Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 30, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/148/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1610206823
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1610206823.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov

senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcov v 1. rade: O. S. V.
Q. G. X. N. B. U. W. F. , B. J. XX.X.XXXX, O. X. U. Š. H., W. XXXXX, H., U. S. G.. XXXX, v 2. rade:
Q. X. H. G. - I. Q. P. , B. J. XX.X.XXXX, O. X. N., V.-XXXXXXX, P. V. U. B.. XX, v 3. rade: J. K. G. N.
Q. J. I. Q. G. , B. J.Ň. X.X.XXXX, O. X. N., T.-XXXXXXX, T. U. X (K. X), všetci zastúpení JUDr. Petrom
Arendackým, advokátom, Bratislava, Železničiarska č. 13, proti žalovaným v I. rade: Ľ. B. H. P. H. G.
H. , B. J. XX.X.XXXX, O. X. Y. Č.. XXX, v II. rade: Ľ. X. H. X. D. I. N. H. W. , B. J.H. X.X.XXXX, O. X. Y.
Č.. XXX, v III. rade: T. K. N. I. C. , B. J. X.X.XXXX, O. X. Y. Č.. XXX, v IV. rade: H. X. H. X. D. I. N. H.

W. , B. J. XX.X.XXXX, O. X. Y. Č.. XXX, všetci zastúpení JUDr. Martou Vícenovou, advokátkou, Malacky,
Záhorácka č. 5478/15B, o určenie vlastníctva, na odvolanie žalobcov v 1., 2., 3. rade proti rozsudku
Okresného súdu Malacky zo dňa 16. júla 2020, sp.zn. 27 C 70/2010, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 16. júla 2020, sp.zn. 27 C 70/2010,
- vo výroku II., ktorým žalobu v zvyšnej časti zamietol, p o t v r d z u j e ,
vovýrokuIII.,ktorýmpriznalžalovanýmvI.,II.,III.,IV.radespoločneanerozdielnevočižalobcomv1.,2.,
3. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých výške súd rozhodne po právoplatnosti

rozsudku samostatným uznesením s tým, že plnením jedného zo žalobcov zanikne povinnosť ostatných
v rozsahu poskytnutého plnenia, m e n í tak, že žalovaným v I., II., III., IV. rade p r i z n á v a spoločne
a nerozdielne nárok na náhradu trov konania voči spoločnej a nerozdielnej povinnosti žalobcov v 1., 2.,
3. rade v rozsahu 100 %.

II.ŽalovanýmvI.,II.,III.,IV.rade priznáva spoločneanerozdielnenároknanáhradutrovodvolacieho
konania voči spoločnej a nerozdielnej povinnosti žalobcov v 1., 2., 3. rade v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 16.7.2020, sp.zn. 27 C 70/2010 (v poradí druhom), I. zastavil

konanie v časti o určenie, že F. X. I., bytom N., V., T. U.. 7, je spoluvlastníkom s podielom 2/12 na
nehnuteľnosti s parcelným č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 137 m2, ktorá je evidovaná
na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom pre katastrálne územie Y.; II. žalobu v zvyšnej časti zamietol;
III. žalovaným v I., II., III., IV. rade priznal spoločne a nerozdielne voči žalobcom v 1., 2., 3. rade
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne po právoplatnosti rozsudku
samostatným uznesením s tým, že plnením jedného zo žalobcov zanikne povinnosť ostatných v rozsahu
poskytnutého plnenia. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 7.9.2010, ktorou sa pôvodný žalobca

v žalobe označený ako F. X. I. (pôvodné meno C. L.), narodený dňa X.X.XXXX, voči žalovaným v I.
až IV. rade domáhal určenia, že je spoluvlastníkom na nehnuteľnostiach parcelné č. XXX/X, zastavané
plochy a nádvoria o výmere 137 m2, parcelné č. XXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere
405 m2 a parcelné č. XXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 168 m2, ako sú tieto zapísané naliste vlastníctva č. XXXX, pre katastrálne územie Y., v podiele 2/12 k celku. Uvedený pôvodný žalobca
žalobu skutkovo odôvodnil tým, že všetci žalovaní sú spoluvlastníkmi uvedených nehnuteľností, pričom
sporné parcely č. XXX/X, č. XXX/X a č. XXX/X vznikli z parcely č. XXX, vedenej v

pozemnoknižnej vložke č. XX, pre katastrálne územie Y., ako orná pôda o výmere 1.378 m2. Vlastníctvo
k týmto parcelám osvedčil vyhlásením o oprávnenej držbe v roku 2000 žalovaný v II. rade.
Následne žalovaní v I., III. a IV. rade nadobudli spoluvlastnícke podiely každý v 1/8 dedením. Pôvodný
žalobca sa stal spoluvlastníkom nehnuteľnosti parcelné č. XXX, zapísanej v pozemnoknižnej vložke č.
XX, pre katastrálne územie Y., na základe dedičského rozhodnutia sp.zn. D 182/49/8, v podiele 2/12.

Nakoľko pôvodný žalobca a ani ďalší spoluvlastníci nikdy nepreviedli svoje spoluvlastnícke podiely na
žalovaného v II. rade alebo iné osoby, sú naďalej spoluvlastníkmi parciel uvedených na liste vlastníctva
č. XXXX, pre katastrálne územie Y..
1.2.Na pojednávaní konanom dňa 14.4.2014 bol vyhlásený rozsudok vo veci, ktorým bola žaloba
zamietnutá z dôvodu nepreukázania aktívnej vecnej legitimácie pôvodného žalobcu. Proti rozsudku
podal žalobca odvolanie, v ktorom namietol, že pôvodný žalobca pred vyhlásením rozsudku dňa

5.2.2014 zomrel, čo jeho právny zástupca oznámil súdu a vzhľadom na túto skutočnosť sa nedostavil
na pojednávanie, ako aj že záznamy v pozemkovoknižnej vložke č. XX sú nepresné, pokiaľ ide o
označovanie vlastníkov nehnuteľností, čo zodpovedalo praxi minulého obdobia, keď vlastníci boli raz
zapísaní ako L., potom L. alebo L.. Pre posúdenie či ide o tú istú osobu nie je rozhodujúce, či táto je
zapísaná ako „L.“ lebo „L.“. Na rodnom liste má pôvodný žalobca uvedené v priezvisku jedno „s“, rovnako

ako jeho otec I. L.. Pôvodný žalobca a osoba C. L. uvedená v pozemnoknižnej vložke
č. XX, sú totožnými osobami.
1.3. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 25.7.2018, č.k. 15 Co 127/2017-278, rozsudok
OkresnéhosúduMalackyzodňa14.4.2014,č.k.27C70/2010-162,zrušilavecvrátilsúduprvejinštancie
na ďalšie konanie z dôvodu, že v čase rozhodnutia prvoinštančného súdu neboli splnené podmienky

konania, pretože rozhodnutiu v prejednávanej veci bránil nedostatok procesnej subjektivity pôvodného
žalobcu. Súdu prvého stupňa (správne prvej inštancie, poznámka odvolacieho súdu) uložil odvolací súd
najprv zistiť, či právni nástupcovia pôvodného žalobcu vstupujú do konania a následne rozhodnúť o
procesnom nástupníctve (resp. zastavení konania v prípade ich nesúhlasu) a po doplnení dokazovania
vo veci opätovne rozhodnúť.

1.4. Právni nástupcovia pôvodného žalobcu súhlasili so svojim vstupom do konania; uznesením zo
dňa 13.4.2019, č.k. 27 C 70/2010-290, bolo rozhodnuté o pokračovaní v konaní s dedičmi pôvodného
žalobcu,ktorýmisúžalobcoviav1.až3.rade.Napojednávaníkonanomdňa9.10.2019všetcižalobcovia
navrhli pripustiť zmenu žaloby tak, aby bolo určené, že F. X. I. L., narodený dňa X.X.XXXX, zomrel dňa
X.X.XXXX, bol ku dňu smrti spoluvlastníkom nehnuteľností - pozemkov registra „C“ parcelné č. XXX/X

- zastavané plochy a nádvoria o výmere 405 mX a parcelné č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria
o výmere 168 m2, vedených Okresným úradom v Malackách, katastrálnym odborom na liste vlastníctva
č. XXXX, pre katastrálne územie Y. v podiele 2/12 k celku. V časti týkajúcej sa parcely č. XXX/X -
zastavané plochy a nádvoria o výmere 137 m2 zobrali so súhlasom všetkých žalovaných žalobu späť.
Zmena žaloby bola na uvedenom pojednávaní pripustená. O čiastočnom späťvzatí žaloby súd prvej

inštancie rozhodol tak, že konanie v tejto časti so súhlasom žalovaných zastavil.

2. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie vyjadreniami sporových strán, oboznámením sa
s listinnými dôkazmi označenými stranami sporu, na základe čoho po vrátení veci odvolacím súdom,
zistil nasledovný skutkový stav. Žalobcovia uviedli, že ich právny predchodca bol spoluvlastníkom

parcely č. XXX, zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. XX, pre katastrálne územie Y.. Túto parcelu
po odvlečení jej židovských vlastníkov počas druhej svetovej vojny do koncentračných táborov, užívali
občania slovenskej národnosti, ktorí ostali v dedine bývať, konkrétne p. T., ktorý v roku 1996 predal
stavby nachádzajúce sa na tejto parcele manželom X.. Pozemok parcela č. XXX, resp. novovzniknuté
parcely č. XXX/X a č. XXX/X neboli predmetom kúpnej zmluvy, ktorá uvádzala, že sa prevádza len

užívacie právo k parcele č. XXX/X. Následne manželia Babuliakoví urobili vyhlásenie pred notárom o
vydržaní vlastníckeho práva s tým, že im p. T. mal povedať, že parcela č. XXX bola
odkúpená od právnych predchodcov žalobcov a v roku 1968 bola darovacou zmluvou prevedená na
neho; ohľadom týchto tvrdení neexistujú doklady. O tom, že sa nejedná o pravdu svedčí taktiež to, že aj
dnesjenalistevlastníctvač.XXXX,akospoluvlastníkzvyškuparcelyč.XXXovýmere5m2,vedenýC.L.

v podiele 2/12. Ak by vyššie uvedené tvrdenia boli pravdivé, potom by sa nemohla zbytková časť parcely
č. XXX viesť v evidencii ako spoluvlastníctvo pôvodných vlastníkov. Ďalej uviedli, že z parcely č. XXX
boli vytvorené parcely č. XXX/X, č. XXX/X a zbytková časť parcely č. XXX. Žalovaní tvrdili, že podľa nich
žalobcami predložené dôkazy dostatočným spôsobom nepreukazujú, že by osoba F. X. I. L. bola totožnás osobou C. L., evidovanou v pozemnoknižnej vložke č. XX. Rovnako nie je preukázané, že by parcely
č. XXX/X a č. XXX/X v celej ich výmere boli vytvorené práve len z parcely č. XXX, evidovanej v uvedenej
pozemnoknižnej vložke. Poukázali na skutočnosť, že oni boli pri nadobúdaní vlastníctva minimálne od

10.7.2000, kedy bola spísaná notárska zápisnica, dobromyseľní vo svojej držbe a v domnení, že sú
vlastníci až do podania žaloby, kedy už uplynula viac ako 10. ročná vydržacia lehota. Ak by sa
aj ukázali všetky tvrdenia žalobcov ako pravdivé, potom je potrebné v zmysle nálezu ústavného súdu
poskytnúť im ako dobromyseľným nadobúdateľom ochranu aj pred vlastníkom. Žalobca na to uviedol,
že podľa neho je totožnosť právneho predchodcu žalobcov s osobou „C. L.“ dostatočne preukázaná

zo záznamu v pozemnoknižnej vložke, kde okrem mena vlastníka nie je žiaden iný údaj. Identifikáciu
vlastníka možno odvodzovať len od ďalších záznamov, t.j. kto boli právni predchodcovia vlastníka. V
danom prípade bol I. L. otcom C. L., pričom ani osoby, ktoré dávali vyhlásenie k vydržaniu nespochybnili,
že rodina L. existovala a mala v Y. majetok. Z pozemkovoknižnej vložky č. XX, pre katastrálne
územie Y. vyplýva zápis parcely č. XXX vo výmere 1.378 m2, ako vlastníctvo pre C. L. v podiele 2/12
a K. L. v podiele 2/12 na základe rozhodnutia sp.zn. D 182/49/8, ďalej Y. L. v podiele 2/12 a H. L. v

podiele 2/12 na základe rozhodnutia sp.zn. D 181/49/8. Z listu vlastníctva č. XXXX zistil, že žalovaní v
I. až IV. rade sú vedení ako výluční vlastníci nehnuteľností - parcely registra „C“ č. XXX/X - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 137 m2, č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 405 mX a č.
XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 168 m2, nadobúdacím titulom pre zápis vlastníckeho
práva v katastri nehnuteľností je uvedená kúpna zmluva V-XXX/XX, čestné prehlásenie XX/XX a

osvedčenie o dedičstve sp.zn. 10 D 710/2001, Dnot 212/2001. Na liste vlastníctva sú zapísané ťarchy
- vecné bremená spočívajúce v práve uloženia vodovodnej prípojky cez pozemky parcela č. XXX/X, č.
XXX/X v prospech vlastníka pozemku parcela č. XXX/X v zmysle V-70/09 a v práve uloženia vodovodnej
prípojky cez pozemky parcela č. XXX/X, č. XXX/X v prospech vlastníka pozemku parcela
č. XXX/X v zmysle V-71/09; inými údajmi sú Osvedčenie o vydržaní podľa zákona č. 293/92 Zb., §

2 až § 9, oprávnená držba od 6.9.2000. Podľa identifikácie parciel č.j. XXXX/XXXX vyhotovenej dňa
6.11.2019, parcely č. C-KN XXX/X a C-KN XXX/X v katastrálnom území Y. boli v celej výmere vytvorené
z parcely č. E-KN XXX, katastrálne územie Y.. Z listu vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie
Y. je zrejmé, že parcela registra „E“ č. XXX o výmere 5 m2 je v podielovom spoluvlastníctve neznámych
vlastníkov V. A., rod. X. v 4/12, Y. L. v 2/12, H. L. v 2/12, JUDr. K. L. v 2/12, C. L. v 2/12, ktorý bol vedený

v pozemnoknižnej vložke č. XX pod X Podľa Notárskej zápisnice č. N 524/2000, NZ 368/2000, spísanej
dňa 10.7.2000 JUDr. Y. W., notárom, Skalica, notár vydal v zmysle § 2 - § 9 zákona č. 293/1992 Zb.
osvedčenie, že O. X. r.č. XXXXXX/XXXX a jeho manželka U. X., r.č. XXXXXX/XXXX, trvale
bytom Y. č. XXX, sú v celosti 1/1 bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností v katastrálnom území Y.
(okres Malacky) - novoutvorených parciel č. XXX/X - zastavaná plocha (dom) vo výmere 68 m2, č. XXX/

X - zastavaná plocha (stodola) vo výmere 137 m2, č. XXX/X - zastavaná plocha (dvor) vo výmere 505
m2, č. XXX/X - záhrada vo výmere 1.388 m2, vytvorených geometrickým plánom zo dňa 12.9.1996, č.
34473181-8/96, overeným Okresným úradom v Malackách, odbor katastrálny dňa 19.9.1996
a geometrickým plánom zo dňa 25.3.1998, č. 24/98, overeným Okresným úradom v
Malackách, odbor katastrálny dňa 2.4.1998 pod č. 298/98. Notár vydal osvedčenie vzhľadom

na to, že žiadatelia O. X. a U. X. splnili všetky zákonom vyžadované náležitosti pre vydanie osvedčenia.
Nehnuteľnosti nadobudli kúpou od P. T. na základe kúpnej zmluvy zo dňa 14.10.1996, vloženej v katastri
nehnuteľností pod č. V-XXX/XX, ktorou žiadatelia od P. T. nadobudli rodinný dom stojaci na parcele
č. XXX/X a stodolu stojacu na parcele č. XXX/X, ako aj pozemky - novoutvorené parcely č. XXX/X, č.
XXX/X, č. XXX/X a č. XXX/X, katastrálne územie Y.. P. T. predmetné nehnuteľnosti

nadobudol darom od rodičov v roku 1968 a jeho rodičia tieto pozemky nadobudli kúpou od pôvodných
pozemnoknižných vlastníkov, rodiny L. a T. v roku 1942. Navrhovatelia teda vstúpili do práv a povinností
predchádzajúcich vlastníkov a je tak dodržaná zákonná vydržacia lehota. Pozemky boli zamerané hore
uvedenými geometrickými plánmi a označené ako novoutvorené parcely č. XXX/X - zastavaná plocha
(na tejto stojí dom súpisné č. XXX) vo výmere 68 m2, č. XXX/X - zastavaná plocha (na tejto stojí stodola)

vo výmere 137 m2, č. XXX/X - zastavaná plocha (dvor) vo výmere 505 m2 a č. XXX/X - záhrada vo
výmere 1.388 m2. Navrhovatelia predmetné nehnuteľnosti v celosti pokojne a nerušene užívajú ako
svoje vlastné, riadne platia dane, dávky a poplatky týkajúce sa nehnuteľností. Námietky voči užívaniu
neboli v zákonnej 60. dňovej lehote po vyvesení oznámenia na Obecnom úrade v Y. a v kancelárii notára
vznesené v lehote od 3.5.2000 do 6.7.2000. Skutočnosti uvedené žiadateľom boli preukázané obecným

svedectvom obce Y. zo dňa 18.4.2000 a vyhláseniami dvoch svedkov zo dňa 19.4.2000, T. X. a T. T..
Z oznámenia Správy katastra Malacky zo dňa 20.1.2010 adresovanej právnemu zástupcovi žalobcu
vyplýva, že parcela č. XXX, registra EKN, katastrálne územie Y., evidovaná na mape určeného operátu
a v pozemnoknižnej vložke č. XXX, orná pôda vo výmere 1.378 m2, bola čiastočne majetkoprávnevysporiadaná do IBV - list vlastníctva č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX a zbytok vo výmere
5 m2 je evidovaný na liste vlastníctva č. XXXX. Parcela č. XXX registra EKN, evidovaná na
mape určeného operátu a v pozemnoknižnej vložke č. XXX, katastrálne územie Y., orná pôda o výmere

1.158 m2, bola celá majetkoprávne vysporiadaná do IBV - list vlastníctva č. XXXX, č. XXXX a č. XXXX.
Z rodného listu vystaveného dňa 22.1.1948 vo Zvolenskej Slatine, okres Zvolen zistil, že dňa 9.6.1923
sa narodil chlapec s menom C. a jeho rodičia sú I. L., štátny veterinárny radca a X. U.; zápis
v matrike narodených bol vyhotovený dňa 12.6.1923. Podľa výpisu záznamu z registra obyvateľstva,
ktorý vydalo Ministerstvo vnútra štátu Izrael dňa 15.5.1991, osoba s menom N., narodená dňa 9.6.1923,

zmenilapriezviskozL.naX.I.;rodičiatejtoosobysavolaliT.I.aX.,osobasanarodilavČeskoslovensku.
Z úmrtného listu vydaného Registrom obyvateľov a prisťahovalcov v Haife, štát Izrael zo dňa 11.2.2014
vyplýva, že F. X. I. L., narodený dňa X.X.XXXX (gregoriánsky kalendár), zomrel dňa X.X.XXXX. Z čl. 1
závetu pôvodného žalobcu spísaného dňa 3.5.2004 v Haife je zrejmé, že majetok pôvodného žalobcu
obsahuje najmä finančné prostriedky na špecifikovanom účte v Izraeli, v Nemecku, v Českej republike,
že je registrovaný Pozemkovou správou ako majiteľ 9/12 podielu s lízingovými právami v byte v V.,

Blok XXXXX, pozemok na ulici P. V. č. XX, V., avšak práva previedol na žalobcov v 1. až 3. rade, preto
nimi nedisponuje. V závete nie sú uvedené žiadne nehnuteľnosti na území Slovenskej republiky, ani
žiadne nároky vo vzťahu k nehnuteľnostiam v katastrálnom území Y.. Podľa čestného prehlásenia N. R.,
právneho zástupcu a notára, štát Izrael, vo veci testamentu a súdneho potvrdenia testamentu v zmysle
záznamov registrátora dedičstiev v meste V., týkajúcich sa p. F. X. I. L., narodený dňa X.X.XXXX, zomrel

dňa X.X.XXXX, v zmysle závetu a jeho súdneho potvrdenia sú dedičmi X. I. L. jeho deti, žalobcovia v 1.,
2. a 3. rade. Ďalej zistil z výťahu pozostalostnej zápisnice č. D 182/49/8, že parcelu č. XXX
v pozemnoknižnej vložke č. XX, pre katastrálne územie Y., zdedili po I. L., zomrelom dňa XX.XX.XXXX
v Poľsku, bez zanechania závetu jeho deti K. L. a C. L., každý v podiele 2/12.
3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 139 ods. 1 písm. c/

C.s.p., § 130 ods. 1, § 134 ods. 1, ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 3 ods. 1,
§ 10 ods. 2, § 18a zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam
účinný k 31.12.2000, § 63 zákona č. 397/2000 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej
rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok), dôvodiac nedostatkom aktívnej
vecnej legitimácie všetkých žalobcov. Uviedol, že v konaní bol preukázaný naliehavý právny záujem na

určení, že právny predchodca žalobcov bol ku dňu smrti spoluvlastníkom špecifikovaných nehnuteľností.
Určovaciu žalobu, že konkrétna vec bola ku dňu smrti vlastníctvom poručiteľa, môže podať ten, kto
je dedičom poručiteľa (prípadne jeho právnym nástupcom) proti inému dedičovi, ale aj inej osobe ako
dedičovi. Takou žalobou sa odstráni spornosť vlastníctva k veci, teda či sa má vec
prejednať v dedičstve, pričom v konečnom dôsledku sa právne postavenie žalobcov v dôsledku takejto

žaloby zmení, keďže sú dedičmi zo závetu po pôvodnom žalobcovi F. X. I., ktorý nie je vedený v katastri
nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností, špecifikovaných v žalobe. Ako vlastníci týchto nehnuteľností
sú ku dňu rozhodovania súdu vedení práve všetci žalovaní. Následne skúmal otázku vecnej aktívnej
legitimácie žalobcov v 1., 2., 3. rade, ktorú namietali žalovaní v I. až IV. rade. Poukázal na to, že aktívnou
vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi

ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok
uplatňovať. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotnoprávneho
vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom), alebo
aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však
bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého

vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je
jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti,
ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z
hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická
alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy

iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že
ten kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho
hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak
vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom
hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.

3 Cdo 192/2004). Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu i v prípade, že ju žiadna zo strán
sporu nenamieta (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.6.2010, sp.zn. 2 Cdo
205/2009). Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v konaní nebolo s istotou preukázané, že
právny predchodca všetkých žalobcov „F. X. I. L.“ je totožný s osobou zapísanou vo vložke č. XX, prekatastrálne územie Y. pod B/14/b ako „C. L.“, ako tvrdili žalobcovia v 1. až v 3. rade.
Z výpisu záznamu z registra obyvateľstva, ktorý vydalo Ministerstvo vnútra štátu Izrael dňa 15.5.1991
vyplýva, že u osoby menom „N.“, prišlo k zmene priezviska z „L.“ na „X. I.“ a k

tejto osobe bolo v registri obyvateľov zaznačené, že sa narodila dňa 9.6.1923, že jej matka sa volala
X. a otec T. I.. Nebolo však jednoznačne preukázané, že osoba s krstným menom „N.“ je totožná s
osobou s krstným menom „C.“, pretože nie je vylúčená existencia aj inej osoby, ktorá by mala priezvisko
L. a jej rodičia sa volali X. a I. (napríklad sa mohlo jednať o K. L., ktorý je uvedený v pozemnoknižnej
vložke č. XX i vo výťahu z pozostalostnej zápisnice). Po pripustení zmeny žaloby sa žalobcovia v 1.

až 3. rade domáhajú určenia, že F. X. I. L., narodený dňa X.X.XXXX, zomrel dňa X.X.XXXX, bol ku
dňu smrti vlastníkom predmetných nehnuteľností, avšak úplne opomenuli preukázať, že by priezvisko
pôvodného žalobcu bolo „X. I. L.“, keď tento bol v žalobe i ďalších podaniach označovaný ako „F. X.
I.“. Rovnako zo záznamu z registra obyvateľstva štátu N. vyplýva, že pán N. zmenil priezvisko na X.
I., nie na X. I. L.. Vzhľadom k uvedenému nemal za preukázané, že pôvodný žalobca bol bezpochyby
tvrdeným vlastníkom a že žalobcovia v 1. až 3. rade ako jeho právni nástupcovia sa na základe

preukázaného hmotnoprávneho vzťahu k nehnuteľnosti majú právo domáhať určenia, že nehnuteľnosti
boli ku dňu smrti spoluvlastníctvom pôvodného žalobcu, keďže nebolo preukázané, že ide v prípade
pôvodného žalobcu práve o osobu, ktorej svedčí právny vzťah (spoluvlastnícky vzťah) k
pozemku parcela č. XXX vedenému v pozemnoknižnej vložke č. XX, pre katastrálne územie Y.. Napriek
tomu, že nedostatok vecnej aktívnej legitimácie žalovaní v I. až IV. rade v konaní namietali, strana

žalobcov v konaní nepreukázala totožnosť osoby domáhajúcej sa práva v súdenej veci (pôvodného
žalobcu) a osoby zapísanej v uvedenej pozemnoknižnej vložke. Žalobcovia v 1. až 3. rade nijakým
spôsobom nevysvetlili rozdielne krstné meno pôvodného žalobcu a C. L. a
nepredložili žiaden dôkaz, z ktorého by bolo možné usúdiť, že prípadne išlo o chybu v písaní alebo inú
nepresnosť, taktiež nepredložili žiadnu listinu, z ktorej by vyplynula totožnosť osoby z hľadiska krstného

mena. V tejto súvislosti si okrem neunesenia dôkazného bremena tak nesplnili ani povinnosť tvrdenia,
nakoľko nepredložili žiadne vysvetlenie tejto nezrovnalosti. Dal do pozornosti, že identická námietka
bola vznesená všetkými žalovanými vo všetkých veciach vedených na Okresnom súde Malacky (sp.zn.
4 C 11/2013, sp.zn. 7 C 435/2010, sp.zn. 7 C 214/2010), pričom žalobcovia v 1. až 3. rade na ňu v týchto
veciach (ani v predmetnej veci) nijakým spôsobom procesne nereagovali, netvrdili a nepreukazovali

dôvody nesúladu predkladaných dôkazov o totožnosti pôvodného žalobcu a osoby C. L. zapísanej
v pozemnoknižnej vložke č. XX. Keďže žalobcovia v 1. až 3. rade nepreukázali svoju aktívnu
vecnú legitimáciu, žalobu bez jej ďalšieho meritórneho skúmania zamietol. Ďalšie návrhy na doplnenie
dokazovania zamietol, pretože tieto smerovali k preukázaniu skutočností týkajúcich sa nadobudnutia
vlastníckeho práva zo strany všetkých žalovaných a pretože z dôvodu hospodárnosti skúmal v prvom

rade otázku naliehavého právneho záujmu a následne aktívnej vecnej legitimácie všetkých žalobcov,
dospel k záveru, že táto vo veci nebola preukázaná a dokazovanie týkajúce sa vlastníckeho práva
žalovaných v I. až IV. rade by bolo nadbytočné a nehospodárne vykonávať.
3.2. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil právne ustanoveniami § 255 ods. 1,
§ 262 ods. 1 C.s.p. a žalovaným v I. až IV. rade, ktorí boli ako nerozluční procesní spoločníci v konaní

plne úspešní, priznal náhradu trov voči všetkým žalobcom spoločne a nerozdielne v rozsahu 100 % s
tým, že o výške trov rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí.

4. Proti tomuto rozsudku vo výroku II., ktorým bola žaloba v zvyšnej časti zamietnutá, podali odvolanie
žalobcovia v 1., 2., 3. rade, dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ C.s.p. (súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdeniaveci).Namietli,žeprvoinštančnýsúdprirozhodovanínevzaldoúvahy,žemenáapriezviskáje

možné meniť a dopĺňať o ďalšie mená a pre identifikáciu nie sú až tak rozhodujúce. Oveľa významnejšie
sú dátum narodenia, rodné číslo, prípadne číslo občianskeho preukazu, číslo pasu alebo iného dokladu,
meno otca a matky, rodný list a podobne. V Izraeli takýmto znakom je identifikačné číslo uvedené na
osobnom doklade. Právny predchodca všetkých žalobcov mal identifikačné číslo 0 XXXXXXX 0, tak
ako je uvedené vo výpise zo záznamu Ministerstva vnútra Izraela zo dňa 15.5.1991 (č.l. 51 spisu), v

ktorom je uvedené priezvisko X. I., meno N., meno otca T. I., meno matky X., dátum narodenia dňa
X.X.XXXX. Na doklade na č.l. 177 spisu (úmrtný list právneho predchodcu žalobcov v 1. až 3. rade) je
uvedené meno F., priezvisko X. I. L., meno matky X., meno otca T. I., dátum narodenia dňa X.X.XXXX, ID
číslo X XXXXXXX 0. Na splnomocnení (č.l. 9 spisu) je overený podpis právneho predchodcu všetkýchžalobcov. Konzul Slovenskej republiky v Izraeli pre identifikáciu podpisujúcej osoby uviedol, že podpísal
F. X. I. L., narodený dňa X.X.XXXX v Zvolenskej Slatine, Slovensko, rodné číslo XXXXXX/XXX, OP
N. číslo X XXXXXXX 0. Z uvedených údajov je zrejmé, že právny predchodca všetkých žalobcov sa

narodil dňa 9.6.1923 v Zvolenskej Slatine, jeho otec bol I. a matka X.. Z rodného listu založenom v
spise je zrejmé, že dňa 9.6.1923 sa narodil C. L., jeho otcom bol I. L., ktorý v čase narodenia syna mal
44 rokov, matka bola X. U., ktorá v čase narodenia syna mala 32 rokov a obaja bývali v
Zvolenskej Slatine.V testamente právneho predchodcu žalobcov v 1. až 3. rade, ktorý bol
vyhotovený dňa 3.5.2004, v bode 3 je uvedené, že jeho otec I. L. sa narodil v roku XXXX a jeho matka

X. L., rodená U., sa narodila v roku XXXX (pravdepodobne XXXX, poznámka odvolacieho súdu) a obaja
zomreli v roku XXXX v C.. Roky narodenia rodičov uvedené poručiteľom teda
potvrdzujú, že v čase jeho narodenia rodičia mali 44, resp. 32 rokov, tak ako je to uvedené v rodnom
liste. Vo výpise z pozostalostnej zápisnice sp.zn. D 182/49/8 vyplýva, že poručiteľ I. L.,
bývalý obyvateľ v Y., zomrel v roku 1942 a dedičmi po ňom sú deti K. L. a C. L.. Ak by F. X. I. L. nebol
totožný s C. L. uvedeným v rodnom liste a v pozemnoknižnej vložke č. XX pre katastrálne územie Y.,

nevedia aký význam by malo uvádzanie spomínaných údajov o rodičoch v testamente v roku 2004, keď
žalobu o určenie vlastníctva podal až v roku 2010. Skutočnosť, že F. X. I. bol na Slovensku
narodený ako C. Pisk, nespochybnil ani konzul Slovenskej republiky v Izraeli, ktorý na požiadanie súdu
pátral po dedičoch menovaného (č.l. 192 spisu). Ich právny predchodca už v priebehu súdneho
sporu upozornil na to, že záznamy v pozemnoknižnej vložke č. XX sú nepresné pokiaľ ide o označovanie

vlastníkov nehnuteľností (čo zodpovedalo praxi minulého obdobia), ale je zrejmé, že aj tieto nepresnosti
nemôžu spochybniť, že pod menami L., L. a L. ide o zhodné osoby. Z uvedenej pozemnoknižnej vložky
vyplýva, že vlastníci boli zapísaní ako L. raz so „sz“, inokedy s „ss“ alebo jedným „s“. Pod poradovým
číslom XX, časť B. vlastníctvo pozemnoknižnej vložky č. XX je uvedené, že na 4/12 vlastníka uvedeného
v tejto vložke pod por. č. X, X a XXb sa podľa uznesenia o odovzdaní pozostalosti zo dňa 11.4.1950, č.

D 182/49/8, vkladá vlastnícke právo v prospech K. L. v podiele 2/12 a C. L. v podiele
2/12. Pritom vlastník pod bodom č. 4 je zapísaný ako „L.“ pod bodom č. 9 ako „L.“ a pod bodom 11b ako
„L.“; išlo pritom nepochybne o totožného vlastníka. Na pojednávaní konanom dňa 3.2.2014 ich právny
predchodca prostredníctvom svojho právneho zástupcu predložil výťah z pozostalostnej zápisnice zo
dňa 11.4.1950, č. D 182/49/8, z ktorej vyplýva, že sa prejednalo dedičstvo po „I. L.“ a na str. 4 zápisnice

je uvedené, že tomuto I. L. patrili podiely evidované v pozemnoknižnej vložke č. XX v časti B. vlastníctvo
pod č. X., X a XXb. je potom zrejmé, že pre posúdenie či ide o tú istú osobu, nie je rozhodujúce či je
táto zapísaná ako L. so „sz“, „ss“ alebo iba jedným „s.“ Ďalej poukázali na to, že aj v notárskej zápisnici
o vydržaní (č.l. 102 spisu) je uvedené na strane 2, v riadkoch 16-19, že P. T. mal pozemky kúpiť, okrem
iného, od rodiny „L.“ s jedným „s“, ako aj to, že geometrickým plánom vytvorené parcely boli vytvorené

aj z pôvodnej parcely č. XXX, v katastrálnom území Y., ktorá je evidovaná, ako už bolo uvedené, v
pozemnoknižnej vložke č. XX. Na č.l. 48 spisu je založený rodný list ich právneho predchodcu, teda
pôvodného žalobcu zo dňa 22.1.1948, v ktorom má uvedené v priezvisku iba jedno „s“ a jedno „s“
v priezvisku má uvedené aj jeho otec I.. Majú tak za to, že ich právny predchodca je osoba totožná
s C. L. evidovaným v pozemnkonižnej vložke č. XX, pre katastrálne územie Y., taktiež na založenom

rodnom liste. K tvrdenie súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že
rodičom s uvedenými menami a dátumami narodení sa mohla narodiť iná osoba s priezviskom L. (bod
37.) konštatovali, že v zmysle všeobecnej zásady sa neexistencia skutočnosti nedokazuje (keďže sa
to ani nedá), preto nemohlo byť ich povinnosťou dokazovať a dokázať, že uvedeným rodičom sa v
uvedený deň (9.6.1923) nenarodil iný potomok. Navyše prvoinštančný súd tu podsúva tvrdenie, ktoré

nebolo žiadnou zo strán v konaní prezentované, a to že týmto potomkom mohol byť K. L.. Ak by toto
tvrdenie aj žalovaní v I. až IV. rade predniesli, zaťažovalo by dôkazné bremeno týchto žalovaných a
nie ich. K tomuto dodali, že ak by túto konkrétnu pochybnosť (t.j. či nedošlo k zámene C. a K. L.)
oznámil sporovým stranám v priebehu konania aspoň súd prvej inštancie, mohli by ju vyvrátiť (napr.
návrhom na zadováženie dokumentov s dátumom narodenia K. L. cestou súdu). Ak im však takúto

pochybnosť súd prvej inštancie neoznámil a netvrdili ju ani žalovaní v I. až IV. rade, ide o prekvapivé
rozhodnutie v rozpore s princípmi spravodlivého súdneho procesu. Ďalej uviedli, že súd prvej inštancie
imvovzťahuknepreukázaniuaktívnejvecnejlegitimácievyčíta,žesinesplnilianilenpovinnosťtvrdenia,
keď nevysvetlili zmenu mena z C. na F.. Nie je im zrejmé o akú povinnosť tvrdenia ide. Pre rozhodnutie
vo veci je dôležité tvrdiť, že F. X. I. (neskôr X. I. L.) a C. L. (resp. L., L.) sú totožné osoby. Z tohto tvrdenia,

ktoré prednesené bolo automaticky vyplýva, že došlo aj k zmene mena, nielen priezviska.
Dôvod prečo došlo k zmene mena ale z hľadiska predmetu sporu postráda akúkoľvek relevanciu. Ak sa
im podarí preukázať totožnosť osôb aj bez preukázania okamihu, spôsobu a dôvodu zmeny mena, čo
sa im aj vzhľadom na vyššie uvedené podarilo, nie je potrebné vysvetľovať ďalšie okolnosti z osobnéhoživota ich právneho predchodcu. Z vyššie uvedených dôkazov jednoznačne vyplýva totožnosť osoby F.
X. I. (L.) a dieťaťa narodeného vyššie uvedeným rodičom dňa 9.6.1923, v ktorého rodnom liste
sa uvádza meno C.. Aký význam má potom pre rozhodnutie veci okamih, spôsob a dôvod zmeny mena

(všeobecne známou skutočnosťou je, že Židia pri príchode do Izraela si dávajú nové hebrejské mená),
im nie je zrejmé. Opätovne zdôraznili, že neexistenciu akýchkoľvek iných verzií skutkových udalostí,
ktoré by mohli byť v rozpore so skutkovými verziami sporovej strany, nemá táto sporová strana povinnosť
preukazovať. Ak by tomu tak nebolo, bolo by nevyhnutné zamietnuť v podstate každú žalobu, pretože
vždy je možné nájsť fiktívny sled udalostí, ktoré by mohli byť alternatívou žalobcom tvrdeného stavu a

priebehu. Záverom poukázali na skutočnosť, že v konaní bolo preukázané, že žalovaní v I. až IV.
rade nemohli predmetné pozemky vydržať, nakoľko neboli predmetom prevodnej zmluvy a tak im celkom
jasne a nepochybne chýbal nadobúdací titul, ktorý by mohli omylom považovať za platný. Takýto omyl
vo vzťahu k nadobúdaciemu titulu je pritom jednou z podmienok vydržania. Žalovaní v I. až
IV. rade nie sú a nemôžu byť vlastníkmi predmetných pozemkov a nemôžu ich ani v budúcnosti vydržať.
Aj z tohto pohľadu odvolaním napadnutý rozsudok nespĺňa požiadavky na spravodlivé rozhodnutie, keď

pre nepatrné pochybnosti bráni v užívaní majetku jeho skutočným vlastníkom (resp. dedičom pôvodného
vlastníka) a konzervuje preukázateľne protiprávny stav. Uvedená okolnosť nadobúda na význame o to
viac, že oni a ani prvoinštančný súd neboli schopní dohľadať dedičský spis po zomrelom I. L. z dôvodov
jeho straty, teda iba z dôvodu, za ktorý zase zodpovedá len súdna moc a nie oni. Nemožno pritom
konštatovať, že by dedičský spis nemusel vôbec existovať, jeho existencia bola v konaní doložená

inými listinnými dôkazmi, ktoré naň odkazujú. Odvolaciemu súdu navrhli rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutom výroku zmeniť a ich žalobe vyhovieť; žiadali trovy odvolacieho konania.

5. Žalovaní v I., II., III., IV. rade sa k odvolaniu žalobcov v 1., 2., 3. rade nevyjadrili, odvolanie nepodali.

6. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470
ods. 1, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č.
160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže
neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať
dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu

žalobcov v 1., 2., 3. rade nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. novembra 2022;
o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení
zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu
prvej inštancie vo výroku II., ktorým žalobu v zvyšnej časti zamietol, potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3
C.s.p.) a keďže sa stotožňuje v tomto výroku s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho

súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací
súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.

7. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie
vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným

dokazovanímsúdomprvejinštancieaktorétedanepochybneexistovalivčasevyhláseniajehorozsudku.
Odvolatelia v odvolaní neuvádzali podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

8. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a

vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani
v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p.
V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2
C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať.

9. V predmetnej veci ide v poradí o druhý rozsudok súdu prvej inštancie, keď rozsudkom v poradí
prvom zo dňa 14.4.2014, č.k. 27 C 70/2010-162, žalobu zamietol a žalovaným náhradu trov konania
nepriznal. Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd, na odvolanie všetkých žalobcov, uznesením zo
dňa 25.7.2018, č.k. 15 Co 127/2017-278, zrušil uvedený rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom v odôvodnení okrem iného skonštatoval, že sa stotožnil

s odvolacou námietkou žalobcov v 1., 2., 3. rade, že súd prvej inštancie vo veci rozhodol napadnutým
rozsudkom aj napriek tomu, že žalobca F. X. I. počas konania pred prvoinštančným súdom zomrel.
Súd prvej inštancie nemal vedomosť o úmrtí žalobcu v čase rozhodnutia, keďže napadnutý rozsudok
vyhlásil na pojednávaní konanom dňa 14.4.2014, ktoré sa konalo od 9,00 hod. do 9,15 hod. a právnyzástupca (pôvodného) žalobcu emailom oznámil súdu prvej inštancie dňa 14.4.2014 až o 9,17 hod.,
že žalobca zomrel (č.l. 157 spisu). Aj keď súd prvej inštancie postupoval správne, keď zisťoval kto je
právnym nástupcom zomrelého žalobcu, t.j. jeho dedičov, po zistení tejto skutočnosti, už nepostupoval

podľa ustanovenia § 63 ods. 1, ods. 2, § 66 C.s.p. a nerozhodol, že v konaní pokračuje s právnymi
nástupcami žalobcu označených vo výroku tohto uznesenia (kto je dedičom po zomrelom žalobcovi F. X.
I. sa dozvedel už za účinnosti Civilného sporového poriadku); pričom skutková situácia ukladá súdu spor
doriešiť s právnymi nástupcami žalobcu (predovšetkým za účelom doriešenia otázky, s kým súd má vec
dokončiť, komu má rozhodnutie doručiť a pod.). V danej veci v čase rozhodnutia súdu prvej

inštancie napadnutým rozsudkom neboli splnené podmienky konania, keď konaniu v prejednávanej veci
bránil nedostatok procesnej subjektivity žalobcu (§ 103, § 107 ods. 1 O.s.p., § 61, § 161 ods. 1, ods. 3
C.s.p.), z dôvodu ktorého súd prvej inštancie vo veci rozhodol predčasne. Uložil prvoinštančnému súdu,
aby v ďalšom konaní vyzval dedičov žalobcu v 1., 2., 3. rade, či vstupujú do predmetného konania; v
prípade ak nebudú súhlasiť so svojom vstupom do konania, bude potrebné konanie zastaviť; v prípade
ak budú súhlasiť so svojim vstupom do konania, bude postupovať podľa § 63 ods. 2, ods. 3 C.s.p. a

následne s nimi ako právnymi nástupcami žalobcu F. X. I. pokračovať v predmetnom konaní.
Za aktívnej účasti strán sporu (v prvom rade splnenie povinnosti tvrdenia vyčerpávajúcim spôsobom a
následne dôkaznej povinnosti) doplniť dokazovanie, ak táto potreba dokazovania vyvstane (§ 132 ods.
1 C.s.p.) a opätovne vo veci rozhodnúť v súlade s ustanovením § 215 ods. 1, ods. 2 C.s.p.
10. Súd prvej inštancie po vrátení veci odvolacím súdom sa riadil právnym názorom odvolacieho súdu

uvedenom v jeho zrušujúcom uznesení zo dňa 25.7.2018, č.k. 15 Co 127/2017-278 a dospel
na základe vykonaného dokazovania k správnemu právnemu záveru, že žalobcovia v 1. až 3. rade nie
sú v danom spore aktívne vecne legitimovaní, z dôvodu ktorého žalobu zamietol.

11. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdeniami všetkých žalobcov v odvolaní, že ich právny predchodca

(pôvodný žalobca F. X. I., pôvodné meno C. L.) je osoba totožná s C. L. evidovaným v pozemnoknižnej
vložke č. XX, pre katastrálne územie Y. s odkazom na zápis v jeho rodnom liste, testamente, úmrtnom
liste, ako aj dokumentoch o zmene jeho priezviska, pretože súd prvej inštancie vykonal dostatočné
dokazovanie za účelom preukázania či pôvodný žalobca F. X. I. (pôvodné meno C. L.) bol skutočne
právnym predchodcom vlastníka parcely č. XXX, zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. XX, katastrálne

územie Y. a vykonaným dokazovaním dospel k správnemu právnemu záveru o nepreukázaní tejto
skutočnosti. Odvolací súd súhlasí s argumentáciou žalobcov v 1., 2., 3. rade uvedenou v odvolaní, že
v minulosti dochádzalo k nepresnému označovaniu vlastníkov nehnuteľností v uvedení ich mena, ako
tomu bolo v danom prípade s menami „L.“, „L.“ a „L.“ pri evidovaní vlastníka parcely č. XXX, v
pozemnoknižnej vložke č. XX, katastrálne územie Y., ako to aj vyplýva z tejto pozemnoknižnej vložky, v

ktorej sú uvedené priezviská „L.“, „L.“ a aj „L.“. Aj keď v danej veci pôvodný žalobca preukázal zmenu
priezviska osoby s menom „N.“ z pôvodného „L.“ na „X. I.“, s prihliadnutím na jeho
rovnaké identifikačné číslo X-XXXXXXX-X (č.l. 51 spisu), nie je možné s istotou mať za to,
že jeho pôvodné priezvisko bolo „L.“, keďže z predložených dôkazov nevyplýva, že by išlo o osobu s
pôvodným menom C.. Z dôkazu štátu Izrael, Ministerstva vnútra (č.l. 51 spisu) je iba zrejmé, že došlo

k zmene priezviska, nie k zmene mena (meno „C.“ sa tam nenachádza) a ani v úmrtnom liste zo dňa
11.2.2014 sa údaj o mene C. nenachádza, vyplýva z neho, že osoba F. X. I. L., narodený dňa X.X.XXXX,
zomrel dňa X.X.XXXX (č.l. 177 spisu). Rovnako z ďalších predložených listinných dôkazov,
na ktoré všetci žalobcovia poukázali v odvolaní, sa nedá jednoznačne ustáliť, že pôvodný žalobca je
totožný s osobou s menom C. L. (L., L.).

12. K argumentácii žalobcov v 1., 2., 3. rade v odvolaní o tom, že im prvoinštančný súd vyčíta,
že si nesplnili ani len povinnosť tvrdenia vo vzťahu k preukázaniu aktívnej vecnej legitimácie, keď
nevysvetlili zmenu mena z C. na F., pričom im nie je zrejmé o akú povinnosť tvrdenia ide, odvolací
súd dôvodí, že súd prvej inštancie v danej veci rozhodol vecne správne, keď žalobu zamietol z dôvodu

nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, keďže sa žalobcom v 1., 2., 3. rade nepodarilo preukázať,
že ich právny predchodca (pôvodný žalobca) bol totožný s osobou zapísanou ako spoluvlastník
nehnuteľnosti zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. XX, katastrálne územie Y., ku ktorej žiadali určiť,
že pôvodný žalobca bol jej spoluvlastníkom v čase svojej smrti. Odvolací súd poukazuje na to, že vecná
legitimácia vyjadruje stav vyplývajúci z hmotného práva, ktorý v konečnom dôsledku vedie k úspechu

alebo neúspechu v konaní. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie strany sporu v hmotnoprávnom
vzťahu. Sporová strana, ktorá je nositeľom tvrdeného hmotného práva alebo oprávnenia, má aktívnu
vecnú legitimáciu a strana sporu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, má pasívnu vecnú
legitimáciu. O nedostatku aktívnej alebo pasívnej vecnej legitimácie, ktorá vedie v konečnom dôsledkuk zamietnutiu žaloby, neposkytuje súd poučenie v zmysle § 160 ods. 1 C.s.p. (§ 5 ods. 1 O.s.p.) na
odstránenie takého nedostatku predovšetkým z dôvodu, že poučovacia povinnosť súdu je obmedzená
na poučenie strán sporu len o ich procesných právach a povinnostiach (táto zásada platila aj za účinnosti

Občianskeho súdneho poriadku; konanie v danej veci bolo začaté za účinnosti tohto procesného
predpisu). Prvoinštančný súd sa náležite vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia s otázkou
aktívnej vecnej legitimácie všetkých žalobcov, ako právnych nástupcov po pôvodnom žalobcovi (body
37. až 39.), s ktorým odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje. Žalobcovia v 1., 2., 3. rade, resp.
pôvodný žalobca na preukázanie svojho tvrdenia, že osoba C. L. je totožná s osobou F. X. I., ako

strana sporu mali (mal) povinnosť označiť dôkazné prostriedky spôsobilé preukázať pravdivosť tohto
tvrdenia, čo neurobili (neurobil). Odvolací súd konštatuje, že teória procesného práva podmieňuje
úspech strany v spore unesením dvoch bremien, po prvé ide o bremeno tvrdenia,
ktoré môže privodiť jej úspech v konaní a po druhé, že musí svoje tvrdenia aj preukázať. Základnou
normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie čl. 8 C.s.p., v spojení s §
185 C.s.p. (§ 120 ods. 1 veta prvá O.s.p.), podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové

tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom
hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Uvedený článok stanovuje dôkaznú povinnosť strán sporu v
sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na strane sporu a v prípade, ak neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich
tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo

skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj tú stranu
sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, ale hodnotenie vykonaných dôkazov
súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu.
Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ
je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je

preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov,
ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie.
Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týka povinnosť strany sporu tvrdiť a označiť dôkazy na
preukázanie tvrdení, je vždy daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer
strán sporu. Táto norma zásadne určuje rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia

byť preukázané) a aj nositeľa dôkazného bremena. V závislosti na hypotéze právnej normy má každá
zo strán sporového konania samostatnú (vlastnú) povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť a teda aj
z toho vyplývajúce odlišné a samostatné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Pokiaľ strana sporu
nerešpektuje bremeno tvrdenia alebo dôkazné bremeno, ktoré ju zaťažujú, z hľadiska procesného
postupujevosvojneprospech.Procesnánečinnosťstranyvtomtosmeremá(preňu)negatívnedôsledky

pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, čo sa v konečnom dôsledku prejaví vo vydaní (pre
ňu) nepriaznivého rozhodnutia. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť
žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a
dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže
meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane

tej-ktorej strany sporu treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia
(niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo
žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (nie je možné preukázať, že niečo
sa nestalo). V danej veci si žalobcovia v 1., 2., 3. rade, resp. ich právny predchodca nesplnili v prvom
rade povinnosť tvrdenia, ako aj správne konštatoval prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia, že pôvodný žalobca je totožný s osobou „C. L., L.“. Odvolací súd poukazuje na to, že
aj keď bola podaná za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (dňa 7.9.2010), neobsahovala podľa
názoru odvolacieho súdu všetky náležitosti vyžadované ustanovením § 79 ods. 1 O.s.p., najmä opísanie
rozhodujúcich skutočností a označenie dôkazov, ktorými by bolo preukázané, že pôvodný žalobca je
skutočne osobou s menom a priezviskom C. L. (L.). Súd prvej inštancie vyzval uznesením zo

dňa 24.8.2011, č.k. 27 C 70/2010-22, pôvodného žalobcu (okrem iného) na predloženie dokladu, ktorým
preukáže, že bol pôvodným menom C. L.; uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi pôvodného
žalobcu dňa 30.8.2011, ktorý na uvedenú výzvu reagoval tak, že predložil rodný list C. (č.l. 48 spisu) a
úradný preklad osvedčenia o zmene priezviska (č.l. 51 spisu). Ani jedna z týchto listín však nepreukazuje
skutočnosť, že pôvodné meno pôvodného žalobcu bolo C. L. (L.), keď z rodného listu je len zrejmé,

že ide o chlapca, ktorý sa narodil dňa X.X.XXXX rodičom I. L. a X. U. a z osvedčenia o
zmene priezviska, tak ako je uvedené v bode 11. odôvodnenia tohto rozhodnutia, že došlo u osoby N.
X. I., narodený dňa X.X.XXXX, k zmene priezviska z L. na X. I.. Žalobcovia teda nepreukázali, že osoba
s krstným menom „N.“ je totožná s osobou s krstným menom „C.“, pričom dôkazné bremeno bolo nanich a toto nemožno prenášať na žalovaných v I. až IV. rade, keďže to boli oni, resp. pôvodný žalobca,
ktorý tvrdil, že je totožný s osobou menom „C.“ a tak bolo jeho (ich) povinnosťou toto tvrdenie preukázať,
čo neurobili.

13. K argumentácii všetkých žalobcov v odvolaní o údajnej prekvapivosti napadnutého rozsudku, ktorú
vidiavtom,žesúdprvejinštancievnapadnutomrozhodnutípodsúvatvrdenie,ktoréžiadnazosporových
strán neprezentovala v konaní, a to že potomkom rodičov ich právneho predchodcu mohol byť K. L.,
pričom toto tvrdenie v konaní nebolo ani spomenuté, tak im nie je možné klásť požiadavku, aby toto

tvrdenie dokazovaním vyvracali, odvolací súd uvádza, že tzv. prekvapivosť napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie nezakladá. O prekvapivé rozhodnutie totiž ide vtedy, ak súd použije inú právnu normu
pri právnom posúdení veci (ktorá doposiaľ použitá nebola, a ktorá je pre danú vec rozhodujúca) a
súčasne dotknutej sporovej strane sa k jej požitiu neumožní vyjadriť sa. O tzv. prekvapivé rozhodnutie
ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd (nie súd prvej inštancie) založí svoje rozhodnutie vo veci
na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti

týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu nemá strana sporu možnosť vyjadrovať
sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych
záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné. V danom prípade rozhodnutie súdu prvej inštancie
nevyznieva prekvapujúco, ani nečakane. Predmetom sporu od začiatku bola (okrem iných) aj otázka, či
osoba pôvodného žalobcu je totožná s osobou C. L., pričom súd prvej inštancie vykonal na preukázanie

tejto skutočnosti dostatočné dokazovanie, z ktorého, tak ako už bolo uvedené, nebolo jednoznačne
preukázané, že pôvodný žalobca bol bezpochyby tvrdeným vlastníkom nehnuteľnosti, ktorej určenia,
že patrí do dedičstva po pôvodnom žalobcovi sa žalobcovia v 1., 2., 3. rade domáhajú. Pôvodnému
žalobcovi i jeho právnym nástupcom bol v konaní zo strany súdu prvej inštancie daný dostatok
priestoru preukázať uvedenú skutočnosť a to, že sa im to nepodarilo preukázať, nerobí toto rozhodnutie

prekvapivým. Prvoinštančný súd v bode 37. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia konštatoval, že
nebolo jednoznačne preukázané, že osoba s krstným menom „N.“ je totožná s osobou s krstným
menom „C.“, pretože nie je vylúčená existencia aj inej osoby, ktorá by mala priezvisko L. a jej rodičia
sa volali X. a I. a len v zátvorke uviedol , že napríklad sa mohlo jednať o K. L., ktorý je uvedený v
pozemnoknižnej vložke č. XX i vo výťahu z pozostalostnej zápisnice. O prekvapivé rozhodnutie by sa

mohlo jednať iba vtedy, ak by súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí vychádzal z doposiaľ stranami
sporu neuplatňovaného dôkazu, ktorým by bolo preukázané, že rodičia pôvodného žalobcu mali aj
syna K., ku ktorému strany sporu nemohli zaujať žiadne stanovisko. Prekvapivosťou nie je dotknutý ani
taký postup súdu, ktorý by následne dokonca vydal rozsudok v rozpore s predchádzajúcim právnym
posúdením. Odvolací súd má za to, že pôvodný žalobca, ako aj jeho právni nástupcovia, t.j. žalobcovia

v 1., 2., 3. rade mali dostatok možností obhajovať, prezentovať a preukazovať svoj názor o totožnosti
osoby pôvodného žalobcu s osobou menom C. L. a samotná skutočnosť, že sa im toto nepodarilo
preukázať a že súd prvej inštancie vyjadril názor, že nie je vylúčená aj existencia inej osoby s menom
L., napríklad K., neznamená, že ich napadnutým rozsudkom prekvapil a takéto rozhodnutie je
v rozpore s princípmi spravodlivého procesu, ako tvrdili všetci žalobcovia v odvolaní.

14. Žalobcovia v 1., 2., 3. rade svoje odvolanie voči napadnutému rozsudku odôvodnili aj tým, že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.),
avšak vôbec vo svojom odvolaní nekonkretizovali aké konkrétne vady mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Odvolací súd poukazuje na to, že účinný prieskum napadnutého rozhodnutia alebo

konania jemu predchádzajúceho môže odvolateľ vyvolať len pomenovaním konkrétnych nedostatkov
napadnutého rozhodnutia, resp. konania, ktoré mu predchádzalo, čo ani jeden zo žalobcov neurobil.

15. Odvolací súd poukazuje i na to, že je mu známe z jeho činnosti, že pôvodný žalobca, resp. jeho
právni nástupcovia neboli úspešní v obdobných konaniach, keď rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 4.3.2021, č.k. 3 Co 151/2019-266, bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa
22.10.2018, č.k. 4 C 11/2013-207, ktorým bola zamietnutá žaloba pôvodného žalobcu F. X. I. L. o
určenie, že je spoluvlastníkom nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXX, katastrálne územie
Y., z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, v ktorom konaní bola spochybnená totožnosť
pôvodného žalobcu s osobou C. L., resp. L.. S poukazom na princíp právnej istoty (čl. 2 ods. 1,

ods. 2 C.s.p) odvolací súd dospel k totožnému záveru, že žalobcovia v 1., 2., 3. rade nepreukázali
totožnosť pôvodného žalobcu s osobou C. L., resp. L., ktorej svedčil zápis vlastníckeho práva k parcele
č. XXX, podľa pozemnoknižnej vložky č. XX, pre katastrálne územie Y., čím neosvedčili danosť nimi
tvrdeného hmotnoprávneho nároku ich právneho predchodcu k nehnuteľnosti, vo vzťahu ku ktorejsa domáhali určenia, že v podiele 2/12 k celku patrí do dedičstva po pôvodnom žalobcovi. Za tejto
procesnej situácie postupoval súd prvej inštancie správne, keď na uvedenom základe žalobu zamietol
bez toho, aby sa následne zaoberal posudzovaním predpokladov nadobudnutia vlastníckeho práva k

predmetným nehnuteľnostiam a skúmaním dobromyseľnosti všetkých žalovaných pri uzatváraní kúpnej
zmluvy k nehnuteľnostiam s jeho právnymi nástupcami. Vzhľadom na uvedené sa preto ani odvolací
súd nezaoberal ďalšou odvolacou námietkou všetkých žalobcov ohľadne vydržania nehnuteľností.

16. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd

dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti
tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 ods. 1 C.s.p. dôkazy súd
hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje

sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité
obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia
dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku
upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Okolnosti namietané všetkými žalobcami v odvolaní vo
vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu,

ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou
prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby
sarozhodlovsúladesjejpožiadavkamiaaniprávostranysporuvyjadrovaťsakspôsobuhodnoteniaňou

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.
17. Pokiaľ žalobcovia v 1., 2., 3. rade v odvolaní namietali, že napadnuté rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah
už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a
ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

18. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III., ktorým priznal žalovaným v I.,
II., III., IV. rade spoločne a nerozdielne voči žalobcom v 1., 2., 3. rade nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100%, o ktorých výške rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením s tým,
že plnením jedného zo žalobcov zanikne povinnosť ostatných v rozsahu poskytnutého plnenia, zmenil
(ako súvisiaci výrok) podľa § 388, v spojení s § 379 písm. a/ C.s.p. tak, že žalovaným v I., II., III., IV.

rade priznal spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
% voči spoločnej a nerozdielnej povinnosti žalobcov v 1., 2., 3. rade z dôvodu, že v danom prípade
ide o nerozlučné spoločenstvo (na strane žalobcov i žalovaných) a žalobcovia v 1., 2., 3. rade by
bez tohto určenia nevedeli, v akom rozsahu majú všetkým žalovaným zaplatiť náhradu trov konania.
Prvoinštančný súd síce v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (bod 41.) správne konštatoval, že

všetkýmžalovanýmpriznalnáhradutrovkonaniavočižalobcomspoločneanerozdielne,avšakvovýroku
III. napadnutého rozhodnutia uviedol, že plnením jedného zo žalobcov zanikne povinnosť ostatných v
rozsahu poskytnutého plnenia, teda tento výrok nezodpovedá jeho odôvodneniu. Odvolací súd v tejto
súvislosti poukazuje na čl. 2 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého, ochrana ohrozených alebo porušených práv a
právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

19. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, §
255 ods. 1, v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovaným v I. až IV. rade, ktorí mali v odvolacom konaní
plný úspech priznáva spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
% voči spoločnej a nerozdielnej povinnosti žalobcov v 1. až 3. rade (dôvody spoločnej a nerozdielnej

povinnosti sú uvedené v bode 18. odôvodnenia tohto rozsudku). V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.20. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami

sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolatelia ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci LinoCarlos

VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

21. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).