Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, September 29, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/175/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114200705
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Terézia Mecelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2114200705.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Terézie Mecelovej a členiek
senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Gabriely Briškovej, vo veci žalobcov: 1/ L. F., nar. XX. J. XXXX,
bytom ul. T. W. XXX/XX, A., 2/ D. F., nar. XX. L. XXXX, bytom ul. T. W. XXX/XX, A., 3/ D. F., nar. XX.
L. XXXX, bytom ul. T. W. XXX/XX, A., všetci zastúpení: JUDr. Ladislav Masník - advokátska kancelária,
s.r.o., Špitálska 61, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 747 517, proti žalovanej: Fakultná

nemocnicaTrnava,A.Žarnova11,Trnava,IČO:00610381,zastúpenej:ProsmanaPavlovičadvokátska
kancelária, s. r. o., Hlavná 31, Trnava, IČO: 36 865 281, za účasti intervenienta na strane žalovanej:
KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441,
zastúpenéhoadvokátom:JUDr.BaltazárMucska,Vajnorská55,Bratislava-mestskáčasťNovéMesto,o
ochranuosobnostianáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch,oodvolanížalobcov1/až3/protirozsudku
Okresného súdu Trnava zo 4. mája 2018 č. k. 10C/4/2014-473, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol, II. žalovanej priznal nárok na náhradu
trov konania voči žalobcom 1/, 2/, 3/ spoločne a nerozdielne v plnom rozsahu s tým, že o výške
náhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciesamostatnýmuznesenímpoprávoplatnostirozsudku,

III. intervenientovi na strane žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom 1/ až 3/
spoločne a nerozdielne v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku, IV. štátu priznal nárok na náhradu trov
konania voči žalobcom 1/ až 3/ spoločne a nerozdielne v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov
konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ustanovením § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 15 zákona č. 40/1964

Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 4 ods. 3
zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoZS“).
Vecne dôvodil, že žalobcovia sa žalobou doručenou súdu dňa 13.1.2014 domáhali voči žalovanej
zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch, každému po 20.000 eur z dôvodu neoprávneného zásahu
do práv na ochranu osobnosti. Žalobu odôvodnili tým, že žalobkyňa 1/ je pozostalou manželkou po

zosnulom N. F., ktorý zomrel dňa XX.X.XXXX, žalobcovia 2/ a 3/ sú pozostalé deti. Zosnulý bol dňa
15.1.2011 o 12.47 hod. v ambulancii lekárskej služby prvej pomoci (ďalej aj „LSPP“) v Trnave MUDr.
A. L. (všeobecný lekár pre dospelých) vyšetrený pre 3 dni trvajúce teploty s bolesťami svalov a
produktívnym kašľom. O uskutočnenom vyšetrení bol vyhotovený lekársky záznam. Službukonajúca
lekárka na základe anamnézy a klinického vyšetrenia zhodnotila stav pacienta ako akútnu bronchitídu
(zápal priedušiek), naordinovala antibiotiká a analgeticko-antipyretickú liečbu (lieky proti bolesti a lieky

znižujúce horúčku) v domácom prostredí. Pre zhoršenie stavu bol pacient ešte v ten istý deň o 22.30
hod. ošetrený záchrannou zdravotnou službou a pre prítomné známky dychovej nedostatočnosti bolprevezený na centrálny príjem Fakultnej nemocnice v Trnave. Po vstupnom vyšetrení bol prijatý na
kliniku pneumológie a ftizeológie (ďalej len „KPaF“), kde po niekoľkohodinovej hospitalizácii náhle
zomrel dňa XX.X.XXXX o 7.02 hod. Podľa pitevného protokolu PBAPS2011 0150 bolo príčinou smrti

kardiorespiračné zlyhanie, základnou chorobou bola hnisavá bronchopneumónia obojstranne, veľmi
pravdepodobne vírusovej etiológie, morbídna exogénna obezita, ostatný nález: početné krvácanie v
pľúcachasubpleurálne,edémmozgu,lipomatózapankreasuaminimálneaterosklerotickézmenyartérií.
Žalobkyňa 1/ sa ohľadne prešetrenia okolností úmrtia obrátila na Úrad pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou (ďalej len „úrad“ alebo „ÚDZS“), pobočku v Trnave, ktorý konštatoval v oznámení o

výsledku šetrenia podania zo dňa 8.11.2011 zn. PO 424/2011, porušenie ZoZS (§ 4 ods. 3) v týchto
povinnostiach: 1/ pochybenie pri vyhodnotení RTG snímky (zrejmé nesprávne popísanie snímky), 2/
nevyšetrené krvné plyny z dôvodu nedbanlivosti, 3/ nedovyšetrené príčiny trombocytopénie a neboli
realizované ďalšie hemokoagulačné vyšetrenia (Fbg, D-dimér), 4/ pacient sa neklasifikoval ako rizikový
- nebola poskytnutá intenzívna starostlivosť (JIS, ARO), 5/ zlá antibiotická liečba (dvojkombinácia vždy
u pacientov pri ťažkých respiračných infekciách), 6/ pacientovi mal byť podávaný nízkomolekulárny

heparín, 7/ saturácia 66 % - takýto pacient musí byť na podpornom dýchaní, čo nebol. Žalovanej bola
rozhodnutím úradu uložená pokuta vo výške 5.000 eur. Proti rozhodnutiu podala žalovaná rozklad.
ÚDZS v Bratislave rozhodnutím sp. zn. ZS 204/00001/2012/R zo dňa 15.11.2012 zrušil rozhodnutie
úradu v Trnave z dôvodov formálnych pochybení, ale v merite veci dospela rozkladová komisia k
záveru,žežalovanázásadnýmspôsobomporušilapovinnostiposkytnúťzdravotnústarostlivosťsprávne.

Pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi žalovaná nevykonala všetky zdravotné výkony na
zabezpečenie včasnej a účinnej liečby. Žalobcovia uviedli, že u pacienta došlo k porušeniu práva
na ochranu života, zdravia, telesnej integrity a ľudskej dôstojnosti. Nesprávne poskytnutie zdravotnej
starostlivosti samo o sebe bolo v príčinnej súvislosti so zásahom objektívne spôsobilým na ohrozenie
právanaochranuosobnostipacientabeztoho,abyvôbecmuselnastaťajsmrteľnýnásledok.Objektívne

došlo k odňatiu šance a nádeje na jeho prežitie. Zdravotný stav pacienta bol po prevezení na centrálny
príjem v Trnave vážny, avšak nie nezvratný. Práve preto mali byť uskutočnené všetky opatrenia na jeho
záchranu, ktoré v dôsledku hrubých pochybení uskutočnené neboli, napriek poznatkom súčasnej vedy
a postupom „lege artis“. Zároveň bolo porušené pacientovo právo na ľudskú dôstojnosť garantované čl.
19 Ústavy Slovenskej republiky tým, že nebol prevezený na JIS, resp. anesteziologicko resuscitačné

oddelenie KAIM, kde mal byť umiestnený a mohla mu byť v prípade potreby poskytnutá ihneď zdravotná
pomoc. Je absolútne v rozpore so zásadou na ochranu ľudskej dôstojnosti, aby pacienti, ktorí vyžadujú
neodkladnú zdravotnú starostlivosť umierali nájdení sestrou pri rannej toalete spadnutí na zemi. V
dôsledku uvedeného zásahu do osobnostných práv zosnulého bola spôsobená nemajetková ujma.
Rodina bola plne fungujúca s dobre vyvinutými sociálnymi väzbami. Smrť otca za okolností znižujúcich

jeho ľudskú dôstojnosť zásadným spôsobom zasiahla do života žalobcov a úplne pretrhala silné väzby,
čím stratili možnosť realizovať a ďalej rozvíjať rodinný život so svojím manželom a otcom (živiteľom
rodiny).
Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania konštatoval, že pri uplatnenom nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy musia byť splnené predpoklady vzniku zodpovednosti, a to: 1/ zásah, ktorý je

spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu, 2/ vznik nemajetkovej ujmy, 3/ príčinná súvislosť medzi zásahom
a vznikom nemajetkovej ujmy. Občianskoprávna ochrana osobnosti je založená na objektívnom
zodpovednostnom princípe a preto na vznik zodpovednosti sa nevyžaduje subjektívny predpoklad v
podobe zavinenia toho, kto neoprávnený zásah do osobnostného práva vykonal.
Nesprávny postup zdravotníckeho pracovníka sa označuje za non lege artis a toto označenie môže

zahŕňať jednak chybu v diagnóze, voľbe liečebnej procedúry a technike prevedeného zákroku, tiež
rozličné pochybenia v organizačnej oblasti, v komunikácii a predávaní informácií tak voči pacientom,
ako i medzi jednotlivými zdravotníckymi pracovníkmi navzájom, ktoré sa môžu označiť ako nedodržanie
komplexných pravidiel poskytovania zdravotnej starostlivosti, ktoré slúžia k eliminácii zbytočných rizík a
dosiahnutiu najmožnejšieho bezpečia pacienta. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplynulo, že

žalovaná porušila zákonom stanovenú povinnosť poskytovať zdravotnú starostlivosť správne. Porušenie
povinností žalovanej ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti nebolo po vykonanom dokazovaní
sporné.
Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie však nemal preukázanú príčinnú súvislosť
medzi protiprávnym konaním žalovanej a následkom spočívajúcom v úmrtí manžela žalobkyne 1/ a

zároveň otca žalobkyne 2/ a žalobcu 3/.
Z odborného stanoviska MUDr. L. W., CSc., MPH z medicínskeho odboru pneumológia a ftizeológia,
ktorú si ÚDZS pribral za účelom posúdenia poskytovanej zdravotnej starostlivosti N. F. bol zrejmý záver,
že aj keby bola zdravotná starostlivosť poskytnutá správne, asi by bol exitus nezvratný. Uviedla, želepšou komunikáciou a konzultáciou medzi klinikami a oddeleniami žalovanej by sa asi život pacienta
nezachránil, na to bol príliš rizikový a infekcia príliš pokročilá (č. l. 30a, 24b spis ÚDZS č. PO 424/2011).
Zo znaleckého posudku MUDr. Daniely Iliašovej vyplynulo, že znalkyňa sa so stanoviskom MUDr. W.

CSc., MPH (v odpovedi na otázku č. 7) stotožnila, pričom uviedla, že neexistuje príčinná súvislosť medzi
poskytnutou zdravotnou starostlivosťou N. F. a jeho následným úmrtím (odpoveď na otázku č. 8).
Súd prvej inštancie dospel preto k záveru, že pochybenie žalovanej pri poskytnutí zdravotnej
starostlivosti nebolo základnou príčinou smrti pacienta. Zo znaleckého posudku MUDr. Daniely Iliašovej
vyplynulo, že príčinou smrti pacienta bolo kardiorespiračné zlyhanie spôsobené hypertenznou chorobou,

ktorá bola nedostatočne liečená a morbídnou obezitou podľa pitevného nálezu (odpoveď na otázku č.
1, 2). Vysoké hodnoty krvného tlaku postupne poškodzovali srdcový sval až došlo k jeho zlyhaniu.
Odpoveď v posudkovej časti doplneného znaleckého posudku vypracovaného MUDr. Zdenkom
Salmášom nespochybnili závery prijaté znalkyňou MUDr. Iliašovou. Zodpovedanie otázky č. 3
konštatovaním, že žalovaná zodpovedá za vývoj zdravotného stavu vedúceho k úmrtiu v rozsahu 80 -
90 %, pretože v literatúre je uvádzaná úmrtnosť i u pacientov liečených v nemocnici na horeuvedené

diagnózy 10 - 20 %, súd zhodnotil ako nezrozumiteľné a neurčité. Nakoľko žiadna zo strán nenavrhla
výsluch znalca za účelom vysvetlenia uvedenej odpovede, súd na túto odpoveď neprihliadol, keď
uvedený záver znalca (žalovaná zodpovedá za vývoj zdravotného stavu v rozsahu 80 - 90 %) postráca
logický prechod od vyjadrenej premisy (úmrtnosť pacientov na horeuvedené diagnózy liečených v
nemocnici 10 - 20 %) a to aj po prihliadnutí na informácie uvedené znalcom v posudkovej časti pod

písmenom „E. PROGNÓZA pneumónie“.
Nakoľko zákonom stanovené predpoklady pre vznik objektívnej zodpovednosti žalovanej za protiprávny
zásah do osobnostných práv žalobcov, ako aj pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,
neboli naplnené, keď žalobcami nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom
do chráneného osobnostného práva fyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť osobnosť

fyzickej osoby a uplatňovanou náhradou nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie žalobu zamietol.
Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania odôvodnil právne § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne tým, že žalovanej a intervenientovi na strane
žalovanej, ktorí mali vo veci plný úspech, vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči
žalobcom 1/ až 3/. O trovách štátu rozhodol podľa čl. 4 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podali žalobcovia 1/ až 3/ včas odvolanie s návrhom na
jehozmenuvyhovenímžalobevcelomrozsahu.Alternatívnenavrhlirozsudoksúduprvejinštanciezrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnili ust. § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP. Súd prvej
inštancie mal za preukázané porušenie povinností zo strany žalovanej ako poskytovateľa zdravotnej

starostlivosti. Uvedené nebolo v konaní sporné. Súd prvej inštancie nemal za preukázanú príčinnú
súvislosť. Na posúdenie príčinnej súvislosti bolo vykonané znalecké dokazovanie (znalecký posudok
MUDr. Iliašovej a MUDr. Salmáša). Súd prvej inštancie nevzal do úvahy závery znalca MUDr. Salmáša,
ktorý konštatoval, že žalovaná počas hospitalizácie zosnulého nepostupovala v zmysle štandardných
diagnostických postupov, čo bolo príčinou jeho úmrtia. Ďalej žalobcovia uviedli, že v prvom znaleckom

posudku MUDr. Iliašovej nebolo odpovedané na niektoré otázky, resp. na niektoré otázky odpovedala
znalkyňa len čiastočne, preto žiadali žalobcovia doplnenie. Odpovede MUDr. P. boli kľúčové pre správne
zistenie skutkového stavu a následné právne posúdenie veci. Znalkyňa Iliašová neodpovedala vôbec na
otázku možnosti prežitia pacienta a nezdôvodnila svoje závery o neexistencii príčinnej súvislosti. Navyše
otázka príčinnej súvislosti je otázkou právnej kvalifikácie, nie je otázkou, ktorú by mal zodpovedať

znalec. Uvedené žalobcovia namietali a preto žiadali doplniť znalecké dokazovanie. V nadväznosti na
to bolo dokazovanie doplnené posudkom MUDr. P., ktorý konštatoval, že neštandardným postupom
došlo u pacienta k rozvoju nezvládnuteľných komplikácií, ktoré viedli k rýchlemu úmrtiu. Jeho odpoveď
je jednoznačná a nepripúšťa žiadnu diskusiu. Súd, zjednodušené povedané, na základe účelovo
pospájaných záverov prvého znaleckého posudku konštatoval, že pacient v zásade zomrel na vysoký

krvný tlak, čo je v priamom rozpore s pitevným protokolom ako aj s odpoveďou druhého znalca na
otázku č. 1. MUDr. P. potvrdil, že pacient nezomrel iba na vysoký krvný tlak, ale uviedol, že zomrel na
ochorenia, ktorých liečbu žalovaná svojím konaním zanedbala, resp. podcenila. Hypertenzia a obezita
boli v danom prípade faktormi, pre ktoré mala žalovaná klasifikovať pacienta ako rizikového a venovať
mu aj vyššiu mieru zdravotnej starostlivosti. Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť, v uvedenom rozsahu

považujú žalobcovia napadnutý rozsudok za arbitrárny. Súd bez riadneho odôvodnenia svojich záverov
ignoroval celú posudkovú časť doplneného znaleckého posudku vypracovaného druhým znalcom. Súd
prvej inštancie na účely odôvodnenia vytrhol z kontextu odpoveď MUDr. P. na otázku č. 3. Otázka
určeniamieryzodpovednostidruhýmznalcombolajednoznačná,pretoprípadnývýsluchmalanavrhovaťžalovaná. Následne sa žalobcovia vyjadrili k jednotlivým predpokladom vzniku nároku na nemajetkovú
ujmu.

3. Žalovaná navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Poukázala na § 215 ods.
1, 2, § 217 ods. 1, § 154 CSP. Je zrejmé, že žalobcovia v deň konania posledného pojednávania mali
za to, že produkovali dostatočné množstvo dôkazov na preukázanie neoprávneného zásahu žalovanou
do osobnostných práv žalobcov. Samotné porušenie povinnosti neznamená, že práve táto skutočnosť
spôsobila následok. Tento mohol nastať aj bez porušenia povinností žalovanou. Je treba pripustiť,

že ľudia zomierajú a to najmä v nemocniciach, ide o prirodzenú skutočnosť. Žalobcovia opakovane
nesprávne formulovali otázky, keďže v konaní mali preukázať príčinnú súvislosť. V danom prípade
je možné považovať za rozhodujúcu príčinu skutočnosť, že zosnulý tri dni nevyhľadal pomoc lekára,
teda ide o zodpovednosť samotného zosnulého a to napriek jeho vysokým horúčkam, čím sám znížil
svoje šance na určenie správnej liečby akéhokoľvek poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Umožnil
rozvinutie svojho ochorenia do takej miery, ktorá nebola zvládnuteľná žiadnymi prostriedkami lekárskeho

umenia(vedy).Znalecképosudkyneodpovedajúnaotázku,čižalovanávôbecmohlazabrániťpôsobeniu
podmienky, ktorá sa rozvinula prirodzene ako priebeh ochorenia zosnulého. Nepostačuje len zistenie,
že žalovaná nekonala všetko, čo mala, ale že jej konanie by zabránilo následku. Pokiaľ ide o odpoveď
druhého znalca na otázku č. 3, štatistické zistenie znalca znamená, že v prípade správnej liečby existuje
úmrtnosť pacientov s obdobnými komplikáciami. Uvedený výrok znalca nemá pre riešenie problematiky

predmetného sporu žiaden význam a je formulovaný všeobecne. Žalobcovia nepreukázali, že smrť
pacienta spôsobila žalovaná. Zo strany žalobcov nebola preukázaná akákoľvek strata šance zosnulého
na prežitie. Bolo potrebné zodpovedať i otázku, či je zníženie šance na prežitie osobnostné právo v
zmysle § 11 Občianskeho zákonníka.

4. Intervenient navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, nakoľko žalobcovia
nepreukázali príčinnú súvislosť.

5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení CSP, účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený
zákonč.99/1963Zb.Občianskysúdnyporiadokvzneníneskoršíchzmienadoplnení,keďžepodľa§470

ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359

CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia
použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP),

súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcov 1/ až 3/ je dôvodné.

6. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na názore o nepreukázaní príčinnej súvislosti medzi

protiprávnym konaním žalovanej (ktorá porušila zákonom stanovenú povinnosť poskytovať zdravotnú
starostlivosť správne) a následkom spočívajúcom v úmrtí manžela žalobkyne 1/ a zároveň otca žalobcov
2/, 3/.

7. Z obsahu spisu vyplýva, že smrť pacienta nastala dňa XX.X.XXXX, bezprostrednou príčinou smrti N.

F. bolo kardiorespiračné zlyhanie (pitevný protokol, č. l. 191).
Z odborného stanoviska MUDr. L. W., CSc., MPH z medicínskeho odboru pneumológia a ftizeológia,
ktorú si úrad pribral za účelom posúdenia poskytovanej zdravotnej starostlivosti N. F. vyplýva, že aj keby
bola zdravotná starostlivosť poskytnutá správne (čo nebola), asi by bol exitus nezvratný. MUDr. L. W.,
CSc. uviedla, že lepšou komunikáciou a konzultáciou medzi klinikami a oddeleniami FN Trnava by sa asi

život pacienta nezachránil, na to bol príliš rizikový a infekcia príliš pokročilá (č. l. 30a, 24b pripojeného
spisu ÚDZS č. PO 424/2011).
Z oznámenia o výsledku šetrenia podania zo dňa 8.11.2011 zn. PO 424/2011 bolo úradom konštatované
porušenie ZoZS (§ 4 ods. 3) v týchto povinnostiach: 1/ pochybenie pri vyhodnotení RTG snímky (zrejménesprávne popísanie snímky), 2/ nevyšetrené krvné plyny z dôvodu nedbanlivosti, 3/ nedovyšetrené
príčiny trombocytopénie a neboli realizované ďalšie hemokoagulačné vyšetrenia (Fbg, D-dimér), 4/
pacient sa neklasifikoval ako rizikový - nebola poskytnutá intenzívna starostlivosť (JIS, ARO), 5/ zlá

antibiotická liečba, 6/ pacientovi mal byť podávaný nízkomolekulárny heparín, 7/ saturácia 66 % - takýto
pacient musí byť na podpornom dýchaní, čo nebol. V závere je konštatované, že napriek uvedeným
nedostatkom nie je pravdepodobné, že by sa život pacienta podarilo zachrániť aj pri správnom postupe,
na to bol pacient príliš rizikový a respiračná infekcia príliš pokročilá. Zistené nedostatky neboli v príčinnej
súvislosti so smrťou pacienta.

Zo znaleckého posudku č. 2/2016 MUDr. Daniely Iliašovej, znalkyne z odboru zdravotníctvo a farmácia,
odvetvie interná medicína, kardiológia, zo dňa 28.2.2016, vyplynulo, že žalovaná nevykonala všetky
zdravotné výkony na správne určenie choroby a nezabezpečila správnu antibiotickú liečbu. Žalovanej
nedostatkyaporušeniariešilpodrobneúrad,jehorozhodnutievplnejmiereakceptujevrátanevytknutých
nedostatkov. Znalkyňa sa so stanoviskom MUDr. W. CSc., MPH (v odpovedi na otázku č. 7) stotožnila,
pričom uviedla, že neexistuje príčinná súvislosť medzi poskytnutou zdravotnou starostlivosťou N. F. a

jeho následným úmrtím (v odpovedi na otázku č. 8).
MUDr. Zdenko Salmáš, znalec z odboru zdravotníctvo, odvetvie interná medicína, v znaleckom posudku
č. 8/2017 z 27.12.2017 konštatoval, že v diagnostike a v liečbe zosnulého neboli dodržané štandardné
diagnostické a liečebné postupy, týmto neštandardným postupom došlo u menovaného k rozvoju
nezvládnuteľných komplikácií, ktoré viedli k rýchlemu úmrtiu. Žalovaná zodpovedá za vývoj zdravotného

stavu vedúceho k úmrtiu v rozsahu 80 - 90%, pretože v literatúre je uvádzaná úmrtnosť i u pacientov
liečených v nemocnici na horeuvedené diagnózy v rozsahu 10 - 20 % (č. l. 417).

8. Podľa § 4 ods. 3 ZoZS v rozhodnom znení poskytovateľ je povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť
správne. Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na

správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo
zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy.

9. Z obsahu spisu je zrejmé, že zdravotná starostlivosť nebola pacientovi poskytnutá správne, čo mal
za preukázané i súd prvej inštancie, ktorý však dospel k záveru, že medzi úmrtím pacienta a nesprávne

poskytnutou zdravotnou starostlivosťou nie je príčinná súvislosť.

10. V právnej teórii sa vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok).

11. Problematikou príčinnej súvislosti v medicínskoprávnych sporoch sa zaoberal i Ústavný súd
Slovenskej republiky, ktorý v náleze z 24.10.2017 sp. zn. II. ÚS 716/2016 uviedol nasledovné: Príčinná
súvislosť predstavuje základný konštrukčný prvok zodpovednostnej skutkovej podstaty, na ktorom je
vybudovaný systém súkromnoprávnej zodpovednosti za škodu, a ktorej preukázanie v súdnom konaní je
jedným z predpokladov úspešného uplatňovania zodpovednostných nárokov žalobcu proti žalovanému.

Určenie príčinnej súvislosti predstavuje v procese dokazovania pomerne náročnú úlohu, ktorá z pohľadu
základnej procesnej konštrukcie, na ktorej je vybudovaný systém sporového konania, zaťažuje žalobcu.
Problematika spoznávania minulých javov, najmä príčinnej súvislosti, sa prenáša do procesnej roviny
najmä v tom, že základným východiskom pri uvažovaní o rozložení dôkazného bremena medzi strany
sporu je pravidlo, podľa ktorého ten, kto tvrdí, ten aj dokazuje (affirmanti incumbit probatio), čo v

sporovom súdnom konaní, pokiaľ ide o otázku preukázania príčinnej súvislosti, zaťažuje žalobcu. Ako
správne A. Winterová uvádza, v skutkovo a právne zložitých sporoch je tento základný sylogizmus
spravidla nepostačujúci aj preto, že spravodlivé usporiadanie procesných vzťahov vyžaduje, aby bola
zohľadnená skutočnosť, že mnohokrát nie je v možnostiach strany, ktorá určitú skutočnosť tvrdí, tiež
svoje tvrdenia dokázať (porovnaj prof. JUDr. Alena Winterová, CSc., a kolektív. Civilní právo procesní. 6.

aktualizované vydání. Praha : Linde, 2011. s. 252). Jednou z oblastí, kde tieto problémy vystupujú zvlášť
do popredia sú tzv. medicínskoprávne spory, ktoré sú charakteristické svojou skutkovou zložitosťou
prejavujúcou sa predovšetkým súbehom viacerých príčin spôsobilých privodiť daný následok alebo
výrazným časovým obdobím medzi príčinou a následkom, čo významne sťažuje dôkaznú situáciu,
prípadne tým, že úroveň aktuálneho stavu poznania v danom čase neumožňuje spoľahlivo objasniť

tvrdený kauzálny priebeh, nedokonalosťou postupov pri poskytovaní zdravotníckej starostlivosti alebo
samotnou povahou biologických procesov (porovnaj napr. DOLEŽAL, Adam - DOLEŽAL, Tomáš.
Kauzalita v civilním právu se zaměřením na medicínskoprávní spory. Praha : Ústav státu a práva AV
ČR, 2016. s. 180).Charakteristickou črtou týchto vzťahov, ktorá v priebehu súdneho konania mnohokrát zohráva
rozhodujúcu úlohu je aj to, že medzi úrovňou poznania zdravotníckeho zariadenia a pacientom
je výrazná informačná asymetria v neprospech pacienta. Práve informačná nerovnomernosť medzi

úrovňou poznania zdravotníckeho zariadenia na jednej strane a jeho pacientom na strane druhej a
s tým spojená odborná znalosť zdravotníckeho zariadenia a spôsobilosť vnímať udalosti spojené s
poskytovaním zdravotníckych služieb lepšie alebo o ich priebehu zistiť viac a tiež jeho spôsobilosť
preventívne alebo následne zabezpečiť o tom dôkazné prostriedky sú tými okolnosťami, ktoré ho stavajú
do výhodnejšieho procesného postavenia v prípade sporu vo vzťahu k pacientovi, ktorý takéto možnosti

spravidla nemá. V prípade, ak má za takejto situácie poškodený pacient, ako slabšia strana v priebehu
súdneho konania dokázať príčinnú súvislosť medzi určitými právne relevantnými javmi, má v priebehu
dokazovania pred sebou pomerne náročnú úlohu, ktorá hraničí v mnohých prípadoch s jej faktickou
realizovateľnosťou.
Práve objektívne limity spojené s dokazovaním kauzálnej súvislosti, ako aj slabšie postavenie
poškodeného pacienta (pozn.: resp. jeho právnych nástupcov) sú tými skutočnosťami, ktoré v rámci

štandardného dôkazného sylogizmu vedú v mnohých prípadoch k nespravodlivým výsledkom, pretože
neadekvátna náročnosť unesenia dôkazného bremena o príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou
a vznikom škody zo strany pacienta je v prípade uplatňovania zásady „všetko alebo nič“ aj spravidla
príčinou jeho neúspechu v spore. Takéto riešenie sa javí byť nespravodlivé najmä v prípadoch, keď pre
pravdivosť skutkových tvrdení žalobcu hovorí vysoká miera ich pravdepodobnosti.

V medicínskoprávnych sporoch nie je v mnohých prípadoch z už uvedených dôvodov možné
jednoznačne určiť skutočnú príčinu vzniku škodlivého následku, ale túto možno stanoviť len s určitou
mierou jej pravdepodobnosti. V týchto prípadoch je nutné vziať do úvahy aj ďalšie prvky, na ktorých
je vybudovaný systém zodpovednostného práva, a zohľadniť ich v kontexte objektívnej kauzálnej
neistoty a vzájomnom nerovnocennom postavení tak, aby výsledok zodpovedal princípom, na ktorých

je zodpovednosť za ujmu/škodu postavená. V tejto situácii ide v zásade o vyvažovanie dvoch proti sebe
stojacich záujmov, a to práva poškodeného na jeho odškodnenie a na druhej strane záujem na tom, aby
povinnosť na náhradu škody zaťažovala iba toho, kto škodu skutočne spôsobil alebo ju mohol svojím
konaním odvrátiť. Neistota vo vzťahu k príčinnej súvislosti musí byť preto spravodlivo rozdelená, pričom,
ako uvádza F. Štajgr, požiadavka spravodlivého vyváženia faktickej nerovnosti sporových strán je v

zásade naplnená v prípade, ak je v pochybnostiach rozhodnuté v prospech toho, komu vznikla ujma
(porovnaj Dr. František Štajgr. Důkazní břemeno v civilním soudním sporu, Praha, 1931. s. 114).
Ak je miera procesnoprávneho poznania vyžadovaná na preukázanie príčinnej súvislosti medzi
právne relevantnými javmi zo strany žalobcu ako slabšej strany sporu zjavne neprimerane vysoká a
nezohľadňujúca faktickú nerovnosť strán sporu, tak v dôsledku toho je aj dôkazné bremeno kladené

na túto stranu zjavne neprimerané, čo potom vylučuje aj akúkoľvek zmysluplnú úvahu o možnosti jeho
„unesenia“, čím dochádza k porušeniu práva na rovnosť strán ako jedného z komponentov práva na
spravodlivé súdne konanie.

12. Tu treba dodať, že súd prvej inštancie svoj názor o nepreukázaní príčinnej súvislosti oprel o záver

úradu, resp. MUDr. W. a znalecký posudok MUDr. Iliašovej, z ktorých záverov vyplynulo, že ak by
aj zdravotná starostlivosť bola poskytnutá správne, život pacienta by sa asi nepodarilo zachrániť. Je
zrejmé, že i ony pripustili istú (percentuálne nevyjadrenú) šancu na prežitie pacienta. Bližšie sa „k šanci
na prežitie“ vyjadril MUDr. Salmáš vo svojom znaleckom posudku, ktorý uviedol, že úmrtnosť pacientov
s diagnózami, ako mal nebohý je 10 % až 20 % a žalovaná zodpovedala za vývoj jeho zdravotného

stavu vedúceho k úmrtiu v rozsahu 80 % až 90 %. Navyše dodal, že v liečbe zosnulého neboli dodržané
štandardné diagnostické a liečebné postupy, týmto neštandardným postupom došlo u pacienta k rozvoju
nezvládnuteľných komplikácií, ktoré viedli k rýchlemu úmrtiu.
Nie je preto zrejmé, prečo súd prvej inštancie dospel k záveru o nepreukázaní príčinnej súvislosti,
pokladajúc závery MUDr. Salmáša za nezrozumiteľné (s tým sa odvolací súd nestotožňuje),

odôvodnenie súdu prvej inštancie je v tejto časti preto nepreskúmateľné. Predmetnú otázku súd prvej
inštancie navyše neposudzoval z pohľadu osobitosti postavenia strán v medicínskoprávnych sporoch,
príčinnou súvislosťou sa zaoberal veľmi zjednodušene. Je potrebné uvedomiť si, že podstatou medicíny
je vstupovanie do celého reťazca príčin a následkov, do procesov, ktoré prebiehajú v ľudskom tele, tieto
procesy ovplyvňovať, meniť ich. Zásah lekára sám o sebe mení prirodzený beh veci.

13. Poslaním zdravotníckeho pracovníka je vykonávať zdravotnícke povolanie svedomito, statočne,
s hlbokým ľudským vzťahom k človeku, v súlade s právnymi predpismi, s dostupnými poznatkami
lekárskych vied a biomedicínskymi vedami a s prihliadnutím na technické a vecné vybaveniezdravotníckeho zariadenia, v ktorom poskytuje zdravotnú starostlivosť (etický kódex zdravotníckeho
pracovníka, príloha č. 4 k zákonu č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,
zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení

niektorých zákonov).

14. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

15. Zákon (CSP) venuje zvýšenú pozornosť odôvodneniu súdneho rozhodnutia, normovaním jeho

obsahovýchnáležitostí.Ideonávodčomáodôvodnenierozhodnutiasúduobsahovať,keďžemávýznam
z hľadiska prostriedku kontroly správnosti rozhodnutia, a to zo strany účastníkov konania (strán sporu),
ako i súdu vyššej inštancie, ktorý ho bude preskúmavať, ale aj zo strany verejnosti.

16. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach
(oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu.

17. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka
stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č. 1/2016), podľa ktorého
nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne, ak písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o

skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (odňatie možnosti
konať pred súdom).

18. V odôvodnení rozhodnutia má súd náležite vysvetliť, ako sa vysporiadal s rozhodujúcimi a zistenými
skutočnosťami a na akom základe prijal právne závery. Preto ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie

nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol,
prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
(rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 226/03).

19. Odvolací súd po preskúmaní vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že rozsudok je

nepreskúmateľný. Nedostatky odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie mali za následok, že
rozhodnutie nespĺňalo požiadavky obsiahnuté v ustanovení v § 220 CSP. Z dôvodu, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie postráda náležitú argumentáciu, ako aj vzhľadom na absenciu komplexného hodnotenia
vykonaných dôkazov (každý jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti), chýbal argumentačný základ, ktorý by
mohol odvolací súd preskúmať. Odvolateľom bolo znemožnené, aby uskutočňovali im patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (primerane možno aplikovať
závery vyjadrené v stanovisku publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod R 2/2016, v jeho druhej vete), pričom tento nedostatok nebolo možné napraviť
pred odvolacím súdom.

20. Odvolací súd preto podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a podľa §
391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

21. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, viazaný názorom odvolacieho súdu,
na základe vykonaného dokazovania vyhodnotiť dôkazy a posúdiť uplatnený nárok žalobcov 1/ až 3/.

22. Pre vznik zodpovednosti za protiprávne konanie, vrátane príčinnej súvislosti, je rozhodujúce, či
včasná a účinná diagnostika a následný ďalší postup v liečbe boli spôsobilé (mohli) zabrániť alebo čo
najviac obmedziť riziko vzniku škody na zdraví a živote pacienta. Je potrebné zohľadniť aj všeobecnúprevenčnú povinnosť, v zmysle ktorej je každý povinný zachovávať vždy taký stupeň pozornosti, ktorý
vzhľadom ku konkrétnej časovej a miestnej situácii možno od neho požadovať a ktorý je spôsobilý
zabrániť alebo čo najviac obmedziť riziko vzniku škody na živote (porov. rozsudok Najvyššieho súdu

Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 618/2001).

23. Od žalovanej (v rukách ktorej bol život pacienta, ktorý má chrániť, resp. je povinná urobiť všetko, čo
je vzhľadom na aktuálny stav medicíny objektívne schopná urobiť) je spravodlivé požadovať, že bude
pri liečbe postupovať lege artis, čím si splní aspoň základnú povinnosť predchádzať škodám na živote a

zdraví, pretože za jej porušenie nutne musí niesť zodpovednosť, pokiaľ medicínsky následok správneho
postupu mohol mať vplyv na vývoj poruchy zdravia.

24. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie
uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanovením § 220 CSP a
preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil

a rozhodol.

25. Svoj právny záver zdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy
a stranám konania musí dať odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho
právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky napr.

sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

26. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením
skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je

odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré
sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán sporu.

27. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania (§
396 ods. 3 CSP).

28. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý

výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšujedvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.