Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, November 29, 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/84/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3120201576
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:3120201576.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a členov
senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Martina Holiča, v spore žalobkyne: F. Q., bytom K.D. XXX/
XX, Z. L., zastúpenej JUDr. Annou Žedényiovou, advokátka so sídlom Palackého 85/5, Trenčín, proti
žalovanému: U., s. r. o., so sídlom K., Z. L., IČO: XX XXX XXX, zastúpenému JUDr. Jánom Legerským,
advokátom so sídlom Nám. sv. Anny 25, Trenčín, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom

súde Trenčín pod sp. zn. 15C/7/2020, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 19Co/35/2021 zo 4. augusta 2021, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom sp. zn. 19Co/35/2021 zo 4. augusta 2021 potvrdil rozsudok
Okresného súdu Trenčín č. k. 15C/7/2020-149 z 12. januára 2021, ktorým súd prvej inštancie zamietol
žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia vlastníctva k nehnuteľnostiam identifikovaným v petite
žaloby. Poukázal na to, že žalobkyňa, ako prijímateľ leasingu, a spoločnosť Tatra - Leasing, s. r. o.,
ako poskytovateľ leasingu, uzatvorili dňa 20. októbra 2006 zmluvu o finančnom leasingu nehnuteľností.
V totožný deň bola medzi žalobkyňou ako predávajúcou a spoločnosťou Tatra - Leasing, s. r. o. ako

kupujúcim uzatvorená kúpna zmluva, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam. Obe uzatvorené zmluvy sú vzájomne spojené, jedna z nich by nebola uzatvorená
bez uzatvorenia druhej a naopak. Žalobkyňa argumentovala tým, že kúpna zmluva je pre simuláciu
zmluvných strán neplatná, účelom a cieľom kúpnej zmluvy nebolo zo strany žalobkyne natrvalo previesť
vlastnícke právo na veriteľa s následkom nezvratnej trvalej straty vlastníctva, ale si len požičať finančné
prostriedky a len zabezpečiť splatenie a vrátenie leasingu, a to formou prevodu vlastníckeho práva k

predmetným nehnuteľnostiam podľa § 553 a nasl. Občianskeho zákonníka.

2. Odvolací súd uviedol, že v prípade zabezpečovacieho prevodu práva podľa § 553 Občianskeho
zákonníka ide o bezodplatný prevod práva dlžníka alebo tretej osoby v prospech veriteľa, pričom ide o
prevod dočasný, ktorý má predovšetkým uhradzovaciu a zabezpečovaciu funkciu. Účelom leasingovej
zmluvy je umožniť užívanie predmetu leasingu po dojednanú dobu trvania leasingu za odplatu, pričom

predmetleasingujezostranyleasingovéhoveriteľazakúpenýlenzatýmtoúčelomstým,žeposkytovateľ
leasingu sa zaväzuje po ukončení dojednanej doby trvania leasingu umožniť prijímateľovi leasingu
odkúpiť predmet leasingu za podmienok stanovených v leasingovej zmluve. Úmysel strán pri uvedených
úkonoch je rozdielny. Aj keď žalobkyňa v celom konaní tvrdí, že kúpna zmluva, ktorú uzatvorila
20. októbra 2006 nevyjadrovala jej skutočnú vôľu, vzhľadom na písomnú formu kúpnej zmluvy s jej
jasným, určitým a zrozumiteľným obsahom nie je možné mať žiadnu pochybnosť, že žalobkyňa si

bola vedomá toho, že uzavretie zmluvy o finančnom leasingu, o ktorý mala vzhľadom na plánovanú
rekonštrukciu a vysporiadanie finančných záväzkov viaznucich na predmetných nehnuteľnostiachzáujem, je podmienený uzavretím kúpnej zmluvy. Z obsahu zmluvy nemožno mať žiadnu pochybnosť o
tom, že žalobkyňa pri uzavretí kúpnej zmluvy ako predávajúca prejavila vôľu predmetné nehnuteľnosti
za dohodnutú kúpnu cenu previesť na kupujúceho, keď s ním zároveň uzatvorila zmluvu o finančnom

leasingu,pričomakovyplývazpreambúlobochzmlúv,ideozmluvyvzájomnespojené,keďžiadnaznich
by nebola uzatvorená bez druhej. Odvolací súd vyjadril pochybnosť o tom, či žalobkyňa pozná obsah
inštitútu zabezpečovacieho prevodu práva podľa § 553 Občianskeho zákonníka, keďže ide o dočasný a
bezodplatný inštitút prevodu práva na rozdiel od kúpnej zmluvy, ktorá predstavuje odplatný prevod, keď
odplatu vyjadruje kúpna cena, ktorá bola v kúpnej zmluve z 20. októbra 006 aj dojednaná a žalobkyni

poskytnutá.

3. Odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci neboli splnené podmienky stanovené v § 41a ods.
2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého iný právny úkon, ktorý má byť zastretý právnym úkonom
platí len, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti, pričom neplatnosti
takého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý.

V prejednávanej veci nebola preukázaná vôľa účastníkov zmluvy uzavrieť zmluvu podľa § 553 a
nasl. Občianskeho zákonníka (zmluvu o zabezpečovacom prevode práva), naviac neplatnosti takéhoto
právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý, pričom z
obsahu spisu skutočnosť, že by spoločnosť Tatra-Leasing, s. r. o. považovala uzavretú kúpnu zmluvu za
zastretý právny úkon, nevyplýva. Podľa záverov odvolacieho súdu na tvrdenú vôľu žalobkyne uzavrieť

zmluvu o zabezpečovacom prevode práva nemalo vplyv ani jej poukazovanie na okolnosti, ktoré ju viedli
k tomu, že previedla svoj obchodný podiel bezodplatne na svojho syna J., ako ďalšieho spoločníka
spoločnosti U., s. r. o. (žalovaného), pričom malo ísť len o formálne spoločníctvo v tejto obchodnej
spoločnosti, nakoľko u syna žalobkyne sa prejavovali príznaky duševného ochorenia.

4. Na námietky žalobkyne, že predmetné nehnuteľnosti považovala za svoje vlastníctvo, o ktoré len
po dobu trvania leasingu dočasne prišla a robila všetko, aby jej nehnuteľnosti boli vrátené späť do
vlastníctva, odvolací súd uviedol, že tieto tvrdenia nekorešpondujú s úkonmi, ktoré žalobkyňa ako
konateľka žalovaného za spoločnosť žalovaného urobila, konkrétne, že žalobkyňa (ako postupca)
uzatvorila zmluvu o postúpení práv a povinností z 1. marca 2010, na základe ktorej postúpila

práva a povinnosti prijímateľa leasingu (nadobudnuté zmluvou z 20. októbra 2006) na žalovaného
(ako postupníka) za účasti (súhlasu) poskytovateľa leasingu a v nadväznosti na to žalobkyňa v
postavení konateľa žalovaného uzatvorila dohodu o predčasnom ukončení zmluvy o finančnom leasingu
nehnuteľností z 20. apríla 2018 ako aj kúpnu zmluvu z 20. apríla 2018, z obsahu ktorých muselo byť
žalobkyni bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že dochádza k prevodu sporných nehnuteľností po

ukončení finančného leasingu na žalovaného, ktorý tým nadobudol vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam. Na tomto závere podľa odvolacieho súdu nemení nič ani tvrdenie žalobkyne, že
spoločnosť žalovaného trpela nedostatkom finančných prostriedkov, ktorý bol vždy vykrytý súkromnými
finančnými prostriedkami žalobkyne.

5. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalobkyne smerujúcu voči zisteným skutkovým
záverom súdu prvej inštancie a voči nedostatočnému dokazovaniu listinnými dôkazmi - výpoveďami
svedkov v trestnom konaní. Poukázal na to, že súd nemusí vykonať všetky stranami sporu navrhnuté
dôkazy a výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne na súde (ktorý zvolí
i spôsob a dobu ich realizácie), pričom musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál

preukázať relevantný skutkový poznatok. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že
navrhované listinné dôkazy neboli rozhodujúce pre zistenie skutkového stavu.

6. Proti rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalobkyňa, poukazujúc na ustanovenie § 420 a
421 Civilného sporového poriadku, na všeobecné teoretické východiská pri posudzovaní platnosti

právnych úkonov a na skutkové okolnosti prejednávanej veci. Zopakovala svoje tvrdenia prednesené
už v konaní pred súdmi nižších inštancií, účelom a cieľom kúpnej zmluvy zo strany žalobkyne nebolo
natrvalo previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na veriteľa s následkom nezvratnej trvalej straty
vlastníctva, ale si len požičať finančné prostriedky. Žalobkyňa vedela a aj z leasingovej zmluvy to priamo
vyplývalo, že po uplynutí leasingovej doby za splnenia určitých podmienok môže žalobkyňa nadobudnúť

vlastníckeho právo k predmetu leasingu späť. Kúpna zmluva mala plniť zabezpečovaciu funkciu, išlo
preto o simulovaný právny úkon. Disimulovaný právny úkon - zmluva o zabezpečovacom prevode práva
- je tiež absolútne neplatným právnym úkonom z dôvodu chýbajúcich náležitostí.7. Dovolateľka uviedla, že súdy nižších inštancií posúdili kúpnu zmluvu z 20. októbra 2006 ako
riadnu kúpnu zmluvu, na základe ktorej došlo k riadnemu trvalému predaju nehnuteľností, čomu však
nezodpovedá vykonané dokazovanie a zistený skutkový stav veci, resp. ani samotný obsah leasingovej

zmluvy a kúpnej zmluvy. Kúpna cena, ktorá bola žalobkyni vyplatená, v skutočnosti nebola kúpnou
cenou, ale bola pôžičkou, ktorú mala žalobkyňa splácať spoločnosti Tatra Leasing, s.r.o. a jej úplným
splatením malo byť vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam prevedené späť na žalobkyňu.

8. Namietala, že súdy oboch nižších inštancií nevykonali a nebrali vôbec do úvahy listinné dôkazy -

výpovede svedkov v trestnom konaní spojené s opisom skutkového stavu, ktorý nasledoval po uzavretí
leasingovej zmluvy a kúpnej zmluvy, kde sú opísané dôvody, pre ktoré žalobkyňa uzavrela zmluvu o
postúpení práv a povinností iba z leasingu a súhlasila, aby nehnuteľnosti boli po skončení leasingu
prepísané na žalovaného, a nie na ňu. Reálne neexistoval rozdiel medzi tým, kto je ako vlastník
nehnuteľností zapísaný v katastri nehnuteľností, t.j. či žalobkyňa alebo žalovaný, nakoľko žalobkyňa
bola vždy v dobrej viere, že aj obchodná spoločnosť reálne patrí iba jej, vrátane jej majetku a existuje

tu rodinná dohoda.

9. Dovolateľka opísala fungovanie spoločnosti žalovaného, kde bol spoločníkom jej syn, pričom išlo len
o formálne spoločníctvo, pretože z dôvodu svojho ochorenia nebol schopný sám viesť firmu. Poukázala
na príjmy spoločnosti žalovaného, ako aj na výdaje spoločnosti, ktoré zahŕňali aj súkromné výdaje

rodiny syna žalobkyne. Nedostatok finančných prostriedkov spoločnosti žalovaného na úhradu nákladov
a splátok leasingu bol vykrytý vždy súkromnými finančnými prostriedkami žalobkyne. Žalobkyňa vždy
robila všetko pre to, aby o nehnuteľnosti neprišla, súd prvého stupňa však všetky tieto skutočnosti
opomenul a skutkovým stavom po uzavretí kúpnej zmluvy sa vôbec nezaoberal. Podľa jej názoru však
súd prvého stupňa mal prihliadať aj na tieto skutočnosti, aby si tak spravil celkový obraz o prejednávanej

veci.

10. Vzhľadom na dôvody uvedené v dovolaní žalobkyňa navrhla napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, pretože odvolací súd sa podľa § 421 ods. 1 písm. a) Civilného
sporového poriadku odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

11. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobkyne navrhol dovolanie odmietnuť.

12. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 35 Civilného sporového poriadku), po zistení,
že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 Civilného sporového poriadku) strana sporu, v

neprospech ktorej bolo rozhodnuté, zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 Civilného sporového poriadku,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 Civilného sporového poriadku) skúmal prípustnosť
dovolania a dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť. Stručné odôvodnenie (§ 451 ods.
3 veta prvá Civilného sporového poriadku) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných
bodoch.

13. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým je možné napadnúť rozhodnutie odvolacieho
súdu pri splnení zákonom stanovených predpokladov. Z hľadiska posúdenia prípustnosti a dôvodnosti
dovolania je podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§
431 až 435 Civilného sporového poriadku), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu, pretože pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti
dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému prieskumu
v dovolacom konaní.

14. Podľa § 419 Civilného sporového poriadku proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné

dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú
vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 Civilného sporového poriadku.

15. Podľa § 420 Civilného sporového poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

16. Podľa § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

17. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že

dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

18. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
posúdení veci (§ 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

19. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 Civilného sporového poriadku). Dovolacím
dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (§ 428 Civilného sporového poriadku). Pokiaľ nemá
dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa §

447 písm. f) Civilného sporového poriadku, je povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho
vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (porovnaj
tiež rozhodnutie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. 1 VCdo 2/2017).
V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ
vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

20. V danom prípade dovolateľka podala dovolanie, v ktorom spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam
§ 431 až 435 Civilného sporového poriadku neuviedla, z čoho vyvodzuje jeho prípustnosť a dovolacie
dôvody nevymedzila tak, ako to predpokladajú uvedené ustanovenia Civilného sporového poriadku. V
prípade takéhoto dovolania (t.j. dovolania, v ktorom absentuje vymedzenie dovolacích dôvodov) súd

nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania; jediný prípad, v ktorom súd výnimočne
vedie dovolateľa k tomu, aby svoje dovolanie niečím doplnil alebo nedostatok dovolania v dovolacom
konaní odstránil, vyplýva totiž z ustanovenia § 436 ods. 1 Civilného sporového poriadku a týka sa vady
zastúpenia v dovolacom konaní (§ 429 Civilného sporového poriadku).

21.Dovolateľkasícevdovolaníbezžiadnychďalšíchsúvislostícitovalaceléustanovenie§420Civilného
sporového poriadku, avšak v texte dovolania výslovne neuviedla, ktorú z vád zmätočnosti stanovených
v § 420 Civilného sporového poriadku pod písmenami a) až f) napadnutému rozhodnutiu odvolaciemu
súdu vytýka, a to ani presným paragrafovým označením dotknutého ustanovenia, ani citovaním textu
právnej normy. Posudzujúc dovolanie podľa obsahu, keď dovolateľka vyčítala súdom nižších inštancií

nedostatočné zistenie skutkového stavu, resp. neprihliadanie na niektoré dôkazy, najvyšší súd dospel k
záveru, že dovolateľka mienila prípustnosť dovolania vyvodzovať z ustanovenia § 420 písm. f) Civilného
sporového poriadku, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces. Pojmové znaky významné z hľadiska zadefinovania procesných vád konania
uvedených v ustanovení § 420 písm. a) až e) Civilného sporového poriadku dovolateľka v podanom
dovolaní nevystihla, preto najvyšší súd napadnuté rozhodnutie z hľadiska kritérií definujúcich vady
zmätočnosti stanovené v týchto ustanoveniach dovolaciemu prieskumu nepodrobil.

22. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplývajej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil
sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej
vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, a II. ÚS 251/03). K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba
uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v
rozsudkochjasneazrozumiteľneuviesťdôvody,naktorýchzaložilisvojerozhodnutia,musiasazaoberať
najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie

týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý
proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

23. Z ustálenej rozhodovacej praxe vyplýva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky
námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný
význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05).

24. Dovolací súd vyhodnotil rozhodnutia súdov oboch nižších inštancií v ich vzájomnej jednote a dospel
k záveru, že odvolací súd rozhodujúci o opravnom prostriedku žalobkyne sa vysporiadal s jej právne

relevantnou argumentáciou adekvátne a preskúmateľne, pričom je potrebné zdôrazniť, že súd prvej
inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal tak vyhodnotením skutkového stavu ako aj
právnymi závermi, na ktoré poukazoval mimo iného i odvolací súd, a ktoré dovolací súd rekapituloval v
úvodnej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia.

25. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie obsahuje
dostatočne jasné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd prvej inštancie žalobu zamietol a
odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil. Súdy podrobným spôsobom ozrejmili, z akých skutkových
zistení a dôkazov vychádzali, ako ich posúdili a vyhodnotili, a akým spôsobom na ustálené skutkové
závery aplikovali relevantné právne normy. V napadnutom rozsudku nechýba všeobecné typologické

porovnanie zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, leasingovej zmluvy a kúpnej zmluvy a v
nadväznosti na to posúdenie konkrétnych okolností prípadu a preukázaných úmyslov strán zmluvy
pri jej uzatváraní. Odvolací súd s poukazom na písomnú formu namietanej zmluvy a jej určitý a
zrozumiteľný obsah uviedol svoje závery, že nie je možné mať žiadnu pochybnosť, že žalobkyňa si
bola vedomá toho, že uzavretie zmluvy o finančnom leasingu, o ktorý mala vzhľadom na plánovanú

rekonštrukciu a vysporiadanie finančných záväzkov viaznucich na predmetných nehnuteľnostiach
záujem, je podmienený uzavretím kúpnej zmluvy. Žalobkyňa pri uzavretí kúpnej zmluvy ako predávajúca
prejavila vôľu predmetné nehnuteľnosti za dohodnutú kúpnu cenu previesť na kupujúceho, keď s
ním zároveň uzatvorila zmluvu o finančnom leasingu, pričom ako vyplýva z preambúl oboch zmlúv,
ide o zmluvy vzájomne spojené, keď žiadna z nich by nebola uzatvorená bez druhej. Odvolací súd

v odôvodnení rozhodnutia poukazoval na dôvody svedčiace o tom, že v danej veci neboli splnené
podmienky stanovené v § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko nebola preukázaná vôľa
účastníkov zmluvy uzavrieť zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, pričom zdôraznil, že z obsahu
spisu vôbec nevyplýva, že by spoločnosť Tatra-Leasing, s. r. o. považovala uzavretú kúpnu zmluvu za
zastretý právny úkon.

26. Dovolateľka v dovolaní namietala nesprávne zistenie skutkového stavu a neprihliadanie na ňou
navrhnuté dôkazy, resp. ich nevykonanie. K tejto námietke dovolací súd uvádza, že na hodnotenie
skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako
skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 Civilného sporového poriadku viazaný

skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v
prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov.
I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie
je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm.

f) Civilného sporového poriadku, avšak tieto nedostatky v prejednávanej veci neboli dovolacím súdom
zistené.

27. Nedostatočne zistený skutkový stav veci, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo
nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované

za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (4Cdo 229/2020, 6 Cdo 69/2020,
9 Cdo 209/2020, 7Cdo 187/2021). K procesným právam strany sporu nepatrí právo, aby bol súdom
vykonaný každý ňou navrhnutý dôkaz alebo dôkaz, o ktorom sa procesná strana subjektívne domnieva,
že by mal byť súdom vykonaný. Rozhodovanie o tom, ktoré z dôkazov budú vykonané, patrí vždy
výlučne súdu, a nie strane sporu. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci súdu korigovať
návrhy strán sporu na vykonanie dokazovania, sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a

súčasne zabezpečenie toho, aby sa zisťovanie skutkového (skutočného) stavu dokazovaním držalo v
mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej
veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz,
je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy (§ 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Avšak samotné rozhodnutie súdu nevykonať určité

dôkazy (napríklad preto, že sú podľa jeho názoru pre vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemôže byť
považované za postup znemožňujúci procesnej strane uskutočňovať jej procesné oprávnenia v zmysle
§ 420 písm. f) Civilného sporového poriadku.

28. Dovolací súd konštatuje, že súdy oboch nižších inštancií postupovali v zmysle uvedených zákonných

zásad a vo svojich rozhodnutiach jasne uviedli, aké dôkazy žalobkyňa označila, aké skutočnosti tvrdila,
ako ich súdy skutkovo aj právne vyhodnotili, pričom neopomenuli ani vysvetliť, prečo nebolo potrebné
vykonať vo veci ďalšie navrhnuté dôkazy. Pokiaľ dovolateľka namietala, že súdy nevykonali a nebrali do
úvahy listinné dôkazy - výpovede svedkov v trestnom konaní, najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje
na odôvodnenie rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie zaujal relevantný postoj k nevykonaniu

navrhovaných dôkazov, keď uviedol, že dokazovanie oboznámením zápisníc výsluchov svedkov z 20.
februára 2020 a 29. mája 2020 nevykonal, nakoľko tieto sa netýkajú skutočností, ktoré sú podstatné
pre rozhodnutie vo veci, a preto z týchto listinných dôkazov súd ani pri formulovaní svojich záverov
nevychádzal. Listiny bližšie opisujú fungovanie a riadenie žalovaného, účasť zosnulého syna žalobkyne
na vedení spoločnosti žalovaného a jeho zdravotný stav, čo však nie je podstatné pre posúdenie toho,

či zmluvné strany mali alebo nemali v roku 2006 vôľu uzavrieť taký právny úkon ako prejavili navonok
v jeho písomnom vyhotovení. Rovnako súd prvej inštancie neskúmal ani prípadné finančné transakcie
žalobkyne v prospech žalovaného v procese financovania nákladov a chodu spoločnosti, či splácania
leasingových splátok, ani to, či a v akom rozsahu sa strany vysporiadali za to, že sporné nehnuteľnosti
boli prevedené do majetku žalovaného. Tieto právne vzťahy posúdil súd ako vzťahy nezávislé od

prejednávaného sporu, nemajúce vplyv na výsledok konania a ich bližšie skúmanie a vyhodnotenie
považoval vzhľadom na predmet sporu za nadbytočné. Odvolací súd sa s touto argumentáciou stotožnil.

29. Dovolateľka tiež namietala, že súdy neprihliadali na okolnosti spojené s opisom skutkového stavu,
ktorý nasledoval po uzavretí leasingovej zmluvy a kúpnej zmluvy. Ani túto námietku dovolateľky nemôže

dovolací súd považovať za dôvodnú. Namietanými okolnosťami sa súdy oboch inštancií zaoberali a vo
svojich rozhodnutiach ich vyhodnocovali, a to tak súd prvej inštancie (v bode 21 svojho rozhodnutia), ako
aj odvolací súd (v bode 14 napadnutého rozsudku), ktorý uviedol, že tvrdenia žalobkyne nekorešpondujú
s úkonmi, ktoré žalobkyňa ako konateľka žalovaného urobila, keď uzatvorila zmluvu o postúpení
práv a povinností z 1. marca 2010 (ktorou boli postúpené práva a povinnosti prijímateľa leasingu

na žalovaného) a následne uzatvorila dohodu o predčasnom ukončení zmluvy o finančnom leasingu
nehnuteľností z 20. apríla 2018 ako aj kúpnu zmluvu z 20. apríla 2018, z obsahu ktorých muselo byť
žalobkyni bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že dochádza k prevodu sporných nehnuteľností po
ukončení finančného leasingu na žalovaného, ktorý tým nadobudol vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam.

30. Dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvej
inštancieobsahujúriadneodôvodneniemyšlienkovéhoprocesuhodnoteniadôkazovazozáverovobochsúdov nižších inštancií dovolací súd nezistil porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a prijaté
skutkové závery nevykazujú žiadne známky svojvoľnosti, nelogických úsudkov či zrejmého omylu.

31. Námietky dovolateľky majú skôr povahu nespokojnosti so samotným výsledkom hodnotenia
dôkazov. Dovolací súd však poukazuje na to, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to,
aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s
jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa

k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS
251/03).

32.Žalobkyňavyvodzovalaprípustnosťsvojhodovolaniaajzustanovenia§421ods.1písm.a)Civilného
sporovéhoporiadkuaboltovýslovneuvedenýdôvod,nazákladektoréhožiadalanapadnutérozhodnutie

odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

33. Na to, aby dovolací súd mohol pristúpiť k meritórnemu dovolaciemu prieskumu rozhodnutia
odvolacieho súdu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr)
splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej

otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho
konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi
a spôsobom vymedzeným v § 432 až § 435 Civilného sporového poriadku.

34. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je

riadne vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 2 Civilného sporového poriadku
nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 Civilného
sporového poriadku. Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd
nesprávne,umožňujedovolaciemusúduposúdiť,čiideskutočneootázku,odktorejzáviselorozhodnutie
odvolaciehosúduačisaprijejriešeníodvolacísúdodklonilodustálenejrozhodovacejpraxedovolacieho

súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku), alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho
súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku) alebo je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku).

35. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku, musí

mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade
nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou
riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie
napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj
procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť

o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.
Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo
k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná
v zmysle § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní

(a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom).

36. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie
založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku mal dovolateľ na mysli; v opačnom
prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ. V prípade absencie vymedzenia právnej

otázky nemôže dovolací súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych
otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd; v opačnom prípade by uskutočnil
procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii
právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v Civilnom sporovom poriadku (pozri napr.
rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1Cdo/98/2017, 3Cdo/94/2018, 4Cdo/95/2017, 8Cdo/100/2019).

Treba zdôrazniť, že úlohou dovolacieho súdu nie je vymedziť právnu otázku, pri riešení ktorej sa odvolací
súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu; zákonodarca túto povinnosť ukladá
dovolateľovi.37. V podanom dovolaní žalobkyňa namietala, že súdy rozhodli v rozpore so skutkovým stavom
veci, keď dotknutú kúpnu zmluvu neposúdili ako simulovaný právny úkon, pretože podľa jej tvrdení
účelom uzatvorenia kúpnej zmluvy nebolo natrvalo previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zo

žalobkyne na veriteľa s následkom nezvratnej trvalej straty vlastníctva, ale si len požičať finančné
prostriedky a kúpna zmluva mala plniť zabezpečovaciu funkciu. V celom dovolaní žalobkyňa jasne
a zrozumiteľne neidentifikovala konkrétnu právnu otázku - právne posúdenie realizované odvolacím
súdom, na ktorom odvolací súd založil svoje rozhodnutie a s ktorým žalobkyňa nesúhlasí a tvrdí jeho
odklon od ustálenej dovolacej praxe. Po tom, ako žalobkyňa opísala okolnosti prejednávaného prípadu,

vyslovilanespokojnosťsrozhodnutímsúduashodnotenímdôkazov,záveromvpetitedovolaniauviedla,
že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a)
Civilného sporového poriadku). Žiadne bližšie odôvodnenie a vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu
však žalobkyňa neuviedla.

38. Z dovolania je nepochybné, že žalobkyňa nesúhlasila s konečným spôsobom rozhodnutia súdu

(čo je pochopiteľné) a s posúdením skutkových okolností prípadu a hodnotením dôkazov. V dovolaní,
ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku, by mal dovolateľ
konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, vysvetliť
(a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím
súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a napokon uviesť, ako by mala

byť táto otázka správne riešená. Len polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu,
prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval
k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v citovanom ustanovení
(porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 6/2017, 3 Cdo 67/2017, 4 Cdo
95/2017 a 7 Cdo 140/2017).

39. V preskúmavanej veci podľa názoru dovolacieho súdu nemožno prijať iný záver, ako ten, že
žalobkyňa uplatnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku (nesprávne
právne posúdenie veci odvolacím súdom) nevymedzila spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 Civilného
sporového poriadku; nenastolila, neformulovala, nepomenovala právnu otázku, od vyriešenia ktorej

záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ani neuviedla, v čom spočíva nesprávnosť jej riešenia, ale iba
predostrela tvrdenia spochybňujúce správnosť rozhodnutí súdov nižších inštancií, hoci dovolací súd je
viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 Civilného sporového poriadku).

40. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne v časti, v ktorej podľa obsahu vyvodil,

že namietala vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, odmietol podľa §
447 písm. c) Civilného sporového poriadku ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
dovolanie nie je prípustné, a v časti, v ktorej namietala nesprávne právne posúdenie veci v zmysle §
421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku, odmietol podľa § 447 písm. f) Civilného sporového
poriadku ako dovolanie, ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.

41. Výrok o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta
druhá Civilného sporového poriadku).

42. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.