Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, January 18, 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8To/37/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8219010442
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sninský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8219010442.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Sninského a sudcov JUDr.

Moniky Halkociovej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 19.01.2023, v trestnej
veci vedenej proti obžalovanému A. B. pre prečin neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného zákona
a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov sp. zn. 2T/181/2019 zo dňa
23.05.2022, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Trestného poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku

obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v Bardejove, trvale bytom C. D. XXX, okr. E.,

uznáva vinným, že

dňa 01.01.2019 v čase okolo 04:45 hod. po ceste III/3497 v obci Richvald, okr. Bardejov, v smere jazdy
na obec F. G., v čase po požití alkoholu viedol osobné motorové vozidlo zn. A. B., ev. čísla: E. na

priamom úseku cesty v miernom stúpaní pri rodinnom dome č. 87, kde sa plne nevenoval vedeniu
vozidla a sledovaniu situácie v cestnej premávke, pričom pravou prednou časťou vozidla narazil do
chodca H. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I. XXX, okr. Bardejov, idúceho v tom čase v smere
od obce Kľušovská Zábava, po pravej strane cesty z pohľadu vodiča, ktorý v dôsledku dopravnej
nehody utrpel ťažký úraz, a to úrazový šok ťažkého stupňa, polytraumu, mozgovo-lebečné poranenie:
poúrazovýopuchmozgu,ložiskovépomliaždeniemozgu(vtemennejaspánkovejoblastivľavo,včelovej
oblasti vľavo), krvácanie nad tvrdú plenu mozgu (epidurálne krvácanie) vľavo, krvácanie pod mäkké
obaly mozgu (subarachnoidálne krvácanie) obojstranne, otvorenú vpáčenú mnohoúlomkovú zlomeninu

lebkovej klenby vľavo, následne s kvadruplégiou, organickým psychosyndrómom, inkontinenciou,
otvorenú zlomeninu píšťaly predkolenia vpravo s II. stupňom poškodenia mäkkých tkanív predkolenia,
pomliaždenie pľúc obojstranne, atelektázy obojstranne, poúrazový baktériový zápal pľúc, SIRS-syndróm
systémovej zápalovej odpovede neinfekčnej genézy s orgánovým zlyhávaním, poranenie hrudnej časti
pažeráka s fistulou medzi pažerákom a priedušnicou, početné tržno hmoždné rany na tvári, rozsiahlu
tržno hmoždnú ranu v temennej oblasti hlavy vľavo, pohmoždenia a odreniny prednej a bočnej plochy
hrudníka vľavo, pohmoždenia a odreniny prednej a bočnej plochy brušnej steny vľavo, poúrazové

komplikácie - infekcia dýchacích ciest, infekcia po 3 zavedení tracheostómie, močová infekcia, početné
preležaniny, s dobou liečenia uvedených zranení trvajúcou doposiaľ s predpokladom trvalej invalidity,
pričom bezprostredne po dopravnej nehode, na ktorej mal ako vodič účasť, neposkytol zranenému
chodcovi, ktorý pri dopravnej nehode utrpel ujmu na zdraví potrebnú pomoc, hoci tak mohol urobiť bez
nebezpečenstva pre seba, alebo iného a pokračoval s vozidlom v jazde bez zastavenia,

teda

inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví aako vodič, ktorý po dopravnej nehode, na ktorej mal účasť, neposkytol osobe, ktorá pri nehode utrpela
ujmu na zdraví, potrebnú pomoc, hoci tak mohol urobiť bez nebezpečenstva pre seba, alebo iného
čím spáchal

prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona v súbehu s prečinom
neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného zákona.

Za to mu ukladá:

Podľa § 178 Trestného zákona, § 36 písm. d/, j/ Trestného zákona, § 38 ods. 3 Trestného zákona a §
41 ods. 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 30 (tridsať) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona výkon uloženého trestu podmienečne odkladá.

Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona určuje skúšobnú dobu v trvaní 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.

Podľa § 61 ods.1, ods. 2 Trestného zákona trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel všetkého
druhu na dobu 36 (tridsaťšesť) mesiacov.

Podľa § 287 ods.1 Trestného poriadku obžalovanému ukladá povinnosť nahradiť poškodenému
Sociálnej poisťovni Bardejov náhradu škody vo výške 788,90 /sedemstoosemdesiatosem/ eur a /
deväťdesiat/ centov.

Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku poškodeného Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a.s., pobočka

Prešov, Kúpeľná 5, s nárokom na náhradu škody odkazuje na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bardejov sp. zn. 2T/181/2019 zo dňa 23.05.2022 bol obžalovaný: A. B.,
nar.XX.XX.XXXXvBardejove,trvalebytomC.D.XXX,okr.Bardejov,uznanývinným zprečinuublíženia
na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona, prečinu neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného

zákona a prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona na tom
skutkovom základe, že

dňa 01.01.2019 v čase okolo 04:45 hod. po ceste III/3497 v obci Richvald, okr. Bardejov, v smere
jazdy na obec F. G., v čase po požití alkoholu viedol osobné motorové vozidlo zn. A. B., ev. čísla:

E. na priamom úseku cesty v miernom stúpaní pri rodinnom dome č. 87, kde sa plne nevenoval
vedeniu vozidla a sledovaniu situácie v cestnej premávke, pričom pravou prednou časťou vozidla narazil
do chodca H. B., nar. XX.XX.XXXX, trv. bytom I. XXX, okr. Bardejov, idúceho v tom čase v smere
od obce Kľušovská Zábava, po pravej strane cesty z pohľadu vodiča, ktorý v dôsledku dopravnej
nehody utrpel ťažký úraz a to úrazový šok ťažkého stupňa, polytraumu, mozgovo-lebečné poranenie:

poúrazovýopuchmozgu,ložiskovépomliaždeniemozgu(vtemennejaspánkovejoblastivľavo,včelovej
oblasti vľavo), krvácanie nad tvrdú plenu mozgu (epidurálne krvácanie) vľavo, krvácanie pod mäkké
obaly mozgu (subarachnoidálne krvácanie) obojstranne, otvorenú vpáčenú mnohoúlomkovú zlomeninu
lebkovej klenby vľavo, následne s kvadruplégiou, organickým psychosyndrómom, inkontinenciou,
otvorenú zlomeninu píšťaly predkolenia vpravo s II. stupňom poškodenia mäkkých tkanív predkolenia,

pomliaždenie pľúc obojstranne, atelektázy obojstranne, poúrazový baktériový zápal pľúc, SIRS-syndróm
systémovej zápalovej odpovede neinfekčnej genézy s orgánovým zlyhávaním, poranenie hrudnej časti
pažeráka s fistulou medzi pažerákom a priedušnicou, početné tržno hmoždné rany na tvári, rozsiahlu
tržno hmoždnú ranu v temennej oblasti hlavy vľavo, pohmoždenia a odreniny prednej a bočnej plochy
hrudníka vľavo, pohmoždenia a odreniny prednej a bočnej plochy brušnej steny vľavo, poúrazové

komplikácie - infekcia dýchacích ciest, infekcia po 3 zavedení tracheostomie, močová infekcia, početné
preležaniny, s dobou liečenia uvedených zranení trvajúcou doposiaľ s predpokladom trvalej invalidity,
pričom bezprostredne po dopravnej nehode, na ktorej mal ako vodič účasť, neposkytol zranenému
chodcovi, ktorý pri dopravnej nehode utrpel ujmu na zdraví potrebnú pomoc, hoci tak mohol urobiť bez
nebezpečenstva pre seba alebo iného a pokračoval s vozidlom v jazde bez zastavenia,Za to mu bol uložený:

Podľa § 178 Trestného zákona, § 36 písm. d/, j/ Trestného zákona, § 38 ods.3 Trestného zákona a § 41

ods.1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 30 (tridsať) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona výkon uloženého trestu bol podmienečne odložený.

Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona bola určená skúšobná doba v trvaní 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel všetkého
druhu na dobu 36 (tridsaťšesť) mesiacov.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku bol obžalovaný zaviazaný nahradiť poškodenej Sociálnej
poisťovni Bardejov spôsobenú škodu vo výške 788,90 Eur.

Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku poškodeného Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a.s., pobočka
Prešov, Kúpeľná 5, s nárokom na náhradu škody súd odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote písomne prostredníctvom svojho obhajcu odvolanie

obžalovaný, ktorý v ňom vytýkal, že napadnutý rozsudok podľa jeho názoru trpí viacerými samostatnými
vadami, je nedostatočne odôvodnený a výlučne jednostranný, keď súd prvého stupňa nezistil riadne
skutkový stav veci a v rozpore so skutkovým a právnym stavom nesprávne rozhodol o vine
obžalovaného, pričom závery súdu prvého stupňa sú zjavne nesprávne, svojvoľné a nekorešpondujú s
vykonaným dokazovaním, sú s ním v rozpore, keď súd svoje závery, na ktorých založil vinu odôvodnil

len všeobecne, neurčito, výlučne jednostranne v neprospech obžalovaného, pričom konal procesne
nesprávne, hrubo porušil právo na obhajobu, teda právo obžalovaného vedieť z čoho je obvinený a
aké trestné činy sa mu kladú za vinu. Nemožnosťou vyjadriť sa k odsúdeniu aj za spáchanie prečinu
Ohrozenia pod vplyvnom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona, ktorý počas celého
trestného konania mu nebol kladený za vinu, boli závažne porušené jeho práva v procesnom postavení

obžalovaného. Obžalovaný vytýkal, že súd podľa jeho názoru nesprávne vyhodnotil, že spáchal prečin
Ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona, keď z vykonaného dokazovania, a najmä
zo znaleckého posudku č. 7/2019 znalca J. K. L., podľa jeho názoru jednoznačne vyplýva, že nebol
objektívne schopný sa zrážke s poškodeným, H. B., vyhnúť, a naopak zrážku zapríčinil výlučne
poškodený, ktorý porušil zákonné povinnosti, bol v stave ťažkého stupňa opitosti a mal zároveň lepšie

možnosti zrážke sa vyhnúť, a že tak poškodený neurobil, nemôže byť obžalovanému kladené za vinu,
keďže jazdil predpísaným spôsobom v úseku cesty, kde nebol povinný mať zapnuté diaľkové svetlá, a
cesta po ktorej riadil motorové vozidlo je súvisle osvetlená. Poukazoval, že sa riadil zákazom uvedeným
v § 32 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa
ktorého vodič nesmie použiť diaľkové svetlomety, ak je vozovka dostatočne a súvisle osvetlená alebo,

ak by mohol byť oslnený vodič protiidúceho vozidla a pri jazde zákonom predpísanou rýchlosťou nebol
schopný zrážke sa vyhnúť, resp. pred poškodeným bezpečne zastaviť. Dodal, že žiadny právny predpis
mu neprikazoval jazdiť v obci rýchlosťou 44 km/h ako rýchlosťou, kedy bolo podľa znaleckého posudku
možné sa zrážke vyhnúť obídením poškodeného, resp. ešte nižšou rýchlosťou 35 km/h, kedy by podľa
znaleckého posudku bolo možné zrážke zabrániť zabrzdením. Pritom aj pri jazde rýchlosťou 50 km/

h podľa znaleckého posudku nemal vytvorené podmienky pre zabránenie zrážke. Súdnym znalcom
stanovená rýchlosť 53 až 57 km/h je údajom, ktorý nebol objektívne zistený v konaní a vychádza len
z výpovede obžalovaného v prípravnom konaní, keď sa vyjadril, že jazdil rýchlosťou „okolo 55 km/
h“. Vytýkal okresnému súdu, že vychádzal len z konštatovania o rýchlosti zo znaleckého posudku č.
7/2019 znalca J. K. L., ktorý uvedenú rýchlosť prevzal práve z jeho výpovede v prípravnom konaní,

pričom obžalovaný, odkazujúc na novinový článok poukazoval na podľa jeho názoru jednoznačný fakt,
že tachometer vozidla ukazuje vždy rýchlosť vyššiu, ako je reálna rýchlosť vozidla, pričom vytýkal
znalcovi, že s uvedenou informáciou v posudku vôbec nepracoval a tento stav nezohľadnil pri ustálení
rýchlosti jeho vozidla. Len na tomto nepreukázanom údaji založil všetky v posudku uvádzané závery,
čo obžalovaný hodnotil ako minimálne sporné a nedostatočné. Obžalovaný mal za to, že prípadné

minimálne prekročenie rýchlosti vozidla, a to ešte do stúpania, nemá pre posúdenie jeho zodpovednosti
za prečin Ublíženia na zdraví relevanciu, keďže zo znaleckého posudku č. 7/2019 znalca J. K. L.
vyplýva, že pri jazde akoukoľvek rýchlosťou presahujúcou rýchlosť 44 km/h, resp. rýchlosť 35 km/h
(potrebnúnazastaveniepredpoškodeným),nebolovjehomožnostiachvyhnúťsazrážkespoškodeným,a tak obžalovaný vyvodil, že objektívne nebolo možné sa zrážke vyhnúť, aj pri dodržaní všetkých
zákonných povinností vodiča. Ďalej obžalovaný poukazoval na to, že nie on, ale poškodený porušil
právne predpisy (nepoužil reflexný prvok) a mal vytvorené všetky podmienky, aby sa zrážke vyhol.

Poškodený bol v ťažkom stave opitosti, ktorá mu pravdepodobne znemožňovala kontrolovaný pohyb a
naopak spôsobovala nepredvídateľnosť chôdze. Pri hodnote intoxikácie organizmu alkoholom medzi 1,5
až 2%o alkoholu v krvi (stredný stupeň opitosti) sa takáto osoba prejavuje neusporiadanými pohybmi,
má závrate, pri chôdzi sa tacká a vidí dvojmo. Pri hodnote intoxikácie organizmu alkoholom medzi
2 až 3‰ alkoholu v krvi (ťažký stupeň opitosti) nastáva častokrát neschopnosť samostatnej chôdze.

Poškodenému bolo o 8:12 dňa 01.01.2019, teda s časovým odstupom minimálne troch hodín od
predpokladaného času skutku, nameraná hodnota 2,8 g/kg alkoholu v krvi. Je potom podľa názoru
obžalovaného dôvodné predpokladať, že v čase skutku bola prítomnosť alkoholu v krvi poškodeného
ešte o niečo vyššia, minimálne nad 3‰, čo podľa všeobecne uznávaných záverov lekárskej vedy
spôsobuje až narkózu, teda dochádza k úplnému bezvedomiu, necitlivosti a mimovoľnému močeniu,
svalstvo je uvoľnené, tep mäkký, dýchanie pomalé, zornice normálne alebo rozšírené, nereagujúce na

svetlo; človek je spravidla zmätený, blúzni, metá so sebou a bolo podľa obžalovaného zarážajúce, že
uvedené skutočnosti súd prvého stupňa v žiadnom rozsahu nezohľadnil, vôbec sa im nevenoval ani
znalec, v odôvodnení napadnutého rozsudku sa k týmto skutočnostiam súd vôbec nevyjadril, a najmä
neposúdil vplyv takéhoto závažného stavu opitosti poškodeného na skúmaný dej zrážky. Nebolo počas
trestného konania vôbec ustálené, ako sa poškodený správal pred zrážkou, aké pohyby vykonal, ako sa

pohyboval, či sa vôbec pohyboval, a ktorým smerom. Zo znaleckého posudku č. 7/2019 znalca J. K. L.
také skutočnosti nevyplývajú, keď znalec popisuje výlučne dej počas zrážky a len predpokladá, ako sa
poškodený pravdepodobne pohyboval, a nie ako sa na miesto zrážky poškodený dostal. Otázka pohybu
a správania sa poškodeného tesne pred zrážkou je podľa obžalovaného kľúčová pre posúdenie jeho
zodpovednosti, teda či došlo k môjmu zavinenému protiprávnemu konaniu. Z vykonaného dokazovania

ale podľa názoru obžalovaného vyplýva, že zavinené protiprávne konanie bolo na strane poškodeného,
ktorý v ťažkom stupni opitosti nesprávnou reakciou sa nevyhol zrážke a zároveň porušil právne
predpisy, keď sa pohyboval po komunikácii bez reflexných prvkov a v čiernom oblečení. V konaní
nebolo preukázané, že sa poškodený pohyboval rovnomerne, nechaoticky, nevybočoval zo smeru svojej
chôdze. Naopak je dôvodné skôr predpokladať, vzhľadom na ťažký stupeň opitosti, že poškodený sa

v mieste zrážky nesprával predvídavo, menil smer a intenzitu chôdze, prípadne, že na miesto zrážky
„vpadol“, teda sa zapotácal do smeru mojej jazdy. Už len tieto rozpory a neustálenie skutočného
priebehu deja bezprostredne pred zrážkou podľa obžalovaného odôvodňujú pochybnosti o riadnom
zistení skutočného pohybu poškodeného, a teda aj pochybnosti o určení mojej zodpovednosti za zrážku
vozidlaspoškodeným.Snepredvídateľnýmachaotickýmpohybom,ktorýmoholspôsobiť,žepoškodený

sa ocitol pred vozidlom náhle a neočakávane (mohol vstať, vbehnúť, alebo zvaliť sa pred vozidlo),
znalec vôbec nebral do úvahy, a ani súd prvého stupňa s takým pravdepodobným stavom nepracoval,
a tento nevyhodnocoval, čo je potrebné hodnotiť ako nesprávne a nedostatočné, keď zo stavu
poškodeného (ťažký stupeň opitosti) sa taký skutkový stav dal a mohol predpokladať. Po pripustení, že
sa poškodený správal neočakávane a práve on svojim pohybom založil riziko zrážky, bolo dôvodné a

potrebné posúdiť aj zodpovednosť poškodeného za zrážku, ktorá sa tu dá predpokladať ako výlučná
zodpovednosť poškodeného. Obžalovaný vytýkal okresnému súdu, že podľa jeho názoru na také
posúdenie rezignoval, a vôbec sa týmito skutočnosťami nezaoberal a účelovo a nedôvodne poukazuje v
rozsudku na skutočnosti, ktoré nemajú relevanciu pre posúdenie zodpovednosti za zrážku kladenú mne
ako obžalovanému za vinu, resp. sú nesprávne a mylné (napríklad neustálená rýchlosť jazdy, údajne

nesprávna rýchlosť jazdy vzhľadom na rozhľad), a naopak logickým a dôvodným skutočnostiam sa súd
v rozsudku vôbec nevenuje. K znaleckému posudku č. 7/2019 Ing. Jána Sabóa namietal, že výpočty
znalca, úvahy a závery o možnostiach zabránenia nehode vodičom vozidla, možnostiach rozhľadu
z vozidla a dohľadnosti na chodca sú iba teoretickým aplikovaním určitých poznatkov a výsledkov z
rôznych výskumov k dopravným nehodám, ktoré sú pravidelne pre znalcov publikované na seminároch

aj v odbornej literatúre, no tieto výsledky a závery sú všeobecne akceptovateľné, ak nie je k dispozícii
iný dôkazný prostriedok, ale znalec bol povinný v posudku upozorniť, že ich používa iba preto, že nič iné
k dispozícii v spise nemá, najmä, že sa neuskutočnil žiaden vyšetrovací pokus dohľadnosti z vozidla,
či zmeranie svetelných podmienok v čase a mieste nehody a podobne. Skutočné podmienky v čase a
miestenehodysúužneopakovateľné,pričomalemohlibyťajvýrazneodlišné,čozoznaleckéhoposudku

nevyplýva. Obžalovaný sa ďalej vyhranil, že podľa jeho názoru nebola naplnená skutková podstata
prečinu Neposkytnutie pomoci podľa § 178 Trestného zákona, keď v konaní nebolo preukázané, že boli
naplnené všetky znaky skutkovej podstaty tohto trestného činu, najmä nebolo preukázané, že pri zrážke
vedel, že narazil do fyzickej osoby, ktorú ako objekt trestného činu vyžaduje skutkové podstata prečinuNeposkytnutiepomocipodľa§178Trestnéhozákona,azároveňžemalotomvedomosť,keďžepritomto
trestnom čine sa predpokladá úmyselné zavinenie smerujúce k objektu trestného činu – osobe. Zároveň
v čase skutku nemohol predpokladať, že došlo k dopravnej nehode, keď mu neboli v tom čase známe

rozhodujúce skutočnosti, z ktorých by mohol vyhodnotiť, že sa jednalo o dopravnú nehodu a vykonať
k tomu patriace povinnosti. Neexistuje tak jeho zavinenie vo forme úmyslu, ktoré predpokladá dispozícia
právnej normy pre prečin Neposkytnutie pomoci. Tu poukazoval na to, že osoba v čiernom oblečení
bez reflexných prvkov potácajúca sa na krajnici, za ktorou je hustá tmavá vegetácia dosahujúca výšku
viac ako 2 metre, mu nielenže sťažila ale aj znemožnila rozpoznanie, že sa jedná o fyzickú osobu a

zároveňznemožnilamuvyhnutiusazrážke.Namietalsprávnosťzáverovvznaleckomposudkuč.7/2019
znalca Ing. Jána Sabóa o oneskorenej reakcii ako v celom rozsahu nesprávne, a to aj napriek vedomosti
znalca o jeho výpovedi v prípravnom konaní, v ktorej uvádzal, že v zadnej časti vozidla mu niečo bliklo
a obzrel som sa do spätného zrkadla, hoci táto skutočnosť, podľa obžalovaného, mala výrazný vplyv
na jeho možnosť spozorovať poškodeného, keď podľa ustálených záverov v odbornej literatúre je doba
trvania pohľadu do spätných zrkadiel (vonkajšieho a vnútorného) priemerne 0,6, resp. 0,7 sekundy (táto

doba sa skladá zo súčtu dôb trvania sakád a fixácií, teda od momentu začatia pohybu očí až po fixáciu
zraku a vrátenie pohľadu späť na cestu dopredu). Ak mal teoretickú možnosť pre spozorovanie chodca
minimálne 1,25 sekundy (resp. 1,4 sekundy) a nastal stav v cestnej premávke, že sa presvedčil o situácii
pohľadom do spätného vonkajšieho zrkadla (s dobou trvania 0,6 sekundy) a tiež pohľadom do spätného
vnútorného zrkadla (s dobou trvania 0,7 sekundy) s celkovou dobou trvania 1,3 sekundy, ani teoreticky

nemal možnosť spozorovať poškodeného a už vôbec nie nadobudnúť vedomosť, že sa jednalo o fyzickú
osobu, resp. identifikovať do čoho narazil. Závery znalca, z ktorých vychádza súd, sú v časti dohľadnosti
a spozorovania poškodeného podľa obžalovaného tvrdení v celom rozsahu sporné, keď závery o
rozpoznateľnosti chodca z vozidla, sú založené iba na znalcom uvažovaných vstupných údajoch, teda
majú iba relatívnu platnosť, lebo sa nedá technicky znaleckou činnosťou preukázať napríklad ani to,

či sa chodec vlastne po vozovke pred zrážkou dlhšiu dobu plynulo vôbec pohyboval. Podľa názoru
obžalovaného chodec mohol v blízkosti miesta zrážky, alebo na priľahlom trávniku, napríklad, aj určitý
čas ležať a zdvihnúť sa až krátko pred príchodom vozidla, čo by sťažovalo možnosť jeho rozpoznania
z vozidla. Vytýkal potom znalcovi, že s uvedeným vôbec nepracoval, a takú verziu nezohľadnil ani súd
prvého stupňa. Súd podľa obžalovaného nesprávne a nedôvodne vychádzal zo záverov, že poškodený

sa pohyboval plynulo a rovnakou rýchlosťou po krajnici, a na základe takého stavu bezdôvodne a v
rozpore so skutkovým stavom veci stanovil zodpovednosť obžalovaného. Taký záver, okrem toho, že
je nesprávny a nedôvodný, nereflektuje skutočnosti na strane poškodeného (ťažký stupeň opitosti)
a už vôbec nereflektuje možné variantné priebehy deja pred zrážkou a správanie sa poškodeného,
ktoré za stavu jeho výraznej opitosti je možné dôvodne predpokladať. K zachovaniu rozhľadových

podmienokvovzťahukrýchlostiodvolateľpoukazovalna záverznalca,ktorýkrýchlostijehomotorového
vozidla a stavu miesta, po ktorom sa pohyboval pred zrážkou, uvádzal, že so zapnutými stretávacími
svetlami sú technicky splnené podmienky pre jazdu primeranú rozhľadu vodiča aj rýchlosťou 50 km/
hod, čím, podľa obžalovaného, vlastne uvádzal, že pred zrážkou mal vytvorené podmienky, aby aj
so zapnutými stretávacími svetlami mohol jazdiť rýchlosťou 50 km/h, čo je povolená rýchlosť v obci,

pričom znalec dokonca uviedol, že na uvedenom mieste je dostatočný rozhľad aj na jazdu vyššou
rýchlosťou, ale túto stanovil na 50 km/h výlučne pre zákonné limity rýchlosti jazdy v obci. Rýchlosť
primeraná rozhľadu bola znalcom stanovená na 74,952 km/hod, a je tak nesprávny záver súdu, že
nejazdil ani takou rýchlosťou, aby bol schopný vozidlo zastaviť na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad.
Naopak, v zmysle znaleckého posudku nemal povinnosť jazdiť akoukoľvek nižšou rýchlosťou, keďže

v mieste zrážky bol rozhľad oprávňujúci, má jazdiť dokonca rýchlosťou 74,952 km/h, ak by na mieste
neexistoval rýchlostný limit 50 km/h. Odvolateľ považoval za nesporné, že rýchlosť jeho jazdy, ak by
aj bola o niečo vyššia ako zákonom povolená, nebola príčinou zrážky, keďže pri maximálnej povolenej
rýchlosti(aajakejkoľvekvyššejrýchlosti)vobci,bynebolzažiadnychokolnostíschopnýzrážkezabrániť.
Namietal aj voči iným dôkazom. Znalecký posudok z odboru zdravotníctva síce obsahuje podrobnú

diagnózu a špecifikáciu poranení, neobsahuje popis mechanizmu ich vzniku vo vzťahu k motorovému
vozidlu, hoci znalec bol podľa obžalovaného povinný v posudku podrobne popísať polohu jednotlivých
časti tela pri ich kontakte s vozidlom, ale aj vplyv psychického stavu opitého chodca vo vzťahu k jeho
možnej diskvalifikácii ako účastníka cestnej premávky. Chýbajúci popis vzniku mechanizmu poranení
poškodeného potom špecifikoval až znalec z odboru cestnej dopravy, ako je to v danom znaleckom

posudku č. 7/2019 znalca Ing. Jána Sabóa, pretože technicky znalec toto nutne potreboval k výpočtu a
simulácii zrážky vozidla s viactelesovým výpočtovým modelom chodca k nastaveniu jednotlivých častí
tela modelu. Uvedené tak odôvodňuje pochybnosť, či závery nielen znalca MUDr. Patrika Miháľa, ale
tiež závery znalca Ing. Jána Sabóa, vychádzajú zo správne zisteného stavu veci a boli výsledkomsprávneho zákonného postupu. Bolo potom podľa obžalovaného potrebné pochybné závery znalca
odmietnuť a na nich neprihliadať, keďže slúžia výlučne ako dôkazy smerujúce k jeho odsúdeniu. Celkovo
obžalovanýhodnotilvykonanédokazovaniaakonedostatočné,záveryznalcovsaopierajúlenoformálne

a tabuľkové hodnoty, resp. nepreukázané nezákonné a nesprávne výpovede svedkov, bez reflektovania
situácie a poznatkov z miesta zrážky, čo nakoniec spôsobuje, že ich závery sú sporné a nemožno na ich
podklade dostatočne zistiť skutočný priebeh deja, a tým ani určiť jeho zodpovednosť ako obžalovaného.
Akceptovaním záverov zo znaleckých posudkov, ktoré sú nekompletné a nedostatočné pre riadne
objasnenie deja sa vytvoril stav nezákonnosti pri rozhodovaní, ktorý nebol odstránený súdom a robí

tak, aj z tohto dôvodu, záver o jeho vine nesprávnym a nezákonným. Obžalovaný namietal aj činnosť
okresného súdu, ktorá vyústila v to, že bol podľa okresného súdu bola z jeho strany naplnená aj skutková
podstata prečinu Ohrozenia pod vplyvom návykovej látky a vytýkal, že podľa jeho názoru okresný súd
flagrantným a nezákonným postupom, hrubo zneužil svoje oprávnenia rozhodovať o jeho vine či nevine,
svojvoľne, zjavne protizákonne a nedôvodne vyhodnotil, že spáchal aj prečin Ohrozenia pod vplyvom
návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona, hoci skutok popísaný obžalobou neobsahuje

ani zmienku o jeho požití návykovej látky a jej vplyvu na vedenie motorového vozidla pred a počas
zrážky s poškodeným, čo potom neumožňuje k takto naformulovanému a zistenému skutku dopĺňať,
alebo meniť ďalšie rozhodujúce skutočnosti, ktoré neboli ani predmetom prípravného konania. Rovnako
súd neumožnil k takto plánovanému hodnoteniu skutku možnosť sa stranám vyjadriť, resp. k tomu
prispôsobiť dokazovanie a neuvádza, o akú návykovú látku sa jednalo, aký mala táto látka vplyv na

jeho spôsobilosť vykonávať činnosť, pri ktorej mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí, alebo spôsobiť
značnú škodu na majetku, v akom množstve, a kedy túto látku užil. Preto bol záver súdu o spáchaní
prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona nepreskúmateľný
a neodôvodnený, a nebol založený na žiadnom zákonnom dôkaze, ktorý by vyplynul z dokazovania na
hlavnom pojednávaní. Ohradil sa voči hodnoteniu výpovede svedkyne H. C., ktorá na otázku obhajcu, z

čoho svedkyňa usudzuje, že obžalovaný mal v pohári naliaty alkohol, uviedla, že kamarátka jej povedala,
že ona aj obžalovaný sám nalievali alkohol uvádzala, že ona osobne alkohol nenalievala a tiež, že
kamarátka jej povedala, že ona aj obžalovaný sám nalievali alkohol. Nie je špecifikované, teda kto a
kde nalieval alkohol, a už vôbec z tohto konštatovania nevyplýva, že obžalovaný si čokoľvek presne
identifikované nalial, alebo prípadne mal dokonca naliaty alkohol. Zároveň nik ďalší z minimálne 10

ľudí ani náznakom nevypovedali, že alkohol pred skutkom užíval, aj keď je pravdepodobné, že po
poučení orgánmi činnými v trestnom konaní o povinnosti vypovedať pravdivo by tak viacerí urobili,
ak skutočne návykovú látku obžalovaný požíval mal túto informáciu len sprostredkovane, nepriamo
od tretej osoby, ktorá nebola na hlavnom pojednávaní vypočutá. Predmetom konania nikdy nebola
otázka jeho požitia návykových látok pred zrážkou. Hodnotil tak výpoveď svedkyne C. o skutočnosti

zistenej len sprostredkovane ako dôkaz, ktorý nebol potvrdený žiadnym iným dôkazom. Takto dospel
k záveru, že je potrebné považovať ju za spornú, a ako takú na ňu neprihliadať. Podľa obžalovaného,
účelovosť výpovede I. F. bola zároveň odôvodnená nelogicky a zmätočne, keď súd uvádza argument,
ktorý následne označí ako nepodstatnú informáciu a tvrdenie, že svedok mal obžalovaného po celý
čas na očiach, a to aj keď išiel vonku, či na toaletu neuveril len z dôvodu, že je nemysliteľné byť

nonstop s inou osobou, ale tiež z dôvodu, že svedok nevedel reagovať na jemu kladené otázky, resp.
potreboval určitý čas, aby na nich odpovedal, a tak túto výpoveď svedka súd považoval iba za účelovú.
Také odôvodnenie obžalovaný považoval za nedostatočné, keď nie je minimálne zrejmé a dostatočne
odôvodnené, prečo by počas cca jeden a pol hodiny (čas od 2:30 hod do 4:00 hod.) nemohli dvaja známi
na oslave počas Silvestrovskej noci spolu tráviť tento čas, keď pri tom sú fajčiari a je pravdepodobné, že

obžalovaný by na toalete nič nezákonné, resp. súvisiace so skutkom robiť nemohol. Výpovede svedkyne
H. C. si okresný súd preukázateľne vyložil nesprávne, svojvoľne a účelovo v jeho neprospech, aj keď
neexistuje žiadny zákonný dôkaz preukazujúci, že požil návykovú látku, aká bola táto návyková látka,
v akom množstve, kedy a aký mala táto látka vplyv na jeho spôsobilosť viesť motorové vozidlo. Podľa
názoru obžalovaného, nehodu zavinil iba sám poškodený, a to z dôvodu, že, s odkazom na znalecký

posudok, porušil svoje povinností byť riadne viditeľný a označený reflexným prvkom alebo svetelným
zdrojom a tiež preto, že sa po komunikácii pohyboval nekoordinovane a nepredvídateľne, keď bol v
ťažkom stave opitosti, ktorý mu zjavne zabránil zrážke sa vyhnúť, aj keď na to mal vytvorené všetky
podmienky. Obžalovaný odkazoval aj na ďalší záver znalca, a to, že vzhľadom na prehľadný úsek cesty
a svietiace približujúce sa vozidlo je možné potvrdiť, že chodec H. B. po technickej, kvalitatívnej stránke

mal vytvorené lepšie podmienky pre zabránenie zrážky vozidlom, ako samotný vodič daného vozidla,
a to dočasným vystúpením z cesty za jej okraj do doby jeho minutia protiidúcim motorovým vozidlom,
zvlášť, ak sa pohyboval neosvetlený v neosvetlenom úseku cesty, a tým jeho spozorovanie bolo zo
strany vodiča sťažené. Odôvodnenie napadnutého rozsudku považoval obžalovaný v celom rozsahu zanesprávne, jednostranné, nelogické a účelové. Argument súdu, že obžalovaný, ktorý pred jazdou požil
alkohol, sa podľa názoru súdu dostatočne nevenoval vedeniu motorového vozidla, navyše v aute viezol
ďalšie osoby, ktoré vykazovali znaky požitia alkoholu je v celom rozsahu nesprávny a nevychádza z

vykonaného dokazovania. Nie je zrejmé na akom základe súd vyhodnotil skutočnosť, že sa dostatočne
nevenoval vedeniu motorového vozidla, keď taká skutočnosť nebola preukázaná, resp. v čom spočívalo
nevenovanie sa vedeniu motorového vozidla. Rovnako záver o požití alkoholu nebol preukázaný, ako to
zdôvodňujem bližšie v inej časti tohto odvolania. Prispôsobenie si argumentácie súdom o požití alkoholu,
keď táto skutočnosť nebola v konaní preukázaná, ani navrhovaná, je hrubým porušením nestranného a

spravodlivéhokonaniaanáslednéhorozhodovania,nehovoriacotom,ženazáveryopožitíalkoholusom
nemohol kvalifikovane reagovať, keď táto skutočnosť bola prezentovaná súdom až v znení napadnutého
rozsudku. Rovnako nesprávne a v rozpore s vykonaným dokazovaním je konštatovanie súdu o porušení
povinností podľa § 65 zákona 8/2009, keď nebolo preukázané, že mal vedomosť, že došlo k dopravnej
nehode, teda stavu predpokladanom § 64 zákona č. 8/2009 Z.z. Obžalovaný trval na tom, že nemal
vedomosť, že k ublíženiu na zdraví došlo, nevidel po zrážke akúkoľvek zranenú fyzickú osobu, a rovnako

nedošlo ani ku škode presahujúcej sumu 3.990,00 EUR. Opak, teda, že vedel, že narazil do fyzickej
osoby a nie do kontajnera, prípadne zvieraťa, nebol v konaní preukázaný a tak podľa jeho názoru nie je
mu potom možné pričítať zákonnú povinnosť podľa § 65 zákona č. 8/2009 Z.z., ak nemohol objektívne
v čase skutku a bezprostredne po ňom vedieť, že došlo k dopravnej nehode. Potom nemohlo nastať
ani porušenie povinností podľa § 65 zákona č. 8/2009 Z.z. Súd nedostatočne zistil skutkový stav veci a

vôbec nemal ustálené v akom smere a aké vozidlo sa miestom zrážky pohybovalo, resp. kde a v akom
smere vozidlo prechádzalo za horizont, resp. sa pred horizontom nachádzalo. Obžalovaný poukazoval
na to, že on prioritne rešpektoval zákonný príkaz vyjadrený v § 25 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. a teda,
že „Vodič nesmie zastaviť a stáť pred neprehľadným vrcholom stúpania cesty, na ňom a za ním, ... na
cestnej zeleni a inej verejne prístupnej zeleni, na ostrovčekoch a deliacich pásoch, ak to nie je dovolené

dopravnou značkou, ... na iných miestach, kde zastavenie alebo státie môže ohroziť bezpečnosť
a plynulosť cestnej premávky alebo obmedziť jazdu vozidiel; osobitne na miestach vjazdov alebo
výjazdov z pozemkov, vjazdov a výjazdov z objektov určených na zásobovanie alebo parkovacích miest.
Obžalovaný v tejto súvislosti poukazoval na to, že okresný súd vôbec nereflektoval, že bezprostredne
po zrážke on nebol povinný, resp. bolo mu zákonom zakázané s vozidlom zastaviť a stáť pred

neprehľadným vrcholom stúpania cesty, na ňom a za ním. Z obrazovej dokumentácie nachádzajúcej sa
v spise, najmä znaleckého posudku č. 7/2019 a tiež príloh je podľa obžalovaného evidentné, že miesto
zrážky sa nachádzalo bezprostredne pred vrcholom stúpania cesty, zároveň pri tejto komunikácii sa
nenachádza chodník, preto by zastavenie za vrcholom kopca bolo v rozpore s § 25 ods. 1 písm. b/
zákona 8/2009 ale tiež so zákazom podľa písm. u/ tohto ustanovenia, keď zastavenie za horizontom

a v celom jazdnom pruhu by bolo jednoznačne a dôvodne ohrozením bezpečnosti a plynulosti cestnej
premávky alebo obmedzenia jazdy vozidiel, nehovoriac o tom, že po celej dĺžke cesty od zrážky po
moje miesto zastavenie vozidla sú výjazdy z pozemkov, resp. z miest, ktoré obyvatelia využívajú na
parkovanie. Nesprávnosť vyššie popísaného tvrdenia súdu je rovnako v konštatovaní, že „svedok K.
K. v tomto úseku zastavil a pomocou inej osoby zabezpečil miesto zrážky“, keď K. K. sa pohyboval

nielen v opačnom smere (na Krivé), ale tiež svojim zastavením porušil právny predpis (zastavenie za
vrcholom stúpania cesty). Obžalovaný označil za nesprávne a účelové odôvodňovať nesprávnosť jeho
konania nezákonným konaním inej osoby, a tak na taký argument nie je možné prihliadnuť. Ak aj súd
argumentoval k zastaveniu vozidla obžalovaného jeho vlastným tvrdením, že „nejazdili žiadne autá",
toto konštatovanie nemôže negovať zákaz zastavenia v mieste, kde je to zakázané a rovnako preto, že

uvedené konštatovanie, ako ho preberá súd, je nelogické, nesprávne a v rozpore so zisteným stavom,
keď je zrejmé, že ak nešlo auto v čase, keď som sa tam nachádzal, to neznamená, že nemohlo miestom
prechádzať už o niekoľko sekúnd ďalšie vozidlo/vozidlá, resp. že o pár minút neskôr miestom zrážky
prechádzal taxikár, pán K.. Z vykonaného dokazovania bolo podľa obžalovaného zistené, že rýchlosť
jazdy, akokoľvek vyššia ako je 50 km/h, nemohla byť objektívne príčinou dopravnej nehody a preto, ak aj

porušil svojim konaním (doteraz nebolo jednoznačne nepreukázané, akou konkrétnou rýchlosťou som
v úseku jazdil) zákonom stanovenú maximálnu rýchlosť v obci, táto v žiadnom rozsahu nemá vplyv na
posúdenie jeho viny za skutky, ktoré boli obsahom obžaloby. Ak súd takou skutočnosťou argumentuje,
ide o nedôvodný a nesprávny argument, ktorý rovnako treba odmietnuť. Obžalovaný sa ohradil aj
voči hodnoteniu prezentovanému okresným súdom, podľa ktorého obžalovaný neprispôsobil rýchlosť

jazdy svojim schopnostiam, keďže ide vodiča s nedostatkom skúsenosti, rýchlosť jazdy neprispôsobil
stavu a povahe vozovky, ktorá bola mokrá , ako aj iným okolnostiam, ktoré možno predvídať, a to
vzhľadom na deň, kedy k spáchaniu skutkov došlo (01.01.2019 v čase po polnoci), kedy obžalovaný
mal alebo mohol predvídať, že po ceste v obci sa budú presúvať osoby pod vplyvom alkoholu ateda obžalovaný nielenže jazdil rýchlosťou vyššou než je maximálne povolená, ale nejazdil ani takou
rýchlosťou, aby bol schopný vozidlo zastaviť na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad, keďže tak neurobil
ani po samotnom náraze. Podľa názoru obžalovaného okrem toho, že v konaní nebol vykonaný žiadny

dôkaz k hodnoteniu o nedostatku jeho skúseností, ktoré súd ani nijako inak ako zistením jeho veku v
čase zrážky, neskúmal, stav vozovky bol v tom čase spôsobilý na vedenie vozidla zákonom rýchlosťou
50 km/h a v žiadnom rozsahu nemohla byť mokrá, keď vonkajšia teplota bola okolo -2 stupne Celzia,
teplota pri povrchu bola - 5 stupňov Celzia a povrch bol holý a zmrznutý. Stav vozovky pritom podľa
obžalovaného nemal vplyv na povinnosť zníženia rýchlosti vozidla, a taká skutočnosť z dokazovania

pred súdom nevyplynula. Ako vyplýva zo znaleckého dokazovania, boli technicky splnené podmienky
pre jazdu primeranú rozhľadu vodiča aj rýchlosťou 50 km/hod. Obžalovaný pokračoval namietajúc aj
správnosť okresným súdom uvádzaného dôvodu, prečo mal jazdiť nižšou rýchlosťou dodajúc, že mu
nie je známa žiadna povinnosť, ktorá by stanovovala povinnosť na konkrétnom mieste, resp. čase mať
povinne diaľkové svetlá zapnuté. Taká povinnosť mu nevyplýva ani zo znenia zákona, a ak súd takú
povinnosť stanovil, posúdil a rozhodol uvedené nesprávne. Podľa názoru obžalovaného bol súd prvého

stupňa povinný hodnotiť jeho zavinenie aj z hľadiska posudzovania zavinenia vodiča pri spoluzavinení
poškodeného na základe tzv. princípu obmedzenej dôvery, ktorý znamená, že vodič sa ako účastník
cestnej premávky môže spoliehať na to, že ostatní účastníci cestnej premávky budú dodržovať pravidlá
cestnej premávky, pokiaľ z konkrétnych okolností nebude vyplývať opak. Odkazoval pritom na Nález
Ústavního soudu ČR, sp. zn. IV. ÚS 3159/15 z 25.10.2016: „Jde-li o posouzení trestní odpovednosti

ridiče za nehodu, k níž došlo v souvíslostí s provozem na pozemních komunikacích, je nutné zohlednit
jednak to, zda se ridič svým jednáním dopustil porušení konkrétních právních predpisu upravujících
provoz na pozemních komunikacích, jakož i to, zda mel možnost a schopnost predvídat, že k nehode
dojde. V takovém prípade se uplatní tzv. princíp omezené duvery v doprave, jehož podstatou je, že
se ridič pri provozu na pozemních komunikacích muže spoléhat na to, že ostatní účastníci budou

dodržovat pravidla provozu na pozemních komunikacích, pokud z konkrétních okolností nevyplývá
opak (napr. rozsudek Nejvyššího soudu ČSR sp. zn. 3 Tz 20/81).“ a ďalej „Pokud je trestné stíhána
osoba za nedbalostní trestný čin a soudy současné dospčjí k záveru, že podstatnejší vliv na vznik
škodlivého následku melo úmyslne protiprávní jednání poškozeného, pričemž nedbalost je dovozena
jen z toho, že obžalovaný si nepočínal dostatečne obezretne, protože nevzal v úvahu protiprávnost

jednánípoškozeného,nenímožnéučinitzáverovinetak,jaktoprovedlyobecnésoudyvprojednávaném
prípade.“ V tejto súvislosti potom podľa obžalovaného bol podľa obžalovaného súd povinný vyhodnotiť aj
okolnostihrubéhoporušeniapravidielzostranypoškodeného,čobezdôvodneanelogickysúdnevykonal
v žiadnom rozsahu, pričom prostredníctvom takto vykonaného dokazovania by došiel súd k záveru,
že porušenie pravidiel nastalo na strane poškodeného a ja ako obžalovaný nenesiem zodpovednosť

(nemôže sa mi pričítať vina) za zrážku a jej následky, keďže okrem iného nerátal a dôvodne sa spoliehal,
že poškodený neporuší svoje právne povinnosti ako chodec na pozemnej komunikácii. Preukázateľne
však svoje povinnosti porušil poškodený a tieto jeho porušenia mali výlučný vplyv na vznik zrážky;
bez nesprávneho konania z jeho strany by k zrážke nikdy nedošlo. Ako bolo už uvedené, súd prvého
stupňa podľa názoru obžalovaného porušil jeho právo na obhajobu tým, keď počas celého trestného

konania sa kvalifikácia skutku nemenila a dokazovanie smerovalo výlučne k otázke, či došlo k naplneniu
skutkových podstát prečinu Neposkytnutie pomoci, resp. prečinu Ublíženia na zdraví a žiadna zo
strán a ani súd nevyužili postup podľa ustanovenia § 234 ods. 2 Trestného poriadku, prípadne § 284
ods. 2 Trestného poriadku. Súd počas celého konania nepostupoval podľa § 284 ods. 2 Trestného
poriadku, ktorý upravuje postup, kedy súd prvého stupňa uzná obžalovaného za vinného z trestného

činu označeného obžalobou, avšak v jeho prísnejšej kvalifikovanej skutkovej podstate. Vtedy je povinný
na túto skutočnosť obžalovaného upozorniť. Odvolateľ vyjadril názor, že porušením práva na spravodlivý
proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj vydanie prekvapivého rozhodnutia, ktoré
je možné definovať ako postup, ktorým „súd úplne alebo podstatne zmení právne východiská, podľa
ktorých bola vec dosiaľ posudzovaná, a neumožní účastníkom vyjadriť sa k tejto zmene. Typicky pôjde

o zmenu právnej kvalifikácie relevantných skutkových zistení alebo rozhodujúcich skutkových okolností,
a to za situácie, keď počas konania predchádzajúceho takejto zmene nemali strany pochybnosť o
inej, dovtedy zvažovanej kvalifikácii (vychádzajúc z priamej informácie súdu alebo z iných podstatných
skutočností).“ (pozri bližšie Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 52/2019 z 1. apríla
2020). Následný záver súdu, že sa dopustil aj spáchania prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej

látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona je potom v celom rozsahu nesprávny, nezákonný, arbitrárny,
nedôvodný a neodôvodnený. Súd prvého stupňa postupoval pri vykonávaní dokazovania nezákonne
a v rozpore s § 263 a 264 Trestného poriadku. Poukazoval pritom na to, že súd prvého stupňa na
pojednávaní dňa 08.03.2022 vykonal opätovný výsluch svedkyne H. C. a nechal prečítať výpoveďsvedka z prípravného konania, aj napriek skutočnosti, že na to neboli splnené zákonné predpoklady.
Opätovný výsluch svedkyne H. C. nebol vykonaný v súlade so zákonom, a na takúto výpoveď nebolo, a
nie je, možné prihliadať. Podľa názoru obžalovaného, z dôvodu, že na podklade skutočností zistených z

nezákonného výsluchu súd odôvodnil spáchanie obžalovaným aj prečinov Neposkytnutie pomoci podľa
§ 178 Trestného zákona a Ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona, je potrebné zrušiť
celý rozsudok vo všetkých jeho výrokoch, ktoré nie je možné oddeliť. Vo vzťahu k následkom, ktoré
mohli vzniknúť nevčasným poskytnutím prvej neodbornej pomoci, obžalovaný poukazoval na to, že
od času zrážky uplynulo nie viac ako 5 minút, kedy poškodeného zbadali osoby v taxíku svedka K.

K., podľa ktorého výpovede cestou do obce Richvald stretli iba jedno oproti idúce vozidlo, ktoré išlo
pomaly, svietilo mu iba jedno svetlo, pričom obžalovaný považoval za pravdepodobné, že sa jednalo
o jeho motorové vozidlo. Nebolo vôbec odôvodnené, ako formou, a v akom rozsahu by mala byť
predlekárska pomoc vykonaná a bolo preukázané, že rýchla zdravotná pomoc došla na miesto zrážky
až po viac ako 20 minútach a prvý intenzívny zásah sa vykonal operáciou až dňa 09.01.2019. Aj
keď malo dôjsť k operačnému zákroku už dňa 01.01.2019, tento záver nebol podľa obžalovaného

podporený vykonaným dokazovaním, keď zo znaleckého posudku vyplýva, že prvý operačný zákrok
riešiaci následky stavu mozgu po zrážke bol vykonaný až cca 1 týždeň po zrážke, keďže iný údaj
z lekárskeho nálezu zo dňa 01.01.2019 o 16:09 hod., resp. iného dôkazu nachádzajúcom sa v spise
nevyplýva. Z toho obžalovaný hodnotil, že zostalo sporné, či a v akom rozsahu bolo možné po zrážke
poskytnúť takú prvú pomoc, ktorá by v akomkoľvek smere mohla aspoň minimálne zmierniť následky

zrážky. V podstate na základe uvedeného, obžalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
v celom rozsahu zrušil a rozhodol sám tak, že obžalovaného oslobodzuje spod obžaloby okresného
prokurátora Bardejov z 23.08.2019, sp. zn. Pv 14/19/7701, pretože skutok nie je trestným činom.

Na základe takto podaného odvolania postupoval odvolací súd v intenciách ustanovenia § 317 ods.

1 Trestného poriadku, podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1
alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Zistil čiastočnú dôvodnosť

podaného odvolania. V prejednávanej veci bolo rozsudkom nevyhnutné napraviť pochybenie súdu
prvého stupňa spočívajúce v čiastočnej nesprávnej právnej kvalifikácii skutku.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným
súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.

Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za
porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. ( I. ÚS
19/02, I. ÚS 50/04, I. ÚS 59/04).

Pokiaľ ide o odlišný názoru strany trestného konania na hodnotenie vykonaných dôkazov, nie je

pre súd záväzný, nakoľko súd postupuje pri hodnotení dôkazov na základe zákonného opravenie
a povinnosti uvedeného v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, a preto, pokiaľ sa súd od názoru hodnotiacej
strany trestného konania odchýli, no dodrží pravidlo stanovené v tomto ustanovení Trestného poriadku,
nedochádza tým k porušeniu práv tejto strany trestného konania.

Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré
sa preskúmava v odvolacom konaní (z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS
78/05 zo 16. marca 2005).

Aj z judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že v odôvodnení
rozhodnutia všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené obžalovaným, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných procesnými stranami
konania.

V posudzovanej trestnej veci pred súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie odvolací súd doplnil,
aby vo svojej celistvosti bolo vykonané v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle § 2 ods. 10 Trestného
poriadku pre správne zistenie skutkového stavu nevyhnutné a okresný súd tieto dôkazy podrobil
hodnoteniu postupom podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Možno k tomu dodať s prihliadnutím na
povahu odvolacích námietok nasledovné.

Hodnotenie dôkazov vykonané v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku vedie k zisteniu
skutočnosti, že práve obžalovaný A. B. dňa 01.01.2019 v čase okolo 04:45 hod. po ceste III/3497 v
obci Richvald, okr. Bardejov, v smere jazdy na obec Kľušovská Zábava v čase po požití alkoholu viedol
osobné motorové vozidlo zn. A. B., ev. čísla: E. na priamom úseku cesty v miernom stúpaní pri rodinnom
dome č. 87, kde sa plne nevenoval vedeniu vozidla a sledovaniu situácie v cestnej premávke, pričom

pravou prednou časťou vozidla narazil do chodca H. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I. XXX, okr.
Bardejov, idúceho v tom čase v smere od obce Kľušovská Zábava, po pravej strane cesty z pohľadu
vodiča,ktorývdôsledkudopravnejnehodyutrpelpopísanézranenia,pričombezprostrednepodopravnej
nehode, na ktorej mal ako vodič účasť, neposkytol zranenému chodcovi, ktorý pri dopravnej nehode
utrpel ujmu na zdraví potrebnú pomoc, hoci tak mohol urobiť bez nebezpečenstva pre seba, alebo iného

a pokračoval s vozidlom v jazde bez zastavenia.

Na rozdiel od názoru súdu prvého stupňa mal odvolací súd za to, že napriek vykonaniu dostupných
dôkazov zostalo pochybné, aké množstvo alkoholu obžalovaný pred jazdou požil a z tejto skutočnosti
potom ani okresný súd nemohol vyvodiť záver o trestnej zodpovednosti obžalovaného aj za spáchanie

trestného činu ohrozovania pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 Trestného zákona, no pre
zachovanie skutkovej vety v otázke predchádzajúceho požitia alkoholu v rámci trestnej činnosti, ktorú
žaloval prokurátor postačovala výpoveď tejto svedkyne.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu obžalovaný na danom úseku v obci viedol predmetné osobné

motorové vozidlo odvážajúc svedkyňu H. C., ktorá s ním vtedy bola vo vozidle. Svedkyňa H. C.
síce na hlavnom pojednávaní uviedla, že sa pre odstup času nevie vyjadriť, či pri oslave Silvestra
2018, na ktorej bol aj obžalovaný v rodinnom dome v obci Hervartov, obžalovaný požíval alkoholické
nápoje, počas večera sa obžalovaný zabával tak, ako ostatní prítomní, pričom všetci, čo boli na
oslave prítomní, od začiatku alkoholické nápoje požívali a u obžalovaného sa nevedela vyjadriť len

preto, že prišiel neskôr. Návrh na vypočutie svedkyne podal prokurátor, a to už v písomne podanej
obžalobe. Preto nebol potrebný samostatný ďalší návrh ani na doplňujúci výsluch. Výsluch svedkyne
treba chápať ako jeden celistvý úkon. Vzhľadom na skutočnosť, že pre uvedené nepresnosti bolo
namieste svedkyňu ešte vypočuť, okresný súd oprávnene pristúpil k tomuto výsluchu, pri ktorom rozpory
vo svojich predchádzajúcich výpovediach vysvetľovala tým, že bola v strese pri výpovedi z prípravného

konania, poprela pravdivosť vlastnej výpovede, že obvinený vypil jeden, dva, tri alebo štyri poháriky,
no zároveň trvala na tom, že obžalovaný vypil jeden pohárik určite. Treba k tomu povedať, že takto
prezentovala istotu vo svojej výpovedi o takom rozsahu pitia alkoholu obžalovaným. Odvolací súd nemal
dôvod neprijať takúto zmenu výpovede ako stabilnú a spoľahlivú. Pokiaľ súd zohľadní dôvod zmeny
výpovede svedkyne, stále zostáva prijateľné, že v atmosfére oslavy nového roka v spoločnosti známych

mal obžalovaný motív aj príležitosť alkohol požiť. Svedkyňa potvrdila, že všetci zúčastnení pili alkohol.
Svedkyňa pritom trvala aj na svojej výpovedi, že obžalovaného upozornila na to, aby si nesadal do
auta. Zjavne by to nerobila, ak by ho predtým alkohol piť nevidela. Požívanie alkoholu na tejto oslave
potvrdil aj svedok I. M., ktorého spolu s jeho priateľkou obžalovaný odvážal tiež. Svedok N. M. síce
obžalovaného nevidel požívať alkoholické nápoje, ale potvrdil, že na stole, pri ktorom sedel, boli aj 3

fľaše alkoholu, čo len potvrdzuje, že obžalovaný mal príležitosť požiť alkohol minimálne tak, ako priamo
potvrdzovala že alkohol vypil, vyššie uvedená svedkyňa. Odvolací súd tak neuveril výpovedi svedka I.
F., že sedeli s obžalovaným pri stole, kde v tom čase na stole bola iba voda, no že alkohol tam žiaden
nebol. Nemožno mu teda veriť ani to, že mal obžalovaného po celý čas na očiach, a to aj vtedy, keď
išiel na toaletu alebo vonku.

Nakoľko nebolo zistené presné množstvo obsahu alkoholu v tele obžalovaného v čase dopravnej
nehody, preukázaná skutočnosť, že požil alkohol pred jazdou zostala len okolnosťou bez zásadného
vplyvu na právnu kvalifikáciu konania obžalovaného.Obžalovaný A. B. síce využil svoje právo a na hlavnom pojednávaní odmietol vypovedať, no okresný súd
zabezpečil, že sa jeho výpoveď z prípravného konania stala súčasťou dôkazov vykonaných na hlavnom

pojednávaní. Obžalovaný takto potvrdil, že na predmetnej oslave bol, pričom bol vodičom predmetného
osobného motorového vozidla patriaceho jeho otcovi a viezol svedkov O. F. s I. M. z obce Hervartov
do obce Richvald. Tvrdil, že ako vodič sa cítil dobre, nepil žiadne energetické nápoje a ani neužil lieky,
pričom cestu ako vodič hodnotil celkovo tak, že prebiehala dobre. Priamo k dopravnej nehode uviedol,
že keď povystupovali z jeho auta iné konkrétne osoby, tak v aute ostal on ako vodič a vzadu sedela O. F.

a jej priateľ, ktorí driemali. Po výjazde na hlavnú cestu viedol auto v smere Richvald - Kľušovská Zábava
po pravej strane cesty, kde na vozidle mal rozsvietené stretávacie svetlá. Tvrdil, že cesta bola osvetlená
verejným osvetlením, bola vlhká, na ceste nebol sneh a ani nesnežilo, čelné sklo auta nemal poškodené
a ani špinavé. Oproti vozidlu, ktoré viedol, nejazdili žiadne autá a rovnako ani za ním žiadne auto nešlo.
Keď vyšiel na hlavnú cestu, nevidel po ceste sa pohybovať žiadne osoby. Vozidlo viedol do mierneho
kopca. Obžalovaný zároveň potvrdil nesúvislé osvetlenie vozovky, keď uviedol, že pred vrcholom kopca

pri ceste jedno svetlo nesvietilo.

Treba povedať, že obžalovaný v tejto svojej výpovedi jednoznačne popísal vedomosť o dopravnej
nehode, vedomosť o kolízii s nejakým objektom, ktorý na jeho vozidle zanechal majetkovú škodu,
a že z miesta nehody bezdôvodne odišiel bez toho, aby zastavil, lebo uviedol, že sa obzrel do ľavého

spätného zrkadla, v zadnej časti vozidla mu niečo bliklo, zacítil náraz do prednej strany vozidla, čelné
sklo popraskalo, pričom na vzniknutú situáciu nereagoval brzdením, vnímal, že do niečoho narazil, na
palubnej doske vybehli kontrolky. Vnímal tiež, ako niečo, do čoho narazil, odhodilo od jeho vozidla v
smere jeho jazdy, pričom prasklinu na skle pripisoval tomu, že niečo nabral, ale nezisťoval, čo to mohlo
byť a ďalej bez zastavenia pokračoval v jazde, bol v šoku a bol otrasený. Niet dôvodu pochybovať

o pravdivosti jeho výpovede, keď je táto súladná s výpoveďou svedkyne O. F.. K svojim vtedajším
spolujazdcomobžalovanýtotižvypovedal,žedriemali,notesneponárazesazobudilistým,žesvedkyňa
O. F. sa ho pýtala, čo sa stalo. Vzniknutý rozpor v tom, či jej odpovedal treba chápať tak, že predsa
len sa svedkyňa zobudila z driemot, a tak nemusela presne vnímať hlas obžalovaného. Niet dôvodu
obžalovanému v tomto popise udalostí neveriť, lebo tak ako O. F. uviedla, zastavil im pri krčme.

O tom, že ani po dopravnej nehode sa na jej miesto následne nevrátil, ale s vedomím vlastnej škody
na vozidle, ktorá nastala v dôsledku zrážky s objektom nachádzajúcim sa na vozovke pri výkone
vodičského oprávnenia obžalovaný uviedol, že na miesto nárazu sa nevracal, a aj keď mal mobilný
telefón v aute, o vzniknutej situácii nikoho neinformoval. Tvrdil síce, že bol v šoku, no to odvolací súd

nepovažoval za rozhodujúcu okolnosť, ktorá by mu bránila priamo, či nepriamo poskytnúť pomoc ako
osoba, ktorá po dopravnej nehode ako vodič dopravného prostriedku účastného na nej, nesmie opustiť
miesto dopravnej nehody a je povinný poskytnúť za podmienok stanovených zákonom potrebnú pomoc.
Veď ako vypovedal, registroval, že v aute ostal sedieť iba I. M., ktorý z auta vystúpil pred križovatkou
Kľušovská Zábava - Hervartov a on pokračoval do obce Hervartov, kde auto zaparkoval na pozemku pri

rodinnom dome, kde žije so svojimi rodičmi, nikomu doma nič nepovedal a išiel spať s tým, že v čase
asi o 10.15 hod. prišli policajti, ktorí sa ho pýtali, kto šoféroval zaparkované auto, k čomu sa priznal.
Obžalovaný vtedy po nahliadnutí do fotodokumentácie z dopravnej nehody označil miesto zrážky a pri
plnom zachovaní zákonnosti výsluchu uviedol, že auto viedol rýchlosťou asi 55 km/hod, jazdil plynule,
dodržiaval rýchlosť, nebrzdil a ani nespomaľoval a priznal tiež, že pred zrážkou si na okraji vozovky nič

nevšimol. Spresnil dokonca, že po zrážke si myslel, že narazil do nejakej srny, alebo kontajnera.

Výpoveď obžalovaného o vzniku praskliny na čelnom skle potvrdila svedkyňa O. F., ktorú po vystúpení
ostatných osôb obžalovaný odvážal, že keď v aute zostala iba ona so svedkom M. a išli späť do obce
Richvald, kde cestou od chaty na ňou bližšie neurčenom mieste medzi chatou a krčmou, registrovala,

ako keby do auta udrel nejaký konár, a keď sa vtedy pýtala obžalovaného ako vodiča, čo to bolo, on na
jej otázku nereagoval a pokračoval ku krčme v obci Richvald, kde vystúpila, pričom pri vystúpení z auta
si všimla prasklinu čelného skla na strane spolujazdca vodiča.

Svedok P. P. uviedol, že síce s poškodeným H. B. počas večera požívali alkoholické nápoje, ale neboli až

takíopití,abymaliproblémschôdzou,nebolotoažtak,abymubolozle,aleboabysatackalapoškodený
bol na tom rovnako. Zjavne vedeli kam idú, odchádzali spoločne s tým, že prešli asi 200 m od krčmy,
zabočili do uličky, kde svedok býva a vtedy sa rozišli.Svedkyňa O. P. potvrdila postup pri náleze tela poškodeného a že F. C. zavolala na číslo 112 a podľa
pokynov operátorky postupovali tak, že mali poškodeného iba prikryť fóliou, aby mu nebola zima a
držať mu ranu na hlave a nesmeli s poškodeným nijakým iným spôsobom hýbať. Nebolo zistené, že

by uvedené porušili.

Odvolaciemu súdu nebol predložený dôkaz spochybňujúci rozsah a povahu zranení, ktoré pri dopravnej
nehode poškodený H. B. utrpel, a tak nemal ani pochybnosti o správnosti, úplnosti a relevantnosti
odborných poznatkov predložených súdu MUDr. Patrikom Mihaľom, znalcom z odboru zdravotníctvo

a farmácia, na ktoré podrobne poukazoval v odôvodnení napadnutého rozsudku už súd prvého stupňa.
Uvedený objektívny znalecký dôkaz nebol spochybnený žiadnym lekársky odborne porovnateľným
dôkazom. Znalec pritom podrobne jednak popísal zranenia, ktoré pri predmetnej dopravnej nehode
poškodený H. B. utrpel chrakterizujúc ich, že sa z medicínskeho hľadiska jedná o ťažký úraz,
pričom nijako nespochybnil svoj záver, na základe ktorého aj odvolací súd nepochyboval, že ním
popísané zranenia boli v priamej príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou zavinenou obžalovaným.

Rovnako nepochybne vyznieva aj odborný lekársky záver menovaného znalca, že v dôsledku
neposkytnutia laickej prvej pomoci a tým k oneskoreniu transportu do zdravotníckeho zariadenia
došlo s najväčšou pravdepodobnosťou k premeškaniu časového intervalu a zhoršeniu možnosti
včas a efektívne medicínsky zasiahnuť, a tak minimalizovať následky vážneho životohrozujúceho
poranenia poškodeného H. B.. Toto zmeškanie je namieste pričítať najmä obžalovanému, lebo sa

práve jeho konaním stratil čas medzi vznikom poranení a okamihom, kedy sa pri tele poškodeného
zastavili iné náhodne prechádzajúce osoby, ktoré už nemohli dobehnúť zmeškaný čas, no bezodkladne
zabezpečili prvú pomoc a transport poškodeného do zdravotníckeho zariadenia. Odvolací súd tiež
nemá pochybnosti, že všetky poranenia, hlavne mozgovo-lebečné poranenie si vyžadovali urgentnú
diagnostiku, urgentnú prednemocničnú liečbu, nemocničnú liečbu s tým, že čím ich bolo možné vykonať,

tým, hrozilo menšie riziko oneskorených komplikácii. Takto aj odvolací súd zastáva názor, že keď
obžalovaný nezodpovedne až ľahostajne z miesta dopravnej nehody ušiel, tak vedel, že ako vodič,
ktorý po dopravnej nehode, na ktorej mal účasť, neposkytne osobe, ktorá pri nehode utrpela ujmu na
zdraví, potrebnú pomoc, hoci tak môže urobiť bez nebezpečenstva pre seba alebo iného, vedel, že
svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým

uzrozumený.

Tento nepriamy úmysel obžalovaného vyplýva z jeho vlastného podrobného popisu toho, čo vnímal pri
zrážke v podobe zvuku nárazu a jeho účinkom v podobe rozbitého čelného skla a v podobe vnímania
odhodenia objektu nárazu vrátene toho, ako si to vysvetľoval. Mimoriadne vysoký stupeň prejavenej

bezohľadnosti zo strany obžalovaného vedie odvolací súd k presvedčeniu, že sa týkala aj vedomosti
obžalovaného o možnosti nárazu, hoci aj do človeka pohybujúceho sa po okraji vozovky v nočnej
dobe po oslavách začiatku nového roka a odchodom z miesta o možnosti toho, že riskuje vznik aj
závažných následkov na zdraví človeka. Muselo sa stať až to, že miestom činu prechádzali osoby,
ktoré takto ľahostajné neboli a na rozdiel od obžalovaného neváhali zastaviť, neopustiť poraneného

človeka a vykonať všetky im známe a realizovateľné úkony na to, aby mu pomoc poskytli a zachránili
ho. Obžalovaný pritom sám potvrdzoval, že iné vozidlo v čase vzniku predmetného nárazu na mieste
činu nebolo, a teda mu ani nič nebránilo zastaviť tak, ako to urobili práve osoby, ktoré sa stretli s rovnako
bezpečnou situáciou, no poškodenému už na rozdiel od obžalovaného pomohli a lekársku pomoc
zabezpečili. Tomuto záveru odvolacieho súdu zodpovedá aj jednoznačné vyjadrenie znalca, že ak by

vodič po nehode z auta vystúpil, zavolal záchranku, poskytol laickú prvú pomoc, následne rýchly prevoz
s odbornou lekárskou prvou pomocou, následky by boli iné, než boli.

Ani námietkam obžalovaného o vplyve alkoholu na zdravotný stav poškodeného nemožno prisvedčiť.
Znalec totiž jednoznačne uviedol, že vzhľadom na rozsah utrpených poranení mal skutkový stav

v podobe alkoholu v krvi poškodeného veľmi malý význam, neporovnateľne menší význam ako utrpené
zranenia.

K dôsledkom pri dopravnej nehode utrpených zranení poškodeného potvrdzovala svedkyňa F. D., sestra
poškodeného, že tento má poškodený mozog, je v bdelej kóme, ležiaci, nerozprávajúci, vyžadujúcu 24

hodinovú dennú starostlivosť a v súčasnosti je umiestnený v zariadení, ktorého názov uviesť neviem
v Zborove.Vo veci bolo vykonané podrobné znalecké dokazovanie, v rámci ktorého Ing. Ján Sabó, znalec z odboru
cestná doprava podal súdu písomným znaleckým posudkom i vlastnou výpoveďou dostatok odborných
zistení zo svojho oboru, zistení ktoré samé osebe i v spojení s ostatnými dôkazmi (najmä vlastnou

výpoveďou obžalovaného, znaleckým posudkom z odboru Zdravotníctvo, ale aj ďalších dôkazov) viedli
aj odvolací súd k nepochybnému záveru o nedbanlivostnom zavinení obžalovaného vo vzťahu k tomu,
že ako vodič osobného motorového vozidla zavinil predmetnú dopravnú nehodu, v priamej príčinnej
súvislosti, s ktorou inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví, a že nepriamym úmyslom ako
vodič, ktorý po dopravnej nehode, na ktorej mal účasť neposkytol osobe, ktorá pri nehode utrpela ujmu

na zdraví, potrebnú pomoc, hoci tak mohol urobiť bez nebezpečenstva pre seba alebo iného.

Znalec poukázal na skutočnosť, že k dopravnej nehode došlo 01.01.2019 v skorých ranných hodinách
o 04.45 hod., čo zodpovedá ešte nočnej tme, a to v úseku cesty, ktorá nebola osvetlená verejným
osvetlením.Podľadostupnýchpodkladovpoškodenýakochodec,ktorý nemalnasebeodevsreflexnými
prvkami a bol v ťažkom stupni opitosti, sa pohyboval voči smeru svojej chôdze v ľavom okraji cesty,

pričom vozidlo obžalovaného v smere svojej jazdy sa pohybovalo pri pravom okraji cesty, teda išli
oproti sebe v tom istom jazdnom pruhu. Nebolo vyvrátené porovnateľným znaleckým posudkom, že s
poukázaním na rozsah, deformáciu vozidla a stôp zistených policajtami v čase ohliadky miesta nehody je
možnépotvrdiť,ževozidlovdanommiestezrážkysapohybovalorýchlosťou53až57kmzahodinu.Bolo
teda nepochybné, že obžalovaný sa v obci pohyboval nedovolenou rýchlosťou. Samozrejme podstatné

bolo, akú rýchlosť bolo možné od neho spravodlivo požadovať, a aký vzťah mala taká rýchlosť voči
možnosti predísť zrážke. Nebolo pochybností ani v tom, čo priznal obžalovaný, že v danom úseku jazdil
so zapnutými stretávacími svetlami.

Podľa správy SHMU, dňa 01.01.2019 v čase o 4.45 hod. v lokalite obce Richvald bolo takmer jasno, bez

zrážok, teplota vzduchu bola okolo -2° C, teplota vzduchu 5 cm nad zemským povrchom dosahovala -5°
C, vlhkosť vzduchu 91%. Povrch pôdy bol holý a zmrznutý, dohľadnosť svetelných zdrojov dosahovala
20 km. V uvedenom čase bola ešte noc.

Nebolo potvrdené, že by alkoholové opojenie poškodeného malo podstatný vplyv na príčinu dopravnej

nehody. Podľa znalca, aj keď vzhľadom na to, že chodec bol vo vysokom stupni opitosti, nie je možné
vylúčiť jeho vybočenie z cesty vpravo alebo vľavo, tak vzhľadom na deformácie zanechané na vozidle, v
miestezrážkyjehovybočenievpravovočismerujehochôdze,čiževočivozidluvľavobolovylúčené.Skôr
uhýbal okraju cesty, nakoľko deformácie vozidla smerujú k jeho pravému okraju. Netreba zabúdať na
to, že išlo o nočnú dobu, pričom obžalovaný mal zapnuté stretávacie svetlá s rozhľadom na približne 55

metrov,pričomspozorovaťpoškodenéhomoholna22metrov.Maltedačasvôbechovnímať,alenakoľko
sám potvrdil, že ho nevnímal vôbec, to len potvrdzuje, že situácii v cestnej premávke sa nevenoval.
Chodeckráčalpoľavomokrajicestyazrážkebymoholzabrániťvprípade,akbyzcestyzostúpilvľavona
trávnatý povrch v tom čase čiastočne zasnežený. Treba ale uviesť, že k chodcovi sa rýchlo približovalo
vozidlo obžalovaného, ktoré sa mu nijako nevyhýbalo a ani nespomaľovalo, a teda je zjavné, že aj

možnosti takto vykročiť na okraj cesty sa rýchlo zmenšovali.

Obžalovaný sa vozidlom pohyboval v obci, v noci relatívne krátko po príchode nového roka, kedy možno
od účastníkov cestnej premávky spravodlivo požadovať potrebu zvýšenej opatrnosti na cestách. Navyše
išlo o neosvetlený úsek cesty, čo zvyšovalo požiadavky na účinné osvetlenie vozidla, svietenie i rýchlosť

vozidla, teda na podmienky, ktorých ovplyvnenie bolo vo výlučnej možnosti a schopnosti obžalovaného.

Podľa § 4 ods. 1 písm. c/zákona č. 8/2009 Z.z. v znení noviel o cestnej premávke, vodič je povinný
venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke.

Podľa § 4 ods. 1 písm. e/ cit. zákona, vodič je povinný dbať na zvýšenú opatrnosť voči cyklistom a
chodcom, najmä deťom, osobám so zdravotným postihnutím, osobitne voči osobám, ktoré používajú
bielu palicu a starým osobám.

Zákon síce v § 16 ods. 4 ukladá povinnosť neprekračovať v obci hornú hranicu rýchlostného limitu, ale

s určením priamej povinnosti, že vodič smie v obci jazdiť rýchlosťou najviac 50 km/h zároveň ukladá
povinnosť, a to aj v obci, pohybovať sa v každom prípade rýchlosťou, pri ktorej podľa § 16 ods. 1
zákona zachová povinnosť rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla
a nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možnopredvídať s tým, že vodič smie jazdiť len primeranou rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na
vzdialenosť, na ktorú má rozhľad.

V tejto požiadavke sa odzrkadľuje záujem zákona na zachovaní bezpečnosti a plynulosti cestnej
premávky, s ktorou je bezprostredne spojená zákonná povinnosť vodiča venovať sa plne vedeniu vozidla
a sledovať situáciu v cestnej premávke. Nemožno sa potom stotožniť s názorom obhajoby, že by
nič obžalovanému neukladalo jazdiť v obci menšou než rýchlosťou 50 km/h. V spojení s ustanovením
o povinnosti dbať na zvýšenú opatrnosť voči chodcom, tak táto povinnosť bola na strane obžalovaného

ako vodiča motorového vozidla ešte viac namieste.

Podľa § 32 ods. 1 prvá časť vety pred bodkočiarkou, vozidlo musí mať okrem prípadu uvedeného v § 34
ods. 4 počas jazdy rozsvietené stretávacie svetlomety alebo im na roveň postavené osvetlenie. Aj tu sa
nemožno stotožniť s názorom obhajoby na dostatočnosť využitia len stretávacích svetiel obžalovaným
v čase dopravnej nehody.

Obžalovaný ako vodič smel použiť diaľkové svetlomety, lebo vozovka nebola dostatočne a súvisle
osvetlená a nebránili mu v tom ani iné zákonné obmedzenia. Zákon mu to výslovne umožňoval
v ustanovení § 34 ods. 2, podľa ktorého vodič nesmie použiť diaľkové svetlomety, ak je vozovka
dostatočne a súvisle osvetlená, alebo ak by mohol byť oslnený vodič protiidúceho vozidla, vodič vozidla

idúceho pred ním, alebo iný účastník cestnej premávky, strojvedúci vlaku alebo vodič iného dráhového
vozidla, alebo vodič plavidla.

V danom prípade vozovka nebola dostatočne a súvisle osvetlená a obžalovaný neoslňoval vodiča
protiidúceho vozidla ani žiadneho vodiča vozidla idúceho pred ním, lebo také vozidlá v čase dopravnej

nehody na danom úseku cesty prítomné neboli. Keby boli, obžalovaný by nemal dôvod ich nespomenúť.
Celková situácia v cestnej doprave na mieste činu si priam vyžadovala zachovanie týchto pravidiel zo
strany obžalovaného, ale nakoľko ju obžalovaný ľahkovážne podcenil, neriadil sa nimi a hoci poškodený
vytvoril kolíznu situáciu, zrážke mohol obžalovaný ako vodič zabrániť pri dodržaní zákonných pravidiel
svojej jazdy, pravidiel, ktoré bolo možné od obžalovaného spravodlivo požadovať., lebo mal technické

možnosti pohodlne sa svojim motorovým vozidlom, ktoré bolo omnoho väčšej hmotnosti ako telo
dospelého človeka a pohybovalo sa podstatne väčšou rýchlosťou ako poškodený, zrážke vyhnúť, a to
viacerými spôsobmi.

Podľa § 64 ods. 1 písm. a/ Zákona, dopravná nehoda je udalosť v cestnej premávke, ktorá sa stane v

priamej súvislosti s premávkou vozidla a pri ktorej sa usmrtí alebo zraní osoba.

Podľa § 64 ods. 2 písm. a/ Zákona, za dopravnú nehodu sa považuje aj škodová udalosť podľa odseku
3, ak nie je splnená niektorá z povinností podľa § 66 ods. 6, povinnosť bezodkladne zastaviť vozidlo,
preukázať svoju totožnosť inému účastníkovi škodovej udalosti, poskytnúť údaje o poistení vozidla,

vyplniť a podpísať tlačivo zavedené na zabezpečenie náhrady vzniknutej škody podľa osobitného
predpisu, zdržať sa požitia alkoholu alebo inej návykovej látky a urobiť vhodné opatrenia, aby nebola
ohrozená bezpečnosť alebo plynulosť cestnej premávky. Ak účastník škodovej udalosti spôsobil hmotnú
škodu osobe, ktorá nie je účastníkom škodovej udalosti, je povinný o tom túto osobu bezodkladne
upovedomiť a vyplniť s ňou a podpísať tlačivo zavedené na zabezpečenie náhrady vzniknutej škody

podľa osobitného predpisu.

Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na vznik praskliny čelného skla, ktoré bola výrazného tvaru
i rozmeru ako vyplýva z fotodokumentácie odstaveného vozidla obžalovaného, pričom o jej vzniku vedel
obžalovaný bezprostredne po nehode, a ktorú pripisoval tomu, že niečo nabral, a aj povedal svedkyni,

že do niečoho narazili, pričom po zrážke si myslel, že narazil do nejakej srny, alebo kontajnera. Z toho
vyplýva, že z pohľadu uvedeného ustanovenia zákona nesplnil viacero povinností. Musel si teda byť
vedomý, že sa stal účastníkom cestnej dopravnej nehody. Nakoniec, o tom svedčí aj skutočnosť, že po
formálnej stránke s ďalším jej účastníkom nejednal, lebo z miesta dopravnej nehody ušiel, a teda splnil
ďalšiu definíciu dopravnej nehody uvedenú v § 64 ods. 2 písm. c/ Zákona, podľa ktorej, za dopravnú

nehodu sa považuje aj škodová udalosť podľa odseku 3, keď sa účastníci škodovej udalosti nedohodli
na jej zavinení.Je teda zrejmé, že obžalovaný porušil aj ustanovenie § 65 Zákona, podľa ktorého je vodič, ktorý sa
zúčastnil na dopravnej nehode povinný okrem iného bezodkladne zastaviť motorové vozidlo, a najmä
porušil aj ustanovenie § 66 ods. 2 písm. b/ Zákona poskytnúť podľa svojich schopností a možností

zranenej osobe prvú pomoc a bezodkladne privolať záchrannú zdravotnú službu.

To,žeznalecpriurčeníkrajnejhodnotydovolenejrýchlostivobcikonštatoval,žepristretávacíchsvetlách
aj pri vyhnutí vľavo obžalovaný nemal vytvorené podmienky na vyhnutie sa zrážke kvôli neoznačeniu
chodca reflexnými prvkami ho nezbavuje trestnej zodpovednosti. Zrážke vodič mohol zabrániť včasnou

reakciou na chodca súbežne s jazdou rýchlosťou maximálne 37 km/hod. Intenzívnym brzdením by
zastavil pred úrovňou oprotidúceho chodca. Obžalovaný nijako nebrzdil. Ďalšou možnosťou, ako mohol
vodič zrážke zabrániť bolo, ak už pri takmer nepatrnom znížení ním použitej rýchlosti na 44 km/hod
by mohol prudkým vybočením vľavo v smere svojej jazdy sa vyhnúť chodcovi, a teda ho minúť. Už
dodržanie takých rýchlostí bolo možné od obžalovaného požadovať, a to vzhľadom na situáciu na
mieste činu. Pritom znalec doplnil, že pokiaľ by vodič v danom úseku jazdil s diaľkovými svetlami s

maximálne povolenou rýchlosťou jazdy v obci 50 km/hod, aj vtedy by mal vytvorené podmienky pre
zabránenie zrážke s chodcom. Ak by teda namiesto stretávacích mal zapnuté diaľkové svetlá, čo mu
zákon dovoľoval, a čo si podľa názoru odvolacieho súdu vyžadovala situácia v cestnej premávky,
mohol aj pri pohybe krajnou dovolenou rýchlosťou zrážke s poškodeným predísť. Podstata predmetného
prípadu pritom bola pritom taká, že obžalovaný sa plne nevenoval vedeniu vozidla a nesledoval situáciu

v cestnej premávke, vôbec prítomnosť poškodeného nevnímal, a teda nevykonal žiaden ani spomaľujúci
a vyhýbací manéver. Bol ako vodič zjavne nedostatočne pozorný k situácii v cestnej premávke, hoci
nemal žiadnu technickú chybu vozidla, a ani nebol nikým a ničím rozptyľovaný.

Obžalovaný o svoje povinnosti týkajúce sa osvetlenia vozidla a rýchlosti v obci ľahkomyseľne nedbal,

ale prekračujúc povolenú rýchlosť so zapnutými stretávacími svetlami nesledoval situáciu v cestnej
premávke, neregistroval poškodeného pri krajnici svojho jazdného pruhu.

Dopravná nehoda bola riadne a hodnoverne zdokumentovaná už políciou, o čom svedčí záznam o
dopravnej nehode a zápisnica o ohliadke miesta dopravnej nehody a fotodokumentácia. Zo znaleckého

posudku KEÚ KE č. PPZ-KEU-KE- EXP-2019/205 zo dňa 01.03.2019 pri skúmaní odobratých
biologických stôp z vozovky, z čelného skla vozidla obžalovaného a zo strechy tohto vozidla a vzorky
označenej ako vzorka od poškodeného H. B. vyplýva jednoznačný záver, že DNA analýzou bolo
dokázané, že pôvodcom všetkých vyššie uvedených krvných stôp bola osoba, od ktorej bol zaistený
porovnávací materiál označený „od H. B. 18.01.1995, trvale bytom I. D. XXX, okr. Bardejov“, teda, že

práve vozidlo obžalovaného prišlo do násilného kontaktu s telom menovaného poškodeného tak, ako
to vyplýva z predmetnej skutkovej vety napadnutého rozsudku, s ktorou sa odvolací súd v podstate
stotožnil.

Možnosti, že obžalovaný mohol mať požitý alkohol pred jazdou v tejto trestnej veci nevylučuje ani

neskorší nulový výsledok dychovej skúšky, ktorá bola v dôsledku neskoršieho vypátrania obžalovaného,
ktorý z miesta dopravnej nehody ušiel, a ktorá bola tak vykonaná až s odstupom niekoľkých hodín po
dopravnej nehode, teda 01.01.2019 v čase o 10.20 hod.

Odvolací súd tak dospel k záveru, že žalovaným skutkom obžalovaný A. B. naplnil všetky znaky

skutkovýchpodstátdvochprečinov,atoprečinuublíženianazdravípodľa§157ods.1Trestnéhozákona
v súbehu s prečinom neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného zákona. Závažnosť oboch prečinov
je výrazne vysoká už len s prihliadnutím na spôsobený následok, spôsob spáchania trestnej činnosti,
zavinenie páchateľa.

Pri ukladaní trestu prihliadal odvolací súd najmä na jednotlivé hľadiska ukladania trestov vyplývajúce
z ust. § 34 Trestného zákona, ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka,
priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy
majúc na zreteli aj účel trestu vyplývajúci z ust. § 34 ods. 1 Trestného zákona, a to ochranu spoločnosti
pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho

výchovu k tomu, aby viedol riadny život ako aj odradenie iných od páchania trestných činov, pričom trest
zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.Pri komplexnom hodnotení všetkých požiadaviek § 34 Trestného zákona a zákonnej prekážky, ktorá
v zmysle § 322 ods. 3, druhá veta, Tr. poriadku pri absencii odvolania podaného prokurátorom
proti výroku o treste v neprospech obžalovaného bránila zmene napadnutého výroku v neprospech

obžalovaného, nebolo odôvodnené a zákonné odchýliť sa od napadnutých výrokov o druhu ani výmere
uložených trestov.

Lekárske správy o zdravotnom stave poškodeného zo dňa 01.01.2019 potvrdzovali u poškodeného
H. B. požitie alkoholických nápojov s výsledkom 2,8 promile ako aj to, že poškodený pri dopravnej

nehode utrpel trieštivú impresívnu zlomeninu lebečnej klenby temporoparietálne vľavo, poohmoždenie
mozgu, otvorenú zlomeninu predkolenia vpravo, odreniny hrudnej a brušnej steny vľavo, ktoré zranenia
si vyžiadajú predpokladanú dobu liečenia viac ako 42 dní.

Výraznú závažnosť prípadu pritom dokresľuje lekárska správa zo dňa 05.11.2021 o zdravotnom stave
poškodeného H. B., u ktorého sa v pohospitalizačnom období rozvinula epilepsia s opakujúcimi sa

epileptickými záchvatmi, pretrváva organický psychosyndróm, čo mu spolu s ďalšími komplikáciami
neumožňuje adekvátne komunikovať s okolím. Pohyblivosť čiastočne samostatne na invalidnom vozíku
s nutnosťou dopomoci druhej osoby pri vysadzovaní a neschopnosť udržania močenia a stolice
s potrebou trvalej odkázanosti na pomoc druhej osoby je o to závažnejšia, že nemožno očakávať
významné zlepšenie zdravotného stavu.

Obžalovaný A. B. je v mieste trvalého bydliska hodnotený kladne s tým, že voči jeho správaniu
neboli zaznamenané žiadne negatívne reakcie, alkoholu a iným návykovým látkam vo zvýšenej miere
neholduje. Aj absencia trestnej minulosti u obžalovaného nasvedčuje skôr tomu, že u neho išlo
o výnimočné vybočenie z medzí riadneho života.

Rozhodnutím OR PZ č. ORPZ-BJ-ODI12-23-003/2019 zo dňa 04.01.2019 bol obžalovanému A. B. dňom
01.01.2019 zadržaný vodičský preukaz.

S ohľadom na vyššie uvedené, najmä na priaznivú prognózu nápravy obžalovaného prameniacu najmä

zo spôsobu života vedeného pred spáchaním žalovaného trestného činu v spojení s trvaním trestného
konania, počas ktorého nebolo preukázané, že by sa obžalovaný naďalej dopúšťal protiprávnej činnosti
aj odvolací súd dospel k záveru, že úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 30 mesiacov, je trestom
tak z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie, teda tak na nápravu obžalovaného ako aj
ochranu spoločnosti, primeraným.

K tomuto záveru dospel napriek tomu, že nebol zákonný priestor pre zohľadnenie poľahčujúcej okolnosti
uvedenej v § 36 písm. d/ Trestného zákona, pretože v tomto smere nebolo pred okresným súdom
vykonané žiadne dokazovanie potvrdzujúce záver, že aj keď spáchal trestný čin vo veku blízkom veku
mladistvých, tak že by táto skutočnosť mala vplyv na jeho rozumovú alebo vôľovú spôsobilosť. Osoba

blízka veku mladistvých je osoba, ktorá dovŕšila 18. rok svojho veku a neprekročila 21 rokov svojho veku.
Je tiež potrebné uviesť, že ako poľahčujúcu okolnosť ju možno vziať do úvahy len za podmienky, že
vek osoby mal vplyv na spáchanie trestného činu (napr. staršia osoba je v dôsledku svojho veku mierne
senilná; alebo osoba blízka veku mladistvých ešte nie je dostatočne spoločensky uvedomelá, napríklad
v otázke platenia daní). Na druhej strane súd prvého stupňa opomenul v neprospech obžalovaného

zohľadniť priťažujúcu okolnosť v podobe spáchania viacerých trestných činov tak, ako to ustanovuje §
37 písm. h/ Trestného zákona. V oboch prípadoch by ale išlo by o neprípustnú zmenu napadnutého
rozsudku v neprospech obžalovaného.

Vzhľadomnaužvyššieuvedené,anajmäspomínanúpriaznivúprognózunápravyobžalovaného,dospel

odvolací súd k záveru, že na nápravu obžalovaného postačí hrozba trestom odňatia slobody a jeho
bezpodmienečný výkon nie je nevyhnutný, a tak po zohľadnení nemožnosti sprísnenia dĺžky trvania
skúšobnej doby mu výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odložil na rovnakú skúšobnú
dobu, ako učinil už súd prvého stupňa.

Skúsenosti získané pri sledovaní účinnosti jednotlivých trestov ukladaných za trestné činy v doprave
ukazujú, že trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá patrí k najúčinnejším prostriedkom ochrany
bezpečnosti v cestnej doprave. Medzi najzávažnejšie prípady vodičskej nedisciplinovanosti patrí právevedenie vozidla spôsobom, kedy sa vodič plne nevenuje vedeniu vozidla a sledovaniu situácie v cestnej
premávke.

Obžalovaný sa pritom už v minulosti ukázal ako nie celkom disciplinovaný vodič, nakoľko jeden
záznam v evidenčnej karte vodiča už má zo 17.05.2018 za porušenie dopravných predpisov v podobe
prekročenia rýchlosti s uložením pokuty 20,- Eur, pričom v prejednávanej veci konal ako vodič, ktorý si
svoju vodičskú nespôsobilosť zjavne privodil sám, keď z miesta dopravnej nehody ušiel, a teda nezotrval
na mieste dopravnej nehody. Preukázal tendenciu k nerešpektovaniu osobitne dôležitých pravidiel

cestnej premávky určených aj pre vodiča osobného motorového vozidla. Aj odvolací súd obžalovanému
preto v záujme individuálnej i generálnej prevencie uložil zákaz činnosti viesť motorové vozidlá všetkých
druhov na 36 mesiacov.

Ani voči výrokom o náhrade škody odvolací súd nemal podklad na prípadnú zmenu v prospech
obžalovaného, a tak neostávalo iné, ako nezasahovať ani do týchto výrokov a rozhodnúť tak, že podľa

§ 287 ods.1 Trestného poriadku obžalovanému ukladá povinnosť nahradiť poškodenému Sociálnej
poisťovni Bardejov náhradu škody vo výške 788,90 Eur a podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku
poškodeného Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a.s., pobočka Prešov, Kúpeľná 5, s nárokom na náhradu
škody odkazuje na civilný proces.

Na základe vyššie uvedených dôvodov potom napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vo veci
rozhodol sám tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.