Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, October 20, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/178/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2217214470
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2217214470.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov
JUDr. Daše Kontríkovej a JUDr. Ľubice Bundzelovej, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko,
a.s., Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: F. T., nar. X. T. XXXX, trvale pobytom
N. XXXX/XX, W. Z., o zaplatenie 1.471,33 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda z 9. apríla 2019 č.k. 9Csp/233/2017-238, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal
od žalovaného zaplatenia 1.471,33 eur spolu s úrokom vo výške 28% zo sumy 1.471,33 eur od 28. júna
2017 do zaplatenia; výrokom II. žalovanému nepriznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

Svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie právne ustanovením § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1, 2 z.č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov(ďalej len
ZoSÚ). Vecne dôvodil, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca so žalovaným
uzatvorili dňa 31. augusta 2013 zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb
č. 9831596002, keď obsahom zmluvy bolo zriadenie účtu a zmluva o vydaní a používaní platobnej
karty Maestro s výškou limitu 1000,- eur, zmluva o poskytovaní služieb elektronického bankovníctva,

žiadosť o špecifikáciu služby SMS, notifikácie. Preskúmaním zmluvy súd prvej inštancie zistil, že
poskytnutý úver sa považuje za úver bez úrokov a bez poplatkov, pretože predmetná zmluva uzavretá
medzi účastníkmi je zmluvou spotrebiteľskou formulárovou, keď žalovaný nemal možnosť vopred sa
oboznámiť so zmluvnými podmienkami a zmluva neobsahuje jednu z povinných náležitostí zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a to výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom rôznymi úrokovými

sadzbami spotrebiteľského úveru na účel jeho splatenia. Dodal, že zákonom stanovené presné členenie,
uvedenie počtu termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov predstavuje prehľadné vymedzenie
povinnostídlžníkatak,abysadokázalzorientovaťvosvojichpovinnostiamavyholsasankciámvprípade
neplnenia si povinností. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaná suma predstavuje debetný zostatok titulom
porušenia zmluvy uviedol, že podľa predložených výpisov z účtu za obdobie od 15. novembra 2014
do 31. mája 2017 tjs. do odstúpenia od zmluvy mal za preukázané, že k 31. máju 2016 bol zostatok

1.025,76 eur, k 30. júnu 2016 bol zostatok 1.059,30 eur, k 31. augustu 2016 bol zostatok 1.128,24
eur a k 31. máju 2017 bol zostatok už 1.437,27 eur, keď do tejto doby boli vykonané operácie na
účte predstavujúce účtovanie úrokov. Dodal, že zo všetkých ďalších nezrozumiteľných výpisov až do
zatvorenia účtu vyplýva, že žalovaný s účtom nenakladal a na účte sú účtované len operácie zo strany
žalobcu, ktoré predstavujú úroky a mesačné poplatky a žalobca nepreukázal súdu, z čoho pozostáva
debetnýzostatokkeďokremsvojichtvrdeníanezrozumiteľnýchvýpisovzúčtu,inýdôkaznepredložil.Na

účtežalovanéhobolpreukázanýdebetnýzostatokanáslednepotom,čoúčetnevyužíval,ďalejúmyselne
boli účtované žalobcom len debetné položky označené vo výpise z účtu. Žalobca nepreukázal, že byžalovaný prečerpal peňažné prostriedky do žalovanej výšky a že týmto konaním vznikli predpoklady
na odstúpenie od zmluvy. Žalobca tvrdil, že debetný zostatok predstavuje sumu istiny a sankčných
úrokov a úrokov z omeškania mesačných poplatkov, ktorý bol vypočítaný v sadzbe 28% ročne odo dňa

odstúpenia od zmluvy 28. júna 2017. Takéto tvrdenie je v rozpore s § 121 ods. 3 OZ a preto nevzniklo
žalobcovi právo na ďalšie úroky z omeškania. Žalobca ani v časti príslušenstva neuniesol dôkazné
bremeno. Žalobca teda nepreukázal, že by žalovaný skutočne dlhoval požadovanú sumu a nepreukázal,
z čoho táto suma pozostáva. Súd prvej inštancie dôvodil, že žalobca ako banka mal byť motivovaný k
tomu, aby podnikal určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní

úveru dlžníkom a nemal by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac úmyselne pripisovať na účet
dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania, rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto
správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo Zákona o
ochrane spotrebiteľa. Žalobca už vyše štyroch rokov od 29. mája 2015 od žalovaného žiadne peniaze
nevybral, žalovaný úver nesplácal a banka nepodnikla žiadne kroky, aby zisťovala, čo je príčinou
nesplácania úveru. V závere súd prvej inštancie poukázal na zmätočné výpisy z účtu a dodal, že po

časovo náročnom spočítavaní zistil, že žalovaný skutočne čerpal finančné prostriedky vo výške 2.889,83
eur a vrátil 3.084,42 eur, teda o 194,59 eur viac. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 z.č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a žalovanému nárok na náhradu trov konania
nepriznal, lebo mu žiadne nevznikli.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Dôvodil, že s
argumentmi súdu prvej inštancie uvedenými v napadnutom rozhodnutí sa nestotožňuje, keď rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP)
a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§
365 ods. 1 písm. f) CSP). K formulárovej povahe zmluvy uviedol, že klient preštudovanie zmluvnej

dokumentácie a súhlas s ňou potvrdil svojim podpisom na zmluve, t.j. preukázateľne sa oboznámil so
zmluvnou dokumentáciou upravujúcou daný zmluvný vzťah. Aj z hľadiska formy je právny úkon uzavretý
prostredníctvom formulárovej predtlače, keď takýto spôsob nie je právom zakázaný a samotné použitie
formulára nemôže automaticky znamenať, že spotrebiteľ sa s jeho obsahom neoboznámil alebo s jeho
obsahom nesúhlasil. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k.

43Co/37/2018-185 z 20. decembra 2018, Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/190/2018 z 15. novembra
2018 a sp. zn. 5Co/241/2018 z 11. decembra 2018. K náležitostiam zmluvy uviedol, že zmluva o
spotrebiteľskom úvere - povolené prečerpanie na účte z 3. marca 2014 je svojou povahou zmluvou o
spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorej obligatórne náležitosti sú upravené v § 10
ods. 1 ZoSÚ a nie v § 9 ods. 2. K nároku žalobcu na poplatky a úroky uviedol, že v zmysle § 31 ods. 2

Zákona o platobných službách poskytovateľ platobných služieb poskytuje platobné služby používateľovi
platobných služieb na základe zmluvy o poskytnutí jednorazovej platobnej služby alebo rámcovej zmluvy
a v zmysle § 31 ods. 4 sú neoddeliteľnou súčasťou rámcovej zmluvy obchodné podmienky o poskytovaní
právnych služieb a v zmysle ods. 5 písm. d) rámcová zmluva obsahuje o.i. informácie o poplatkoch a
úrokoch. Zákon o platobných službách výslovne nestanovuje, že poplatky za poskytovanie platobných

služieb musia byť individuálne dojednané. Ohľadom nároku žalobcu na účtovanie poplatkov poukázal
na čl. 4 ods. 2 zmluvy o účte, v zmysle ktorého je banka oprávnená zúčtovať poplatky podľa sadzobníka
poplatkov banky v platnom znení a všetky takéto poplatky účtovať na ťarchu účtu zriadeného na základe
zmluvy, ktorého sa poskytnutie produktu týka. K nároku žalobcu na úroky uviedol, že na základe zmluvy
o bežnom účte, zmluvy o spotrebiteľskom úvere - povolené prečerpanie a príslušných VOP rozlišuje

tri režimy debetného úročenia a to a) sadzbu úroku 19,9% ročne vyplývajúcu zo zmluvy o povolenom
prečerpaní, b) úrok z omeškania 8% z čiastky, ktorou žalovaný prekročil limit povoleného prečerpania,
c) sadzba úroku 28% platná pre nepovolené prečerpanie. Zákon nevyžaduje uvedenie úrokovej sadzby,
preto zamietnutie nároku na úrok je nedôvodné. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského
súdu Košice sp. zn. 5Co/190/2018 z 15. novembra 2018 a sp. zn. 5Co/241/2018 z 11. decembra 2018,

rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5Co/140/2018 z 19. decembra 2018, rozhodnutie Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41Co/39/2018 z 23. januára 2019 a sp. zn. 43Co/4/2018-54 z 27. marca
2018, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 23Co/130/2017 zo 14. mája 2018. Dodal, že
pokiaľ je možnosť účtovať poplatky, môže nastať stav, že žalovaný sa dostane do stavu nepovoleného
prečerpania na účte, teda do stavu, kedy jeho účet má záporný zostatok len v dôsledku účtovania

poplatkov. Mal za to, že nie je dôvodné nepriznanie úrokov a poplatkov. Navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a vyhovel žalobe v celom rozsahu a žalobcovi priznal
náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania.3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362

ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím

ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

5. Z obsahu nejasného odôvodnenia napadnutého rozsudku možno vyvodiť, že súd prvej inštancie
zrejme mienil založiť svoje rozhodnutie na právnom názore o absencii obligatórnych náležitostí zmluvy

( § 9 ods.2 písm.k/ ZoSÚ), v dôsledku ktorej považoval úver za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods.
1 ZoSÚ) a na neunesení dôkazného bremena žalobcom.

6.Podľa§220ods.2CSPvodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosažalobcadomáhal,akéskutočnosti
tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a

aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.

7. Zákon (CSP) venuje zvýšenú pozornosť odôvodneniu súdneho rozhodnutia, normovaním jeho
obsahovýchnáležitostí.Ideonávodčomáodôvodnenierozhodnutiasúduobsahovať,keďžemávýznam
z hľadiska prostriedku kontroly správnosti rozhodnutia, a to zo strán sporu, ako i súdu vyššej inštancie,
ktorý ho bude preskúmavať, ale aj zo strany verejnosti.

8. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach
(oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu.

9. V odôvodnení rozhodnutia má súd náležite vysvetliť, ako sa vysporiadal s rozhodujúcimi a zistenými
skutočnosťami a na akom základe prijal právne závery. Preto ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie

nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol,
prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
(rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 226/03).

10. Odvolací súd po preskúmaní veci, s poukazom na vyššie uvedené, dospel k záveru, že rozsudok

súdu prvej inštancie je arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený, v niektorých častiach protirečivý. Súd
v rámci právneho posúdenia v odôvodnení rozhodnutia by mal nielen vysvetliť, prečo určité zákonné
ustanovenie použil, ale zároveň tiež obsah použitého zákonného predpisu vyložiť a to predovšetkým v
tom zmysle, aby bol stranami pochopený. Súd prvej inštancie pri odôvodnení napadnutého rozhodnutia
pochybil, ak z jeho obsahu nie je zrejmé, akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil, z ktorých skutočností

vychádzal.

11. Nedostatky odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie mali za následok, že napadnuté rozhodnutie
nespĺňapožiadavkyobsiahnutévustanovenív§220CSP.Zdôvodu,žerozhodnutiesúduprvejinštancie
postráda náležitú argumentáciu, vecnú i právnu, teda absentuje argumentačný základ, ktorý by mohol

odvolací súd preskúmať a preto bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na nové konanie a rozhodnutie.12.Odvolacísúdsanestotožnilsozáveromsúduprvejinštancie,žezmluvajebezúročnáabezpoplatkov
pretože neobsahuje údaje o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V tomto
smere poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa

22.februára 2018, v ktorom sa konštatuje, že eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia
zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k
záveru,ževzmluváchuzatváranýchpodľazákonač.129/2010Z.z.nemožnooddodávateľovžiadať,aby
v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne
vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). (Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z.

uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia
eurokonformného výkladu potrebné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka
úveru zahrňuje. Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy
k dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je
konštantná) pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby. Dovolací súd v súvislosti s tým poznamenáva,
že aj v zmysle rozsudku Európskeho súdneho dvora zo dňa 9.novembra 2018 vo veci C-42/15 zmluva o

úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme
amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny (viď bod
53 Rozsudku). Podrobné informácie o vnútornej skladbe anuitnej splátky podáva veriteľ na žiadosť
spotrebiteľa, a to bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy a vo forme amortizačnej tabuľky
(bod 53 Rozsudku). Vychádzajúc z účelu Smernice, právnych záverov vyjadrených v Rozsudku, účelu §

9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. a čiastkových právnych záverov vyjadrených vyššie dovolací
súd uzatvára, že predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva
o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej
ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. hovorí o výške, počte,
termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým

neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom
a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné
poplatky.) Ale najmä dáva do pozornosti súdu prvej inštancie, že sa jedná o zmluvu o bežnom účte s
umožnením prekročenia.

13. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu ako i pre usmernenie súdu prvej inštancie odvolací
súd považuje za podstatné uviesť nasledovné: Z obsahu spisu vyplýva, že žalobu žalobca odôvodnil
tým, že so žalovanou uzatvorili dňa 31. augusta 2013 zmluvu č. 9831596002 nazvanú, ako zmluvu o
spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb (ďalej len zmluvu), na základe ktorej žalobca
pre žalovaného zriadil a viedol účet. Poukázal na ustanovenia tejto zmluvy, ktoré žalobcu oprávňovali

účtovať za poskytovanie produktov a služieb na ťarchu účtu poplatky podľa aktuálneho sadzobníka
poplatkov. Žalovaný v zmysle bodu 3.8 VOP bol povinný mať na účte dostatok finančných prostriedkov,
postačujúcich na vykonanie požadovaných transakcií, splátok úveru, poskytnutého bankou, na poplatky
v zmysle Sadzobníka a akýchkoľvek ďalších finančných záväzkov voči banke. Vzhľadom na porušenie
uvedenej zmluvnej povinnosti tým, že sa žalovaný na účte dostal do nepovoleného prečerpania, žalobca

účet zatvoril a pred zatvorením účtu vykonal dňa 27.júna 2017 internú účtovnú transakciu, kedy debetný
zostatok na účte klienta previedol na svoj vnútorný pohľadávkový účet. Žalobca uviedol špecifikáciu
žalovanej sumy len ako rozdiel medzi debetom a kreditom (č.l.40), čo ponechal súd prvej inštancie bez
povšimnutia, teda nie je zrejmé o akých nárokoch žalobcu konal a rozhodoval.

14. Podľa § 708 ods.1 z.č. 519/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“), zmluvou o bežnom účte
sa zaväzuje banka zriadiť od určitej doby na určitú menu bežný účet pre jeho majiteľa.

15. Podľa § 710 ObZ, ak je v zmluve určené, že banka vykoná do určitej sumy príkazy na platby, aj keď
nemá na to potrebné peňažné prostriedky na účte, spravujú sa práva a povinnosti strán pri uskutočnení

týchto platieb zmluvou o úvere (§ 497 a nasl.).

16. Podľa § 497 ObZ, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho
prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a zaplatiť úroky.

17. Podľa § 502 ObZ od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v
dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak
úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujúbanky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné
podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške.

18. Podľa § 18 ods.1, 2 a 3 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, ak ide o zmluvu o
otvorení bežného účtu a existuje možnosť, že sa spotrebiteľovi umožní prekročenie, veriteľ je povinný
informovať spotrebiteľa pravidelne v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné
spotrebiteľovi o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru, podmienkach, ktoré upravujú jej uplatňovanie,
indexe alebo referenčnej sadzbe, ktorá sa vzťahuje na pôvodnú úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru,

sankciách, úrokoch z omeškania a poplatkoch za toto prekročenie a podmienkach, za ktorých sa tieto
poplatky môžu meniť (1). Ak ide o prekročenie, ktoré trvá viac ako jeden mesiac, veriteľ bezodkladne
informuje spotrebiteľa písomne alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi o
a) prekročení,
b) výške prekročenej čiastky,
c) úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru,

d) akýchkoľvek uplatniteľných sankciách, poplatkoch alebo úrokoch z omeškania,
e) iných možnostiach riešenia tohto prekročenia vrátane ponuky iných úverových produktov (2).
Na prekročenie sa vzťahujú ustanovenia o najvyššej prípustnej výške odplaty podľa Občianskeho
zákonníka (3).

19. Podľa bodu 3.12 VOP (č.l. 42) „Nepovolené prečerpanie.“ Pri zúčtovaní úrokov, poplatkov,
operácií prostredníctvom platobný kariet, opravnom zúčtovaní, uplatnení zrážkovej danie, v prípadoch
dohodnutýchmedzibankouaklientomakoajvinýchprípadochmôžedôjsťknepovolenémuprečerpaniu
bežného účtu. Nepovolené prečerpanie je automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom banka umožňuje
majiteľovi účtu nakladať s peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na bežnom účte.

Ak nepovolené prečerpanie nastane, musí ho majiteľ účtu bez zbytočného odkladu vyrovnať. Po dobu
nepovolenéhoprečerpaniajemajiteľúčtupovinnýplatiťzprekročenejčiastkyúrokvypočítanýnazáklade
úrokovej sadzby /Úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu“.

20. Základnou spornou otázkou sa javí byť či žalobcom vo VOP osobitne dojednaný inštitút tzv.

nepovoleného prečerpania, ktorý mohol vzniknúť tým, že žalobca môže zaťažiť účet poplatkami a
niektorými inými debetnými položkami, odôvodňuje žalobou uplatnený nárok.

21. Podľa odvolacieho súdu ustanovenie VOP týkajúce sa nepovoleného prečerpania nie je takou
dohodou, akú predpokladá § 710 ObZ. Citované ustanovenie sa totiž netýka len zaťaženia účtu

žalovaného výbermi v hotovosti a realizovanými platobnými príkazmi v prospech iných osôb, ale
umožňuje žalobcovi zaťažiť tento účet aj pohľadávkami z titulu úrokov, poplatkov a podobne, teda
pohľadávkami, ktoré celkom zjavne vznikajú len medzi žalobcom a žalovanou. Citované ustanovenia
sú navyše svojím obsahom nejasné. Na jednej strane tieto ustanovenia navodzujú dojem, že má ísť o
tzv. prekročenie v zmysle § 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, teda o osobitnú

formu spotrebiteľského úveru. Cit. ust. VOP umožňuje vznik nepovoleného prečerpania aj zúčtovaním
napr. úrokov, poplatkov alebo opravného zúčtovania, čo celkom zreteľne nie je „disponovanie peňažnými
prostriedkami“ dlžníkom, spotrebiteľom. Okrem toho podstatou prekročenia je práve to, že veriteľ
„umožní“ dlžníkovi takéto čerpanie (disponovanie), teda že dispozícia dlžníka je výkonom jeho práva
voči veriteľovi, ktoré mu veriteľ priznal (umožnil). Inak povedané, v prípade prekročenia v zmysle § 2

písm. f) zák. č. 129/2010 Z. z. ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzavretú však v konkludentnej forme
(veriteľ fakticky umožní uvedené dispozície). Tomu však odporujú citované ustanovenia obchodných
podmienok, ktoré hovoria, že každé nepovolené prečerpanie je porušením zmluvných povinností
dlžníka.Nepovolenéprečerpanietedazjavneanisámžalobcanepovažujezavýkonpráva,ktoréžalobca
dal dlžníkovi, majiteľovi účtu, čím je ale vylúčená kvalifikácia tohto ustanovenia ako prekročenia v zmysle

§ 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z. z.

22. Pokiaľ žalobca zaťaží bežný účet tými peňažnými prostriedkami, ktoré skutočne na základe príkazu
majiteľa účtu vyplatil tretej osobe alebo majiteľovi účtu na iný účet alebo v hotovosti, ide o prípad
predpokladaný v § 710 ObZ a takýto vzťah možno kvalifikovať ako vzťah úverový. Pokiaľ však žalobca

zaťažuje účet napríklad poplatkami, úrokmi alebo splátkami iných úverov, nejde o prípad § 710 ObZ a
tieto nároky nie sú nárokmi z úveru v pravom slova zmysle, keďže žalobca tu nikomu žiadne peňažné
prostriedky neposkytuje.23. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú zmluvu o bežnom účte ako spotrebiteľskú zmluvu v
zmysle § 52 ods. 1 OZ, keď ide štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi žalobcom ako veriteľom
a žalovaným ako spotrebiteľom, pričom v časti prečerpania prostriedkov na účte je zároveň zmluvou o

spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie mal správne
pristúpiť k prieskumu, či medzi stranami došlo k platnému uzavretiu zmluvy o povolenom prečerpaní
obsahujúcej všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Výklad a aplikácia §
11 zákona o spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona o
spotrebiteľských úveroch.

24. Pre spotrebiteľský úver sa v zákone o spotrebiteľských úveroch z hľadiska formálnych náležitostí
vyžaduje písomná forma zmluvy a obsahové náležitosti zmluvy sú vymedzené v § 9 ods. 2 (resp. § 10
ods. 1) zákona o spotrebiteľských úveroch. Ustanovenie § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch
vymedzuje prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ide vlastne o špeciálnu právnu
úpravu absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových

náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutnými
podstatnými obsahovými náležitosťami zmluvy. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo
vzťahu k esenciálnym, teda k podstatným obsahovým náležitostiam zmluvy. Pokiaľ zmluva uzatvorená
medzi účastníkmi niektorú z náležitostí vymenovaných v § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch
neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver

sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Uvedený výklad zodpovedá zmyslu a účelu zákona o
spotrebiteľských úveroch V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na § 54 ods. 2 OZ, podľa ktorého
v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Tento výklad dopadá aj na zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle citovaného zákona s poukazom
na § 1 ods. 8 zákona o spotrebiteľských úveroch kde je vyjadrená subsidiarita Občianskeho zákonníka,

ako aj subsidiarita osobitných predpisov.

25. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza
ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a

lepšiu dostupnosť právnych služieb a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne
cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu
pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený,
pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom
právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to

formou obmedzenia autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania
materiálneho právneho štátu nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov
princípom ochrany tej osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej
prezentovaný skutkový stav.

26. Práve z vyššie uvedeného dôvodu bol prijatý zákon o spotrebiteľských úveroch a ustanovil osobitné
náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej
nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru
a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce
pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti zákonodarca v prospech

ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval
bezúročnosťou a bezpoplatnosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým
spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu. Medzi takéto ustanovenia nepochybne patrí uvedenie
konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch).

27. Rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého článok 10
ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto
smernice sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako
jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť

vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, odvolací súd poznamenáva, že aj napriek tejto
skutočnosti musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovo-právnom vzťahu. Pokiaľ ide o
odkaz žalobcu na VOP a poukaz na rozhodnutie súdneho dvora C-42/2015 je potrebné konštatovať, že
i v tomto rozhodnutí sa konštatuje, že Smernica 2008/48/ES nebráni tomu, aby členský štát vo svojejvnútroštátnej právnej úprave stanovil na jednej strane, že zmluva o úvere patrí do pôsobnosti tejto
smernice a musí byť podpísaná zmluvnými stranami a na druhej strane, že táto požiadavka podpísania
savzťahujenavšetkynáležitostítejtozmluvy.Tujepotrebnépoukázaťnato,žezákonospotrebiteľských

úveroch v ustanovení § 9 presne špecifikuje podstatné náležitostí zmluvy, z čoho vyplýva, že tieto
náležitostí musia byť i podpísané účastníkmi zmluvy. Teda v prípade, že by tieto náležitostí zmluvy boli
obsiahnuté vo všeobecných obchodných podmienkach, minimálne je potrebné, aby tieto boli účastníkmi
zmluvy i podpísané.

28. V tomto smere odvolací súd pripomína závery Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I ÚS
3512/11 cit.: „Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba
od obchodních smluv mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat
ujednání technického a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často
nepřehledné, složitě formulované a malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro
spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například

rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v
právním vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní ochranu.“

29. Určujúcim východiskom v súdenej veci je spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu medzi
sporovými stranami. Nadväzne je podstatné, že na predmetnú zmluvu sa vzťahuje právny režim zákona

o spotrebiteľských úveroch, ktorý v § 10 ods. 1 zakotvuje požiadavku obligatórnych náležitostí takéhoto
typu zmluvy (zmluvy o povolenom prečerpaní); okrem iného musí obsahovať dojednanie o úrokoch a
poplatkoch. Z daného hľadiska je irelevantná úprava týkajúca sa vo všeobecnosti platobných služieb,
na ktorú poukazuje odvolateľ. Ide tu o vyjadrenie zásady prednosti špeciálneho právneho predpisu (o
spotrebiteľských úveroch) pred všeobecným právnym predpisom (o platobných službách). K odvolacej

námietke, že zákon o platobných službách neustanovuje povinnosť individuálne dojednať poplatky,
odvolací súd poukazuje na to, že uvedený zákon nepredstavuje špeciálnu úpravu vo vzťahu k normám
spotrebiteľského práva, ktorá by vylučovala aplikáciu spotrebiteľskej ochrany (na ktorej je založená
požiadavka individuálneho dojednania zásadných zmluvných ustanovení, medzi ktoré nepochybne
poplatky i úroky patria). Navyše zákon o platobných službách sa nedotýka zmluvného úroku.

30. Zo žalobcom predloženej zmluvy o osobnom účte je nepochybné, že v nej nie sú uvedené žiadne
individuálne dojednania o povolení prečerpania, ani individuálne dojednania o poplatkoch a úrokoch
a že žalobca v konaní nepreukázal, že by žalovaného v čase zriadenia bežného účtu, či poskytnutia
prečerpania písomne vopred informoval o akýchkoľvek konkrétnych podmienkach, za ktorých mu bolo

poskytnutéprečerpanienaúčte(ovýškeúrokuapoplatkoch).Vprípadespotrebiteľskejzmluvy,avtomto
prípade zmluva o osobnom účte bola posúdená ako spotrebiteľská zmluva, žalobca si môže účtovať
len úroky, ktoré boli zmluvnými stranami v spotrebiteľskej zmluve individuálne dojednané, čo v danom
prípade nemožno považovať za splnené, ak uvedený nárok žalobca odvodzoval výlučne od priložených
VOP a sadzobníka poplatkov. Hoci žalobcom predložené VOP upravujú otázku tzv. „nepovoleného

prečerpania“ v ust. čl. 3.12 VOP, žalobca upravuje stav, ak „nastane“ nepovolené prečerpanie účtu a
pre takýto prípad upravuje tzv. „úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu“, ktorý má zodpovedať debetnej
úrokovej sadzbe vyhlasovanej žalobcom, treba opakovane, ako je uvedené vyššie zdôrazniť, že žalobca
so žalovaným nemal uzavretý žiaden zmluvný vzťah o prečerpaní (existencii možnosti prekročenia)
vlastných peňažných prostriedkov na bežnom účte žalovaného. Zákonná úprava pojem „nepovolené

prečerpanie“ nepoužíva a odvolací súd predpokladá, že žalobca týmto slovným spojením mienil označiť
priebežné nesplácanie, či nedodržiavanie požiadavky banky na priebežné znižovanie záporného salda
účtu klienta).

31. V danom prípade žalobca so žalovaným nemal uzavretý žiaden zmluvný vzťah právne relevantným

spôsobom o prečerpaní (existencii možnosti prekročenia) peňažných prostriedkov na bežnom účte
žalovaného, či už z hľadiska výšky prečerpania, spôsobu splácania prečerpania ako aj iných podmienok
súvisiacich s poskytovaním takejto služby bankou.

32. Aj § 18 zák. č. 129/2010 Z z., na ktoré poukazuje žalobca v odvolaní, pre poskytnutie „prekročenia“

predpokladá a vyžaduje (......„a existuje možnosť“.....) zmluvné dojednanie medzi klientom a bankou o
tom, že spotrebiteľovi banka umožní prekročenie (.....ak ide o zmluvu o otvorení bežného účtu a „existuje
možnosť“, že sa spotrebiteľovi umožní prekročenie..........). Uvedené ustanovenie nemožno vykladať
tak, že spotrebiteľovi (klientovi) bez toho, aby bol vopred informovaný a bez toho, aby klient prejavilvážny záujem a svoju vôľu právne relevantným spôsobom o poskytovanie služby prečerpania na účte
(prekročenia), ktorého je majiteľom, za konkrétnych podmienok (čo do limitu prekročenia, úročenia, a
pod.), aby banka umožnila prekročenie a až následne spotrebiteľovi (klientovi) oznamovala informácie

s tým súvisiace (či už formou výpisov z účtu a pod.).

33. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods.
1 písm. b/ CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

34. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, postupujúc v súlade s prejednacou
zásadou civilného sporového konania, na základe vykonaného dokazovania vyhodnotiť dôkazy, posúdiť
uplatnený nárok žalobcu podľa relevantných ustanovení ZoSÚ. Pri písomnom vyhotovení súdneho
rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho
súdu, postupovať v súlade s ustanovením § 220 CSP a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové

zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol (pozn. vrátane rozhodnutia o trovách
konania). Svoj právny záver zdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali
do úvahy a stranám konania musí dať odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie
konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07). Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby

odôvodnenierozsudkubolopresvedčivésuvedenímskutočností,ktorépovažovalzapreukázanéaktoré
nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne
posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami
strán sporu.

35. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania (§
396 ods. 3 CSP).

36. Senát odvolacieho súdu toto uznesenie prijal pomerom hlasov 3 : 0 (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien
a doplnení; § 393 ods. 2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).