Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, April 24, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/47/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112215925
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6112215925.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a
členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla v právnej veci žalobcu F. P., nar. XX.
XX. XXXX, bytom XXX XX P., W. XX, zastúpeného JUDr. Michalom Slameňom, advokátom, XXX XX
P., Q. XX, proti žalovanej: 1/ Slovenská republika za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, 813 11 Bratislava, Župné nám. 13, a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom

812 85 Bratislava, Štúrova 2, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Banská Bystrica, č. k. 10C/63/2012-163 zo dňa 10. novembra 2016 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 10C/63/2012-163 zo dňa 10. novembra 2016 z r u
š u j e a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol (prvý výrok)

a žalovaným 1/ a 2/ priznal právo na plnú náhradu trov konania od žalobcu (druhý výrok rozsudku). V
odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou v prejednávanej veci domáhal náhrady
škody z dôvodu nezákonného trestného stíhania, ktoré začalo uznesením Krajského úradu vyšetrovania
PZ SR Banská Bystrica ČVS: VP-449/20-93 dňa 26. júla 1993, a nezákonnej väzby, do ktorej bol vzatý
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. Tp 86/93-43 zo dňa 30. júla 1993, a ktorá trvala
od 29. júla 1993 do 18. augusta 1993. Uviedol, že od roku 1994 do 15. mája 2006 neboli voči nemu v

trestnom konaní vykonávané žiadne úkony, a trestné stíhanie zastavil prokurátor Okresnej prokuratúry
Martin až dňa 30. júna 2010 uznesením č. k. 1Pv 444/06-89. Nárok uplatnený proti žalovanému 1/
za obdobie od 26. júla 1993 do 30. júna 1994 podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom odôvodňuje
nezákonnými rozhodnutiami ( uznesením Krajského úradu vyšetrovania PZ SR Banská Bystrica ČVS:
VP-449/20-93 zo dňa 26. júla 1993 a uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. Tp 86/93-43

zo dňa 30. júla 1993). Nárok uplatnený proti žalovanému 2/ podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov za obdobie
od 1. júla 2004 do 10. júla 2004 odôvodňuje nesprávnym úradným postupom, lebo orgán verejnej
moci bol nečinný, dopustil sa prieťahov v konaní a nevydal rozhodnutie v zákonnej lehote. Odmieta
žalovanými vznesenú námietku premlčania ako šikanózny výkon práva odporujúci dobrým mravom,
a poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. 176/2011, podľa ktorého treba uprednostniť

spravodlivé ukončenie sporu pred formálnym. Súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že v
konaní nebolo sporu o to, že uznesením Krajského úradu vyšetrovania PZ SR v Banská Bystrica ČVS:
VP-449/20-93 bolo dňa 26. júla 1993 začaté trestné stíhanie žalobcu ako obvineného pre pomoc k
trestnému činu krátenia dane podľa § 10 ods. 1 písm. c) a § 148 ods. 1, 3 Trestného zákona. Uznesením
Krajskej prokuratúry Banská Bystrica č. k. 2 Kv 444/93 bola dňa 6. septembra 1993 zamietnutá jeho
sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

Tp 86/93-43 zo dňa 30. júla 1993 bol žalobca vzatý do väzby, ktorá začala dňa 29. júla 1993 o 12.00
hod.. Uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 2 Ntv 287/93-51 zo dňa 18. augusta 1993 bolo uznesenieKrajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30. júla 1993 o vzatí žalobcu do väzby zrušené a žalobca
bol prepustený na slobodu. Uznesením Krajského úradu vyšetrovania PZ SR Banská Bystrica ČVS:
VP-449/20-93 zo dňa 29. júna 1994 bolo trestné stíhanie žalobcu prerušené. Uznesením Krajskej

prokuratúry Banská Bystrica v konaní sp. zn. 2 KV 444/93 bola sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o
prerušení trestného stíhania zamietnutá. Uznesením Okresnej prokuratúry Martin v konaní sp. zn. 1Pv
444/06-89 zo dňa 30. júna 2010 bolo trestné stíhanie žalobcu zastavané, „lebo skutok nie je trestným
činom a nie je dôvod na postúpenie veci“. Žalobca následne písomne požiadal Ministerstvo vnútra SR a
Generálnu prokuratúru SR (oba orgány prevzali písomnosti dňa 1. júna 2011) o predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody. Generálna prokuratúra SR listom zo dňa 12. júla 2011 žalobcovi oznámila, že
jehožiadosťodmieta,rovnakoakoMinisterstvovnútraSRlistomzodňa28.novembra2011.Ministerstvo
spravodlivosti SR listom zo dňa 10. novembra 2011 oznámilo žalobcovi, že mu dňa 13. júna 2011
Ministerstvo vnútra postúpilo jeho žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorej
nevyhovuje. Vzhľadom na námietku premlčania ktorú vzniesli žalovaní súd prvej inštancie konštatoval,
že je povinný na námietku premlčania prihliadať, a ak je opodstatnená, nemôže premlčané právo priznať

a z dôvodnosťou žaloby z hľadiska merita veci sa ďalej nezaoberá. Preto súd v prvom rade posúdil
vznesenú námietku premlčania i z hľadiska tvrdenia žalobcu, že námietka premlčania odporuje dobrým
mravom (lebo fakt, že premlčacia doba uplynula už pred podaním žaloby na súd je nesporný, a ani
žalobca ho v ďalšom konaní nespochybňoval). Súd prvej inštancie ďalej poukázal na skutočnosť, že je
pravdou, že ustálená súdna prax týkajúca sa posudzovania námietky premlčania z hľadiska dobrých

mravov bola prelomená rozhodnutím Ústavného súdu ČR vo veci sp. zn. I US/718/11 i Krajského
súdu v Žiline v konaní sp. zn. 9Co/459/2011. V oboch prípadoch však išlo o zneužitie námietky na
úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil. To však nie je prípad tohto konania,
pretože takýto záver by prichádzal do úvahy len ak by bol žalobca konaním žalovaných uvedený do
situácie, za ktorej by žalobu o náhradu škody v rámci premlčacej lehoty nepodal. To však v konaní

preukázané (a ani tvrdené) nebolo. V podaní žaloby o náhradu škody žalobcovi nič nebránilo. Preto
by odmietnutie námietky premlčania ako odporujúcej dobrým mravom v tejto veci odporovalo nielen
ustálenej súdnej praxi, ale bolo by precedensom spochybňujúcim samotný inštitút premlčania. Za tohto
stavu súd neakceptoval tvrdenie žalobcu, že vznesená námietka premlčania predstavuje šikanózny
výkon práva a odporuje dobrým mravom. Súd poukázal na to, že zodpovednosť za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci je aktuálne upravená zákonom č. 514/2003 Z. z. účinným od 1. júla 2004.
Podľa § 27 ods. 2 uvedeného zákona sa však zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami a
nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím jeho účinnosti, spravuje doterajšími predpismi.
Pretože uznesenia o začatí trestného stíhania žalobcu i vzatí žalobcu do väzby boli vydané už v roku
1993, a tvrdený nesprávny úradný postup spočívajúci v nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní

mal začať pre rokom 2004, treba nároky uplatnené žalobcom v tomto konaní posudzovať podľa zákona
č. 58/1969 Zb., i keď tvrdený nesprávny úradný postup mal pokračovať i počas účinnosti zákona č.
514/2003 Z. z.. Súd prvej inštancie ďalej poukázal
na ust. § 22 ods. 1, 2, 3 zákona č. 58/1969 Zb. a konštatoval, že uvedené určuje pre všetky
prípady náhrady škody podľa tohto zákona objektívnu 10 ročnú premlčaciu dobu, ktorá plynie odo

dňa doručenia nezákonného rozhodnutia alebo začiatku konania orgánu štátu charakterizovaného ako
nesprávny úradný postup. Je nesporné, že obe uznesenia (o začatí trestného stíhania i o vzatí do
väzby) boli žalobcovi doručené už v roku 1993, a že v trestnom konaní začali podľa žalobcu prieťahy
už v tomto období. Doručením uznesení začala žalobcovi plynúť objektívna 10 ročná premlčacia
dobu na uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorú nemožno prekročiť, a na ktorú nemá vplyv termín

zastavenia trestného stíhania. Preto objektívna premlčacia lehota uplynula dňa v prípade uznesenia o
začatí trestného stíhania dňa 29.júla 1993 (skončila dňa 29.júla 2003) a v prípade uznesenia o vzatí
do väzby dňa 30.júla 1993 ( skončila dňa 29.júla 2003). Pretože žalobca podal žalobu v tejto veci až
dňa 29. júna 2012, je uplatnený nárok na náhradu škody premlčaný. Z uvedeného dôvodu súd žalobu
žalobcu zamietol bez posúdenia ďalších aspektov súdnej veci.

2. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalovaní ako úspešní účastníci konania mali
nárok na náhradu trov konania (§ 255 CSP) a preto im súd priznal plnú náhradu trov konania, pričom
o jej výške rozhodne po právoplatnosti uvedeného rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).

3. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom svojho
právneho zástupcu. Namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho posúdenia
veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Žalobca názor súdu prvej inštancie, že nároky žalobcu sú premlčané,nepovažuje za správny. Je nepochybné, že súdom prvej inštancie mal byť v konaní posudzovaný nárok
žalobcu na náhradu škody, ktorá bola spôsobená:
1. ) nezákonným rozhodnutím o väzbe,

2. ) nezákonným rozhodnutím o začatí trestného stíhania,
3. ) nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci.

4. Súd prvej inštancie mal posudzovať nárok žalobcu na náhradu škody, ktorá bola spôsobená
nezákonným rozhodnutím o väzbe s poukazom na ust. § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého

právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba
vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhame zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený. Je
nesporné, že na rozhodnutie o väzbe sa aplikujú ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. keďže žalobca bol
vzatýdoväzbynazákladeuzneseniaKrajskéhosúduvBanskejBystricizodňa30.7.1993,č.k. Tp86/93.
Žalobca bol z väzby prepustený 18. 08. 1993 na základe uznesenia Najvyššieho súdu a neoprávnená
väzba žalobcu bola v trvaní 21 dní. Začiatok plynutia premlčacej doby v žiadnom prípade nemožno

viazať na právoplatnosť uznesenia Najvyššieho súdu SR, keďže zákon ako hmotnoprávnu
podmienku pre uplatnenie nároku na náhradu škody upravuje zastavenie trestného
stíhania, prípadne oslobodenie spod obžaloby, ku ktorému došlo až uznesením OP Martin
zo dňa 30. 06.2010. č.k. 1 Pv 444/06-89.

5. Súd prvej inštancie mal posudzovať osobitne nárok žalobcu na náhradu škody, ktorá bola spôsobená
nezákonným rozhodnutím o začatí trestného stíhania. I keď pojem nezákonné rozhodnutie nie je v
zákone definovaný, je možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím sa dá rozumieť akékoľvek
rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo
záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, s ktorou je Slovenská

republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené aleboí zmenené príslušným orgánom.

6. S poukazom na ust. § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody nemožno uplatniť,
dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný
orgán. Je tak jednoznačné, že nie je podľa zákona možné škodu na príslušnom orgáne uplatniť skôr,

ako bude rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, zrušené, a to príslušným orgánom. Až týmto
zrušovacím rozhodnutím je súd rozhodujúci o nároku na náhradu škody viazaný. Začiatok plynutia
premlčacej doby v žiadnom prípade nemožno viazať na doručenie uznesenia o začatí trestného konania,
keďže zákon ako hmotnoprávnu podmienku pre uplatnenie nároku na náhradu škody upravuje zrušenie
takého nezákonného rozhodnutia príslušného orgánu. Takýto výklad by bol v rozpore s ustanovením

zákona.

7. Ďalej mal súd prvej inštancie osobitne posudzovať nárok žalobcu na náhradu škody, ktorá bola
spôsobená nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci. Podľa názoru žalobcu je potrebné
postupovať jednak podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. (účinného v čase od 01.07.1969 do 30. 06.

2004) a jednak aj podľa ustanovení zákona č. 514/2003. Z. z., keďže ku konaniu, ktoré je nesprávnym
úradným postupom, došlo aj v.čase účinnosti neskoršieho právneho predpisu.

8. Z dikcie zákona 58/1969 jednoznačne vyplýva, že hmotnoprávnou podmienkou uplatnenia nároku
na náhrady škody je zrušenie právoplatného rozhodnutia, ktorým bola škoda spôsobená . Žalobca

zastávanázor,žezatakétorozhodnutiemožnopovažovaťažuznesenieOPMartinozastavenítrestného
stíhania zo dna 30. júna 2010, sp. zn. l Pv 444/06-89. Žalobca tiež zastáva názor, že záver súdu prvej
inštancie o premlčaní nároku žalobcu nie je
správny, nakoľko uplatnenie takého nároku ešte predtým, ako bolo trestné stíhanie žalobcu
zastavené, by bolo predčasné a neprichádzalo v žiadnom prípade do úvahy, keďže Žalobca

nemal mať odkiaľ vedomosť o tom, že trestné stíhanie bude v budúcnosti zastavené
Za okamih, kedy sa žalobca dozvedel o škode, treba jednoznačne považovať
doručenie uznesenia prokurátora o zastavení trestného stíhania zo dňa 30.6.2010, ktoré
právoplatnosť nadobudlo dňa 10. 07. 2010. Až týmto rozhodnutím došlo k zrušeniu, resp. zmene
právoplatného rozhodnutia o začatí trestného stíhania zo dňa 26. 07 1993 a až toto rozhodnutie

poskytlo základ na nesprávny úradný postup ako aj nezákonné rozhodnutie. Rovnako až do dňa vydania
uznesenia o zastavení trestného stíhania, nemohol mať žalobca vedomosť o tom, že uznesenie o
väzbe ako aj uznesenie o zastavení trestného stíhania, ako aj nesprávny úradný postup boli všetkynezákonné do času, kým bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené, predsa predmetné rozhodnutia neboli
považované za nezákonné.

9. Nakoľko došlo k zrušeniu zákona č. 58/1969 Zb. zákonom č. 514/1993 Z.z , ktorý nadobudol účinnosť
1. júla 2004, došlo k zmene právnej úpravy v predmetnej oblasti. Je preto
potrebné v danej veci posudzovať ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. a zákona č. 514/2003
Z.z. vo vzájomnej prepojenosti a nadväznosti. Ďalej odvolateľ poukázal na ust. § 19 zákona
č. 514/2003 Z. z. ust. § 7 zák. č. 514/2003 a vo vzťahu k námietke premlčania žalovaných, na ktorú súd

prvejinštancieprihliadol, uvádza, žezáver,že ust.§19ods.2citovanéhozákonabymalobyťvykladané
tak, že objektívna premlčacia doba začína plynúť od doručenia uznesenia o začatí trestného stíhania, t.j
od 26. 07. 1993, v dôsledku ktorej skutočnosti by uplynula dňa 26. 07. 2003, nemôže v žiadnom prípade
obstáť. Pokiaľ by vyššie prezentované tvrdenie malo oporu v právnych predpisov, v takom prípade
by zákonná právna úprava žalobcovi vôbec, t.j. v žiadnom časovom okamihu, neumožňovala uplatniť
nárok na náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci, keďže ďalšia nevyhnutná hmotnoprávna

podmienka ustanovená zákonom (právoplatnosť rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie
zrušené) nastala až po uplynutí predmetnej 10-ročnej objektívnej premlčacej doby.

10. Takáto interpretácia zákona je podľa názoru žalobcu nesprávna a v žiadnom prípade
nemôže obstáť, keďže je v úplnom rozpore so zmyslom a účelom zákona a zároveň takýto

výklad nie je ani ústavnokonformný a ani eurokonformný. V ďalšom poukázal žalobca na čl. 5 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nález Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 339/08-40
ohľadom neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia.
Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie pochybil, keď rozhodol o zamietnutí žaloby žalobcu a preto
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe žalobcu v

celom rozsahu vyhovie a uloží povinnosť žalovaným 1/, 2/ náhrady trov konania žalobcovi v plnej výške.

11. K odvolaniu žalobcu sa dňa 22. 12. 2016 vyjadril žalovaný /, v mene ktorého koná Generálna
prokuratúra. SR. Uviedol, že naďalej zotrváva na všetkých písomných aj ústnych podaniach urobených
ku dňu vyjadrenia a naďalej zotrval na stanovisku, že vo veci má byť uplatnený len zákon č.

58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, vzhľadom na to, že uznesenie o vznesení obvinenia ČVS: VP-449/20- 1993, ako
aj rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica TP 86/1993 zo dňa 30. 06. 1993, ktorým bol žalobca
vzatý do väzby, boli vydané za účinnosti zákona 58/1969 Zb.. Žalobca si škodu uplatňuje práve z
týchto rozhodnutí, ktoré považuje za nezákonné Jediné rozhodnutie, ktoré bolo vydané prokuratúrou za

účinnosti zákona 514/2003 Z.z. bolo uznesenie 1/V 444/06-89, ktorým bolo trestné stíhanie zastavené.
Uvedenéuznesenienebolododnešnéhodňazrušenéakonezákonnéaneboloaninapadnutéopravným
prostriedkom. Žalovaný má za to, že rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica je zákonný a správny a
pokiaľ sa týka premlčania nároku žalobcu plne sa stotožňuje s názorom okresného súdu prezentovaním
v jeho rozsudku, t. j. nárok žalobcu i naďalej považujú za premlčaný.

12. Vyjadrenie zo strany žalobcu k vyjadreniu žalovaného podané nebolo.

13. V dôsledku podaného odvolania krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku - ďalej len „CSP“) vec preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP a

bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie
podľa ust. § 389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušil v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie podľa ust.
§ 391 ods. 2 a 3 CSP na ďalšie konanie.

14. Podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd

prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

15. V ust. § 389 ods. 1 CSP sú citované vady, pre ktoré je možné resp. nutné rozhodnutie súdu prvej
inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V zásade ide o vady, ktoré sú porušením základného

práva strán sporu na spravodlivý súdny proces, ktoré je zaručené Ústavou SR a ostatnými právnymi
normami. Odvolací súd konštatuje, že odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie podal len žalobca,
pričom rozsudok napadol v celom jeho rozsahu. Žalovaný odvolanie proti rozsudku nepodal.16. Odvolací súd predovšetkým uvádza a poukazuje na zmätočnosť rozhodnutia v otázke žalovanej
strany,konkrétneto,žesúdprvejinštancienastranežalovanéhokonalsdvomaoznačenýmižalovanými,
keď za žalovaného 1/ považoval: 1/ Slovenskú republiku zastúpenú Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky a za žalovanú 2/ Slovenskú republiku zastúpenú Generálnou prokuratúrou
Slovenskej republiky. Voči obom takto označeným žalovaným žalobu zamietol a obom žalovaným
priznal nárok na náhradu trov konania. Odvolací súd k tomu uvádza, že podľa § 73 CSP na konanie
štátu pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného predpisu o konaní za štát. Štát môže v konaní
vystupovať ako strana sporu, pretože je právnickou osobou a z procesného hľadiska má teda procesnú

subjektivitu aj procesnú spôsobilosť. Štát ako taký nemôže sám vystupovať v konaní a preto uvedené
zákonné ustanovenie určuje, že za štát bude v konaní vystupovať ten konkrétny štátny orgán alebo
právnická osoba, ktorá nemá postavenie štátneho orgánu, ale oprávnenie konať za štát jej vyplýva
podľa osobitného predpisu. Je teda bez akýchkoľvek pochybností, že v tejto veci je žalovaným
Slovenskárepublika.ČiužGenerálnaprokuratúraSlovenskejrepublikyaleboMinisterstvospravodlivosti
Slovenskej republiky sú štátne orgány, ktoré podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenúprivýkoneverejnejmociaozmeneniektorýchzákonov,konajúvmeneštátu(§4cit.Zákona).
Zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu uvedenú otázku
upravoval v ust. § 9 ods. 1. Pokiaľ žalobca označil žalovaného spôsobom uvedeným v žalobe, bolo
povinnosťou súdu prvej inštancie buď žiadať, aby samotný žalobca označil konkrétny štátny orgán, ktorý
bude konať za štát, prípadne sám, keďže zistil, ktorý štátny orgán bol tým, ktorý v zmysle príslušnej

právnej úpravy v tejto veci za štát koná, určiť a konať na strane žalovaného so Slovenskou republikou
ako s procesnou stranou s tým, že ako orgán konajúci za štát mal označiť toho, koho sám považoval
za kompetentný v tomto smere. Túto zmätočnosť musí v konaní súd prvej inštancie napraviť tak, ako
vyplýva z predchádzajúceho odôvodnenia.

17. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania sa zaoberal otázkou posúdenia uplynutia
premlčacej doby, z ktorého dôvodu (premlčania) bola žaloba žalobcu zamietnutá bez vecného
posúdenia. Z podanej žaloby vyplýva, že žalobca sa touto domáhal náhrady škody voči štátu
- Slovenskej republike a to v dôsledku nezákonného rozhodnutia o začatí trestného stíhania,
nezákonného rozhodnutia o vzatí do väzby a náhrady škody vzniknutej v dôsledku nesprávneho

úradného postupu pri výkone verejnej moci z dôvodu prieťahov v trestnom konaní. Uvedené tri čiastkové
nároky predstavujú celkový nárok na náhradu škody vzniknutej v súvislosti s jedným trestným stíhaním
žalobcu, v rámci ktorého bol žalobca (v pozícii obvineného) i vzatý do väzby. Jednotlivé uvedené nároky
jepretoivzhľadomnačasovéokolnostia vzhľadomnaplatnosťaúčinnosť právnychpredpisovpotrebné
posúdiť osobitne.

18. Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že žalobcovi bolo vznesené obvinenie uznesením
Krajského úradu vyšetrovania PZ SR Banská Bystrica ČVS VP-449/20-93 zo dňa 27. 07. 1993. Súd
prvej inštancie konštatoval, že vzhľadom na námietku premlčania sa zaoberal predovšetkým uvedenou
námietkou (a dôvodnosťou žaloby z hľadiska merita veci sa ďalej nezaoberal ) a konštatoval, že

premlčacia doba uplynula už pred podaním žaloby na súd a túto žalobca ani ďalej nespochybňoval.
Súd ďalej konštatoval, že objektívna premlčacia doba uplynula v prípade uznesenia o začatí trestného
stíhania 29. 07. 2003. Uvedený záver súdu prvej inštancie je nesprávny a nezodpovedá účelu zákonnej
úpravy, ani výkladu zákona. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. z. 4MCdo 15/2009 (R 57/2010), v ktorom bolo konštatované, že „pri posudzovaní nároku na

náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie
trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní
trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov). Právoplatnosťou rozhodnutia o

zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí a zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia“.
19. Z uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci uznesenie o vznesení obvinenia ( uznesenie
Krajského úradu vyšetrovania PZ SR Banská Bystrica ČVS VP-449/20-93 zo dňa 27. 07. 1993) sa
„stalo nezákonným“ až momentom, kedy bolo trestné stíhanie zastavené a to uznesením Okresnej

prokuratúry Martin v konaní sp. zn. 1 Pv 444/2006-89 zo dňa 30. 06. 2010, právoplatným 10. 07. 2010.
Až uvedeným momentom nastali účinky zrušenia uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 26. 07. 1993
a z uvedeného dôvodu až od momentu právoplatnosti uznesenia o zastavení trestného stíhania mohla
začať plynúť premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia.Výkladom súdu prvej inštancie o začatí plynutia premlčacej doby momentom vznesenia obvinenia
žalobcovi (v trestnom konaní ako obvinenému) by sa takýmto spôsobom odňala možnosť uplatňovať
nárok na náhradu škody v dôsledku nezákonného rozhodnutia v akomkoľvek momente, vzhľadom

na to, že žalobca nemohol uvedeným, zákonom aprobovaným spôsobom postupovať v čase, keď
uvedené uznesenie o vznesení obvinenia nebolo zrušené, resp. sa neskorším rozhodnutím za zrušené
nepovažovalo.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu SR III. ÚS 44/2017 zo dňa
21. 11. 2017, v ktorom bola riešená obdobná otázka a ústavný súd konštatoval: „V danom prípade

sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu boli preukázané dôvody a okolnosti, pre ktoré možno
považovať vznesenie námietky premlčania žalovaným za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.
Sťažovateľ nezavinil márne uplynutie objektívnej desaťročnej premlčacej doby v zmysle § 22 ods. 2
zák. č. 58/1969 Zb., keďže táto uplynula skôr, než bolo trestné stíhanie sťažovateľa zastavené, pričom
zastavenie trestného stíhania bolo podmienkou pre uplatnenie nároku na náhradu škody. Napadnutý
rozsudok krajského súdu je postavený na premlčaní uplatneného nároku, avšak v tomto prípade došlo

až k absurdnej situácii, keď pre neúspech sťažovateľa s uplatnením nároku na náhradu škody stačilo,
aby trestné stíhanie sťažovateľa trvalo dlhšie než je objektívna desaťročná premlčacia doba. Vychádzajú
z uvedeného by priznanie účinkov premlčania za daných okolností bolo voči sťažovateľovi neprimerane
tvrdým postihom. Sú tak splnené podmienky na to, aby výnimočne neboli priznané vznesenej námietke
premlčania právne účinky v súlade s právom. Ústavný súd tak dospel k záveru, že vznesenie námietky

premlčania možno považovať pri márnom uplynutí objektívnej desaťročnej premlčacej doby podľa § 22
ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. v prípade zastavenia trestného stíhania po uplynutí uvedenej desaťročnej
doby za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.“
Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku ( str. 4 ods. 9 odôvodnenia) správne zaoberal
prechodným ustanovením zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, obsiahnutým v ust. § 27 ods. 2, podľa ktorého sa
zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami a spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred
nadobudnutím jeho účinnosti, spravuje doterajšími predpismi. Následne postupoval podľa ust. § 22
ods. 1, 2, 3 uvedeného zákona (a konštatoval uplynutie 10 - ročnej objektívnej premlčacej doby).
Odvolací súd poukazuje tiež na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 339/2008,

v ktorom bolo konštatované, že „premlčacia doba práva na náhradu škody, ktoré vzniklo z titulu
nezákonného rozhodnutia orgánom činným v trestnom konaní, začína plynúť odo dňa oznámenia
(doručenia) zrušujúceho rozhodnutia.“ V odôvodnení nálezu je o.i. uvedené „Preto bolo potrebné
aplikovať na premlčanie práva na náhradu škody ustanovenie § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., podľa
ktorého právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený

dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie
premlčacia doba odo dňa doručenie (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia.“ Keďže v prejednávanej
veci došlo k zastaveniu trestného stíhania dňa 30. júna 2010, pričom účinky právoplatnosti uvedené
uznesenie nadobudlo dňom 10. 07. 2010, odvolací súd vyhodnotil záver súdu prvej inštancie o
premlčaní nároku na náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia dňom 29. 07. 2003 za nesprávny

a preto rozsudok súdu prvej inštancie bolo potrebné zrušiť.

20. Nesprávne súd prvej inštancie postupoval i v časti posúdenia nároku na náhradu škody vzniknutej
titulom nezákonnej väzby. Súd prvej inštancie v rozsudku (po ustálení postupu podľa zákona č. 58/1969
Zb.) konštatoval, že “ ustanovenie § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. určuje pre všetky prípady

náhrady škody podľa tohto zákona objektívnu 10 ročnú premlčaciu dobu, ktorá plynie odo dňa doručenia
nezákonného rozhodnutia alebo začiatku konania orgánu štátu charakterizovaného ako nesprávny
úradný postup, ktorými bola spôsobená škoda... Je nesporné, že obe uznesenia (o začatí trestného
stíhania i o vzatí do väzby) boli žalobcovi doručené už v roku 1993 a že v trestnom konaní začali
podľa žalobcu prieťahy už v tomto období. Preto objektívna premlčacia lehota uplynula dňa v prípade

uznesenia o začatí trestného stíhania dňa 29. Júla 1993 (skončila 29. júla 2003) a v prípade uznesenia
o vzatí do väzby dňa 30. júla 1993 (skončila 29. júla 2003)“. Uvedené odôvodnenie súdu prvého stupňa
je nedostatočné, v dôsledku čoho je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné a zároveň i vo
vyššie uvedenom minimálnom rozsahu je i nesprávne.
Z listinných dôkazov obsiahnutých v spise vyplýva, že žalobca ako obvinený bol uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici č. k. TP 86/93- 43 zo dňa 30. 07. 1993 vzatý do väzby, ktorá začala plynúť
dňa 29. 07. 1993 o 12,00 hod.. Uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 2 NTV 287/93-51 zo dňa 18. 08.
1993 bolo uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30. 07. 1993 o vzatí žalobcu do väzby
zrušené a žalobca (obvinený) bol prepustený na slobodu. Z uvedeného vyplýva, že oba rozhodujúcemomenty, tak ako uznesenie o vzatí obvineného do väzby, tak aj rozhodnutie (uznesenie) o zrušení
uznesenia krajského súdu, sa vzťahujú na časové obdobie 29. 07. až 18. 08. 1993, pričom v danom
čase bol platný a účinný zákon č. 58/1969, podľa ktorého treba pri posúdení nároku na náhrady

škody uvedeným titulom (rozhodnutím o vzatí do väzby) postupovať (viď prechodné ustanovenia §
514/2003 Z.z.; § 27 ods. 2). V danej časti je postup okresného súdu pri posúdení nároku na náhradu
škody rozhodnutím o väzbe podľa zákona č. 58/1696 Zb. správny. Zákon 58/169 Zb. mal však pre
uplatnenie nároku na náhradu škody vzniknutej rozhodnutím o väzbe osobitnú úpravu vo svojom
ustanovení §-u 23, podľa ktorého právo na náhradu škody podľa prvej časti druhej hlavy sa premlčí za

rokododňakeďnadobudloprávoplatnosťoslobodzujúcerozhodnutiealeborozhodnutieodsudzujúcena
miernejšítrestaleborozhodnutie,ktorýmbolotrestnékonaniezastavené. Prváčasť,druháhlavazákona
58/1969 Zb. upravuje zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe alebo treste, konkr. §
5 náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe. Uvedené ustanovenie je ustanovením špeciálnym,
ktoré osobitne upravuje i moment, od ktorého začína plynúť premlčania doba (už vyššie uvedený § 23
zák. č. 58/1969 Zb). Súd prvej inštancie podľa tejto osobitnej úpravy nepostupoval, s touto sa nijakým

spôsobom nevysporiadal. Uvedené nesprávne právne posúdenie a absencia odôvodnenia v tejto časti
je tak ďalším dôvodom pre zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie a vrátenie veci na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie, v ktorom sa súd prvej inštancie náležite vysporiada s tým, podľa akého zákona
posudzoval dĺžku a plynutie premlčacej doby vzhľadom na skutočnosť, že ust. § 23 zák. č. 58/1969 Zb.
ustanovuje v prípade väzby osobitnú dobu plynúcu „odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie,

ktorým bolo trestné konanie zastavené“.

21. Ďalej je potrebné uviesť, že osobitným nárokom, ktorý bol v žalobe samostatne vymedzený,
je nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci,
pričom žalobca v žalobe a v priebehu konania ustálil a odôvodnil, že za nesprávny úradný postup

považuje neprimeranú dĺžku trestného stíhania, keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo žalobcovi
ako obvinenému doručené v roku 1993 a trestné konanie bolo zastavené až uznesením prokurátora
(uznesenie Okresnej prokuratúry Martin o zastavení trestného stíhania) zo dňa 30. 06. 2010, pričom
uvedené nadobudlo právoplatnosť dňom 10. 07. 2010. Uvedený nesprávny úradný postup tak podľa
vyjadrení žalobcu spočíva v neprimerane dlhom trestnom stíhaní, ktoré bolo prerušené z dôvodu potreby

výsluchuhlavnéhoobvineného,ktorýbolvtomčasenedosiahnuteľný. Súdprvejinštanciesauvedeným,
osobitne označeným a osobitne uplatňovaným nárokom nezaoberal, nárok na náhradu škody z
uvedeného dôvodu vôbec neskúmal a nezaoberal sa ani vznesenou námietkou premlčacia smerom k
takto formulovanému nároku na náhradu škody. Absencia akéhokoľvek zdôvodnenia žalovaného nároku
spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie a preto odvolací súd i z uvedeného

dôvodu bol nútený napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
V tomto súd prvej inštancie opätovne posúdi nároky na náhradu škody, jednotlivo čiastkovo vymedzené
a čiastkovo uplatňované, pričom v prípade riešenia otázky premlčania bude viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu, ktorý vyslovil, že momentom kedy začína plynúť premlčacia doba pre posúdenie
nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, je moment, kedy zanikli účinky

uznesenia o vznesení obvinenia uznesením prokuratúry o zastavení trestného stíhania zo dňa 30.
06. 2010 právoplatného dňa 10. 07. 2010, nakoľko až týmto rozhodnutím sa ( nezákonné) rozhodnutie
(uznesenie o vznesení obvinenia) zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti. S poukazom na uvedené dôvody
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd rozsudok prvej
inštancie zrušil v celom rozsahu t. j. i v časti výroku o trovách konania, nakoľko sa jedná o výrok závislý

na rozhodnutí vo veci samej. Súd prvej inštancie v rozsudku vo veci samej opätovne vyhodnotí procesný
úspech sporových strán a opätovne rozhodne i o trovách konania.

22. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).