Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia, Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, April 26, 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/128/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113239297
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:1113239297.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej

a sudcov JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD., v spore žalobcu: C. A., nar. XX.
D. XXXX, bytom F.. U.O. X, T., adresa pre doručovanie: A.Á. XX, T., zastúpeného JUDr. Petrom
Vačokom, advokátom so sídlom Vazovova 9/A, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika konajúca
prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava,
o náhradu škody a zaplatenie nemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
5C/170/2013, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. novembra 2020,
sp. zn. 8Co/257/2019, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. novembra 2020, sp. zn.
8Co/257/2019, v časti výroku týkajúcej sa žalobcovi priznanej náhrady titulom nemajetkovej ujmy za
väzbu vo výške 9.000 €, z a m i e t a.

II.Vozvyšnejčastivýroku,týkajúcejsažalobcovipriznanejnáhradytitulomnemajetkovejujmy zatrestné
stíhania vo výške 18.000 € a vo výroku o náhrade trov konania rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 24. novembra 2020, sp. zn. 8Co/257/2019, z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 14. novembra 2013 domáhal,

aby žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť mu náhradu škody vo výške 1 759,88 € a náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 500 000 €. V žalobe podanej podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej
len „zákon č. 58/1969 Zb.“) v spojení s čl. 5 ods. 1, ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) uviedol, že uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu
vyšetrovania Policajného zboru Bratislava z 27. septembra 1999, ČVS: OÚV-539/99, bolo proti nemu
vznesené obvinenie pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona a

uznesením Okresného súdu Bratislava I z 30. septembra 1999 sp. zn. 3Nt/126/99 bol vzatý do väzby so
začiatkom jej trvania od 28. septembra 1999 do 27. júna 2000, kedy bol príkazom Okresnej prokuratúry
Bratislava I č. p. Pv 372/99-133 prepustený z väzby na slobodu. V rámci jeho väzobného stíhania
mu bolo uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Bratislava z 12.
novembra 1999, ČVS: OÚV-539/99, vznesené ďalšie obvinenie pre trestný čin vydierania spáchaného
formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 235 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona.
Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo 14. decembra 2011, právoplatného 28. novembra 2012,

sp. zn. 1T/11/2007, bol žalobca spod obžaloby oslobodený. Svoj nárok na náhradu škody vo výške 1
759,88 € odôvodnil tým, že táto suma predstavuje jemu spôsobené náklady v podobe trov obhajoby,
ktoré mu vznikli v priebehu celého trestného konania. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
500 000 € odôvodnil tým, že mu vznikol v dôsledku jeho nezákonného trestného stíhania v trvaní viacako 13 rokov, nezákonného väzobného stíhania v trvaní 9 mesiacov a nesprávneho úradného postupu
prokuratúry a vyšetrovateľa, v dôsledku čoho v spojení s medializáciou prípadu došlo k výraznému
zásahu do jeho súkromného, profesionálneho, spoločenského a rodinného života a malo negatívny

dopad na jeho osobnostné práva, občiansku česť a ľudskú dôstojnosť.

2. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 9.
septembra 2015, č. k. 5C/170/2013-126, v spojení s opravným uznesením z 18. januára 2016, č. k.
5C/170/2013-145, uložil žalovanej povinnosť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi: a/

1 759,88 € titulom náhrady škody, b/ 50 000 € titulom náhrady nemajetkovej ujmy, c/ v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol a d/ rozhodnutie o trovách konania si ponechal na samostatné rozhodnutie.
2.1. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobcovi bola uznesením
o vznesení obvinenia z 27. septembra 1999 a následným trestným stíhaním vrátane väzobného stíhania
spôsobená škoda, za ktorú podľa zákona č. 58/1969 Zb. zodpovedá žalovaná. Žalobcovi priznaná
náhrada škody predstavuje náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastúpením v trestnom

konaní a sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím.
2.2. Na odôvodnenie výroku, ktorým bola žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy, súd prvej
inštancie uviedol, že dĺžka trvania trestného stíhania a v rámci neho i dĺžka výkonu väzby predstavujú
vážny zásah do osobnej slobody žalobcu, čo negatívne ovplyvnilo jeho osobný a profesionálny život,
česť a dobrú povesť. So zreteľom na to považoval sumu 50 000 € za primeranú výšku tejto náhrady (vo

zvyšku žalobu o túto náhradu zamietol). Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy sa súd prvej inštancie
spravoval § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“).

3. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom zo 7. augusta

2018, sp. zn. 8Co/77/2016, rozsudok súdu prvej inštancie a/ v napadnutej časti priznanej náhrady škody
a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 27 000 € potvrdil, b/ vo zvyšnej napadnutej časti rozsudok súdu
prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol a c/ žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v
celom rozsahu.
3.1. Podľa názoru odvolacieho súdu i keď súd prvej inštancie neposudzoval žalobcov nárok na náhradu

škody a náhradu nemajetkovej ujmy vo vzťahu k jednotlivým nezákonným rozhodnutiam osobitne
(k obom uzneseniam o vznesení obvinenia z 27. septembra 1999 a z 12. novembra 1999), z jeho
odôvodnenia je zrejmé, že sa zaoberal všetkými titulmi uplatneného nároku.
3.2. Na odôvodnenie zmeňujúceho výroku odvolací súd uviedol, že za primeranú náhradu nemajetkovej
ujmy nemožno v danom prípade považovať sumu 50 000 €. Vzniknutým negatívnym následkom

neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu v podobe nezákonného trestného stíhania v
trvaní 13 rokov je naopak v danom prípade potrebné považovať za primeranú náhradu sumu 9 000
€ za trestné stíhanie pre trestný čin, pre ktorý bolo žalobcovi vznesené obvinenie uznesením z 27.
septembra 1999, sumu 9 000 € pre trestný čin, pre ktorý bolo žalobcovi vznesené obvinenie uznesením
z 12. novembra 1999. Ujmu vyvolanú obmedzením osobnej slobody považoval za porovnateľnú s ujmou

vyvolanou trestným stíhaním žalobcu v trvaní 13 rokov. Spolu s náhradou nemajetkovej ujmy za väzbu
v sume 9 000 € tak predstavuje celková náhrada nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobcovi väzbou a
trestným stíhaním, vedeným na základe uznesení o vznesení obvinenia z 27. septembra 1999 a z 12.
novembra 1999, sumu 27 000 €.

4. Proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu o náhrade nemajetkovej ujmy podala
žalovaná dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovení § 420 písm. f/ Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) a z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.
4.1. Pokiaľ ide o procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP mala za to, že rozhodnutie
odvolacieho súdu je založené na nedostatočných a nesprávnych skutkových zisteniach, nakoľko

odvolacím súdom nebolo zopakované dokazovanie v súvislosti s určením výšky nemajetkovej ujmy.
Rozhodnutie odvolacieho súdu považovala zároveň za nedostatočne odôvodnené vo vzťahu k priznanej
náhrade nemajetkovej ujmy žalobcovi, ktorá spočívala v troch častiach, a to vo vzťahu k väzobnému
stíhaniu žalobcu a k dvom jeho samostatným trestným stíhaniam.
4.2. Nesprávne právne posúdenie veci v súvislosti s dovolacím dôvodom v § 421 ods. 1 písm. a/ CSP

dovolateľka videla pri riešení právnej otázky „určenia primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy
po zohľadnení jednak iných hmotnoprávnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich
odškodnenie, jednak judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa
obdobných prípadov“. Podľa jej názoru odvolací súd pri jej riešení nezohľadnil iné právne predpisyupravujúce finančné kompenzácie za spôsobené ujmy, ale ani relevantné rozhodnutia ESĽP. V
obdobných konaniach o náhradu škody a nemajetkovej ujmy nemožno priznávať neprimerané sumy,
výškaktorýchbyvkonečnomdôsledkubagatelizovalanárokypriznávanépodľazákonač.215/2006Z.z.

o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi (ďalej len „zákon č. 215/2006 Z. z.“). Ujma
spôsobená stratou života predstavuje najzávažnejší dôsledok, za ktorý zákon priznáva maximálnu výšku
náhrady nemajetkovej ujmy a takáto ujma nemôže byť odškodňovaná sumou neporovnateľne nižšou
ako v prípade ujmy na cti alebo povesti fyzickej osoby. Mala za to, že napadnutý rozsudok znamená
odklon od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorú predstavujú rozhodnutia najvyššieho súdu sp.

zn. 6MCdo/15/2012, 4Cdo/171/2005, 6Cdo/37/2012, 3Cdo/7/2017, 3Cdo/19/2018.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, uznesením z 20. júna 2019, sp. zn.
3Cdo/25/2019, zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 7. augusta 2018, sp. zn. 8Co/77/2016
vo výroku, ktorým bol potvrdený výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 9. septembra 2015,
č. k. 5C/170/2013-126 v spojení s opravným uznesením z 18. januára 2016, č. k. 5C/170/2013-145,

ukladajúci žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 27 000 € a vec v rozsahu
zrušenia vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

6. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalovanej nie je podľa § 420 písm. f/ CSP prípustné.
Zároveň skonštatoval, že žalovaná v dovolaní, ktoré je prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP,

opodstatnene uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 432 ods. 1 CSP argumentujúc, že napadnuté
rozhodnutie spočíva pri riešení predmetnej právnej otázky na nesprávnom právnom posúdení veci.
Pokiaľ odvolací súd pri úvahách o určení primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy neprihliadol na
záverynajvyššiehosúduopotrebeurčiťprimeranúvýškunáhradyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím
po náležitom zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich

odškodnenie, zároveň túto neposúdil aj v kontexte s rozhodnutiami ESĽP a ústavného súdu, odklonil sa
od ustálenej praxe dovolacieho súdu a rozhodol nesprávne.

7. Odvolací súd rozsudkom z 24. novembra 2020, sp. zn. 8Co/257/2019, rozsudok súdu prvej inštancie
v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 27.000,- € potvrdil a žalobcovi priznal nárok na

náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v celom rozsahu.

8. V odôvodnení rozsudku odvolací súd uviedol, že po opätovnom prejednaní veci v časti o zaplatenie
náhrady nemajetkovej ujmy 27.000 eur, dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.
8.1. Pri odškodňovaní ujmy vzniknutej väzbou odvolací súd vychádzal z toho, že väzba má za následok

zásah do ústavou garantovaného práva osobnej slobody, slobody pohybu a pobytu, práva na súkromie.
V danom prípade u žalobcu mala väzba za následok náhle a násilné pretrhnutie väzieb žalobcu s
rodinou, jeho vytrhnutie z pracovného života, zamedzenie jeho styku s vonkajším prostredím, a to s
najprísnejším režimom kolúznej väzby, ku ktorej sa neskôr pridala aj úteková väzba, a všetko toto malo
nepriaznivý vplyv na psychiku žalobcu, čo potvrdil aj vypočutý svedok. Žalobca vo svojej výpovedi

hodnoverne opísal prežívanie vo výkone väzby, trpel pocitom bezmocnosti a strachu. Ujmu spôsobenú
obmedzením slobody umocnili aj okolnosti jeho zadržania bezprostredne po tom, ako sa dobrovoľne
prihlásilnapolíciisúmyslomodovzdaťzbraň,ktorúmalvlegálnejdržbe.Zásahpolíciebolvočisprávaniu
žalobcu značne neprimeraný. Z uvedených dôvodov odvolací súd priznal žalobcovi za 274 dní väzby
sumu 9.000 eur, čo predstavuje cca 33 eur denne, resp. 1.000 eur mesačne.

8.2. Pri ustálení primeranosti tejto výšky vychádzal odvolací súd z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 754/2016, v ktorom nepovažoval za neprimerané odškodnenie väzby sumou 1.000 eur mesačne,
ktorú poškodený ťažko znášal, pociťoval neistotu a beznádej, pričom znášal vo väznici poníženie.
Odvolací súd posúdil primeranosť nemajetkovej ujmy aj v kontexte s rozhodnutiami Európskeho súdu
pre ľudské práva. Priznaná výška odškodnenia nemajetkovej ujmy za väzbu nedosahuje ani výšku

nemajetkovej ujmy priznávanú rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva ako odškodnenie pri
porušení čl. 5 Dohovoru v súvislosti s obmedzením osobnej slobody. Vo veci Winkler proti Slovenskej
republike priznal ESĽP sumu 8.000 eur za nezákonnú väzbu, pretože odškodnenie priznané Ústavným
súdom SR v sume 70.000 Sk nepovažoval za dostatočné. Vo veci Petrov proti Slovenskej republike
ESĽP priznal náhradu nemajetkovej ujmy 8.000 eur z dôvodu absencie rozhodnutia o väzbe od 5.

do 8.11. 2010. Vo veci Kormoš proti Slovenskej republike priznal ESĽP sumu 12.000 eur z titulu
nemajetkovej ujmy, pretože odškodnenie Ústavného súdu SR za nezákonnú väzbu vo výške 100.000
Sk považoval za príliš nízke. Rozhodnutia ESĽP ako Flux v. Moldavsko, Iltalehti a Karhuvaara v. Finsko,Tolstoy Miloslavsky v. Spojené Kráľovstvo sa týkali náhrady nemajetkovej ujmy za poškodenie dobrej
povesti zverejnením informácií/fotografií.
8.3. Podľa zákona č. 255/1998 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi,

celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť 50 násobok minimálnej
mzdy (§ 4 ods. 4). V roku 2000, kedy sa väzba žalobcu skončila, bola minimálna mzda 146,05 eur, a
pretosuma7.300eurpredstavujemaximálnylimitodškodnenianemajetkovejujmyspôsobenejtrestnými
činmi. Z hľadiska porovnania priznanej sumy s finančnou kompenzáciou priznávanou obetiam násilných
trestných činov, možno konštatovať, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy nie je; vzhľadom

na individuálne okolnosti prípadu; premrštená či zjavne neprimeraná. V prípade žalobcu išlo o mladého
človeka, vzdelanú osobu, ktorej sa v čase zásahu darilo uspieť v profesionálnom živote a ktorá si
budovalaajsvojpartnerskývzťah.Náhlepretrhnutietýchtovzťahovvzatímžalobcudoväzbysaodraziloi
vjehozlompsychickomstave.Zúfalstvožalobcusanásledneprehlbovalopodmienkami,vktorýchväzbu
vykonával, nutnosťou podrobiť sa skúmaniu duševného stavu a zamietaním jeho sťažností proti väzbe.
Odvolací súd tak zastáva názor, že ujma vzniknutá v jeho osobnom a pracovnom živote je porovnateľná

s ujmou spôsobenou násilnými trestnými činmi.

9. Pokiaľ ide o odškodnenie nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie, odvolací súd uviedol, že prihliadol
na to, že žalobca bol vyše trinásť rokov vystavený každodennému strachu o budúcnosť v súvislosti
s hrozbou uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody, a to pokiaľ ide o trestný čin ublíženia

na zdraví v trvaní 5 až 12 rokov a pokiaľ ide o trestný čin vydierania v trvaní 2 až 8 rokov. Žalobca
bol bezúhonnou osobou, pričom bol trestne stíhaný za závažné trestné činy. Nesporné je, že žalobca
bol v čase začatia trestného stíhania vo veku 26 rokov, bol podnikateľom, predsedom predstavenstva
spoločnosti GB Trading a.s., podnikal v oblasti sprostredkovania obchodu a služieb, najmä vo vzťahu k
zahraničiu, keďže študoval v zahraničí a ovládal plynule tri cudzie jazyky, pričom v súvislosti s trestným

stíhaním prišiel o postavenie v spoločnosti, trestné stíhanie malo negatívne dôsledky na jeho pracovný
život. Žalobca tak bol počas trestného stíhania vystavený neustálemu strachu o jeho ďalšie pracovné
uplatnenie a tým aj o jeho budúce živobytie. Dlhotrvajúce trestné stíhanie a s tým spojená beznádej
a neistota, vyvolali u žalobcu panický strach zo založenia si plnohodnotnej rodiny. Závažnosť ujmy
bola determinovaná tým, že trestné stíhanie žalobcu trvalo v jeho životnom období rozhodujúcom

pre budovanie si pracovnej kariéry a zakladanie si rodiny (vo veku od 26 do 39 rokov). Ako bolo
v konaní preukázané, v dôsledku začatého trestného stíhania bol žalobca nútený zmeniť si v jeho
priebehu svoje priezvisko. Uvedená skutočnosť potvrdzuje negatívny dopad trestného stíhania na jeho
súkromie. Všetky tieto skutočnosti mali za následok citeľný zásah do ľudskej dôstojnosti, cti, vážnosti
a dôveryhodnosti žalobcu v jeho profesionálnom živote, ktorý bol značnej intenzity, čo sa prejavilo v

pochybnostiach okolia o bezúhonnosti žalobcu, o jeho cti a charaktere. Odvolací súd považoval za
potrebné pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy zohľadniť aj to, že dôvodom oslobodenia žalobcu
spod obžaloby, bola skutočnosť, že nebolo preukázané, že sa stali skutky, pre ktoré bol stíhaný.
9.1. Odvolací súd sa pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy v súvislosti s trestným stíhaním riadil takou
úvahou, že ujma vyvolaná obmedzením osobnej slobody je porovnateľná s ujmou vyvolanou trestným

stíhaním za dva závažné trestné činy v trvaní 13 rokov. Za trestné stíhanie v súvislosti s ublížením na
zdraví v trvaní 159 mesiacov odvolací súd považoval za primerané odškodnenie v sume 9.000 eur, ktoré
predstavuje 56 eur mesačne (cca 2 eur denne) a za trestné stíhanie v súvislosti s vydieraním v trvaní
156 mesiacov, odvolací súd považoval za primerané odškodnenie v sume 9.000 eur, ktoré predstavuje
57 eur mesačne (cca 2 eur denne). Výška nemajetkovej ujmy bola tak v danom prípade odrazom

závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k jej vzniku došlo. Trestné stíhanie predstavovalo
značný zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý bol; dovtedy ako bezúhonná osoba; vystavovaný
počas neprimerane dlhej doby trestného stíhania vyšetrovacím úkonom orgánov činných v trestnom
konaní.
9.2. Z hľadiska porovnania s finančnými kompenzáciami priznávanými podľa zákona č. 255/1998 Z.

z. nepovažoval odvolací súd priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy, vzhľadom na individuálne
okolnosti prípadu, za prehnanú. V roku 2012, kedy sa trestné stíhania skončili, bola minimálna mzda
327 eur, čo predstavuje 16.350 eur ako maximálny limit odškodnenia nemajetkovej ujmy spôsobenej
trestnými činmi. V danom prípade celková výška odškodnenia 18.000 eur prekračovala maximálny
limit o 10 %. Uvedené prekročenie považoval odvolací súd za plne odôvodnené, pretože dĺžka trvania

trestného stíhania výrazne ovplyvnila dovtedajší život žalobcu, a preto rozsahom následkov a dĺžkou
trvania predstavuje značný zásah do jeho osobnostnej integrity.
9.3. Odvolací súd zastával názor, že z hľadiska proporcionality pri určovaní výšky odškodnenia
nemajetkovej ujmy možno zákon č. 215/2006 Z. z. použiť len podporne, keďže podľa nálezuÚstavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016, je nenáležité limitovať výšku náhrady porovnávaním
výšky odškodňovania iných zákonom stanovených prípadov, ako sú odškodnenia bolesti, SSÚ a obetí
trestnýchčinov.Vzhľadomnauvedenépriznanúsumupovažovalodvolacísúdzaprimeranúajzhľadiska

komparácie s odškodneniami obetí trestných činov, ktoré sú priznávané za telesné zranenia a násilné
trestné činy, resp. pozostalým obetí trestných činov.
9.4. Celková priznaná výška odškodnenia nemajetkovej ujmy 27.000 eur je podľa názoru odvolacieho
súdu potrebná na vyváženie, resp. zmiernenie následkov ujmy vzniknutej žalobcovi nezákonným
trestným stíhaním a väzbou, nevymyká sa z medzí predstáv spravodlivosti a slušnosti a zohľadňuje aj

fakt, že žalobcovi sa nedostalo primeraného zadosťučinenia v inej ako peňažnej forme, a vzhľadom
na značný odstup času, na jej reparovanie už nie je postačujúce len samotné konštatovanie porušenia
práva.

10. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 255
ods. 1 C.s.p. a žalobcovi priznal náhradu trov konania v celom rozsahu, keďže bol v konaní úspešný.

Vzhľadom na to, že žalobca mal plný úspech v časti uplatneného nároku na náhradu škody a čo do
základu uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom výška plnenia závisela výlučne od
úvahy súdu, nie je zamietnutie žaloby vo zvyšnej časti prejavom procesného úspechu žalovanej, ale
dôsledkom úvahy súdu.

11. Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu o náhrade nemajetkovej ujmy podala žalovaná
dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovení § 420 písm. f/ CSP a z § 421 ods. 1 písm.
a/ CSP.
11.1. Pokiaľ ide o procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP, dôvodnosť tohto dovolacieho
dôvodu proti výroku I. vyplýva primárne zo zjavného nerešpektovania právneho názoru vysloveného

dovolacím súdom v uznesení NS SR a porušenia princípu právnej istoty. S odkazom na stanovisko č.
2 občianskoprávneho kolégia NS SR z 03.12.2015 publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR
1/2016 žalovaná uviedla, že odvolací súd sa nielen neriadil záväzným právnym názorom dovolacieho
súdu, odklon od jeho ustálenej rozhodovacej praxe ako aj vysloveného právneho názoru v tejto veci
neodôvodnil, ergo jeho rozhodnutie neposkytuje ani požadované zásadné vysvetlenie dôvodov pre jeho

rozhodnutie.
11.2. Ako dôvod pre prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP žalovaná označila
skutočnosť, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorou sa odvolací
súd v rozhodnutí síce zaoberal, avšak s nesprávnym záverom a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu. Odvolací súd vyriešil nesprávne právnu otázku primeranosti priznanej náhrady

nemajetkovej ujmy, ktorej výška nie je v súlade s platnými a účinnými vnútroštátnymi právnymi predpismi
upravujúceajinéfinančnékompenzácie.Odvolacísúdopätovnepriznalžalobcovináhradunemajetkovej
ujmy v totožnej výške, pričom svoje presvedčenie o jej primeranosti podporil výlučne odkazom na nález
Ústavného súdu SR z 24.1.2017, č. k. III. ÚS 754/2016-42, ktorý predstavuje podľa názoru žalovanej
individuálne rozhodnutie v konaní, ktoré bolo záväzné iba pre účastníkov konkrétneho konania.

Okrem zjavnej neprimeranosti priznanej nemajetkovej ujmy vo všeobecnosti, žalovaná zdôraznila, že
odvolací súd náhradu nemajetkovej ujmy, resp. jej výšku, odôvodňoval totožnými skutočnosťami tak
pri jednotlivých uzneseniach o vznesení obvinenia ako aj pri väzbe, pričom nezohľadnil skutočnosť, že
trestné činy (a ich vyšetrovanie) boli úzko prepojené. Rezignovanie odvolacieho súdu na jeho úlohu
hľadania primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy v prípade žalobcu vyplýva aj zo skutočnosti, že priznal

náhradu nemajetkovej ujmy za dve vznesené obvinenia vo výške 2 x 9000 € , pričom za trestné stíhanie
pre ublíženie na zdraví v trvaní 159 mesiacov pri hroziacom treste 5 až 12 rokov odňatia slobody
priznal sumu 56,6 € / mesiac stíhania a za trestné stíhanie pre vydieranie v trvaní 156 mesiacov pri
hroziacom treste 2 až 8 rokov odňatia slobody priznal sumu 57,6 € / mesiac stíhania. Za vznesenie
obvinenia za trestný čin vydierania tak bola žalobcovi paradoxne priznaná vyššia náhrada ako za dlhšie

trvajúce stíhanie s hrozbou dlhšieho trestu odňatia slobody. Odvolací súd v uvedenej veci nehľadal
nastolenie spravodlivej rovnováhy a neurčoval náhradu nemajetkovej ujmy v takej výške, ktorá by
bola primeraná. Odvolací súd nerozlišoval medzi dvoma trestnými konaniami a rovnako mechanicky
pristupoval k určovaniu nemajetkovej ujmy, pričom obdobie trvania väzby žalobcu bolo odškodnené
sčasti priznaním odškodnenia za samotnú väzbu a rovnaké obdobie bolo ešte dvakrát odškodnené v

rámci priznania náhrady nemajetkovej ujmy za každé trestné stíhanie samostatne. Nezodpovedanou
ostala tiež otázka, prečo odvolací súd priznal totožnému poškodenému za rovnakú ujmu v jednom
prípade56€zamesiactrestnéhostíhaniaavdruhomprípade„až“57€,akostatnéokolnostikonaniaboli
zhodné. Na základe uvedených skutočností odvolací súd nesprávne právne posúdil primeranosť výškynáhrady nemajetkovej ujmy, a to nielen prekročením akýchkoľvek zákonných limitov odškodnenia, ale
aj vedomým avšak logicky neodôvodniteľným opakovaným odškodnením rovnakých následkov, ktoré
mal za preukázané.

11.3. Zároveň žalovaná uviedla, že odvolací súd aj výrokom II., ktorým priznal žalobcovi nárok
na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v celom rozsahu, rozhodol v
extrémnom nesúlade so skutkovými zisteniami o výsledku sporu a relevantnou právnou úpravou, toto
náležiteneodôvodnilatakporušilprávožalovanejnaspravodlivésúdnekonanie.Ajvtejtočastižalovaná
považovala rozhodnutie odvolacieho súdu za svojvoľné (arbitrárne) a tým pádom nepreskúmateľné, čo

zakladá dovolací dôvod podľa § 420 písm. f/ CSP. Zo skutkových okolností prejednávaného prípadu je
zrejmé, že žalobca sa podanou žalobou domáhal priznania náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 500
000 € a odvolací súd mu priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 27 000 €. Pre
zjavný rozpor s rozumným usporiadaním procesných vzťahov nebolo možné žalobcovi priznať nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
11.4. Z týchto dôvodov žalovaná navrhla rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušiť (§ 449 ods.

1 CSP) a podľa § 450 CSP vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

12. Žalobca v písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol v zmysle
ust. § 447 ods. f/ CSP, resp. aby podané dovolanie zamietol v zmysle ust. § 448 CSP.

13. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie ako strana sporu podala v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) žalovaná, na ktorú sa vzťahuje § 429 ods. 2 písm. b/ CSP a v
ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443
CSP) dospel k záveru, že časť dovolacej argumentácie dovolateľky opodstatňuje záver o prípustnosti
a tiež dôvodnosti dovolania.

14. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna
úpravajehoprípustnosti.Vzmysle§419CSPjeprotirozhodnutiuodvolaciehosúdudovolanieprípustné,
(len) ak to zákon pripúšťa. Pokiaľ zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému
rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.

Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach
§ 420 a § 421 CSP.

K prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP

15. Žalobkyňa prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, podľa
ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým
sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

16. Citované ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v
ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý
proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré

tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio

iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

17. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody,
na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými

stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie
týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v.
Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). Judikatúra ESĽP síce nevyžaduje, aby na
každý argument strany bola v odôvodnení rozhodnutia súdu daná odpoveď, trvá však na tom, že ak ideo argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď súdu práve na tento
argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998).

18. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne

korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení
v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie

považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný
záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy
zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu

právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a
presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

19. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie

spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberávšetkýmiprávnerelevantnýmidôvodmiuplatnenejžaloby,akoajšpecifickýminámietkamistrany

sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej,
sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)
odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia
prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť

dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP.

20.Dovolacísúdkonštatuje,žeodôvodnenierozhodnutiaodvolaciehosúduvčastitýkajúcejsažalobcovi
priznanej náhrady titulom nemajetkovej ujmy za väzbu vo výške 9.000 €, treba považovať za súladné
s vyššie uvedenými kritériami. Odvolací súd v tejto časti odôvodnil svoje rozhodnutie spôsobom

zodpovedajúcim zákonu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to,
že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky.

21. Treba však prisvedčiť námietke žalovanej, týkajúcej sa nepreskúmateľnosti výroku vo zvyšnej
časti, týkajúcej sa žalobcovi priznanej náhrady titulom nemajetkovej ujmy za trestné stíhania vo výške

18.000 €. S poukazom na argumentáciu dovolateľky (uvedenú v bode 11.2. tohto rozhodnutia) závery
odvolacieho súdu nemajú dostatočnú oporu v zistení rozhodujúcich skutkových okolností a ani právne
posúdenie nemožno považovať za konzistentné a komplexné, zohľadňujúce všetky relevantné okolnosti
prejednávanej veci. Námietka žalovanej, že postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v
zmysle § 420 písm. f/ CSP, je v tejto časti dôvodná.

21.1. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak
dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého
právomoci patrí (§ 450 CSP).
21.2. Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v časti,

týkajúcej sa žalobcovi priznanej náhrady titulom nemajetkovej ujmy za trestné stíhania vo výške 18.000
€, zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
21.3. Vzhľadom na dôvod zrušenia napadnutého rozsudku v tejto časti, dovolací súd nepristúpil k
posúdeniu opodstatnenosti argumentácie žalovanej v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.K prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP

22. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

23. V zmysle § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že
rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa § 432 ods. 2 CSP sa dovolací dôvod
vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

24. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

25. „Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu“ je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách
alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax
vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca

aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované)
rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto
názory akceptovali a vecne na ne nadviazali.

26. Z obsahu dovolania vyplýva, že žalovaná považovala za nesprávne vyriešenú otázku primeranosti

náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb. s ohľadom na platné a účinné vnútroštátne
predpisy upravujúce aj iné finančné kompenzácie. Uvedená právna otázka sa týka správnosti
posudzovania primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím
a nevyhnutnosti zohľadnenia iných hmotnoprávnych predpisov tuzemského právneho poriadku
upravujúcich odškodňovanie a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

27. Podľa názoru dovolateľky sa odvolací súd odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu, pričom
označila rozhodnutia najvyššieho súdu, od ktorých sa mal odvolací súd v napadnutom rozhodnutí
odkloniť pri riešení vymedzenej právnej otázky. Ide o rozhodnutie ESĽP Karhuvaara a Iltahethi v.
Fínsko a rozhodnutia NSSR sp. zn. 4Cdo/171/2005, 6Cdo/37/2012, 6MCdo/15/2012, 3Cdo/7/2017 a

3Cdo/19/2018.

28. Pri riešení nastolenej otázky je potrebné pripomenúť aj staršiu judikatúru, ktorá sa týkala sporov,
v ktorých išlo o náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. ktorý zákon neupravoval
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu. K záveru o možnosti priznať

túto náhradu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. dospela prax všeobecných súdov Slovenskej republiky až
v súvislosti s právnym názorom najvyššieho súdu obsiahnutým v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 31. mája 2007 sp. zn. 4Cdo/177/2005, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát Rc 13/2009. V uvedenom rozhodnutí pri
riešení nastolenej otázky (odškodnenie väzby) najvyšší súd vyslovil záver, podľa ktorého nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru, i keď nárok
na odškodnenie väzby vznikol podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Najvyšší súd zdôraznil, že
ustanovenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru obsahuje tzv. neurčitý právny pojem, ktorý vyžaduje jeho aplikáciu na
konkrétne skutkové okolnosti prípadu. Neurčité právne pojmy v žiadnom prípade nie sú ustanoveniami,
ktoré by súdu umožňovali ľubovôľu, alebo ktoré by umožňovali súdu absolútne neobmedzenú úvahu.

Ich aplikáciu a výklad je súd povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými
argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných
obdobných veciach (najvyšší súd v tomto rozhodnutí poukázal na rozsudok ESĽP zo 17. júla 2012 vprípade Winkler proti Slovenskej republike).V nadväznosti na to sa judikatúra začala zaoberať určením
výšky odškodnenia, keďže právna úprava v tomto smere úplne absentovala.

29. V rozhodnutí z 27. apríla 2006 sp. zn. 4Cdo/171/2005 najvyšší súd konštatoval, že i keď je výška
zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne
a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou
súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak premrštené
sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by napríklad pri

porovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“ zásahov do iných
základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky mohli niektoré ujmy na iných základných
právach (napríklad ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať.

30.Danouproblematikousanajvyššísúdzaoberalajvrozhodnutíz31.júla2012sp.zn.6Cdo/37/2012,v
ktorom dospel k záveru, že súd je povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými

argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných,
prejednávanej veci obdobných veciach; v tomto rozhodnutí dovolací súd poukázal na nález ústavného
súdu zo 6. decembra 2006 sp. zn. III. ÚS 147/06 a tiež na rozsudok ESĽP zo 17. júla 2012 v prípade
Winkler proti Slovenskej republike.

31. Rovnako v rozhodnutí z 30. septembra 2013 sp. zn. 6MCdo/15/2012 najvyšší súd dospel k záveru,
že určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by
nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia
úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali
do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z. z., v

zmysle ktorého v prípade že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie
odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho
násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu stanovuje limit odškodnenia
vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Súd sa musí zaoberať napríklad aj otázkami, v čom je
nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote spôsobená nezákonným

rozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, respektíve s morálnou škodou
spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.

32.Vyššieuvedenérozhodnutianajvyššiehosúdusatýkalisporov,vktorýchišloonáhradunemajetkovej
ujmy v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Tento zákon neupravoval náhradu (a teda ani jej výšku)

nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu. K záveru o možnosti priznať túto
náhradu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. dospela prax všeobecných súdov Slovenskej republiky až v
súvislosti s právnymi názormi najvyššieho súdu obsiahnutými v judikáte R 13/2009.

33. V rozhodnutí z 24. júla 2018 sp. zn. 3Cdo/19/2018 sa najvyšší súd zaoberal otázkou, či sa

ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., môže, resp. nemôže vzťahovať na právne vzťahy
založenépred1.januárom2013.Najvyššísúdvtomtorozhodnutídospelkzáveru,ženajehozáverocho
povinnosti všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po
zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj
judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už

v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969
Zb., nezmenili neskôr nič ani zákon č. 517/2008 Z. z, ani zákon č. 412/2012 Z. z. Určenie maximálnej
hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012
Z. z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov,
je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí Európskeho

súdu pre ľudské práva. Podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy v
obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky
v. Spojené kráľovstvo). Európsky súd pre ľudské práva tiež konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady
ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris
v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška

náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v
iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S.
A. v. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných
práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá jepriznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala
bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú
za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).

34. Najvyšší súd aj v rozhodnutí zo dňa 24. júna 2020 sp. zn. 6Cdo/38/2019 vyslovil, že právny
názor zastávajúci potrebu podrobnej špecifikácie dôsledkov vydania nezákonného rozhodnutia,
preskúmateľnosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy a náležité zohľadnenie iných právnych predpisov
slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, je pevne zakotvený v rozhodovacej

praxi najvyššieho súdu prakticky od roku 2006. Tento právny názor predstavuje výklad súladný so
štandardom ochrany ľudských práv na európskej úrovni, eliminuje ľubovôľu pri stanovení výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch a zohľadňuje výšku priznaných náhrad pri zásahoch do iných
základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky. Uvedený prístup nepopiera princíp úplného
odškodnenia, keďže nevylučuje vo výnimočných prípadoch priznať vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy
za predpokladu riadneho odôvodnenia zvýšenej závažnosti zásahu do práva poškodeného v dôsledku

nezákonného rozhodnutia.

35. V danom prípade si žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za 274 dní väzby,
ktorú vykonal od 28.9.1999 do 27.06.2000, teda za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. Odvolací súd
pri úvahách o určení primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy prihliadol na závery najvyššieho

súdu o potrebe určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po náležitom
zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie.
Odvolací súd nevybočil ani z maximálnych limitov stanovaných v inom právnom predpise. Dovolací súd
poukazuje na závery obsiahnuté v rozhodovacej praxi ústavného súdu, ktorý vyslovil, že všeobecné
súdy disponujú pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného

stíhania (obzvlášť v prípadoch, ak nezákonné rozhodnutie bolo vydané ešte za účinnosti zákona č.
58/1969 Zb.) širokou mierou uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním
odškodňovania iných prípadov upravených v iných právnych normách. Je to tak jednak preto, že
vždy v týchto prípadoch je nevyhnutné vychádzať z osobitných okolností vecí, a jednak preto, že v
prípade mechanického prenášania limitov právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo

znamenať predchádzajúce posúdenie tam stanovenej výšky odškodnenia z hľadiska spoločenskej
spravodlivosti (nemožno limitovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie porovnávaním
odškodňovania bolesti či obetí trestných činov, pokiaľ všeobecnému súdu nepatrí právomoc posúdiť
takúto zákonnú úpravu z hľadiska spoločenskej spravodlivosti). Významným je však i to, že z hľadiska
ústavnoprávneho je zodpovednosť štátu v týchto prípadoch konštruovaná ako objektívna absolútna

zodpovednosť (štát sa jej nemôže zbaviť). Tieto závery sú osobitne významné pre prípady rozhodovania
o výške náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom (orgánov) štátu, ktorý na druhej strane sám ako zákonodarca formuluje kritériá stanovenia
ich výšky, a dokonca v dnes účinnom znení právnej úpravy stanovil zákonom ich hornú hranicu. Z tohto
dôvodu musí byť poskytnutý všeobecným súdom ako osobitnej a nezávislej zložke štátnej moci široký

autonómny priestor na realizáciu voľnej úvahy (III. ÚS 754/2016).

36. Dovolací súd konštatuje, že odvolací súd v uvedenej časti nároku žalobcu postupoval podľa
ustálenej súdnej praxe a vymedzil kritériá, ktorých naplnenie skúmal na základe výsledkov vykonaného
dokazovania. Určenie výšky nemajetkovej ujmy zodpovedá a je súladné s požiadavkou spravodlivosti

(rozsudok sp. zn. 7Cdo/145/2011 z 12. decembra 2012).

37. Dovolací súd z dôvodov uvedených v tomto rozhodnutí nedôvodné dovolanie žalovanej v časti
týkajúcej sa priznanej náhrady titulom nemajetkovej ujmy za väzbu vo výške 9.000 €, zamietol podľa
§ 448 CSP.

38. Najvyšší súd v súlade s § 449 ods. 1 CSP a § 450 CSP napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v
časti týkajúcej sa žalobcovi priznanej náhrady titulom nemajetkovej ujmy za trestné stíhania vo výške
18.000 € a vo výroku o trovách konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie
konanie (viď bod 21. rozsudku).

39. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).40. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§
453 ods. 3 CSP).

40.1. Záverom dovolací súd uvádza, že v súvisiacom výroku o trovách konania by bolo žiadúce vyjadriť
skutočnosť, že súd rozhoduje o výške trov konania v prospech úspešnej strany z čiastky, ktorá jej bola
priznaná.

41. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.