Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, December 12, 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/306/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108227645
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sluk
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:1108227645.1

Uznesenie

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvsporežalobcuF.V.,bývajúcehovF.č.XX,XXXXJ.,Š.,zastúpeného
JUDr. Lenkou Senčákovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Európska trieda 9, proti žalovanej
Slovenskej republike, v mene ktorej konaná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom
v Bratislave, Račianska 71, IČO: 00 166 073, o náhradu škody, vedenom na Okresnom súde Bratislava
I pod sp. zn. 8C/147/2008, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 20. augusta

2019 sp. zn. 5Co/132/2019, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej proti žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I (ďalej aj „prvoinštančný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) (v poradí prvým)

rozsudkom z 2. júla 2010 č. k. 8C/147/2008-350 vo výroku I. zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu
289.363,57 euro spolu s úrokom z omeškania vo výške 8, 5% ročne z tejto sumy od 01. 03. 2008 až
do zaplatenia, a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, vo výroku II. zaviazal
žalovanú zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 20.000,- euro spolu s úrokom z omeškania vo
výške 8,5 % ročne z tejto sumy od 01. 03. 2008 až do zaplatenia, a to všetko do troch dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku, vo výroku III. žalobu vo zvyšnej časti zamietol, a vo výroku IV. rozhodol,

že o trovách konania rozhodne súd samostatným rozhodnutím až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej.
1.1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu i žalovanej (v poradí
prvým) rozsudkom z 18. júna 2012 sp. zn. 3Co/78/2011 odvolacie konanie o odvolaní žalobcu zastavil,
späťvzatie žaloby v časti 6 189,82 eur pripustil, rozsudok súdu prvého stupňa zrušil v časti, ktorou bola
žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 6 189,82 eur a konanie v tejto časti zastavil, žalovanej

nepriznal náhrada trov odvolacieho konania v časti, v ktorej bolo odvolacie konanie zastavené a v časti,
ktorou bolo konanie ohľadom sumy 6 189,82 eur zastavené, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil v časti, ktorou bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 738,10 eur s príslušenstvom
a vo zvyšku rozsudok zrušil a vec sa v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
1.2. Okresný súd Bratislava I (v poradí druhým) rozsudkom z 30. júna 2015 č. k. 8C/147/2008-791 vo
výroku I. zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 1.991,64 eur ako náhradu škody na zdraví spolu s

úrokom z omeškania vo výške 8, 5% ročne z tejto sumy od 01. 03. 2008 až do zaplatenia, a to všetko do
troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, vo výroku II. zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu
252.350,87 eur ako náhradu škody za stratu na zárobku spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 %
ročne z tejto sumy od 01. 03. 2008 až do zaplatenia, a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku, vo výroku III. žalobu vo zvyšnej časti zamietol, vo výroku IV. zastavil konanie o návrhu
v časti príslušenstva z nemajetkovej ujmy a vo výroku V. rozhodol, že o trovách konania rozhodne súd

samostatným rozhodnutím až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.1.3. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“), v poradí druhým rozhodnutím, na odvolanie
žalobcu i žalovanej uznesením z 31. januára 2017 sp. zn. 5Co/136/2016 zrušil druhý rozsudok súdu
prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd odôvodnil zrušenie rozsudku súdu prvej

inštancie jeho nepreskúmateľnosťou, keď výroky rozsudku nekorešpondovali s jeho odôvodnením a
odôvodnenie druhého rozsudku súdu prvej inštancie je totožné s odôvodnením jeho prvého rozsudku.

2. Okresný súd Bratislava I (v poradí tretím) rozsudkom z 11. januára 2018 č. k. 8C/147/2008-868
v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 29. mája 2018 č. k. 8C/147/2008-907 zaviazal žalovanú zaplatiť

žalobcovi sumu 1.991,64 eur predstavujúcu nárok na náhradu škody na zdraví titulom rozhodnutia o
väzbe a nezákonného rozhodnutia spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne z tejto sumy od
01. 03. 2008 až do zaplatenia, a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, zaviazal
žalovanú zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 5.000,- eur titulom rozhodnutia o väzbe, a to do
3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, žalobu žalobcu vo zvyšnej časti zamietol, určil, že žiadna
zo strán nemá nárok na náhradu trov konania a konanie o návrhu v časti príslušenstva z nemajetkovej

ujmy zastavil.
2.1.Žalobcasažaloboudoručenoutunajšiemusúdudňa30.08.2007domáhalprotižalovanejzaplatenia
náhrady škody 5 082 847.- Sk (168 719, 61 euro), nemajetkovej ujmy 1 000 000.- Sk (33 193, 92 euro) a
platenia mesačnej renty od 01. 09. 2007 vo výške 142 002, 97.- Sk (4 713, 64 euro), a to podľa zákona č.
58/1969 Zb. Počas celého konania súd pripustil tri zmeny žaloby. Tretiu (ostatnú) zmenu žaloby uvedenú

v odseku 9 tohto rozsudku, súd pripustil na pojednávaní dňa 30. 06. 2015 (čl. 774, 776 spisu), tak že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1 991, 64 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8, 5%
ročne z tejto sumy od 01. 03. 2008 až do zaplatenia, sumu 252 350, 87 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 8, 5% ročne z tejto sumy od 01. 03. 2008 až do zaplatenia, nemajetkovú ujmu vo výške 20.000,-
eur, sumu 35.020,96 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne z tejto sumy od 01. 03.

2008 až do zaplatenia.
2.2. Súd prvej inštancie na vec aplikoval ustanovenia § 1 ods. 1, § 2, § 5 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1 zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom (ďalej aj „zákona o zodpovednosti za škodu“). Žalobca sa nároku na náhradu škody
na zdraví (vo výške 1 991, 64 eur spolu s úrokom z omeškania 8,5 % ročne z tejto sumy od 01. 03.

2008 až do zaplatenia) domáha titulom rozhodnutia o väzbe podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č.
58/1969 Zb. a titulom nezákonného rozhodnutia podľa ustanovenia § 1, 3, 4 ods. 1 zákona č. 58/1969
Zb., ktorým je podľa žalobcu, s poukazom na právny názor vyslovený v prvom zrušujúcom rozhodnutí
odvolacieho súdu, uznesenie o vznesení obvinenia. Žalobca v tejto časti uplatneného nároku uviedol,
že dlhotrvajúce trestné stíhanie (od 27. 01. 1999 do 30. 08. 2006) a jeho pobyt vo väzbe (od 26. 01. 1999

do 09. 09. 1999), malo za následok poškodenie jeho duševného zdravia. Poškodenie zdravia žalobca
preukazoval najmä listinným dôkazom znaleckým posudkom znalkyne Y.. V. L., odbor zdravotníctvo a
farmácia, odvetvie psychiatria, č. 19/2007 zo dňa 09. 08. 2007, ktorý žalobca predložil spolu so žalobou.
Znalkyňa, s ohľadom na trvalé následky poškodenia zdravia, ohodnotila žalobcove poškodenie zdravia
na 1 000 bodov, čo predstavuje sumu 1 991, 64 euro. Žalovaná v tejto časti žaloby namietala, že žalobca

nemá právo na náhradu škody titulom rozhodnutia o väzbe podľa ustanovenia § 5 ods. 2 zákona č.
58/1969 Zb. pretože si väzbu žalobca zavinil sám. Žalovaná ďalej namietala dôveryhodnosť listinného
dôkazu znaleckého posudku znalkyne Y.. V. L. č. 19/2007 zo dňa 09. 08. 2007, pretože znalkyňu za
účelom vyhotovenia znaleckého posudku objednal sám žalobca, čím sa stala znalkyňa nedôveryhodná
a nedôveryhodným sa stal následne i samotný listinný dôkaz, ktorý znalkyňa vyhotovila. Poukazovala na

to, že poškodenie zdravia žalobcu bolo znalkyňou bodovo ohodnotené v maximálnej možnej miere (200
až 1000 bodov). Žalovaná ďalej namietala i nepreukázanie príčinnej súvislosti medzi vznikom tejto škody
ažalobcomuvádzanýmititulmi,nazákladektorýchsadomáhanáhradyškody.Žalovanáďalejnamietala,
že už pred vznesením obvinenia žalobcovi a vzatím do väzby, mal žalobca zdravotné problémy.
2.3. Súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom uvedeným v zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho

súdu, počas konania zisťoval príčinnú súvislosť medzi trestným konaním, výkonom väzby a poškodením
zdravia žalobcu. Súčasne súd prvej inštancie vypočul ako svedkyňu znalkyňu Y.. V. L., ktorá na
objednávkužalobcuvyhotovilaznaleckýposudokč.19/2007zodňa09.08.2007,ktomu,akojemožnés
časovým odstupom 8 rokov od výkonu väzby žalobcu diagnostikovať vážnu duševnú poruchu vzniknutú
pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácií.

Súd pri uvedenom nároku, ktorého sa domáha žalobca, má za to, že je dôvodný titul rozhodnutie o
väzbe podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., pretože na žalobcovi bola vykonaná väzba
od 26. 01. 1999 do 09. 09. 1999, a bol spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k.
2T 61/1999 zo dňa 26. 06. 2006, právoplatným dňa 30. 08. 2006, oslobodený. Súd námietku žalovanej,že žalobca nemá právo na náhradu škody titulom rozhodnutia o väzbe s poukazom na ustanovenie
§ 5 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. pretože si väzbu žalobca zavinil sám, na základe vykonaného
dokazovania ustálil ako nedôvodnú. Žalobca bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Bratislava

III č. k. 3Nt 3/1999 zo dňa 28. 01. 1999 a to z dôvodu uvedeného v ustanovení § 67 ods. 1 písm.
b) Trestného poriadku (kolúzna väzba, pôsobenie na svedkov), v spojení s opravným uznesením č.
k. 3Nt 3/99 zo dňa 09. 03. 1999. Proti tomuto uzneseniu o vzatí do väzby podal žalobca sťažnosť
ktorá bola Krajským súdom v Bratislave uznesením č. k. 6Nto 49/1999 - 51 zo dňa 19. 04. 1999
zamietnutá. Uznesením Okresného súdu Bratislava III č. k. 3Nt 686/1999 zo dňa 17. 05. 1999 súd

vyhovel návrhu príslušného prokurátora a rozšíril tzv. väzobné dôvody o dôvody uvedené v ustanovení
§ 67 ods. 1 písm. a, c) Trestného poriadku (úteková a pokračovacia väzba). Okresný súd Bratislava III
uznesením č. k. 2T 61/1999 zo dňa 21. 07. 1999, právoplatným dňa 09. 09. 1999 vo vzťahu ku žalobcovi,
prepustil žalobcu z väzby na slobodu. Z odôvodnenia tohto uznesenia súd zistil, že po oboznámení sa
so spisovým materiálom dňa 20. 05. 1999 požiadal žalobca o prepustenie z väzby, a ďalšiu žiadosť o
prepustenie z väzby podal písomne dňa 30. 06. 1999. Trestný súd v odôvodnení tohto prepúšťajúceho

uznesenia uviedol, že zo spisu bolo zrejmé, že žalobca má trvalý pobyt v Slovenskej republike. Ak má
žalobca súčasne povolený pobyt i vo Švajčiarsku tak orgánu činnému v trestnom konaní nič nebráni,
aby žalobcovi ako občanovi trestne stíhanému odňal pas a ďalšími úkonmi prostredníctvom colných
orgánovjehovycestovaniuzabránili.Žalobcanemalpokusskrývaťsaaleboujsť, abysavyholtrestnému
stíhaniu, teda dôvod väzby je založený na ničím nepodloženom predpoklade. V odôvodnení tohto

uznesenia je ďalej uvedené, že trestná vec bola vyšetrovateľom ukončená dňa 20. 05. 1999, teda v
čase vydania tohto uznesenia, podľa názoru súdu, nie je daný dôvod väzby podľa ustanovenia § 67
ods. 1 písm. b) Trestného zákona. Obžalovaní, svedkovia boli vypočutí, vo výpovediach obžalovaných
nie sú spory. Súd ďalej v odôvodnení uznesenia uviedol, že pozadie trestnej činnosti je nepochybne
vysoko spoločensky nebezpečné. Toto sa však v rámci prípravného konania nevyšetrilo čo je zrejmé z

právnej kvalifikácie konania žalobcu a dokumentačného materiálu. Ak by sa prípravné konanie vyvíjalo v
naznačenom smere, súd by neuvažoval a neprepustil žalobcu z väzby. Zo spisu nevyplýva dôvod väzby
užalobcu,žebudevtrestnejčinnostipokračovať.Ideoojedineléšpecifikumpredmetnejtrestnejčinnosti,
ktoré nezakladá obavu z pokračovania. Z vyššie uvedených skutočností uvedených v odôvodnení
prepúšťajúceho uznesenia súd ustálil (vychádzajúc iba z obsahu všetkých trestných vyššie uvedených

uznesení a nie z dokazovania realizovaného v tomto civilnom konaní), že dôvodný od začiatku vzatia do
väzby bol dôvod tzv. kolúznej väzby, zatiaľ čo ostatné dva dôvody vyhodnotil samotný trestný súd ako
nedôvodné. Vzhľadom na tieto skutočnosti, súd s poukazom na ustálenie dôvodnosti dôvodov väzby
podľa ustanovenia § 67 ods. 1 písm. a), c) Trestného poriadku, vyhodnotil, že námietka žalovaného,
že žalobca nemá právo na náhradu škody titulom rozhodnutia o väzbe s poukazom na ustanovenie

§ 5 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. pretože si väzbu žalobca zavinil sám, je nedôvodná. Rovnako
ako nedôvodnú vyhodnotil súd námietku žalovanej o nedôveryhodnosti listinného dôkazu znaleckého
posudku znalkyne Y.. V. L. z dôvodu, že znalkyňu za účelom vyhotovenia znaleckého posudku si
objednal sám žalobca, čím sa stala znalkyňa nedôveryhodná a nedôveryhodným sa stal následne i
samotný listinný dôkaz, ktorý znalkyňa vyhotovila. Skutočnosť, že znalkyňu za účelom vyhotovenia tohto

listinného dôkazu oslovil sám žalobca, sama o sebe automaticky, nezakladá nedôveryhodnosť žalobcom
vybratej znalkyne a následne i nedôveryhodnosť ňou vyhotoveného znaleckého posudku. Žalovaný, toto
svoje tvrdenie, ktorým rozporuje tento listinný dôkaz však počas celého konania žiadnym spôsobom
nepreukázal (napr. žalobca si vybral znalkyňu pretože je jej príbuzný, priateľ, pozná ju atd.). Predmetný
znalecký posudok predstavuje, tak ako to uvádzal žalovaný, listinný dôkaz predložený žalobcom.

Nejde o znalecký posudok ako výsledok znaleckého dokazovania nariadeného súdom, ani o súkromný
znalecký posudok podľa ustanovenia § 209 Civilného sporového poriadku. Žalovaná mala možnosť
posudokspochybniť(napr.mohlasamapredložiťsúkromnýznaleckýposudok,mohlanavrhnúťznalecké
dokazovanie realizované súdom), čo však žalovaná neurobila. Žalobca sa tohto nároku domáhal i
titulom nezákonného rozhodnutia podľa ustanovenia § 1, 3, 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., ktorým je

podľa žalobcu, s poukazom na právny názor vyslovený v prvom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho
súdu, uznesenie o vznesení obvinenia. Súd prvej inštancie, s poukazom na právny názor uvedený v
prvom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, na strane 5, uvádza, rovnako ako odvolací súd, že
v danej veci formálne nedošlo k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia proti žalobcovi príslušným
orgánom. Podľa ustálenej judikatúry, podľa ktorej pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej

rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k
takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným,
má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného konania a vznesení obvinenia pre
nezákonnosť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. M Cdo 15/2009). Takýto záver sa uplatní ajv prípade, že obžalovaný bol právoplatným rozsudkom oslobodený spod obžaloby, ako tomu bolo u
žalobcu v prejednávanej veci a nie je žiadny dôvod pre to, aby sa v prípade oslobodenia spod obžaloby
vyvodzovali pre účely náhrady škody odlišné závery ako v prípade zastavenia trestného stíhania. Súd

prvej inštancie, s poukazom na záver uvedený v prvom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, ustálil,
že nezákonným rozhodnutím v prejednávanej veci je uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi, a
oslobodzujúci rozsudok v trestnej veci vedenej proti žalobcovi má teda rovnaké dôsledky ako zrušenie
uznesenia o začatí trestného konania a uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Keďže súd
prvej inštancie ustálil, oba tituly, na základe ktorých sa žalobca domáha tohto nároku, ako dôvodné,

vyhodnocoval ďalej i ďalšie zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu a to vznik škody a
príčinná súvislosť medzi nimi. Žalobca počas konania preukazoval poškodenie zdravia žalobcu ako
dôsledok väzby a celého trestného stíhania (listinným dôkazom) znaleckým posudkom znalkyne Y.. V. L.,
odbor zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, č. 19/2007 zo dňa 09. 08. 2007, a výsluchom tejto
znalkyne ako svedkyne. Podľa súdu, súhlasne s názorom žalobcu, zo záverov uvedených v znaleckom
posudku a z výsluchu uvedenej znalkyne, ktoré súd považuje za smerodajné dôkazy v tejto časti žaloby,

vyplýva, že k vzniku duševnej poruchy u žalobcu došlo v priamej kauzálnej súvislosti s trestným stíhaním
a jeho pobytom vo väzbe a toto poškodenie zodpovedá položke 253 - vážne duševné poruchy vzniknuté
pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácií,
žiadny iný zdroj poškodenia zdravia žalobcu nebol počas konania žalovaným jednoznačne preukázaný
(napr. už pred vzatím do väzby existujúce zdravotné problémy, osobné problémy). Znalkyňa vyhodnotila

zdravotný stav žalobcu a jeho poškodenie v tomto listinnom dôkaze a vo svojom výsluchu. Znalkyňou
uvádzané skutočnosti týkajúce sa poškodenia zdravia žalobcu predstavujú odborné skutočnosti, na
preskúmanie ktorých by súd musel mať odborné znalosti, čo nemá. Preto akékoľvek pochybnosti o
týchto skutočnostiach mohla žalovaná spochybniť alebo vyvrátiť rovnako iba odbornými skutočnosťami
založenými na odborných znalostiach, a nie iba na všeobecnom spochybnení tohto listinného

dôkazu. Vzhľadom na trvalé následky poškodenia zdravia ohodnotila znalkyňa žalobcove poškodenie
zdravia na 1 000 bodov, čo predstavuje maximálne bodové ohodnotenie tejto položky. Keďže podľa
ustanovenia § 7 ods. 1 príslušnej vyhlášky je hodnota jedného bodu 60.- Sk (1, 99 euro), po prepočte,
tak predstavuje nárok žalobcu v tejto časti žaloby sumu 1 991, 64 euro. Vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti tak súd tento nárok žalobcovi priznal v celom rozsahu a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobcovi sumu 1 991, 64 eur predstavujúcu nárok na náhradu škody na zdraví titulom rozhodnutia o
väzbe a nezákonného rozhodnutia spolu s úrokom z omeškania vo výške 8, 5% ročne z tejto sumy od
01. 03. 2008 až do zaplatenia, a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
2.4. Nárok na náhradu škody predstavujúcej stratu na zárobku počas výkonu väzby od 26. 01. 1999
do 09. 09. 1999. Žalobca sa tohto nároku vo výške 35 020, 96 eur spolu s úrokom z omeškania vo

výške 8, 5% ročne z tejto sumy od 01. 03. 2008 až do zaplatenia, domáhal titulom rozhodnutia o
väzbe podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č.
58/1969 Zb. má žalobca právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, pretože bol spod
obžaloby oslobodený rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. 2T 61/1999 zo dňa 26. 06. 2006,
právoplatným dňa 30. 08. 2006.

2.5. Žalobca uviedol, že v čase od 26. 01. 1999 do 09. 09. 1999 (226 dní) bol vo väzbe. Jeho denná
strata na zárobku, keďže počas výkonu väzby nemohol pracovať, podľa žalobcu predstavovala sumu
226, 47.- CHF, čo v prepočte na eur predstavuje sumu 154, 96 euro. Strata na zárobku za jeho
celý pobyt vo väzbe tak podľa žalobcu predstavuje sumu 41 217, 54.- CHF, čo v prepočte na eur
predstavuje sumu 35 020, 96 euro. Žalobca v tejto časti žaloby uvádzal, že škoda mu vznikla tým, že

počas výkonu väzby nemohol pracovať, nemohol za prácu dostať mzdu, nemohol vykonávať akúkoľvek
pracovnú inú činnosť, na základe ktorej by získal nejaký príjem. Ďalej uvádzal, že pred začatím trestného
stíhania dňa 27. 01. 1999 a vzatím do väzby dňa 26. 01. 1999 žil vo Švajčiarsku, nevykonával tam
živnostenskúčinnosť,anitamžiadnymprávnymspôsobomnepodnikal,nebolzamestnanývpracovnom,
ani inom pomere. V Slovenskej republike v spoločnosti E., so sídlom I., V. bol spoločník a konateľ,

ale pre nezhody so spoločníkom z nej vystúpil. Papierovo bol síce vo firme, kým nezanikla, avšak v
skutočnosti v nej nevyvíjal žiadnu činnosť. Žalovaná v tejto časti žaloby namietala, že žalobca nemá
právo na náhradu škody titulom rozhodnutia o väzbe podľa ustanovenia § 5 ods. 2 zákona č. 58/1969
Zb. pretože si väzbu žalobca zavinil sám. V tejto časti žaloby, súd rovnako ako v odseku 26 tohto
rozhodnutia, s rovnakou právnou argumentáciou, uvádza, že táto námietka žalovanej je nedôvodná.

Súd má za to, že titul rozhodnutie o väzbe, na základe ktorého sa žalobca domáha proti žalovanej
zaplatenia tohto nároku, je dôvodný. Žalovaná v tejto časti žaloby ďalej namietala, že vychádzajúc z
ustanovenia § 21 zákona č. 58/1969 Zb. a ustanovenia § 445 Občianskeho zákonníka sa pri výpočte
straty na zárobku vychádza z priemerného zárobku poškodeného, ktorý dosiahol pred poškodením. Prináhrade ušlého príjmu osoby, ktorá bola vo väzbe sa vychádza zo stavu, aký tu bol pred poškodeným,
pred vzatím do väzby, lebo tým okamžikom poškodený začal strácať príjem, čím mu vznikla škoda.
Podľa žalovanej je potrebné pri stanovení výšky tohto nároku vychádzať z priemerného zárobku, ktorý

poškodený žalobca dosahoval pred vznikom škody. Žalovaná poukazovala na to, že žalobca celý rok
1998 a v januári 1999 (vzatý do väzby bol 26. 01. 1999) nemal žiadny príjem, zárobok, preto žalobu
v tejto časti považovala za nedôvodnú. Podľa prvého zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, súd
prvej inštancie mal najprv ustáliť, či žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody podľa ustanovenia § 5
ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. a až následne porovnať zárobok, ktorý žalobca dosahoval pred vzatím do

väzby, teda v roku 1998, so zárobkom, ktorý dosahoval po prepustení z väzby, teda po 09. 09. 1999.
Súd na základe vykonaného dokazovania ustálil, súladne s názorom žalovanej, že žalobca celý rok
1998 a v januári 1999 (vzatý do väzby bol 26. 01. 1999) nemal žiadny zárobok, dokonca ho nemal od
októbra 1997. Túto skutočnosť uvádzal i samotný žalobca, pričom žiadal, aby súd do zárobku, ktorý
žalobca dosahoval pred vzatím do väzby pojal sumu 200 000.- CHF, ktorú mohol žalobca zarobiť ako
odmenu na základe v januári 1999 nakontrahovaných sponzorských zmlúv, avšak k realizovaniu tejto

zmluvy nedošlo, pretože bol vzatý do väzby. Po prepustení z väzby dňa 09. 09. 1999 sa vrátil do
Švajčiarska, kde sa snažil začleniť do pracovného života. Od novembra 1999 pracoval v spoločnosti X.
R. AG, kde však pre vážne zdravotné problémy musel prestať pracovať a od 19. 09. 2003 prestal úplne
pracovať, bol úplne práceneschopný a bol odkázaný na sociálnu výpomoc od švajčiarskeho obecného
úradu, ktorú poberal až do priznania invalidného dôchodku od 01. 05. 2005. Podľa názoru súdu,

súhlasne s názorom žalovanej, pri stanovení výšky tohto nároku je potrebné vychádzať z priemerného
zárobku, ktorý žalobca ako poškodený dosahoval pred vznikom škody. Keďže súd prvej inštancie ustálil,
titul, na základe ktorého sa žalobca domáha tohto nároku, ako dôvodný, vyhodnocoval ďalej i ďalšie
zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu a to vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi.
Keďže súd na základe vykonaného dokazovania nezistil, že by žalobca pred vznikom škody mal nejaký

zárobok, alebo akýkoľvek iný príjem, a to preukázateľne od jesene 1997, a žalobca žiadnym spôsobom
nepreukázal akýkoľvek zárobok v čase pred vznikom škody, súd považuje zákonný predpoklad - vznik
škody za nedôvodný, a preto žalobu v tejto časti zamietol. Súd má za to, že do zárobku, ktorý žalobca
dosahoval pred vzatím do väzby nie je možné pojať sumu 200 000.- CHF, ktorú mohol žalobca zarobiť
ako odmenu na základe v januári 1999 nakontrahovaných sponzorských zmlúv, tak ako to uvádzal

žalobca, pretože tu nejde o konkrétny existujúci zárobok, príjem, ale o virtuálny ušlý zisk, ktorý tak
nemôže predstavovať reálny finančný zdroj, z ktorého by mohol súd vychádzať pri výpočte straty na
zárobku ako príjmu poškodeného, ktorý dosahoval poškodený pred poškodením.
2.6. Nárok na náhradu škody predstavujúcej stratu na zárobku od 01. 04. 2005 (dátum od kedy bol
žalobcovi priznaný čiastočný invalidný dôchodok švajčiarskou Sociálnou poisťovňou) až do 01. 01. 2010

(od 01. 01. 2010 si žalobca tento nárok uplatnil na tunajšom súde samostatnou žalobou). Žalobca sa
tohto nároku dovolával vo výške 252 350, 87 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8, 5% ročne
z tejto sumy od 01. 03. 2008 až do zaplatenia. Žalobca sa tohto nároku domáhal titulom nezákonného
rozhodnutia podľa ustanovenia § 1, 3, 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., ktorým je podľa žalobcu, s
poukazom na právny názor vyslovený v prvom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, uznesenie o

vznesení obvinenia. Súd prvej inštancie, s poukazom na právny názor uvedený v prvom zrušujúcom
rozhodnutí odvolacieho súdu, na strane 5, uvádza, rovnako ako odvolací súd, že v danej veci formálne
síce nedošlo k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia proti žalobcovi príslušným orgánom, ale podľa
ustálenej judikatúry, podľa ktorej pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o
začatítrestnéhostíhaniaavzneseníobvinenia,zastavenietrestnéhostíhania,akktakémutorozhodnutiu

došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky
ako zrušenie uznesenia o začatí trestného konania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. M Cdo 15/2009). Takýto záver sa uplatní aj v prípade, že obžalovaný bol
právoplatným rozsudkom oslobodený spod obžaloby, ako tomu bolo u žalobcu v prejednávanej veci a
nie je žiadny dôvod pre to, aby sa v prípade oslobodenia spod obžaloby vyvodzovali pre účely náhrady

škody odlišné závery ako v prípade zastavenia trestného stíhania. Súd prvej inštancie, s poukazom na
záver uvedený v prvom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, ustálil, že nezákonným rozhodnutím v
prejednávanejvecijeuznesenieovzneseníobvineniažalobcovi,aoslobodzujúcirozsudokvtrestnejveci
vedenej proti žalobcovi má teda rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného konania a
uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Žalobca odôvodňoval tento nárok tým, že v dôsledku

celého trestného konania došlo k jeho invalidizácii, následkom ktorej tak nemohol pracovať a vznikla
mu tým škoda predstavujúca stratu na zárobku. Žalobca v tejto časti žaloby uvádzal, že po prepustení z
väzby dňa 09. 09. 1999 sa vrátil do Švajčiarska, kde od novembra 1999 pracoval v spoločnosti X. R. AG,
kdevšakprevážnezdravotnéproblémymuselprestaťpracovaťaod19.09.2003prestalúplnepracovať,pretože bol práceneschopný a bol odkázaný na sociálnu výpomoc od švajčiarskeho obecného úradu,
ktorú poberal až do priznania invalidného dôchodku. Žalobca však žiadnym relevantným spôsobom
nepreukázal, že zdravotné problémy, ktoré v danom čase mal a ktoré ho nakoniec doviedli k invalidite,

vznikli alebo sa zintenzívnili pod vplyvom trestného konania alebo väzby. Naopak, z rozhodnutia
švajčiarskej Sociálnej poisťovne vyplýva, že obmedzenia pri vykonávaní pôvodnej práce má žalobca až
od apríla 2004, a nie po návrate z väzby 09. 09. 1999 a v nasledujúcich rokoch. A z výpočtov príjmu
samotného žalobcu vyplýva, že v rokoch 2000 až 2003 dosiahol príjmy, ktoré nemal pred trestným
konaním a vzatím do väzby. Sociálna poisťovňa kantónu Zürich, Švajčiarsko, rozhodnutím zo dňa 05.

10. 2005 od 01. 04. 2005 uznala žalobcu za čiastočného invalidného dôchodcu, stupeň invalidného
poistenia mu bol určený na 55%, a to z dôvodu zdravotných problémov - psychické problémy, artróza na
pravej nohe, problémy s chrbticou. V tejto časti žalovaná namietala, že z tohto rozhodnutia nevyplýva,
že by zdravotné problémy, ktoré viedli k čiastočnej invalidizácii žalobcu boli dôsledkom trestného
konania. Po oboznámení sa s týmto listinným dôkazom, má súd za to, že táto námietka žalovanej je
dôvodná. Zo znenia tohto rozhodnutia, ani zo žiadneho ďalšieho dôkazu predloženého žalobcom počas

konania jednoznačne nevyplýva, že by zdravotné dôvody, pre ktoré sa žalobca stal invalidným boli
dôsledkom trestného konania. Sociálna poisťovňa kantónu Zürich, Švajčiarsko, rozhodnutím zo dňa
05. 10. 2005 priznala žalobcovi čiastočný invalidný dôchodok vo výške 424.- CHF mesačne od 01.
04. 2005. Sociálna poisťovňa súčasne uviedla, že od apríla 2004 žalobca bol pri výkone svojej práce
ako správca bytového domu, z dôvodu zdravotných problémov, obmedzený. Sociálna poisťovňa mu

odporučila z medicínskeho hľadiska činnosť so stredne ťažkým fyzickým zaťažením, prácu bez dlhšieho
kľačania, zohýbania kolien, dlhšej chôdzi po nerovnom povrchu, po schodoch. Žalobca ďalej uvádzal,
že dňa 03. 05. 2007 si v slovenskej Sociálnej poisťovni uplatnil nárok na invalidný dôchodok z dôvodu
poškodenia jeho zdravia. Sociálna poisťovňa o jeho žiadosti rozhodla dňa 13. 05. 2008 a od 03. 05.
2007 mu priznala invalidný dôchodok mesačne vo výške 2 546.- Sk, a to z rovnakých dôvodov ako

švajčiarskasociálnapoisťovňa.Rozhodnutímzodňa26.06.2008rozhodlaSociálnapoisťovňaozvýšení
invalidného dôchodku žalobcu od 01. 07. 2008 na sumu 2 842.- Sk mesačne, a rozhodnutím zo dňa 18.
12. 2008 rozhodla opäť o zvýšení na sumu 104, 10 eur od 01. 01. 2009. Vzhľadom na uznanie invalidity
vo Švajčiarsku mu vznikol vo Švajčiarsku i nárok na invalidný dôchodok z druhého dôchodkového
piliera Allianz Suisse Lebensversicherungs - Gesellschaft, ktorá mu dňa 20. 05. 2007 priznala invalidný

dôchodok z druhého dôchodkového piliera za obdobie od 01. 04. 2005 do 18. 09. 2005 vo výške 2
127.- CHF, od 19. 09. 2005 do 30. 06. 2007 vo výške 9 513, 15.- CHF, od 01. 07. 2007 dôchodok
vo výške 301, 96 eur, od 01. 01. 2008 štvrťročne vo výške 310, 48 eur a od 01. 01. 2009 štvrťročne
vo výške 318, 96 eur. Prvé zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu vytklo súdu prvej inštancie, že
počas konania nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi trestným konaním žalobcu, jeho vzatím do

väzby a zhoršením jeho zdravotného stavu, ktoré malo podľa žalobcu viesť k jeho invalidizácii a jej
následkom k nemožnosti pracovať a k strate zárobku. Žalovaná v tejto časti žaloby namietala, že žalobca
nepreukázal počas celého konania existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím ako
titulom, na základe ktorého sa tohto nároku žalobca domáha a škodou, ktorá predstavuje stratu na
zárobku za obdobie od 01. 04. 2005 až do 01. 01. 2010. Súd na základe vykonaného dokazovania

ustálil, že táto námietka žalovanej je dôvodná. Žalovaná namietala i to, že žalobca žiadnym spôsobom
nepreukázal, že by žalobcova invalidita vznikla v dôsledku trestného konania. Táto skutočnosť nie je
preukázaná ani rozhodnutím švajčiarskej Sociálnej poisťovne zo dňa 05. 10. 2005, z ktorého vyplýva, že
žalobcovi bol priznaný polovičný invalidný dôchodok z dôvodu ortopedického ochorenia, ktoré žalobca
nepreukázal ako dôsledok trestného konania. Žalovaná ďalej namietala, že tento nárok od 01. 09. 2007

do 31. 12. 2009 žalobca podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. predbežne so žalovaným
neprerokoval, pričom toto predbežné prerokovanie je zákonnou podmienkou pre možnosť domáhať
sa priznania nároku na súde. Žalovaná v tejto časti žaloby namietala, že v žalobe doručenej súdu
dňa 30. 08. 2007 si uplatnil žalobca nárok na náhradu škody predstavujúcej stratu na zárobku iba za
obdobie od 01. 04. 2005 do 30. 08. 2007. Dňa 05. 02. 2010 žalobca doručil súdu druhú zmenu žaloby,

v ktorej žiadal rozšírenie žaloby o predmetný nárok za obdobie od 01. 09. 2007 do 31. 12. 2009. Táto
druhá zmena žaloby bola súdom pripustená na pojednávaní dňa 11. 06. 2010. Žalovaný namietal podľa
ustanovení § 22 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb. premlčanie predmetného nároku od 30. 08. 2009
(oslobodzujúce rozhodnutie súdu bolo právoplatné dňa 30. 08. 2006), pričom druhá zmena žaloby bola
pripustená dňa 11. 06. 2010, teda po zákonnej trojročnej premlčacej lehote. Žalobca k tejto námietke

žalovanej uvádzal, že ku dňu podania žaloby na súd, si uplatnil žalobca všetky nároky, ktoré boli zročné.
V priebehu súdneho konania následkom plynutia času, sa rozsah predmetného nároku rozšíril na ďalšie
časové obdobie, avšak pri zachovaní podstaty právneho dôvodu tohto nároku. Súd po vyhodnotení
právnych argumentácií oboch strán, má za to, že námietka žalovanej, že žalobca nepreukázal príčinnúsúvislosť medzi právnym titulom a škodou je dôvodná, pretože žalobca skutočne počas celého konania
nepreukázal, že by jeho invalidita, v dôsledku ktorej mu mala vzniknúť škoda predstavujúca stratu
na zárobku, pretože už nemohol pracovať, vznikla v súvislosti s nezákonným rozhodnutí. Súd ďalej

vyhodnotil námietku žalovanej o premlčaní nároku, ktorý si žalobca uplatnil za obdobie od 01. 09. 2007
do 31. 12. 2010 za dôvodnú, pretože nárok za toto obdobie si uplatnil žalobca až 11. 06. 2010, teda
po trojročnej premlčacej lehote podľa ustanovenia § 22 ods. 1 druhá veta zákona č. 58/1969 Zb., ktorá
začala plynúť 01. 09. 2006 a skončila 01. 09. 2009. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody, tak
súd žalobu v tejto časti zamietol.

2.7. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20 000 eur (bez príslušenstva). Tohto nároku sa
žalobca domáha podľa ustanovenia čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
keďže zákon č. 58/1969 Zb. uplatnenie takého si nároku neupravuje. Žalobca si tento nárok uplatnil
s poukazom na titul rozhodnutie o väzbe podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., a to
vzhľadom na právny názor vyslovený v prvom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, podľa ktorého,
ak je daný titul rozhodnutie o väzbe podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., potom je možné

s poukazom na ustanovenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd takýto
nárok žalobcovi priznať. Žalobca sa tohto nároku domáhal i titulom nezákonného rozhodnutia, ktorým
podľa žalobcu je uznesenie o vznesení obvinenia, a to s poukazom na právny názor uvedený v prvom
zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, na strane 5 tohto rozhodnutia. Žalobca vo svojej žalobe,
ani počas celého konania, nevyšpecifikoval, keďže sa tohto nároku domáhal na základe dvoch titulov,

akej výšky nemajetkovej ujmy sa domáha z jednotlivých titulov, preto mal súd za to, že sa domáha z
jednotlivých titulov rovnakej výšky, z každého po 10 000 eur. Žalobca poukazoval na to, že pri uvedenom
nároku ide o odškodnenie za stres, úzkosť, frustráciu a akúkoľvek inú škodu, ktorá mu bola väzbou a
celým trestným konaním spôsobená. Žalobca nesúhlasil, že ním uplatnená výška nemajetkovej ujmy
je neprimeraná, tak ako to namietala žalovaná s poukazom na limity určené zákonom č. 215/2006

Z. z. o odškodňovaní obetí násilných trestných činov. Poukazoval na to, že žiadny právny predpis
v takýchto prípadoch neustanovuje žiadne limity, naopak, výšku nemajetkovej ujmy určuje iba súd.
Jediným limitom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy je jej primeranosť, ktorú určuje súd s poukazom
na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, okolností, pri ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do
osobnosti fyzickej osoby, a to, či pôvodca zásahu neposkytol už mimosúdne morálne alebo finančné

zadosťučinenie. Žalobca v tejto časti uvádzal, že trestné konanie i jeho pobytom vo väzbe, ovplyvnili
jeho súkromný, rodinný život, jeho vtedajšie manželstvo sa následkom toho i rozpadlo, dňa 29. 10.
2011 sa s vtedajšou manželkou rozviedli, pretože jeho manželka s ním už nechcela žiť, pretože bol vo
väzbe. Kvôli trestnému konaniu mal problémy i s ďalšou manželkou, s ktorou sa oženil v roku 2002. Táto
manželka sa z ich spoločnej domácnosti odsťahovala v roku 2006, a spoločne dňa 22. 11. 2006 podali

návrh na rozvod na súd v Zurichu, ktorý však následne zobrali späť a švajčiarsky súd dňa 17. 01. 2007
konanie zastavil. Avšak ani toto jeho manželstvo neustálo jeho psychické problémy (depresie, psychické
napätie, bolesti hlavy, podráždenosť, nespavosť) spôsobené väzbou a trestným konaním, a nakoniec
sa dňa 09. 11. 2011, právoplatne dňa 09. 12. 2011, rozviedli. Pod vplyvom celej situácie sa prerušili a
naštrbili jeho vzťahy s najbližšou rodinou, dcérami (tri dcéry), kamarátmi a známymi. Ovplyvnilo to i jeho

profesný život, pretože stratil vo Švajčiarsku i na Slovensku kredit slušného človeka. Po prepustení z
väzby, ktorá zanechala na ňom veľkú traumu, sa u neho objavili psychické problémy, ktoré sa snažil pred
svetom skryť, aby neprišiel o prácu a pred svetom o dôveryhodnosť. Psychické zdravotné problémy sa
začali prejavovať i na fyzickom zdraví (psychosomatika), objavila sa u neho artróza na hornom a dolnom
priehlavkovom kĺbe. Psychické zdravotné problémy znášal o to ťažšie, že Švajčiarsko, kde po prepustení

z väzby žil, je konzervatívna spoločnosť, ktorá prísne posudzuje každého prisťahovalca a jeho výkon
práce (občianstvo Švajčiarskej konfederácie získal až 06. 02. 2001). Psychické problémy trvali u žalobcu
počas celého trestného konania i po jeho právoplatnom oslobodení, pretože išlo o hlbokú a zjavne už
nevyliečiteľnú psychickú traumu. Žalovaná i v tejto časti žaloby namietala, že žalobca nemá právo na
náhradu škody titulom rozhodnutia o väzbe podľa ustanovenia § 5 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., pretože

si väzbu žalobca zavinil sám. V tejto časti žaloby, súd rovnako ako v odseku 26 tohto rozhodnutia, s
rovnakou právnou argumentáciou, uvádza, že táto námietka žalovanej je nedôvodná. Súd má za to,
že titul rozhodnutie o väzbe, na základe ktorého sa žalobca domáha proti žalovanému zaplatenia tohto
nároku, je dôvodný. Súd, súhlasne s právnou argumentáciou žalobcu uvádza, že žalobca si tento nárok
uplatnilspoukazomnatitulrozhodnutieoväzbepodľaustanovenia§5ods.1zákonač.58/1969Zb.,ato

vzhľadom na právny názor vyslovený v prvom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, podľa ktorého,
ak je daný titul rozhodnutie o väzbe podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., potom je
možné s poukazom na ustanovenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
takýto nárok žalobcovi priznať. Žalobca sa tohto nároku domáhal i titulom nezákonného rozhodnutia,ktorým podľa žalobcu je uznesenie o vznesení obvinenia, a to s poukazom na právny názor uvedený v
prvom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, na strane 5 tohto rozhodnutia. Podľa názoru súdu titul
tzv. nezákonného rozhodnutia, nie je právnym základom pre priznanie tohto nároku žalobcovi, pretože

zákon č. 58/1969 Zb. neupravuje priznanie poškodenému nemajetkovej ujmy titulom nezákonného
rozhodnutia. Žalovaná namietala neprimeranosť uplatnenej výšky s poukazom na iné právne predpisy,
ktoré odškodňujú osoby, na ktorých bol spáchaný násilný trestný čin, kde maximálna výška nemajetkovej
ujmy je 5 násobok minimálnej mzdy, čo predstavuje sumu okolo 16 000 až 17 000 eur. Súd má za to, že
žalobca počas celého konania preukázal dostatočným spôsobom stres, úzkosť, frustráciu, ktorá mu bola

väzbou spôsobená, preukázal, že jeho pobyt vo väzbe, ovplyvnil jeho súkromný, rodinný život, vzťahy s
kamarátmi, známymi. Súd po ustálení, že v tejto časti žaloby je daný titul, priznal žalobcovi nemajetkovú
ujmu vo výške 5 000 eur titulom rozhodnutia o väzbe, a vo zvyšnej časti žalobu v tejto časti zamietol
(titul rozhodnutie o väzbe zamietol v časti nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 eur, a titul nezákonné
rozhodnutie zamietol v celej časti nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 eur).
2.8. V odôvodnení dopĺňacieho rozsudku súd uviedol, že boli splnené podmienky na zastavenie konania

v časti príslušenstva z nemajetkovej ujmy, pretože žalobca svojím dispozitívnym úkonom zobral voči
žalovanej žalobu v tejto časti späť v celom rozsahu a žalovaná na pojednávaní vedenom dňa 26.02.2015
so späťvzatím v tejto časti súhlasila. Súd postupom podľa § 145 ods. 2 CSP konanie zastavil.

3. Krajský súd v Bratislave (v poradí tretím rozhodnutím) na odvolanie žalobcu i žalovanej rozsudkom z

20. augusta 2019 sp. zn. 5Co/132/2019 vo výroku I. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti a náhradu trov odvolacieho konania žiadnej zo strán nepriznal.
3.1. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1, 2, 3 CSP) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 CSP) a na ich

základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite,
jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 CSP).
3.2. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho
rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v zmysle ust. § 387

ods. 2 CSP.
3.3. Ohľadom priznanej nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur odvolací súd poukazuje na to, že túto
súd prvej inštancie žalobcovi priznal ako kompenzáciu titulom rozhodnutia o väzbe v súlade s § 5
ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. a ustanovením čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na už skoršie rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave

v predmetnej veci sp. zn. 3Co/78/2011 zo dňa 18.06.2012, ktorý sa otázke priznania nemajetkovej
ujmy žalobcovi venuje obšírnejšie a usmerňuje v danej oblasti súd prvej inštancie, pričom ukladá súdu
prvej inštancie povinnosť za účelom zistenia výšky peňažnej sumy nemajetkovej ujmy vykonať ďalšie
dokazovanie. Z obsahu predloženého spisu, je zrejmé, že súd prvej inštancie v tejto časti postupoval
v súlade s pokynmi a usmerneniami odvolacieho súdu a priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške

5.000 eur. V tomto smere súd poukázal na žalobcom dostatočne preukázaný stres, úzkosť, frustráciu,
ktorá mu bola spôsobená väzbou, taktiež preukázal, že jeho pobyt vo väzbe ovplyvnil jeho súkromný a
rodinný život, vzťahy s kamarátmi a známymi.
3.4. V súvislosti s nárokom na náhradu škody predstavujúcej stratu na zárobku počas výkonu väzby
od 26.01.1999 do 09.09.1999, odvolací súd opätovne upozorňuje na prvé zrušujúce rozhodnutie

odvolacieho súdu, ktorým uložil súdu prvej inštancie okrem iného aj povinnosť zistenia a porovnania
zárobku, ktorý dosahoval žalobca pred vzatím do väzby (v roku 1998) so zárobkom, ktorý dosahoval
po prepustení z väzby, po 09.09.1999. V tomto smere je potrebné vychádzať zo súdom prvej inštancie
vykonaného dokazovania, z ktorého je zrejmé, že žalobca počas roku 1998 a v rozhodnom čase januára
1999 (do času vzatia do väzby 26.01.1999) nedosahoval žiaden príjem, ktorý by bolo možné žalobcovi

v súlade s § 21 zákona č. 58/1969 Zb. a § 445 Obč. zákonníka priznať ako náhradu za stratu na zárobku
počas výkonu väzby (§ 445 Obč. zákonníka, strata na zárobku, ku ktorej došlo pri škode na zdraví,
uhradzuje sa peňažným dôchodkom; pritom sa vychádza z priemerného zárobku poškodeného, ktorý
pred poškodením dosahoval). Vzhľadom na čo, je možné uzavrieť, že predpokladom priznania náhrady
je to, že v dôsledku straty alebo zníženia pracovnej spôsobilosti prichádza poškodený sčasti alebo

celkom o zárobok, ktorý by dosiahol, ak by nedošlo k poškodeniu zdravia. Rovnako tak nebolo možné
do ušlého zisku žalobcu zahrnúť ani čiastku 200.000 CHF, ako odmenu na základe nakontrahovaných
sponzorských zmlúv v januári 1999, nakoľko v danom prípade ide iba o určitý možný virtuálny zisk,
ktorého dosiahnutie by bolo pri slede normálneho behu udalostí možné dôvodne očakávať. Ušlý ziskje ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu
majetkovýchhodnôt,hocisatosohľadomnapravidelnýbehvecídaloočakávať.Ušlýzisksaneprejavuje
zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného

prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto
postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti)
mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku
konania škodcu (uznesenie Najvyššieho súdu, sp. zn. 4 Cdo 319/2008, zo dňa 28. apríla 2010).
3.5.Nároknanáhraduškodytitulomstratynazárobkuod01.04.2005do01.01.2010vdôsledkupriznanej

invalidity, nie je možné žalobcovi priznať, keďže počas celého konania nepreukázal príčinnú súvislosť s
invaliditou a teda znížením pracovnej spôsobilosti a nezákonným rozhodnutím. Žalobca počas konania
nepredložil súdu na vykonanie žiaden dôkaz, ktorý by priamo spojoval trestné konanie, vzatie žalobcu do
väzby a zhoršením zdravotného stavu žalobcu, ktoré viedlo k jeho invalidizácii a nemožnosti pracovať,
teda k strate na zárobku.
3.6. V súvislosti s nárokom na náhradu škody vo výške 1.991,64 eur a príslušenstva odvolací súd

poukazuje na to, že pri stanovení náhrady škody na zdraví vychádzal súd z predloženého znaleckého
posudkuY..L.č.19/2007zodňa09.08.2007avýsluchuznalkyneakosvedka.Vkonaníbolopreukázané,
že poškodenie zdravia žalobcu, ako dôsledok väzby a trestného stíhania ako takého. Nakoľko súd nemá
dostatočné odborné znalosti na posúdenie otázky, na riešenie ktorej sú potrebné odborné znalosti, musí
pri posudzovaní poškodenia zdravia žalobcu vychádzať z vyjadrení, posudkov osôb, ktoré na posúdenie

tejto otázky tieto vedomosti majú, pričom skutočnosť, že predmetný znalecký posudok bol vypracovaný
znalkyňou na objednanie žalobcu nie je prekážkou.

4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, v ňom označil dovolacie dôvody - §
420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Navrhol zrušiť rozsudky odvolacieho súdu a prvoinštančného

súdu a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
4.1. V dovolaní sa venoval opisu doterajšieho priebehu sporu. Dovolateľ v dovolaní nerozlišuje medzi
uplatnenými dovolacími dôvodmi, zrozumiteľne ich nevymedzuje. K dovolaciemu dôvodu v zmysle § 420
písm. f/ CSP a súčasne aj k dovolaciemu dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP namietal porušenie
princípu právnej istoty - lebo bez dokazovania (zmeny skutkového stavu) súd prvej inštancie rozhodol

inak, a tak jeho rozhodnutie označuje za nepredvídateľné. Vysvetlil prečo nepovažoval za správny záver
súdu prvej inštancie, že väzobný dôvod v prípade tzv. kolúznej väzby bol daný. V ďalšom dovolateľ
opisuje vlastnú právnu argumentáciu vo vzťahu k výške škody spôsobenej výkonom väzby a k výške
škody spôsobenej po prepustení z väzby. Namietal, že súdy nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy
a že na niektoré dôkazy neprihliadli. Za nesprávny záver súdu prvej inštancie označil premlčanie jeho

práva na náhradu škody spôsobenej stratou na zárobku po prepustení z väzby.

5. K dovolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná (č. l. 1025 a nasl. spisu), ktorá žiadala dovolanie žalobcu
odmietnuť, pretože neuviedol skutočnosti, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm.
f/ a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Dovolateľ neoznačil právnu otázku ani nepoukázal na ustálenú prax

dovolacieho súdu, od ktorej sa mal odvolací súd odchýliť. Odvolací súd i súd prvej inštancie pri riešení
otázok relevantných pre konanie postupovali predvídateľným spôsobom.

6. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadril žalobca (č. l. 1057 a nasl.), v ktorom zotrval na svojich dovolacích
dôvodoch a opätovne sa vyjadril k žalobou uplatneným nárokom.

7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,
že dovolanie treba odmietnuť.

8. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.

9. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným

spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade
je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných
prostriedkov, a to za predpokladu, že tato nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a
slobôd.10. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a

dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z
akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

11. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,

ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými
podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže
byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;
namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.

12. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu

spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na
opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom
sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho
konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.

13. Dovolací súd považuje za prospešné opakovane pripomínať, že dovolanie nepredstavuje opravný
prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací
súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený
preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený

prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v
dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, nie je súdom skutkovým. Dovolaním sa preto
nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani
prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového
stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle

§ 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových
zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho
zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a
posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz,
deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi

prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), avšak len pri dovolacom dôvode (vade
zmätočnosti) v zmysle § 420 písm. f/ CSP, nie pri dovolacom dôvode v zmysle § 421 ods. 1 CSP.

14. V dôsledku spomenutej viazanosti (§ 440 CSP) dovolací súd neprejednáva (ex officio) dovolanie

nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatnený dovolací dôvod; ide o posilnenie
dispozičného princípu v dovolacom konaní (deetatizáciu dovolania), pri plnom rešpektovaní autonómie
a zodpovednosti dovolateľa, pri rozhodovaní o tom, či podá dovolanie, aký dovolací dôvod uplatní a
akým spôsobom ho vymedzí. S tým súvisí aj procesná pasivita dovolacieho súdu, ktorý pri prípadných
vadách dovolania tieto pri riadnom zastúpení dovolateľa nenapráva.

15. Dovolací súd konštatuje aj to, že dovolacie konanie má od účinnosti Civilného sporového poriadku
povahu typického „advokátskeho procesu“, a to nielen vzhľadom na znenie sporového poriadku.
Spracovaniu dovolania a celkovej kvalite zastupovania dovolateľa musí advokát, dovolateľ, ktorý má
vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, ale aj zamestnanec dovolateľa, ktorý je právnická osoba

nevyhnutne venovať zvýšenú pozornosť. Dovolací proces je v porovnaní s predchádzajúcou právnou
úpravou podstatne rigoróznejší a odborne náročnejší. Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je
teda podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až
§ 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.
Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania,

nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému preskúmaniu v
dovolacom konaní.16. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou

dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým
spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).
V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ
vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

17. Dovolací súd predovšetkým uvádza, že žalovaná správne konštatuje, že žalobca pri dovolacom
dôvode v zmysle § 420 písm. f/ CSP neoznačuje nesprávny procesný postup (teda neuvádza súvisiace
ustanovenie CSP, ktoré malo byť súdmi porušené a to ani v spojení s princípom právnej istoty).
Hlavným znakom charakterizujúcim vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP, je nesprávny procesný
postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Pri
dovolacom dôvode v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP žalobca nevymedzil právnu otázku, pri riešení

ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, neuviedol z akých
dôvodov považuje právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom za nesprávne, aké je podľa jeho
názoru správne riešenie a v tejto súvislosti neoznačil ani ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu,
od ktorej sa mal odvolací súd odkloniť. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že zo strany dovolateľa
nebol preukázaný (ani náležite vymedzený) nesprávny procesný postup súdu v žiadnom jeho aspekte,

ktorým by bol vylúčený z uskutočňovania jemu patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ CSP.

18. Dovolací súd pripomína, že dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (§ 419 a
§ 421 CSP). Námietky dovolateľa smerujúce voči procesnému postupu i právnemu posúdeniu veci

súdom prvej inštancie sú prípustným dovolacím argumentom iba vtedy, ak ich dovolateľ namietal v
odvolaní a odvolací súd sa ich opodstatnenosťou nezaoberal alebo ich nesprávnosť neeliminoval. Tieto
súvislosti je povinný tvrdiť a preukazovať dovolateľ v dovolaní, dovolací súd ex officio tieto skutočnosti
sám nevyhľadáva, neskúma ani nevyhodnocuje.

19. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).
V dovolaní dovolateľ vo veci samej nemá možnosť namietať skutkové zistenia, prípadne ich popierať,
navrhovať dôkazy a pod.

20. Dovolací súd považuje za potrebné opakovane zdôrazniť, že dovolanie nepredstavuje opravný
prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Preto
napríklad nedostatočne zistený skutkový stav veci, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo
nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované
za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP (1 Cdo 41/2017, 2 Cdo 232/2017, 3 Cdo 26/2017, 4 Cdo

56/2017, 5 Cdo 90/2018, 3 Cdo 94/2018, 6 Cdo 69/2020, 9 Cdo 209/2020). Pri posudzovaní ústavnosti
tohto právneho názoru nedospel ústavný súd (II. ÚS 465/2017) k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti.

21. Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania aj z nesprávnosti právnych záverov, na ktorých
odvolací súd založil svoje rozhodnutie, dovolací súd uvádza, že realizácia procesných oprávnení

sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením veci (viď R 54/2012 a tiež 1 Cdo 62/2010, 2
Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010,
8 ECdo 170/2014, 9 Cdo 86/2020). Na tom, že ani prípadné nesprávne právne posúdenie veci
nezakladá dovolateľom tvrdenú vadu zmätočnosti zotrval aj judikát R 24/2017 a tiež viaceré rozhodnutia
najvyššieho súdu (l Cdo 202/2017, 2 Cdo 101/2017, 3 Cdo 94/2017, 4 Cdo 47/2017, 5 Cdo 145/2016,

7 Cdo 113/2017, 8 Cdo 76/2018, 9 Cdo 86/2020). Právne posúdenie môže zakladať dovolací dôvod
v zmysle § 421 CSP cez prizmu niektorej zo skutkových podstát uvedených pod písmenom a/ až c/
(§ 421 ods. 1 CSP). Dovolateľ síce v podanom dovolaní označil dovolací dôvodov v zmysle § 421
ods. 1 písm. a/ CSP, tento však náležite nevymedzil. Ex officio ingerencia dovolacieho súdu majúca za
následok reštauráciu dovolacieho dôvodu s novým vymedzením jeho obsahu, patričným komentárom

i hľadaním a označením vhodnej judikatúry dovolacieho súdu, by mohla byť neprípustným súdnym
zásahom narúšajúcim samú materiálnu podstatu spravodlivého procesu garantujúceho nestrannosť
a nezávislosť sudcov i princípov rovnosti (vrátane „rovností zbraní“) a kontradiktórnosti civilného
sporového konania. Z uvedeného plynie, že dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na vlastnýchdomnienkach alebo predpokladoch, nemôže nahradzovať kvalifikovaný servis poskytovaný právnym
zástupcom,lebovymedzeniepredmetuarozsahudovolaniapatrídovýlučnejsférydovolateľky(porovnaj
IV. ÚS 372/2020). Dovolací súd pritom rešpektuje limity práva na prístup k súdu v zmysle ktorých

právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesným obmedzeniam a formalitám, pri zachovaní
jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup
k súdu do takej miery, že by bol narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné,
aby konkrétne obmedzenie sledovalo legitímny cieľ, t.j. aby nebolo svojvoľné (rozsudok Ashigdane
proti Spojenému kráľovstvu). Je legitímnym cieľom vyžadovať, aby kvalifikovaný zástupca dovolateľa

náležitým spôsobom vymedzil dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania. Dovolací súd v tomto prípade
nerezignoval na svoju povinnosť vykladať podmienky prípustnosti dovolania tak, aby bola naplnená
ústavou ustanovená povinnosť súdov poskytovať jednotlivcom ochranu základných práv a slobôd (k
tomu porovnaj napr. I.ÚS 186/08, I. ÚS 164/2012). Dovolací súd sa pokúsil autenticky porozumieť
dovolateľovi - jeho textu ako celku, ale na druhej strane, nemožno dotvárať vec na úkor procesnej
protistrany. Má ísť o dialóg, ale nie o právnu pomoc. Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal

dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu uplatneného dovolacieho dôvodu (porovnaj III.
ÚS 223/2021).

22. Cieľom pravidiel týkajúcich sa prípustnosti dovolania je zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť
rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby

musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov
(podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení práv
dovolateľov v prípade, ak bolo toto posúdenie vykonané v súlade so zákonom. Ústavný súd v
uznesení sp. zn.: I. ÚS 215/2022-15 zo 14. apríla 2022, bod 15 odôvodnenia (tiež I. ÚS 214/2022-14
zo 14. apríla 2022 bod 20 ) k odmietnutiu dovolania pre nesplnenie náležitostí zadefinovania

dôvodu prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku uviedol, že aj keď jeho súčasná judikatúra
uprednostňuje materiálny prístup k vymedzeniu dovolacích dôvodov zo strany najvyššieho súdu (I. ÚS
336/2019, IV. ÚS 479/2021), dovolací súd si bez náležitého vymedzenia právnej otázky dovolateľom
nemôže túto otázku vyabstrahovať z dovolania sám (II. ÚS 291/2021). Ústavne konformné riešenie
vyžaduje, „aby právna otázka z dovolania jasne vyčnievala a takisto aby z dovolania vyčnievalo aj

právne posúdenie veci, ktoré pokladá dovolateľ za nesprávne s uvedením toho, v čom má spočívať
táto nesprávnosť...“ Sťažovateľ, resp. jeho advokát „preto musí pripraviť jasné, vecné a zmysluplné
vymedzenie namietaného nesprávneho právneho posúdenia spornej právnej otázky“ (I. ÚS 115/2020).
Za jasné nemožno považovať dovolanie v tejto veci, ktoré vzájomne zmiešava a nerozlišuje vymedzenie
dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f/ CSP od dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm.

a/ CSP.

23. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol v zmysle § 447 písm. f/ CSP, ako
dovolanie v ktorom dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435 CSP.

24. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP tak, že žalovanej
ich náhradu nepriznal, pretože aj keď výsledok dovolacieho konania obdobný jeho zastaveniu zavinil
žalobca (§ 256 ods. 1 CSP), žalovanej žiadne preukázané trovy dovolacieho konania nevznikli (R
72/2018).

25. Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.