Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, April 27, 2022

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 51Csp/46/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121297809
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Perďochová

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2022:6121297809.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Michaelou Perďochovou, v spore žalobcu: Domová

správa, s.r.o., so sídlom Tehelná 3/A, Trnava, IČO: 36 248 461, právne zast. Palkovič advokátska
kancelária s.r.o., so sídlom Kapitulská 20, Trnava, IČO: 47 255 609, proti žalovanému: Prima banka
Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, právne zast. SEDLAČKO &
PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, Bratislava, IČO: 36 853 186, o zaplatenie 202.011,37 Eur
s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 202.011,37 Eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 202.011,37 Eur od 15.10.2019 do zaplatenia, a to všetko do

3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou, ktorá bola doručená Okresnému súdu v Banskej Bystrici dňa 20.04.2021,
domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 202.011,37 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5%
ročne zo sumy 202.011,37 Eur od 15.10.2019 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania.

2. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že je správcom bytového domu súpisné číslo XXXX, adresa: M.R.

J. XX, XX, XX, XX, XX v H. zapísaného Okresným úradom Galanta na liste vlastníctva číslo XXXX
vedenom pre obec a katastrálne územie H. (ďalej len ako „bytový dom“), a to na základe zmluvy
o výkone správy č. 20170512 zo dňa 12.05.2017. Podľa § 9 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z. o
vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len ako „zákon o vlastníctve bytov“), spoločenstvo
a správca sú povinní vykonávať správu domu samostatne v mene a na účet vlastníkov bytov a
nebytových priestorov v dome. Spoločenstvo a správca vo vlastnom mene zastupujú a konajú na
účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pred súdom a iným orgánom verejnej moci;

toto zastupovanie trvá, ak sa v konaní pred súdom alebo iným orgánom verejnej moci nepreukáže
rozpor záujmov spoločenstva alebo správcu so záujmom zastupovaných vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v dome. V tomto súdnom spore žalobca ako správca bytového domu vo vlastnom mene
zastupuje a koná pred súdom na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome
(ďalej len ako „vlastníci“). Ide o zákonom stanovené nepriame zastúpenie. V iných prípadoch, ako je
zastupovanie pred súdom alebo iným orgánom verejnej moci, koná správca pri výkone správy v mene
a na účet vlastníkov, teda ako priamy zástupca. Žalovaný je od 01.08.2017 právnym nástupcom v

dôsledku zlúčenia obchodnej spoločnosti Sberbank Slovensko, a.s.. Vlastníci bytov ako spotrebitelia
sa prostredníctvom svojho nepriameho zástupcu, domáhajú vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré
vzniklo v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Spotrebiteľský charakter posudzovaného záväzkového
vzťahu konštatoval i Okresný súd Žilina vo svojom rozsudku zo dňa 10.07.2020, č.k.42C/94/2019-237,ktorý rozhodoval v skutkovo totožnej veci. Dňa 22.08.2013 uzatvorili vlastníci zastúpení správcom
bytového domu so Sberbank Slovensko, a.s., zmluvu o úvere č. 410 309 (ďalej aj ako „zmluva o úvere“).
Ako vyplýva zo samotného textu zmluvy o úvere, táto bola uzatvorená podľa zákona č. 129/2010 Z.

z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a podľa zákona č.
182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Zmluvou o úvere sa zaviazala Sberbank
Slovensko, a.s. poskytnúť vlastníkom úver vo výške 1.001.026,-Eur, ktorého účelom bolo financovanie,
prípadne refinancovanie investičných nákladov súvisiacich s obnovou bytového domu. Dodatkom č. 1
zo dňa 07.03.2014 došlo predovšetkým k navýšeniu úveru na 1.047.900,-Eur. Listom zo dňa 21.06.2019

oznámil žalovaný vlastníkom, že súhlasí s predčasným splatením úveru a vyčíslil zostatok úveru k
28.06.2019 na 1.019.798,50 Eur. Žalovaný túto sumu vyčíslil ako: a/ istinu 969.223,-Eur, b/ úrok 2.114,35
Eur, c/ poplatok za predčasné splatenie 48.461,15 Eur (5% z istiny). Vlastníci na základe Zmluvy o úvere
zaplatili Sberbank Slovensko, a.s. a následne od 01.08.2017 žalovanému celkovo sumu 1.259.603,60
Eur. Rozdiel medzi poskytnutou sumou 1.047.900,-Eur a vlastníkmi zaplatenou sumou 1.259.603,60 Eur
je 211.703,60 Eur. Listom zo dňa 07.10.2019, ktorý bol doručený žalovanému dňa 09.10.2019, vyzvali

vlastnícižalovanéhonazaplateniesumy211.703,60Eurztitulubezdôvodnéhoobohatenia.Vtejtovýzve
poskytli vlastníci žalovanému 3-dňovú lehotu na splnenie jeho dlhu, ktorá uplynula dňom 14.10.2019,
nakoľko posledný deň 3-dňovej lehoty pripadol na sobotu. Žalovaný vlastníkom sumu 211.703,60 Eur
doposiaľ nezaplatil. Časť nároku vo výške 9.692,23 Eur spolu s príslušenstvom bola uplatnená v súdnom
konaní vedenom pred Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 42C/94/2019, pričom tento nárok bol priznaný

zatiaľ neprávoplatným rozsudkom zo dňa 10.07.2020, č. k. 42C/94/2019-237. Zvyšok nároku vo výške
202.011,37 Eur spolu s príslušenstvom je uplatňovaná týmto návrhom. Podľa rozsudku Okresného súdu
Žilina zo dňa 10.07.2020, č.k.42C/94/2019-237, slovným spojením celkovú čiastku, ktorú musí dlžník
zaplatiť, treba rozumieť celkové množstvo peňazí, ktoré bude musieť dlžník pri riadnom a včasnom
plnení svojich povinností zo zmluvy zaplatiť veriteľovi. Ide o jedno celkové číslo, ktoré je vypočítané

na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy. Podľa rozsudku Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 29.10.2018, sp.zn. 6Co/134/2018, účelom povinného uvedenia celkovej čiastky, ktorú musí
spotrebiteľ veriteľovi zaplatiť v konkrétnej zmluve o spotrebiteľskom úvere je poskytnúť spotrebiteľovi
možnosť zvážiť tento údaj, prípadne ho porovnať s údajmi od iných poskytovateľov úverov a slobodne sa
rozhodnúť, či za daných podmienok úverovú zmluvu s veriteľom uzavrie alebo nie. Postupom veriteľa,

ktorý do textu zmluvy uvedie len výšku celkových nákladov na úver, ale nie celkovú čiastku, ktorú
spotrebiteľ musí veriteľovi zaplatiť, sa veriteľ snaží obísť citované zákonné ustanovenia tak, aby sa ním
poskytovaný úver javil spotrebiteľovi ako výhodný a danú zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzatvoril.
Podľa žalobcu zmluva o úvere ani jej dodatok č. 1 zo dňa 07.03.2014 neobsahujú celkovú čiastku,
ktorú mali vlastníci podľa zmluvy zaplatiť, teda údaj podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j/ Zákona o

spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho je úver bezúročný a bez poplatkov, a to podľa ustanovenia
§ 11 ods. 1 písm. b/ Zákona o spotrebiteľských úveroch. Vlastníci boli teda povinní zaplatiť žalovanému
len istinu vo výške 1.047.900,-Eur. Celková zaplatená suma však bola vo výške 1.259.603,60 Eur, v
dôsledku čoho sa žalovaný na úkor vlastníkov bezdôvodne obohatil o sumu 211.703,60 Eur, pričom
bezdôvodné obohatenie vzniklo dňa 28.06.2019, kedy úhrady vlastníkov prevýšili výšku istiny. Žalovaný

sa dostal do omeškania dňa 15.10.2019, keď vlastníci vyzvali žalovaného na plnenie listom zo dňa
07.10.2019, ktorý bol doručený žalovanému dňa 09.10.2019 a 3-dňová lehota na plnenie uplynula dňom
14.10.2019, nakoľko posledný deň 3-dňovej lehoty pripadol na sobotu. Z celkovej pohľadávky vo výške
211.703,60 Eur, ktorú majú vlastníci voči žalovanému, je týmto návrhom na vydanie platobného rozkazu
uplatňovaná len jej časť vo výške 202.011,37 Eur spolu s príslušenstvom, nakoľko časť pohľadávky vo

výške 9.692,23 Eur spolu s príslušenstvom bola uplatnená v súdnom konaní vedenom pred Okresným
súdom Žilina pod sp. zn. 42C/94/2019.

3. Okresný súd Banská Bystrica žalobe v celom rozsahu vyhovel vydaním platobného rozkazu sp. zn.
2Up/440/2021 zo dňa 04.05.2021

4. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 19.05.2021 uviedol, že právny predchodca
žalobcu Domová správa Trnava s.r.o., Tehelná 3/A, 917 01 Trnava, IČO: 44 519 311 prezentoval
vlastníkom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome na adrese M. R. J. XX, XX, XX, XX, XX v
H. na schôdzi dňa 06.05.2013 možnosť financovať investičný zámer zateplenia a ďalšej modernizácie

domu prostredníctvom komerčnej banky. Domová správa Trnava, s.r.o., ako správca bytového domu, bol
splnomocnený „za účelom dohodnutia konkrétnych úverových podmienok a podmienok zabezpečenia
úveru a na zastupovanie vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome v styku so
spoločnosťou Sberbank Slovensko, a.s. vrátane uzavretia a podpísania príslušných dokumentov, najmäzmluvy o úvere a zmlúv, na základe ktorých bude poskytnuté zabezpečenie úveru“. Žalobca bol
jedným zo spoločníkov obchodnej spoločnosti Domová správa Trnava, s.r.o. Hlasovanie o schválení
financovania obnovy bytového domu z úveru poskytnutého Sberbank Slovensko, a.s. prebehlo v dňoch

16.-18.7.2013. Na základe správcom sprístupnených informácií o podmienkach úveru (výška úveru,
účel úveru, forma splácania, úroková sadzba, celková doba splatnosti a výška poplatkov) vlastníci
schválili návrh 79 hlasmi z celkovo dostupných 97 hlasov (odovzdaný počet platných hlasov bol 81). Dňa
22.8.2013 uzavrela spoločnosť Sberbank Slovensko, a.s. s vlastníkmi bytov a nebytových priestorov
v bytovom dome zmluvu o úvere č. 410 309, na základe ktorej im poskytla peňažné prostriedky

pôvodne vo výške 1.001.026,- Eur. Vlastníci konali prostredníctvom správcu bytového domu Domová
správa Trnava s.r.o. Obsah zmluvy o úvere bol modifikovaný dodatkom č. 1 zo dňa 7.3.2014, ktorým
došlo okrem iného k navýšeniu úverového rámca (1.047.900,-Eur). Skutočnosť, že žalovaný vyplatil
vlastníkom sumu vo výške 1.047.900,- Eur nie je medzi stranami sporná. Účelom poskytnutého úveru
bolo financovanie investičných nákladov súvisiacich s obnovou bytového domu. Dňa 01.08.2017 bola
Sberbank Slovensko, a. s. vymazaná z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, a to na

základe zmluvy o zlúčení vo forme notárskej zápisnice spísanej dňa 24.5.2017 pod zn. N 310/2017,
Nz 17512/2017, NCRIs 17884/201 s nástupníckou spoločnosťou Prima banka Slovensko, a.s., pričom
Prima banka Slovensko, a.s. je právnym nástupcom zaniknutej Sberbank Slovensko, a.s. a prebrala
všetky jej záväzky a práva. Podľa žalovaného, vlastníci boli pri kontraktácii zastúpení správcom, preto
poskytnutý úver nie je spotrebiteľským úverom [§ 1 ods. 3 písm. r) zákona č. 129/2010 Z. z. o

spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Na tom nič nemení ani
skutočnosť, že podľa § 24a ZoSÚ sa na tento vzťah vzťahujú niektoré vybrané ustanovenia ZoSÚ.
Úverový vzťah trval takmer šesť rokov, v priebehu ktorých žalobca a ani jeho predchodca nerozporovali
žiadnu náležitosť zmluvy o úvere alebo iné dohodnuté podmienky. V nadväznosti na žiadosť žalobcu o
predčasné splatenie úveru mu žalovaný dňa 21.06.2019 vystavil písomné potvrdenie o zostatku úveru

s podrobným rozpisom jednotlivých položiek (výška zostatku nesplatenej istiny, úroku a poplatku za
predčasné splatenie). V zmysle čl. 5.4 zmluvy o úvere bol poplatok za predčasné splatenie úveru
vyčíslený podľa aktuálneho sadzobníka poplatkov. V tom čase už za vlastníkov bytov a nebytových
priestorov konal na základe zmluvy o výkone správy č. 20170512 zo dňa 12.5.2017 žalobca. Uhradením
vyčísleného zostatku úveru bol dlh vysporiadaný. Následne dňa 7.10.2019 (t. j. po úplnom splatení

úveru) žalobca prekvapivo adresoval žalovanému výzvu na zaplatenie sumy vo výške 211.703,60
Eur. Dňa 9.12.2019 žalobca podal proti žalovanému žalobu o zaplatenie 9.692,23 EUR s prísl. Išlo o
podstatne nižšiu sumu ako tú, ktorú žalobca vyčíslil vo výzve (zrejme kvôli nižšie vyrubenému súdnemu
poplatku). Žalobca odôvodnil podanú žalobu primárne tým, že žalovaný „nesprávne“ vyčíslil poplatok za
predčasné splatenie úveru (5 % z dlžnej sumy namiesto pôvodne dohodnutých 4 %). Pokiaľ by sa súd s

týmto záverom nestotožnil, alternatívne namietol, že úver je z vyššie spomínaného dôvodu bezúročný a
bez poplatkov. Okresný súd Žilina žalobe vyhovel rozsudkom zo dňa 10.7.2020 č. k. 42C/94/2019-237.
Protitomutorozsudkubolopodanéodvolanie.Konanienebolodoposiaľprávoplatneskončené.Žalovaný
v ďalšom poukázal na znenie ust. § 4 a § 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ a čl. 10 ods. 2 písm. g) Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES zo dňa 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere

a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica o spotrebiteľských úveroch“). Uviedol,
že pred podpisom zmluvy o úvere oboznámil žalovaný dlžníkov so všetkými náležitosťami v súlade s
§ 4 ods. 1 ZoSÚ, okrem iného aj s celkovou čiastkou, ktorú budú musieť zaplatiť (1.363.705,23 Eur,
resp. po navýšení úveru 1.439.187,66 Eur). Poukázal na to, že niektoré zákonom stanovené obsahové
náležitosti zmluvy o úvere majú význam v predzmluvnej fáze. V konečnom dôsledku totiž neovplyvňujú

vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán. Zámerom zákonodarcu bolo zabezpečiť spotrebiteľovi
čo najširší okruh informácií, aby sa mohol pred výberom konkrétneho poskytovateľa úveru oboznámiť s
podmienkami ponúkaných úverov a vybrať si z nich ten najvýhodnejší. Takouto náležitosťou je aj celková
čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Nasvedčuje tomu skutočnosť, že sa vypočítava na základe
údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ v znení účinnom v čase

uzavretia zmluvy o úvere. Tie sa môžu počas trvania zmluvného vzťahu zmeniť, čím sa pôvodná hodnota
stane irelevantnou a nepresnou. Informácia o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, mu má
umožniť vopred určiť „cenu“ požičaných peňazí a porovnať jednotlivé ponuky úverov. Ochranný účel
normy tak nie je narušený tým, že samotná zmluva o úvere neobsahuje jedno konkrétne číslo (čo zákon
explicitne nevyžaduje). Osobitne to platí v prípade, ak bol tento údaj dlžníkovi sprostredkovaný pred

podpisom zmluvy, t. j. v čase, keď má preňho najväčší význam. Zo zmluvy o úvere, vrátane jej prílohy č.
2, navyše vyplýva výška splátok, celkový počet splátok a sadzba poplatku za spracovanie nového úveru.
Žiadnym spôsobom tak nebola spochybnená možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah jeho záväzku. V tejto
súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“) zo dňa 9.11.2016 voveci Home Credit Slovakia, a.s. proti U. Y., C-42/15: „Článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom
zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade,
ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva

sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie
môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.“ Pre spresnenie uviedol SDEÚ
údaje, ktorých vynechanie v zmluve o úvere odôvodňuje uplatnenie sankcie voči veriteľovi: „Takýto
podstatný význam má povinnosť uviesť v zmluve o úvere najmä náležitosti, ako je ročná percentuálna
miera nákladov uvedená v článku 10 ods. 2 písm. g) smernice 2008/48, počet a frekvencia splátok podľa

článku 10 ods. 2 písm. h) tejto smernice, ako aj prípadná existencia notárskych poplatkov a prípadne
požadované záruky a poistenie, ako to upravuje článok 10 ods. 2 písm. n) a o) uvedenej smernice.“ (ods.
70 odôvodnenia rozsudku). Namietaný nedostatok zmluvy nemohol spochybniť možnosť vlastníkov
bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, resp. žalobcu posúdiť rozsah ich záväzku a už vôbec
v nich nemohol vyvolať klamlivý dojem o výhodnosti ponúkaného produktu. Absencia údaja v zmluve o
úvere, ktorý iné zmluvy o úvere obsahujú, môže skôr naopak vzbudiť voči dodávateľovi (žalovanému)

pochybnosti. Výber poskytovateľa úveru na účely rekonštrukcie bytového domu nie je každodennou
záležitosťou, najmä pokiaľ ide o úver vo výške presahujúcej jeden milión eur a dodávateľ ho nepredkladá
na en bloc akceptáciu. Za týchto okolností možno aj od bežného spotrebiteľa očakávať, že tomu
venuje primeranú pozornosť. Prijatie úveru navyše podliehalo v súlade s § 14b ods. 2 ZoVB schváleniu
dvojtretinovej väčšiny vlastníkov bytov a nebytových priestorov na schôdzi vlastníkov. Dlžníci tak mali

dostatočný časový priestor a všetky potrebné informácie na dôkladné zváženie, či uzavrú zmluvu o
úvere alebo nie. Schváleniu konkrétnej ponuky pritom predchádzal hodnotiaci úsudok profesionála
- právneho predchodcu žalobcu. Ak ZoSÚ explicitne neustanovuje, že celková čiastka, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť, má byť uvedená ako konkrétne číslo, nie je prípustné, aby túto povinnosť vytváral
svojím výkladom súd (m.m. uznesenie NS SR zo dňa 22.2.2018 sp zn. 3 Cdo 146/2017, uznesenie

NS SR zo dňa 23.4.2018 sp. zn. 4 Cdo 211/2017, uznesenie NS SR zo dňa 24.2.2021 sp. zn. 7Cdo
183/2020). Prehnané nároky na formuláciu zmluvy môžu zasahovať do zmluvnej slobody, vyplývajúcej
z princípu priority občana nad štátom a z princípu zmluvnej voľnosti a jej ochrany (m.m. I. ÚS 243/07,
publikované v ZNaU ÚS SR pod č. 22/2008). Pokiaľ žalobca na podporu svojich záverov poukazuje
na rozsudok Okresného Žilina zo dňa 10.7.2020 č. k. 42C/94/2019-237, ktorý doposiaľ nenadobudol

právoplatnosť a aj na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19.10.2018 sp. zn. 6Co/134/2018,
ktoré sa na rozdiel od tohto sporu týka iného merita veci , rozdielnych subjektov, diametrálne odlišných
skutkových a právnych okolností. Podľa názoru žalovaného súd by mal interpretovať vnútroštátne
právo v súlade s ustanoveniami a cieľmi smerníc (III. ÚS 666/2016, publikované aj v ZNaÚ ÚS SR
pod č. 50/2016). Keďže ZoSÚ je takmer úplnou transpozíciou smernice o spotrebiteľských úveroch,

eurokonformný výklad by mal byť preferovanou interpretačnou metódou. Poukázal na rozsudok SDEÚ
zo dňa 9.3.2010 vo veci Raffinerie Mediterranee (ERG) SpA a spol. proti Ministero dello Sviluppo
economico a spol., spojené veci C-379/08 a C-380/08, bod 86 a rozsudok SDEÚ zo dňa 9.2.2012 vo
veci D. S. proti Vám- és Pénzügyőrség Észak-alföldi Regionális Parancsnoksága, C-210/10, bod 24.
Ďalej uviedol, že dlžníci (zastúpení právnym predchodcom žalobcu ) mali možnosť zistiť predmetný

údaj zo zmluvnej dokumentácie, vrátane tzv. štandardných európskych informácií. Pre úplné a správne
posúdenie však súd túto skutočnosť musí zohľadniť (rozsudok SDEÚ zo dňa 21.2.2013 vo veci Banif
Plus Bank Zrt proti W. W. a spol., C-472/11; priložené k odporu). Súčasne je nutné vziať do úvahy aj to,
či došlo v dôsledku namietaného nedostatku zmluvy k ovplyvneniu ekonomického správania dlžníkov,
t.j. či učinili také rozhodnutie, ktoré by za iných okolností neurobili. Uplatnenie sankcií voči veriteľovi za

čiastkové nesplnenie obsahových náležitostí zmluvy o úvere, nie je správne, spravodlivé ani účelné.
Súdy by v takých prípadoch mali venovať pozornosť tomu, či je možné z celkového obsahu zmluvného
dojednania zistiť zákonom vyžadované údaje. Nemožno preto sankcionovať absenciu určitej náležitosti
zmluvy, ak inak z ostatného znenia zmluvy je táto náležitosť nesporná (KRAJČO, J.: Spotrebiteľská
zmluva v aplikačnej praxi v SR a EÚ. Komentár. EUROUNION, Bratislava 2011, s. 339). Žalovaný

vzniesol námietku premlčania s poukazom na čl. 5.1 zmluvy o úvere, čl. 11.2.4 zmluvy o úvere. Podľa
žalovaného žalobca sa nesprávne domnieva, že k bezdôvodnému obohateniu došlo až v momente, keď
súhrn plnení dlžníkov prevýšil istinu úveru (1.047.900,-Eur), t. j. dňom predčasného splatenia úveru,
čím sa snaží umelo predĺžiť dvojročnú subjektívnu, resp. pri niektorých plneniach dokonca aj trojročnú
objektívnu premlčaciu lehotu na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá vo vzťahu k časti nároku už

márne uplynula. Bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru by podľa argumentácie žalobcu mala nastupovať
priamo zo zákona, ako dôsledok porušenia povinností veriteľa pri uzatváraní zmluvy. Žalovaný by
preto nemal mať nárok na úroky a poplatky od počiatku. Žalobca napriek tomu tvrdí, že bezdôvodné
obohatenie vzniká podstatne neskôr, až zaplatením zostatku úveru (28.6.2019). Nezohľadňuje pritomskutočnosť, že dlžníci splácali úver samostatnými splátkami istiny a samostatnými splátkami úrokov
(čl. 5.1 zmluvy o úvere). Poplatky dlžníci hradili dokonca separátne, mimo pravidelných splátok. Z
priložených výpisov z účtu za roky 2013 až 2019 jednoznačne vyplýva, aká suma bola poukázaná /

použitá na úhradu istiny a na úhradu úrokov, resp. poplatkov. Dodatočné účelové tvrdenie žalobcu o
prednostnej úhrade istiny nezodpovedá dohode zmluvných strán ani realizovanému spôsobu splácania.
K bezdôvodnému obohateniu by tak malo dochádzať už momentom inkasovania jednotlivých splátok
úrokov a poplatkov. Opačný záver by odporoval účelu postupného splácania úveru a zmluvnému
dojednaniu (čl. 5.1 zmluvy o úvere). Zároveň by tým došlo k favorizačnému počítaniu plynutia premlčacej

lehoty v prospech spotrebiteľa, ktoré nie je na mieste o to viac, že bol zastúpený profesionálom. Pre
určenie momentu začatia plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia
je podľa žalovaného rozhodujúce, kedy sa osoba dozvie, že došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia
a kto sa na jej úkor obohatil. Úveroví dlžníci mali k dispozícii všetky informácie potrebné na uplatnenie
domnelého nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia už pri podpise zmluvy. Vo vzťahu k osobe,
ktorá sa mala obohatiť na úkor dlžníkov, prirodzene nemohli existovať pochybnosti. Práve s ohľadom

na osobitosti kontraktačného procesu (najmä kvalifikované zastúpenie dlžníka), nie je dôvod na odklon
od zásady „neznalosť zákona neospravedlňuje“. Ak zmluva o úvere neobsahuje údaj o celkovej čiastke,
ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, ako účelovo namieta žalobca, ide o okolnosť (vadu), o ktorej mal a
musel mať vedomosť už pri podpise zmluvy, a to vrátane následkov s tým spojených (bezúročnosť a
bezpoplatkovosť). Od tohto momentu si musel byť vedomý toho, že prijatím akejkoľvek úhrady splátky

úrokov alebo poplatkov dôjde zo strany banky k bezdôvodnému obohateniu. Premlčacia lehota na
vydanie bezdôvodného obohatenia teda začala plynúť vo vzťahu k jednotlivým úhradám samostatne
dňom ich plnenia. Pre zjednodušenie uviedol prehľad splátok úrokov a poplatkov zo zmluvy o úvere
za obdobie rokov 2013 až 2019 a poukázal, že domnelý nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného
obohatenia bol ku dňu podania žaloby (20.4.2021) v časti 158.716,81 EUR (poplatky a splátky úrokov

uhradené do 20.4.2019, vrátane) premlčaný, a to aj po zohľadnení zákonného spočívania premlčacích
lehôt podľa § 1 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so
šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii. Vo vzťahu k vymedzenej časti
158.716,81 Eur preto vzniesol námietku premlčania. Žalovaný nesúhlasil ani s posudzovaním vzťahu
založeného zmluvou o úvere ako štandardného dodávateľsko-spotrebiteľského vzťahu, nakoľko v mene

vlastníkov bytov a nebytových priestorov konal v kontraktačnom procese profesionál - správca, ktorý
dlhoročne podnikal v oblasti správy a údržby bytového fondu. Súd by z tohto dôvodu nemal aplikovať
normy určené na ochranu spotrebiteľa mechanicky, bez zohľadnenia osobitostí prípadu. Spoločnosť
Domová správa Trnava, s.r.o. (právny predchodca žalobcu) bola zapísaná do Obchodného registra OS
Trnava ku dňu 4.2.2009. V čase uzavretia zmluvy o úvere tak podnikala v tejto oblasti viac ako štyri roky.

Jedným zo spoločníkov spoločnosti Domová správa Trnava, s.r.o. bol aj žalobca. Z pohľadu subjektov,
ktoré uzatvárali zmluvu o úvere, má tento vzťah bližšie k štandardnému obchodnému záväzkovému
vzťahu než k dodávateľsko-spotrebiteľskému. Ak by správca uzatváral s bankou zmluvu o úvere vo
vlastnom mene v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou (nezastupoval by pri tom vlastníkov), išlo
by o tzv. absolútny obchod. Predpokladom pre výkon činnosti správcu je aj znalosť základných právnych

predpisov týkajúcich sa správy bytových domov. Správca zastupuje vlastníkov bytov a nebytových
priestorov aj pri uzatváraní zmlúv o úvere. Legitímne preto možno očakávať, že správca pozná
právnu úpravu spotrebiteľských úverov (a teda nebude v budúcnosti zneužívať „neznalosť zákona“ na
úkor veriteľa). Pri výkone svojej činnosti je správca povinný postupovať s odbornou starostlivosťou
[§ 8b ods. 1 písm. a) ZoVB rovnako aj čl. 4 ods. 2 zmluvy o výkone správy č. 20171005 zo dňa

5.10.2017]. Žalobca sa podanou žalobou zjavne snaží napraviť pochybenie v procese kontraktácie,
čím nedôvodne prenáša svoju zodpovednosť na žalovaného. Namietaný nedostatok zmluvy o úvere
mal s ohľadom na svoje odborné znalosti zistiť pri podpise zmluvy. Ak zmluva o úvere obsahovala
nedostatky, ktoré jej aktuálne žalobca vytýka, nemal ju predložiť vlastníkom na schválenie. Skutočnosť,
že sa na úvery poskytované vlastníkom bytov a nebytových priestorov zastúpeným správcom vzťahujú

vybrané ustanovenia ZoSÚ ešte neznamená, že súd nemôže zohľadniť zanedbanie povinnosti správcu
konať s odborno starostlivosťou. To, že správca bytového domu (žalobca) nevystupuje ako spotrebiteľ,
rezonuje aj v rozhodovacej praxi súdov, napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 23.9.2020 č.
k. 24Co/179/2019 - 458. Žalobca nevystupoval v postavení spotrebiteľa, ale podnikateľského subjektu,
na čo je potrebné aplikovať princíp „ vigilantibus iura scripta sunt “ ( právo patrí bdelým), pretože tu

nejde o ochranu práv spotrebiteľa.“ Žalovaný sa domnieval, že podanie žaloby po takmer šiestich rokoch
korektného plnenia úverovej zmluvy, navyše ad absurdum po dobrovoľnom predčasnom splatení úveru
na žiadosť samotného žalobcu, vykazuje znaky šikanózneho výkonu práva. Práve s ohľadom na tieto
okolnosti sa žalovaný domáha, aby súd komplexne posúdil konanie žalobcu aj cez prizmu dobrýchmravov (§ 3 ods. 1 OZ) a zvážil aplikáciu základného princípu podľa čl. 5 CSP (zákaz zneužitia práva).
Zneužitímprávajeajjehovýkon,ktorývzhľadomnadoterajšiesprávaniestranynebolomožnéočakávať.
Zjavnému zneužitiu práva v predmetnej veci nasvedčujú najmä tieto skutkové okolnosti: 1/ Vlastníci

bytov a nebytových priestorov (spotrebitelia) boli pri uzatváraní zmluvy o úvere zastúpení profesionálom
-správcom, právnym predchodcom žalobcu. 2/ Úverový vzťah trval takmer šesť rokov, počas ktorých
úveroví dlžníci a ani správca nenamietali žiadnu zo zmluvných náležitostí a dohodnutých podmienok.
Naopak, vzťah fungoval korektne. Dlžníci splácali dohodnuté splátky istiny a úrokov riadne a včas. Na
žiadosťdlžníkov,zastúpenýchžalobcom,bolúverpredčasnesplatenýdňa28.06.2019.Anivtomčasesa

dlžníci nedomáhali zaplatenia nižšej sumy z dôvodu domnelej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Ak
bysažalobcacítilskutočneukrátenýnasvojichprávachmoholvyužiťprávopodľačl.12.2zmluvyoúvere
a domáhať sa nápravy prostredníctvom reklamácie. Pri preukázaní pochybenia na strane veriteľa bolo
možné tento problém vyriešiť v zmysle zásady pacta sunt servanda uzavretím dodatku. Dokonca, ak by
sa nápravy domáhal až v čase predčasného splatenia úveru prichádzalo by do úvahy splatenie zostatku
istiny úveru zníženého o uhradené splátky úrokov. Minimálne by sa tým eliminoval nárok na úroky

z omeškania. 3/ Vydania bezdôvodného obohatenia sa však žalobca začal domáhať až po vyplatení
celého zostatku úveru (istiny a príslušenstva). Bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru odvodzuje z
údajného nedostatku zmluvy o úvere, spočívajúceho v absencii konkrétneho číselného vyjadrenia
celkovej čiastky, ktorú mali dlžníci zaplatiť veriteľovi. Tento údaj mu bol pritom známy z formulára o
štandardných informáciách pre spotrebiteľov, ktorý bol žalobcovi odovzdaný pred podpisom zmluvy. 4/

Účelom konania iniciovaného žalobcom zjavne nie je výkon práva, ale snaha získať nedôvodný peňažný
prospech na úkor žalovaného, a to v celkovej výške 211.703,60 Eur (viac ako 1/5 poskytnutého úveru).

5. Žalobca v replike zo dňa 16.06.2021 poprel tvrdenie žalovaného, že žalovaný pred podpisom zmluvy
o úvere oboznámil dlžníkov, resp. správcu so všetkými náležitosťami podľa § 4 ods. 1 Zákona o

spotrebiteľských úveroch. Navyše splnenie povinností podľa § 4 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských
úveroch žiadnym spôsobom nemodifikuje zákonné požiadavky na obsahové náležitosti zmluvy podľa
§ 24a Zákona o spotrebiteľských úveroch v spojení s § 9 ods. 1 a ods. 2 písm. a), b), f), g), i) až k),
m) až r), u), v) a x) Zákona o spotrebiteľských úveroch. Zákonná úprava jednoznačne stanovuje, že i
v prípade, ak bola dlžníkovi pred uzatvorením zmluvy poskytnutá informácia o celkovej čiastke, ktorú

bude musieť zaplatiť, avšak tento údaj absentuje v samotnej zmluve, je úver bez úrokov a poplatkov.
Podstatou sporu a zásadnou otázkou pre rozhodnutie vo veci je zodpovedanie právnej otázky, čo treba
rozumieť pod slovným spojením „celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť“. Žalobca tvrdí, že
týmto slovným spojením treba rozumieť celkové množstvo peňazí, ktoré bude musieť dlžník pri riadnom
a včasnom plnení svojich povinností zo zmluvy zaplatiť veriteľovi. Ide o jedno celkové číslo, ktoré je

vypočítanénazákladeúdajovplatnýchvčaseuzatvoreniazmluvy.Správnosťtejtoprávnejargumentácie
potvrdzuje i definícia pojmu obsiahnutá v § 2 písm. h/ Zákona o spotrebiteľských úveroch a v článku
3 písm. h/ smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES zo dňa 23.04.2008 (ďalej aj ako
„Smernica 2008/48/ES“), podľa ktorých je celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, súčet. Ide
tak o číslo ako výsledok matematickej operácie (sčítania), pri ktorej sa sčítavajú jednotlivé sčítance.

I definícia tohto pojmu obsiahnutá v zákone a Smernici tak vyžaduje, aby išlo o jedno číslo, ktoré
musí byť v zmluve uvedené. Účelom zákonnej požiadavky obsiahnutej v ustanovení § 9 ods. 2 písm.
j/ Zákona o spotrebiteľských úveroch je, aby pre dlžníka zo zmluvy jednoznačne (výslovne) vyplývalo,
koľko celkovo bude musieť veriteľovi za poskytnutie úveru zaplatiť a aby mal možnosť bez zložitých
výpočtov porovnávať ponuky jednotlivých poskytovateľov úverov podľa zákona č. 129/2010 Z.z. Pokiaľ

žalovaný argumentuje, že stačí, aby zmluva obsahovala počet a výšku splátok, výšku úrokovej sadzby
a poplatkov, ktoré si v čase uzatvárania zmluvy veriteľ účtoval, je potrebné uviesť, že ide o ďalšie
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyžadované zákonom, a to popri celkovej čiastke, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť. Výklad použitý žalovaným tak ide priamo proti zneniu zákona, keď dôsledkom jeho
aplikácie by bol právny záver, že zmluva nemusí obsahovať celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ

zaplatiť. Možno tak konštatovať, že Zmluva o úvere neobsahuje celkovú čiastku, ktorú musí dlžník
zaplatiť. Právnym následkom tohto nedostatku zmluvy je jej bezúročnosť a bezpoplatkovosť (§ 11 ods. 1
Zákona o spotrebiteľských úveroch), pričom tento následok nastáva priamo zo zákona. Súd nerozhoduje
o tom, či vyhlási alebo nevyhlási pri absencii celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, úver za
bezúročný a bez poplatkov, ale pri rozhodovaní vychádza z právneho následku, ktorý nastal priamo

zo zákona. Poukázal aj na to, že zmluvu o úvere vypracoval v celom rozsahu právny predchodca
žalovaného, pričom dlžníci zo zmluvy nemali žiadnu možnosť jej obsah ovplyvniť. Žalovaný je teda
tým subjektom, ktorý musí niesť právne následky nedostatkov zmluvy, ktorú vypracoval jeho právny
predchodca, ktorý pri jej vypracovaní nekonal v súlade s ustanovením § 43 Občianskeho zákonníka.Vo vzťahu k eurokonformnému výkladu ustanovení ZoSÚ konštatoval, že nakoľko v posudzovanom
prípade bola výška úveru 1.047.900,-Eur, Smernica 2008/48/ES sa na posudzovaný zmluvný vzťah
vôbec nevzťahuje v zmysle čl. 2 bod 2 písm. c/ Smernice 2008/48/ES, teda posudzovaný zmluvný

vzťah je mimo regulácie tejto smernice, v dôsledku čoho nemožno na posudzovaný prípad aplikovať
právne závery Súdneho dvora EÚ obsiahnuté v rozsudku zo dňa 09.11.2019, C-42/2015 ani v iných
rozhodnutiach predkladaných žalovaným. Okrem toho podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa
09.11.2016, C-42/2015, článok 23 Smernica 2008/48/ES sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni
tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o

úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude
považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže
spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Slovenská republika pri transpozícii
Smernice 2008/48/ES do svojho právneho poriadku mohla pre neuvedenie celkovej sumy, ktorú má
spotrebiteľ zaplatiť, stanoviť ako sankciu bezúročnosť a bezpoplatkovosť, pretože ide o okolnosť,
ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Tento údaj

je práve výslovným a jednoznačným stanovením celkového rozsahu záväzku spotrebiteľa zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Spolu s RPMN ide o najdôležitejšie údaje pre posúdenie rozsahu záväzku
spotrebiteľa. Ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b/ Zákona o spotrebiteľských úveroch je teda v plnom súlade
so Smernicou 2008/48/ES, konkrétne s jej článkom 23. Nie je podstatné, či v konkrétnom prípade
prišlo alebo neprišlo k spochybneniu možnosti spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, pretože

podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ postačuje možnosť jej spochybnenia na to, aby vnútroštátne právo
sankcionovalo takýto nedostatok zmluvy o spotrebiteľskom úvere bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou
úveru. Vo vzťahu k námietke premlčania uviedol, že uplatnený nárok nie je ani čiastočne premlčaný, keď
k vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia došlo až dňom predčasného splatenia úveru,
pretože až úhradami z 28.06.2019 zaplatili vlastníci žalovanému viac, ako boli povinní zo zmluvy o

úvere. Všetky predchádzajúce platby boli plnením existujúceho dlhu zo zmluvy o úvere a nemohlo
nimi dôjsť k bezdôvodnému obohateniu žalovaného. Od poskytnutia úveru existoval dlh vlastníkov voči
banke, i keď tento bol iný, ako sa pôvodne zmluvné strany domnievali, pretože existoval záväzok zaplatiť
len istinu úveru a neexistoval záväzok platiť úroky a poplatky. Všetky plnenia poskytnuté vlastníkmi v
súvislosti s posudzovanou zmluvou tak boli úhradami istiny (existujúceho dlhu), teda až do 28.06.2019

nešlo o plnenie bez právneho dôvodu. Poukázal i na to, že vlastníci poukazované platby osobitne
neoznačovali a bol to výlučne žalovaný, ktorý tieto jednotlivé platby posudzoval a v rámci účtovania
rozdeľoval na platby na istinu, úroky a poplatky. Vlastníci však takouto kategorizáciou ich úhrad zo strany
žalovaného nie sú viazaní. Pre začiatok plynutia subjektívnej dvojročnej lehoty je rozhodné, kedy sa
oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného

obohatenia a kto ho získal (nie je rozhodné, že mal možnosť sa potrebné skutočnosti dozvedieť skôr).
Neobstojí preto právna argumentácia žalovaného, že subjektívna premlčacia lehota plynula už od
poukázania prvej platby vlastníkov. K charakteru zmluvného vzťahu uviedol žalobca, že pre aplikáciu
rozhodných ustanovení ZoSU nie je rozhodujúcim, či je posudzovaná zmluva o úvere je spotrebiteľskou
zmluvou podľa Občianskeho zákonníka, pretože rozhodné ustanovenia Zákona o spotrebiteľských

úveroch sa na posudzovaný zmluvný vzťah jednoznačne použijú, a to podľa ustanovenia § 24a Zákona
o spotrebiteľských úveroch. Ak by nešlo o spotrebiteľskú zmluvy podľa Občianskeho zákonníka, ako
argumentuje žalovaný, bolo by potrebné otázku premlčania posudzovať podľa ustanovení Obchodného
zákonníka, a to vzhľadom na tú skutočnosť, že zmluva o úvere patrí medzi tzv. „absolútne obchody“ (§
261 ods. 6 písm. d/ Obchodného zákonníka). K údajnému zneužitiu práva žalobca uviedol, že a/

zákonná úprava obmedzuje uplatnenie väčšiny majetkových práv prekluzívnymi alebo premlčacími
dobami (v danom prípade je žalobou uplatnený nárok obmedzený premlčacou dobou); uplatnenie
práva v prekluzívnej/premlčacej dobe je včasným uplatnením práva a je na rozhodnutí veriteľa, kedy
a akým spôsobom svoje práva uplatní, b/ pohľadávka z titulu bezdôvodného obohatenia uplatnená v
súdnomsporenávrhomnavydanieplatobnéhorozkazuvzniklaokamihompredčasnéhosplateniaúveru,

teda dňa 28.06.2019. Až od predčasného splatenia úveru (28.06.2019) nemožno vôbec uvažovať nad
výkonom žalovaného práva v rozpore s dobrými mravmi, pretože dovtedy toto právo neexistovalo. Po
vzniku práva na vydanie bezdôvodného obohatenia bolo toto právo realizované plne v zhode s právnym
poriadkom Slovenskej republiky ako i v súlade s dobrými mravmi, keď žalovaný bol najprv vyzvaný
na zaplatenie dlhu a následne, potom ako žalovaný nezaplatil svoj dlh, bola žalovaná pohľadávka

uplatnená žalobou na súde. Je tak zrejmé, že žalované právo nebolo vykonávané v rozpore s dobrými
mravmi, ani šikanóznym spôsobom, ani nedošlo k zneužitiu práva zo strany žalobcu. Uplatnenie právnej
argumentácie žalovaného by vo svojej podstate znamenalo vylúčenie práva domáhať sa vydania
bezdôvodného obohatenia vo všetkých prípadoch, v ktorých by sa veriteľ, prípadne obe zmluvné stranydomnievali, že je plnený existujúci dlh. Je zrejmé, že takáto práva konštrukcia je neudržateľná a vo
svojej podstate by legalizovala bezdôvodné obohacovanie sa. V tejto súvislosti uviedol, že zmluvná
dokumentácia bola vypracovaná právnym predchodcom žalovaného, ktorý bol bankou, teda subjektom

podnikajúcim na základe licencie udelenej Národnou bankou Slovenska v oblasti poskytovania úverov.
Dlžníci nemali možnosť zmluvnú dokumentáciu meniť. Akékoľvek pochybenia a porušenia zákona,
ktoré pri príprave zmluvnej dokumentácie vznikli, tak primárne spôsobil právny predchodca žalovaného.
Napokon žalobca poukázal na odôvodnenie žaloby zo dňa 09.12.2019 a uviedol, že pokiaľ žalovaný
rozporuje jej odôvodnenie svojej žaloby zo dňa 09.12.2019, žalobca i žalobu zo dňa 09.12.2019

odôvodnil rovnako ako návrh na vydanie platobného rozkaz v tejto veci, teda takou vadou zmluvy
o úvere, ktorá spôsobuje jej bezúročnosť a bezpoplatkovosť. Právna argumentácia o nesprávne
vyčíslenom poplatku za predčasné splatenie úveru bola použitá len ako podporná.

6. Okresný súd Banská Bystrica vec postúpil dňa 22.06.2021 tunajšiemu súdu podľa § 10 ods. 3 z. č.
307/2016 Z. z. o upomínacom konaní (č. l. 1 spisu).

7.Žalovanývduplikezodňa18.08.2021zotrvalnasvojomtvrdeníooboznámenížalobcusnáležitosťami
podľa § 4 ods. 1 ZoSU pred podpisom zmluvy o úvere a za účelom náležitého zistenia skutkového
stavu navrhoval vykonať dokazovanie aj výsluchom M.. I. Y., Ing. D. J., D.. N. I., D.. E. O., bývalých
zamestnancov Sberbank Slovensko, a. s. a to k priebehu kontraktačného procesu (najmä vo vzťahu

k participácii právneho predchodcu žalobcu a úverových dlžníkov na tomto procese) a k splneniu
zákonných povinností. Splnením informačných povinností pred uzavretím zmluvy o úvere nezaniká
povinnosť uviesť v zmluve všetky náležitosti podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ. Niektoré z nich pritom majú
význam práve iba v predzmluvnej fáze. V konečnom dôsledku totiž neovplyvňujú vzájomné práva a
povinnosti zmluvných strán. Takouto náležitosťou je zjavne aj celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ

zaplatiť. Nasvedčuje tomu skutočnosť, že sa vypočítava na základe údajov platných v čase uzatvorenia
zmluvy [§ 9 ods. 2 písm. h) ZoSÚ]. Tie sa môžu počas trvania zmluvného vzťahu zmeniť, čím sa
pôvodná hodnota stane irelevantnou. Informácia o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, mu
má umožniť vopred určiť „cenu“ požičaných peňazí a porovnať jednotlivé ponuky úverov. Z toho žalobca
mylne vyvodzuje, že splnením zákonnej požiadavky podľa § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ je vyjadrenie celkovej

čiastky ako jedného presného čísla. Inak by k nej museli dlžníci údajne dospieť na základe zložitého
výpočtu. Dlžníci však mali na základe štandardných európskych informácií vedomosť o celkovej čiastke,
ktorú budú musieť zaplatiť (1.363.705,23 EUR, resp. po navýšení úveru 1.439.187,66 EUR). Zo zmluvy
o úvere, vrátane jej prílohy č. 2, navyše vyplýva výška splátok, celkový počet splátok a sadzba
poplatku za spracovanie nového úveru. Neuvedením celkovej čiastky, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť,

vo forme konkrétneho čísla nedošlo k poškodeniu práv dlžníkov na slobodný a informovaný výber.
Spotrebiteľ predsa nemôže považovať úver za výhodnejší z dôvodu, že v zmluve o úvere absentuje
náležitosť, ktorú ostatné porovnávané zmluvy obsahujú. Skôr naopak, takýto postup môže vzbudiť voči
poskytovateľovi úveru pochybnosti. Žalobca vo svoj prospech nesprávne interpretuje aj závery rozsudku
Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“) zo dňa 9.11.2016 vo veci Home Credit Slovakia,

a.s. proti U. Y., C-42/15. Poukázal, že SDEÚ v identifikovanom rozsudku zracionalizoval bezbrehé
uplatňovanie sankcií voči veriteľom za minimálne pochybenia. Jednoznačne uzavrel, že pre spotrebiteľa
je dôležité a postačujúce poznať všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku. Pre
spresnenie SDEÚ uviedol údaje, ktorých vynechanie v zmluve o úvere odôvodňuje uplatnenie sankcie
voči veriteľovi: „Takýto podstatný význam má povinnosť uviesť v zmluve o úvere najmä náležitosti,

ako je ročná percentuálna miera nákladov uvedená v článku 10 ods. 2 písm. g) smernice 2008/48,
počet a frekvencia splátok podľa článku 10 ods. 2 písm. h) tejto smernice, ako aj prípadná existencia
notárskych poplatkov a prípadne požadované záruky a poistenie, ako to upravuje článok 10 ods. 2 písm.
n) a o) uvedenej smernice.“ (ods. 70 odôvodnenia rozsudku). V nadväznosti na citované rozhodnutie
podotkol, že dlžníkom boli okolnosti, ktoré majú vplyv na rozsah ich záväzku (výška splátok úveru,

ich počet, poplatky spojené s úverom a celková čiastka, ktorú majú zaplatiť), známe pri uzatváraní
zmluvy. Právny predchodca žalovaného ich uviedol v čl. 1 zmluvy o úvere „Predmet zmluvy a základné
podmienky úveru“, v prílohe č. 2 zmluvy o úvere „Prehľad poplatkov“ a v štandardných európskych
informáciách, čím si splnil informačnú povinnosť. Dlžníci, resp. správca vopred poznali hlavné parametre
úveru a mali možnosť tieto údaje zvážiť a porovnať ich s inými dostupnými úvermi. K nemožnosti

aplikácie Smernice EP a Rady 2008/48/ES uviedol, že z. č. 129/2010 Z. z. je úplnou transpozíciu
smernice, pričom s poukazom na východiskové princípy tejto právnej úpravy a zoznam preberaných
právne záväzných aktov Európskej únie by mal byť eurokonformný výklad preferovanou interpretačnou
metódou.Kpremlčaniunárokunavydaniebezdôvodnéhoobohateniapoukázalnato,žežalobcanaďalejignoruje skutočnosť, že dlžníci splácali úver samostatnými splátkami istiny a samostatnými splátkami
úrokov (čl. 5.1 zmluvy o úvere). Poplatky dlžníci hradili dokonca separátne, mimo pravidelných splátok.
Z výpisov z účtu za roky 2013 až 2019, ktoré tvoria súčasť súdneho spisu, jednoznačne vyplýva, aká

suma bola poukázaná / použitá na úhradu istiny a na úhradu úrokov, resp. poplatkov. Na tom nič nemení
ani dodatočné tvrdenie žalobcu, že dlžníci platby osobitne neoznačovali. To ani nebolo potrebné, keďže
podľa výšky plnenia sa dá jednoducho zistiť, či ide o splátku istiny alebo splátku úrokov, prípadne
poplatkov. Akceptáciou názoru žalobcu, že uplatnením domnelého nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia nemohol zneužiť svoje právo na úkor žalovaného, by sa pripustilo, že voči včasnému výkonu

právasaniejemožnéubrániť.Žalobcatýmvzáujmeprocesnéhoúspechuabsolutizujesvojesubjektívne
právo a stavia ho nad práva iných. Práve tomu majú zabrániť korekčné mechanizmy dobrých mravov
a zákazu zneužitia práv, ktoré sú vzhľadom na ich normatívne vyjadrenie v zákone právne záväzné (§
3 ods. 1 OZ, čl. 20 ods. 3 Ústavy SR, čl. 5 CSP, § 265 ObZ). Vzhľadom na princíp osobnej slobody
príznačný pre súkromnoprávne vzťahy je nutné pristupovať k aplikácii načrtnutých limitácií právneho
konania skôr zdržanlivo. To však neznamená, že by sa nemali uplatňovať vôbec. Práve v prejednávanej

veci (profesionálne zastúpenie spotrebiteľa, dlhodobá akceptácia zmluvných podmienok a dobrovoľné
splatenie úveru) sa javí ich aplikácia ako žiaduca. Ak by súd akceptoval argumentáciu žalobcu, v
konečnom dôsledku by to znamenalo, že dlžníci majú nárok na vrátenie zaplatených úrokov a poplatkov,
napriek tomu, že: (i) boli oboznámení s podmienkami úveru (aj s celkovou čiastkou, ktorú majú zaplatiť)
pred uzavretím zmluvy o úvere, (ii) boli s týmito podmienkami uzrozumení a spokojní, (iii) vybrali si

žalovaného ako poskytovateľa úveru na základe informovaného prejavu vôle, (iv) absenciu náležitostí
zmluvy o úvere žalovanému nevytkli, (v) dobrovoľne uhradili celý úver spolu s príslušenstvom, (vi) úver
nepreplatili, ale zaplatili štandardnú cenu požičaných peňazí, ktorá by bola obdobná aj v iných bankách.

8. Vo vyjadrení k duplike zo dňa 25.02.2022 žalobca považoval vykonanie dokazovania navrhnuté

žalovaným za nadbytočné, nakoľko pre rozhodnutie vo veci je rozhodná samotná zmluva a právne
posúdenie, či obsahuje alebo neobsahuje zákonom predpísané náležitosti. K premlčaniu nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia uviedol žalobca, že začiatok premlčacej lehoty je potrebné počítať
odo dňa predčasného splatenia úveru, nakoľko až týmto dňom došlo k zaplateniu sumy, ktorá berúc do
úvahy predchádzajúce platby, prevýšila poskytnutú istinu úveru.

9. Súd vo veci vykonal pojednávanie dňa 28.04.2022, na ktorom vec prejednal a rozhodol za
prítomnosti právnych zástupcov strán sporu. Právny zástupca žalobcu sa stotožnil s doterajšími
písomnými vyjadreniami, ktoré vo veci produkovali. Zdôraznil, že banka je špecializovaný podnikateľský
subjekt vykonávajúci špecializovanú činnosť na základe osobitnej licencie udelenou Národnou bankou

Slovenska. Takýto podnikateľský subjekt nemôže laxne a nedbanlivo pristupovať k vypracovaniu
zmluvnej dokumentácie, ktorú používa a tento svoj laxný prístup, pri tomto laxnom prístupe sa spoliehať
na to, že to druhá strana nezistí a následne keď to druhá strana zistí, brániť sa tým, že to mala
zistiť skôr. Je to práve žalovaný, ktorý mal riadne pripraviť zmluvnú dokumentáciu a nesie plnú právnu
zodpovednosť za to, že tu zmluvnú dokumentáciu riadne nepripravil.

10. Právny zástupca žalovaného uviedol, že žalovaný pred uzatvorením zmluvy riadne oboznámil
žalobcu, resp. právneho predchodcu žalobcu, ktorý konal ako správca bytového domu pri uzatváraní
dotknutej zmluvy o úvere a taktiež ho informoval o spornom údaji o celkovej čiastke, ktorú má spotrebiteľ
zaplatiť a vyjadrenie ako jedno konkrétne číslo. Odovzdal mu k tomu aj písomnú listinu, ktorá tvorí

súčasť úverovej dokumentácie a v zmysle záverov rozsudku Súdneho dvora vo veci U. Y. mal za to,
že tým, že zmluva nemusí byť vyhotovená ako jeden dokument, ale tie údaje musia byť uvedené na
inom trvalom nosiči, tak minimálne táto podmienka je splnená. Zotrval aj na tom, že zákon nevyžaduje,
aby celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, bola vyjadrená ako jedno celkové číslo. V rozsudku
vo veci U. Y. Súdny dvor špecifikoval, ktoré náležitosti musí zmluva obsahovať, a teda kedy je vhodné

alebo účelné uplatniť tú sankciu, ktorú smernica priamo neustanovuje, ale dáva tam splnomocňujúce
ustanovenie pre štáty si uplatniť, sú to prípady, pokiaľ je spochybnená možnosť spotrebiteľa posúdiť
rozsah svojho záväzku, čo v tomto prípade za žiadnych okolností nemohlo byť splnené. Je nutné zobrať
na zreteľ aj skutočnosť, že v tomto zmluvnom vzťahu absentuje spotrebiteľský prvok. Poukázal aj na
rozhodovaciu prax iných krajských súdov, kde išlo o totožné sporové strany, ako aj analogicky na

ust. CSP, ktoré taktiež počítajú s tým, že niekedy nerovnováha spotrebiteľa je už dorovnaná nejakou
inou formou, nemusí byť len dorovnávaná nadmernou ochranou zo strany súdu, ale napríklad v tomto
prípade je to zastúpenie správcom, v prípade CSP je to napríklad zastúpenie kvalifikovanou osobou,
teda advokátom. V tomto prípade nie je teda dôvod na to, aby ešte nad rozsah vôbec tej štandardnejtextácie zákona boli spotrebitelia chránení. Dotváranie právnej úpravy zo strany súdov, čo sa týka Zák.
o spotrebiteľských úverov už v podstate bolo 2-krát korigované. Prvýkrát to bolo pri rozpise splátok na
splátky istiny a úroky, kedy to priamo bolo vytknuté zákonodarcovi, teda že nad rozsah tej smernice

upravoval jednotlivé náležitosti, ktoré má zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať. Druhý príklad je
potom matematický výpočet RPMN, ktorý bol už aj publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí všeobecných súdov, teda že to nie je povinnou náležitosťou zmluvy, pretože to zákon
nikde takto explicitne neustanovuje a nemožno to obísť ani výkladom, že ide o jeden z predpokladov
použitých na výpočet RPMN. Preto pokiaľ zákon neustanovuje, že celová čiastka má byť uvedená

ako jedno celkové číslo, tak takýto predpoklad nie je možné dotvárať zo strany súdu, resp. zo strany
žalobcu, ktorému to prirodzene ide na prospech. Zotrval aj na námietke premlčania, keďže preukázali
to, že úhrady úrokov a úveru boli realizované v 2 samostatných splátkach. Žalobca sa domáha vrátenia
zaplatených úrokov a poplatkov, teda nedomáha sa nejakého abstraktného vrátenia plnenia, ktoré malo
byť nejakým spôsobom iba na papieri rozdelené a reálne sa domáha vrátenia platieb, ktoré prebiehali
v dvoch rôznych časoch. To znamená nešlo o jednu splátku realizovanú v jednom čase, preto nie

je dôvodné nejakým spôsobom to spájať do jedného plnenia tak, aby až v nejakom momente, ktorý
vyhovuje jednej sporovej strane, mohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného, a teda
by sa tým účelne predlžovala premlčacia lehota v prospech teda žalobcu. Vzhľadom na všetky skutkové
okolnosti tohto prípadu mal za to, že konanie žalobcu je v rozpore so zásadou dobrých mravov. Taktiež
ide o zjavné zneužitie subjektívnych práv. Po dlhoročnom trvaní úverového vzťahu po jeho dodatkovaní,

po dobrovoľnom splatení toho úveru nikdy nič nebolo žalobcovi vytýkané, žiaden zmluvný spôsob na
nápravu tohto nedostatku nebol zvolený a žalobca v podstate zvolil prostriedok ultima ratio až úplne
účelovo, po splatení celého úveru sa domáha vrátenia zaplatených úrokov a poplatkov. Mal za to, že
v podstate pokiaľ už v čase splatenia vedel, že ich nemá platiť, tak sa mal voči tomu ohradiť a nie
ich zaplatiť a následne sa ich domáhať na súde, čím vôbec nedôvodne generuje ďalšie súdne spory,

ďalšie trovy konania, úroky z omeškania a pod. Konanie žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu preto
považovalzaúčelové.NičnatomnemeniaaniprávnezáveryKrajskéhosúduvŽiline,naktorépoukazuje
žalobca, pričom proti tomu rozsudku bolo podané dovolanie. Poukázal na, že v rovnaký deň, kedy bola
uzatvorená zmluva v rovnaký deň, kedy bol uzatvorený dodatok k tejto zmluve, bol odovzdaný žalobcovi
aj iný dokument, čo žalobca popiera, čo neznamená, že sa to nestalo. Práve za tým účelom navrhli

výsluchy tých osôb, ktoré by to mohli potvrdiť. Prípadne potom by prichádzala do úvahy ešte aj možno
konfrontácia so žalobcom, resp. teda s konateľom žalobcu, ktorý bol konateľom aj právneho predchodcu
žalobcu. Minimálne v zmysle rozsudku SDEU jednotlivé náležitosti nemusia byť vyjadrené na jednom
liste, v jednom dokumente, ale musia byť vyjadrené na nejakom trvalom nosiči. Mal za to, že ku dňu
kontraktácie žalobca, resp. jeho právny predchodca presne vedel, dostal všetky tie dokumenty, mal to

vyjadrenie na nejakom trvalom právnom nosiči, ku ktorému sa vedel aj neskôr vrátiť, a preto nemohol byť
žiadnym spôsobom spochybnený, jeho nejaká možnosť posúdiť rozsah svojho záväzku. Z toho dôvodu
považoval za nedôvodné, aby neskôr potom po nejakých 8 rokoch od uzatvorenia zmluvy sa namieta,
alebo že tá zmluva takú náležitosť neobsahuje, hoci s tou náležitosťou v deň kontraktácie žalobca bol
oboznámený.

11. Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov, celým spisovým materiálom a zistil
nasledovný skutkový stav:

12. Zo zmluvy o úvere č. 410 309 zo dňa 22.08.2013 v znení jej Dodatku č. 1 zo dňa 07.03.2014

vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, adresa: M. R. J. XX,XX,XX,XX,XX, v H.
zastúpení správcom bytového domu Domová správa Trnava, s.r.o. uzatvorili so spoločnosťou Sberbank
Slovensko, a.s. ako právnym predchodcom žalovaného zmluvu o úvere, na základe ktorej bol žalobcovi
poskytnutý úver vo výške 1.001.026,- Eur, ktorého účelom bolo financovanie, prípadne refinancovanie
investičných nákladov súvisiacich s obnovou bytového domu. Dodatkom č. 1 zo dňa 07.03.2014 došlo

k navýšeniu úveru na 1.047.900,-Eur (č. l. 33-43 spisu). Vyčerpanú sumu sa žalobca zaviazal splácať
v 293 mesačných splátkach úveru a v splátkach úrokov, splatných k 20. dňu príslušného kalendárneho
mesiaca vo výške v zmysle čl. 5 tejto Zmluvy, pričom výška poslednej splátky úveru bude úročená
bankou s ohľadom na skutočný zostatok poskytnutého úveru a úrokov vo výške zostatku pohľadávky
banky. Dátum prvej splátky úveru bol dňa 20.04.2014 a konečná splatnosť úveru bola stanovená na deň

20.08.2038. Podľa článku 5 Splácanie, predčasná splatnosť bodu 5.4. Dodatku č. 1 k Zmluve o úvere
uzatvorenej dňa 22.08.2013, dlžník má právo požiadať veriteľa o predčasné splatenie Úveru alebo jeho
časti aj pred uplynutím dňa konečnej splatnosti úveru dohodnutej v čl. 1 tejto Zmluvy. Dlžník je povinný
veriteľovi predložiť žiadosť o predčasné splatenie písomne, v lehote najmenej 30 (tridsiatich) bankovýchdní pred zamýšľaným predčasným splatením. V prípade predčasného splatenia úveru alebo jeho časti
je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi poplatok za predčasné splatenie úveru podľa aktuálne platného
Sadzobníka poplatkov. Podľa Potvrdenia o zostatku úveru a Súhlasu s predčasným splatením úveru

vystaveného žalovaným dňa 21.06.2019 sa zmluvné strany zmluvy o úvere dohodli na ukončení zmluvy
o úvere č. 410 309 uzatvorenej dňa 22.08.2013. Banka týmto potvrdila, že klient má ku dňu 28.06.2019
zostatok na úvere: istina 969.223,-Eur, úrok 2.114,35, poplatok za predčasné splatenie: 48.461,15 Eur,
spolu 1.019.798,50 Eur. Banka zároveň vyjadrila súhlas s úplným predčasným splatením úveru ku dňu
predčasnej splatnosti (č. l. 43 spisu). Výzvou zo dňa 07.10.2019 žalobca prostredníctvom právneho

zástupcu vyzval žalovaného na zaplatenie sumy 211.703,60 Eur z titulu bezdôvodného obohatenia
v lehote do 3 dní od doručenia výzvy, pričom podľa potvrdenia bola zásielka vydaná adresátovi dňa
09.10.2019 (č. l. 44-45 spisu). Z výpisov z účtu žalobcu mal súd preukázané, že žalobca na úver splatil
žalovanému sumu celkom 1.259.603,60 Eur a žalovaný poskytol žalobcovi sumu 1.047.900,-Eur (č. l.
50-109, 111-116, 181-225 spisu). Žalovaný predložil Štandardné európske informácie o úvere zo dňa
22.08.2013 a zo dňa 07.03.2014, ktoré dokumenty neobsahujú podpisy zmluvných strán (č. l. 251-252

spisu).

13. Na základe takto zisteného skutkového stavu veci súd danú vec posúdil podľa nasledovných
ustanovení:

Podľa ust. § 497 z. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „Obchodný zákonník“), zmluvou
o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do
určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 1 ods. 3 písm. r/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a

pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere (ďalej len „ZoSÚ“),
spotrebiteľským úverom nie je úver poskytovaný vlastníkom bytov a nebytových priestorov zastúpených
správcom alebo spoločenstvom vlastníkov na účely podľa osobitného predpisu.4a)

Podľa §24a ZoSÚ, na úvery na opravu, rekonštrukciu alebo modernizáciu spoločných
častí, spoločných zariadení a príslušenstva domu poskytované vlastníkom bytov a
nebytových priestorov podľa osobitného predpisu,4a) ktoré nie sú spotrebiteľským úverom, sa vzťahujú
ustanovenia § 2 , § 4

ods. 1 písm. a) až d) ,
f) až n) a s)
, ods. 2 a ods. 7 až
13 , § 9 ods.

1 a ods. 2
písm. a), b) ,
f), g) , i) až
k) , m) až r)
, u), v) a x) , § 11 ods. 1 , § 12 , 19 , 23 a 25a , pričom takíto dlžníci vykonávajú svoje práva v súvislosti s uvedenými
úvermi spoločne prostredníctvom správcu alebo spoločenstva vlastníkov4a) a veriteľ plní povinnosti voči takýmto dlžníkom
tak, že ich plní voči správcovi alebo voči spoločenstvu vlastníkov;4a) to neplatí, ak ide o úvery poskytované Štátnym
fondom rozvoja bývania podľa osobitného predpisu.36) Podľa § 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka musí obsahovať
tieto náležitosti: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,

vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa
všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov

Podľa § 2 písm. h/ ZoSÚ, celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, súčet celkovej výšky
spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom,

Podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
a)zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 ,
b)zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k)
,r) a y) ,
c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie
alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo

d)v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa.

Podľa ustanovenia § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému

obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

Podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí

obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor

koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

Podľa § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v
omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo
od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj

len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa§3ods.1NariadeniavládySRč.87/1995Z.z.,výškaúrokovzomeškaniajeopäťpercentuálnych

bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu.

Podľa č. 10 ods. 2 písm. g/ smernice Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej v texte len „smernica“ ,

zmluva o úvere zrozumiteľne a stručné uvádza ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku,
ktorúmusíspotrebiteľzaplatiť,vypočítanévčaseuzavretiazmluvyoúvere,uvedúsavšetkypredpoklady
použité na výpočet tejto miery.

Podľa čl. 23 Smernice, členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych

ustanovení prijatých na základe tejto smernice a príjmu všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich
vykonávanie. Ustanovené sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce.14. Súd sa v prvom rade zaoberal otázkou povahy právneho vzťahu medzi stranami sporu. V konaní
nebolo sporné, že zmluva o úvere č. 410 309 zo dňa 22. 08. 2013, v znení Dodatku č. 1 zo dňa 07.
03. 2014, bola uzavretá medzi vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, ktorí boli

pri uzavretí zmluvy zastúpení správcom bytového domu Domová správa Trnava, s. r. o. a právnym
predchodcom žalovaného podľa zákona č. 129/2010 Z. z. a zákona č. 182/1993 Z. z., na základe
ktorej bol vlastníkom bytov a nebytových priestorov zastúpeným správcom poskytnutý úver na účely
financovania, príp. refinancovania investičných nákladov súvisiacich s obnovou bytového domu. Z
uvedeného dôvodu nie je úver poskytnutý vlastníkom bytov a nebytových priestorov na základe citovanej

úverovej zmluvy spotrebiteľským úverom a to s poukazom na znenie ust. § 1 ods. 3 písm. r/ ZoSÚ.

15.Súdvšakdávadopozornostiust.§24aZoSU,podľaktoréhonaúverynaopravu,rekonštrukciualebo
modernizáciu spoločných častí, spoločných zariadení a príslušenstva domu poskytované vlastníkom
bytov a nebytových priestorov podľa osobitného predpisu, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom, sa
vzťahujú ustanovenia § 2 ,

§ 4 ods. 1 písm. a) až d) ,
f) až n) a s)
, ods. 2 a ods. 7 až 13 , § 9 ods. 1 a ods. 2 písm. a),
b) , f), g) , i) až k) , m) až r) , u), v) a x) , § 11 ods. 1, § 12 , 19 , 23 a 25a , pričom takíto dlžníci vykonávajú svoje práva v súvislosti s uvedenými
úvermi spoločne prostredníctvom správcu alebo spoločenstva vlastníkov a veriteľ plní povinnosti voči
takýmto dlžníkom tak, že ich plní voči správcovi alebo voči spoločenstvu vlastníkov; to neplatí, ak ide o
úvery poskytované Štátnym fondom rozvoja bývania podľa osobitného predpisu.

16. Keďže predmetom zmluvy o úvere bolo poskytnutie peňažných prostriedkov práve na také účely ako
to predvída ust. § 24a ZoSÚ, na takýto úver sa potom vzťahujú okrem iných aj ust. § 9 ods. 2 písm.
j/ a § 11 ods. 1 ZoSÚ. Jednou z náležitostí úverovej zmluvy, predmetom ktorej je poskytnutie úveru
na opravu, rekonštrukciu alebo modernizáciu spoločných častí, spoločných zariadení a príslušenstva
domu poskytované vlastníkom bytov a nebytových priestorov podľa osobitného predpisu, ktorý nie je

spotrebiteľským úverom, je teda v zmysle § 24a zákona č. 129/2010 Z. z. i náležitosť podľa § 9 ods.
2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z. z., t. j. okrem iného uvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť.

17. Zmluva o úvere v znení jej Dodatku č. 1 však neobsahuje údaj o celkovej čiastke úveru, ktorú

musí dlžník zaplatiť. Uvádza len údaj o celkovej výške úveru. V článku 5 bod 5.1.2. zmluva obsahuje
rozpis splátok úveru a úrokov po vyčerpaní celkovej výšky úveru alebo po uplynutí obdobia nároku
na čerpanie. Článok 5 Zmluvy o úvere tak neobsahuje celkovú čiastku, ktorú musí dlžník zaplatiť,
pričom týmto slovným spojením treba rozumieť celkové množstvo peňazí, ktoré bude musieť dlžník
pri riadnom a včasnom plnení svojich povinností zo zmluvy zaplatiť veriteľovi. Ide o jedno celkové

číslo, ktoré je vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy. Účelom zákonnej
požiadavky obsiahnutej v ustanovení § 9 ods. 2 písm. j/ Zákona o spotrebiteľských úveroch je, aby
pre dlžníka zo zmluvy jednoznačne (výslovne) vyplývalo, koľko celkovo bude musieť veriteľovi za
poskytnutie úveru zaplatiť a aby mal možnosť bez zložitých výpočtov porovnávať ponuky jednotlivých
poskytovateľov úverov podľa zákona č. 129/2010 Z. z.. Možno tak konštatovať, že v rozpore s

ustanovením § 9 ods. 2 písm. j/ Zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva neobsahuje celkovú čiastku,
ktorú musí dlžník zaplatiť, vypočítanú na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy, pričom
tento nedostatok sankcionuje zákon bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru (§ 11 ods. 1 písm. b/
Zákona o spotrebiteľských úveroch). Podľa názoru súdu zákon výslovne požaduje v zmluvách uvádzaťcelkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Zároveň zákon priamo ustanovuje, že celková čiastka,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť (rovnako ako RPMN), uvedená v zmluve, má byť výsledkom výpočtu, je
zrejmé, že musí ísť o konkrétny údaj. Nemožno sa preto stotožniť s obranou žalovaného, že postačuje,

ak si tento údaj vie vypočítať sám dlžník na základe ďalších údajov uvedených v zmluve, keďže zákon č.
129/2010 Z. z. priamo vyžaduje uvedenie tohto výpočtu v zmluve, pričom ide o kogentné ustanovenie.
Podľa ust. § 2 písm. h/ ZoSU celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť sa rozumie súčet celkovej
výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom
a ktorá predstavuje obsahovú obligatórnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 9 ods. 2 písm. j/

ZoSÚ). Aj zo znenia tohto ustanovenia je zrejmé, že pôjde o jednu číslicu vyjadrujúcu výsledok - súčet
a súd má za to, že musí ísť o konkrétny výsledok matematickej operácie.
18. Pokiaľ žalovaný poukazoval na skutočnosť, že tento údaj sa nachádzal v Štandardných európskych
informáciách o úvere, ktorý dokument odovzdal žalobcovi pred uzatvorením zmluvy, argumentujúc
rozsudkom SDEÚ vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti U. Y., na tomto mieste súd poukazuje, že
súdny dvor v rozsudku konštatoval, že nie je nevyhnutné, aby náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom

úverevyžadovanésmernicouozmluváchospotrebiteľskomúvereboliobsiahnutévjedinomdokumente.
Podmienkou pre uvedený záver však je, že zmluva o spotrebiteľskom úvere bude obsahovať jasné
a zrozumiteľné odkazy na iné písomnosti alebo iné trvalé nosiče obsahujúce tieto náležitosti, a že
zároveň tieto iné písomnosti alebo iné trvalé nosiče boli skutočne odovzdané spotrebiteľovi pred
uzavretím zmluvy, aby sa mohol skutočne oboznámiť so všetkými svojimi právami a povinnosťami.

Musí byť uskutočnená riadna inkorporácia takýchto dokumentov do zmluvy - jasný, zrozumiteľný a
transparentný odkaz na všetky dokumenty tak, aby bolo zjavné, o ktoré konkrétne dokumenty ide a musí
byť jednoznačne uvedené, že sú súčasťou zmluvy a v akom rozsahu. V zmysle citovaného rozsudku je
nevyhnutné zabezpečenie riadneho a preukázateľného informovania spotrebiteľov o obsahu zmluvných
dojednaní obsiahnutých v predmetných obchodných podmienkach. Veritelia sú povinní preukázať, že

obchodné podmienky resp. iné dokumenty obsahujúce podstatné náležitosti zmluvy sú spotrebiteľovi
známe, resp. že boli k zmluve priložené, a to tak, aby sa spotrebiteľ mohol pred uzavretím zmluvy
skutočne oboznámiť so všetkými svojimi právami a povinnosťami. Musí ísť o jasný prejav vôle začleniť
obchodné podmienky či vedľajšie písomnosti do zmluvy a jasné a zrozumiteľné odkazy na všetky
vedľajšie písomnosti (transparentnosť odkazu), ako aj ich odovzdanie spotrebiteľovi pred uzatvorením

zmluvy. V spore nebolo preukázané, údaj o celkovej čiastke, ktorú má dlžník zaplatiť bol súčasťou
inej listiny, ktorá by tvorila neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere, v zmluve o úvere sa nenachádzal
odkaz na taký dokument, ktorý mal byť žalobcovi odovzdaný. Tento dokument, ktorým mali byť
Štandardné európske informácie o úvere predložený žalovaným v konaní nie je ani podpísaný žiadanou
zmluvnou stranou a nebolo preukázané, že by bol odovzdaný žalobcovi. Súd zároveň konštatuje, že

návrhom žalovaného na dokazovanie výsluchom svedkov, pracovníkov predchodcu žalovaného ku
kontraktačnému procesu pri uzatváraní predmetnej zmluvy. nevyhovel. Súd má za to, že bez ohľadu
na to, čo by vyplynulo u ich výsluchov nemalo by vplyv na skutočnosť, že zmluva požadovaný údaj
o celkovej čiastke neobsahuje a ani sa v nej nenachádza odkaz na iný dokument - v tomto prípade
Štandardné európske informácie o úvere, v ktorom by tento údaj mohol byť obsiahnutý.

19.Žalovanýnamietal,žežalobcakonalpriuzatváranízmluvyakoprofesionálapokiaľmalpochybnostio
zmluvnejdokumentáciimalpodaťreklamáciu,súdspoukazomnaust.z.č.129/2010Z.z.-§24a,§9ods.
2 písm. l/ a §11 ods. 1 písm. b/ konštatuje, že aplikácia citovaných ustanovení nie je zákonom vylúčená v
prípade,že vlastnícibytovsúpriuzatváranízmluvyzastúpenísprávcom,naopakust. §24apredpokladá,

že vlastníci vykonávajú svoje práva prostredníctvom správcu. Naopak predchodca žalovaného konal
ako banka, ktorej predmetom činnosti je poskytovanie úverov, musí konať s odbornou starostlivosťou v
priebehu celého trvania zmluvného vzťahu, teda predovšetkým pri koncipovaní zmluvných dokumentov,
pričom jej musia byť ustanovenia z. č. 129/2010 Z. z. ako takejto osobe známe, keď navyše je v záhlaví
zmluvy uvádzané, že sa uzatvára podľa ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z.

20. V uplatnenej žalobe súd nevidel ani rozpor s dobrými mravmi či zneužitie práva ako naň poukazoval
žalovaný. Pokiaľ si žalobca ako zástupca vlastníkov bytov uplatňuje práva vyplývajúce mu zo zákona v
súvislosti s porušením povinností žalovaného (i v prípade, ak by zo strany žalobcu došlo k zanedbaniu
jeho povinností), nemožno uvedené považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi.

21. Vzhľadom na uvedené sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov a teda povinnosťou žalobcu
bolo zaplatiť žalovanému len istinu úveru 1.047.900,-Eur. Žalobca tým, že „preplatil“ poskytnutý úver
o hodnotu istiny, ktorú s poukazom na konštatovanú bezúročnosť a bezpoplatkovosť bol povinnýžalovanému ako veriteľovi vrátiť, plnil de facto bez právneho dôvodu, úmerne k čomu došlo na strane
žalovaného (veriteľa) k bezdôvodnému obohateniu. K uvedenej problematike sa vyjadril napr. aj Ústavný
súdvnálezesp.zn.III.ÚS43/2020zodňa12.05.2020,vzmyslektoréhobezúročnosťúverunastupujúca

ako ex lege dôsledok porušenia konkrétnych ustanovení zákona o spotrebiteľskom úvere, má v prípade
spotrebiteľovho plnenia nad rámec požičanej istiny ten následok, že na strane prijímajúceho veriteľa
vzniká bezdôvodné obohatenie.

22. Z predložených výpisov z účtu mal súd preukázané, že na základe zmluvy o úvere zo dňa 22.08.2013

v znení jej Dodatku č. 1 zo dňa 07.03.2014 bola žalobcovi poskytnutá istina vo výške 1.047.900,00 Eur,
celkovo bolo splatené 1.259.603,60 Eur, platené bez právneho dôvodu bolo 211.703,60 Eur z ktorej
sumy si žalobca uplatnil sumu 9.692,23 Eur v právoplatne skončenom konaní na tunajšom súde sp. zn.
42C/9/2019 a zvyšok sumy 202.011,37 Eur si uplatňuje v tomto konaní. Táto suma predstavuje rozsah
bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, resp. majetkový prospech na strane žalovaného
získaný plnením bez právneho dôvodu, ktorý je žalovaný povinný podľa § 451 Občianskeho zákonníka

žalobcovi vydať.

23.Vzhľadomnažalovanýmvznesenúnámietkupremlčaniasasúdzaoberalajotázkou,činárokžalobcu
nie je premlčaný. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčuje v 2-ročnej subjektívnej a
3-ročnej alebo 10- ročnej objektívnej premlčacej dobe podľa § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.

Pri práve na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je teda stanovená dvojitá kombinovaná
premlčacia doba, a to subjektívna a objektívna. Ich začiatok je stanovený samostatne; kým objektívna
premlčacia doba plynie od momentu, kedy došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia, subjektívna
plynie odo dňa, kedy sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor
obohatil.

24. Pokiaľ ide o subjektívnu lehotu, súd je toho názoru, že pre začiatok jej plynutia je rozhodujúci deň,
keď sa oprávnená osoba z bezdôvodného obohatenia v konkrétnom prípade skutočne dozvie o vzniku
bezdôvodného obohatenia na jeho úkor a subjekte, ktorý sa bezdôvodne obohatil, a teda rozhodujúci je
subjektívny moment, kedy sa dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie tohto práva,

pričom nie je rozhodujúce, že oprávnená osoba mala možnosť sa potrebné skutočnosti dozvedieť
už skôr. V predmetnej veci sa žalobca o bezdôvodnom obohatení žalovaného dozvedel 07.10.2019,
kedy splnomocnil právneho zástupcu na zastupovanie a ktorým dňom je datovaná výzva adresovaná
žalovanému na vydanie bezdôvodného obohatenia. Týmto dňom začala plynúť subjektívna dvojročná
premlčacia doba. Žalovaný nepreukázal, že by sa žalobca o bezdôvodnom obohatení dozvedel skôr.

Žaloba žalobcu bola podaná na Okresný súd v Banskej bystrici dňa 20.04.2021. Žalobca tak podal
žalobu v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe.

25. Súd ďalej skúmal, či žaloba bola podaná tiež v rámci trojročnej objektívnej premlčacej doby.
Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, kedy k získaniu bezdôvodného

obohatenia skutočne (fakticky) došlo. Ak sa teda plnenie bez právneho dôvodu poskytuje postupne po
častiach, objektívna premlčacia doba začína plynúť pri každej z nich osobitne v okamihu, kedy k plneniu
došlo. To znamená, že každá z čiastkových platieb plnených bez právneho dôvodu má svoj samostatný
„právny osud,“ premlčuje sa samostatne. Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je v zmysle
§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka rozhodujúce faktické získanie bezdôvodného obohatenia, v tomto

prípade by malo ísť o splátky, ktorými žalobca ako dlžník zaplatil viac, ako istina úveru. Námietka
premlčania vznesená žalovaným potom s poukazom na trojročnú objektívnu premlčaciu dobu (ktorá
začala v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka plynúť od uhradenia tej-ktorej splátky, ktorou
žalovaný mal získať bezdôvodné obohatenie) nebola vznesená dôvodne, pretože žaloba bola podaná
dňa 20.04.2021. a k preplateniu istiny úveru došlo až platbou zo dňa 28.06.2019. Žalobca teda podal

žalobu v subjektívnej aj objektívnej premlčacej dobe.

26. Okrem istiny súd priznal žalobcovi i úroky z omeškania vo výške 5 % ročne od 15.10.2019 do
zaplatenia, t.j. ktoré si žalobca uplatnil odo dňa 15.10.2019 z dôvodu, že trojdňová lehota na plnenie
uplynula dňa 14.10.2019. Žalobca vyzval žalovaného listom zo dňa 07.10.2019, doručeným žalovanému

dňa 09.10.2019 na zaplatenie sumy 211.703,60 Eur z titulu bezdôvodného obohatenia a lehota na
plnenie uplynula dňa 14.10.2019. Výška úrokov z omeškania zodpovedá ust. § 3 Nariadenia vlády SR
č. 87/1995 Z. z. K prvému dňu omeškania výška základnej úrokovej sadzby ECB činila 0,00 % a po
pričítaní 5 percentuálnych bodov úroky z omeškania predstavujú výšku 5,00 % ročne.27. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

28. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

29. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením §
255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v spore v celom rozsahu úspešný a preto mu súd priznal nárok na náhradu

trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

30. O samotnej výške tejto náhrady trov konania rozhodne súd podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP,
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Žilina.
Podľa ustanovenia § 125 ods. 1 CSP odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo
v elektronickej podobe.
Podľa ustanovenia § 125 ods. 2 CSP podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez

autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej
podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na
podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.
Podľa ustanovenia § 125 ods. 3 CSP odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom
počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a

aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov
a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Podľaustanovenia§363CSPvodvolanísapoprivšeobecnýchnáležitostiachpodania(t.j.ktorémusúdu
je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie

dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým,
že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré
neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh

na súdny výkon rozhodnutia.