Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 31, 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/60/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115210375
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1115210375.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu

JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Krajčovej v spore žalobcu: Multi Media House, s. r. o., IČO:
45 312 141, so sídlom Viedenská cesta 5, 851 01 Bratislava, právne zastúpený: SOUKENÍK - ŠTRPKA,
s. r. o., IČO: 36 862 711, advokátska kancelária so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, proti
žalovaným: 1/ G. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/XX, XXX XX R., 2/ Nafest, s. r. o., IČO: 47 365
633, so sídlom Poľná 21, 811 08 Bratislava, obaja právne zastúpení: Advokátska kancelária DETVAI
LUDI MALÝ UDVAROS so sídlom Cukrová 14, 813 39 Bratislava, o zaplatenie 40.000,- Eur spolu s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. z 11. mája 2018,

č. k. 11 C 89/2015-262, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I. z 11. mája 2018, č. k. 11
C 89/2015-262, p o t v r d z u j e.

Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I. (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 11. mája 2018, č. k. 11 C

89/2015-262 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) vyhovel žalobe a žalovaným 1/, 2/ uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovispoločneanerozdielneistinuvovýške40.000,-Eurspolusúrokomzomeškaniavovýške9,15
% ročne zo sumy 40.000,- Eur od 25.07.2014 do zaplatenia, s tým, že plnením jedného zo žalovaných
zaniká povinnosť plnenia druhého zo žalovaných. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou pôvodne domáhal od

žalovaného 1/ zaplatenia istiny vo výške 40.000,- Eur spolu s príslušenstvom s tým, že žalobca
a spoločnosť Schoolboarder s. r. o. (neskôr Nafest, s. r. o.), so sídlom Heydukova 23, 811 08
Bratislava, IČO: 47 365 633 uzatvorili dňa 02.04.2014 zmluvu o spolupráci pri predaji vstupeniek, ktorej
predmetom bol záväzok žalobcu vykonať predaj vstupeniek na podujatie Terchovský Budzogáň, ktorého
organizátorom bola spoločnosť Schoolboarder s. r. o.. Žalobca podľa zmluvy zverejnil informáciu
o konaní podujatia Terchovský Budzogáň a umožnil záujemcom kúpu lístkov na uvedené podujatie cez
webovú stránku www.predpredaj.sk V rovnaký deň uzatvoril žalobca so spoločnosťou Schoolboarder

s. r. o. dodatok č. 1 k zmluve, na základe ktorej kúpil žalobca od spoločnosti Schoolboarder s. r. o. do
predpredaja 2 000 ks vstupeniek na podujatie v celkovej hodnote 40.000,- Eur, t. j. jedna vstupenka
stála 20,- Eur. Spoločnosť Schoolboarder s. r. o. sa súčasne zaviazala, že ak bude podujatie zrušené,
vráti žalobcovi všetky prostriedky vyplatené na základe uvedeného dodatku. Žalovaný G. F. sa zaručil zasplnenie záväzku spoločnosti Schoolboarder s. r. o., vyplývajúceho zo zmluvy v znení dodatku č. 1.
Spoločnosť Schoolboarder s. r. o. oznámila žalobcovi dňa 21.07.2014 zrušenie podujatia a z toho titulu
bola spoločnosť Schoolboarder s. r. o. povinná vrátiť žalobcovi sumu 40.000,- Eur do troch pracovných

dní od oznámenia o zrušení podujatia. Žalobca vyzval spoločnosť k úhrade dlžnej sumy dňa 07.08.2014,
napriek tomu však spol. Schoolboarder s. r. o. svoj záväzok nesplnila. Preto žalobca vyzval k plneniu
ručiteľa - žalovaného 1/.

3. Súd prvej inštancie v danej veci vydal platobný rozkaz sp. zn. 11C/89/2015-41 zo dňa 27.08.2015,

v ktorom súd uložil žalovanému 1/, aby do 15 dní odo dňa doručenia platobného rozkazu, zaplatil
žalobcovi sumu 40.000,- Eur spolu s 9,15 % úrokom z omeškania zo sumy 40.000,- Eur od 25.07.2014
do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, ako
aj nahradil trovy konania vo výške 2.400,- Eur alebo aby v tej istej lehote podal odpor na súde.

4. Žalovaný 1/ proti platobnému rozkazu podal odpor, v ktorom navrhol žalobu zamietnuť. Uviedol, že

tu existujú skutočnosti, ktoré zakladajú nároky spoločnosti (žalovaného 2/) voči žalobcovi. Tieto nároky,
resp. pohľadávky je možné započítať voči nároku žalobcu uplatňovaného v návrhu smerujúceho voči
osobe žalovaného 1/ ako ručiteľa. Žalovaný 1/ mal za to, že k takémuto započítaniu došlo a započítaním
týchto vzájomných pohľadávok žalobcu a spoločnosti (žalovaného 2/) nárok žalobcu zanikol minimálne
aspoň v podstatnej časti. Zároveň uviedol, že v tomto konaní absentuje pasívna legitimácia žalovaného

1/.

5. Žalobca poukázal na to, že eviduje nárok na zaplatenie dlžnej sumy, ktorá zodpovedá žalovanej istine
v tomto súdnom spore tak voči žalovanému 1/, ako aj voči spoločnosti Nafest, s. r. o. pričom zaplatením
dlžnej sumy jedným z uvedených subjektov zaniká povinnosť druhého z uvedených subjektov v rozsahu

poskytnutého plnenia. Nakoľko pôvodný žalobný návrh smeroval len voči ručiteľovi pánovi G. F., resp.
1/, ktorý poskytol zabezpečenie nároku žalobcu na zaplatenie dlžnej sumy voči spoločnosti Nafest, s. r.
o., navrhol, aby do konania vstúpila na stranu žalovaného aj spoločnosť Nafest, s. r. o., ako žalovaný
2/. Zároveň upravil zmenu petitu pôvodného žalobného návrhu.

6. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 11C/89/2015-66 zo dňa 03.12.2015 pripustil, aby do konania ako
žalovaný 2/ vstúpila spoločnosť Nafest, s. r. o. a zároveň pripustil zmenu petitu tak, že žalovaný 1/ a
žalovaný 2/ sú povinní zaplatiť žalobcovi dlžnú sumu vo výške 40.000,- Eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 9,15 % ročne zo sumy 40.000,- Eur od 25.07.2014 do zaplatenia, s tým, že plnením jedného
zo žalovaných vzniká povinnosť plnenia druhého zo žalovaných.

7. Žalovaní navrhli žalobu zamietnuť. Poukazovali na to, že organizovali podujatie Terchovský Budzogáň
už roky predtým a predaj lístkov bol vždy zabezpečovaný prostredníctvom siete Ticketportal, s ktorou
mali veľmi dobré skúsenosti, ako aj vzťahy, a boli s ňou spokojní. V roku 2014 žalobca, ako v podstate
neznáma spoločnosť, čo sa týka predaja lístkov na kultúrne podujatia, ich oslovil s tým, aby predaj lístkov

na Terchovský Budzogáň 2014 predával namiesto Ticketportal. Žalovaní mali veľmi dobré skúsenosti s
Ticketportalom, nemali najprv záujem spolupracovať so žalobcom, avšak žalobca žalovaných presvedčil
ohľadom veľmi dobrých podmienok spolupráce. Výhodnou podmienkou spolupráce malo byť okrem
iného aj to, že plánovaných 2 000 lístkov na podujatie žalobca od žalovaného ihneď odkúpi. Žalobca
navodil pre žalovaných situáciu ako keby už 2 000 lístkov bolo reálne predaných. Dôsledkom rokovaní

medzi sporovými stranami bolo uzatvorenie zmluvy a dodatku. Podľa čl. 1 bod 1 dodatku sa žalobca
zaviazal kúpiť od usporiadateľa na podujatie Terchovský Budzogáň 2 000 ks vstupeniek v cene 20,-
Eur za kus a predávať ich prostredníctvom služby. Podľa čl. 1 bod 2 dodatku bol žalobca povinný
sumu 40.000,- Eur za zakúpených 2 000 lístkov zaplatiť žalovanému 2/ do 7 pracovných dní od podpisu
dodatku. Žalobca tak nespravil, naopak žalovaní museli opakovane sa úhrady domáhať a opakovane

kontaktovali žalobcu. Je bežnou obchodnou zvyklosťou a praktikou, že predaj na sieť, ktorá zabezpečuje
predaj lístkov na nejaké podujatie zabezpečuje reklamu a propagáciu podujatia, pričom takéto praktiky a
požiadavkypritomprirodzenevyplývajúajztoho,žepredajnésietemajúzpredajalístkovzisk.Povinnosť
propagácie bola pritom v prípade žalobcu fundamentálna, nakoľko tento hneď na začiatku všetky lístky
od žalovaného v druhom rade kúpil. Celkový predaj zo strany žalobcu bol neprofesionálny a slabý.

Žalobca mal málo fyzických predajných miest a predaj online lístkov bol značne komplikovaný. Reklama
na portáli www.topky.sk s bulvárnym charakterom bola pre daný typ podujatia úplne nevhodná. Žalovaní
podotkli, že dva týždne pred plánovým termínom festivalu Terchovský Budzogáň žalobca predal iba
207 lístkov. Z toho dôvodu začali od spolupráce so žalovanými odstupovať zmluvní partneri, najmäspoločnosť Heineken Slovensko, a. s. Je nepochybné, že realizácia festivalu pre iba cca 200-300
návštevníkovbybolaabsurdná.Výhradnepreneplneniepovinnostižalobcom,ktorýlístkyodžalovaného
2/ reálne odkúpil a bol povinný ich predávať a predať, došlo k zrušeniu festivalu Terchovský Budzogáň

ročník 2014. V príčinnej súvislosti s tým vznikla žalovanému 2/ škoda vo výške 40.000,- Eur. Žalovaný
2/ voči žalobcovi však evidoval aj ďalšiu pohľadávku vo výške 15.000,- Eur. Terchovský Budzogáň bol
organizovaný v spolupráci so spol. Background promotion, s. r. o., ktorá uzatvorila dňa
10.06.2013 so spol. Heineken Slovensko, a. s. zmluvu o partnerstve, predmetom ktorej bola aj dodávka
piva na festival pre ročníky 2013, 2014, 2015 a 2016. Vzhľadom na nedostatočný predaj lístkov však

spol. Heineken Slovensko, a. s. spoluprácu a partnerstvo ukončila, a k vyplateniu odmeny nedošlo. Tým
vznikla spoločnosti Background promotion, s. r. o. škoda vo výške 15.000,- Eur. Spoločnosť Background
promotion, s. r. o. svoju pohľadávku z titulu nároku na náhradu škody voči žalobcovi vo výške 15.000,-
Eur postúpila zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 01.11.2015 na žalovaného 2/. Žalovaný 2/ teda
voči žalobcovi eviduje dve pohľadávky vo výške 40.000,- Eur a 15.000,- Eur z titulu nároku na náhradu
škody. Žalovaný 2/ tak započítava svoju pohľadávku vo výške 40.000,- Eur na pohľadávku žalobcu

uplatňovanú ako istinu v tomto konaní vo výške 40.000,- Eur. Tým pohľadávka žalobcu zanikla.

8. Žalobca poukázal na to, že vyjadrenia a listiny žalovaných len potvrdzuje tú skutočnosť, že žalobca
skutočne vyplatil žalovanému 2/ celkovú sumu 40.000,- Eur za vstupenky na podujatie s názvom
Terchovský Budzogáň v zmysle zmluvy o spolupráci pri predaji vstupeniek zo dňa 02.04.2014 v znení

dodatku č. 1 k zmluve zo dňa 02.04.2014. Žalovaní neuniesli dôkazné bremeno na preukázanie
svojich tvrdení, resp. potrebné na vyvrátenie tvrdení žalobcu. Žalobca mal za to, že žalovaný 1/ e-
mailovou komunikáciou len potvrdil opodstatnenosť nároku, ktorý si v tomto konaní uplatňuje, pričom
ostatné listinné dôkazy možno považovať za irelevantné, nakoľko žalobcovi z nich nie je zrejmé, akým
spôsobom mali tieto vyvrátiť existenciu pohľadávky žalobcu voči žalovaným, ako aj skutočnosť, že

táto pohľadávka nebola zo strany žalovaného 1/, resp. žalovaného 2/ žiadnym spôsobom uhradená. V
ďalšom žalobca uviedol, že obchodné uvažovanie žalovaných ako aj skutočnosť, kto pred uzavretím
zmluvy zabezpečoval predaj vstupeniek na podujatie je absolútne irelevantné. Žalobca žiadnym
spôsobom nedonútil žalovaných k tomu, aby žalovaný 2/ pristúpil k uzatvoreniu zmluvy, bola to výhradne
slobodná vôľa žalovaného 2/. Žalobca akékoľvek úvahy žalovaných ohľadom hodnoty zabezpečenia

reklamy podujatia prostredníctvom portálu topky.sk považoval za absolútne bezpredmetné, nakoľko
žalobca zaznamenal dostatočný počet osôb, ktorých reklama na podujatie zaujala. Žalobca bol len
distribútorom vstupeniek na podujatie a preto mu za žiadnych okolností nemožno pričítať zodpovednosť
za zrušenie podujatia, nakoľko za jeho organizáciu a uskutočnenie bol výhradne zodpovedný žalovaný
2/. Na to, aby sa žalovaný 2/ úspešne domáhal nároku na náhradu škody museli by byť podľa § 373

Obchodného zákonníka kumulatívne naplnené všetky predpoklady vzniku škody a naplnenie všetkých
týchto troch predpokladov vzniku škody musí poškodená strana v spore preukázať.

9. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že podľa § 652 a nasl. ako aj § 269
ods. 2 Obchodného zákonníka bola uzatvorená zmluva o spolupráci pri predaji vstupeniek medzi Music

Media s. r. o. ako dodávateľom a Schoolboarder s. r. o. ako usporiadateľom, ktorej predmetom bol
záväzok dodávateľa distribuovať a predávať vstupenky na podujatie organizované usporiadateľom, ako
aj záväzok dodávateľa umožniť usporiadateľovi využiť systém na overovanie platnosti vstupeniek, a to
všetko za podmienok a spôsobom podľa tejto zmluvy. Usporiadateľ sa zaviazal zaplatiť dodávateľovi
odmenu za poskytnutie plnení a výkon činnosti dodávateľom pre usporiadateľa podľa tejto zmluvy.

Predaj vstupeniek sa dodávateľ zaviazal predávať prostredníctvom služby, pričom predaj vstupeniek
cez službu prebiehal v predpredaji. Zo záverečných ustanovení tejto zmluvy vyplýva, že zmluvné strany
vyhlásili, že nekonajú v tiesni alebo pod nátlakom, zmluvu si prečítali, jej obsahu porozumeli a na
znak súhlasu s jej obsahom ju slobodne a vážne podpísali. Zmluva bola podpísaná dňa 02.04.2014.
V dodatku č. 1 k tejto zmluve sa zmluvné strany dohodli, že Music Media s. r. o. sa zaväzuje kúpiť od

usporiadateľa na podujatie Terchovský Budzogáň 2 000 ks vstupeniek v cene 20,- Eur za jeden kus
a predávať ich prostredníctvom služby. Music Media s. r. o. sa zaviazala poslať dohodnutú sumu na
účet usporiadateľa najneskôr do 7 pracovných dní odo dňa podpisu tohto dodatku k zmluve. Ďalej bolo
v dodatku ustanovené, že v prípade, ak usporiadateľ zruší podujatie na ktoré mu Music Media s. r. o.
vyplatilo sumu v zmysle tohto dodatku, je usporiadateľ povinný zaplatiť na účet Music Media s. r. o.

všetky finančné prostriedky, ktoré mu boli vyplatené podľa tohto dodatku, aby mohol Music Media s. r.
o. následne vrátiť vstupné zákazníkom, ktorí si kúpili vstupenky na podujatie zrušené usporiadateľom,
a to najneskôr do troch pracovných dní odo dňa oznámenia o zrušení podujatia. Zároveň bol v dodatku
ustanovený aj ručiteľský záväzok, ktorý podpísal Mgr. G. F., ktorý vyhlásil, že v plnom rozsahu uspokojíakékoľvek pohľadávky spol. Music Media s. r. o., ktoré má voči usporiadateľovi spol. Schoolboarder s.
r. o. vyplývajúce zo zmluvy o zabezpečení predaja vstupeniek pre usporiadateľov uzatvorenej podľa §
269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Táto zmluva bola podpísaná dňa 02.04.2014. Podľa výpisu z Tatra

banky dňa 11.04.2014 bola na účet zaslaná suma 10.000,- Eur, dňa 05.05.2014 suma 7.500,- Eur, dňa
06.05.2014 suma 5.500,- Eur, dňa 06.05.2014 suma 2.000,- Eur, dňa 16.05.2014 suma 5.000,- Eur,
dňa 22.05.2014 suma 4.000,- Eur, dňa 23.05.2014 suma 1.000,- Eur, dňa 10.06.2014 suma 5.000,- Eur.
E-mailom zo dňa 21.07.2014 oznámil žalovaný 1/ zrušenie Terchovského Budzogáňu ročník 2014, kde
uviedol, že finančné prostriedky za už predané vstupenky budú prevedené na účet spoločnosti žalobcu

do 7 dní, t. j. do 28.07.2014. Listom zo dňa 07.08.2014 vyzval konateľ spoločnosti Multi Media House,
s. r. o. spoločnosť Nafest, s. r. o. na úhradu sumy vo výške 40.000,- Eur bez zbytočného odkladu po
doručení tejto výzvy. Listom zo dňa 12.11.2014 spoločnosť Nafest, s. r. o. adresovala spoločnosti Multi
Media House, s. r. o., ktorá v čase uzatvárania zmluvy vystupovala pod obchodným menom Music
Media s. r. o., návrh na uzatvorenie dohody o urovnaní. Nafest, s. r. o. navrhol zmierlivé riešenie, a
to tak, že objednávateľ bol povinný zaplatiť čiastku 20.000,- Eur v 20 mesačných splátkach po 1.000,-

Eur vždy k 25. dňu príslušného kalendárneho mesiaca s tým, že dodávateľ si neuplatní úrok z
omeškania, zmluvnú pokutu, ušlý zisk, ani žiadne ďalšie sankcie a zaplatením vyššie uvedenej čiastky v
splátkach riadne a včas sa považujú všetky vzájomné nároky objednávateľa a dodávateľa, ktoré vznikli,
za vysporiadané. Výzvou zo dňa 15.12.2014 konateľ spoločnosti Multi Media House, s. r. o. vyzval pána
F. vzhľadom na to, že podpísal ručiteľský záväzok na uhradenie pohľadávky vo výške 40.000,- Eur

namiesto dlžníka Nafest, s. r. o.. Podľa tlačovej správy Hudobný festival Terchovský Budzogáň 2014
bol zrušený z toho dôvodu, že sa nepodarilo naplniť rozpočet festivalu tak, aby dokázali zabezpečiť
jeho plnohodnotný priebeh a diváci a účinkujúci by to nepocítili. Zo zmluvy o partnerstve uzatvorenej
podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka medzi zmluvnými stranami Heineken Slovensko, a. s.
a Background promotion, s. r. o. vyplynulo, že spol. Heineken Slovensko, a. s. sa stala partnerom

podujatia Terchovský Budzogáň 2013, pričom poskytovateľ sa zaviazal zaručiť pre partnera opciu
na nasledujúce tri ročníky podujatia v tom zmysle, že ak poskytovateľ bude organizovať podujatia v
nasledujúcich troch kalendárnych rokoch po podpise tejto zmluvy, poskytovateľ zaručil partnerovu opciu
na partnerstvo na podujatie aj v rokoch 2014, 2015 a 2016. Zmluva bola uzatvorená dňa 10.06.2013.
Z internetového výpisu predpredaj.sk vyplynulo, že na Terchovský Budzogáň 2014 bolo predaných 207

lístkov. Podľa Ticketportalu na Terchovský Budzogáň ročník 2011 bolo predaných 7 510 lístkov, na rok
2012 - 3 477 lístkov a na rok 2013 - 2 100 lístkov. Z e-mailovej dokumentácie založenej na č. l. 97 zo
dňa 21.07.2014 vyplynulo, že žalovaný 1/ na základe vzájomnej dohody požiadal F. N. o zastavenie
predaja permanentiek v cene 20,- Eur na podujatie Terchovský Budzogáň. F. N. odpísal, že ďakuje za
správu, pričom predpredaj bol stopnutý. Následné maily z apríla, mája a júla 2014 obsahovali dohody

sporových strán za uskutočnenie transakcie za vstupenky. Podľa zmluvy o združení uzatvorenej podľa
§ 829 Občianskeho zákonníka dňa 03.04.2013 medzi Schoolboarder s. r. o., ktorú zastupoval G. F. na
základe plnej moci od G.. C. G., konateľa a spol. Backgorund promotion, s. r. o., ktorú zastupoval G.
F., konateľ sa zmluvné strany dohodli, že sa združujú za účelom vzájomnej spolupráce pri organizácii a
realizovaní hudobného festivalu Terchovský Budzogáň, čím vytvoria združenie bez právnej subjektivity.

Zo zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej dňa 21.11.2015 (dátum na č. l. 149 tejto zmluvy je
nečitateľný), uzatvorenej medzi Background promotion, s. r. o. a Nafest, s. r. o. vyplynulo, že dňa
10.06.2013 uzatvoril postupca so spol. Heineken Slovensko, a. s. zmluvu o partnerstve, v zmysle ktorej
sa postupca a Heineken dohodli na určitej spolupráci v zmysle tejto zmluvy o partnerstve, vzťahu k
podujatiu označeného ako Terchovský Budzogáň organizovaného v roku 2013, 2014, 2015 a 2016. Za

účelom predaja vstupeniek na podujatie Terchovský Budzogáň v roku 2014 uzatvoril postupník, a to
spol. Nafest, s. r. o. dňa 02.04.2014 so spol. Multi Media House, s. r. o. zmluvu o spolupráci pri predaji
vstupeniek v znení jej neskorších dodatkov, podľa ktorej Multi Media House, s. r. o. odkúpil od postupníka
2 000 vstupeniek na Terchovský Budzogáň ročník 2014 a zaviazal sa tieto predávať. Nakoľko zo strany
MultiMediaHouse,s.r.o.došlokniekoľkýmporušeniamichpovinnostizozmluvyospoluprácipripredaji

vstupeniek, spočívajúcich v nedostatočnom predaji vstupeniek v príčinnej súvislosti s tým došlo k
zrušeniu podujatia Terchovský Budzogáň plánovaného na rok 2014. Z dôvodu nedostatočného predaja
vstupeniek spol. Multi Media House, s. r. o. spol. Heineken Slovensko, a. s. ukončila s postupcom spol.
Background promotion, s. r. o. partnerstvo založené zmluvou o partnerstve, a teda nedošlo k
vyplateniu odmeny vo výške 15.000,- Eur spol. Heineken postupcovi spol. Background promotion, s. r.

o.. Z mailovej komunikácie založenej na č. l. 172 zo dňa 30.07.2014 vyplynulo, že pán F. zaslal mail F.
N., v ktorom uviedol, že si uvedomuje nedodržanie termínu, ale stále sa snažil o to, aby sa len predsa
Budzogáň uskutočnil. Z mailu od G. F., doručeného F. N. dňa 11.09.2014 vyplynulo, že žalovaný 1/ sa
bude kontaktovať v priebehu budúceho týždňa so žalobcom, pričom sa určite mali dohodnúť na splatenízáväzku. Z mailu 11.08.2014 je zrejmé, že žalovaný 1/ sa ešte snažil do projektu získať finančného
partnera, vďaka ktorému by mohol uhradiť svoje záväzky, ktoré mu vznikli počas prípravy tohto ročníka.
V tej chvíli nevedel dať záväzný termín, kedy je schopný uhradiť pohľadávku žalobcu. Jeho snahou malo

byť to, aby to bolo čo najskôr. Z mailovej komunikácie založenej na č. l. 229 vyplynulo, že
sporové strany sa dohadovali na grafike Budzogáňa, ktorú zasielal žalovaný 1/ žalobcovi. Mailom zo dňa
11.07.2014 zaslala spol. predpredaj.sk žalovanému 1/ mail, v ktorom ho prosila o dodanie podfarbenia
brandingu, nakoľko sa uvoľnilo podfarbenie na stránke topky.sk. Žalovaný 1/ odpísal, že zadal túto úlohu
grafikovi na spracovanie, pričom môže byť táto grafika pripravená najskôr v pondelok, nakoľko je grafik

mimo pracoviska. 17.07. boli zaslané požadované banery. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie
vyvodil, že žaloba je dôvodná.

10. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 264 ods. 1, ods. 2, § 323 ods. 2, § 365
ods. 1, § 369, § 369c, § 373 Obchodného zákonníka, § 546, § 548 Občianskeho zákonníka, § 1 ods.
1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z.. Súd prvej inštancie poukázal na to, že vykonaným dokazovaním

mal za nesporne preukázané, že sporové strany uzatvorili medzi sebou zmluvu o spolupráci pri predaji
vstupeniekpodľa Obchodnéhozákonníka.Predmetomtejtozmluvybolzáväzokdodávateľadistribuovať
a predávať vstupenky na podujatie organizované usporiadateľom, ako aj záväzok dodávateľa umožniť
usporiadateľovivyužiťsystémnaoverovanieplatnostivstupeniek,atovšetkozapodmienokaspôsobom
podľa tejto zmluvy. Usporiadateľ sa zaviazal zaplatiť dodávateľovi odmenu za poskytnutie plnení a výkon

činnosti dodávateľom pre usporiadateľa podľa tejto zmluvy. Predaj vstupeniek sa dodávateľ zaviazal
predávať prostredníctvom služby, pričom predaj vstupeniek cez službu prebiehal v predpredaji.
Zmluva bola podpísaná dňa 02.04.2014. V ten istý deň sporové strany medzi sebou uzatvorili Dodatok č.
1 k zmluve o spolupráci pri predaji vstupeniek, pričom predmetom tohto dodatku bolo dohoda, že Music
Media s. r. o. sa zaväzuje kúpiť od usporiadateľa na podujatie Terchovský Budzogáň 2 000 ks vstupeniek

v cene 20,- Eur za jeden kus a predávať ich prostredníctvom služby. Music Media s. r. o. sa zaviazal
poslať dohodnutú sumu na účet usporiadateľa najneskôr do 7 pracovných dní odo dňa podpisu tohto
dodatku k zmluve. Ďalej bolo v dodatku ustanovené, že v prípade, ak usporiadateľ zruší podujatie, na
ktoré mu Music Media s. r. o. vyplatilo sumu v zmysle tohto dodatku, je usporiadateľ povinný zaplatiť na
účet Music Media s. r. o. všetky finančné prostriedky, ktoré mu boli vyplatené podľa tohto dodatku, aby

mohol Music Media s. r. o. následne vrátiť vstupné zákazníkom, ktorí si kúpili vstupenky na podujatie
zrušenéusporiadateľom,atonajneskôrdotrochpracovnýchdníododňaoznámeniaozrušenípodujatia.
Zároveň bol v dodatku ustanovený aj ručiteľský záväzok, ktorý podpísal Mgr. G. F., ktorý vyhlásil, že v
plnom rozsahu uspokojí akékoľvek pohľadávky spol. Music Media s. r. o., ktoré má voči usporiadateľovi
spol. Schoolboarder s. r. o. vyplývajúce zo zmluvy o zabezpečení predaja vstupeniek pre usporiadateľov.

11. V konaní nebolo sporným, že žalobca (podľa výpisu z Tatra banky) zaslal na účet žalovaného
sumu vo výške 40.000,- Eur. E-mailom zo dňa 21.07.2014 oznámil žalovaný 1/ zrušenie Terchovského
Budzogáňu ročník 2014, kde uviedol, že finančné prostriedky za už predané vstupenky budú prevedené
na účet spoločnosti žalobcu do 7 dní, t. j. do 28.07.2014. Nakoľko si žalovaný svoju povinnosť voči

žalobcovi nesplnil, žalobca listom zo dňa 07.08.2014 vyzval spoločnosť Nafest, s. r. o. na úhradu sumy
vo výške 40.000,- Eur bez zbytočného odkladu po doručení tejto výzvy. Vzhľadom na to, že k zmluve
bol pripojený ručiteľsky záväzok, žalobca postupoval nasledovne tak, že vyzval v zmysle uzatvorenej
zmluvy pána F. na uhradenie pohľadávky vo výške 40.000,- Eur namiesto dlžníka Nafest, s. r. o.. Ten
napriek tomu, že bol ručiteľom v zmysle uzatvorenej zmluvy, si svoj záväzok voči žalobcovi nesplnil.

12. Podľa tlačovej správy Hudobný festival Terchovský Budzogáň 2014 bol zrušený z toho dôvodu,
že sa nepodarilo naplniť rozpočet festivalu tak, aby dokázali zabezpečiť jeho plnohodnotný priebeh a
diváci a účinkujúci by to nepocítili. Žalovaní v konaní namietali, že podujatie bolo zrušené najmä aj
z toho titulu, že žalobca nevytváral dostatočný reklamný priestor pre reklamu a marketing podujatia

Terchovský budzogáň, avšak podľa zmluvy, ktorú sporové strany medzi sebou uzatvorili, nevyplývala
z nej povinnosť žalobcu vytvárať reklamné prostredie pre podujatie tak, aby sa zvýšila predajnosť
lístkov. Súd prvej inštancie poukázal na to, že bolo len na samotnom žalovanom 2/, aby si zvolil portál,
cez ktorý bude predávať lístky na podujatie a ak mal dobré skúsenosti s portálom Ticketportál, ktorý
predchádzajúce roky predal dostatok lístkov na podujatie, mal žalovaný 2/ pokračovať v spolupráci s

portálom Ticketportál. Pozornosti súdu však neunikol klesajúci záujem o podujatie, kedy sám žalovaný
vo svojom vyjadrení uviedol, že v roku 2011 sa predalo 7510 lístkov, v roku 2012 sa predalo 3477
lístkov a v roku 2013 sa predalo 2100 lístkov. Z internetového výpisu predpredaj.sk bolo zrejmé, že na
Terchovský Budzogáň 2014 bolo predaných 207 lístkov, avšak súd bol toho názoru, že žalobca si splnilvšetkysvojezmluvnépovinnostianízkypredajvstupeniekatedanízkyzáujemototopodujatie,nemožno
pripísať na vrub žalobcu, navyše podľa zmluvy sa žalobca nezaviazal predať všetky vstupenky na
podujatie. Žalobca neporušil žiadnu obchodnú zvyklosť, ktorej sa dovolávajú žalovaní, pričom aplikácia

všeobecných obchodných zvyklostí nebola medzi stranami zmluvne dohodnutá.

13. Súd prvej inštancie následne zdôraznil, že skutočnosť, že podujatie sa z dôvodov na strane
žalovaného2/neuskutočnilo,nezakladalavznikškodynastranežalovaného2/,zaktorúmalzodpovedať
žalobca. Navyše žalovaný 2/ počas celého konania nepreukázal podľa § 373 Obchodného zákonníka

protiprávne konanie žalobcu, ktorý podľa názoru súdu postupoval zákonne a v zmysle uzatvorenej
zmluvy medzi sporovými stranami, ďalej nepreukázal škodu, ktorú by mu žalobca svojim protiprávnym
konaním mal spôsobiť ako ani kauzálny nexus medzi protiprávnym konaním a škodou vychádzajúc zo
zásady, že bez protiprávnosti niet zodpovednosti.

14. V ďalšom súd prvej inštancie zistil, že zo zmluvy o partnerstve medzi zmluvnými stranami Heineken

Slovensko, a. s. a Background promotion, s. r. o. vyplynulo, že spol. Heineken Slovensko, a. s. sa
stala partnerom podujatia Terchovský Budzogáň 2013, pričom poskytovateľ sa zaviazal zaručiť pre
partnera opciu na nasledujúce tri ročníky podujatia v tom zmysle, že ak poskytovateľ bude
organizovať podujatia v nasledujúcich troch kalendárnych rokoch po podpise tejto zmluvy, poskytovateľ
zaručil partnerovu opciu na partnerstvo na podujatie aj v rokoch 2014, 2015 a 2016. Zmluva bola

uzatvorená dňa 10.06.2013. Podľa zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej dňa 21.11.2015 medzi
Background promotion, s. r. o. ako postupcom a Nafest, s. r. o. ako postupníkom je z
preambuly tejto zmluvy zrejmé, že dňa 10.06.2013 uzatvoril postupca so spol. Heineken Slovensko, a.
s. zmluvu o partnerstve, v zmysle ktorej sa postupca a Heineken dohodli na určitej spolupráci v zmysle
tejto zmluvy o partnerstve, vzťahu k podujatiu označeného ako Terchovský Budzogáň organizovaného

v roku 2013, 2014, 2015 a 2016. Za účelom predaja vstupeniek na podujatie Terchovský Budzogáň v
roku 2014 uzatvoril postupník, a to spol. Nafest, s. r. o. dňa 02.04.2014 so spol. Multi Media House, s.
r. o. zmluvu o spolupráci pri predaji vstupeniek v znení jej neskorších dodatkov, podľa ktorej Multi
Media House, s. r. o. odkúpil od postupníka 2 000 vstupeniek na Terchovský Budzogáň ročník 2014 a
zaviazal sa tieto predávať. Nakoľko zo strany Multi Media House, s. r. o. došlo k niekoľkým porušeniam

ich povinnosti zo zmluvy o spolupráci pri predaji vstupeniek, spočívajúcich v nedostatočnom predaji
vstupeniek v príčinnej súvislosti s tým došlo k zrušeniu podujatia Terchovský Budzogáň
plánovaného na rok 2014. Z dôvodu nedostatočného predaja vstupeniek spol. Multi Media House, s. r.
o. spol. Heineken Slovensko, a. s. ukončila s postupcom spol. Background promotion, s. r. o. partnerstvo
založené zmluvou o partnerstve, a teda nedošlo k vyplateniu odmeny vo výške 15.000,- Eur spol.

Heineken postupcovi spol. Background promotion, s. r. o..

15. K pohľadávke žalovaného 2/ voči žalobcovi z titulu náhrady škody vo výške 15.000,-Eur z titulu
skončenia spolupráce medzi žalovaným 2/ a spoločnosťou Heineken Slovensko, a. s., súd prvej
inštancie uviedol, že spoločnosť Heineken Slovensko, a. s. sa zaviazala zaručiť pre partnera opciu

na nasledujúce tri ročníky podujatia v tom zmysle, že ak poskytovateľ bude organizovať podujatie v
nasledujúcich troch kalendárnych rokoch po podpise zmluvy, Heineken Slovensko, a. s. zaručil opciu
na partnerstvo na podujatie aj v rokoch 2014, 2015 a 2016 s tým, že žalovaný 2/ si musí svoje právo
opcie uplatniť najneskôr do 31.12. roka, ktorý predchádza najbližšie nasledujúcemu ročníku podujatia,
v opačnom prípade partner túto opciu stratí. Z dohody medzi žalovaným 2/ a spoločnosťou Heineken

vyplynulo, že títo sa dohodli na prípadnej možnej spolupráci, pričom žalovaný 2/ nepreukázal, že by
došlokopätovnémuuzavretiuzmluvymedzispoločnosťouBackroundpromotion aHeinekenSlovensko,
ako ani to, či si spoločnosť Heineken Slovensko uplatnila včas opciu podľa čl. VIII bod 1 Zmluvy o
partnerstve. Navyše súd mal za to, že došlo k postúpeniu neexistujúcej pohľadávky, nakoľko ročník 2014
Terchovského budzogáňu sa neuskutočnil.

16. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobe vyhovel. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol
podľa § 255 ods. 1 CSP.

17. Proti tomuto rozsudku podali žalovaní odvolanie a navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, príp. aby ho zmenil tak, že žalobu zamietne.
Namietali, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza i z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd podľa nich
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ak vo svojom rozhodnutí tvrdil, že „žalovaný v konanínamietal, že podujatie bolo zrušené najmä aj z toho titulu, že žalobca nevytváral dostatočný reklamný
priestor pre reklamu a marketing podujatia Terchovský budzogáň, avšak podľa zmluvy, ktoré sporové
strany medzi sebou uzavreli, nevyplýva z nej povinnosť žalobcu vytvárať reklamné prostredie pre

podujatie tak, aby sa zvýšila predajnosť lístkov. Súd poukazuje na to, že bolo len na samotnom
žalovanom, aby si zvolil portál, cez ktorý bude predávať lístky na podujatie, a ak mal dobré skúsenosti
s portálom Ticketportal, ktorý predchádzajúce roky predal dostatok lístkov na podujatie, mal žalovaný
pokračovať v spolupráci s portálom Ticketportal. Súd ďalej uvádza, že je toho názoru, že žalobca si splnil
všetkysvojezmluvnépovinnostianízkypredajvstupeniekatedanízkyzáujemototopodujatie,nemožno

pripísať na vrub žalobcu, navyše podľa zmluvy sa žalobca nezaviazal predať všetky vstupenky na
podujatie. Žalobca neporušil žiadnu obchodnú zvyklosť, ktorej sa dovolávajú žalovaní, pričom aplikácia
všeobecných obchodných zvyklostí nebola medzi stranami zmluvne dohodnutá.“ Žalovaní majú za to, že
nie je možné sa stotožniť s odporúčaním súdu, že žalovaní mali možnosť pokračovať so spoluprácou so
spoločnosťou Ticketportal. Žalovaní uprednostnili spoluprácu so žalobcom na základe skutočnosti, že im
ponúkol výhodné podmienky spolupráce a suma vo výške 40.000,- Eur mala byť odmenou žalovaného

2/ za 2000 ks vstupeniek na podujatie. S poukazom na § 264 Obchodného zákonníka prihliadnutie na
obchodné zvyklosti je určitým interpretačným pravidlom pri určení práv a povinností zo záväzkového
vzťahu. Práva a povinnosti zmluvných strán však v prvom rade určujú kogentné ustanovenia zákona,
potom dojednania zmluvných strán, ktoré nie sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami zákona, potom
dispozitívne ustanovenia zákona a napokon obchodné zvyklosti. Zmluvné strany sa však môžu priamo

v zmluve dohodnúť na použití určitej obchodnej zvyklosti, t. j. konkrétna obchodná zvyklosť alebo
výslovný odkaz na ňu bude inkorporovaná do konkrétneho ustanovenia zmluvy, bude mať teda charakter
dojednaniamedzizmluvnýmistranamiaprednosťpreddispozitívnymiustanoveniamizákona.Obchodné
zvyklosti si teda strany môžu dohodnúť, čo však neznamená, že by si ich strany museli dohodnúť.
V prípade, ak si zmluvné strany tieto obchodné zvyklosti nedohodnú, aplikujú sa tieto subsidiárne,

a to v nasledovnom poradí: kogentné ustanovenia zákona, dojednania zmluvných strán, ktoré nie
sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami, dispozitívne ustanovenia a napokon obchodné zvyklosti.
Žalobca je spoločnosťou, ktorá má v predmete podnikania zapísané aj sprostredkovateľskú činnosť v
oblasti obchodu a aj reklamné a marketingové služby. V zmluve o spolupráci pri predaji vstupeniek
(čl. 7.7) sa odkazuje okrem predaja vstupeniek aj na vykonávanie marketingovej podpory žalobcom

alebo poskytovanie iných plnení a iných činností spojených s predajom vstupeniek. Žalovaní majú
potom aj na základe uvedeného za to, že je možné vyvodiť jednak implicitnú dohodu o obchodných
zvyklostiach týkajúcich sa reklamných a marketingových činností a jednak, že na tieto treba prihliadať aj
v dôsledku okolností, za ktorých k uzavretiu zmluvy došlo. Žalobca sa síce v zmluve nezaviazal predať
všetky vstupenky, ale tieto sa zaviazal odkúpiť a na základe toho vznikla spolupráca medzi zmluvnými

stranami. Následne došlo k zrušeniu podujatia vzhľadom na to, že nebol predaný dostatočný počet
vstupeniek. Žalovaní majú za to, že na tieto okolnosti mal súd prihliadať. Protiprávne konanie žalobcu
spočíva práve v porušení obchodných zvyklostí reklamy a propagácie podujatia a využití nevhodného
webového portálu www.topky.sk na propagáciu podujatia, ktoré je zamerané na
inú cieľovú skupinu účastníkov webportálu, na ktorom bol umožnený predaj lístkov. Vlastníkom 2000

ks lístkov sa stal žalobca a navodil situáciu akoby už boli tieto predané. Pokiaľ ide o škodu 15.000
eur, táto bola riadne preukázaná a opcia pre rok 2014 bola uplatnená ústne, keďže sa festival nekonal
nedošlo k uzavretiu zmluvy. Spolupráca so spoločnosťou Heineken Slovensko, a. s. však pokračovala
aj v ďalších ročníkoch. S odkazom na § 265 Obchodného zákonníka, žalovaní mali za to, že zo strany
žalobcu došlo k porušeniu obchodných zvyklostí a poctivého obchodného styku, keď svojim konaním

zanedbal povinnosti zabezpečenia riadneho marketingu a zneužil svojim konaním pri predzmluvných
vzťahoch dobromyseľnosť žalovaného 2/, ktorý ho uprednostnil na základe prisľúbenia podmienok, ktoré
nedodržal. Žalobcovi bol a musel byť známy úmysel žalovaného 2/ uzatvoriť zmluvu s tým, že žalovaný
2/ predá žalobcovi 2000 ks lístkov za dohodnutú cenu a že žalovaný 2/ tak vstúpil do zmluvného vzťahu
práve z tohto dôvodu, teda že žalobca sa stal majiteľom 2000 ks lístkov na začiatku spolupráce. Žalobca

zanedbal svoje povinnosti vychádzajúce z obchodných zvyklostí a praxe predajcov, keď nepropagoval
podujatie riadne na portáli určenom cieľovej skupine účastníkov podujatia. Žalobca nepripustil akúkoľvek
mieru svojej zodpovednosti, tým že nepristúpil ani na mimosúdnu dohodu, na ktorej mali žalovaní
záujem, pričom žalobcovi muselo byť zjavné na základe akých okolností bola zmluvná spolupráca medzi
ním a žalovaným 2/ dohodnutá. Súd postupoval nesprávne, ak situáciu vyhodnotil bez toho, aby bral

ohľad na výklad prejavu vôle zmluvných strán a pridŕžal sa rigidne ustanovení zmluvy bez ohľadu
na širšie súvislosti, a aj obchodné zvyklosti, ktoré možno vyvodzovať aj z odseku 7.7. Zmluvy, ktoré
odkazuje na vykonávanie marketingovej podpory. Je potrebné, aby súd uvažoval v širších súvislostiach
a pristupoval aj k výkladom právnych úkonov extenzívnejšie a s ohľadom na celkovú situáciu a bral doúvahy aj princíp spravodlivosti . Súd by mal, (a to bez ohľadu na to, či škoda žalovaného 2/ bola alebo
nebola preukázaná) žalobu zamietnuť, a to s ohľadom na nepoctivý obchodný styk a extenzívny výklad
Zmluvy.

18. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Poukázal na to, že žalovaní
tým, že v lehote na podanie odvolania neuviedli, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci
súdom prvej inštancie, vlastne neuviedli žiaden odvolací dôvod. Nie je úlohou odvolacieho súdu hľadať,
v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci, nakoľko by tým zvýhodňoval protistranu, keďže by

musel sám skúmať, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci celkovo, a nie len z dôvodov
uvedených odvolateľom. Tým by však došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu v zmysle
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, kedy by odvolací súd nahrádzal procesnú aktivitu odvolateľa
v konaní, čím by bola narušená rovnosť zbraní strán sporu v neprospech protistrany. K odvolaciemu
dôvodu ohľadne nesprávnych skutkových zistení súdom prvej inštancie, žalobca uviedol, že súdne
rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ. Táto nesprávnosť

môže byť vytvorená tromi príčinami, ktorými sú chybné vyhodnotenie návrhov na vykonanie dôkazov,
nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov alebo predpoklad „dotvorenia" skutkového stavu ďalšími
prípustnými prostriedkami procesnej obrany či prostriedkami procesného útoku. Vykonanie potenciálnej
relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania je úlohou a doménou súdu.
Súd jednoznačne pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie

relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné. Skutkové zistenia hodnotí súd podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie
vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska
jeho dôležitosti (relevancia vo vzťahu k zisťovaným skutočnostiam) zákonnosti (a to z pohľadu jeho
získania...) a pravdivosti (hodnovernosti zdroja). Po „individuálnej selekcii" následne súd hodnotí všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (pri tomto hodnotení sa už pravdivosť dôkazu posudzuje aj v súvislosti
s prípadným rozporom s inými dôkazmi). K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov
súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel
formálnej logiky. Vo vzťahu k argumentácii žalovaných uvedenej v odvolaní žalobca potom uviedol, že
žalovaní síce v odvolaní uviedli, že napádajú rozsudok z dôvodu, že podľa ich názoru súd prvej inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, avšak v odvolaní absentuje
špecifikácia, na základe čoho mal súd prvej inštancie dospieť k nesprávnym skutkovým zistenia v
súdnom konaní na súde prvej inštancie. Poukázal na to, že z odvolania žalovaných nie je možné presne
a jednoznačne vyvodiť, ktoré skutkové zistenia súdu prvej inštancie považujú za nesprávne, nesprávne
vyhodnotené, resp. v rozpore s pravidlami formálnej logiky a z akých dôvodov, a preto je namieste

konštatovanie, že odvolací dôvod nie je špecifikovaný tak, ako to vyplýva z Civilného sporového
poriadku a ani z judikatúry slovenských súdov. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie sa so všetkými
predloženými dôkazmi oboch strán sporu vysporiadal v súlade so zásadami a princípmi Civilného
sporového poriadku, ako aj s pravidlami formálnej logiky, všetky dôkazy vyhodnotil z hľadiska ich
dôležitosti, zákonnosti aj pravdivosti a v ich vzájomnej súvislosti a následne sa so všetkými predloženými

dôkazmi v odôvodnení rozsudku presvedčivo a logicky vysporiadal. Vzhľadom k tomu mal žalobca za
to, že neboli naplnené zákonné predpoklady na použitie odvolacieho dôvodu v zmysle ust. § 365 ods.
1 písm. f) Civilného sporového poriadku, a teda rozsudok vychádza so správneho skutkového zistenia
danej veci, ktorá je predmetom tohto súdneho konania. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. h) Civilného sporového poriadku, pod nesprávnym právnym posúdením sa rozumie situácia,

kedy súd neaplikoval príslušnú právnu normu (t. j. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu),
aplikoval nesprávnu právnu normu (t. j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú), obsah
správnejprávnejnormynesprávneinterpretoval,alebosprávnezvolenúasprávneinterpretovanúprávnu
normu nesprávne aplikoval. Žalovaní však žiadnym spôsobom nešpecifikujú, ako došlo k naplneniu
tohto odvolacieho dôvodu, t. j. akým spôsobom súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, t. j.

žiadnym spôsobom nepreukázali naplnenie tohto odvolacieho dôvodu. Práve naopak, žalobca má za
to, že súd prvej inštancie správne právne vec posúdil, t. j. v danom spore aplikoval príslušné správne
právne normy, ich obsah správne interpretoval a zvolané právne normy správne aplikoval. Z týchto
dôvodov nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku,
a teda rozsudok je vecne správny. Keďže z odvolania jasne a jednoznačne nie je možné vyvodiť, k

akým nesprávnym skutkovým zisteniam podľa právneho názoru žalovaných súd prvej inštancie dospel,
rovnako tak nie je možné z odvolania jasne a zrozumiteľne identifikovať, z akého nesprávneho právneho
posúdenia veci rozsudok podľa názoru žalovaných vychádza, možno dospieť k záveru, že žalovaní
nesplnili podmienku dostatočnej identifikácie odvolacích dôvodov, pre ktoré považujú rozhodnutie zanesprávne. Odhliadnuc od uvedeného žalobca poukázal na to, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s
argumentáciou súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku a s argumentáciou, ktorú uviedol vo svojom
vyjadrení označenom ako „VYJADRENIE žalobcu k vyjadreniu žalovaných zo dňa 10.10.2017 zo dňa

01.02.2018 (ďalej len „Vyjadrenie zo dňa 01.02.2018"), a to najmä, avšak nie výlučne, že uzatvorenie
Zmluvy o spolupráci pri predaji vstupeniek zo dňa 02.04.2014 (ďalej len „Zmluva") v znení Dodatku
č. 1 k Zmluve zo dňa 02.04.2014 (ďalej len „Dodatok"), v zmysle ktorej sa zmluvné strany dohodli
na spolupráci pre predaji vstupeniek na podujatie organizované žalovaným 2/ ako organizátorom s
názvom - „Terchovský budzogáň" (ďalej len na „Podujatie"), bolo dobrovoľným obchodným rozhodnutím

žalovaného 2/, o čom svedčia aj záverečné ustanovenia Zmluvy, resp. Dodatku, v zmysle ktorých
žalovaný 2/ a žalovaný 1/ (v Dodatku) svojim podpisom osvedčili, že si Zmluvu aj Dodatok prečítali,
a že s ich obsahom súhlasia, resp. sa cítia viazaní obsahom týchto dokumentov. Poukázal na čl. I. bod 3.
Dodatku, v zmysle ktorého: „V prípade, že usporiadateľ zruší podujatie, na ktoré mu Music Media vyplatil
sumu v zmysle tohto dodatku, je usporiadateľ povinný zaplatiť na účet Music Media všetky finančné
prostriedky, ktoré mu boli vyplatené podľa tohto dodatku, aby mohol Music Media následne vrátiť

vstupné zákazníkom, ktorí si kúpili vstupenky na podujatie zrušené usporiadateľom, a to najneskôr do 3
pracovných dní odo dňa oznámenia o zrušení podujatia. Ak nedôjde k oznámeniu o zrušení podujatia,
je usporiadateľ povinný vrátiť prijatú sumu Music Media najneskôr do 3 pracovných dní po plánovanom
termíne konania podujatia, ak sa toto podujatie v plánovanom termíne neuskutočnilo." Vzhľadom
na jasnú formuláciu citovaného ustanovenia Dodatku k Zmluve, žalobca uviedol, že žalovaný 2/ bol

jednoznačne povinný vrátiť žalobcovi všetky peňažné prostriedky, ktoré žalobca vyplatil žalovanému 2/
v zmysle Zmluvy a Dodatku v prípade, ak dôjde k zrušeniu Podujatia, pričom je absolútne irelevantná
skutočnosť, z akého dôvodu bolo Podujatie zrušené. Skutočnosť, že Žalovaný 2/ mal vrátiť peňažné
prostriedky žalobcovi z dôvodu zrušenia Podujatia (a že si tejto povinnosti voči žalobcovi bol žalovaný
2/ vedomý) vyplýva aj z emailovej komunikácie medzi žalobcom a žalovaným 2/ (emailová komunikácia

je súčasťou súdneho spisu), z ktorej tiež vyplýva prísľub žalovaného 2/, že v dohľadnej dobe peňažné
prostriedky, ktoré mu žalobca v zmysle Zmluvy a Dodatku poskytol, vráti v celom rozsahu. Žalobca v
tomto smere poukázal i na jednu z najzákladnejších zásad súkromného práva a síce na
zásadu „pacta sunt servanda", a síce, že zmluvy sa majú dodržiavať. Aj podľa nálezu Ústavného súdu
ČR, sp. zn. III. ÚS 3900/12 zo dňa 28.02.2013 platí, že „ V súkromnom práve sa aplikuje zásada pacta

sunt servanda (zmluvy sa musia dodržiavať) - a to aj v prípadoch, keď je to pre niektorú zo zmluvných
strán nevýhodné. Zmluvná strana si musí byť vedomá svojej zodpovednosti v zmluvných vzťahoch a
nemôže zmluvy uzatvárať a neskôr namietať ich neplatnosť podľa svojej vlastnej vôle." S
ohľadom na uvedené má žalobca za to, že konajúci súd jednoznačne v celom rozsahu zistil skutkový
stav v tejto právnej veci, pričom správne právne posúdil skutočnosť, že žalovaní sú povinní uhradiť

žalobcovi istinu spolu s príslušenstvom, ktorej úhrady sa žalobca v tomto súdnom konaní domáha,
pričom žalovaní nemôžu od konajúceho súdu požadovať, aby tento zmenil vopred jasne dohodnuté
povinnostižalovanýchvyplývajúcichimzoZmluvya zDodatkulenzdôvodu,žežalovanízrejme
nemajú záujem si tieto povinnosti splniť a zároveň, že sa títo nestotožnili s názorom konajúceho súdu
vyslovenom v odôvodnení rozsudku, a síce, že bolo na samotnom žalovanom 2/, s kým tento vstupoval

do zmluvných vzťahov. K aplikácii obchodných zvyklostí žalobca uviedol, že už v súdnom konaní
vo veci samej vo svojich písomných podaniach poukázal na to, kedy je možné v súkromnom práve
aplikovať aj pravidlá obchodnej zvyklosti, a síce že: Všeobecnosť zachovávania obchodných zvyklostí
treba chápať tak, že musí ísť o zachovávanie celoštátne; len miestna akceptácia nestačí. ... Dôkazné
bremeno,žeurčitáobchodnázvyklosťexistuje,akýjejejobsah,ažesavpríslušnomobchodnomodvetví

všeobecne zachováva, postihuje stranu, ktorá sa tejto zvyklosti dovoláva“. V odbornej literatúre sa v tejto
súvislosti uvádza tiež, že: „Dôkazné bremeno, že určitá obchodná zvyklosť existuje, aký je jej obsah, a
že sa v príslušnom obchodnom odvetví všeobecne zachováva, postihuje stranu, ktorá sa tejto zvyklosti
dovoláva, V súdnom konaní sa existencia a obsah obchodnej zvyklosti často preukazuje znaleckým
posudkom“. Možno teda konštatovať, že práva a povinnosti zmluvných strán v prvom rade určujú

kogentné ustanovenia zákona, potom dojednania zmluvných strán, ktoré nie sú v rozpore s kogentnými
ustanoveniami zákona, potom dispozitívne ustanovenia zákona, a až na záver obchodné zvyklosti (ktoré
musia byť zachovávané celoštátne), pokiaľ tieto nie sú priamo inkorporované do ustanovení zmluvy.
Povinnosť preukázať, že existuje určitá obchodná zvyklosť však zaťažuje toho, kto sa na aplikáciu
obchodných zvyklostí odvoláva. Žalovaní však v súdnom konaní žiadnym spôsobom nepreukázali,

že povinnosť žalobcu vykonávať marketingovú činnosť mala vyplývať zo všeobecných obchodných
zvyklostí. Žalovaní tiež v odvolaní uvádzajú, že existenciu obchodných zvyklostí je podľa ich názoru
okremvšeobecnejaplikáciepodľaust.§264ods.1Obchodnéhozákonníkamožnévyvodzovaťajzbodu
7.7 Zmluvy, ktorý má tiež odkazovať na uskutočňovanie marketingovej podpory. Tento článok Zmluvy jevšak sľubom odškodnenia zo strany žalovaného 2/ udeleného žalobcovi, a teda ho v žiadnom prípade
nemožno vykladať tak, že uvedeným ustanovením bola medzi zmluvnými stranami Zmluvy dohodnutá
obchodná zvyklosť týkajúca sa povinnosti žalobcu vykonávať pre žalovaného 2/ marketingovú činnosť.

Keďže žalovaní v súdnom konaní pred súdom prvej inštancie žiadnym spôsobom neuniesli dôkazné
bremeno na preukázanie skutočnosti ohľadom porušenia povinnosti žalobcu vyplývajúcich z údajných
obchodných zvyklostí (povinnosť marketingovej propagácie), konajúci súd v odôvodnení rozsudku
správne skonštatoval, že „žalobca si splnil všetky svoje zmluvné povinnosti a nízky predaj vstupeniek,
teda nízky záujem o toto podujatie, nemožno pripísať na vrub žalobcu, navyše podľa zmluvy sa žalobca

nezaviazal predať všetky vstupenku na podujatie" ako aj že; „Žalobca neporušil žiadnu obchodnú
zvyklosť, ktorej sa dovolávajú žalovaní, pričom aplikácia všeobecných obchodných zvyklostí nebola
medzi zmluvnými stranami dohodnutá.“ Pokiaľ ide o údajnú škodu žalovaného 2/, žalobca uviedol, že
vo vzťahu ku podmienkam vzniku škody a jej nároku na náhradu škody sa už vyčerpávajúco vyjadril vo
svojom Vyjadrení zo dňa 01.02.2018, avšak v záujme právnej istoty opätovne uvádza, že v
právnom vzťahu založenom medzi stranami sporu na základe Zmluvy a Dodatku nedošlo k

naplneniu ani jednej z 3 základných podmienok vzniku nároku na náhradu škody (t. j. žalobca nekonal
protiprávne - neporušil žiadnu z povinností, žalovaní nepreukázali vznik akejkoľvek škody ani rozsah
vzniknutej škody, t. j. žalovaní nemohli preukázať ani vznik tretej podmienky na vznik nároku na
náhradu škody, a to príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vznikom škody), ktoré musia
byť naplnené kumulatívne, čo správne právne zhodnotil aj konajúci súd prvej inštancie. Argumentácia

žalovaných ohľadom vzniku škody vo výške 15.000,- Eur sa rovnako nezakladá na pravde, keďže
žalobca nemal žiadny zmluvný vzťah ani so spoločnosťou Background promotion, s. r. o., so sídlom
Poľná 21, 811 08 Bratislava, IČO: 35 775 084 (ďalej len „Background promotion"), ani a so spoločnosťou
Heineken Slovensko, a. s., so sídlom Novozámocká 2, 947 01 Hurbanovo, IČO: 36 528 391 (ďalej
len „Heineken Slovensko"), rovnako nikdy nebola ani uzatvorená zmluva týkajúca sa spolupráce medzi

spoločnosťou Background promotion a spoločnosťou Heineken Slovensko, t. j. zmluvou o postúpení
pohľadávok,ktorábolazostranyžalovanýchpredloženávtomtosúdnomkonaníakolistinnýdôkazdošlo
kpostúpeniukneexistujúcejpohľadávky,čorovnakoprávnezhodnotilajkonajúcisúd.Žalobcazdôraznil,
že usporiadateľom Podujatia bol žalovaný 2/, a teda, za jeho organizáciu a uskutočnenie bol zodpovedný
Žalovaný2/anieŽalobca,rovnako,PodujatiebolozrušenéprávenapodnetŽalovaného2/(viďemailová

komunikácia), a preto akákoľvek iná argumentácia je v tejto súvislosti absolútne irelevantná. Pokiaľ
ide o posudzovanie výkladu prejavu vôle a údajné porušenie povinností žalobcu, žalobca uviedol, že
v odbornej literatúre sa vo vzťahu k ust. § 265 Obchodného zákonníka, na ktoré žalovaní poukazovali
v odvolaní, uvádza, že: „V tejto súvislosti treba upozorniť, že prax má často snahu toto ustanovenie
využívať, resp. zneužívať aj v prípadoch, keď niektorá zo strán si chce jeho uplatnením kompenzovať

vlastné riziko pri obchodovaní, prípadne svoju neschopnosť, alebo nepozornosť pri uzavieraní zmlúv,
resp., dopad rôznych sankcií za porušenie povinností a pod. V takýchto prípadoch by toto ustanovenie
spravidla nebolo prostriedkom právnej ochrany, ale stalo by sa prostriedkom, ktorý by výrazne narušil
právnu istotu účastníkov obchodných záväzkových vzťahov.“ Vo vzťahu k interpretačnému pravidlu
ustanoveného v ust. § 266 ods. 1 a 3 Obchodného zákonníka žalobca poukázal na judikatúru, a to, že:

„Výkladom je možné zisťovať obsah právneho úkonu, nie je možné nim však prejav vôle doplňovať." „Ak
je v zmluve obsiahnutá dohoda tak jednoznačná, že jej znenie nepripúšťa rôzny výklad, nie je dôvod,
aby súd vykonal dokazovanie na výklad prejavu vôle konajúcich osôb, aj keď sa toho jedna zo strán
domáha“. „Okrem toho súd na základe vykonaného dokazovania posúdi, aká bola skutočná vôľa
strán v čase uzatvárania zmluvy. Podmienkou pre to, aby mohol prihliadnuť k vôli účastníkov je, aby

nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu. Výkladom tak možno zisťovať
iba obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle doplňovať. Takto musí súd postupovať súd aj
v prípadoch, ak interpretujú účastníci vo svojich prednesoch alebo výpovediach v priebehu konania
zmluvné dojednanie odlišným spôsobom. Takáto situácia neznamená, že právny úkon vyložiť nemožno,
lebo záujmy a postoje účastníkov priebehu súdneho konania už nemusia zodpovedať ich pôvodnej

vôli, ktorú prejavili pri právnom úkone. Interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods.
2 Občianskeho zákonníka nemôže byť považovaná za nahradenie, prípadne zmenu už urobených
prejavov vôle, keďže použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje iba k tomu, aby obsah právneho
úkonu vyjadreného slovami, ktorý urobili účastníci o vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom,
ktorýexistovalvčaseichzmluvnéhodojednania.“.Nazákladevyššieuvedenéhotakmožnokonštatovať,

žeargumentáciažalovanýchvsúvislostistým,žekonajúcisúdnezohľadnilvôľuzmluvnýchstránZmluvy
a Dodatku, rovnako, že uzavretie Zmluvy je v rozpore s poctivým obchodným stykom, nemôže absolútne
obstáť, pretože:- žalovaný 2/ slobodne a vážne prejavil svoju vôľu uzavrieť Zmluvu a Dodatok, t. j. explicitne prejavil
vôľu byť viazaný právami a povinnosťami vyplývajúcimi zo Zmluvy, ako aj z Dodatku, t. j. vyslovil v
zmysle čl. I. bod 3. Dodatku svoj súhlas s tým, že v prípade, ak dôjde k zrušeniu Podujatia, za ktoré boli

žalovanému 2/ v zmysle Dodatku vyplatené finančné prostriedky, žalovaný 2/ vyplatí žalobcovi všetky
peňažné prostriedky, aby žalobca následne mohol vrátiť vstupné za reálne predané vstupenky osobám,
ktoré si lístky na zrušené Podujatie zakúpili, žalobca má za to, že v Zmluve a v Dodatku je jednoznačne
obsiahnutá dohoda zmluvných strán, že žalovaný 2/ bol povinný vrátiť žalobcovi peňažné prostriedky,
ktorých úhrady sa v tomto súdnom konaní žalobca voči žalovaným domáha;

- z emailovej komunikácie medzi stranami sporu predloženej v tomto spore jasne vyplýva, že aj v
čase, kedy už bolo nesporné, že sa Podujatie neuskutoční, žalovaný 1/ niekoľkokrát prejavil vôľu vrátiť
žalobcovi peňažné prostriedky, ktoré boli zo strany žalobcu v zmysle Dodatku vyplatené, a to minimálne
v emaile zo dňa 21.07.2014, ako aj emaile zo dňa 11.09.2014 (na čo poukázal aj súd prvej inštancie
v rozsudku), t. j. akákoľvek argumentácia žalovaných, že žalobca odmietol mieru zodpovednosti tým,
že nepristúpil na mimosúdnu dohodu, na ktorej mali žalovaní záujem (pričom žalobca zdôrazňuje, že

vzhľadom na existenciu článku I. bod 3. Dodatku by takáto dohoda nemala žiadny význam) nemôže v
žiadnom prípade obstáť;
- práva a povinnosti medzi žalovaným 2/ a žalobcom boli v Zmluve, ako aj Dodatku vymedzené
jednoznačne a určito, a ako žalobca v priebehu sporu preukázal, z jeho strany nedošlo k
porušeniu žiadnej povinnosti, na ktorú sa v zmysle Zmluvy, resp. Dodatku zaviazal, s čím sa v

odôvodnení rozsudku stotožnil aj konajúci súd, preto neexistuje žiaden dôvod, aby súd Zmluvu, resp.
Dodatok vykladal „v širších súvislostiach", ako to požadujú žalovaní, naopak, žalobca má za to, že
snahou žalovaných je vyhnúť sa povinnosti v zmysle čl. I. bod 3. Dodatku, pretože sa im zdá pre nich
nevýhodná, čo je neprípustné;
- by bolo v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, ako aj v rozpore so zásadou „pacta sunt

servanda", ak by konajúci súd rozšíril povinnosti žalobcu, ktoré mu žiadnym spôsobom zo zmluvného
vzťahu v zmysle Zmluvy a Dodatku nevznikli a naopak žalovaným by ich povinnosti, ktoré im vyplývajú
zo Zmluvy a z Dodatku, zúžil.
Navyše nad rámec povinností, ku ktorým sa Zmluvou a Dodatkom žalobca zaviazal, propagoval
Podujatie, o čom svedčí predložený dôkaz označený ako „Výpis zo systému, ktorý zaznamenáva

počet zobrazení reklamy a priamych preklikov na portál predpredaj.sk", z ktorého jasne vyplýva, že
na základe reklamy, resp. propagácie Podujatia prostredníctvom priameho prekliku prejavilo záujem o
Podujatie množstvo ľudí (spolu až 20.420 priamych preklikov na Podujatie na základe reklamy, ktorú
žalobca umiestnil aj na portáli topky.sk), nevhodnosť daného internetového portálu nebola počas trvania
zmluvného vzťahu na základe Zmluvy a Dodatku zo strany žalovaných žiadnym spôsobom rozporovaná,

žalobca má aj v tomto prípade za to, že ide len o účelovú argumentáciu žalovaných s cieľom oddialiť
právoplatnosť konečného rozhodnutia vo veci samej.

19. Žalovaní v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedli, že vo svojom odvolaní riadne označili,
voči ktorému rozhodnutiu ich odvolanie smeruje, v čom vidia pochybenie súdu v zmysle §365 ods. 1

písm. f) CSP a §365 ods. 1 písm. h) CSP a teda, že súd dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a zároveň vec nesprávne právne posúdil. Opätovne uviedli, že jediným dôvodom,
prečo uprednostnili spoluprácu so žalobcom pred spoluprácou so spoločnosťou Ticketportal (aj napriek
tomu, že o ňu zo začiatku neprejavili záujem) je skutočnosť, že žalobca ponúkol žalovanému 2/ lepšie
a výhodnejšie podmienky spolupráce a suma vo výške 40.000,- Eur mala byť odmenou Žalovaného

2/ za 2000 ks vstupeniek na podujatie „Terchovský budzogáň“, ktoré v zmysle Zmluvy v znení jej
Dodatku žalobca odkúpil. Uvedené bolo hlavným dôvodom uzatvorenia zmluvy o spolupráci zo strany
žalovaného 2/ práve so žalobcom a nie so spoločnosťou Ticketportal. Žalovaní a žalobca uzatvorili
Zmluvu, ktorej predmetom bola spolupráca, teda obe zmluvné strany mali záujem na tom, aby sa
Podujatie organizované žalovaným 2/ konalo a aby účasť ľudí na Podujatí bola čo možno najvyššia.

V danom prípade nastala situácia, že žalobca kúpil v zmysle Zmluvy v znení jej Dodatku 2000 ks
vstupeniek, ktoré sa žalobca zaviazal predať záujemcom, resp. on jediný bol schopný ovplyvniť počet
účastníkov na Podujatí a ovplyvniť tak skutočnosť, či žalovaný 2/ bude schopný „na konci dňa“ Podujatie
organizovať. Žalobca v danej situácii navodil u žalovaného 2/ dojem, že všetky vstupenky sú už predané.
Žalovaní majú za to, že keďže bol žalobca v zmysle Zmluvy v znení jej Dodatku poverený predajom

vstupeniek, je logické, že pre úspešnosť predaja vstupeniek je nevyhnutná aj reklama a propagácia,
resp. žalovaným nie je v opačnom prípade jasné, ako si inak žalobca obsahovo predstavoval svoju
povinnosť predávať vstupenky na Podujatie bez náležitej propagácie a marketingu. Žalovaní opätovne
poukazujú na to, že predaj zo strany žalobcu bol veľmi neprofesionálny a slabý. Žalobca mal málofyzických predajných miest a predaj online vstupeniek bol značne komplikovaný. Rovnako reklama
na webovej stránke www.topky.sk s bulvárnym charakterom nie je pre tento typ
Podujatia vôbec vhodná, čím žalobca opätovne preukázal svoju neprofesionálnosť v danom odbore,

ktorý navyše žalobca považuje za hlavný predmet svojho podnikania, a výkonom ktorého spôsobil
žalovanému 2/ nemalú škodu. „Každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na
zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.(§ 415 OZ)“ Žalovaní majú za to, že žalobca mal
pri výkone svojich povinností v zmysle Zmluvy v znení jej Dodatku konať tak, ako sa pri výkone tejto
činnostipredpokladá,atovynaložiťdostatočnéúsiliezaúčelompredajavstupenieknaPodujatie,ktoréje

objektívne možné. Uverejnením jednej reklamy na webovej stránke www.topky.sk
s bulvárnym obsahom pre tento typ Podujatia a bez akejkoľvek inej reklamy alebo propagácie považujú
žalovaní za nedostatočné plnenie si svojej povinnosti v zmysle Zmluvy a jej Dodatku. Je na mieste
uviesť, že z veľkej časti je dôvod zrušenia Podujatia pričinením žalobcu, ktorý si svoju zmluvnú povinnosť
zabezpečiť predaj lístkov na Podujatie plnil iba formálne a v minimálnom rozsahu. Žalovaní poukázali
aj na ustanovenie Zmluvy v čl. 7 bod 7.7: “Usporiadateľ (pozn. Žalovaný 2/) bezpodmienečne a

neodvolateľne dáva Dodávateľovi (pozn. Žalobcovi) sľub odškodnenia podľa ustanovenia §725 a nasl.
Obchodného zákonníka a zaväzuje sa Dodávateľovi nahradiť všetku škodu a výdavky, ktoré Dodávateľ
utrpí alebo vynaloží v dôsledku toho, že Dodávateľ vykonal predaj Vstupeniek, vykonával marketingovú
činnosť alebo poskytoval iné plnenia a vykonával iné činnosti spojené s predajom vstupeniek na
Podujatie Usporiadateľa organizované v rozpore s vyhlásením Usporiadateľa v zmysle prvej vety tohto

bodu tohto článku zmluvy.“ Zároveň žalovaní upozorňujú aj na ustanovenie Zmluvy čl. 7 bod 7.8:
„Usporiadateľ sa zaväzuje predávať vstupenky na Podujatia organizované Usporiadateľom exkluzívne
prostredníctvom Služby Dodávateľa po dobu troch rokov odo dňa podpisu tejto Zmluvy.“ Z vyššie
citovaných ustanovení je evidentné, že žalovaný 2/ považoval marketingovú činnosť za činnosť spojenú
spredajomvstupenieknaPodujatie,čojezobjektívnehohľadiskalogické,nakoľkojeto vprípade

týchto činností obchodnou zvyklosťou. Vzhľadom na exkluzivitu dohodnutú v Zmluve nemal
žalovaný 2/ možnosť zabezpečiť predaj vstupeniek aj prostredníctvom iného subjektu a spoliehal sa na
odborné skúsenosti žalobcu, ktorý v danej veci zaujal postoj, že splnenie svojich zmluvných povinností
bude postačujúce iba vo formálnej rovine a práve takéto uvažovanie žalobcu je príčinou vzniknutého
následku, ktorý nastal a to je zrušenie Podujatia Usporiadateľom. Je neprijateľné, aby žalobca, ktorý

vlastným pričinením (ľahostajným prístupom k riadnemu plneniu si svojich zmluvných povinností)
spôsobil zrušenie Podujatia, čím uviedol žalovaného 2/ do situácie, kedy nemal inú možnosť ako
Podujatie zrušiť. Žalobca svojim nedostatočným výkonom povinností spôsobil žalovanému 2/ nemalú
škodu, za ktorú si sám žiada úhradu. Žalobca vo svojom Vyjadrení ohľadom aplikácie obchodných
zvyklostí okrem iného uvádza, že: „Všeobecnosť zachovávania obchodných zvyklostí treba chápať tak,

že musí ísť o zachovávanie celoštátne; len miestna akceptácia nestačí. ... Dôkazné bremeno, že určitá
obchodná zvyklosť existuje, aký je jej obsah, a že sa v príslušnom obchodnom odvetví všeobecne
zachováva, postihuje stranu, ktorá sa tejto zvyklosti dovoláva. K uvedenému potom žalovaní uviedli,
že v zmysle ust. § 264 Obchodného zákonníka :„1) pri určení práv a povinností zo záväzkového
vzťahu sa prihliada aj na obchodné zvyklosti zachovávané všeobecne v príslušnom obchodnom odvetví,

pokiaľ nie sú v rozpore s obsahom zmluvy alebo so zákonom. 2) Obchodné zvyklosti, na ktoré sa má
prihliadať podľa zmluvy, sa použijú pred tými ustanoveniami tohto zákona, ktoré nemajú donucovaciu
povahu.“ „Prihliadnutie na obchodné zvyklosti podľa ods. 1 je určitým interpretačným pravidlom pri
určení práv a povinností zo záväzkového vzťahu. Práva a povinnosti zmluvných strán však v prvom
rade určujú kogentné ustanovenia zákona, potom dojednania zmluvných strán, ktoré nie sú v rozpore

s kogentnými ustanoveniami zákona, potom dispozitívne ustanovenia zákona, a napokon obchodné
zvyklosti. Zmluvné strany sa však môžu podľa ods. 2 priamo v zmluve dohodnúť na použití určitej
obchodnej zvyklosti, t. j. konkrétna obchodná zvyklosť alebo výslovný odkaz na ňu bude inkorporovaná
do konkrétneho ustanovenia zmluvy, bude mať teda charakter dojednania medzi zmluvnými stranami
a prednosť pred dispozitívnymi ustanoveniami zákona.“ Žalovaní majú za to, že obchodné zvyklosti si

strany môžu dohodnúť, čo ale neznamená, že by si ich strany museli dohodnúť. V prípade, ak si ich
zmluvné strany nedohodnú, aplikujú sa subsidiárne v poradí: kogentné ustanovenia zákona, dojednania
strán, ktoré nie sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami zákona, dispozitívne ustanovenia zákona,
a napokon obchodné zvyklosti. Žalovaní už v odvolaní poukázali na to, že žalobca je spoločnosťou,
ktorá má v predmete podnikania zapísanú činnosť: sprostredkovateľská činnosť v oblasti

obchodu, sprostredkovateľská činnosť v oblasti služieb a v neposlednom rade reklamné a marketingové
služby. Rovnako Zmluva odkazuje vo vyššie citovanom bode 7.7 na vykonávanie marketingovej podpory
alebo poskytovanie iných plnení a iných činností spojených s predajom vstupeniek. Z uvedeného
je nepochybne možné vyvodiť, za akých podmienok sa žalovaný 2/ rozhodol Zmluvu so žalobcomuzatvoriť a čo v minimálnom rozsahu žalovaný 2/ považoval za obsah „predaj vstupeniek“ ako zmluvnej
povinnosti žalobcu, t. j. minimálne vykonávanie marketingovej podpory alebo poskytovanie iných
plnení a iných činností, ktoré sa považujú za spojené s predajom vstupeniek. Žalovaní majú za to,

že z vyššie uvedených skutočností je možné vyvodiť implicitnú dohodu o obchodných zvyklostiach
týkajúcich sa reklamných a marketingových činností a je nevyhnutné, aby na uvedené konajúci súd
prihliadal aj vzhľadom na okolnosti, za akých bola Zmluva uzavretá. Žalovaní majú za to, že na vyššie
uvedené okolnosti rovnako ako aj na obchodné zvyklosti pri zabezpečení predaja lístkov internetovým
predajcom má súd povinnosť prihliadať. Žalovaní sa pridržiavajú svojich tvrdení, že žalobca porušením

obchodných zvyklostí týkajúcich sa reklamy a propagácie Podujatia a využitím nevhodného webového
portálu www.topky.sk na propagáciu Podujatia, ktoré je zamerané na inú cieľovú
skupinu účastníkov ako sú návštevníci uvedeného webového portálu, na ktorom bol umožnený predaj
lístkov, konal protiprávne a v rozpore s jeho zmluvnými povinnosťami. Vlastníkom 2000 ks lístkov
sa stal žalobca a navodil situáciu akoby už boli tieto predané. Príčinná súvislosť vzniku škody je
daná zrušením Podujatia vyplývajúcich z dôvodov na strane žalobcu. Žalobca bol v zmysle exkluzivity

dohodnutej v Zmluve jediný subjekt, ktorý mohol a bol povinný vynaložiť všetko objektívne možné
úsilie na splnenie povinnosti spočívajúcej v predaji vstupeniek a subsidiárnych doplnkových
činností, ktoré sa pri predaji vstupeniek predpokladajú ako je marketing a propagácia. Žalovaný nemal
možnosť túto skutočnosť ovplyvniť a bolo len na konaní žalobcu a jeho riadnom plnení povinností
vyplývajúcich zo Zmluvy o spolupráci, či bude žalovaný 2/ schopný Podujatie usporiadať. Konaním,

resp. nedostatočným plnením povinností žalobcu v rozpore so Zmluvou a v rozpore s ust. § 415 zákona
č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka vznikla žalovanému 2/ škoda, vo výške 40.000,- Eur, ktorá
predstavuje odmenu žalovaného 2/ za 2000ks vstupeniek na Podujatie a ďalšia rádovo vyššia škoda.
Ako už žalovaní uviedli, škoda 15.000,-eur bola riadne preukázaná a opcia pre rok 2014 bola uplatnená
ústne, keďže sa Podujatie nekonalo nedošlo k uzavretiu zmluvy. Spolupráca so spoločnosťou Heineken

Slovensko, a. s, však pokračovala aj v ďalších ročníkoch. „Výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami
poctivéhoobchodnéhostyku,nepožívaprávnuochranu.(§265ObchZ.)“Žalovanímajúzato,žezostrany
žalobcu došlo k porušeniu obchodných zvyklostí a poctivého obchodného styku, keď svojím konaním
zanedbal povinnosti zabezpečenia riadneho marketingu a zneužil svojím konaním pri predzmluvných
vzťahoch dobromyseľnosť žalovaného 2/, ktorý ho uprednostnil na základe prisľúbenia podmienok, ktoré

nedodržal. Žalovaní poukazujú na to, že Zmluva nezahŕňa iba explicitné ustanovenia, ktoré sú v nej
obsiahnuté, ale treba ju vykladať v súlade s účelom, za ktorým bola uzatváraná. Žalovaní opätovne
poukazujú na ust. § 266 ods. 1 ObchZ. v zmysle ktorého: „Prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej
osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy.“
Žalobcovi bol a musel byť známy úmysel žalovaného 2/ uzatvoriť Zmluvu s tým, že žalovaný 2/ predá

žalobcovi 2000 ks lístkov za dohodnutú cenu, a že žalovaný 2/ tak vstúpil do zmluvného vzťahu práve
z tohto dôvodu, teda že žalobca sa stal majiteľom 2000 ks lístkov na začiatku spolupráce. Žalobca
zanedbal svoje povinnosti vychádzajúce z obchodných zvyklostí a praxe predajcov,
keď nepropagoval podujatie riadne na portáli určenom cieľovej skupine účastníkov podujatia. Žalobca
nepripustil akúkoľvek mieru svojej zodpovednosti, tým že nepristúpil ani na mimosúdnu dohodu, na

ktorej mali žalovaní záujem, pričom žalobcovi musí byť zjavné na základe akých okolností bola zmluvná
spolupráca medzi ním a žalovaným 2/ dohodnutá. Súd postupoval nesprávne, ak situáciu vyhodnotil
bez toho, aby bral ohľad na výklad prejavu vôle zmluvných strán a pridŕžal sa rigidne ustanovení
Zmluvy bez ohľadu na širšie súvislosti, a aj obchodné zvyklosti, ktoré možno vyvodzovať aj z vyššie
citovaného odseku 7.7. Zmluvy, ktoré odkazuje na vykonávanie marketingovej podpory. Je potrebné,

aby súd uvažoval v širších súvislostiach a pristupoval aj k výkladom právnych úkonov extenzívnejšie a s
ohľadom na celkovú situáciu a bral do úvahy aj princíp spravodlivosti. Súd by mal, (a to bez ohľadu na to,
či škoda žalovaného 2/ bola alebo nebola preukázaná) žalobu zamietnuť, a to s ohľadom na nepoctivý
obchodný styk a extenzívny výklad Zmluvy. V zmysle § 266 ods. 3 ObchZ.: „Pri výklade vôle podľa
odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania

o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ
to pripúšťa povaha vecí.“

20. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaných uviedol, že žalovaní vo svojom vyjadrení neuviedli žiadne
skutočnosti, ktoré by vyvrátili argumentáciu žalobcu v jeho vyjadrení k odvolaniu. Opätovne

poukázal na to, že zo Zmluvy o spolupráci pri predaji vstupeniek v znení jej Dodatku č. 1, v ktorej
sa zmluvné strany dohodli na spolupráci pri predaji vstupeniek na podujatie organizované žalovaným 2/
ako organizátorom s názvom - „Terchovský budzogáň“ nevyplýva, že by sa žalobca zaviazal akýmkoľvek
spôsobompodujatiepropagovať,resp.robiťmureklamuapretoakákoľvekaktivita,ktorúžalobcavtomtosmere vyvíjal bola jeho dobrá vôľa. S týmto názorom žalobcu (a síce že sa žalobca nikdy nezaviazal na
propagáciu, resp. reklamu Podujatia) sa stotožnil aj konajúci súd, ktorý v napadnutom rozsudku uviedol:
„Súd poukazuje na to, že bolo len na samotnom žalovanom, aby si zvolil portál, cez ktorý bude predávať

lístky na podujatie a ak mal dobré skúsenosti s portálom Ticketportal, ktorý predchádzajúce roky predal
dostatoklístkovnapodujatie,malžalovanýpokračovať vspoluprácisportálomTicketportal....avšak
súd je toho názoru, že žalobca si splnil všetky svoje zmluvné povinnosti a nízky predaj vstupeniek a teda
nízky záujem o toto podujatie, nemožno pripísať na vrub žalobcu ..." Napriek skutočnosti, že žalobca
počas celého trvania tohto súdneho sporu tvrdí, že nebolo jeho povinnosťou Podujatie akýmkoľvek

spôsobom propagovať, resp. vytvárať mu reklamu, vzhľadom na skutočnosť, že žalovaní opakovane
uvádzajú tvrdenia ako: „predaj zo strany žalobcu bol neprofesionálny a slabý.", „žalobca mal málo
predajných miest a predaj online vstupeniek bol značne komplikovaný.", „reklama na webovej stránke
www.topky.sk s bulvárnym charakterom nie je pre tento typ Podujatia vôbec
vhodná..." žalobca uviedol, že má za to, že v tomto súdnom spore dostatočne preukázal, že ani jedno z
týchtotvrdeníniejevsúladesobjektívnourealitou,pričomžalovaníopakovaneuvádzajútietoargumenty

zrejme v snahe navodiť taký skutkový stav, ktorý nezodpovedá realite, keďže žalobca sa Zmluvou,
ani Dodatkom nezaviazal Podujatie propagovať, resp. vytvárať mu akúkoľvek reklamu. Žalobca má za
to, že v spore preukázal, že už zo samotnej Zmluvy vyplýva (t. j. žalovaným už v čase uzatvárania
Zmluvy muselo byť zrejmé), že predaj vstupeniek na Podujatie bude žalobca zabezpečovať najmä
prostredníctvom online predaja, t. j. že vstupenky na Podujatie sa budú distribuovať a predávať týmto

spôsobom, a preto vyššie uvedené argumenty žalovaných nemôžu v žiadnom prípade obstáť. Žalobca
opakovane poukázal na skutočnosť, že napriek tomu, že sa na propagáciu a reklamu podujatia Zmluvou
ani Dodatkom nezaviazal (na čom Žalobca trvá), ako žalobca v tomto súdnom konaní už preukázal
- prostredníctvom reklamy, ktorú žalobca umiestnil na portál www.topky.sk , že
reklama na tomto portáli oslovila značný počet ľudí (spolu až 20.420 priamych preklikov na Podujatie -

viď výpis zo systému, ktorý zaznamenal počet zobrazení reklamy a priamych preklikov na internetový
portál predpredaj.sk - už súčasť súdneho spisu), t. j. akékoľvek úvahy žalovaných o vhodnosti ohľadom
umiestneniareklamynapredmetnýportálsúzjavneúčelové,scieľompravdepodobneodviesťpozornosť
konajúceho súdu od skutočnosti, že záujem o podujatia s názvom „Terchovský budzogáň" konajúce
sa v rokoch 2011-2013, ktoré predchádzali Podujatiu mali charakter klesajúceho počtu návštevníkov,

na čo poukázal súd prvej inštancie, keď v bode 13.2. Rozsudku uviedol, že: „Pozornosti súdu však
neunikol ani klesajúci záujem o podujatie, kedy sám žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že v roku
2011 sa predalo 7510 lístkov, v roku 2012 sa predalo 3477 lístkov a v roku 2013 sa predalo 2100
lístkov."Žalobcamátedazato,žeuzatvorenieZmluvyvzneníjejDodatkubolodobrovoľnýmobchodným
rozhodnutím žalovaného 2/, o čom svedčia aj záverečné ustanovenia Zmluvy, resp. Dodatku, v zmysle

ktorých žalovaný 2/ a žalovaný 1/ (v Dodatku) svojim podpisom osvedčili, že si Zmluvu aj Dodatok
prečítali, a že s ich obsahom súhlasia, resp. sa cítia viazaní obsahom týchto dokumentov, t. j. žalobca
zotrváva na svojom tvrdení, že žalobca nemôže v žiadnom prípade niesť zodpovednosť za obchodné
rozhodnutie Žalovaného 2/ uzatvoriť Zmluvu so žalobcom a nie so spoločnosťou Ticketportal SK, s.
r. o.. Vzhľadom na jasnú formuláciu ustanovenia čl. I. bod 3. Dodatku k Zmluve žalobca uviedol, že

súčasťou obchodného rozhodnutia žalovaného 2/ bolo aj podpísanie Zmluvy a Dodatku, čo je potrebné
vnímať ako prejav slobodnej vôle žalovaného 2/ sa zaviazať v čl. I bod 3 Dodatku na povinnosť
vrátiť žalobcovi všetky peňažné prostriedky, ktoré žalobca vyplatil žalovanému 2/ v zmysle Zmluvy a
Dodatku v prípade, ak dôjde k zrušeniu Podujatia, pričom je absolútne irelevantná skutočnosť, z akého
dôvodu bolo Podujatie zrušené. Skutočnosť, že žalovaný 2/ mal vrátiť peňažné prostriedky žalobcovi z

dôvodu zrušenia Podujatia (a že si tejto povinnosti voči žalobcovi bol žalovaný 2/ vedomý) vyplýva aj z
emailovej komunikácie medzi žalobcom a žalovaným 2/, z ktorej tiež vyplýva prísľub žalovaného
2/, že v dohľadnej dobe peňažné prostriedky, ktoré mu žalobca v zmysle Zmluvy a Dodatku poskytol,
vráti v celom rozsahu. Vo vzťahu k argumentácii žalovaných o vzniku škody, žalobca poukázal na
článok 7 bodu 7.8. Zmluvy z ktorého vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na exkluzivite pri predaji

vstupeniek prostredníctvom služieb poskytovaných žalobcom na určitý časový úsek, pričom predmetný
bod Zmluvy absolútne žiadnym spôsobom nehovorí o propagácii Podujatia, resp., o výkone akejkoľvek
marketingovej činnosti. Bod 7.7 Zmluvy je iba sľubom odškodnenia, ktorý dal žalovaný 2/ žalobcovi
a v žiadnom prípade nie je možné ho považovať za uloženie povinnosti žalobcovi
vykonávať propagáciu Podujatia, resp. ani za dojednanie obchodnej zvyklosti. Žalovaní poukazujú aj na

všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa § 415 OZ, v zmysle ktorej je každý povinný si počínať tak, aby
nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí, pričom majú za to,
že nedostatočným plnením povinností žalobcu vyplývajúcimi mu zo Zmluvy a v rozpore s ust. § 415 OZ
spôsobil žalobca žalovanému 2/ škodu vo výške 40.000,- Eur, ktorá predstavuje odmenu žalovaného 2/za 2000 vstupeniek. V tomto smere žalobca poukázal na to, že „Všeobecná zodpovednosť za škodu a
prípadyosobitnejzodpovednostiupravenéObčianskymzákonníkomvytvárajúsystémobčianskoprávnej
zodpovednosti za škodu. Ide o zodpovednosť fyzických alebo právnických osôb, ktoré spôsobili škodu

iným osobám, pokiaľ na ich zodpovednosť vzhľadom na konkrétny vzťah subjektu zodpovedajúceho za
škodu k poškodenému alebo vzhľadom na porušenie určitých povinností, v dôsledku
čoho došlo k spôsobeniu škody inej osobe, netreba aplikovať ustanovenia iného zákona o
zodpovednosti za škodu. Predovšetkým treba spomenúť osobitnú zodpovednosť za škodu, ktorá vzniká
na základe Zákonníka práce medzi zamestnávateľom a zamestnancom (pozri § 177 a nasl. ZP), resp.

na základe Obchodného zákonníka, kde je osobitne upravené spôsobenie škody na základe porušenia
povinností z obchodného záväzkového vzťahu (§ 373 až 387 OBZ), alebo na základe porušenia ďalších
povinností ustanovených v iných ustanoveniach Obchodného zákonníka (pozri § 757 OBZ)." Podľa §
1 ods. 1 a 2 ObchZ.: „(1)Tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy,
ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. (2) Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú
ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa

predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa
obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon." Vzhľadom na vyššie
uvedené je teda namieste konštatovanie, že vzhľadom na skutočnosť, že Zmluva upravuje obchodné
záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi (právnickými osobami pri výkone ich podnikateľskej činnosti, je
na právne vzťahy založené Zmluvou potrebné aplikovať ustanovenia o náhrade škody v zmysle ust. §

373 a nasl. Obchodného zákonníka, t. j, použitie ust. § 415 Občianskeho zákonníka je na právny vzťah
založený Zmluvou medzi stranami sporu vylúčené a aj v prípade, ak by žalovanému 2/ akákoľvek škoda
vznikla (čo však žalobca popiera), tento by si ju musel uplatňovať v zmysle § 373 a nasl. Obchodného
zákonníka. V prípade, ak by sa aj odvolací súd stotožnil s názorom žalovaných, že na tento právny vzťah
je možné aplikovať § 415 Občianskeho zákonníka, žalobca uviedol, že aj nároku na náhradu škody v

zmysle právnej úpravy Občianskeho zákonníka je možné sa domáhať po obligatórnom kumulatívnom
naplnenívšetkýchpredpokladovvznikunárokunanáhraduškody(kčomuvšakvtomtoprípade v
žiadnom prípade nedošlo), pričom k rovnakému záveru dospel aj konajúci súd prvej inštancie. Žalobca
má za to, že v danej veci nebol naplnený ani jeden predpoklad nároku na náhradu vzniku škody (pričom
na to, aby bolo možné sa v zmysle právneho poriadku SR domáhať nároku na náhradu škody musia

byť splnené kumulatívne všetky predpoklady nároku na vznik náhrady škody - a to a) protiprávny úkon,
b) vznik škody a c) príčinná súvislosť /kauzálnv nexus/ medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody,
pričom kumulatívne naplnenie všetkých uvedených znakov musí preukázať ten, kto tvrdí, že mu škoda
vznikla). Argumentácia žalovaných v tomto smere nemôže obstáť najmä preto, že:
- v tomto súdnom konaní bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalobca žiadnu zo svojich

povinností v zmysle Zmluvy ani v zmysle Dodatku neporušil;
- žalovaní dostatočne nepreukázali, že by im vznikla akákoľvek škoda a v akom rozsahu;
- žalovaní nepreukázali ani splnenie ďalších podmienok pre vznik nároku na náhradu škody, ktoré musia
byť obligatórne kumulatívne splnené.
S týmto sa stotožnil aj súd prvej inštancie, keď v rozsudku uviedol, že: „Súd prvej inštancie zdôrazňuje,

že skutočnosť, že sa podujatie z dôvodov na strane žalovaného neuskutočnilo, nezakladá vznik škody
na strane žalovaného 2/, za ktorý ma zodpovedať žalobca. Navyše žalovaný 2/ počas celého konania
nepreukázal podľa 372 Obchodného zákonníka protiprávne konanie žalobcu, ktorý podľa názoru súdu
postupoval zákonne a v zmysle uzatvorenej zmluvy medzi sporovými stranami, ďalej nepreukázal
škodu, ktorú by mu žalobca svojim protiprávnym konaním mal spôsobiť ako ani kauzálny nexus medzi

protiprávnym konaním a škodou vychádzajúcou zo zásady, že bez protiprávnosti niet zodpovednosti."
Za účelom zachovania zásady hospodárnosti súdneho konania žalobca odkázal na svoju argumentáciu
v tomto smere vyjadrenú vo svojom podaní zo dňa 01.02.2018. Zo strany žalobcu teda nedošlo
ku porušeniu žiadnych povinností (keďže ako žalobca preukázal, že nikdy nebolo jeho povinnosťou
propagovať Podujatie, ako sa to žalovaní snažia tvrdiť), t. j. nikdy nemohlo dôjsť ani ku protiprávnemu

konaniu na strane žalobcu a teda žalovaní nepreukázali ani len prvý predpoklad na vznik nároku
na náhradu škody. Ani argumentácia žalovaných ohľadom vzniku škody vo výške 15.000,- Eur sa
nezakladá na pravde, keďže žalobca nemal žiadny zmluvný vzťah ani so spoločnosťou Background
promotion, s. r. o., ani a so spoločnosťou Heineken Slovensko, a. s., rovnako nikdy nebola ani
uzatvorená zmluva týkajúca sa spolupráce medzi spoločnosťou Background promotion a spoločnosťou

Heineken Slovensko, t. j. zmluvou o postúpení pohľadávok, ktorá bola zo strany žalovaných predložená
v tomto súdnom konaní ako listinný dôkaz došlo k postúpeniu k neexistujúcej pohľadávky. Pokiaľ ide o
použitie obchodných zvyklostí, ako už žalobca uviedol, bod 7.7 Zmluvy je sľubom odškodnenia, ktorý
dal žalovaný 2/ žalobcovi a v žiadnom prípade nie je možné ho považovať za dojednanie obchodnejzvyklosti medzi zmluvnými stranami Zmluvy, t. j. žalobca zotrváva na svojej argumentácii, ktorú v tomto
súdnom spore ohľadom bodu 7.7 Zmluvy ako sľubu odškodnenia a aplikácie obchodných zvyklostí
uviedol. Vo vzťahu k argumentu žalovaných, že z dôvodu, že žalobca má ako predmet podnikania

v obchodnom registri zapísaný predmet činnosti „sprostredkovateľská činnosť v oblasti
obchodu", „sprostredkovateľská činnosť v oblasti služieb" a „reklamné a marketingové služby", a že z
týchto dôvodov je možné jednoznačne vyvodiť, za akých podmienok sa žalovaný 2/ rozhodol Zmluvu so
žalobcom uzatvoriť a čo v minimálnom rozsahu žalovaný 2/ považoval za obsah „predaja vstupeniek"
ako zmluvnej povinnosti žalobcu - a teda z týchto dôvodov podľa názoru žalovaných medzi zmluvnými

stranami Zmluvy existovala implicitná dohoda o použití obchodných zvyklostí (a teda zrejme v zmysle
tejto „logiky" malo byť žalobcovi aj bez dojednania tejto povinnosti v Zmluve, resp. Dodatku jasné, že
má vykonávať marketingovú podporu Podujatiu a zároveň poskytovať iné činnosti, ktoré sa považujú
za spojené s predajom vstupeniek), žalobca uviedol, že tieto myšlienkové pochody žalovaných treba
označiť za absurdné, keďže touto „logikou" by žalovaný 2/ mohol od žalobcu implicitne očakávať
vykonávanie akýchkoľvek činností, ktoré mal žalobca ako predmet podnikania v čase podpisu Zmluvy

zapísané v obchodnom registri ako obchodnú zvyklosť a na výkone ktorých činností sa žalobca so
žalovaným 2/ nikdy nedohodli. Takéto rozširovanie povinností medzi zmluvnými stranami (akejkoľvek)
zmluvy takýmto spôsobom je absolútne neprípustné, keďže takýto stav by medzi stranami (akejkoľvek)
zmluvy vyvolával stav právnej neistoty, keďže ani jedna zmluvná strana by nevedela, aké má voči druhej
zmluvnej strane práva a aké má povinnosti. Podľa čl. 13 bod 13.1 Zmluvy: „Zmeny a doplnenia tejto

zmluvy je možné urobiť len so súhlasom oboch zmluvných strán v písomnej forme vo forme dodatku a sú
neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy“. Argumentácia žalovaných (ohľadom „implicitného dojednania"
obchodnej zvyklosti týkajúcej sa reklamy a marketingovej činnosti) sa javí o to absurdnejšia, že medzi
zmluvnými stranami Zmluvy existovala písomná Zmluva, v ktorej si zmluvné strany písomne upravili
všetky práva a povinnosti, ktorými mali byť záujem viazané, pričom sa zmluvné strany v Zmluve (čl.

13 bod 13.1. Zmluvy) dohodli, že akékoľvek zmeny a doplnenia zmluvy (t. j. aj práv a povinností
medzi zmluvnými stranami Zmluvy) je možné vykonať iba so súhlasom oboch zmluvných strán v
písomnej forme vo forme dodatku, t. j. je zrejmé, že zmluvné strany nemali záujem ponechať priestor na
rozširovanie práv a povinností medzi zmluvnými stranami akoukoľvek inou formou ako písomnou - t. j.
vyššie uvedená argumentácia ohľadom pridávania povinností žalobcovi odkazom na obchodné zvyklosti

je v zmysle Zmluvy nie len že zjavne účelová, ale je aj v rozpore so Zmluvou. K ďalšej argumentácii
žalovaných (že žalobca porušil obchodné zvyklosti a poctivý obchodný styk, keď svojim konaním údajne
zanedbal povinnosti zabezpečenia riadneho marketingu a zneužil v predzmluvných vzťahoch
dobromyseľnosť žalovaného 2/, že konajúci súd by mal brať ohľad na výklad prejavu vôle zmluvných
strán a nepridŕžať sa rigidne ustanovení Zmluvy) žalobca uviedol, že táto nemôže absolútne obstáť,

nakoľko:

- žalovaný 2/ slobodne a vážne prejavil svoju vôľu uzavrieť Zmluvu a Dodatok, t. j. explicitne prejavil
vôľu byť viazaný právami a povinnosťami vyplývajúcimi zo Zmluvy, ako aj z Dodatku, t. j. vyslovil v
zmysle čl. I. bod 3. Dodatku svoj súhlas s tým, že v prípade, ak dôjde k zrušeniu Podujatia, za ktoré boli

žalovanému 2/ v zmysle Dodatku vyplatené finančné prostriedky, žalovaný 2/ vyplatí žalobcovi všetky
peňažné prostriedky, aby žalobca následne mohol vrátiť vstupné za reálne predané vstupenky osobám,
ktoré si lístky na zrušené Podujatie zakúpili, žalobca má za to, že v Zmluve a v Dodatku je jednoznačne
obsiahnutá dohoda zmluvných strán, že žalovaný 2/ bol povinný vrátiť žalobcovi peňažné prostriedky,
ktorých úhrady sa v tomto súdnom konaní žalobca voči žalovaným domáha;

- z emailovej komunikácie medzi stranami jasne vyplýva, že aj v čase, kedy už bolo nesporné, že
sa Podujatie neuskutoční, žalovaný 1/ niekoľkokrát prejavil vôľu vrátiť žalobcovi peňažné prostriedky,
ktoré boli zo strany žalobcu v zmysle Dodatku vyplatené, a to minimálne v emaile zo dňa 21.07.2014,
ako aj emaile zo dňa 11.09.2014, t. j. akákoľvek argumentácia žalovaných, že žalobca odmietol mieru

zodpovednostitým,ženepristúpilnamimosúdnudohodu,naktorejmaližalovanízáujem(pričomžalobca
zdôrazňuje, že vzhľadom na existenciu článku I. bod 3. Dodatku by takáto dohoda nemala žiadny
význam) nemôže v žiadnom prípade obstáť;

- práva a povinnosti medzi žalovaným 2/ a žalobcom boli v Zmluve, ako aj Dodatku vymedzené

jednoznačne a určito, a ako žalobca v priebehu sporu preukázal, z jeho strany nedošlo k porušeniu
žiadnej povinnosti, na ktorú sa v zmysle Zmluvy, resp. Dodatku zaviazal, s čím sa v odôvodnení rozsudku
stotožnil aj konajúci súd, preto neexistuje žiaden dôvod, aby súd Zmluvu, resp. Dodatok vykladal „v
širších súvislostiach", ako to požadujú žalovaní a žalobca rovnako preukázal, že tieto povinnosti nie jemožné „implicitne" rozširovať, ako tvrdia žalovaní, naopak, žalobca má za to, že snahou žalovaných
je vyhnúť sa povinnosti v zmysle čl. I. bod 3. Dodatku, pretože sa im zdá pre nich nevýhodná, čo je
neprípustné;

- by bolo v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, ako aj zo v rozpore so zásadou
„pacta sunt servanda", ak by konajúci súd rozšíril povinnosti žalobcu, ktoré mu žiadnym spôsobom zo
zmluvného vzťahu v zmysle Zmluvy a Dodatku nevznikli a naopak žalovaným by ich povinnosti, ktoré
im vyplývajú zo Zmluvy a z Dodatku, zúžil.

21. Žalobca má za to, že vyvrátil všetky tvrdenia, ktoré žalovaní v konaní uviedli, zároveň má za to,
že žalovaní neuniesli dôkazné bremeno, ktoré ich v tomto spore ťaží - nepreukázali, že boli v tomto
konaní splnené predpoklady vzniku nároku na náhradu škody na strane žalovaných (ani jedného z troch
predpokladov, ktoré musia byť naplnené obligatórne kumulatívne), nepreukázali existenciu obchodných
zvyklostí, ktorých existencie a použitia sa dovolávajú, ani porušenie akejkoľvek povinnosti, ktorá by mala

žalobcovi z údajnej obchodnej zvyklosti vyplývať a rovnako nepreukázali, že uzavretie Zmluvy by bolo
v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, resp. konajúci súd nezohľadnil úmysel strán pri
uzatváraní Zmluvy. Žalobca zastáva názor, že súd prvej inštancie sa so všetkými predloženými dôkazmi
oboch strán sporu vysporiadal v súlade so zásadami a princípmi Civilného sporového poriadku, ako aj s
pravidlami formálnej logiky, všetky dôkazy vyhodnotil z hľadiska ich dôležitosti, zákonnosti aj pravdivosti

a v ich vzájomnej súvislosti a následne sa so všetkými predloženými dôkazmi v odôvodnení rozsudku
presvedčivo a logicky vysporiadal.

22. Žalovaní sa k vyššie uvedenému vyjadreniu žalobcu už písomne nevyjadrili.

23. Odvolací súd bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 Civilného sporového
poriadku, ďalej len CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, prejednal
odvolanie žalovaných bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné potvrdiť.

24. Rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože ho považoval za vecne správny
a keďže sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozsudku ako správnymi, rozsudok
odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.).
25. Odvolací súd dodáva, že civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s
ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou

povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z
prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana
je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a
ktorej sa domáha. Strana domáhajúca sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky
stavu non liquet (neobjasneného určitého skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda

procesných následkov toho, ako keby bolo zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy
právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala, nedošlo (k tomu pozri nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. I. ÚS 24/2019 z 9. júna 2020 uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu
Slovenskej republiky pod č. 20/2020).

26. V danej veci nebolo sporným, že medzi žalobcom a žalovaným 2/ došlo dňa 02.04.2014 k uzavretiu
Zmluvy o spolupráci pri predaji vstupeniek, ktorej predmetom bol:
1/ záväzok žalobcu distribuovať a predávať vstupenky na podujatie „Terchovský Budzogáň“, ktorého
organizátorom bola spoločnosť Schoolboarder s. r. o. (žalovaný 2/),
2/ záväzok žalobcu umožniť žalovanému 2/ využiť systém na overovanie platnosti vstupeniek,

3/ záväzok žalobcu predávať vstupenky prostredníctvom služby (predaj vstupeniek cez službu prebieha
v predpredaji),
4/ záväzok žalovaného 2/ zaplatiť žalobcovi odmenu za poskytnutie plnení a výkon činností.
V rovnaký deň uzatvoril žalobca so žalovaným 2/ dodatok č. 1 k zmluve, na základe ktorého sa žalobca
zaviazal kúpiť od žalovaného 2/ na uvedené podujatie 2000 ks vstupeniek v cene 20,- Eur za kus a

predávať ich prostredníctvom služby. Zároveň bolo dohodnuté, že ak žalovaný 2/ zruší podujatie, na
ktoré mu žalobca vyplatil sumu v zmysle tohto dodatku, je žalovaný 2/ povinný zaplatiť na účet žalobcu
všetky finančné prostriedky, ktoré mu boli vyplatené podľa tohto dodatku, aby mohol žalobca vrátiť
vstupné zákazníkom, ktorí si kúpili vstupenky na podujatie zrušené žalovaným 2/, a to najneskôr do3 pracovných dní odo dňa oznámenia o zrušení podujatia. Žalovaný 1/ na zabezpečenie uvedeného
záväzku žalovaného 2/ poskytol ručiteľský záväzok. Žalovaný 2/ oznámil žalobcovi dňa 21.07.2014
svoje rozhodnutie zrušiť podujatie, keďže „....aj napriek takmer ročnej snahe sa mu nepodarilo naplniť

rozpočet festivalu tak, aby dokázal zabezpečiť jeho plnohodnotný priebeh a diváci a ani účinkujúci
by to nepocítili...... Zároveň e-mailom z 21.7.2014 žalovaný 2/ požiadal žalobcu o zastavenie predaja
permanentiek v cene 20,- Eur na uvedené podujatie s tým, že finančné prostriedky za už predané
vstupenky budú prevedené na účet žalobcu do 7 dní. Súd prvej inštancie potom dospel k správnemu
záveru, že pohľadávka žalobcu bola oprávnená, keďže žalovaný 2/ sa v dodatku č. 1 zaviazal (bez

ďalšieho)vrátiťžalobcovinímvyplatenúsumuzazakúpenévstupenkyvhodnote40.000,-Eur,preprípad
zrušenia podujatia. K jeho zrušeniu pritom skutočne došlo, a to na základe rozhodnutia samotného
žalovaného 2/, pričom v oznámení žalovaného 2/ o jeho zrušení sa nikde neuvádza, že jeho dôvodom
(príčinou) by malo byť konanie/nekonanie žalobcu pri (ne)plnení záväzkov z uzavretej zmluvy (a
teda, že by výlučným dôvodom zrušenia podujatia bol napr. nízky predaj vstupeniek zapríčinený
žalobcom). Nemožno preto vylúčiť napr. ani to, že žalovanému 2/ sa nepodarilo naplniť plánovaný

rozpočet nezískaním sponzorských darov a pod. (a teda v konaní nebolo jednoznačne preukázané,
že k zrušeniu podujatia došlo práve pre nedostatočný počet predaných vstupeniek - išlo len o ničím
nepodložené tvrdenie žalovaných). Navyše v tomto smere treba zohľadniť aj skutočnosť, že žalobca v
zmysle uzavretého Dodatku č. 1 zakúpil až 2000 vstupeniek (a to bez dohodnutej povinnosti vrátenia
mu tejto sumy v prípade ich následného nepredaja zákazníkom), čo žalovanému 2/ prinieslo sumu

40.000,- Eur a teda finančnými prostriedkami v uvedenej sume disponoval a teda podujatie zrealizovať
mohol (to, že uvedená suma mala byť podľa tvrdenia žalovaného 2/ použitá ako jeho odmena - zisk
žalovaného2/zausporiadaniepodujatiazuvedenéhoDodatku,anizoZmluvynevyplývalo).Akžalovaný
2/ v roku 2013 (rok predtým) dokázal zorganizovať rovnaké podujatie pri predaných 2100 vstupenkách,
nepochybne by rovnaké podujatie dokázal zrealizovať aj pri predaných 2000 vstupenkách (hoci ich kúpil

samotný žalobca). V dodatku č. 1 ani v samotnej Zmluve nebola dohodnutá povinnosť žalovaného 2/
vrátiť žalobcovi ním zaplatenú cenu vstupeniek v prípade, ak by sa podujatie uskutočnilo (t. j. že by
bol povinný žalobcovi vrátiť rozdiel medzi ním zakúpenými vstupenkami v počte 2000 ks a predanými
vstupenkami divákom v počte 207 ks). Povinnosť žalovaného 2/ vrátiť sumu zakúpených vstupeniek bola
medzi stranami dohodnutá výlučne len pre prípad zrušenia podujatia (nie pre prípad jeho uskutočnenia).

Uvedené potom navodzuje skôr dojem, že k zrušeniu podujatia nedošlo z dôvodu nízkeho predaja
vstupeniek (keďže 2000 vstupeniek predaných bolo - hoci žalobcovi a žalovaný 2/ rok predtým podujatie
usporiadal aj pri počte predaných vstupeniek 2100), ale skôr z dôvodu, že žalovaný 2/ by zrejme
nedosiahol očakávaný zisk z uvedenej akcie. Ako sám uviedol žalovaný 2/, na základe Dodatku č. 1
sa vlastníkom 2000 ks lístkov stal žalobca (a teda 2000 ks lístkov bolo predaných - hoci žalobcovi) a

práve preto žalovanému 2/ nič nebránilo podujatie zorganizovať, a skutočnosť, že žalobca následne
z nich predal len 207 ks, by išlo len na ťarchu žalobcu. Sám žalovaný 2/ potvrdil, že do zmluvného
vzťahu so žalobcom vstúpil práve pre dobré podmienky a to tie, že žalobca hneď v úvode od neho
kúpil 2000 ks vstupeniek, a teda pri organizovaní daného podujatia už mohol vychádzať z toho, že bolo
predaných 2000 vstupeniek (v prípade usporiadania podujatia by uvedená skutočnosť potom išla na

ťarchu žalobcu, keďže žalobcovi by nevznikol nárok na vrátenie tejto sumy, ak by podujatie prebehlo).
Problémom však bola zrejme práve tá skutočnosť, že väčšina predaných vstupeniek bola zakúpená
iba práve žalobcom (ako jedným subjektom), čo zrejme odrádzalo iných dodávateľov (a možno aj
účinkujúcich) zúčastniť sa takéhoto podujatia. Inak povedané, problémom (dôvodom zrušenia podujatia
zo strany žalovaného 2/) zrejme nebol nízky objem predaných vstupeniek (táto skutočnosť nebola v

konaní preukázaná, iba žalovaným 2/ tvrdená), ale to, že ich kúpil iba jeden subjekt (žalobca), čo by v
konečnomdôsledkuviedloknízkejnávštevnostipodujatia,kčomusanegatívneobrátiliďalšídodávatelia
a účinkujúci. Možno si však potom položiť aj otázku, čo by nastalo, ak by si všetky dostupné vstupenky
na podujatie zakúpil iba jediný (iný, tretí) subjekt? Podujatie by sa takisto neuskutočnilo (hoci by boli
predné všetky vstupenky naň?). Je potom zrejmé, že v danom prípade dôvodom zrušenia podujatia

nemohol byť nedostatočný objem predaných vstupeniek (keďže v roku 2013 sa podujatie uskutočnilo aj
pripredaných2100vstupenkách),aleskôrskutočnosť,žetietozakúpilprevažnejedensubjekt(žalobca),
čo potom odrádzalo dodávateľov a účinkujúcich na takomto podujatí vystupovať. Uvedená skutočnosť
však nebola dôvodom na zrušenie podujatia, keďže takáto možnosť z uzavretej Zmluvy nevyplývala.

27. Možno teda uzavrieť, že žalobcovi vznikol nárok na vrátenie sumy 40.000,- Eur v zmysle Dodatku
č. 1, keďže vznik toho nároku bol viazaný výlučne (a to bez ďalších podmienok) len na zrušenie
podujatia, ku ktorému skutočne došlo z rozhodnutia žalovaného 2/. Rozhodnutie žalovaného 2/ zrušiť
podujatie mohlo byť motivované viacerými faktormi (nízky predaj vstupeniek, nezáujem divákov opodujatie - aj vzhľadom na klesajúci záujem oň v posledných rokoch, nedosiahnutie plánovaného zisku,
nezískanie dostatočného množstva sponzorov, predaj väčšiny vstupeniek len žalobcovi, odmietnutie
vystupovania účinkujúcimi a pod.), pričom žalobca v konaní nepredložil jediný dôkaz o tom, že by to

bolo zapríčinené práve a výlučne z dôvodu nedostatočného konania žalobcu pri predaji vstupeniek (príp.
jeho nedostatočnej marketingovej činnosti). Pojem „nepodarilo sa naplniť rozpočet festivalu“ je natoľko
širokým pojmom, že z neho nie je zrejmý skutočný dôvod zrušenia podujatia (ak by ním bolo zavinené
porušenie povinností žalobcu pri predaji vstupeniek, nepochybne by to bolo takto vymedzené). Žalovaný
2/ teda v konaní nepreukázal, že dôvodom zrušenia festivalu bol nízky predaj vstupeniek zapríčinený

žalobcom (išlo len o jeho tvrdenie vo všeobecnej rovine). Aj keby tomu tak bolo, žalovanému 2/ by
uvedená povinnosť aj tak vznikla, nakoľko medzi stranami iné podmienky vrátenia sumy 40.000,- Eur
(než zrušenie podujatia z akéhokoľvek dôvodu) dohodnuté neboli. Inak povedané, žalobcovi by vzniklo
právo na vrátenie uvedenej sumy, aj v prípade, že by predal nižší (než očakávaný) objem vstupeniek
(hoci aj ním zavinený), keďže vznik tohto práva bol viazaný na splnenie jedinej podmienky, a tou bolo
zrušenie podujatia (bez ďalšieho).

28. Napokon nárok žalobcu na vrátenie sumy 40.000,- Eur v podstate nespochybňovali ani samotní
žalovaní, len tvrdili, že tento zanikol započítaním s ich pohľadávkou (pohľadávkou žalovaného 2/) na
náhraduškody,ktoráimvzniklavdôsledkuporušeniazmluvnýchpovinnostížalobcom(prizaobstarávaní
predaja vstupeniek) a v dôsledku ukončenia spolupráce na uvedenom podujatí spoločnosťou Heineken

Slovensko. Tvrdili, (pričom odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi), že žalobca porušil obchodné
zvyklosti v oblasti reklamy a propagácie podujatia a využil nevhodný webový portál www.topky.sk
na propagáciu podujatia, ktoré bolo zamerané na inú cieľovú skupinu účastníkov
webportálu, na ktorom bol umožnený predaj lístkov. Žalobca tak zanedbal svoje povinnosti vychádzajúce
z obchodných zvyklostí a praxe predajcov, keď nepropagoval podujatie riadne na portáli určenom

cieľovej skupine účastníkov podujatia. Odvolací súd poukazuje na to, že ustanovenie § 264 ObchZ.
rozlišuje dve roviny aplikácie obchodných zvyklostí, resp. dva druhy obchodných zvyklostí, ktoré majú
význam pri určovaní práv a povinností strán záväzkového vzťahu, a to obchodné zvyklosti záväzné zo
zákona a obchodné zvyklosti, na ktoré odkazuje zmluva. V zmysle § 264 ods. 1 ObchZ. sa pri určovaní
práv a povinností zo záväzkového vzťahu prihliada aj na obchodné zvyklosti, a to aj vtedy, keď na ne

zmluva neodkazuje. Hoci v tomto prípade majú obchodné zvyklosti doplnkový charakter popri zmluve
a zákonných ustanoveniach vrátane dispozitívnych ustanovení, stávajú sa záväzné zo zákona bez ich
zmluvnej aprobácie. Pôjde však len o také obchodné zvyklosti, ktoré zodpovedajú nasledujúcim znakom:
-vpríslušnomobchodnomodvetvímusiabyťzachovávanévšeobecne,-nesmúbyťvrozporesobsahom
zmluvy alebo so zákonom. Všeobecnosť zachovávania obchodných zvyklostí treba chápať tak, že musí

ísť o zachovávanie celoštátne; len miestna akceptácia nestačí. Pritom obchodné zvyklosti zachovávané
v príslušnom obchodnom odvetví (tzv. "odvetvové zvyklosti") budú mať prednosť pred všeobecnými
obchodnými zvyklosťami. Zákaz rozporu so zákonom treba vykladať tak, že obchodné zvyklosti nesmú
byť v rozpore ani s kogentnými, ani s dispozitívnymi ustanoveniami zákona. Obe uvedené
charakteristiky musia byť dané súčasne. Vzhľadom na to, že § 264 ObchZ. je ustanovením kogentným,

zmluvné strany sa môžu vyhnúť aplikácii obchodných zvyklostí všeobecne zachovávaných na konkrétny
zmluvný vzťah len tým, že zmluva bude obsahovať odlišnú úpravu od obchodných zvyklostí. Nemôžu
však aplikáciu obchodných zvyklostí všeobecne vylúčiť. Dôkazné bremeno, že určitá obchodná zvyklosť
existuje, aký je jej obsah, a že sa v príslušnom obchodnom odvetví všeobecne zachováva, postihuje
stranu, ktorá sa tejto zvyklosti dovoláva. V súdnom konaní sa existencia a obsah obchodnej zvyklosti

často preukazuje znaleckým posudkom. Obchodné zvyklosti, na ktoré odkazuje zmluva, sa stávajú
obsahom zmluvy (lex contractus) a sú aplikovateľné na základe zmluvy. V takomto prípade v zmysle
úpravy odseku 2 ide o výnimku z § 1 ods. 2, lebo obchodné zvyklosti majú prednosť pred dispozitívnou
zákonnouúpravou,nievšakpredúpravoukogentnou.Záväznosťkogentnýchustanovenínemožnoobísť
tým, že strany odkážu na obchodné zvyklosti. Strany môžu v zmluve na obchodné zvyklosti len odkázať

alebo môžu obchodné zvyklosti v zmluve konkrétne vyjadriť, t. j. opísať. Vždy však musí byť obchodná
zvyklosť jednoznačne identifikovateľná. Zákon pre obchodné vzťahy zakotvuje nielen výkladové pravidlo
vôle zmluvných strán, ale obchodné zvyklosti určujú tiež obsah zmluvy. Od obchodných zvyklostí treba
odlišovať "prax, ktorú strany medzi sebou zaviedli" (§ 266 ods. 3, § 275 ods. 4). Rozdiel je v tom, že zatiaľ
čo v prípade obchodných zvyklostí ide o množinu subjektov (neurčitý počet), ktoré obchodné zvyklosti

akceptujú, v prípade praxe ide o konkrétne zmluvné strany, ktoré túto prax medzi sebou zaviedli pri ich
vzájomných obchodných vzťahov. Má význam vtedy, keď na ňu Obchodný zákonník odkazuje, čo robí pri
výklade vôle zmluvných strán (§ 266 ods. 3), ako aj pri robení konkrétnych právnych úkonov (§ 275 ods.
4). Od obchodných zvyklostí treba odlišovať aj obchodné podmienky (§ 273), prostredníctvom ktorýchsa tiež často upravuje postavenie zmluvných strán v obchodných záväzkových vzťahoch. Časť obsahu
zmluvy možno totiž určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky. Spoločné však majú to, že
tak obchodné zvyklosti, ako aj obchodné podmienky, pokiaľ sa stanú obsahom zmluvy, určujú jej obsah.

29. V danej veci potom nešlo o prípad "praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli (§ 266 ods. 3)", keďže
medzi stranami išlo o prvú spoluprácu (jediný kontrakt spojený s predajom vstupeniek). Nešlo ani o
prípad obchodných zvyklostí, na ktoré by odkazovala zmluva, nakoľko žiadne obchodné zvyklosti neboli
v zmluve vymedzené a nestali sa jej obsahom (strany v uzavretej zmluve nedokazovali na žiadne

obchodné zvyklosti, ani ich v zmluve neopísali a jednoznačne neidentifikovali). Preto nanajvýš by tu
do úvahy prichádzali tzv. obchodné zvyklosti záväzné zo zákona, avšak tu zároveň platí, že dôkazné
bremeno,žeurčitáobchodnázvyklosťexistuje,akýjejejobsah,ažesavpríslušnomobchodnomodvetví
všeobecne zachováva, postihuje stranu, ktorá sa tejto zvyklosti dovoláva (v danom prípade žalovaných).
Ako však už bolo uvedené vyššie, žalovaní (okrem všeobecného a ničím nepodloženého tvrdenia) v
konaní nepreukázali ani len to, že k zrušeniu podujatia došlo v dôsledku nízkeho predaja vstupeniek

(keďže 2000 ks vstupeniek zakúpil už len samotný žalobca), príp. že uvedené zavinil práve žalobca,
nepreukázali ani to, že nízky záujem o podujatie bol vyvolaný práve nedostatočnou činnosťou žalobcu
pri predaji vstupeniek v marketingovej a reklamnej oblasti, a napokon nepreukázali ani to, akú činnosť
mal žalobca vlastne vykonať, aby došlo k želateľnému objemu predaja vstupeniek (v akom rozsahu
mal vykonať reklamnú a marketingovú činnosť, aby sa ňou dosiahol vyšší objem predaja vstupeniek).

Žalovanítedanepreukázali(existenciuobchodnejzvyklosti,naktorúsaodvolávajú),atedanepreukázali,
v akom rozsahu sa bežne mala reklamná a marketingová činnosť vo vzťahu k propagácii takéhoto
podujatia zo strany žalobcu uskutočňovať tak, aby sa predalo viac vstupeniek. Nepreukázali, že ak by
žalobca vykonal viac reklamy a marketingu (prípadne, že by ich vykonal na inom webovom portáli), že
by došlo k väčšiemu predaju vstupeniek (napr. predložením na porovnanie propagácie z iných podujatí

v iných obdobiach), resp. aspoň v takom rozsahu, že by sa to vyplatilo zorganizovať (nepreukázal, že
portál topky nebol vhodný na propagáciu podujatia). Žalovaní (ktorí sa použitia obchodných zvyklostí
v danom spore domáhali a ktorých v tomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno) tak nepreukázali
(okrem všeobecného tvrdenia), samotnú existenciu obchodnej zvyklosti spojenej s predajom vstupeniek
na obdobné podujatie, ani, aký by mal byť jej obsah, ani to, že sa v príslušnom obchodnom odvetví

takáto obchodná zvyklosť všeobecne zachováva. Takýmto dôkazom potom nie je iba púhe znenie čl.
7.7 Zmluvy (ktoré má navyše povahu sľubu odškodnenia podľa § 725 a nasl. ObchZ., pri ktorom platí,
že sľubom odškodnenia sa zaväzuje sľubujúci (žalovaný 2/), že nahradí príjemcovi sľubu (žalobcovi)
škodu, ktorá mu vznikne z určitého jeho konania, o ktoré ho sľubujúci žiada a na ktoré nie je príjemca
sľubu povinný), nakoľko ani z neho nie je dostatočne zrejmá nielen existencia obchodnej zvyklosti,

ale ani jej obsah. Navyše pre sľub odškodnenia je charakteristické, že sa ním uhrádzajú škody, ktoré
vzniknú príjemcovi sľubu z konania, o ktoré ho požiadal sľubujúci a na ktoré nebol príjemca sľubu inak
povinný. Inak povedané, keďže čl. 7.7 Zmluvy mal charakter sľubu odškodnenia, žalobca bol povinný
uskutočňovať „marketingovú podporu“ nie ako svoju zmluvnú povinnosť, ale len na žiadosť žalovaného
2/. Aj v čl. 7.9 Zmluvy žalovaný 2/ vyhlásil, že požiadal žalobcu o výkon činnosti podľa tejto Zmluvy,

pričom žalobca nebol povinný tak urobiť.
Možno teda uzavrieť, že v danej veci si zmluvné strany žiadne obchodné zvyklosti v Zmluve písomne
nedohodli (nešlo teda o prípad zmluvne dohodnutých obchodných zvyklostí), žiadne obchodné zvyklosti
neboli v Zmluve ani riadne vymedzené, a pokiaľ by sa malo jednať o obchodné zvyklosti záväzné zo
zákona, žalovaný 2/ neuniesol dôkazné bremeno o ich existencii, dôkazné bremeno o ich obsahu, ani

dôkazné bremeno o ich všeobecnom zachovávaní v príslušnom obchodnom odvetví (okrem jeho tvrdení
vo všeobecnej rovine). Pokiaľ išlo o sľub odškodnenia sám žalovaný 2/ v čl. 7.9 Zmluvy potvrdil, že
žalobca nebol (zo zmluvy) povinný vykonávať marketingovú podporu (nemal to ako zmluvnú povinnosť),
ale bol tak povinný urobiť len na žiadosť žalovaného 2/ (čo by potom žalovaného 2/ zaväzovalo k
náhrade škody v súvislosti s tým vzniknutej, čo je typické práve pre sľub odškodnenia). Žalovaný 2/

potom v uvedenom článku síce súčasne aj vyhlásil, že žalobcu požiadal „o výkon činností podľa tejto
Zmluvy“, avšak už v Zmluve nie je konkretizované o výkon akej činnosti bol žalobca vlastne požiadaný,
keďže činnosť žalobcu podľa tejto Zmluvy v marketingovej podpore spočívať nemala. Inak povedané,
sľub odškodnenia sa nemohol vzťahovať na činnosti žalobcu podľa uzavretej Zmluvy (na jeho zmluvné
povinnosti), nakoľko tento sa môže vzťahovať len na také činnosti, na ktoré nie je príjemca sľubu

(žalobca) povinný (teda na iné než zmluvné povinnosti). Pokiaľ ide o konanie, na ktoré potom nebol
žalobca povinný, sľub odškodnenia sa vzťahuje na také konanie, o ktorého vykonanie by bol žalobca
žalovaným 2/ požiadaný (teda nie na „výkon činností podľa tejto Zmluvy“). Žalovaný 2/ potom v konaní
nepreukázal, že by žalobcu požiadal o vykonanie marketingovej a reklamnej podpory v konkrétnomrozsahu. Odvolací súd teda (v zhode so súdom prvej inštancie) nemal zo strany žalovaného 2/ za
preukázané:

1/ že by sa žalobca v zmluve zaviazal na vykonávanie marketingovej podpory a reklamnej činnosti v
prospech podujatia - t. j. že by ju mal vykonávať ako svoju zmluvnú povinnosť,

2/ že by boli v Zmluve dojednané obchodné zvyklosti - v tomto smere Zmluva neidentifikuje žiadnu
obchodnú zvyklosť,

3/ existenciu, obsah ani všeobecné zachovávanie určitej obchodnej zvyklosti v príslušnom obchodnom
odvetví, ktorá by sa mala uplatňovať zo zákona,

4/ že by požiadal žalobcu o vykonanie konkrétnej marketingovej podpory a reklamnej činnosti v prospech
podujatia z pohľadu tzv. sľubu odškodnenia.

Z týchto dôvodov potom súd prvej inštancie za situácie, že žalobca žiadnu zmluvnú povinnosť neporušil,
že žalovaný 2/ v konaní nepreukázal zmluvné dojednanie obchodných zvyklostí, ktoré žiadal zohľadniť,
nepreukázal ani existenciu, obsah a všeobecné zachovávanie v príslušnom obchodnom
odvetví zákonných obchodných zvyklostí - (tu nestačí púhy odkaz na predmet činnosti žalobcu zapísaný

v Obchodnom registri, ani domnienky žalovaného 2/) a pri nepreukázaní, že by žalovaný 2/ v rámci
sľubu odškodnenia požiadal žalobcu o vykonanie iných (než zmluvne dojednaných) činností v oblasti
reklamy a marketingu, správne vyvodil, že nebol splnený už prvý z predpokladov vzniku škody, a tým je
porušenie právnej povinnosti žalobcom (odhliadnuc od toho, že v konaní nebolo preukázané ani to, že
k zrušeniu podujatia došlo práve v dôsledku neprofesionálneho konania/nekonania žalobcu, nesprávne

zvoleného web portálu pri predaji vstupeniek a pod. príp. že k nemu došlo výlučne pre nízky objem
predaných vstupeniek - a teda tu absentuje i preukázanie priamej príčinnej súvislosti medzi konaním
žalobcu a škodou vzniknutou žalovanému 2/). Žalovaný 2/ svoju obranu (v podobe jemu vzniknutej
škody) potom založil len na ničím nepodložených domnienkach a všeobecných tvrdeniach o tom, že
žalobca postupoval pri predaji vstupeniek slabo a neprofesionálne, avšak tieto tvrdenia už žiadnymi

dôkazmi nepodložil (nepreukázal ako v tomto smere postupoval napr. Ticketportál, s ktorým dovtedy
spolupracoval, nevysvetlil znížený záujem divákov o podujatie z roka na rok, nepreukázal, ako by to
dopadlo pri inom postupe žalobcu a pod.). Základom (neunesenia dôkazného bremena žalovaným
2/) bolo potom predovšetkým neurčité (a nedostatočné) vymedzenie zmluvných povinností strán
(predovšetkým na strane žalobcu) v uzavretej Zmluve o spolupráci, kedy sa žalobca (bez akejkoľvek

ďalšej zodpovednosti a podmienok) zaviazal len na distribúciu a predaj vstupeniek na podujatie a
umožnenie žalovanému 2/ využívať systém na overovanie platnosti vstupeniek (čo žalobca aj splnil).
Ďalšie konkrétne vymedzené povinnosti s tým spojené už v Zmluve absentujú (a nemožno ich výkladom
dopĺňať). Navyše aj samotný žalovaný 2/ (vo svojom stanovisku k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu)
uviedol, že „...z veľkej časti je dôvod zrušenia Podujatia pričinením žalobcu, ktorý si svoju zmluvnú

povinnosť zabezpečiť predaj lístkov na Podujatie plnil iba formálne a v minimálnom rozsahu...“ a teda
pripustil, že konanie žalobcu nemuselo byť jediným dôvodom zrušenia podujatia (a tým vzniku škody).
Ak potom aj sám žalovaný 2/ mal za to, že konanie žalobcu bolo iba jednou z príčin vzniku škody, mal
definovať aj zvyšné príčiny a škodu si uplatňovať buď titulom spoločnej zodpovednosti (§ 438 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka) s inými škodcami, príp. tu mohlo prichádzať do úvahy aj zavinenie samotného

poškodeného (§ 441 Občianskeho zákonníka). Zo skutkového vymedzenia nároku žalovaným 2/ (pokiaľ
išlo o škodu) však odvolací súd nemal dostatok podkladov na prípadné skúmanie zavinenia ďalších
škodcov, príp. spoluzavinenia samotného poškodeného na údajne vzniknutej škode, a bol viazaný len
skutkovým stavom tak ako ho vymedzil žalovaný 2/ (ak tento potom sám pripustil, že škoda vznikla aj
v dôsledku iných (žalovaným nedefinovaných) príčin, nebolo možné žalobcovi na jeho vrub pripísať jej

vznik v celosti).

30.Keďževkonanínebolizostranyžalovaného2/(ktoréhovtomtosmerezaťažovalodôkaznébremeno)
preukázané vyššie uvedené predpoklady pre vznik škody vo vzťahu ku konaniu/nekonaniu žalobcu pri
predaji vstupeniek - tzv. zákonné predpoklady primárnej škody (nebolo preukázané porušenie povinnosti

žalobcom, ani kauzálny nexus medzi týmto porušením a vznikom škody), ani nárok na náhradu škody
v sume 15.000,- Eur nemohol byť dôvodným. Ak v konaní neboli u žalobcu preukázané predpoklady
vzniku škody za zrušené podujatie (predpoklady vzniku primárnej škody vo vzťahu ku konaniu žalobcu,
t. j. že k zrušeniu podujatia došlo práve z dôvodu konania žalobcu pri predaji vstupeniek), nebolo možnéžalobcovi pripisovať ani škodu 15.000,- Eur spojenú s odstúpením od podujatia spoločnosťou Heineken
(ide o druhotný následok, druhotnú škodu síce tiež vzniknutú z dôvodu zrušenia podujatia, avšak to, že
jeho zrušenie, malo byť podľa žalovaného 2/ zapríčinené žalobcom (riadnym neplnením si zmluvných

povinností), nebolo v konaní preukázané). Ak žalobca nenesie zodpovednosť za primárnu škodu (za
zrušenie podujatia), nemôže niesť zodpovednosť ani za škodu druhotnú (za škodu vyvolanú odstúpením
od podujatia spoločnosťou Heineken). Ide totiž o škodu vyvolanú tou istou skutočnosťou (zrušením
podujatia), u ktorej nebolo preukázané, že nastala v dôsledku protiprávneho konania žalobcu. Navyše
žalobca nemal žiadny zmluvný vzťah so spoločnosťou Background promotion, ani a so spoločnosťou

Heineken Slovensko, a. s., a rovnako nikdy nebola ani uzatvorená zmluva týkajúca sa spolupráce medzi
spoločnosťou Background promotion a spoločnosťou Heineken Slovensko, t. j. zmluvou o postúpení
pohľadávok teda došlo k postúpeniu neexistujúcej pohľadávky. Usporiadateľom podujatia bol žalovaný
2/, a teda, za jeho organizáciu a uskutočnenie bol zodpovedný žalovaný 2/ a nie žalobca, rovnako,
podujatie bolo zrušené práve na podnet žalovaného 2/.
31.Zovšetkýchvyššieuvedenýchdôvodovnezostávaloodvolaciemusúduiné,než napadnutýrozsudok

súdu prvej inštancie ako vecne správy potvrdiť (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.).

32. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s
§ 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, úspešnom v odvolacom konaní, priznal nárok na ich náhradu
voči žalovaným 1/, 2/ v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

33. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ODS. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).