Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, October 4, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/29/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117224419
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8117224419.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: Q. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
V. XX, XXX XX V. proti žalovanému: H.. Q. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom X. XX, XXX XX V. právne
zast.: JUDr. Vladimírom Mačíkom, advokátom so sídlom Slovenská 69, 080 01 Prešov, o zaplatenie
902,73 eur s prísl., a o vzájomnej žalobe o zaplatenie 728,21 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 22.02.2022 č.k. 19C/52/2017- 477, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I. a III.

II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o
výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol
tak, že žalobu zamietol (výrok I.), vzájomnú žalobu zamietol (výrok II.) a vyslovil, že žiadna zo strán
nemá právo na náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 139, § 140 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“), § 517 ods. 1, 2, § 544, § 558, § 580, § 663 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník

(ďalej len „OZ“).

3. Vo svojom odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia
dlžného nájomného, zmluvnej pokuty vo výške 0,05 % denne od 20.11.2016 do zaplatenia zo sumy
902,73 eur, úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne od 25.9.2016 do zaplatenia zo sumy 340 eur
a úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 562,73 eur od 20.11.2016 do zaplatenia. Svoju
žalobu žalobca odôvodnil tým, že strany sporu uzavreli dňa 21.12.2011 zmluvu o nájme bytu s tým,

že sa dohodli na výške nájomného 340 eur mesačne. Dohodou o ukončení zmluvy o nájme bytu dňa
23.09.2016sazmluvnéstranydohodlinaukončenínájmubytukudňu31.10.2016.Žalovanýposkončení
nájomného vzťahu uznal nedoplatky na nájomnom vo výške 712,73 eur a podľa žalobcu, žalovaný mal
uhradiť aj zálohu na nájme bytu za celý mesiac október 2016 vo výške 340 eur. Žalovaný však zálohu
na nájomné za mesiac október 2016 uhradil len vo výške 150 eur z dôvodu, že v predmetnom byte
začala v mesiaci október 2016 prebiehať generálna rekonštrukcia rozvodov, čo spôsobilo, že žalovaný
musel prenajatý byt opustiť ešte pred ukončením nájomného vzťahu dohodou. Podľa žalobcu, žalovaný

v prenajatom byte spôsobil aj škodu vo výške 500 eur. Keďže žalovaný nedodržal svoje záväzky, žalobca
si v predmetnom konaní okrem dlžného nájomného, uplatnil aj zmluvnú pokutu dohodnutú v Dohode o
ukončení zmluvy vo výške 0,05 % za každý deň omeškania až do zaplatenia. Rovnako si žalobca uplatnilaj nárok na úroky z omeškania vo výške 5 %-ta ročne zo sumy 340 eur od 25.09.2016 do zaplatenia a
úroky z omeškania 5 %-ta ročne zo sumy 562,73 eur.

4. Súd po vykonanom dokazovaní konštatoval, že predmetom konania je nárok žalobcu zo zmluvy o
nájme bytu podľa § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka, a to dlžné nájomné, nárok na zmluvnú pokutu
a nárok na úroky z omeškania. Keďže ustanovenie § 517 ods. 2 OZ jednoznačne ustanovuje, že veriteľ
má právo v prípade omeškania dlžníka podľa § 517 ods. 1 OZ, požadovať od dlžníka popri plnení úroky
z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania (viď § 697 OZ) a v

prejednávanej veci ide o prípad neplatenia nájomného, kedy nemožno žiadať o zaplatenie úrokov z
omeškania, ale len o zaplatenie poplatku z omeškania, z tohto dôvodu súd uzavrel, že žalobca nemá
nárok na úroky z omeškania Z dôkazu predloženého v konaní - odovzdávajúceho protokolu zo dňa
21.10.2016, súd zistil, že reálne aj fakticky došlo k predčasnému ukončeniu doby nájmu bytu, nakoľko
v priebehu mesiaca október 2016 v byte začala prebiehať generálna rekonštrukcia všetkých rozvodov,
a preto súd uzavrel, že za mesiac október 2016, je dôvodný len nárok na zaplatenie nájomného za 9

dní októbra 2016. Ako vyplynulo z odovzdávacieho protokolu, reálne a fakticky došlo k predčasnému
ukončeniu doby nájmu, nakoľko prebiehala v byte generálna rekonštrukcia všetkých rozvodov, preto je
dôvodný len nárok na zaplatenie nájomného za 9 dní októbra 2016 (340 eur : 31 dní x 9 dní), teda sumu
99 eur. Žalovaný najprv uznal po skončení nájomného vzťahu nedoplatok na nájomnom vo výške 712,73
eur a vo vzájomnej žalobe uznal dlh na nájomnom vo výške 802,73 eur. K tejto istine súd pripočítal aj

sumu 99 eur ako dlh na nájomnom za mesiac október 2016 a zároveň odpočítal žalovaným zaplatenú
úhradu za mesiac október 2016 vo výške 150 eur. Súd uzavrel, že dôvodná je suma nedoplatku na
nájomnom vo výške 712,73 eur, keďže túto žalovaný uznal, ďalej suma 99 eur za mesiac október 2016
ponížená o sumu 150 eur, uhradená 4.11.2016., celkovo teda nárok žalobcu na zaplatenie nájomného
predstavuje sumu 661,73 eur. Súd však akceptuje, že žalovaný vo vzájomnej žalobe tento nárok uznal

vo výške 802,73 eur. Pokiaľ si žalobca v predmetnom konaní uplatnil aj nárok na zmluvnú pokutu, súd
považoval dohodu o zmluvnej pokute v Dohode o ukončení zmluvy o nájme zo dňa 21.12.2011 (v článku
3 bod 6) za neurčitú a nezrozumiteľnú, aj vzhľadom na slovné vyjadrenie uvádzané v dohode „v prípade
nedodržania svojich záväzkov“ a z dôvodu neurčitosti a nezrozumiteľnosti právneho úkonu v tejto časti,
súd na túto dohodu prihliadal ako na absolútne neplatnú, z ktorej ani žiadne nároky vzniknúť nemohli.

Preto nárok žalobcu na uplatnenú zmluvnú pokutu zamietol.

5. Žalovaný v priebehu konania pred súdom prvej inštancie voči nároku žalobcu vzniesol započítaciu
námietku vo výške žalovaným uznanej istiny 802,73 eur a nad túto istinu tvrdil, že má voči žalovanému
nárok z titulu bezdôvodného obohatenia na sumu 728,21 eur. Vzájomnou žalobou žalovaný žiadal, aby

súd zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému titulom bezdôvodného obohatenia sumu 728,21 eur. Súd
uzavrel, že žalovaný má nárok na preplatky vo výške 790,94 eur, tiež na vrátenie depozitu vo výške 500
eur, čo spolu predstavuje sumu 1.290,94 eur. K preplatkom súd uviedol, že sám žalobca podaním zo
dňa 14.2.2017 vyčíslil sumu preplatkov na úhrade nájomného vo výške 790,94 eur a úhrada depozitu
žalovaným vo výške 500 eur, nebola medzi stranami sporu sporná. Nárok na preplatky je teda vo výške

790,94 eur a vrátenie depozitu 500 eur, pričom súd považoval za uznané nároky samotným žalobcom v
podaní zo dňa 14.02.2017; jedná sa o jednoznačný, určitý, čo do právneho dôvodu a výšky, zrozumiteľný
prejav vôle žalobcu vo vzťahu k žalovanému, z obsahu ktorého právnym následkom môže byť len
uznanie nároku podľa § 558 OZ. Ak teda oprávneným nárokom žalobcu je nárok na zaplatenie dlžného
nájomného vo výške uznanej samotným žalovaným vo výške 802,73 eur a oprávnenými sú aj nároky

žalovaného vo výške 1.290,94 eur (790,94 eur + 500 eur), je zrejmé, že nárok žalovaného prevyšuje
nárok žalobcu o sumu 488,21 eur. Ak žalobca v žalobe tvrdil, že žalovaný v prenajatom byte spôsobil
žalobcovi škodu vo výške cca 500 eur, súd považoval za spravodlivé a dôvodné tieto nároky na náhradu
škody žalobcovi uznať čo do výšky 488,21 eur a v rámci započítania voči vzájomnej žalobe o tieto
nároky ponížil nárok žalovaného, čím vzájomnú žalobu žalovaného považoval za nedôvodnú, a preto

ju zamietol.

6. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovení § 255 a § 262 CSP. Keďže v
časti uplatnenej žaloby súd žalobu zamietol pre započítaciu námietku žalovaného a vzájomnú žalobu
zamietol pre započítaciu námietku žalobcu, obe strany sporu boli vo svojich nárokoch neúspešné, preto

súd uzavrel, že obe strany mali v spore približne rovnaký úspech, a preto súd žiadnej zo strán náhradu
trov konania nepriznal.7. Proti výrokom I. a III. tohto rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré
odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), d), g) a h) CSP. Namietal, že vzájomná žaloba žalovaného
nespĺňa zákonné náležitosti. Domnieva sa, že bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu

podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podaním zo dňa 24.01.2022 žalobca navrhol zmenu
právnej kvalifikácie uplatneného nároku, ktorému súd prvej inštancie nevyhovel. Pokiaľ žalobca omylom
uviedol v žalobe príslušenstvo pohľadávky nesprávne ako úrok z omeškania namiesto správnych
poplatkov z omeškania, domnieva sa, že súd mohol túto vadu sám odstrániť podľa § 129 CSP.

Odôvodnenie rozsudku súdom prvej inštancie v bode 40. ohľadom úrokov z omeškania považuje za
zmätočné, nelogické a nezrozumiteľné. To, že žalobcovi nepatrí nárok na poplatok z omeškania, ani
úrok z omeškania, súd uviedol až po tom, čo žalobca predložil návrh na spresnenie žaloby štyri hodiny
pred pojednávaním dňa 24.01.2022, pričom súd porušil zásadu „súd právo pozná“ a nepriznal nárok na
poplatok z omeškania. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t.j.
vo výrokoch I. a III. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že odvolanie žalobcu je traktátom, z ktorého
nie je zrejmé, na akých odvolacích dôvodoch žalobca koncipuje svoje odvolanie. Rozsudok súdu
prvej inštancie považuje za vecne správny a zákonný. Rozhodnutie vychádza z dostatočne zisteného
skutkového stavu, ktorý správne vyhodnotil a správne právne kvalifikoval. Súd dal dostatočnú a jasnú

odpoveď na podstatné a s vecou súvisiace argumenty žalobcu. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

9. Žalobca v replike uviedol, že právni zástupcovia žalovaného napriek poučeniu súdu nepodali
vzájomnú žalobu písomne, a teda vzájomná žaloba nespĺňa náležitosti podľa CSP. Napriek tomu súd

na pojednávaní dňa 24.01.2022 akceptoval vzájomnú žalobu. Žalobca háji svoje práva a domnieva sa,
že súd prvej inštancie na pojednávaní i v rozsudku závažne a v značnom rozsahu pochybil vecne i
procesne, v niektorých prípadoch porušil jeho ústavné právo na spravodlivý proces.

10. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č.

160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bol rozsudok vo výroku I., ktorým súd žalobu zamietol a v

súvisiacom výroku o trovách konania (výrok III.). Odvolaním nebol napadnutý výrok rozsudku II., ktorým
súd zamietol vzájomnú žalobu žalovaného. V tejto časti je preto rozsudok právoplatný a odvolací súd
z týchto dôvodov sa dôvodmi, pre ktoré súd prvej inštancie vzájomnú žalobu žalovaného zamietol ani
nezaoberal.

12.Žalobcavodvolaníuviedol,ženamietavšetkyodvolaciedôvodypodľaustanovenia§365ods.1CSP.
Odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody uplatnené žalobcom v odvolaní nie sú naplnené.
Predmetom odvolacieho konania bol nárok žalobcu pozostávajúci z nároku na dlžné úhrady, súvisiace s
nájmom a užívaním bytu do doby skončenia nájomného vzťahu medzi stranami sporu, zmluvná pokuta
a úroky z omeškania.

13. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že dňa 21.12.2011 strany sporu uzavreli zmluvu o nájme bytu
podľa § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorej doba nájmu bola automaticky predlžovaná na dobu
6 mesiacov. Dohodou o ukončení zmluvy o nájme bytu, uzavretou stranami sporu dňa 23.09.2016,
sa zmluvné strany dohodli na ukončení nájmu bytu ku dňu 31.10.2016. Predmetom zmluvy zo dňa

21.12.2011 bolo prenechanie nájomcovi (žalovanému) do užívania byt, nájomné bolo dohodnuté vo
výške 340 eur mesačne. Podľa článku 3.1 - 6 tejto dohody, nájomca bol povinný po skončení nájmu
vrátiť byt v stave, v akom bol prevzatý s prihliadnutím na bežné opotrebenie. Nájomca sa zmluvou
zaviazal, že byt pred odovzdaním vyčistí, vypratá, vymaľuje dvakrát bielou farbou tak, ako bol byt
prevzatý dňa 21.12.2011. Žalobca ako prenajímateľ sa zmluvou zaviazal dodať na vymaľovanie bytu

farbu s tým, že pri odovzdávaní bytu obe zmluvné strany podpíšu preberací protokol a všetky záväzky,
vrátanedepozitunájomného,budúvysporiadanédo30dníodpodpísaniapreberaciehoprotokolu.Podľa
Odovzdávajúceho protokolu zo dňa 21.10.2016, žalovaný zastúpený svojím otcom H. V. B. odovzdal
predmetný byt žalovanému. V Odovzdávajúcom protokole zo dňa 21.10.2016 je uvedené, cit.: „Pretožeod 05.10.2016 robíte bez nášho súhlasu generálnu rekonštrukciu elektrických rozvodov po celom byte,
považujeme to za využívanie bytu v plnom rozsahu, a preto za október 2016 sme nájomné ochotní
zaplatiť len za päť dní, teda 50 eur.“ Súčasťou Odovzdávacieho protokolu bol aj odpočet plynomeru,

vodomeru, elektromeru, pričom je uvedené, že v byte chýba pôvodná chladnička H. biela dvojposteľ v
spálni 180 x 220 cm, poškodené sú žalúzie v spálni, v obývacej izbe, dvere v kúpeľni a pracovná doska
v kuchyni. Po skončení nájomného vzťahu dňa 04.11.2016 žalovaný uhradil žalobcovi na účet sumu 150
eur titulom nájomného za mesiac október 2016.

14. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že
by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli
aaninevyšlizakonanianajavo,žebyopomenulniektorérozhodujúceskutočnosti,ktorébolivykonanými
dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192,
§193 a § 205 CSP, alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo

použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok v potvrdenej časti nie je ani nepreskúmateľný
a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

15. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového
stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia §

191 ods. 1, 2 CSP. Z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového
stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd jeho
rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

16. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku v potvrdenej časti, s ktorými

sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalobcu nemali
vplyv na vecnú správnosť rozsudku v potvrdenej časti a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého
rozsudku.

17. Žalovaný je oprávnený uplatniť v prebiehajúcom spore aj svoj vlastný kompenzabilný nárok voči
žalobcovi. Ide o pohľadávku, ktorú možno jednostranne započítať proti žalobou uplatnenej pohľadávke
podľa predpisov hmotného práva, teda v zmysle § 580 a 581 OZ alebo § 358 až 363 OBZ. Započítanie
pohľadávok je jedným zo zákonných spôsobov zániku záväzku a z povahy veci vyplýva, že osoba
uskutočňujúca započítací úkon nepopiera pohľadávku, proti ktorej započítanie smeruje. To má zásadný

význam aj pre posúdenie prípadného podania žalovaného v sporovom konaní. Pokiaľ žalovaný, ktorý
inak nárok žalobcu nepopiera, vznesie v sporovom konaní kompenzačnú námietku, súd ju posúdi podľa
predpisov hmotného práva. Samotná kompenzačná námietka je hmotnoprávnou námietkou v zmysle §
152 CSP, ktorú zákon zaraďuje medzi prostriedky procesnej obrany (§ 149 CSP). Žalovaný pritom môže
účinne započítať akúkoľvek svoju pohľadávku, ak to nie je v rozpore s hmotným právom. Môže ísť o

judikovanú pohľadávku, osobitne uznanú pohľadávku, pohľadávku, ktorá je predmetom iného súdneho
konania, pohľadávku, ktorú žalovaný na súde neuplatnil, pohľadávku, ktorú žalobca popiera a pod. S
právnymi dôsledkami započítania sa následne vysporiada súd. Z procesného hľadiska platí, že námietka
započítania zo strany žalovaného nie je vzájomnou žalobou, pokiaľ je takýmto spôsobom uplatňovaná
nižšia alebo rovnaká pohľadávka, ako je pohľadávka žalobcu. Za daných okolností je započítací úkon

žalovaného považovaný iba za prostriedok procesnej obrany žalovaného. Keďže v uvedenom prípade
nejde o vzájomnú žalobu, nemusí kompenzačný úkon žalovaného spĺňať náležitosti žaloby.

18. Pokiaľ žalovaný, ktorý inak nárok žalobcu nepopiera, vznesie v sporovom konaní kompenzačnú
námietku, súd ju posúdi podľa predpisov hmotného práva. Samotná kompenzačná námietka je

hmotnoprávnou námietkou v zmysle § 152 CSP, ktorú zákon zaraďuje medzi prostriedky procesnej
obrany (§ 149 CSP). V súlade s § 124 ods. 2 CSP je hmotnoprávny úkon strany voči súdu účinný
okamihom doručenia a voči ostatným subjektom od okamihu, keď sa o ňom dozvedeli. Účinky
započítania nastávajú v súlade s hmotným právom spätne ku dňu, kedy sa vzájomne započítané
pohľadávky stretli (§ 580 OZ).

19. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že žalovaný po skončení doby nájmu uznal nárok
žalobcu vo výške 712,73 eur a súd prvej inštancie k uznanému dlhu na nájomnom pripočítal aj úhradu
za nájomné za mesiac október 2016 vo výške 99 eur (340 eur mesačné nájomné : 31 kalendárnychdní x 9 dní) a odpočítal žalovaným uhradenú istinu 150 eur titulom nájmu za mesiac október 2016.
Celkovo teda nárok žalobcu na zaplatenie nájomného predstavuje 661,73 eur. Súd však akceptoval,
že žalovaný vo vzájomnej žalobe tento nárok uznal vo výške 802,73 eur Zároveň žalovaný v konaní

vzniesol kompenzačnú námietku vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 20.02.2018 (č. l. 19 -
20), ktorú kompenzačnú námietku súd zhodnotil v bode 56 rozsudku nasledovne: „jedná sa podľa súdu o
jednoznačný, určitý čo do právneho dôvodu aj čo do výšky, zrozumiteľný prejav vôle žalobcu vo vzťahu k
žalovanému, z obsahu ktorého jednoznačným právnym následkom môže byť len uznanie nároku podľa
§ 558 OZ“. Žalovaný žalobcovi uhradil depozit vo výške 500 eur (uvedená skutočnosť nebola medzi

stranami ani sporná) a sám žalobca vyčíslil výšku preplatkov úhrad za užívanie bytu žalovaným sumou
790,94 eur (viď list žalobcu, adresovaný žalovanému zo dňa 14.12.2017 na č. l. 13 spisu). Vzhľadom na
vyššie uvedené odvolací súd uzatvára, že ak žalovaný pohľadávku žalobcu v konaní nepoprel, uznal dlh
na nájomnom vo výške 802,73 eur a k uznanému dlhu súd pripočítal aj úhradu za nájomné za mesiac
október 2016 vo výške 99 eur a odpočítal žalovaným zaplatenú úhradu nájomného za mesiac október
2016 vo výške 150 eur, celkom vo výške 751,73 eur (802,73 eur + 99 eur - 150 eur) a oprávnenými

sú aj nároky žalovaného vo výške 1.290,94 eur (790,94 eur + 500 eur), procesný úkon žalovaného je
potrebné považovať za platne vznesenú kompenzačnú námietku.

20. Ak žalobca následne v konaní poprel výšku vyčíslených preplatkov v liste zo dňa 14.12.2017 vo
výške 790,94 eur, správne postupoval súd prvej inštancie, ak tieto tvrdenia žalobcu neakceptoval.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v prípade, ak žalobca popiera výšku
preplatkovvyčíslenýchnímsamotným,vlistezodňa14.12.2017,bolonažalobcovi,abyuniesoldôkazné
bremeno na preukázanie výšky preplatkov, pretože vyúčtovanie preplatkov, týkajúcich sa úhrad za
užívanie predmetného bytu vystavil a doručil žalobcovi správca bytového fondu, pričom žalovaný nemal
o existencii tohto vyúčtovania vedomosť a vychádzal len z listu žalobcu, adresovaného žalovanému zo

dňa 14.12.2017. Oprávneným nárokom žalobcu je nárok na zaplatenie dlžného nájomného vo výške
802,73 eur uznanej samotným žalovaným, ďalej nárok na nájomné vo výške 99 eur za 9 dní v mesiaci
október 2016, keďže od 10.10.2016 v predmetnom byte prebiehali rekonštrukčné práce a oprávnené
nároky žalovaného sú vo výške 1.290,94 eur (500 eur + 790,94 eur), teda nárok žalovaného prevyšuje
nárok žalobcu. Preto správne postupoval súd prvej inštancie, ak žalobu žalobcu vzhľadom na v konaní

platne vznesenú kompenzačnú námietku (započítací úkon žalovaného) ako nedôvodnú zamietol.

21. Súd prvej inštancie sa s názorom žalovaného, čo sa týka výšky ním uplatneného nároku vo výške
240 eur titulom bezdôvodného obohatenia, nestotožnil. Dohodu o nájme vo výške 340 eur (predtým
podľa nájomnej zmluvy vo výške 320 eur) posúdil súd ako zákonnú. Žalobca písomný návrh na zvýšenie

nájomného predložil žalovanému, ktorý tento návrh prijal, čo vyplynulo z mailovej komunikácie medzi
stranami sporu. Nárok žalovaného na bezdôvodné obohatenie vo výške 240 eur, ktorý predstavuje
zvýšenie nájomného mesačne vo výške 20 eur za obdobie jedného roka, nepovažoval za dôvodný. Vo
vzťahu k ostatným nárokom žalovaného súd prvej inštancie uzavrel, že tieto boli uznané samotným
žalobcom v podaní zo dňa 14.02.2017 (č.l. 13), ktorý je určitý a zrozumiteľný ako do výšky tak aj do

právneho dôvodu, teda v zmysle ust. § 558 Občianskeho zákonníka ho možno posúdiť ako uznanie dlhu.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v prípade, ak žalobca popieral výšku
preplatkov vyčíslených ním samotným, bolo na žalobcovi, aby uniesol dôkazné bremeno na preukázanie
výšky preplatkov. Vyúčtovanie preplatkov vystavil a doručil žalobcovi správca bytového fondu, pričom
žalovaný nemal o existencii tohto vyúčtovania vedomosť a o výške preplatkov sa žalovaný dozvedel

od žalobcu z listu zo dňa 14.02.2017. Oprávneným nárokom žalobcu je nárok na zaplatenie dlžného
nájomného vo výške 802,73 eur uznanej žalovaným, nárok na nájomné vo výške 99 eur za 9 dní
v mesiaci október (keďže od 10.10.2016 prebiehali v byte rekonštrukčné práce). Oprávnené nároky
žalovaného sú vo výške 1.290,94 eur, teda nárok žalovaného prevyšuje nárok žalobcu. Preto správne
rozhodol súd, ak podanú žalobu vzhľadom na platne vznesenú kompenzačnú námietku, zamietol.

22. Žalobca v odvolaní namietal, že súd nepristúpil k výsluchu žalovaného vo vzťahu k žalobcom
uplatnenému nároku na zmluvnú pokutu, ktorá mala byť medzi stranami sporu dohodnutá v Dohode o
ukončení zmluvy o nájme zo dňa 21.12.2011 v čl. 3 bod 6. Žalobca teda namietal, že súd nevykonal
dôkaz, ktorý navrhoval. K tejto odvolacej námietke je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať

všetky navrhnuté dôkazy stranami sporu. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z
hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré
už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení strán. Neúplné zistenie
skutkového stavu je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkovýchzistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať
právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté,
nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana,

ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol
vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval,
najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy
uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

23. Žalobca v odvolaní tiež namietal, že súd mu nepriznal úroky z omeškania anipoplatok z omeškania.
K tomuto odvolací súd uvádza, že v posudzovanej veci z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca
si uplatnil nárok na úroky z omeškania a nárok na poplatok z omeškania nebol predmetom konania,
nakoľko zo žaloby nevyplýva, že by si tento nárok žalobca v tomto konaní uplatnil. V tomto prípade,
vzhľadom na žalovaným platne vznesenú započítaciu námietku do výšky žalobcom uplatneného nároku
nadlžnénájomné,súdžalobuzamietol.Keďžepohľadávkystránsporusavžalobouuplatnenomrozsahu

stretli v tom istom momente, čo vyplýva aj z listu zo dňa 14.02.2017, v ktorom žalobca uznal žalovaným
uplatnenénároky,žalobcovinemoholvzniknúťnároknaúrokyzomeškaniaaninapoplatokzomeškania.

24. V súdnej praxi je už ustálená odpoveď na uvedenú otázku, a to tak, že posúdenie návrhu na
vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy

vecou súdu a nie účastníkov konania, viď bližšie napr. uznesenie NS SR sp.zn. 1Cdo/99/2011,
2Cdo/141/2012,sp.zn. 3Cdo/2012/2012, sp. zn. 4Cdo/125/2012, sp. zn. 5Cdo/251/2012, sp. zn.
6Cdo/36/2011, sp. zn.7Cdo/34/2011.

25. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd nie je povinný vykonať všetky stranami sporu navrhnuté dôkazy.

Súd sám posudzuje, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie, vychádzajúc z úvahy, ktoré dôkazy považuje za
podstatné pre preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva sú významné a ktoré dôkazy
nevykoná považujúc ich za nadbytočné alebo bez významu z hľadiska hmotného práva.

26. Dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na

rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa žaloba týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť
to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz
na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd nie je v civilnom konaní viazaný návrhmi strán na vykonanie
dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vecou

súdu a nie strán sporu. Pokiaľ súd v priebehu civilného konania (prípadne) nevykonal všetky navrhované
dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať za
procesnúvadukonaniaznemožňujúcurealizáciuprocesnýchoprávneníúčastníkakonania(tupor.R125/
1999). V takom prípade môžu byť síce nedostatočne zistené rozhodujúce skutkové okolnosti (čo v
konečnomdôsledkumôževiesťažkvydaniunesprávnehorozhodnutia),tátonesprávnosťalenazáklade

záverov už dávnejšej judikatúry najvyššieho súdu nezakladá vadu zmätočnosti (k tomu por. R37/1993
a 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134 /2010, 6 Cdo60/2012,
7 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 86/2012).

27. V prejednávanom spore odvolací súd nepovažoval za naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1

písm. e) CSP nakoľko mal za to, že súd prvej inštancie vykonanie žalobcom navrhovaného dôkazu
(výsluch žalovaného) nepovažoval za potrebné pre rozhodnutie vo veci s poukazom na to, že dospel
k záver o neplatnosti dohody o zmluvnej pokute pre jej neurčitosť a nezrozumiteľnosť v súlade s § 37
ods. 1, § 40 a § 544 Občianskeho zákonníka. Nevykonanie tohto dôkazu súd prvej inštancie vo svojom
rozhodnutí aj náležite zdôvodnil (bod 50. až 52. rozsudku).

28. Čo sa týka žalobcom namietaného nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie, keď na
pojednávaní dňa 24.01.2022 nepripustil zmenu žalobného návrhu, ktorým si uplatnil nárok na poplatok z
omeškania, odvolací súd uvádza, že zmena žaloby je prejavom dispozičnej zásady, ktorá je typická pre
sporové konanie a umožňuje strane, aby modifikovala svoj žalobný návrh. Možnosť meniť žalobu však

niejeabsolútnaazákonjuobmedzujenajmäzdôvodovhospodárnostiaupravujetak,abynedochádzalo
k jej zneužívaniu. Pri posudzovaní dôvodnosti pripustenia zmeny žaloby je potrebné citlivo posúdiť, či
dôsledky tohto procesného postupu budú v súlade so zásadou hospodárnosti konania. Aj rozhodovacia
prax vyšších súdnych autorít je jednotná v tom, že úvaha, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelopred požadovanou zmenou žaloby, môžu alebo nemôžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe,
patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny žaloby.

29. V prejednávanom spore súd prvej inštancie svoje závery náležite odôvodnil, pričom tak urobil v
súlade s procesným postupom upraveným v ust. § 142 ods.1 CSP. Tento procesný postup bol súladný
so zákonom, nebol úradným postupom, ktorým by súd znemožnil strane sporu, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a preto nebol
naplnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

30. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu, t.j. vo výroku
I. a III. v zmysle ust.§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

31. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255
ods.1CSP tak, že úspešnému žalovanému bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v

plnom rozsahu voči neúspešnému žalobcovi.

32. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).