Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Sunday, October 30, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/110/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2220202428
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Benkovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2220202428.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Benkovičovej a sudcov
JUDr. Ľubice Bundzelovej a Mgr. Matúša Staríčka, v spore žalobkýň 1/ A. B. A., nar. XX.XX.XXXX,
s trvalým pobytom C. D. XXX/X, E., 2/ F. A., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom C. D. XXX/
X, E., zastúpené Mgr. Peter Mešenec, advokát, so sídlom Prievozská 1314/39, Bratislava, proti
žalovanému KOOPERATIVA poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4,

Bratislava, zastúpenému JUDr. Baltazár Mucska, advokát so sídlom Vajnorská 55, Bratislava, o náhradu
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k.
21C/19/2020-138 zo dňa 19.10.2021 v spojení s opravným uznesením č. k. 21C/19/2020-193 zo dňa
25.07.2022, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením z r u š u j e a vec v r a c
i a okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Dunajská Streda, ako súd prvej inštancie, odvolaním napadnutým rozsudkom uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 10.000,- eur a žalobkyni 2/ sumu 30.000,- eur a to
všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok). Žalobkyniam 1/ a 2/ priznal voči žalovanému
náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II. výrok).

V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že žalobkyne sa voči žalovanému domáhali
náhrady nemajetkovej ujmy, spôsobenej im smrťou dcéry žalobkyňe 2/ a sestry žalobkyne 1/ pri
dopravnej nehode dňa 11.07.2017, ktorú spôsobil vodič – poistenec žalovaného E. A., ktorý spolu so
spolujazdkyňou G. A., H. A. podľahli zraneniam na mieste nehody. Protiprávnym konaním E. A. došlo
u žalobkýň k nenávratnej deštrukcii medziľudských vzťahov tvoriacich základ ich súkromného života

a rodiny.

Prvoinštančný súd vec právne posúdil podľa článok 16 ods. 2 Ústavy SR, článok 1 ods. 2 Smernice EP
a Rady 2009/103/ES zo dňa 16.09.2009, hlavy I článok 8 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 101, § 106 ods. 1, 2, § 116 Občianskeho zákonníka (ďalej

len „OZ“), § 4 ods. 1 až 4, § 5 ods. 1 písm. b) bod 1, § 15 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom
poistení (ďalej len „zákon o PZP“) a dospel k záveru o dôvodnosti nároku žalobkýň. Mal za preukázané,
že pri dopravnej nehode dňa XX.XX.XXXX zomrela G. A. vo veku 32 rokov, ktorá je sestrou žalobkyne 1/
a dcérou žalobkyne 2/, predmetnú dopravnú nehodu zavinil manžel žalobkyne 2/ na motorovom vozidle
značky Škoda Octavia, bielej farby, evidenčné číslo G. XXX I. tým, že prešiel do protismeru a nakoľko
vodič ako aj spolujazdkyňa na mieste nehody zraneniam podľahli, trestné stíhanie bolo uznesením OR

PZvDunajskejStredeodborkriminálnejpolície,prvéoddelenievyšetrovania zastavené.Zpredmetného
uznesenia vyplynula príčina dopravnej nehody a to nesprávna technika jazdy vodiča vozidla ŠkodaOctavia – E. A., ktorý sa pohyboval vyššou rýchlosťou ako bola povolená, manéver predchádzania
vykonal kolíznym spôsobom a pri predchádzaní vozidiel vošiel do protismerného jazdného pruhu
v čase, keď prichádzala jazdná súprava vedená iným vodičom, ktorý nehode nemohol zabrániť. Vozidlo

vodiča E. A. bolo poistené u žalovaného. V súvislosti s nárokom patriacim pod plnenie podľa §
4 zákona o PZP poukázal okresný súd na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR rozhodnutie zo
dňa 31.07.2017, sp. zn. 6MCdo/1/2016, publikované v zbierke rozhodnutí a stanovísk NS SR pod
č. R 61/2017. Preto mal preukázanú pasívnu legitimáciu žalovaného, ktorý z povinného poistenia
zodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovýchvozidielmápokryťajnáhradunemajetkovej

ujmy spôsobenej blízkym osobám usmrtením pri dopravnej nehode. Poškodený pri tom môže priamo
uplatňovať svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy buď voči osobe, ktorá škodu priamo spôsobila,
alebo proti poisťovateľovi, s ktorým škodca uzavrel poistnú zmluvu. Konštatoval, že vodič E. A. niesol
primárne zodpovednosť za dopravnú nehodu, ale povinnosť plniť mal žalovaný ako poisťovateľ a to
i v prípade náhrady nemajetkovej ujmy. V súvislosti s námietkou premlčania vznesenou žalovaným,
podľa ktorého judikatúra pretransformovala inštitút náhrady nemajetkovej ujmy na škodu, čo je potrebné

aplikovať na prejednávaný prípad, a preto podľa žalovaného začala dvojročná subjektívna doba plynúť
dňom nasledujúcim po usmrtení zosnulej G. A., t. j. 12.07.2017, uplynula dňa 12.07.2019, pričom žaloba
bola podaná dňa 02.07.2020, z ktorého dôvodu mal žalovaný za to, že došlo k premlčaniu nároku
žalobkýň sa okresný súd s touto námietkou nestotožnil, pretože náhrada nemajetkovej ujmy ako jeden
z prostriedkov zabezpečenia osobných práv, ktoré režimu premlčania nepodliehajú, sa svojou povahou

odlišuje od týchto osobnostných práv, pričom náhrada nemajetkovej ujmy sa nepretransformovala na
náhradu škody podľa § 420 a nasl. OZ, ide o úpravu podľa § 13 OZ, ktorý bol na základe povinnosti
eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva ako celok zahrnutý pod pojem „škoda“ podľa zákona
o PZP, teda ide o rozšírenie pôsobnosti škody podľa daného zákona a nie o transformovanie právneho
inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 OZ na škodu podľa § 420 OZ, čo potvrdzujú aj

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/1/2016. Náhrada nemajetkovej ujmy sa premlčuje vo
všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy nárok mohol byť uplatnený
prvýkrát a v danom prípade to bolo dňa 12.07.2017, uplynula dňa 12.07.2020, pričom vzhľadom na
podanie žaloby dňa 02.07.2020 k premlčaniu nároku žalobkýň nedošlo. Tiež poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.02.2011, sp. zn. 5Cdo/265/2009, podľa ktorého ak medzi fyzickými

osobami exitujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci súkromného rodinného
života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie
druhej z týchto osôb a v prípade protiprávneho zásahu do práva na súkromie môže byť ďalšiemu
účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni napĺňať jeho citové
potreby, t. j. nemajetková ujma. Mal za preukázané, že došlo k neoprávnenému zásahu zo strany škodcu

E. A., ktorého dôsledkom bola smrť G. A., u ktorej nebolo konštatované spoluzavinenie, ktorá mala
v čase úmrtia 32 rokov a silné citové väzby so žalobkyňou 2/ ako svojou matkou ako aj žalobkyňou
1/ ako svojou sestrou, teda nečakaným a náhlym úmrtím došlo k závažnému zásahu do práva na
ochranu osobnosti žalobkýň spočívajúceho v obmedzení ich súkromného a rodinného života, pričom
žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nemôže byť namieste. K žalovaným namietanej výluke

podľa § 5 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona o PZP uviedol, že daná výluka nezahŕňa škodu spôsobenú
manželovi a škodu na zdraví a náklady pri usmrtení poisťovateľ hradí i v prípade, že táto bola
spôsobená manželovi škodcu, pričom poisťovateľ hmotnú škodu nenahradí manželovi škodcu alebo
osobám žijúcim so škodcom v jednej domácnosti, teda ak by mal poisťovateľ hradiť hmotnú škodu
spôsobenú manželovi škodcu, by bol povinný de facto hradiť náhradu škody na veciach užívaných

priamo škodcom, čo ale nie je účelom povinného zmluvného poistenia. V prípade náhrady škody na
zdraví je iná situácia a poisťovateľ je povinný hradiť náhradu škody na zdraví aj manželovi škodcu,
pričom náhrada nemajetkovej ujmy je svojou povahou najbližšie práve k náhrade škody na zdraví
a teda nespadá pod danú výluku, keďže ide o samostatný právny inštitút, nie je dôvod pripodobňovať
ho žiadnemu typu škody, s čím sa okresný súd nestotožnil. Ak by aplikoval danú výluku, znamenalo

by to, že náhradu nemajetkovej ujmy by pripodobnil k nejakému typu škody vzniknutej poškodením,
zničením, odcudzením alebo stratou veci, ušlému zisku alebo trovám konania, avšak v danom prípade
má nemajetková ujma bližšie k náhrade škody na zdraví, na ktorú sa výluka nevzťahuje. Za nedôvodné
považoval tiež postačujúcu morálnu satisfakciu podľa § 13 ods. 1 OZ podľa tvrdení žalovaného, keďže
smrťou vodiča E. A. došlo k strate možnosti akéhokoľvek morálneho zadosťučinenia, pričom skutočnosť,

že samotnú smrť škodcu žalovaný považuje za formu satisfakcie vyhodnotil za rozpor s dobrými
mravmi a základnými hodnotami, na ktorých je civilizácia postavená. Nečakaným úmrtím G. A. došlo
k závažnému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkýň, v obmedzení ich súkromného rodinného
života tak, že žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nemôže byť namieste, následky zásahu doich súkromia sú nereparovateľné, z úmrtia blízkej osoby sa žalobkyne nedokázali spamätať dlhú dobu,
veľmi im chýba, prežili 25 rokov v jednej domácnosti a pred smrťou boli v každodennom kontakte,
častokrát sa starajú aj o maloletú dcéru G. A., keďže jej otec je často pracovne zaneprázdnený. Citové

vzťahy a väzby matky s dcérou ako aj dvoch sestier v súkromnom živote žalobkýň sú hodné osobitného
zreteľa. Ohľadne výšky náhrady nemajetkovej ujmy poukázal na právnu úpravu OZ, ktorá minimálnu
výšku zadosťučinenia neupravuje, upravuje iba primeranosť zadosťučinenia vzhľadom na závažnosť
ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo. Poukázal na Nález Ústavného súdu ČR
sp. zn. I.ÚS 2844/14, ktorý konštatoval pri stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady použiť princíp

proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnávajú čiastky tejto náhrady v iných prípadoch.
Mal za to, že rozhodnutia, na ktoré žalobkyne poukázali (Krajský súd v Prešove sp. zn.10Co/5/2018,
Krajský súd v Bratislave sp. zn. 6Co/2017/2014, Krajský súd v Trnave sp. zn. 24Co/479/2012, Krajský
súd v Nitre sp. zn. 6Co/176/2016) v porovnaní s rozhodnutiami, na ktoré poukazoval žalovaný sú vo
väčšine prípadov novšieho dáta, preto sa priklonil pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy k
aktuálnejšej rozhodovacej praxi súdov. Tiež poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. 14Co/566/2015, ktorým bola žalobkyni priznaná suma21.000,- eur a žalobcom 2/ až 4/ po
10.000,- eur, rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/80/2017 bola priznaná náhrada od
sumy 20.000,- eur až 26.000,- eur, preto priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v požadovanej výške
žalobkyňami s poukazom na blízku osobu - puto rodiča ako aj blízkeho súrodenca nie je neprimerané.

Opravným uznesením č. k. 21C/19/2020-193 zo dňa 25.07.2022 opravil záhlavie rozsudku a to
v súvislosti s označením zástupcu žalovaného, čo absentovalo v rozsudku okresného súdu.

O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP s poukazom na plný úspech žalobkýň tak, že
im priznal náhradu trov konania vo výške 100 % proti žalovanému, pričom rozhodoval len o nároku
na náhradu trov konania s tým, že o výške podľa § 262 ods. 1, 2 rozhodne o výške po právoplatnosti
rozhodnutia samostatným uznesením súdny úradník.

Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a žiadal, aby odvolací
súd rozsudok prvoinštančného súdu zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná mu náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

Namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Odôvodnenie rozsudku okresného
súdu považoval za nepresvedčivé, keďže okresný súd sa nedokázal vysporiadať so všetkými jeho
námietkami, akceptoval vyjadrenia a dôkazy žalobkýň bez toho, aby ich konfrontoval s jeho argumentmi,
pričom vec nesprávne právne posúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam, čím prijal nezákonný a právne neudržateľný rozsudok. Nesprávne sa vysporiadal
so všetkými skutočnosťami a to s otázkou premlčania, ako aj s výlukou v zmysle ustanovení zákona
o PZP. Poukázal na to, že ak je daná jeho pasívna vecná legitimácia, tak potom uplatňovaný nárok
voči nemu mal a musel byť vyhodnotený ako náhrada škody, pretože zákon o PZP pozná len náhradu
škody. Ďalej poukázal na ust. § 15 ods. 2 zákona o PZP ohľadne premlčania nároku na náhradu

škody, ktoré voči poisťovateľovi platí v rovnakej úprave ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá
škodu spôsobila. Primárne ustanovenie hovorí o škode a nie o náhrade nemajetkovej ujmy, a preto
nemožno aplikovať inštitút premlčania nemajetkovej ujmy na premlčanie nemajetkovej ujmy, ktorá je pri
takomto posúdení vyhodnotená ako škoda na účely zákona o PZP, ktorý nepozná náhradu nemajetkovej
ujmy. Ak konajúce súdy prijali záver, že nemajetkovú ujmu je možné subsumovať pod túto škodu,

tak aj premlčanie bude v intenciách ostatných škôd nahrádzaných podliehať dvojročnej subjektívnej
dobe, ako aj trojročnej či desaťročnej objektívnej. Nie je možné na jednej strane prijať aplikáciu zákona
o PZP v zmysle, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 OZ spadá do povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a na druhej
strane ustanovenia zákona k premlčaniu ignorovať. Žalobcovia odvodzujú svoj nárok cez ustanovenia

zákona o PZP, súdy považujú poisťovateľa za pasívne vecne legitimovaného aj pri uplatňovaní si
nemajetkovej ujmy, ktorá predstavuje škodu na účely zákona o PZP, preto vo vzťahu k nemu treba
aplikovať ustanovenia o premlčaní nároku na náhrady škody podľa OZ. Trval na premlčaní nároku
žalobkýň, ktoré podali žalobu po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, ktorá uplynula dňa11.07.2019, preto sa prvoinštančný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci v súvislosti
s posúdením premlčania nároku. Nesprávne sa okresný súd vysporiadal aj s výlukou podľa § 5 ods.
1 písm. b) zákona o PZP, ktorý pojem nemajetková ujma nepoužíva a nemožno ho stotožňovať so

škodou na zdraví, ktorá je podľa právnej úpravy vyjadrená v § 444 a nasl. OZ. Aj keď legislatíva
výšku náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých príbuzných obetí dopravnej nehody explicitne nerieši ani
nelimituje a ponecháva výlučne na voľnej úvahe všeobecných súdov, je potrebné skúmať kritériá, od
ktorých sa samotná výška nemajetkovej ujmy má odvíjať (nález Ústavného súdu ČR z 22.12.2015, sp.
zn. I. ÚS 2844/14), teda výšku náhrady určuje súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na

okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Žalobcovia môžu uplatniť akúkoľvek výšku, avšak musia
svoj nárok dôsledne odôvodniť a preukázať. V danom prípade bolo potrebné zohľadniť špecifickosť
prípadu v kontexte príbuzenského vzťahu samotného pôvodcu zásahu a žalobkýň, keď primárne
zodpovedný za zásah bol manžel žalobkyne 2/ a otec žalobkyne 1/, a teda okresný súd s uplatneným
nárokomdostatočnenevysporiadal,sokolnosťami,ktorémalizásadnývplyvnavýškupriznanejnáhrady,
ktorú považuje za neprimeranú. Za dostatočnú satisfakciu považoval morálne zadosťučinenie, ktoré

plynie už zo skutočnosti rodinného príbuzenstva medzi pôvodcom zásahu a žalobkyňami. Okresný
súd sa tiež pri určovaní priznanej výšky náhrady neriadil princípmi jej primeranosti a proporcionality
a nevysporiadal sa s vyššie uvedenými skutočnosťami. Žalobcom priznal neprimerane vysokú náhradu,
hoci intenzita vzťahu medzi žalobkyňami a nebohým bola klasickým rodinným vzťahom medzi rodičmi
a dospelou dcérou, ako aj medzi dospelými sestrami majúcimi svoje vlastné záujmy, pričom samotný

príbuzenský vzťah nepostačuje na automatické konštatovanie vzniku nároku na peňažnú satisfakciu,
ktorá je doplnkovým spôsobom zadosťučinenia, ak nepostačujú iné morálne formy. Výška priznanej
nemajetkovej je nekorešpondujúca okolnostiam prípadu, v ktorej časti je odôvodnenie rozsudku
nepresvedčivé, okresný súd sa nevysporiadal so všetkými jeho námietkami. Poukázal na inú vadu
konania, majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a to odňatie súdu prvej inštancie konať

pred súdom a nedostatočné a chybné odôvodnenie rozhodnutia. Odôvodnenie rozsudku je dôležitým
predpokladom preskúmateľnosti, pričom predpoklady odôvodnenia sú stanovené v § 220 ods. 2 CSP.
Okresný súd sa však v odôvodnení rozsudku nevysporiadal s jeho argumentáciou, nevyhodnotil správne
vykonané dokazovanie a vec nesprávne právne posúdil, pričom neuviedol aké skutočnosti považoval za
preukázané, ktoré nepovažoval za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa riadil

a teda jeho odôvodnenie je nepreskúmateľné, čo v zmysle ustálenej judikatúry predstavuje vadu konania
a je porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a iné).

Žalobkyne vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhli napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť a zároveň žiadali priznať náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Mali za to,
že okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán a citoval právne predpisy, ako aj
rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, prijaté právne závery primerane vysvetlil a z jeho odôvodnenia

nevyplýva jednostrannosť. Rovnako sa vysporiadal s námietkou premlčania nároku v bode 35, 36 a 37
odôvodnenia, ako aj námietkou výluky zo zákona o PZP v bode 41 a 42, s námietkou morálneho
zadosťučinenia v bode 43 až 45, ako aj s námietkou neprimeranej výšky nemajetkovej ujmy v bode
46 až 51. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jej právnymi názormi a navrhovaným hodnotením dôkazov. Ohľadne námietky premlčania,

ktoré podľa žalovaného spadá podľa § 15 ods. 2 zákona o PZP na premlčanie nároku na náhradu
škody poukázal na judikáty, a to rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.02.2011, sp. zn. 5Cdo
265/2009, 5Cdo 278/2007 a sp. zn. 2Cdo 194/2011 ako aj rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.
zn. 8CoCsp/25/2020. Podľa uvedenej judikatúry platí všeobecná trojročná premlčacia doba na náhradu
nemajetkovej ujmy vyjadrená v § 101 OZ, pričom sa vzťahuje aj na nemajetkovú ujmu spôsobenú

pri dopravnej nehode a teda nejde o nárok na náhradu škody, ako ho má na mysli § 106 OZ. Je
pravdou, že ustálená judikatúra z hľadiska pasívnej vecnej legitimácie žalovaného pracuje s pojmom
škody a pod tento pojem podraďuje aj nemajetkovú ujmu, ktorú pod pojem škody zahŕňa iba pre účely
posúdenia pasívnej vecnej legitimácie, čo nič nemení na obsahu a podstate daného nároku majúceho
základ v § 11 a nasl. OZ. Bolo by neudržateľné, aby sa na totožné právo na náhradu nemajetkovej ujmy

uplatňovalo rozdielne iba v závislosti od toho, či vzniklo v dôsledku usmrtenia pri dopravnej nehode a
či má ten, do koho práv bolo zasiahnuté možnosť uplatniť svoje právo aj proti poisťovateľovi, ktorého
povinnosť plniť tu existuje iba vzhľadom na potrebu uľahčenia postavenia osôb, ktorým vznikla ujma.
Ohľadne výluky z PZP zotrval na svojej argumentácii, keďže daná výluka sa týka výslovne určitejkategórie škôd, ktorú spôsobí manžel ako škodca svojej manželke, teda sa týka majetkovej škody,
nákladov právneho zastúpenia a ušlého zisku, pričom nemajetková ujma nie je majetkovou škodou,
ani ušlým ziskom, či trovami advokáta a výluka sa netýka za žiadnych okolností škody na zdraví ani

nákladov pri usmrtení. Morálne zadosťučinenie ako satisfakčný prostriedok môže byť dostatočným
pri málo intenzívnom zásahu, avšak pri náhlom a nečakanom usmrtení človeka ide o najzávažnejší
a neodvrátiteľný trvalý zásah do rodinného života pozostalých, preto náhrada nemajetkovej ujmy je
odôvodneným satisfakčným prostriedkom zmiernenia vzniknutej ujmy pre pozostalých, pričom žiaden
súd v SR v doterajších rozhodnutiach nepovažoval morálne zadosťučinenie za dostatočne spôsobilý

prostriedok zmiernenia následkov usmrtenia blízkej osoby pre pozostalých. V súvislosti s princípom
rovnosti rozhodovania v porovnateľných veciach rovnako poukázal na nález Ústavného súdu SR sp.
zn. III. ÚS 288/2017 z 05.12.2017, podľa ktorého by mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi
závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady. V priebehu konania poukázal na niekoľko rozhodnutí
súdov, ktoré priznali náhradu nemajetkovej ujmy v obdobnej výške, pričom okresným súdom priznaná
náhrada sa nevymyká spod aktuálnej rozhodovacej praxe súdov SR. Ďalej poukázali na prelomový

právny názor Najvyššieho súdu ČR v rozsudku zo dňa 19.09.2018, sp. zn. 25Cdo 894/2018, podľa
ktorého sa v ČR už neuplatňuje paušálna náhrada nemajetkovej ujmy a zdôrazňuje, že treba aby výška
náhrady nemajetkovej ujmy zohľadnila ekonomický vývoj spoločnosti, pričom Najvyšší súd ČR určil
základnú náhradu vo výške 20-násobku priemernej hrubej mzdy pre najbližšie osoby s tým, že základná
suma by mala byť modifikovaná s ohľadom na špecifické okolnosti na strane poškodeného a škodcu len

rádovo v desiatkach percentách. Priemerná nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve
SR v roku 2020 bola vo výške 1.133,- eur, pričom 20-násobok predstavuje sumu 22.660,- eur, čo vyplýva
z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, §
380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a odvolaním napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Odvolacie námietky žalovaného boli založené na inej vade konania, majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a to v súvislosti s porušením práva na spravodlivý proces vzhľadom na nedostatočné
a chybné odôvodnenie rozhodnutia, ktorý rozsudok žalovaný považoval za nepreskúmateľný a tiež
nesprávne skutkové zistenia na základe vykonaných dôkazov, ako aj nesprávne právne posúdenie veci.

Žalovaný v súvislosti s nesprávnym právnym posúdením veci namietal nesprávne posúdenie premlčania
nároku, ako aj výluku zo zákona o PZP.

Pokiaľ ide o otázku premlčania nároku žalobkýň, ktorú premlčaciu dobu podľa žalovaného mal okresný
súd vzhliadnuť podľa § 106 OZ, vzťahujúcu sa na premlčanie nároku na náhrady škody, s touto
námietkou žalovaného odvolací súd nesúhlasí a plne sa stotožňuje a poukazuje na odôvodnenie
rozsudku prvoinštančného súdu vyjadrené v bodoch 35, 36 a 37. Nemajetková ujma tak podlieha

všeobecnej trojročnej premlčacej dobe a neplatí na ňu premlčacia doba platná pre škodu.

Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa výluk podľa § 5 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona o PZP aj s uvedenou
námietkou žalovaného odvolací súd nesúhlasí, prvoinštančný súd sa s touto námietkou v dostatočnom

rozsahu a navyše správne vysporiadal v bode 41 a 42 odôvodnenia, keďže predmetná výluka sa týka
výlučne majetkovej škody, ktorou nemajetková ujma nie je, namietaná výluka sa netýka náhrady škody
na zdraví ani nákladov pri usmrtení, preto sú uvedené námietky žalovaného v tejto časti neopodstatnené
a nespôsobilé zmeniť záver o správnosti rozsudku prvoinštančného súdu ohľadne výluk.

Za nedôvodnú námietku žalovaného považoval odvolací súd aj údajnú morálnu satisfakciu, ktorá by
mala byť dostačujúcou, keď v prejednávanom prípade morálna satisfakcia predstavuje zo strany škodcuospravedlnenie, či prejavenú ľútosť, čo je absolútne v danom prípade neprípustné, keďže škodca –
vinník dopravnej nehody v dôsledku nej zomrel.

Avšak za opodstatnenú odvolaciu námietku žalovaného považoval odvolací súd nepreskúmateľnosť
a nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu týkajúceho sa výšky náhrady
nemajetkovej ujmy.

Odvolací súd uvádza, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy
musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že sa
musia zaoberať najdôležitejšími argumentmi vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre ich prijatie
alebo odmietnutie, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý
proces. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR, riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje,
aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými
a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.
Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné relevantné dôvody na ktorých svoje
rozhodnutie založil a tieto sa musia týkať tak skutkovej ako i právnej stránky rozhodnutia. Súd by mal

byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný a súčasne musí dbať tiež na jeho
celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým
na základe nich dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v
neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu Najvyšší súd SR už vo svojich rozhodnutiach
zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany
jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za
porušenietohtoprávatrebapovažovaťajnedostatokriadnehoavyčerpávajúcehoodôvodneniasúdneho

rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom práva strany sporu na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa zaoberá všetkými právne
relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením
uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu
(okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť

náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných opravných
prostriedkov.

Prvoinštančný súd pri rozhodovaní o výške neprihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,

za ktorých k porušeniu práva došlo, v uvedenom smere okresný súd v podstate len poukázal na
rozhodovaciu činnosť iných súdov v obdobných veciach, čo v žiadnom prípade nemôže postačovať
a spĺňať atribúty riadneho odôvodnenia rozsudku a spĺňať kritériá podľa § 220 ods. 2 CSP.

Okresný súd síce uviedol v bode 47 odôvodnenia atribúty, na ktoré je potrebné prihliadnuť pri stanovení
výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, avšak v jeho odôvodnení práve absentujú ním uvedené
zistenia a závery týkajúce sa závažnosti vzniknutej ujmy ako aj okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu
práva, keď prejednávaný prípad bol navyše nakoľko špecifický v tom, že škodcom v danej veci bol
príbuzný žalobkýň a to manžel žalobkyne 2/ a otec žalobkyne 1/, ktorého zásahom ako blízkej osoby

došlo následne k ďalšiemu zásahu na rodinný a súkromný život žalobkýň, keďže jeho zavineným
konaním došlo k úmrtiu blízkej osoby a to dcéry žalobkyne 2/ a sestry žalobkyne 1/.

V súvislosti s odkazom prvoinštančného súdu na rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach

poukazuje odvolací súd na to, čo možno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax, a to predovšetkým
rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov v SR, vydávanej Najvyšším súdom SR od 01.01.1993 (pokiaľ neboli v neskoršom období
judikatórne prekonané, ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdenýurčitý právny názor alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia
Najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali
a vecne na ne nadviazali). Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj

naďalej používateľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, vydávaných Najvyššími súdmi
ČSSR a ČSFR, ďalej v bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené
v Zborníkoch Najvyšších súdov č. I., II. a IV. (porov. R 71/2018).

Základnými kritériami určenia výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch v dôsledku neoprávneného zásahu
do práva na ochranu osobnosti sú závažnosť vzniknutej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo (ktoré môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený
zásah spôsobila). V dôsledku neoprávneného zásahu škodcu došlo v danom prípade k pretrhnutiu

rodinných a citových väzieb, pričom otázku intenzity citovej naviazanosti, či odkázanosti na zomrelú
prvoinštančný súd v prejednávanom prípade dostatočne nezisťoval, a teda v dostatočnom rozsahu
a neuviedol a nezisťoval skutočnosti relevantné pre meritórne rozhodnutie vo veci ohľadne výšky
náhrady nemajetkovej ujmy.

Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani rámcové
čiastky pre odškodňovanie majetkovej ujmy. Súd pri tom musí prihliadnuť okrem závažnosti
vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, k naplneniu požiadavky účinného
primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale i k požiadavke nezneužívania

tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Vodiacim parametrom proporcionálne
spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania
odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie. Výška relutárnej (peňažnej) satisfakcie nesmie
byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim je preto
zvažovanie individuálnych okolností prípadu. Rovnako výška nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať

všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. Kritérium primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie
priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv. „statusu obete“ podľa článku 34 Dohovoru o ľudských právach,
ktorú objasnil európsky súd pre ľudské práva v prípade Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo dňa
06.03.2007, sťažnosť č. 43662/98, ako aj v prípade Stanková v. s. SR v rozhodnutí zo dňa 09.10.2007,
sťažnosť č. 7205/02. Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný

charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú by priznal v porovnateľných prípadoch súd, nesmie však
byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné
zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine a tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície
danej krajine, i to, ako rýchlo sa sťažovateľ domohol. Ústavný súd ČR zase konštatoval, že pri stanovení
výšky čiastky relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné

súdy porovnávajú čiastky tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch, porovnaj sp. zn. I. ÚS 2844/14.
Závažnosť vzniknutej ujmy predstavuje, že čím je závažnejšia do svojej intenzity i do svojho trvania,
tým vyššia by mala byť aj čiastka peňažného zadosťučinenia a ďalej veľmi široko chápané okolnosti,
za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, pričom vždy musia byť zistené
okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby, konkrétne napr., ak je

daný podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti pôvodcu vyúsťujúcej do neoprávneného
zásahu. Druhé kritérium a to okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo je stanovené zámerne veľmi
všeobecne tým, že by malo byť uplatnené vo vzťahu ako k postihnutej fyzickej osobe, tak k osobe, ktorá
neoprávnený zásah spôsobila. Tým je sledovaný cieľ, aby pri určovaní konkrétnej výšky peňažného
zadosťučinenia bolo možné v rámci voľnej úvahy súdu, ktorá práve na tomto mieste dáva veľký

priestor a v súlade s princípom spravodlivosti, pružne prihliadnuť na najrôznejšie momenty, za ktorých
k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo/139/2011).

V prejednávanej veci prvoinštančný súd sa pri stanovovaní výšky k judikatúrne vymedzeným kritériám
vôbec v odôvodnení svojho rozhodnutia nevyjadril a tým, že odkázal na rozhodovaciu činnosť súdov
údajne v obdobných prípadoch nezhojil a nenahradil potrebu odôvodnenia výšky náhrady nemajetkovejujmy, čo zakladá inú vadu konania a to zmätočnosť rozhodnutia a teda správne žalovaný namietal
odvolací dôvod a to porušenie práva na spravodlivý proces.

Preto odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.

Úlohou prvoinštančného súdu v ďalšom konaní bude posudzovať závažnosť vzniknutej ujmy na strane
žalobkýňakojednozkritériípriznanianemajetkovejujmyatiežzisťovaťokolnosti,zaktorýchkporušeniu
práva došlo. V uvedenom smere tiež prihliadne ku skutočnosti, že k zásahu do práva na plnohodnotný,
súkromný, rodinný život žalobkýň došlo práve konaním ich príbuzného, ktorý nehodu zavinil (otec
žalobkyne 1/ a manžel žalobkyne 2/). Za účelom preukázania závažnosti vzniknutej ujmy zaťažuje
dôkazné bremeno predovšetkým žalobkyne, ktoré za týmto účelom neboli ani obe vypočuté v spore a

teda nemožno z doteraz vykonaných dôkazov mať dôkladne posúdenú otázku závažnosti vzniknutej
ujmy na ich strane a to ani len s prihliadnutím na príbuzenský vzťah medzi zosnulou G. A. a žalobkyňami.
Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške ustálenej okresným súdom teda doposiaľ nezohľadňuje
osobitostidanéhoprípadu,keďženeboliposúdenéjednotlivékritériájejpriznania,pričomsanemožnosa
uspokojiť iba z rámca priznaných náhrad v porovnateľných prípadoch, čo ale tiež nemožno jednoznačne

konštatovať vzhľadom na osobitosť prejednávaného úprípadu. Po prihliadnutí na uvedené kritéria a po
doplnení dokazovania prvoinštančný súd opätovne rozhodne o dôvodnosti nároku žalobkýň tak, aby
prisúdená náhrada za predpokladu jej priznania, nebola neprimeraná okolnostiam prípadu, zohľadňujúc
životnú úroveň v krajine a nepredstavuje ani prostriedok neprípustného obohacovania.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trnave, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov
3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej

pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.