Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 20, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/148/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113239297
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1113239297.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom s predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu

JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: C. A., T. F.. U. X, T., I. pre C.:
A. XX, T., zastúpeného JUDr. Petrom Vačokom, advokátom so sídlom Vazovova 9/A, Bratislava, proti
žalovanému: Slovenská republika, Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie č. 13,
Bratislava, o náhradu škody v sume 1.759,88 eur a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 500.000 eur, na
odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 09. septembra 2015, č.k. 5C
170/2013 - 126, v spojení s opravným uznesením zo dňa 18.1.2016 č.k. 5C/170/2013 - 145 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za trestné

stíhanie v sume 15.000,- eur p o t v r d z u j e a vo zvyšnej časti žalobu zamieta.

Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho
konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu
škody v sume 1.759,88 eur a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 50.000 eur a vo zvyšku žalobu
zamietol. Rozhodol, že o trovách konania rozhodne v lehote 30 dní po právoplatnosti rozsudku.
Rozhodol tak podľa § 1 ods.1, 2 § 5,ods.1,§ 8 ods.1,2, § 20, § 21, § 22 ods.1,2,3 zákona č. 58/1969

Zb., keď vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že uznesením Okresného úradu vyšetrovania
PZ Bratislava I, ČVS: OÚV-539/99-Šk zo dňa 27.9.1999 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie podľa §
221 ods. 1, ods.4 Trestného zákona a taktiež bolo voči nemu vznesené obvinenie uznesením Okresného
úradu vyšetrovania PZ Bratislava I, ČVS: OÚV-539/99-Šk zo dňa 22.11.1999 podľa § 235 ods.1, ods.2
písm. b) Trestného zákona. Sťažnosť žalobcu voči obom uzneseniam bola zamietnutá uznesením
zo dňa 9.12.1999 vydaným Okresnou prokuratúrou Bratislava I, č.k. Pv 372/99-26. Dňa 30.9.1999
bol žalobca uznesením okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3Ntpr 126/99 vzatý do väzby. Sťažnosť

žalobcu proti uzneseniu o vzatí do väzby bola zamietnutá uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp.zn. 5 Nto/168/99. Väzba žalobcu trvala od 28.9.1999 do 27.6.2000, kedy bol z väzby prepustený
na základe uznesenia príkazu Okresného prokurátora zo dňa 27.6.2000 č. Pv 372/99 - 133, vydaného
na základe uznesenia Okresného súdu v Bratislave sp.zn. 3Nt 628/00 zo dňa 16.6.2000, ktorým súd
návrh Okresného prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby zamietol. Žalobca bol rozsudkom
Okresnéhosúdu BratislavaIzodňa14.12.2011sp.zn.1T11/2007právoplatného vspojení suznesením
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.11.2012 sp. zn. 1To/114/2012 oslobodený spod obžaloby pre

skutok ublíženia na zdraví podľa § 222 ods.1, 3 Trestného zákona a pokračovacieho trestného činu
vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 235 ods.1,2 písm. b) Trestného zákona. V trestnom
konaní žalobca udelil plnú moc na zastupovanie advokátovi D.. H. R., ktorému dňa 15.5.2013 zaplatil
celkové trovy právneho zastúpenia v sume 1.759,88 eur, pričom z trestného spisu, ako i z vyúčtovaniazistil, že odmena advokáta za jeden úkon bola určená podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a zodpovedá
úkonom advokáta zaznamenanými v trestnom spise. Vykonaným dokazovaním ďalej zistil, že žalobca
bol v čase vznesenia obvinenia podnikateľom, predsedom predstavenstva spoločnosti GB Trading a.s.

a v čase vzatia do väzby mal 26 rokov a bol slobodný. Námietku premlčania vznesenú žalovaným
posúdil ako nedôvodnú, keď dospel k záveru, že vzhľadom na celkovú dĺžku trestného stíhania
trvajúceho 13 rokov žalobca z objektívnych dôvodov na jeho strane nemal možnosť ustanovenie §
22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. napriek tomu, že sa na jeho prípad vzťahuje, dodržať a uplatniť
svoje právo na náhradu škody pred uplynutím objektívnej lehoty na premlčanie nároku. Poukázal na

to, že v porovnaní s osobami, ktorým škoda vznikla z toho istého dôvodu, avšak už za účinnosti
zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý ust. o objektívnej lehote, v prípadoch, kde došlo k pozbaveniu osobnej
slobody pre premlčanie nároku neobsahuje, by bol žalobca, ktorému vznikla škoda pred účinnosťou
zákona č. 514/2003 Z.z., znevýhodnený a nedošlo by u neho k odškodneniu za splnenia ostatných
zákonných podmienok len z dôvodu uplynutia 10 ročnej objektívnej lehoty, čo by malo za následok
odopretie spravodlivosti. Prihliadol na to, že trestné stíhanie trvalo od 27.9.1999 do právoplatnosti

uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1To/114/2012 zo dňa 28.11.2012, do ktorého ukončenia
nebolo možné objektívne zo strany žalobcu uplatnenie nároku na náhradu škody, keďže neboli dané
predpoklady vzniku takéhoto nároku. Za rozhodujúce považoval, že žalobca podal žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku pred uplynutím subjektívnej lehoty podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.
Konštatoval, že tento záver je súladný aj so súčasnou judikatúrou v otázkach posúdenia premlčania,

ktorá prekonala doposiaľ pertraktovaný názor, že neprihliadnuť na námietku premlčania vznesenú z
dôvodu uplatnenia práva po uplynutí objektívnej premlčacej lehoty nie je možné. V tejto súvislosti
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR týkajúce sa otázky posúdenia rozporu výkonu práva
uplatniť námietku premlčania s dobrými mravmi. Pokiaľ žalobca svoj nárok odôvodňoval aj nesprávnym
úradným postupom v zmysle § 18 zákona č. 58/1969 Zb., spočívajúcim v dĺžke na ňom vykonanej väzby,

ako aj v celkovej dĺžke trestného konania, poukázal na konštantnú judikatúru, podľa ktorej v prípadoch,
ak postup orgánov verejnej moci, vrátane súdu, smerujúci k vydaniu rozhodnutia bol nesprávny, avšak
zároveň bol zavŕšený vydaním samotného rozhodnutia, platí, že sa možno domáhať náhrady škody
len z titulu nezákonného rozhodnutia, pretože takéto nezákonné rozhodnutie v sebe subsumuje aj
nesprávny úradný postup. Vzhľadom na to dospel k záveru, že titulom pre priznanie nároku na náhradu

škody uplatnenej žalobcom je nezákonné rozhodnutie. Zo systematického a logického výkladu ust. §
4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. a tiež jeho porovnaním s ust. § 5 a § 6 citovaného zákona vyvodil, že
oslobodenie spod obžaloby má rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre
nezákonnosť, ak k nemu došlo z určitých dôvodov, a to v podstate preto, že predpoklad o spáchaní
trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený. Vykonaným dokazovaním

mal za preukázané, že žalobcovi bola uznesením o vznesení obvinenia a následným trestným stíhaním,
vrátane väzobného stíhania spôsobená škoda, za ktorú zodpovedá žalovaný, táto škoda bola žalobcovi
spôsobená v príčinnej súvislosti s vydaním predmetného uznesenia, ktorým bolo voči žalobcovi začaté
trestné stíhanie a vznesené obvinenie pre trestný čin ublíženia na zdraví, bez ohľadu na to, že neskôr
bolo voči nemu vznesené obvinenie aj pre trestný čin vydierania spolupáchateľstvom, ktoré taktiež

neskončilo právoplatným odsúdením žalobcu. Žalobca požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie
jeho nároku, avšak bez úspechu. S poukazom na § 442 Občianskeho zákonníka priznal žalobcovi
náhradu škody v sume 1.759,88 eur, keď bolo preukázané, že práve o túto sumu sa zmenšil jeho
majetok v súvislosti s vedením nezákonného trestného stíhania voči jeho osobe, ktorú žalobca aj
skutočne právnemu zástupcovi zaplatil. Pri výklade zákona č. 58/1969 Zb.; ktorý výslovne náhradu

nemajetkovej ujmy pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím o vznesení
obvinenia neumožňuje, pričom nemožno aplikovať ani ust. § 11 a nasl. a taktiež ust. § 420 a nasl.
Občianskeho zákonníka, pretože nejde o sféru občianskeho práva súkromného; aplikoval aj čl. 1,
17 ods. 2, 46 ods.3 Ústavy SR a dospel k záveru, že pod pojmom náhrada škody treba rozumieť
aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy. Poukázal aj na zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý tento pojem

výslovne upravuje, pričom jeho cieľom je to isté ako u zákona č. 58/1969 Zb., a to odškodniť osoby
za škodu a konštatoval, že osoby, ktorým škoda vznikla, z tohto dôvodu pred účinnosťou zákona č.
514/2003 Z.z. by boli znevýhodnené oproti osobám, ktorým vznikla škoda z toho istého dôvodu už
za účinnosti uvedeného zákona a nedošlo by u nich k odškodneniu nemajetkovej ujmy, ktorá im
preukázateľne vznikla. Uviedol, že žalobca poukázal, že išlo o citeľný neoprávnený zásah do jeho práva

na osobnú česť, ľudskú dôstojnosť, ktorý bol značnej intenzity a mal nepriaznivé dôsledky pre žalobcu,
na jeho postavenie v spoločnosti, súkromnom aj pracovnom živote. Žalobca je evidovaný v registri
vedenom orgánmi činnými v trestnom konaní, kde sú priložené jeho fotografie a odobraté odtlačky
prstov, pričom tieto skutočnosti musí po celý ďalší život akceptovať a zmieriť sa s nimi. Informácie oosobe žalobcu, súvisiace so skutočnosťou, že bol obvinený zo závažnej trestnej činnosti, sú navyše
voľne dostupné na internete, a teda ľahko dostupné. Dostatočne sa tiež preukázala reakcia svedčiaca
o znížení dôstojnosti a vážnosti žalobcu v spoločnosti v značnej miere, preto žalobcovi priznal náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 50.000 eur. Uviedol, že podstatou priznania nemajetkovej ujmy
je preukázanie zníženia spoločenského postavenia žalobcu, ktoré sa v danom prípade navonok bez
sporu prejavilo v pochybnostiach okolia o bezúhonnosti žalobcu, o jeho cti a charaktere. Ujmu, ktorá
mu vznikla v súvislosti s väzobným trestným stíhaním a pobytom v zariadení pre výkon väzby, a s tým
spojené prežitie traumatizujúcich, dôstojnosť znižujúcich negatívnych pocitov nie je možné odstrániť

už ničím, len priznaním nemajetkovej ujmy. Uviedol, že doposiaľ žalobcovi nikto neposkytol ani len
morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia sa. Preto považoval výšku priznanej nemajetkovej
ujmy za primeranú. Trestné stíhanie žalobcu, počas ktorého bol podrobený aj väzbe v trvaní deväť
mesiacov, pričom samotné trestné stíhanie trvalo celkovo 13 rokov, predstavovalo aj s ohľadom na
jeho dĺžku svojím rozsahom a intenzitou značný zásah do jeho osobnostných práv, ktorého negatívne
následky pociťoval žalobca veľmi intenzívne počas priebehu celého trestného stíhania, a ktoré v malej

miere pretrvávajú až dodnes. Považoval za splnené predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy
v danom prípade v peniazoch aj z toho dôvodu, že vzhľadom na doterajšiu absenciu akejkoľvek
formy reparácie zo strany žalovaného, sa vzhľadom na odstup času už nejaví za postačujúce
poskytnutie iného zadosťučinenia. Žalobcovi preto prináleží nielen náhrada škody vo forme nákladov
vynaložených v priamej príčinnej súvislosti s vedením trestného konania voči jeho osobe, ale aj

náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch ako spravodlivá a dostatočná forma zadosťučinenia, ktorú
určil s prihliadnutím na intenzitu a rozsah, ohlas, ako aj na dĺžku trvania neoprávneného zásahu a pri
určovaní výšky nemajetkovej ujmy sa riadil ustanovením § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Vo
zvyšku uplatnenej nemajetkovej ujmy žalobu ako nedôvodnú zamietol, keď výšku nemajetkovej ujmy
požadovanú žalobcom v žalobe posúdil, že je v zjavnom nepomere k preukázaným následkom, ktoré

mu boli nezákonným rozhodnutím spôsobené. Pokiaľ ide o následky väzby súvisiace so zhoršením
sluchu žalobcu, ako psychosomatického prejavu, uviedol, že žalobca tieto svoje tvrdenia nepreukázal,
keď neprodukoval v konaní žiaden hodnoverný dôkaz, napr. lekársku správu potvrdzujúcu tieto zistenia.
Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil ust. § 151 ods.3 O.s.p.

2. Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej súd žalobe žalobcu vyhovel, podal odvolanie v
zákonom stanovenej lehote žalovaný, žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a
žalobu zamietnuť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Namietal, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a žalovanému svojím postupom odňal možnosť konať pred

súdom. Namietal, že napadnutý rozsudok vzhľadom na jeho rozsah a odôvodnenie je z väčšej časti
nepreskúmateľný, závery v ňom prijaté sú vnútorne rozporné a súd sa nijako nevysporiadal s jeho
podstatnými námietkami, alebo na ne poskytol nepreskúmateľnú, či nelogickú odpoveď. Súd prvej
inštancie nezohľadnil špecifickú situáciu, na ktorú žalovaný v priebehu konania opakovane poukazoval,
a to, že zo žaloby žalobcu vyplýva pluralita titulov pre uplatnenie nároku na náhrady škody podľa

zákona č. 58/1969 Zb., keď žalobca považuje za nezákonné rozhodnutie nielen uznesenie o vznesení
obvinenia, ale aj podanie obžaloby, vzatie do väzby a ako nesprávny úradný postup uviedol nielen
samotnú dĺžku trestného konania, ale osobitne aj zlomyseľné správanie sa konkrétnej prokurátorky,
čo predpokladá zvýšenú pozornosť súdu pri skúmaní existencie príčinnej súvislosti medzi jednotlivými
titulmi a prípadným vznikom škody. Za nepreskúmateľný považuje spôsob, akým sa vysporiadal s

námietkou premlčania, keď prišiel k prekvapujúcemu a zároveň nejasnému záveru, že napriek tomu,
že nárok žalobcu z titulu vedeného trestného stíhania bol uplatnený až po uplynutí objektívnej lehoty
uvedenej v § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., premlčaný nie je. Zo záveru súdu prvej inštancie,
uvedeného v odôvodnení napadnutého rozsudku, nevyplýva, prečo súd neaplikoval ust. § 22
ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. a v tejto súvislosti namietal, že aplikácia určitého ustanovenia zákona

nemôže predstavovať odmietnutie spravodlivosti. Samotná skutočnosť, že predmetné trestné konanie
presiahlodobu10rokovneoslabujevznesenúnámietkupremlčaniažalovaného,keďsúdnapr.neskúmal
skutočnosť, či žalobca svojím správaním prispel k celkovej dĺžke trestného konania a tiež skutočnosť, že
nebolo vôľou žalobcu uplatniť si nárok na náhradu škody bezprostredne po skončení trestného stíhania.
Vzhľadom na to, záver súdu prvej inštancie, týkajúci sa vznesenej námietku premlčania, považuje

za nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné a nesprávne. Taktiež podľa jeho názoru nebol dôvod
na záver, podľa ktorého mal súd za preukázaný nesprávny úradný postup v podobe dĺžky trestného
konania. Za zmätočnú považuje časť rozsudku, v ktorej súd prijal záver, že vo veci žalobcu možno
priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, hoci zákon č. 58/1969 Zb. to neumožňuje,pričom k tomuto záveru dospel s poukazom na zákon č. 514/2003 Z.z. Uviedol, že súd prvej inštancie
svojvoľne prekvalifikoval nárok žalobcu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, podľa
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na iný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch s prihliadnutím na zákon č. 514/2003 Z.z. v spojení s Ústavou SR, ktorý postup je
prekvapivý a súd ním svojvoľne prekročil rámec žaloby tak, ako ho vymedzil žalobca. Okrem námietky
premlčania sa súd nezaoberal s jeho námietkami uvedenými v jeho písomných vyjadreniach zo dňa
26.1.2015 a 4.9.2015, ktorých obsah dáva do pozornosti odvolaciemu súdu a z ktorých je zrejmé, že v
priebehu konania namietal dôvodnosť a výšku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, s ktorými sa súd

nezaoberal. S poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, Najvyššieho súdu ČR, Ústavného súdu
SR a Európskeho súdu pre ľudské práva namietal, že absencia posúdenia podstatnej argumentácie
žalovaného v konaní zo strany súdu prvej inštancie má za následok porušenie práva na spravodlivý
proces a odôvodnenie rozsudku nezodpovedá požiadavkám uvedeným v § 157 ods.2 O.s.p., čo má za
následok odňatie možnosti konať pred súdom. Ďalej namietal, že žalobcovi prisúdený nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 50.000 eur vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a v tejto časti

dospel súd na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Podľa jeho názoru
súd prvej inštancie nerešpektoval účel a systematiku § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. a poukázal na ust.
§ 17 ods.2 citovaného zákona, v zmysle ktorého sa nemajetková ujma uhrádza iba vtedy, ak samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom nie je možné uspokojiť inak, pričom ako satisfakčný

prostriedok je potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa
28.11.2012 sp. zn. 1To/114/2012 bol žalobca spod obžaloby oslobodený. Z priznanej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch vyplýva, že súd túto sumu nijako primerane neznížil. Uviedol, že
po posúdení možných iných satisfakčných prostriedkov mohol súd pristúpiť k skúmaniu okolností
uvedených v § 17 ods. 3, ale mohol tak urobiť len v spojení s ohraničením náhrady výšky, náhrady

nemajetkovejujmyv§17ods.4.Uviedol,žezvykonanéhodokazovaniavyplynulo,žežalobcavnímaako
závažnú skutočnosť to, že celý prípad násilne tlačila prokurátorka D.. H., čo malo význam pre kvalifikáciu
skutku, z ktorého bol obvinený, manipuláciu s dôkazmi a rozhodovanie o väzbe. Taktiež uviedol, že by
ako spravodlivosť pociťoval práve potrestanie uvedenej prokurátorky. Z vykonaného dokazovania tiež
vyplynulo, že vzťahy v rodine žalobcu boli, a aj zostali dobré a žalobca nepreukázal, že by v jeho prípade

došlo k medializovaniu trestnej činnosti a taktiež nepreukázal existenciu zdravotných problémov, ktoré
by sa objavili v príčinnej súvislosti s namietanou trestnou vecou. Súd konštatoval, že bola značným
spôsobom znížená vážnosť osoby žalobcu v spoločnosti, na tieto tvrdenia však nie sú jednoznačné
dôkazy.Zvykonanéhodokazovaniaďalejvyplynulo,žežalobcasavenujepodnikaniu,zostalimupriatelia
a širšia rodina o jeho stíhaní nevie. V konaní nedošlo k jednoznačnému preukázaniu, že manželstvo

žalobcu sa rozpadlo z dôvodu, že voči nemu bolo vedené trestné stíhanie, keď nebol napr. oboznámený
(rozvodový) rozsudok súdu, ktorý by toto tvrdenie žalobcu potvrdil. Žalobca tiež objasnil, že priezvisko
Lanský si vybral podľa zločinca, ktorý v minulosti páchal ekonomickú trestnú činnosť v USA. Uviedol
tiež, že za medializáciu osoby žalobcu nenesie zodpovednosť. Vzhľadom na uvedené namietal, že v
konaní nevyšli najavo žiadne konkrétne extrémne následky na strane žalobcu, ktoré by odôvodňovali

priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 50.000 eur, pričom táto suma vysoko prekračuje
sumu, ktorú umožňuje priznať § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské
práva by priznaná finančná náhrada, napr. v konaniach o ochranu osobnosti, nemala byť neprimeraná
iným finančným kompenzáciám - napr. výške náhrady za utrpenie a bolesť (ktoré boli spôsobené napr.
telesnými zraneniami - P. I. O. R.. M.). Podobne sa vyjadril aj Najvyšší súd SR, keď konštatoval,

že priznávanie premrštených súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu sa a dokonca by
mohlo bagatelizovať niektoré ujmy na iných základných právach (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4Cdo/171/2005 zo dňa 27.4.2006. Namietal, že súd prvej inštancie uvedené rozhodnutia nijako
nezohľadnil.

3. Žalobca sa v odvolacom konaní nevyjadril.

4. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 07.08.2018 č.k. 8Co/77/2016-155
zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že v časti priznanej náhrady škody a náhrady nemajetkovej
ujmy v sume 27.000 eur rozsudok potvrdil a vo zvyšnej napadnutej časti zmenil tak, že žalobu

zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na
to, že sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy
možno v danom prípade považovať sumu 50.000 eur, ale dospel k záveru, že vzniknutým negatívnym
následkom neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu nezákonným trestným stíhaním,ktoré sú umocnené aj dĺžkou trestného stíhania, ktoré trvalo 13 rokov, a to od veku žalobcu 26 rokov do
jeho veku 39 rokov, je možné považovať za primeranú sumu 9.000 eur za trestné stíhanie pre trestný čin,
pre ktorý bolo vznesené voči žalobcovi obvinenie uznesením zo dňa 27.09.1999 a taktiež v sume 9.000

eur pre trestný čin, pre ktorý bolo voči nemu vznesené obvinenie uznesením zo dňa 12.11.1999. Zaujal
názor, že ujma vyvolaná obmedzením osobnej slobody je porovnateľná s ujmou vyvolanou trestným
stíhaním v trvaní 13 rokov. Spolu s náhradou nemajetkovej ujmy za väzbu v sume 9.000 eur priznal
celkovú náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobcovi väzbou a trestným stíhaním, vedeným na
základe uznesení o vznesení obvinenia zo dňa 27.09.1999 a zo dňa 12.11.1999, v sume 27.000 eur.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 20.júna 2019 sp.zn. 3Cdo 25/2019 v dôsledku
podania dovolania žalovaným proti rozsudku odvolacieho súdu, zrušil rozsudok Krajského súdu v
Bratislave a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že v posudzovanom prípade sa odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keď pri úvahách o určení primeranej výšky
náhrady nemajetkovej ujmy neprihliadol na závery najvyššieho súdu o potrebe určiť primeranú výšku

náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po náležitom zohľadnení iných právnych predpisov
slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, zároveň túto neposúdil aj v kontexte s
rozhodnutiami ESĽP a ústavného súdu.

6. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 24.11.2020 č.k. 8Co/257/2019-199

zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v sume
27.000 eur rozsudok potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania. V odôvodnení
rozhodnutia poukázal na to, že pokiaľ ide o odškodnenie nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie,
prihliadol na to, že žalobca bol vyše trinásť rokov vystavený každodennému strachu o budúcnosť
v súvislosti s hrozbou uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody, a to pokiaľ ide o trestný

čin ublíženia na zdraví v trvaní 5 až 12 rokov a pokiaľ ide o trestný čin vydierania v trvaní 2 až 8
rokov. Žalobca bol bezúhonnou osobou, pričom bol trestne stíhaný za závažné trestné činy. Žalobca
bol v čase začatia trestného stíhania vo veku 26 rokov, bol podnikateľom, predsedom predstavenstva
spoločnosti GB Trading a.s., podnikal v oblasti sprostredkovania obchodu a služieb, najmä vo vzťahu
k zahraničiu, keďže študoval v zahraničí a ovládal plynule tri cudzie jazyky, pričom v súvislosti s

trestným stíhaním prišiel o postavenie v spoločnosti, trestné stíhanie malo negatívne dôsledky na
jeho pracovný život. Žalobca tak bol počas trestného stíhania vystavený neustálemu strachu o jeho
ďalšie pracovné uplatnenie a tým aj o jeho budúce živobytie. Dlhotrvajúce trestné stíhanie a s tým
spojená beznádej a neistota, vyvolali u žalobcu panický strach zo založenia si plnohodnotnej rodiny.
Závažnosť ujmy bola determinovaná tým, že trestné stíhanie žalobcu trvalo v jeho životnom období

rozhodujúcom pre budovanie si pracovnej kariéry a zakladanie si rodiny (vo veku od 26 do 39 rokov).
V dôsledku začatého trestného stíhania bol žalobca nútený zmeniť si v jeho priebehu svoje priezvisko.
Uvedená skutočnosť potvrdzuje negatívny dopad trestného stíhania na jeho súkromie. Všetky tieto
skutočnosti mali za následok citeľný zásah do ľudskej dôstojnosti, cit, vážnosti a dôveryhodnosti
žalobcu v jeho profesionálnom živote, ktorý bol značnej intenzity, čo sa prejavilo v pochybnostiach

okolia o bezúhonnosti žalobcu, o jeho cti a charaktere. Odvolací súd považoval za potrebné pri
určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy zohľadniť aj to, že dôvodom oslobodenia žalobcu spod
obžaloby, bola skutočnosť, že nebolo preukázané, že sa stali skutky, pre ktoré bol stíhaný. Odvolací
súd sa pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy v súvislosti s trestným stíhaním riadil takou úvahou,
že ujma vyvolaná obmedzením osobnej slobody je porovnateľná s ujmou vyvolanou trestným stíhaním

za dva závažné trestné činy v trvaní 13 rokov. Mal za to, že trestné stíhanie predstavovalo značný
zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý bol; dovtedy ako bezúhonná osoba; vystavovaný počas
neprimerane dlhej doby trestného stíhania vyšetrovacím úkonom orgánov činných v trestnom konaní.
Negatívne následky spojené s trestným stíhaním by tak pociťoval ako závažnú ujmu každý na jej
mieste a v jej postavení. Na porovnanie odvolací súd poukázal na to, že sumu 620 eur mesačne

nepovažoval ústavný súd za neprimeranú za odškodnenie trestného stíhania vo veci, v ktorej boli
preukázané v súvislosti s trestným stíhaním negatívne následky v rodinnom živote poškodeného (rozpad
rodiny a manželstva), v jeho zdravotnom stave (srdcový kolaps a PN) a v sťaženom pracovnom
uplatnení (nález č.k. III. ÚS 754/2016-42). V inej veci (nález č.k. II. ÚS 568/2017-42) sa ústavný
súd vyjadril, že náhrada vo výške 5.000 eur za nedôvodné trestné stíhanie v trvaní 7 rokov sa javí

celkom neprimeraná a nedostatočná a že ani prípadná kriminálna minulosť obvineného neznamená,
že by nedôvodné trestné stíhanie nebolo závažným zásahom do jeho osobnostných práv. Z hľadiska
porovnania s finančnými kompenzáciami priznávanými podľa zákona č. 255/1998 Z.z. nepovažoval
odvolací súd priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy ; vzhľadom na individuálne okolnosti prípadu;zaprehnanú.Vroku2012,kedysatrestnéstíhaniaskončili,bolaminimálnamzda327eur,čopredstavuje
16.350 eur ako maximálny limit odškodnenia nemajetkovej ujmy spôsobenej trestnými činmi. V danom
prípade celková výška odškodnenia 18.000 eur prekračuje maximálny limit o 10%. Uvedené prekročenie

považoval odvolací súd za plne odôvodnené pretože dĺžka trvania trestného stíhania výrazne ovplyvnila
dovtedajšíživotžalobcu,apreto rozsahomnásledkovadĺžkoutrvaniapredstavujeznačnýzásahdojeho
osobnostnej integrity. Priznanú sumu považoval odvolací súd za primeranú aj z hľadiska komparácie
s odškodneniami obetí trestných činov, ktoré sú priznávané za telesné zranenia a násilné trestné činy,
resp. pozostalým obetí trestných činov. Konštatoval, že tomu, že odškodnenie obetí trestných činov je

len čiastočnou a nie úplnou kompenzáciou, svedčí právna úprava odškodnenia za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia v zákone č. 437/2004 Z.z., podľa ktorej prílohy č. 1 možno SSÚ ohodnotiť
maximálne počtom 8000 bodov (položka 60), čo pri sume 15,72 eur za 1 bod (v roku 2012) činí náhrada
125.760 eur. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej bolo
žalovanému uložené zaplatiť žalobcovi sumu 27.000 eur potvrdil ako vecne správny.

7. Najvyšší súd SR ako súd dovolací rozsudkom sp.zn. 5Cdo/128/2021 zo dňa 27.04.2022 vo výroku,
týkajúcom sa žalobcovi priznanej náhrady titulom nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie vo výške 18.000
eur, rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nepreskúmateľnosti.
Uviedol, že s poukazom na argumentáciu dovolateľky závery odvolacieho súdu nemajú dostatočnú
oporu v zistení rozhodujúcich skutkových okolností a ani právne posúdenie nemožno považovať za

konzistentné a komplexné, zohľadňujúce relevantné okolnosti prejednávanej veci, čím došlo k procesnej
vade v zmysle § 420 písm. f) C.s.p.

8. Odvolací súd opätovne prejednal vec v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy za trestné
stíhanie v sume 18.000 eur, v intenciách záverov dovolacieho súdu na odvolacom pojednávaní.

9. Žalobca sa v konaní domáha náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nezákonným trestným
stíhaním trvajúcim vyše 13 rokov. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že trestné stíhanie bolo
voči žalobcovi vedené na základe uznesenia Okresného úradu vyšetrovania PZ, vydaného pod ČVS:
OÚV-539/99-Šk, ktorým mu bolo vznesené obvinenie pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221

ods.1,4 Trestného zákona, dňa 7.3.2000 preklasifikovaného na § 222 ods. 1,3 Trestného zákona a
taktiež na základe uznesenia Okresného úradu vyšetrovania PZ vydaného dňa 12.11.1999 pod ČVS:
OÚV-539/99-Šk, ktorým mu bolo vznesené obvinenie pre trestný čin vydierania spolupáchateľstvom
podľa § 9 ods.2, § 235 ods.1,2 písm. b) Trestného zákona. Žalobca bol rozsudkom Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 14.12.2011 sp. zn. 1T 11/2007 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 28.11.2012 sp. zn. 1T/114/2012, právoplatným dňa 28.11.2012, oslobodený spod obžaloby,
podľa ktorej sa mal dopustiť trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 222 ods.1,3 Trestného zákona
a pokračovacieho trestného činu vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods.2, § 235 ods.1,2 písm.
b) Trestného zákona, z dôvodu, že nebolo preukázané, že sa stali skutky vymedzené v žalobe, pre
ktoré bol stíhaný.

10. Výšku konkrétnej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne matematicky
stanoviť, nie je možné ani mechanicky (automaticky) prevziať peňažné sumy priznávané rozhodnutiami
súdov ako odškodnenie nemajetkovej ujmy v iných prípadoch, nakoľko nejde o paušálne peňažné
sumy. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy totiž stanovuje súd v každom jednotlivom prípade na

základe voľnej úvahy a je tak výsledkom individuálneho posúdenia všetkých konkrétnych okolností
každého jednotlivého prípadu s tým, že konečná výška musí vychádzať zo zásady primeranosti,
zodpovedať všeobecnej predstave spravodlivosti a slušnosti a požiadavke rozumného usporiadania
vzťahov medzi stranami. Vždy je potrebné mať na zreteli prvoradú satisfakčnú funkciu priznávanej
peňažnej čiastky, ktorou je zabezpečiť primerané zmiernenie a vyváženie vzniknutej nemajetkovej ujmy,

v opačnom prípade by neprimeraná výška odškodnenia vo svojich dôsledkoch viedla k bezdôvodnému
obohacovaniu. Z hľadiska primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy môže byť smerodajným
vodítkom aj rozhodnutie súdu v inej skutkovo porovnateľnej veci, nakoľko výška priznaného peňažného
zadosťučinenia v obdobných prípadoch by sa nemala výrazne odlišovať. Peňažná náhrada tak musí
byť výsledkom aplikácie zodpovedajúcej právnej úpravy na konkrétny skutkový stav zistený v každom

individuálnom prípade vykonaným dokazovaním. Výška priznanej náhrady tak musí byť objektivizovaná
výsledkami vykonaného dokazovania a v odôvodnení rozhodnutia racionálne vysvetlená so zreteľom
na použitú právnu úpravu.11. Nakoľko podľa dovolacieho súdu závery odvolacieho súdu nemajú dostatočnú oporu v zistení
rozhodujúcich skutkových okolností, nariadil odvolací súd opakovanie výsluchu žalobcu. Žalobca vo
svojej výpovedi uviedol, že sa snažil na všetko zabudnúť, mať kto uzavreté. Pred začatím trestného

stíhania podnikal, bol predsedom predstavenstva akciovej spoločnosti. Zopakoval traumatizujúce
okolnosti predchádzajúce vzatiu do väzby. Keď mu predložili uznesenie o vznesení obvinenia niektoré
osoby ani nepoznal, iné len po mene, považoval to za nezmysel. Poukazoval na to, že prokurátorka
stále dávala predĺženie väzby, že bol vyšetrovaný znalcom Obuchom ako násilný človek, čo vyvodila
prokurátorka z toho, keď napísal, že kto je za to všetko zodpovedný, nech trpí ako on, pretože to

považoval za spravodlivé. Trestné stíhanie nad ním visí ako Damoklov meč, nemal žiadnu istotu,
hrozilo mu až 12 rokov trestu odňatia slobody za nič. Keď si chcel urobiť vodičský preukaz na veľkú
motorku v Senci, oznámili mu, že niekto na neho čaká, že má problém a oznámili mu, že je vydaný
na neho celoštátny zatykač, bol daný do klietky, našťastie mohol zavolať priateľke. Bol to pre neho
šok, pretože cez hranice mohol chodiť, zastavovali ho predtým policajti a nikto mu nič nepovedal, keď
chodil trikrát do týždňa do Rakúska. Nakoniec musel napísať čestné prehlásenie, že sa bude dostavovať

na pojednávania. Urobil si kópie spisov z vyšetrovania, aby sa našlo niečo, čo zvráti ten marazmus.
Otec našiel vyšetrenie poškodeného, kde nesedelo nič, bol to alkoholik a, keď ho vyšetrovali zistilo sa
na röntgene, že nič nemal, pričom on mu mal urobiť zranenia predtým ako bol vyšetrený. Konečne sa
mohol brániť, dovtedy to bola nekonečná bezmocnosť. Keď sa vrátil z väzby spoločníci ho zákerne
vystrnadili, prepísal obchodný podiel, nič tam už nevlastnil. Ako živnostník mal autoumyvárku, musel si

budovať vlastnú existenciu odznova. Rozviedol sa s manželkou, ktorá strašne chcela mať deti, on však
uviedol, že nemôže mať deti, keď nevie čo bude, nechcel, aby deti trpeli, keďže je on sám rozvedenej
rodiny. Dôvodom rozvodu tak bolo to, že do tejto situácie nechcel mať deti, ako by vyrastali deti bez
otca, keby ho zavreli. Presne to isté bolo u ďalšej priateľky, s ktorou bol 5 rokov, ktorá chcela zasa
deti, ale on nechcel mať deti pokiaľ to nemá uzavreté a tento vzťah skončil rozvodom. V zúfalstve

dospel k tomu, že nemôže poškodzovať svoju rodinu, jeho otec bol úspešný podnikateľ a jeho brat mal
významné postavenie, a pretože sa o ňom písalo na internete; ako ochrankár zločincov bol označovaný;
chcel ochraňovať rodinu, a preto si zmenil priezvisko. Od zlosti, že chceli mať z neho zločinca, dal
si meno Lanský podľa najväčšieho zločinca USA. Potom ho už nikto nemohol spájať s jeho rodinou.
Bol sklamaný, nahnevaný a nešťastný, mal problém sa so všetkým vysporiadať. Po začatí trestného

stíhania mu zobrali zbrojný preukaz aj zbraň a, pretože uplynula doba platnosti zbrojného preukazu po
právoplatnom rozsudku žiadal vrátiť zbrojný preukaz aj zbraň. Bolo mu oznámené, že musí podstúpiť
opakovanú skúšku odbornej spôsobilosti. Kúpil si o tom knižku, ktorú si naštudoval a na základe toho
nevidel dôvod, prečo by mal ísť na opakované preskúšanie pretože keď bol oslobodený mali sa dať veci
do pôvodného stavu. Nikto mu nevedel povedať na základe čoho sa má podrobiť opakovanej skúške

odbornej spôsobilosti. V tejto súvislosti podával sťažnosti na prokuratúru, riaditeľstvo Policajného zboru.
Všetci mu dali za pravdu, ale nemôže s tým nič robiť. Nakoniec si vymysleli metodické usmernenie,
ktoré povýšili nad zákon a podľa ktorého musel opakovať skúšku odbornej spôsobilosti. Nakoniec zrušili
vlastné metodické usmernenie a vydali mu zbrojný preukaz.

12. Každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a
to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy
najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné; ide o zodpovednosť absolútne
objektívnu a za výsledok trestného konania vo veci samej, čím je založená zodpovednosť štátu za
škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia. Pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy

za nezákonné trestné stíhanie každej fyzickej osoby sudcom nesvedčí bagatelizovanie závažnosti
ujmy priznávaním neprimerane nízkych, resp. žiadnych náhrad; také rozhodovanie treba považovať
za obchádzanie zákona i jeho účelu a pôsobí mnohokrát veľmi cynicky, bez citu pre elementárnu
spravodlivosť, alebo absencie postupu podľa pravidla, podľa ktorého "nerob druhému to, čo nechceš,
aby robili tebe". Za situácie, kedy žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody

spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pričom však preukáže a odôvodní, že mu taká škoda vznikla,
nemôže odvolací súd rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec priznaná, alebo že medzi
protiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou škodou nie je príčinná súvislosť. V takejto situácii má
určiť výšku vzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia a jednotlivých okolností prípadu (uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 27. augusta 2019, sp. zn. 4Cdo/125/2019).

13. V konaní posúdil odvolací súd ako nespornú skutočnosť, že trestné stíhanie žalobcu trvalo vyše
trinásť rokov (158 mesiacov) a hrozil mu nepodmienečný trest odňatia slobody pokiaľ ide o trestný čin
ublíženia na zdraví v trvaní 5 až 12 rokov a pokiaľ ide o trestný čin vydierania v trvaní 2 až 8 rokov.Na základe výsluchu žalobcu odvolací súd považoval za preukázané, že v dôsledku toho, že žalobca
bol počas doby trestného stíhania vystavený každodennému strachu z hrozby trestu odňatia slobody a
neistote ako dopadne trestné stíhanie, cítil zodpovednosť a odmietol v tejto neistej situácii mať dieťa. Z

výsluchu žalobcu mal odvolací súd preukázané, že toto dlhodobé vystavenie hrozbe nepodmienečného
trestu odňatia slobody malo za následok rozpad partnerského vzťahu žalobcu, ktorý vyústil do rozvodu
jehomanželstva.Nazákladeuvedenéhodospelodvolacísúdzhodnesosúdomprvejinštanciek záveru,
že trestné stíhanie malo negatívny dopad na osobný (partnerský) život žalobcu.

14. V konaní nebola žalovaným spochybňovaná skutočnosť, že žalobca bol bezúhonnou osobou.
Z nespornej skutočnosti, že žalobca bol v čase začatia trestného stíhania vo veku 26 rokov a že
trestné stíhanie sa skončilo keď mal žalobca 39 rokov, odvolací súd vyvodil, že trestné stíhanie žalobcu
prebiehalo práve v tom v jeho životnom období, ktoré je rozhodujúce pre budovanie si pracovnej kariéry
a pre zakladanie rodiny.

15. Z výsluchu žalobcu bolo preukázané, že bol podnikateľom, predsedom predstavenstva spoločnosti
GB Trading a.s., podnikal v oblasti sprostredkovania obchodu a služieb, najmä vo vzťahu k zahraničiu,
keďže študoval v zahraničí a ovládal plynule tri cudzie jazyky. Z výsluchu žalobcu neboli preukázané
negatívne dôsledky trestného stíhania na jeho pracovný život. Žalobca počas trestného stíhania
pracoval a mal príjem, jeho odchod zo spoločnosti bol dôsledkom výkonu väzby.

16. Z výpovede žalobcu mal odvolací súd preukázané, že v dôsledku začatého trestného stíhania
bol žalobca nútený zmeniť si svoje priezvisko, čím považoval za dostatočne preukázaný negatívny
dopad trestného stíhania na súkromný život žalobcu. Výpoveďou žalobcu bolo preukázané, že na
vydanie zbrojného preukazu po právoplatnom oslobodení spod obžaloby bolo od neho neoprávnene

požadované opakované vykonanie skúšky odbornej spôsobilosti z dôvodu jeho trestného stíhania. Po
vynaložení značného úsilia mu bol zbrojný preukaz vydaný aj bez absolvovania preskúšania. Na základe
uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že trestní stíhanie žalobcu malo negatívny dopad na jeho
súkromný život aj po tom, ako bol právoplatne oslobodený spod obžaloby. V prípade ak by nedošlo k
trestnému stíhaniu, platnosť zbrojného preukazu by sa mu kontinuálne predlžovala a nebol by vyzývaný

na opakované preskúšanie odbornej spôsobilosti.

17. Z oslobodzujúceho rozsudku odvolací súd zistil, že dôvodom oslobodenia žalobcu spod obžaloby,
bola skutočnosť, že nebolo preukázané, že sa stali skutky, pre ktoré bol stíhaný. Za nesporné v
konaní považoval odvolací súd aj zistenie súdu prvej inštancie, že za zásah do osobnostných práv

neoprávneným trestným stíhaním sa žalobcovi nikto neospravedlnil.

18. So zreteľom na vyššie uvedené zistenia dospel odvolací súd ku skutkovému záveru, že trestné
stíhanie predstavovalo značný zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý bol; dovtedy ako bezúhonná
osoba; vystavovaný počas doby vyše 13 rokov trvajúceho trestného stíhania vyšetrovacím úkonom

orgánov činných v trestnom konaní. Odvolací súd tak nadobudol presvedčenie, že negatívne následky
spojené s trestným stíhaním by pociťoval ako závažnú ujmu každý na jeho mieste a v jeho postavení.

19. Zistenie uvedených skutkových okolností podľa názoru odvolacieho súdu umožňuje priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy. Komplexným vyhodnotením všetkých uvedených skutočností odvolací súd

zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že trestné stíhanie žalobcu malo za následok citeľný
zásah do jeho ľudskej dôstojnosti a cti, ktorý bol v značnej intenzity a mal nepriaznivé dôsledky na
súkromný život žalobcu. Odvolací súd za primeranú považoval sumu 15.000 eur (95 eur mesačne).

20. Na porovnanie odvolací súd poukazuje na to, že sumu 620 eur mesačne nepovažoval ústavný

súd za neprimeranú za odškodnenie trestného stíhania vo veci, v ktorej boli preukázané v súvislosti s
trestným stíhaním negatívne následky v rodinnom živote poškodeného (rozpad rodiny a manželstva),
v jeho zdravotnom stave (srdcový kolaps a PN) a v sťaženom pracovnom uplatnení (nález č.k. III. ÚS
754/2016-42). V inej veci (nález č.k. II. ÚS 568/2017-42) sa ústavný súd vyjadril, že náhrada vo výške
5.000 eur za nedôvodné trestné stíhanie v trvaní 7 rokov sa javí celkom neprimeraná a nedostatočná a

že ani prípadná kriminálna minulosť obvineného neznamená, že by nedôvodné trestné stíhanie nebolo
závažným zásahom do jeho osobnostných práv.21. Z hľadiska porovnania s finančnými kompenzáciami priznávanými podľa zákona č. 255/1998
Z.z. nepovažoval odvolací súd priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy; vzhľadom na individuálne
okolnosti prípadu; za prehnanú. V roku 2012, kedy sa trestné stíhania skončili, bola minimálna mzda

327 eur, čo predstavuje 16.350 eur ako maximálny limit odškodnenia nemajetkovej ujmy spôsobenej
trestnými činmi. V danom prípade celková výška odškodnenia 15.000 eur neprekračuje maximálny limit.

22. Odvolací súd zastáva názor, že z hľadiska proporcionality pri určovaní výšky odškodnenia
nemajetkovej ujmy možno zákon č. 215/2006 Z.z. použiť len podporne, keďže podľa nálezu Ústavného

súdu SR sp.zn. III. ÚS 754/2016, je nenáležité limitovať výšku náhrady porovnávaním výšky
odškodňovania iných zákonom stanovených prípadov, ako sú odškodnenia bolesti, SSÚ a obetí
trestných činov. Vzhľadom na uvedené priznanú sumu považuje odvolací súd za primeranú aj z
hľadiska komparácie s odškodneniami obetí trestných činov, ktoré sú priznávané za telesné zranenia
a násilné trestné činy, resp. pozostalým obetí trestných činov. Napokon z hľadiska porovnania s
finančnými kompenzáciami priznávanými podľa zákona č. 255/1998 Z.z. dovolací súd v danej veci vo

svojom rozsudku poukázal na závery obsiahnuté v rozhodovacej praxi ústavného súdu, ktorý vyslovil,
že všeobecné súdy disponujú pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za
vedenie trestného stíhania (obzvlášť v prípadoch, ak nezákonné rozhodnutie bolo vydané ešte za
účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.) širokou mierou uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým
porovnávaním odškodňovania iných prípadov upravených v iných právnych normách. Je to tak jednak

preto, že vždy v týchto prípadoch je nevyhnutné vychádzať z osobitných okolností vecí, a jednak preto,
že v prípade mechanického prenášania limitov právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo
znamenať predchádzajúce posúdenie tam stanovenej výšky odškodnenia z hľadiska spoločenskej
spravodlivosti (nemožno limitovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie porovnávaním
odškodňovania bolesti či obetí trestných činov, pokiaľ všeobecnému súdu nepatrí právomoc posúdiť

takúto zákonnú úpravu z hľadiska spoločenskej spravodlivosti). Významným je však i to, že z hľadiska
ústavnoprávneho je zodpovednosť štátu v týchto prípadoch konštruovaná ako objektívna absolútna
zodpovednosť (štát sa jej nemôže zbaviť). Tieto závery sú osobitne významné pre prípady rozhodovania
o výške náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom (orgánov) štátu, ktorý na druhej strane sám ako zákonodarca formuluje kritériá stanovenia

ich výšky, a dokonca v dnes účinnom znení právnej úpravy stanovil zákonom ich hornú hranicu. Z tohto
dôvodu musí byť poskytnutý všeobecným súdom ako osobitnej a nezávislej zložke štátnej moci široký
autonómny priestor na realizáciu voľnej úvahy III. ÚS 754/2016).

23. Celková priznaná výška odškodnenia 15.000 eur je podľa názoru odvolacieho súdu konzistentná

vo vzťahu k následkom ujmy vzniknutej žalobcovi nezákonným trestným stíhaním, vychádza z
výsluchu žalobcu zameraného na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach jeho
spoločenského a súkromného života s prihliadnutím na jeho osobu a doterajší život, zohľadňuje fakt, že
žalobcovi sa nedostalo primeraného zadosťučinenia v inej ako peňažnej forme, vzhľadom na značný
odstup času, na jej reparovanie už nie je postačujúce len samotné konštatovanie porušenia práva a

nevymyká sa z medzí predstáv spravodlivosti a slušnosti Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie, v ktorej bolo žalovanému uložené zaplatiť žalobcovi sumu 15.000 eur potvrdil ako
vecne správny a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

24. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 v spojení

s § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi priznal náhradu trov konania v celom rozsahu, keďže bol v konaní
úspešný.Vzhľadomnato,žežalobcamalplnýúspechvčastiuplatnenéhonárokunanáhraduškodyačo
do základu uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom výška plnenia závisela výlučne
od úvahy súdu, nie je zamietnutie žaloby vo zvyšnej časti prejavom procesného úspechu žalovaného,
ale dôsledkom úvahy súdu. Tento záver vyplýva aj z komentára k ust. § 255 C.s.p. (Števček.M.,Ficová,

S.,Baricová,J.,Mesiarkinová,S.,Bajánková,J;,Tomašovič,M.,akol.Civilnýsporovýporiadok.Komentár.
Praha: C.H.Beck, 2016, s. 927).

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v

plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.

2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo

pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická

osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické

vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).