Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, October 26, 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/138/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117226713
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:5117226713.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej

a sudcov JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD., vo veci starostlivosti o maloleté deti:
M. V., nar. XX.XX.XXXX, v dovolacom konaní právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Consilior
Iuris s.r.o., so sídlom v Bratislave, Radlinského 51 a Z. V., nar. X.X.XXXX, oboch zastúpených Úradom
práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina ako kolíznym opatrovníkom, deti matky Ž. V., bytom L. XXX/XX,
O. N., zastúpenej JUDr. Michalom Hargašom, advokátom so sídlom v Bratislave, Sasinkova 9 a otca F..
X. V., bytom H. XXX, zastúpeného JUDr. Janou Ftorkovou, advokátkou so sídlom v Žiline, V. Spanyola
8343/1A, za účasti Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Štúrova 2 a

Úradu komisára pre deti so sídlom v Bratislave, Odborárske námestie 3, o zmenu úpravy rodičovských
práv a povinností k maloletým deťom, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 21P/214/2017,
o dovolaní maloletého syna M. V. proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 29. októbra 2020, sp. zn.
10CoP/2/2020, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.1.OkresnýsúdŽilina(ďalejvtexterozhodnutiaaj„okresnýsúd“alebo„súdprvejinštancie“)rozsudkom

z 3. júna 2019, č. k. 21P/214/2017-726, zveril mal. M. a mal. Z. do osobnej starostlivosti otca (výrok
I.), oboch rodičov oprávnil maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok (výrok II.), uložil povinnosť
matke prispievať na výživu mal. M. sumou 50 eur a mal. Z. sumou 40 eur mesačne, vždy do 15.dňa
mesiaca, na ktorý sa výživné poskytuje, k rukám otca (výrok III.), obmedzil styk matky s mal. deťmi
tak, že matka je oprávnená a povinná sa s nimi stretávať len v Centre pedagogicko-psychologického
poradenstva a prevencie Žilina so sídlom na Predmestskej ulici 1613 v Žiline, a to v pravidelných
intervaloch, minimálne dva krát mesačne, v rozsahu a podľa pokynov tam pracujúceho psychológa

(výrok IV.), uložil rodičom a maloletým deťom podľa § 37 ods. 2 písm. d) Zákona č. 36/2005 Z. z.
o rodine v účinnom znení (ďalej aj „Zákon o rodine“) povinnosť podrobiť sa odbornému poradenstvu
vo Výskumnom ústave detskej psychológie a psychopatológie so sídlom v Bratislave, Cyprichova 42
(ďalej aj „VÚDPaP“), a to v pravidelných intervaloch podľa pokynov povereného odborníka (výrok V.),
uložil VÚDPaP povinnosť predložiť súdu priebežné správy o jednotlivých stretnutiach poradenstva, vždy
po uplynutí troch mesiacov od uloženia výchovného opatrenia (výrok VI.), uložil rodičom povinnosť
zabezpečiť účasť mal. M. a mal. Z. na jednotlivých stretnutiach vrátane poradenstva (výrok VII.),

okrem stretnutí v Centre pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie Žilina, a vo VÚDPaP,
matke styk s maloletými deťmi zakázal (výrok VIII.), zároveň zmenil rozsudok Okresného súdu
Žilina č. k. 37P/41/2016-213 zo dňa 16.1.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k.
5CoP/28/2017-244 zo dňa 27.6.2017 v časti úpravy rodičovských práv a povinností k maloletým deťom(výrok IX.), matke uložil povinnosť nahradiť Slovenskej republike trovy konania vo výške 1.179,44 eur
do troch dní od právoplatnosti rozsudku v tejto časti (výrok X.) a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok
na náhradu trov konania (výrok XI.).

1.2. Dopĺňacím rozsudkom z 15. augusta 2019, č. k. 21P/214/2017-920, súd prvej inštancie zamietol
návrhy matky na uvoľnenie finančných prostriedkov zo sporiacich účtov maloletých detí, a na zverenie
maloletých detí do jej osobnej starostlivosti a aby výlučne sama zastupovala a spravovala ich majetok.
Zároveň zamietol návrh maloletého M. na zákaz styku otca s ním.
1.3. Na základe zisteného skutkového stavu, vyplývajúceho z vykonaného rozsiahleho dokazovania,

okresný súd konštatoval splnenie zákonných podmienok ustanovenia § 25 ods. 4 zákona č. 36/2005 Z.
z. o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o rodine“) pre zmenu rozhodnutia o osobnej
starostlivosti o maloleté deti a úpravu súvisiacich práv a povinností rodičov k nim, v procese stretnutia
matky s deťmi v nastavenom rozsahu a spôsobom, aj zainteresovanosť odborného prvku, a napokon aj
podmienku pre nariadenie konkrétne vymedzeného výchovného opatrenia matke a maloletým deťom.
Okresný súd rodinno-právnu vec riešil nielen za účasti rodičov, kolízneho opatrovníka, ale aj za účasti

Okresnej prokuratúry Žilina (v dovolacom konaní sa zúčastnila Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky) a za účasti Úradu komisára pre deti so sídlom v Bratislave. Maloleté deti okresný súd vypočul
na pojednávaní dňa 11.12.2017, kde uviedli, „že sa s otcom stretávať nechcú, je zlý, nikdy nič dobre
nespravil. Stále oboch bil, aj mamu, chcel ju zabiť. Otec ich neznáša, keby ich mal rád dal by im všetko,
je ale lakomý, nikdy nič nekúpil ani do domácnosti, všetko kupovala mama zo svojho platu. Ak im dal

nejaké darčeky, boli to len darčeky od jeho obchodných partnerov. Otec si ich len kupuje. Nemajú dosť
peňazí, chceli by keby ich otec vyplatil napr. sumou 500.000,- eur a išiel aspoň na 10 rokov do väzenia.“
Okresný súd už na základe dôkazov vyplývajúcich zo skutkových zistení opakovane nadobudol dojem,
že vyjadrenia maloletých nezodpovedajú skutočne prežitým situáciám, ich výpovede boli strojené,
programované. Maloleté deti používali jazyk dospelých, výrazy a opisy ako matka, opakovali rovnaké

a len negatívne spomienky, ako naučené. Hodnotil za nepochybné, že k určitým formám telesných
kontaktov došlo, avšak s cieľom výchovného pôsobenia otca na deti, nešlo však o týranie a uvedené je
možné hodnotiť len názorovo v rámci rozdielnej výchovy. Súd vo svojom hodnotení s dôrazom poukázal
na to, že maloleté deti sa prirodzene naviazali na matku v zlomovej situácii rozpadu ich domova,
chorobne sa na ňu nafixovali, sú od nej závislé, pričom takýto ich obranný mechanizmus je prirodzený

a akceptovateľný v rámci psychickej obrany a nemožno im ho klásť za vinu. Matka však vedie maloleté
deti k nenávistnému postoju k otcovi i ďalším príbuzným a tento tlak na maloleté deti neustále trvá.
Matka ani za pomoci odborníka nebola ochotná či schopná zmeniť svoj postoj a takéto jej pôsobenie
nadobudlo rozmer emočného týrania detí; navyše, matka je pod vplyvom tretej osoby podozrivého
charakteru. Utrpenie maloletých detí súd považoval za nutné ukončiť. Vo veci samej pristúpil k zmene

výchovného prostredia, vyhodnotil za najlepšiu alternatívu zverenie detí do osobnej starostlivosti otcovi
a tak ako rozhodol vo veci samej, rozhodol z úradnej moci aj v nariadenom neodkladnom opatrení
s vymedzením trvania neodkladnej úpravy do doby právoplatnosti meritórneho konania (bolo neskôr
zrušené). Podľa názoru okresného súdu zmenou osobnej starostlivosti u otca sa zabezpečí najlepší
záujem detí tak, ako to predpokladá čl. 5 Zákona o rodine, pretože otec je schopný zabezpečiť dobrú

úroveň starostlivosti, aj bezpečie a stabilitu prostredia, pričom maloleté deti uvedené prostredie otca
dobre poznajú, bolo dlhodobo takmer od narodenia ich domovom. Naproti tomu matka sa niekoľkokrát
sťahovala a menila deťom i školu. Bránila im v rozvoji ich vzťahu s príbuznými, ktorí otca pri výchove
maloletých detí podporovali a aj budú podporovať. Podporu rozvoja ich schopností ako po morálnej,
tak po materiálnej stránke vyhodnotil súd za významnú, ale prioritne ako určujúcu skutočnosť, že otec

neohrozuje ďalší duševný a telesný vývoj detí, ich miluje a uprednostní ich záujem pred vlastným, čo
preukázal i tým, že prejavuje zodpovednosť za ich ďalší vývoj napriek nenávistnému postoju detí k nemu,
kedy by bolo z hľadiska pociťovanej frustrácie jednoduchšie „ponechať deti ich osudu“. Nebolo možné
rešpektovať názor detí i keď matku milujú, stotožňujú sa, súcitia s ňou, pretože jej výchovné pôsobenie
je predpokladom ich vlastného patologického duševného vývoja. Okresný súd stanovisko komisára pre

deti neakceptoval. Mal za to, že matke poskytol dostatočný čas jednak uloženým výchovným opatrením,
aj dohováraním v predchádzajúcom konaní, či prípadne sankciami vo vykonávacom konaní, aby začala
spolupracovať pri sanácii vzťahu detí s otcom, ktorého degradáciu pripustila a podporovala. Matka ale
nebola ochotná a zrejme (vzhľadom na svoju poruchu) nie je toho ani reálne schopná. Pokiaľ by deti
zostali v jej starostlivosti, nikdy by k žiadnej zmene v ich vzťahu s otcom nedošlo, lebo matka to nikdy

nedopustí, pretože by to vnímala ako prehru. Preto sa aj snaží zabezpečiť okrem právneho zástupcu
aj ingerenciu iných subjektov v konaní, len aby zvrátila rozhodnutie súdu alebo jeho výkon. Aj okresný
prokurátor vo svojom stanovisku prezentoval, že pokiaľ nedôjde k zmene výchovného prostredia, žiaden
pokrok vo vzťahu s otcom nenastane, podčiarkol pritom, že už nejde o to, či budú alebo nebudú deti vstarostlivosti otca, ale že dlhodobý vplyv matky na deti negatívne pôsobí. Okresný súd si uvedomoval,
že vzhľadom na hĺbku psychického tlaku, ktorý matka dosiaľ vytvárala na deti, je vysoký predpoklad, že
zmenu výchovného prostredia dobrovoľne neprijmú a bude spojená s emočnými reakciami vyžadujúcimi

odbornú pomoc. Námietky ohľadne faktickej vykonateľnosti uvedeného rozhodnutia nemohli vplývať na
rozhodnutie súdu, lebo jednoznačne musí byť chránený záujem detí. Negatívne pôsobenie matky na
deti je nutné bezodkladne ukončiť, pretože pokiaľ budú deti v jej starostlivosti, táto nebude ochotná
nijakým spôsobom sa podieľať na vyriešení situácie v prospech detí, keďže zneužíva svoje dominantné
postavenie ako preferovaného rodiča a uprednostňuje svoj záujem. Je povinnosťou súdu, prípadne aj

v súčinnosti s inými orgánmi štátu, výkon rozhodnutia zabezpečiť a tento aj bude zabezpečený tak,
ako je tomu aj v iných prípadoch (napr. pri odnímaní detí do centier pre deti a rodiny v prípade iného
zlyhania rodičov). Rovnako súd nebol ovplyvnený ani prizvaním iných subjektov do konania, ktorými
sa matka snažila odvrátiť rozhodovanie súdu alebo výkon týchto rozhodnutí. V neposlednom rade súd
pristúpil k zmene osobnej starostlivosti nielen z dôvodu splnenia podmienok stanovených v § 25 ods. 4
Zákona o rodine, ale najmä preto, že aktuálna výchova matky je pre vývoj detí nebezpečná. Zdôraznil,

že veľmi podrobne, dôkladne a rozsiahlo skúmal, či existujú legitímne dôvody na kritiku alebo strach
maloletýchdetízotca,čijeotecpáchateľomdomácehonásilia,pričombolpreukázanýzáver,ženenávisť
a odpor detí sú bezdôvodné. Návrh okresného prokurátora na umiestnenie detí do diagnostického centra
okresný súd neakceptoval, lebo mal za to, že vo fáze rozhodovania vo veci nie je diagnostika u detí
potrebná, výchovný problém bol v rámci vykonaného dokazovania riadne zistený aj popísaný. V prípade,

ak maloleté deti nebudú schopné uniesť zmenu výchovného prostredia, súd ponechal zodpovednosť na
otcovi, ktorému deti zveril do starostlivosti, aby im zabezpečil potrebnú adekvátnu, prípadne i akútnu
pomocastarostlivosť(psychologickú,psychiatrickú)podľaichaktuálnehopsychickéhostavuapotrieb.V
prípade,žemaloletédetisaocitnúvstarostlivostiotca,bolonutnépodľanázoruokresnéhosúdunaurčitú
dobu eliminovať vplyv matky, aby sa deti nedostávali do neustáleho konfliktu; v prípade vedenej terapie

či po prípadných odborných intervenciách a čiastkových úspechoch by mohol byť celý adaptačný proces
zvrátený práve vplyvom matky, ktorá bude lipnúť na svojich rigidných postojoch (čo je tiež prejavom jej
poruchy). Z uvedeného dôvodu súd obmedzil styk matky s maloletými deťmi, aby sa uskutočnil iba za
prítomnosti odborne zdatných osôb, ktoré sú schopné zabrániť jej negatívnemu pôsobeniu na deti. Za
vhodnésubjektyschopnézvládnuťtakýtonáročnýasistovanýstyksúdpovažovalCentrumpedagogicko-

psychologického poradenstva a prevencie Žilina a VÚDPaP v Bratislave, ktorý zároveň poskytne rodine
aj odbornú pomoc v rámci nariadeného výchovného opatrenia. Dopĺňacím rozsudkom návrh matky na
uvoľnenie finančných prostriedkov zo sporiacich účtov maloletých detí súd zamietol, obdobne zamietol
jej návrh na zverenie detí do jej osobnej starostlivosti so súvisiacim právom výlučného zastupovania a
spravovania majetku detí matkou. Zverenie mal. detí do osobnej starostlivosti otca automaticky založilo

zamietnutie návrhu matky v uvádzaných častiach. Poznamenal, že ani v prípade zamietnutia návrhu
otca by nebol dôvod rozhodovať o zverení mal. detí iba do osobnej starostlivosti matky, keďže ich
mala (doposiaľ) zverené do starostlivosti podľa rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 37P/41/2016-213
zo dňa 16.1.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5CoP/28/2017-244 zo dňa
27.6.2017. Čo sa týka zastupovania a správy majetku, tieto rodičovské práva a povinnosti nie sú viazané

na osobnú starostlivosť toho-ktorého rodiča. Pokiaľ nenastanú okolnosti predvídané v ustanovení §
38 a § 39 Zákona o rodine, súd nemá dôvod zasahovať do rodičovských práv a povinností. Čo
sa týka uvoľnenia finančných prostriedkov zo sporiacich účtov maloletých, sporiacu zložku nemožno
použiť na bežné potreby detí. Pokiaľ matka zdôvodnila uvoľnenie prostriedkov zo sporiacich účtov
maloletých detí svojím zdravotným stavom, resp. práceneschopnosťou z dôvodu napadnutia zo strany

otca, uvedená okolnosť tiež nemôže byť dôvodom na uvoľnenie finančných prostriedkov maloletých,
pretože prípadné kompenzácie si matka môže nárokovať priamo voči otcovi, pokiaľ jeho zavinením
prišla o príjem, prípadne by jej bola spôsobená škoda. Napokon nie je možné pristúpiť na uvoľnenie
finančných prostriedkov z úspor maloletých ani z dôvodu pozastavenia výplaty rodinných prídavkov na
maloleté deti, nakoľko uvedené bolo sankciou uloženou matke v konaní o výkon rozhodnutia vedenom

na tamojšom súde pod sp. zn. 37Em/2/2017. Pre úplnosť súd dodal, že pokiaľ otec nemá uhradené
výživné na základe rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 37P/41/2016-213 zo dňa 16.1.2017 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5CoP/28/2017-244 zo dňa 27.6.2017, je možné zameškané
výživné vymáhať prostredníctvom súdneho exekútora, nie je ale možné ukladať takéto platenie otcovi
súdnym rozhodnutím v tzv. nadchádzajúcom konaní. V neposlednom rade deti boli zverené otcovi, ktorý

je schopný zabezpečiť tak bežné, ako aj mimoriadne výdavky maloletých. Okresný súd zároveň zamietol
aj návrh maloletého M. na zákaz styku s otcom, keďže v merite veci maloletý M. aj maloletá Z. boli
zverení do osobnej starostlivosti otca. Súd napriek rozumovej vyspelosti maloletého M. poznamenal, že
by bez pomoci inej osoby nebol schopný takýto návrh napísať a nebol podaný slobodne, bez vplyvutretej osoby. Aj po zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti otca obaja rodičia naďalej zostanú v
plnom rozsahu ich zákonnými zástupcami. Keďže došlo k zmene rozsudkov týkajúcich sa výživného a
úpravy rodičovských práv a povinností, uvedené okresný súd vymedzil aj vo výroku rozsudku.

2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie proti obom rozsudkom súdu prvej inštancie,
rozsudkom z 29. októbra 2020, sp. zn. 10CoP/2/2020, rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie z 3.
júna 2019, č. k. 21P/214/2017-726 vo výrokoch I., II., III., IV. a X. a dopĺňací rozsudok z 15. augusta 2019,
č. k. 21P/214/2017-920, v celom rozsahu potvrdil, rozsudok z 3. júna 2019, č. k. 21P/214/2017-726,

vo výrokoch V., VI. a XI. zrušil a vec vrátil v rozsahu zrušených výrokov okresnému súdu na ďalšie
konanie a zároveň rozsudok z 3. júna 2019, č. k. 21P/214/2017-726 zmenil vo výroku VII. tak, že uložil
otcovi povinnosť zabezpečiť účasť maloletého M. a maloletej Z. na jednotlivých určených stretnutiach
s matkou v Centre pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie Žilina, vo výroku VIII. tak,
že okrem stretnutí v Centre pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie Žilina, matke styk
s maloletými deťmi zakázal, a vo výroku IX. tak, že v rozsahu práv a povinností rodičov k maloletým

deťom vymedzených v tomto rozsudku zmenil rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 37P/41/2016-213
zo dňa 16. januára 2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5CoP/28/2017-244 zo dňa
27. júna 2017 v časti úpravy rodičovských práv a povinností k maloletým deťom.
2.1. Okresný súd vykonal podľa názoru odvolacieho súdu maximálne vyčerpávajúce dokazovanie pri
riešení otázky zmeny osobnej starostlivosti o deti a s ňou súvisiacich rodičovských práv a povinností.

Z dokazovania zistený skutkový stav jednoznačne preukázal, že boli splnené aj v rovine právnej
podmienky súdom aplikovaných hmotnoprávnych ustanovení Zákona o rodine pre zmenu a zverenie
maloletých detí do osobnej starostlivosti otca. V rovine procesnej - v dôkaznej fáze postupoval okresný
súd v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku,
konanie ako celok sudkyňa viedla maximálne sústredene, s dôsledným poznaním pomerov v rodine

vyplývajúcich nielen z výsledkov dokazovania v tejto riešenej rodinno-právnej veci, ale aj z dokazovania
z predchádzajúcich súdnych konaní. Všetky námietky procesného charakteru, vznesené v priebehu
konania účastníkmi, okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia vysvetlil, vyargumentoval a aj vyriešil
v súlade s právom. Prijaté závery o nutnosti zmeny osobnej starostlivosti o deti okresný súd vyvodil z
výsledkov dôsledne vykonaného dokazovania, opierajúc sa aj o odborné posudky, vyjadrenia, výsluchy

v konaní ustanovených znalcov, ďalej odborníkov, ktorí v záujme sanácie rodinných vzťahov aktívnym
prístupom pracovali, či už v procese nariadeného výchovného opatrenia, odbornej súčinnosti a pod.
Rozsah vykonaného dokazovania okresným súdom preukazuje splnenie zákonných podmienok pre
zmenu rodičovskej starostlivosti o deti ich zverením do osobnej starostlivosti otca, dokazovanie v
predmetnej otázke okresný súd vykonal v maximálnom rozsahu a odvolací súd nevidel relevantný dôvod

prenariadenieodvolaciehopojednávania.Zároveňdodal,žepriposudzovaníodvolaniamatkyvychádzal
v celom rozsahu zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie. So skutkovými a právnymi
závermi, ktoré viedli okresný súd k súhrnnému záveru o nutnosti zmeny osobnej starostlivosti rodičov
o maloleté deti a k ich zvereniu do osobnej starostlivosti otca a k úprave bezprostredne súvisiacich
rodičovských práv a povinností (čo do vyživovacej povinnosti matky, stretnutí matky s deťmi za odbornej

asistencie), sa odvolací súd stotožnil a podľa § 387 ods. 2 CSP sa stotožnil aj s písomným odôvodnením
rozhodnutia, na ktoré v tejto vymedzenej časti odkázal a iba v záujme zdôraznenia a na podporu vecnej
správnosti záverov okresného súdu a plniac aj svoju povinnosť vo vzťahu k odvolateľke, odvolací súd
zaujal stanovisko k podstatným súvislostiam.

2.2. Okresný súd sa riadil v súdenej veci v intenciách právnej úpravy, podrobne a dôsledne skúmal aj
motívy, dôvody matky, ktorá vychováva maloleté deti a má ich v osobnej starostlivosti, ktoré viedli k
neumožňovaniu styku otcovi. Zámerné a účelové bránenie matkou svojim deťom stretávať sa so svojim
otcom, byť súčasťou života aj tohto rodiča, aj za stavu, že je to dôsledok aj psychickej poruchy matky, je
zásadným zásahom do práva detí mať oboch rodičov a do ich práva byť vychovávané obidvoma rodičmi,

a preto takému zásahu do práva detí nemožno poskytnúť právnu ochranu. Odvolací súd nepochyboval
ani o vysokej odbornej úrovni a kvalite znaleckých posudkov, stanovísk, vyjadrení súdom ustanovených
znalcovS..K.,S..Š.,oktoréokresnýsúdsvojerozhodovanieoprel.Okresnýsúdvdôvodochrozhodnutia
zaujal podrobné stanovisko k tomu, ako predmetné znalecké posudky hodnotil a aj zodpovedal, ako
si osvojil ich závery za určujúce pri rozhodovaní. Krajský súd vykonanie tzv. kontrolného znaleckého

dokazovania - ako sa toho dožadovala matka, podporovaná Úradom komisára pre deti považoval za
nadbytočné a neúčelné, keďže v záveroch znaleckých posudkov súdom ustanovených znalcov boli
zodpovedané komplexne, vyčerpávajúco a v rovine odbornej všetky významné a podstatné otázky pre
rozhodovanie v merite veci. Pokiaľ matka zdôraznila v odvolaní, že pri rozhodovaní súd nevzal doúvahy vôľu a názor maloletých detí, podľa názoru odvolacieho súdu bolo jednoznačné, že prejavená
vôľa a názor detí nie je výsledkom ich „slobody názoru“ ale je výsledkom dlhoročného, intenzívneho,
manipulatívneho vplyvu matky bez ohľadu na to, či to je alebo nie je dôsledkom jej psychickej poruchy.

Podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd vzhľadom na stav a výsledok dokazovania a v záujme
ochrany detí pred ďalším emočným týraním matky, si zvolil práve takú alternatívu, akú mal. Ako vyplýva
z obsahu spisu, okresný súd už v priebehu konania v rámci uloženého výchovného opatrenia rodičom
a maloletým deťom umožnil relevantný procesný priestor pre asistované stretnutia otca a detí pod
odborným pôsobením v záujme sanácie vzťahov, ako bolo preukázané bez účinku, korektný prístup

a spolupráca zo strany matky totiž absentovala. Za stavu, že boli splnené podmienky pre odňatie
detí zo starostlivosti matky, správne okresný súd pred zverením detí napr. do ústavnej výchovy, do
náhradnej rodinnej starostlivosti inej osobe, dal prednosť osobnej starostlivosti otca, ktorý sa o svoje
deti s úprimným záujmom dlhé roky uchádza, má ich rád, je dobrým otcom, detí sa nikdy nevzdal,
práve naopak mu záleží na tom, aby v budúcnosti mohli viesť kvalitný život dospelého človeka, navyše
otec má vytvorené pre starostlivosť všetky podmienky. Matka v odvolacom konaní argumentovala, že

stretnutia otcovi umožňuje, aj umožnila - aj v štádiu odvolacieho konania, avšak takéto konanie matky
otec nepotvrdil a nepotvrdili to ani ďalšie zúčastnené subjekty. Zmenu osobnej starostlivosti o maloleté
deti s ich zverením do osobnej starostlivosti otca podporila vo vyjadrení k odvolaniu matky aj krajská
prokuratúra, jej vyjadrenie v prospech odvolania matky ani v jednej časti nesmerovalo. Zamietnutie
návrhov matky, návrhu maloletého M., v dopĺňacom rozsudku (vo všetkých výrokoch I., II., III.) okresný

súd vyčerpávajúco odôvodnil ako v rovine skutkovej tak aj právnej a k nim už ani krajský súd nemal
čo dodať.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal maloletý M. V. (ďalej aj „dovolateľ“), zastúpený advokátskou
kanceláriou, dovolanie z dôvodov uvedených v § 420 písm. f/ Civilného sporového poriadku navrhnúc,

abydovolacísúdrozsudokodvolaciehosúdu,spolusobomarozsudkamisúduprvejinštanciezrušilavec
vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dovolateľ namietal nesprávny procesný postup odvolacieho i
prvoinštančného súdu spočívajúci v nedôslednom riadení sa ustanoveniami Čl. 4 a § 116 CMP. Napriek
tomu, že bol maloletý účastníkom konania, nebol v konaní pred súdom prvej inštancie vypočutý, na
pojednávania nebol predvolávaný a rozhodnutia vo veci jeho návrhov mu neboli doručované. Súd ho o

prebiehajúcom konaní nijako neinformoval, ani ho na zistenie jeho stanoviska k zvereniu do starostlivosti
druhého rodiča nevypočul, i keď sa sám cítil na objasnenie svojho stanoviska dostatočne vyspelý. Za
nerešpektovanie práv maloletého účastníka konania a odňatie jeho možnosti konať označil skutočnosť,
že dopĺňacím rozsudkom okresný súd zamietol jeho návrh s poukazom, že v tomto konaní ho zveril do
osobnej starostlivosti otca, čo nechal krajský súd bez povšimnutia. Doplnil, že po rozhodnutí krajského

súdu uzavreli rodičia maloletých rodičovskú dohodu, podľa ktorej je matka oprávnená zabezpečovať
osobnú starostlivosť o maloleté deti a nanovo upravili styk detí s otcom.

4.1. Matka sa vo svojom vyjadrení stotožnila s dovolaním a navrhla mu vyhovieť.
4.2. Otec uviedol, že dovolateľ nie je oprávnenou osobou na podanie dovolania, navrhol dovolanie

odmietnuť alebo zamietnuť.
4.3. Kolízny opatrovník sa stotožnil s vyjadrením Generálnej prokuratúry, k dovolaniu sa odmietol
vyjadriť.
4.4. Generálna prokuratúra SR vo vyjadrení uviedla, že maloletý bol v konaní riadne zastúpený
kolíznym opatrovníkom, ktorý mohol splnomocniť v mene maloletého advokátsku kanceláriu, ak tak

neurobil, nebola advokátska kancelária na takýto úkon splnomocnená. Navrhol dovolanie ako podané
neoprávnenou osobou odmietnuť.
4.5 Úrad komisárky pre deti navrhol, aby najvyšší súd dovolaniu vyhovel.

5. Maloletý M. sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril k vyjadreniu generálnej prokuratúry

tak, že navrhol svojmu dovolaniu vyhovieť.

6. Podľa § 2 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku na konania podľa tohto zákona sa použijú
ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 2 ods. 2 Civilného mimosporového poriadku na účely tohto zákona sa pojmy žaloba, strana a

spor vykladajú ako návrh na začatie konania, účastník konania (ďalej len „účastník“) a konanie podľa
tohto zákona, ak z povahy veci nevyplýva inak.7.NajvyššísúdSlovenskejrepublikyakosúddovolací(§35CSP;ďalejlen„najvyššísúd“alebo„dovolací
súd“) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu (účastník
konania), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods.

1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti
dovolania.

8. Dovolací súd najskôr skúmal existenciu prvého z dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov,
ktorým je tzv. vada zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP vyplýva,

že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým
sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie
prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení
(§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§
431 ods. 2 CSP).

9. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP sú zásah súdu
do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane,
aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na

nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.

Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

10. Z hľadiska obsahového (§ 124 ods. 1 CSP) dovolateľ namietal, že napriek tomu, že bol účastníkom

konania, nebol v konaní pred súdom prvej inštancie vypočutý, na pojednávania nebol predvolávaný
a rozhodnutia vo veci jeho návrhov mu neboli doručované. Súd ho o prebiehajúcom konaní nijako
neinformoval, ani ho na zistenie jeho stanoviska k zvereniu do starostlivosti druhého rodiča nevypočul,
i keď sa sám cítil na objasnenie svojho stanoviska dostatočne vyspelý. Taktiež vytkol okresnému súdu,
že dopĺňacím rozsudkom zamietol jeho návrh s poukazom, že v tomto konaní ho zveril do osobnej

starostlivosti otca. Dôvodnosť žiadnej z uvedených námietok dovolací súd nezistil. Dovolacie dôvody,
napriek tomu že sa prevažne týkajú postupu okresného súdu, uviedol dovolateľ až v dovolaní, čo by
mohlo znížiť ich presvedčivosť, dovolací súd však na ich obsah aj s ohľadom na vek dovolateľa prihliadol
s plnou vážnosťou.

11. Pokiaľ dovolateľ namietal, že k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces súdmi nižšieho stupňa
došlo v dôsledku nerešpektovania princípu informovanosti maloletého v konaní (§ 116 CMP, čl. 4 CMP),
keďsúdymaloletéhoneinformovalioprebiehajúcomkonaníaneobjasnilimunásledkyrozhodnutiasúdu,
dovolací súd uvádza nasledovné.

12.1 Podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,
zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo tieto názory slobodne
vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názorom dieťaťa musí venovať
patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.
12.2. Podľa § 116 CMP, ak sa to neprieči účelu konania, súd je povinný informovať o prebiehajúcom

konaní maloletého, ktorý je s prihliadnutím na rozumovú a vôľovú vyspelosť schopný pochopiť jeho
význam, a objasniť mu dôsledky súdneho rozhodnutia vo veci.
12.3. Podľa čl. 4 CMP súd aplikuje a interpretuje právo rovnako vo vzťahu ku všetkým účastníkom
konania. Ak je účastníkom konania maloleté dieťa, koná súd v jeho najlepšom záujme a ak je to vhodné,
informuje dieťa o všetkých podstatných otázkach týkajúcich sa priebehu konania a veci samej. Ak je

účastníkom konania osoba so zdravotným postihnutím, zabezpečí súd účinný prístup k spravodlivosti
na rovnakom základe s ostatnými účastníkmi konania.13. V zmysle citovaných ustanovení sa dieťaťu poskytuje možnosť, aby bolo vypočuté v každom
súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho týka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu
alebo príslušného orgánu, pričom spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami

vnútroštátneho zákonodarstva. Niet sporu o tom, že maloleté dieťa má právo vyjadriť samostatne a
slobodne svoj názor vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Akékoľvek rozhodnutie, ktoré nezohľadnilo
názory dieťaťa alebo im nevenovalo primeranú pozornosť zodpovedajúcu veku a úrovni dieťaťa, upiera
dieťaťu možnosť ovplyvniť určenie ich najlepšieho záujmu (viď uznesenie najvyššieho súdu z 22. júna
2016, sp. zn. 5Cdo/492/2015). Treba ale zdôrazniť, že nie je možné, aby všeobecné súdy stanovisko

maloletého dieťaťa bez ďalšieho prevzali a aby založili svoje rozhodnutia iba na jeho prianí a nie na
starostlivom a komplexnom posudzovaní jeho záujmov (rozsudok ESĽP vo veci C. proti Fínsku zo dňa
9. mája 2006 č. 18249/02, body 57. - 59.). Súčasne môže nastať aj situácia, kedy súd po starostlivom
zvážení okolností konkrétneho prípadu dospeje k záveru, že osobné vypočutie dieťaťa nie je vhodné a
nepôjde o porušenie Dohovoru (rozsudok veľkého senátu vo veci Sahin proti Nemecku ESĽP z 8. júla
2003 č. 30943/96, § 74 - 77).

14.1. Dieťa má právo byť informované o prebiehajúcom konaní a jeho dôsledkoch, pričom zákon
zdôrazňuje, že sa tak má stať v rozsahu a spôsobom, ktorý bude zodpovedať jeho veku ale aj psychickej
vyzretosti. Je výlučne na zvážení konajúceho súdu, v akom rozsahu a akým spôsobom zabezpečí
dieťaťu jeho právo vyplývajúce mu z ustanovenia § 116 CMP tak, aby to zodpovedalo najlepšiemu

záujmu dieťaťa (pozri čl. 5 Zákona o rodine). Nie je nevyhnutné, aby súd dieťa detailne oboznamoval
so všetkými aspektmi súdenej veci, ktorá sa ho týka, ale má mu vec objasniť do takej miery, aby to
bolo pre dieťa postačujúce na sformulovanie vlastného názoru (R 22/2018). Súd musí vždy s ohľadom
na okolnosti prípadu dbať predovšetkým na to, aby jeho postupom pri zisťovaní názoru dieťaťa ale
i pri oboznamovaní ho s obsahom a priebehom konania nedošlo k zbytočnému stretu a psychickej

záťaži dieťaťa. Nezastupiteľnú úlohu tu zohráva okrem rodičov maloletého (najmä toho, v starostlivosti
ktorého sa nachádza) aj kolízny opatrovník, ktorý maloletého zastupuje a v konaní má hájiť jeho záujmy
a mal by podľa okolností maloletého aj informovať, čo sa v konaní deje. Podľa obsahu spisu súd
prvej inštancie postupoval v súlade s § 116 CMP a vypočul maloletého v konaní za prítomnosti jeho
kolíznej opatrovníčky 14.11.2017. Opakovane bol jeho názor na otca, matku a ďalší život rodiny vrátane

starostlivosti o neho a jeho sestru, styk s rodičmi a možné rozhodnutie súdu predmetom vypočutí ďalšími
osobami, psychológmi, psychiatrami, pracovníkmi Úradu práce sociálnych vecí a rodiny, záznamy
ktorých sú obsahom spisu a konajúce súdy sa s postojom maloletého aj dôsledne vysporiadali. Viackrát
sa vyjadril aj k tomu, že by mal byť zverený do starostlivosti otca.
14.2. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na zásadnú skutočnosť, že je chybou, ak sa stotožňuje

názor (prianie) maloletého s pojmom „záujem dieťaťa“. V prípade, ak sa rodičia nevedia dohodnúť na
úprave práv a povinností k ich maloletým deťom, je to práve všeobecný súd, komu prináleží vyhodnotiť
obsah pojmu najlepší záujem dieťaťa v kontexte individuálnych okolností toho ktorého prípadu a tieto
vyhodnotiť (uznesenie Ústavného súdu SR zo 16. apríla 2020 sp. zn. I. ÚS 162/2020). Ako je uvedené
vyššie, vyhodnotenie ostatných okolností, najmä tých, ktoré vyplývajú z ustanovenia citovaného § 24

ods. 4 Zákona o rodine nepovažuje dovolací súd v napadnutom rozhodnutí za nedostatočné. Najlepší
záujem dieťaťa v rámci judikatúry ESĽP (rozsudok ESĽP vo veci Hromadka and Hromadkova v.
Rusko, č. 60393/13 z 18.7.2017 a vo veci Neulinger and Shuruk v. Švajčiarsko, č. 41615/07, rozsudok
Veľkej komory zo 6.7.2010) je definovaný cez perspektívu osobnostného rozvoja dieťaťa a závisí od
rôznorodých individuálnych okolností, veku dieťaťa, jeho stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie

rodičov, faktorov jeho prostredia a skúseností.
14.3. Na základe uvedeného možno urobiť záver, že pokiaľ ide o údajné porušenie informačných
povinností súdu podľa vyššie citovaných ustanovení, v tomto smere dovolací súd nezistil zo strany
súdov nižších stupňov porušenie procesných predpisov, ktoré by zasahovalo do práv dovolateľa
takým spôsobom, že by mohlo byť príčinou dôvodnosti dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f/

CSP. Dovolací súd sa s namietanými údajnými porušeniami jednotlivých procesných práv dovolateľa
vysporiadal v ďalšom texte.

15. Pokiaľ dovolateľ namietal, že mu neboli doručované rozhodnutia súdu, poukazuje dovolací súd na
skutočnosť, že spolu aj s jeho sestrou boli v konaní riadne v zmysle zákona o rodine a CMP zastúpení

kolíznym opatrovníkom Úradom práce sociálnych vecí a rodiny, Žilina, ktorý bol ich zástupcom pre celé
konanie. Keďže CMP neobsahuje žiadne osobitné ustanovenie týkajúce sa doručovania rozhodnutí
maloletému, je potrebné v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 CMP aplikovať právnu úpravu CSP. Podľa
ustanovenia § 110 CSP, ak má strana zástupcu so splnomocnením na celé konanie, doručuje sapísomnosť len tomuto zástupcovi. Písomnosť sa doručuje aj strane, ak strana má osobne v konaní niečo
vykonať alebo ak o tom súd rozhodne s ohľadom na povahu veci. Vzhľadom k tomu, že CSP neobsahuje
ustanovenie, ktoré by sa zaoberalo doručovaním písomností, ak ide o zástupcu na základe rozhodnutia

súdu, je tu možnosť analogicky použiť citované ustanovenie, týkajúce sa doručovania zástupcovi
na základe plnomocenstva (pozri čl. 3 CMP). Z uvedeného možno uzavrieť, že zákon nestanovuje
osobitnú povinnosť doručovať rozhodnutia maloletému priamo, aj keď je účastníkom konania, ak bol
riadnezastúpenýkolíznymopatrovníkom.Pokiaľrozhodnutiasúddoručovallenkolíznemuopatrovníkovi
ako zástupcovi maloletých detí, postupoval správne. Voči ustanoveniu kolízneho opatrovníka a jeho

zastupovaniu nemal dovolateľ v doterajšom priebehu konania žiadne výhrady. S ohľadom na uvedené
nemohlo dôjsť ani k porušeniu práva dovolateľa na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420
písm. f/ CSP v súvislosti s doručovaním rozhodnutí (vrátane toho o neodkladnom opatrení) kolíznemu
opatrovníkovi ako zástupcovi dovolateľa.

16. Rovnako nemožno hovoriť o vade konania podľa § 420 písm. f/ CSP, ak ide o námietku dovolateľa,

že na pojednávania nebol predvolávaný. Podľa ustanovenia § 178 ods. 1 CSP, ak je strana zastúpená
zástupcom na celé konanie, súd na pojednávanie spravidla predvolá len zástupcu; stranu súd predvolá,
ak je nevyhnutné vykonať jej výsluch. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie v súlade s
ustanovením CSP a CMP na pojednávania predvolával zástupcu maloletého M. - kolízneho opatrovníka,
ale i jeho, najmä vtedy, keď mal byť pred súdom vypočutý ako napríklad dňa 14.11.2017, čo zároveň

odpovedá na ďalšiu námietku dovolateľa o porušení jeho práva na spravodlivý proces tým, že v konaní
nebol vypočutý. Toto tvrdenie vzhľadom k obsahu spisu napr. na č. l. 150 sa nezakladá na realite.
Tu treba dodať, že v konaniach s účasťou maloletých detí je povinnosťou súdu vždy s ohľadom na
okolnosti prípadu dbať predovšetkým na to, aby jeho postupom pri zisťovaní názoru dieťaťa ale i pri
oboznamovaní ho s obsahom a priebehom konania nedošlo k zbytočnému stresu a psychickej záťaži

dieťaťa. Preto je vo veciach starostlivosti o maloletých potreba deti pred realitou súdneho konania skôr
chrániť a nevystavovať ich (pre nich) potenciálne mimoriadne stresujúcemu prostrediu. Aj sám dovolateľ
viackrát v konaní vyjadril požiadavku, aby „už neboli vláčení po súdoch“, v dovolaní sa však, naopak
domáhal svojej účasti na pojednávaniach.

17.1. Pokiaľ dovolateľ namietal, že nebol vypočutý k svojmu návrhu na zákaz styku s otcom, o ktorom
bolo rozhodnuté dopĺňacím rozsudkom na č. l. 920, dovolací súd uvádza, že z obsahu spisu nevyplýva,
že by v tomto jeho návrhu boli uvádzané alebo z neho vyplývali nové skutočnosti, ktoré by mohli mať
vplyv na zmenu rozhodnutia vo veci a v samotnom konaní ešte neodzneli. Predmetným návrhom z 18.
mája 2018 doručeným Okresnému súdu Bratislava III sa dovolateľ domáhal aj vydania neodkladného

opatrenia, obsahom ktorého bol rovnako zákaz styku s otcom. O návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia rozhodol súd prvej inštancie dňa 7. júna 2018 uznesením č. k. 21P/214/2017-67 tak, že tento
návrh zamietol, pričom už aj vtedy okresný súd konštatoval, že dovolateľ neuviedol vo svojom návrhu
žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli súdu známe. Na základe uvedeného možno postup súdu prvej
inštancie, ktorý dovolateľa na vysvetlenie jeho návrhu nepredvolal, považovať za správny a v súlade s

potrebou ohľaduplnosti voči maloletým, pokiaľ ide o ich účasť na úkonoch súdu. Jeho návrhom sa však
v plnom rozsahu zaoberal.
17.2. Samotný zákaz styku je v danej veci súčasťou predmetu konania. Napriek predmetnému návrhu
maloletého, nech už bol motivovaný čímkoľvek a kýmkoľvek, súd prvej inštancie aj odvolací súd
rozhodli v súdenej veci tak, že maloleté deti zverili do starostlivosti otca a tým rozhodli aj o potrebe

zákazu styku s otcom. Svoje rozhodnutia oba súdy komplexne, dôsledne a precízne odôvodnili a voči
odôvodneniu napadnutých rozhodnutí nemá dovolací súd žiadne výhrady. Preto aj postup súdu prvej
inštancie, ktorý zamietnutie návrhu maloletého odôvodnil s poukazom na skutočnosť, že bol zverený
do starostlivosti otca, je správny. Z logiky veci totiž vyplýva, že pokiaľ súd považoval za najvhodnejšie
v záujme maloletých zveriť ich do starostlivosti otca, nie je zákaz styku s týmto rodičom na mieste. Tu

poukazuje najvyšší súd, že to nebol jediný dôvod, ktorým bolo odôvodnené zamietnutie procesného
návrhu dovolateľa. Dovolaciemu súdu nie je jasné, akým spôsobom by týmto mohlo dôjsť k zásahu
do práva dovolateľa na spravodlivý proces, ani právny zástupca dovolateľa to v opravnom prostriedku
bližšie nevysvetlil.

18. Ak dovolateľ v dovolaní poukazoval na novú dohodu medzi rodičmi o úprave styku, dovolací súd
zdôrazňuje, že jedným zo základných atribútov rozhodovania v ktoromkoľvek štádiu súdneho konania
(sporového aj nesporového) je, že pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 217
ods. 1 prvá veta CSP). Ku dňu vyhlásenia rozsudku teda musí byť ustálený jeho skutkový aj právnyzáklad, existujúci v danom čase. Prípadné zmeny tohto stavu, ktoré nastali v budúcnosti, nemôžu spätne
(napr. v dovolacom konaní) meniť pohľad na správnosť rozsudku v čase jeho vyhlásenia. Výnimkou
nie je ani rozhodnutie súdu o výkone rodičovských práv a povinností, pri ktorom však hmotnoprávna

úpravaumožňujezmenurozsudkuvprípadepodstatnejzmenyokolností,zktorýchpôvodnérozhodnutie
vychádzalo. Podľa § 26 Zákona o rodine, ak sa zmenia pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť
rozhodnutie o výkone rodičovských práv a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a
povinností. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že pokiaľ by skutočne došlo k dohode rodičov, ktorá by
bola schválená súdom, došlo by aj k zmene napadnutého rozhodnutia, aj bez ingerencie dovolacieho

súdu. K zmene napadnutého rozhodnutia však doposiaľ nedošlo, obsah spisu svedčí skôr o tom, že k
zmene ani tak skoro nepríde. Údajná dohoda sama osebe nie je prípustným dovolacím dôvodom a z
hľadiska dovolacieho konania je bez ďalšieho irelevantná.

19. Dovolací súd zistil, že dovolanie maloletého M. V. je podľa § 420 písm. f/ CSP prípustné, avšak
nedôvodné, čo bolo dôvodom jeho zamietnutia v zmysle § 448 CSP.

20. Dovolací súd žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania (§ 52
CMP).

21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.