Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, December 13, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoCsp/67/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216203721
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2216203721.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu

JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s.,
Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: A. B., nar. XX. novembra XXXX, trvalo
bytom C., o zaplatenie 2.397,01 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Dunajská Streda z 12. novembra 2020 č. k. 5C/95/2016-176, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zvyškovo zamietajúcej žalobu (II. výrok)
- m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 17,9 %-ný ročný úrok z dlžnej istiny 2.397,01
eur od 19.10.2013 do zaplatenia, najviac však do celkovej sumy 2.611,94 eur, a to do 3 dní odo dňa

právoplatnosti tohto rozsudku;
- v zostávajúcej časti (v časti úroku uplatňovaného neobmedzene až do zaplatenia) rozsudok súdu prvej
inštancie p o t v r d z u j e.

II.Žalobcamáprotižalovanejnároknanáhradutrovkonania(prvostupňového,odvolacíchkonanísp.zn.
10 Co/320/2017, sp. zn. 10CoCsp/39/2020, sp. zn.10CoCsp/67/2021 a dovolacieho konania) v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok

158,87€ z neuhradených splátok do dátumu predčasnej splatnosti úveru, úrok z omeškania 1,68€
nárok z neuhradených splátok do dátumu predčasnej splatnosti úveru, úrok z omeškania 5% ročne z
nezaplatených úrokov do zosplatnenia 158,87€ od 19.10.2013 až do zaplatenia všetko do troch dní odo
dňa právoplatnosti rozsudku; II. vo zvyšku žalobu zamietol; III. žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
Právnesvojerozhodnutieodôvodnilust.§52ods.1 až 4,§53ods.1,5a9,§54ods.1a2,§517ods.1a
2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.z.“); § 2, § 9
ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách

pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy
(ďalej len „ZoSÚ“) a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/l995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
O.z. Vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou zo dňa 11.3.2016 domáhal vydania platobného rozkazu,
ktorým by súd zaviazal žalovanú na zaplatenie pohľadávky 2.397,01 eur s príslušenstvom, ako aj trov
konania na tom právnom základe, že medzi stranami bola uzavretá dňa 23.4.2013 úverová zmluva
pod č. 44377, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sa stali aj úverové podmienky. Na základe tejto úverovej
zmluvy bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 2.400 eur s dojednanými mesačnými anuitnými splátkami

so splatnosťou celého úverového rámca do 25.4.2023. Žalovaná počas trvania právneho vzťahu
pohľadávku nesplácala. Nedoplatok predstavoval na úverovej istine 2.634,55 eur, z čoho istina bola
v sume 2.397,01 eur, úroky 158,87 eur, sankčné úroky z omeškania 1,68 eur a poplatky 76,99 eur
(poplatky si žalobca v spore neuplatnil). Žalobca sa na výzvu súdu vyjadril dňa 5.5.2016, zotrval nauplatnenom nároku, poukázal na splnenie všetkých podmienok pre priznanie úrokov z úveru, ktoré boli
zahrnutévkaždejjednejanuitnejsplátke,výškapoplatkovbolaznámazosadzobníkapoplatkovplatného
u žalobcu. Žalovaná sa k žalobe nevyjadrila. Žalobca zotrval na podanej žalobe v celom rozsahu, aj čo

do spôsobu vyčíslenia výšky pohľadávky, doložil prehľad uhradených splátok a spôsob započítania istiny
a zmluvného úroku. Obdobne predložil aj prehľad výpočtu úrokov z omeškania, majúc za to, že zmluva
spĺňa všetky náležitosti ust. § 9 ZoSÚ. Z predloženej úverovej zmluvy mal súd nesporne za preukázané,
že strany uzavreli úverovú zmluvu dňa 23.4.2013 pod číslom 44377, na základe ktorej bol poskytnutý
úver vo výške 2.400 eur s dohodnutou úrokovou sadzbou 17,9 % ročne. Výška anuitnej splátky 43,56

eur, s termínom splatnosti vždy 25. deň kalendárneho mesiaca, s konečnou splatnosťou dlhu ku dňu
25.4.2023, výška RPMN 21,26 % a priemerná výška RPMN ku dňu podpisu zmluvu 18,86 % celková
čiastka, ktorú mala vrátiť žalovaná predstavovala sumu 5.466 eur.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetná zmluva neobsahuje zákonom stanovené náležitosti
podľa§ 9 ods. 2 písm. k/výška počet a termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie,
v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými

sadzbami spotrebiteľského úveru a účely jeho splatenia. Primárnemu účelu právnej úpravu normami
spotrebiteľského práva potom zodpovedá len taký výklad ust. § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ, ktorý každý z
atribútov vyjadrených v zákone slovami výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov
viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, majúceho sa v konečnom dôsledku
zaplatiť, teda ako istiny, tak i úroku, a tiež prípadným poplatkom. Naplnenie uvedeného účelu preto

nemôže učiniť zadosť zmluva, neobsahujúca vyčíslenie výšky splátok istiny, úrokov aj iných poplatkov.
Tým vlastne zákon poskytuje primeranú ochranu právam spotrebiteľa pri uzatváraní úverových zmlúv,
aby tieto neboli zavádzajúce ani problematickým údajom o úrokoch, z ktorého nebude schopný vyvodiť,
aké bude skutočné navýšenie sumy reálne poskytnutej a teda i celková cena, za ktorú si požičiava, a
ktorú takto bude povinný veriteľovi vrátiť. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave z 2.10.2012

č. k. 10Co/169/2011-118 a z 9.8.2011 č. k. 10CoE/313/2010-44. Aj vzhľadom na neexistenciu splnenia
podmienky podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ sa považuje takto uzavretá zmluva v zmysle § 11 ods. 1 písm.
b/ ZoSÚ za bezúročnú a bez poplatkov. Uvedená právna prax pretrváva, preto súd nemohol priznať
žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov, ktoré uplatnil a ani poplatky, ktoré si vyčíslil podľa sadzobníka
poplatkov žalobcu. Rovnako absentoval dátum konečnej splatnosti úveru podľa § 9 ods.2 písm. f/ ZoSÚ.

Nakoľko žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 2.400 eur a v dôsledku nesplnenia podmienok
požadovaných zákonom sa stal úver bezúročný a bez poplatkov, bola povinná žalovaná zaplatiť dlh
len čo do istiny poskytnutého úveru. Z dokladov predložených žalobcom, evidencie vedenej výlučne
pre potreby žalobcu, vyplynulo, že žalovaná na úvere zaplatila 2,99 eur, keď čo do rozdielu 2.397,01
eur bol nárok žalobcu dôvodný. Vo zvyšku čo do úrokov z úveru a poplatkov súd žalobu zamietol ako

neodôvodnenú, keď uver bol bezúročný a bez poplatkov. Žalobca si svoju povinnosť splnil, keď žalovaná
porušila podmienky zmluvy, nevrátila úver riadne a včas, bola v omeškaní od 24.7.2015. V zmysle §
517 ods. 1 a 2 O.z. žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania stanovených zákonom v
zmysle § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/l995 Z.z. Žalobca si uplatnil len dohodnutý úrok z omeškania 5%,
v ktorej výške mu súd priznal príslušenstvo pohľadávky (§ 216 ods.1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného

sporového poriadku v znení neskorších predpisov /ďalej len „CSP“/).
V časti o trovách svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP s tým, že vzhľadom na pomer
úspechu žalobcu 87,44%, priznal náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku iba v časti zvyškovo zamietajúcej žalobu a v časti trov konania (II. a III. výrok)

podal včas odvolanie žalobca, s návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe aj v napadnutej časti,
zaviazaním žalovanej uhradiť dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi
priznať náhradu trov konania a aj náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Nestotožnil sa
s argumentami súdu prvej inštancie a považoval rozsudok v napadnutej časti za nesprávny, odôvodnil
odvolanie dôvodmi uvedenými v § 365 ods. 1 písm. b/ a h/ CSP. Bol názoru, že výrok rozhodnutia sa

nestotožňuje s odôvodnením, napadnuté rozhodnutie je tak zmätočné. Súd v odôvodnení poukazuje na
to, že zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k/ a písm. f/ a z tohto dôvodu sa zmluva o
spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov a vo výroku rozhodnutia žalobcovi priznal
úrok 158,87 eur z neuhradených splátok do dátumu predčasnej splatnosti úveru, úrok z omeškania 1,68
eur nárok z neuhradených splátok do dátumu predčasnej splatnosti úveru, úrok z omeškania 5% ročne

z nezaplatených úrokov do zosplatnenia 158,87 eur od 19.10.2013 až do zaplatenia. Žalobca poukázal
na to, že v odôvodnení súd uviedol, že zmluva o spotrebiteľskom úvere sa považuje za bezúročnú a bez
poplatkov a na druhej strane mu vo výroku úroky priznal. Taktiež súd vo výroku III. uvádza, že náhradu
trov konania žalobcovi nepriznáva no v odôvodnení uvádza, že na základe 87,44% úspechu priznávanáhradu trov konania. Ďalej žalobca považuje za zmätočné, že súd vo výroku súdneho rozhodnutia
žalobcovi priznáva vyššie uvedené úroky a v odôvodnení poukazuje nato, že žalobcovi priznal istinu
vo výške 2.397,01 eur, ktorá bola žalovanému priznaná rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda

zo dňa 3.2. 2017. Úroky, ktoré súd priznáva v I. výroku v odôvodnení neuvádza a nešpecifikuje
prečo tak rozhodol. Žalobca má za to, že nie je možné považovať súdne rozhodnutie za dostatočne
odôvodnené, jasné a určité, ak je zmätočné. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa stranám
sporu bráni v možnosti uplatňovať svoje práva a oprávneného záujmy. V sporovom konaní musí súd
však poskytovať materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a záujmov. Vydanie nepreskúmateľného rozhodnutia je v rozpore so zásadami spravodlivého súdneho
procesu (čl. 46 Ústavy SR). Súd prvej inštancie zaťažil rozsudok vadou, pre ktorú je potrebné napadnutý
výrok zrušiť. S poukazom na § 220 ods. 2 CSP dôvodil, že rozhodnutie je nepreskúmateľné vtedy,
keď jeho písomné vyhotovenie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie
súdu (závery vyplývajúce zo Stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 3.12.2015
publikované z Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2006

pod č. 2). Za nedostatok zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu treba
považovaťpredovšetkýmúplnúabsenciudôvodovvysvetľujúcichprávnyzáversúduvotázkeodriešenia
ktorej bolo rozhodnutie súdu závislé.
V zmysle bodu 1.1. zmluvy banka poskytne klientovi peňažné prostriedky za podmienok uvedených
v tejto zmluve a vo Všeobecných obchodných podmienkach Prima banky Slovensko, a. s. (ďalej len

„VOP"), ktoré tvoria jej neoddeliteľnú súčasť. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy o úvere sú aj obchodné podmienky banky (VOP), a teda niektoré z náležitostí, ktoré
má v zmysle právnych predpisov zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať, sú v samotnom texte
zmluvy o úvere a ďalšie náležitosti sú vo VOP. Žalovaný svojím podpisom na Zmluve potvrdil, že sa
pred uzatvorením Zmluvy oboznámili s jej súčasťami, so znením VOP, so Sadzobníkom poplatkov, že

s nimi súhlasí a že sa zaväzuje ich dodržiavať - čl. 3 bod 3.4.4. Zmluvy. Zároveň žalovaný svojím
podpisom potvrdil, že prevzal pred uzatvorením zmluvy Formulár Štandardné európske informácie o
spotrebiteľskom úvere, tak ako je to uvedené v čl. 3 bod 3.4.5.
Výška, počet a termíny splátok istiny a úrokov sú uvedené v samotnom texte zmluvy nasledovne: Výška
anuitnej splátky 43,56 EUR, Termín splatnosti 1. anuitnej splátky 27.5.2013, Počet anuitných splátok

120, Periodicita a termín splatnosti anuitnej splátky mesačne, v 25. deň kalendárneho mesiaca. Počet a
termíny splátok istiny aj úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky. Uvedené
platí aj pre údaj o výške splátky. Informáciu, že splácanie spotrebiteľského úveru prebieha formou
mesačných anuitných splátok a že rozdelenie splátok na istinu a úroky úveru obsahuje amortizačná
tabuľka, banka klientovi poskytuje už v rámci poskytovania informácií pred uzatvorením zmluvy o

spotrebiteľskom úvere prostredníctvom formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere.
Anuita a anuitné splácanie je definované ako pravidelné (periodické) plynutie pevne stanovených platieb
počas určitej špecifikovanej doby. Anuitná splátka zostáva počas celej doby splácania rovnaká. Skladá
sa zo splátky istiny a splátky úroku. výška anuitnej splátky sa nemení. Plynule sa mení výška a pomer
istiny a úroku. Z toho vyplýva, že na začiatku úverového vzťahu najväčší podiel celej splátky bude

tvoriť úrok a naopak na konci bude najväčší podiel splátky predstavovať istina, čiže každou ďalšou
splátkou sa splácaný úrok znižuje a splácaná istina sa zvyšuje. Pokiaľ by mal samotný text zmluvy
obsahovať podrobný rozpis splátok istiny a úrokov za celé obdobie splatnosti úveru, znamenalo by to
neúmerné rozšírenie rozsahu zmluvy čo by neprispelo k jednoduchosti, zrozumiteľnosti a prehľadnosti
zmluvnej dokumentácie. Napríklad pri spotrebiteľskom úvere s lehotou splatnosti 9 rokov, by splnenie

tejto požiadavky znamenalo rozpísanie každej zo 108 mesačných splátok v členení na časť pripadajúcu
na istinu a časť pripadajúcu na úroky.
Výška, počet a termíny splátok poplatkov, u ktorých sú tieto údaje a povinnosť ich úhrady zrejmá už v
čase uzatvorenia zmluvy, sú uvedené v samotnom texte zmluvy. Ostatné poplatky viazané na ad hoc
poplatkovaný úkon dlžníka sú predmetom a výškou uvedené v Sadzobníku poplatkov, ktorý je súčasťou

VOP, a tým aj súčasťou zmluvy. Z povahy jednotlivých poplatkov vyplýva, že nie je možné vopred
stanoviť počet, koľkokrát bude klient daný poplatok povinný zaplatiť, pretože uvedené bude závisieť
od toho, koľkokrát danú službu banky využije. Zároveň, termín splatnosti poplatku vyplýva zo zásad
spoplatňovania, ktoré sú súčasťou Sadzobníka, a ktoré stanovujú, kedy je ktorý poplatok splatný.
Prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi

úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia zmluva neuvádza, nakoľko na
základe zmluvy o pôžičke nevznikajú nesplatené zostatky s rôznymi úrokovými sadzbami.
Rozhodujúcim argumentom pre ktorý je napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu vo svojich
záveroch nesprávne je fakt, že rozhodné znenie zákona č. 129/2010 Z.z. v ust. § 9 ods. 2 nevyžadujerozčleneniemesačnejsplátkyspotrebiteľskéhoúverunajednotlivézložkydlhuosobitnesprislúchajúcimi
dátumami splatnosťami. Z uvedeného dôvodu aktuálne znenie zákona nie je v rozpore so Smernicou
č. 2008/48/ES. Zo znenia pripravovanej novely ZoSÚ z októbra vyplýva, že za právneho stavu ku

dňu uzatvorenia dotknutej úverovej zmluvy (a ani za súčasného právneho stavu), ZoSÚ od veriteľa
nevyžadoval zahrnúť všetky náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 do samotného textu zmluvy a z dotknutého
písm. k/ (resp. súčasného písm. l/) taktiež nevyplýva povinnosť uvádzať v zmluve presný rozpis toho,
aký podiel z jednotlivých splátok pripadá na uhradenie istiny a úrokov. Túto funkciu plní amortizačná
tabuľka, o ktorú môže spotrebiteľ kedykoľvek veriteľa požiadať a tento je povinný ju spotrebiteľovi

bezplatne poskytnúť. Slovenská republika v rámci písomného vyjadrenia k vyššie uvedenému konaniu
k Smernici 2008/48/ES listom z 11.5.2015 značka 00260/0s/2015/AC uviedla, že relevantné znenie
zákona nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné určenie, aká časť každej jednotlivej
splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky." (z odôvodnenia
uznesenia Krajského súdu v Prešove Č. k. 9Co/87/2016-75 zo dňa 2.5.2017, ktorý zrušil rozhodnutie
prvostupňového súdu, v ktorom mal súd za to, že predmetná náležitosť zmluvy absentuje a úver je

bezúročný a bez poplatkov). Žalobca má za to, že zmyslom a účelom právnej úpravy spotrebiteľných
úverov je informovanosť spotrebiteľa zakladajúca sa na jednoznačnom vymedzení rozsahu svojho
záväzku. Tento cieľ je naplnený aj bez toho, aby bol spotrebiteľ pri uzatvorení informovaný v číselnom
vyjadrení o tom, čo sa zo splátky započítava na istinu, úrok, úrok z omeškania a poplatky, pokiaľ
z ostatných ustanovení Zmluvy musí byt' rozsah záväzku priemernému spotrebiteľovi zrejmý. Prísnejší

výklad príslušných zákonných ustanovení je v rozpore s predmetnou Smernicou ES a ako názor aj
v zmysle aktuálnej judikatúry neobstojí. V prospech týchto tvrdení žalobcu svedčia aj nasledujúce
skutočnosti:
1/ Dôvodová správa k ZoSÚ. K § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ zákonodarca uviedol, že spotrebiteľ musí byť
zrozumiteľne informovaný v akých termínoch v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti zo

zmluvy. Zo zmluvy je zrozumiteľne jasné, výška splátky pozostáva z prípadného poplatku za poistenie,
z úroku v % sadzbe ročne, je pochopiteľné, že zvyšok tvorí istina. Uvedené mohol žalobca poskytnúť
žalovanej aj v takom vyjadrení, aby niektoré z týchto údajov neboli uvedené v percentuálnom vyjadrení,
avšakkedykoľvekbolochotnýposkytnúťichvpísomnejformenazákladežiadostižalovanejabezplatne.
Žalovaná takú žiadosť žalobcovi neadresovala, ale namiesto toho si svoj záväzok nesplnila, vedomá

si toho, akú finančnú sumu jej žalobca poskytol. Žalovaná nespochybnila poskytnutie úveru, sama,
dobrovoľne vstúpila do zmluvného vzťahu so žalobcom a podpísala zmluvu, z ktorej nepochybne
a zrozumiteľne vyplývalo, čo má žalobcovi vrátiť (celková čiastka, ktorú musí klient zaplatiť), kedy má tak
urobiť (splatnosť splátky), v akej výške (splatnosť mesačnej splátky) a ako dlho má tak robiť (splatnosť
úveru). Bola zrozumiteľne informovaná o svojich povinnostiach v bode 1.2. zmluvy. Nebola porušená

žiadna zásada občianskoprávnych vzťahov.
2/ Návrh Generálnej advokátky. Návrh generálnej advokátky Eleanor Sharpston prednesený dňa
9.6.2016 - VEC C-42/15, návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdnom dvore EÚ, ktorý podal
Okresný súd Dunajská Streda, Home Credit Slovakia, a.s. cla Klára Bíróová, zverejnený na stránke
súdneho dvora, podľa ktorého amortizačná tabuľka nemusí byť súčasťou zmluvy o úvere (body 58

a 59 návrhu). Podľa jej názoru, zo znenia článku 10 ods. 2 písm. i) smernice 2008/48 vyplýva, že
spotrebiteľ má právo vyžiadať si amortizačnú tabuľku kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o
úvere. Ak by veritelia boli povinní poskytnúť tabuľku len v okamihu podpísania zmluvy o úvere, slovné
spojenie " ... právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne
a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere by bolo zbavené účinku a právo, ktoré z neho

vyplýva spotrebiteľovi, by malo oveľa menší praktický význam. Amortizačná tabuľka poskytnutá pri
uzavretí zmluvy o úvere je v podstate len vyhlásením o zámere, ktoré sa týka budúcnosti. Nepomôže
spotrebiteľovi zistiť, ako sa mu darí splácať úver. Na tento účel si musí vyžiadať aktualizovanú tabuľku;
3/ Rozsudok SD v prejudiciálnom konaní k Smernici 2008/48/ES - Ochrana spotrebiteľa Spotrebiteľský
úver - čl. l, č.1. 3 písm. m), čl. 10 ods. 1 a 2, čl. 22. ods. 1 a čl. 23 - VEC C-42/15 v časti Náležitosti,

ktoré sa majú uviesť v zmluve o úvere na dobu určitú - Dôsledky neuvedenia povinných informácií -
Proporcionalita,vktoromSúdnydvorrozhodol-včastidotýkajúcejsaajpredmetutohtoodvolania-takto:
Článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby
zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky
tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Článok

10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu
určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej
tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia
v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosťvo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že
nebráni tomu, aby Členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva
o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude

považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, (len) pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie
môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.
4/ Stanovisko odboru ochrany finančných spotrebiteľov Národnej banky Slovenska z 18. apríla 2017 k
aplikačným dôsledkom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia,
a.s. proti Kláre Biróovej, je zverejnená na internetovej stránke NBS. Uvedené stanovisko predstavuje

právny názor, ktorý bude uplatňovaný NBS pri vybavovaní podaní finančných spotrebiteľov, výkone
dohľadu a vedení prvostupňových konaní. NBS uvádza, že vo svetle rozsudku vo veci C-42/15 nemožno
podľa smernice 2008/48 v rámci náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere týkajúcej sa údajov o výške,
počte a termíne splátok osobitne ku každej položke - istine, úroku, poplatkom v zmluve o spotrebiteľskom
úvere žiadať presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, čo fakticky predstavuje požiadavku na rozpis
splátok po častiach (t.j. istina - úrok - poplatky). Pokiaľ zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení

§ 9 ods. 2 písm. l) hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, bude
NBS pri vybavovaní podaní spotrebiteľov, výkone dohľadu a vedení prvostupňových konaní uplatňovať
výklad, v zmysle ktorého sa týmto neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu
ku každej položke (t. j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale ich uvedenie v súhrne ku
splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky. NBS ďalej uvádza, že ani dôvodová správa k

predmetnému ustanoveniu zákona spotrebiteľských úveroch nenaznačuje, že by zákonodarca mal
uvedeným ustanovením v úmysle sprísniť požiadavku zakotvenú v smernici 2008/48 , keď uvádza:
„spotrebiteľ musí byť zrozumiteľne informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako
dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere".

Žalobca odkázal na ustálenú súdnu prax Najvyššieho súdu ohľadne splnenia náležitosti podľa § 9 ods.
2 písm. k/ ZoSÚ, a to konkrétne vo veciach žalobcu, v ktorých posudzoval obdobné úverové zmluvy
ako je zmluva, z ktorej vyplýva nárok uplatnený v tomto konaní (všetky rozhodnutia zverejnené na
internetovej stránke NS SR), a to: uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2017 z 22.2.2018,
sp. zn. 4Cdo/211/2017-201 z 23.4.2018, sp. zn. 3Cdo/56/2018 z 17.4.2018, sp. zn. 4Cdo/65/2018

z 26.9.2018, sp. zn. 5Cdo/132/20174 z 29.10.2018, sp. zn. 2Cdo/235/2017 z 21.12.2018, sp. zn.
3Cdo/45/2018 z 22.11.2018, sp. zn. 7Cdo/98/2018 z 30.1.2019, sp. zn. 1 Cdo/59/2019 z 30.10.2019; tiež
na uznesenie Najvyššieho súdu vo veci iného žalobcu, ktoré sa tak isto týkajú splnenia náležitosti podľa
§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ, a to uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/187/2017 z 23.4.2018.
V neskorších rozhodnutiach (od 10/2019) Najvyšší súd SR už v danej právnej otázke sám odkazuje

na svoje skoršie rozhodnutia, ktorých kľúčový obsah je vyššie uvedený. Je teda zrejmé, že samotný
dovolací súd tieto vníma ako vlastnú ustálenú a konzistentnú rozhodovaciu prax, na ktorú v rámci
odôvodneníodkazuje,nazákladečohobližšíopistýchtorozhodnutíakoredundantnýžalobcaneuvádza.
V prospech argumentácie žalobcu svedčí aj Rozsudok v prejudiciálnom konaní k Smernici 2008/48/ES
- Ochrana spotrebiteľa Spotrebiteľský úver - čl. l, č.l. 3 písm. m), čl. 10 ods. 1 a 2, čl. 22. ods. 1 a čl.

23 - VEC (-42/15 v časti Náležitosti, ktoré sa majú uviesť v zmluve o úvere na dobu určitú – Dôsledky
neuvedenia povinných informácií - Proporcionalita, v ktorom Súdny dvor rozhodol - v časti dotýkajúcej
sa aj predmetu tohto odvolania - takto:
Článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby
zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky

tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok.
Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o
úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme
amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto
ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto

povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.
Článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti
uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez
úrokovapoplatkov,(len)pokiaľideookolnosť,ktorejneuvedeniemôžespochybniťmožnosťspotrebiteľa

posúdiť rozsah svojho záväzku.
Žalobca ďalej uvádza, že rozhodnutie Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 3.2.2017, v zamietajúcej
časti, ktoré nepriznalo žalobcovi plnú výšku pohľadávky vzhľadom na to, že súd určil bezúročnosť a
bezpoplatkovosť úveru, bolo po dovolaní žalobcu na Najvyšší súd SR Krajským súdom Trnava akoodvolacím zrušené a vrátené na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobca poukazuje na § 455 CSP, v
zmysle ktorého, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.

K názoru súdu prvej inštancie, že úverová zmluva neobsahuje náležitosť podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f/
ZoSÚ, a teda že absentoval dátum konečnej splatnosti úveru, žalobca uviedol, že má za to, že priamo
v úverovej zmluve, v čl. 1 bod 1.2. zmluvy je uvedený dátum konečnej splatnosti úveru stanovený
konkrétnym dátumom, a to nasledovne: Splatnosť úveru 25.4.2023.
K nároku žalobcu na úrok po zosplatnení úveru, žalobca uviedol, že súd vo výroku rozhodnutia síce

priznal žalobcovi nárok na zmluvný úrok do zosplatnenia úveru a nárok na úrok z omeškania aj
napriek skutočnosti, že takéto svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil, avšak predmetom sporu naďalej
zostal nezaplatený zmluvný úrok po zosplatnení úveru. Hoci sa súd k úroku po zosplatnení vo svojom
odôvodnenívôbecnevyjadril,zopatrnosti(vzhľadomktomu,žehosúdvovýrokurozhodnutianepriznal),
žalobca k nároku na úrok po zosplatnení uviedol: Popri absencií právnych noriem obmedzujúcich
predmetný nárok veriteľa existuje množstvo zákonných ustanovení, z ktorých priamo, resp. výkladom,

resp. cez analogiu legis vyplýva záver, podľa ktorého nárok veriteľa na dohodnutý (zmluvný) úrok nie
je viazaný (obmedzený) na zosplatnenie dlhu, ale na vrátenie v rámci úveru poskytnutých peňažných
prostriedkov. Ustanovenie § 497 Obch.z. jednoznačne nadväzuje povinnosť dlžníka platiť úroky na
vrátenie prostriedkov. Aj ust. § 502 ods. 1 Obch.z. explicitne vymedzuje iba moment od ktorého je
dlžník povinný platiť úroky a nie moment do ktorého táto povinnosť trvá, opäť z uvedeného ustanovenia

nepriamo vyplýva podmienenosť povinnosti platenia zmluvného úroku držbou peňažných prostriedkov.
Ustanovenie § 503 ods. 3 Obch.z. spája povinnosť platenia úrokov s obdobím skutočnej držby
peňažných prostriedkov. Poukázal aj na komentár IURA EDITION k uvedeným ust. Obch.z. Ak ZoSÚ
(v § 13 ods. 3 a § 16 ods. 1) spotrebiteľovi ukladá povinnosť pri odstúpení zaplatiť zmluvne dohodnuté
úroky až do dňa splatenia istiny, musí mať tomu zodpovedajúce právo na zmluvne dohodnuté úroky po

zosplatnení aj veriteľ. Obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj
(zmluvné) úroky, ktoré nemožno stotožňovať s (zákonnými) úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou za
poskytnutie peňažných prostriedkov, predstavujú cenu úveru, dlžník ich je povinný platiť od okamihu ich
reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Úrok
z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka ani prípadné zosplatnenie dlhu, ktoré je

skutočnosťou zakladajúcou vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, pričom nárok na úrok z úveru
neovplyvňuje. Iný výklad by musel byť odôvodnený priamo príslušnými zákonnými ustanoveniami (ktoré
však neexistujú) alebo nepriamo - extenzívnym výkladom existujúcich zákonných ustanovením, ktorý
však nebol predložený. Výklad prezentovaný odvolacím súdom v napadnutom rozhodnutí by znamenal,
že porušenie zmluvy zo strany dlžníka sankcionuje veriteľa, ktorý prichádza o dohodnutý zmluvný úrok

a zvýhodňuje dlžníka vo forme zníženia úroku na úroveň zákonného úroku z omeškania. S takýmto
názoromnemožnosúhlasiťamámezato,ževžiadnomprípadenepredstavujerovnovážneusporiadanie
záväzkového vzťahu po porušení povinností dlžníka, ale naopak ho nelogicky zvýhodňuje, a to na úkor
veriteľa, ktorý svoje povinnosti zo zmluvy splnil a ktorý by bol takýmto výkladom stavu znevýhodnený
dvojnásobne. Okrem toho takýto názor poskytuje návod dlžníkom na to, ako neplniť svoje zmluvné

povinnosti bez obáv o zhoršenie svojho postavenia, naopak s očakávaním jeho zlepšenia. Strata výhody
splátok a príslušný zákonný úrok z omeškania sú adekvátnymi sankciami, s ktorými zákon počíta, pričom
ohľadom straty výhody splátok (predčasnému zosplatneniu úveru) určuje záväzné časové a faktické
podmienky, bez naplnenia ktorých k nej nemôže vo vzťahu k spotrebiteľovi dôjsť a ohľadom úrokov
z omeškania určuje záväzne ich výšku. Pokiaľ majú súdy záujem chrániť spotrebiteľa v obdobných

prípadoch omeškania, majú možnosť tak urobiť v zmysle zákona a nie nad jeho rámec, a to najmä tak,
že po adekvátnom preskúmaní objektívnosti príčin omeškania spotrebiteľa ako dlžníka, ktoré viedlo k
predčasnému zosplatneniu, použitím § 232 ods. 3 CSP určia dlžníkovi dlhšiu lehotu na
splatenie dlžnej sumy (k čomu súdy v rozhodujúcej väčšine prípadov aj reálne pristupujú, čo len ďalej
oslabuje argument uvádzaný v napadnutých rozhodnutiach súdov, že spotrebiteľ je po zosplatnení

úveru znevýhodnený stratou výhody splátok - keďže túto opäť získa vďaka rozhodnutiu súdu).
Reštriktívne ustanovenie vo vzťahu k nároku veriteľa na zmluvný úrok po zosplatnení neobsahuje žiadny
právny predpis. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu dobu nároku veriteľa na dohodnutý úrok ohraničiť,
nepochybne by tak učinil.
Návrh zákona z roku 2013, ktorým sa mal meniť a dopĺňať O.z. obsahoval pod č. 5. ustanovenie,

ktorým sa navrhovalo nasledujúce doplnenie Občianskeho zákonníka: V § 53 ods. 9 sa na konci pripája
táto veta: „Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva
podľa § 565.". Takto navrhované znenie bolo bližšie vysvetlené v dôvodovej správe: „V súvislosti s
úpravou režimu straty výhody splátok sa zavádza nové pravidlo, podľa ktorého úroky za poskytnutiepeňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565 O.z. Vzhľadom na
nejednoznačnosť výkladu a neprimerané postupy niektorých veriteľov sa jednoznačne zakotvuje, že
tzv. odplatné úroky budú veriteľovi patriť výhradne len do okamihu uplatnenia práva na jednorazové

zosplatnenie úveru alebo pôžičky poskytnutej spotrebiteľovi v súlade s § 53 ods. 9 O.z. Z uvedeného
plynie, že veriteľ si nebude môcť po jednorazovom zosplatnení uplatniť úroky za čas, ktorý by mala
úverová zmluvy ešte trvať bez výhody postupného splácania dlhu spotrebiteľom v splátkach. V týchto
prípadoch bude mať po jednorazovom zosplatnení veriteľ nárok len na úroky z omeškania, ktorými sa
bude úročiť celá výška dlhu spotrebiteľa, ktorá sa ustálila v dôsledku uplatnenia práva na jednorazové

zosplatnenie úveru".
Rozhodujúcou skutočnosťou je, že táto navrhovaná zmena nebola nikdy legislatívne prijatá a zákon
č. 106/2014 Z. z. ani žiadna iná zákonná novelizácia takéto ani obdobné ustanovenie odopierajúce
veriteľovi nárok na zmluvné úroky po zosplatnení dlhu neobsahuje. Fakt, že uvedený návrh nikdy nebol
prijatý vo forme zákona len dokazuje, že zákonodarca nikdy predmetný nárok veriteľa na zmluvne
dohodnutý úrok po zosplatnení dlhu neobmedzil, čo jednoznačne potvrdzuje jeho dôvodnosť.

Žalobca v danej právnej otázke poukázal na ustálenú súdnu prax NS SR a to konkrétne vo veciach
žalobcu Prima banka Slovensko, a.s., v ktorých posudzoval nárok žalobcu na zmluvné úroky po
zosplatnení úveru, a to: uznesenia NS SR sp. zn. 5Cdo/42/2020 zo 16.6.2020, 3Cdo/113/2019 z
29.6.2020, 7Cdo/111/2019 z 23.7.2020, 1Cdo/94/2019 z 18.8.2020, 1Cdo/208/2019 z 18.8.2020,
6Cdo/193/2018 z 28.8.2020, 7Cdo/118/2019 z 26.8.2020, 3Cdo/1/2020 z 25.8.2020, 9Cdo/24/2019

z 29.9.2020, 8Cdo/237/2019 z 26.8.2020, 8Cdo/135/2020 z 26.8.2020, 9Cdo/6/2020 zo 14.10.2020,
3Cdo/35/2020 z 24.9.2020, 5Cdo/73/2020 z 28.9.2020, 2Cdo/250/2019 z 30.9.2020, 5Cdo/9/2019 z
26.10.2020, 8Cdo/66/2019 z 28.10.2020, 6Cdo/56/2020 zo dňa 28.10.2020, 5Cdo/86/2020 zo dňa
26.10.2020, 8Cdo/147/2020 zo dňa 26.08.2020, 5Cdo/46/2020 zo dňa 26.10.2020, 3Cdo45/2020 zo
dňa 29.10.2020. V ďalších neskorších rozhodnutiach (od 8/2020) NS SR už v danej právnej otázke

sám odkazuje na svoje skoršie rozhodnutia, ktorých kľúčový obsah žalobca vyššie uviedol. Je teda
zrejmé, že samotný dovolací súd tieto vníma ako vlastnú ustálenú a konzistentnú rozhodovaciu prax,
na ktorú v rámci odôvodnení odkazuje, na základe čoho bližší opis týchto rozhodnutí ako redundantný
neuvádza. Na základe právneho názoru NS SR, a aj v súvislosti s odkazom na judikatúru Súdneho
dvora EÚ, považuje žalobca právnu otázku nároku veriteľa na zmluvný úrok po zosplatnení za definitívne

uzatvorenú vyššie citovaným právnym názorom dovolacieho súdu.
Súd nepriznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania, hoci v ods. 33. svojho odôvodnenia uviedol,
že vzhľadom na pomer úspechu žalobcu, priznáva žalobcovi trovy konania v rozsahu 87,44 %. Žalobca
má za to, že má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, keďže pri posudzovaní úspechu
a neúspechu v konaní je potrebné prihliadať výlučne na úspech v konaní v časti istiny a nie aj v časti

príslušenstva. Súd pri výpočte náhrady trov konania postupoval nesprávne, keď pri určení hodnoty sporu
neprihliadal iba na žalovanú istinu. Ak sú úroky len príslušenstvom pohľadávky, pri posudzovaní miery
úspechu sa na ne neprihliada, a to s poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. 60bo/243/2007 z 27.11.2008
arozsudokKSTrnavaČ.10CoPr/2/2016z27.7.2016.Žalovanáistinabolavovýške2.397,01eur,pričom
súd prvej inštancie priznal prvým rozsudkom č. k. 5C/95/2016-60 z 3.2.2017 plnú výšku istiny a teda

úspech žalobcu by mal byť v rozsahu 100%. Obdobne rozhodli odvolacie súdy aj v týchto rozhodnutiach
z aktuálnej rozhodovacej praxe: rozhodnutie Krajského súdu Nitra sp. zn. 12Co/145/2017 z 27.3.2018,
sp. zn. 25Co/40/2018 z 30.5.2018, sp. zn. 25Co/90/2018 z 25.7.2018; rozhodnutie Krajského súdu
Prešov sp. zn. 1Co/70/2018 z 8.11.2018, sp. zn. 23Co/24/2019 z 18.12.2019, rozhodnutie Krajského
súdu Žilina sp. zn. 9Co/52/2019 z 28.3.2019; rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn.

13Co/14/2019-215 z 28.6.2019, sp. zn. 43CoCsp/1/2020 z 29.1.2020, rozhodnutie Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 6CoCsp/11/2020 z 29.4.2020, sp. zn. 4Co/1/2019 z 29.4.2020, rozhodnutie Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 4Co/50/2019 z 28.5.2020, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 13CoCsp/16/2020 zo dňa 28.8.2020. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má žalobca
za to, že jeho odvolanie je dôvodné, keďže je daný odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1

písm. b/ CSP - súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a § 365 ods. 1 písm. h/
CSP - rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne, ktoré jej bolo doručené, nevyjadrila, odvolací návrh nepodala.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení CSP, účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený
zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“),
keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predodňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362

ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolacie
dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/ a h/ CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné

vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez potreby zopakovať alebo doplniť
dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na
webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie

v napadnutej zamietajúcej časti zmeniť.

5. Žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie 11.3.2016 domáhal uloženia žalovanej povinnosti
zaplatiť mu istinu 2.397,01 eur, úrok 158,87 eur (z neuhradených splátok do dátumu predčasnej
splatnosti), úroky z omeškania 1,68 eur (z neuhradených splátok do dátumu predčasnej splatnosti),

úrok 17,90% ročne z nezaplatenej istiny 2.397,01 eur od 19.10.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania
5% ročne z nezaplatenej istiny 2.397,01 eur a nezaplatených úrokov 158,87 eur od 19.10.2013 do
zaplatenia.
V poradí prvým rozsudkom v predmetnom spore zo dňa 3.2.2017 č. k. 5C/95/2016-60 súd prvej inštancie
I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 2.397,01 eur s úrokom omeškania 5% ročne z

nezaplatenej istiny 2.397,01 eur od 19.10.2013 až do zaplatenia, do 3 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku; II. vo zvyšku žalobu zamietol; II. (správne III.) žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
trovy konania vo výške 87,44%; s tým, že IV. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku v samostatnom uznesení. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým,
že spotrebiteľský úver, poskytnutý žalobcom žalovanej na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je

bezúročný a bez poplatkov pre absenciu obligatórnych zákonom stanovených náležitostí takejto zmluvy,
neuvedením výšky, počtu a termínov splatnosti istiny, úrokov a iných poplatkov a tiež pre neuvedenie
termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/ a k/ ZoSÚ), preto bola žalovaná
zaviazaná zaplatiť žalobcovi iba rozdiel medzi sumou poskytnutého úveru (2.400 eur) a tým, čo žalovaná
žalobcovi na úver splatila (2,99 eur) t. j. sumu 2.397,01 eur a úrok z omeškania 5% ročne z nezaplatenej

istiny 2.397,01 eur od 19.10.2013 do zaplatenia, a vo zvyšku bola žaloba zamietnutá.
NaodvolaniežalobkynevočiprvémurozsudkuvjehozamietajúcejčastiavčastitrovkonaniaKrajskýsúd
v Trnave rozsudkom z 30.1.2019 č. k. 10Co/320/2017-96: I. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti zvyškovo zamietajúcej žalobu a v časti náhrady trov prvoinštančného konania potvrdil; II. žalovanej
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Žalobkyňa podala proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 30.1.2019 č. k. 10Co/320/2017-96
dovolanie, o ktorom dovolací súd rozhodol uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
29.4.2020 č. k. 1 Cdo 142/2019-131 tak, že rozsudok Krajského súdu v Trnave z 30. januára 2019 sp.
zn. 10Co 320/2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací následne uznesením z 27.8.2020 č. k. 10CoCsp/39/2020-154

rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zvyškovo zamietajúcej žalobu a v časti náhrady trov
konania (II. až IV. výrok rozsudku) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Tentoraz napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom z 12.11.2020 č. k. 5C/95/2016-176 súd prvej
inštancie I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok 158,87 eur z neuhradených splátok
do dátumu predčasnej splatnosti úveru, úrok z omeškania 1,68 eur nárok z neuhradených splátok

do dátumu predčasnej splatnosti úveru, úrok z omeškania 5% ročne z nezaplatených úrokov do
zosplatnenia 158,87 eur od 19.10.2013 až do zaplatenia všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku; II. vo zvyšku žalobu zamietol; III. žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
Proti tomuto (v poradí druhému) rozsudku súdu prvej inštancie, iba v časti zvyškovo zamietajúcej žalobu
a v časti trov konania (II. a III. výrok) podal včas odvolanie žalobca, s návrhom na jeho zmenu vyhovením

žalobe aj v napadnutej časti, zaviazaním žalovanej uhradiť dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku a zároveň žalobcovi priznať náhradu trov konania a aj náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100%.Predmetom sporu tak zostal iba nárok na úrok 17,90% ročne z nezaplatenej istiny 2.397,01 eur od
19.10.2013 do zaplatenia, teda na úrok po zosplatnení úveru.

6. Dovolací súd svoje rozhodnutie (uznesenie NS SR z 29.4.2020 č. k. 1 Cdo 142/2019-131) odôvodnil
tak, že najprv zreprodukoval obsah (prvého) rozsudku súdu prvej inštancie, následne uviedol, že Krajský
súd v Trnave/odvolací súd v jeho rozsudku mal za to, že obligatórna náležitosť (§ 9 ods. 2 písm. k/
ZoSÚ) predstavuje údaj dôležitý pre spotrebiteľa, keďže pomáha spoznať ako konkrétne budú náklady
spojené so spotrebiteľským úverom uhrádzané. Odvolací súd sa preto nestotožnil s právnym názorom

žalobkyne, že pre splnenie obsahových zákonom stanovených náležitostí zmluvy postačovalo uspokojiť
sa s uvedením výšky mesačnej splátky. V zmluvách, ktoré nečlenia splátky na časť istiny, úrokov a iných
poplatkov, spotrebiteľ nevie, koľko má hradiť na istinu úveru, úroky a poplatky. Ak zmluva obsahuje
rozčlenenie splátky, tak o tom, aká časť sa použije na splátku istiny a aká na splátku úrokov, poplatkov,
má spotrebiteľ vedomosť od počiatku uzavretia zmluvy a veriteľ, mimo vôle spotrebiteľa, nemôže
jednostranne rozhodnúť o splátke istiny a svojej odplaty, prípadne ďalších nákladov. Ak spotrebiteľ v

dôsledku nerozčlenenia splátky v zmluve nevie, v akom pomere bude splácať istinu úveru a hradiť
úroky z úverov ako odmenu veriteľa, je treba konštatovať kvalifikovanú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Predmetné zákonné ustanovenie predstavuje
implementáciu ustanovení smernice (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008
o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/1 02/EHS v znení korigenda k tejto

smernici) do slovenského právneho poriadku, pričom ide o jej úplnú harmonizáciu. Podľa článku 10 ods.
l písm. h/ označenej smernice má zmluva obsahovať výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a
prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. ZoSÚ však jednoznačne svojou úpravou ide nad rámec
smernice a vyjadruje požiadavku rozčlenenia splátky. Zrejmý konflikt medzi smernicou a zákonom bol

riešenýajvrozhodnutíSúdnehodvoraEurópskejúnievoveciC-42/15voveciHomeCreditSlovakia,a.s.
proti Kláre Bíróovej, ktorý potvrdil, že smernica skutočne takéto členenie nepožaduje. V sporoch medzi
jednotlivcamijepriamyúčinoksmernicevzásadevylúčený.Vzhľadomktomu,žeužabsenciaobsahovej
obligatórnejnáležitostizmluvyospotrebiteľskomúverepodľa§9ods.2písm.k/ZoSÚmalazanásledok,
že predmetný spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, nebol dôvod zaoberať

sa i ďalšou odvolacou námietkou, týkajúcou sa absencie inej obligatórnej náležitosti zmluvy. Súd prvej
inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a dospel k správnemu právnemu záveru, keď
považoval predmetný spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov. Proti rozsudku odvolacieho
súdu podala žalobkyňa dovolanie, ktoré odôvodnila § 421 ods. l písm. a/ CSP z dôvodu, že rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od

ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Právna otázka riešená odvolacím súdom bola otázka
vyžadovania rozpisu splátok na členenie jednotlivých nárokov (istina, úrok, iné poplatky) v zmluve o
spotrebiteľskom úvere za účelom splnenia náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ. Odvolací súd mal
za to, že posudzovaná úverová zmluva túto náležitosť neobsahuje, nakoľko neobsahuje členenie splátky
na jednotlivé nároky. Riešenie danej právnej otázky odvolacím súdom sa tak odklonilo od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, podľa ktorej nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovala vyjadrenie o vnútornej skladbe tej ktorej splátky. Žalobkyňa poukázala na rozhodnutia NS
SR - 3 Cdo 146/2017 z 22.2.2018, 4 Cdo 211/2017 z 23.4.2018, 3 Cdo 56/2018 zo 17.4.2018, 4 Cdo
187/2017 z 23.4.2018, 4 Cdo 65/2018 z 26.9.2018, 5 Cdo 132/2017 z 29.10.2018, 2 Cdo 235/2017 z
21.12.2018, 3 Cdo 45/2018 z 22.11.2018 a 7 Cdo 98/2018 z 30.1.2019. Z dovolania bolo zrejmé, že

žalobkyňa označila za právnu otázku riešenú odvolacím súdom otázku vyžadovania rozpisu splátok na
členenie jednotlivých nárokov (istina, úrok, iné poplatky) v zmluve o spotrebiteľskom úvere za účelom
splnenia náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ. Odvolací súd mal za to, že posudzovaná úverová
zmluva túto náležitosť neobsahuje, nakoľko neobsahuje členenie splátky na jednotlivé nároky. Dovolací
súd zreprodukoval obsah uznesení NS SR sp. zn. 3 Cdo 146/2017 z 22.2.2018, 4 Cdo 211/2017 z

23.4.2018, 3 Cdo 56/2018 zo 17.4.2018, 4 Cdo 187/2017 z 23.4.2018, 4 Cdo 65/2018 z 26.9.2018,
5 Cdo 132/2017 z 29.10.2018, 2 Cdo 235/2017 z 21.12.2018, 3 Cdo 45/2018 z 22.11.2018 a 7 Cdo
98/2018 z 30.1.2019.
Dovolací súd dôvodil, že podľa čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/

EHS (ďalej len "Smernica") zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu
splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. i/ Smernice
zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza v prípade amortizácie istiny na základe zmluvy o úvere sdobou určitou právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne
a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere. V tomto ustanovení Smernica vysvetľuje,
že amortizačná tabuľka uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady;

amortizačná tabuľka obsahuje rozpis každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov vypočítaných
na základe úrokovej sadzby úveru a prípadne i dodatočné náklady; ak úroková sadzba nie je fixná
alebo sa dodatočné náklady podľa zmluvy o úvere môžu zmeniť, amortizačná tabuľka zrozumiteľne a
stručne uvádza, že údaje v nej uvedené budú platné len do najbližšej zmeny úrokovej sadzby úveru
alebo dodatočných nákladov v súlade so zmluvou o úvere. Článok 10 ods. 3 Smernice k tomu dodáva,

že v prípade uplatnenia článku 10 ods. 2 písm. i/ Smernice veriteľ sprístupní pre spotrebiteľa výpis z účtu
vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere.
Európsky súdny dvor v rozhodnutí C-212/07 konštatoval, že:
- článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice 2008/48/ES sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné,
aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum,
pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy

týchto splátok (bod 50. Rozsudku).
- článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a
frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia (bod 52. Rozsudku).
- z článku 10 ods. 2 písm. i/ Smernice a článku 10 ods. 3 Smernice vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa

je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme
amortizačnej tabuľky (bod 53. Rozsudku); pričom Smernica nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy
o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky.
PokiaľideozmluvypatriacedopôsobnostiSmernice,členskéštátybynemaliukladaťzmluvnýmstranám
povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v

oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (bod 55. Rozsudku).
Článok 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu
určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej
tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v
spojení s článkom 22 ods. 1 Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej

vnútroštátnej právnej úprave (bod 59. Rozsudku).
Právny poriadok Slovenskej republiky považuje zmluvu o spotrebiteľskom úvere za právny úkon,
ktorým sa veriteľ (dodávateľ) zaväzuje poskytnúť dlžníkovi (spotrebiteľovi) peňažné prostriedky v jeho
prospech do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí

podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom
s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. V zmysle § 11 ods. l
písm. b/ ZoSÚ poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o
spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/.

V úvode všeobecnej časti dôvodovej správy ZoSÚ sa uvádza, že predložený návrh zákona „je
svojím obsahom úplnou transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla
2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady
87/102/EHS do slovenského právneho poriadku. Uplatňovaním tejto novej úpravy bude slovenský
úverový trh zosúladený v rámci vnútorného trhu Spoločenstva". V závere všeobecnej časti dôvodovej

správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. sa konštatuje, že predkladaným zákonom je Smernica transponovaná
do slovenského právneho poriadku v plnom rozsahu. V dôvodovej správe k § 9 ods. 2 ZoSÚ sa
zdôrazňuje zásadný význam ochrany spotrebiteľa v zmluvných vzťahoch, ktorý má mať dostatočné
množstvo informácií o podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú. Zmluva
o spotrebiteľskom úvere musí uvádzať celkovú výšku, menu spotrebiteľského úveru a podmienky

upravujúce jeho čerpanie, v zmluve musí byť zrozumiteľne uvedené, aká je celková výška a mena
poskytnutého spotrebiteľského úveru, prípadne strop, do ktorého spotrebiteľ môže opakovane čerpať
finančné prostriedky. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí upravovať výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov (spotrebiteľ musí byt' zrozumiteľne informovaný v akých termínoch,
resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky)

vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere).
Smernica ako špecifický prameň práva (norma práva) Európskej únie vyžaduje od členských
štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom
poriadku.Členskýštátmusítranspozíciusmerniceuskutočniťspôsobomplnezodpovedajúcimpotrebámjasnosti a určitosti. Na tento účel musia byt' ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť
nespochybniteľná a aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Nakoľko v sporoch medzi
jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu

normu práva Európskej únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy
účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie
zákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem. To však nič nemení na tom, že zásada
konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k
riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (pozri bližšie

rozsudok Európskeho súdneho dvora C-212/07, bod 110.).
Rozsudok konštatoval, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej
úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok
10 ods. 2 Smernice. Aj so zreteľom na to sa v praxi všeobecných súdov Slovenskej republiky vyskytujú
(resp. vyskytovali) pochybnosti o tom, či textu "zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku,
počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k

jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia" (článok
10 ods. 2 písm. h/ Smernice) obsahovo zodpovedá text "zmluva o spotrebiteľskom úvere ... musí
obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia". Ako už bolo uvedené, úmyslom zákonodarcu, ktorý

zreteľne vyjadril aj v úvodnej časti dôvodovej správy ZoSÚ, bolo transponovať Smernicu v celom
rozsahu. Zámerom zákonodarcu teda bezpochyby nebolo, aby novoprijímané ustanovenie § 9 ods. 2
písm. k/ ZoSÚ bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 Smernice. To je skutočnosť, na ktorú musí vziať zreteľ
vnútroštátny súd pri aplikácii ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ.
Eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia ZoSÚ, ktorý je v danom prípade nielen

možný,aleajpotrebný,dospeldovolacísúdkzáveru,ževzmluváchuzatváranýchpodľaZoSÚnemožno
od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis
splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2
písm. k/ ZoSÚ uvádza pojmy "výška", alebo "počet" či "termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov",
je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka

úveru zahrňuje.
Z dôvodovej správy k ZoSÚ v žiadnom prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby
ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v Smernici, teda to, aby
zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a aj
iné poplatky. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu zohľadňujúceho aj účel zákona, ktorý je vyjadrený

v dôvodovej správe, teda ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ neupravuje požiadavku odlišnú od toho,
ako ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice.
Vdanomprípadeztabuľkyzaradenejdozmluvyospotrebiteľskomúverejezrejmávýškaúveru,druh
a účel úveru, typ a výška úrokovej sadzby, výška poplatku za poskytnutie úveru, za správu úverového
účtu a za poistenie schopnosti splácať úver, výška anuitnej splátky, termín splatnosti l. anuitnej splátky,

počet anuitných splátok, periodicita a termín splatnosti anuitnej splátky, splatnosť úveru, ako aj celková
čiastka, ktorú musí klient zaplatiť, t. j. súčet výšky úveru a celkových nákladov klienta spojených s
úverom. Klient potvrdil, že mu banka poskytla informácie o úrokovej sadzbe, poplatkoch a nákladoch
súvisiacich s úverom, potvrdil, že sa pred uzatvorením zmluvy oboznámil s jej súčasťami. Záverečné
ustanovenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere konštatujú oprávnenie klienta odstúpiť od tejto zmluvy v

lehote 14 kalendárnych dní od jej uzatvorenia.
V predmetnom konaní nebolo sporné, že zmluva o spotrebiteľskom úvere má všeobecné náležitosti
podľa Občianskeho zákonníka. Sporným nebolo ani to, že vymedzuje tiež celkovú výšku úroku, výšku
mesačnej anuitnej splátky, počet splátok a termíny splátok.
Pokiaľ ide o to, či zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili strany sporu, obsahuje výšku,

počet a termíny splátok úrokov a iných poplatkov, je potrebné mať na zreteli,
že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie
nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok,
to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť
spláca bežné úroky a poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri

uzatvorenízmluvykdispozíciivčíselnomvyjadreníinformáciu,akáčasťbudevtej-ktorejanuitnejsplátke
(výška ktorej je konštantná) pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby. Dovolací súd v súvislosti s tým
poznamenal, že aj v zmysle Rozsudku zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny
po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každejsplátky bude započítaná na vrátenie istiny. Podrobné informácie o vnútornej skladbe anuitnej splátky
podáva veriteľ na žiadosť spotrebiteľa, a to bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy a vo
forme amortizačnej tabuľky.

Vychádzajúc z účelu Smernice, právnych záverov vyjadrených v Rozsudku, účelu § 9 ods. 2
písm. k/ ZoSÚ a čiastkových právnych záverov vyjadrených vyššie dovolací súd uzavrel, že predmetné
ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej-ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ
predmetné ustanovenie ZoSÚ hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,

je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované
informácie vo vzťahu ku každej položke (t. j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich
uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.
Vyššie uvedené interpretačné prístupy a právne závery najvyššieho súdu sa vzťahujú na
právny stav v čase, ktorý bol rozhodujúci pre posúdenie správnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia.
Treba však uviesť, že zákonom z 12. októbra 2017 č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, došlo k zmene (medziiným) ustanovenia § 9 ods. 2
písm. i/ ZoSÚ v tom zmysle, že sa v ňom s účinnosťou od 1. mája 2018 slová "a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov" nahrádzajú slovami „frekvenciu splátok a". V dôvodovej správe k
tomuto zákonu sa uvádza, že vypustenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnutné

so zreteľom na závery vyjadrené v Rozsudku. Od uvedeného dňa sa teda legislatívne pregnantnejším
vyjadrením odstráni možnosť rôzneho výkladu predmetného ustanovenia, ktorú bolo - podľa názoru vec
prejednávajúceho senátu najvyššieho súdu - možné a potrebné preklenúť už podľa doterajšej právnej
úpravy jeho eurokonformným výkladom.
Vzhľadom na opodstatnenosť námietky dovolateľky, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení v takej otázke (splnenia náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom
úvere vyplývajúcich z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ), ktorá je podkladom pre záver o tom,
či poskytnutý spotrebiteľský úver je alebo nie je bezúročný (§ 11 ods. l písm. b/ zákona č. 129/2010
Z.z.), najvyšší súd uzavrel, že dovolanie žalobkyne je nielen prípustné, ale tiež dôvodné, keď daná
právna otázka je vyriešená ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, nakoľko bola vyjadrená

opakovane vo viacerých rozhodnutiach NS SR, pričom neskoršie vydané rozhodnutia názory v skoršom
rozhodnutí akceptovali a vecne na ne nadviazali.
Dovolací súd podľa § 449 ods. 1 a § 450 CSP zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na
ďalšiekonanie.Akbolorozhodnutiezrušenéaakbolavecvrátenánaďalšiekonanieanovérozhodnutie,
súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

7. Odvolací súd pri predchádzajúcom rozhodovaní v predmetnom spore (uznesením z 27.8.2020 č. k.
10CoCsp/39/2020-154) dôvodil, že:
Súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi žalobcom a žalovanou
ako spotrebiteľskou zmluvou, keďže táto spĺňala definičné znaky takejto zmluvy, ako aj definičné znaky

subjektov spotrebiteľskej zmluvy.
V preskúmavanej veci založil svoje rozhodnutie na právnom názore, podľa ktorého je potrebné
považovať spotrebiteľský úver, poskytnutý žalobcom žalovanej na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, za bezúročný a bez poplatkov, pre absenciu obligatórnych zákonom stanovených náležitostí
takejto zmluvy, neuvedením výšky, počtu a termínov splatnosti istiny, úrokov a iných poplatkov a tiež pre

neuvedenie termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/ a k/ ZoSÚ).
Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych
vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva.
Ustanovenie § 11 ods. 1 ZoSÚ vymedzuje prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a
bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovení ZoSÚ musí byť v súlade so zmyslom a účelom tohto

zákona.Tým,žezákonnedodržanieibaniektorýchobsahovýchnáležitostízmluvypostihuje,robíztýchto
náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je faktické
nerovné postavenie vo vzťahu k profesionálnemu dodávateľovi a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých
dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť
práva a dostupnosť právnych služieb, ako i možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne

cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu
pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený a pri
uzatváraní zmluvy je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom
právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť a toformou obmedzenia autonómie vôle. Tá predstavuje elementárnu podmienku fungovania materiálneho
právneho štátu, nie je však úplne absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov je limitovaná princípom
ochrany slabšej strany, teda spotrebiteľa (ktorý koná s dôverou v druhou stranou jej prezentovaný

skutkový stav). Z uvedenej koncepcie spotrebiteľského práva vychádzal aj zákon ZoSÚ, ktorý stanovil
osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej
faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského
úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky
vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti, a to práve tie,

ktoré sú uvedené v § 11 ods. 1 ZoSÚ zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do
takej miery, že ich neuvedenie sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciu pre
dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu (uvedené už
odznelo v rozhodnutí Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/127/2015).
Podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: k) výšku, počet a termíny splátok

istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ a b/ ZoSÚ poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, b/ zmluva
o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/.

So zreteľom na právne závery dovolacieho súdu, právny názor súdu prvej inštancie, podľa
ktoréhoposkytnutýspotrebiteľskýúvervpredmetnejvecitrebapovažovaťzabezúročnýabezpoplatkov,
z dôvodu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere pre absenciu rozpisu splátky na istinu, úrok, poplatky,
nespĺňala náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ v znení účinnom v čase jej
uzavretia, už nebolo možné považovať za správny.

Nesprávne právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod
je naplnený v prípade, keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu, aplikoval
nesprávnuprávnunormu,obsahsprávnejprávnejnormynesprávneinterpretoval,alebosprávnezvolenú
a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.
Odvolaciemu súdu nezostalo iné než konštatovať pochybenie súdu prvej inštancie spočívajúce v

nesprávnej aplikácii práva na zistený skutkový stav, keďže súd prvej inštancie § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ
(v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy - 23.4.2013) nesprávne interpretoval a aplikoval, v dôsledku
čoho predčasne vyslovil bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru.
Podľa § 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: f/ dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere

a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ a b/ ZoSÚ poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, b/ zmluva
o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/.
Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa súdom prvej inštancie

tvrdenej absencie náležitosti úverovej zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ (v 28. bode odôvodnenia
napadnutého rozsudku) dospel k záveru, že rozsudok je arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený,
nakoľko z jeho odôvodnenia nemožno vôbec vyvodiť, z akých konkrétnych dôvodov mal súd prvej
inštancie za preukázané, že v uzavretej zmluve absentuje termín konečnej splatnosti úveru, keď v
5. bode odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie konštatoval okrem iného, že strany

dojednali konečnú splatnosť dlhu 25.4.2023. Z odôvodnenia nevyplýva, že by sa vo vzťahu k tejto
náležitosti akokoľvek vysporiadal s konkrétnymi ustanoveniami predmetnej úverovej zmluvy z 23.4.2013
(v spise na č. l. 5-7), a to najmä s jej bodom 1.2. (v ktorom je okrem iného uvedená výška úveru 2.400 eur,
výška anuitnej splátky - 43,56 eur, termín splatnosti prvej anuitnej splátky - 27.5.2013, počet anuitných
splátok -120, periodicita a termín splatnosti anuitnej splátky - mesačne, v 25. deň kalendárneho mesiaca,

splatnosť úveru 25.4.2023), tak ako správne namietal odvolateľ. Súd v rámci právneho posúdenia v
odôvodnení rozhodnutia by mal nielen vysvetliť, prečo určité zákonné ustanovenie použil (§ 9 ods. 2
písm. f/ ZoSÚ), ale zároveň tiež obsah použitého zákonného predpisu vyložiť, a to predovšetkým v
tom zmysle, aby bol stranami pochopený. Súd prvej inštancie pri odôvodnení napadnutého (prvého)
rozhodnutia pochybil, ak z jeho obsahu nie je zrejmé, akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil, z ktorých

skutočností vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie.
Konštatovanie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru pre absenciu náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm.
f/ ZoSÚ nie je možné zovšeobecňovať (tak ako v tomto prípade). Je potrebné prihliadať na konkrétne
ustanovenia zmluvy a dôsledne sa vysporiadať s tým, či tieto zodpovedajú požiadavkám v zmysle § 9ods.2písm.f/ZoSÚaaknie,prečo.Ajzmluvyvprípadejednéhoveriteľaniesútotožnéaobsahujúrôzne
vymedzenia jednotlivých náležitostí (napr. niekde je konečná splatnosť úveru určená počtom mesiacov
alebo týždňov od podpisu zmluvy, niekde počtom mesiacov alebo týždňov, prípadne dní od poskytnutia

úveru, inde konkrétnym dátumom, alebo je určená odkazom na všeobecné podmienky, prípadne zmluva
obsahuje dva vzájomne si odporujúce údaje atď.). Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nie je
zrejmé, ktoré ustanovenia zmluvy (a či vôbec) pri svojom závere zohľadnil.
O.i. odvolací súd uložil súdu prvej inštancie pri výklade vnútroštátneho práva dodržiavať požiadavku
eurokonformného výkladu dotknutých ustanovení právnych noriem, i s prihliadnutím na prelomové

rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie, tak aby výklad vnútroštátneho práva bol zlučiteľný s cieľmi
smernice (porov. rozsudok Súdneho dvora EÚ C-331/18 TE proti POHOTOVOSŤ s.r.o. z 5. septembra
2019). Výklad právnej normy únie, podaný Súdnym dvorom EÚ pri výkone svojej právomoci, objasňuje
a spresňuje význam a dosah právnej normy tak, ako sa musí alebo by sa mala chápať a uplatňovať
od okamihu, keď nadobudla účinnosť. Takto vykladaná právna norma môže a musí byť uplatňovaná
súdom aj na právne vzťahy, ktoré vznikli a boli založené po nadobudnutí účinnosti tejto právnej normy a

pred vydaním rozsudku týkajúceho sa žiadosti o výklad (porov. rozsudok Súdneho dvora EÚ C-331/18).
Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-42/15 taktiež konštatoval, že iba porušenie povinnosti
veriteľa, ktorá má podstatný význam v zmysle smernice, môže byť sankcionované podľa vnútroštátnej
právnej úpravy zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky. Musí sa pritom jednať o neuvedenie takej
obsahovej náležitosti zmluvy o úvere, ktorá môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah

svojho záväzku.
Odvolací súd pri rozhodovaní o tentokrát napadnutom (druhom) rozsudku súdu prvej inštancie zotrváva
na svojich vyššie uvedených záveroch.

8. Súd prvej inštancie napriek právnym názorom vysloveným vo vyššie uvedených uzneseniach

dovolacieho i odvolacieho súdu, ktorými je viazaný (§ 391 ods. 2 a § 455 CSP) zotrval na názore
o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z rovnakých dôvodov aké uvádzal aj v prvom rozsudku,
napriek tomu priznal žalobcovi úrok z neuhradených splátok do dátumu predčasnej splatnosti úveru,
úrok z omeškania z neuhradených splátok do dátumu predčasnej splatnosti úveru, úrok z omeškania z
nezaplatených úrokov do zosplatnenia, a žalobu zamietol iba vo vzťahu k úrokom po zosplatnení úveru,

dôvodnou tak bola námietka odvolateľa o rozpore medzi výrokom a jeho odôvodnením, zmätočnom
a nedostatočnom odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie. Žalobcom uplatňovaný odvolací dôvod (§
365 ods. 1 písm. b/ CSP) bol teda daný.
Odvolací súd sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
predmetného úveru, vo vzťahu k obsahovej náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ z dôvodov

už uvedených v 2 predchádzajúcich bodoch tohto rozsudku odvolacieho súdu, keď aj v poradí druhý
rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na rovnakom nesprávnom právnom posúdení tejto otázky, a vo
vzťahu k obsahovej náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ z dôvodu, že strany dojednali
v bode 1.2. zmluvy konečnú splatnosť úveru 25.4.2023. Odvolací súd je názoru, že predmetná úverová
zmluva spĺňa požadované formálne i obsahové náležitosti podľa O.z., Obch. z. i ZoSÚ.

Ako už bolo vyššie uvedené predmetom sporu zostal iba nárok na úrok 17,90% ročne z nezaplatenej
istiny 2.397,01 eur od 19.10.2013 do zaplatenia, teda na úrok po zosplatnení úveru. Predmetom
prieskumu odvolacieho súdu potom v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania bolo posúdiť,
či súd prvej inštancie v tentoraz napadnutom rozsudku ohľadom tohto nároku správne žalobu zamietol.
Odvolací súd vychádzal na tieto účely zo skutkového stavu tak, ako ho zistil súd prvej inštancie.

Z predloženej úverovej zmluvy mal odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, nesporne za
preukázané, že strany uzavreli Úverovú zmluvu č. 44377 dňa 23.4.2013, na základe ktorej bol žalobcom
žalovanej poskytnutý úver vo výške 2.400 eur s dohodnutou úrokovou sadzbou 17,9 % ročne, výška
anuitnej splátky 43,56 eur, termín splatnosti prvej anuitnej splátky 27.5.2013, s periodicitou a termínom
splatnosti mesačne, vždy v 25. deň kalendárneho mesiaca, s konečnou splatnosťou úveru 25.4.2023,

výška RPMN 21,26 %, priemerná výška RPMN ku dňu podpisu zmluvy 18,86 %, celková čiastka, ktorú
mala žalovaná zaplatiť (súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom) predstavovala
sumu 5.466 eur.
Súd prvej inštancie správne kvalifikoval dotknutú zmluvu o úvere ako spravujúcu sa ust. § 2 písm. d/
ZoSÚ. Predmetná zmluva o úvere je teda spotrebiteľskou zmluvou podliehajúcou tomuto osobitnému

zákonu. ZoSÚ neupravuje nový typ zmluvy, ale len spresňuje režim, ktorým sa spravujú niektoré zmluvy
používané na prenechanie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi veriteľom, najmä zmluva o pôžičke
(§ 657 O.z.) a zmluva o úvere (§ 497 Obch.z.). ZoSÚ preto okrem otázok, ktoré výslovne upravuje
(napríklad určité dodatočné formálne a obsahové požiadavky), ponecháva ostatné otázky všeobecnejúprave obsiahnutej v O.z. a v Obch.z. Otázky vzniku úverového zmluvného vzťahu, práv a povinností
strán, ktoré zo zmluvného vzťahu vyplývajú, riešenia otázok, na aký čas je dlžník povinný platiť úrok z
poskytnutého úveru, vzťahu úroku z úveru a úroku z omeškania a výšky úroku z omeškania sú v prípade

zmluvy o úvere predmetom úpravy § 497 a nasl. Obch.z., ktorá je v zmysle § 261 ods. 6 písm. d/ Obch.z.
a na neho nadväzujúcich predpisov (napr. vyhláška č. 87/1995 Z. z.) tzv. absolútnym obchodom.
Pokiaľ ide o posudzovanie nároku veriteľa na úrok po „zosplatnení“ úveru, základné princípy CSP
vyžadujú,abybolsporrozhodnutývsúladesustálenourozhodovacoupraxounajvyššíchsúdnychautorít
a ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, tak spôsobom vyhovujúcim legitímnemu očakávaniu, že

spor bude rozhodnutý spravodlivo (článok 2 ods. 2). Podľa aktuálnej judikatúry NS SR je ustálená
rozhodovacia prax najvyššieho súdu vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach
najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky (rozhodnutie NS SR zo 06.03.2017 sp. zn. 3Cdo 6/2017).
V rozhodnutí zo 16.6.2020 sp. zn. 5Cdo/42/2020 NS SR vyslovil k otázke úroku po „zosplatnení“ úveru
názor, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú

by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí. Citované rozhodnutie bolo zverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2021 (ako R 5/2021),
čím nadobudlo postavenie judikátu, na ktorý preto treba nazerať ako na ustálenú rozhodovaciu prax.
NS SR v rozhodnutí ustálil, že za situácie, že dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať úver,
v dôsledku čoho došlo k jeho zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru, že neexistuje rozumný

dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo
výške, na akej sa s veriteľom dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp. protihodnotou za nich získanou
dlžník disponuje, zmluvné povinnosti porušil a z porušenia povinností profitovať nemôže, keďže zmluvné
úroky sú spravidla vyššie ako úroky z omeškania. 22. Zosplatnenie je inštitút slúžiaci ochrane veriteľa,
podstata úverového vzťahu a jeho existencia zostáva zachovaná, veriteľ nemá peňažné prostriedky,

patrí mu za ne dohodnutá odmena, záväzok dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva
nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru,
keďže dohodnuté úroky majú zmluvný základ. Rozdiel je len v tom, že pre omeškanie k povinnosti platiť
zmluvné úroky pristupuje povinnosť platiť úroky z omeškania. Inak povedané dlžníkovi zostáva záväzok
platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho dojednania, t. j. veriteľovi patrí úrok v rovnakej výške a za rovnaké

obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo. 23.1 Pre
spotrebiteľa je však nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Dohodnuté úroky predstavujú
cenu peňazí za ich poskytnutie na vopred dohodnuté obdobie, tzn. že jej výška musí byť stanovená v
čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Dlžník teda presne vie koľko bude povinný za poskytnuté peniaze
veriteľovi zaplatiť.

Odvolací súd preto podľa § 393 ods. 2 CSP vo vyššie uvedenom rozsahu odkazuje na judikát R 5/2021
a zdôrazňuje, že veriteľ má nárok na úrok z úveru aj za obdobie po jeho predčasnom „zosplatnení“,
a to až do vrátenia peňažných prostriedkov, maximálne však do výšky, akú by žalovaný pri riadnom
plnení povinností zaplatil. Úrokový záväzkový vzťah je vzťahom akcesorickým, ktorého vznik a trvanie
je podmienené existenciou platného záväzkového vzťahu hlavného. Splnením hlavného záväzku,

prípadne jeho zánikom iným spôsobom, zaniká - končí i akcesorický záväzok úrokový, ostáva iba
povinnosť uhradiť už zročné úroky.
Súd prvej inštancie preto vec nesprávne právne posúdil, keď vychádzal z názoru, že po „zosplatnení“
úveru sa istina úveru ďalej zmluvne neúročí a žalobcovi prislúcha len úrok z omeškania. Žalobcom
uplatňovaný odvolací dôvod (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) bol teda daný.

Do predčasného zosplatnenia žalovaná z dlžnej sumy jednotlivými splátkami uhradila na istinu sumu
2,99 eur, na úrok sumu 53,40 eur, spolu 56,39 eur. Keďže žalovaná porušila povinnosť uhrádzať
jednotlivé splátky riadne a včas, žalobca listom - Druhá upomienka z 30.7.2013 vyzval žalovanú na
úhradu omeškaných splátok vo výške 106,69 eur do 4.8.2013 a zároveň žalovanú upozornil na právo
veriteľa zosplatniť celú pohľadávku. Z dôvodu opakovaného neplnenia zmluvných podmienok zo strany

žalovanej, žalobca pristúpil k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, o čom žalovanú informoval listom
zo dňa 25.9.2013 a vyzval žalovanú k úhrade dlžnej čiastky 2.576,63 eur najneskôr do 17.10.2013.
Po zosplatnení úveru žalovaná titulom plnenia z predmetnej úverovej zmluvy už nezaplatila žalobcovi
žiadnu sumu.
Strany si dojednali zmluvný úrok 17,9% ročne ako fixný do doby splatnosti úveru. Konečná splatnosť

úveru bola v zmluve dohodnutá ku dňu 25.4.2023, žalobca však v zmysle zmluvných dojednaní pristúpil
k zosplatneniu celého úveru skôr, a to listom z 25.9.2013, v ktorom žalovanú vyzval na zaplatenie
zostávajúcej sumy úveru 2.576,63 eur s príslušenstvom najneskôr do 17.10.2013.Ako zistil súd prvej inštancie, v preskúmavanej zmluve o spotrebiteľskom úvere - Úverovej zmluve č.
44377 (č. l. 5 a nasl. spisu) sa zmluvné strany dohodli na úvere 2.400 eur so 17,9 %- ným ročným
úrokom, ktorý sa žalovaná zaviazala splatiť 120 mesačnými splátkami po 43,56 eur, s tým, že posledná

splátka mala byť splatná 25.4.2023. Celkovo mala tak žalovaná 120 splátkami po 43,56 eur zaplatiť
sumu (43,56×120=) 5.227,20 eur. Z toho plynie, že žalovaná mala podľa zmluvy zaplatiť na úroku
pri riadnom plnení svojho dlhu veriteľovi celkovo sumu (5.227,20-2.400=) 2.827,20 eur. Z tejto sumy
zaplatila doposiaľ sumu 56,39 eur (vyjadrenie žalobcu č.l. 34 rub), čo znamená, že ak by svoj záväzok
riadne plnila, musela by veriteľovi zaplatiť na úroku ešte sumu (2.827,20-56,39=) 2.770,81 eur. I.

výrokom napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, voči ktorému sa žalobca neodvolal, takže sa
stal právoplatným, súd prvej inštancie priznal žalobcovi vyčíslený úrok 158,87 eur, vyčíslený úrok z
omeškania 1,68 eur. Suma 158,87 eur podľa skutkových záverov prvoinštančného súdu, ktoré žalobca
v odvolaní nespochybnil a z ktorých preto odvolací súd aj vychádzal, zodpovedá teda úroku, ktorý
vznikol do „zosplatnenia“ úveru. Keďže žalobca má v zmysle ustálenej súdnej praxe nárok aj na úrok po
„zosplatnení“, vo výsledku to znamená, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi z titulu pokračujúceho

úroku po „zosplatnení“ najviac sumu (2.770,81 eur – 158,87 eur=) 2.611,94 eur.
Na základe vyššie uvedených úvah odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
zvyškovo zamietajúcej žalobu (II. výrok) podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalovanej uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi pokračujúci 17,9% ročný úrok z dlžnej istiny 2.397,01 eur od 19.10.2013 do zaplatenia,
najviac však do celkovej sumy pokračujúceho úroku 2.611,94 eur, akú by žalovaná pri riadnom plnení

povinností zaplatila. V časti pokračujúceho úroku uplatňovaného neobmedzene (až do zaplatenia), teda
aj nad uvedenú hornú hranicu, bolo nevyhnutné vecne správny zamietajúci rozsudok prvoinštančného
súdu potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

9. Podľa § 453 ods. 3 CSP: Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách
dovolacieho konania.
Podľa § 396 ods. 1 a 2 CSP: (1) Ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie. (2) Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP: (1) Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci. (2) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.

Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Z dôvodu zmeny II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie stíhala odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP

a § 453 ods. 3 CSP povinnosť rozhodnúť i o náhrade trov celého konania (prvostupňového, odvolacích
konaní sp. zn. 10 Co/320/2017, sp. zn. 10CoCsp/39/2020, 10CoCsp/67/2021 a dovolacieho konania),
odvolací súd podľa pomeru úspechu rozhodol tak, že žalobca (ktorý bol v konaní plne úspešný, keď iba
nepatrná časť príslušenstva bola zamietnutá) má proti žalovanej (v konaní plne neúspešnej) nárok na
náhradu trov konania (prvostupňového, odvolacích konaní i dovolacieho konania) v plnom rozsahu, keď

nevidel dôvody pre aplikáciu ust. § 257 CSP.

10. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)