverunevyhlási,dlhjeajnaďalejsplatnývjednotlivýchsplátkach
dohodnutých v zmluve a tieto sa premlčujú samostatne. Ak však pre nesplnenie niektorej zo splátok

nastane splatnosť dlhu, začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. Premlčacia
doba na zaplatenie takto zosplatneného dlhu začína plynúť skôr, ako dôjde k zosplatneniu dlhu. Uplatniť
inštitút zosplatnenia celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky je právom veriteľa, nie jeho
povinnosťou. Pokiaľ veriteľ toto právo dané mu v ustanovení § 565 OZ nevyužije, plynie premlčacia doba
pre jednotlivé splátky samostatne. Ak však veriteľ dané právo využije, začne plynúť premlčacia doba

odo dňa zročnosti nesplnenej splátky (103 OZ druhá veta).
17. Z uvedeného je zrejmé, že okamihom vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, ako úkonu ktorým
si veriteľ uplatňuje svoje oprávnenie podľa § 565 OZ, nenastáva súčasne aj samotná zročnosť celého
úveru, pretože naopak tá sa viaže ku dňu zročnosti nesplnenej splátky, ktorá zapríčinila, resp. bola
konštitutívnou príčinou zosplatnenia dlhu (§ 103 OZ druhá veta), preto je nevyhnutné začiatok plynutia

trojročnej objektívnej premlčacej lehoty viazať na predmetný okamih.
18. Odvolací súd uvádza, že žalobca platne a súladne s § 565 v spojení s § 53 ods. 9 OZ zosplatnil celý
dlh ku dňu 29.12.2009, pričom žalovaného upomienkami ( druhá v poradí zo dňa 17.8.2009) upozornil
na jeho omeškanie s plnením jednotlivých splátok. Z vyjadrenia žalobcu, ktoré zostalo nepopreté,
ale aj z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný sa dostal do omeškania už so zaplatením v poradí druhej

splátky v sume 41,79 eura splatnej dňa 7.8.2009 a až do zosplatnenia úveru dňa 29.12.2009 neuhradil
žalobcovi žiadnu inú splátku. Odvolací súd má z obsahu spisu preukázané, že zročnosť celého úveru
bola vyhlásená ku dňu 29.12.2009 s tým, že splátka pre ktorú bola vyhlásená a od ktorej začína plynúť
premlčacia lehota musela byť splatná tri mesiace vopred, t. j. išlo o splátku č. 3 splatnú dňa 7.9.2009. Kzosplatneniu úveru preto došlo pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 7.9.2009, preto začiatkom plynutia
premlčacej lehoty je deň 8.9.2009 ako nasledujúci deň po splatnosti splátky, v súvislosti s omeškaním
ktorej došlo k splatnosti celého dlhu, a uplynula dňa 8.9.2012. Žalobca doručil svoj návrh na súd

dňa 17.12.2012 a premlčacia lehota uplynula dňa 8.9.2012, z čoho jednoznačne vyplýva, že žalobca
neuplatnil svoj nárok v trojročnej premlčacej lehote.

19. Súd prvej inštancie síce vec nesprávne právne posúdil, keď sa v prvom rade v zmysle pokynu
nadriadeného súdu nezaoberal dôsledne námietkou premlčania, v konečnom dôsledku však žalobu

správne zamietol, k čomu dospel odvolací súd na základe iného právneho posúdenia. S poukazom na
vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom
výroku ( II.) podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

20. Súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol výrokom III. tak, že žiadna zo strán nemá právo
na náhradu trov konania poukazujúc na ust. § 256 ods. 1 a § 257 CSP. Uvedený výrok nie je

správny, pričom ani pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie nepostupoval
v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu v jeho zrušujúcom uznesení. Ako už uviedol odvolací
súd v predchádzajúcom rozhodnutí, v prípade zastavenia konania, resp. čiastočného zastavenia, súd
posudzuje nárok na náhradu trov konania v zmysle ust. § 256 CSP, a preto aj výrokom v rozhodnutí určí,
ktorá strana má v tejto časti nárok na náhradu trov konania a zároveň ktorá strana procesne zavinila

zastavenie konania. Súd prvej inštancie síce správne ustálil, že zastavenie konania v časti sumy 986 eur
procesne zavinil žalovaný, ktorý túto sumu zaplatil až po začatí konania, avšak výrokom nerozhodol, že
žalobca má v tejto zastavujúcej časti nárok na náhradu trov konania. Odvolací súd uvádza, že úspech
žalobcu v zastavujúcej časti ( čo do sumy 986 eura) je 100%. V zmysle ust. § 256 ods. 1 CSP je
potom potrebné konštatovať, že žalobca má voči žalovanému v časti zastavenia konania nárok na

náhradu trov konania v rozsahu 100%. Po čiastočnom späťvzatí žaloby zostala predmetom konania len
žaloba o zaplatenie sumy 1296,78 eura s kapitalizovaným úrokom z omeškania vo výške 597,03 eura,
s kapitalizovaným úrokom z omeškania vo výške 518,68 eura a úrokom z omeškania vo výške 0,024%
denne zo sumy 1296,78 eura od 24.12.2015 do zaplatenia. Pri rozhodovaní vo veci samej, súd zase
náhradu trov konania posudzuje podľa ust. § 255 CSP a tiež výrokom rozhodne kto a v akom pomere

znáša náhradu trov konania. V danej veci je nesporné, že žalovaný mal úspech v celom zvyšnom nároku
žalobcu, teda v zamietajúcom výroku, jeho úspech je v rozsahu 100% v meritórnej časti ( o zaplatenie
sumy 1296,78 eura s príslušenstvom).
21. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom výroku o náhrade trov konania je potrebné zmeniť podľa § 388 CSP tak, že žalobcovi

priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v zastavujúcej časti v rozsahu 100%.
Žalovanémupriznávavočižalobcovinároknanáhradutrovkonaniavzamietajúcejčastivrozsahu100%.
22. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia
§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznal
žalovanému v rozsahu 100%, keďže bol v tomto odvolacom konaní úspešný.

23. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).