Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 31, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/254/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2611210413
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2611210413.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a

sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcov: 1. Ing. Z. K., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D., U. XXXX/XX, 2. mal. Z. K., nar. XX.XX.XXXX, zastúpený matkou - žalobkyňou
1, obaja právne zastúpení: Advokátska kancelária Machová s.r.o., so sídlom Sasinkova 886/16, Skalica,
IČO: 36 864 544, proti žalovaným: 1. K. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. S. N. 1, zastúpený advokátom:
JUDr. Dušan Klimo, so sídlom Žiar nad Hronom, Sládkovičova ulica 16/61, 2. Allianz - Slovenská
poisťovňa, a.s., so sídlom Bratislava, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, o zaplatenie 8.500,- Eur
a 16.600,- Eur, na odvolanie žalobcov 1 a 2 a žalovaných 1 a 2 proti rozsudku Okresného súd Senica

č.k. 4C/154/2011-386 zo dňa 22.06.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo veci samej, ktorým súd žalovaným
1 a 2 uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 2 sumu 10.000,- Eur a vo zvyšku žalobu
zamietol p o t v r d z u j e .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti trov konania m e n í tak, že žalobca 2 má voči
žalovaným 1 a 2 nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu s tým, že o výške

náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

III. Žalovaní 1 a 2 majú voči žalobkyni 1 nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v plnom
rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

IV. Žiadna zo sporových strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1 a 2 (podľa znenia rozsudku odporcom
v 1. a 2. rade) povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 2 (navrhovateľovi v 2. rade) sumu
10.000,- Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku žalobu (návrh) zamietol. O trovách
konania rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. Žalobu odôvodnil tým, že žalobcovia po pripustení zmeny žaloby sa domáhali, aby súd zaviazal
žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch sumu 8.500,- Eur žalobkyni 1 a sumu 16.600,- Eur žalobcovi 2 z titulu náhrady nemajetkovej
ujmy za zásah do života žalobcov v dôsledku tragickej smrti N. K., ktorý zahynul pri dopravnej nehode,
ktorú spôsobil žalovaný 1. Zomretý F. K. bol manželom žalobkyne 1 a otcom žalobcu 2. Žalovaný 1 snávrhom nesúhlasil, nepopiera existenciu nároku žalobcov, ale výšku odškodnenia, ponechal na úvahe
súdu. Žalovaný 2 žiadal návrh zamietnuť pre nedostatok pasívnej legitimácie.

3. Súd rozhodnutie odôvodnil s použitím ust. § 11, § 13 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 4
ods. 1, 4, § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

4. Prednostne sa vysporiadal s otázkou pasívnej legitimácie žalovaného 1 so záverom, že táto v danom

prípade je daná.

5. Čo sa týka zodpovednosti žalovaného 2 uviedol, že podľa čl. 3 ods. 1 Smernice Rady č. 72/166/
EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia
tejto zodpovednosti každý členský štát prijme v súlade s článkom 4 všetky primerané opatrenia, aby

zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich
na jeho území je pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia
na základe týchto opatrení. Podľa čl. 1 ods. 1 Tretej smernice Rady 90/232/EHS zo dňa 14. mája
1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bez toho, aby bol dotknutý druhý pododsek článku

2 ods. 1 smernice 84/5/EHS, poistenie uvedené v článku 3 ods. 1 smernice 72/166/EHS bude pokrývať
zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča vyplývajúce z prevádzky
vozidla. V rámci náhrady škody podľa § 4 ods. 1, § 4 ods. 2 a § 4 ods. 4, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001
Z.z.opovinnomzmluvnompoistenízodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidla
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného

poistenia za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel,
sa za použitia eurokonformného výkladu práva Európskej únie v rámci náhrady škody odškodňuje aj
nemajetková ujma pozostalých obeti dopravnej nehody peňažnou formou ako zadosťučinenie podľa
§ 13 ods. 2 a 3 OZ. Táto náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch tak patrí do rozsahu povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle

vyššie uvedeného zákona. Použite ustanovení o náhrade škody podľa občianskeho zákonníka sa
uplatnia len pri určení osoby zodpovednej za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný
osobitnou povahou prevádzky fyzickej osoby. Pri skúmaní predpokladov tejto zodpovednosti treba
postupovať podľa § 13 OZ, keďže ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za neoprávnený zásah
do osobnosti fyzickej osoby. Na daný prípad nemožno aplikovať osobitné ustanovenia ohľadom vzniku a

predpokladov zodpovednosti za škodu, liberačné, moderačné ustanovenia ani ustanovenia § 441 OZ o
zavinení poškodeného. Poškodený si môže svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 15 ods. 1
zákonač.381/2001Z.z.opovinnomzmluvnompoistenízodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkou
motorového vozidla uplatniť proti poisťovateľovi zodpovednej osoby, tak ako to poznajú všetky obdobné
úpravy v Európe (Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/315/2010-372 zo dňa 26.09.2011).

Neuhradenímnemajetkovejujmyzpovinnéhozmluvnéhopoisteniabydošlokodklonuodprávnejúpravy
v iných členských štátoch Európskej únie, kde sa táto ujma uhrádza z povinného zmluvného poistenia.
Tento stav by bol v rozpore so zmyslom, obsahom a účelom uvedených smerníc.
Súdny dvor vo svojom rozhodnutí C-22/12 zo dňa 24.10.2013 konštatoval, že čl. 3 ods. 1 smernice Rady
72/166/EHS z 24.04.1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia

zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto
zodpovednosti, čl. 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30.12.1983 o aproximácii právnych
predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES
z 11.05.2005, a čl. 1 ods. 1 tretej smernice Rady 90/232/EHS z 14.05.1990 o aproximácii právnych

predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Vo svetle rozsudku

Súdneho dvora konštatoval i Krajský súd Prešov vo svojom rozhodnutí č.k. 6Co/127/2010, že ak
vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu
utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla.
Náhrada nemajetkovej ujmy tak musí byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia a právna úprava,ktorá by tomuto odporovala, bráni naplneniu cieľa vyššie uvedených smerníc Európskej únie a takáto
právna úprava sa nesmie použiť. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že aj žalovaný v 2. rade
je pasívne legitimovaný v tomto konaní.

6. Súd v prvom rade skúmal vzájomný vzťah F. K. a žalobkyne 1 ako jeho manželky. Zo spisu
Okresného súdu Skalica sp. zn. 3C/48/2010 bolo v konaní preukázané, že Ing. Z. K. podala dňa
25.06.2010 návrh na rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov voči maloletému dieťaťu.
Svoj návrh odôvodnila tým, že jej manžel F. K. stále vymýšľal so štúdiom na vysokej škole, avšak

žiadnu nedorobil. Následne vystriedal niekoľko zamestnaní, pričom v žiadnom dlhodobo nevydržal.
Následkom toho bolo, že poriadne nezarábal, keď niečo zarobil aj sám strovil. Financovanie rodiny tak
bolonapleciachnavrhovateľky.Manželsachovalnezodpovednekrodine,nemalstarosťozabezpečenie
rodiny, pričom sa staral len o svoje potreby a záujmy. Pri konverzácii o riešení problémov bol vždy
agresívny, robil scény, vykrikoval, fyzicky napádal navrhovateľku, rozbíjal nábytok a pod.. Navrhovateľka
sa hanbila pred susedmi v činžiaku. Maloletý syn v dôsledku týchto skutočností trpel. Odporca sa

choval chladno a odmerane, bez záujmu o rodinu a manželku, bez zodpovednosti vo vzťahu k rodine. Z
predmetného spisu tiež ďalej vyplynulo, že žalobkyňa 1 ako navrhovateľka podala riadny návrh súčasne
spolu so zaplateným súdnym poplatkom. Predmetné konanie bolo uznesením č.k. 3C/48/2010-9 zo
dňa 10.09.2010, právoplatné dňa 07.10.2010, zastavené z dôvodu späťvzatia návrhu navrhovateľkou.
Navrhovateľka vzala svoj návrh späť listom zo dňa 07.07.2010, teda po smrti F. K.. Súd mal tiež z

vykonaného dokazovania preukázané, že vzájomné vzťahy medzi manželmi boli narušené aj požívaním
alkoholu a iných návykových látok, ktorá skutočnosť vyplynula zo znaleckého posudku č. 23/2010 zo
dňa 14.09.2010 pripojeného k trestnému spisu 2T/9/2011 (prítomnosť metamfetamínu a kanabinoidov
v tele F. K. v čase jeho smrti). Na základe uvedených skutočností mal súd nepochybne preukázané,
že vzťahy medzi manželmi boli v čase pred smrťou F. K. vážne narušené, napäté a disharmonické s

následným rozhodnutím navrhovateľky podať návrh na rozvod a nezotrvať ďalej v tomto vzťahu. Súd
tak zamietol návrh navrhovateľky v 1. rade v časti o zaplatenie 8.500,- Eur, nakoľko nebolo preukázané,
že navrhovateľka utrpela ujmu na svojom súkromnom živote v dôsledku uvedenej dopravnej nehody
a následnej smrti manžela. Manželia nemali harmonické manželstvo ani vytvorené vzájomné pozitívne
citové väzby tak, ako to tvrdí navrhovateľka vo svojom návrhu.

7. Čo sa týka argumentu žalobkyne 1, že návrh na rozvod podala z dôvodu, aby postrašila
svojho manžela (aby si tento našiel stabilné zamestnanie), toto tvrdenie súd považuje za účelové a
nepreukázané. Pri podaní návrhu na rozvod manželstva je vzťah medzi manželmi v takom štádiu, kedy
jeden z manželov považuje ďalšie spolužitie v tomto vzťahu za ďalej nepredstaviteľné a nemá záujem

naďalejvňomzotrvať.Navrhovateľkauviedla,ženávrhnarozvodpodalalenzaúčelomdonúteniasvojho
manžela k určitým úkonom. Platné právo však navrhovateľke nepriznáva donucovaciu moc, ktorou by
mohla zasiahnuť do slobodnej sféry inej fyzickej osoby. Takouto donucovacou mocou disponujú len
príslušné zákonom určené orgány verejnej moci, ktoré konajú v medziach Ústavy Slovenskej republiky,
zákonov a iných právnych predpisov. Argument navrhovateľky vykazuje znaky špekulatívnosti, a v

prípade, že by bol preukázaný ako pravdivý, súd by musel návrh navrhovateľky rovnako zamietnuť,
keďže takáto úvaha navrhovateľky by opätovne preukazovala narušené vzťahy medzi manželmi, keď
je nemysliteľné, aby v rámci štandardných harmonických vzťahov medzi manželmi prichádzalo do
úvahy vynucovanie určitého konania návrhom na rozvod jedného manžela voči druhému manželovi
prostredníctvom súdu ako orgánu verejnej moci. Navrhovateľka by sa tým dopustila zneužitia práva,

pričom súdu takáto úloha ani neprislúcha. Navyše súd nie je povinný skúmať skutočné dôvody, ktoré
viedli navrhovateľku k podaniu návrhu, nakoľko sa predpokladá, že pri podaní návrhu na rozvod za
účelom dosiahnutia cieľa určeného v návrhu, skutočnosti a dôvody uvedené v návrhu sú pravdivé a že
si je vedomá všetkých následkov, ktoré návrh a jeho obsah spôsobuje.

8. Z výpovedí svedkov vyplynulo, že títo si nevšimli, že by medzi manželmi dochádzalo k väčším
hádkam alebo konfliktom. Súd je však toho názoru že vystupovanie manželov voči tretím osobám
nemožno stotožňovať so skutočným obsahom súkromnej sféry manželov. Vzájomné osobné vzťahy
medzimanželmi,ktorébolisúčasťoukaždodennéhoživotakaždéhozmanželov,trebaposudzovaťpodľa
ich skutočného obsahu a nielen v závislosti od príležitostného vonkajšieho hodnotenia tretích osôb.

9. Súd ďalej skúmal vzťah medzi žalobcom 2 a jeho otcom F. K. a vplyv tohto vzťahu na
súkromie maloletého. Ochrana práva na súkromie zahŕňa širokú ochranu intímnej sféry, vnútornéhomyšlienkového, či citového života človeka, jeho život v rodine, vo vzťahu k inej osobe, s ktorou je v
úzkom citovom, priateľskom alebo obdobnom vzťahu.

10. V konaní bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že smrťou otca maloletého došlo k zásahu
do jeho osobnostných práv, a to do jeho súkromného života. Vzťahy medzi otcom a maloletým boli na
dobrej úrovni a medzi obidvomi boli vytvorené štandardné citové väzby zodpovedajúce vzťahu syna
a otca. Strata otca ako osoby blízkej, prihliadajúc aj na vek maloletého v čase dopravnej nehody,
predstavuje mimoriadne nepriaznivý zásah do osobnej sféry maloletého, predovšetkým do jeho citového

a psychického života. Tento zásah pôsobí negatívne nielen smerom do prítomnosti, ale aj smerom do
budúcnosti maloletého, ktorá skutočnosť ho môže v rôznych smeroch ovplyvniť. Smrť otca v dôsledku
dopravnej nehody nemožno určite považovať za štandardnú životnú situáciu.

11. Čo sa týka určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy, súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 3 OZ,
podľa ktorého výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy

a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Nakoľko zákon presným spôsobom nešpecifikuje,
ako sa má táto náhrada vypočítať, súd prihliadal na samotnú udalosť, ktorou je smrť otca, ako aj na jej
následky. Ako už bolo uvedené, smrť otca predstavovala značný zásah do citových väzieb maloletého
vo vzťahu k otcovi. Súd okrem toho prihliadal aj na samotnú osobu otca, jeho postavenie a vzťah k
rodine. Otec maloletého viedol z hľadiska stability zamestnania neusporiadaný život, nemal stálu prácu,

prácu často menil. Vo vzťahu k rodine a svojmu synovi bol do určitej miery nezodpovedný. Okrem toho,
ako už bolo preukázané, otec maloletého požíval návykové látky, pričom prevažnú mieru zodpovednosti
za starostlivosť o rodinu prenechával na svoju manželku. Všetky tieto aspekty konania a správania sa
zomretého mali tiež vplyv na maloletého a treba ich považovať za súčasť vzťahu medzi otcom a synom,
nakoľko osobnosť otca a jeho správanie má podstatný vplyv na vývoj osobnosti dieťaťa.

12. Podstatou a účelom nemajetkovej ujmy v peniazoch je poskytnúť fyzickej osobe, ktorej osobnostné
právo bolo porušené, priznanie peňažnej satisfakcie. Keďže skutočnú ujmu nie je možné presne zistiť,
možno ju len predpokladať, výška nemajetkovej ujmy sa nedá presne vyčísliť a teda ani preukázať. Súd
zohľadnil skutočnosť, že v dôsledku jeho úmrtia prišlo k nepredvídateľnému a definitívnemu prerušeniu

rodinných a citových väzieb medzi zomretým a jeho synom. Na základe uvedených skutočností súd
považoval za primeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do súkromia žalobcu v 2. rade tak,
ako to určil ,teda v sume 10.000,- Eur, pričom vo zvyšku návrh zamietol.

13. Vzhľadom na povahu a priebeh prejednávanej veci a účastníkov konania o náhrade trov konania súd

rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

14. Proti tomu rozsudku podali odvolanie všetky sporové strany, žalobkyňa 1 podala odvolanie v časti
zamietnutia žaloby, žalobca 2 v časti zamietnutia žaloby nad sumu 10.000,- Eur, žalovaný 1 v časti
vyhovenia žalobe u žalobcu 2 a žalovaný 2 v časti vyhovenia žalobe proti nemu uložením povinnosti

plniť so žalovaným 1 spoločne a nerozdielne.

15. Žalovaný v 1. rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal odvolanie z dôvodov, že
priznanie peňažnej nemajetkovej ujmy nie je zákonným pravidelným nárokom, ale mimoriadnym
opatrením, pokiaľ bežné zákonom určené formy odškodnenia sa javia ako nedostatočné. Zákon potom

pre priznanie tohto nároku určuje taxatívne stanovené povinnosti, ku ktorým rozhodujúci súd pri
priznaní uplatnených nárokov musí prihliadnuť. Žalobný návrh bol podaný v zmysle § 15 Občianskeho
zákonníka, keď poškodený zomrel. Uplatnené nároky nie sú obsahom, rozsahom ani funkciou zhodné
s osobnostnými právami zosnulého. Pre priznanie nárokov uplatnených v žalobe bol súd prvej inštancie
povinný od žalobcov zabezpečiť dôkazy k akej povahy zásahu do osobnostných práv žalobcu na druhom

mieste došlo, do ktorého z konkrétnych osobnostných práv bol zásah vykonaný, aký bol rozsah dopadu
a následky zásahu do nemateriálnej sféry žalobcu na druhom mieste a tiež, ktorý z týchto zásahov
spôsobil žalovaný v 1. rade. Tohto právneho názoru bol i odvolací krajský súd, keď prvostupňovému
súdu prvýkrát rozhodnutie vrátil a uložil mu okrem naštudovania rozvodového spisu vykonať dôkazy
v horeuvedenom rozsahu a následne opätovne rozhodnúť. Pokiaľ ide o výšku uplatnenia a priznania

peňažnej nemajetkovej ujmy, zákon dáva súdu právo o tejto rozhodnúť podľa svojej úvahy. Táto úvaha
však nemôže byť svojvoľná súdu a teda arbitrárna a má vychádzať na zdôvodnenia opretého práve
o vyššie uvedené dôkazy, ktoré sú podkladom pre existujúcu dôvodnosť žalobného nároku. Súd prvej
inštancie o uplatnenom nároku žalobcom 1 sa týmito úvahami riadil. Vo vzťahu k žalobcovi 2 uviedollen právny názor, že skúmal jeho vzťah so zosnulým a jeho vplyv na jeho súkromie. Konštatoval, že
smrťou otca došlo k zásahu do jeho osobnostných práv. Neuviedol, že na základe akých vykonaných
dôkazov dospel k prijatému záveru. Vzťah žalobcu 2 a zosnulého otca označil za vzťah na dobrej úrovni

a dopravnú nehodu za mimoriadne nepriaznivý zásah do osobnostnej sféry maloletého žalobcu 2 a to i
do budúcna. Tento názor by mohol byť uplatnený, pokiaľ by to neodporovalo preukázaným a vykonaným
dôkazom v konaní vyplývajúcich najmä už z uvádzaného návrhu na rozvod manželstva, kde matka o
vzťahu otca a dieťaťa uviedla, že nebohý sa k rodine správa nezodpovedne, nestará sa o zabezpečenie
rodiny, stará sa výhradne sám o seba a svoje záujmy, matka maloletého žije so zosnulým v strachu a

bojí sa o seba a má strach o maloletého. Tvrdila, že nezáleží mu na tom, že chlapec trpí, je mu jedno,
či niečo nepotrebuje, vôbec sa o nich nestará a nezaujíma. Pre neho sú so synom nič. Horeuvedené
skutočnosti sú výslovne pravdivé slová uvádzané matkou ako zákonnou zástupkyňou v rozvodovom
návrhu,tedaosobynajbližšiežijúcejsožalobcom2.Súdprvejinštanciezprávnehorelevantnéhodôkazu
vyvodil mimoriadne nepriaznivý zásah do osobnostnej sféry žalobcu 2. Neprihliadol, že zosnulý požíval
návykové látky, ktoré ovplyvňovali jeho chovanie nielen k matke, ale i k maloletému žalobcovi. Nie je

preto možné sa stotožniť s takýmto prijatým právnym názorom súdu prvej inštancie, nakoľko je sám o
sebe vágny, nevychádzajúci z vykonaných dôkazov. Súd prvej inštancie neprihliadol na skutočnosť, že k
prerušeniu vzťahu otca a syna malo dôjsť tak či onak rozvodom manželstva, keď návrh bol zobratý späť
až po smrti otca účelovo za cieľom zachovania si žalobkyne vdovského dôchodku. Súd prvej inštancie
vo vzťahu k žalobkyni 1 správne ustálil, že jej snaha naplňuje znaky ziskuchtivosti. Špekulatívnosť voči

žalovanému 1 je preukázaná aj skutočnosťou, keď po úspešnom súdnom prvom rozsudku okresného
súdu v tomto spore podali voči žalovanému 1 a 2 žalobu na Okresnom súde v Senici rodičia zosnulého
načiastku16.000,-Eur,keďtotoodporujezákonu.Konaniesaviedlopodsp.zn.4C/30/2014.Nazáklade
týchto skutočností má za to, že dôvody pre priznanie peňažnej nemajetkovej ujmy žalobcovi 2 nie sú
opodstatnené a v tomto prípade súdom nepreukázané a zákonom dané. Protistrana neuniesla dôkazné

bremenožalobnéhonávrhuapretonavrhol,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudokzmeniltak,žežalobný
návrh i vo vzťahu k žalobcovi 2 v celom rozsahu bude zamietnutý.

16. Odvolanie voči rozsudku podal aj žalovaný 2 Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. a to proti I. výroku,
ktorýmsúdzaviazalžalovaného2plniťžalobcoviv2.radevovýške10.000,-Eur.Rozhodnutiesúduprvej

inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nedostatočným vyporiadaním sa so všetkou podstatnou
argumentáciou žalovaného v 1. rade ja napádané rozhodnutie zaťažené vadou nepreskúmateľnosti, čím
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zodpovednosť za vznik predmetnej dopravnej nehody
bola ustálená na žalovanom v 1. rade s poukazom na § 15 zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom

poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len zákon o PZP),
a skutočnosť, že k vzniku dopravnej nehody došlo osobným motorovým vozidlom u žalovaného 2, sa
žalobcovia dožadovali zaviazať aj žalovaného v 2. rade spolu so žalovaným 1 spoločne a nerozdielne.
Žalovaný v 2. rade od počiatku súdneho konania rozporoval svoju pasívnu legitimáciu pre toto súdne
konanie, pričom svoju námietku patrične podporuje relevantnou právnou argumentáciou a príslušnou

judikatúrou. Súd prvej inštancie už svojím v poradní druhým rozsudkom dospel k záveru, že pasívna
legitimácia žalovaného je pre toto konanie daná, keď podľa jeho právneho názoru náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch patrí do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla. Podľa presvedčenia súdu za použitie eurokonformného výkladu práva
Európskej únie a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia za neoprávnený

zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel sa v rámci náhrady
škody v zmysle § 4 zákona o PZP odškodňuje peňažnou formou aj nemajetková ujma pozostalých
obetí pracovnej nehody ako zadosťučinenie podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Bez
bližšieho vysvetlenia poukázal na uznesenia súdu Krajského súdu v Trnave a rozhodnutie Krajského
súdu v Prešove s uvedením spisových značiek. Pokiaľ mal súd založiť svoj právny záver na

eurokonformnom výklade práva Európskej únie a na prihliadnutí k účelu povinného zmluvného poistenia
za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel, nie je
možné bez ďalšieho pri spornosti riešenie otázky považovať len strohé odvolanie sa na tieto inštitúty za
dostatočné zdôvodnenie rozhodnutia súdu. Napádaný rozsudok nie je preto v tejto časti zrozumiteľný
a preskúmateľný. Súd nekonkretizuje čo pojem eurokonformný výklad má pre neho obsahovať, ako ho

mal aplikovať a na ktoré konkrétne právne predpisy Európskej únie. Smernice Rady ako sekundárny
prameň európskeho práva sú adresované výlučne členským štátom, nezaväzujú a nezakladajú práva a
povinnostipriamofyzickýmaprávnickýmosobámavyžadujúsitranspozíciudovnútroštátnehoprávneho
poriadku formou právneho aktu členského štátu. Opätovne zdôraznil, že s uvedenými skutočnosťamisa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nezaoberal, neprihliadol k nim a nezdôvodnil prečo sa
na prejednávaný prípad nemajú podľa jeho názoru vzťahovať obmedzenia všeobecnými zásadami
práva. Nepriamy účinok smernice spočíva v povinnosti členského štátu vykladať znenie vnútroštátneho

predpisu vo svetle znenia a cieľa smernice. Zásada tzv. eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva
má však svoje hranice. Súdny dvor Európskej únie svojou rozhodovacou činnosťou postupne stanovil,
že zásada eurokonformného výkladu je obmedzená všetkými zásadami práva, najmä právnou istotou a
zákazom retroaktivity a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva.
Súd sa ďalej opomenul vysporiadať s podstatnou argumentáciou žalovaného 2 a to aj napriek

skutočnosti, že krajský súd vo svojom uznesení zo dňa 03.03.2015, ktorým vec vrátil na ďalšie konanie
jednoznačne stanovil súdu prvej inštancie úlohu vyporiadať sa so všetkými relevantnými argumentmi
účastníkov konania. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 168/2009 zo dňa
20.04.2011, ako aj na rozsudok sp. zn. 3 Cdo 301/2012 zo dňa 31.03.2016. Z uvedeného uznesenia
vyplýva záver o nedostatku pasívnej legitimácie poisťovne s poukazom na výklad ust. § 4 ods. 2 písm.
a) zákona č. 381/2001 Z.z., v zmysle ktorého plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje na nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie sa však
napriek vyššie uvedeným právnym záverom Najvyššieho súdu ako aj ostatnej judikatúry, na ktorú
žalovaný 2 v konaní poukázal rozhodol bez bližšieho vysvetlenia prikloniť a stotožniť sa s dvomi
rozhodnutiami krajských súdov. Takýto postup vyznieva pre žalovaného v 2. rade nepresvedčivo,

nestranne, ale naopak zaujato a arbitrárne. Preto nakoľko odškodnenie nemajetkovej ujmy za zásah do
osobnostných práv je v Slovenskom právnom poriadku upravené mimo rámec úpravy zodpovednosti
za škodu poistenie PZP a zákon o PZP sa na uvedené odškodnenie nevzťahuje, pričom k takémuto
záveru v zmysle rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-22/2012 zo dňa 24.10.2013 neodporuje
ani obsah tzv. motorových smerníc. Žalovaný v 2. rade nemá povinnosť hradiť za žalovaného 1, pokiaľ

bude zaviazaný na náhradu takejto škody a z uvedeného dôvodu nie je následne pasívne legitimovaný
pre uvedené súdne konanie. Navrhol preto, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Senica zo dňa
22.06.2016 sp. zn. 4C/154/2011-386 zmenil tak, že žalobný návrh žalobcu voči žalovanému v 2. rade v
celom rozsahu zamietne a žalovanému 2 prizná náhradu trov konania, prípadne napadnuté rozhodnutie
zruší a vec vráti späť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

17. Odvolanie podali aj žalobcovia 1 a 2 prostredníctvom svojho právneho zastúpenia a to v časti
zamietnutia nároku žalobkyne 1 ako i v časti len z časti priznaného nároku žalobcu 2 ako i s
výrokom o náhrade trov konania v celom rozsahu s tým, že rozsudok súdu prvej inštancie považujú
za nedôvodný, vydaný jednoznačne v rozpore so zisteným skutkovým stavom a zároveň na základe

vykonaného dokazovania majú za to, že súd nesprávne vyhodnotil dôkazy. Poukázali na to, že
uznesením odvolacieho súdu sp. zn. 24Co/280/2014 zo dňa 03.03.2015 krajský súd vyslovil súhlas
s podstatnými argumentami súdu prvého stupňa, ktorý vo veci rozhodoval a návrhu v celom rozsahu
vyhovel, jasne a zrozumiteľne odôvodňujúc dôvodnosť priznaného nároku. V odôvodnení rozsudku súdu
prvej inštancie absentuje základné právne posúdenie prejednávanej veci, v zmysle ktorého ak medzi

fyzickými osobami existujú vzájomné sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich
súkromného a rodinného života dochádza porušením práva na život jednej z nich k neoprávnenému
zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb, čo bolo v konaní nepochybne preukázané. Právo
na súkromie totiž zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami,
najmä v citovej oblasti, aby tak fyzická osoba mohla rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Protiprávne

narušenie týchto vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život fyzickej
osoby. Nemožno sa preto stotožniť so záverom súdu prvej inštancie v tom, že súd návrh voči žalobkyni
1 zamietol z dôvodu, že neutrpela ujmu na súkromnom živote v dôsledku dopravnej nehody a následnej
smrti manžela z dôvodu, že súd mal preukázané, že nemali harmonické manželstvo ani vytvorené
vzájomné pozitívne citové vzťahy. Súd tento svoj záver odôvodnil vykonaným dokazovania, z ktorého

mal za preukázané, že vzťahmi medzi manželmi boli narušené požívaním alkoholu nebohého manžela
a iných návykových látok. Takýto záver je neprípustný. Prítomnosť návykových látok nebohého manžela
bola konštatovaná len v čase jeho smrti, teda pri dopravnej nehode bez akejkoľvek ďalšej súvislosti s
jehopredchádzajúcimživotomajehoprípadnýmvplyvomnatentoživotaužvôbecnemožnokonštatovať
prítomnosť požívania alkoholu, ktoré taktiež malo viesť k narušeniu vzťahov medzi manželmi, keďže

takáto skutočnosť absolútne nebola v konaní preukázaná a nevyplynula z dokazovania. Výpovede
svedkov, rodičov nebohého manžela, jej rodičov, sestry, ktorí boli podrobne vypočutí k spôsobu ich
života ako manželov, ale i ako rodiny, ich súd nevyhodnotil tým spôsobom ako v skutočnosti bolo,
že ich vystupovanie ako manželov a rodiny voči týmto najbližším osobám bolo iné ako mal súd zapreukázané s tým, že vystupovanie manželov voči tretím osobám nemožno stotožňovať so skutočným
obsahom súkromnej sféry manželov, pričom však nie je z rozsudku zrejmé, čo mal súd na mysli. Súd sa
nevysporiadal ani s dôkazom - lekárskou správou o jej psychickom stave, z ktorej je zrejmé, že smrť jej

manžela na ňu mala a má negatívny psychický dopad i s poukazom na dĺžku prebiehajúceho súdneho
konania. Preto je v tejto súvislosti záver súdu o tom, že neutrpela ujmu na svojom súkromnom živote v
dôsledku dopravnej nehody a následnej smrti manžela, je absolútne neprijateľný. Ďalším neprijateľným
záverom a ničím zo strany súdu nepodloženým je záver o tom, že jej argumenty, ktorým súdu pravdivo
popísala dôvody, ktoré ju viedli k podaniu návrhu na rozvod manželstva, vykazujú znaky špekulatívnosti.

V časti zamietnutia návrhu voči mal. Z. - žalobcovi 2, súd opakovane nesprávne vyhodnotil dôkazy, na
základe ktorých následne rozhodol tak, že uplatnený nárok mu priznali iba sčasti vo výške 10.000,- Eur.
Takéto odôvodnenie súdu o nepriznaní, resp. priznaní len časti nároku majetkovej ujmy nemá žiadnu
oporu v zákone posudzujúc a hodnotiac osobu nebohého, ktorého vlastnosti a správanie pripisuje ujem
spôsobenej maloletému, ktorému tak nárok priznal len sčasti. Z vykonaného dokazovania vyhodnotením
predložených dôkazov - fotodokumentácie vyplýva veľmi hlboký a vrúcny vzťah maloletého k otcovi

a vzťah otca k maloletému synovi. Maloletý s odstupom 6 rokov od dopravnej nehody a smrti svojho
otca, má v izbe zriadenú poličku s osobnými predmetmi otca ako i s premetmi, ktoré mu tento
daroval a každodenne opakovane mu tieto predmety otca pripomínajú, na otca sa dennodenne pýta,
ako i na okolnosti jeho úmrtia. Nenapraviteľná ujma, ktorá bola mal. Martinovi spôsobená a z ktorej
náhrady sa domáhal, bola zo strany súdu znížená z dôvodu hypotetických a ničím nepodložených

úvah o nezriadenom spôsobe života svojho otca, čo je opakovane potrebné považovať za neprípustné.
Rozsudok vydaný na základe vykonaného dokazovania je v rozpore so skutkovým stavom, má za
následokneúspešnosťžalobyanepriznanienáhradytrovkonania,čojepotrebnépovažovaťzadôsledok
nesprávneho vyhodnotenia dôkazov v predmetnej veci. Navrhli preto, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvejinštanciezmeniltak,žežalobežalobcovvcelomrozsahuvyhovieažalovanýchzaviaženanáhradu

trov konania v zmysle priloženého vyúčtovania.

18. K odvolaniu žalobcov a žalovaného v 1. rade podal písomné vyjadrenie žalovaný 2. K odvolaniu
žalovaného 1 uviedol, že súhlasí s jeho obsahom a odôvodnením odvolania a v plnej miere sa s
ním stotožňuje. Na rozdiel od žalobcov, žalovaný 2 nepovažoval za hodnoverné vysvetlenie žalobkyne

1 prezentované v rámci tohto súdneho konania o skutočných dôvodoch podania návrhu na rozvod
manželstvažalobkyne1apoškodeného.Právenaopakvkontexteostatnýchdôkazovvykonanýchpočas
dokazovania vyznieva uvedené vysvetlenie neúprimne a účelovo. Podstatou ich úvahy je myšlienka, že
spísanie a podanie návrhu na rozvod manželstva žalobkyne 1 a poškodeného, nie je možné považovať
za čin zbrklosti, neuváženosti a impulzívnosti, či skratového konania ako sa to snaží vysvetliť žalobkyňa

1. Samotný návrh žalobkyne je štylizovaný, rozvitý, dostatočne jasný, zrozumiteľný a bez známok
náhleho a neuváženého konania. Je potrebné vziať do úvahy, že ak žalobkyňa 1 mala v návrhu na
rozvod manželstva uvádzať podľa jej vlastných vyjadrení v tomto konaní nepravdivé skutočnosti o
vzájomnom vzťahu žalovaných a poškodeného, za účelom dosiahnutia svojho zámeru, nie je možné
mať istotu, že žalobkyňa 1 rovnako aj v tomto konaní neuvádza len účelové tvrdenia, nezodpovedajúce

skutočnému stavu. O vzťahu a dopade úmrtia poškodeného na osobnosť žalobcu 2, je možné sa
opätovne dozvedať prevažne len z vyjadrení žalobkyne 1, pričom tieto aj bez prihliadnutia na obsah
návrhunarozvodmanželstvavyznievajúprinajmenšommiernenadnesene.Žalobkyňa1,ktorábysvojím
presvedčením o rozvrate manželstva s poškodeným, v konečnom dôsledku nepochybne zasiahla do
vzťahu poškodeného so žalobcom v 2. rade s jeho otcom a to nie v malej miere. Žalobkyňa má tiež

tendenciu vykresľovať viaceré životné situácie s poškodeným priam až v protipólnom postavení oproti
obsahu návrhu na rozvod manželstva, napr. ide o štúdium poškodeného, keď v návrhu na rozvod
manželstva zanechanie tohto štúdia vyčíta poškodenému, na strane druhej v aktuálnom konaní o
náhradu nemajetkovej ujmy oceňuje, že tak urobil z dôvodu, aby mohol byť po pôrode viac so žalobcami.
Ani blízky príbuzní nemusia mať ucelený obraz o skutočnom stave manželstva. Jednak pri výsluchoch sa

svedkovia zväčša vyjadrovali, že o žiadnych problémoch nevedia, čo však nevylučuje ich prítomnosť, a
jednak nepotvrdili natoľko harmonický rodinný vzťah medzi žalobcami a poškodený, ako počas konania
žalobcovia prezentovali. Na základe týchto záverov považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho
zamietajúcej časti za správne a dostatočne odôvodnené.

19. K spoločnému odvolaniu žalobcov 1 a 2 podal písomné vyjadrenie žalovaný 1 prostredníctvom
svojho právneho zástupcu. Odvolanie žalobkyne 1 považuje za nedôvodné, pretože nespĺňa zákonom
stanovené podmienky v zmysle § 365 ods. 1 CSP, teda nie sú naplnené dôvody prečo žalobcovia, najmä
1, ale i 2 sa domáhajú devolutívneho účinku voči rozhodnutiu Okresného súdu v Senici. V odvolaníz možných taxatívnych uvedených dôvodov pre odvolanie žalobcov uviedli len 1 dôvod a to, že súd
nesprávne hodnotil dôkazy, na základe čoho dospel k nesprávnym zisteniam. Súd prvej inštancie si však
zabezpečil rozvodový spis, naštudoval ho, vyzval žalobkyňu 1 za seba i žalobcu 2, aby predložili súdu

ďalšie dôkazy, ktoré podľa odvolacieho krajského súdu mal vykonať. Žalobcovia na základe takéhoto
vyzvania ako i následného vyzvania Okresného súdu v Senici, nepredložili žiaden právne relevantný
doklad a dôkaz, v zmysle záväzného rozhodnutia krajského súdu, teda ani jeden dôkaz, ktorý by
jednoznačne preukazoval dôvodnosť podanej žaloby. Ani jeden z týchto dôkazov vo vzťahu k žalobkyni
1 nebol k vykonaniu predložený. Vo vzťahu k žalobkyni 1, jej konanie je charakteristické ziskuchtivosťou

a jednoznačne napĺňa čl. 5 CSP. Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) a e), nie sú naplnené.
V danom prípade za daných okolností malo manželstvo žalobkyne 1 a jej nebohého manžela zaniknúť
nie z dôvodu dopravnej nehody, ale z jej rozhodnutia. Ďalším dôkazom toho, že jej konanie je účelové
charakteristické ziskuchtivosťou je to, že návrh na rozvod manželstva zo súdu zobrala späť až po smrti
manžela. Rozsudok v zamietnutej časti vo vzťahu k žalobkyni 1 považuje za vecne správny a navrhuje
ho potvrdiť. Vo vzťahu k odvolaniu voči rozsudku smerujúcemu voči žalobcovi 2, kde okresný súd žalobe

vyhovel v čiastke 10.000,- Eur a je podaný návrh na zmenu rozsudku na čiastku 16.000,- Eur, i keď
táto skutočnosť z petitu odvolania žalobcov nevyplýva a je nahradená slovom „žalobe v celom rozsahu
vyhovieť". Sám sa voči tomuto výroku rozsudku súdu prvej inštancie odvolal a je názoru, že navýšenie
už prijatého rozhodnutia súdom prvej inštancie o výške odškodnenia zo sumy 10.000,- Eur na čiastku
16.000,- Eur odporuje základnému princípu a čl. 16 ods. 3 CSP. Keďže sám podal odvolanie proti

rozsudku nie je preto možné domáhať sa navýšenie na výšku 16.000,- Eur vo vzťahu k žalobcovi 2,
nakoľko by takéto konanie a rozhodnutie bolo protizákonné a proti základnému princípu CSP a teda
princípu reformatio in peius. Na základe týchto skutočností navrhol z tohto dôvodu odvolanie žalobcu
2 odmietnuť alebo zamietnuť.

20. Obdobne sa vyjadril aj k odvolaniu žalovaného 2. Odvolanie žalovaného 2 je podmienené
skutočnosťou, nejasnej vnútroštátnej úpravy a existujúcich rôznorodých stanovísk národných justičných
a štátnych orgánov, ako i medzinárodných a európskych orgánov, či do zákonnej poistky
prevádzkovateľa motorového vozidla spadá i povinnosť odškodnenia nemajetkovej ujmy pozostalých
zosnulého, ktorého smrť bola zapríčinená dopravnou nehodou, teda nemajetková ujma vzniknutá

zásahom do súkromia pozostalých. Poukázal na závery Súdneho dvora EÚ, ktorý rozhodol, že bez
ohľadu na vnútroštátny predpis a jeho systematické zaradenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
dopravnou nehodou do vnútroštátnej úpravy je úhradu škody - nemajetkovej ujmy povinný zabezpečiť
v súlade s čl. 3 Smernice č. 2009/10/EHS poisťovateľ. Z tohto právneho výkladu Súdneho dvora
jednoznačne vyplýva, že ak by bol skutočne k úhrade nemajetkovej ujmy zaviazaný len prevádzkovateľ

motorového vozidla, teda on - žalovaný 1, ktorý spĺňa riadne poistenie v súlade so zákonom,
vznikne mu právo domáhať sa uhradeného plnenia od poisťovne. V skoro totožnom prípade bolo
už rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 21Co/60/2015 zo dňa 31.03.2016,
teda na vnútroštátnej úrovni. Okresný súd síce vyhovel voči obidvom žalovaným, avšak na základe
horeuvedených skutočností by takýto žalobný návrh mohol rozhodnúť len vo vzťahu k žalovanému 2 a to

z titulu ním uzavretej zákonnej poistky. Nakoľko rozhodoval o žalobe, kde žalobcovia 1 a 2 sa domáhali
žalovaného nároku, rukou spoločnou a nerozdielnou od žalovaného 1 ako prevádzkovateľa motorového
vozidla a žalovaného 2 ako od zákonnej poisťovne. Je názoru, že okresný súd s prihliadnutím na
vyššie uvedené okolnosti správne posúdil pasívnu legitimáciu v rozsudku žalovaného 2 a neexistencia
namietanej pasívnej legitimácie žalovaného 2 je preto nedôvodná.

21. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolania
boli podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávnenou osobou - stranou, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že

odvolania majú zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolatelia
v odvolaní použili zákonom prípustný odvolací dôvod (§ 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového
poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového
poriadku) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového

poriadku), viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo
doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď deň vyhlásenia rozsudku bol
zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu (§ 219 ods. 3v spojení s § 378 ods. 1 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniam nie je možné
priznať úspech, keďže napadnuté rozhodnutie vo výroku vo veci samej je vecne správne, v dôsledku
čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku) a zmenu

v časti rozhodnutia o náhrade trov konania (§ 388 Civilného sporového poriadku).

22. Predmetom odvolacieho konania je posúdiť, či žalobcom 1 a 2 a to každému samostatne vznikol
právny nárok na náhradu ich nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do ich osobnostných práv od
žalovaného 1, či žalovaný v 2. rade je pasívne legitimovaný v tomto konaní, ako aj či súd prvej inštancie

vzhľadom na výsledok sporu rozhodol o trovách konania sporových strán vec nesprávne.

23. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného
dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní
dostatočným spôsobom preukázané, že návrh žalobcu 2 je v jeho vyhovujúcej časti dôvodný.

24. Podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

25. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na
podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia v časti vo veci samej, ktorým sa ukladá žalovaným 1 a
2 povinnosť zaplatiť mal. žalobcovi 2 sumu 10.000,- Eur a to z dôvodu, že žalobcovi, ako maloletému
synovi neb. F. K. vznikol právny nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, považujúc plnenie
priznané súdom prvej inštancie za primerané závažnosti vzniknutej ujmy ako aj okolnostiam, za ktorých

k porušeniu práva došlo a zohľadňujúc aj atribút proporcionality.

26. Podľa článku 19 ods. 2 Ústavy SR, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života.

27. Podľa § 11 O.z. fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

28. Podľa § 13 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 O.z. fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov

aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť
spoločnosti má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady
podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo.

29.Podľa§415O.z.každýjepovinnýpočínaťsitak,abynedochádzalokuškodámnazdraví,namajetku,
na prírode a životnom prostredí.

30. Podľa § 420 ods. 1 a 3 O.z. každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

31. Podľa § 427 ods. 1 a 2 O.z. fyzické a právnické osoby, vykonávajúce dopravu, zodpovedajú za
škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. Rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového
vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla.

32. Podľa § 4 ods. 1 ZoPZP poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve.

33. Podľa § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za

neho uhradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu
a) škody na zdraví a nákladov pri usmrtení,
b) škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci,c) účelne vynaložené náklady spojené s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmena
a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v paragrafe 11 ods. 6 písm. a) alebo písm. b)
alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie alebo neoprávnene krátil poskytnuté

poistné plnenie,
d) ušlého zisku.

34. Podľa § 15 ods. 1 ZoPZP náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je
oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok

preukázať.

35. Pokiaľ ide o námietku žalovaného v 1. rade, že žalobcovia v 1. a 2. rade a to každý jednotlivo
nepreukázali, že poskytnutie primeraného zadosťučinenia (za ktoré žalovaný považuje ospravedlnenie)
nie je postačujúce na zmiernenie následkov zásahu do ich osobnostných práv zavineným konaním
žalovaného v 1. rade pri dopravnej nehode dňa 02.07.2010, v dôsledku ktorej došlo k usmrteniu otca

žalobcovi v 2. rade a manžela žalobkyne 1, odvolací súd dodáva:

36. Na vznik občianskoprávnej „sankcie" za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do
osobnosti fyzickej osoby musia byť splnené zákonné predpoklady. Týmito predpokladmi sú:
a) existencia zásahu, ktorý vyvolal alebo bol spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo

ohrození osobnostných práv chránených ust. § 11 O.z.
b) neoprávnený (protiprávny) charakter tohto zásahu a
c) existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a vzniknutou ujmou.

37. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že tak ako to uzavrel aj súd prvej inštancie z vykonaného

dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že v prejednávanej veci všetky tieto zákonné predpoklady
na vznik občianskoprávnej „sankcie" za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do
osobnosti žalobcov v 1. a 2. rade splnené boli.

38. Dotknutá osoba sa môže v prípade vzniku nemajetkovej ujmy zásahom do práva na ochranu

osobnosti domáhať, aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie. Osoba, ktorá je pôvodcom
tohto zásahu, je povinná poskytnúť takéto zadosťučinenie. Podmienky vzniku jej zodpovednosti za
nemajetkovú ujmu sú nasledujúce:
a) neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti,
b) nemajetková ujma na osobnosti,

c) príčinná súvislosť medzi a) a b),
pričom pod nemajetkovou ujmou sa rozumie taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry človeka a
do jej postavenia v spoločnosti. V tejto súvislosti je opätovne potrebné dodať, že v prejednávanej veci
z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že tieto podmienky vzniku zodpovednosti
žalovaného v 1. rade voči žalobcovi 2 boli preukázané. Zodpovednému subjektu, t.j. žalovanému 1

potom vyplynula povinnosť poskytnúť primerané morálne zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 O.z. in fine),
alebo náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 O.z.), pričom forma satisfakcie musí
zodpovedať okrem iného obsahu neoprávneného zásahu (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky zo 14. novembra 2007 vyhlásený v konaní vedenom pod spis. zn. 30Cdo 332/2007). Podľa
ustálenej súdnej praxe (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 15. júla 2005, sp.

zn. 30Cdo 1951/2004) v situácii, keď nedošlo k neoprávnenému zásahu do súkromia fyzickej osoby
chráneného § 11 O.z., ktorého súčasťou je i rodinný život, keďže z objektívneho hľadiska strata jedného
z členov tohto spoločenstva je celkom nenapraviteľnou ujmou, ktorá stíha jeho zostávajúcich členov,
je potom náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 O.z. primeraným prostriedkom
obrany proti neoprávnenému zásahu. Zadosťučinenie formou ospravedlnenia teda v prípade takéhoto

zásahu do osobnostných práv vzhľadom na jeho dobrý, prirodzený silný citový vzťah kedy neoprávnený
zásah zo strany žalovaného 1 u nich vyvolal pocit straty, smútku, zúfalstva, šoku ako aj stratu možnosti
viesť s nebohým otcom a synom súkromný život a viedol k strate radostí s ním prežívaných by bolo
nedostačujúce a neprimerané a tak aj námietku žalovaného 1 vyjadrenú v jeho odvolaní bolo potrebné
považovať za nedôvodnú. V tomto smere odvolací súd nemohol akceptovať ani odvolanie sa na jeho

ospravedlnenie,uznanievinyaľútosťnadtým,žespôsobenékrivdyžalobcomnemôženapraviťanebolo
možné prihliadnuť ani na jeho aktuálnu neschopnosť plniť.39. Súd mal z pripojeného trestného spisu Okresného súdu Senica sp. zn. 2T/9/2011 preukázané,
podľa rozsudku Okresného súdu Senica č.k. 2T/9/2011 zo dňa 17.02.2011 bol K. F., nar. XX.XX.XXXX
uznaný za vinného, že spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej zahynul F. K., nar. XX.XX.XXXX, teda

inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a taký čin spáchal závažnejším spôsobom konania - porušením
dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona, čím spáchal prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods.
2 písm. a) Trestného zákona za čo bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 3 rokov. Výkon
trestu mu bol podmienečne odložený a bola mu určená skúšobná doba s probačným dohľadom v
trvaní 5 rokov. Zároveň mu bola uložená povinnosť v skúšobnej dobe probačného dohľadu zúčastniť

sa psychologického poradenstva. Súčasne mu bol uložený trest zákazu činnosť riadiť motorové vozidlá
akéhokoľvekdruhunadobu5rokov.Rozsudoknadobudolprávoplatnosťdňa17.02.2011.Zoznaleckého
posudku č. 23/2010 zo dňa 14.09.2010 súd zistil, že F. K. mal v čase dopravnej nehody v tele
psychotropné a omamné látky (návykové drogy), a to konkrétne metamfetamín a kanabinoidy, čo ale vo
vzťahu k dopravnej nehode je irelevantné a spoluzavinenie zo strany poškodeného nebolo zistené.

40. Podľa obsahu trestného spisu sp. zn. 2T/9/2011 žalovaný 1 dňa 02.07.2010 o 22.55 hod. viedol
motorové vozidlo zn. Mercedes Benz Vito 108 CDI s ev. č. SE-999AZ po ceste I. triedy č. 51 v úseku
Lopašov - Senica, pričom v km 83,1 pri stredisku Správy a údržby ciest, oblasť Senica, sklad Rovensko
sa plne nevenoval vedeniu vozidla, nesledoval situáciu v cestnej premávke, bezdôvodne prešiel s
vozidlomdoprotismeru,kdenarazilľavouprednoučasťouvozidladoprednejčastivozidlazn.OpelAstra,

ev.č.BVH88-02,MPZCZ,ktoréhovodičF.K.,nar.XX.XX.XXXX,bytomD.,E.XXXX/XXprinárazeutrpel
roztrhnutie hrudnej srdcovnice, zlomeniny rebier, pomliaždenie pľúc so zakrvácaním do pohrudnicových
dutín spojené s krvácavým šokom a ďalšie zranenia, ktorým na mieste nehody podľahol, pričom K. F.
svojím konaním porušil ust. § 4 ods. 1 písm. c), § 9 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení a s prokurátorom dňa 21.01.2011 uzavrel dohodu

o vine a trestu, podľa ktorej obvinený K. F. súhlasí, aby mu súd podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona za
použitia § 36 písm. j), l) Trestného zákona, § 38 ods. 3 Trestného zákona, uložil trest odňatia slobody v
trvaní 3 (tri) roky. Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákon as použitím § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona
sa výkon trestu podmienečne odkladá. Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona sa mu ustanovuje skúšobná
doba probačného dohľadu v trvaní 5 (päť) rokov. Podľa § 51 ods. 4 Trestného zákona sa obvinenému

ukladá povinnosť v skúšobnej dobe probačného dohľadu zúčastniť sa psychologického poradenstva.
Podľa § 51 ods. 5 Trestného zákona obvinený bude povinný počas skúšobnej doby strpieť nad sebou
kontrolu vykonávanú probačným a mediačným úradníkom. Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zák. ukladá sa mu
trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlo akéhokoľvek druhu na dobu 5 (päť) rokov.

41. Podľa znaleckého posudku č. 13/2010 a č. 25/2010 vo veci pitva neb. poškodeného znalci
MUDr. Martin Lenko a MUDr. Norbert Moravanský, PhD. zistili, že pri pitve nezistili žiadne také
stopy vonkajšieho násilia, ktoré by poukazovali na zásah inej osoby, zápas alebo sebaobranu. Pri
pitve okrem vyššie popísaných úrazových zmien zistili ešte chorobné zmeny, ktoré však nebili takého
stupňa a rozsahu, aby sa nimi dala smrť menovaného vysvetliť iným spôsobom, alebo by sa na smrti

spolupodieľali, alebo jej nástup urýchlili. Zo vzorky krvi a moča odobratých pri pitve toxikologicko-
chemickou analýzou zistili prítomnosť metamfetamínu, kanabinolu, kofeinu a nikotínu. Zo vzorky krvi
odobratej pri pitve metódou plynovej chromatografie zistili v krvi koncentráciu 0,00 promile a v moči 0,00
promile etanolu, čo svedčí o tom, že menovaný v čase smrti nebol pod vplyvom alkoholu, bol naprosto
triezvy.

42. Podľa obsahu znaleckého posudku č. 46/2010 Ing. Miloša Kosíka z vykonanej analýzy dopravnej
nehody vyplýva, že vodič vozidla Opel Astra sa pohyboval so svojim vozidlom v úseku mimo obec, kde
najvyššia dovolená rýchlosť je 90 km/h. V okamihu zrážky sa vodič s vozidlom pohyboval rýchlosťou cca
65 km/h, pohyboval sa vo svojom jazdnom pruhu, resp. v jazdnom pruhu, ktorý bol určený pre jeho smer

jazdy. Na to, aby zabránil zrážke s vozidlom Mercedes nemal dostatok času a priestoru. Vzhľadom na
uvedené skutočnosti techniku jazdy vodiča vozidla Opel z technického hľadiska považuje za správnu.
Vodič vozidla Opel z technického hľadiska nemal dostatok času a miesta na zabránenie zrážke medzi
vozidlami.

43. Z vyššie uvedeného vyplýva, že neb. F. K. nemal na dopravnej nehode žiadny podiel zavinenia.44. Výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy určuje súd voľnou úvahou, pretože zákon nestanovuje
ani len rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Pri jej rozhodovaní preto musí súd
prihliadnuť na:

- závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo a to k naplneniu požiadavky
účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu,
- na požiadavku nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Preto
určujúcimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je:
1. atribút primeranosti. Tento atribút je rozhodujúce kritérium priznávania odškodnenia, aby bol

dosiahnutý účel kompenzácie, inak napriek poskytnutému odškodneniu by sa poškodení mohli naďalej
kvalifikovať ako obete porušenia Dohovoru o ľudských právach.
2. proporcionalita, výška peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a
pôsobiť na škodcu likvidačne. Pre rozhodovanie je preto dôležité zváženie individuálnych okolností
prípadu. Judikatúra súdov v tejto oblasti ochrany osobnosti sa zhoduje na primárnom význame
vyrovnávacieho charakteru náhrady nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku

neoprávneného zásahu. V Náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14, ktorý
konštatoval, že „pri stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež
spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch" odvolací
súd poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. 1568/09, kde bol konštatovaný zásah
do práva na ochranu osobnosti civilným deliktom a primerané zadosťučinenie označené za jednu z

civilnoprávnych sankcií, ktorá má odrádzať rušiteľa chránených osobnostných statkov a jeho možných
nasledovníkov protiprávneho konania a byť tak nástrojom prevencie.

45. Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv.
„statusu obete" podľa čl. 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil európsky súd pre ľudské práva

v prípade Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade
K. v. Slovenská republika v rozhodnutí z 9. októbra 2007 č. sťažnosti 7205/02. Európsky súd pre ľudské
práva uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú by
priznal v porovnateľných prípadoch súd, nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu,
pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a

tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, aj to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ
domohol(JUDr.AndreaErdősová,PhD.,Krátkepojednanieoškodách,ujmáchaichnáhradáchvosvetle
judikatúry súdov vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora európskej únie i európskeho súdu pre ľudské
práva). V súvislosti s právnou úpravou v Českej republike je tiež potrebné poukázať na systematickú
činnosť Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý sleduje činnosť českých súdov na trestnom úseku pri

rozhodovaní v adhéznych konaniach o nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy, spôsobenej trestnou
činnosťou, z ktorej plynie základné rozpätie pri stanovení výšky náhrady tzv. „odškodnenia za smrť",
konkrétne na rozsudok NS ČR sp. zn. 4Tdo/1402/2015 zo dňa 12.04.2016, poukazujúc na jeho dôvody:
„dovolaciemu súdu sa javí ako ospravedlniteľné, aby sa stanovenie výšky náhrady odvíjalo v základnom
rozpätí medzi 240.000,- Kč až 500.000,- Kč, a to pre skupinu citovo najbližšie spriaznených osôb,

ako sú rodičia, deti a manželia. Takto stanovený rozsah kompenzácie zodpovedá typovým (neutrálnym
prípadom), teda takým, kde nie sú pre konkrétnu situáciu sprísňujúci či naopak zmierňujúce kritériá".

46. Je nesporné, že žalovaný 1 svojim protiprávnym konaním spočívajúcim v nerešpektovaní zákona o
pozemných komunikáciách zasiahol do osobnostných práv žalobcu 2, a to do jeho práva na súkromný

a rodinný život. Ide o tak závažný zásah do práva na ochranu jeho osobnosti, že žiadna z morálnych
foriem zadosťučinenia nie je postačujúca, preto sú dané predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Je nepochybné, že ujma, ktorá žalobcovi 2 vznikla, by na jeho mieste každá iná osoba
považovala za ujmu objektívne závažnú.

47. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch pri neoprávnenom zásahu do
súkromného a rodinného života je existencia závažnej ujmy, teda takej, ktorú fyzická osoba vzhľadom
na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za značnú. V danom prípade došlo protiprávnym konaním žalovaného 1 k nezvratnému a
závažnému následku spočívajúcemu v smrti manžela žalobkyne 1 a otca maloletého žalobcu 2. Citová,

morálna a sociálna ujma žalobcu 2 bola v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného 1.
Určenie výšky peňažnej náhrady v prípade splnenia podmienok § 13 ods. 2 OZ je predmetom voľnej
úvahy súdu. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
správne vychádzal z kritérií uvedených v ustanovení § 13 ods. 3 OZ, t.j. jednak zo závažnosti vzniknutejujmy a jednak z okolností, za ktorých došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti. Pri určení peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy správne prihliadal predovšetkým na nenapraviteľný následok vzniknutý v
dôsledku smrteľného zranenia otca žalobcu 2 pri dopravnej nehode a dôsledky, ktoré táto tragická

nehoda u neho vyvolala. Zohľadnil aj to, že išlo o nedbanlivostný trestný čin žalovaného 1.

48. Pri úvahe o výslednej čiastke priznanej nemajetkovej ujmy sa možno pridržiavať kritérií, ktoré
obsahuje rozhodnutie Ústavného súdu ČR I. ÚS 2844/14 zo dňa 22.12.2015 v bodoch 53 a 54. Odvolací
súd tak poukazuje na znenie bodu 53 citovaného rozhodnutia ÚS ČR a to poukazom na okolnosti, ktoré

je treba skúmať na strane poškodeného: „a) intenzita vzťahu žalobcu so zomrelým, b) vek zomrelého
a pozostalých, c) otázka hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej osobe, d) prípadné poskytnutie
inej satisfakcie", a v bode 54 na okolnosti, ktoré treba skúmať na strane zodpovednej osoby (pôvodca
zásahu): „a) postoj žalovaného (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie a pod.), b) dopad udalosti do
duševnej sféry pôvodcu - fyzickej osoby, c) jeho majetkové pomery, d) miera zavinenia, ev. miera
spoluzavinenia usmrtenej osoby".

49. Prax súdov v obdobných veciach je nasledovná: - vo veci 4Cdo 139/2011 NS SR priznali
súdy rodičom dieťaťa zomrelého pri dopravnej nehode sumu 15.000,- Eur, pričom ako bolo uvedené,
rodinné a súkromné vzťahy rodiča k dieťaťu sú omnoho silnejšie než smerom naopak; - vo veci 3Cdo
228/2012 bolo priznaných pri strate manželky a syna, teda dvoch najbližších osôb 23.000,- Eur; - vo veci

1Cdo/77/2009 bolo priznaných 6.600,- Eur za úmrtie syna a brata; - vo veci 2Cdo/194/2011 8.300,- Eur
za smrť manžela. Z rozhodnutí vyplývajú závery, že každé priznanie určitej sumy však musí byť riadne
a spoľahlivo odôvodnené skutkovými okolnosťami prípadu. Na druhej strane však povaha náhrady
nemajetkovej ujmy vylučuje možnosť akokoľvek spoľahlivej kvantifikácie. V týchto prípadoch sa totiž
peniazmi odškodňuje niečo, čo samo osebe žiadnu majetkovú hodnotu nemá (osobnosť človeka), a

preto je akákoľvek presnejšia kvantifikácia uplatňovaných súm nemožná. Práve preto však súd musí
pristupovať k priznávaniu týchto súm s nadhľadom a nepriznávať sumy, ktoré sú zjavne nereálne vo
vzťahu k priemerným majetkovým a príjmovým pomerom v Slovenskej republike (ak ide o nároky
podľa slovenského práva). Ak by sa však rozlišovalo v sumách priznávaných voči fyzickým osobám a
právnickým osobám podľa ich schopnosti platiť, znamenalo by to, že náhrada nemajetkovej ujmy by

mala jednoznačne trestný charakter, keďže jej výška by sa určovala s prihliadnutím na osobu pôvodcu
(páchateľa), čo je typické z hľadiska trestného práva.

50. Čo sa týka uplatneného nároku žalobkyňou 1 v tejto časti zamietnutia žaloby sa odvolací súd
v plnom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o nedôvodnosti nároku. Z vykonaného

dokazovanie sporne vyplynuli závery, na ktorých súd postavil svoje rozhodnutie. Je nespochybniteľné,
že v čase smrti neb. F. K. dňa 02.07.2010 bol tento na základe návrhu žalobkyne 1 v rozvodovom
konaní od 25.06.2010, čo vyplýva z obsahu spisu Okresného súdu Senica sp. zn. 3C/48/2010. Ani
odvolací súd si nevyvodil záver korešpondujúci s tvrdení žalobkyne 1, že tento návrh nepodala s
vážnym úmyslom sa s nebohým rozviesť, ale ho len postrašiť a dosiahnuť zmenu v jeho chovaní a

zodpovednosť voči rodine. Návrh na rozvod manželstva je jasný, zrozumiteľný s uvedeným konkrétnych
dôvodov a nebol postavený len na všeobecne uvedených nezhodách v manželstve účastníkov konania.
K návrhu žalobkyňa 1 pripojila potrebné doklady - sobášny list, rodný list mal. Z., potvrdenie o poslednom
spoločnom bydlisku manželova osobne ho podala do podateľne súdu. Predmetný návrh žalobkyňa 1
vzala späť až písomným podaním doručeným súdu 08.07.2010, tzn. po smrti manžela, bez uvedenia,

že manžel zomrel.

51. Podľa obsahu návrhu na rozvod manželstva spolužitie manželov bolo vážne narušené. Neb. F.
K. bol pritom svojim zamestnávateľom hodnotený kladne, pracoval na segmente Logistiky, patril k
zodpovedným a samostatným pracovníkom, nebol disciplinárne riešený a na základe jeho prístupu

k práci bol vytipovaný na funkciu tímlídra. Mal príjemné vystupovanie a v kolektíve pracovníkov bol
obľúbený. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že v manželstve sa prejavoval inak. Podľa obsahu návrhu,
manželstvo neplnilosvojufunkciu,bolo hlbokorozvrátenéanarušenéabolovylúčené,abyvbudúcnosti
ešte mohli žiť spolu ako manželia. Uvedené zistenia nevyvrátili ani výpovede svedkov, blízkych
rodinnýchpríslušníkov,ktorípopreli,žebyonezhodáchvmanželstvežalobkyne1snebohým manželom

mali vedomosti. Súd prvej inštancie v tejto časti zamietnutie žaloby odôvodnil podľa zákonných kritérií
na odôvodnenie rozsudkov, rozsudok je jasný, zrozumiteľný, presvedčivý a odvolací súd zdieľa záver
súdu prvej inštancie a k veci nemá čo doplniť.52. Vzhľadom na uvedené, z vykonaného dokazovania potom súd prvej inštancie v časti čiastočného
vyhovenia žalobe žalobcu 2 rozhodol správne, keď mu priznal z titulu nemajetkovej ujmy sumu 10.000,-
Eur a vo zvyšku (nad sumu 10.000,- Eur) žalobu zamietol a správny je aj výrok rozsudku v časti

zamietnutia žaloby v plnom rozsahu o nároku žalobkyne 1.

53. V prejednávanej veci z vykonaného dokazovania bolo pritom nesporné, že zásah do osobnostných
práv žalobcov (do ich práva na súkromný a rodinný život), v dôsledku ktorého žalobca 2 utrpel psychickú
ujmu (nemateriálnu alebo nemajetkovú škodu na zdraví), bol spôsobený prevádzkou motorového

vozidla, na ktoré sa vzťahovalo povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu u žalovaného v 2.
rade ako poisťovateľa zodpovednosti žalovaného v 1. rade. Preto žalobcovi 2 prislúchalo právo, aby im
tento poisťovateľ (žalovaný v 2. rade) nahradil (ako poškodenému subjektu) súdom priznaný nárok a to
s poukazom eurokonformný výklad ustanovenia § 4 ods. 2 ZoPZP, podľa ktorého platí, že náhrada škody
z dôvodu nemajetkovej ujmy spadá do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku.

54. V tejto súvislosti odvolací súd sa pridržiava svojich záver a názoru vyjadrených v rozhodnutiach
s podobným predmetom konania (rozsudok sp. zn. 24Co/479/2012-229 zo dňa 13.11.2013,
24Co/368/2015 zo dňa 01.07.2015, sp. zn. 26Co/724/2015-283 zo dňa 31.10.2017. Odvolací súd
je aj v tomto prípade názoru, že súd prvej inštancie správne posúdil aj otázku pasívnej vecnej

legitimácie žalovaného 2. Pasívna legitimácia žalovaného 2, ktorý je poistiteľom žalovaného 1 a jeho
povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vyplýva z ustanovení zákona č. 381/2001
Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla (v ďalšom texte aj "zákon č. 381/2001 Z.z."), prihliadajúc aj na účel citovaného zákona a
zmysel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škody spôsobenej prevádzkou dopravných

prostriedkov. Odvolací súd sa odvoláva na svoje závery vyslovené vo vyššie citovaných rozsudkoch.

55. Zákon č. 381/2001 Z.z. v ustanovení § 15 od 01.01.2002 zaviedol všeobecný priamy nárok
poškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovi zodpovednej osoby, preto v prípade škody
spôsobenej prevádzkou motorového vozidla si poškodený môže vybrať, či nárok na náhradu škody

uplatní voči škodcovi alebo voči poisťovateľovi alebo voči obom súčasne.

56. Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy, ale
aj nemajetkové ujmy na základe výslovného znenia zákona, akými sú napr. bolesti a sťaženie
spoločenského uplatnenia, ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Právna teória prisudzuje zmysel škody

(inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu vzniknúť z porušenia práva v
dôsledkuzásahudoinejnežmajetkovejsférypoškodeného,t.j.ujmámimateriálnym,morálnym,citovým,
za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada.

57. V tejto súvislosti je dôvodné poukázať na znenie smernice Rady č. 72/166/EHS; č. 90/232/EHS a č.

2000/26/ES, podľa ktorých členské štáty sú povinné prijať všetky primerané opatrenia zabezpečujúce,
aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola pokrytá poistením s
cieľom ochrany poistených strán a potenciálnych obetí nehôd a aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti
povinného poistenia nezostali neuhradené. S použitím eurokonformného výkladu pojmov "náhrada
škody, škoda na zdraví" sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená

pozostalým po obeti dopravnej nehody, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví.

58. Súd prvej inštancie správne poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 24. októbra
2013 (C-22/12), podľa výroku ktorého článok 3 ods. 1 Smernice Rady 72/166/EHS z 24.04.1972
o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu

spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1
ods. 1 a 2 druhej Smernice Rady č. 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov
členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2005/15/EHS z 11.05.2005
ačlánok1prvýodsektretejsmerniceRady90/232/EHSzo14.05.1990oaproximáciiprávnychpredpisov

členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel sa majú vykladať tak, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí
usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škoduupravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. V 56. bode rozsudku Súdny dvor
konštatoval, že poškodené osoby pri svojom nároku sa opierajú o § 11 Občianskeho zákonníka, teda
majú oporu vo vnútroštátnom práve. V 57. bode rozsudku sa uvádza, že tento záver nemôže spochybniť

ani okolnosť predložená slovenskou vládou, podľa ktorej tieto paragrafy patria do tej časti českého i
slovenského Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle
týchto zákonníkov nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova.

59. Súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému

výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov,
ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého záujmu
chráneného príslušnou normou (citované z nálezu Ústavného súdu SR č. 2221/07 z 19.03.2008).
V materiálnom právnom štáte nejde len o dodržiavanie práva bez ďalšieho, ale predovšetkým o
dodržiavanie takých pravidiel správania, ktoré sú v súlade s hodnotami, na ktorých je právny poriadok
vybudovaný. Právo je spoločenský normatívny systém, ktorého účelom je rozumné usporiadanie

vzťahov medzi členmi spoločnosti. Už z tejto základnej funkcie práva vyplýva, že riešenia, ktoré sa
požiadavke rozumného usporiadania vzťahov priečia, sú neprijateľné. Súdu jednoznačne prislúcha, aby
sa zaoberal otázkou, či mechanická aplikácia zákona nemôže priniesť absurdné dôsledky a v prípade,
že tomu tak je, aby takouto interpretáciou pomocou redukcie "ad absurdum" odmietol a aby zvolil výklad,
ktorý bude v súlade so zmyslom a účelom zákona a ktorý bude racionálny a spravodlivý.

60. K odvolacím námietkam žalovaného 2 týkajúcim sa harmonizácie práva v rámci Európskej únie a
rozhodnutí Súdneho dvora EÚ odvolací súd uvádza, že vnútroštátny orgán aplikácie práva sa má vždy
usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, t.j. výklad v súlade s komunitárnym právom,
aby sa tak zabezpečil "reálny účinok" príslušnej smernice bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri

výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Súd členského štátu môže prostredníctvom eurokonformnej
interpretácie vyplniť medzery vnútroštátneho právneho predpisu samotnými ustanoveniami smernice.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na správny výklad pojmov "náhrada škody, škoda na zdraví"
súdom prvej inštancie, ktorý vychádzajúc z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie č. C-22/12 zo
dňa 24. októbra 2013 správne uzavrel, že v rámci náhrady škody sa odškodňuje aj nemajetková ujma

spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu
na zdraví.

61. Citovaným rozsudkom C-22/12 zo dňa 24. októbra 2013 Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že
ak vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu

utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla.
Súdny dvor súčasne upozornil, že i keď nerozhoduje vnútroštátny spor, vnútroštátnemu súdu prináleží,
aby rozhodol právnu vec v súlade s rozhodnutím Súdneho dvora, pričom týmto rozhodnutím sú rovnako
viazané ostatné vnútroštátne súdne orgány, na ktoré bol podaný návrh s podobným problémom. Súdny
dvor ďalej spresnil, že ujma na zdraví, ktorá musí byť podľa druhej smernice (Smernica Rady 84/5/EHS

z 30. decembra 1983) krytá, predstavuje akúkoľvek ujmu, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej
integrity, čo zahŕňa tak fyzickú ako aj psychickú traumu. Preto medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v
súlade s právom Únie, patrí aj nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného
za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore. Napokon Súdny dvor uviedol, že
ochrana podľa prvej smernice (Smernica Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972) platí pre akúkoľvek osobu,

ktorá je podľa vnútroštátnych právnych predpisov upravujúcich zodpovednosť za škodu oprávnená na
náhradu škody spôsobenej motorovými vozidlami.

62. Odvolací súd sa nemenne stotožňuje s názorom, podľa ktorého účelom poistenia za škody
spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v

súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k zákonu č. 381/2001 Z.z. je usmrtenie pri
dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri
dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu
zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom
poistného krytia. Ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia,

mohlo by to znamenať značné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu,
ktoré by v individuálnych prípadoch mohlo viesť aj k ich finančnému bankrotu. Zároveň by to mohlo
znamenať aj neistotu pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá,
resp. riziko, že pri insolventnosti zodpovedného subjektu nebude vymožiteľná.63. Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely zákona
č. 381/2001 Z.z. tak, že doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv

pozostalých, a teda že aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Pri výklade a aplikácii právnych
predpisov totiž nemožno opomínať ich účel a zmysel, pričom platí, že súd nie je absolútne viazaný
doslovným znením zákona, ale sa od neho smie a musí odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história
jeho vzniku, systematická súvislosť a pod.

64. Podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci Drozdovs C-277/12, smernica rady 72/166/EHS a smernica
rady84/5/EHS samajúvykladaťvtomzmysle,žepovinnépoisteniezodpovednostizaškoduspôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym
osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného
za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.

65. Za stavu, že právo Slovenskej republiky (jeho ustanovenia § 13 ods. 2 a 3 OZ) umožňuje žalobcovi
požadovať náhradu nemajetkovej ujmy, je teda dôvodný záver, že takáto náhrada nemajetkovej ujmy
musí byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia. Odvolací súd preto zhodne so súdom prvej
inštancie neuznal právnu argumentáciu žalovaného 2, že nie je pasívne legitimovaný v časti nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy.

66. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na dôležitosť ústavnokonformného výkladu právnych
predpisov, keďže súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať
k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom
právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho

ktorého záujmu chráneného príslušnou normou (nález Ústavného súdu SR č. 2221/07 z 19.03.2008).
V materiálnom právnom štáte nejde len o dodržiavanie práva bez ďalšieho, ale predovšetkým o
dodržiavanie takých pravidiel správania, ktoré sú v súlade s hodnotami, na ktorých je právny poriadok
vybudovaný. Právo je spoločenský normatívny systém, ktorého účelom je rozumné usporiadanie
vzťahov medzi členmi spoločnosti. Už z tejto základnej funkcie práva vyplýva, že riešenia, ktoré sa

požiadavkerozumnéhousporiadaniavzťahovpriečia,súneprijateľné.Súdujednoznačnevždyprislúcha,
aby sa zaoberal otázkou, či mechanická aplikácia zákona nemôže priniesť absurdné dôsledky a v
prípade, že tomu tak je, aby ju takouto interpretáciou pomocou redukcie "ad absurdum" odmietol a zvolil
výklad, ktorý bude v súlade so zmyslom a účelom zákona a ktorý bude racionálny a spravodlivý. Výklad
dotknutého ZoPZP učinený žalovaným 2 uvedené požiadavky nespĺňa.

67. Eurokonformný, ako i jazykový výklad, sú v súlade s definovaním pojmov európskym deliktným
právom, ktorý chápe škodu na zdraví ako ujmu (zhoršenie) telesného alebo duševného zdravia.
Preto nárok z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zahŕňa aj
ujmu v emočnej sfére žalobcov ako poškodených. V kontexte vyššie uvedeného sa javí nadbytočné

argumentovať špecifikami dotknutých hmotnoprávnych inštitútov vnútroštátneho práva (náhrada škody
a náhrada nemajetkovej ujmy) z hľadiska pojmoslovia poškodených osôb a druhovým vymedzením
škody na zdraví podľa Občianskeho zákonníka (§ 449 ods. 1). Dôvodom je neprípustne zužujúci
výklad pojmu ujma na zdraví (abstrahujúci duševné zdravie človeka). Eurokonformným výkladom oblasti
harmonizovanej právom Európskej únie sa preto prinavracia komplexný význam pojmu zdravie a s tým

spojené odškodnenie jeho obidvoch zložiek (telesnej a psychickej).

68. V súlade s vyššie uvedeným potom odvolací súd dodáva, že aj v práve prejednávanej veci
ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. treba vyložiť tak, že poistenie zodpovednosti
kryje (za splnenia ostatných podmienok v ods. 4) aj nároky pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy

podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a pozostalí (ako poškodení) môžu tieto nároky v zmysle §
15 ods. 1 cit. zákona uplatniť priamo proti poisťovateľovi, a to rovnako ako všetky ostatné nároky na
náhradu škody. Žalobcovia majú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému v 1. rade. Túto
ujmu tak v zmysle § 4 ods. 2 a 4 zákona č. 381/2001 Z.z. kryje poistenie zodpovednosti za škodu, ktoré
mal žalovaný v 1. rade uzavreté u žalovanej v 2. rade, takže žalovaná v 2. rade je povinná nahradiť

žalobcom aj túto ujmu. Preto žalobcovia dôvodne podľa § 15 ods. 1 Občianskeho zákonníka uplatňujú
svoje nároky aj proti žalovanej v 2. rade.69. Pokiaľ ide o námietku žalovanej v 2. rade, že nedostatok pasívnej legitimácie žalovanej v 2. rade,
respektíve poisťovní v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalým po dopravných nehodách
bola potvrdená viacerými rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (4Cdo 186/2009, 4Cdo

139/2011, ale najmä 3Cdo 301/2012 a 8Cdo 219/2016, ktoré boli vyhlásené už po zohľadnení
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 22/12) odvolací súd dodáva, že k takýmto záverom
NS SR sa pri rozhodovaní v tejto veci nepriklonil, Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svojom
rozhodnutí z 31. marca 2016 vyhlásenom v konaní vedenom pod spisovou značkou 3Cdo 301/2011 (na
ktoré sa neskôr len odvoláva aj jeho uznesenie vyhlásené v konaní vedenom pod spisovou značkou

8Cdo 219/2016) sa dostatočne nevysporiadal so všetkými právnymi aspektmi prejednávanej veci, najmä
vo vzťahu k záverom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci D. z 24.10.2013, C-22/12. Jeho závery
odvolací súd považoval za prekvapivé a právne neudržateľné nielen v danej prejednávanej veci, ale aj
z hľadiska spôsobu neaplikácie práva EÚ súdom členského štátu EÚ.

70. Pokiaľ Najvyšší súd Slovenskej republiky interpretoval závery SD EÚ k otázke, či je poisťovňa v

spore pasívne legitimovaná na plnenie nemajetkovej ujmy podľa § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP a to tak,
že z neho jednoznačne vyplýva, že odškodnenie nemajetkovej ujmy osoby pozostalej by prichádzalo
do úvahy len vtedy, ak by jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravovalo
vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej a keďže O.z. v § 420 a nasledujúcich takýto nárok
pozostalý nepriznáva, tento nespadá ani do poistného krytia z PZP, tak odvolací súd sa s takýmto jeho

záverom nestotožňuje a poukazuje na či už anglický alebo český preklad tejto časti rozsudku, z ktorých
k takýmto záverom dospieť nemožno. Tieto jazykové verzie totiž vo významnej miere spochybňujú
tzv. jednoznačný záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že odškodnenie nemajetkovej ujmy
pozostalej osoby by prichádzalo do úvahy len vtedy, ak by jej náhradu na základe zodpovednosti
poistenéhozaškoduvzmysle§420Občianskehozákonníka upravovalovnútroštátneprávouplatniteľné

spore vo veci samej. Podľa názoru odvolacieho súdu z nich skôr vyplýva, že povinné poistenie
občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla musí pokrývať
náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli osoby blízke obetiam usmrtených pri dopravných nehodách,
pokiaľ túto náhradu z titulu občianskoprávnej zodpovednosti poisteného upravuje vnútroštátny právny
predpis použiteľný na prejednávaný spor. Okrem toho odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na

znenie tlačového komuniké číslo 144/13 z 24. októbra 2013, ktoré informovalo inter alia o prípade a
výsledku prejudiciálneho konania vo veci D. nasledovne: "Ak vnútroštátne právo umožňuje rodinným
príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto
ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla. V takom prípade sa minimálne poistné
krytie upravené právom únie pre prípad ujmy na zdraví uplatní aj na nemajetkovú ujmu".

71. Okrem toho, ak Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že
SD EÚ nekategorizoval jednotlivé druhy náhrad podľa toho, v akej časti Občianskeho zákonníka,
respektíve vnútroštátneho práva sú upravené a preto ani žiadnym spôsobom nespochybnil závery
doterajšej judikatúry súdov SR aplikujúcej vnútroštátne právo, v zmysle ktorej táto náhrada nemajetkovej

ujmy nespadá do povinného zmluvného poistenia, odvolací súd je toho názoru, že úlohou SD EÚ je
poskytovať interpretáciu relevantného komunitárneho práva, a nie riešiť konkrétny právny spor. Táto
skutočnosťpretobránitakejformuláciivýroku,abybolaadresnáibanakonkrétnyprípadsozohľadnením
výlučnejkonkrétnej(slovenskej)vnútroštátnejúpravy.ZtohtodôvodumusíSDEÚvrozsudkuformulovať
právnu vetu tak, aby z nej vyplýval návod, ako majú súdy členských štátov EÚ postupovať pri hľadaní

odpovede na meritórnu otázku, ktorá v prejednávanej veci znie, či v rámci posudzovanej vnútroštátnej
právnej úpravy poistného krytia PZP je zahrnutá aj náhrada nemajetkovej ujmy spôsobená blízkym
osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Z uvedeného vyplýva, že SD EÚ ani nemohol takýto
výkladurobiť,avšakvosvojejprávnejvetevyložil,zasplneniaakejpodmienkymusíbyťvrámcipríslušnej
vnútroštátnejprávnejúpravyzahrnutádopoistnéhokrytiaPZPajnáhradanemajetkovejujmyspôsobená

blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode a tou je, že túto náhradu upravuje z titulu
občianskoprávnej zodpovednosti poisteného (as part of the civili liability) vnútroštátne právo uplatniteľné
v spore vo veci samej. Okrem toho úloha overiť závery doterajšej vnútroštátnej judikatúry vo vzťahu k
časovoneskôrdefinovanejpodmienke vrozsudkuHaasovápatrídovýlučnejkompetencievšeobecného
súdu konajúceho vo veci samej (ktorým v tomto prípade bol práve NS SR).

72. Čo sa týka posúdenia správnosti rozhodnutia o náhrade trov konania, v tejto časti je odvolanie
dôvodné a argumentácia proti správnosti tohto výroku obstojí.73. Podľa § 142 ods. 2 O.s.p., použitého súdom prvej inštancie, ak mal účastník vo veci úspech len
čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá
na náhradu trov právo.

74. Podľa § 142 ods. 3 O.s.p., aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať
plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech pomerne nepatrnej časti alebo, ak rozhodnutie o výške
plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba
tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

75. Z citovaného ust. § 142 ods. 3 O.s.p. vyplývajú 3 špecifické skutkové podstaty, v prípade ktorých
musí byť posúdenie náhrady trov konania u účastníka (aktuálne sporovej strany), ktorý mal vo veci iba
čiastočný úspech, odlišné od všeobecného pravidla vyplývajúceho z ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p..
Ide o prípady, ak (a) mal účastník neúspech v pomerne nepatrnej časti, (b) rozhodnutie o výške plnenia
záviselo od znaleckého posudku, (c) rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. Ustanovenie

§ 142 ods. 3 O.s.p. treba v pomere k ustanoveniu § 142 ods. 2 O.s.p. považovať za lex specialis,
pričomvovzájomnomvzťahutýchtodvochustanoveníplatívšeobecnépravidlo,podľaktoréhošpeciálna
úprava má prednosť pred všeobecnou úpravou (lex specialis derogat legi generali, obdobne pozri II.
ÚS 81/2011).

76. Nároky žalobcov treba posudzovať vo vzťahu k žalovaným z hľadiska ich úspešnosti jednotlivo.

77. Žalobkyňa 1 v konaní bola neúspešná, súd jej nároky zamietol v plnom rozsahu, úspešnými boli k
jej nárokom žalovaní 1 a 2, preto použitie ust. § 142 ods. 2 O.s.p. je nesprávne.

78. Žalobca 2 bol síce v zamietajúcej časti jeho nárokov voči žalovaným neúspešný, avšak bol splnený
ďalší predpoklad prednostného použitia § 142 ods. 3 O.s.p. a to, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo
od úvahy súdu, čím s poukazom na už vyššie uvedené pravidlo lex specialis derogat legi generali, bol
postup súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania a aplikácií § 142 ods. 2 O.s.p.
opäť nesprávny. Žalobcom 2 uplatnený nárok vo veci samej v konaní pred súdom prvej inštancie je

totiž takej povahy, že posúdenie jeho výšky jednoznačne záviselo od úvahy súdu, t.j. netreba a ani nie
je možné výšku takéhoto nároku v konaní exaktne preukazovať, zadosťučinenie by malo zodpovedať
povahe utrpenej ujmy, čo je vecou posúdenia súdu (obdobne pozri II. ÚS 82/2009). Nemožno teda dať
za pravdu súdu prvej inštancie, že o trovách konania bolo potrebné rozhodovať podľa § 142 ods. 2 O.s.p.

79. Vzhľadom na tieto dôvody, keďže neboli splnené podmienky na potvrdenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie o trovách konania medzi žalobcami 1 a 2 a žalovanými 1 a 2, ani na jeho zrušenie, odvolací
súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti postupom podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobcovi
2 ako úspešnému v spore priznal plnú náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie vo vzťahu k
žalovaným 1 a 2. Ohľadne nároku žalobkyne 1 v konaní plne neúspešnej, priznal náhradu trov konania

pred súdom prvej inštancie žalovaným 1 a 2 v plnom rozsahu.

80. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s
§ 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo sporových strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania,
keď v odvolacom konaní nebol úspešní ani jeden zo sporových strán, pričom odvolanie podali všetky

sporové strany a odvolací súd nevyhovel ani jednému z odvolateľov.

81. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okremskutočnostía dôkazovnapreukázanieprípustnostia včasnostipodanéhodovolania(§435CSP).