Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, November 21, 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/27/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113214432
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Bakošová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:5113214432.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu M. C., bývajúceho v R., R. XX, zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Legal Counsels s. r. o., so sídlom v Bratislave, Tallerova 10, IČO: 36 364 606,
proti žalovanému Stredoslovenské kameňolomy a štrkopiesky, štátny podnik „v likvidácii", so sídlom v
Žiline, Orolská 3, IČO: 00 015 474, zastúpeného Advokátskou kanceláriou BARRISTER LEGAL s. r. o.,
so sídlom v Bratislave, Zámocké schody 2/A, IČO: 46 225 234, o určenie vlastníctva a iné, vedenom na

Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 2 C 136/2013, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v
Žiline z 23. novembra 2016 sp. zn. 7 Co 220/2016, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu 3. mája 2013, po pripustení zmeny žalobného petitu uznesením
súdu prvej inštancie z 19. marca 2015 č.k. 2 C 136/2013-221 domáhal, aby súd určil, že :

- „kúpna zmluva uzavretá dňa 22.05.1996 medzi navrhovateľom a právnym predchodcom odporcu
STAVING, š.p. v likvidácii, Gogoľova č. 18, 851 02 Bratislava, IČO: 00 678 601 je platná,

- že navrhovateľ: M. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. XX, XXX XX R. je výlučným vlastníkom
nasledovných nehnuteľností - stavieb:

a/ priemyselnej budovy nachádzajúcej sa na parcele registra C KN č. XXXX/XX - zastavané plochy, o
výmere 175 m2, parcele registra C KN č. XXXX/XX - zastavané plochy o výmere 116 m2, katastrálne
územie D., obec R., okres R. V,

b/ budovy obchodu a služieb, nachádzajúcej sa na parcele registra C KN č. XXXX/XX - zastavané plochy
o výmere 17 m2, parcele registra C KN č. XXXX/XX - zastavané plochy o výmere 338 m2, katastrálne
územie D., obec R., okres R. V,

c/ administratívnej budovy, nachádzajúcej sa na parcele registra C KN č. XXXX/XX - zastavané plochy

o výmere 388 m2, parcele registra C KN č. XXXX/XX - zastavané plochy o výmere 138 m2, katastrálne
územie D., obec R., okres R. V,

d/ budovy technickej vybavenosti sídla, nachádzajúcej sa na parcele registra C KN č. XXXX/XX -
zastavané plochy o výmere 4 m2, parcele registra C KN č. XXXX/XX - zastavané plochy o výmere 101
m2, katastrálne územie D., obec R., okres R. V,e/ inžinierskej stavby nachádzajúcej sa na parcele registra C KN č. XXXX/XX - zastavané plochy o
výmere 51 m2, katastrálne územie D., obec R., okres R. V,

ako sú uvedené na základe geometrického plánu č. XX/XXXX, vypracovaným dňa 16.02.2011
vyhotoviteľom, spol. K-GEO s. r. o. Kolmá č, 851 07 Bratislava, IČO: 36 842 494, autorizačne overeného
autorizovaným geodetom a kartografom B.. H. G., dňa 17.02.2011 a úradne overeného dňa 04.03.2011
pod číslom XXX/XX, Správou katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, v zmysle
ustanovenia § 9 zákona č. 215/1995 Z.z. o geodézii a kartografii.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania, vrátane trov právneho zastúpenia,
všetko na účet splnomocneného právneho zástupcu navrhovateľa, advokátskej kancelárie Legal
Counsels s. r. o., Tallerova 10, 811 02 Bratislava, č. účtu: XXXXXXXXXX/XXXX, vedený v peňažnom
ústave W., a. s., a to v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku."

2. Okresný súd Žilina (ďalej len „súd prvej inštancie") rozsudkom zo 14. decembra 2015 č.k. 2 C
136/2013-355 žalobu žalobcu zamietol a uložil mu povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania
vo výške 4 181,03 eur do troch dní na účet právneho zástupcu. V odôvodnení svojho rozhodnutia
zdôraznil, že žalobca sa domáhal v tomto konaní určenia platnosti kúpnej zmluvy a zároveň určenia
vlastníctva k nehnuteľnostiam špecifikovaným v upravenom žalobnom petite. Vo vzťahu k zamietnutiu

žaloby týkajúcej sa určenia vlastníctva k prezentovaným budovám uviedol, že tieto boli už predmetom
súdneho konania na Okresnom súde Bratislava V vedeného pod sp. zn. 7 C 253/2010, v ktorom bola
žaloba žalobcu proti žalovaným VODOTIKA a. s. a VODOTIKA-MG s. r. o. zamietnutá. Naviac, žalobca
požadovanú zmenu žalobného petitu v tejto časti ničím neodôvodnil a nepreukázal na základe akého
právneho titulu sa domáha určenia vlastníctva k týmto nehnuteľnostiam, a nepreukázal ani naliehavý

právny záujem na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Vlastníkom týchto nehnuteľností je
VODOTIKA a. s. a VODOTIKA-MG s. r. o. a žalovaný - Stredoslovenské kameňolomy a štrkopiesky,
štátnypodnik„vlikvidácii"-niejetakpasívnelegitimovanývystupovaťvtomtosporeourčenievlastníctva
k týmto nehnuteľnostiam. Vo vzťahu k požadovanému určeniu platnosti kúpnej zmluvy z 22. mája 1996
uviedol, že táto zmluva v zmysle jej článku VI. na svoju účinnosť vyžadovala aj rozhodnutie katastrálneho

úradu. Príslušný okresný úrad, katastrálny odbor, však návrhu žalobcu na vklad vlastníckeho práva
nevyhovel, preto zmluva nie je účinná vo vecno-právnom smere. Nie je účinná ani v obligačnom smere,
pretože v danom prípade platí nevyvrátiteľná domnienka podľa § 47 ods. 2 Občianskeho zákonníka o
odstúpení od zmluvy. V súvislosti s tým súd prvej inštancie poukázal aj na rozhodnutie Okresného súdu
Bratislava V, sp. zn. 7 C 235/2010, z ktorého vyplýva, že 2. januára 1997 bolo konanie o návrhu na

vklad vlastníckeho práva prerušené a účastníci boli vyzvaní na odstránenie nedostatkov pod následkom
zastavenia konania, pričom toto konanie bolo rozhodnutím z 9. júla 1997 pre neodstránenia vád návrhu
zastavené. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a
úspechom v konaní.

3. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd") napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie rozsudkom z 23. novembra 2016 sp. zn. 7 Co 220/2016 potvrdil vo výroku, ktorým bola
žaloba žalobcu zamietnutá a zmenil vo výroku o trovách konania tak, že žalobcovi uložil povinnosť
zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume 3 875,64 eur. Rozhodol tiež, že žalovaný má nárok
na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej

potvrdil, keď po doplnení dokazovania vykonanom v rámci odvolacieho konania dospel k záveru, že súd
prvej inštancie vo veci samej rozhodol vecne správne. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z
predloženýchlistínnarozdielodsúduprvejinštanciedospelkzáveru,ževlastníkomnehnuteľností,ktoré
súdpredmetomtohtokonanianiesúspoločnostiVODOTIKAa.s.aVODOTIKA-MGs.r.o.Zrozhodnutia
Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 7 C 235/2010, na ktoré súd prvej inštancie poukazuje vyplýva

len to, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania, sa nachádzajú na pozemkoch, ktoré sú vo
vlastníctve týchto spoločností. Súd prvej inštancie preto vychádzal z nesprávnych skutkových zistení
a vec nesprávne právne posúdil, ak nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení vlastníctva
k predmetným nehnuteľnostiam videl v tom, že žalobca nesprávne označil subjekt, voči ktorému sa
nároku domáhal. Súd prvej inštancie rovnako nesprávne aplikoval na zistený skutkový stav ust. § 47

ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď vychádzal zo zákonnej domnienky odstúpenia od zmluvy z dôvodu,
že vklad nebol povolený v tam uvedenej lehote. Napriek týmto nesprávnym skutkovým a právnym
záverom súdu prvej inštancie však vychádzajúc zo skutočností, ktoré zistil odvolací súd opakovaným
dokazovaním, považuje výrok rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej za vecne správny. Uviedol,že posúdenie platnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej 22. mája 1996 je predbežnou otázkou, ktorou sa
musí súd zaoberať pri určení vlastníctva k predmetným sporným nehnuteľnostiam. Určenie platnosti
kúpnej zmluvy ešte nerieši právne vzťahy medzi stranami sporu, nerieši kto je ich vlastníkom. V spore o

tom, kto je vlastníkom predmetných nehnuteľností, právne postavenie k nehnuteľnostiam nebude týmto
určujúcim výrokom vyriešené. Preto žalobca na určení platnosti kúpnej zmluvy nemal naliehavý právny
záujem. Ak teda súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia platnosti tohto právneho
úkonu zamietol, výrok jeho rozhodnutia je vecne správny a preto ho odvolací súd ako taký potvrdil.
Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení

v časti týkajúcej sa určenia vlastníctva k jednotlivým nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom konania,
pretože žalovaný jeho vlastníctvo rozporuje, t. j. existuje medzi nimi stav objektívnej právnej neistoty. S
poukazom na ust. § 119 ods. 2, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, § 133 ods. 2, § 134 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a § 6 ods. 1 písm. c/, § 6 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z. uviedol, že katastrálny zákon v znení
platnomvčaseuzatvoreniaspornejkúpnejzmluvynadobudnutievlastníctvaknehnuteľnostiamvkatastri
nehnuteľností neuvedeným, neriešil. Z § 6 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 v tom čase platného jednoznačne

vyplýva, že v katastri nehnuteľností sa evidovali stavby pevne spojené so zemou a v pochybnostiach
o tom rozhodoval katastrálny úrad. Žiadne ustanovenia nevylučovali stavby spojené so zemou pevným
základom, ktoré mali charakter dočasnej stavby, z takejto evidencie. V tomto znení platili ustanovenia
katastrálneho zákona až do jeho novely zákonom č. 103/2010 Z.z. účinnej od 1. mája 2010, v zmysle
ktorej sa za § 6 ods. 1 vložil nový odsek 2, v zmysle ktorého sa v katastri spravidla nezapisujú inžinierske

stavby a drobné stavby; tieto sú v katastri zobrazené na katastrálnej mape parcelným číslom pozemku,
na ktorom je stavba postavená alebo mapovou značkou a sú označené kódom druhu pozemku a kódom
spôsobu využívania pozemku. V čase uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy teda katastrálny zákon
nevylučoval vklad vlastníckeho práva k stavbám, ktoré boli predmetom kúpy. Žalobca mohol vlastnícke
právo k prevádzaným nehnuteľnostiam nadobudnúť iba vkladom do katastra nehnuteľností (§ 133 ods.

2 Občianskeho zákonníka), bez ohľadu na okolnosť, že sporné stavby neboli v tom čase evidované
v katastri nehnuteľností. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie neposudzoval
možnosť jeho nadobudnutia vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam na základe vydržania, odvolací
súd s poukazom na § 130 a § 134 Občianskeho zákonníka uviedol, že predmetné nehnuteľnosti sú
nepochybne spôsobilým predmetom vydržania. Spochybnená je však dobromyseľnosť žalobcu, nakoľko

v kúpnej zmluve v jej čl. VI. bolo konštatované, že vlastníctvo sa nadobúda vkladom vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností. Právna úprava nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bola
v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy jasná a vzhľadom na znenie kúpnej zmluvy žalobcovi muselo byť
zrejmé, že možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva sa viaže na zavkladovanie predmetnej kúpnej
zmluvy do katastra nehnuteľností. Nemohol tak byť v dobrej viere, že napriek tomu, že zmluva nebola

zavkladovaná, sa na jej základe stal vlastníkom nehnuteľností. Nepreukázal tak oprávnenosť držby
a tým splnenie zákonných predpokladov pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním podľa § 134 ods.
1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd na základe týchto skutočností dospel k záveru, že výrok
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je vecne správny aj v zamietajúcej časti týkajúcej sa určenia
vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa trov

konania odvolací súd nepovažoval za správny a v tejto časti ho zmenil tak, že žalobcovi uložil povinnosť
zaplatiť žalovanému náhradu trov prvoinštančného konania vo výške 3 875,64 eur na účet právneho
zástupcu.

4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval

z ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p. Namietal, že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie
napriek tomu, že v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že napadnuté rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam. S poukazom na ust. § 388 a § 389 ods. 1 C.s.p. uviedol, že
takýmto postupom odvolací súd znemožnil žalobcovi, aby v konaní uskutočnil jemu patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Postup odvolacieho súdu
je nesprávny, nakoľko žalobcovi odňal možnosť uplatniť jeho procesné práva v konaní na súde prvej
inštancie, ktorý by mal vo veci znovu rozhodnúť a vykonať všetky dôkazy tak, aby bol zistený skutkový
stav, pričom by sa riadil právnym názorom odvolacieho súdu. Žalobca si mohol uplatniť svoje procesné
práva v plnej miere jedine za podmienok, že by bola vec vrátená súdu prvej inštancie. Žalobca napokon

zdôraznil, že v konaní preukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení svojho vlastníctva k
nehnuteľnostiam, ako aj k určeniu platnosti kúpnej zmluvy a vykonaným dokazovaním bolo preukázané,
žesastalvlastníkompredmetnýchnehnuteľností.Navrhol,abydovolacísúdzrušilrozsudokodvolacieho
súdu a tiež súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie Okresnému súdu Žilina.5. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu s poukazom na § 387 ods. 1 C.s.p. navrhol dovolanie žalobcu ako
neprípustné a nedôvodné odmietnuť, keď dôvody uvádzané žalobcom v odvolaní nie sú dané.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala
v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana sporu zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods.
1 C.s.p.), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), skúmal prípustnosť
dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 C.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu treba

odmietnuť.

7. Aj po zmene právnej úpravy civilného sporového konania (vrátane dovolacieho konania), ktorú
priniesol C.s.p. v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou, treba dovolanie naďalej považovať
za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového
konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním" a

dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (k
tomu porovnaj napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo
18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

8. Dovolací súd už v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 opakovane vyjadril záver aktuálny aj
v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej
istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého
je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu
nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za
ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).

9. Pri uplatnení tézy vyplývajúcej z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej
rozhodnutia súdov predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté", je potrebné na možnosť
prelomenia záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na krajnú výnimku z
tejto zásady. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa
môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr

reštriktívny výklad (k tomu porovnaj napríklad rozhodnutia dovolacieho súdu 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo
357/2016). V súlade s tým aj odborná právnická literatúra konštatuje, že „narušenie princípu právnej
istotystrán,ktorýchprávnavecbolaprávoplatneskončená(meritórnymrozhodnutím)musíbyťvyvážené
sprísnenýmipodmienkamiprípustnosti-toplatíovšetkýchmimoriadnychopravnýchprostriedkoch"(por.
publikáciu Civilný sporový poriadok, Nakladatelství C. H. Beck, Praha, 2016, na str. 1326).

10. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by dovolací súd bez ohľadu na neprípustnosť
dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho
prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane
(por. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 172/03).

11. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho

súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C.s.p.

12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 C.s.p.). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 C.s.p.). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ C.s.p., je (procesnou) povinnosťou

dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým
spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 C.s.p. v spojení s § 431 ods. 1 C.s.p. a § 432 ods. 1 C.s.p.).
V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ
vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.13. Podstatnou zmenou oproti právnej úprave účinnej do 30. júna 2016 je, že zákon už nestanovuje
povinnosť (ani možnosť) dovolacieho súdu ex offo skúmať, či v konaní došlo k procesným vadám tejto

povahy. Vzhľadom na viazanosť dovolacím dôvodom sa dovolací súd zameriava výlučne na skúmanie
existencie tej vady zmätočnosti, ktorá bola uplatnená v dovolaní. Pritom aj naďalej platí, že pre záver o
prípustnosti dovolania z dôvodu zmätočnosti nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho,
že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho
súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (por. napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1

Cdo 127/2012, 2 Cdo 609/2015, 3 Cdo 29/2016, 4 Cdo 133/2015, 5 Cdo 467/2014, 6 Cdo 5/2014, 7
Cdo 7/2016, 8 Cdo 450/2015).

14. Podľa § 420 C.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť

samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

15. V danom prípade žalobca uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p., podľa ktorého je
dovolanie prípustné (proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí),
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

16. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú túto procesnú vadu, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý
proces, b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby (procesnou aktivitou)
uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

17. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej

právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

18. Pojem „procesný postup" bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných
do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca
činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor)
znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní (por. R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento

pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť
súdu. „Postupom súdu" možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu
posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pokiaľ „postupom súdu" nie je rozhodnutie
súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom už „postupom
súdu" vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia (jeho odôvodnenie), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so

zreteľom na ktoré súd rozhodol (1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013).

19. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu v rozhodnutí sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19.
apríla 2017 uviedol, že pojem „procesný postup" súdu treba takto vykladať aj za účinnosti C.s.p.
20. Žalobca vidí procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. v tom, že odvolací súd napriek

konštatovaniu, že súd prvej inštancie rozhodol na základe nesprávnych skutkových zistení a vec
nesprávne právne posúdil, odvolaním napadnutý rozsudok nezrušil a vec nevrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, ale rozsudok potvrdil, čím mu odňal právo uplatniť jeho procesné práva na súde prvej
inštancie.21. Podľa § 382 C.s.p., ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne
záväznéhoprávnehopredpisu,ktorépridoterajšomrozhodovanívecinebolopoužitéajeprerozhodnutie

veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

22. Predvídateľnosť rozhodnutia platí aj pre odvolací súd, pričom je možné ju dosiahnuť nielen zrušením
rozhodnutia súdu prvej inštancie a vrátením veci na ďalšie konanie, ale vzhľadom na ust. § 388 v spojení
s § 384 C.s.p. najmä tým, že odvolací súd zoznámi strany so svojím odlišným právnym názorom a dá im

príležitosť k tomuto názoru sa vyjadriť. Toto ustanovenie nadväzuje na povinnosť súdu prvej inštancie,
ktorý má povinnosť vždy uviesť predbežné právne posúdenie veci tak, aby rozhodnutie vo veci samej
nebolo pre strany prekvapivé a mali možnosť v konaní reagovať.

23. Podľa § 383 C.s.p. odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

24. Podľa § 384 ods. 1 C.s.p., ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje
sám.

25.Vustanovení§383C.s.p.jevyjadrenázásada,žeodvolacísúdjeviazanýskutkovýmstavomtak,ako
ho zistil súd prvej inštancie. Odvolací súd nemôže prehodnotením dokazovania, ktoré vykonal súd prvej
inštancie, odlišne posúdiť skutkový stav prejednávanej veci. Táto zásada vyplýva z princípu neúplnej
apelácie. Výnimku z tejto zásady predstavujú prípady, v ktorých odvolací súd dokazovanie zopakuje
alebo doplní. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom Náleze z 9. septembra 2014, sp. zn. II. ÚS

506/2013 uviedol: „V zmysle predchádzajúcej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 387/2010), ale aj
v zmysle praxe všeobecných súdov a právnej teórie (ktorú ústavný súd nemá dôvod spochybňovať),
odvolací súd musí zopakovať dôkazy vykonané súdom prvého stupňa, ak vykonané dôkazy mali byť
podľa názoru druhostupňového súdu hodnotené odlišne, ako sa stalo v konaní pred prvostupňovým
súdom.".

26. Podľa § 385 ods. 1 C.s.p., na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

27. Ak sa má vykonať pred odvolacím súdom dokazovanie, je potrebné nariadiť pojednávanie bez

ohľadu na to, či sa má dokazovanie zopakovať alebo doplniť. Touto úpravou sa sleduje dôsledné
rešpektovanie procesných práv strán sporu. Z hľadiska skutkového stavu možno uviesť, že pokiaľ
odvolací súd vychádza z iných skutkových záverov ako súd prvej inštancie, musí jeho rozhodnutiu
predchádzať pojednávanie, na ktorom sa zopakujú dôkazy alebo sa dokazovanie doplní vykonaním
ďalších dôkazov.

28. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

29. Súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu v časti týkajúcej sa vlastníctva predmetných

nehnuteľností z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (§ 80 písm.
c/ O.s.p. - teda z dôvodu, pri ktorom súd ani nemá pristúpiť k vecnému posúdeniu ne-opodstatnenosti
žaloby) keď dospel k záveru, že vlastníkom nehnuteľností (stavieb) sú spoločnosti VODOTIKA a. s. a
VODOTIKA-MG s. r. o. a preto žalovaný v konaní o určení tohto vlastníctva nie je pasívne legitimovaný.
Žalobu žalobcu v časti týkajúcej sa určenia platnosti kúpnej zmluvy z 22. mája 1996 súd prvej inštancie

zamietol z dôvodu, „pretože na účinnosť takejto kúpno-predajnej zmluvy je potrebné rozhodnutie
príslušného okresného úradu, katastrálneho odboru, o vklade takejto zmluvy.". Zároveň s poukazom na
ust. § 47 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka uviedol, že žalobca riadny návrh na rozhodnutie podľa ods.
1 cit. ust. nepodal, preto sa v zmysle ods. 2 má za to, že účastníci od zmluvy odstúpili.

30. Predsedníčka senátu odvolacieho súdu na pojednávaní konanom 9. novembra 2016 po zopakovaní
dokazovania prečítaním listinných dôkazov podľa § 204 C.s.p., s poukazom na § 181 ods. 2 C.s.p.
uviedla, ktoré skutkové tvrdenia medzi stranami považuje odvolací súd za sporné, ktoré za nesporné,
uviedla predbežné právne posúdenie veci s tým, že v zmysle § 382 C.s.p. poučila sporové strany omožnom použití iného právneho predpisu a to ust. § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka a vyzvala strany
sporu, aby sa k tomuto vyjadrili (por. č.l. 414 spisu). Z obsahu zápisnice z predmetného pojednávania
vyplýva, že právny zástupca žalobcu a tiež právna zástupkyňa žalovaného sa na výzvu predsedníčky

senátu k danej problematike (použitiu § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka) vyjadrili. Na základe takto
zopakovaného a doplneného dokazovania odvolací súd dospel k záveru, že žalobca má naliehavý
právny záujem na požadovanom určení vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, pretože
medzi účastníkmi je stav objektívnej neistoty, keď žalovaný jeho vlastníctvo k predmetným stavbám
popiera. Zamietnutie žaloby v tejto časti súdom prvej inštancie však považoval za vecne správne a to

s poukazom na ust. § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa vlastníctvo k nehnuteľnosti
nadobúdalo vkladom do katastra nehnuteľností, čo vyplývalo aj z § 6 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 v tom
čase platného katastrálneho zákona, keď v čase uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy katastrálny
zákon nevylučoval vklad vlastníckeho práva k stavbám, ktoré boli predmetom tejto zmluvy. Vo vzťahu
k nadobudnutiu vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam na základe vydržania uviedol, že takému
nadobudnutiu bránil nedostatok dobromyseľnosti na strane žalobcu. Na rozdiel od súdu prvej inštancie

však odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení platnosti
kúpnej zmluvy (§ 80 písm. c/ O.s.p. platného v čase podania žaloby). Posúdenie platnosti kúpnej zmluvy
uzatvorenej 22. mája 1996 je predbežnou otázkou, ktorou sa musí súd zaoberať pri určení vlastníctva
k predmetným sporným nehnuteľnostiam. Určenie platnosti kúpnej zmluvy ešte nerieši právne vzťahy
medzi stranami sporu, nerieši kto je ich vlastníkom. V spore o tom, kto je vlastníkom predmetných

nehnuteľností, právne postavenie k nehnuteľnostiam nebude týmto určujúcim výrokom vyriešené.

31.Najvyššiemusúduzatejtosituácieostávalolenposúdiť,čijedôvodnoutánámietkadovolateľa,podľa
ktorej mal odvolací súd porušiť jeho procesné práva tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo
zrušené a vec nebola vrátená na nové konania.

32. Z pohľadu výsledkov na súde prvej inštancie odvolací súd založil svoje rozhodnutie na iných
(„nových") dôvodoch než súd prvej inštancie. Keďže však odvolací súd postupoval v zmysle ust. § 382
C.s.p., pričom si splnil svoju poučovaciu povinnosť podľa § 181 ods. 2 C.s.p. a účastníkom poskytol
priestor na možnosť namietať správnosť „nového" právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní,

neodňal žalobcovi možnosť uskutočňovať jemu patriace procesné práva.

33. Vzhľadom na uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolateľ neopodstatnene tvrdí, že súd mu
nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru,

že dovolanie žalobcu proti rozsudku krajského súdu nie je podľa § 420 písm. f/ C.s.p. dôvodné, preto
ho ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol (§ 447 písm. c/
C.s.p.).

34. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.

3 veta druhá C.s.p.). O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie.

35. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.