Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Sunday, December 11, 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/188/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7819201166
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Stolárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7819201166.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a členiek
JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Slávky Zborovjanovej v spore žalobcu: L.. R. T., O.. XX.X.XXXX, V. L.,
B. XXX, proti žalovanému: Okresný úrad Rožňava, so sídlom v Rožňave, Špitálska 3, IČO: 00 151 866,
v konaní o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného
súdu Rožňava zo dňa 2. septembra 2021 č. k. 9C/18/2019-173

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) napadnutým uznesením konanie
zastavil a stranám sporu náhradu trov konania nepriznal. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca

domáhal určenia, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania v jeho neprospech a v prospech
osoby G. V. a tiež ktorým sa domáhal zaplatenia sumy 50.000 Eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy,
keď mal za to, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, keď konal v jeho neprospech tým,
že na jeho neuprázdnené štátnozamestnanecké miesto bola prijatá iná osoba a súčasne, že došlo k
neplatnému skončeniu jeho štátnozamestnaneckého pomeru.

2. Vec právne posúdil podľa § 4 zák. č. 400/2009 Z.z., § 9 ods. 1 až 3, § 11 ods. 1 zák. č. 365/2004
Z.z., § 2 ods. 1 a 4, § 4 ods. 1 a 7 zák. č. 180/2013 Z.z. s následným zhodnotením, že z obsahu
žaloby vyplýva, že žalobca bol v štátnozamestnaneckom pomere so služobným úradom - Ministerstvom
vnútra SR, keď táto skutočnosť vyplýva z listiny - služobnej zmluvy uzavretej medzi služobným úradom,
Ministerstvom vnútra SR - Okresným úradom Rožňava a štátnym zamestnancom G. V. zo dňa
24.1.2017, tiež z listín - Prekážka na strane služobného úradu zo dňa 20.3.2017, záznamu z pohovoru

so štátnym zamestnancom L.. R. T. zo dňa 20.3.2017, z obsahu žaloby žalobcu o neplatnosť skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru pôvodne evidovanej pod sp. zn. 42Cpr/62/2017 na Okresnom súde
Košice II. Z obsahu žaloby o určenie neplatnosti štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu vyplýva, že
žalobca označil za žalovaného Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako služobný úrad a Okresný
úrad Rožňava uviedol ako organizačný útvar služobného úradu, teda žalobca je si vedomý, že jeho
služobným úradom bolo Ministerstvo vnútra SR. Okresný úrad Rožňava je preddavkovou organizáciou

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, nie je právnickou osobou a procesnú subjektivitu má iba v
rozsahu svojej pôsobnosti vymedzenej v § 4 ZoOMŠS. S poukazom na § 61 a § 62 CSP uviedol, že
procesná subjektivita predstavuje procesnú podmienku konania, na ktorú súd musí prihliadať z úradnej
povinnosti počas celého konania a ktorá musí existovať na to, aby súd vo veci mohol konať a rozhodnúť,
pričom neexistencia procesnej subjektivity strany sporu tvorí neodstrániteľnú vadu konania, pre ktorú
súd konanie zastaví.3. Na základe vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že služobným úradom žalovaného bolo
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, proti ktorému žaloba nesmeruje a žalobcom označený
žalovaný Okresný úrad Rožňava v antidiskriminačnom spore nemá procesnú subjektivitu, nakoľko

predmet tohto sporu nepatrí do rozsahu pôsobnosti okresného úradu a preto konanie podľa § 62 CSP
zastavil. Výrok o náhrade trov konania oprel o § 256 ods. 1 CSP, keď z obsahu spisu nevyplýva, aby na
strane žalovaného vznikli trovy konania, preto súd stranám sporu náhradu trov konania nepriznal.

4. Proti predmetnému uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie v celom jeho rozsahu, ktoré

odôvodniltým,ženebolisplnenéprocesnépodmienkyzdôvodu,žežalovanýpožívaamápasívnuvecnú
legitimáciu a procesnú spôsobilosť v prejednávanom antidiskriminačnom spore, že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces z dôvodu, že žalovaný podľa uznesenia súdu
nie je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a to takú, že žalovaný podľa uznesenia

súdu nie je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, že súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že zistený skutkový stav
neobstojí a súd žalobcovi vydaním uznesenia znemožnil a zmaril právo navrhovať a predkladať ďalšie
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej

obrany a procesného útoku, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Zdôraznil, že je nevyhnutné a potrebné rozlišovať pasívnu vecnú legitimáciu a procesnú spôsobilosť
v prejednávanom spore, ktorú má a požíva okrem služobného úradu a zamestnávateľa Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky aj žalovaný ako organizačný útvar služobného úradu a zamestnávateľa
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a je súčasne nevyhnutné a potrebné rozlišovať pasívnu

vecnú legitimáciu a procesnú spôsobilosť v prejednávanom antidiskriminačnom spore, ktoré nesúvisí
s pracovno-štátnozamestnaneckým sporom, v ktorom nemá a nepožíva žalovaný organizačný útvar
služobného útvaru a zamestnávateľa Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky Okresný úrad Rožňava
a ktorú má a požíva výlučne služobný úrad a zamestnávateľ Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.
Skutkový stav zistený súdom, ktorý dospel k záveru, že služobným úradom žalovaného bolo Ministerstvo

vnútra Slovenskej republiky, proti ktorému žaloba nesmeruje, keď označený žalovaný Okresný úrad
Rožňava v antidiskriminačnom spore nemá procesnú subjektivitu, nakoľko predmet sporu nepatrí do
rozsahu jeho pôsobností, neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany a tiež
procesného útoku, ktoré v dôsledku zastavenia konania nemohli byť uplatnené a ani neboli, na základe
čoho súd a osoba B. nevyžadovali od žalovaného, aby si splnil podľa § 11 ods. 2 antidiskriminačného

zákona stanovenú právnu povinnosť preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Mal
tiež za to, že súd a ani osoba B.Á. nekonali ako nestranný a nezávislý orgán a nestranná a nezávislá
osoba, ale konali v plnej súčinnosti so žalovaným. Okrem toho mal za to, že odôvodnenie rozsudku súdu
a tiež samotný rozsudok súdu je zmätočný a nepreskúmateľný. Táto nepreskúmateľnosť a zmätočnosť
je zrejmá z nesprávneho procesného postupu súdu, ktorým znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval

jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a ktorý
odňal, poškodil, porušil a zrušil jeho základné práva a slobody zaručené a chránené Dohovorom o
ochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd,ChartouzákladnýchprávEurópskejúnie,ListinouaÚstavou
Slovenskej republiky, ktorých znenie tiež v odvolaní uviedol (článok 6, 13, 14, 17, 18, 53 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, článok 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, článok 1,

15, 17, 20, 21, 27, 28, 30, 31, 41, 47, 48, 51, 52, 53, 54 Charty základných práv Európskej únie, §
1, § 2, § 3, článok 1, 2, 3, 4, 10, 11, 26, 28, 36, 37, 38, 40 Listiny základných práv a slobôd, článok
1, 2, 7, 12, 13, 19, 20, 32, 35, 36, 37, 46, 47, 48, 50, 141, 142, 144, 148, 154c Ústavy Slovenskej
republiky). Mal za to, že v spore označený žalovaný má čiastočnú procesnú právnu spôsobilosť konať
pred súdom v právnej oblasti pracovných právnych vzťahov a v právnej oblasti štátnozamestnaneckých

právnych vzťahov a vecnú legitimáciu v uvedenej oblasti právnych vzťahov z dôvodu, že podľa článku
36 ods. 1 písm. b) a článku 36 ods. 1 písm. g) Ústavy Slovenskej republiky zamestnanci majú právo
na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon im zabezpečuje najmä ochranu proti
svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní a zákon im zabezpečuje najmä
ochranu práva na kolektívne vyjednávanie, ktoré je právne záväzné aj pre žalovaného a prednostu

žalovaného V.. Neboli splnené procesné podmienky na verejné vyhlásenie uznesenia z dôvodu,
že v konaní vedenom Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 9C/18/2019 je predmetom civilného
sporového právneho konania evidentne protiprávne úmyselné konanie porušujúce zásadu rovnakého
zaobchádzania a každý je povinný dodržiavať túto zásadu v oblasti pracovnoprávnych a obdobnýchprávnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a
vo vzdelávaní, to znamená aj uvedené entity, čiže žalovaný, osoba V., aj osoba X.. Okrem toho súd a
sudkyňa porušili a konali v rozpore so zásadou iura novit curia, ktorá prezumuje skutočnosť, že súd a

osoba sudkyne F.C. musí poznať, aj reálne pozná právo, však z doterajšieho konania súdu vyplýva a je
zrejmá skutočnosť, že súd nepozná právo. Z uvedených dôvodov rozhodoval nesprávne obsadený súd
a teda sudkyňa konala ako osoba, ktorá právo nepozná a rozhodovala ako nesprávne obsadený súd,
pretože súd v právnom štáte musí byť obsadený osobou sudcu, ktorý právo pozná a osoba B. takouto
sudcu nie je. Navrhol preto odvolaciemu súdu, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil funkčne,

kauzálne, miestne a vecne príslušnému všeobecnému súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

5. Žalovaný k podanému odvolaniu uviedol, že navrhuje odvolaciemu súdu napadnuté rozhodnutie
potvrdiť, pretože odvolanie žalobcu nie je dôvodné a prvoinštančný súd zastavenie konania v
napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnil. Poukázal na § 316 CSP, pokiaľ ide o jeho odseky 1 a 2, ku

ktorému uviedol, že obdobným pracovným vzťahom je štátnozamestnanecký pomer medzi služobným
úradom ako zamestnávateľom a štátnym zamestnancom. K tomu dal tiež do pozornosti § 15 ods. 3
zák. č. 55/2017 Z.z. o štátnej službe v znení neskorších predpisov, ktorý hovorí o tom, že služobným
úradom štátneho zamestnanca na okresnom úrade je Ministerstvo vnútra SR. Na základe uvedeného
v danom prípade žalovaným subjektom v individuálnom pracovnom spore, ktorým sa rozumie podľa

§ 316 ods. 2 CSP aj spor vyplývajúci zo zásady rovnakého zaobchádza, je Ministerstvo vnútra SR.
Tvrdenie žalobcu v odvolaní je nielen absolútne nelogické, ale nemá ani oporu v právnych predpisoch a
navyše žalobca nevyjadril, aký by mal byť vzťah medzi Ministerstvom vnútra SR a okresným úradom v
antidiskriminačnom spore, pokiaľ tvrdí, že oba tieto subjekty majú pasívnu vecnú legitimáciu a procesnú
spôsobilosť v antidiskriminačnom spore. § 61 CSP stanovuje, že procesnú subjektivitu môže mať nielen

ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti, ale aj ten komu ju priznáva zákon. Okresný úrad môže
byť stranou sporu podľa § 2 ods. 4 zák. č. 180/2013 Z.z. v súdnom konaní iba v rozsahu svojej
pôsobnosti (cestná doprava, pozemné komunikácie, kataster nehnuteľností, poľnohospodárstvo, lesné
hospodárstvo, poľovníctvo, pozemkové úpravy, starostlivosť o životné prostredie ...). Podľa § 9 ods. 6
zák. č. 180/2013 Z.z. práva a povinnosti zo štátnozamestnaneckých vzťahov štátnych zamestnancov,

ktorí k 30. septembru 2013 vykonávali štátnu službu v obvodnom úrade životného prostredia, obvodnom
pozemkovom úrade, obvodnom lesnom úrade, obvodnom úrade pre cestnú dopravy a pozemné
komunikácie a správe katastra, prechádzajú na ministerstvo. Zák. č. 180/2013 Z.z. upravuje, v akých
veciach môže byť okresný úrad stranou sporu, pričom antidiskriminačný spor ako súčasť individuálneho
pracovnoprávneho sporu medzi nich nepatrí a preto súd rozhodol vo veci správne, pokiaľ konanie

zastavil pre neodstrániteľnú prekážku konania. Na doplnenie uviedol, že v obdobnej veci spor medzi
totožnými stranami vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 42Cpr/36/2019, bolo uznesením
zo dňa 29.1.2021 identicky rozhodnuté (ktoré rozhodnutie súčasne v prílohe pripojil).

6. Odvolateľ k vyjadreniu žalovaného uviedol, že ho považuje za právne nesprávne, pretože žalovaný

nekonal a nepostupoval v zmysle znenia citovaných článkov, resp. ustanovení Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, Charty základných práv Európskej únie, Listiny základných práv
a slobôd, Ústavy Slovenskej republiky a tiež ustanovení antidiskriminačného zákona. Mal za to, že
vyjadrenie žalovaného: „antidiskriminačný spor ako súčasť individuálneho pracovnoprávneho sporu
medzi nich nepatrí“ nemá oporu v zákone, je svojvoľné a právne neodôvodnené. Preto trval na podanom

odvolaní v celom rozsahu a navrhol, aby odvolací súd vyjadrenie žalovaného odmietol a sankcionoval
neplatnosťou.

7. Žalovaný vo svojom nasledujúcom podaní uviedol, že odvolateľ vo svojej reakcii na jeho vyjadrenie k
odvolaniu neuvádza nič nové, iba opakovane uvádza skutkové tvrdenia, ktoré už uviedol tiež v odvolaní,

pričom mal za to, že žalobca síce formálne podal odvolanie, avšak v podanom odvolaní sa takmer vôbec
nevyjadruje k dôvodom zastavenia konania. Zotrval na stanovisku, aby odvolací súd prvoinštančné
rozhodnutie potvrdil.

8. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas

oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a z
hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.9. Odvolateľ v odvolaní podľa obsahu uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), c), d), e),
f), g) a h) CSP, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu neboli naplnené.

10. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, konštatuje
správnosť jeho dôvodov a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím
námietkam žalobcu dopĺňa nasledovné.

11. K namietanej nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia, s ktorou súvisí uplatnený odvolací dôvod

podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd uvádza, že právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu a vyplýva aj z ustálenej
judikatúryEurópskehosúdupreľudsképráva,ktoréhojudikatúraalenevyžaduje,abynakaždýargument
strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu, iba skutočnosť, že žalobca, či žalovaný, sa

s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia (porovnaj napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I.
ÚS188/06).

12. Súdna prax sa ustálila aj v závere, že za nepreskúmateľné možno považovať iba také rozhodnutie, z

ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne súd rozhodol, prípadne ktorého výrok je vnútorne rozporný.
Pod tento pojem ustálená judikatúra súdov zaraďuje i prípad, kedy nemožno rozoznať, čo je výrok
a čo odôvodnenie, kto sú strany sporu a kto bol rozhodnutím zaviazaný, ako i také rozhodnutie, v
ktorom absentujú základné zákonné náležitosti, z ktorých nemožno zistiť, o akej veci bolo rozhodnuté
alebo, ktorého výrok je v rozpore s odôvodnením, ktoré neobsahuje vôbec právne závery vyplývajúce z

rozhodných skutkových okolností alebo ktorého dôvody nie sú vo vzťahu k výroku jednoznačné. Súdna
prax je jednotná aj v úsudku, že nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku
skutkových dôvodov, nie na dielčich nedostatkoch odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Musí sa pritom
jednať o vady skutkových zistení, o ktoré súd opiera svoje rozhodovacie dôvody. Za také vady možno
považovaťibaprípady,kedysúdoprelrozhodovaciedôvodyoskutočnostivsporenezisťované,prípadne

zistené v rozpore so zákonom, prípadne, kedy nie je zrejmé, či vôbec nejaké dôkazy boli v konaní
vykonané. Nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov je tiež také rozhodnutie, z ktorého odôvodnenia
nie je zrejmé, prečo nepovažoval za dôvodnú právnu argumentáciu strany sporu v žalobe a prečo
považuje žalobné námietky sporovej strany za mylné alebo vyvrátené, najmä vtedy, ak ide právnu
argumentáciu, na ktorej je postavený základ žaloby. Vždy však bude závisieť od povahy rozhodnutia (či

ide o rozsudok alebo o uznesenie) a tiež od toho, či sa uznesením rozhoduje vo veci samej.

13. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že uznesenie
je dostatočne zrozumiteľné a určité a zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 236 CSP, keďže
v prejednávanom prípade predmetom odvolacieho prieskumu bolo zastavujúce uznesenie, teda

rozhodnutievoformeuznesenia,ktorýmnavyšenebolorozhodnutévovecisamej.Napadnutéuznesenie
obsahuje relevantné skutočnosti, pre ktoré súd vyslovil nedostatok procesnej spôsobilosti žalovaného
a tiež príslušné zákonné ustanovenia, o ktoré súd oprel záver o existencii neodstrániteľnej procesnej
podmienky konania a o potrebe z toho dôvodu konanie zastaviť. Rozhodnutie súdu preto nie je možné
považovať za nepreskúmateľné.

14. Pokiaľ odvolateľ mal za to, že súd a ani osoba Hvastová nekonali ako nestranný a nezávislý
orgán a nestranná a nezávislá osoba, ale konali v plnej súčinnosti so žalovaným, uvedené súvisí s
odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. c) CSP. Odvolací súd posudzoval opodstatnenosť tohto
žalobcom uplatneného odvolacieho dôvodu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený

z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z § 49 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého sudca
je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám,
k ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho
nezaujatosti.

15. Účelom ustanovenia § 49 ods. 1 CSP je prispieť k nestrannému prejednaniu sporu, k nezaujatému
prístupu k stranám alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Z
hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď: 1/ k sporu, v rámci ktorého
by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia sporu a rozhodnutia v spore (ovzťah tejto povahy ide napr. vtedy, keď sudca je stranou sporu, keď má osobný záujem na určitom
výsledku sporu, ale tiež vtedy, keď sudca verejne, napr. prostredníctvom médií alebo iným spôsobom
vyjadril právny názor na spor, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho nestrannosť, alebo keď získal

informácie o spore inak, než dokazovaním na pojednávaní a vnímaním všetkého, čo vyšlo počas
procesu najavo, teda získal o spore poznatky neprocesným spôsobom, napr. bol s vecou oboznámený
niektorou zo strán sporu ešte pred začatím civilného procesu, alebo bol svedkom skutočnosti, ktorá
sa vo veci stala predmetom dokazovania), 2/ k stranám sporu, ktorý by bol založený na príbuzenskom
alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim (o takýto vzťah ide v prípade

vzťahu sudcu charakteru rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného
vzťahu alebo relevantného osobného vzťahu), 3/ k zástupcom strán sporu, ktorý by bol založený na
pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2/. Rozhodujúce pritom nie je subjektívne
stanovisko sporovej strany (žalovaného), ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré
môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu.

16. V danom spore existencia niektorej z okolností relevantných z vyššie uvedených hľadísk nebola
zistená. Odvolateľom namietané nezakladá vzťah sudcu k prejednávanej veci a ani k stranám sporu
(príbuzenský alebo osobný vzťah). Preto nemohlo ísť ani o nesprávne obsadený súd, tak ako uvedené
odvolateľ dával nesprávne do súvisu. Navyše požiadavka správneho obsadenia súdu znamená jeho
obsadenie zákonným sudcom, t.j. sudcom, ktorému bola vec pridelená v súlade s rozvrhom práce, čo

ale v konaní nebolo spochybnené.

17. Vo vzťahu k ďalším odvolacím námietkam, odvolací súd uvádza nasledovné.

18. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému nárokov v súvislosti s

tvrdeným porušením zásady rovnakého zaobchádzania.

19. Relevantným bolo skutkové tvrdenie žalobcu, podľa ktorého dňa 20.3.2017 bezprostredne po
ukončení dočasnej pracovnej neschopnosti žalobcu, mu žalovaný doručil písomnosť označenú ako
prekážka na strane služobného úradu, v ktorej mu oznámil okrem iného, že služobný úrad mu nebude

prideľovať prácu podľa doterajšieho opisu činnosti štátnozamestnaneckého miesta, a preto nie je dôvod,
aby sa žalobca od 20.3.2017 zdržiaval na pracovisku a že personálny pohovor, týkajúci sa ukončenia
jeho štátnozamestnaneckého pomeru, sa uskutoční dňa 20.3.2017.

20. Tvrdené porušenie zásady rovnakého zaobchádzania tak súvisí zo štátnozamestnaneckým

pomerom, ktorý v zmysle § 316 ods. 1 CSP predstavuje individuálny pracovnoprávny spor. Pokiaľ
súčasne platí § 316 ods. 2 CSP, podľa ktorého „Za individuálny pracovnoprávny spor sa považuje
spor, ktorý vyplýva zo zásady rovnakého zaobchádzania, ak súvisí s individuálnym pracovnoprávnym
sporom“, správny je potom následný záver súdu o tom, že predmetný spor (predmetné konanie) je
individuálnym pracovnoprávnym sporom.

21. Uvedené zhodnotenie bolo následne relevantným pre zhodnotenie, či žalovaný tak, ako bol
žalobcomoznačenývpredmetnomkonaní, jeprocesnespôsobilýmsubjektom,pretožeokresnýúradmá
spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania a exekučného konania a samostatne konať pred súdom
výlučne v rozsahu svojej pôsobnosti (§ 2 ods. 4 zák. č. 180/2013 Z.z. o organizácii miestnej štátnej

správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

22. Okresnému úradu nepatrí do rozsahu pôsobnosti oblasť štátnozamestnaneckých vzťahov, a to ani
vo vzťahu k štátnym zamestnancom pôsobiacim na konkrétnom úrade, pretože uvedené vyplýva z § 9
ods. 5 zák. č. 180/2013 Z.z. a napokon z § 15 ods. 3 zák. č. 55/2017 Z.z. tak, ako uvedené správne

konštatoval vo svojom napadnutom rozhodnutí tiež súd.

23. Z § 4 zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe v znení neskorších zmien a predpisov vyplýva, že
služobný úrad je povinný zaobchádzať so štátnymi zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého
zaobchádzania ustanovenou osobitným predpisom, ktorým je zákon č. 365/2004 Z.z. o rovnakom

zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len antidiskriminačný zákon).24. Súd v prejednávanej veci správne ustálil, že služobným úradom žalobcu v štátnozamestnaneckom
pomere bolo Ministerstvo vnútra SR a nie Okresný úrad Rožňava, ktorý v súvislosti s tvrdeným
porušením zásady rovnakého zaobchádzania predstavoval iba pracovisko, na ktorom žalobca v

rozhodnej dobe vykonával predmetný štátnozamestnanecký pomer a ktorý mal súčasne iba postavenie
organizačného útvaru služobného úradu.

25. Pokiaľ podľa § 4 ods. 1 Zákona o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení
niektorých zákonov pôsobnosť okresných úradov stanovuje tento zákon a osobitné zákony za

súčasného konštatovania, že tak, ako tento osobitný zákon a tak, ako ani žiaden iný osobitný zákon
nepriznáva okresným úradom postavenie služobného úradu, a teda ani rozsah pôsobnosti v oblasti
štátnozamestnaneckých vzťahov, správny je potom záver súdu o tom, že Okresný úrad Rožňava nemá
procesnúsubjektivitupodľa§61CSP,ktorápredstavujeprocesnúpodmienkukonania,naktorúmusísúd
prihliadať z úradnej povinnosti počas celého konania a ktorá musí existovať na to, aby súd vo veci mohol
konať a rozhodnúť, keď súčasne neexistencia procesnej subjektivity strany sporu tvorí neodstrániteľný

procesný nedostatok konania majúci za následok zastavenie konania podľa § 62 CSP.

26. Správny je preto záver súdu o tom, že nakoľko predmet sporu nepatrí do rozsahu pôsobnosti
okresného úradu, žalovaný nemá v spore procesnú subjektivitu, ktorá predstavuje neodstrániteľný
nedostatok podmienky konania, na základe čoho súd konanie podľa § 62 CSP zastavil.

27. Zastavením konania pre neodstrániteľný procesný nedostatok konania nebol legitímny dôvod na
to, aby sa súd zaoberal podanou žalobu z hľadiska jej opodstatnenosti, teda, aby o.i. skúmal, či bola
porušená zásada rovnakého zaobchádzania, aby súd vykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
tvrdeného porušenia, a aby vyžadoval od žalovaného preukázanie, že k tvrdenému porušeniu nedošlo,

čím neboli naplnené tie odvolacie námietky, ktorými odvolateľ mal za to, že:
- súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

- súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené,
- rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

28. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sú neopodstatnené odvolacie námietky žalobcu
spochybňujúce správnosť napadnutého výroku o zastavení konania, z ktorého dôvodu odvolací súd
uznesenie potvrdil ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP, vrátane vecne správneho výroku o
trovách konania.

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojenís§255ods.1a§262ods.1CSP.Žalobcabolvodvolacomkonaníneúspešný,pretonemánárok
nanáhradutrovodvolaciehokonaniaaúspešnémužalovanémupreukázateľnežiadnetrovyodvolacieho
konania nevznikli. Odvolací súd preto žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istejveci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej

hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).