Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 28, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/339/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112206679
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6112206679.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD.

a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu Z. G., nar. XX.
XX. XXXX, s trvalým pobytom D. XXXX/X, U., právne zastúpeného JUDr. Jurajom Kusom, advokátom,
Advokátska kancelária so sídlom Nám. Osloboditeľov 10, 071 01 Michalovce, proti žalovanej Slovenská
republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85
Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania žalobcu i žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 14C/63/2012-483 zo dňa 19. 04. 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť nahradiť

žalobcovi skutočnú škodu v sume 1.015,34 Eur s 9 % úrokom z omeškania od 19. 01. 2012 do zaplatenia
(prvý výrok) a v časti výroku, ktorým žalobu žalobcu v časti uplatňovaného úroku z omeškania vo zvyšku
zamietol (časť tretieho výroku), p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť nahradiť
žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 20.250 Eur (druhý výrok) a v časti výroku, ktorým žalobu žalobcu
o náhradu nemajetkovej ujmy vo zvyšku zamietol (časť tretieho výroku) z r u š u j e a v tomto rozsahu

mu vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. 1 Okresný súd Banská Bystrica ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ event.
„prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 19. 04. 2016 uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi
skutočnú škodu v sume 1 015,34 Eur s 9% úrokom z omeškania od 19. 01. 2012 do zaplatenia, všetko
v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (prvý výrok). Zároveň uložil žalovanej povinnosť nahradiť
žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 20 250 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (druhý
výrok). Vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol (tretí výrok). Vo výroku v rozsudku konštatoval, že o trovách
konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (štvrtý výrok).

1. 2. V úvode odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd konštatoval, že žalobca (po čiastočnom
späťvzatí žaloby v časti náhrady skutočnej škody vo forme trov obhajoby) sa na základe zákona č.
514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci(ďalejaj„zákonč.514/2003
Z.z.“) domáhal voči žalovanej náhrady skutočnej škody (predstavujúcej trovy obhajoby v trestnom
konaní) vo výške 1 015,34 Eur s 9,5% úrokom z omeškania od 19. 01. 2012 do zaplatenia, a náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 75 000 Eur s 9,5% úrokom z omeškania od 19. 01. 2012 do zaplatenia.
Žalobuodôvodniltým,žebolpoškodenýtrestnýmstíhaním,ktorévočinemuzačalovznesenímobvinenia

z trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 185a ods. 1
Trestného zákona a pomoci k trestnému činu podvodu podľa § 10 ods. 1 písm. c/ k § 250 ods. 1,
5 Trestného zákona, uznesením Úradu boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru ČVS: SJP-46/
OVOZTČ-BB-2003dňa20.decembra2004,askončilorozsudkomOkresnéhosúduMichalovcevkonanísp.zn. 8T 16/2009 zo dňa 22. júla 2010, ktorým bol v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach
č.k. 6To 87/2010-4255 zo dňa 25. mája 2011 spod obžaloby oslobodený. Argumentoval, že skončenie
trestného stíhania oslobodzujúcim rozsudkom má rovnaké právne účinky, ako zrušenie rozhodnutia o

vznesení obvinenia. Fakt, že bol trestne stíhaný 6 rokov a 5 mesiacov, bol obvinený z dvoch závažných
zločinov a roky žil v psychickej traume a strese pod hrozbou vysokého trestu, zakladá nielen nárok na
náhradu skutočnej škody vo forme trov obhajoby v trestnom konaní, ale i nemajetkovej ujmy v žalovanej
sume. Právny zástupca žalobcu uviedol, že každé trestné stíhanie zasahuje do osobnostných práv
obvineného, najmä do práva na súkromie a rodinný život, čo netreba ani dokazovať. Trestné stíhanie

žalobcu bolo široko medializované, negatívne poznačilo jeho profesionálny kariérny rast, spoločenské i
rodinné vzťahy a viedlo k rozpadu jeho manželstva. Žalobca, ktorý je verejným činiteľom, nebol predtým
trestne stíhaný a čistý register trestov má aj v súčasnosti. Právny zástupca žalobcu odmietol aplikáciu
§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v aktuálnom znení pre výpočet nemajetkovej ujmy s tým, že návrh
na začatie konania bol podaný pred jeho platnosťou a účinnosťou, navyše toto ustanovenie odporuje čl.
46 ods. 3 a čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) i čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Uplatňovaný úrok z omeškania odôvodnil s
poukazom na ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s tým, že termín omeškania žalovanej
určil dňom 19. 01. 2012, t.j. 6 mesiacov po doručení žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody.
1. 3. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd poukázal na vyjadrenie žalovanej a na

vykonané dokazovanie, z ktorého zistil nasledujúce skutočnosti:
„Trestné stíhanie žalobcu začalo uznesením Úradu boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru ČVS:
SJP-46/OVOZTČ-BB-2003 zo dňa 20. decembra 2004. Dňa 2. februára 2009 podala na žalobcu (a
ďalšie osoby) Vojenská obvodová prokuratúra Prešov obžalobu vedenú pod sp.zn. OPv 151/08.
Rozsudkom Okresného súdu Michalovce v konaní sp.zn. 8T/16/2009 bol dňa 22.júla 2010 žalobca spod

obžaloby oslobodený s odôvodnením, že nebolo dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré bol obžalovaný.
Odvolanie Vojenskej obvodnej prokuratúry OPv 151/08-225 zo dňa 26. augusta 2010 Krajský súd v
Košiciach uznesením č.k. 6To 87/2010-4255 zo dňa 25. mája 2011 zamietol, čím právoplatne skončilo
trestné stíhanie žalobcu.
Žalobca bol trestne stíhaný od 20. decembra 2004 do 25. mája 2011, t.j. 6 rokov a 5 mesiacov a 5 dní.

Dňa 12. júla 2011 adresoval žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu Ministerstvu vnútra
Slovenskej republiky žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Zo zamietavej
odpovede ministerstva zo dňa 8. decembra 2011 vyplýva, že žiadosť prevzalo dňa 18. júla 2011.
Vyúčtovaním tarifnej odmeny za poskytovanie obhajoby v trestnom konaní zo dňa 1. júla 2011,
faktúrou č. 20110027 zo dňa 11. júla 2011, splatnou dňa 15. júla 2011, a príjmovým pokladničným

dokladom zo dňa 4. júla 2011 má súd za preukázané, že žalobca zaplatil advokátovi za obhajobu v
trestnom konaní 2 030,69 Eur.“
1. 4. Následne prvoinštančný súd uviedol: „Žalobca pred súdom vypovedal, že počas 6,5 ročného
trestného stíhania prežil traumu, lebo bol neprávom a nespravodlivo trestne stíhaný. O obvinení sa
nedozvedel od polície, ale z novín a od iných ľudí. Trestné stíhanie negatívne poznačilo vzťahy v jeho

rodine, nezhody, ktoré mal kvôli tomu s manželkou napokon skončili rozvodom. Priatelia a kolegovia
v práci sa mu začali vyhýbať. Vyšetrujúce orgány ho spájali s Z. I., ktorý mal byť šéfom zločineckej
a teroristickej skupiny na východe, údajným vrahom, hoci on ho nikdy nevidel a nemal s ním žiadny
kontakt. Situáciu zhoršovalo, že okres v ktorom žije je malý a ľudia ho poznajú aj preto, že jeho otec
je takmer 40 rokov trestným sudcom na Okresnom súde v Trebišove a kvôli jeho priezvisku ho spájali

aj s vtedajším C. Krajského súdu v Košiciach N. G..“ V tejto súvislosti prvoinštančný súd poukázal na
konkrétne svedecké výpovede, z ktorých konštatoval:
„Svedok V.. D. V., T. M. X.M. I. a nadriadený žalobcu, uviedol, že žalobca bol počas trestného stíhania 6
rokov spájaný s mafiánskymi praktikami a škodami spôsobenými štátu. Stratil dobrú povesť, ktorú mal
predtým ako X. i ako súkromná osoba. Ako v prípade iných štátnych zamestnancov, aj v jeho prípade

akoby neplatila prezumpcia neviny, hľadelo sa na neho ako na vinného. Nebolo možné odmeňovať
ho ani za riadne plnenie povinností, povýšiť ho, umožniť mu ďalšie vzdelávanie, ani s ním súkromne
komunikovať bez toho, aby to druhá osoba nepociťovala ako hrozbu svojej osoby, svojho kariérneho
postupu alebo ohrozenia rodiny.
Svedok I.. U. G., nadriadený žalobcu, vypovedal, že po obvinení stratil žalobca dôveryhodnosť, lebo

bol obvinený zo skupinovej trestnej činnosti, čo bolo i medializované. On ako nadriadený stratil voči
nemu dôveru, nenavrhoval ho na kariérny postup a ďalšie vzdelávanie. Hoci bol pred trestným stíhaním
žalobca vnímaný ako veľmi dobrý kolega a X. s predpokladom ďalšieho kariérneho rastu, po obvinení s
ním nikto nechcel spolupracovať. Dodnes nie je navrhovaný do vzdelávacích aktivít.Svedok I.. I. R., kolega žalobcu, uviedol, že po obvinení z trestnej činnosti kolegovia so žalobcom
prerušili osobné kontakty a prestali ho pozývať na spoločné akcie. Aj svedok, hoci obvineniam neveril, na
základe medializovaných informácií nechcel byť so žalobcom spájaný, a preto s ním prerušil kontakty.

Svedok V.. V. C., priateľ žalobcu, vypovedal, že bol sklamaný z obvinenia žalobcu, lebo ho poznal v
dobrom, rovnako ako jeho otca - G.. Uveril však orgánom činnými v trestnom konaní, a takto to vnímalo
aj okolie a ďalší kamaráti. Hoci oslobodzujúci verdikt súdu žalobcu v očiach svedka rehabilitoval, ich
stretnutia už nie sú také časté a intenzívne ako predtým.
Svedok N.. I. G., otec žalobcu, uviedol, že trestné stíhanie veľmi negatívne poznačilo žalobcu i jeho

život. Prišiel o spoločenský život, ktorým predtým žil, prestali ho pozývať na rôzne oslavy, utiahol sa do
seba a bolo zrejmé, že trestné stíhanie je v ňom hlboko zakorenené, a že s ním intenzívne žije. Podľa
svedka bolo trestné stíhanie aj dôvodom rozpadu manželstva žalobcu a negatívne poznačilo aj jeho
vzťah s rodičmi.“
1. 5. Po uvedení znení článkov 46 ods. 3, 19 ods. 2 a 51 ods. 2 Ústavy a ustanovení § 1 písm. a/, §
3 ods. 1 písm. a/ ods. 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 a § 18 ods. 1, 3 prvá veta zákona

č. 514/2003 Z.z. prvoinštančný súdu uviedol: „Faktom je, že aktuálne znenie § 16 ods. 4 a § 17 ods.
4 zákona č. 514/2003 Z.z. upravujúce úrok z omeškania a maximálnu výšku náhrady nemajetkovej
ujmy sa stalo účinným dňa 1. januára 2013, t.j. po podaní návrhu na začatie tohto konania dňa 8. marca
2012. Zákon č. 412/2012, ktorým bol zákon č. 514/2003 Z.z. v tejto časti novelizovaný, ani samotný
zákon č. 514/2003 Z.z., však neobsahujú prechodné a záverečné ustanovenia upravujúce aplikáciu

novelizovaných ustanovení v už začatých súdnych konaniach. Preto súd tieto, v čase rozhodovania
platné a účinné ustanovenia, aplikoval. Vzhľadom k zneniu čl.51 ods. 2 Ústavy, ktorý výslovne na medze
zákona odkazuje, sa pritom nestotožnil s názorom právneho zástupcu žalobcu, že § 17 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z.z. odporuje Ústave a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“
1. 6. V súvislosti so základom uplatňovaných nárokov žalobcu prvoinštančný súd uviedol:

„Pri rozhodovaní o základe nároku žalobcu vychádzal súd z toho, že primárnou podmienkou
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je samotná existencia rozhodnutia
zasahujúceho do žalobcu, sekundárnou jeho nezákonnosť. Zákon (a ani ustálená súdna prax) výslovne
nevyžaduje, aby príslušný orgán nezákonnosť daného rozhodnutia v každom prípade výslovne
konštatoval. Podľa názoru súdu sa štát zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí

trestného stíhaniaavzneseníobvinenianemôžezbaviťvprípade,žesapôvodnýpredpokladospáchaní
trestného činu obvineným napokon nenaplní. Oslobodzujúci rozsudok súdu v trestnom konaní má
nesporne rovnaké dôsledky, ako prípadné zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia pre nezákonnosť. Preto formálne zrušenie konkrétneho (nezákonného) rozhodnutia nemôže
byť nevyhnutným predpokladom úspešného uplatňovania nároku na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím. Je nesporné, že právoplatnosťou oslobodzujúceho rozsudku sa trestné
konanie žalobcu skončilo a žiadny právny predpis nevytvára priestor pre samostatné formálne rušenie
rozhodnutívydanýchpočastrestnéhostíhania,nezákonnosťktorýchjedanáfaktom,žepoprávoplatnom
oslobodení spod obžaloby sa žalobcu hľadí ako na nevinného.
Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania skončeného

oslobodzujúcim rozsudkom je daný nielen čl. 46 ods. 3 Ústavy, ale všeobecne čl. 1 ods. 1 Ústavy. Ak má
byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie
svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Štát nemá slobodnú vôľu, ale
je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Povinnosťou
orgánov činných v trestnom konaní nesporne je vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, no štát sa nemôže

zbaviť zodpovednosti za ich činnosť, ak sa ukáže ako mylná, zasahujúca do základných práv človeka.
V takej situácii nie je dôležité, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale
to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní napokon potvrdilo. Súdna judikatúra dospela k záveru, že
ak bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody
vychádzať z toho, že čin nespáchal a trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Preto sa v takom

prípade nárok na náhradu škody spôsobenej trestným stíhaním posudzuje ako nárok na náhradu škody
spôsobnejnezákonnýmrozhodnutím,apretojeuznesenieÚradubojaprotikorupciiPrezídiaPolicajného
zboru ČVS: SJP-46/OVOZTČ-BB-2003 zo dňa 20. decembra 2004 nezákonným rozhodnutím, ktorým
bola navrhovateľovi spôsobená škoda.
Tým je základ uplatneného nároku žalobcu daný, a pretože je nesporné, že sú splnené podmienky § 3

ods. 1 písm. a/, § 5 ods. 1 a § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. súd sa v ďalšom zaoberal oprávnenosťou
jednotlivých uplatnených položiek.“
1. 7. V súvislosti s rozhodnutím o uplatňovanom nároku týkajúcom sa náhrady skutočnej škody
prvoinštančný súd uviedol, že „podľa § 17 ods. 1 a § 18 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. sa uhrádzaskutočná škoda. Žalobca si ako skutočnú škodu uplatnil trovy obhajoby v trestnom konaní. Zvoliť si
obhajcu v trestnom konaní bolo nesporným právom žalobcu, ktorý sám právnické vzdelanie nemá.
Účelnosť obhajoby podčiarkuje jeho oslobodenie spod obžaloby. Úhradu trov obhajoby žalobca dokázal

predložením vyúčtovania, faktúrou i príjmovým pokladničným dokladom. Počas konania, reagujúc na
námietku žalovanej, upravil výšku trov obhajoby vzhľadom ku skutočnosti, že vyfakturované trovy boli
vyčíslené za obhajobu viacerých obžalovaných. Takto upravenú výšku uplatnených trov už žalovaná
nespochybnila, a pretože o nej niet sporu, súd v tejto časti nároku žalobcu v plnom rozsahu vyhovel, a
pretože sa žalovaná dostala dňom 19.januára 2012 (deň nasledujúci po uplynutí šesťmesačnej lehoty

na uspokojenie nároku žalobcu po doručení žiadosti dňa 18.júla 2011) do omeškania, priznal žalobcovi
i príslušný úrok z omeškania (§ 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č.87/1995 Z.z.).“
1. 8. V súvislosti s rozhodnutím o uplatňovanom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 75
000 Eur prvoinštančný súd uviedol: „Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy vychádzal súd
z presvedčenia (podloženého logikou veci i dokazovaním vykonaným najmä výsluchom svedkov, o
pravdivosti výpovedí ktorých nemá súd dôvod pochybovať), že trestné stíhanie žalobcu trvajúce takmer

6 a pol roka negatívne zasiahlo do jeho osobnostných práv i života jeho rodiny. Žalobca bol v strese
a neistote pod hrozbou vysokého trestu. Medializácia prípadu narušila jeho dobré meno, povesť,
dôstojnosť, česť i vážnosť v očiach verejnosti, dostala ho do spoločenskej izolácie a narušila i jeho
rodinný život. Jeho profesionálny kariérny postup v zamestnaní bol zastavený.
Podľa názoru súdu má žalobca právo na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, lebo iné satisfakčné

prostriedky (oslobodenie spod obžaloby a jeho prípadná medializácia, nesporne menej rozsiahla
ako medializácia samotného trestného obvinenia) nie sú postačujúcim zadosťučinením vzhľadom na
spôsobenú ujmu. Pri hodnotení závažnosti vzniknutej ujmy s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých k
nim došlo, súd konštatuje, že trestným stíhaním (ku ktorému vôbec nemalo dôjsť) došlo k poškodeniu
sociálnych väzieb navrhovateľa v súkromnom, pracovnom i verejnom živote.

Náhradu nemajetkovej ujmy a kritéria jej určenia určuje § 17 ods. 2, 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z.z.,
ktorý ohľadne maximálnej výšky náhrady odkazuje na § 6 zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodnení osôb
poškodených násilnými trestnými činmi.
Podľa § 6 tohto zákona celková suma odškodnenia nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej
mzdy.

Minimálna mzda v Slovenskej republike predstavuje v čase rozhodovania súdu sumu 405 Eur.
Päťdesiatnásobok tejto sumy predstavuje sumu 20 250 Eur, ktorú súd vzhľadom k uvedenému považuje
nie za maximálny morálny, ale za maximálny zákonný limit priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá
žalobcovi vzhľadom k uvedeným okolnostiam a konštatovanej ujme patrí.“
1. 9. V súvislosti s úrokom z omeškania, ktorý si žalobca uplatnil k uvedenému nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy prvoinštančný súd uviedol, že „uplatnený úrok z omeškania v prípade náhrady
nemajetkovej ujmy však súd žalobcovi nepriznal, lebo má za to, že povinnosť nahradiť nemajetkovú
ujmu vzniká až na základe právoplatného súdneho rozhodnutia, ktorým je určená i doba plnenia, a až
jej márnym uplynutím sa dlžník dostáva do omeškania.“
1. 10. V závere odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd uviedol, že o trovách konania rozhodne

(podľa v tej dobe platného a účinného ustanovenia § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej
aj „O.s.p.“) po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobca i žalovaná.

3. 1. Žalobca (prostredníctvom právneho zástupcu) napadol odvolaním rozsudok prvoinštančného súdu
vo výroku, ktorým jeho žalobu vo zvyšku (t. j. v časti týkajúcej sa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
prevyšujúcej priznanú nemajetkovú ujmu v sume 20 250 Eur a v časti uplatňovaného úroku z omeškania
z uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy ) zamietol (II. výrok). Žiadal, aby odvolací súd
rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutej časti zmenil a jeho žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy

vyhovel v ním uplatňovanom rozsahu.
3. 2. Odvolanie odôvodnil tým, že prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(podľa v tej dobe platného a účinného ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.
3. 3. V súvislosti s uvedením konkrétnych dôvodov odvolania uviedol, že nesúhlasí s právnym názorom

prvoinštančného súdu, týkajúcim sa zdôvodnenia rozhodnutia o ním uplatňovanom nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti uviedol, že „ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.
predstavuje hmotnoprávny, nie procesnoprávny predpis. Je teda irelevantné, že v čase rozhodovania
súdu, bolo dotknuté ustanovenie účinné.“ Následne v tejto súvislosti uviedol, že „základným kritériompre rozlíšenie adekvátnej právnej úpravy, ktorú je potrebné aplikovať vo veciach zodpovednosti štátu za
škoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci,konkrétnezaškoduspôsobenúnezákonnýmirozhodnutiami,
je okamih vydania nezákonného rozhodnutia. Uvedené nesporne vyplýva z prechodného ustanovenia §

27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého sa posudzovanie nároku na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona, t. j. od 01. 07. 2004,
riadi týmto zákonom.“ Zároveň poukázal na to, že jeho právny zástupca aplikáciu aktuálne platného
znenia ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. namietal na pojednávaniach a taktiež v
záverečnom návrhu na pojednávaní dňa 19. 04. 2016, avšak prvoinštančný súd sa touto námietkou

v napadnutom rozhodnutí nijako nevysporiadal. Po uvedení teoretických úvah o pravej a nepravej
retroaktivite konštatoval, že „v danom prípade bolo nezákonné rozhodnutie (uznesenie o vznesení
obvinenia) vydané dňa 20. 12. 2004, teda v čase účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z., v znení pred jeho
novelizáciou zákonom č. 412/2012 Z.z. Aplikácia ustanovenia § 17 ods. 4, zavedená citovanou novelou,
preto v danej veci nie je prípustná a priznanie náhrady nemajetkovej ujmy nad limit stanovený citovanou
novelou, je v danom prípade v súlade so zákonom.“

3. 4. Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že je toho názoru, že vzhľadom na následky, ktoré mu „trestné
stíhanie spôsobilo vo všetkých oblastiach života, či už rodinného, pracovného, ale aj verejného,
požadovaná výška nemajetkovej ujmy 75 000 Eur je primeraná.“
3. 5. V odôvodnení odvolania do časti rozhodnutia, ktorým prvoinštančný súd zamietol uplatňovaný úrok
z omeškania z uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobca uviedol, že ani právny

názor prvoinštančného súdu týkajúci sa tejto časti rozhodnutia nie je správny. V tejto súvislosti poukázal
na ustanovenie § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. a na ustanovenia § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2
Občianskeho zákonníka a na ustanovenie § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. a
konštatoval, že podľa ustanovenia § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. lehota omeškania začína plynúť
najskôr dňom oznámenia, že nárok poškodeného nebude uspokojený, alebo uplynutím šesťmesačnej

lehoty na predbežné prerokovanie nároku. On požiadal o predbežné prerokovanie nároku listom zo dňa
12.07.2011.Skutočnosť,žetátožiadosťbolaadresovanáMinisterstvuvnútraSlovenskejrepublikyasúd
v tomto konaní vzhľadom na zmenu právnej úpravy za príslušný orgán konajúci za štát určil Generálnu
prokuratúru Slovenskej republiky, na účinky podanej žiadosti nemá vplyv. Keďže žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody bola doručená 18. 07. 2011 a k uspokojeniu jeho nároku nedošlo,

žalovaná sa dňom nasledujúcim po uplynutí šesťmesačnej lehoty, t. j. dňom 19. 01. 2012 dostala do
omeškaniasplnenímpeňažnéhodlhu,atedaonsaoprávnenedomáhalajpriznaniaúrokovzomeškania
od 19. 01. 2012 do zaplatenia.

4. 1. Žalovaná podala v zákonnej lehote odvolanie proti rozsudku prvoinštančného súdu vo výroku,

ktorým jej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi skutočnú škodu v sume 1.015,34 Eur s príslušenstvom
(prvý výrok) a vo výroku ktorým jej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 20
250 Eur (druhý výrok). Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v uvedených výrokoch zrušil a
vec v tomto rozsahu vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konania a nové rozhodnutie. V prípade, ak
by odvolací súd, napriek jej argumentácii ňou napadnuté výroky prvoinštančného súdu potvrdil, žiadala,

aby vo výroku rozhodnutia vyslovil prípustnosť dovolania.
4. 2. Odvolanie odôvodnila tým, že prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.
4. 3. V súvislosti s uvedením konkrétnych dôvodov odvolania namietala, že prvoinštančný súd pri

rozhodovaní o základe nároku žalobcu vychádzal z konštrukcie, že oslobodzujúci rozsudok súdu v
trestnom konaní má nesporne rovnaké dôsledky ako prípadné zrušenie uznesenia o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť, a preto formálne zrušenie konkrétneho rozhodnutia
nemôžebyťnevyhnutnýmpredpokladomúspešnéhouplatňovanianárokunanáhraduškodyspôsobenej
nezákonným rozhodnutím. V tejto súvislosti poukázala „na skutočnosť, že ani jeden z orgánov verejnej

moci nevydal nezákonné rozhodnutie, resp. nedošlo k tomu, že by nesprávne úradne postupoval. V
predmetnom prípade došlo k situácii, že trestné konanie až v štádiu konania pred súdom bolo ukončené
inak, než odsúdením obžalovaného. V trestnom konaní k takýmto situáciám bežne dochádza a Trestný
poriadok ich vo svojich ustanoveniach výslovne pripúšťa a upravuje. Ak by sme mali rešpektovať sporný
názoru súdu, resp. že by zákon č. 514/2003 Z.z. a gestor tohto zákona mali ambíciu odškodňovať všetky

takéto prípady (zastavené, podstúpené, oslobodené), tak potom v týchto prípadoch by štát neniesol
zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup, ale za «výsledok trestného
konania», ktorú zodpovednosť zákon č. 514/2003 Z.z. neupravuje.“ Žalovaná ďalej uviedla, že nemožno
opomenúť ani posun v ustálenej judikatúre týkajúcej sa titulu pre nárok na náhradu škody, ak by titulommalo byť nezákonné rozhodnutie v rozsahu uznesenia o vznesení obvinenia, pričom v tejto súvislosti
poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 163/ 2013-50 zo dňa 13. 11.
2013. Podľa jej názoru, súd prvej inštancie pri rozhodovaní o predmetnej žalobe na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, sa nedostatočne vysporiadal s existenciou
(ne)zákonnosti rozhodnutia o vznesení obvinenia, pričom riadne neskúmal, či v čase vydania uznesenia
o vznesení obvinenia žalobcovi boli na jeho obvinenie splnené zákonné predpoklady. Predmetné
uznesenie o vznesení obvinenia teda nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie. Vzhľadom na
túto skutočnosť potom možno konštatovať, že titul nároku na náhradu škody v tomto prípade absentuje

4. 4. Okrem toho žalovaná v odvolaní namietala, že „taktiež ostáva sporná otázka, či je vôbec dôvodné
preplácať trovy obhajoby v prípade, keď sa nejedná o prípady povinnej obhajoby.“
4. 5. V súvislosti s odvolaním do výroku, ktorým prvoinštančný súd priznal žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy žalovaná uviedla, že žalobcom uplatnenú nemajetkovú ujmu považuje za
nedostatočne preukázanú, pretože vypočutí svedkovia predniesli len svoje subjektívne názory. Poukazy
na medializáciu prípadu sú právne bezvýznamné, pretože samotná medializácia nie je úkonom v

trestnom, občianskoprávnom ani v správnom konaní a preto ona (žalovaná) za ňu nezodpovedá. Má za
to, že oslobodenie spod obžaloby je dostatočným satisfakčným prostriedkom a priznaná nemajetková
ujma vo výške 20 250 Eur je neprimerane vysoká.

5. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že sa stotožňuje s postupom ako aj s právnou

argumentáciu prvoinštančného súdu v žalobcom namietanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku.
Zároveň poukázala na svoje odvolanie.

6. Žalobca (prostredníctvom právneho zástupcu) vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že
nesúhlasí s jej argumentáciou uvedenou v odvolaní, o absencii nezákonného rozhodnutia. V tejto

súvislosti uviedol pomerne podrobnú argumentáciu. Nesúhlasil ani s jej ďalšou argumentáciou, že
právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje mechanizmus, na základe ktorého by bolo možné
obvinenému v prípade jeho oslobodenia spod obžaloby nahradiť náklady na jeho obhajobu. V tejto
súvislosti poukázal na ustanovenie § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Vo vzťahu k odvolacej námietky
žalovanej, o nedostatočnom preukázaní priznaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobca

uviedol, že táto námietka neobstojí. Všetci svedkovia na súde boli poučení o následkoch krivej svedeckej
výpovede a v konaní nebol produkovaný jediný dôkaz, ktorý by potvrdil, že svedkovia vypovedali
nepravdu.

7. Odvolania odvolateľov t. j. žalobcu i žalovanej boli podané ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb.

Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p“), ktorý bol ku dňu 01. 07. 2016 zrušený zákonom č.
160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok. Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový procesnoprávny
kódex - Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý v prechodných ustanoveniach, v § 470 ods. 1
uvádza:Akniejeustanovenéinak,platítentozákonajnakonaniezačatépredodňomnadobudnutiajeho
účinnosti. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že rozhodovanie o odvolaní

prebieha už v dobe účinnosti CSP, bolo potrebné na odvolacie konanie aplikovať príslušné ustanovenia
CSP s poukazom na ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá CSP, v zmysle ktorého právne účinky úkonov,
ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

8. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, §

380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods.
3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi
skutočnú škodu v sume 1.015,34 Eur s 9 % úrokom z omeškania od 19. 01. 2012 do zaplatenia (prvý
výrok) a v časti výroku, ktorým žalobu žalobcu v časti uplatňovaného úroku z omeškania vo zvyšku
zamietol (časť tretieho výroku), podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil, a vo výroku,

ktorým uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 20.250 Eur (druhý výrok)
a v časti výroku, ktorým žalobu žalobcu o náhradu nemajetkovej ujmy vo zvyšku zamietol (časť tretieho
výroku) podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP v tomto rozsahu
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. 1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
9. 2. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovaniesprávnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného
súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť
nahradiť žalobcovi skutočnú škodu v sume 1.015,34 Eur s 9 % úrokom z omeškania od 19. 01. 2012
do zaplatenia (prvý výrok) a v časti výroku, ktorým žalobu žalobcu v časti uplatňovaného úroku z
omeškania vo zvyšku zamietol (časť tretieho výroku), je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s

vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením tejto
časti rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým
spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a
teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie
touto časťou rozhodnutia neporušil právo strán sporu na spravodlivý proces, pretože v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný

súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc
zásady formálnej logiky).

11. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti tejto časti napadnutého rozhodnutia (v súlade s citovaným
§ 387 ods. 2 CSP) preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty

odvolateľov, teda žalobcu i žalovanej uvedené v ich odvolaniach.

12. 1. Ako už bolo uvedené, žalovaná v odvolaní namietala de facto absenciu, resp. neexistenciu
nezákonného rozhodnutia, ktoré by bolo spôsobilým titulom náhrady škody i nemajetkovej ujmy. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že i keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 prvá veta zák. č.
514/2003 Z.z. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, treba
maťnazreteli,žezmysluprávnejúpravyzodpovednostištátuzaškoduzodpovedá,abykaždámajetková
ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená (bližšie viď rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009). Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne

neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby, zastavenia
trestného stíhania alebo v prípade, ak bolo trestné stíhanie ukončené postúpením veci na prejednanie
priestupku. Judikatúra dospela k záveru, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením
trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti
štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. Ide o tzv. absolútnu objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na

zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Podstata tohto nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade
neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania alebo
v jeho priebehu, ale na samotný výsledok trestného stíhania. (viď napr. Rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 194/2010 z 30. marca 2011).
12. 2. Pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania,

zastavenie trestného stíhania, ale i oslobodenie spod obžaloby alebo ukončenie trestného stíhania
postúpením veci na prejednanie priestupku má rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o začatí
trestného stíhania pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.). Právoplatnosťou rozhodnutia
o zastavení trestného stíhania alebo rozhodnutia o oslobodení spod obžaloby, prípadne rozhodnutia
o postúpení veci na prejednanie priestupku sa trestné stíhanie končí a zanikajú účinky rozhodnutia

o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Za ústavne konformný treba považovať výklad,
podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí
trestného stíhania, zastavenie trestného stíhania, oslobodenie spod obžaloby alebo postúpenie veci na
prejednanie priestupku, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní
trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania pre

nezákonnosť. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania
ktoré bolo zastavené, v prípade ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby alebo v prípade postúpenia
veci na prejednanie priestupku, treba hľadať nielen v čl. 46 ods. 3 Ústavy slovenskej republiky, ale vo
všeobecnej rovine predovšetkým v jej čl. 1 ods. 1, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak
má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za

konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je
povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane
sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný,
zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konanívyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. (Podrobnejšie
- viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 1. novembra
2010). Štát teda za konanie svojich orgánov zodpovedá, aj keď z ich strany k žiadnemu subjektívnemu

pochybeniu nedošlo a to s ohľadom na výsledok ich činnosti.
12. 3. Odvolací súd uvádza, že tento koncept akceptuje ustálená judikatúra súdov bez ohľadu na to, že
zákon č. 514/2003 Z.z. explicitne nepoužíva pojem „zodpovednosť za výsledok trestného konania“ .
12 . 4. Pokiaľ žalovaná poukazovala na právny názor vyslovený v Náleze Ústavného súdu SR (ďalej aj
„Ústavný súd“) zo dňa 13. 11. 2013, sp. zn. II. ÚS 163/2013, tak v tejto súvislosti odvolací súd konštatuje,

že tento právny názor nie je ustálený a podľa názoru odvolacieho súdu ho nemožno považovať za odklon
od doterajšej ustálenej judikatúry už len z dôvodu, že Ústavný súd v náleze, v ktorom tento právny
názor vyslovil, sa nedostatočne, resp. nijako nevysporiadal s dôvodmi a argumentmi, vyplývajúcimi z
opačnej judikatúry, vyvíjajúcej sa v období minimálne 20-tich rokov. Ďalej ho, podľa názoru odvolacieho
súdu, nemožno považovať za racio decidendi predmetného nálezu (aj keď sa stal súčasťou vybranej
právnej vety), nakoľko v ňom bola riešená iná právna otázka a to otázka stretu uplatňovania nároku na

náhradu škody titulom uznesenia o vznesení obvinenia a titulom nezákonného rozhodnutia o väzbe, ako
aj otázka premlčania nároku na náhradu škody. V predmetnom náleze naviac Ústavný súd poznamenal,
že judikatúra Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej rovnaký význam (dôsledky) ako zrušenie právoplatného
rozhodnutiaovzneseníobvineniaprenezákonnosťmázastavanietrestnéhostíhania,resp. oslobodenie
spod obžaloby neprešla testom ústavnosti. Je pritom zrejmé, že tomu tak nie je. Judikatúra najvyšších

súdnych autorít ČR a SR, vrátané judikatúry Ústavného súdu ČR a SR vyvodila nárok na náhradu
škody v takýchto prípadoch práve z ochrany práva jednotlivca na súdnu ochranu zakotveného v čl.
36 ods. 3 Listine základných práv a slobôd, ktorá bola prijatá ako Ústavný zákon č. 23/1991 Zb.
a čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, imanentnou súčasťou ktorého je právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym

úradným postupom a z princípu materiálneho právneho štátu.
12. 5. Uvedená argumentácia žalovanej je preto vo vzťahu k žalobcovi priznanému nároku na
náhradu škody, ktorá mu vznikla z titulu náhrady trov jeho obhajoby v predmetnom trestnom konaní,
neopodstatnená.

13. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovanej, ktorou spochybňovala účelnosť vynaložených trov
obhajoby žalobcu v predmetnom trestnom konaní z dôvodu, že sa nejednalo o prípad nutnej obhajoby
odvolací súd uvádza, že zo strany žalovanej ide o absolútne nepochopenie významu ústavného práva
na právnu pomoc vyplývajúceho z článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Toto ústavné právo má
každý, teda i taký obvinený alebo obžalovaný, u ktorého osobitný zákon nevyžaduje nutnú obhajobu.

Potom je absolútne logické, že ak u takéhoto obvineného alebo obžalovaného vzniknú predpoklady na
náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., má podľa § 18 ods. 3 uvedeného zákona právo i na
náhradu trov právneho zastúpenia (obhajoby).

14. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku, ktorým uložil

žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi skutočnú škodu v sume 1.015,34 Eur s 9 % úrokom z omeškania
od 19. 01. 2012 do zaplatenia (prvý výrok) podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny
potvrdil.

15. Odvolací súd považuje za vecne správne rozhodnutie prvoinštančného súdu i v časti výroku, ktorým

žalobu žalobcu v časti uplatňovaného úroku z omeškania vo zvyšku (teda ohľadom uplatnených úrokov
z omeškania z priznanej nemajetkovej ujmy) zamietol (časť tretieho výroku). Ako správne konštatoval
prvoinštančný súd, povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe
súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty plnenia sa
dlžník dostáva do omeškania. /Viď. napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.

marca 2012, sp. zn. 6Cdo/185/2011./

16. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie i v časti výroku, ktorým
žalobu žalobcu v časti uplatňovaného úroku z omeškania vo zvyšku (teda ohľadom uplatnených úrokov
z omeškania z priznanej nemajetkovej ujmy) zamietol (časť tretieho výroku), podľa § 387 ods. 1, 2 CSP

ako vecne správny potvrdil.

17. Ako vyplýva z vyššie uvedeného odôvodnenia, žalobca napadol odvolaním (i) časť výroku rozsudku
prvoinštančného súdu, ktorým jeho žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy vo zvyšku (t. j. nad rozsahpriznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 20 250 Eur) zamietol (časť tretieho výroku), pričom
namietal, že táto časť rozhodnutia prvoinštančného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, pretože prvoinštančný súd nesprávne aplikoval aktuálne znenie ustanovenia § 17 ods. 4 zákona

č. 514/2003 Z.z. Žalovaná napadla odvolaním rozsudok prvoinštančného súdu (i) vo výroku, ktorým jej
bola uložená povinnosť nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 20 250 Eur (druhý výrok), pričom
namietala, že uplatnenú nemajetkovú ujmu považuje sa za nedostatočne preukázanú.

18. 1. Vzhľadom na uvedenú odvolaciu argumentáciu žalobcu sa odvolací súd musel primárne

vysporiadať s otázkou časovej pôsobnosti meniacich sa znení ustanovenia § 17 zákona č. 514/2003 Z.z.
18. 2. Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., účinného do 1. januára 2013, v prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
18. 3. Podľa 17 ods. 3 citovaného zákona, účinného do 1. januára 2013, výška nemajetkovej ujmy v

peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší
život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej
došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
18. 4. Podľa § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z., účinného do 1. januára 2013, výška nemajetkovej

ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej
mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok,
a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody.
18.5.Podľa§17ods.4zák.č.514/2003Z.z.,vznenízák.č.412/2012Z.z.,výškanáhradynemajetkovej
ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným

násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.
18. 6. V čase rozhodovania prvoinštančného súdu (19. 04. 2016) bol účinný zákon č. 412/2012 Z.z.,
ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý v bode 10. nahradil
dovtedajšie znenie ustanovenia § 17 ods. 4 novým ustanovením, podľa ktorého: „Výška náhrady

nemajetkovejujmypriznanápodľaodseku2nemôžebyťvyššiaakovýškanáhradyposkytovanáosobám
poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.“ V poznámke pod čiarou 8a) je
uvedené, že týmto osobitným predpisom je zákon č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených
násilnými trestnými činmi v znení zákona č. 79/2008 Z.z., ktorý rozsah odškodnenia upravuje vo svojich
ustanoveniach § 5 až 7. Podľa § 6 tohto osobitného zákona celková suma odškodnenia poskytnutá

podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy.
18. 7. Podľa kritéria predmetu právnej úpravy sa pod civilným procesným právom rozumie systém
právnych noriem, ktoré ustanovujú a štátnou mocou zabezpečujú sústavu pravidiel správania subjektov
civilného procesu. Na tomto základe civilno-procesná teória definuje civilné procesné právo ako systém
štátom vynútiteľných právnych noriem, ktoré upravujú: postup a správanie súdu, účastníkov, prípadne

ďalších subjektov, pri poskytovaní ochrany ohrozeným alebo porušeným právam z civilnoprávnych
vzťahov a aj z niektorých iných právnych vzťahov a zároveň, vzťahy, ktoré medzi subjektmi tohto
procesného diania vznikajú, transformujú sa a zanikajú.
18.8.Východiskomriešeniavzťahucivilnéhoprocesnéhoprávaacivilnéhohmotnéhoprávajepoznatok,
že hmotné právo určuje svojim subjektom práva a povinnosti (preto sa označujú ako subjektívne práva

a subjektívne povinnosti) a procesné právo určuje spôsob a prostriedky na ich ochranu a faktickú
realizáciu.
18. 9. O povahe právnej normy nerozhoduje formálne kritérium zaradenia právnej normy do právneho
predpisu, ale charakter právnych vzťahov, ktoré táto právna norma reguluje. Ak právna norma
reguluje vzájomné subjektívne práva a povinnosti svojich adresátov priamo, nesprostredkovane súdnym

zásahom, pôjde o normu hmotnoprávnu. Procesné právo naopak stelesňuje všetky tie normy, ktoré
regulujú ľudské správanie v konaní zameranom na poskytovanie súdnej ochrany pred súdnymi orgánmi.
18. 10. Normatívna úprava výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vyjadrená v § 17 ods. 4
zákona 514/2003 Z. z., v zmysle ktorej táto nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám
poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, nie je normou regulujúcou úkony a

postup účastníkov (ľudské správanie) v záujme poskytnutia ich súdnej ochrany v konaní, ale limituje
rozsah uplatnenia subjektívneho práva poškodeného na náhradu nemajetkovej ujmy vo vzájomnej
závislosti od odškodnenia osôb poškodených násilnými trestnými činmi priznávaným podľa osobitného
predpisu (zák. č. 215/2006 Z. z.). V prejednávacej veci preto prvoinštančný súd nevyvodil správnyzáver, že zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení § 17 ods. 4 je hmotnoprávnym predpisom (mylne ho
považoval za procesnoprávne ustanovenie) a preto nesprávne aplikoval aktuálne znenie ustanovenia §
17 ods. 4 uvedeného zákona, teda znenie platné po účinnosti zákona č. 412/2012 Z.z.

19. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie prvoinštančného súdu ohľadom náhrady nemajetkovej
ujmy vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a preto je vecne nesprávne. Zároveň odvolací
súd musí konštatovať, že z ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že: „V
prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie dostatočným zadosťučinením vzhľadom

na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.“ Z citovaného ustanovenia teda
vyplýva, že nemajetkovú ujmu v peniazoch môže súd priznať len v prípade, ak mal preukázanú
skutočnosť, na základe ktorej dospel k záveru, že zadosťučinenie vo forme konštatovania porušenia
práva vzhľadom na konkrétne okolnosti (najmä intenzita, trvanie a rozsah nepriaznivých následkov
vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine, v zamestnaní, v spoločnosti a podobne)

nie je postačujúce. Hoci výšku nemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o
nepreskúmateľnú úvahu, respektíve o svojvoľnú úvahu. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť -
vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu - v súlade s požiadavkou spravodlivosti. V prejednávanom
spore však súd prvej inštancie pri rozhodovaní o priznaní nemajetkovej ujmy dostatočným spôsobom
nevysvetlil na základe akých konkrétnych skutočností a úvah dospel k záveru, že v tomto prípade

je dôvodné žalobcovi priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, a taktiež sa v odôvodnení
rozhodnutia dostatočným spôsobom nevysporiadal s existenciou konkrétnych relevantných zákonných
podmienok determinujúcich jej výšku (§ 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z.). Jeho rozhodnutie o priznaní
nemajetkovej ujmy, okrem toho, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je v tejto časti
i nepreskúmateľné.

20. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku, ktorým uložil
žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 20.250 Eur (druhý výrok) a v časti
výroku, ktorým žalobu žalobcu o náhradu nemajetkovej ujmy vo zvyšku zamietol (časť tretieho výroku)
podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP v tomto rozsahu vrátil

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

21. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (391 ods. 2 CSP).

22. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o
náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).