Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, September 28, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/73/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114208562
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2114208562.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov

Mgr. Jozefa Mačeja a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. X. septembra XXXX,
trvalebytomC.D.XXX,zastúpenáadvokátom:JUDr.DaliborPavelka,sosídlomPribinova46,Hlohovec,
proti žalovanej: E. F., nar. XX. septembra XXXX, trvale bytom C. XXX, zastúpená splnomocnencom:
AK Šranko s.r.o., so sídlom Mostová 29, Nitra, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Trnava z 31. mája 2021, č.k. 8C/66/2014-352, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., III. a IV. potvrdzuje a vo
výroku II. ruší a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala

určenia vlastníctva k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k. ú. C. D., zapísanej na LV č. XXX ako stavba –
rodinný dom, súp. č. XXX na parc. č. 445/178 v podiele 1/3 a k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k. ú. C.
D., zapísaná na LV č. XXX ako stavba – prístavba k rodinnému domu, súp. č. XXX na parc. č. 445/179
v podiele 1; výrokom II. žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %;
výrokom III. priznal štátu voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania súdom priznaného znalečného
v rozsahu 100 % a výrokom IV. priznal znalcovi voči žalobcovi nárok na zaplatenie znalečného v rozsahu
100 %. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil vecne tak, že po vykonanom dokazovaní

výsluchom strán, výsluchom svedkov, znaleckým dokazovaním, oboznámením sa s listinnými dôkazmi
(kúpnou zmluvou, rozhodnutím Správy katastra o povolení vkladu) mal za preukázané, že žalobkyňa
a žalovaná sa ešte v roku 2013 dohodli na bezodplatnom prevode spoluvlastníckych podielov na
rodinnom dome a prístavbe vo vlastníctve žalobkyne na žalovanú, napokon sa dohodli na uzavretí
kúpnej zmluvy za 1,- euro, pričom medzi stranami sporu zostalo sporné, z akého dôvodu sa rozhodli
uzavrieť kúpnu a nie darovaciu zmluvu. Žalobkyňa a žalovaná mali v čase, keď sa dohodli na prevode
vlastníckeho práva dobré vzťahy a bývali spoločne v rodinnom dome s prístavbou, následne došlo

k zhoršeniu vzťahov, pričom každá zo strán vinní druhú stranu. Žalobkyňa sa v konaní pôvodne
domáhala vrátenia daru na základe uzavretej kúpnej zmluvy ako simulovaného právneho úkonu,
následne súd prvej inštancie uznesením zo 7. mája 2014 č.k. 8C/66/2014-21 pripustiť zmenu žaloby na
žalobu na určenie vlastníckeho práva. Žalobkyňa dôvodila, že kúpnu zmluvu nepodpísala. Na základe
kúpnej zmluvy došlo k prevodu vlastníckeho práva k spoluvlastníckym podielom na nehnuteľnostiach
na žalovanú. Medzi stranami bolo sporné, či došlo k podpisu kúpnej zmluvy žalobkyňou, keď žalobkyňa
tvrdila, že v čase kedy malo dôjsť k uzavretiu zmluvy, žalobkyňa podpísala zmluvu, o ktorej si myslí,

že to bola zmluva na prepis elektriny. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa bola v predmetnom
období overiť svoj podpis na obecnom úrade, pričom vyjadrenia strán sporu i svedkov sa rôznia
v okolnostiach podpisu zmluvy, ako aj v okolnostiach overenia podpisu žalobkyne. Keď žalobkyňa
uviedla, že na obecnom úrade jej pri overení podpisu nepovedali, že ide o kúpnu zmluvu na prepisdomu a zo znaleckého posudku po doplnení vyplýva, že podpis na zmluve je pravdepodobne podpisom
žalobkyne. Súd prvej inštancie v konaní skúmal existenciu naliehavého právneho záujmu a dospel
k záveru, že samotná skutočnosť, že žalobkyňa tvrdí, že je vlastníčkou nehnuteľnosti, pričom na liste

vlastníctva je ako vlastníčka zapísaná žalovaná, zakladá naliehavý právny záujem. Súd prvej inštancie
následne posúdil žalobu vo veci samej a dospel k záveru, že táto je nedôvodná, a preto ju výrokom I.
zamietol. Mal totiž za preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovanou bola uzavretá kúpna zmluva, na
základe ktorej došlo k prevodu vlastníckeho práva na žalovanú, pričom zmluvu podpísala aj samotná
žalobkyňa. K uvedenému záveru súd dospel na základe znaleckého dokazovania, výsluchu svedkov,

ako aj samotných vyjadrení žalobkyne. Zo znaleckého dokazovania po doplnení pôvodného znaleckého
posudku vyplynulo, že podpis na kúpnej zmluve pravdepodobne je podpisom žalobkyne. Súd vzal pri
rozhodovaní do úvahy námietky žalobkyne, že rozporuje podpis na plnomocenstvách predložených
žalovanou, avšak zo znaleckého posudku vyplýva, že znalkyňa porovnávala jednotlivé sporné podpisy
(na kúpnej zmluve a plnomocenstvách) medzi sebou a následne ich porovnávala s iným porovnávacím
materiálom, ktorý mala k dispozícii. Nedostatky porovnávacieho materiálu nie je možné pripísať na

ťarchu žalovanej. Zo svedeckých výpovedí rovnako vyplynulo, že žalobkyňa kúpnu zmluvu podpísala.
Hocisasvedeckévýpovedevjednotlivýchokolnostiachrôznia,čomožnopripísaťodstupučasu,zkaždej
výpovede vyplýva, že žalobkyňa kúpnu zmluvu podpísala, resp. zo žiadnej výpovede súdu nevyplýva,
že by žalobkyňa zmluvu nepodpísala. Z výpovede svedkyne F. G. vyplýva, že táto overila podpis na
kúpnej zmluve, podpis čistého hárku papiera svedkyňa rozporuje. Z výpovede svedka H. H. vyplýva,

že žalobkyňa bola na obecnom úrade za účelom overenia podpisu na kúpnej zmluve a videl ako
žalobkyňa kúpnu zmluvu podpísala. Uvedený záver vyplýva aj z vyjadrení a návrhov žalobkyne, ktorá
sa návrhom na začatie konania najskôr domáhala vrátenia daru na základe uzavretej kúpnej zmluvy
a až následne uvádzala, že k uzavretiu zmluvy nedošlo. Rovnako uvádzala, že mala záujem kúpnu
zmluvu uzavrieť, podpisovala nejakú zmluvu, o ktorej nevie čo bolo jej obsahom, overovala podpis

na obecnom úrade, pričom pri overení podpisu jej pracovníčka povedala, že ide o kúpnu zmluvu.
Tvrdenia žalobkyne týkajúce sa podpisu čistého listu na obecnom úrade, neboli v konaní preukázané.
Žalobkyňa nenavrhla na preukázanie týchto tvrdení žiadne dôkazy a zo žiadnych vykonaných dôkazov
táto skutočnosť nevyplynula. Naopak zo svedeckej výpovede F. G. vyplýva, že toto tvrdenie žalobkyne
niejepravdivé.Súdposúdilvšetkydôkazyjednotlivoavovzájomnýchsúvislostiachadospelkzáveru,že

žalobkyňa podpísala kúpnu zmluvu, na základe ktorej došlo k prevodu vlastníckeho práva na žalobkyňu.
Právne svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil § 80 písm. c) z. č. 66/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (ďalej len „OSP“) účinného v čase podania žaloby a § 588 z. č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej len „OZ“). Rozhodnutie o trovách konania právne odôvodnil § 255, § 262 ods. 1, 2 a
§ 257 z.č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Dospel k záveru, že žalobkyňa je

povinnánahradiťžalovanejnáhradutrovkonaniavcelomrozsahu,keďnezistildôvodyhodnéosobitného
zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania. Taktiež považoval za dôvodné v zmysle § 259 CSP uložiť
povinnosť na zaplatenie trov štátu a trov znalečného v konaní neúspešnej žalobkyni.

Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Právne
dôvodila, len že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP). Uviedla, že po zmene žaloby sa domáhala určenia, že je
podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností, keď žalobu odôvodňovala tým, že zmluvu nikdy neuzavrela
ani nepodpísala. Žalobkyňa mala pochybnosti o pravosti jej podpisu na kúpnej zmluve, ako i pochybnosti

o vyhotovení osvedčovacej doložky na kúpnej zmluve. Jej pochybnostiam prisvedčovala i skutočnosť, že
akoprvémalikúpnuzmluvunaObecnomúradeHornéOtrokovcepodpísaťdňa13.mája2013žalobkyňa
a žalovaná a ďalší účastník kúpnej zmluvy E. F. mal podľa osvedčovacej doložky túto podpísať až dňa
10. júna 2013. Chronologicky je však osvedčovacia doložka E. F. vyhotovená ako prvá, kúpna zmluva
pritom mala byť ním podpísaná až 10. júna 2013, teda 3 dni potom, ako správa katastra povolila vklad

vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Za nemenej významnú považuje skutočnosť, že žalovaná
tvrdila, že zmluvu podpísal ako prvý jej otec E. F. a až následne došlo k podpisu žalobkyne. Svedok
E. F. vo svojej výpovedi uviedol, že kúpnu zmluvu podpisoval až potom, čo ju podpísala žalobkyňa
a žalovaná. Žalobkyňa namietala, že v znaleckom posudku č. 18/2016 znalkyňa skonštatovala, že
skúmaný podpis na kúpnej zmluve nie je pravým podpisom žalobkyne. Po zabezpečení originálu

kúpnej zmluvy a osvedčovacej knihy súdom, bolo znalkyni uložené, aby opätovne preskúmala pravosť
podpisu žalobkyne. Ako porovnávanie slúžili podpisy na plnomocenstvách, ktoré mala žalobkyňa udeliť
advokátovi I. F. J. a pokiaľ má žalobkyňa vedomosť, I. F. J. bol zástupcom žalovanej z čoho vyplýva,
že znalkyňa porovnávala podpisy, ktorých posúdenie predstavovalo predbežnú otázku za účelomposúdenia platnosti kúpnej zmluvy s podpismi, ktoré žalobkyňa obdobne, ako tomu bolo v prípade
podpisu na kúpnej zmluve, nikdy nevyhotovila, pričom znalkyňa práve z porovnania týchto podpisov
usúdila, že podpis žalobkyne na kúpnej zmluve je pravdepodobne pravý. Poukazuje na zmätočnosť

doplnenia znaleckého posudku, nakoľko v ňom znalkyňa skonštatovala, že podpisy pravdepodobne
vyhotovila pisateľka, od ktorej boli predložené ukážky podpisov, t.j. žalobkyňa. Žalobkyňa však znalkyni
nikdy nepredkladala ukážku podpisu na originály kúpnej zmluvy, ktorým nikdy nedisponovala, ani ukážky
podpisov na plnomocenstvách, o ktorých žalobkyňa nemala žiadnu vedomosť, keďže poprela, že by
takéto plnomocenstvá I. J. udelila, a preto predloženie ukážok na plnomocenstvách musela zabezpečiť

žalovaná. Žalobkyňa má za to, že doplnenie znaleckého posudku nebolo spôsobilé zmeniť skutkový
stav ustálený v Posudku č. 18/2016, kde znalkyňa uviedla, že skúmaný podpis pravdepodobne nie je
pravým podpisom žalobkyne. Dodala, že súd neuveril tvrdeniu žalobkyne, že kúpnu zmluvu nepodpísala
s poukazom na to, že sama uviedla, že mala vôľu previesť vlastnícke právo k spoluvlastníckym
podielom na nehnuteľnostiach v prospech žalovanej a sama uviedla, že nejakú zmluvu podpisovala.
Žalobkyňa však zároveň tvrdila, že prevod vlastníckeho právo v prospech žalovanej mienila realizovať

len za podmienky, že v zmluve bude v prospech žalobkyni zakotvené vecné bremeno, spočívajúce
v práve doživotného bývania a užívania nehnuteľností a zároveň záväzok, že žalovaná žalobkyňu
doopatruje. Žalobkyňa by tak nikdy žiadnu zmluvu, kde by nebola táto podmienka zakomponovaná,
nepodpísala. A preto samotná vôľa žalobkyne previesť vlastnícke právo k jej spoluvlastníckym podielom
na nehnuteľnostiach v prospech žalovanej nie je samo o sebe dôkazom o tom, že žalobkyňa aj reálne

podpísala kúpnu zmluvu, ktorá je posudzovaná v tomto konaní. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a určil, že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností
nachádzajúcich sa v okrese Hlohovec, obec C. D., kat. úz. C. D., a to nehnuteľnosti zapísané na LV
č. XXXX, stavba, rodinný dom so súpisným číslom XXX, postavený na parc. č. 445/178 v podiele 1/3
vzhľadom k celku a nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX, stavba, prístavba k rodinnému domu so

súpisným číslom XXX, postavená na parc. č. 445/179 v podiele 1/2 vzhľadom k celku a žalobkyňa má
vočižalovanejnároknanáhradutrovkonaniavrozsahu100%aštátmávočižalovanejnároknanáhradu
trov konania a znalec má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania. Žiadala, že pre prípad, že by
odvolací súd vyhodnotil podané odvolanie ako nedôvodné, nepriznať náhradu trov konania žalovanej,
a to s poukazom na § 257 CSP. Dôvodila, že je starobnou dôchodkyňou, ktorá bude mať 77 rokov,

v dôsledku konania žalovanej, voči ktorému sa bránila, prišla o strechu nad hlavou a býva v Domove
dôchodcov a sociálnych služieb pre dospelých Sereď, je v hmotnej núdzi, čo bolo dôvodom, pre ktorý
jej bol rozhodnutím Centra právnej pomoci Hlohovec priznaný nárok na poskytovanie právnej pomoci
v tomto konaní. V prípade, že by zostala v platnosti povinnosť zaplatiť trovy konania a znalečné, bude
také rozhodnutie vzhľadom na vek žalobkyne a jej sociálny status pre ňu likvidačné. Prípadná exekúcia

vedená voči žalobkyni by mala za následok, že nebude schopná uhrádzať poplatky za pobyt v domove
dôchodcov, na ktorý je bytostne odkázaná a stala by sa tak bezdomovcom. Za nemenej významnú
považuje i tú skutočnosť, že vzhľadom na obsah Znaleckého posudku č. 18/2016, kde znalkyňa uviedla,
že skúmaný podpis na kúpnej zmluve pravdepodobne nie je pravým podpisom žalobkyne, nebola
podaná žaloba prostriedkom k svojvoľnému a bezúspešnému uplatneniu alebo bráneniu práva. Má za

to, že boli splnené podmienky pre aplikáciu ust. § 257 CSP, a preto žiadala rozhodnúť o zmene výrokov
II., III. a IV. tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, štát nemá voči žalobkyni nárok
na náhradu trov konania a že znalcovi sa nárok na zaplatenie znalečného voči žalobkyni nepriznáva.

K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná. Uviedla, že žalobkyňa vo svojom odvolaní vo vzťahu
k okolnostiam podpisovania kúpnej zmluvy uvádza, že kúpna zmluva mala byť zo strany účastníka
zmluvy E. F. podpísaná 10. júna 2013, teda 3 dni po povolení vkladu vlastníckeho práva. Je nesporné,
že príslušný správny orgán by vklad vlastníctva nepovolil, ak by neboli splnené zákonné podmienky,
teda v prípade ak by nebola kúpna zmluva podpísaná jedným z predávajúcich. Dátum uvedený na

osvedčovacej doložke pri osvedčení podpisu E. F. na predmetnej zmluve je síce horšie čitateľný, ale
ide o dátum 10. máj 2013 a nie 10. jún 2013. Preto je potrebné konštatovať, že v čase povolenia
vkladu vlastníckeho práva v zmysle kúpnej zmluvy, bola zmluva podpísaná všetkými jej účastníkmi
a chronologicky je osvedčovacia doložka podpisu E. F. uvedená ako prvá správne, keďže ďalší účastníci
zmluvy podpisovali zmluvu až následne 13. mája 2013. Čo sa týka znaleckého dokazovania, žalobkyňa

v odvolaní poukazuje na údajnú zmätočnosť doplnenia znaleckého posudku, ktorá sa mala týkať toho,
že znalkyňa mala porovnávať medzi sebou podpisy, ktoré neboli predložené žalobkyňou, a ktorých
vyhotovenie žalobkyňa popierala. Plnomocenstvá, ako i originál kúpnej zmluvy označuje znalkyňa
v doplnení znaleckého posudku ako sporné písomnosti. Tieto sporné písomnosti znalkyňa porovnávalanajskôr medzi sebou, či ich vyhotovila tá istá osoba a následne boli tieto podpisy porovnávané
s podpisom v osvedčovacej knihe, rovnako za účelom zistenia, či ich vyhotovil totožný pisateľ. Až
následne po tomto skúmaní znalkyňa pristúpila k analýze a porovnávaniu sporných písomností a S

2-1 s nesporne pravými podpismi predloženými A. B., pričom podpisy predložené žalobkyňou A. B.
sú označované ako ukážky podpisov. Doplnenie znaleckého posudku jednoznačne opisuje postup
znalkyne, pri ktorom sporné podpisy jednoznačne porovnávala s podpismi predloženými žalobkyňou
4 ks z roku 2012, 3 ks z roku 2013, 17 ks z roku 2014 a 5ks z roku 2015. Uviedla, že na základe
uvedeného považuje závery doplneného znaleckého posudku za podporujúce správnosť žalobkyňou

napádaného rozsudku. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355

ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP)
a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daný rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 381 ods. 1
CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby

zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario) keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a
dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne vo veci samej nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok
súdu prvej inštancie je vo veci samej (výrok I.) i v časti trov štátu (výrok III.) a znalečného (výrok IV.)

správny, v dôsledku čoho sú splnené podmienky pre potvrdenie (§387 ods. 1 a 2 CSP) ale v časti
náhrady trov konania strán sporu je dôvodné ho zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b) CSP) a vec vrátiť súdu
prvej inštancie na nové konania a rozhodnutie ( 391 ods. 1 CSP).

Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bolo určenie, že žalobkyňa je podielovou
spoluvlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v okrese Hlohovec, obec C. D., kat. úz. C. D., a to
nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, stavba, rodinný dom so súpisným číslom XXX, postavený na
parc. č. 445/178 v podiele 1/3 vzhľadom k celku a nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX, stavba,
prístavba k rodinnému domu so súpisným číslom XXX, postavená na parc. č. 445/179 v podiele 1/2

vzhľadom k celku.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s prihliadnutím na obsah podaného odvolania žalobkyňou a
s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu je posúdiť, či súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým,

že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých
ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 CSP zároveň vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie
je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného
odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 CSP viazaný aj dôvodmi odvolania, t. j. na
iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ustanovením § 365 CSP dôvodom

na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby
takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 CSP oprávnenie
odvolacieho súdu preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej
moci.Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

Odvolací súd nezistil v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej
súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu a rozhodnutia vo veci samej. Práve pre
správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov
tak zásadne postačuje len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom
s odvolaním sa na ne (§ 387 ods. 1 a 2 CSP). Nakoľko tu však bol i nesúhlas žalobkyne s takýmito
dôvodmi a tým vyvolaná potreba vysporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami, pre úplnosť

odôvodnenia rozhodnutia, odvolací súd považuje za potrebné doplniť nasledovné:

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so súdom prvej inštancie zisteným skutkovým stavom
pokiaľ ide o preukázané skutočností právne rozhodných pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku.

Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových, či právnych záverov súdu prvej
inštancie odchýliť.

Žalobkyňaopakovanenamietaresp.zotrvávanasvojichtvrdeniach,žezmluvunepodpísala,žeznalecký

posudok je nesprávny, keďže podpis na kúpnej zmluve je jej podpisom ako i že podpis druhého
predávajúceho E. F. na kúpnej zmluve je až zo dňa 10. júna 2013, teda až po povolení vkladu
katastrom nehnuteľností. V priebehu konania však svoje tvrdenia ako správne vyvodil súd prvej
inštancie, nepreukázala.

Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

Podľa § 151 ods. 1 a 2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné, ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie
vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

Podľa § 153 ods. 1 CSP súd rozhodne na základe skutkového stavu, zisteného z vykonaných dôkazov,
ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti
nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak
dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia
nesie tá strana, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť
dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže
splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná

zodpovednosť strany konania za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu
muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu
rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné
podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci či už z dôvodu nečinnosti strany, ktorá nesplnila povinnosť
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 132 ods. 1 CSP alebo preto, že takáto

skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec.Označené ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, teda povinnosť označiť
dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách konania.
Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky

v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe
vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti
svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie
nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú
zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania.

Podľa § 187 ods. 1 a 2 CSP za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci
a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov (1). Dôkazným prostriedkom je najmä
výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie
je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd (2).

V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti aj čl. 15 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého nemá
žiaden dôkaz predpísanú dôkaznú silu, t. j. každý dôkaz má rovnocenné postavenie a potenciál
presvedčivosti. Zákonnú silu (tzv. váhu) pripisuje jednotlivým dôkazom sudca, a to podľa pravidiel

rozumnej a presvedčivej aplikácie princípu voľného hodnotenia dôkazov.

Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

Dôkazy súd hodnotí podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo v konaní najavo. Pri hodnotení dôkazov súd
v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý

dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Po skončení dokazovania súd
musí starostlivo zvážiť dôležitosť jednotlivých dôkazov, vykonať selekciu medzi nimi a prípadne vylúčiť
tie, ktoré pre rozhodnutie vo veci nemajú žiadny význam a zostávajúce dôkazy hodnotí z hľadiska
pravdivosti. Zadovažovanie dôkazov je zverené primárne procesnej aktivite sporových strán.

Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané
procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd
v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz
hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale

nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí
súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil
a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené
vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov)
by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich
komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. V posudzovanom prípade súd prvej

inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval
naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalobkyňou
v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s prezentovanou
úvahou súdu prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí.

Za skutkových zistení, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 CSP,
podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazyv ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo
uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade,
ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli,

alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov,
prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti,
zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje
hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne

pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

V prejednávanej veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonané dokazovanie vyhodnotil v
zmysle zásad upravených v citovanom ustanovení § 191 CSP a vec aj správne právne posúdil. Odvolací
súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nepredložila žiadne listinné dôkazy, z

ktorých by bolo možné konštatovať jej vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Tu je potrebné
uviesť, že procesný útok žalobkyne spočívajúci v tvrdení, že vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam na
žalovanú nepreviedla vyznelo nepresvedčivo, keď ani z listinných dôkazov predložených žalobkyňou
i žalovanou a ani zo svedeckých výpovedí toto tvrdenie žalobkyne nebolo preukázané, ako správne
konštatoval súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku v odsekoch 3, 4, 5, 6, 7 a 9. Z

obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa napriek márnemu poučeniu o jej dôkaznej povinnosti
nepredložila súdu prvej inštancie a ani nenavrhla vykonať žiadne relevantné dôkazy preukazujúce jej
spoluvlastníctvo nehnuteľností. Napokon ani sama žalobkyňa v odvolaní nezdôvodnila, v čom malo
spočívať nesprávne vyhodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie, ale obmedzila sa iba na všeobecné
tvrdenia o nesprávnom vytvorení skutkového základu v súdenom spore. Odvolacia námietka žalobkyne

o nesprávnom zistení skutkového stavu súdom prvej inštancie je tak nenáležitá.

Odvolaciemu súdu nezostávalo iné, len konštatovať zhodne so súdom prvej inštancie, že žalobkyňa si
svoju povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť nesplnila. Ak potom za takejto dôkaznej situácie súd prvej

inštancie rozhodol tak, že žalobu žalobkyne zamietol pre neunesenie dôkazného bremena, rozhodol
správne po vecnej i právnej stránke. Odvolacia námietka žalobkyne, že svoje spoluvlastníctvo k sporným
nehnuteľnostiampreukázala,keďžekúpnopredajnúzmluvunepodpísalaasúdprvejinštancienesprávne
rozhodol, keď jej žalobu zamietol, tak nie je opodstatnená. Nesplnenie povinnosti tvrdiť a preukázať
skutočnosti, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie vo veci samej, odôvodňujú zamietnutie žaloby po

vecnom prejednaní veci.

Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním získal poznatky dôležité pre rozhodnutie, tieto náležite,
logicky vyhodnotil. Námietky odvolateľky o neoprávnených skutkových zisteniach (ktorými je odvolací

súd viazaný), spochybňujúce závery súdu prvej inštancie sú nedôvodné, nepodložené. Z vykonaného
dokazovania hodnoverne vyplýva, že žalobkyňa previedla na žalovanú kúpnopredajnou zmluvou zo
dňa 6. mája 2013 svoj podiel na nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k. ú. C. D., zapísaná na LV č. XXXX
ako stavba – rodinný dom, súp. č. XXX na parc. č. 445/178 v podiele 1/3 a nehnuteľnosť nachádzajúca
sa v k. ú. C. D., zapísaná na LV č. XXX ako stavba – prístavba k rodinnému domu, súp. č. XXX na

parc. č. 445/179 v podiele 1; a preto je jej žaloba nedôvodná. Odvolacie námietky žalobkyne neboli
spôsobilé zmeniť súdom prvej inštancie správne ustálený skutkový stav. Odvolacia námietka týkajúca
sa nesprávnych záverov znalkyne v doplnení č. 9 znaleckého posudku č. 18/2016 založená na tvrdení,
že boli porovnané podpisy na origináli kúpnej zmluvy a plnomocenstvách udelených I. J. , ktoré však
žalobkyňa nepodpísala sú irelevantné. Z doplnenia č. 9 totiž vyplýva, že znalkyňa porovnávala tieto

písomnosti nielen medzi sebou ale porovnávala ich aj s ďalšími takmer 30 podpismi predloženými
žalobkyňou. Taktiež nedôvodnou a ničím nepodloženou je odvolacia námietka, že druhý predávajúci,
otec žalovanej a syn žalobkyne E. F. podpísal spornú kúpnopredajnú zmluvu až po povolení vkladu do
katastra. Okresný úrad totiž podľa § 31 z.č. 161/20 katastrálneho zákona vždy pred povolením vkladu
preskúma, či zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy, či je úkon urobený v predpísanej forme

atď. Navyše i z osvedčovacej doložky Obce Veľké Ripňany na kúpnopredajnej zmluve je zrejmé, že
podpis E. F. na spornej zmluve bol overený ako pravý 10. mája 2013.Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci
samej (výrok I.) ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

Odvolací súd taktiež potvrdil i odvolaním žalobkyne napadnuté výroky III. a IV., teda výroky, ktorými bola
žalobkyni uložená povinnosť na náhradu trov štátu a znalečného. Považoval za správne rozhodnutie
súdu prvej inštancie, keď žalobkyni ako v konaní neúspešnej strane sporu uložil nahradiť trovy štátu
i znalečné a to podľa čl. 4 a § 259 CSP. Vo vzťahu ku štátu a znalcovi je aplikácia ustanovenia § 257 CSP

vylúčená. Ustanovenie § 257 CSP sa môže použiť len ak ide o náhradu trov konania strán navzájom.

Odvolací súd vyhodnotil ako jedinú dôvodnú odvolaciu námietku žalobkyne vo vzťahu k trovám konania,
keď v zmysle výroku II. napadnutého rozsudku žalovanej bol voči žalobkyni priznaný nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%. Súd prvej inštancie sa dôsledne nezaoberal dôvodmi hodnými osobitného

zreteľa a výnimočnými okolnosťami prejednávanej veci, hoci z obsahu spisu sa javia byť danými. Súd
prvej inštancie len formálne skonštatoval, že nezistil výnimočné dôvody pre nepriznanie náhrady trov
konania žalovanej, keď za dôvod hodný osobitného zreteľa nepovažoval skutočnosť, že žalobkyňa je
osobou v hmotnej núdzi. Skonštatoval, že žalobkyňa je osobou vyššieho veku a v konaní bola od
začiatku právne zastúpená.

Podľa § 257 CSP, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov
konania celkom alebo z časti priznať.

Aplikácia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú
naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak sú tu dôvody hodné osobitného
zreteľa, pre ktoré súd náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Súd je povinný skúmať, či vo veci
neexistujúzvláštneokolnosti,naktoréjepotrebnépriuloženípovinnostiuhradiťtrovykonaniavýnimočne

prihliadnuť (viď napr. rozhodnutie ÚS ČR sp.zn. I. ÚS 401/2006). Musí však ísť o výnimočný prípad, ktorý
musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej
veci, ako aj v okolnostiach na strane strán. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba
prihliadať nielen na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých strán, ale tiež na okolnosti,
ktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať

zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto
rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane a aby neodporovalo dobrým mravom.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri posudzovaní možnosti aplikácie § 257 CSP

nedostatočne skúmal vec z vyššie naznačených hľadísk a jeho záver o nezistení dôvodov pre aplikáciu
§ 257 CSP je predčasný. Z obsahu spisu vyplynulo, že súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov
konania rozhodol bez toho, že by dostatočne posúdil okolnosti, ktoré viedli žalobkyňu k uplatneniu práva
nasúde alenajmä,žebydostatočnezisťovalosobné,majetkové,zárobkovéainépomeryvšetkýchstrán
konania. Súd prvej inštancie neposúdil komplex okolností relevantných pre rozhodovanie o náhrade

trov konania podľa § 257 CSP a to napriek tomu, že z obsahu spisu je zrejmé, že žalobkyňa je starou
matkou žalovanej, na ktorú previedla svoje podielové spoluvlastníctvo za 1 euro; žalobkyňa je starobnou
dôchodkyňou žijúcou v domove dôchodcov atď.

Povinnosťou súdu prvej inštancie bude dôsledne posúdiť okolnosti hodné osobitného zreteľa,
prihliadnuť na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých strán, a tiež na okolnosti, ktoré
viedli strany k uplatneniu práva na súde, a ich postoj v konaní. Posúdiť zvláštne okolnosti konkrétneho
prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa rozhodnutie o trovách konania nejavilo
ako neprimeraná tvrdosť voči strane, a aby neodporovalo dobrým mravom. Je potrebné vyhodnotiť

možnosť využitia moderačného práva súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich platenie
a náhradu trov konania. Moderačné právo je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko
kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom, pričom zákon
stanovujevšeobecnépodmienky,zaktorýchmôžedôjsťrozhodnutímsúdukinémuzáveru,nežbyplynulz dispozície právnej normy. Súd prvej inštancie vezme zreteľ, že zákon vyžaduje na také rozhodnutie
dve podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti, pričom výklad
týchto podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým

okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré
upravujú náhradu trov konania.

Súd prvej inštancie posúdi aplikáciu ustanovenia § 257 CSP aj s ohľadom na sociálny aspekt. Tento

vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu, v danej veci žalobkyňa, nemôže uhradiť náhradu
trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami.
V tejto súvislosti súd prvej inštancie zohľadní osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch
strán, prihliadne na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom
nepriznaní trov konania úspešnej strane, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov
hodných osobitného zreteľa (porovnaj uznesenie Ústavného súdu SR z 8. decembra 2011, sp. zn. II.

ÚS 563/2011-14).

Pre úplnosť je potrebné uviesť, že rozhodnutie o trovách konania odvolacím súdom by za tohto stavu
veci v celom rozsahu nahrádzalo prvoinštančné rozhodnutie, čím by bolo stranám odoprené právo

namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde a tým aj možnosť
preskúmania správnosti záverov odvolacieho súdu. Posúdenie podstaty veci v rámci dvojinštančného
súdneho konania je súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku II. podľa § 389
ods. 1 písm. b) CSP zrušil a v zrušenej časti vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).