Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, September 9, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3CoE/84/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2103899656
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Tencer
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2103899656.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátom : Mgr. Tomáš Kušnír, so sídlom :
Údernícka5,Bratislavaaspoločnosťou:FridrichPaľko,s.r.o.,sosídlom:Bratislava,Grösslingova4,proti
povinnému: P. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom: I. X, J., pre vymoženie 474,67 Eur s príslušenstvom a trov
exekúcie, exekúcii vykonávanej súdnym exekútorom: Mgr. Vladimírom Cipárom, Exekútorský úrad so

sídlom v Bratislave , Vazovova 9, pod sp. zn. EX 807/2003, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Trnava zo dňa 02.04.2012 pod č.k. 12Er/292/2003-31, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. z a m i e t a .

Uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti II/ a III/, ktorou súd exekúciu zastavil a oprávneného
zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Vladimírovi Cipárovi trovy exekúcie v sume 80,50 Eur, p

o t v r d z u j e .

Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmuznesenímprvostupňovýsúdrozhodoltak,žepodbodomI./žiadosťoprávnenéhoozmenu
súdneho exekútora zamietol, pod bodom II./ exekúciu zastavil a pod bodom III./ zaviazal oprávneného

zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Vladimírovi Cipárovi trovy exekúcie v sume 80,50 EUR do troch dní
odo dňa právoplatnosti uznesenia.

Rozhodnutie o zastavení exekúcie odôvodnil s použitím § 22 ods. 2, § 41 ods.2, § 57 ods. 1 písm.
a), písm. g), § 57 ods.2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a vecne potom tým, že oprávneným
bola súdu ako exekučný titul predložená notárska zápisnica, ktorá obsahuje vyhlásenie povinného

o uznaní právneho záväzku a súhlas s exekúciou podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktoré
vyhlásil Mgr. Bruno Žlnay na základe substitučnej plnej moci, ako zástupca Mgr. Tomáša Kušníra,
advokáta konajúceho na základe splnomocnenia, ktoré je obsiahnuté v zmluve o úvere uzavretej
medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom dňa 28.02.2003 na oprávneným vopred
pripravenom tlačive, ktorého obsah nemohol povinný ovplyvniť. Prvostupňový súd uzavrel, že notárska
zápisnica nezodpovedá požiadavkám, ktoré na ňu ako na spôsobilý exekučný titul kladie § 41 ods. 2

písm. c) Exekučného poriadku, pričom notárska zápisnica ako exekučný titul je v rozpore so zákonom,
nemá vlastnosť materiálnej vykonateľnosti a na základe nej nie sú splnené zákonné podmienky na
vedenie exekúcie, preto exekúciu zastavil.

O trovách exekučného konania rozhodol súd prvého stupňa v zmysle § 197 ods. 1 Exekučného poriadku
v súlade s § 199 Exekučného poriadku a vyhláškou MS SR č. 288/1995 Z.z., o odmenách a náhradách

súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“) v znení do 30.06.2006 a súdnym exekútorom priloženej
špecifikácie trov exekúcie, ktoré spočívajú najmä v odmene za výkon exekučnej činnosti podľa § 14 ods.1 písm. a) v spojení s ods. 2 vyhlášky, teda podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu vo
výške 33,20 EUR (celkovo 5 hodín, za každú hodinu 6,64 EUR) a podľa § 14 ods. 1 písm. b) v spojení
s § 15 ods. 1 vyhlášky, teda podľa jednotlivých úkonov uskutočnených v exekúcii vo výške 33,20 EUR

(10 úkonov po 3,32 EUR). Uviedol, že exekútorovi patrí odmena podľa doterajších predpisov, t.j. v tom
prípade podľa predpisov účinných do 30.06.2006, nakoľko návrh na vykonanie exekúcie vedenej pod
sp. zn. EX 328/2005 bol súdnemu exekútorovi doručený dňa 17.10.2003.

Pri priznávaní odmeny súdneho exekútora podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu podľa

§ 14 ods. 1 písm. a) a ods. 2 vyhlášky postupoval okresný súd podľa špecifikácie súdneho exekútora a
v zmysle stanoviska Najvyššieho súdu SR č. 1 M-Cdo 7/2006 zo dňa 28. 05. 2007, ktorý konštatoval,
že z logického a gramatického výkladu ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky vyplýva, že pri
výpočte odmeny sa má zohľadniť počet účelne vynaložených hodín na exekúciu a nie počet jednotlivých
úkonov.Rozhodujúceječasovéhľadiskojednotlivýchúkonov,tedačasreálnepotrebnýnaichvykonanie,
početnosť jednotlivých úkonov je pritom bez relevancie. Tomuto výkladu zodpovedá aj znenie § 14 ods.

1 písm. b) vyhlášky, ktoré odmenu určuje paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti
(taxatívne vymenované v § 15 ods. 1 vyhlášky). Ak by zákonodarca vychádzal z toho, že základná
hodinová sadzba 6,64 EUR patrí za každú aj začatú hodinu úkonu exekučnej činnosti, bol by použil v
§ 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky formuláciu ako v písmene b) tohto ustanovenia. Ak to však zákonodarca
neučinil, potom nie je v rozpore s § 14 ods. 1 písm. a) sčítavanie časového trvania jednotlivých úkonov

exekučnej činnosti nepresahujúcich 1 hodinu, a na základe tohto určenia vo výške podľa ustanovenia §
14 ods. 2 vety prvej vyhlášky. Nakoľko súdny exekútor pri vyčíslení a špecifikácii trov konania postupoval
v súlade s citovaným rozhodnutím, súd priznal súdnemu exekútorovi náhradu v zmysle § 14 ods. 1
vyhlášky v celkovej výške 33,20 EUR, t.j. celkovo za 300 minút. Odmena súdneho exekútora v zmysle
§ 14 ods. písm. a) v spojení s ods. 2 vyhlášky teda predstavuje sumu 33,20 EUR, t.j. za 5 hodín

účelne vynaložených na exekúciu (prevzatie návrhu na vykonanie exekúcie 30 min., vypracovanie
žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie 15 min., vypracovanie výzvy oprávnenému 15min.,
vypracovanie odpovede na výzvu OS TT 15 min., zaevidovanie poverenia 30 min., vypracovanie
Upovedomenia o začatí exekúcie 30 min., žiadosť o poskytnutie súčinnosti RO SR 15 min., žiadosť o
poskytnutie súčinnosti Tatra banka, a.s. 15 min., žiadosť o poskytnutie súčinnosti Slovenská sporiteľňa,

a.s. 15 min., žiadosť o poskytnutie súčinnosti ODI 15 min., žiadosť o poskytnutie súčinnosti Sociálna
poisťovňa 2x 15 min., preradenie spisu do archívu 15 min; 300/60=5; 5 x 6,64= 33,12 EUR).
Jednotlivé úkony exekučnej činnosti, za ktoré možno priznať paušálnu sumu vo výške 3,32 EUR,
sú taxatívne vymedzené v § 15 ods. 1 vyhlášky. Paušálnu náhradu za všetky súdnym exekútorom
vymedzené úkony okresný súd po preštudovaní exekučného spisu v plnej výške priznal, t.j. súdnemu

exekútorovi súd priznáva odmenu v zmysle § 14 v spojení s § 15 ods. 1 vyhlášky v celkovej výške
26,56 EUR, t.j. za osem úkonov exekučnej činnosti (získanie poverenia na vykonanie exekúcie 1x
3,32 EUR; doručenie upovedomenia o začatí exekúcie 1x 3,32 EUR; zisťovanie bydliska povinného
1x 3,32 EUR, zisťovanie účtu povinného 2x 3,32 EUR; zisťovanie platiteľa mzdy povinného 2x 3,32
EUR, zisťovanie ďalšieho majetku povinného 1x 3,32 EUR). Okresný súd však nepriznal súdnemu

exekútorovi paušálnu odmenu za viacnásobné doručovanie upovedomenia o začatí exekúcie. Tieto
písomnosti treba nepochybne doručiť, avšak z gramatického výkladu § 15 vyhlášky je zrejmé, že sa
spoplatňuje ich doručenie ako úkon a nie každé doručenie. Takéto doručovanie sa premietne do náhrady
za poštovné. Okrem toho si súdny exekútor uplatnil aj náhradu hotových výdavkov podľa § 22 ods.
1 vyhlášky v celkovej výške 59,75 EUR. V tejto sume sú zahrnuté bankové poplatky v sume 41,48

EUR, telekomunikačné výdavky v sume 2,00 EUR, náklady na spotrebný materiál 2,00 EUR, náklady
na archiváciu vo výške 2,00 EUR a poštovné poplatky v sume 12,27 EUR, ktoré mu súd v plnej výške
priznal.Prvostupňovýsúdsúdnemuexekútorovinepriznalnáhraduhotovýchvýdavkovvtakejvýške,akú
uvádzavjehovyčíslení.Súdnepriznalexekútorovináhraduvýdavkovzabankovépoplatkyvsume15,80
EUR (Tatra banka, a.s.) a 25,68 EUR (Slovenská sporiteľňa, a.s.), nakoľko exekútor sa v priloženom

exekútorskom spise faktúry, ani iné doklady o zaplatení týchto súm nenachádzali. Súd exekútorovi
nepriznal ani ním požadovanú náhradu za telekomunikačné výdavky v sume 2,00 EUR, nakoľko v
exekútorskom spise nijako nepreukázal ich využitie v prípade v predmetnej exekúcie a v takej výške,
v akej požaduje ich náhradu. Nepriznal mu taktiež náhradu za spotrebný materiál v sume 2,00 EUR,
nakoľko v zmysle § 25 vyhlášky sú tieto výdavky zahrnuté v odmene súdneho exekútora. Súd nepriznal

súdnemu exekútorovi náhradu za vyčíslenú „archiváciu“ vo výške 2,00 eur, nakoľko žiadne ustanovenie
Exekučného poriadku ani vyhlášky neumožňuje túto odmenu/náhradu súdnemu exekútorovi priznať.
Podľa § 22 ods. 1 vyhlášky, súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov
účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti; táto náhrada zahŕňa najmäcestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky. Archiváciu
spisu nie je možné podľa názoru súdu považovať za hotový výdavok účelne vynaložený v súvislosti s
vykonávaním exekučnej činnosti. V zmysle § 209 ods. 1 až 3 Exekučného poriadku, ukončené spisy sa

ukladajú a uschovávajú v kancelárii exekútora. Ukončené spisy zostávajú po celý čas výkonu funkcie
exekútora uschované v kancelárii u exekútora, ktorý ich vyhotovil. Podrobnejšiu úpravu manipulácie so
spismi, ich úschovu, vedenie registrov a ďalších evidenčných pomôcok upraví kancelársky poriadok,
ktorý vydá ministerstvo všeobecne záväzným právnym predpisom. V Kancelárskom poriadku pre
súdnych exekútorov je k úschove ukončených spisov v § 72 prvej vete uvedené, že ukončené spisy

sa uložia ku ukončeným spisom v kancelárii exekútora. Z uvedeného vyplýva, že súdny exekútor má
povinnosť uschovávať ukončené spisy vo svojej kancelárii. Uschovávanie ukončených spisov u tretej
osoby nie je povinnosťou súdneho exekútora, a ak tak na základe osobitne uzatvorenej zmluvy urobí,
nie je možné výdavky s tým spojené považovať za účelne vynaložené a nie je možné týmito nákladmi
zaťažiť povinného alebo oprávneného v rámci náhrady trov exekúcie. Súd priznal exekútorovi náhradu
hotových výdavkov za poštovné poplatky v sume 6,92 EUR (odpoveď na výzvu OS Trnava 1x 1,33

EUR, upovedomenie o začatí exekúcie 2x 1,33 EUR, žiadosť o poskytnutie súčinnosti ODI 1x 1,33
EUR, zaslanie exekútorského spisu 1x 1,60 EUR). Súd priznal exekútorovi len tie výdavky na poštovné
poplatky, ktoré skutočne preukázal a to originálom doručenky. Fotokópie doručeniek nemohol súd
vziať do úvahy, nakoľko je z doručeniek zrejmé, že ním doručoval písomnosti týkajúcich sa viacerých
exekučných konaní. Ak by súd priznal náhradu za doručenie na základe fotokópie doručenky, išlo by o

duplicitné priznanie náhrady za poštovné, keďže originál doručenky má priložený v inom exekútorskom
spise, kde mu bude opätovne priznávaná náhrada za doručovanie písomností.

Podľa § 196 vety druhej Exekučného poriadku (v aktuálnom znení), ak je exekútor platiteľom dane
z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto

zákona o daň z pridanej hodnoty. Nakoľko súd považoval za preukázané, že súdny exekútor je platiteľom
dane z pridanej hodnoty, súd mu odmenu podľa § 14 a § 15 vyhlášky zvýšil o DPH v sume 13,34 EUR,
preto v zmysle § 85j zákona č. 222/2004 o dani z pridanej hodnoty priznal súdnemu exekútorovi DPH
vo výške 20 %. Podľa § 26 vyhlášky sa vypočítaná odmena zaokrúhľuje na celé desaťkoruny nahor,
t.j. analogicky podľa aktuálneho znenia vyhlášky na celých päťdesiat centov nahor. Celková výška trov,

ktoré okresný súd priznal súdnemu exekútorovi, je teda 80,50 EUR.

Proti tomuto rozhodnutiu v časti II./ a III./ podal odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle § 221 O.s.p. zrušil a vec vrátil prvostupňovému
súdu na ďalšie konanie.

Oprávnený sa totiž domnieva, že v danom prípade súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne
rozhodol, keď pri vydaní poverenia bol povinný dané otázky skúmať a rozpor so zákonom vtedy zistený
nebol a poverenie bolo vydané. Oprávnený rovnako namieta tvrdenia okresného súdu o „vadnosti“
udeleného plnomocenstva na spísanie notárskej zápisnice. Oprávnený s uvedeným tvrdením okresného

súdu nesúhlasí, nakoľko v danom prípade ide o hmotnoprávne zastúpenie povinného v zmysle ust. § 22
v nadväznosti na ust. 31 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré bolo udelené advokátovi Mgr. Tomášovi
Kušnírovi. Podľa ust. § 24 Občianskeho zákonníka „Zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si
môže ustanoviť len ak je to právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych
úkonov ďalšieho zástupcu vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.“ Z cit. ustanovenia vyplýva,

že zákon zo zásady, že ďalšie zastúpenie nie je možné, pripúšťa výnimku, ktorá umožňuje zástupcovi
daťsazastúpiťďalšímzástupcom,atolenvprípade,aktodovoľujeprávnypredpisalebojetoúčastníkmi
dohodnuté.Takýmtoprávnympredpisomjenapr.ust.§25ods.3zákonač.99/1963Zb.Občianskysúdny
poriadok v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého sa môže dať advokát v občianskom súdnom
konaní zastupovať iným advokátom, prípadne koncipientom (substitúcia), pričom z ďalšieho zastúpenia

vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal tiež na to, že
povinný ako dlžník mohol kedykoľvek po uzatvorení zmluvy o úvere udelené plnomocenstvo v zmysle
§ 33b Občianskeho zákonníka odvolať, čo neurobil. Navyše oprávnený poukazuje na skutočnosť, že
udelením plnomocenstva sa povinný ako dlžník nevzdal svojich práv na uznanie záväzku, iba rozšíril
možnosť uznania záväzku za jeho osobu aj na osobu splnomocniteľa, v danom prípade advokáta. Platné

právne predpisy povinnému ako dlžníkovi nebránili v tom, aby dobrovoľne sám uznal záväzok zo zmluvy
o úvere, pričom výška záväzku bola povinnému ako dlžníkov i známa. Oprávnený ako veriteľ pravidelne
vyzývalpovinnéhonaúhradujehozáväzkuavždyšpecifikovalaktuálnuvýškudlžnejsumy.Ďalejuviedol,
že predmetným uznesením súdu, ktorým sa predmetná exekúcia (prebiehajúca od roku 2003) zastavila,hoci nedošlo počas celého trvania exekučného konania (od okamihu udelenia poverenia až doteraz) k
zmene skutkového ani právneho stavu, nastane v prípade nadobudnutia jeho právoplatnosti situácia,
kedy si oprávnený už nebude môcť zabezpečiť iný exekučný titul, keďže pohľadávka už bude premlčaná.

Pokiaľ ide o správnosť určenia výšky odmeny exekútora, oprávnený namietal, že zo strany súdneho
exekútora dochádza k duplicitnému počítaniu odmeny za úkony exekučnej činnosti, viaceré položky sú
účtované za obsahovo zhodné úkony.

V priebehu odvolacieho konania podal oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh na

prerušeniekonaniapostupompodľa§109ods.1písm.c)O.s.p.ačl.267ZmluvyofungovaníEÚ,pričom
žiadal, aby súd Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:

1. je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do

výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2. je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Oprávnený zároveň doplnil k odvolaciemu dôvodu postavenému na tvrdení, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ďalšiu právnu argumentáciu, pričom poukázal
na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR. Následne z rozhodnutia ÚS SR sp.

zn. I.ÚS 120/2012 zdôraznil, že v prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti
spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je uvedená v notárskom poriadku. Materiálna
stránka je priamo predpísaná Exekučným poriadkom v § 41 ods. 2, vykonateľnosť notárskej zápisnice
je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti. Podľa Ústavného súdu v jeho prípade
notárska zápisnica obsahovala všetky náležitosti predpísané už citovanými právnymi predpismi a žiadne

ďalšie podmienky formálnej, ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku
nemožno vyvodiť. Z tohto dôvodu exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska
hmotného práva, pretože je to nad rámec skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného
titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne
uvedené. Podľa odvolateľa prvostupňový súd svoj záver o tom, že predmetné dojednanie o zastúpení

povinného je neprijateľnou zmluvnou podmienkou nijako neodôvodnil. Uvedeným dojednaním povinný
neprevzal na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky a oprávnenému nevznikli žiadne nové práva,
či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať
svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba pritom nie je oprávnený
a povinný mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek

odvolať. Vzhľadom na uvedené okolnosti udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie
spotrebiteľa nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa
spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho neprospech. Podľa odvolateľa
prvostupňový súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/
EHS. Najmä nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere splnomocnenie.

Ani v indikatívnom a nevyčerpávajúcom zozname podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé
v citovanej smernici sa nenachádza splnomocnenie, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocňuje fyzickú
osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Následne oprávnený tvrdí, že v danom
prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“, v kontexte tohto sporu Súdny
dvor Európskej únie. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o

fungovaní EÚ platí pre vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, teda
súd, proti ktorému rozhodnutiu nemožno podať žiadny opravný prostriedok. Opravným prostriedkom sa
pritom myslí spravidla riadny opravný prostriedok, čo vylučuje niektoré mimoriadne opravné prostriedky,
ktoré nie sú bežne dostupné. Zároveň oprávnený ponechal na uvážení exekučného súdu, či eventuálnu
prípustnosť dovolania voči jeho rozhodnutiu o odvolaní proti napadnutému uzneseniu bude považovať

za dostupný opravný prostriedok. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ v každom prípade ale platí,
že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu, v ktoromkoľvek štádiu
konania. Podľa názoru oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho práva (najmä § 36, § 38, § 40
Notárskeho poriadku, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 31, § 37,§ 39 a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) mali byť vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/EHS v
súlade najmä s čl. 17, s čl. 47 Charty základných práv EÚ. Vzhľadom na to navrhol, aby súd podľa §
109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ konanie prerušil a zároveň Súdnemu dvoru

EÚ predložil vyššie uvedené prejudiciálne otázky.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného
poriadku - ďalej len EP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2

O.s.p. a § 45 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z.z.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa je v napadnutej časti vecne správne. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal
pomerom hlasov 3:0.

Z obsahu spisu bolo zistené, že medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom bola dňa
28.02.2003 uzavretá zmluva o úvere na základe ktorej oprávnený ako veriteľ poskytol povinnému ako
dlžníkovi pôžičku vo výške 12.000,- Sk, ktorú sa zaviazal zaplatiť zvýšenú o poplatok vo výške 6.590,-
Sk, celkovo 18.590,- Sk, v 13 dvojtýždňových splátkach po 1.430,- Sk, počnúc dňom 14.03.2003.

Súčasťou zmluvy o úvere je i splnomocnenie na základe ktorej dlžník splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša
Kušníra so sídlom v Bratislave na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene
dlžníka uznal záväzok z úveru vyššie uvedeného tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným
titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) O.s.p. resp. pre exekúciu podľa § 41 ods.
2 zák. č. 233/1995 Z.z. na celý majetok dlžníka do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva,

splnomocnenie ako súčasť textu zmluvy o úvere je podpísané iba dlžníkom.

Z notárskej zápisnice napísanej na Notárskom úrade notára JUDr. Ondreja Ďuriača v Partizánskom dňa
13.07.2003 pod č. N 1638/2003, NZ 58747/2003 vyplýva, že Mgr. Bruno Žlnay na základe substitučnej
plnej moci z 2.1.2003 zastupujúci Mgr. Tomáša Kušníra so sídlom v Bratislave konajúci na základe plnej

moci,ktorájeprílohounotárskejzápisnicevmenepovinnejosobyvyhlásil,žeuznávadlhvočioprávnenej
osobe v celkovej výške 17.837,- Sk a zaviazal sa dlh zaplatiť do 20.07.2003 k rukám oprávnenej
osoby a zároveň vyhlásil, že v prípade neuhradenia dlhu v danej lehote súhlasí s exekúciou spôsobom
ustanoveným v § 63 Exekučného poriadku alebo súdnym výkonom rozhodnutia podľa § 258 O.s.p. s
tým, aby notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku

alebo § 274 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku.

K notárske zápisnici je pripojené i plnomocenstvo, ktoré udelil Mgr. Tomáš Kušnír, advokát s poukazom
na § 12 ods. 2 zák. č. 132/1990 Zb. o advokácii advokátskemu koncipientovi Mgr. Bruno Žlnayovi na
zastupovanie pri všetkých právnych úkonoch, ktoré bol povinný vykonať na základe plnomocenstva z

2.1.2003 udeleného dlžníkom spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. za účelom uznania záväzku dlžníka z
úverovej zmluvy.

V prvom rade je potrebné uviesť, že predmetná zmluva je tzv. typovou zmluvou, teda zmluvou
spotrebiteľskou.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Jeho ust. § 23a účinné
v období od 1.1.2000 do 24.11.2004 teda v čase uzavretia danej zmluvy, zakotvilo tzv. typovú zmluvu,
ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch

ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto
ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa
zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky,
ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej
služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou,

aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo
podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z formy a obsahu predmetnej zmluvy je nesporné, že išlo o zmluvu, ktorá sa mala uzavrieť vo viacerých
prípadochvoformepredtlače,doktorejsadopisovaliibajednotlivéúdaješpecifikujúcedlžníkaapredmet
úveru a z ktorej nesporne vyplýva, že spotrebiteľ obsah tejto zmluvy podstatným spôsobom nemohol
ovplyvniť, ani neovplyvnil. Predmetná zmluva o úvere, ktorá je s poukazom na vyššie uvedené tzv.
typovou zmluvou, teda nesmela v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. obsahovať neprimerané

podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán a ani podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi pod následkom ich absolútnej
neplatnosti v zmysle cit. § 39 Občianskeho zákonníka.

V danom prípade uznal záväzok a vyslovil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako
exekučného titulu zástupca, ktorého záujmy boli v rozpore so záujmami zastupovaného povinného,

v dôsledku čoho sú predmetné splnomocnenie i nadväzný právny úkon obsiahnutý v danej notárskej
zápisnici neplatné a notárska zápisnica ako exekučný titul potom neúčinná a materiálne nevykonateľná.

V zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý
na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa § 23 Občianskeho zákonníka zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho
orgánu alebo na základe dohody o plnomocenstve.

Podľa § 24 Občianskeho zákonníka zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže ustanoviť,

len ak je to právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych úkonov ďalšieho
zástupcu vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

V zmysle § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo
právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom

sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia ak je potrebné,
aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne.

Podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou
osobou.

Z vyššie citovaného ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zastupovať iného nemôže
ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Ak by sa tak stalo, právne úkony urobené
zástupcom v rozpore s citovaným ustanovením sú potom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
neplatné.

V danom prípade z listinných dôkazov obsiahnutých v spise vyplýva, že dlžník ako spotrebiteľ mal
priamo v zmluve o úvere splnomocniť na svoje zastupovanie pri spísaní predmetnej notárskej zápisnice
advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktorého splnomocnenie je ale naformulované priamo v predtlači zmluvy
o úvere veriteľom - oprávneným. Povinný splnomocnenca zrejme vôbec nepozná a možnosť výberu

iného zástupcu mu vzhľadom na predmetnú predtlač daný nebol.

Prepojenie medzi Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý mal na základe plnomocenstva zastupovať dlžníka
(povinného) pri spísaní notárskej zápisnice, a oprávneného (veriteľa v danom zmluvnom vzťahu) je
však zjavné. Nielenže Mgr. Tomáš Kušnír bol vopred zvolený oprávneným ako zástupca pre povinného,

nakoľkojehomenobolosúčasťoupredtlačenéhoformuláraúverovejzmluvy,astávalosatakopakovane,
ale Mgr. Tomáš Kušnír zastupoval a obhajoval aj záujmy oprávneného v exekučných konaniach
týkajúcich sa vymoženia pohľadávok od úverových dlžníkov. Je zrejmé, že oprávnený Mgr. Tomáša
Kušníra ako zástupcu povinného uviedol do zmluvy za účelom bezproblémového získania exekučného
titulu v podobe notárskej zápisnice. Je vysoko pravdepodobné, že vzhľadom na formulárový charakter

zmluvy, písaný neprehľadne malými písmenami, povinný pri uzatváraní zmluvy ani netušil, že niekoho
splnomocnil na spísanie notárskej zápisnice, ktorá je bez ďalšieho exekučným titulom. Takéto konanie
bolo zo strany oprávneného v rozpore s dobrými mravmi a zo strany zástupcu Mgr. Tomáša Kušníra v
rozpore so zákonom o advokácii. Mgr. Tomáš Kušnír bol za obdobné správanie zo strany stavovskejkomory disciplinárne potrestaný - bolo mu uložené verejnému napomenutiu (Bulletin SAK č. 7-8/2009,
str. 56). Neprijateľné je udelenie plnej moci priamo oprávnenému, ktorého záujmy sú v rozpore so
záujmami povinného (obdobne rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález I. ÚS 5/2000 z

13.07. 2000) a Najvyššieho súdu Českej republiky (21Cdo 267/2000 z 10.10.2000).

Z charakteru zmluvy medzi oprávneným a povinným a priamo v nej obsiahnutým plnomocenstvom
je zjavné, že osoba splnomocnenca je osobou vystupujúcou v prospech oprávneného. Odvolací súd
považuje notársku zápisnicu za nulitný akt z dôvodu nedostatku plnej moci na strane povinného pri

spisovaní notárskej zápisnice a pri vyslovení súhlasu s jej vykonateľnosťou.

Odvolací súd sa stotožnil tiež so záverom prvostupňového súdu, že vyššie popísané skutočnosti daného
splnomocnenia sú zároveň neprimeranou podmienkou, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný
nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, ktoré sú zároveň v rozpore s dobrými mravmi
a preto neplatné tiež v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.

Už len vyššie uvedené skutočnosti postačovali pre záver súdu, že predmetná notárska zápisnica je
materiálne nevykonateľná, čo zakladá dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať a preto boli splnené
podmienky pre zastavenie exekúcie.

Zatiaľ čo dôvody na základe ktorých súd obligatórne alebo fakultatívne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 a
2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih kedy tak má alebo môže súd
urobiť nie je v ňom explicitne stanovený. Z toho potom možno vyvodiť, že súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že súd je povinný v priebehu celého exekučného konania

skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie exekúcie. Jedným z obligatórnych dôvodov
zastavenia exekúcie je pritom podľa cit. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie
súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Uznesenie o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi pritom netvorí prekážku právoplatne
rozsúdenej veci v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. Exekučný súd nie je ani viazaný právnym názorom notára

pri spisovaní notárskej zápisnice.

S poukazom na vyššie uvedené, neobstojí námietka odvolateľa, že súd vec už raz posudzoval a
právoplatne rozhodol pri vydaní poverenia súdnemu exekútorovi a preto sa už nemohol danými otázkami
zaoberať znova.

Hoci už len vyššie uvedené závery postačovali na to, aby bola predmetná exekúcia zastavená, odvolací
súd je tiež názoru, že predmetné splnomocnenie a nadväzne i notárska zápisnica sú absolútne
neplatnými právnymi úkonmi i z toho dôvodu, že pri právnom úkone splnomocnenia absentuje podpis
splnomocneného advokáta Mgr. Tomáša Kušníra.

Z citovaných ustanovení § 23 a § 31 ods. 1 OZ vyplýva, že zmluvné zastúpenie vzniká na základe
zmluvy - dohody o plnomocenstve podľa § 23 Občianskeho zákonníka medzi splnomocniteľom a
splnomocnencom. Dohoda o plnomocenstve je dvojstranný právny úkon jednak o udelení jednak
o prijatí zastupovania a o jeho rozsahu. Na druhej strane plnomocenstvo v zmysle § 31 ods. 1

Občianskeho zákonníka je jednostranný právny úkon, ktorým zastúpený splnomocniteľ dáva tretím
osobám na vedomie v akom rozsahu je osoba uvedená v plnomocenstve - splnomocnenec oprávnená
ho zastupovať.

V zmluve o úvere povinný splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice

ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal jeho záväzok z vyššie uvedeného úveru tak, aby
sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia, resp. pre exekúciu.
Predmetná zmluva, v ktorej je obsiahnuté uvedené splnomocnenie obsahuje len podpis povinného.
Podpis splnomocneného advokáta Mgr. Kušníra v nej absentuje.

Vprípade,žebysplnomocnenieobsiahnutévzmluveoúvereuzavretejúčastníkmimalobyťpovažované
za dohodu o plnomocenstve v zmysle cit. § 23 Občianskeho zákonníka, pre chýbajúce prijatie udeleného
plnomocenstva zo strany Mgr. Kušníra, teda pre chýbajúci prejav vôle druhej strany zmluvy by boloneúčinné, takže k jeho uzavretiu by fakticky nedošlo. Rovnako by bola táto písomná dohoda neplatná pre
chýbajúcipodpisdruhejkonajúcejosobypodľa§40ods.3vetaprváObčianskehozákonníkaacontrario.

I ak by sa predmetný úkon obsiahnutý v zmluve o úvere mal považovať za plnomocenstvo v zmysle §
31 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré je jednostranným úkonom splnomocniteľa, nevyhnutne by pred
jeho udelením musela byť medzi povinným a Mgr. Kušnírom uzavretá dohoda o plnomocenstve v zmysle
§ 23 Občianskeho zákonníka, ktorá je už dvojstranným právnym úkonom. Oprávnený ale existenciu
takejto dohody nielenže nepreukázal, ale ani netvrdil.

Odhliadnuc od vyššie uvedeného, odvolací súd je tiež toho názoru, že v danom prípade bolo neplatným
a neúčinným i zastúpenie advokáta Mgr. Tomáša Kušníra pri spísaní predmetnej notárskej zápisnice
jeho substituentom - koncipientom Mgr. Brunom Žlnayom.

V zmysle § 12 ods. 1 a 2 Zákona o advokácii č. 132/1990 Zb., ktorý bol účinný v čase uzavretia

predmetnej zmluvy o úvere medzi účastníkmi, advokát sa v rámci svojho poverenia môže dať zastúpiť
iným advokátom. Pri jednotlivých úkonoch môže advokáta zastúpiť advokátsky koncipient alebo aj iný
pracovník advokáta. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia zastupovanie podľa ods. 1 a 2 nie je možné proti vôli
klienta. Z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že advokáta zásadne môže zastúpiť iba iný advokát
a iba pri jednotlivých úkonoch koncipient, pričom takéto zastupovanie nie je možné proti vôli klienta.

V danom prípade ale zo zmluvy o úvere a ani z iného dôkazu nevyplýva súhlas zastúpenej dlžníčky
- povinnej s tým, aby sa splnomocnený advokát dal zastúpiť inou osobou. Naviac pokiaľ by išlo o
zastúpenie advokátskym koncipientom, mohol by byť advokát zastúpený iba pri jednotlivých úkonoch. V
danom prípade substitučné plnomocenstvo udelené Mgr. Tomášom Kušnírom koncipientovi Mgr. Bruno
Žlnayovi je ale v rozpore s tým generálne tzv. všeobecné, teda nebolo udelené pre konkrétny úkon

v danej konkrétnej veci, naviac bolo udelené ešte predtým ako došlo k uzavretiu predmetnej zmluvy
o úvere (dňa 02.01.2003) a teda pred vznikom daného záväzkového vzťahu medzi oprávneným a
povinným (dňa 28.02.2003) a preto je i z tohto hľadiska je neplatné.

Napokon odvolací súd považoval predmetné splnomocnenie obsiahnuté v danej zmluve o úvere za

absolútne neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom i s dobrými mravmi (cit. ust. § 23a zák. č.
634/1992 v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka) i z toho dôvodu, že danú zmluvnú podmienku
v predmetnej typovej (spotrebiteľskej) zmluve v podobe predmetného splnomocnenia považoval za
neprimeranú podmienku, ktorá na škodu spotrebiteľa zakladá nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán a ktorá je zároveň v rozpore s dobrými mravmi. Neprimeranosť tejto

podmienky a jej rozpor s dobrými mravmi odvolací súd videl v tom, že daný dvojstranný právny úkon
vznikol zároveň v deň uzatvorenia zmluvy o úvere, teda v čase, keď žiaden dlh dlžníka - povinného
ešte neexistoval a do budúcna nebolo možné predpokladať či vôbec vznikne a ak áno, kedy a v akej
výške. Uznať záväzok alebo uznať dlh je v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka výlučným právom
dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať alebo aj nemusí. Pokiaľ povinný ako dlžník predmetným

splnomocnením fakticky postúpil toto svoje právo uznať dlh už v čase uzavretia zmluvy o úvere, kedy
ešte žiaden dlh existovať nemohol a nebolo ani zrejmé, či bude existovať, kedy a v akej výške, pričom
zároveň na uznanie dlhu splnomocnil jemu úplne neznámu tretiu osobu, ktorá jej bola vnútená v predtlači
zmluvy vopred vyhotovenej veriteľom, čím sa zároveň vopred vzdala možnosti namietať dlh i jeho výšku,
založilo to nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami veriteľa a dlžníka a zároveň je to v rozpore s

dobrými mravmi. I z tohto dôvodu je predmetné splnomocnenie absolútne neplatné. Nadväzne nemôže
byť platné ani substitučné plnomocenstvo a napokon ani právny úkon obsiahnutý v notárskej zápisnici,
ktorým je vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a o súhlase s vykonateľnosťou, ktoré za
neho mal vykonať splnomocneným advokátom substitučne splnomocnený koncipient.

S poukazom na uvedené je pritom úplne irelevantné, že povinný ako dlžník mal možnosť s poukazom
na ust. § 33b Občianskeho zákonníka predmetné plnomocenstvo kedykoľvek po uzavretí zmluvy o
úvere odvolať, na čo poukazoval odvolateľ. Naviac odvolať je možné iba účinne a platne vzniknuté
plnomocenstvo. Z podstaty veci totiž logicky vyplýva, že nemožno účinne odstúpiť od právneho úkonu,
ktorý je od počiatku absolútne neplatný.

Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu, keďže ako exekučný titul bola oprávneným predložená
notárska zápisnica, ktorá v sebe obsahuje absolútne neplatný právny úkon o uznaní dlhu a súhlase s jej
vykonateľnosťou, v dôsledku čoho nemôže byť účinným a materiálne vykonateľným exekučným titulom,bolo plne dôvodným, aby prvostupňový súd preskúmavaným uznesením exekúciu zastavil, keďže je
tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, ktorým je skutočnosť, že absentuje vykonateľný
exekučný titul. Odvolací súd pritom poukazuje i na závery Ústavného súdu SR vo veci IV.ÚS 183/2011,

kde v sťažnosťami napadnutých rozhodnutiach súdy argumentovali obdobne, pričom Ústavný súd
SR uzavrel, že predmetnými rozhodnutiami súdov nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky (tu
oprávneného) na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ani jej práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu.

S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo potom už nadbytočným
zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných
podmienok.

Pokiaľ ide o trovy exekučného konania, odvolací súd sa aj v tejto v časti v celom rozsahu stotožnil s
rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorý o trovách exekúcie správne rozhodol, správne uložil povinnosť

k náhrade trov exekúcie oprávnenému, trovy exekúcie priznal ( po ich čiastočnom krátení) v správnej
výške podľa ust. § 14 a § 15 vyhl. č. 288/95 Z.z. a taktiež správne určil náhradu hotových výdavkov
v zmysle ust. § 22 vyhlášky, ako aj výpočet DPH z priznanej odmeny podľa ust. § 196 Exekučného
poriadku.

V zmysle § 219 ods.2 O.s.p. odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie napadnutého
uznesenia súdu prvého stupňa.

Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP ako vecne správne potvrdil, keď o trovách odvolacieho konania

rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 3 a § 151 ods. 1 OSP a povinnému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal napriek tomu, že v odvolacom konaní bol úspešný, a to z dôvodu, že si náhradu trov
odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel

návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má

povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva

rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,

t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje

ustanovenie zákona Slovenskej republiky, do ktorého boli transportované úniové právne normy, alebo
ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to
považujezapotrebnéprerozhodnutiesporu,oktoromkonáatoibezohľadunato,čitoúčastnícikonaniavo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale
s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú

skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob
výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam
ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade
práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora
mu poskytuje dostatok informácií. Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí

položiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne
konanie o predbežnej otázke).

V zmysle záverov Európskeho súdneho dvora vo veci ESD-C-302/2004 ale Európsky súdny dvor nemá
právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci
predchádzajú vstupu do EÚ. Slovenská republika vstúpila do EÚ dňom 01.05.2004 a keďže k uzavretiu

záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo ešte 28.02.2003, teda pred
vstupom Slovenska do EÚ, z tohto hľadiska nie je daná právomoc ESD na zodpovedanie prejudiciálnej
otázky v danej veci.

Na základe uvedeného, odvolací súd z dôvodu nedostatku právomoci Súdneho dvora EÚ, návrh

oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.