Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, October 26, 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/172/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5919200195
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Brňák
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:5919200195.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne U. M., bývajúcej v M. O. U., I. XXXX/X, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou JUDr. Stopka, JUDr. Cisarík s.r.o., so sídlom Potočná 2835/1A, Čadca, IČO:
36 866 849, proti žalovanej TIME OUT Plus, s.r.o., so sídlom Panenská 8, Bratislava, IČO: 35 790
580, zastúpenej JUDr. Máriou Karcolovou, advokátkou so sídlom, Panenská 8, Bratislava, o určenie
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a iné, vedenom na Okresnom súde Bratislava III

pod sp. zn. 23Cpr/2/2019, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 22. marca
2022 sp. zn. 8CoPr/1/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie odmieta.

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Bratislava III (ďalej len „súd prvej inštancie") rozsudkom z 29. júna 2021, č. k.
23Cpr/2/2019-80 určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobkyni dňa 17.01.2019 je
neplatné, v časti o určenie, že pracovný pomer žalobkyne k žalovanej založený pracovnou zmluvou z
29.04.2015 trvá, žalobu zamietol a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania.
1.1 V odôvodnení poukázal, že dňa 28.04.2015 žalobkyňa ako zamestnanec a žalovaná ako
zamestnávateľ uzavreli pracovnú zmluvu, podľa ktorej žalobkyňa dňa 01.05.2015 nastúpila do práce ako

pracovníčka detského kútika nachádzajúceho sa v AUPARKU Žilina. Dohodnutý druh práce zahŕňal aj
zabezpečenie riadneho a bezpečného peňažného hotovostného styku so zákazníkmi zamestnávateľa
v prevádzkarni detského kútika, ako aj plnenie si zamestnávateľom uložených povinností súvisiacich
s účtovným vedením hotovostnej pokladne. Dňa 17.01.2019 žalovaná odovzdala žalobkyni oznámenie
o okamžitom skončení pracovného pomeru pre opakované závažné porušenie pracovnej disciplíny.
Žalobkyňa najskôr odmietla oznámenie prevziať, následne sa v ten istý deň vrátila do sídla žalovanej,

okamžité skončenie pracovného pomeru prevzala, čo potvrdila svojím podpisom a podpisom zároveň
potvrdila, že súhlasí so skončením pracovného pomeru.
1.2 Po právnej stránke zistený skutkový stav prvoinštančný súd posúdil podľa § 68 ods. 1 a 2, § 70,
§ 79 ods. 1, ods. 4 Zákonníka práce (ďalej len ,,ZP") a podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka
(ďalej len ,,OZ") a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Mal za to, že okamžité skončenie
pracovného pomeru neobsahuje konkrétne vymedzenie skutku, nie je zrejmé kedy a koľkokrát sa

žalobkyňa dopustila vytýkaného porušenia pracovnej disciplíny spočívajúceho v ponechaní si hotovosti
od zákazníka, nevydaní dokladu z registračnej pokladne a nepodpísaní dokladu o prevzatí dieťaťa
z detského kútika. Tým dospel k záveru, že neboli splnené predpoklady na okamžité skončenie
pracovného pomeru, preto žalobe na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
vyhovel.
1.3 Ďalej konštatoval, že žalobkyňa dňa 17.01.2019 oznámila žalovanej, že súhlasí so skončením

pracovného pomeru, teda netrvala na tom, aby ju ďalej zamestnávala a keďže so žalovanou neuzavrela
inú dohodu platí, že jej pracovný pomer sa skončil dňom 17.01.2019. Právny úkon žalobkyne súdvyhodnotil ako platný. V konaní nebola preukázaná taká skutočnosť, ktorá by spôsobovala jeho
neplatnosť. Žalobkyňa nekonala pod žiadnym donútením a pokiaľ tvrdila, že okamžité skončenie
pracovného pomeru podpísala pod nátlakom, neuviedla v čom mal tento nátlak spočívať. Skutočnosť, že

sa vrátila do sídla žalovanej, svedčí o tom, že mala čas si premyslieť svoje konanie a konala slobodne.
Svojím úkonom je viazaná a bez dohody so žalovanou nebolo možné súhlas so skončením pracovného
pomeru odvolať. Dodatočné oznámenie právneho zástupcu žalobkyne z 28.01.2019, že trvá na tom, že
jej pracovný pomer pokračuje a žiada o prideľovanie práce, bolo irelevantné. Z týchto dôvodov zamietol
návrh žalobkyne na určenie, že pracovný pomer trvá.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd") na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 22. marca
2022, sp. zn. 8CoPr/1/2022 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zamietnutia určenia, že
pracovný pomer trvá zmenil tak, že určil trvanie pracovného pomeru žalobkyne so žalovanou a žalobkyni
priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania.
2.1 Poukázal, že žalobkyňa dňa 17.01.2019 odmietla prevziať okamžité skončenie pracovného pomeru,

čím nastali právne účinky doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru. V danom prípade
bolo právoplatne rozhodnuté, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobkyni žalovanou
dňa 17.01.2019 je neplatné. Správne preto súd prvej inštancie zisťoval, či žalobkyňa trvá na tom,
aby ju žalovaná ďalej zamestnávala. Z výpovede žalobkyne bolo preukázané, že dňa 17.01.2019 sa
s kolegyňou dostavili do sídla žalovanej, aby podpísali dodatok k zmluve a hneď im bolo predložené

okamžité skončenie pracovného pomeru, nesúhlasili s jeho podpísaním. Následne volali právnikovi,
ktorý im povedal, že potrebujú okamžité skončenie pracovného pomeru, aby vedeli čo je jeho
predmetom, aby sa mohli obrátiť na súd. Oznámenie im bolo dané pod podmienkou, že uvedú, že
súhlasia s okamžitým skončením pracovného pomeru. Neboli im ponúknuté dohody. Podľa žalovanej
ale odmietnutím prevzatia okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyňou nastala fikcia jeho

doručeniaatýmbolapreňuvecuzavretá,následnejejžalobkyňazavolala,žesiprídezobraťoznámenie.
Za návrh na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru zo strany žalobkyne považuje prejav jej
vôle ukončiť pracovný pomer.
2.2 Odvolací súd po zopakovaní dokazovania, ohľadne vyhlásenia žalobkyne dňa 17.01.2019 o tom,
že súhlasí so skončením pracovného pomeru, dospel k odlišným skutkovým záverom ako súd prvej

inštancie. Podľa odvolacieho súdu, z výpovede žalobkyne ako aj z jej listu z 28.01.2019 vyplýva
súhlas s okamžitým skončením pracovného pomeru. Tento právny úkon žalobkyne však nemal žiaden
relevantný vplyv na právne účinky okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré nastali už skôr,
a to odmietnutím jeho prevzatia žalobkyňou. Zo zistení tiež vyplýva, že žalovaná v čase prevzatia
oznámenia žalobkyňou neodstúpila od svojho prejavu vôle okamžite skončiť pracovný pomer so

súhlasom žalobkyne a naďalej trvala na svojom prejave okamžite pracovný pomer skončiť. K právne
účinnému skončeniupracovnéhopomerudohodouvčaseprevzatiaoznámeniažalobkyňoutaknedošlo.
Dodatočný súhlas žalobkyne s okamžitým skončením pracovného pomeru uskutočnený po tom, ako
žalovanou už účinne došlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, nebolo možné posúdiť
ani ako prijatie návrhu žalovanej na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru. Žalovaná

neumožnila žalobkyni uzavrieť dohodu o skončení pracovného pomeru. Jej prejav vôle smeroval
jedine k jednostranného ukončeniu pracovného pomeru. Ak by aj žalovaná dala žalobkyni návrh na
uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru, tento by zanikol odmietnutím prevzatia okamžitého
skončenia pracovného pomeru žalobkyňou, ktorým okamihom nastali jeho právne účinky. Odvolací súd
tak dospel k záveru, že prejav vôle žalobkyne skončiť pracovný pomer možno posúdiť jedine ako jej

nový návrh na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru. Odvolací súd potom skutkovo ustálil,
že žalobkyňa následne svoj návrh na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru odvolala tým, že
dňa28.01.2019oznámilažalovanej,žetrvánapokračovanípracovnéhopomeruažiadalaoprideľovanie
práce.
2.3 Pokiaľ žalovaná v liste z 05.02.2019 akceptovala návrh žalobkyne na skončenie pracovného

pomeru dohodou k 17.01.2019, tento návrh nemal účinky včasnej akceptácie, pretože bol žalobkyňou
ešte skôr odvolaný. Prejav vôle žalovanej možno považovať za nový návrh na uzavretie dohody, ku
ktorému žalobkyňa nepristúpila, keďže podala žalobu, ktorou sa domáhala aj určenia ďalšieho trvania
pracovného pomeru. Ak by aj posúdil odvolací súd súhlas žalobkyne so skončením pracovného pomeru
ako oznámenie, že netrvá na ďalšom zamestnávaní ako ho posúdil súd prvej inštancie, žalobkyňa bola

oprávnená predmetný prejav vôle až do vyhlásenia rozhodnutia súdu zmeniť. Nepreukázaním uzavretia
kvalifikovanej dohody o skončení pracovného pomeru a trvaním žalobkyne na ďalšom zamestnávaní,
sa pracovný pomer žalobkyne neskončil, a naďalej trvá.3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj ,,dovolateľka") dovolanie, ktorého
prípustnosť vyvodzovala z § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.
3.1. K prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP dovolateľka namietala, že odvolací súd

nerešpektoval viazanosť rozsahom a dôvodmi odvolania, keďže žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že
oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru podpísala pod nátlakom, teda neplatne.
Žalobkyňa navrhla vypočuť svedkyňu, inú argumentáciu neuplatnila. Odvolací súd v danom smere
nekonal, ale vymyslel právnu argumentáciu zameranú na právne prekvalifikovanie právnych úkonov
sporových strán viažucich sa na skončenie pracovného pomeru a vec potom posúdil tak, že jej vôľa

skončiť pracovný pomer zanikla fikciou doručenia. Oznámenia žalobkyni a jej následne vyjadrený súhlas
považoval nový návrh žalobkyne na skončenie pracovného pomeru, ktorý údajne nebol zo strany
zamestnávateľa prijatý. Súd sa nezaoberal otázkou, či tento údajný návrh žalobkyne neodsúhlasila.
Nakoľko ani len nenaznačil, akú skutočnosť, resp. argument považuje v tomto prípade za podstatnú,
neumožnil jej, aby poukázala na svoje konanie, ktorým navrhnuté skončenie pracovného pomeru
žalobkyňou akceptovala a ktorým s ňou uzavrela dohodu o skončení pracovného pomeru konkludentne.

Opísaný postup odvolacieho súdu jej znemožnil uplatňovať procesné práva a založil porušenie práva
na spravodlivý proces.
3.2. Podľa žalobkyne odvolací súd týmto konal nad rámec svojej právomoci, jeho postup mal zrejme
nahradiť procesný útok žalobkyne, čo je z hľadiska ochrany práv protistrany neprípustné. Odvolací súd
porušil i zásadu rovnosti strán, a to tým, že sa nezaoberal posúdením konania z jej strany. Nesprávny

postup súdu sa prejavil v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktorý zároveň znamená
porušenieústavouzaručenýchprocesnýchpráv,atonajmäprávanapredvídateľnosťrozhodnutia,práva
na zachovanie rovnosti strán, práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia a práva na relevantné konanie
súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae. Napokon dovolateľka
namietala nevykonanie ňou navrhovaných dôkazov v odvolacom konaní, pričom odvolací súd konal

nezákonne i tým, že vytvoril a pripustil novoty, ktoré nespĺňali podmienky podľa § 366 CSP.
3.3. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP dovolateľka vymedzila dve
právne otázky: ,,či neplatnosťou okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou z dôvodu
formálne nedostatočného vymedzenia skutku, zanikla fikciou doručenia tohto oznámenia žalobkyni,
vôľa žalovanej skončiť pracovný pomer so žalobkyňou alebo trvala ďalej?" a ,,či stanovením, že fikciou

doručenia neplatného oznámenia o skončení pracovného pomeru žalobkyne by sa považovala aj vôľa
žalovanej skončiť tento pracovný pomer za zaniknutú, nedošlo v danom prípade k uzavretiu dohody o
skončení pracovného pomeru žalobkyne konkludentne?"
3.4. K prvej otázke žalovaná poukázala, že nesprávnosť právneho posúdenia spočíva v opomenutí, že
ak je právny úkon okamžitého skončenia pracovného pomeru od počiatku neplatný, nemôže následne

zaniknúť. Oznámenie o skončení pracovného pomeru je teda potrebné považovať za platný prejav vôle
skončiť pracovný pomer so žalobkyňou s okamžitou účinnosťou. Odvolací súd tak mal prejav jej vôle
skončiť pracovný pomer formou okamžitého skončenia pracovného pomeru, posúdiť ako právny úkon
vyjadrený slovami a celkové vyjadrenie tejto vôle ako právny úkon vyjadrený inak než slovami. Odvolací
súd následne neprihliadol na jej vôľu a nesprávne rozhodol, že súhlas žalobkyne na predmetnom

oznámení o okamžitom skončení pracovného pomeru nie je možné považovať za akceptáciu návrhu
na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru, ale je považovaný za nový návrh tejto dohody
učinený žalobkyňou. Odvolací súd mal dospieť k právnemu záveru, že medzi stranami sporu došlo k
platnému uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru.
3.5. K druhej položenej otázke žalovaná poukázala, že odvolací súd v dôsledku nesprávneho právneho

posúdenia rozhodol, že k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru nedošlo, pričom mal dospieť
k záveru, že k uzavretiu predmetnej dohody došlo konkludentne.
3.6. Dovolateľka záverom navrhla zmeniť napadnutý rozsudok odvolacieho súdu tak, že dovolací
súd určí, že pracovný pomer žalobkyne netrvá a neprizná žalobkyni nárok na náhradu trov konania,
alternatívne zruší rozsudok odvolacieho súdu a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a prizná

jej nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
4. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie odmietnuť, resp. zamietnuť a žiadala priznať
trovy dovolacieho konania. Poukázala, že z dovolacieho petitu je zrejmé, že dovolateľka sa stotožňuje
so závermi súdov a namieta len priznanie resp. nepriznanie trov konania žalobkyni, pričom jeho dôvody
následne obsahujú tvrdenia, ktoré rozhodnutie spochybňujú. Dovolanie preto považuje za chaotické a

právne irelevantné.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení,
že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a
dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP)
rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných bodoch.

6. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na
opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom
konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka
posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,
patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017,
8Cdo/99/2017).

7. Dovolanie aj za účinnosti Civilného sporového poriadku treba považovať za mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné
postavenie. Dovolanie ani podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním" a dovolací súd nesmie
byťvnímanýakotretiainštancia,vrámcikonaniaktorejbybolomožnépreskúmaťakékoľvekrozhodnutie
odvolacieho súdu (rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013,
5Cdo/275/2013, 7Cdo/92/2012).

8. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty
strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res
iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a
dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť

už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad
(3Cdo/42/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/163/2017, 8Cdo/73/2017). Ak by najvyšší súd bez ohľadu na
prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na
opačnej procesnej strane (rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 172/03).

9. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje
prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421
CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací

súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím
dôvodom.

10. Dovolací súd v prvom rade uvádza, že hoci dovolateľka navrhla zmeniť napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu tak, že dovolací súd určí, že pracovný pomer žalobkyne trvá, z obsahu dovolania

ako aj z alternatívne navrhnutého dovolacieho petitu so žiadosťou, aby dovolací súd zrušil rozsudok
odvolacieho súdu a vec vrátil na ďalšie konanie, dovolací súd aplikujúc § 124 ods. 1 CSP ustálil, že
dovolateľka sa domáhala zamietnutia žaloby v časti o určenie, že pracovný pomer žalobkyne trvá,
alternatívne zrušenia rozsudku odvolacieho súdu v tejto časti a vrátenia veci na ďalšie konanie.

Dovolanie podľa § 420 písm. f/ CSP

11. Z dovolania žalovanej vyplýva namietanie nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku,
nesprávne právne posúdenie, nedostatky v procese dokazovania, opomenutie odvolacieho súdu jeho
viazanosťou rozsahom odvolania a odvolacích dôvodov, porušenie zásady rovnosti strán a práva na

predvídateľnosť rozhodnutia a nesprávne pripustenie novôt v odvolacom konaní.

12. V súvislosti len so „všeobecnou" námietkou dovolateľky o nepreskúmateľnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu dovolací súd uvádza, že podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu

podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom
vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci
podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí
dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosťtýchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07).
V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii
odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl.

46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd
by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie
musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na
jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako
závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť

prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07,
I. ÚS 402/08).

13. Dovolací súd k tvrdenej vade nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako prvé
zdôrazňuje, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca
spätosť rozsudku odvolacieho súdu s rozsudkom súdu prvej inštancie vytvára ich kompletizujúcu

jednotu. Rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku
súdu prvej inštancie.
13.1. Vychádzajúc z bodov 12. a 13. odôvodnenia napadnutého rozsudku, odvolací súd dospel k
záverom, podľa ktorých žalovaná nemohla so žalobkyňou uzavrieť dohodu o skončení pracovného
pomeru, pretože jej prejav vôle od začiatku smeroval jedine k jednostranného ukončeniu pracovného

pomeru okamžitým skončením z jej strany, čo nemohol zmeniť ani neskorší súhlas žalobkyne so
skončením pracovného pomeru pri prevzatí oznámenia o skončení pracovného pomeru, ktoré okamžité
skončenie pracovného pomeru najskôr odmietla prevziať, pretože žalovaná od svojho prvotného prejavu
vôle okamžite skončiť pracovný pomer neodstúpila a naďalej na ňom trvala. Aj následné úkony žalovanej
spojené so skončením pracovného pomeru so žalobkyňou boli podľa odvolacieho súdu dôsledkom

skutočnosti, že pracovný pomer so žalobkyňou považovala za okamžite skončený. Odvolací súd sa
v následných bodoch 14. a 15. odôvodnenia rozsudku vysporiadal i s prejavmi vôle žalobkyne, ktorá
sa mala dňa 17.01.2019 opätovne dostaviť do sídla žalovanej, kde podpísala Oznámenie o skončení
pracovného pomeru a dňa 28.01.2019 oznámila žalovanej, že jej pracovný pomer trvá i naďalej, ako aj
s následným prejavom vôle žalovanej, obsiahnutom v liste zo dňa 05.02.2019.

14. Odvolací súd zreteľne vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o odvolaní, jeho postup
vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím súdu prvej inštancie nemožno považovať za
neodôvodnený, pričom odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu má všetky náležitosti v zmysle §
393 CSP. Za procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací

súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne
uspokojivým spôsobom.

15. Dovolací súd k námietke prekvapivosti rozsudku odvolacieho súdu konštatuje, že v danom
prípade nejde o prekvapivé rozhodnutie v zmysle § 382 CSP. V rozhodovacej praxi najvyššieho

súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím" rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd, na rozdiel od
súdu prvej inštancie, za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral,
resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvej inštancie. Prekvapivým je rozhodnutie
odvolacieho súdu „nečakane" založené na iných právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvej
inštancie (3Cdo/102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvej inštancie

„nečakane" založené nepredvídateľne na iných „nových" dôvodoch, než na ktorých založil svoje
rozhodnutiesúdprvejinštancie,pričomstranasporuvdanejprocesnejsituáciinemalamožnosťnamietať
ne/správnosť „nového" právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní (5Cdo/46/2011). V danom
prípade ale rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie nevyznieva ani
prekvapujúco, ani nečakane, keď odvolací súd postupom podľa § 382 CSP vyzval strany na vyjadrenie k

možnému použitiu § 60 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci neboli použité
a sú pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Z odôvodnenia rozhodnutí súdov vyplýva, že oba posudzovali
účinnosť prejavov vôle oboch sporových strán, avšak svoje rozhodnutia založili na odlišných skutkových
záveroch.

16. Dovolateľka tvrdila, že v danom prípade prichádza do úvahy aj porušenie práva na rovnosť strán
sporu, ku ktorej námietke dovolací súd uvádza, že rovnosť pred súdom je výrazom rovnosti strán
civilného konania. Rovnosť pred zákonom a rovnosť pred súdom znamenajú rovnaké postavenie
procesných strán pri aplikácii hmotných aj procesných predpisov ktorýmkoľvek súdom voči každejstrane sporu. Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných
podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o právach a povinnostiach ktorých rozhoduje
civilný súd (ÚS 43/95). O tom, ako v tom-ktorom prípade prebiehalo civilné konanie, usudzuje dovolací

súd na podklade spisu (3Cdo/888/2015, 3Cdo/156/2016). Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že
súdy porušili zásadu rovnosti strán sporu. Nielen z komunikácie súdov s procesnými stranami, ale tiež z
obsahu spisu ako celku vyplýva, že súd prvej inštancie im vytvoril rovnakú možnosť vyjadriť sa k veci. Z
ničohonemožnovyvodiť,žebynarušilichprocesnúrovnosť(žebyniektorúznich„procesnepreferoval").
Za prejav porušenia zásady rovnosti strán/účastníkov civilného konania nemožno považovať to, že súd

nevykonal niektorý zo stranou navrhnutých dôkazov, keď je na úvahe súdu ktorý z navrhnutých dôkazov
vykoná, ani to, že sa nestotožnil s argumentáciou dovolateľky. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k
záveru, že dovolateľka neopodstatnene namietala porušenie zásady rovnosti strán sporu.

17. Argument dovolateľky o opomenutí odvolacieho súdu, že je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania,
pri poukázaní len na to, že žalobkyňa v odvolaní tvrdila len to, že oznámenie o okamžitom skončení

pracovného pomeru podpísala pod nátlakom, teda neplatne a inú argumentáciu neuplatnila, bez
ďalšieho relevantného neobstojí. Žalobkyňa v odvolaní poukázala na bod 32. odôvodnenia rozsudku
súdu prvej inštancie, v ktorom súd prvej inštancie poukázal na to, že dňa 17.01.2019 oznámila žalovanej,
že súhlasí so skončením pracovného pomeru, teda netrvala na tom, aby ju žalovaná ďalej zamestnávala
a keďže neuzavreli inú dohodu, platí, že jej pracovný pomer sa skončil týmto dňom. Žalobkyňa zároveň

v odvolaní namietla, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy jej výzvu zo dňa 28.01.2019, z obsahu
ktorej vyplýva, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na pokračovaní
pracovného pomeru. Neobstoja preto výhrady žalovanej v dovolaní, že odvolací súd sa zaoberal
argumentmi, ktoré neboli obsahom odvolania.

18. K námietkam ohľadne dokazovania dovolací súd uvádza, že podľa svojej judikatúry nie je
dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP tvrdenie o nedostatočne
zistenom skutkovom stave, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne
vyhodnotenie niektorého dôkazu (4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Dovolateľka
nenamietala nevykonanie takého dôkazu odvolacím súdom, ktorý by zároveň mohol mať vplyv na

posúdenie skutkového stavu, nakoľko iba takúto skutočnosť možno kvalifikovať ako porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (III. ÚS 332/09). Pokiaľ žalovaná
poukazovala na nevykonanie dôkazu, ktorý navrhovala, súd prvej inštancie sa s tým v bode 18.
odôvodnenia rozsudku vysporiadal.

19. Dovolací súd upriamuje pozornosť tiež na to, že tvrdenia žalovanej o nesprávnom právnom
posúdení zisteného skutkového stavu, v zásade nemožno právne kvalifikovať ako dovolací dôvod podľa
§ 420 písm. f/ CSP, pokiaľ nedosahujú intenzitu nepreskúmateľnosti, t. j. vadu, ktorá neumožňuje
dovolaciemu súdu pochopiť spôsob, akým nižšie súdy dospeli k svojim právnym záverom. Dovolateľka
v danej súvislosti namietala nesprávnu aplikáciu práva, keď mala za to, že odvolací súd dospel k

nesprávnym právnym záverom o účinkoch Oznámenia o skončení pracovného pomeru zo 17.01.2019.
Podľa dovolacieho súdu ale odvolací súd účinky, ktoré dal z jednotlivých prejavov vôle vedúcim
k skončeniu pracovného pomeru sporových strán odôvodnil ústavne konformným spôsobom, t.j.
dostatočne, umožňujúc pochopiť spôsob ich právneho posúdenia.

20. K námietke pripustenia novôt v rozpore s § 366 CSP dovolací súd konštatuje, že žalobkyňa už v
žalobe poukazovala na výzvu zo dňa 28.01.2019, ktorú v konaní predložila žalovaná. Súd prvej inštancie
ustálil, že z právneho úkonu žalobkyne zo dňa 17.01.2017 vyplýva, že netrvala na tom, aby ju žalovaná
ďalej zamestnávala, a keďže strany sporu neuzavreli inú dohodu, platí, že pracovný pomer sa skončil
týmto dňom. Následne súd prvej inštancie vyhodnotil dodatočné oznámenie žalobkyne z 28.01.2019 ako

irelevantné. Naproti tomu odvolací súd po odvolacom pojednávaní a zopakovaní dokazovania dospel k
záveru, že žalobkyňa dôvodne namietala, že konajúci súd nesprávne právne vec posúdil, keď považoval
jej oznámenie z 28.01.2019 za irelevantné a pri rozhodovaní na neho neprihliadol. Z uvedeného potom
vyplýva, že oba súdy vychádzali z rovnakých dôkazov a tvrdení, ale dospeli z nich k odlišným skutkovým
záverom, pričom odvolací súd postupoval podľa § 384 ods. 1 CSP a nariadil pojednávanie. Vzhľadom

na to neobstojí ani daná dovolacia námietka žalovanej.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP21. Podľa názoru dovolateľky je dovolanie prípustné aj podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, pre nesprávne
vyriešenie ňou koncipovaných právnych otázok (pozri bod 3.3.).

22. Dovolací súd upriamuje pozornosť na to, že aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421
ods. 1 písm. b/ CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Právnym posúdením veci je aplikácia
práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu
príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho
vzťahu. Z § 421 ods. 1 CSP vyplýva, že otázkou relevantnou pre prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia môže byť len otázka právna (hmotnoprávna alebo procesnoprávna, ktorej vyriešenie viedlo
k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu) a nie otázka skutková. Riešenie
skutkovej otázky je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v
procese dokazovania; to znamená, že pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové okolnosti významné
napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný,
čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej

alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec a pod. Na
rozdiel od toho riešenie právnej otázky prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom
súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej
obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až
po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre

aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad. Ak v dovolaní vymedzená otázka - ktorú
má podľa dovolateľa posudzovať vo svojom rozhodnutí dovolací súd - nie je právnou otázkou, ale
predstavujeskutkovúotázku,niejesplnenázákonnápodmienkaprípustnostidovolaniauvedenáv §421
ods. 1 CSP a takúto otázku nie je dovolací súd oprávnený vo svojom rozhodnutí riešiť (3Cdo/218/2017,
3Cdo/27/2019, 4Cdo/172/2017, 4Cdo/148/2018, 8Cdo/144/2018).

23. Podľa dovolacieho súdu potom, otázky položené dovolateľkou nie sú otázkami právnymi, ale
skutkovými, keďže sú naviazané na proces dokazovania a preukazovania skutkového stavu, a teda
takto dovolateľkou vymedzené právne otázky nie sú relevantné z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b/
CSP. V rozsahu dovolateľkou nastolených otázok odvolací súd formuloval svoje skutkové zistenia na

základe vyjadrení sporových strán a listinných dôkazov tak, že prejav vôle žalovanej smeroval jedine k
jednostranného ukončeniu pracovného pomeru, a v prípade následného konania žalobkyne išlo o nový
návrh na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru, ktorý ale následne dňa 28.01.2019 odvolala
oznámením, že trvá na pokračovaní pracovného pomeru a žiada o ďalšie prideľovanie práce, čím potom
akceptácia návrhu žalobkyne žalovanou listom z 05.02.2019 nemala účinky včasnej akceptácie návrhu.

Odvolací súd preto právny vzťah strán sporu posúdil ako trvajúci pracovnoprávny pomer. Inak povedané
právne významné okolnosti, od ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu (§ 421 ods. 1 CSP)
záviseli od skutkového substrátu, ktorého individuálny obsah limitoval aj záver o tom, či došlo žalovanou
k včasnému prijatiu návrhu žalobkyne na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru.
24. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší súd dovolanie žalovanej odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP

(v časti namietaných procesných vád konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP), a vo zvyšku podľa § 447
písm. f/ CSP bez toho, aby skúmal vecnú správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.

25. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní
neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.