Uznesenie ,
Odmietajúce odvolanie, Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, September 6, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25CoCsp/19/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2219202794
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 09. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2219202794.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členiek:
JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Gabriela Brišková v sporovej veci žalobcu: AKROPOLIS invest, s.r.o.,
IČO: 36 775 525, Mostná 13, Nitra, zast.: AKMB, s.r.o., IČO: 52 360 458, Štefánikova 9, Nitra, proti
žalovanému:A.A.,nar.XX.XX.XXXX,B.XXX,zaúčastiintervenienta:C.D.,nar.XX.XX.XXXX,E.XXXX/
XX, A. F., zast.: Advokátska kancelária Legal Cases s.r.o., IČO: 36 720 097, Alžbetínske námestie 328,

Dunajská Streda, o určenie existencie záložného práva k nehnuteľnosti, na odvolanie intervenienta proti
rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 03.12.2020, č. k. 5Csp/67/2019-298, takto

r o z h o d o l :

Odvolanie intervenienta na strane žalovaného sa odmieta.

Napadnutý rozsudok sa v časti výrokov I až III zrušuje a vec sa v tomto rozsahu vracia súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I), žalovanému priznal nárok na
náhradu 100 % trov konania (výrok II), vyslovil, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku v samostatnom konaní (výrok III) a zrušil uznesenie
Okresného súdu Dunajská Streda z 23.07.2019, č. k. 5Csp/67/2019-100 o nariadenom neodkladnom
opatrení (výrok IV).

Z napadnutého rozsudku je vyplýva, že vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zisti, že na
základe zmluvy o bezúčelovom spotrebnom úvere pre obyvateľstvo č.123301104SU, uzavretej dňa
30.11.2004 medzi OTP Banka Slovensko, a.s., IČO: 31 318 916, sídlo: Štúrova 5, 813 54 Bratislava, ako
pôvodným veriteľom a pôvodným žalovaným 1 (teraz intervenientom) ako dlžníkom poskytol pôvodný

veriteľ dlžníkovi spotrebný úver vo výške 9.958,18 €. Na zabezpečenie úveru bolo zriadené záložné
právo označené v petite žaloby. Dlžník si neplnil svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere voči
pôvodnému veriteľovi riadne a včas. V zmysle čl. VI bod. 2. písm. e) zmluvy o bezúčelovom spotrebnom
úvere pre obyvateľstvo mohla banka pri podstatnom porušení zmluvných povinností vyhlásiť úver za
predčasnesplatnývrátaneúrokovapoplatkov.Žiadendokladosvedčujúcidodržaniezákonnéhopostupu
vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru zo strany postupcu nebol predložený. Pôvodný veriteľ zmluvou

o postúpení pohľadávky z 22.09.2010 postúpil pohľadávku voči dlžníkovi spoločnosti Debt Collector,
s.r.o., IČO: 36 748 919, Mostná 72, 949 01 Nitra, ktorá ju následne zmluvou o postúpení pohľadávky
z 23.09.2010 postúpila na žalobcu. Medzičasom záložný veriteľ začal s výkonom záložného práva
predajom zálohu na dobrovoľnej dražbe, ktorá sa aj uskutočnila. Dlžník následne podal žalobu o platnosť
dražby, ktorej Okresný súd Dunajská Streda vyhovel rozsudkom z 15.01.2015, sp. zn. 7C/405/2010,
potvrdenýmrozsudkomKrajskéhosúduvTrnavezo07.03.2017,sp.zn.26Co/672/2015,aprávoplatným

16.05.2017. Okresný úrad, katastrálny odbor pod číslom konania Z-5479/17 obnovil vlastnícke právo
dlžníka k zálohu. Záložné právo ani ostatné záložné práva v poradí a na nenadväzujúce poznámky všakneobnovil a namiesto toho v konaní X-19/2019 odkázal žalobcu na súd s cieľom vyriešiť podľa neho
spornú otázku existencie záložného práva.

Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka platného v rozhodnom
čase (ďalej len „OZ“), § 39 a § 526 ods. 1 OZ a § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej
len „ZoB“) a uviedol, že účinnosť prejavu vôle voči neprítomnej osobe nastáva od okamihu, keď jej
dôjde. Podľa názoru súdnej praxe a v súlade s teoretickými poznatkami prejav vôle je voči neprítomnej

osobe účinný od okamihu, keď sa dostane do sféry jej dispozície. Situácia sa posudzuje objektívne
a ak sa preukáže, že adresát mal možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, dochádza k pôsobeniu
tohto jednostranného právneho úkonu voči adresátovi bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne
oboznámil. To znamená, že od okamihu, keď mal adresát možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle,
začína plynúť napríklad lehota na prijatie návrhu, v nadväznosti na to môže dôjsť k zániku návrhu, a
to aj v prípade, keď sa adresát vôbec neoboznámil s obsahom prejavu vôle. Pokiaľ nebola vyhlásená

mimoriadna splatnosť úveru, v súlade s ust. § 53 ods. 8 OZ platného v rozhodnom čase, nie je možné
urobiť záver o tom, že by úver bol splatný. V dôsledku toho nedošlo k „zosplatneniu“ pohľadávky pred jej
postúpením bankou na postupníka Debt Collector s.r.o. a nemohlo byť platne postúpené ani na žalobcu.
Poukázal na § 92 ods. 8 ZoB, na dôvodovú správu k tomuto ustanoveniu, ako aj rozhodovaciu činnosť
krajských súdov. Pokiaľ Všeobecná úverová banka a.s. [správne OTP Banka Slovensko, a.s. – pozn.

odvolacieho súdu] postúpila zmluvou z 22.09.2010 predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu
na právneho predchodcu žalobcu, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 ZoB, keďže ku dňu postúpenia
pohľadávky nebol splatný celý úver, banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru vrátane
úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 22.09.2010, ako aj zmluva
o postúpení pohľadávok z 23.09.2010 sú preto neplatnými právnym úkonmi v zmysle § 39 OZ. Preto

v súlade so zásadou, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má, pre nedostatok aktívnej
legitimácie žalobcu v tomto konaní súd prvej inštancie žalobu zamietol.

Žalobca sa voči rozsudku v časti výrokov I až III odvolal z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), f) a

h) Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) a domáhal sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil tak, že žalobe vyhovie. Namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď z
dôvodu nepreukázania upovedomenia dlžníka o postúpení pohľadávky žalobu pre nedostatok aktívnej
vecnej legitimácie zamietol. Žalobca totiž so žalobou predložil aj obe zmluvy o postúpení pohľadávok,
ktoré boli spolu so žalobou dlžníkovi doručené. Dňom doručenia žaloby s prílohami dlžníkovi bolo

postúpenie dlžníkovi s istotou preukázané a notifikačná povinnosť splnená. Procesná aktívna legitimácia
v konaní tak bola preukázaná zmluvami o postúpení pohľadávky. Žalobca odkázal na uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 09.10.2013, sp. zn. 1MCdo/11/2012, z ktorého vyplýva, že v prípade nesplnenia
notifikačnej povinnosti pred podaním žaloby môže byť tento nedostatok zhojený doručením žaloby
spolu so zmluvou o postúpení dlžníkovi. Tým sa dlžníkovi preukáže postúpenie a nastane účinnosť

postúpenia pohľadávky voči nemu. Napriek absencii oznámenia o postúpení pohľadávky dlžníkovi je tak
v tomto prípade žalobca aktívne vecne legitimovaným. Svoje tvrdenie žalobca odvodzuje aj z rozhodnutí
Krajského súdu v Košiciach z 13.02.2020, sp. zn. 2Cob/14/2020 a z 22.03.2017, sp. zn. 11Co/390/2015.
Z priloženého spisu vedeného v konaní o neplatnosť dražby vyplýva, že dlžníkovi boli obe postúpenia
od postupcov oznámené. Navyše už v rámci konania o neplatnosť dražby boli dlžníkovi doručené aj

zmluvy o postúpení pohľadávky. Aj keby súd prvej inštancie nemal za preukázané splnenie notifikačnej
povinnosti postupcov, postúpenie bolo dlžníkovi v rámci konania o neplatnosť dražby preukázané
zmluvami o postúpení. Následne mu bolo postúpenie preukázané zmluvami o postúpení aj v rámci tohto
konania. Niet teda pochýb, že účinky postúpenia voči dlžníkovi nastali a ten si bol a je vedomý, kto je jeho
veriteľom a komu má plniť. Keďže postúpenie pohľadávky bolo dlžníkovi oznámené, prvoinštančný súd

malakceptovaťaktívnuvecnúlegitimáciužalobcubezskúmaniaplatnostizmlúvopostúpenípohľadávky.
Keďže súd prvej inštancie platnosť zmlúv o postúpení preskúmaval, vec nesprávne právne posúdil.
Rozsudok je tak rozhodnutím nezákonným a trpí vadou v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP, pretože je
založený na nesprávnom právnom posúdení veci.

Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie na podklade vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam o tom, že nebolo preukázané splnenie postupu pred vyhlásením úveru za
predčasne splatný v zmysle § 53 ods. 8 OZ. Rozsudok tak trpí vadou v zmysle § 365 ods. 1 písm. f)CSP. Splnenie tohto postupu vyplýva zo spisu vedeného v konaní o neplatnosť dražby, ktorý mal súd
prvej inštancie pripojený k spisu vedenému v tomto konaní. Dodržanie zákonného postupu v zmysle §
53 ods. 9 OZ (vtedajší § 53 ods. 8 OZ) tak bolo preukázané. Žalobca sa domnieva, že by mohlo ísť aj o

inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. d)
CSP, pretože súd prvej inštancie zistil skutkový stav neúplne, keď prehliadol dôkaz v priloženom spise
vedenom v konaní o neplatnosť dražby (t. j. právnu skutočnosť už preukázanú). Pôvodný veriteľ bol
oprávnený pohľadávku v zmysle § 565 OZ „zosplatniť“, keďže bol na to oprávnený zmluvou o úvere,
konkrétne jej čl. VII ods. 2 písm. e) v spojení s čl. VII ods. 1 písm. a). Pred „zosplatnením“ pohľadávky

bol dodržaný formálny postup v zmysle vtedy platného § 53 ods. 8 OZ. Dlžník bol v omeškaní viac ako
tri mesiace, a preto bol výzvou banky ako pôvodného veriteľa zrejme z 01.06.2009 s názvom „výzva
na zaplatenie Vášho záväzku po lehote splatnosti“ doručenou dlžníkovi dňa 10.06.2009 vyzvaný na
uhradenie celej dlžnej časti spolu s upozornením, že ak ju dlžník neuhradí, vyhlási banka ako pôvodný
veriteľ úver za predčasne splatný. Dlžník nič zo svojho dlhu splatného ku dňu doručenia výzvy nezaplatil,
a to ani ku dňu 09.09.2009, teda po skoro viac ako troch mesiacoch od doručenia výzvy dlžníkovi.

Podmienky „zosplatnenia“, a to „zosplatnenie“ až po troch mesiacoch od omeškania so zaplatením
splátky a až po 15 dňoch od doručenia výzvy na zaplatenie splatného dlhu s upozornením, že inak bude
úver „zosplatnený“, boli teda splnené a postup v zmysle § 53 ods. 8 OZ dodržaný. Z vyššie uvedeného
vyplýva aj naplnenie podmienok v zmysle § 92 ods. 8 ZoB, keďže napriek písomnej výzve doručenej
dlžníkovi dňa 10.06.2009, či písomnej výzve so „zosplatnením“ doručenej dlžníkovi dňa 14.06.2009 bol

dlžník ku dňu postúpenia pohľadávky na spoločnosť Debt Collector, s.r.o. dňa 22.09.2010 nepretržite
dlhšie ako 90 dní v omeškaní so splatením časti svojho záväzku. Zmluvy o postúpení sú tak platnými
právnymi úkonmi a žalobca je nepochybne aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby.

Intervenient na strane žalovaného sa voči rozsudku odvolal z dôvodov uvedených v § 365 ods.
1 písm. b) a h) CSP a domáhal sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a priznal mu
náhradu trov konania v postavení žalovaného a tiež v postavení intervenienta v rozsahu 100 %.
V súdnom konaní vystupoval intervenient v dvoch procesných postaveniach. Na začiatku súdneho
konania bol žalovanou stranou (žalovaným 1) a neskôr vystupoval ako intervenient. Intervenient na

strane žalovaného vystupoval v konaní ako žalovaná strana, v ktorom konaní vykonával konkrétne
úkony, zúčastňoval sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu pojednávaní a predkladal písomné
vyjadrenie k žalobe. Až v priebehu konania zobral žalobca voči žalovanému 1 žalobu späť. Z tohto
dôvodu žalovaný 1, keďže mal právny záujem na rozhodnutí v uvedenej veci, vstúpil do konania ako
intervenient na strane žalovaného a aj v tomto procesnom postavení uskutočňoval procesné úkony.

Vzhľadom na úspech žalovanej strany v konaní, či už v procesnom postavení žalovaného 1 a neskôr v
procesnom postavení intervenienta na strane žalovaného, prislúcha mu náhrada trov konania v rozsahu
100 %.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu intervenienta uviedol, že odvolanie treba odmietnuť ako podané
neoprávneným subjektom. Zároveň uvádza, že predmetné odvolanie je tiež podané aj na základe
nesprávnehoprávnehoposúdenia.Náhradatrovkonaniatotižnáležístrane,anieintervenientovi,pričom
v časti konania, kde intervenient bol stranou predmetného konania, mu náhrada trov konania priznaná
bola. Alternatívne navrhol, aby bolo podané odvolanie zamietnuté ako nedôvodné (keďže čiastočná

náhrada trov konania už priznaná bola a zároveň intervenientovi náhrada trov konania neprináleží).
Žiada tiež priznať náhradu trov konania v časti odvolania intervenienta.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.

1 CSP a contrario) skôr, ako pristúpil k meritórnemu preskúmaniu veci, zistil, že odvolanie intervenienta
nepodala oprávnená osoba, v dôsledku čoho je nevyhnutné ho odmietnuť.

Aby sa mohol odvolací súd s odvolaním meritórne zaoberať, musí ho podať oprávnený subjekt.
Odvolanie môže podať v zásade len strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 355 ods.

2 a § 359 CSP). Odvolanie môže podať aj intervenient, ale buď musí so stranou tvoriť nerozlučné
spoločenstvo (§ 360 ods. 1 CSP), alebo sa vyžaduje súhlas strany s podaním odvolania (§ 360 ods.
2 CSP).Pokiaľ ide o prvý prípad, nerozlučné spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom ide o také
spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako

žalobca alebo žalovaný (§ 77 ods. 1 CSP). To, že medzi subjektmi vystupujúcimi na jednej strane ide
o nerozlučné spoločenstvo, musí vyplývať z hmotného práva. Tam, kde hmotné právo neumožňuje, aby
predmet konania bol prejednaný a rozhodnutý samostatne voči každému spoločníkovi, ide o nerozlučné
spoločenstvo (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.01.2019, sp. zn. 5 Cdo 1/2018).

Žalobca sa žalobou domáhal určenia existencie záložného práva, ktoré zaťažuje nehnuteľnosť vo
vlastníctve žalovaného na účely zabezpečenia pohľadávky žalobcu ako právneho nástupcu pôvodného
veriteľa. Intervenient je síce dlžníkom zabezpečenej pohľadávky, no žalobcom tvrdené záložné právo
je vecnoprávneho charakteru, a preto zaväzuje aktuálneho vlastníka zálohu, ktorým je žalovaný.
Inak povedané, tvrdené záložné právo nepredstavuje spoločné právo, ktoré by medzi žalovaným

a intervenientom zakladalo vzťah, z ktorého by boli spoločne a nerozdielne zaviazaní. Hmotné právo
teda nevyžaduje, aby intervenient, ktorý nie je vlastníkom zálohu, vystupoval spolu so žalovaným
ako jej vlastníkom na tej istej strane sporu (v tomto prípade na strane žalovaného). Medzi žalobcom
a intervenientom preto nejde v prejednávanej veci o nerozlučné spoločenstvo.

Je teda zrejmé, že nie sú splnené podmienky stanovené § 360 ods. 1 CSP na to, aby bolo možné
uzavrieť, že intervenient má právo podať odvolanie podľa tohto ustanovenia.

Pokiaľideodruhýprípad,zákonsícenevyžaduje,abyišloonerozlučnéspoločenstvo,alejenevyhnutné,
aby intervenient získal súhlas strany s odvolaním. Pretože žalovaný s odvolaním nesúhlasil, oprávnenie
intervenienta podať odvolanie nemožno vyvodiť ani z § 360 ods. 2 CSP.

Keďže intervenientovi nesvedčí právo podať odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd
jeho odvolanie odmietol [§ 386 písm. b) CSP] ako podané neoprávnenou osobou (výrok I).

Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP),

preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska
vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) bez nariadenia pojednávania, pretože
neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

Vzhľadom na rozsah odvolania, ktoré sa podľa jeho úvodu a odôvodnenia týkalo len výrokov I až

III napadnutého rozsudku, úlohou odvolacieho súdu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie správne
postupoval, keď dospel k záveru, že pohľadávka nebola „zosplatnená“ a že žalobca nepreukázal svoje
postavenie veriteľa uplatnenej pohľadávky, teda svoju aktívnu legitimáciu, a na základe toho (a ďalších
okolností) žalobu zamietol.

Súd prvej inštancie žalobu zamietol v podstate z dôvodu, že žalobou uplatnená pohľadávka bola na
žalobcu postúpená podľa § 39 OZ neplatne, pretože neboli splnené podmienky stanovené v § 53 ods.
8 OZ a následne § 92 ods. 8 ZoB. Pretože žalobca namieta o. i. existenciu tzv. inej vady v konaní [§
365 ods. 1 písm. d) CSP] v podobe nedostatkov v dokazovaní, pre preskúmanie postupu súdu prvej

inštancie a napadnutého rozsudku je podstatné, čo sa rozumie inou vadou v konaní a o ktoré skutkové
zistenie sa právny záver prvoinštančného súdu opiera.

Literatúra i doktrína sa zhodujú v tom, že „inou vadou konania“ uvedenou v § 365 ods. 1 písm. d) CSP sa

rozumie error in procedendo – porušenie ustanovenia zákona upravujúceho konanie od začiatku až do
skončenia. Ako príklady sa uvádzajú nezisťovanie skutočností podstatných pre rozhodnutie, porušenie
ustanovení o vykonávaní jednotlivých dôkazov, nesprávne meritórne rozhodnutie namiesto odmietnutia
alebo zastavenia konania (pozri BAJÁNKOVÁ, J. In: ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., a kol. Občiansky súdnyporiadok. Komentár. Praha : C. H. BECK, 2011, s. 687), nesprávne vyhodnotenie určitej skutočnosti ako
nespornej, prípadne všeobecne známej, a na to nadväzujúce nevykonanie navrhnutého dôkazu (v tomto
smere napríklad Slovenský najvyšší súd, uznesenie sp. zn. Rv 109/41 z 21. novembra 1941, Úradná

zbierka rozhodnutí v občianskych veciach č. 558/1941) alebo nedostatok predpísaných poučení (porov.
DRÁPAL, L., BUREŠ, J., a kol. Občanský soudní řád. II. diel. Komentář. Praha : C. H. BECK, 2009, s.
1918 až 1919).

Pokiaľ ide o dotknutý skutkový záver súdu prvej inštancie, odôvodnenie napadnutého rozsudku v tomto
smere neposkytuje jednoznačnú odpoveď. Kým totiž súd prvej inštancie v odseku 23 napadnutého
rozsudku konštatuje, že „z predložených listinných dôkazov v konaní pod sp. zn. 7C/405/2010 z originálu
spisu postupcu OTP Banka Slovensko a.s., banka len prípisom dňa 09.09.2009 mala oznámiť dlžníčke
vyhlásenie úveru za predčasne splatný a súčasne aj začatie výkonu záložného práva, v ktorej výzve
špecifikovala banka výšku pohľadávky“, vzápätí uzaviera, že „dodržanie zákonného postupu v zmysle

§ 53 ods. 9 [OZ] žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil“. Podobne to je aj v odseku 30 napadnutého
rozsudku, kde súd prvej inštancie uviedol, že „v zmysle čl. VI bod. 2. písm. e) zmluvy o bezúčelovom
spotrebnomúverepreobyvateľstvozabezpečenénehnuteľnosťoumohlabankapripodstatnomporušení
zmluvných povinností vyhlásiť úver za predčasne splatný vrátane úrokov a poplatkov. Banka, tak
mohla urobiť až po predchádzajúcej výzve. Uvedená skutočnosť je zrejmá z toho, že žiaden doklad

osvedčujúci dodržanie zákonného postupu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru zo strany postupcu
nebol predložený.“ Z týchto odsekov nie je jasné, v ktorých skutkových zisteniach videl prvoinštančný
súd nedostatky, ktoré mali znamenať nedodržanie postupu podľa § 53 ods. 8 OZ a aký doklad mu chýbal
na to, aby považoval daný postup za dodržaný. Ak by tým dokladom mala byť predchádzajúca výzva,
s ktorou počíta § 53 ods. 8 OZ, bolo by konštatovanie o tom, že táto chýba, v rozpore s tvrdením žalobcu,

že bola súčasťou spisu so sp. zn. 7C/405/2010, ktorého obsah mal byť predmetom dokazovania súdom
prvej inštancie.

V zápisnici z pojednávania z 03.12.2020 (č. l. 296) súd prvej inštancie poznamenal, že vykonal

dokazovanie oboznámením obsahu „spisu“ so sp. zn. 7C/405/2010.

Hoci je odvolaciemu súdu známe, že v súdnej praxi najmä v rámci prvoinštančného konania sa pomerne
často vyskytujú prípady, keď súdy vykonávajú dokazovanie „obsahom súdneho spisu“, treba zdôrazniť,

že Civilný sporový poriadok takýto postup nepozná. Je síce pravda, že za dôkaz môže slúžiť všetko,
čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných
prostriedkov (§ 187 ods. 1 CSP), ktorých výpočet v § 187 ods. 2 CSP nie je konečný, predsa len
súdny spis nemožno považovať za samostatný dôkazný prostriedok. Súdny spis totiž zahŕňa viaceré
z dôkazných prostriedkov spomenutých v citovanom ustanovení, najmä listiny, či znalecké posudky. Pre

tieto dôkazné prostriedky je predpísaný určitý spôsob ich vykonania (§ 204, § 208 CSP), čo vylučuje, aby
sa dokazovanie „obsahom súdneho spisu“ vykonalo inak. Pretože najväčšiu časť súdneho spisu tvoria
listiny, z hľadiska prejednávanej veci je podstatný postup určený v ustanovení § 204 CSP, ktoré vyžaduje
prečítanie listiny alebo oznámenie jej obsahu (ibaže ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu
konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené). Nie je preto správne

oboznamovať „obsah spisu“, pretože jednak spis nie je jedna listina, ale ho tvorí niekoľko listín, a jednak
nie každá listina v spise je listinný dôkaz. Požiadavka na vykonávanie dokazovania prečítaním alebo
oboznámením obsahu jednotlivej listiny pritom nie je samoúčelná. Predovšetkým umožňuje stranám
spoznať, ktoré listiny zo spisu považuje súd za listinné dôkazy, a ktoré skutkové okolnosti vyplývajúce
z týchto listinných dôkazov bude súd prvej inštancie podľa § 191 ods. 1 CSP vyhodnocovať v rámci

dokazovania. Zároveň umožňuje stranám reagovať, napríklad prednesením ďalších skutkových tvrdení
(§ 150 ods. 1 a ods. 2 CSP), či predložením nových dôkazných návrhov. V každom prípade však to, že
§ 204 CSP od súdu prvej inštancie vyžaduje venovať pozornosť jednotlivým listinným dôkazom a ich
obsahu, slúži aj na to, aby sa v dôsledku nesústredeného postupu súdu minimalizovalo riziko, že sa súd
s nimi neoboznámi dostatočne alebo vôbec, čo by mohlo viesť k neúplným alebo nesprávnym skutkovým

záverom.Ak súd prvej inštancie považoval podmienky § 53 ods. 8 OZ za nedodržané pre nepredloženie listinných
dôkazov o opaku, je v prejednávanej veci potrebné ustáliť, či tieto listinné dôkazy naozaj neboli
predložené alebo označené, alebo ich len prvoinštančný súd prehliadol. Žalobca totiž v odvolaní tvrdí, že

podstatné listinné dôkazy, najmä výzva požadovaná ustanovením § 53 ods. 8 OZ tvoria súčasť súdneho
spisu so sp. zn. 7C/405/2010. Zo zápisnice z pojednávania z 03.12.2020 nevyplýva spôsob, akým súd
prvej inštancie oboznamoval obsah spisu so sp. zn. 7C/405/2010, najmä či prečítal alebo oznámil obsah
listín a ak áno, ktorých. Odvolací súd to nemohol zistiť ani zo zvukového záznamu z tohto procesného
úkonu, ktorý sa má vyhotovovať podľa § 175 ods. 1 CSP, pretože sa mu nepodarilo lokalizovať nosič

dát, na ktorom by bol zvukový záznam o priebehu pojednávania do vyhlásenia rozsudku uschovaný.
Súd prvej inštancie tento nosič dát so zvukovým záznamom v rozpore s § 98 ods. 1 CSP nepripojil
k súdnemu spisu a ani v súdnom spise neurobil poznámku, kde je záznam uložený. Pokiaľ teda ide
o nezhodu medzi tým, čo konštatuje súd prvej inštancie v odôvodnení, a tým, čo tvrdí žalobca, naskytá
sa vysvetlenie, že dokazovanie „spisom“ so sp. zn. 7C/405/2010 nebolo vykonané v súlade s § 204 CSP,
čo mohlo spôsobiť neúplné alebo nesprávne zistenie skutkového stavu.

Odvolacísúdpoznamenáva,ženapriektomu,žesúdprvejinštancienaviacerýchmiestachnapadnutého
rozsudku odkazuje na spis so sp. zn. 7C/405/2010 (dokonca „obsahom“ tohto spisu mal podľa
zápisnice vykonať dokazovanie aj na pojednávaní), tento spis nie je pripojený k súdnemu spisu

vedenému v tunajšej veci a zo zoznamu pripojených spisov, ktorý má tvoriť obsah súdneho spisu
(§ 176 Spravovacieho a kancelárskeho poriadku), vyplýva, že ani pripojený nebol. Na rube č. l. 289
sa po pokyne z 12.10.2020 „pripoj spis 7C/405/2010“ nachádza poznámka z 13.10.2020 „vylúčený
spis 7C/405/2010“. Tunajší spis tak neposkytuje žiadny dôkaz o tom, že k dátumu pojednávania,
na ktorom mal súd prvej inštancie vykonať dokazovanie týmto spisom (03.12.2020), bol tento súdny

spis vôbec pripojený. Tunajší súdny spis neobsahuje ani kópiu častí súdneho spisu so sp. zn.
7C/405/2010, s výnimkou tých, ktoré v odvolacom konaní predložil žalobca. Nielen stranám konania, ale
ani odvolaciemu súdu tak stav tunajšieho súdneho spisu do vydania napadnutého rozsudku neumožňuje
vôbecoveriť,čisúskutkovézáverysúduprvejinštancieochýbajúcichlistinnýchdôkazochlenvýsledkom
pochybení pri hodnotení dôkazov (§ 191 ods. 1 CSP) alebo nevykonania dokazovania vôbec (§ 204

CSP).

Žalobca však vyhotovil fotokópie zo súdneho spisu so sp. zn. 7C/405/2010 v čase, keď doň nahliadal,
a z týchto vyplýva, že sa v ňom nachádzali aj podľa prvoinštančného súdu chýbajúce listinné dôkazy

(najmäajspornávýzva).Odvolacísúdtakdospelkzáveru,žejetuvysokápravdepodobnosťhraničiacas
istotou, že súd prvej inštancie v dôsledku nedodržania procesných predpisov týkajúcich sa vykonávania
dokazovania (najmä § 204 CSP) nevykonal dôkazy potrebné na riadne a úplné zistenie skutkového
stavu, na ktorom založil svoje právne posúdenie spočívajúce v konštatovaní nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu, čím sa dopustil inej vady konania, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci samej. V danom prípade tunajší súdny spis (vrátane chýbajúceho zvukového
záznamu z vykonaného dokazovania) neumožňuje overiť, či súd prvej inštancie vôbec mal vedomosť o
spomenutých listinách v inom súdnom spise a či posudzoval, či má nimi vôbec vykonať dokazovanie, čo
podľa názoru odvolacieho súdu vyústilo aj do porušenia práva žalobcu na spravodlivý proces – práva
účinne sa brániť voči napadnutému rozsudku na základe konkrétne zameraného odvolacieho dôvodu.

Vzhľadom na mieru zlyhania súdu prvej inštancie, nebolo možné, aby odvolací súd naprával nedostatky
doterajšieho konania až v odvolacom konaní, v dôsledku čoho bolo nevyhnutné, aby odvolací súd podľa
§ 389 ods. 1 písm. b) CSP napadnutý rozsudok v časti výroku I a v súvisiacich výrokoch II a III, ktoré

sa týkali náhrady trov konania, zrušil a vec podľa § 391 ods. 3 CSP v tomto rozsahu vrátil súdu prvej
inštancie na nové konanie a nové rozhodnutie (výrok II).

Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní (§ 391 ods. 3 CSP) vychádzať z vyslovených právnych

názorovodvolaciehosúdukspôsobudokazovania,ktorévykonávsúlades§204CSP,aztohtohľadiska
pristúpi aj k posúdeniu bremena tvrdenia a dôkazu a vytvorí stranám priestor na ich unesenie (§ 150
a § 181 CSP). Popritom bude dbať na to, aby bolo pojednávanie zaznamenané (§ 175 ods. 1 CSP)
a aby bol nosič dát so zvukovým záznamom pripojený k súdnemu spisu alebo aby sa v súdnom spiseurobila poznámka, kde je záznam uložený (§ 98 ods. 1 CSP). Následne súd prvej inštancie opätovne po
prípadnom doplnení dokazovania ex offo v tomto spotrebiteľskom spore (§ 295 CSP) zhodnotí všetky
vykonané dôkazy v ich jednotlivosti, ale aj vo vzájomnej súvislosti (§ 191 CSP), a v spojení s nespornými

skutkovými tvrdeniami strán (§ 151 ods. 1 CSP), o ktorých nemá dôvodné pochybnosti (§ 186 ods. 2
CSP), ustáli rozhodný skutkový stav. Takto zistený skutkový stav následne podrobí novému právnemu
posúdeniu podľa § 53 ods. 8 OZ a § 92 ods. 8 ZoB, ale aj z hľadiska uplatniteľnosti judikatúry týkajúcej
sa prejudiciálnych otázok (napríklad R 40/2013), a znova vo veci rozhodne. Svoje závery potom v
novom rozsudku odôvodní spôsobom súladným s § 220 ods. 2 CSP. Zároveň rozhodne aj o trovách

prvoinštančného aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu dovolanie nie je prípustné.