Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, January 11, 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Co/36/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120212060
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 01. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8120212060.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a členov senátu

JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Jany Jančíkovej, sudkyne spravodajkyne v spore žalobkyne: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/X, XXX XX D., zastúpená Občianskym Združením CSP Prievidza, so
sídlom 1. mája 388/8, 972 42 Lehota nad Vtáčnikom, IČO: 51876141, proti žalovanému: Prima banka
Slovensko,a.s.,sosídlomHodžova11,01011Žilina,IČO:31575951,ozdržaniesavýkonudobrovoľnej
dražby, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 20C/92/2020-240 zo dňa
30. mája 2022, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k.: 20C/92/2020-240 z 30. mája
2022 v I. výroku určil, že žalovaný je povinný zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou
zo Zmluvy o zriadení záložného práva na nehnuteľnosti č. 0000000000000211691 uzavretej medzi
žalobkyňou a žalovaným, predmetom ktorej sú nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXXXX, v
podiele 1/1, katastrálne územie D., byt č. XX, vchod 2, na prízemí v bytovom dome súpisné číslo XXXX
nachádzajúcom sa na pozemku parcelné číslo XXXXX, register „C“, výmere 660 m2, druh pozemku

zastavané plochy a nádvoria a podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu XX/
XXXX a v II. výroku určil, že žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznáva a žalovaný nemá právo
na náhradu trov konania.

Súd prvej inštancie zistil vykonaným dokazovaním skutkový stav:
žalobkyňa uzavrela so žalovaným dňa 19.05.2015 zmluvu o úvere č. 0000000000211691, na základe
ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 48.876,- eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala splácať

mesačných splátkach po 224,73 eur, so splatnosť úveru 22 rokov odo dňa podpisu zmluvy, pričom
učastníci zmluvy si dohodli ročnú úrokovú sadzbu 1,80%, ktorá bola dohodnutá ako pohyblivá a skladala
sa zo základnej sadzby 2,20% ročne a hrubej marže - 0,40% ročne.
dňa 21.05.2018 oznámil žalovaný žalobkyni novú výšku splátky 240,35 eur a novú výšku poplatku za
poistenie schopnosti splácať úver vo výške 21,56 eura, spolu 261,91 eur.
dňa 21.05.2005 žalobkyňa uzavrela so žalovaným Zmluvu o zriadení záložného práva na nehnuteľný
majetokč.0000000000211691,zapísanénalistevlastníctvač.XXXXX,vpodiele1/1,katastrálneúzemie

D., byt č. 26, vchod 2, na prízemí v bytovom dome súpisné číslo XXXX nachádzajúcom sa na pozemku
parcelné číslo XXXXX, register „C“, výmere 660 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria a podiel
na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu XX/XXXX.dňa 01.07.2019 bola žalobkyňa vyzvaná na úhradu omeškaných splátok a bola upozornená na možnosť
zosplatnenia.
dňa 05.08.2019 vyzval žalovaný žalobkyňu na predčasne splatenie úveru vo výške 42.465,21 eur.

podľa znaleckého posudku č. 23/2020 všeobecná hodnota bytu bola stanovená na sumu 73.800,- eur.
podľa znaleckého posudku č. 270/2019 všeobecná hodnota bytu bola stanovená na sumu 76.400,- eur.
podľa prehľadu splácania po predčasnom zosplatenení žalobkyňa pravidelne mesačne uhrádza splátky
vo výške 240,- eur, pričom doposiaľ nesplatená istina je vo výške 34.248,83 eur.
z výpisu z LV č. XXXXX vyplýva, že žalovaný pristúpil k výkonu záložného práva.

Žalobkyňa pred súdom prvej inštancie uviedla, že úver riadne a včas splácala v dohodnutých splátkach
v období od roku 2015 do polovice roku 2019, kedy sa dostala do dočasných finančných problémov
z dôvodu straty príjmu a vážnych zdravotných problémov, a žalovaným bola vyzvaná na predčasné
splatenie úveru vo výške 42.495,21 eur. Žalovaný ako záložný veriteľ vzhľadom na to, že nedošlo

podľa neho k úhrade celého dlhu pristúpil k výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby.
Počas výkonu záložného práva bol vypracovaný znalecký posudok, voči ktorému žalobkyňa podala
námietky, a aj napriek tomu sa žalobkyňa dôvodne obáva, že byt žalovaný predá v dražbe skôr, ako
súd rozhodne o platnosti určenia neplatnosti úverovej zmluvy, určenia neplatnosti záložnej zmluvy a
určenie vlastníckych pomerov k nehnuteľnosti. Namiesto ústretovosti a snahy banky preklenúť náročnú

situáciu žalobkyne, pomôcť jej v ťažkej situácii, kedy nebola žalobkyňa schopná zaplatiť splátku, sa
dočkala akurát oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti a výkonu záložného práva. Banka podľa
žalobkyne nebrala vôbec ohľad na jej bezvýchodiskovú situáciu, pričom ju už platenie v splátkach
nezaujímalo. Taktiež banka nerešpektovala žiadnu primeranosť vo svojom postupe a za každú cenu
chce vykonať záložné právo, neponúkla jej žiadnu reštrukturalizáciu, odklad splátok, ani nič podobné,

a to napriek tomu, že vedela o ťažkej situácií. Žalobkyňa namieta, že nemôže ponímať súdnu ochranu
taký výkon práva, ktorý je neprimeraný alebo sa prieči dobrým mravom ( §3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Ústavne konformný nemôže byt' výkon práva, ktorý je neprimeraný a zasahuje do práva na
obydlie. Zmluva o splátkovom úvere č. U 821430-13 bola podľa žalobkyne uzavretá na základe nekalých
praktík a do zmluvy boli včlenené neprijateľné podmienky v rozpore so smernicou Rady 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Zmluvný vzťah sa tak dostal
do neudržateľného stavu, pretože došlo k značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach zmluvných
strán v jej neprospech ako spotrebiteľa. Žalovaný ani len neskúmal bonitu žalobkyne, ani sa jej nespýtal
na situáciu v rodine, čím zanedbal svoju povinnosť odbornej starostlivosti (§ 2 písm. u) zákona o
ochrane spotrebiteľa. Množstvo neprijateľných zmluvných podmienok a systém sankcií sú nastavené

podľa žalobkyne tak, že v prípade omeškania so splácaním je žalobkyňa v nevýhodnom postavení ako
slabšia zmluvná strana, čo zakladá hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a v
jeho neprospech, čo zákonodarca označil za neprijateľné.

V prípade vykonania dražby by došlo podľa žalobkyne k neprimeranému zásahu do práva na obydlie

a do práva na súkromný a rodinný život žalobkyne, čím je tiež porušený aj ČI. 8 Dohovoru o ochrane
ľudskýchprávazákladnýchslobodách(ďalejlen„Dohovor“).Podľatohtočlánkujezásahdosúkromného
a rodinného života opodstatnený a oprávnený len vtedy , ak „ je to v súlad so zákonom a nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti v záujem národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho
blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo

ochrana práv a slobôd iných“. V kontexte s týmto článkom žalobkyňa dala do pozornosti aj rozhodnutie
Ústavného súdu SR I. ÚS 13/2000 v spojení s rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva Stanková
vs. Slovenská republika a v rozhodnutí Paulic v. Chorvátsko, v ktorých súdy potvrdili, že akýkoľvek zásah
do obydlia je potrebné posudzovať veľmi citlivo a zužujúco s tým, že dotknutá osoba má mať za každých
okolností možnosť dovolať sa ochrany na nezávislom a nestrannom súde.

Žalovaný pred súdom prvej inštancie uviedol, že zákonodarca zákonom upravil jednak inštitút
predčasného zosplatnenia podmienený jasne stanovenými podmienkami a jednak inštitútu záložného
práva, vrátane jeho výkonu, čím jednoznačne vymedzil mantinely primeranosti výkonu tohto práva,
bez pochýb so zreteľom aj na ochranu dlžníka, pričom všetky tieto zákonné podmienky boli zo

strany žalovaného dodržané a žalobkyňou neboli doposiaľ namietané. Tiež dodal, že konkrétny
spôsob a podmienky výkonu záložného práva upravuje osobitný zákon, pričom v prípade dobrovoľnej
dražby zákon vymedzuje podmienky, za ktorých je možné vydražiť nehnuteľnosť, vrátane podmienok
najnižšieho podania, znaleckého posudzovania atď.. Žalovaný zdôraznil, že na čo najvyššej sume, zaktorú sa má speňažiť nehnuteľnosť v dražbe, má eminentný záujem bez pochýb aj veriteľ, keďže od
výšky tejto sumy závisí aj miera uspokojenia jeho pohľadávok. Pri úprave ochrany práv spotrebiteľa
dokonca Občiansky zákonník vyslovene v ust. § 53 ods. 10 určuje, že v danom prípade je možné

vykonať záložné právo výlučne formou dobrovoľnej dražby sledujúc zabezpečenie ochrany spotrebiteľa.
Tvrdenie žalobkyne, že záložné právo má byť výhradne prostriedkom „ultima ratio", teda prostriedkom
poslednej inštancie v rámci uspokojenia pohľadávky, nemá oporu ani v zákone a ani v jeho výklade.
Inštitút záložného práva ako aj dobrovoľnej dražby je zákonný a regulovaný spôsob, ako môže byť
veriteľ uspokojený v prípade, ak si dlžník nesplní svoje povinnosti, pričom v právnom poriadku niet

zmienky o tom, že veriteľ má najprv využiť iné spôsoby uspokojenia svojej pohľadávky a až keď tieto
zlyhajú, potom pristúpiť k výkonu záložného práva a realizovať ho prostredníctvom dobrovoľnej dražby.
Ďalej žalovaný dodal, že záložné právo je zriaďované práve preto, aby sa zabezpečili záväzky súvisiace
s úverovou zmluvou pre prípad, že nedôjde k riadnemu, úplnému a včasnému splateniu pohľadávky
dlžníka,pričomvprípadespotrebiteľapredajzálohunadražbejejedinýmožnýspôsobvýkonuzáložného
práva zabezpečujúci veriteľovi, že tento nebude nútený pristúpiť k iným formám ochrany svojho práva.

Hoci žalobkyňa iba všeobecne poukazuje na používanie neprijateľných zmluvných podmienok,
žalovanému nebolo zrejmé, v čom konkrétne má spočívať neprijateľnosť zmluvných podmienok.
Žalovaný vo výzve na predčasné splatenie úveru žalobkyňu vyzval na zaplatenie sumy, ktorá
nepredstavuje sankciu spojenú s neplnením jeho záväzku, ale predstavuje konkrétnu výšku dlžnej sumy

pozostávajúcej z dlžnej istiny a príslušenstva. Žalovaného zarazilo, že podľa žalobkyne nedostatočne
skúmal jej bonitu pred poskytnutím úveru a porušil svoju povinnosť odbornej starostlivosti, pričom za
nespornéuznal,že žalobkyňatakmer4rokypouzavretízmluvydodržiavalaplatobnúdisciplínuvzmysle
úverovej zmluvy, pričom žalovaný na posúdenie bonity využil až tri rôzne zdroje informácií a to dopyt do
Spoločného registra bankových informácií, žiadosť o úver a report zo sociálnej poisťovne.

Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 52 ods. 1 až 4, § 151a, § 151b ods. 1 až
4, § 151c ods. 1 až 3, § 151, ods. 1 a 2, a § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka.

Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, pričom za zrejmé

považoval,žeideospotrebiteľskývzťahzozmluvyoúverespísanejnaformuláribezmožnostižalobkyne
ovplyvniť ju. Za nesporné považoval skutočnosť, že žalovaný pristúpil k výkonu záložného práva
dobrovoľnou dražbou. Súd prvej inštancie v prvom rade dospel k záveru, že zmluva o zriadení záložného
právaknehnuteľnostijeplatnýmprávnymúkonom.Vzhľadomnaargumentáciužalobkyne,ktoráuviedla,
že žalovaný nebol ústretový a namiesto preklenutia ťažkej životnej situácii pristúpil k výkonu záložného

práva na jej jediné obydlie, súd prvej inštancie sa snažil nájsť spravodlivé riešenie pri kolízii stojacich
základných práv a riešil, komu svedčí všeobecná idea spravodlivosti vnímajúc špeciálnu pozornosť
vzhľadom na predmet sporu, ktorou je nehnuteľnosť slúžiaca pre potreby bývania. Za ústrednú otázku
v tomto prípade súd prvej inštancie považoval, či výkon dobrovoľnej dražby je primeraný cieľu, ktorý sa
sleduje, a teda „v demokratickej spoločnosti nevyhnutný“ so zdôraznením, že garancie, ktoré poskytuje

Dohovor o ochrane ľudských práv požadujú, aby zásah do práva na rešpektovanie obydlia nebol iba
legálny, ale taktiež primeraný k sledovanému cieľu s ohľadom na okolnosti prípadu.

VodôvodnenísúdprvejinštanciepoukázalajnarozsudokSúdnehodvorEÚzodňa10.septembra2014,
vo veci C-34/13, Monika Kušionová/SMART Capital, a. s. a tiež na rozsudky Krajského súdu v Prešove

sp. zn. 17Co/10/2012 a sp. zn. 7Co/62/2009, podľa ktorých o neprimeraný výkon záložného práva
ide vždy, keď pohľadávka nedosahuje ani len polovicu hodnoty založenej veci, resp., ak je podstatný
rozdiel medzi výškou pohľadávky a hodnotou zálohu. Súd prvej inštancie mal za preukázanú všeobecnú
hodnotu založených nehnuteľností podľa znaleckého posudku č. 23/2020 na sumu 73.800,- eur a podľa
znaleckého posudku č. 270/2019 na sumu 76.400,- eur, pričom za nepochybné mal tiež vzrast cien za

uplynulé roky, pričom podľa prehľadu po predčasnom zosplatenení nesplatená istina z úverovej zmluve
je vo výške 34.248,83 eur a teda za zistené mal viac ako 2-násobnú výšku istiny, preto vyhodnotil,
že výkon záložného práva je neprimeraný so zdôraznením, že nehnuteľnosť je určená na bývanie
žalobkyne. Navyše súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobkyňa po vyhlásení mimoriadnej
splatnosti od septembra 2019 pravidelne mesačne uhrádza splátku vo výške 240,- eur, z čoho vyvodil

vôľu žalobkyne svoj dlh splniť, preto nepovažoval za nevyhnutné, aby bolo záložné právo vykonané
cestou dobrovoľnej držby. Súd prvej inštancie záverom usúdil, že žalovaný má aj iné spôsoby ako
sa domáhať zaplatenia dlhu, ktorý nemusí byť spojený so stratou obydlia žalobkyne, pričom výkon
záložného práva dobrovoľnou dražbou by mal prichádzať do úvahy len ako ultima ratio.O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods.1 zákona CSP podľa úspechu vo veci,
avšak žalobkyňa, hoci bola v konaní úspešná v celom rozsahu, si náhradu trov konania neuplatnila, preto

jej náhrada trov konania priznaná nebola a žalovaný ako neúspešná strana nemá právo na náhradu
trov konania.

V zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný a to proti I. výroku a proti II. v časti, v ktorej
mu nebola priznaná náhrada trov konania. Odvolanie podal žalovaný z dôvodov uvedených v ust. §

365 ods. 1 písm. b), h) a f) CSP, teda, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Žalovaný považuje rozhodnutie súdu za nespravodlivé a nezákonné, žalobný petit je neprijateľný a nemá

oporu v zákone. Opakovane žalovaný poukázal na argumentáciu uvádzanú pred súdom prvej inštancie.
V odvolaní žalovaný uviedol, že výkon záložného práva je zákonom dovolený a upravený proces, pričom
zmluvné strany sa výslovne na výkone záložného práva dohodli v Zmluve o zriadení záložného práva
zo dňa 21.05.2015. Podľa žalovaného boli splnené všetky podmienky pre zosplatenie úveru, keďže
žalobkyňa dlh prestala splácať a splácanie úveru neobnovila, pristúpil k výkonu záložného práva, ktorý

mu súd prvej inštancie svojim rozhodnutím úplne znemožnil.

Žalovaný nesúhlasil s názorom, že ak žalobkyňa po vyhlásení mimoriadnej splatnosti dobrovoľne
mesačne úver uhrádza vo výške 240,- eur, predstavuje to prekážku v realizácii výkonu záložného práva
zo strany žalovaného, keďže uvedené nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu, ani z dohody medzi

žalobkyňou a žalovaným. Podľa žalovaného prekážkou nie je ani skutočnosť, že výška dlžnej istiny
ku dňu rozhodnutia súdu bola vo výške 34.248,83 eura, keďže zo žiadneho predpisu ani z dohody
nevyplýva, že záložný veriteľ nemôže vykonať záložné právo resp., že sa jedná o neprimeraný výkon
záložného práva v takom prípade, keď pohľadávka nedosahuje ani polovicu hodnoty založenej veci,
pričomsúdprvejinštancieneprihliadolnaskutočnosť,žedlžnásumavovýške34.248,83eurpredstavuje

iba dlžnú istinu bez príslušenstva.

Žalovaný v odvolaní ďalej nesúhlasil ani s konštatovaním súdu prvej inštancie o tom, že záložné
právo predstavuje prostriedok ,,ultima ratio“, teda prostriedok poslednej inštancie v rámci uspokojenia
pohľadávky. Žalovaný upriamil pozornosť na skutočnosť, že poskytol žalobkyni súčinnosť v snahe

predísť dražbe a to poskytnutím písomného súhlasu s predajom zálohu, ktorý mala žalobkyňa možnosť
záloh predať sama, tak splatiť svoje záväzky a predísť tak predaju nehnuteľnosti prostredníctvom
dobrovoľnej dražby. Podľa žalovaného žalobkyňa mala úmysel záloh predať sama, o čom svedčí jej
žiadosť adresovaná žalovanému z dňa 26.09.2019.

Žalovaný ďalej poukázal, že ani ústavné právo na nedotknuteľnosť obydlia nie je absolútne a nestojí nad
inými právami a nemôže byť povýšené ani nad právom žalovaného uspokojiť svoju pohľadávku, ani nad
vlastníckym právom vydražiteľa. Realizácia záložného práva k nehnuteľnostiam na dobrovoľnej dražbe
je zákonom prípustným prostriedkom výkonu záložného práva pre prípady, kedy nastala splatnosť
pohľadávky zabezpečenej týmto záložným právom a nebola dlžníkom riadne a včas uhradená (ide o

dovolený výkon práva, čo vylučuje jeho protiprávnosť). Hoci ide o zásah do vlastníckeho práva záložcu
k bytu uspokojujúceho základnú potrebu bývania, avšak tento zásah je súčasne právom dovolený.
Žalovaný zdôraznil, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno pojať
ako obranu pred jeho ľahkomyseľnosťou a nezodpovednosťou, pričom poukázal na iné rozhodnutia
všeobecných súdov, v ktorých sa zoberali výkonom záložného práva v kontexte na nedotknuteľnosť

obydlia.

V závere odvolania žalovaný dodal, že výkonom záložného práva žalovaný sledoval absolútne legitímny
cieľ, a to uspokojenie svojej splatnej pohľadávky, čo mu bolo zo strany súdu prvej inštancie absolútne
znemožnené. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd v zmysle ustanovenia § 388 CSP rozhodnutie súdu

prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a žalobu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov
konania v celom rozsahu.

K odvolaniu žalovaného sa žalobkyňa písomne nevyjadrila.Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a
webovej stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte s
namietanými nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový
stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to
všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní (pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II. ÚS 78/05).

Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil skutkový stav v
rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaného dokazovania dospel
k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Skutočnosť, že v tomto
rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalovaného, teda súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho

právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne
konanie. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu totiž postupoval v súlade so všeobecne záväznými
právnymipredpismiamajúcnapamätizákladnéprávostránsporunasúdnuochranu,tútostranámsporu
poskytol v požadovanej kvalite. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie
vecnej správnosti a v súvislosti s odvolacími námietkami žalovaného dopĺňa nasledovné.

Zo skutkových zistení jednoznačne vyplýva, že dňa 19.5.2015 žalobkyňa uzavrela so žalovaným zmluvu
o úvere, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 48.876,00 eur a za účelom
zabezpečenia pohľadávky z úverovej zmluvy uzavreli dňa 21.5.2015 Zmluvu o zriadení záložného
práva na nehnuteľný majetok k bytu vo vlastníctve žalobkyne. Pre nesplácanie úveru žalovaný listom

zo dňa 5.8.2019 vyzval žalobkyňu na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom vo výške
42.495,21 eur. Súd prvej inštancie poskytol dočasnú ochranu žalobkyni uznesením zo dňa 20.11.2020,
keď nariadil neodkladné opatrenie, ktorým uložil povinnosť žalovanému zdržať sa výkonu záložného
práva dobrovoľnou dražbou s trvaním do právoplatnosti skončenia konania vo veci samej.

Záložnéprávojeprávnyprostriedokslúžiacinazabezpečeniepohľadávky(ajejpríslušenstva)záložného
veriteľa s tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky
zo zálohu, teda z predmetu záložného práva, za predpokladu, že záložca nesplní svoju pohľadávku
riadne a včas. Jedným zo spôsobov, ktorým sa môže záložný veriteľ v rámci výkonu záložného práva
uspokojiť je predaj zálohu na dobrovoľnej dražbe. Podstatou dobrovoľnej dražby v zmysle platnej

právnej úpravy je dohoda vlastníka veci (zálohu) s dražobníkom o dražbe, pričom táto sa odvíja od
predchádzajúceho úkonu vlastníka, ktorým dáva súhlas na budúce speňaženie určitého svojho majetku
určitým spôsobom regulovaným právom. Proces dobrovoľnej dražby sa riadi zákonom č. 527/2002 Z.
z. o dobrovoľných dražbách a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a
notárskej činnosti (Notársky poriadok) v rozhodnom čase (ďalej len „Zákon o dobrovoľných dražbách“).

Z vykonaného dokazovania súdu vyplýva, že žalobkyňa v priebehu konania nepopierala existenciu
záložného práva žalovaného, ale namietala samotnú realizáciu záložného práva formou dobrovoľnej
dražby,atospoukazomnavýškupohľadávkyvovzťahukvýškepredmetuzáložnéhopráva,ktorýnaviac
tvorí jej obydlie a tiež vzhľadom na to, že banka namiesto ústretovosti k jej náhlej nepriaznivej situácii

súvisiacej aj so zdravotným stavom pristúpila k výkonu záložného práva neberúc ohľad na pravidelné
splácanie dlhu žalobkyňou.

Tak ako uviedol súd prvej inštancie realizáciou záložného práva dochádza k stretu dvoch práv, a to práva
žalobkyne na obydlie a práva žalovaného domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky. V tomto smere

možno prisvedčiť, že prípadná realizácia záložného práva vo vzťahu k obydliu predstavuje obrovský
zásah do práv žalobkyne s následkom nepriaznivej životnej situácie, avšak na strane druhej aj povinnosť
zdržať sa výkonu záložného práva môže zasiahnuť do majetkových práv žalovaného, a to v podobe
faktického odňatia možnosti uspokojenia jeho zabezpečenej pohľadávky prostredníctvom realizáciezáložného práva dobrovoľnou dražbou. Preto test proporcionality, ktorému právu priznať ochranu si
vyžaduje vždy dôkladné skúmanie konkrétnych okolností prípadu.

Odvolací súd sa stotožňuje so žalovaným v tom, že dobrovoľná dražba je jeden zo zákonných spôsobov
výkonu záložného práva a že má na jej vykonanie právo. Niet žiadnych pochybností ani v tom, že
žalobkyňa porušila zmluvné povinnosti v časti splácania úverov. Odvolací súd sa však nestotožňuje s
názorom, že neexistujú žiadne obmedzenia výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou. Aj tak silné
právo, akým nepochybne záložné právo je, môže pri jeho výkone čeliť obmedzeniu vo svetle princípov

súkromného práva.

Vtomtosmeremožnozáveryústavnéhosúduvrozhodnutísp.zn.PL.ÚS23/2014vspojenísrozsudkom
súdneho dvora, na ktorý poukázal aj súd prvej inštancie zn. C-34/13, označiť za akýsi manuál výkonu
záložného práva dobrovoľnou dražbou v sporoch so slabšou zmluvnou stranou. Okolnosti, akými sú
najmä (i) chránený záloh (obydlie), (ii) chránené osoby ako dražbou dotknuté osoby, (iii) proporcionalita

vzťahu pohľadávky a zálohu, (iv) možnosti udržania vlastníctva k zálohu uspokojením pohľadávky
iným spôsobom ako dražbou v prípade núteného výkonu záložného práva (súdnou exekúciou), (vi)
dobrovoľná dražba ako prostriedok ultima ratio pri existencii iných možností výkonu záložného práva,
(vii) možnosti reštartu v splácaní úveru, (viii) hrozba mimosúdneho vymoženia plnenia z neprijateľnej
zmluvnej podmienky, (ix) oslabenie práva premlčaním, (x) nedostatok odbornej starostlivosti veriteľa

pri vyhodnocovaní bonity dlžníkov dôležitej na splácanie úveru, predstavujú okolnosti, ktoré môžu mať
relevanciu v konaní o zdržanie sa výkonu záložného práva v procese dobrovoľnej dražby. Oddialenie
dobrovoľnej dražby a dosiahnutie súdneho príkazu na zdržanie sa dobrovoľnej dražby závisí od intenzity
vyššie uvedených okolností. Ak súčasne pôsobia dve a viac z vyššie uvedených okolností, úmerne
s tým stúpa opodstatnenie obmedzenia dobrovoľnej dražby, najmä, ak záložné právo rozhodnutím

súdu nezanikne a veriteľovi plynú úroky z omeškania. K rovnakým úvahám dospel odvolací súd aj
v obdobných veciach rozhodnutých pod sp. zn. 22Co/80/2019 a sp. zn. 22Co/36/2019.

Okolnosti prejednávanej veci sú také, že žalobkyňa zobrala úver, poskytla svoj byt ako záloh, splácala
úver, až kým sa nedostala do finančnej krízy, porušila zmluvu v časti o splácaní úverov, pričom z

poskytnutého úveru nesplatená istina ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie bola výške 34.248,83 eur,
žalovaný trvá na dôsledkoch zosplatnenia a na výkone dobrovoľnej dražby, a založený byt je obydlím pre
žalobkyňu, pričom žalobkyňa žiadala banku o možnosť preklenutia obdobia, kedy sa ocitla v nepriaznivej
situácii bez príjmu. Za takýchto okolností sa odvolací súd stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie
v rámci preventívneho posúdenia (ne)proporcionality výkonu dobrovoľnej dražby a obranu žalovaného

o práve vykonať „bez ďalšieho“ dobrovoľnú dražbu za nedôvodnú.

K námietke žalovaného, že právne predpisy neupravujú limit, pre ktorý nie je možné vykonať záložné
právo na nehnuteľnosť, ktorá je obydlím, odvolací súd uvádza, že právna úprava komplexne stropy ani
iné konkrétne pravidlá brániace neproporcionálnemu postupu nestanovuje. V tomto smere v ustanovení

§ 3 ods. 6 zákona č. 527/2002 Z. z. stanovený limit 2.000,- eur reaguje na najväčšie neprimeranosti,
no nijako nevytvára prekážku pre test proporcionality v každej jednej veci výkonu záložného práva. Tu
odvolací súd zdôrazňuje, že napriek tomu, že žalovaný sa bráni, že je v jeho záujme, aby záloh bol
vydraženývčonajvyššejhodnote,takabymaluhradenúsvojupohľadávku,čoznamená,žežalovanému
postačí, aby záloh bol vydražený do hodnoty nesplatenej istiny a príslušenstva bez ohľadu na to,

že trhová hodnota zálohu môže byť omnoho vyššia, čím tak žalobkyňa nielenže príde o obydlie, ale
taktiež o možnosť nadobudnúť finančné prostriedky z predaja. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom
súdu prvej inštancie, ktorý správne vyhodnotil, že tento prípad je osobitným prípadom, kedy výkon
záložného práva je voči žalobkyni neprimerane prísny a to jednak preto, že pohľadávka nedosahuje
ani len polovicu hodnoty založenej veci, teda ide o podstatný rozdiel medzi výškou pohľadávky a

hodnotou zálohu a jednak preto, že žalobkyňa po vyhlásení mimoriadnej splatnosti od septembra
2019 pravidelne mesačne uhrádza splátku vo výške 240,- eur, z čoho je evidentná vôľa žalobkyne
svoj dlh splniť prostredníctvom splátok, k čomu odvolací súd nabáda aj banku, aby vytvorila žalobkyni
priestor na dobrovoľné splnenie svojho záväzku aj prípadným refinancovaním úveru podľa jej aktuálnych
majetkových a zárobkových činností.

Záverom odvolací súd uvádza, že nezávislosť rozhodovania súdov sa musí uskutočňovať v ústavnom
a v zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú
predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 ods. 1 a nasl. ÚstavySR a z čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov, predstavujúcim súčasť práva na spravodlivý
proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu svoje rozhodnutie odôvodniť, a to
spôsobom zakotveným v § 220 ods. 2 CSP. Preto z odôvodnenia rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi

skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu
na strane druhej. Povinnosťou súdu je vždy taktiež dostatočným a rozumným spôsobom vyrovnať sa
s argumentmi sporových strán, ktoré môžu mať vplyv na jeho rozhodnutie. Pre úplnosť sa dodáva, že
do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo strany sporu, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného

súduSlovenskejrepublikysp.zn.IV.ÚS252/04)aniprávonato,abybolastranasporupredvšeobecným
súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04).

Podľa odvolacieho súdu skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného neboli spôsobilé spochybniť
správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť
napadnutého rozsudku, preto odvolanie žalovaného z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov

nemožno považovať za opodstatnené. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, aj čo do vecne správneho súvisiaceho rozhodnutia o trovách
konania pred súdom prvej inštancie, o ktorých súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a §
262 ods. 1 CSP berúc do úvahy vôľu žalobkyne neuplatnenia si ich náhradu pred súdom prvej inštancie.

K trovám odvolacieho konania

Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.

Podľa § 255 ods. 1 a ods. 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá náhradu trov konania právo.

Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

V civilnom sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou
úspechu v konaní. Ak mala strana plný úspech vo veci, prizná sa jej tiež celá náhrada nákladov konania,
ak mala strana len čiastočný úspech, náhrada nákladov bude pomerne rozdelená. Ak je úspech a

neúspech vyvážený, vysloví súd, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení, podľa
ktorých žalobkyňa ako sporová strana, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, má nárok na
náhradu trov tohto štádia konania proti žalovanému, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal. Výšku

týchto trov ustáli postupom podľa ust. § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 422 CSP dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na
príslušenstvo sa neprihliada,
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody - § 421 a § 422 CSP)) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací

návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa,
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.