Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, February 7, 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4To/41/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118012002
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Varga PhD., LL.M., MBA

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8118012002.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Vargu, PhD., LL.M.,

MBA a sudcov JUDr. Petra Farkaša a JUDr. Emila Dubňanského na verejnom zasadnutí konanom dňa
08.02.2023 v trestnej veci obžalovanej A. B., pre pokračovací zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods.
3 písm. a) Tr. zákona a iné, o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa
09.03.2022, sp. zn. 41T/87/2018, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), f), ods. 3 Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste
a vo výroku o náhrade škody.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

Obžalovanej
Ivane ŠTIEBEROVEJ, nar. XX.XX.XXXX v Snine, trvale bytom C. – D., E. F. XXXX/XX, bez prihlásenia
Praha, Zveřinova 7, Česká republika,

u k l a d á :

Podľa § 221 ods. 3 Tr. zákona, za použitia § 38 ods. 2 Tr. zákona, pri rovnosti poľahčujúcej okolnosti
podľa § 36 písm. j) Tr. zákona oproti priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h) Tr. zákona, v spojení s §
41 ods.1 Tr. zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov.

Podľa § 51 ods. 1 Tr. zákona výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá s probačným
dohľadom.

Podľa § 51 ods. 2 Tr. zákona určuje skúšobnú dobu v trvaní 5 (piatich) rokov.

Podľa § 51 ods. 2, ods. 4 písm. d) Tr. zákona povinnosť nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu.

Podľa § 51 ods. 2, ods. 4 písm. k) Tr. zákona povinnosť zamestnať sa v skúšobnej dobe alebo sa
preukázateľne uchádzať o zamestnanie.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku povinnosť nahradiť škodu poškodeným G. H., nar. X.X.XXXX, trvale
bytom B. XX, C., vo výške 22.206,48,- Eur a I. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. X, C. vo výške
30.000,- Eur.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku poškodených G. C., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom C., K. XXXX/XX, L.
L. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C., M. XX, A. N. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C., B. XX,

C. L. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D., L. X, D. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C., P. X o d
k a z u j e s nárokmi na náhradu škody na civilný proces.Podľa § 288 ods. 2 Tr. poriadku poškodených G. H., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom B. XX, C. a I. J.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. X, C., so zvyškom ich nárokov na náhradu škody

o d k a z u j e na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov napadnutým rozsudkom zo dňa 09.03.2022, sp. zn. 41T/87/2018 uznal obžalovanú
A. B. za vinnú v bode I. - VI. z pokračovacieho zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr.
zákona, v bode VII. z prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zákona a v bode VIII. z prečinu podvodu
podľa § 221 ods. 1, 2 Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že

- od presne nezistenej doby vo februári 2010 až do 11. mája 2012 na rôznych miestach v Prešove
za doposiaľ presne nezistených okolností oslovila pod rôznymi zámienkami viacero rôznych osôb, s
ktorými udržiavala niekoľkoročné priateľské vzťahy, s tým, aby jej požičali finančnú hotovosť v rôznych
výškach s prísľubom, že im tieto finančné prostriedky vráti, napriek tomu, že mala vedomosť o tom, že

tieto finančné prostriedky nebude schopná vrátiť vzhľadom na výšku svojich záväzkov a neexistenciu
pravidelného príjmu, čím zneužila ich dôveru a týmto konaním ich uviedla do omylu, v dôsledku čoho jej
jednotliví poškodení požičali finančné prostriedky v rôznych sumách, ktoré použila pre vlastnú potrebu,
a to tak, že

I.
v presne nezistenej dobe vo februári 2010, na presne nezistenom mieste v Prešove oslovila G. H., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XX, C., ktorej ponúkla investovanie jej finančných prostriedkov so ziskom
2% mesačne z investovanej sumy, na základe čoho jej G. H. v priebehu rokov 2010 až 2012 postupne
odovzdala sumu v celkovej výške 22.500,- Eur, čo následne bolo potvrdené zmluvou o pôžičke zo dňa

02.04.2012, ktorú uzavrela s G. H. a následne aj písomným potvrdením výšky jej dlhu voči G. H. zo
dňa 20.04.2013, podľa ktorého celková dlžná suma vrátane dohodnutej finančnej odmeny predstavuje
sumu30.085,-Eur,ktorejvýškudňa02.02.2015vzmysle§558Občianskehozákonníkapísomneuznala
a zaviazala sa tento dlh splatiť v lehote najneskôr do 31.7.2015, pričom však peňažné prostriedky v
tejto lehote a ani po jej uplynutí nevrátila, čím ju vedome uviedla do omylu a podvodným spôsobom jej

spôsobila celkovú škodu v sume najmenej 22.500,- Eur,

II.
dňa 12.11.2010 v Prešove na notárskom úrade JUDr. Ivety Andrášovej so sídlom Jarková 35, Prešov,
uzavrela ako dlžník s veriteľom G. C., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom K. XXXX/XX, C., zmluvu o pôžičke

ktorej predmetom bolo požičanie sumy 10.000,- Eur, ktorú sa zaviazala vrátiť lehote do 5 mesiacov spolu
s úrokom v sume 200,- Eur, poskytnutú pôžičku nevrátila ani čiastočne, čím ho vedome uviedla do omylu
a podvodným spôsobom mu spôsobila celkovú škodu v sume najmenej 10.000,- Eur,

III.

v priebehu roka 2010 na presne nezistenom mieste v Prešove, oslovila L. L. G., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom M. XX, C., ktorému ponúkla investovanie jeho finančných prostriedkov s bližšie neurčeným
ziskom z investovanej sumy, na základe čoho jej L. L. G. v priebehu roku 2010, postupne odovzdal sumu
v celkovej výške 21.000,- Eur, čo potvrdzuje zmluva o pôžičke zo dňa 16.02.2011, ktorú obžalovaná
uzavrela na presne nezistenom mieste v Prešove ako dlžník s veriteľom L. L. G., nar. XX.XX.XXXX,

trvale bytom M. XX, C., ktorej predmetom bolo požičanie sumy 21.000,- Eur, ktorú sa zaviazala vrátiť v
šiestich mesačných splátkach po 3.657,50,- Eur, z pôžičky však vrátila iba sumu 2.000,- Eur a následne
dňa 20.01.2012 uzavrela s veriteľom novú zmluvu o pôžičke nadväzujúcu na pôvodnú zmluvu o pôžičke
zo dňa 16.02.2011 zníženú o splatenú sumu, ktorej predmetom bolo požičanie sumy 19.000,- Eur s
dohodnutým ročným úrokom 9% ročne v dvoch splátkach, a to do 30.04.2012 čiastku 9.000,- Eur a

dohodnutý úrok a do 31.07.2012 čiastku 10.000,- Eur a dohodnutý úrok, ktorú však ani v dodatočne
dohodnutých lehotách ani len čiastočne nesplatila, čím ho vedome uviedla do omylu, požičané peniaze
nevrátila a podvodným spôsobom spôsobila poškodenému celkovú škodu v sume najmenej 19.000,-
Eur,

IV.dňa 17.02.2011 v Prešove na Mestskom úrade Prešov, na ul. Hlavná 73 uzavrela ako dlžník s veriteľom
A.N.O.,nar.XX.XX.XXXXzmluvuopôžičke,ktorejpredmetombolopožičaniesumy8.000,-Eur,ktorúsa
zaviazala vrátiť spolu s 10% štvrťročným úrokom v lehote do 17.05.2011, z poskytnutej pôžičky uhradila

dňa 23.5.2011 iba sumu 1.800,- Eur a zvyšnú sumu pôžičky aj napriek výzvam veriteľa nevrátila, čím ho
vedome uviedla do omylu, požičané peniaze nevrátila a podvodným spôsobom spôsobila poškodenému
celkovú škodu v sume najmenej 6.200,- Eur,

V.

vpriebehuroku2011oslovilaI.J.,nar.XX.XX.XXXX,trvalebytomD.X,C.,ktorémuponúklainvestovanie
jeho finančných prostriedkov s bližšie neurčeným ziskom z investovanej sumy, na základe čoho jej
I. J. v priebehu od mesiaca máj 2011 až do presne nezisteného obdobia 2012 postupne odovzdal
sumu v celkovej výške 35.000,- Eur, ktorú sa zaviazala vrátiť do jedného roka, peňažné prostriedky
mu napriek opakovaným výzvam a písomnému uznaniu tohto dlhu zo dňa 15.11.2013, nevrátila ani
v dodatočne dohodnutej dobe do 31.03.2014, čim ho vedome uviedla do omylu, požičané peniaze

nevrátila a podvodným spôsobom spôsobila poškodenému celkovú škodu v sume najmenej 35.000,-
Eur,

VI.
dňa 10.11.2011 na presne nezistenom mieste v Prešove požiadala L. L. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale

bytom L. X, D. o pôžičku v sume 25.000,- Eur s tým, že tieto finančné prostriedky potrebuje na
vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželom a že dlžnú sumu vyrovná do 31.12.2011, s
čím L. L. H. súhlasil a dňa 16.11.2011 v pobočke Československej obchodnej banky, a.s. na ul. Hlavná 75
v Prešove uzavrel Zmluvu o ČSOB spotrebiteľskom úvere č. 004584100R na sumu 25.000,- Eur, ktorú jej
L. L. H. v priestoroch banky následne ihneď odovzdal, pričom sa už dňa 15.11.2011 písomne zaviazala,

že bude predmetný úver ČSOB, a.s., v pravidelných predpísaných splátkach splácať namiesto L. L. H.,
pričom však tento úveru do mesiaca júl 2014, splácala iba nepravidelne, keď celkovo uhradila splátky
v sume 4.419,74,- Eur, v dôsledku čoho L. L. H. zostatok úveru v sume 20.994,85 Eur dňa 24.07.2014
uhradil sám, čím ho vedome uviedla do omylu a podvodným spôsobom mu spôsobila celkovú škodu v
sume najmenej 20.994,85,- Eur,

čím takto svojim konaním v bodoch I. až VI. spôsobila celkovú škodu v celkovej sume 113.694,85,- Eur,

VII.
dňa 13.11.2013 v Prešove na notárskom úrade JUDr. Ivety Andrášovej so sídlom Jarková 35, Prešov

uzatvorila ako dlžníčka so D. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P. XXXX/X, C. ako veriteľom, s ktorým
udržiavala dlhoročné priateľský vzťah, zmluvu o pôžičke formou notárskej zápisnice č. N 402/2013,
NCRnz 42041/2013, NCRIs 42782/2013 zo dňa 13.11.2013, ktorej predmetom bolo požičanie sumy
2.000,-Eur spolu s uznaním záväzku na zaplatenie sumy 1.650,- Eur, ktorú sa zaviazala vrátiť v dvoch
splátkach a to do 31.01.2014 sumu 2.220,- Eur a do 28.02.2014 sumu 1.450,- Eur, napriek tomu, že

vedela, že tieto finančné prostriedky nebude schopná vrátiť vzhľadom na výšku svojich záväzkov a
neexistenciu pravidelného príjmu, čím zneužila jeho dôveru a uviedla ho do omylu, na základe čoho D.
P. s požičaním peňazí súhlasil, čím takto svojim konaním podvodným spôsobom spôsobila D. P. škodu
v sumy najmenej 2.000,- Eur,

VIII.
dňa 13.11.2013 v čase okolo 21.00 hod. v C. E. Q. B. XX v byte G. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
B. XX, C. presvedčila G. H., s ktorou udržiavala priateľské vzťahy a ktorá k nej prechovávala dôveru
aby ako ručiteľ 1 podpísala pripravenú listinu „Ručenie vykonané podľa § 303 a nasl. Obchodného
zákonníka“, ktorú následne G. H. podpísala a tým sa zaviazala uspokojiť záväzok obchodnej spoločnosti

EURO Academy s.r.o., sídlom Tkáčska 2, Prešov, IČO: 43 851 479, voči obchodnej spoločnosti VSH
development a.s. so sídlom Štúrova 27, Košice, IČO 31 360 521, pričom ju však uviedla do omylu tým, že
G. H. tvrdila, že sa nejedná o ručenie za finančný záväzok, ale o ručenie za to, že obchodná spoločnosť
EURO Academy, s.r.o., ktorej je spoločníkom a konateľom, odkúpi od obchodnej spoločnosti VSH
development a.s., byt a kanceláriu, ktoré si od uvedenej obchodnej spoločnosti obchodná spoločnosť

EURO Academy, s.r.o. prenajímala, pričom však G. H. zatajila, že v skutočnosti dňa 06.11.2013
obchodná spoločnosť VSH development a.s. vypovedala zmluvu o nájme č. 201396 zo dňa 26.02.2013
a zmluvu o podnájme bytu č. 01/2013 zo dňa 26.02.2013 z dôvodu neuhradenia nájomného za mesiace
august až november 2013 spolu v sume 4.090,87,- Eur, na základe čoho obchodnej spoločnostiEURO Academy, s.r.o. dňa 25.11.2013 skončil podnájomný vzťah k bytu a dňa 10.12.2013 nájomný
vzťah ku kancelárskym priestorom, ako aj zatajila povinnosť obchodnej spoločnosti EURO Academy,
s.r.o. vyplývajúcu z uvedených nájomných zmluvu hradiť dohodnuté nájomné za mesiace po ukončení

nájmu do uplynutia dohodnutej doby, počas ktorých neboli priestory obsadené iným nájomcom, dlžné
nájomné neuhradila, v dôsledku čoho G. H. ako ručiteľovi bola na základe rozhodcovských rozsudkov
Obchodného arbitrážneho súdu Košice č. 126Ob/11/2013-4 zo dňa 31.01.2014 a č. 136Ob/6/2014-4
zo dňa 20.08.2014 uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi obchodnej spoločnosti VSH development a.s.
sumu v celkovej výške najmenej 10.206,48,- Eur.

Za to jej súd uložil podľa § 221 ods. 3 Tr. zákona, za použitia § 38 ods. 2 Tr. zákona, pri rovnosti
poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Tr. zákona, oproti priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h)
Tr. zákona, v spojení s § 41 ods. 1 Tr. zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov.

Podľa § 51 ods. 1 Tr. zákona výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil s probačným dohľadom.

Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určil skúšobnú dobu v trvaní 5 (piatich) rokov.

Podľa § 51 ods. 2, 4 písm. d) Tr. zákona uložil obžalovanej povinnosť nahradiť v skúšobnej dobe
spôsobenú škodu.

Podľa § 51 ods. 2, 4 písm. k) Tr. zákona uložil obžalovanej povinnosť zamestnať sa v skúšobnej dobe
alebo preukázateľne sa uchádzať o zamestnanie.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku uložil obžalovanej povinnosť nahradiť poškodeným G. H. škodu vo výške

22.206,48,- Eur a I. J. škodu vo výške 30.000,- Eur.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku poškodených G. C., L. L. G., A. N. O., C. L. H. a D. P. so zvyškom na
ich nárokov odkázal na civilný proces.

Podľa § 288 ods. 2 Tr. poriadku poškodených G. H. a I. J. so zvyškom ich nárokov na náhradu škody
odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku riadne a včas, podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 24.03.2022
podala odvolanie obžalovaná prostredníctvom obhajcu a podaním doručeným súdu prvého stupňa

dňa 12.05.2022 aj osobne, ktoré odôvodnila podaním doručeným súdu prvého stupňa prostredníctvom
obhajcu dňa 14.07.2022. Namietala, že považuje napadnutý rozsudok za nezákonný, vecne nesprávny,
svojvoľný a zjavne arbitrárny. Napadnutý rozsudok neobsahuje náležitosti, ktoré vyžaduje ustanovenie
§ 168 ods. 1 Tr. poriadku, pretože z jeho odôvodnenia nevyplýva, ktoré skutočnosti sa považujú
za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa súd spravoval pri

hodnotení vykonaných dôkazov a právne úvahy, na základe ktorých podľa príslušných ustanovení
zákona posudzoval dokázané skutočnosti k otázke viny a trestu. Odôvodnenie napadnutého rozsudku
je nepreskúmateľné a zjavne arbitrárne. Absentujú právne úvahy, teda právne posúdenie jej konania
v súvislosti s finančnými transakciami a ich charaktere, či išlo o pôžičku, investíciu alebo iné,
absentuje vysporiadanie sa s dodržaním miery obvyklej opatrnosti na strane poškodených a dôkladné

vyhodnotenie všetkých dôkazov. Napadnutý rozsudok je v podstate stručným prepisom výpovedí
viacerých osôb a citácií zákonných ustanovení. Od vznesenia obvinenia namieta a argumentuje,
že stíhané skutky nie sú trestným činom. Namieta závažné pochybenie súdu, keď odmietol otázku
na odstránenie rozporu vo výpovedi svedkyne poškodenej Váhovskej, odmietol prečítať zápisnicu o
trestnom oznámení, kde poškodená Váhovská uvádzala do zápisnice o trestnom oznámení, že išlo o

investíciu a nie o pôžičku, pričom na hlavnom pojednávaní vypovedala, že išlo o pôžičku. Súd vychádzal
z toho, že všetky tvrdenia poškodených sú pravdivé a všetky tvrdenia jej o nejakých udalostiach, či
okolnostiachsúnepravdivéaúčelové,tedabezakýchkoľveklogickýcharozumnýchdôvodovfavorizoval
vyjadrenia a tvrdenia poškodených ako pravdivé, napriek tomu, že poškodení trestné konanie iniciovali
po viac ako šiestich rokoch od poskytnutia finančných prostriedkov, keď boli úspešní v civilných

konaniach, avšak v exekučných konaniach nebolo vymožené nič, preto zjavne využili trestné konanie
na vymáhanie svojich pohľadávok. Poukazuje na čl. 17 ods. 2 Ústavy SR, ktorý hovorí o tom, že
nikto nemôže byť pozbavený osobnej slobody za to, že nie je schopný dodržať svoj zmluvný záväzok,
čím sa myslí aj peňažný záväzok. Podstatné pre účely trestného konania je, či poškodená osoba prirealizácii majetkovej dispozície dodržala potrebnú mieru opatrnosti, ktorá mohla omyl celkom ľahko
eliminovať, resp. vylúčiť. Táto otázka nebola vôbec zohľadňovaná a skúmaná zo strany Okresnej
prokuratúry Prešov. V tomto smere poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 2TdoV/21/2013, zo dňa

04.02.2014, ako aj na článok sudcu JUDr. Petra Šamka ohľadom trestného činu podvodu, z ktorého
ďalej cituje. V súčasnej trestnoprávnej teórii a praxi v SR sa plne preferuje strana páchateľa pre
vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti za spáchanie trestného činu podvodu a to, či páchateľ klamal
poškodeného a či toto klamstvo bolo v príčinnej súvislosti s majetkovou dispozíciou a následnou škodou.
V kladnom prípade sa konštatuje naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu, pričom

sa v dokazovaní takmer nikdy neberie do úvahy aj strana oklamaného, teda či klamaná osoba pri
realizácii majetkovej dispozície dodržala potrebnú mieru opatrnosti, ktorá mohla omyl celkom ľahko
eliminovať. Zabudnutou a nedocenenou otázkou zostáva, či klamaný (poškodený) nemohol bez väčšej
námahy klamanie zistiť, a teda či klamaná osoba nemohla svojmu omylu jednoducho zabrániť za
dodržania obvyklej miery opatrnosti. Povinnosť dodržiavať obvyklú mieru opatrnosti má každý a táto
povinnosť vyplýva z § 415 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že každý si musí počínať tak,

aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, majetku, prírode a životnom prostredí. Možno uzavrieť, že
obyčajné klamstvo nie je uvádzaním do omylu tam, kde tvrdenie podlieha preskúmavaniu. Náležitosť
omylu nie je naplnená každou akoukoľvek nepravdou, ale vyžaduje sa, aby mohla vyvolať v osobe
oklamaného omyl, pri ktorom sa aj na strane oklamaného predpokladá činnosť nielen vnímajúca, ale
usudzovacia. Z dosahu ochrany trestného činu podvodu vybočuje dôvera klamanej osoby vtedy, ak

môže klamanie byť klamanou osobou rozpoznané a to prostriedkami, ktoré má klamaná osoba v čase
klamania k dispozícii. Súd v odôvodnení rozsudku uviedol len to, že poškodení dôverovali klientke,
pretože ju viacerí dlhodobo poznali. Toto ale nie je právne relevantný argument pre trestné konanie.
Poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 11Tdo/1121/2012, zo dňa 14.03.2012 a nález
Ústavného súdu SR sp. zn. 1US/402/08, zo dňa 01.04.2019, ako aj rozhodnutie Krajského súdu v

Banskej Bystrici zo dňa 14.02.2013, sp. zn. 2To/11/2013, z ktorých ďalej cituje. Je neprípustné, aby sa
bežne občianskoprávne vzťahy riešili na úkor jednej strany prostriedkami trestného práva, čím evidentne
dochádza k nerovnomernému postaveniu zainteresovaných strán vo vzájomných záväzkovo-právnych
vzťahoch. So zreteľom na uvedené je nevyhnutné v predmetnej trestnej veci aplikovať princíp ultima
ratio a zásadu subsidiarity trestnoprávneho postihu, pretože trestné právo už zo samotnej podstaty

práva má miesto len tam, kde sú iné prostriedky ochrany práv fyzických a právnických osôb vyčerpané,
nevhodné alebo neúčinné. Poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6To/7/2017, kde
v obdobnej veci bol zrušený odsudzujúci rozsudok a krajský súd obžalovanú spod obžaloby oslobodil,
pretože skutok nie je trestným činom, z ktorého ďalej cituje. V danom prípade je potrebné brať do
úvahy aj dodržiavanie obvyklej miery opatrnosti osoby, ktorá je uvádzaná do omylu alebo ktorej omyl

chce páchateľ využiť. Ani skutková veta obžaloby neobsahuje preukázanie, ani popis, akú nepravdu
mala obvinená osobám uvádzať, ako sa údajne oklamané osoby správali v relevantnom čase, teda
ako dodržiavali obvyklú mieru opatrnosti pri dispozícii so svojím majetkom a v čom spočíval omyl resp.
aký omyl mala obvinená využiť. Pokiaľ ide o podstatu veci, je potrebné oddeliť poskytnuté finančné
prostriedky na také, ktoré smerovali ako investícia a na také, u ktorých prípadoch išlo o klasické pôžičky,

pričom pri pôžičkách zvýrazňuje, že ani jedna z týchto pôžičiek nebola účelovo viazaná na nejakú
konkrétnu vec, resp. z dokazovania nevyplynulo, aby pôžičky nemohla použiť na svoju vlastnú potrebu.
Občianskoprávne vzťahy s poškodenými vysvetlila na hlavných pojednávaniach, k čomu zdôrazňuje, že
každá osoba poskytla finančné prostriedky dobrovoľne, bez akéhokoľvek nátlaku ako osoba s plným
rozsahom práv a povinností, teda s plnou spôsobilosťou na právne úkony. V konaní nebolo preukázané

zo strany poškodených, kedy presne a v akej výške poskytli finančné prostriedky, čiže je tu spor medzi
ňou a poškodenými o čase poskytnutia finančných prostriedkov, k čomu prvotné zmluvy nedoložili ani
poškodení a dokladované boli až následne podpisované zmluvy o pôžičke, resp. uznania dlhov. Trestný
súd nie je zákonom splnomocnený toto riešiť, na to je civilný súd, ktorý má riešiť takéto občianskoprávne
spory. Samotný poškodení, ktorí investovali finančné prostriedky, na otázku obhajoby odpovedali tým

spôsobom, že ani nevedeli do čoho presne mali investované a že sa o to príliš nezaujímali, pretože
jej dôverovali, lebo pracovala vo finančnom sektore a bez akéhokoľvek preverovania ju považovali za
bonitnú, prípadne že mala rodinný dom, auto alebo vedeli o tom, že chodí na dovolenky. Poukazuje na
sedliacku logiku, že ak niekto žiada o pôžičku finančných prostriedkov, tak ťažko povedať, aká logicky
uvažujúca osoba môže dospieť k záveru, že táto osoba je bonitná a nemá finančné ťažkosti. Žiaden

poškodený svoju pohľadávku nezabezpečil cez záložné právo, napriek tomu, že všetci tvrdili, že vedeli
o tom, aká je bonitná, má dom a pracuje vo finančnom sektore. Každý jeden z poškodených sa vyjadril,
že ich motívom bolo zhodnotenie ich vlastných finančných prostriedkov, niektorí dokonca povedali, že
radšej finančné prostriedky dali na zhodnotenie jej, ako banke. Na otázku obhajoby všetci poškodenípotvrdili, že nijako bližšie si nezisťovali jej majetkovú situáciu, ani finančné zabezpečenie. V čase, keď
iné osoby jej poskytovali finančné prostriedky, mala minimálne štandardný príjem, ak nie nadštandardný,
taktiež vlastnila nehnuteľnosť a v roku 2009 z predaja majetku obdŕžala sumu 900.000,- Sk. Od začiatku

svoje záväzky plnila buď v plnom rozsahu, resp. dávala čiastočné úhrady za pôžičky, čo v podstate
potvrdili aj poškodení. Pri poškodenom H. je odlišnosť v tom, že za toho plnila splátky vo vzťahu k
banke až do roku 2014, čiže nikdy nemala v úmysle od počiatku nič neuhradiť poškodeným. Poškodená
H. tvrdila, že jej neuhrádzala finančné prostriedky v zmysle toho, ako to mali dohodnuté, čím musela
nadobudnúť vedomosť, bez ohľadu na jej dôveru, že asi nemá finančné prostriedky. Napriek tomu v

novembri 2013 podpísala listinu označenú ako ručenie a túto listinu podpísala slobodne a netvrdila, že by
nemala možnosť si ju prečítať a vlastne taktiež uviedla, že nepreverovala presne čoho sa jej zapojenie v
danej veci má týkať. V tomto smere opätovne poukazuje na zanedbanie akejkoľvek obvyklej opatrnosti
a z toho nemožno odvodzovať trestnú zodpovednosť. Viacerí poškodení potvrdili, že im hovorila, že im
zaplatí, čo im patrí po tom, čo predá ich rodinný pozemok, ktorého hodnota bola realitnou kanceláriou
vyčíslená na milión eur. Poukazuje aj na postup poškodených, kedy prvé trestné oznámenie bolo podané

až v roku 2017, napriek tomu, že peniaze boli poskytované 5 a viac rokov dozadu, pričom je zvláštne, že
počas týchto 5-tich rokov sa poškodení, podvedení a oklamaní necítili a začali sa tak cítiť až následne.
V demokratickom a právnom štáte je neprípustné, aby vymáhanie záväzkov prebrali do rúk OČTK,
pretože na to sú splnomocnené iba civilné súdy, pričom bolo preukázané, že všetci poškodení, resp.
prevažná časť z nich využili civilný súd, ktorý im priznal nároky vyplývajúce zo zmlúv, všetky rozhodnutia

sa stali právoplatnými a následne podali návrh na výkon exekúcie, kde exekučné konania zrejme
doteraz prebiehajú. Je zrejmé, že boli použité civilnoprávne prostriedky a to úspešne, keďže nároky
sú priznané právoplatnými súdnymi rozhodnutiami. Dodatočná neschopnosť dlžníka plniť nie je trestne
postihnuteľná a obžaloba nie je dôvodná. Od spáchania stíhaných skutkov uplynulo viac ako 10 rokov,
čo pri správnej právnej kvalifikácii prečinu umocňuje len potrebu aplikácie ustanovenia § 10 ods. 2 Tr.

zákona.Navyšetrestnéstíhanieskutkov,ktorébymalibyťsprávnekvalifikovanéakosamostatnéprečiny
a nie pokračovací zločin, je už premlčané, preto by malo byť zastavené. Vzhľadom na uvedené navrhla,
aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie, eventuálne, aby
ju spod obžaloby oslobodil podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku, pretože skutok nie je trestným činom.

Na základe takto riadne a včas podaného odvolania, krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1
Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým podala
odvolateľka odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc na chyby,
ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku
a dospel k záveru, že odvolanie obžalovanej nie je dôvodné.

Prvostupňový súd odvolaním napadnutý rozsudok odôvodnil tým, že obrana obžalovanej vo vzťahu k
bodom 1, 3, 5 obžaloby spočíva v tvrdení, že peniaze poskytnuté od poškodených neboli pôžička, ale
išlo o investíciu. Dohoda medzi ňou a jednotlivými poškodenými bola, že im peniaze zhodnotí. Toto
zhodnotenie mala realizovať prostredníctvom osoby menom L. R., ktorému finančné prostriedky od

poškodených aj odovzdala. Na začiatku všetko fungovalo, ona dostávala peniaze od R. a následne
vyplácala poškodeným. Po istom čase Dzubaj prestal peniaze vyplácať, dostal sa do finančných
problémov a následne spáchal samovraždu. Keď mohla, časť peňazí vrátila poškodeným z vlastných
zdrojov. Súd považuje takúto obranu obžalovanej za účelovú. V prvom rade uvádza, že z pohľadu
trestnoprávnej zodpovednosti je irelevantné, či peniaze od poškodených boli investície alebo pôžička.

Z výpovedí poškodených vyplýva, že oni poskytli, resp. zverili finančné prostriedky obžalovanej na
základe jej sľubu, že tieto im vráti spolu so zhodnotením, ktoré poškodení očakávali, že k sume istiny im
pribudne aj iná suma. Oni tomuto sľubu uverili, pretože obžalovanej ako svojej priateľke, resp. známej
dôverovali. Z ich výpovedí takisto vyplynulo, že obžalovaná ich neupozorňovala, že keďže peniaze
sa mali investovať, tak prichádza do úvahy nielen zisk, ale aj strata. Obžalovaná tvrdila, že finančné

prostriedky odovzdala L. R.. Z výpovedí poškodených vyplýva, že osobu s týmto menom nepoznajú,
resp. túto osobu vôbec nespomínala. Z výpovede poškodeného I. J. vyplýva, že mu v súvislosti so
zhodnotením odovzdaných peňazí spomínala nejakého pána D.. Súd nemohol vypočuť ako svedka L.
R., pretože tento dňa 11.02.2010 zomrel. Obžalovaná súdu nepredložila ani nijaké listinné dôkazy, napr.
potvrdenky, ktoré by preukazovali, že skutočné peniaze odovzdala tejto osobe. Pri výške tvrdených

súm by obžalovaná ako osoba podnikajúca vo finančníctve a znalec zvyklostí v tomto obore, toto určite
požadovala.SvedokL.D.vosvojejvýpovediuviedol,žeobžalovanúpoznániekedyodroku1999,pričom
spoločne pracovali vo VÚB Wüstenrot ako finanční poradcovia. Neskôr pracoval na iných pozíciách pre
túto spoločnosť, pričom v tejto spoločnosti skončil v roku 2008. S obžalovanou bližšie nespolupracoval. Sobžalovanou teda nemal žiadne spoločné záujmy v rámci obchodovania s nehnuteľnosťami. Nevie nič o
podrobnostiach toho, čo sa obžalovanej kladie za vinu, on jej žiadne finančné prostriedky nepožičal. Čo
sa týka pána R., on vie, že to bol klient obžalovanej, pričom samotná obžalovaná mu k tejto osobe nikdy

nič nepovedala. Vykonaným dokazovaním mal teda súd za preukázané, že u obžalovanej vo vzťahu k
poškodeným išlo o plané sľuby a obžalovaná s finančnými prostriedkami naložila iným, než sľubovaným
spôsobom. Obžalovaná vo vzťahu k bodom 2, 4, 6 a 7 obžaloby nespochybňovala, že jej poškodení
poskytli finančné prostriedky vo forme pôžičky. Ona mala v úmysle pôžičky v dohodnutom termíne
vrátiť spolu s úrokmi, avšak sa jej nepodarilo z dôvodu, že sa dostala do finančných problémov. Tiež

uviedla, že pôžičky chcela vrátiť z výťažku predaja nehnuteľností, ktoré mala vo vlastníctve, resp. boli
vo vlastníctve jej rodičov. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že už v čase poskytnutia
pôžičiek musela vedieť, že ich dohodnutým spôsobom nevráti. Z listinných dôkazov a to daňových
priznaní k dani z príjmov fyzickej osoby mal súd preukázané, že obžalovaná deklarovala príjmy za
rok 2007 vo výške 49.129,- Eur, za rok 2008 vo výške 46.539,- Eur, za rok 2009 vo výške 29.710,-
Eur, za rok 2010 vo výške 23.272,- Eur, za rok 2011 vo výške 14.052,- Eur a za rok 2012 vo výške

0,- Eur. Z registrov Okresného súdu Prešov vyplýva, že proti obžalovanej sa od roku 2010 do roku
2017 viedlo, resp. vedú desiatky exekučných konaní ako v civilných, tak aj v obchodných veciach, v
ktorých si oprávnení, resp. navrhovatelia uplatňujú svoje nároky na zaplatenie dlžných súm. Zo správy
Daňového úradu Prešov zo dňa 05.12.2017 vyplýva, že obchodná spoločnosť EURO Academy s.r.o.,
ktorej obžalovaná je spoločníkom a konateľkou má za roky 2014 až 2016 dlh na dani z príjmov

právnickej osoby vo výške 17.024,59,- Eur. Zo správy Slovenskej sporiteľne a.s. zo dňa 29.12.2017
vyplýva, že obžalovaná mala mať v banke zriadený osobný účet, pričom z výpisu z tohto účtu mal súd
za preukázané, že za rok 2010 jej vznikol na ňom dlh vo výške 16,74,- Eur a v roku 2011 z neho neboli
zrealizované tri transakcie a v roku 2012 sedem transakcií z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov
na tomto účte. Na základe uvedených listinných dôkazov mal súd za to, že od roku 2009, kedy u

obžalovanej došlo k zníženiu jej príjmov oproti roku 2008, o sumu 16.820,- Eur, sa obžalovaná dostala
do platobnej neschopnosti, ktorá následne postupom rokov sa prejavila v množstve súdnych sporov, kde
vystupovala na mieste odporkyne, resp. povinnej. Z takto uvedeného dôvodu sa rozhodla svoju platobnú
neschopnosť sanovať prostredníctvom finančných prostriedkov, ktoré vylákala od poškodených pod
zámienkou investovania s následným vyplatením zisku, resp. pod zámienkou vrátenia pôžičiek spolu

s dohodnutým úrokom. Obžalovaná výslovne zneužila priateľský vzťah, ktorý mali niektorí poškodení
k jej osobe. Poškodená použila poskytnuté finančné prostriedky buď v rámci tzv. pyramídovej schémy,
keď časť finančných prostriedkov od poškodených použila na čiastočnú úhradu skoršej pohľadávky
iného poškodeného, pričom tvrdila, že ide o vyplatenie sumy, ktorá bola získaná ako výnos nejakej inej
investície a časť použila na úhradu svojich záväzkov vo vzťahu k iným veriteľom ako poškodeným.

Súd poukazuje na správu Wűstenrot poisťovne a.s. zo dňa 09.01.2018, z ktorej vyplýva, že obžalovaná
čerpala v roku 2007 úver vo výške 99.582,- Eur, pričom ku dňu 28.09.2012 ho splatila. Z výpisu z účtu
k tomuto úveru vyplýva, že obžalovaná dňa 28.06.2012 uhradila sumu 50.999,51,- Eur a 28.09.2012
sumu 50.000,- Eur, pričom za rok 2012 nemala žiaden zdaniteľný príjem, preto má súd za to, že na
úhradu tohto úveru použila finančné prostriedky práve od poškodených. Súd vykonaným dokazovaním

nemal za preukázané, že v čase úhrady splátok disponovala inými finančnými prostriedkami, napr. z
predaja nehnuteľnosti v jej vlastníctve. Súd preto uveril aj poškodenej G. H., ktorá vo vzťahu ku skutku
v bode 8 uviedla, že bola obžalovanou oklamaná ohľadne toho, akú listinu dňa 13.11.2013 na výzvu
obžalovanej podpísala. O tom, že bola oklamaná, svedčí aj výpoveď svedkyne S. P., ktorá vo svojej
výpovedi uviedla, že pani H. jej povedala, že večer predtým okolo 21.00 hod. jej volala obžalovaná,

že od nej potrebuje, aby podpísala nejaké papiere, aby mohla užívať nejaký byt, ale sa to netýka
žiadnychpeňazíaeštevtenvečerobžalovanáprišlazaňoudomovsnejakýmipapiermi,ktorépodpísala.
Obžalovaná uvádzala, že sa spoliehala na to, že peniaze poškodeným vráti z predaja nehnuteľnosti
vo vlastníctve rodičov. Svedkyňa G. H., matka obžalovanej, vo svojej výpovedi uviedla, že spolu s
manželom sľúbili dcére, že jej pomôžu a poskytnú jej peňažné prostriedky, ktoré získajú odpredajom

pozemkov, ktoré majú vo vlastníctve. Z pripojeného spisu Okresného súdu Prešov sp. zn. 22Cb/41/2011
mal súd za preukázané, že otec obžalovanej podal žalobu, ktorou sa domáhal, aby súd vyslovil, že
záložné právo zriadené v prospech záložného veriteľa VÚB a.s. týkajúce sa jeho nehnuteľnosti vôbec
nevzniklo a toto konanie bolo ukončené uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 03.09.2020, sp.
zn. 6Cob/16/2019, čomu predchádzala dohoda o mimosúdnom vyrovnaní medzi účastníkmi konania zo

dňa 03.08.2020, na základe ktorej došlo k výmazu záložného práva a otec obžalovanej od toho dátumu
mohol opätovne bez obmedzenia nakladať s týmito nehnuteľnosťami. Na základe uvedeného mal súd
za to, že obžalovaná bez rozumných dôvodov sa nemohla spoliehať na to, že v lehote splatnosti svojich
finančných prostriedkov bude môcť jej otec odpredať dané nehnuteľnosti a ona následne zo získanýchfinančných prostriedkov uhradí svoje dlhy. Čo sa týka ustálenia sumy pod bodom 5 rozsudku, súd oproti
obžalobe znížil istinu na sumu 35.000,- Eur, pretože nemal za preukázané, že poškodený obžalovanej
odovzdal aj sumu 5.800,- Eur. Tak isto v bode 7 rozsudku súd oproti obžalobe znížil výšku škody na sumu

2.000,- Eur preto, že priamo z výpovede poškodeného D. P. vyplýva, že fakticky odovzdal obžalovanej
na základe uvedenej zmluvy o pôžičke iba 2.000,- Eur.

Po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku, ako aj obsahu predloženého spisu, odvolací súd
v prvom rade poukazuje na vykonanie dôkazov týkajúcich sa skutkov, ktoré boli posúdené v bode 1 až

6 ako pokračovací zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. a) Tr. zákona, v bode 7 prečin podvodu
podľa § 221 ods. 1 Tr. zákona a v bode 8 prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 Tr. zákona. Vo vzťahu k
týmto skutkom boli pred súdom prvého stupňa vykonané dôkazy v dostatočnom rozsahu potrebnom na
zistenie a ustálenie skutkového stavu veci a to zákonným spôsobom. Z takto procesne zabezpečených
dôkazov následne okresný súd vyvodil skutkové okolnosti, pričom tieto majú oporu aj vo výsledkoch
vykonaného dokazovania. Tieto skutkové okolnosti považuje aj krajský súd za správne a s nimi sa

stotožnil a keďže súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne rozviedol jednotlivé
dôkazy, z ktorých pri ustálení skutkového stavu vychádzal, odvolací súd na toto rozhodnutie v celom
rozsahu z dôvodu neopakovania tých istých okolností a skutočností odkazuje. Krajský súd rovnako
konštatuje, že aj prípravné konanie bolo vykonané procesným spôsobom a dôkazy boli zaobstarané
v dostatočnom rozsahu odôvodňujúcom podanie obžaloby. Súd prvého stupňa sa s týmito dôkazmi

vysporiadal v celom rozsahu a to aj s prihliadnutím na návrhy a námietky procesných strán. Úplnosť
vykonaných dôkazných prostriedkov vytvorila vo veci nevyhnutný základ aj pre konanie nadriadeného
súdu, ktoré spočívalo v zhodnotení vykonaných dôkazov v zmysle zásad uvedených v § 2 ods. 12 Tr.
poriadku na vytvorenie záveru o tom, či došlo k spáchaniu skutku, ak áno, ako a k akému. Z obsahu
uvedeného rozsudku súdu prvého stupňa zároveň vyplýva, že uvedené hodnotenie dôkazov neodporuje

základným princípom logického myslenia.

Výsledky vykonaného dokazovania jednoznačne tvoria ucelený celok tak priamych, ako aj nepriamych
dôkazov, z ktorých bez akýchkoľvek pochybností možno vyvodiť záver, že obžalovaná A. B. spáchala
skutky, ktoré sa jej obžalobou kládli za vinu tak, ako ich ustálil súd prvého stupňa. Uvedené tvrdenie, aj

podľa názoru odvolacieho súdu, je možné oprieť predovšetkým o výpovede svedkov poškodených G. H.,
G. C., L. L. G., A. N. O., I. J., L. L. H. a D. P., ktorí zhodne popísali ako ich kontaktovala obžalovaná a pod
rôznymi zámienkami od nich žiadala finančné prostriedky, keď svedkovi poškodenému C. uviedla, že
žiada pomôcť sumou 10.000,- Eur, pretože má rodinné problémy, s čím súhlasil, pričom vravela, že má
chatu a pôžičku splatí do dvoch až troch mesiacov, s tým, že mala vrátiť 10.200,- Eur a 200,- Eur bol úrok,

svedkovi O. uviedla, že potrebuje sa stretnúť a požičať peniaze, lebo chce investovať do nehnuteľností
a požičané peniaze by vrátila do troch mesiacov s 10-% úrokom, o čom spísali zmluvu, svedkovi L. G.
spôsobila škodu vo výške 19.000,- Eur, ktorú sumu jej dal v menších čiastkach, aby mu to zhodnotila
lepšie ako v banke, pričom prvé 2 sumy mu zhodnotila, ako sa dohodli a ďalšie mu už nevrátila, rovnako
tak svedok J. jej poskytol finančné prostriedky za účelom zhodnotenia, s tým, že ona mu bude vyplácať

úrok mesačne, kým mu nevráti peniaze, svedkovi L. H. deklarovala, že potrebuje požičať sumu 25.000,-
Eur, pretože rieši BSM s tým, že ich vráti do 31.12.2011, a ak by takú hotovosť nemal, že vie vybaviť úver
v ČSOB banke, pričom mu deklarovala, že vlastní cenné pozemky v okolí Mestskej haly v Prešove, preto
súhlasil a podpísal s ČSOB bankou zmluvu o úvere, pričom peniaze dostal na ruku a tieto odovzdal hneď
obžalovanej, s tým, že obžalovaná mu preplácala platby asi šesť mesiacov, od júna 2012 uhrádzala

nepravidelne a od júna 2014 prestala uhrádzať úplne. Svedok poškodený P. uviedol, že prišla za ním
obžalovaná, či jej nemôže požičať nejaké peniaze, že ich potrebuje, preto jej požičal 12.000,- eur, s
tým, že vráti 13.200,- Eur, vrátila mu 12.200,- Eur a 1.000,- Eur nie, po čom žiadala ďalších 2.000,-
Eur. On trval na vrátení 1.000,- Eur, tak išli k notárovi, kde podpísali na 3.200,- Eur, pričom peniaze
mali byť na kúpu nejakého auta a svedkyňa H. uviedla, že obžalovaná ju oslovila, že keď jej dá nejaké

peniaze, bude jej vyplácať úrok vo výške 2% a ona jej peniaze poskytla, 2% jej vyplácala asi rok a
potom to prestalo, pričom postupne jej odovzdávala rôzne sumy s tým, že 22.500,- Eur je celkový dlh
na istine a obžalovanej dlhuje aj nejaké úroky. V novembri 2013 obžalovaná zavolala, že potrebuje, aby
jej niečo podpísala, lebo ju vyhodia z bytu na ulicu, že keď jej nepodpíše ručenie, že môže ostať v byte,
tak bude musieť odísť preč, pričom ona sa obžalovanej pýtala, či ide o nejaké peniaze a obžalovaná

jej povedala, že nie, že to je len formalita, že prvý na ručení bude jej syn G. a následne obžalovaná
prišla za ňou s papiermi, ktoré podpísala a až neskôr zistila, že ide o ručenie za jej dlh a na základe
uvedeného musela obžalovanej uhradiť 8.000,- Eur. Ona listinu nečítala, obžalovanej dôverovala, preto
ju podpísala. Uvedené výpovede sú podporované výpoveďami ďalších svedkov a to svedkyne C. vovzťahu k skutku uvedenému pod bodom 2 napadnutého rozsudku, svedkyne O. vo vzťahu k skutku
uvedenému pod bodom 4 napadnutého rozsudku, svedkyne P. vo vzťahu ku skutku uvedeného potom
1 a 8 napadnutého rozsudku a svedkyne J. vo vzťahu k skutku uvedenému pod bodom 1 napadnutého

rozsudku. Je potrebné poukázať aj na správu Okresného súdu Prešov a zoznam súdnych konaní, z
ktorých je zrejmé, že v rozhodnom čase jednotlivých pôžičiek sa voči obžalovanej viedli viaceré civilné a
exekučné konania, pričom z majetkových priznaní za roky 2009 až 2011 vyplýva, že v týchto deklarovala
len minimálny príjem a za rok 2012 nulový príjem, z čoho je zrejmé, že v rozhodnom období jednotlivých
pôžičiek osobné, majetkové a zárobkové pomery obžalovanej neodôvodňovali predpoklad, že táto bude

spôsobilá jednotlivé peňažné prostriedky vrátiť.

Na základe uvedených skutočností mal krajský súd za to, že obžalovaná svojim konaním tým, že v bode
1 - 6 na škodu cudzieho majetku seba obohatila tým, že uviedla iného do omylu a spôsobila tak na
cudzom majetku značnú škodu, v bode 7 na škodu cudzieho majetku seba obohatila tým, že uviedla
iného do omylu a spôsobila tak na cudzom majetku malú škodu a v bode 8 na škodu cudzieho majetku

seba obohatila tým, že uviedla iného do omylu a spôsobila tak na cudzom majetku väčšiu škodu, tak
po objektívnej, ako aj subjektívnej stránke naplnila skutkovú podstatu žalovaných trestných činov a to
v bode 1 - 6 pokračovacieho zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. a) Tr. zákona, v bode 7
prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zákona a v bode 8 prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 Tr.
zákona. Okresný súd sa pri rozhodovaní o treste obžalovanej zaoberal aj poľahčujúcimi a priťažujúcimi

okolnosťami, pričom u obžalovanej konštatoval rovnováhu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, keď
u nej zistil poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Tr. zákona, že obžalovaná pred spáchaním trestného
činu viedla riadny život a priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Tr. zákona, že obžalovaná spáchala
viac trestných činov.

Pri určení druhu trestu a jeho výmery súd prvého stupňa správne zhodnotil všetky okolnosti prípadu
a prihliadal aj na osobu obžalovanej. S poukazom na odpis z registra trestov obžalovanej, z ktorého
vyplýva, že obžalovaná bola síce v minulosti raz súdne trestaná, avšak hľadí sa na ňu, akoby nebola
odsúdená, pričom odsúdenie je zo dňa 20.04.2016, teda až po tom, čo mala spáchať jednotlivé skutky
kladené obžalovanej za vinu v prejednávanej trestnej veci, aj krajský súd považuje trest uložený

obžalovanej vo výmere troch rokov, s podmienečným odkladom s probačným dohľadom na skúšobnú
dobu piatich rokov, s uložením povinnosti nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu a povinnosti
zamestnať sa alebo preukázateľne sa uchádzať o zamestnanie, za trest primeraný, vzhľadom na osobu
páchateľky, jej pomery a možnosti jej nápravy, aj s poukazom na zásadu individuálnej a generálnej
prevencie.

Pochybil však súd prvého stupňa, keď obžalovanej ukladal skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia
s probačným dohľadom podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona, nakoľko uvedené ustanovenie upravuje ukladanie
skúšobnej doby pri podmienečnom odsúdení bez probačného dohľadu a ukladanie skúšobnej doby
podmienečného odsúdenia s probačným dohľadom upravuje ustanovenie § 51 ods. 2 Tr. zákona.

Z uvedeného dôvodu krajský súd toto pochybenie súdu prvého stupňa napravil tak, že zrušil výrok
o treste napadnutého rozsudku a o treste sám rozhodol, pričom uložil trest v rovnakej výmere ako súd
prvého stupňa.

Vo vzťahu k výroku o náhrade škody krajský súd konštatuje, že nesúlad medzi priznanou výškou škody

poškodeným H. a J. a výškou škody uvedenou v skutkovej vete výroku o vine napadnutého rozsudku
obžalovanej pod bodom 1 a bodom 5, keď v skutkovej vete výroku o vine je uvedené, že obžalovaná
mala poškodenej G. H. spôsobiť celkovú škodu vo výške najmenej 22.500,- Eur, avšak vo výroku o
náhrade škody jej súd priznal nárok na náhradu škody vo výške 22.216,48,- Eur a I. J. mala spôsobiť
škodu vo výške najmenej 35.000,- Eur, avšak vo výroku o povinnosti uhradiť škodu je uvedená suma

30.000,- Eur, je daný tým, že výška škody oproti popisu v skutkovej vete výroku o vine napadnutého
rozsudku bola ponížená o sumy, ktoré boli obžalovanou poškodeným uhradené v priebehu konania.

Okresný súd však pochybil, keď poškodených G. C., L. L. G., A. N. O., C. L. H. a D. P. so zvyškom nároku
na náhradu škody odkázal na civilný proces podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku, nakoľko týmto nebola

škoda priznaná ani sčasti, preto okresný súd ich so zvyškom nároku odkázať na civilný proces nemohol,
navyše, podľa ustanovenia § 288 ods. 1 Tr. poriadku je možné poškodeného na civilný proces odkázať
lenakpodľavýsledkudokazovanianiejepodkladnavysloveniepovinnostinanáhraduškodyaleboakby
bolo treba na rozhodnutie o povinnosti na náhradu škody vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahujepotreby trestného stíhania a predĺžilo by ho. Vzhľadom na uvedené krajský súd toto pochybenie súdu
prvého stupňa napravil tak, že zrušil výrok o škode napadnutého rozsudku a o škode sám rozhodol.

Vo vzťahu k odvolacej námietke obžalovanej poukazujúcej na to, že rozsudok neobsahuje náležitosti
podľa § 168 ods. 1 Tr. poriadku, krajský súd udáva, že z napadnutého rozsudku je zrejmé aké dôkazy
boli vykonané, z ktorých dôkazov súd vychádzal, aké skutočnosti z nich vyplývali, ako sa vysporiadal s
obranou obžalovanej, ktorú posúdil ako účelovú a zároveň odôvodnenie obsahuje právne úvahy, ktorými
sa súd riadil a na základe ktorých posudzoval konanie páchateľky.

Vo vzťahu k odvolacej námietke obžalovanej, že v rozhodnutí absentuje posúdenie, či uzavrela pôžičku
alebo došlo k odovzdaniu finančných prostriedkov poškodenými za účelom ich investovania, krajský súd
udáva, že sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že pre predmetnú trestnú vec je irelevantné
právne posúdenie, či uzavrela s poškodenými obžalovaná zmluvu o pôžičke alebo od nich prevzala
peniaze za účelom investovania, nakoľko pre posúdenie predmetnej trestnej veci je relevantné to, že

poškodení odovzdali obžalovanej peniaze s tým, že táto im ich vráti v dohodnutej lehote a zároveň
zaplatí aj úroky, čo je totožné jednak pre pôžičku, tak pre investovanie peňazí v takom zmysle, ako
to sľúbila obžalovaná podľa jednotlivých nezávislých výpovedí svedkov poškodených. Súd má za
preukázané, že obžalovaná s jednotlivými poškodenými uzatvorila zmluvu o pôžičke a od ďalších
prevzala prostriedky za účelom investovania, pričom formulácia skutku obsahuje aj špecifikáciu, o aký

záväzok sa jednalo u každého z poškodených a tieto závery vyplývajú aj zo zisteného skutkového
stavu. Z vykonaného dokazovania je tiež zrejmé, že obžalovaná s poškodenými, od ktorých prevzala
peniaze za účelom investovania, neuzatvorila zmluvu, z ktorej by vyplývalo poučenie rizika investovania
a zároveň z výpovedí poškodených, ktorí mali poskytnúť finančné prostriedky za účelom investovania,
vyplýva, že poskytovali svoje finančné prostriedky s tým, že obžalovaná im ich v stanovenej lehote

vráti aj s úrokom, pričom žiadnym bližším spôsobom nevysvetľovala, do čoho budú tieto finančné
prostriedky investované, resp. v niektorých prípadoch iba stručne konštatovala, že budú investované
do nehnuteľností a oni vzhľadom na skutočnosť, že obžalovaná pôsobila vo finančnom sektore, tieto
informácie nepreverovali a spoliehali sa na skutočnosti obžalovanou uvádzané. Obžalovaná napriek
tomu, že pôsobila vo finančnom sektore, mala vedomosť, že je bežnou praxou, že v prípade investovania

peňazí sa uzatvára nepomenovaná zmluva s prvkami komisionárskej zmluvy a to podľa Obchodného
zákonníka, prípadne aj podľa zákona číslo 566/2001 Zb. o cenných papieroch a investičných službách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, no so samotnými poškodenými žiadne zmluvy o investovaní
ich prostriedkov neuzatvorila a taktiež týchto ani len nepoučila o možnostiach rizika spojeného s
poskytovaním finančných prostriedkov. Vzhľadom na uvedené je pre posúdenie konania obžalovanej

relevantné to, že prevzala od poškodených finančné prostriedky, ktoré sa zaviazala vrátiť v dojednanej
lehote, spolu s dohodnutými úrokmi, avšak v čase, kedy došlo k predmetnej dohode a prevzatiu peňazí,
vedela, že tieto prostriedky v plnej výške nevráti, nakoľko jej majetková situácia jej to neumožňuje,
bola si vedomá existencie exekúcií vedených na jej majetok, zároveň ani nemala vytvorené podmienky
na to, aby sa spoliehala, že sa táto situácia zmení. Rovnako je potrebné poznamenať, že poskytnuté

prostriedky neinvestovala, ako tvrdila niektorým z poškodených, ale použila ich čiastočne na splnenie
predchádzajúcich dlhov a zvyšnú časť na úhradu svojich vlastných potrieb. Rovnako postupovala aj
prípade peňazí,ktoréboliposkytnutétitulompôžičky.Bezohľadunatitulodovzdaniapeňazímáodvolací
súd za to, že v súdom posudzovaných skutkoch pokračovacieho zločinu podvodu špecifikovaných v
bode 1 až 7 rozsudku obžalovaná uviedla poškodených do omylu spočívajúceho v tom, že im uviedla, že

ich finančné prostriedky, ktoré odovzdali, vráti spolu s úrokmi v dohodnutých lehotách, čím sa obohatila
na úkor poškodených, pričom vzhľadom na svoje osobné, majetkové a zárobkové pomery už v čase
odovzdania peňazí vedela, že tieto spolu s úrokmi jednotlivým poškodeným v dohodnutých sumách a
lehotách nevráti. Vo vzťahu k odvolacej námietke obžalovanej, že poškodení nedodržali obvyklú mieru
opatrnosti, krajský súd udáva, že vo vzťahu k poškodeným, ktoré odovzdali obžalovanej prostriedky

titulom investovania, sa jednalo o známych obžalovanej, ktorí mali vedomosť o tom, že táto pracovala v
bankovom sektore, teda súd nemá za to, že títo zanedbali obvyklú mieru opatrnosti, ak jej zverili peniaze
s tým, aby ich investovala, v dôsledku čoho mali poškodení získať investované prostriedky aj s úrokmi.
Obžalovaná o sebe vytvorila obraz vychádzajúci z pracovného zaradenia, z ktorého pri vynaložení
bežnej miery opatrnosti bolo možné predpokladať, že ňou tvrdené skutočnosti sú pravdivé, nakoľko

reálne sa pohybovala v prostredí, v ktorom bežne dochádza k investovaniu finančných prostriedkov. Čo
sa týka poskytnutia prostriedkov titulom pôžičiek, krajský súd má za to, že vzhľadom na obžalovanou
deklarovanú majetnosť viazanú na nehnuteľnosti a pracovnú pozíciu, ani títo nezanedbali potrebnú
mieru opatrnosti. Poškodení ako fyzické osoby, ktoré sú odlišné od subjektov, akými sú napríklad banky,ktoré majú možnosť lustrácie v registri poskytnutých úverov, prípadne povinnosť pred poskytnutím úveru
alebo pôžičky zisťovať bonitu klienta, a teda podmieňujú poskytnutie úverov, či pôžičiek predložením
potvrdenia o príjme žiadateľa o úver a preukázaním jeho príjmov, nemali rovnaké možnosti ako je to

u iných subjektov oprávnených poskytovať úvery alebo pôžičky. Na základe uvedeného, v prípade
poskytovania pôžičiek osobám známym je bežnou praxou, že tieto osoby vychádzajú iba z údajov, ktoré
sú im bežne dostupné, teda zo skutočností, ktoré sú schopné vnímať akými je napríklad životná úroveň
dlžníka, resp. aké má zamestnanie a majetok v jeho vlastníctve. Z výpovedí poškodených je zrejmé, že
obžalovanou deklarované majetkové pomery boli v čase poskytnutia prostriedkov na dostatočnej úrovni,

nakoľko táto vlastnila dom, prenajímala si kanceláriu, v ktorej vykonávala pracovnú činnosť, vlastnila
motorové vozidlo a z deklarovaného životného štandardu bolo možné vyvodiť, že tieto prostriedky
bude schopná vrátiť aj so sľúbenými úrokmi v dohodnutých lehotách splatnosti. Naopak, poškodení
mali značné obmedzený prístup k informáciám o dlhoch obžalovanej, nakoľko v tom čase neexistoval
centrálny register exekúcií a zároveň im obžalovaná o sebe tieto skutočnosti neuvádzala.

Čo sa týka odvolacej námietky týkajúcej sa možného zabezpečenia pohľadávok, záložnou zmluvou,
v prípade investovaných prostriedkov sa nejedná o obvyklý postup, aby boli výnosy z investovania
zabezpečené majetkom osoby, ktorej ich zverili. Čo sa týka pôžičiek, ani ich nezabezpečenie nemá
vplyv na závery súdov o dodržaní obvyklej miery opatrnosti, nakoľko zriadenie záložného práva na
veci vo vlastníctve dlžníka nie je obligatórnou náležitosťou pre platnosť pôžičky. Zároveň krajský

súd poukazuje na konkrétne situácie, kedy si obžalovaná požičiavala od svojich známych za účelom
vyplatenia bývalého manžela pri vyporiadaní BSM, resp. na zaplatenie vkladov na stavebné sporenie, či
za účelom vyplatenia štátnej prémie, pri ktorých situáciách išlo o požičanie peňazí s oznámením účelu
pôžičky, pri ktorých bol predpoklad, že sa v relatívne krátkom čase dôjde k získaniu peňazí obžalovanou.

Vo vzťahu k odvolacej námietke obžalovanej poukazujúcej na zneužitie trestného konania voči nej,
keď vymoženie pohľadávok prostredníctvom civilného konania bolo neúspešné, krajský súd konštatuje,
že jednotliví poškodení najprv využili prostriedky civilného konania, kde si uplatnili svoje nároky voči
obžalovanej a tieto im aj boli priznané, teda unesením dôkazného bremena preukázali existenciu ich
nárokov voči obžalovanej na základe vlastnej iniciatívy, charakteristickej pre civilné konanie a následne

podaním trestných oznámení iniciovali trestné konanie, preto sa nemožno stotožniť s tvrdením obhajoby,
že by sa jednalo o zneužitie trestného konania, v ktorom by OČTK nahrádzali aktivitu samotných
subjektov civilného konania. Trestné konanie žiadnym spôsobom neovplyvňuje exekučné konanie
poškodených voči obžalovanej, ani nepriorizuje úhradu jednotlivých platieb obžalovanou na pohľadávky
poškodených, preto aj táto námietka obhajoby je nedôvodná.

Vovzťahukodvolacejnámietkeobžalovanej,ženikohonemožnostíhaťzanesplneniesvojhozmluvného
záväzku, krajský súd udáva, že uvedené nechráni protiprávne konanie napĺňajúce skutkovú podstatu
trestného činu podvodu. V prípade predmetného trestného činu páchateľ od počiatku úmyselne uvádza
tretiu osobu do omylu, následkom čoho sa obohacuje na škodu cudzieho majetku, teda nejedná sa

o situáciu, kedy si dlžník požičiava peniaze s tým, že ich v stanovenej lehote vráti, avšak pod vplyvom
okolností, ktoré nastali, následne vzniknú prekážky, ktoré dlžníkovi túto povinnosť zmaria a preto
zmluvný záväzok nesplnil. Rozdiel uvedených prípadov spočíva v úmysle dlžníka, ktorý mal v čase
odovzdania peňazí úmysel tieto vrátiť alebo už od počiatku vedel, že tieto neuhradí, resp. vzhľadom
na svoje osobné majetkové a zárobkové pomery ich nebude môcť uhradiť a preto uviedol veriteľa do

omylu v otázke uhradenia pohľadávky. Takéto protiprávne konanie nie je chránené ustanovením čl. 17
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre naplnenie zákonných znakov subjektívnej podstaty trestného
činu podvodu sa v tomto prípade vyžaduje, aby bolo preukázané, že páchateľ v čase pôžičky koná v
úmysle vypožičané peniaze vôbec nevrátiť alebo ich nevrátiť v dohodnutej lehote alebo aspoň konal s
vedomím, že peniaze nebude môcť vrátiť a tým uvádza veriteľa do omylu, aby sa na škodu jeho majetku

obohatil. Ak až po uzatvorení pôžičky nastali prekážky, ktoré bránili dlžníkovi splniť záväzok z pôžičky
a ktoré nemohol v čase uzatvorenia pôžičky ani predvídať, keď inak bol schopný záväzok splniť alebo
síce bol schopný peniaze vrátiť v dohodnutej lehote a z rôznych dôvodov vrátenie peňazí odkladal alebo
dodatočne pojal úmysel peniaze vôbec nevrátiť, tak jeho konanie nemožno považovať za trestný čin
podvodu. V prejednávanom prípade bolo z výpovedí svedkov, ako aj listinných dôkazov, najmä zo správy

Slovenskej sporiteľne, ako aj správy o vedených exekučných konaniach voči obžalovanej preukázané,
že v čase, keď obžalovaná žiadala a následne prijala finančné prostriedky od poškodených, t.j. od
februára 2010 do mája 2012 nemala dostatok finančných prostriedkov, aby mohla splniť svoje záväzky,
ktorésazaviazalasplniťpoškodenýmvstanovenýchlehotáchavýškach.Čosatýkačiastočnýchnáhrad,ktoré mali preukázať absenciu úmyslu obžalovanej nesplniť zmluvné záväzky už v čase ich uzavretia,
odvolací súd konštatuje, že v tomto prípade z konania obžalovanej je zrejmé konanie v zmysle tzv.
Ponziho schémy, na základe ktorej obžalovaná prevzala od poškodených finančné prostriedky s tým, že

časť finančných prostriedkov využívala na úhradu svojich predchádzajúcich dlhov, za účelom vyvolania
dojmu, že tieto prostriedky boli reálne investované a vynášajú dohodnutý úrok, prípadne že svoje dlhy
riadne spláca. Napriek čiastočným úhradám má odvolací súd za to, že obžalovaná mala od počiatku
vedomosť, že časť finančných prostriedkov, ktoré jej boli odovzdané, nevyplatí, nakoľko jej majetkové
pomery jej to neumožňujú, s poukazom na disponibilné prostriedky na jej účte, ako aj existenciu dlhov

obžalovanej vymáhaných v exekučných konaniach od roku 2010. K uvedenému krajský súd udáva, že
ak exekúcia začala v roku 2010, pohľadávky z nej vymáhané vznikli ešte v skoršom období, nakoľko
vymáhané pohľadávky museli byť medzičasom priznané súdom alebo iným oprávneným subjektom.
Obžalovaná vylákanými prostriedkami sanovala svoju finančnú situáciu a zároveň vyvolávala dojem
reálnosti existencie výnosov z investovania vyplácaním úrokov z jednotlivých pôžičiek za účelom
prilákania ďalších osôb (klientov) aj napriek tomu, že si bola vedomá, že nemá prostriedky na celkové

vyplatenie jednotlivých pôžičiek, resp. investícií. Vzhľadom na dĺžku trvania konania obžalovanej od
februára 2010 do mája 2012 a výšku obohatenia obžalovanej na úkor poškodených, je potrebné a
nevyhnutné trestnoprávne postihnutie obžalovanej za účelom zabezpečenia ochrany spoločnosti a
potrestania obžalovanej ako páchateľky trestného činu.

Pokiaľ obžalovaná poukázala na subsidiaritu trestnej represie, resp. princíp ultima ratio teda, že štát
nemá zasahovať do záväzkovo právnych vzťahov normami trestného práva, k tomu krajský súd uvádza,
že Najvyšší súd SR už vyslovil (R 96/2014), že princíp ultima ratio možno uplatniť len prostredníctvom
materiálneho korektívu ustanoveného v § 10 ods. 2 Tr. zákona, teda len pri prečinoch, kde je
plne opodstatnené, aby súdna moc použila zákonodarcom deklarovanú možnosť za istých okolností

nepovažovať za protiprávne konanie, ktoré sa ako protiprávne javí z dôvodu naplnenia všetkých
formálnych znakov skutkovej podstaty konkrétneho prečinu. V danom prípade je konanie obžalovanej
právne kvalifikované vzhľadom na výšku spôsobenej škody v bode 1 - 6 ako zločin, kde princíp ultima
ratio nemožno aplikovať.

Vo vzťahu k odvolacej námietke obžalovanej poukazujúcej na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6T/7/2017 krajský súd konštatuje, že sa jednalo o odlišnú situáciu, nakoľko v tomto prípade
sa jednalo iba o jeden prípad, kedy si obžalovaná požičala peniaze na krytie psa, ktoré nevrátila,
teda bolo možné konštatovať, že aplikácia zásady využitia trestného práva ako ultima ratio by bola v
tomto ojedinelom prípade žiaduca a odôvodnená. Naproti tomu v prejednávanom prípade je zrejmé, že

obžalovaná uviedla do omylu 7 osôb, na úkor ktorých sa obohatila, pričom poukazujúc na výšku škody
a právnu kvalifikáciu nemožno na vec aplikovať zásadu ultima ratio. V danom prípade trestné právo je
možné použiť len v prípadoch, ktoré možno označiť za závažné excesy do súkromnoprávnych vzťahov,
ktoré už presahujú ich rámec. Prostriedky trestného práva nie je možné využiť len preto, že subjekt,
ktorý sa cíti v práve, celkom rezignoval na ochranu, ktorú mu majú poskytnúť súdy v civilnom konaní. V

tomto prípade vzhľadom na okolnosti prípadu ide o závažný exces, ktorý bolo nevyhnutné riešiť inštitútmi
trestného práva. Taktiež je nevyhnutné uviesť, že v predmetnom prípade je konanie obžalovanej, o.i.
posúdené aj ako pokračovací zločin podvodu, preto ani zásadu ultima ratio nemožno použiť.

Vo vzťahu k odvolacej námietke obžalovanej, že nie je uvedené, akú nepravdu mala obžalovaná

poškodeným uvádzať, krajský súd udáva, že obžalovaná uviedla poškodených do omylu, čo sa týka
lehoty vrátenia peňazí a čo sa týka účelu použitia finančných prostriedkov.

Vo vzťahu k odvolacej námietke obžalovanej, že peniaze jej boli poskytnuté zo strany poškodených
bez nátlaku, krajský súd udáva, že v danom prípade nejde o trestný čin vydierania, aby bolo potrebné

preukazovať nátlak zo strany obžalovanej za účelom odovzdania peňazí.

Vo vzťahu k odvolacej námietke obžalovanej, že súd sa nevysporiadal s dôkazmi o deklarovaných
príjmoch obžalovanej za rok 2004 až 2011, z ktorých je zrejmý jej nadštandardný príjem, teda nemohla
mať vedomosť, že bude v zlej finančnej situácii, krajský súd udáva, že prvostupňový súd sa s tými

dôkazmi ysporiadal, keď konštatoval, že v čase preberania peňazí a uzatvárania zmlúv vzhľadom
na svoje majetkové pomery si bola vedomá, že jej dlhy prevyšujú jej príjmy, pričom z vykonaného
dokazovania je zrejmé, že obžalovaná sa žiadnym spôsobom nepričinila o zvýšenie svojich príjmov
v čase keď jej boli poskytnuté finančné prostriedky poškodenými, a teda mala vedomosť, že nebudeschopná dojednané záväzky splniť v lehote splatnosti. Zo samotných exekučných konaní prebiehajúcich
od roku 2010 je zrejmé, že už v tom čase bola obžalovaná v zlej finančnej situácii, a teda jej
príjem nepokrýval jej výdavky, ktoré táto následne sanovala preberaním finančných prostriedkov od

poškodených.

Vo vzťahu k odvolacej námietke obžalovanej, že skutky mali byť posúdené ako samostatné trestné činy
podvodu, krajský súd udáva, že podľa § 122 ods. 1 Tr. zákona za pokračovací trestný čin sa považuje, ak
páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného činu, pričom trestnosť všetkých čiastkových útokov

sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna
súvislosť v čase spôsobe spáchania, v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť najmä jednotiaci
zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin.

Už len záverom krajský súd dodáva, že pochybil súd prvého stupňa, keď obžalovanej ukladal úhrnný
trest za použitia § 41 ods. 1 Tr. zákona, nakoľko obžalovanej bol ukladaný úhrnný trest odňatia slobody

za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma
alebo viacerými skutkami, preto bolo potrebné trest ukladať za použitia ustanovenia § 41 ods. 2 Tr.
zákona. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolanie bolo podané len zo strany obžalovanej, s poukazom
na zásadu zákazu zmeny postavenia obžalovanej k horšiemu na základe iba ňou podaného opravného
prostriedku, krajský súd uvedené pochybenie napraviť nemohol.

Na základe konštatovaného, krajský súd rozhodol tak, ako uviedol vo výroku tohto rozhodnutia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.