Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, February 28, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/30/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3514208245
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3514208245.4

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr.
Alice Beňovej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v právnej veci žalobcu: W. s.r.o., so sídlom W., P. nivy XX/
A, G.: XX XXX XXX, zastúpeného L. & F., s.r.o., Y. O., so sídlom W., F. XX proti žalovanému H. T., nar.
XX.XX.XXXX, bytom S., X. XXXX/XX, zastúpenému JUDr. U. M., advokátkou so sídlom W., U. A. XX,
o určenie neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto

nad Váhom zo dňa 09.februára 2017, č. k. 12C/267/2014-292 , takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i ana ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu o určenie neúčinnosti darovacej zmluvy v celom
rozsahu zamietol. Žalovanému priznal právo na náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu

100 %. Vychádzal zo zistenia, že P. T. dňa 22.05.2014 uzatvorila so žalovaným darovaciu zmluvu N
XXX/XX, Nz XXXXX/XX, ktorou previedla na žalovaného nehnuteľnosti, a to záhradnú chatu Y., súpisné
číslo XXX, nachádzajúcu sa na parcele č. XXXXX/X a parcely registra „C“, parcelné číslo XXXXX/
X, druh pozemku - záhrady, výmera XXX m2 a parcelné číslo XXXXX/X, druh pozemku - záhrady,
výmera XXmX, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území O., v obci O., okres P. a sú zapísané v
katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. XXX vedenom Okresným úradom P., katastrálny odbor.

Žalobca namietal právnu neúčinnosť tejto darovacej zmluvy. Aby bol žalobca úspešný je potrebné, aby
boli kumulatívne splnené nasledujúce štyri podmienky, ktoré súd s ohľadom na vykonané dokazovanie
rozobral.Prvoupodmienkoujevymáhateľnápohľadávka,atoabypohľadávkaexistovalaaspoňvoforme
budúcejpohľadávkyužvdobe,kedykodporovanémuprávnemuúkonudošlo.Súdpovažovalnazáklade
vykonaného dokazovanie prvú podmienku za splnenú, keď poukázal na konanie vedené na Okresného
súduBratislavaIV,č.k.40Cpr/1/2015zktoréhovyplýva,ževočiP.T.existovalavymáhateľnápohľadávky

už v čase podpisu darovacej zmluvy a žalobca mal vykonané zosumarizovanie rozsahu škody po
vykonanom internom vyšetrovaní dňa 06.05.2014. Druhou podmienkou je skutočnosť, že konkrétny
právny úkon dlžníka ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, pričom dlžníkove právne
úkony ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa najmä vtedy, ak vedú k zmenšeniu
majetku dlžníka a ak v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie majetku má súčasne za následok, že
veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, pričom ak by nebolo týchto

úkonov, mohol by svoju pohľadávku z majetku dlžníka uspokojiť. Tým, že P. T. previedla na žalovaného
nehnuteľnosti na základe darovacej zmluvy a s poukazom na finančné a majetkové pomery, súd
konštatuje, že došlo k takému zmenšeniu majetku, že žalobca v postavení veriteľa nemá možnosť z
tohto majetku si uspokojiť pohľadávku. Pohľadávka veriteľa v zmysle doteraz vykonaného dokazovanie
výrazne presahuje finančné a majetkové možnosti P. T., ktoré sa ešte zhoršili po realizácii prevodu
vlastníctva darovacou zmluvou v prospech žalovaného. Treťou podmienkou je preukázanie úmyslu

dlžníka ukrátiť svojho veriteľa ak žalovanému (druhej strane odporovaného právneho úkonu) musel
byť úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy, teda že o ňom vedel alebomusel vedieť. K uzatvoreniu darovacej zmluvy došlo medzi P. T. a žalovaným, ktorý je synovcom P.
T.. Za daného skutkového stavu bolo pre rozhodnutie vo veci významné vyriešenie právnej otázky, za
akých podmienok môžu byť teta a synovec osobami sebe navzájom blízkymi. Podľa ustanovenia § 116

Občianskeho zákonníka je osobou blízkou príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby
v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú
utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Keďže je pre posúdenie právneho
úkonu významné, či k nemu došlo medzi osobami blízkymi, je nutné vzájomný vzťah účastníkov
právneho úkonu posudzovať so zreteľom k okamžiku, kedy bol právny úkon urobený. O právny úkon,

ku ktorému došlo medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou alebo ktorý dlžník urobil v prospech tejto osoby
v zmysle ustanovení § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ide preto vtedy, ak dlžník a druhá strana
boli v postavení osôb sebe navzájom blízkych v dobe, kedy bol právny úkon urobený. V posudzovanom
prípade boli účastníkmi darovacej zmluvy zo dňa 22.05.2014, ktorá je odporovaným právnym úkonom,
dlžníčka P. T. a žalovaný, ktorí boli v dobe jej uzatvorenia v rodinnom pomere, pretože dlžníčka je tetou
žalovaného. Aby však dlžníčka a žalovaný mohli byť považovaní za osoby sebe navzájom blízke v

zmysle ustanovenia § 116 Občianskeho zákonníka, musela by byť - ako vyplýva z vyššie uvedeného
- úroveň ich skutočných vzájomných vzťahov v dobe uzatvorenia darovacej zmluvy taká, že by ujmu,
ktorú utrpel žalovaný (dlžníčka), bola dlžníčkou (žalovaným) dôvodne pociťovaná ako jeho vlastnú
ujmu, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi P. T. a žalovaným bol úplne bežný
vzťah, ktorý nemožno hodnotiť ako dôverný. Rovnakým spôsobom pristupovala ku všetkým svojim

synovcom. Stretávali sa 1 - 2 ročne na rodinných oslavách a venovali sa svojmu okruhu známych.
Nekomunikovali spolu o dôverných veciach a počas pobytu žalovaného na chate bola P. T. u svojej
susedy. Podľa výpovede Ľ. X. zaslala P. T. svoju synovcovi sms alebo mu zavolala. O konkrétnych
darčekoch sa svedkyňa nevedela vyjadriť. Po posúdení svedeckých výpovedí nemožno konštatovať, že
medzi žalovaným a jeho tetou išlo o blízky vzťah, ktorý by svojou intenzitou zodpovedal vzťahu dvoch

navzájom si blízkych osôb a po zistení žalovaným, že teta má problémy, ktoré sa na neho preniesli
darovaním nehnuteľnosti a na jemu blízku osobu P. H., prestal s tetou komunikovať. Vzťahy, ktoré
boli v rovine, že žalovaný vedel, že má tetu a naopak, sú momentálne také, že žalovaný po zistení v
priebehu konania, že v dôsledku jej konania je i jeho otec trestne stíhaný, odmieta akúkoľvek formu
komunikácie so svojou tetou. Ak by bolo medzi nimi citové puto v tejto krízovej situácii, by ich správanie

bolo také, že by smerovalo k vzájomnej pomoci, ako tomu bolo medzi žalovaným a jeho bratrancom
P. H. v čase, keď vážne ochorela mama žalovaného a v rodine nastali závažné finančné problémy.
Bratranec žalovaného si zobral úver na kúpu predmetnej nehnuteľnosti z dôvodu, aby mohol finančne
pomôcť žalovanému. Na základe dokazovaním zistených skutočností má súd za to, že žalovaného a
jeho tetu P. T. nemožno považovať za osoby blízke. Štvrtou podmienkou je skutočnosť, že právny úkon

dlžník urobil v posledných troch rokoch, t. j. troch rokoch predchádzajúcich podaniu žaloby, na túto
podmienku súd prihliada ex offo, pričom zistil, že k uzatvoreniu darovacej zmluvy došlo 22.05.2014.
K namietanej subjektívnosti vo výpovediach svedkov a strán sporu a z toho dôvodu spochybnenia
objektívnosti výpovedí svedkov zo strany žalobcu súd poukazuje na skutočnosti a okolnosti, ktoré mali
byť svedeckými výpoveďami preukázané, a to charakter a intenzita vzájomného vzťahu žalovaného

a jeho tety, pričom spochybňovanie objektívnosti svedkov a strán sporu iba na základe rodinného
alebo spoločenského vzťahu bez toho, aby vierohodnosť výpovedí spochybňovali aj iné, objektívne
zadokumentované skutočnosti a dôkazy, by v prípade, kedy jediným dostupným dôkazom je práve iba
výpoveď strán sporu či svedkov majúcich medzi sebou takýto vzťah, viedlo k nemožnosti uniesť dôkazné
bremeno žalovaným a zároveň by viedlo k vytvoreniu neakceptovateľnej „prezumpcie nepravdivosti“

svedeckých výpovedí či tvrdení strán sporu (nález Ústavného súdu SR zo dňa 09.06.2015, sp.
zn. III. ÚS 276/2014-29). Z vykonaného dokazovania neboli zistené iné objektívne skutočnosti, ktoré by
spochybňovali výpovede svedkov a strán sporu, práve naopak výpovede do seba navzájom zapadali
a odkrývali skutočnosti potrebné pre posúdenie vzájomného vzťahu žalovaného a jeho tety. Súd z
vykonaného dokazovania mal za preukázané, že nedošlo ku kumulatívnemu naplneniu všetkých štyroch

podmienok, teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno - nepreukázal skutočnosti, na základe ktorých
možno hodnotiť vzťah medzi P. T. a žalovaným ako vzťah blízky. Po preskúmaní podaného žalobného
návrhu, kedy nedošlo k naplneniu štyroch podmienok za kumulatívneho splnenia, ktorých by súd mohol
konštatovať, že právny úkon, a to darovacia zmluva je právne neúčinná vo vzťahu k žalobcovi, súd v
celom rozsahu zamietol žalobný návrhu a nepristúpil k určeniu, že daný právny úkon je voči žalobcovi

neúčinný. Právne vec posúdil podľa § 42a ods. 2, 3, § 42b ods. 1 - 4, § 116, § 117 Občianskeho
zákonníka. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 255 ods. 1 CSP v spojení s §
262 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. V danom súd žalobu v celom rozsahu zamietol, a preto žalovanému vzniklo právo na náhradu trovkonania ako strane úspešnej v spore. O výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto
rozsudku samostatným uznesením.

2. Protitomutorozsudkupodalvzákonnejlehoteodvolaniežalobca.Odvolanieodôvodnilvzmysle§365
ods. 1 písm. b/, písm. f/ a písm. h/ CSP tým, že súd prvej inštancie porušil právo žalobcu na spravodlivý
proces a súčasne dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ako aj
z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby
odvolací súd v súlade s § 388 CSP napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobe žalobcu vyhovel. Mal za

to, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovanie dospel k nesprávnemu skutkovému
zisteniu, že dlžníčka P. T. a žalovaný nie sú blízkymi osobami v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka.
Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalovaný a P. T. sú v rodinnom pomere, pretože P. je tetou a
krstnou mamou žalovaného. Uvedená podmienka je preukázaná a nesporná. Ďalšia podmienka, t. j. či
jedna osoba bude pociťovať ujmu spôsobenú inej osobe ako vlastnú, a či to pociťuje dôvodne, prislúcha
uvážiť a rozhodnúť súdu. Skutočnosť, že P. T. a žalovaný sú osobami blízkymi, a že ich vzájomný pomer

je osobne a citovo intenzívny preukazujú nasledujúce okolnosti vyplývajúce z dokazovania: - P. T. je
slobodná a nemá ddeti, jedinou blízkou rodinou sú jej sestry P. a B., brat C. a ich deti, t.j. jej synovci
H. T. a P. H.. P. T. je nielen tetou, ale aj krstnou mamou žalovaného. P. T. mala žalovaného ako svojho
synovca rada, navštevovala ho, kupovala mu darčeky pri príležitosti narodenia, menín a sviatkov a brala
ho na dovolenky na Slovensko a do zahraničia, čo vyplýva z jej výpovede zo dňa 08.09.2016 a svedeckej

výpovede S. X. zo dňa 01.12.2016. Žalovaný chodil pravidelne na chatu Y. a pomáhal svojej tete P. T.
pri stavaní a budovaní chaty a následne pro jej dostavaní jej pomáhal pri kosení trávy a ďalších prácach
okolo chaty, čo potvrdil v rámci svojho výsluchu dňa 08.09.2016. P. T. dovolila, resp. prenechávala v
období pred uzavretím spornej darovacej zmluvy chatu Y. žalovanému, kam chodil s kamarátmi, čo sám
pri výsluchu potvrdil. P. T. darovala chatu žalovanému, pokiaľ by žalovaný nebol jej blízkou osobou

a nebol by medzi nimi dôverný a blízky vzťah, tak by P. T. nedarovala žalovanému chatu. P. T. na
pojednávaní dňa 08.09.2016 a S. X. na pojednávaní dňa 01.12.2016 jednoznačne potvrdili, že pre P. T.
bola a je rodina dôležitá, a že mala a má rada svojho synovca, žalovaného. P. T. na pojednávaní dňa
08.09.2016 jednoznačne vo svojej výpovedi uviedla, že keby sa žalovanému niečo stalo /nehoda, by
zomrel a podobné nešťastie/, tak by bola z toho nešťastná a smutná, t.j. ujmu, ktorú by utrpel žalovaný by

pociťovala dôvodne ako vlastnú. Z výsluchu žalovaného zo dňa 08.09.2016 nie je možné vyvodiť záver,
že by žalovaný nemal blízky vzťah k svojej tete P. T., v rámci svojho výsluchu výslovne nepoprel blízky
vzťah k nej. Žalobca mal za to, že uvedené objektívne okolnosti a skutočnosti preukazujú, že prejavy a
vzájomné konanie a správanie sa žalovaného a P. T. nie je možné považovať za úplne bežný vzťah a
nie je ho možné degradovať na sporadické spoločenské alebo zdvorilostné návštevy. Rovnako nie je z

vyššieuvedenéhozrejmé,žeichvzťahynebolivrovine,žežalovanývedel,žemátetuP.T.anaopak,ako
tonesprávnevyhodnotilsúdprvejinštancie.Vyššiežalobcomuvedenéobjektívneokolnostiaskutočnosti
preukazujú, že kvalita a intenzita ich vzájomných vzťahov bola viac ako iba bežný vzťah, t. j. žalovaný
a P. T. mali preukázateľne blízky a dôverný vzťah. Vytýkal,, že napriek tomu súd prvej inštancie dospel
k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že žalovaný a jeho teda P. T. nie sú blízkymi osobami. Kvalitu a

intenzitu skutočných vzájomných vzťahov žalovaného a P. T. je potrebné posudzovať nielen z výsluchov
týchto osôb na pojednávaní, ale predovšetkým zo vzájomného správania sa a konania týchto osôb, t.j.
z objektívnych okolností. Ďalej žalobca vytýkal súdu, že dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu,
že žalovaný a P. T. nie sú blízkymi osobami na základe toho, že P. T. údajne rovnako pristupovala ku
všetkým svojim synovcom a mala rada žalovaného rovnako ako aj ostatných svojich synovcov. Ak by aj

záver súdu prvej inštancie bol pravdivý, t. j. že P. T. pristupovala rovnako ku všetkým svojim synovcom,
tak samotná skutočnosť rovnakého prístupu neznamená a nevylučuje jej blízky a dôverný vzťah k
žalovanému. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že medzi žalovaným a P.
T. nešlo o blízky vzťah ďalej na základe toho, že po zistení žalovaným, že teta P. T. má problémy, ktoré
sa preniesli darovaním nehnuteľností na neho a na jemu blízku osobu P. H., prestal s tetou komunikovať.

Podľa názoru žalobcu, že pre posudzovanie blízkosti vzťahu medzi žalovaným a P. T. rozhodujúci ich
vzťah v čase vykonania odporovateľného právneho úkonu a obdobie mu predchádzajúce. Nie je možné
vyvodzovať, že medzi žalovaným a P. T. nie je blízky vzťah poukazujúc, ako to robí nesprávne súd prvej
inštancie, na následné správanie sa žalovaného k svojej tete v období po vykonaní odporovateľného
právneho úkonu. Skutočnosť, že žalovaný prestal komunikovať so svojou tetou v období po uzavretí

spornej darovacej zmluvy považoval za irelevantné pre účely tohto súdneho konania. Odhliadnuc od
uvedeného, pokiaľ by boli vzájomné vzťahy medzi žalovaným a P. T. v súčasnosti také zlé, tak by
žalovaný a P. T. nebývali spolu v jednej spoločnej domácnosti. Vzhľadom k tomu, že P. T. a žalovný sú
blízkymi osobami, tak žalovaný bol povinný preukázať, že úmysel P. T. ukrátiť odporovateľným právnymúkonom žalobcu nemohol aj pri náležitej starostlivosti poznať. Úmysel P. T. ukrátiť žalobcu a vedomosť
žalovaného o tomto úmysle, zákon v tomto prípade predpokladá, a prezumuje a je na žalovanom ako
blízkej osobe, aby preukázal opak. Žalovaný nepreukázal opak. Pokiaľ by bol záver súdu prvej inštancie,

že žalovaný nie je blízkou osobu dlžníčky P. T. správny, tak napriek tomu je zrejmé, že darovacia zmluva
je v zmysle § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka odporovateľným právnym úkonom. Odporovateľný
právny úkon je v zmysle § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka nielen právny úkon urobený medzi
blízkymi osobami, ale aj právny úkon urobený dlžníkom v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak musel byť
druhej strane tento úmysel známy. Žalobca má v tomto prípade dôkazné bremeno preukázať úmysel

dlžníčky P. T. ukrátiť ako veriteľa, a že žalovaný o tomto úmysle dlžníčky vedel, resp. musel vedieť. Z
vykonaného dokazovania pred súdom prevej inštancie je zrejmé, že žalobca uniesol dôkazne bremeno a
dostatočne preukázal úmysel dlžníčky P. T. ukrátiť žalobcu a vedomosť žalovaného o tomto úmysle P. T.
v čase vykonania odporovateľného právneho úkonu. Vytýka. že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal
a nevysporiadal so všetkou argumentáciou žalobcu, ktorá bola pre predmet konania podstatná a
rozhodujúca. Z tohto pohľadu sa napadnutý rozsudok javí ako arbitrárny. V kontexte celého konania je

možné hodnotiť takého pochybenie súdu prvej inštancie ako postup súdu, ktorý znemožnil realizáciu
práv žalobcu, a preto konanie sa nejaví ako spravodlivé. V priebehu konania žalobca predkladal dôkazy
a argumentoval na podporu svojho žalobného návrhu. Žalobca uvádzal a argumentoval, že ak by aj súd
prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný nie je blízkou osobou dlžníčky P. T., tak žalobca uniesol
dôkazné bremeno a dostatočne preukázal úmysel dlžníčky P. T. ukrátiť uspokojenie pohľadávky žalobcu

a že žalovanému musel byť tento úmysel dlžníčky známy v čase vykonania odporovateľného právneho
úkonu.Úmyseldlžníčkyukrátiťuspokojeniežalobcuavedomosťžalovanéhootomtoúmysle,preukazujú
všetky prevody nehnuteľností, ku ktorým zo strany dlžníčky došlo, žalovaného a jeho otca C. T., t. j.
zbavenie sa nehnuteľného majetku v ich vlastníctva v rozhodujúcom období - v období potom ako bolo
zistenéspôsobenieškodyžalobcovinazákladefinančnejkontrolyrealizovanejužalobcudňa24.04.2014

a to konkrétne: - P. T. sa rozhodla v máji 2014 zlegalizovať chatu Y., t. j. zapísať na list vlastníctva č. XXX,
až po viac ako 8 rokoch od nadobudnutia vlastníctva kolaudáciou. - P. T. sa rozhodla následne chatu
darovať žalovanému spornou darovacou zmluvou zo dňa 22.05.2014, potom čo sa u žalobcu zistilo
na základe finančnej kontroly zo dňa 24.04.2014, že ako zamestnankyňa vykonaním neoprávnených
platieb spôsobila žalobcovi škodu, ktorú bude musieť žalobcovi nahradiť. Žalovaný sa ihneď po

nadobudnutíchaty,aniniepodvochmesiacoch,rozhodoljupreviesťkúpnouzmluvouzodňa18.07.2014
na svojho bratranca P. H., išlo o ďalší účelový pokus previesť chatu na ďalšiu blízku osobu, aby zostala
nehnuteľnosť v rodine. - C. T., otec žalovaného je obvinený spolu s dlžníčkou P. T. a U. F. z trestného
činu krádeže v trestnom konaní č. C.:X.-XXX/OISZ-V-XXXX, ktorým bola žalobcovi spôsobená škoda.
C. T. sa spolu so žalovaným počas prebiehajúceho trestného konania a tohto súdneho konania účelovo

zbavil svojho nehnuteľného majetku /bytu na X. ulici č. XX v S./. Tento majetok by mohol byť použitý
na uspokojenie pohľadávky žalobcu, pokiaľ bude C. T. právoplatne odsúdený v prebiehajúcom trestnom
konaní a bude zaviazaný na náhradu škody spôsobenej trestným činom žalobcovi. N. a C. T. bývali a aj v
súčasnosti bývajú v jednej spoločnej domácnosti, žalovaný musel vedieť o trestnom stíhaní svojho otca
a o protiprávnom konaní dlžníčky P. T. a C. T. skôr ako na pojednávaní dňa 14.04.2016 ako nepravdivo

a účelovo tvrdí žalovaný. Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že celá rodina T. vedela, resp.
musel vedieť o úmysle dlžníčky P. T. ukrátiť uspokojenie pohľadávky žalobcu na náhradu škody. Ďalej
namietal, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku obmedzil iba na zdôvodnenie skutočností,
že žalobca nepreukázal, že možno vzťah medzi P. T. a žalovaným hodnotiť ako blízky. Vôbec sa
však nezoberal vyššie uvedenými tvrdeniami a argumentáciou žalobcu, t. j. že darovacia zmluvy zo dňa

22.05.2014 je v zmysle § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka odporovateľným právnym úkonom aj v
prípade, že P. T. a žalovaný nie sú blízke osoby. Žalobca totiž v tomto prípade preukázal úmysel dlžníčky
P. T. ukrátiť žalobcu odporovateľným právnym úkonom a vedomosť žalovaného o tomto úmysle P. T..
Súd prvej inštancie si túto žalobcovi argumentáciu nevšimol a ani sa s ňou nezoberal. Odôvodnenie
rozsudkusúduprvejinštancienezodpovedápožiadavke§220ods.2CSPaÚstavouSRgarantovanému

základnému právu na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Súčasťou tohto základného
práva ja aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s nárokmi uplatňovanými
na súde. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, akoby žalobca nepreukázal splnenie druhej
podmienky odporovateľnosti právneho úkonu, t. j. akoby žalobca nepreukázal skutočnosť, že darovacia

zmluva zo dňa 22.05.2014 ukracuje uspokojenie pohľadávky žalobcu. Súd prvej inštancie pritom v
bode 15. odôvodnenia konštatuje, že darovacou zmluvou došlo s poukazom na finančné a majetkové
pomery k takému zmenšeniu majetku P. T., že žalobca nemá možnosť z tohto majetku si uspokojiť
svoju pohľadávku. Žalobcom predloženej správy súdneho exekútora P.. X. F. zo dňa 12.05.2016, č.EX 252/2016 jednoznačne vyplýva, že P. T. nevlastní iný nehnuteľný a hnuteľný majetok v rozsahu,
ktorý by postačoval na uspokojenie pohľadávky žalobcu. Žalobca pred súdom prvej inštancie uniesol
dôkazné bremeno a dostatočne preukázal splnenie druhej podmienky odporovateľnosti právneho

úkonu, t. j. že sporná darovacia zmluva zo dňa 22.05.2014 ukracuje uspokojenie vymáhateľnej a
vykonateľnej pohľadávky žalobcu. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe
vyhovel, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi peňažnú náhradu vo výške 30 000 eur a priznal
žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%.

3. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca nesprávne a
nepravdivo vo svojom odvolaní uvádza skutočnosti, ktoré sú polopravdou alebo sú vytrhnuté z kontextu
tak, aby v súhrne vytvárali obraz o vzťahovej blízkosti žalovaného a M. T.. Tvrdí, že M. T. bola jeho
teta, ktorá bola z povinnosti krstnou mamou. Polopravdami žalobca pokračuje aj keď tvrdí, že M. T.
mala žalovaného ako svojho synovca rada, navštevovala ho, kupovala mu darčeky pri príležitosti
narodenín, menín a sviatkov a brala ho na dovolenky na Slovensko a do zahraničia. M. T. na výslovnú

otázku žalobcu uviedla, že žalovaného má rada rovnako ako ostatných synovcov, má k nim normálny
vzťah a rovnaký vzťah má ku všetkým štyrom synovcom. Navštevovali sa jeden až dva krát do roka pri
rodinných príležitostiach, kde si každý hľadal svoj okruh blízkych, žalovaný svojich vrstovníkov a M. T.
svojich súrodencov. Dokazovaním bolo preukázané, že pri týchto stretnutiach menovaní bližšie spolu
nekomunikovali, nezdôverovali sa, ani sa nestretávali mimo rodinných osláv. Ku kupovaniu darčekov

uviedol, že na meniny a narodeniny M. T. volala alebo posielala SMS všetkým svojim synovcom.
Pokiaľ ide o dovolenky, M. T. zobrala žalovaného na dovolenku asi dva krát za celý jeho život, a to
zo zdravotných dôvodov. K pomoci žalovaného M. T. uviedol, že motívom jeho pomoci bolo najmä to,
že M. T. je sestrou jeho otca, a keď tento mal zdravotné problémy, tak jej pomáhal žalovaný, preto že
videl snahu svojho otca pomôcť sestre. K návštevám chaty uviedol, že išlo o pobyty počas prázdnin,

kedy žalovaný na chate trávil čas so svojim kamarátmi, ale bez prítomnosti M. T.. Za čistú manipuláciu
považoval tvrdenie žalobcu o prežitom smútku a nešťastí M. T. pri úmrtí alebo nehode žalovaného.
Poukázal na vyjadrenie M. T. zo dňa 08.09.2016, keď odpovedala, že by bola smutná, ako keby sa
takéto niečo stalo aj ostatným synovcom, alebo aj susedom. Žalovaný nie je na M. T. citovo viazaný a
jej prítomnosť mu jednoducho nechýba. Skúmanie ich vzťahu v čase prevodu nehnuteľnosti, tak ako sa

toho domáha žalobca, považoval za právne irelevantné. Pokiaľ by existoval zo strany žalovaného k M.
T. hlboký citový vzťah tak ako sa to snaží vnútiť súdu žalobca, nezmenil by sa ani po oboznámení sa
žalovaného s problémami M. T.. Keď sa dozvedel o problémoch svojej tety, veľmi sa na ňu nahneval
a prestal s ňou komunikovať, čo rozhodne nie je prejavom blízkeho vzťahu medzi ľuďmi. V súvislosti s
preukázaním vedomostnej zložky žalovaného o úmysle M. T. ukrátiť svojho veriteľa sa žalobca snažil

spochybniť tvrdenia nielen žalovaného, ale aj vypočutých svedkov o existencii finančných, zdravotných,
resp. rodinných problémov, ktoré boli skutočne dôvodom uzavretia spornej darovacej zmluvy zo dňa
22.05.2014 medzi žalovaným a jeho tetou M. T.. Poukázal na jednotlivé výpovede svedkov, z ktorých
nesporne a zhodne vyplýva, že žalovaní s pani M. T. nebýval v spoločnej domácnosti, stretával sa 1-2
ročne na rodinných oslavách, počas jeho pobytu na chate M. T. bola v práci alebo u susedy, nemali

medzi sebou dôverný vzťah, cez ktorý by mohli o sebe vedieť aj dôverné veci, nemohol a nevedel o
problémoch svojej tety, v dôsledku čoho nemohol ani vedieť o jej prípadnom úmysle ukrátiť veriteľa,
dar prijal s vedomím, že ide o naplnenie sľubu daného mu ešte v dávnej minulosti a dar prijíma v čase,
ktorý je podmienený len ťažkými rodinnými udalosťami, z ktorých M. T. pre seba vyvodzovala obavu, že
v budúcnosti nebude môcť splniť svoj sľub. O absencii vedomosti žalovaného o úmysle pani T. ukrátiť

veriteľa svedčí aj list, ktorý sme založili do spisu na pojednávaní dňa 01.12.2016, označený s názvom
„vyjadrenie k výzve na zdržanie sa a nápravu protiprávneho konania“. Bol toho názoru, že žalobca
nevyprodukovalžiadenrelevantnýdôkaz,ktorýbysvedčiltomu,žežalovanýoúmysleM.T.moholvedieť
alebo dokonca vedel. Hoci tvrdí, že medzi žalovaným a M. T. nejde o osoby blízke tak ako to má na
mysli ust. § 116 OZ, bol toho názoru, že aj keby si súd neosvojil tento právny názor, nespochybniteľne

tu existujú dôkazy, ktoré preukazujú, že žalovaný úmysel M. T. poškodiť veriteľa nemohol poznať ani
pri náležitej starostlivosti. Na základe uvedeného žiadal odvolací súd, aby v zmysle § 387 ods. 1 CSP
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal žalovanému právo na náhradu trov
konania vo výške 100%.

4. Žalobca vo svojej písomnej replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že odmieta účelové a
neopodstatnené tvrdenia žalovaného uvedené vo vyjadrení zo dňa 25.01.2018, že žalobcom v odvolaní
uvádzané skutočnosti sú skreslené, nepravdivé alebo vytrhnuté z kontextu. V odvolaní uvádza len fakty
a skutočnosti preukázateľne vyplývajúce z vykonaného dokazovania. Žalovaný vo svojom vyjadreníneuvádza žiadne nové skutočnosti a len opakuje všetky svoje účelové a nepravdivé tvrdenia, ktoré už
uviedol v konaní pred súdom prevej inštancie. Tvrdenia žalovaného, že žalovaný a P. T. nie sú blízkymi
osobami, a že žalovanému nemohol byť zo žiadnych skutočností a okolností známy úmysel dlžníka

ukrátiť svojho veriteľa sú nepravdivé a z vykonaného dokazovania vyplýva presný opak. Mal za to, že pri
posudzovaní tohto či ide o blízke osoby, t. j. či jedna osoba bude pociťovať ujmu spôsobenú inej osobe v
rodinnom , resp. obdobnom pomere ako vlastnú ujmu a či to pociťuje dôvodne, súd nemá podľa právnej
teórie a judikatúry vychádzať iba z vnútorných duševných stavov týchto osôb, t. j. z výpovedi týchto osôb,
ale predovšetkým z hľadiska objektívneho a spoločenského. Žalovaný vo vyjadrení uvádza rovnako ako

pred súdom prvej inštancie rozličné finančné, zdravotné, resp. rodinné problémy v rodine žalovaného,
ktoré boli, resp. mali byť dôvodom uzavretia spornej darovacej zmluvy z 22.05.2014 a kúpnej zmluvy z
18.07.2014 uzavretej medzi žalovaným a jeho bratrancom P. H.. Tvrdenia žalovaného popiera, nakoľko
tieto údajné finančné, zdravotné a rodinné problémy v rodine žalovaného boli a sú iba v rovine strohých
a nepodložených tvrdení žalovaného a neboli žalovaným relevantne preukázané. Žalovaný predložil iba
úmrtné listy, listinné dôkazy ohľadom čerpania hypotekárneho úveru P. H. za účelom úhrady kúpnej ceny

a výpis z účtu preukazujúc i uhradenej kúpnej ceny. Považoval za zaujímavé, že všetky žalovaným a
jeho rodinnými príslušníkmi /svedkami/ uvádzané a tvrdené rodinné, zdravotné a finančné problémy,
pre ktoré sa údajne zbavovali nehnuteľného majetku, nastali práve v období potom ako bolo u žalobcu
zistené, že P. T. spôsobila škodu žalobcovi a o uvedenej skutočnosti sa dozvedeli. Je preto na mieste,
otázka, nemali dovtedy P. T., žalovaný a C. T. uvedené rodinné a finančné problémy? Ak tieto problémy

aj mali, je opodstatnená ďalšie otázka, prečo ich dovtedy neriešili. To, že ide zo strany žalovaného a
jeho rodinných príslušníkov o vedomé a systematické zbavovanie sa nehnuteľné ho majetku s cieľom
ukrátiť uspokojenie žalobcu dokazujú žalobcom v konaní preukázané početné prevody nehnuteľností zo
stany P. T., žalovaného a C. T. a časové hľadisko, kedy došlo k prevodom týchto nehnuteľností. Úmysel
dlžníčky P. T. ukrátiť uspokojenie pohľadávky žalobcu a vedomosť žalovaného o tomto úmysle, nie

je možné preukazovať prioritne iba na základe výsluchu žalovaného a svedeckých výpovedí dlžníčky
P. T., prípadne ďalších rodinných príslušníkov žalovaného, t. j. dostatočných a následných duševných
prejavov týchto osôb, ale predovšetkým z objektívnych skutočností, a to vôle prejavenej a vyjadrenej
správaním sa týchto osôb vo vzájomných súvislostiach. Vykonaným dokazovaním boli preukázané
okolnosti a sled udalostí, ktoré nastali potom, ako sa zistilo u žalobcu, že P. T. spôsobila škodu žalobcovi.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že sa celá rodina žalovaného, t.j. P. T., žalovaná a jeho
otec C. T. začali zbavovať nehnuteľného majetku. Poukázal ďalej na to, že zo spoločenského hľadiska
platí, že vzťah krstného otca a krstnej mamy ku krstnému dieťaťu je viac ako vzťah stýka a tety k
synovcovi. Krstným otcom, resp. krstnou tetou býva väčšinou osoba, ktorá je v blízkom a dôvernom
vzťahu ku krstnému dieťaťu. Je zrejmé, že vzťah medzi P. T. a žalovaným ako jedným z viacerých

synovcov bol osobitný a viac intenzívny ako s inými synovcami, čo preukazuje pomáhanie žalovaného
tete P. T. pri prácach na chate Y., pravidelné navštevovanie tejto chaty žalovaným a samotné darovanie
chaty práve žalovanému. Keby mala P. T. rovnaký dôverný vzťah ku všetkým svojim synovcom, tak
by nedarovala chatu práve žalovanému. Pokiaľ by žalovaný nemal blízky vzťah k P. T. a pokiaľ by
ich vzájomný vzťah nebol osobne a citovo intenzívny, tak by žalovaný nechodil pomáhať tete na jej

chatu. Tvrdenie žalovaného, že to robil iba kvôli svojmu otcovi C. T. je na prvý pohľad účelové a
neopodstatnené s cieľom spochybniť uvedenú skutočnosť. Pokiaľ by medzi P. T. a žalovaným nebol
blízky a dôverný vzťah, tak by P. T. neprenechávala svoju nehnuteľnosť osobe, ktorej nedôveruje, a ktorú
dôverne nepozná. H. tak, by P. T. nedarovala žalovanému chatu, t. j. neposkytla by mu dar uvedenej
hodnoty.Ktvrdeniužalovaného,žepokiaľbybolivzájomnévzťahymedzižalovanýma P.T.pozistení,že

spôsobila žalobcovi škodu také zlé, tak by žalovaný s ňou nebýval v spoločnej domácnosti. Ich bývanie
v spoločnej domácnosti v byte P. T. preukazuje, že ich vzájomné vzťahy aj po vykonaní odporovateľného
právneho úkonu sú dôverné a blízke. Kvalitu a intenzitu ich skutočných vzájomných vzťahov je potrebné
posudzovať nielen z výsluchov osôb na pojednávaní, ale predovšetkým zo vzájomného správania sa a
konania týchto osôb, t. j. z objektívnych okolností. Žalobca by v prípade takéhoto výkladu nikdy nemohol

uniesť dôkazné bremeno a preukázať blízky a dôverný vzťah medzi žalovaným a P. T.. Ďalej mal za to,
že pokiaľ by odvolací súd dospel k právnemu záveru, že žalovaný nie je blízkou osobou dlžníčky P. T., tak
žalobca dostatočne preukázal a uniesol dôkazné bremeno, že žalovanému musel byť úmysel dlžníčky
ukrátiť uspokojenie pohľadávky žalobcu v čase vykonania odporovateľného právneho úkonu. Žalobca
preukázal úmysel dlžníčky ako aj vedomosť žalovaného o tomto úmysel objektívnym okolnosťami a

skutočnosťami, teda sledom udalostí a konaním a správaním sa P. T., žalovaného a C. T., potom ako sa
žalobca dozvedel o spôsobnej škode, t. j. viacnásobným i prevodmi viacerých nehnuteľností. Navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil podľa § 388 CSP tak ako je uvedený
v žalobnom návrhu.5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je

opodstatnené z nasledovných dôvodov:

6. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, zákona č. 160/2015
Z. z. (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá

CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované.

7. V preskúmavanom spore súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní posudzoval otázky, za akých
predpokladov je právnym úkonom ukracujúcim uspokojenie pohľadávky žalobcu darovacia zmluva z
22.05.2014, a kto sa v zmysle § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka považuje za osobu blízku dlžníkovi.

8. Súd prvej inštancie v danom spore po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že darovacia
zmluva z 22.05.2014 nie je odporovateľným právnym úkonom, nakoľko neboli kumulatívne splnené štyri
podmienky pre takéto posúdenie. Za splnené považoval tri podmienky, a to existenciu vymáhateľnej
pohľadávky veriteľa, zmenšenie majetku dlžníka v dôsledku prevodu nehnuteľnosti darovacou zmluvou

z 22.05.214 a skutočnosť, že právny úkon dlžníčka urobila v posledných troch rokoch. Za nesplnenú
v súvislosti s preukázaním úmyslu dlžníka ukrátiť svojho veriteľa považoval podmienku nepreukázanie
blízkeho vzťahu medzi žalovaným a dlžníčkou P. T.. Vzťah dlžníčky ako tety a žalovaného ako synovca
nepovažoval podľa výsledkov vykonaného dokazovania za dôverný, ktorý by bolo možné posudzovať
ako vzťah blízky, v ktorom prípade by sa úmysel dlžníčky ukrátiť svojho veriteľa, ako aj vedomosť

žalovaného predpokladali.

9. Podľa § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v
posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy
a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch

medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi /§ 116, § 117/ alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v
prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri
náležitej starostlivosti nemohla poznať.

10. Z ustanovenia § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že odporovateľný je právny úkon, ktorý

urobil dlžník v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, pokiaľ bol tento úmysel známy
druhej strane. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno nesie v tomto prípade veriteľ. Preukázanie úmyslu
dlžníka nie je podmienkou odporovateľnosti vtedy, keď je druhou stranou osoba dlžníkovi blízka /§ 116,
§ 117 Občianskeho zákonníka/. Úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa zákon v tomto prípade predpokladá a je
na osobách blízkych dlžníkovi, aby preukázali, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli vtedy /v čase

urobenia právneho úkonu / poznať ani pri vynaložení náležitej starostlivosti. Osoba blízka dlžníkovi sa v
zmysle§42aods.2Občianskehozákonníkamôževkonaníourčenieneúčinnostiprávnehoúkonubrániť
tvrdením a preukázaním, že o dlžníkovom úmysle ukrátiť veriteľa odporovateľným úkonom nevedela
a ani nemohla vedieť napriek tomu, že vyvinula starostlivosť na rozpoznanie tohto úmyslu dlžníka
a šlo o „náležitú starostlivosť“. Vynaloženie náležitej starostlivosti v zmysle uvedeného ustanovenie

predpokladá, že osoba blízka dlžníkovi vynaložila s ohľadom na okolnosti prípadu a so zreteľom na
obsah právneho úkonu dlžníka takú dostatočnú aktivitu, t. j. konala tak, aby dlžníkov úmysel ukrátiť
veriteľa v čase odporovateľného úkonu spoznala alebo sa o ňom dozvedela. Úmysel dlžníka ukrátiť
svojho veriteľa, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle, sú v obidvoch prípadoch psychickým
stavom. To znamená, že samy o sebe nemôžu byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania

môžubyťlenskutočnostivonkajšiehosveta,prostredníctvomktorýchsavnútornépresvedčeniesubjektu
prejavujenavonok,tedaokolnosti,zktorýchmožnoexistenciutohtoúmyslu,čivedomosťoňomdôvodiť/
viď rozhodnutia NS SR sp. zn. 3 Cdo 224/2017, sp. zn. 5 Cdo 188/2010, sp. zn. 2 Cdo 109/2007/.

11. Žalobca v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie porušil právo žalobcu na spravodlivý proces

spočívajúci v porušení práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

12. Pod porušením práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentnýchprocesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku

všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).

13. Odvolací súd uvádza, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj
právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na
spravodlivý proces. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie navyše musí byť aj dostatočným
podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní. Ak rozhodnutie súdu prvej inštancie
neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 CSP, nedá sa preskúmať.

14. Po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska tejto odvolacej námietky žalobcu, odvolací súd
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je možné dostatočne preskúmať pre nedostatok
odôvodnenia. Tento nedostatok spočíva v tom, že súd prvej inštancie sa vôbec nevyporiadal s
argumentáciou žalobcu, že darovacia zmluva zo dňa 22.05.2014 je v zmysle § 42a ods. 2 Občianskeho

zákonníka odporovateľným právnym úkonom aj v prípade, že P. T. a žalovaný nie sú blízke osoby, keď
v tomto prípade preukázal úmysel dlžníčky P. T. ukrátiť žalobcu odporovateľným právnym úkonom a
vedomosť žalovaného o tomto úmysle P. T.. V odôvodnení rozsudku sa súd prvej inštancie dostatočným
spôsobom nezaoberal touto argumentáciou žalobcu, hoci odpoveď na ňu mohla mať zásadný význam
pre rozhodnutie v danom spore. N. počas prvoinštančného konania viackrát argumentoval, že ak súd

prvej inštancie dospeje k záveru, že žalovaný s P. T. nie sú blízke osoby podľa § 116 Občianskeho
zákonníka, potom v spore preukázal úmysel dlžníčky P. T. ukrátiť veriteľ odporovateľným právnym
úkonom - darovacou zmluvou zo dňa 22.05.2014 a vedomosť žalovaného o tomto úmysle dlžníčky. Súd
prvej inštancie však v odôvodnení svojho rozsudku neodpovedal na túto argumentáciu, ktorá rezonuje
z celého konania, a ktorej odpoveď za predpokladu, že žalovaný a P. T. nie sú blízke osoby, je podstatná

pre rozhodnutie sporu.

15.Vodôvodnenírozsudkusúduprvejinštancietakabsentujevyporiadaniesasargumentácioužalobcu,
žedarovaciazmluvajevzmysle§42aods.2Občianskehozákonníkaodporovateľnýmprávnymúkonom
aj v prípade, že dlžníčka P. T. a žalovaný si neboli blízkymi osobami.

16. Súd prvej inštancie zaujal v danom spore taký právny názor, že medzi žalovaným a P. T. bol úplne
bežný vzťah, ktorý nemožno hodnotiť ako dôverný, preto neboli v postavení blízkych osôb, keď žalobca
neuniesol dôkazné bremeno, na základe ktorého bolo možnosť hodnotiť vzťah medzi žalovaným a P.
T. ako blízky.

17. Ďalšia odvolacia námietka žalobcu smeruje proti právnemu záveru súdu prvej inštancie, že medzi
dlžníčkou P. T. a žalovaným nebol blízky vzťah. Mal za to, že vykonaným dokazovaním naopak táto
skutočnosť bola preukázaná, že P. T. nie je len tetou žalovaného, ale je aj jeho krstnou mamou, bol medzi
nimi blízky vzťah, čo vyplýva z výpovede svedkyne P. T. aj svedkyne S. X.. Mal za to, že napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie preto vychádza z nesprávnych skutkových zistení a z nesprávneho
právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a písm. h/ CSP.

18. K tejto odvolacej námietke odvolací súd uvádza:

19. Blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom
alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich,
druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu /§ 116 Občianskeho zákonníka/. Stupeň príbuzenstva dvoch
osôb sa určuje podľa počtu zrodení, ktorými v priamom rade pochádza jedna od druhej a v pobočnom
rade obidve od najbližšieho spoločného predka /§ 117 Občianskeho zákonníka/.

20. Osoba blízka je takto v ustanoveniach § 116 a § 117 Občianskeho zákonníka vymedzená dvojakým
spôsobom, a to jednak v závislosti na určitom príbuzenstve alebo manželstve fyzických osôb, a jednak
v závislosti na iných vzťahoch. V prvej kategórii ide o príbuzných v priamom rade, t.j. predkov a potomkov /rodičia a deti, prarodičia a vnuci atď./ a príbuzných v bočnom rade /súrodenci/,
a patria sem aj manželia /po dobu trvania manželstva/. Tieto osoby sa pokladajú za osoby blízke bez
ďalšieho, teda než aby tu bola významná kvalita a intenzita ich skutočných vzájomných vzťahov. Druhú

kategóriu blízkych osôb tvoria iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom, ktorých vzájomné vzťahy
sú na takej úrovni, že by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako ujmu vlastnú.
V rodinnom pomere sú ďalší príbuzní v bočnom rade, ako napr. strýc a teta, synovec a neter, bratranci a
sesternice atď.. Za vzťah obdobný pomeru rodinnom možno považovať najmä vzťah švagrovský, vzťah
manžela k dieťaťu druhého manžela a vzťah druha a družky. V týchto prípadoch je však podmienkou,

aby kvalita a intenzita skutočných vzájomných vzťah osôb bola taká, že by ujma vzniknutá jednej z týchto
osôb bola druhou z nich dôvodne pociťovaná ako jej vlastná ujma. Ak je pre posudzovanie právneho
úkonu významné, či k nemu došlo medzi osobami blízkymi /a tak je to aj v prípade odporovateľnosti
právneho úkonu podľa § 42a Občianskeho zákonníka/, je nutné vzájomný vzťah účastníkov právneho
úkonu posudzovať so zreteľom k okamžiku, kedy bol právny úkon urobený.

21. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že medzi dlžníčkou P. T. a žalovaným bol nielen vzťah tety a
synovca, ale aj vzťah krstnej mamy a krstného syna. Keďže sa jednalo o iné osoby v rodinnom pomere,
v takomto prípade je podmienkou, aby kvalita a intenzita ich skutočného vzájomného vzťahu bola taká,
že by ujma vzniknutá jednej z týchto osôb bola druhou z nich dôvodne pociťovaná ako jej vlastná ujma.
Záver o tom, či by ujmu, ktorú utrpela jedna z týchto osôb pociťovala druhá z nich ako svoju vlastnú,

je založený predovšetkým na citových väzbách týchto osôb a na ich intenzite. Takže nie je podstatné
pre takého posúdenie, či medzi dlžníčkou P. T. a žalovaným bol alebo nebol vzťah dôverný, tak ako to
konštatoval súd prvej inštancie, ale je podstatné, aké citové väzby a akej intenzity medzi nimi boli.
22. Súd prvej inštancie na základe hore uvedeného nepostupoval správne pri hodnotení otázky, aký
citový vzťah a akej intenzity bol v čase uzavretie darovacej zmluvy bol medzi žalovaným a dlžníčkou P.

T. a nezaoberal sa argumentáciou žalobcu, že ak sa preukáže, že P. T. a žalovaný nie sú blízke osoby,
tak v tomto prípade preukázal úmysel dlžníčky P. T. ukrátiť žalobcu odporovateľným právnym úkonom
a vedomosť žalovaného o tomto úmysle P. T..

23. Odvolací súd preto zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP

a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie /§ 391 ods. 1 CSP/.

24. Súd prvej inštancie bude ďalej vo veci konať a postupovať v zmysle hore uvedených intencií /§
391 ods. 3 CSP/.

25. Súd prvej inštancie je vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu viazaný /§ 391 ods. 2 CSP/.

26. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí rozhodne aj o náhrade trov konania /§ 396 ods. 3 CSP/.

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).