Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 22, 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/13/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5820202002
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5820202002.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej,členovsenátuJUDr.RóbertaBebčákaaJUDr.ErikaVargu,vsporovejprávnejvecižalobcu:
ALTOM Reklama s.r.o., so sídlom Predmestská 8965/93, 010 01 Žilina, IČO: 43 801 242, zastúpeného
právnou zástupkyňou JUDr. Michaelou Jakubcovou, advokátkou, so sídlom H. XXX/XX, XXX XX T. - S.
L., proti žalovanému: Lassak, s. r. o., so sídlom Oravská Jasenica 405, 029 64 Oravská Jasenica, IČO:
50 699 865, zastúpenému zástupcom: Advokátska kancelária AŠTARY, s. r. o., so sídlom Mariánske
námestie 29/6, 010 01 Žilina, IČO: 53 588 452, v konaní o zaplatenie 8.156,82 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 5Cb/25/2020-188 zo dňa 21.

septembra 2021, takto

r o z h o d o l :

RozsudokOkresnéhosúduNámestovoč.k.5Cb/25/2020-188zodňa21.septembra2021vnapadnutom
výroku II. a IV. a vo výroku o trovách prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .

Odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 5Cb/25/2020-188 zo dňa 21.
septembra 2021 do časti výroku III. o zamietnutí žaloby v časti zodpovedajúcej 68,73 Eur, o d m i e t a .

Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) výrokom I. konanie v časti o
zaplatenie istiny 2.312,68 Eur zastavil, výrokom II. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
5.775,41 Eur s 8 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.787,15 Eur od 14.03.2020 do zaplatenia, zo
sumy 72,00 Eur od 14.03.2020 do zaplatenia, zo sumy 21,96 Eur od 14.03.2020 do zaplatenia, zo sumy
15,84 Eur od 14.03.2020 do zaplatenia, zo sumy 414,48 Eur od 28.03.2020 do zaplatenia, zo sumy
1.034,52 Eur od 11.04.2020 do zaplatenia, zo sumy 349,92 Eur od 12.05.2020 do zaplatenia, zo sumy
2.017,74 Eur od 13.06.2020 do zaplatenia, zo sumy 61,80 Eur od 13.06.2020 do zaplatenia, v lehote

do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom III. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom IV.
žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 41,60 %.

2. Žalobou podanou na okresný súd dňa 12.10.2020 sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia
istiny 8156,82 Eur s príslušenstvom titulom uzavretých zmlúv o dielo.

3. V uvedenej veci (upomínací) súd podľa žaloby vydal platobný rozkaz pod č.k. 5Cb/25/2020-93 dňa

07.12.2020, proti ktorému podal žalovaný včas odpor s odôvodnením.

4. Okresný súd uviedol, že v „súdenej veci nebol sporný nárok žalobcu uplatnený na základe ním
vystavených faktúr, konkrétne, z fa č. 20200085 vystavenej 29.1.2020 na sumu 1581,30 eur splatnej12.2.2020, z fa č. 20200183 vystavenej 14.2.2020 na sumu 308,28 eur splatnej 28.2.2020, z fa č.
20200192 z 17.02.2020 vystavenej na sumu 276 eur splatnej 02.03.2020, z fa č. 20200214 vystavenej
28.2.2020 na sumu 2002,98 eur splatnej 13.3.2020, z fa č. 20200228 z 28.2.2020 vystavenej na sumu 72

eur splatnej 13.3.2020, z fa č. 20200241 vystavenej 28.2.2020 na sumu 21,96 eur splatnej 13.3.2020, z
fa č. 20200254 vystavenej 28.2.2020 na sumu 15,84 eur splatnej 13.3.2020, z fa č. 20200305 vystavenej
13.3.20202 na sumu 414,48 eur splatnej 27.3.2020, z fa č. 20200356 vystavenej 27.3.2020 na sumu
1034,52 eur splatnej 10.4.2020, z fa č. 20200432 vystavenej 27.4.2020 na sumu 349,92 eur splatnej
11.5.2020, z fa č. 20200513 vystavenej 29.5.2020 na sumu 2017,74 eur splatnej 12.6.2020, z fa č.

20200517 vystavenej 29.5.2020 na sumu 61,80 eur splatnej 12.06.2020, ktoré žalobca vystavil na
základe uzavretej zmluvy o dielo podľa § 536 a nasl. ObZ. Žalovaný tieto tvrdenia žalobcu nerozporoval,
nepoprel, ba naopak zhodne tvrdil existenciu a aj dôvod pre ich vystavenie, t.j. že v priebehu zmluvného
vzťahu žalobca realizoval dielo v podobe zabezpečenia veľkoformátovej tlače, prípravy a výlep plagátov
na billboardy, grafických návrhov a iných reklamných služieb na základe žalovaným realizovaných (e-
mailových) objednávok.“

5. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, žalovaný sa proti nespornému nároku
žalobcu bránil tým, že nárok z faktúr sčasti zanikol započítaním, keď započítací prejav uskutočnil
žalovaný jeho listom č. 187/2020/A zo dňa 30.06.2020, doručenom žalobcovi 03.07.2020, kedy mal
žalobca možnosť oboznámiť sa s týmto hmotnoprávnym započítacím prejavom. V tento deň bola

zásielka uložená poštovým doručovateľom na pošte. Časť nároku žalovaného určeného na započítanie
„pozostávalzfaktúratofač.20190064vrozsahuzapočítaných476,68Eur,ufač.20200003započítanej
v rozsahu 864 eur, u fa č. 20200006 započítanej v rozsahu sumy 108 eur a u fa č. 202000116 započítanej
v rozsahu sumy 864 eur, spolu nárok žalovaného určený na započítanie 2 312,68 eur. Tento nárok
žalovaného určený na započítanie vo výške 2312,68 eur žalobca nerozporoval a pred súdom potvrdil,

že nespornou skutočnosťou sú aj 4 faktúry žalovaného označené v podanom odpore (fa č. 064, 003, 006
a116)“, Žalovaný tento svoj nárok aj preukázal faktúrami, vystavenými za prenájom reklamných plôch
(billboardov) č. LM010B, č. LM 011B, č. LM 012B, v meste Liptovský Mikuláš v období od 15.10.2019
do 31.12.2019 - fa č. 20190064, v období od 01.01.2020 do 31.03.2020 - fa č. 20200003 a v období od
01.04.2020 do 30.06.2020 - 20200116 a za prenájom jednej reklamnej plochy č. ZA 605B v okrese Žilina,

v období do 15.01.2020 do 28.02.2020 - 20200006. Žalovaný zhodne preukázal doručenie označených
faktúr žalobcovi (prostredníctvom elektronickej komunikácie e-mailom - čl. 109-112) a aj to, že medzi ním
akoprenajímateľomažalobcomakonájomspoukazomnaust.§663OZbolauzavretánájomnázmluva,
na základe ktorej žalovaný prenechal žalobcovi do nájmu označené reklamné plochy v stanovenom
období a aj to, že medzi nimi bolo dohodnuté mesačne nájomné za 1 kus reklamnej plochy 80 eur bez

DPH a bola dohodnutá cena za doplnkové služby spojené s nájmom - cena za tlač a výlep plagátov
a cena za tlač a výves PVS bannera. Skutočný prenájom označených reklamných plôch žalovaný
preukázal fotografiami. Na základe uvedeného súd vyhodnotil nárok žalovaného v sume 2312,68 eur
za nesporný a dôvodný. Ak potom žalovaný uskutočnil započítací úkon jeho listom č. 187/2020/As zo
dňa 30.06.2020 ktorý žalobca (mohol) prevzal (prevziať) dňa 03.07.2020, došlo k platnému započítaniu

vzájomných pohľadávok v súlade s ust. § 580 OZ a § 358 ObZ. Išlo totiž o dva záväzky dvoch subjektov
žalobcu a žalovaného, ktorí majú vzájomné pohľadávky, ich plnenie bolo rovnakého druhu - plnenie
peňažné, pohľadávky sú spôsobilé na započítanie a žalovaný uskutočnil voči žalobcovi započítací
úkon, z ktorého je zrejmé ktoré jeho pohľadávky a v akom rozsahu sa uplatňujú na započítanie proti
pohľadávke žalobcu ako veriteľa žalovaného. Pokiaľ ide o započítací prejav tento bol uskutočnený

listom žalovaného č. 187/2020/As zo dňa 30.06.2020, pričom je preukázateľné, že list bol adresovaný
žalobcovi, zásielka obsahujúca započítací prejav bola podaná na pošte v Žiline dňa 02.07.2020 a
žalobca ako jej adresát mal možnosť oboznámiť sa s jej obsahom, teda s obsahom započítacieho
prejavu, pretože zásielka bola poštovým doručovateľom uložená na pošte dňa 3.7.2020, ktorým dňom
plynula žalobcovi lehota na prevzatie zásielky, v odbernej lehote si ju ale neprevzal. Písomný prejav

vôle je doručený druhému účastníkovi v okamihu, kedy sa ocitne vo sfére jeho dispozície, ibaže zákon
stanoví určitý spôsob doručovania. Písomnosť sa ocitne vo sfére dispozície druhého účastníka tým, že
získa možnosť zoznámiť sa s jej obsahom. Nie je pritom nevyhnutné, aby sa druhý účastník skutočne
s obsahom prejavu vôle zoznámil. Rozhodujúce je, aby mal objektívnu možnosť obsah písomnosti
poznať. Občiansky ani obchodný zákonník nepredpisuje doručenie zásielky obsahujúcej právny úkon

smerujúci k započítaniu do vlastných rúk druhého účastníka. Takúto zásielku je možné druhej strane
doručiť akýmkoľvek spôsobom, ktorým sa dostane do sféry je. Ak potom žalovaný poukazoval na judikát
a názor prezentovaný v rozhodnutí NS SR sp. zn. 5Cdo 129/2010 zo dňa 28.01.2011 o tom, že úkon
sa považuje za doručený adresátovi v okamihu, keď adresát získal reálnu možnosť oboznámiť sa sprejavom vôle, bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil, možno len súhlasiť a k tomu
dodať, že obdobný názor je prezentovaný aj v rozhodnutí 4 MCdo /14/2011.“

6. Vychádzajúc z vyššie uvedeného potom pohľadávku žalobcu z faktúry č. 20200085 na sumu 1581,30
Eur, z fa č. 202000183 na sumu 308,28 Eur, z fa č. 2022000192 na sumu 276 Eur a v časti istiny
147,10 Eur z fa č.20200214 znejúcej na sumu 2002,98 Eur ako faktúr najskôr splatných, započítaná k
(štyrom) faktúram žalovaného č. 20190064, fa č. 20200003, fa č. 20200006, fa č. 202000116 vo výške
2312,68 Eur zanikla. Započítací prejav je totiž možné urobiť po tom, čo sa pohľadávky stretli, teda od

okamihu splatnosti tej pohľadávky, ktorá sa stala splatnou neskôr. Započítací prejav, aj keď bol urobený
až po splatnosti oboch pohľadávok, má účinky spätne k okamihu stretu pohľadávok (ex tunc). K tomuto
okamihu, kedy došlo k splatnosti oboch započítavaných pohľadávok, dochádza k zániku pohľadávok
následkom započítania a to v rozsahu, v akom sa vzájomne kryjú. Pohľadávka žalovaného vo výške
2312,68 eur zanikla ku dňu ich zročnosti, preto mu nevznikol nárok na úrok z omeškania odo dňa
zročnosti jednotlivých pohľadávok do dňa započítania - 03.07.2020.

7. Vzhľadom na to, že žalobca v priebehu konania zobral žalobu o zaplatenie istiny 2312,68 Eur (v
rozsahu zániku tohto nároku započítaním) späť a žalovaný so späťvzatím časti žaloby súhlasil, tak
okresný súd konanie v tejto časti podľa § 145 ods. 2 CSP zastavil.

8. Ďalšia časť započítacieho prejavu žalovaného voči žalobcovi predstavovala nárok žalovaného vo
výške 5844,14 Eur na zaplatenie úrokov z omeškania za omeškanie žalobcu s vrátením pôžičky
poskytnutej na základe Zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 12.04.2018 vo výške 40 000 Eur. Tento vzájomný
nárok žalovaného „žalobca popieral, hoci za nesporné považoval to, že reálna zmluva o pôžičke
uzavretá bola, pretože na jej základe dňa 16.04.2018 poskytol žalovaný ako veriteľ žalobcovi ako

dlžníkovi pôžičku 40 000 eur, čo je napokon zrejmé z potvrdenia o zrealizovaní transakcie a potvrdil
aj to, že žalobca uhradil žalovanému na splatenie pôžičky 44 000 eur v období od 24.04.2019 do
18.06.2020. Tieto skutkové tvrdenia poskytnuté tak v rámci procesného útoku žalobcu, ako aj procesnej
obrany žalovaného boli nielenže nesporné, ale boli preukázané dôkazmi - potvrdeniami o zrealizovaní
transakcie žalovaného v prospech žalobcu dňa 16.04.2018, na základe ktorej bola poskytnutú pôžička v

sume 40 000 eur a jednak potvrdeniami o zrealizovaní transakcie - splácaní dlhu prevodom peňažných
prostriedkov z účtu žalobcu v prospech účtu žalovaného a to dňa 24.04.2019 v sume 2 000 eur, dňa
30.04.2019 v sume 10 000 eur , dňa 04.06.2019 v sume 5 000 eur, dňa 09.12.2019 v sume 3 000 eur, dňa
07.01.2020 v sume 2 000 eur, dňa 06.05.2020 v sume 4 500 eur, dňa 25.05.2020 v sume 5 000 eur, dňa
18.06.2020 v sume 8 500 eur, dňa 18.06.2020 v sume 4 000 eur, spolu 44 000 eur. Nesporným bolo teda

to, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol reálny kontrakt založený zmluvou o pôžičke poukázaním
peňažných prostriedkov v sume 40 000 eur na účet žalobcu.“

9. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca popieral uzavretie písomnej
formy Zmluvy o pôžičke zo dňa 12.04.2018. Žalovaný s odporom predložil kópiu tejto Zmluvy o pôžičke,

ktorá mala byť uzavretá dňa 12.04.2018 a na pojednávaní predložil jej originál. Súd vykonal dokazovanie
výsluchom konateľa žalovaného, pričom jeho výpoveďou mal preukázané uzavretie písomnej podoby
Zmluvy o pôžičke zo dňa 12.4.2018. Pravdivosť jeho tvrdení potvrdzuje aj na jej základe uskutočnený
reálny kontrakt - prevod peňažných prostriedkov dňa 16.04.2018 na účet žalobcu ako dlžníka, ide pritom
o účet, ktorý je zhodný s účtom uvedeným v písomnej zmluve a s účtom uvedeným na potvrdení o

zrealizovaní transakcie 40.000 Eur dňa 16.4.2018. Zmluva o pôžičke je datovaná dňa 12.04.2018, kedy
bol podpis žalobcu ako dlžníka úradne overený. Po uzavretí zmluvy došlo k plneniu - dňa 16.04.2018.
Uzavretiu písomného znenia Zmluvy o pôžičke dňa 12.4.2018 zodpovedá nielen časová postupnosť
a reálne plnenie, ale aj dohodnutý obsah, konkrétne suma pôžičky a aj suma úroku 4 000 Eur. Tento
úrok ako odmenu za požičanie peňazí žalobca ako dlžník uhradil žalovanému, čo opäť deklarujú listinné

dôkazy - potvrdenia o zrealizovaní transakcie. Bolo teda zrejmé, že medzi žalobcom a žalovaným bola
uzavretá písomná Zmluva o pôžičke dňa 12.04.2018 a k jej reálnemu plneniu došlo dňa 16.04.2018, iný
záver pre okresný súd zo získaných dôkazov nevyplynul.

10. Pokiaľ išlo o námietku podpisu žalovaného - jeho konateľa na zmluve, k tomu okresný súd uviedol,

že konateľ žalovaného potvrdil podpis na zmluve. Tento je laickým pohľadom zhodný s podpisom
na originálnom vyhotovení Zmluvy o pôžičke a aj jeho podpisom na iných dokumentoch - udelených
plnomocenstvách. O pravosti podpisu žalobcu - jeho konateľa, ktorý bol úradne overený, okresný súd
nemal ani dôvod pochybovať. Žalobcom potom navrhnuté dôkazy na preukázanie pravosti podpisužalovaného, resp. stopy písma, ktorá má preukazovať iný dátum podpisu zmluvy žalovaným, okresný
súd považoval za nedôvodné, neúčelné a nehospodárne, keďže ako už konštatoval, dosiaľ získané
dôkazy dostatočne preukázali uzavretie Zmluvy o pôžičke (a to nielen jej písomné znenie, ale aj reálny

prevod peňažných prostriedkov v dohodnutej výške, splácanie dlhu a výšky zaplatených úrokov 4000
eur), pričom dôkazy dosiaľ získané považoval za dostatočné a o ich vierohodnosti súd nemal dôvod
pochybovať. Na základe uvedeného súd ustálil, že nárok žalovaného zo Zmluve o pôžičke uplatnený
proti pohľadávke žalobcu možno považovať za dôvodný.

11. Okresný súd mal preukázané, že pri plnení dlhu formou čiastkových platieb uviedol žalobca na
zrealizovaných platbách ako „informáciu pre príjemcu“ (identifikáciu platieb) nasledovne;
„- dňa 24.4.2019 uhradené 2000 eur, s poznámkou Lassak s.r.o. čiastočná úhrada pôžičky
- dňa 30.04.2019 uhradené 10 000 eur s poznámkou čiastková úhrada pôžičky
- dňa 04.06.2019 uhradené 5 000 eur s poznámkou Lassak s.r.o. čiastočná úhrada pôžičky
- dňa 09.12.2019 uhradené 3 000 eur s poznámkou P.žička splátka

- dňa 07.01.2020 uhradené 2 000 eur s poznámkou Lassak s.r.o. pôžička
- dňa 06.05.2020 uhradené 4 500 eur s poznámkou pôžička vrátenie
- dňa 25.05.2020 uhradené 5 000 s poznámkou vrátenie p.žičky
- dňa 18.06.2020 uhradené 8 500 eur s poznámkou doplatenie istiny k ZoP
- dňa 18.06.2020 uhradené 4 000 eur s poznámkou Dohodnuté úroky k ZoP“. Z takto realizovaných

platieb žalobcu vo vzťahu k žalovanému ako veriteľovi v nadväznosti na označený obsahom správy
určenej pre prijímateľa - žalovaného možno ustáliť, že žalobca ako dlžník dostatočne identifikoval,
„označil (určil), na čo sa jeho čiastkové plnenie započítava. Vyplýva to z použitého slovného spojenia
(jazykového prejavu) ako - „čiastková úhrada pôžičky“, „pôžička splátka“, „pôžička vrátenie“, „doplatenie
istiny“ a napokon aj platba určená žalobcom ako plnenie na zaplatenie úrokov, čo vyplýva zo správy

pre príjemcu v znení „dohodnuté úroky k ZOP“. Je potom zrejmé, že dlžník určil s poukazom na ust.
266 ods. 2 ObZ a čl. III, bodu 2 Zmluvy o pôžičke, že jeho splátky sa započítavajú (inak), najskôr na
istinu potom na úroky a nie najskôr na úroky z omeškania, čoho dôkazom sú „správy pre príjemcu“.
Súd je názoru, že iný výklad vychádzajúc z obsahu „správ pre príjemcu“ nie je možný, pretože pôžička
je vlastne istinou a jej časti sú jej jednotlivé splátky. Potom pri označení plnenia - platieb postačí, ak

dlžník označí plnenie ako „úhrada pôžičky“, „čiastočná úhrada pôžičky“, „splátka“, keďže tým mieni
uhrádzať istinu, nevyžaduje sa výslovne označenie „započítanie na istinu“ alebo „splátka istiny pôžičky“.
Ak potom žalobca ako dlžník plnil žalovanému ako veriteľovi a určil, že jeho jednotlivé splátky sú určené
na zaplatenie pôžičky a následne na zaplatenie dohodnutého úroku, nemôžu sa jeho platby započítať
najskôr na úroky z omeškania podľa čl. III, bod 2, ako to uskutočnil žalovaný. Keďže „ale žalobca bol s

plnením svojho dlhu v omeškaní, žalovanému ako veriteľovi vznikol nárok na zaplatenie dohodnutého
úroku z omeškania vo výške 0,15 % denne, ktorý po vyčíslení predstavuje sumu 68,73 eur, do ktorej
je jeho ďalšia časť započítacieho nároku dôvodná (a nedôvodná je vo výške 5775,41 eur, do ktorej
je dôvodný nárok žalobcu).“ Okresný súd potom zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny vo výške
5775,41 Eur s uplatneným úrokom z omeškania. Vzhľadom na „zánik nároku žalobcu započítaním

vo výške 2312,68 eur k jeho faktúram č. 20200085 v sume 1581,30 eur, k fa č. 20200183 v sume
308,28 eur, k fa č. 20200192 v sume 276 eur a v sume 147,10 eur k fa č. 20200192, na ktorú zostala
neuhradená časť vo výške 1855,88 eur, bolo potrebné započítať ďalší kompenzačný nárok žalovaného
vo výške 68,73 eur a potom žalobca má nárok na úhradu zostatku fa č. 20200192 vo výške 1787,15 eur
počnúc dňom nasledujúcim odo dňa jej splatnosti a aj z ostatných faktúr - fa č. 20200228 z 28.2.2020

vystavenejnasumu72eursplatnej13.3.2020,zfač.20200241vystavenej28.2.2020nasumu21,96eur
splatnej 13.3.2020, z fa č. 20200254 vystavenej 28.2.2020 na sumu 15,84 eur splatnej 13.3.2020, z fa č.
20200305 vystavenej 13.3.20202 na sumu 414,48 eur splatnej 27.3.2020, z fa č. 20200356 vystavenej
27.3.2020 na sumu 1034,52 eur splatnej 10.4.2020, z fa č. 20200432 vystavenej 27.4.2020 na sumu
349,92 eur splatnej 11.5.2020, z fa č. 20200513 vystavenej 29.5.2020 na sumu 2017,74 eur splatnej

12.6.2020, z fa č. 20200517 vystavenej 29.5.2020 na sumu 61,80 eur splatnej 12.06.2020 s uplatneným
úrokom z omeškania, jeho výšku určil súd podľa § 369 ods. 2 ObZ v spojení s § 1 ods. 1 Nariadenia
vlády č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka. Vo zvyšnej
časti - (rozdielu medzi sumou 5844,14 eur a 5 775,41 eur) bol nárok žalobcu (pre čiastočne dôvodnú
započítaciu námietku žalovaného 68,73 eur) nedôvodný.“

12. Pokiaľ ide o namietanú Zmluvu o pôžičke uzavretú dňa 12.04.2018 v jej písomnej forme, bol okresný
súd názoru, že na jej platnosť nemá vplyv ani žalobcom vytýkaná nesprávnosť, obsiahnutá v čl. III.,
bod 2 pojednávajúca o nároku dlžníka voči veriteľovi na zaplatenie úrokov z omeškania, pretože idezrejmú nesprávnosť v označení osoby, ktorá má právo na úroky z omeškania, a to je jasne formulované
v prvej časti spornej vety, pretože na vrátenie pôžičky do 30.09.2018 sa zavial dlžník a pre prípad jeho
omeškania s vrátením pôžičky alebo jej časti, alebo dohodnutých úrokov a ich časti, je založené právo

žiadať úroky z omeškania z dlžnej sumy. Toto právo - na úroky z omeškania bolo dané veriteľovi pre
prípad omeškania dlžníka s vrátením pôžičky a úrokov a nie dlžníkovi. Veriteľ sa nemohol dostať do
omeškania s vrátením požičanej istiny, a preto evidentne nemôže platiť úroky z omeškania. Tie by mohol
platiť, ak by existovala dohoda o omeškaní veriteľa s poskytnutím pôžičky. Takáto dohoda, ale uzavretá
nebola. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na § 35 ods. 2 v spojení s § 37 ods. 3 OZ a aj § 266

ObZ, t.j. právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale aj
podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Tu bola
dohoda o platbe úrokov z omeškania v súvislosti s omeškaním dlžníka s vrátením požičanej istiny alebo
úrokov a ich časti, a preto len žalovaný ako veriteľ má na úroky z omeškania právo. Význam tohto
právneho úkonu - zmluvy o pôžičke je nepochybný, a preto je platný, keď pri posudzovaní jeho obsahu
súd vychádzal z názoru vysloveného v rozhodnutí NS ČR sp.zn. 32 Cdo/4533/2016, ktorý obsahuje

zhodnú úpravu týchto ustanovení ako SR, a ktorý konštatoval, že ust. § 35 ods. 2 OZ a ust. § 266 a nasl.
ObZ obsahujúce výkladové pravidlá ukladajú súdu, aby prípadné pochybnosti o obsahu právneho úkonu
odstránil výkladom založeným na tom, že vedľa jazykového vyjadrenia právneho úkonu zachyteného
slovne, podrobí skúmaniu aj vôľu (úmysel) konajúcich osôb. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu
zachyteného v zmluve musí byť preto najprv vyložené prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného

významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska vzájomnej náväznosti použitých pojmov),
či systematickými (z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu). Okrem toho súd na
základe vykonaného dokazovania posúdi, aká bola skutočná vôľa strán v okamžiku uzavretia zmluvy,
pričom podmienkou k prihliadnutiu vôli účastníka je, aby nebola v rozpore s tým, čo plynie z jazykového
vyjadrenia úkonu. Výkladom sa však musí byť braný náležitý zreteľ ku všetkým okolnostiam súvisiacim

s prejavom vôle vrátane konania o uzavretí zmluvy, praxe, ktorú medzi sebou zmluvné strany zaviedli,
ako aj následne správanie sa strán, ak to povaha veci pripúšťa. Zákonom stanovená výkladové pravidlá
platia pritom pre všetky právne úkony. V zmysle takto vysloveného názoru súd pri výklade článku III,
bodu 2 postupoval, preto ho vyhodnotil ako platné prihliadajúc na okolnosti súvisiace s prejavom vôle
ich účastníkov, ktorá bola taká, že úroky z omeškania platí dlžník, ak je v omeškaní.

13. Pokiaľ sa žalobca dovolával ochrany podľa § 265 OBZ o výkone práv v súlade so zásadami
poctivého obchodného styku, tak okresný súd uviedol, že tieto ustanovenia na daný prípad aplikoval,
pričom nezistil, že by výkon práv žalobcu, resp. žalovaného mal by byť rozporný so zásadami poctivého
obchodného styku, resp. s dobrými mravmi. Žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie ceny vykonaného

diela a s tým poskytnutých služieb, žalovaný si proti jeho nároku uplatnil na započítanie nárok zo zmluvy
o nájme a zo zmluvy o pôžičke. Tieto okresný súd vyhodnotil za platné, pretože boli dohodnuté všetky
ich základné náležitosti. Zmluvy neobsahovali nekalé podmienky a ani iné podmienky, pre ktoré by sa
považovali za (relatívne) neplatné. Ba dokonca ani Zmluva o pôžičke v časti týkajúcej započítavania
platieb - úhrad pôžičky v prípade omeškania dlžníka, so započítaním najskôr ako platenie úrokov z

omeškania, úrokov a až následne ako platenie istiny, nie je v tejto časti neplatná, pretože takýto spôsob
započítania plnenia dovoľuje aj § 502 ods. 1 a 2 v spojení s § 503 ods. 1 až 3 ObZ upravujúce platbu
splátok úveru a úroku z úveru. Aj pokiaľ ide o § 330 ods. 2 ObZ, aj toto dáva možnosť dlžníkovi
zmeniť započítavanie jeho plnenia inak ako v zákonnom stanovenom poradí, t.j. započítať ho najskôr
na istinu a potom na úroky. Z toho pohľadu je dohoda obsiahnutá v čl. III, bod 2 Zmluvy o pôžičke, kde

bolo dohodnuté, že ak dlžník pri plnení neurčí inak, tak až v takom prípade sa jeho čiastočné plnenie
posudzovalo ako platenie úrokov z omeškania za predpokladu, že v čase plnenia už bol v omeškaní,
platná. Ani výška úroku z omeškania 0,15 % denne nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku, či s dobrými mravmi, „keďže judikatúrou už bolo ustálené, že v obchodno-právnych vzťahoch
sú akceptované úroky z omeškania dohodnuté v sadzbe 0,5 % denne ako na to správne poukazoval

žalovaný, ktorý svoje tvrdenia podporil judikatúrou - rozsudky KS ZA 13Cob/40/2011, 13Cob/110/2016
alebo 13Cob/290/2016.“

14. Návrhy na doplnenie dokazovania okresný súd zamietol. V zmysle § 153 ods. 1 CSP platí, že strany
sporu sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas, pričom tieto nie sú

uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala so starostlivosťou so zreteľom na
rýchlosť a hospodárnosť konania. Žalobca - jeho zástupca návrhy na vykonanie dôkazov ako prostriedky
procesného útoku neuplatnil včas. Návrh na výsluch svedka A. E. a B. B. navrhol až na pojednávaní
07.09.2021, hoci tento dôkaz mohol navrhnúť už oveľa skôr - v rámci vyjadrenia sa k podanému odporu,ak by konal so starostlivosťou. Žalovaný totiž už v odpore namietal zánik pohľadávky žalobcu aj z
dôvodu vzniku nároku na príslušenstvo plynúce zo zmluvy o pôžičke, žalobca sa k odporu žalovaného
nevyjadril, nenavrhol žiaden dôkaz na preukázanie (ne)spornosti tohto nároku. Okresný súd potom

ustálil, že žalobca nekonal so starostlivosťou, a preto nesie procesný následok za svoje konanie v
podobe nevykonania navrhnutého dôkazu. Označenie dôkazu nie je závislé na tom, kde sa dôkaz
nachádza, podľa okresného súdu postačí, ak ho strana sporu navrhne, označí. A potom je len na úvahe
súdu, ktoré z označených dôkazov vykoná a teda, či včas navrhnutého svedka predvolá alebo nie
práve z dôvodu, že svedok nie je zastihnuteľný na území SR. Rovnaké závery platia aj pre návrh na

dôkaz znaleckým posudkom. Návrh na tento dôkaz okresný súd zhodne posudzoval v nadväznosti na
včasné, hospodárne a starostlivé konanie žalobcu, ktorý bol žalovanou stranou v žalobe podanej na
rozhodcovskom súde Arbitrea, záujmové združenie PO, so sídlom v Žiline, žaloba bola podaná dňa
06.08.2020, a v rámci vyjadrenia k nej, žalobca ako žalovaná strana namietal vznik a existenciu Zmluvy
o pôžičke a uplatnené nároky z nej plynúce, domáhal sa predloženia jej originálu. Na túto Zmluvu o
pôžičke odkazoval podaný odpor žalovaného, ktorý k odporu predložil jej kópiu a tá je hodnoverným

dôkazom, pokiaľ jej hodnovernosť nikto nenamieta. Žalobca tvrdenia žalovaného nepoprel a neoznačil
žiadne dôkazy. Preto, ak žalobca až na pojednávaní navrhol vykonať dôkaz znaleckým posudkom,
ktorý okresný súd okrem iného vyhodnotil aj ako dôkaz neúčelný a nadbytočný, nekonal starostlivo a
označený prostriedok procesného útoku nenavrhol včas, preto súd naň neprihliadal a nevykonal ho (§
153 ods. 2 CSP). Zmyslom sudcovskej koncentrácie bolo práve posilnenie princípu zodpovednosti strán

za ich procesnú aktivitu a za výsledok sporu, pričom neodôvodnená procesná pasivita má za následok
stratu možnosti navrhovať ďalšie prostriedky procesného útoku alebo obrany. O nároku na náhradu trov
okresný súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP z dôvodov podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 256 CSP.

15. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal rozsiahle (čo do rozsahu, hustoty a veľkosti písma)

odvolanie žalovaný, ktorým napadol tento rozsudok vo výroku II., ktorým bolo žalobe (čiastočne)
vyhovené a v závislom výroku IV. o nároku na náhradu trov konania, a tiež uviedol, že výroky I. a
III. rozsudku súdu prvej inštancie sú odvolaním nedotknuté. Odvolanie žalovaný odôvodnil tým, že
súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ako aj tým,

že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný uviedol,
že „hoci väčšina právnych záverov súdu prvej inštancie uvedených v napadnutom rozsudku, ktoré sú
konkrétne uvedené v bodoch 11, 12, 15, 16, 21, 22 a 23 odôvodnenia, je správnych a žalovaný sa
s nimi stotožňuje, napriek tomu sa súd prvej inštancie dopustil procesných pochybení, ktoré podľa
žalovaného dosahujú intenzitu kasačného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), § 389

ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku“. Napadnutému rozsudku celkom chýba preskúmateľné
(resp. akékoľvek) odôvodnenie v zásadnej otázke výpočtu sumy žalovaným voči žalobcovi započítacím
úkonom žalovaného započítaného úroku z omeškania žalobcu s vrátením pôžičky žalovanému, ktorý
súd prvej inštancie uznal ako oprávnený vo výške 68,73 Eur, v ktorej časti žalobu zamietol výrokom III.
napadnutého rozsudku. Odvolateľ citoval v tejto súvislosti z ods. 19. napadnutého rozsudku: „Keďže, ale

žalobca bol s plnením svojho dlhu v omeškaní, žalovanému ako veriteľovi vznikol nárok na zaplatenie
dohodnutého úroku z omeškania vo výške 0,15 % denne, ktorý po vyčíslení predstavuje sumu 68,73
eur, do ktorej je jeho ďalšia časť započítacieho nároku dôvodná (a nedôvodná je vo výške 5775,41
eur, do ktorej je dôvodný nárok žalobcu).“ Súd prvej inštancie však nijako neobjasnil, ako vyčíslil
sumu úroku z omeškania, do ktorej bola podľa neho časť „započítacieho nároku“ žalovaného dôvodná,

práve na 68,73 Eur - od čoho odvíjal žalovaný nepreskúmateľnosť a neodôvodnenosť určenia sumy,
„v rozsahu ktorej súd prvej inštancie žalobe vyhovel, na výšku 5.775,41 EUR ako rozdielu medzi
sumou istiny 5.844,14 EUR, ktorá zostala predmetom konania po čiastočnom späťvzatí žaloby zo
strany žalobcu učinenom na pojednávaní konanom 7. septembra 2021, a uvedenou sumou úrokov z
omeškania vyčíslenou súdom prvej inštancie bez preskúmateľného výpočtu na 68,73 EUR.“ Absencia

odôvodneniarozsudkusúduprvejinštancievzásadnejotázkevyčísleniačastižalobnéhonároku,vktorej
žalobu zamietol, a nadväzne zvyšnej časti žalobného nároku, v ktorej žalobe vyhovel, má za následok,
podľa žalovaného, vadu dosahujúcu intenzitu nesprávneho procesného postupu znemožňujúceho
žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Citoval žalovaný § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, z uznesenia, sp. zn.

6 Cdo 30/2017, z 23. marca 2017 Najvyššieho súdu SR, z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. IV. ÚS 14/07. Odvolateľ poukázal na to, že ak súd prvej inštancie vychádzal z dohodnutej sadzby
úroku z omeškania vo výške 0,15 % denne, ako sám uviedol v ods. 19. a 22. odôvodnenia rozsudku,
„nijako“ v napadnutom rozsudku neobjasnil, z akej konkrétnej sumy výpočtového základu tento dennýpercentuálny úrok z omeškania vyčíslil na sumu 68,73 Eur, ale ani to, z akého konkrétneho počtu dní
omeškaniažalobcuvychádzal.Zuvedenéhožalovanývyvodzovalnadväznúnepreskúmateľnosťurčenia
sumy 5.775,41 Eur s úrokmi z omeškania, v rozsahu ktorej bol podľa súdu prvej inštancie započítací

úkon žalovaného voči žalobcovi nedôvodný a v rozsahu ktorej súd prvej inštancie žalobe výrokom II.
napadnutého rozsudku vyhovel, nutné poznamenať, „že vyčíslenie úrokov z omeškania žalobcu, na
ktoré vznikol žalovanému na základe zmluvy o pôžičke nárok, iba na sumu 68,73 EUR, nemôže byť
prima facie vecne správne, a to ani v prípade, ak by sa mali čiastočné úhrady žalobcu voči žalovanému z
24. apríla 2019 (2.000,- EUR), 30. apríla 2019 (10.000,- EUR), 4. júna 2019 (5.000,- EUR), 9. decembra

2019 (3.000,- EUR), 7. januára 2020 (2.000,- EUR), 6. mája 2020 (4.500,- EUR) a 25. mája 2020
(5.000,- EUR) posúdiť ako plnenie na istinu, ako nesprávne ustálil súd prvej inštancie v bodoch 18 a 19
odôvodnenia napadnutého rozsudku. I v prípade takého (nesprávneho) posúdenia jednotlivých úhrad
žalobcu by totiž ku dňu doručenia započítacieho úkonu žalovaného voči žalobcovi listom žalovaného č.
187/2020/As z 30. júna 2020 patril žalovanému voči žalobcovi nárok na úroky z omeškania vo výške
28.889,25 EUR (0,15 % denne zo sumy 44.000,- EUR (pozn. dlžná omeškaná istina 40.000,- EUR +

dlžné omeškané úroky 4.000,- EUR) od 1. októbra 2018 do 24. apríla 2019; plus 0,15 % denne zo
sumy 42.000,- EUR od 25. apríla 2019 do 30. apríla 2019; plus 0,15 % denne zo sumy 32.000,- EUR
od 1. mája 2019 do 4. júna 2019; plus 0,15 % denne zo sumy 27.000,- EUR od 5. júna 2019 do 9.
decembra 2019; plus 0,15 % denne zo sumy 24.000,- EUR od 10. decembra 2019 do 7. januára 2020;
plus 0,15 % denne zo sumy 22.000,- EUR od 8. januára 2020 do 6. mája 2020; plus 0,15 % denne zo

sumy 17.500,- EUR od 7. mája 2020 do 25. mája 2020; plus 12.500,- EUR od 26. mája 2020 do 18.
júna 2020). Ani pri akceptovaní posúdenia jednotlivých čiastočných plnení žalobcu z 24. apríla 2019
(2.000,- EUR), 30. apríla 2019 (10.000,- EUR), 4. júna 2019 (5.000,- EUR), 9. decembra 2019 (3.000,-
EUR), 7. januára 2020 (2.000,- EUR), 6. mája 2020 (4.500,- EUR) a 25. mája 2020 (5.000,- EUR)
ako plnení na istinu, ktoré súd prvej inštancie uviedol v bodoch 18 a 19 odôvodnenia rozsudku, preto

neprichádza v žiadnom prípade do úvahy vyčísliť nárok žalovaného voči žalobcovi na úroky z omeškania
titulom zmluvy o pôžičke z 12. apríla 2018 ku dňu započítacieho úkonu žalovaného na sumu 68,73
EUR. Aj keby preto boli úvahy súdu prvej inštancie týkajúce sa kvalifikácie jednotlivých čiastočných
plnení žalobcu žalovanému, obsiahnuté v bode 18 odôvodnenia rozsudku, správne, žaloba by musela
byť zamietnutá v celom po čiastočnom späťvzatí zostávajúcom rozsahu, keďže suma celkových úrokov

z omeškania titulom zmluvy o pôžičke, na ktoré mal žalovaný voči žalobcovi nárok v čase uskutočnenia
započítacieho úkonu žalovaného, v každom prípade vysoko prevyšovala sumu 5.844,14 EUR, v rozsahu
ktorej si žalovaný započítal proti pohľadávkam žalobcu časť úrokov z omeškania za omeškanie žalobcu
s vrátením istiny a zmluvných úrokov z predmetnej pôžičky, a to ako najskôr splatné doteraz neuhradené
úroky z omeškania v uvedenom rozsahu sumy 5.844,14 EUR (pozri na strane 3 započítacieho úkonu

žalovanéhoč.187/2020/Asz30.júna2020).„Vzhľadomnaabsenciuakéhokoľvekvýpočtuvodôvodnení
rozsudku, na základe ktorého súd prvej inštancie dospel k určeniu sumy úrokov z omeškania na 68,73
EUR, sa žalovaný ani nemôže v tomto odvolaní bližšie vyjadrovať k súdom prvej inštancie neuvedenému
výpočtu a s takýmto neuvedeným výpočtom ani nemôže podrobne polemizovať; žalovanému sa však
javí, že súd prvej inštancie si zrejme neuvedomil, že dohodnutá sadzba úrokov z omeškania vo výške

0,15 % denne z dlžnej sumy nezodpovedá sadzbe 0,15 eur (pätnásť eurocentov) denne, a je možné,
že práve v dôsledku takejto zásadnej počtárskej chyby súd prvej inštancie vyčíslil úroky z omeškania
na sumu 68,73 EUR tak, ako keby malo ísť o úroky z omeškania dohodnuté na sadzbu 0,15 (pätnásť
eurocentov) denne, čo má, samozrejme, za následok chybu súdu prvej inštancie i v určení zostávajúcej
sumy 5.775,41 EUR, v rozsahu ktorej žalobe vyhovel“.

16. Žalovaný vyčítal okresnému súdu, že učinil napadnutý rozsudok pre žalovaného prekvapivým a
nepredvídateľným, nakoľko v ňom v ods. 18. a 19. odôvodnenia zaujal právny záver o započítaní
jednotlivých čiastočných plnení žalobcu voči žalovanému titulom zmluvy o pôžičke, vrátane plnení z
24. apríla 2019 (2.000,- Eur), 30. apríla 2019 (10.000,- Eur), 4. júna 2019 (5.000,- Eur), 9. decembra

2019 (3.000,- Eur), 7. januára 2020 (2.000,- Eur), 6. mája 2020 (4.500,- Eur) a 25. mája 2020 (5.000,-
Eur) ako plnení na istinu a nie na úroky z omeškania, ako uviedol žalovaný v odpore proti platobnému
rozkazu (na str. 7 odporu: „Žalobca požičanú sumu nevrátil v dohodnutom termíne (do 30. septembra
2018), ale až po splatnosti pôžičky uskutočňoval čiastočné plnenia bez uvedenia ich bližšej špecifikácie
ako istiny alebo niektorého druhu príslušenstva pohľadávky žalovaného, ktoré žalovaný v súlade s

čl. III bodom 2 zmluvy o pôžičke priraďoval prioritne ako plnenie úrokov z omeškania, keďže žalobca
bol v čase plnenia už v omeškaní.“), ale aj v priebehu pojednávania konaného 7. septembra 2021
(právny zástupca žalovaného napr. uviedol, že „vzájomné pohľadávky žalovaného voči žalobcovi,
ktoré si žalovaný započítal na žalované pohľadávky žalobcu vznikli jednak titulom ceny za prenájomžalobcom objednaných reklamných plôch od žalovaného, a jednak titulom časti príslušenstva splatnej
pohľadávky žalovaného voči žalobcovi na základe zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 12.04.2018, po
zohľadnení čiastočných plnení uskutočňovaných žalobcom, ktoré žalovaný v súlade so zmluvou o

pôžičke priraďoval prioritne ako plnenie úrokov z omeškania“ - strana 2 zápisnice o pojednávaní).
Žalovaný na pojednávaní konanom 7. septembra 2021, taktiež predložil súdu prvej inštancie „potvrdenia
o zrealizovaní jednotlivých čiastočných úhrad žalobcu voči žalovanému titulom pôžičky, kde okrem
platieb z 18.06.2020 v žiadnych ostatných platbách zo strany žalobcu nebolo špecifikované, či ide
o platbu istiny, úrokov alebo úrokov z omeškania, iba údaj pôžička, čiastočná úhrada pôžičky a

pod.“ (pozri stranu 3 zápisnice o pojednávaní). Žalobca sa k odporu žalovaného nijako nevyjadril a ani na
pojednávaní konanom 7. septembra 2021 osobitne nespochybňoval priradenie jednotlivých čiastočných
plnení žalobcu z 24. apríla 2019 (2.000,- Eur), 30. apríla 2019 (10.000,- Eur), 4. júna 2019 (5.000,-
Eur), 9. decembra 2019 (3.000,- Eur), 7. januára 2020 (2.000,- Eur), 6. mája 2020 (4.500,- Eur) a 25.
mája 2020 (5.000,- Eur) - čiže okrem plnení žalobcu z 18. júna 2020 - na úroky z omeškania, ako v
konaní prezentoval žalovaný. Taktiež súd prvej inštancie nezaujal k tejto otázke žiadne stanovisko ani pri

predbežnom právnom posúdení sporu, v rámci ktorého iba konštatoval, že „sporným v danom prípade
je zánik nároku žalobcu z titulu existencie nároku žalovaného zo zmluvy o pôžičke, konkrétne časti jeho
nároku predstavujúceho uplatnené príslušenstvo v zmysle písomne uzavretej zmluvy o pôžičke“ (strana
6 zápisnice o pojednávaní konanom 7. septembra 2021). Žalovaný nemohol legitímne očakávať, že
súd prvej inštancie založí svoje rozhodnutie na právnom závere o odlišnom priradení jednotlivých

čiastočných plnení žalobcu, než aké uskutočnil žalovaný, keď takýto právny záver súd prvej inštancie
ani len nenaznačil pri svojom predbežnom právnom posúdení a takýto argument v konaní osobitne
neuplatnil ani žalobca.

17. Podstatnej procesnej nesprávnosti, podľa žalovaného, sa súd prvej inštancie mal dopustiť i tým, že

nevytvoril stranám sporu možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré na pojednávaní konanom 7. septembra
2021 vykonal, vrátane listinných dôkazov (i potvrdení o jednotlivých čiastočných plneniach žalovaného
žalobcovi) a výsluchu žalovaného prostredníctvom jeho konateľa. Súd prvej inštancie nevyzval prítomné
strany sporu, ani im neumožnil, aby sa k týmto jednotlivým dôkazom a k ich obsahu po ich vykonaní
zo strany súdu vyjadrili. Citoval z rozhodnutia sp.zn. 2 Cdo 154/2009, z 28. októbra 2010, z uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 5 Cdo 103/2018, z 27. júna 2018, v ktorých bolo okrem
iného deklarované právo účastníka konania vyjadriť sa k vykonanému dôkazu, ktoré sa uskutočňuje
spravidla tak, že súd bezprostredne po vykonaní každého dôkazu umožní účastníkovi, aby sa k nemu
vyjadril a aby uviedol všetko, čo pri hodnotení konkrétneho dôkazu považuje za významné. Právo
účastníka konania vyjadriť sa k vykonanému dôkazu súvisí so zásadou priamosti a ústnosti vykonávania

dôkazov ako jednej zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú garantuje nielen Ústava
Slovenskej republiky v článku 48 ods. 2, ale aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v čl. 6 ods. 1 (bod 14 odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Cdo
103/2018, z 27. júna 2018). V uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8 Cdo 50/2018,
z 13. februára 2019 bolo v nadväznosti na to konštatované, že právo strany vyjadriť sa k dôkazom treba

chápať tak, že súd je povinný strane poskytnúť priestor na uplatnenie tohto práva (bod 26 odôvodnenia).

18. V odvolaní žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v otázke
hodnotenia čiastočných úhrad žalobcu žalovanému z 24. apríla 2019 (2.000,- Eur), 30. apríla 2019
(10.000,- Eur), 4. júna 2019 (5.000,- Eur), 9. decembra 2019 (3.000,- Eur), 7. januára 2020 (2.000,-

Eur), 6. mája 2020 (4.500,- Eur) a 25. mája 2020 (5.000,- Eur), ako plnení na istinu, a nie na úroky z
omeškania, v zmysle ods. 18 a 19 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Predmetné nesprávne právne
posúdenie potom vedie aj k nesprávnemu ustáleniu, aká bola ku dňu účinnosti započítacieho úkonu
žalovaného celková výška istiny a príslušenstva pohľadávky žalovaného voči žalobcovi zo zmluvy o
pôžičke uzavretej 12. apríla 2018. „Súd prvej inštancie v bode 17 odôvodnenia rozsudku konštatoval, že

„pri plnení dlhu formou čiastkových platieb uviedol žalobca na zrealizovaných platbách ako „informáciu
pre príjemcu“ (identifikáciu platieb) nasledovne;
- dňa 24.4.2019 uhradené 2000 eur, s poznámkou Lassak s.r.o. čiastočná úhrada pôžičky
- dňa 30.04.2019 uhradené 10 000 eur s poznámkou čiastková úhrada pôžičky
- dňa 04.06.2019 uhradené 5 000 eur s poznámkou Lassak s.r.o. čiastočná úhrada pôžičky

- dňa 09.12.2019 uhradené 3 000 eur s poznámkou P.žička splátka
- dňa 07.01.2020 uhradené 2 000 eur s poznámkou Lassak s.r.o. pôžička
- dňa 06.05.2020 uhradené 4 500 eur s poznámkou pôžička vrátenie
- dňa 25.05.2020 uhradené 5 000 s poznámkou vrátenie p.žičky- dňa 18.06.2020 uhradené 8 500 eur s poznámkou doplatenie istiny k ZoP
- dňa 18.06.2020 uhradené 4 000 eur s poznámkou Dohodnuté úroky k ZoP“
V bode 18 odôvodnenia rozsudku sa potom uvádza: „Z takto realizovaných platieb žalobcu vo vzťahu

k žalovanému ako veriteľovi v nadväznosti na označený obsahom správy určenej pre prijímateľa -
žalovaného možno ustáliť, že žalobca ako dlžník dostatočne identifikoval, označil (určil), na čo sa
jeho čiastkové plnenie započítava. Vyplýva to z použitého slovného spojenia (jazykového prejavu) ako
- „čiastková úhrada pôžičky“, „pôžička splátka“, „pôžička vrátenie“, „doplatenie istiny“ a napokon aj
platba určená žalobcom ako plnenie na zaplatenie úrokov, čo vyplýva zo správy pre príjemcu v znení

„dohodnuté úroky k ZOP“. Je potom zrejmé, že dlžník určil s poukazom na ust. 266 ods. 2 ObZ a čl. III,
bodu 2 Zmluvy o pôžičke, že jeho splátky sa započítavajú (inak), najskôr na istinu potom na úroky a nie
najskôr na úroky z omeškania, čoho dôkazom sú „správy pre príjemcu“. Súd je názoru, že iný výklad
vychádzajúc z obsahu „správ pre príjemcu“ nie je možný, pretože pôžička je vlastne istinou a jej časti sú
jej jednotlivé splátky. Potom pri označení plnenia - platieb postačí, ak dlžník označí plnenie ako „úhrada
pôžičky“,„čiastočnáúhradapôžičky“,„splátka“,keďžetýmmieniuhrádzaťistinu,nevyžadujesavýslovne

označenie „započítanie na istinu“ alebo „splátka istiny pôžičky“.“ Na základe toho súd prvej inštancie v
bode 19 odôvodnenia rozsudku uzavrel, že „ak potom žalobca ako dlžník plnil žalovanému ako veriteľovi
a určil, že jeho jednotlivé splátky sú určené na zaplatenie pôžičky a následne na zaplatenie dohodnutého
úroku,nemôžusajehoplatbyzapočítaťnajskôrnaúrokyzomeškaniapodľačl.III,bod2akotouskutočnil
žalovaný“. Žalovaný sa s citovanými úvahami súdu prvej inštancie nestotožnil. V zmysle čl. I bodu 2

zmluvy o pôžičke z 12. apríla 2018, ak dlžník pri plnení neurčí inak, čiastočné plnenie dlžníka vo výške
nedosahujúcej celkový súčet istiny a príslušenstva dlhu ku dňu plnenia sa posudzuje v nasledovnom
poradí:a)akoplnenieúrokovzomeškania,akjedlžníkvčaseplneniavomeškaní,b)akoplnenieúrokov,
c) ako plnenie istiny. Označenie (v informáciách pre príjemcu) jednotlivých čiastočných plnení žalobcu
žalovanému z 24. apríla 2019 (2.000,- Eur), 30. apríla 2019 (10.000,- Eur), 4. júna 2019 (5.000,- Eur), 9.

decembra 2019 (3.000,- Eur), 7. januára 2020 (2.000,- Eur), 6. mája 2020 (4.500,- Eur), 25. mája 2020
(5.000,- Eur), 18. júna 2020 (8.500,- Eur a 4.000,- Eur), tak, ako ho uviedol súd prvej inštancie v bode 17.
odôvodnenia rozsudku, je preukázané a nesporné. V rámci všetkých čiastočných plnení žalobcu voči
žalovanému, uvedených vyššie, s výnimkou platby 8.500,- Eur z 18. júna 2020 a platby 4.000,- Eur z 18.
júna 2020, absentovalo výslovné určenie žalobcu, či nimi plní istinu, úroky alebo úroky z omeškania. Iba

pri platbe 8.500,- Eur z 18. júna 2020 žalobca určil, že ňou plní na istinu a pri platbe 4.000,- Eur z 18. júna
2020 žalobca určil, že ňou plní na úroky. Platby žalobcu z 24. apríla 2019, 30. apríla 2019, 4. júna 2019,
9. decembra 2019, 7. januára 2020, 6. mája 2020 a 25. mája 2020, preto boli žalovaným započítané
a posúdené v súlade s pravidlom dohodnutým zmluvnými stranami v čl. III bode 2 zmluvy o pôžičke z
12. apríla 2018. Žalovaný v odvolaní zdôraznil právne závery judikované v rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 200/2019 z 26. februára 2020, v ktorom sa dovolací súd zaoberal
interpretáciou a aplikáciou § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak dlžník neurčí inak,
jeho plnenie sa započítava na záväzok najskôr splatný, a to najprv na jeho príslušenstvo, ktorým sú v
zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka (dojednané zmluvné) úroky, úroky z omeškania, poplatok
z omeškania a náklady spojené s uplatnením pohľadávky. Pravidlo dohodnuté žalobcom a žalovaným

v čl. III bode 2 zmluvy o pôžičke svojím spôsobom zodpovedá základnej koncepcii (dispozitívneho) §
330 ods. 1 Obchodného zákonníka tým, že pri absencii určenia dlžníka ustanovuje prioritu priradenia
čiastočného plnenia na príslušenstvo dlhu a až potom na istinu, zároveň však ešte vnútorne diferencuje
príslušenstvo dlhu a priorizuje plnenie na úroky z omeškania, ak je dlžník v čase plnenia v omeškaní,
voči plneniu na (dohodnuté) úroky. Viaceré závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z jeho

rozsudku, sp.zn. 4Cdo 200/2019 z 26. februára 2020, sú plne aplikovateľné i na prejednávanú vec,
najmä pokiaľ ide o samotnú povahu určenia (vyhlásenia) dlžníka o tom, aký druh (časť) svojho dlhu
vrátane príslušenstva plní. Najvyšší súd Slovenskej republiky jednoznačne konštatoval, že vyhlásenie
dlžníka o započítaní urobené neskôr (než pri samotnom plnení, pozn. žalobcu) nemá význam, lebo
pri plnení dôjde k uplatneniu dispozitívneho pravidla obsiahnutého v § 330 Obchodného zákonníka.

„Ak dlžník pri plnení neurčil, na čo sa má jeho plnenie započítať, nemôže tak učiniť dodatočne, t. j.
po zrealizovaní plnenia (bod 15 odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 4 Cdo 200/2019, z 26. februára 2020). Dovolací súd dokonca konštatoval, že ani uvedenie čísla
faktúry ako variabilného symbolu v rámci platobných údajov samo osebe nepostačuje na dostatočnú
špecifikáciu toho, či platba dlžníka sa má podľa takto prejavenej vôle započítať (priradiť) na istinu

alebo príslušenstvo; samotné uvedenie variabilného symbolu bez ďalšieho neurčuje, ku ktorej zložke
vnútornej skladby pohľadávky sa má započítať (priradiť); bod 18 odôvodnenia rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 200/2019, z 26. februára 2020. Podľa úvahy dovolacieho súdu
ak dlžník zaplatí platbu presne zodpovedajúcu výške fakturovanej sumy (istiny), možno z takéhoto jehokonania vyvodiť, že jeho vôľou bolo priradiť platbu k fakturovanej istine a nie príslušenstvu, ktoré k
pohľadávke (k istine) omeškaním prirástlo; a naopak, ak ide o platbu (čiastočné plnenie) v takej výške,
ktorá žiadnym spôsobom nevystihuje špecifickosť (osobitnosť) výšky fakturovanej sumy istiny, t. j. platbu

vo výške zvyčajne zaokrúhlenej na celé stovky alebo tisícky, z takéhoto konania dlžníka nemožno bez
pochybností uzavrieť, že vôľou dlžníka bolo uhradiť najprv istinu. Preto treba mať za to, že určenie
dlžníkom nebolo vykonané, a použiť všeobecné pravidlo započítania čiastočného plnenia v zmysle § 330
Obchodného zákonníka. Dodatočné vyhlásenie dlžníka, na čo sa majú jeho čiastočné plnenia započítať,
jeprávnebezvýznamné,arovnakoajskutočnosť,ževiaceréjehopostupneuhrádzanéčiastočnéplnenia

v celkovom súčet (v súhrne) tvoria sumu istiny (bod 20.3 odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 200/2019, z 26. februára 2020). Tak aj vo veci strán tohto sporu
boli všetky čiastočné plnenia žalobcu z 24. apríla 2019 (2.000,- EUR), 30. apríla 2019 (10.000,- EUR),
4. júna 2019 (5.000,- EUR), 9. decembra 2019 (3.000,- EUR), 7. januára 2020 (2.000,- EUR), 6. mája
2020 (4.500,- EUR) a 25. mája 2020 (5.000,- EUR), zaokrúhlené na celé tisícky (resp. platba zo 6. mája
2020 na päťstovky) a pri všetkých - s výnimkou platieb z 18. júna 2020 - žalobca uviedol iba to, že

ide o „čiastočnú úhradu pôžičky“, „splátku pôžičky“, resp. „vrátenie pôžičky“, z čoho možno zistiť len
priradenie týchto plnení žalobcu k právnemu vzťahu so žalovaným založenému zmluvou o pôžičke z
12. apríla 2018 (pričom žalovaný mal voči žalobcovi pohľadávky aj z iných právnych vzťahov, titulom
vykonaných stavebných resp. elektroinštalačných prác, ako aj titulom prenájmu reklamných zariadení,
čoho dôkazom sú žalobcom napokon v tomto konaní uznané započítané pohľadávky žalovaného voči

žalobcovi na základe faktúr žalovaného č. 20190064, 2020003, 2020006, 202000116), nie však určenie,
čiideočiastočnéplnenieistiny,úrokovaleboúrokovzomeškaniazpredmetnejpôžičky.Rozdieljepotom
markantný pri platbách žalovaného z 18. júna 2020, ktoré žalobca už - prvýkrát - výslovne špecifikoval
ako istinu (pri sume 8.500,- EUR) a ako úroky (pri sume 4.000,- EUR), čo žalovaný rešpektoval.
Akékoľvek prípadné dodatočné vyhlásenia žalobcu sú pritom bez právnej relevancie.“ Nie je správny

náhľad súdu prvej inštancie, že označenie platby ako „čiastková úhrada pôžičky“, „pôžička splátka“,
„pôžička vrátenie“ je postačujúce pre priradenie takejto platby na istinu pôžičky (ak bol žalobca ako
dlžník v čase plnenia v omeškaní, čo je nesporné). Označenie platby ako „splátka pôžičky“, „čiastočná
úhrada pôžičky“ a pod. v danom prípade malo za následok iba priradenie danej platby práve k právnemu
vzťahu žalobcu a žalovaného zo zmluvy o pôžičke, keďže medzi stranami existovali rôzne právne

vzťahy z rôznych právnych titulov (išlo teda iba o druhovú konkretizáciu takej platby, na základe ktorej
žalovaný napríklad nemohol priradiť takú platbu k niektorej svojej faktúre voči žalobcovi), ale nebolo
postačujúce ako špecifikácia konkrétnej zložky vnútornej skladby pohľadávky žalovaného voči žalobcovi
titulom zmluvy o pôžičke, ktorá by sa odchyľovala na základe prejavenej vôle žalobcu od pravidla
zakotveného v článku III bode 2 zmluvy o pôžičke. Takisto nemožno súhlasiť so súdom prvej inštancie,

že pojem „splátka“ (resp. „splátka pôžičky“) znamená bez ďalšieho platbu istiny; „splátka“ (bez bližšej
konkretizácie) môže byť takisto splátkou úrokov z omeškania z takejto pôžičky, prípadne splátkou
dohodnutých úrokov. Po zohľadnení všetkých dosiaľ vykonaných čiastočných plnení žalobcu titulom
zmluvy o pôžičke, vyhodnotených v súlade s čl. III bodom 2 zmluvy o pôžičke z 12. apríla 2018, je možné
vypočítať (určiť) výšku dlhu žalobcu s príslušenstvom voči žalovanému titulom predmetnej zmluvy o

pôžičkekudňuúčinnostizapočítaciehoúkonužalovaného(k3.júlu2020)podľažalovanéhonasledovne:
„Od 1. októbra 2018 žalobcovi v dôsledku jeho omeškania s vrátením pôžičky a zaplatením úrokov
vznikali úroky z omeškania vo výške 66,- EUR denne (0,15 % denne zo sumy 44.000,- EUR, t. j. z
požičanej istiny 40.000,- EUR a dohodnutých úrokov 4.000,- EUR). V čase prvých čiastočných plnení
žalobcu z 24. apríla 2019 (2.000,- EUR) a 30. apríla 2019 (10.000,- EUR) už bol žalobca povinný zaplatiť

úroky z omeškania vo výške vyššej, než tieto samotné jeho platby, preto boli v celosti v súlade s čl. III
bodom 2 písm. a) zmluvy o pôžičke započítané na úroky z omeškania. Platba žalobcu v sume 5.000,-
EUR zo 4. júna 2019 bola v rozsahu sumy 4.302,- EUR priradená na úroky z omeškania, čím žalobca
k 4. júnu 2019 uhradil celkové dovtedy vzniknuté úroky z omeškania, spolu vo výške 16.302,- EUR (za
247 dní svojho dovtedy trvajúceho omeškania), a v rozsahu zvyšnej časti 698,- EUR bola priradená na

zmluvnéúroky(vzmyslečl.IIIbodu2písm.b)zmluvyopôžičke).Od5.júna2019pretoužpredstavovala
denná výška úrokov z omeškania žalobcu sumu 64,95 EUR (0,15 % denne zo sumy 43.302,- EUR,
t. j. z požičanej istiny a nezaplatených úrokov). Za omeškanie žalobcu trvajúce v období od 5. júna
2019 do 18. júna 2020 vznikla žalobcovi povinnosť zaplatiť úroky z omeškania v celkovej sume 24.681,-
EUR (0,15 % denne zo sumy 43.302,- EUR x 380 dní). Z týchto úrokov z omeškania žalobca zaplatil

9. decembra 2019 sumu 3.000,- EUR, 7. januára 2020 sumu 2.000,- EUR, 6. mája 2020 sumu 4.500,-
EUR, 25. mája 2020 sumu 5.000,- EUR, v dôsledku čoho žalobca celkovú sumu úrokov z omeškania
postupne znižoval a celková výška neuhradených úrokov z omeškania žalobcu tak k 18. júnu 2020
predstavovala sumu 10.181,- EUR (24.681,- EUR - 3.000,- EUR - 2.000,- EUR - 4.500,- EUR - 5.000,-EUR). Platbu 8.500,- EUR z 18. júna 2020 žalobca určil ako plnenie na istinu, takže touto platbou
bola v zodpovedajúcom rozsahu splnená istina, z ktorej žalobcovi zostáva zaplatiť sumu 31.500,- EUR
(40.000,- EUR - 8.500,- EUR). Platbu 4.000,- EUR z 18. júna 2020 žalobca určil ako plnenie na úroky,

pričom však v čase tohto plnenia mal žalobca na dohodnutých (zmluvných) úrokoch doplatiť už (len)
3.302,- EUR (keďže v rozsahu sumy 698,- EUR tieto už boli splnené platbou zo 4. júna 2019), takže
prevyšujúca časť predmetnej platby z 18. júna 2020 vo výške 698,- EUR bola žalobcovi započítaná
na úroky z omeškania, čím sa suma celkových dlžných úrokov z omeškania žalobcu k danému dňu
znížila na 9.483,- EUR (10.181,- EUR - 698,- EUR). Od 19. júna 2020 predstavuje denná výška úrokov

z omeškania žalobcu sumu 47,25 EUR (0,15 % denne zo sumy 31.500,- EUR, t. j. z dosiaľ nevrátenej
istiny). K dátumu 3. júl 2020 (pred účinnosťou započítania pohľadávok započítacím úkonom žalovaného)
tak žalobca dlžil žalovanému titulom zmluvy o pôžičke z 12. apríla 2020 na istine sumu 31.500,- EUR a
na úrokoch z omeškania sumu 10.191,75 EUR (9.483,- EUR + 15 x 47,25 EUR). Započítacím úkonom
žalovaného č. 187/2020/As z 30. júna 2020 si žalovaný započítal proti zodpovedajúcej časti pohľadávok
žalobcu uplatnených prejednávanou žalobou časť príslušenstva pohľadávky žalovaného voči žalobcovi

zo zmluvy o pôžičke z 12. apríla 2018, a to konkrétne časť úrokov z omeškania za omeškanie žalobcu s
vrátením istiny a zmluvných úrokov titulom zmluvy o pôžičke uzavretej medzi žalobcom a žalovaným 12.
apríla 2018 v rozsahu sumy 5.844,14 EUR. Len pre úplnosť sa poznamenáva, že, ako už bolo vyššie
uvedené, aj v prípade akceptácie (nesprávnych) záverov súdu prvej inštancie zahrnutých v bode 18
odôvodnenia rozsudku by musela byť žaloba žalobcu zamietnutá v celom rozsahu, keďže pri posúdení

čiastočných úhrad žalobcu žalovanému z 24. apríla 2019 (2.000,- EUR), 30. apríla 2019 (10.000,- EUR),
4. júna 2019 (5.000,- EUR), 9. decembra 2019 (3.000,- EUR), 7. januára 2020 (2.000,- EUR), 6. mája
2020 (4.500,- EUR) a 25. mája 2020 (5.000,- EUR) ako plnení na istinu by bola celková výška úrokov z
omeškania, ktoré žalobca dlžil žalovanému zo zmluvy o pôžičke v čase účinnosti započítacieho úkonu
žalovaného, v sume 28.889,25 EUR, čiže takisto vysoko prevyšujúcej sumu 5.844,14 EUR.“ Navrhol,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým bolo žalobe v časti o
zaplatenie sumy 5.775,41 Eur s úrokmi z omeškania vyhovené a v závislom výroku IV. o nároku na
náhradu trov konania zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie podľa
§ 389 ods. 1 písm. b) a ods. 2 CSP, alternatívne, ak odvolací súd rozhodol tak, že žalobu zamietne,
aby priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania

v celom rozsahu.

19. K doručenému odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. V predmetnej veci sa žalobca
domáhal zaplatenia 8.156,82 Eur s príslušenstvom z titulu poskytnutých reklamných výkonov (12x fa
identifikovaná v žalobe a rozsudku), pričom žalovaný nespochybnil vznik tohto nároku voči žalovanému,

jeho obrana spočívala v tom, že má takisto pohľadávky voči žalobcovi, pričom tieto započítal a tak
podľa neho už pohľadávky žalobcu k momentu žaloby neexistovali. Jadrom sporu je teda či po vykonaní
predmetných nesporných reklamných výkonov mal pohľadávku voči žalobcovi na započítanie a či
došlo k platnému započítaniu potenciálne vzájomných pohľadávok. „Počas konania boli identifikované
nasledovné 3 právne vzťahy medzi žalobcom a žalovaným:

- poskytnutie reklamných výkonov žalobcom žalovanému v celkovej sume 8.156,82 EUR, pričom tento
vzťah a právny nárok bol medzi stranami nesporný
- poskytnutie prenájmu reklamných plôch a výlepu plagátov vykonané žalovaným pre žalobcu v celkovej
sume 2.312,68 EUR (4xfa identifikovaná v rozsudku), pričom tento vzťah a právny nárok bol medzi
stranami nesporný (a žalobca to preto v tejto časti zobral späť).

- právny vzťah medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom z titulu pôžičky 40.000,- EUR,
pričom tento vzťah a právny nárok už medzi stranami sporný bol, ale aj v rámci tohto vzťahu boli
niektoré nesporné skutočnosti, najmä plnenie žalovaného na účet žalobcu, čiastkové plnenia žalobcu
na účet žalovaného (ich výšky, dátumy a celkový rozsah 44.000,- EUR). Sporné medzi stranami bolo
najmä, či ich vzťah je vzťahom zo zmluvy o pôžičke zo dňa 12.4.2018 alebo reálnym kontraktom

bez písomnej zmluvy, a ďalej priradenie plnení poskytnutých žalobcom, z čoho sa odvíja aj teoretická
výška možnej pohľadávky žalovaného voči žalobcovi z tohto jedného alebo druhého titulu.“ Preto
okresný súd v tomto konaní posudzoval aj právny vzťah medzi účastníkmi z titulu pôžičky práve z
dôvodu, že existencia pohľadávok žalovaného voči žalobcovi a ich započítanie s nárokom žalobcu
uplatnenom v tejto veci bola podstatným argumentom žalovaného pre zamietnutie žaloby. Ohľadne

pôžičkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným ako veriteľom dospel okresný súd k záveru, že tento
medzi nimi vznikol z titulu písomne uzavretej Zmluvy o pôžičke. Žalobca namietal, že takáto zmluva
nevznikla - nie z dôvodu absentujúceho podpisu žalobcu ako dlžníka - ten návrh síce podpísal, ale
nikdy nebol tento rovnopis podpísaný konateľom žalovaného. Ten svoj podpis na Zmluvu doplnil aždodatočne - dva roky po údajnom uzavretí zmluvy, keď pri roztržke v kancelárii žalobcu sa zistilo,
že táto zmluva uzavretá nebola z dôvodu absentujúceho podpisu na strane žalovaného. Svedkom
tohto zistenia boli svedkovia, ktorých navrhol vypočuť právneho zástupcu žalobcu (A. E., brigádnický

zamestnanec žalobcu a A.. B., ktorý v danom čase nebol advokátom) a takisto navrhol znalecký
posudok na identifikáciu dátumu podpisu predmetnej zmluvy za žalovaného. Všetkým týmto dôkazným
prostriedkom sa právny žalovaného bránil, súd návrh na ich vykonanie zamietol. Platby vo výške 44.000
Eur,ktoréžalobcauhradilžalovanémuvrozmedzíod24.04.2019až18.06.2020súdsprávneposúdilako
platby istiny, „pretože žalobca ako dlžník výslovne identifikoval že ide o vrátenie istiny pôžičky použitými

slovnými spojeniami typu „čiastková úhrada pôžičky“, „pôžička splátka“, „pôžička vrátenie“, „doplatenie
istiny“ s výnimkou poslednej platby vo výške 4.000,- EUR ktorú výslovne označil ako „dohodnuté úroky k
ZOP“. Na základe tohto je potom evidentné, že ak tieto splátky predstavovali úhrady istiny (a nie úrokov z
omeškania, ako tvrdil žalovaný), pričom súd dostatočne odôvodnil (bod 18. rozsudku), prečo to považuje
za splátky istiny, potom výpočet úrokov z omeškania, ktoré použil žalovaný v započítacom prejave nie
je správny a korektný.“ Započítací prejav žalovaného zo dňa 30.06.2020, považoval súd za doručený

žalobcovi 03.07.2020, kedy mal žalobca možnosť oboznámiť sa s týmto hmotnoprávnym započítacím
prejavom, avšak účinky započítania nastali len v časti: 2.312,68 Eur (ako nesporný nárok) a nie vo
zvyšku predstavujúcom žalovaným vyrátané úroky z omeškania. Preto teda takéto žalovaným vyrátané
úroky neboli spôsobilým predmetom započítania v čase doručenia započítacieho prejavu a súd na ne
správne neprihliadol. Žalovaný v odvolaní tvrdí, že sa súd prvej inštancie „dopustil podstatnej procesnej

nesprávnosti i tým, že nevytvoril stranám sporu možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré na pojednávaní
konanom 7. septembra 2021 vykonal“. „Nie je zrejmé ako toto PZ žalovaného myslí, pretože v rámci
pojednávania (ktoré trvalo viac ako 3 hodiny) súd oboznámil obsah všetkých dokladov a listín, vyhovel
návrhu na dokazovanie prednesené PZ žalovaného (nevyhovel len návrhom PZ žalobcu na výsluch
svedkov a znalecké dokazovanie), a vyzval obe strany sporu, resp. ich PZ aby sa vyjadrili k dokazovaniu

i právnej stránke veci, čo obe strany využili a podrobne sa vyjadrili, ako k vykonaným (i nevykonaným)
dôkazom a právnemu posúdeniu. Nie je síce vylúčené, že v predmetnej zápisnici z technických dôvodov
absentuje posledná, resp. posledné dve strany, ale dokazovanie v rámci predmetného pojednávania
bolo ukončené, záverečné vyjadrenia oboch strán tam zazneli v plnom rozsahu, ako strany uznali za
vhodné a vec bola odročená už len na termín verejného vyhlásenia rozsudku. Nie je teda zrejmé,

aké ešte iné vyjadrenie má PZ žalovaného na mysli. Samotný žalovaný vo svojom odvolaní (s.2)
sám konštatuje, že „väčšina právnych záverov súdu prvej inštancie je správnych a žalovaný sa s
nimi stotožňuje“, pochybenie vidí v sume 68,73 EUR, o ktorej tvrdí, že je „bez preskúmateľného
výpočtu“. Zrejme teda namieta len túto časť rozsudku, hoci odvolanie podal proti celému výroku II. Z
odôvodnenia súdu však vyplýva, že žalovaný si nemohol započítať nič z úrokov z omeškania uvedených

v započítacom prejave, ktoré identifikoval ako „najskôr splatné doteraz neuhradené úroky z omeškania
v uvedenom rozsahu sumy 5.844,14 EUR“, pretože mu ku dňu započítacieho prejavu ani nevznikli,
súd teda posúdil započítací prejav v tejto časti ako neúčinný, čo aj súd riadne odôvodnil.“ Ústavný súd
vo svojej doterajšej judikatúre definoval tzv. prekvapivé rozhodnutie, o ktoré ide predovšetkým vtedy,
ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných zásadne odlišných právnych záveroch ako

súd prvého stupňa, pričom zároveň odvolací súd účastníkovi konania neumožní vyjadriť sa k jeho iným
(odlišným) právnym záverom, teda účastník konania nemá možnosť právne argumentovať, prípadne
predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili
ako významné (m. m. II. ÚS 407/2016) Je nepochybné teda, že nespokojnosť účastníka s tým, že v
danom prípade sa súd nestotožnil s jeho právnym názorom, nemôže založiť prekvapivé rozhodnutie,

čo súvisí aj s tým, aký je obsah práv účastníka (z rozhodnutia NS SR sp.zn. 2Obdo/27/2019). Právo
na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 22/04) a ani
právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade
s jeho požiadavkami (sp. zn. I. ÚS 50/04). Navrhol, „aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu
1. stupňa vo všetkých odvolaním dotknutých výrokoch a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho
konania.“

20. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa žalovaný v stanovenej lehote nevyjadril (doručenka čl. 230
spisu).21. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach § 379, § 380
ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a za rešpektovania § 219 ods. 3 CSP verejným vyhlásením
rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch II. a IV. potvrdený ako

vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1 CSP. Krajský súd zároveň odvolanie žalovaného do časti
rozsudku okresného súdu do výroku III. o zamietnutí žaloby v časti zodpovedajúcej 68,73 Eur odmietol
podľa § 386 písm. b) CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

22. Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

23. Podľa § 386 CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak
a) bolo podané oneskorene,
b) bolo podané neoprávnenou osobou,
c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, alebo
d) nemá náležitosti podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať.

24. V odvolaní žalovaný namietal rozhodnutie okresného súdu s tvrdením o nepreskúmateľnosti, a to v
časti „započítacieho nároku“ žalovaného, ktorá bola okresným súdom posúdená ako dôvodná v sume
68,73Eur,pričomokresnýsúdžalobuvtejtočastizamietol-odčohoodvíjalžalovanýnepreskúmateľnosť
aneodôvodnenosťurčeniasumy,„vrozsahuktorejsúdprvejinštanciežalobevyhovel,navýšku5.775,41

EUR ako rozdielu medzi sumou istiny 5.844,14 EUR, ktorá zostala predmetom konania po čiastočnom
späťvzatí žaloby zo strany žalobcu učinenom na pojednávaní konanom 7. septembra 2021, a uvedenou
sumou úrokov z omeškania vyčíslenou súdom prvej inštancie bez preskúmateľného výpočtu na 68,73
EUR.“ V súvislosti s touto odvolacou argumentáciou žalovaného poukazuje odvolací súd na to, že
pri odvolacom prieskume v časti 68,73 Eur, ktorá zodpovedá zamietnutej časti žaloby bolo dôvodné

aplikovať § 359 CSP, podľa ktorého odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané a analogicky aj na judikované rozhodnutie Rc 40/1993, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 07.07.1992 sp. zn. 1Cdo/28/1992, podľa ktorého právnej vety ...„právo na podanie dovolania
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nemá ten účastník, ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý na
svojich právach“. Žalovaný podal odvolanie proti zamietavej časti rozsudku zodpovedajúcej sume 68,73

Eur, ktorá za analogického použitia citovaného judikovaného rozhodnutia, teda táto časť napadnutého
zamietavéhovýrokurozsudkunevyznelavneprospechžalovaného,atedatoutočastouvýrokurozsudku
žalovaný nebol dotknutý na svojich právach. Z uvedeného žalovaný nebol osobou oprávnenou na
podanie odvolania a v tejto časti bolo preto jeho odvolanie odmietnuté podľa § 386 písm. b) CSP, podľa
ktorého odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou. Splnenie podmienok

pre podanie odvolania žalovaným podľa odvolacieho súdu, za situácie, nielenže jeho výroková časť
nevyznela v neprospech žalovaného, ale ani nebolo možné vyvodiť zo samotného odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia dôvody, ktoré by vylučovali aplikáciu § 359 CSP a ak sa žalovaný odvolacou
argumentáciou do časti „započítacieho nároku“ žalovaného, ktorá bola okresným súdom posúdená ako
dôvodná v sume 68,73 Eur (v tejto časti teda došlo k zamietnutiu) domáha odvolacieho prieskumu

istiny 5.844,14 Eur, ktorej okresný súd vyhovel výrokom II., tak do výroku II. bolo predsa žalovaným
podané odvolanie, ktorá časť podlieha odvolaciemu prieskumu, takže ani takýmto spôsobom nemohlo
dôjsť k porušeniu práv žalovaného. V tomto smere je namieste podľa odvolacieho súdu potrebné
prihliadať i na práva žalobcu, ktorý do zamietavej časti napadnutého rozsudku nepodal odvolanie,
pričom opačným prístupom odvolacieho súdu vo vzťahu k odvolaniu žalovaného do zamietavej časti

rozsudku okresného súdu 68,73 Eur, by došlo k porušeniu práva žalobcu na právnu istotu a legitímneho
očakávania. Judikatúra Slovenskej republiky definuje legitímne očakávania ako kategóriu právnej istoty,
ktorej účelom je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb
pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého
výsledku sa spoliehali (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06). V zmysle judikatúry totiž

môže štát (aj prostredníctvom svojich orgánov) vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou
zmenou pravidiel, na ktoré sa súkromné osoby spoliehali, porušiť legitímne očakávania účastníkov
(nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 10/04-27). Orgán verejnej moci musí vo vzťahu k účastníkom
konania postupovať predvídateľným, čitateľným spôsobom, a to vzhľadom na očakávania, ktoré voči
tomuto orgánu účastník má.

25. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvopodľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.

26. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

27. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

28. Za aplikácie relevantných zákonných ustanovení bol rozsudok okresného súdu v napadnutých
výrokoch II., IV. (ďalej aj len „napadnutý rozsudok“) posudzovaný krajským súdom v zmysle odvolacích
dôvodov žalovaného obsiahnutých v ním podanom odvolaní. Vo vzťahu k uplatneným odvolacím
námietkam, uvádza krajský súd, že v konaní pred okresným súdom bolo v dostatočnom rozsahu
vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie tejto sporovej veci, z ktorého krajský súd vychádzal, a
to v zmysle § 383 CSP. Dokazovanie predstavuje procesný postup založený na vykonávaní jednotlivých

dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Jeho význam spočíva v získavaní
dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci, z ktorého
potom vychádza a aplikuje naň konkrétnu právnu normu, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu,
ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci civilného
sporového konania, pretože je základným predpokladom pre rozhodnutie súdu vôbec. Dôkazmi overený

skutkovýstavjevýznamnýajzhľadiskaposúdeniapravdivostitvrdenístránsporuauneseniadôkazného
bremena, ktoré je predpokladom k ich úspešnosti, obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS
SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Súd pritom nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
strany sporu konania a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jej návrhy, procesné úkony a obsah opravných

prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je povinný na všetky tieto procesné úkony
primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, príp. štádia civilného procesu (sp. zn. IV. ÚS 329/04).
K správnemu postupu súdu prvej inštancie poukazuje krajský súd na ďalší záver vyslovený v uznesení

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 329/2004 z 27. októbra 2004, podľa ktorého ...
„ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu
a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich
uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces“. Zároveň poukazuje

krajský súd i na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 zo dňa 31. augusta 2004, podľa
ktorého ...„právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po
výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné,neudržateľnéalebožeboliprijatévzrejmomomylekonajúcichsúdov,ktorýbypoprelzmysela
podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov“.

29.Podľa§365ods.1písm.b)CSP,odvolaniemožnoodôvodniťlentým,žesúdnesprávnymprocesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

30. Podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

31. Podľa § 220 CSP, v písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách "V mene Slovenskej republiky"

uvedie označenie súdu, mená a priezviská sudcov rozhodujúcich vo veci, presné označenie strán
a ich zástupcov, iných subjektov, označenie prejednávaného sporu, výrok, odôvodnenie, poučenie o
lehote na podanie odvolania, o tom, na ktorý súd sa odvolanie podáva a o náležitostiach odvolania,
poučenie o možnosti exekúcie a deň a miesto vyhlásenia. V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho
sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku

použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenúrozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ak sa súd odkloní od
ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.
Jednotlivé odseky odôvodnenia rozsudku sa označujú arabskými číslicami.

32. Preskúmaním napadnutého rozsudku odvolací súd nezistil, že by jeho odôvodnenie nezodpovedalo
vyššie uvedenej právnej úprave. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa záverov zjednocujúceho Stanoviska
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016 „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné

vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,
môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť
od 1. júla 2016, sa nedotkli podstaty a zmyslu vyššie uvedeného stanoviska; vzhľadom na to treba toto
stanovisko považovať za aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po uvedenom dni (uznesenie Veľkého
senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 V Cdo/2/2017 z 19. apríla 2017). Uvedené

primerane platí aj pre odvolacie konanie.

33. V prejednávanej veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nedáva podklad
pre uplatnenie druhej vety Stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa
výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu
neobsahujevôbecžiadneodôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdny
systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej,
že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Niet pochýb, že len
skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nie je podľa predstáv strán sporu, sama o sebe nezakladá

odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Niet pochýb ani o tom, že len subjektívny názor
strán sporu o nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia nezakladá nesprávny procesný postup
súdu, ktorým by bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, avšak to až do
toho momentu, kým namietaný postup súdu nedosiahne takú intenzitu, že dôjde k porušeniu práva na
spravodlivý proces.

34. Len k zvýrazneniu vecnej správnosti rozsudku okresného súdu v napadnutých výrokoch a vo vzťahu
k odvolacím dôvodom, ktoré boli obsiahnuté v písomne podanom odvolaní žalovaným, ktoré boli vo
vyvolanom odvolacom konaní relevantné k záverom odvolacieho súdu, sa uvádza nasledovné.

35. Vo vzťahu k dokazovaniu vykonanému okresným súdom krajský súd konštatuje, že dokazovanie
v rozsahu vykonanom súdom prvej inštancie za dodržania procesných predpisov bolo dostatočné. Vo
vzťahu k výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany okresného súdu je potrebné uviesť
to, že do obsahu základného práva strany sporu nepatrí ani právo strany vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov súdom alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

dôkazov. Okresný súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné k tomu, aby posúdil
žalobcom uplatnený nárok ako i relevanciu obrany žalovaného.
36. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 174/2013 vyplývajú závery, ktoré
si odvolací súd osvojil a v zmysle ktorých „...Hodnotenie dôkazov totiž môže robiť len súd, ktorý ich
vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti,

či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou
vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva,
že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie
vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia
dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z

dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie
je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi. To znamená, že hodnotenie dôkazov, a teda ani
skutkové zistenia ako jeho výsledok, z iných, než z vyššie uvedených dôvodov nemožno dovolaním
úspešne napadnúť“, ktoré postuláty boli v postupe okresného súdu, podľa zistení odvolacieho súdu, po
vykonaní odvolacieho prieskumu, dodržané.

37. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom odvolateľa odvolací súd uvádza, že súd v konaní nie je viazaný
návrhmistránnavykonaniedokazovaniaaniejepovinnývykonaťvšetkynavrhovanédôkazy.Posúdenie
návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané,
je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie sporových strán. Ak súd teda v priebehu konanianevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nezakladá
to vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, lebo to nemožno považovať za znemožnenie uplatnenia
procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení

(obdobne R 125/1999, R 6/2000, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo
22/2017 z 19. decembra 2017) .

38. Žalovaný v odvolaní uviedol, že „nemohol legitímne očakávať, že súd prvej inštancie založí svoje
rozhodnutie na právnom závere o odlišnom priradení jednotlivých čiastočných plnení žalobcu, než

aké uskutočnil žalovaný, keď takýto právny záver súd prvej inštancie ani len nenaznačil pri svojom
predbežnom právnom posúdení a takýto argument v konaní osobitne neuplatnil ani žalobca“, pričom
poukázal žalovaný na „ods. 18. a 19. odôvodnenia zaujal právny záver o započítaní jednotlivých
čiastočných plnení žalobcu voči žalovanému titulom zmluvy o pôžičke, vrátane plnení z 24. apríla 2019
(2.000,- EUR), 30. apríla 2019 (10.000,- EUR), 4. júna 2019 (5.000,- EUR), 9. decembra 2019 (3.000,-
EUR), 7. januára 2020 (2.000,- EUR), 6. mája 2020 (4.500,- EUR) a 25. mája 2020 (5.000,- EUR)

ako plnení na istinu, a nie na úroky z omeškania, ako uviedol žalovaný v odpore proti platobnému
rozkazu(nastrane7odporu),tiežvyčítalokresnémusúdu,že„....napojednávaníkonanom7.septembra
2021, taktiež predložil súdu prvej inštancie „potvrdenia o zrealizovaní jednotlivých čiastočných úhrad
žalobcu voči žalovanému titulom pôžičky, kde okrem platieb z 18.06.2020 v žiadnych ostatných platbách
zo strany žalobcu nebolo špecifikované, či ide o platbu istiny, úrokov alebo úrokov z omeškania, iba

údaj pôžička, čiastočná úhrada pôžičky a pod.“ (pozri stranu 3 zápisnice o pojednávaní). Žalobca sa
k odporu žalovaného nijako nevyjadril a ani na pojednávaní konanom 7. septembra 2021 osobitne
nespochybňoval priradenie jednotlivých čiastočných plnení žalobcu z 24. apríla 2019 (2.000,- EUR), 30.
apríla 2019 (10.000,- EUR), 4. júna 2019 (5.000,- EUR), 9. decembra 2019 (3.000,- EUR), 7. januára
2020 (2.000,- EUR), 6. mája 2020 (4.500,- EUR) a 25. mája 2020 (5.000,- EUR) - čiže okrem plnení

žalobcu z 18. júna 2020 - na úroky z omeškania, ako v konaní prezentoval žalovaný. Taktiež súd prvej
inštancie nezaujal k tejto otázke žiadne stanovisko ani pri predbežnom právnom posúdení sporu, v rámci
ktorého iba konštatoval, že „sporným v danom prípade je zánik nároku žalobcu z titulu existencie nároku
žalovaného zo zmluvy o pôžičke, konkrétne časti jeho nároku predstavujúceho uplatnené príslušenstvo
v zmysle písomne uzavretej zmluvy o pôžičke“, v súvislosti s touto argumentáciou žalovaného považoval

odvolací súd za podstatné sa oboznámiť s obsahom spisového materiálu s dôrazom na zápisnicu
z 07. septembra 2021, tak ako je súčasťou spisového materiálu. Žalovaný upriamoval v odvolaní
osobitnú pozornosť i na to, že „...na pojednávaní konanom 7. septembra 2021, taktiež predložil súdu
prvej inštancie „potvrdenia o zrealizovaní jednotlivých čiastočných úhrad žalobcu voči žalovanému
titulom pôžičky, kde okrem platieb z 18.06.2020 v žiadnych ostatných platbách zo strany žalobcu nebolo

špecifikované, či ide o platbu istiny, úrokov alebo úrokov z omeškania, iba údaj pôžička, čiastočná
úhrada pôžičky a pod.“ (pozri stranu 3 zápisnice o pojednávaní)“. Z obsahu tejto zápisnice, podľa zistení
odvolacieho súdu, vyplýva, okrem iného, postup okresného súdu podľa § 181 ods. 2 CSP (č.l. 184
spisu rub), § 182 CSP (čl. 185 spisu). Pokiaľ žalovaný upriamoval pozornosť na „stranu 3 zápisnice
o pojednávaní“, tak po oboznámení sa s ňou je potrebné konštatovať, že samotné plnenie dôkaznej

povinnosti žalovaným, nemôže bez ďalšieho zakladať povinnosť okresného súdu výhradne akceptovať
len dôkazy predkladané jednou stranou a už vôbec nie povinnosť súdu osvojiť si hodnotenie dôkazov
sporovou stranou. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby
bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu

tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového
stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa
ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia

dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je
právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených
(navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu
korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh
konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch

predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je
relevantný.“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií
vyššieuvedenéhohodnoteniadôkazov.Rozhodnutieokresnéhosúdusaopieralootvrdeniaarelevantné
dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných ainterpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci. Len pre úplnosť
odvolacísúduvádza,žepokiaľsažalovanýdomáhal,abysaokresnýsúdstotožnilsjehoargumentáciou,
tak ako to vyplýva, zo strany „3 zápisnice o pojednávaní“ a aby túto bral ako rozhodnú do úvahy, že

oproti nej stoja listinné dôkazy, ktoré sú súčasťou spisového materiálu, z ktorých okresný súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal, ktoré následne vyhodnocoval najmä v ods. 17. a 18. napadnutého rozsudku,
ktoré listinné dôkazy ako také a ich samotná dôkazná sila nenašli premietnutie v rámci odvolacej
argumentácie žalovaného.

39. Krajský súd po oboznámení sa s postupom okresného súdu konštatuje, že vydaniu napadnutého
rozhodnutia predchádzala činnosť súdu prvej inštancie, ktorá neznemožnila žalovanému ako sporovej
strane možnosť aktívnej účasti a právo na označenie navrhovaných dôkazov bolo žalovaným
zrealizované. Nevykonanie dôkazov podľa návrhu alebo predstáv sporovej strany nie je postupom,
ktorým by malo byť porušené právo na spravodlivý proces, pretože rozhodnutie o tom, ktoré dôkazy
budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie sporovej strane (§ 185 ods. 1 CSP). Vadou konania sa rozumie

len taký závadný procesný postup, ktorým sa sporovej strane znemožní realizácia tých jej procesných
práv, ktoré jej CSP priznáva za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. K takejto vade
konania okresným súdom podľa odvolacieho súdu nedošlo.

40. Obdobne neobstojí, podľa obsahu odvolania, námietka žalovaného ohľadom nesprávneho právneho

posúdenia veci. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej právnej veci
nenastala.

41. V odvolaní žalovaný uviedol, že „Podstatnej procesnej nesprávnosti sa súd prvej inštancie dopustil
i tým, že nevytvoril stranám sporu možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré na pojednávaní konanom 7.

septembra 2021 vykonal, vrátane listinných dôkazov (i potvrdení o jednotlivých čiastočných plneniach
žalovaného žalobcovi) a výsluchu žalovaného prostredníctvom jeho konateľa. Súd prvej inštancie
nevyzval prítomné strany sporu, ani im neumožnil, aby sa k týmto jednotlivým dôkazom a k ich
obsahu po ich vykonaní zo strany súdu vyjadrili.“ Z obsahu zápisnice spísanej okresným súdom dňa
7. septembra 2021 (na čl. 182 a nasl. spisu) vyplýva na čl. 185 spisu postup okresného súdu podľa §

182 CSP, okresný súd v zápisnici uviedol, že „Súd vyzval strany sporu podľa § 182 CSP, aby zhrnuli
svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci:“ „Ak sa pojednávanie neodročuje
pred jeho skončením súd vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i
k právnej stránke veci na záver súd vyhlási dokazovanie za skončené“. Po tomto zaprotokolovanom
postupe okresného súdu v zápisnici nasledovali na čl. 185 spisu prednesy právnych zástupcov s

uvedením „na záver“ a až následne z čl. 185 rub spisu uznesenie, ktorým bolo dokazovanie vyhlásené
za skončené. Právny zástupca žalovaného podľa zápisnice na čl. 185 spisu uviedol, že „Iné návrhy
na doplnenie dokazovania nemáme a s návrhmi na doplnenie dokazovania nesúhlasíme“, po ktorom
nasledoval postup okresného súdu podľa § 182 CSP. Pre komplexnosť posúdenia vo vzťahu k odvolacej
argumentácii žalovaného, ktorá bola spojená s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2

Cdo 154/2009, odvolací súd uvádza, že sa s ňou nemohol stotožniť, a to vzhľadom na procesnú situáciu,
kedy najvyšší súd vychádzal z rozdielnej procesnej situácie, z ktorej vyvodil porušenie procesných práv
účastníka konania, pričom konštatoval, že „Po doplnení dokazovania predsedníčka senátu krajského
súdu vyhlásila dokazovanie uznesením za skončené a dala priestor na prednes záverečných rečí.
Dôkaz oboznámením obsahu dedičského spisu Štátneho notárstva v Žiline bol vykonaný prvýkrát v

konaní“, pričom v tejto prejednávanej odvolacej veci nasledovali na čl. 185 spisu prednesy právnych
zástupcov s uvedením síce s uvedením „na záver“, avšak až následne po nich z čl. 185 rub spisu vyplýva
uznesenie, ktorým bolo dokazovanie vyhlásené za skončené, takže z hľadiska časového priestoru,
nie je možné konštatovať porušenie nedostatku možností žalovanému vyjadriť sa k vykonanému
dokazovaniu. Odvolací súd sa tiež oboznámil s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp.zn. 5Cdo/103/2018, na ktoré poukazoval žalovaný v odvolaní, pričom podľa zistení odvolacieho
súdu, z neho vyplývajú dôvody rozhodnutia dovolacieho súdu „v prejednávanom prípade súd prvej
inštancie pri vykonávaní dôkazu výsluchom maloletej K. B., uskutočneným dňa 19. apríla 2017 v budove
ÚPSVaR v Bratislave na Svoradovej ulici za prítomnosti kolízneho opatrovníka, nepostupoval v súlades vyššie citovaným ustanovením § 98 ods. 1 CSP, keď namiesto vykonania záznamu z tohto výsluchu
technickým zariadením, zaznamenal výsluch maloletej v listinnej forme, (ktorá nemá ani formu zápisnice
v zmysle § 99 CSP), čím porušil ustanovenie § 98 ods. 1 CSP a dopustil sa vady konania v zmysle

ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, ktorá spočíva v tom, že výsluch maloletej K. B., vykonaný za účelom
zistenia jej názoru na udelenie súhlasu s trestným stíhaním otca, nebol vykonaný zákonom predpísaným
spôsobom. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť,
že dovolateľ bol s výsluchom maloletej, zachytením v písomnej forme - č.l. 60 spisu, (ktorá však nespĺňa
zákonom požadované náležitosti, keďže zákon vyžaduje, aby bol pri vykonávaní dôkazu vyhotovený

zvukový záznam, prípadne aj zápisnica) dňa 27. apríla 2017 oboznámený (č.l. 69 spisu), pretože
len dôkaz vykonaný zákonom predpísaným spôsobom (§ 187 CSP) možno považovať za relevantný
dôkaz, a) ku ktorému sa môže účastník konania relevantným spôsobom vyjadriť a b) ktorý je tak z
hľadiska obsahového ako aj z hľadiska formálneho spôsobilý presvedčivým spôsobom prispieť k zisteniu
skutkovému stavu veci, ktoré (zistenie) tvorí základ pre spravodlivé, správne a zákonné rozhodnutie
v každom jednotlivom konkrétnom prípade.“ V prejednávanej veci odvolacím súdom, vzhľadom na

už konštatovanú skutočnosť vyššie, a to na celý obsah zápisnice s dôrazom na to, že na čl. 185
spisu sú prednesy právnych zástupcov s uvedením síce „na záver“, avšak až následne po nich z
čl. 185 rub spisu vyplýva uznesenie, ktorým bolo dokazovanie vyhlásené za skončené, tak potom z
hľadiska časového priestoru, nie je možné konštatovať porušenie nedostatku možností žalovanému
vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu v relevantnom časovom úseku. Len pre úplnosť odvolací súd

uvádza,žeakbyajneboloumožnenévyjadriťsabezprostredneihneďkukaždémuvykonanémudôkazu,
tak sám odvolateľ uviedol o deklarovaní práva vyjadriť sa k vykonanému dôkazu, že sa uskutočňuje
„spravidla“ (čl. 208 spisu) preto, pokiaľ okresný súd vzhľadom na obsah zápisnice umožnil sporovým
stranám vyjadriť sa pred vyhlásením uznesenia, ktorým bolo dokazovanie vyhlásené za skončené, že
takýtopostupniejevrozporesozákonomaniejeporušenímprávasporovejstranynaspravodlivýsúdny

proces. Ak odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené konštatoval dostatok časového priestoru na
vyjadreniesakdokazovaniu,taknauvedenomzávereničnemeníanipoukazžalovanéhonarozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Cdo/50/2019.

42. Krajský súd dospel k záveru, že nedošlo k zásahu do práva žalovaného na spravodlivý proces

postupom okresného súdu. Odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že podstatou práva na spravodlivý
súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonom zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov
SR (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 26/94). Pod porušením práva na spravodlivý proces

(vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia
tých procesných práv, ktoré mu právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany
práv a právom chránených záujmov. Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký
postup súdu, ktorým sa znemožní strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu
a obranu jej práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená

porušenie práva na spravodlivý proces. Z obsahu spisového materiálu a priebehu konania nevyplynulo,
že by pre včasnosť označenia, predloženia dôkazov žalovanému bránila objektívna prekážka.

43. V odvolaní žalovaný namietal závery okresného súdu v ods. 17., 18. napadnutého rozsudku, s
ktorými sa nestotožnil, pričom uviedol aj, že „Ak dlžník pri plnení neurčil, na čo sa má jeho plnenie

započítať, nemôže tak učiniť dodatočne, t. j. po zrealizovaní plnenia (bod 15 odôvodnenia rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 200/2019, z 26. februára 2020).“ „Preto treba
mať za to, že určenie dlžníkom nebolo vykonané, a použiť všeobecné pravidlo započítania čiastočného
plnenia v zmysle § 330 Obchodného zákonníka. Dodatočné vyhlásenie dlžníka, na čo sa majú jeho
čiastočné plnenia započítať, je právne bezvýznamné, a rovnako aj skutočnosť, že viaceré jeho postupne

uhrádzané čiastočné plnenia v celkovom súčet (v súhrne) tvoria sumu istiny (bod 20.3 odôvodnenia
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 200/2019, z 26. februára 2020).“
Odvolací súd vo vzťahu k tejto argumentácii žalovaného považuje za podstatné poukázať na skutkovú
odchylnosť tejto prejednávanej veci, ktorá nenašla odzrkadlenie v odvolaní, keďže žalovaný neuviedol,
v čom má spočívať, v okolnostiach tejto prejednávanej veci, skutková zhoda s rozhodnutím najvyššieho

súdu „Ak dlžník pri plnení neurčil na čo sa má plnenie započítať“, „t.j. po zrealizovaní plnenia“, keďže
z rozhodnutia okresného súdu z ods. 17., 18 napadnutého rozsudku vyplýva, že samotné plnenie
žalobcom bolo označené s poznámkou špecifikujúcou predmetné plnenie. Ak aj žalovaný s touto
poznámkou - jej obsahom nesúhlasil, tak uvedený nesúhlas nevyvracia, bez ďalšieho, včasné označeniežalobcom zrealizovaného plnenia a naplnenie skutkového stavu „Ak dlžník pri plnení neurčil, na čo sa má
jeho plnenie započítať, nemôže tak učiniť dodatočne, t. j. po zrealizovaní plnenia (bod 15 odôvodnenia
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 200/2019, z 26. februára 2020).“

44. V odvolaní žalovaný uvádzal, že „Tak aj vo veci strán tohto sporu boli všetky čiastočné plnenia
žalobcu z 24. apríla 2019 (2.000,- EUR), 30. apríla 2019 (10.000,- EUR), 4. júna 2019 (5.000,- EUR),
9. decembra 2019 (3.000,- EUR), 7. januára 2020 (2.000,- EUR), 6. mája 2020 (4.500,- EUR) a 25.
mája 2020 (5.000,- EUR), zaokrúhlené na celé tisícky (resp. platba zo 6. mája 2020 na päťstovky) a pri

všetkých-svýnimkouplatiebz18.júna2020-žalobcauviedolibato,žeideo„čiastočnúúhradupôžičky“,
„splátku pôžičky“, resp. „vrátenie pôžičky“, z čoho možno zistiť len priradenie týchto plnení žalobcu k
právnemu vzťahu so žalovaným založenému zmluvou o pôžičke z 12. apríla 2018 (pričom žalovaný
mal voči žalobcovi pohľadávky aj z iných právnych vzťahov, titulom vykonaných stavebných resp.
elektroinštalačných prác, ako aj titulom prenájmu reklamných zariadení, čoho dôkazom sú žalobcom
napokon v tomto konaní uznané započítané pohľadávky žalovaného voči žalobcovi na základe faktúr

žalovaného č. 20190064, 2020003, 2020006, 202000116), nie však určenie, či ide o čiastočné plnenie
istiny, úrokov alebo úrokov z omeškania z predmetnej pôžičky. Rozdiel je potom markantný pri platbách
žalovaného z 18. júna 2020, ktoré žalobca už - prvýkrát - výslovne špecifikoval ako istinu (pri sume
8.500,- EUR) a ako úroky (pri sume 4.000,- EUR), čo žalovaný rešpektoval. Akékoľvek prípadné
dodatočné vyhlásenia žalobcu sú pritom bez právnej relevancie.“ Napriek nesúhlasu žalovaného s

rozhodnutím, a na to nadväzujúcim odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu, mal odvolací
súd za to, že závery okresného súdu vyslovené v tejto rovine najmä v odseku 17. napadnutého
rozsudku, zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a následne na to i v ods. 18. napadnutého rozsudku
„Z takto realizovaných platieb žalobcu vo vzťahu k žalovanému ako veriteľovi v nadväznosti na označený
obsahom správy určenej pre prijímateľa - žalovaného možno ustáliť, že žalobca ako dlžník dostatočne

identifikoval, označil (určil), na čo sa jeho čiastkové plnenie započítava. Vyplýva to z použitého slovného
spojenia (jazykového prejavu) ako - „čiastková úhrada pôžičky“, „pôžička splátka“, „pôžička vrátenie“,
„doplatenie istiny“ a napokon aj platba určená žalobcom ako plnenie na zaplatenie úrokov, čo vyplýva
zo správy pre príjemcu v znení „dohodnuté úroky k ZOP“. Je potom zrejmé, že dlžník určil s poukazom
na ust. 266 ods. 2 ObZ a čl. III, bodu 2 Zmluvy o pôžičke, že jeho splátky sa započítavajú (inak), najskôr

na istinu potom na úroky a nie najskôr na úroky z omeškania, čoho dôkazom sú „správy pre príjemcu“.
Súd je názoru, že iný výklad vychádzajúc z obsahu „správ pre príjemcu“ nie je možný, pretože pôžička
je vlastne istinou a jej časti sú jej jednotlivé splátky. Potom pri označení plnenia - platieb postačí, ak
dlžník označí plnenie ako „úhrada pôžičky“, „čiastočná úhrada pôžičky“, „splátka“, keďže tým mieni
uhrádzať istinu, nevyžaduje sa výslovne označenie „započítanie na istinu“ alebo „splátka istiny pôžičky“,

sú vecne správne a dostatočne odôvodnené. Vzhľadom na výsledky odvolacieho prieskumu, keď závery
okresného súdu v ods. 17. a 18. boli vyhodnotené ako vecne správne, ako i na skutkovú rozdielnosť s
rozhodnutímNajvyššiehosúduSRsp.zn.4Cdo200/2019,vktoromsaprioritneanosnevenovaldovolací
súd problematike (ne)dostatočnej špecifikácie uvedením variabilného symbolu, tak v prejednávanej veci
odvolacím súdom, bolo dlžníkom dostatočne identifikované jeho plnenie, tak ako odôvodnil okresný súd

v odôvodnení napadnutého rozsudku, z ktorého citoval odvolací súdu v tomto odseku vyššie. Podľa
odvolacieho súdu, vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci v skutkovej a právnej rovine, je len ťažko
predstaviteľné stotožnenie sa s odvolateľom, že žalobcom označené platby nespĺňajú kritéria určitosti
ním plnenej povinnosti.

45. Ak žalovaný v odvolaní uvádzal, že „Len pre úplnosť sa poznamenáva, že, ako už bolo vyššie
uvedené, aj v prípade akceptácie (nesprávnych) záverov súdu prvej inštancie zahrnutých v bode 18
odôvodnenia rozsudku by musela byť žaloba žalobcu zamietnutá v celom rozsahu, keďže pri posúdení
čiastočných úhrad žalobcu žalovanému z 24. apríla 2019 (2.000,- EUR), 30. apríla 2019 (10.000,- EUR),
4. júna 2019 (5.000,- EUR), 9. decembra 2019 (3.000,- EUR), 7. januára 2020 (2.000,- EUR), 6. mája

2020 (4.500,- EUR) a 25. mája 2020 (5.000,- EUR) ako plnení na istinu by bola celková výška úrokov z
omeškania, ktoré žalobca dlžil žalovanému zo zmluvy o pôžičke v čase účinnosti započítacieho úkonu
žalovaného, v sume 28.889,25 EUR, čiže takisto vysoko prevyšujúcej sumu 5.844,14 EUR“, tak táto
argumentácia nenašla odzrkadlenie v relevantnom štádiu konania produkovanej obrany žalovaného a
bez ďalšieho neovplyvňuje závery okresného súdu.

46. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právnerelevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie

práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických
osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v

ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

47. Okresný súd prijal skutkové a právne závery, ktorým predchádzala racionálna úvaha konajúceho
súdu, vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania, a preto krajský súd nezistil ani dôvod,
pre ktorý by sa mal od týchto vecne správnych záverov odchýliť. Z vyššie uvedených záverov preto
rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdil ako vecne správne rozhodnutie podľa §
387 ods. 1 CSP. Žalovaný osobitnými odvolacími dôvodmi nenapadol výrok o nároku na náhradu trov

prvoinštančného konania a tento výrok, ako výrok závislý od veci samej, bol preto rovnako potvrdený
ako vecne správny.

48. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté za aplikácie § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. O nároku na náhradu trov konania v časti odmietnutého odvolania bolo

rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP aplikovaného analogicky, Čl. 2 ods.
1 a Čl. 4 CSP. V odvolacom konaní bol teda v konečnom dôsledku v celom rozsahu úspešný žalobca,
ktorému tak bola krajským súdom priznaná plná náhrada trov odvolacieho konania voči neúspešnému
žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.