Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, January 16, 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/107/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2119010993
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 01. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Batisová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2119010993.5

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov
JUDr. Dušana Szabó a Mgr. Pavla Macháča, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C.,
trvale bytom D. E. XXX, pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného
zákona s použitím § 138 písm. h) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného voči rozsudku Okresného
súdu Trnava zo dňa 27.04.2022, č. k. 3T/23/2019-569, na verejnom zasadnutí konanom dňa 17.01.2023

v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. B. zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trnava (ďalej len okresný súd) rozsudkom zo dňa 27.04.2022, č. k. 3T/23/2019-569, uznal
obžalovaného A. B. (ďalej aj obžalovaný) za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods.
1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s použitím § 138 písm. h) Trestného zákona, na tom skutkovom

základe, že
dňa 23.9.2017 o 08.05 po diaľnici 01 v úsek na km 56,73 v smere na Bratislavu, v katastri obce
Siladice ako vodič viedol osobné motorové vozidlo zn. Mercedes-Benz CLS e.č. F. XXX, v čase kedy
bola jeho schopnosť viesť vozidlo znížená únavou z nedostatku spánku po prebdenej predchádzajúcej
noci, v dôsledku čoho nevenoval dostatočnú pozornosť vedeniu vozidla a nesledoval situáciu v cestnej
premávke, v dôsledku čoho prešiel z ľavého jazdného pruhu čiastočne do pravého jazdného pruhu, kde

viackrát pravou prednou časťou vozidla narazil do zadnej ľavej časti nákladného prívesu e.č. G. XXX H.
ťahaného nákladným motorovým vozidlom zn. Renault e.č. G. XXX I. idúcim pred ním, následne pravou
časťou vozidla narazil do okrajového zvodidla vpravo, pričom v dôsledku nárazu spolujazdec vo vozidle
zn. Mercedes Benz e.č. F. XXX B. J. utrpel zranenia, a to pomliaždenie mäkkých tkanív hlavy a tváre,
s krvnými výronmi v podkožnom tkanive siahajúcim od čela až po dolnú čeľusť s maximom v oblasti
ľavého oka, s pomliaždením bulbu ľavého oka, početné tržné zmliaždené rany tváre a dutiny ústnej

s odreninami kože, zlomeninu nosových kostí, očnice obojstanne púzdrového skeletu - Le Fort II.-III.
so zakrvácaním do tvárových dutín /čeľustných, čelových.../, pomliaždenie pľúc obojstranne v zadných
spodných segmentoch so zakrvácaním do hrudnej dutiny obojstranne, devastačné zranenia mäkkých
tkanív ľavého pleca a ramena bez úrazových zmien na kostnom skelete, zlomeninu dolnej časti pravého
predkolenia - holennej kosti /píšťaly/ aj lýtkovej kosti /ihlice/ trieštivého charakteru s posunom kostných
úlomkov, vyžadujúce si liečbu v trvaní 3-4 mesiacov s práceneschopnosťou v trvaní o 4-8 týždňov dlhšou

z dôvodu rehabilitácie a rekonvalescencie, kedy bol po túto dobu obmedzený na obvyklom spôsobe
života z dôvodu imobility, čím porušil ust. § 4 ods. 1 písm. c/ , ods. 2 písm. f/ Zákona č. 8/2009 Z.z. o
cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Za to okresný súd obžalovanému uložil podľa § 157 ods. 2 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods.
2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) mesiacov, výkon ktorého mu podľa §
49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložil a zároveň mu podľa § 50 ods. 1 Trestného

zákona určil skúšobnú dobu v trvaní 18 (osemnásť) mesiacov. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného
zákona obžalovanému uložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 24(dvadsaťštyri) mesiacov. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku okresný súd zaviazal obžalovaného k
náhrade škody voči poškodeným: Národná diaľničná spoločnosť, a.s., so sídlom Dubravská cesta 14,
Bratislava, IČO: 35 919 001, vo výške 792, 66,- €, Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., so sídlom

Panónska cesta 2, 851 04 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 35 937 874, vo výške 1902,15
€. Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku poškodených: B. J., nar. XX.XX.XXXX v F., trvale bytom K.
XXXX/XX, J. L. a B. M., nar. XX.XX.XXXX v F., trvale bytom N. I. X, F., odkázal s nárokom na náhradu
škody na civilný proces.
Z vykonaného dokazovania mal okresný súd za preukázané, že dňa 23.09.2017 o 08.05 po diaľnici

D1 v úsek na km 56,73 v smere na Bratislavu, v katastri obce Siladice obžalovaný ako vodič viedol
osobné motorové vozidlo zn. Mercedes-Benz CLS e.č. BAXS 036, prešiel z ľavého jazdného pruhu
čiastočne do pravého jazdného pruhu, kde viackrát pravou prednou časťou vozidla narazil do zadnej
ľavej časti nákladného prívesu e.č. G. XXX H. ťahaného nákladným motorovým vozidlom zn. Renault
e.č. G. XXX I. idúcim pred ním, následne pravou časťou vozidla narazil do okrajového zvodidla vpravo,
pričom v dôsledku nárazu spolujazdec vo vozidle zn. Mercedes Benz e.č. F. XXX B. J. utrpel rozsiahle

zranenia. Uvedené mal okresný súd za preukázané výpoveďami obžalovaného, poškodeného J., ako
aj svedka O. B., znaleckým skúmaním Ing. Rastislava Jurinu, PhD., ako aj zo zápisnice o obhliadke
miesta cestnej dopravnej nehody zo dňa 24.09.2017, predovšetkým z jej mapy, kde je jednoznačné
preukázané, že najskôr došlo ku kolízií medzi motorovými vozidlami a až následne po určitom čase
došlo k brzdeniu zo strany obžalovaného. Znaleckým skúmaním bola jednoznačne vylúčená možnosť

poruchy na predmetnom motorovom vozidle. Čo sa týka zranení poškodeného J., tieto sú preukázané
zo znaleckého skúmania MUDr. Pamulu. Vyššie uvedené nebolo spochybňované žiadnou z procesných
strán.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ďalej vyplynulo, že sporné bolo medzi stranami to, či obžalovaný
viedol motorové vozidlo napriek tomu, že bol, prípadne nebol unavený, resp. odpočinutý, či pred jazdou

mal dostatočný časový úsek na odpočinok, resp. prespanie, alebo napriek pocitu únavy sa odhodlal
viesť motorové vozidlo a logicky potom by porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu mu z § 4 ods. 1
písm. c) , ods. 2 písm. f) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých
zákonov. Z výpovedí obžalovaného, poškodeného J. ako aj svedka B. vyplýva, že počas noci, ktorá
predchádzala dopravnej nehode, vykonávali svoje pracovné povinnosti len určitý časový úsek, kedy mal

poškodený svoje vystúpenie približne 2-3 hodiny, vystúpenie poškodeného skončilo okolo 04:00 hod.,
pričom do Prešova prišli okolo 21:00 hod. Do Prešova viedol motorové vozidlo svedok B.. Z výpovede
poškodeného J. vyplýva, že na hudobnej akcii boli odpočinkové zóny, kde boli určite aj obžalovaný so
svedkom B., pričom nevie ako dlho. Po skončení akcie, sa vydali na cestu naspäť, okolo 04:00 hod.,
pričom až do Ružomberka šoféroval svedok B.. Z výpovedi obžalovaného ako aj svedka B. vyplýva,

že obžalovaný spal na zadnom sedadle približne 1,5 hod., kde sa potom obžalovaný vystriedal so
svedkom a viedol motorové vozidlo on až do dopravnej nehody, pričom nepociťoval príznaky únavy
alebo nedostatku spánku, pretože sa cítil odpočinuto a aj sa pred jazdou prespal. Okresný súd poukázal
aj na skutočnosť, že obžalovaný si na benzínovej stanici kúpil energetický nápoj. Obžalovaný spolu s
bratom a poškodeným J. dorazili do Prešova okolo 21.00 hod., najedli sa a išli do klubu. V klube chystali

pred vystúpením poškodeného techniku (z výpovede svedka O. B.), počas vystúpenia poškodeného
obžalovaný natáčal (z výpovede poškodeného B. J.). Z výpovede obžalovaného vyplynulo, že v klube
bol veľký hluk, a nedalo sa tam spať, pričom sám v prípravnom konaní priznal, že pred šoférovaním v
tú noc nespal a dlhšie spal pred nehodou naposledy noc pred nehodou.
Okresný súd konštatoval, že v prípade dopravnej nehody, ktorá je zapríčinená mikrospánkom, porušenie

dôležitej povinnosti u vodiča prichádzalo do úvahy len ak mu bola jednoznačne preukázaná vedomosť
konkrétnych príznakov, že mu hrozí mikrospánok. Obžalovaný síce uvádzal, že sa necítil byť unavený,
bol podľa jeho slov prespatý, v minulosti nikdy mikrospánok nedostal, netrpí žiadnymi zdravotnými
problémami, pričom obdobné jazdy na motorovom vozidle, kedy bol on šoférom, bolo už viacero.
Z vykonaného dokazovania mal okresný súd za preukázané, že obžalovaný musel byť unavený, nakoľko

pred šoférovaním v tú noc nespal a dlhšie spal pred nehodou naposledy noc pred nehodou. Zároveň
počas prebdenej noci vykonával aj činnosť, pri ktorej sa musel sústrediť a teda opätovne zaťažovať svoj
organizmus,pričomskutočnosť,žebolunavený,dokresľujeajto,žesinapumpemuselkúpiťenergetický
nápoj, pravdepodobne v dôsledku pocitu únavy. Celú dôkaznú situáciu dokresľuje aj výpoveď svedka
B., ktorý vypovedal, že po celý čas jazdy keď riadil vozidlo obžalovaný, ho skontroloval asi 7-10 krát,

či nie je unavený, čo rovnako naznačuje a predpokladá, že na obžalovanom musela byť badateľná
únava pred a počas jazdy, inak okresný súd nevidel dôvod opakovaného kontrolovania obžalovaného,
rovnako ako aj to, že obaja predpokladali, po tom, čo spolu strávili prebdenú noc, že zákonite sa
musí na obžalovanom prejaviť nevyspatosť, únava a teda logicky aj možnosť mikrospánku. Z výpovedesamotného obžalovaného vyplýva, že v oddychovej zóne nespal, len sa snažil oddychovať, čo však
podľa názoru okresného súdu je nepostačujúce, aby predišiel možnosti mikrospánku počas jazdy na
motorovom vozidle. Rovnako tomu nie je tak, čo sa týka údajnej 1,5 hod. prespania v aute, keď šoféroval

svedok B.. Čo sa týka namietanej skutočnosti, že poškodený J. prispel k rozsahu svojich zranení tým,
že nebol pripútaný ako aj to, že mal vyložené nohy na palubovke, okresný súd s týmto tvrdením do
značnej miery súhlasí, pričom však poznamenal, že s prihliadnutím na samotné vyjadrenie znalca MUDr.
Mariána Pamulu, že čo sa týka jedného z najzávažnejších zranení poškodeného J., teda zlomeniny
predkolenia, k tomuto zraneniu by došlo aj pokiaľ by poškodený sedel vo vozidle disciplinovane, teda bol

by pripútaný bezpečnostným pásom a mal by nohy na správnom mieste. Z tohto dôvodu u obžalovaného
bolaudržanáprávnakvalifikáciatrestnéhočinuatotak,že poškodenémuspôsobilťažkúujmunazdraví.
O vierohodnosti poškodeného ako aj svedkov okresný súd nemal žiadne pochybnosti, s prihliadnutím aj
na zhodu ich výpovedí, ktorí sa v podstatných bodoch zhodovali a žiadnym spôsobom si neodporovali.
Pokiaľ ide o formu zavinenia obžalovaného, okresný súd bol toho názoru, že obžalovaný konal z
nedbanlivosti podľa § 16 písm. a) Trestného zákona, nakoľko vedel, že môže spôsobiť svojím nedbalým

konaním ťažkú ujmu na zdraví, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že také porušenie alebo
ohrozenie nespôsobí. Vzhľadom na spôsob vykonania činu a predovšetkým jeho následky, okolnosti, za
ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku obžalovaného okresný súd vyhodnotil závažnosť
tohto činu ako vyššiu než nepatrnú.
Okresný súd odmietol návrh na doplnenie dokazovania podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku, a to

opätovný výsluch obžalovaného na hlavnom pojednávaní, nakoľko nevidel na to žiadny dôvod, ako aj
oboznámenie sa s neoficiálnym potvrdením spoločnosti Mercedes Benz s tým, že konkrétne auto bolo
zabezpečené systémom atention asist.
Výrok o treste okresný súd odôvodnil tým, že po zvážení všetkých rozhodných skutočností dôležitých
pre určenie druhu a výmery trestu, s prihliadnutím na to, že nezistil u obžalovaného poľahčujúce ani

priťažujúce okolnosti, podľa § 157 ods. 2 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 2 Trestného
zákona, obžalovanému uložil trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov, (t. j. na samej spodnej
hranici trestnej sadzby trestného činu podľa § 157 ods. 2 Trestného zákona, keď trest mohol ukladať
v sadzbe od 1 roka do 5 rokov), pričom podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 49 ods. 1
písm. a) Trestného zákona mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil pri určení skúšobnej

doby v trvaní 18 mesiacov. Nakoľko obžalovaný spáchal trestný čin na úseku cestnej premávky, okresný
súd mu uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 24 mesiacov,
s prihliadnutím na riskantný až nebezpečný spôsob chovania sa obžalovaného v cestnej premávke,
keď bol za krátke obdobie 10 x priestupkovo postihovaný. Takto uložený trest, podľa názoru okresného
súdu, v sebe obsahuje tak požadovaný prvok represie (zabránenie v páchaní ďalšej trestnej činnosti),

prvok individuálnej prevencie (výchova k riadnemu životu) ako aj prvok generálnej prevencie (výchovné
pôsobenie na ostatných členov spoločnosti) v zmysle § 34 Trestného zákona.
K výroku o náhrade škody okresný súd uviedol, že čo sa týka nároku na náhradu škody zo strany
poškodenej Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a.s., so sídlom Panónska cesta 2, 851 04 Bratislava -
mestská časť Petržalka, IČO: 35 937 874, vo výške 1902,15 €, ako aj Národnej diaľničnej spoločnosti,

a.s., so sídlom Dubravská cesta 14, Bratislava, IČO: 35 919 001, vo výške 792, 66 €, o týchto
nárokoch ako aj o ich výške okresný súd nemal žiadne pochybnosti, zo strany obžalovaného ani neboli
žiadnym relevantným spôsobom spochybňované, z toho dôvodu zaviazal obžalovaného k ich náhrade
v uplatnenej výške. Čo sa však týka poškodených B. J., nar. XX.XX.XXXX v F., trvale bytom K. XXXX/
XX, J. L., ako aj B. M., nar. XX.XX.XXXX v F., trvale bytom N. I. X, F., týchto okresný súd s nárokom

na náhradu škody odkázal na civilný proces, s prihliadnutím na skutočnosť, že u poškodeného J.
okresný súd vzhliadol spoluzavinenie za rozsah zranení, keď vo vozidle nesedel disciplinovane. Čo sa
týka poškodeného M., tak u neho okresný súd nemal jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností
preukázanú reálnu výšku škody, ktorú si uplatnil len asi približne, bez kvalitnejšieho zdôvodnenia.
Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní sa prokurátorka Okresnej prokuratúry Trnava (ďalej len

prokurátorka) vzdala práva na podanie odvolania. Obžalovaný po porade s obhajcom zahlásil odvolanie
proti výroku o vine a treste.
Odvolanie obžalovaný odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu osobitným písomným podaním
doručeným okresnému súdu dňa 30.05.2022.
V odvolaní uviedol, že pokiaľ ide o príčinu vzniku dopravnej nehody, je nepochybné, že obžalovaný

stratil kontrolu nad vozidlom v dôsledku mikrospánku, t. j. stavu náhlej a dočasnej straty vedomia bez
akejkoľvek možnosti ovplyvňovania priebehu deja. Túto skutočnosť pritom obžalovaný tvrdil od začiatku,
čo okrem iného potvrdzuje aj záznam o dopravnej nehode. Skutočnosť, že dôvodom vzniku dopravnej
nehody bol mikrospánok, nebola v konaní nijakým spôsobom spochybnená.V prípade mikrospánku dochádza u vodiča k dočasnej strate vedomia, pri ktorej na okamih poklesnú
určité oblasti nervovej sústavy, čo spôsobí mentálny blok a stratu kontroly v trvaní 0,5 až 3 sekundy.
K prebratiu vodiča dochádza na základe prudkého vonkajšieho impulzu. Človek bez skúseností s

mikrospánkomneviepredvídať,žesanachádzavstave,vktorommôžemikrospánoknastúpiť.Vprípade
dopravnej nehody, ktorá je zapríčinená mikrospánkom, prichádza k porušeniu dôležitej povinnosti u
vodiča do úvahy len za predpokladu, ak mu bola jednoznačne preukázaná vedomosť konkrétnych
príznakov, že mu hrozí mikrospánok.
V zmysle obžaloby malo porušenie dôležitej povinnosti u obžalovaného spočívať v tom, že jeho

schopnosť viesť motorové vozidlo bola v rozhodnom čase znížená únavou, v dôsledku čoho
nevenovaldostatočnúpozornosťvedeniuvozidlaanesledovalsituáciuvcestnejpremávke.Povinnosťou
prokuratúry bolo za účelom unesenia dôkazného bremena v konaní bez akýchkoľvek pochybností
preukázať nie len to, že obžalovaný bol v danom čase reálne unavený, ale zároveň aj to, že si túto únavu
subjektívne uvedomoval a napriek tomu sa odhodlal šoférovať vozidlo. Dôkazmi vykonanými v konaní
pred okresným súdom však tieto tvrdenia strany obžaloby preukázané neboli (čo v konečnom dôsledku

konštatoval aj okresný súd vo svojom pôvodnom rozsudku zo dňa 13.02.2020, č. k. 3T/23/2019-501).
Obžalovaný namietal, že v napadnutom rozsudku prvostupňový súd svoj pôvodný postoj zásadným a
pre neho nepochopiteľným spôsobom zmenil, keď bez relevantných skutočností a zmeny v rozsahu
vykonaných dôkazov dospel prekvapivo k opačnému záveru, pri ktorom konštatoval, že obžalovaný bol
v rozhodnom čase unavený a že táto únava mala byť na ňom viditeľná. Tieto závery okresného súdu

však nevyplývajú zo žiadneho z dôkazov vykonaných pred okresným súdom. Vykonané dokazovanie
naopak jednoznačne preukázalo, že obžalovaný tak pred začiatkom jazdy ako aj počas jej celého trvania
nebol unavený a ani navonok nevykazoval známky únavy. Tieto skutočnosti potvrdzuje nie len samotná
výpoveď obžalovaného, v rámci ktorej subjektívne popisoval svoj stav v čase pred jazdou a počas
nej, keď jednoznačne uviedol, že predtým, ako v jazde vystriedal svojho brata, sa cítil byť oddýchnutý

(okrem iného aj z dôvodu, že bezprostredne pred tým spal) a nepociťoval žiadnu únavu a to počas celej
jazdy. Táto skutočnosť bola potvrdená aj výpoveďou svedka O. B., ktorý uviedol, že počas toho, ako
obžalovaný šoféroval, sa ho menovaný svedok opakovane 5 až 7 krát pýtal, či je unavený a vždy od
neho dostal negatívnu odpoveď. Rovnako aj konštatovanie okresného súdu o tom, že obžalovaný musel
pôsobiť unavene, priamo vyvracia výpoveď svedka O. B., ktorý vo svojej výpovedi na otázku, či podľa

neho obžalovaný bol pripravený na šoférovanie, jednoznačne odvetil, že na obžalovanom neboli vidieť
žiadne známky únavy. Zo strany obžaloby nebol produkovaný jediný dôkaz, ktorý by týmto preukázaným
skutočnostiam odporoval.
Obžalovaný sa nestotožňuje so stanoviskom okresného súdu, podľa ktorého mal byť unavený v
dôsledku vykonávanej pracovnej činnosti, pri ktorej sa musel sústrediť a zaťažovať svoj organizmus.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pracovná aktivita obžalovaného spočívala v tom, že po jeho
príchode na miesto akcie okolo 21.00 hod. približne 20 minút pripravoval technické zariadenie, pričom
následne až do polnoci nevykonával žiadnu činnosť a oddychoval. Od polnoci počas koncertu v krátkych
prerušovaných intervaloch (výlučne počas vystúpení poškodeného) trvajúcich maximálne 10 minút
natáčal situáciu na koncerte kamerou. Túto činnosť si navyše delil so svojim bratom. Uvedená činnosť

nie je fyzicky náročná a ani si nevyžaduje výnimočné psychické nasadenie. Jednotlivé prestávky medzi
vystúpeniami poškodeného navyše poskytovali obžalovanému dostatočný priestor pre oddych. Celková
doba činnosti obžalovaného nepresiahla trvanie 2 až 3 hodín.
Rovnako nemôže obstáť úvaha okresného súdu, podľa ktorej mal byť obžalovaný unavený z toho
dôvodu, že si na pumpe „musel kúpiť energetický nápoj, pravdepodobne v dôsledku pocitu únavy“.

Obžalovaný a rovnako aj svedok O. B. opakovane pred okresným súdom uviedli, že obžalovaný
konzumuje energetické nápoje výlučne z dôvodu chuti a nie z dôvodu nabudenia organizmu. Tento
vzťah obžalovaného k energetickým nápojom nebol v konaní ničím spochybnený. Pritom aj v pôvodnom
rozhodnutítenistýsudcahodnotíuvedenúotázkudiametrálneodlišne,keďkonštatuje,že„poukazovanie
na skutočnosť, že obžalovaný si na benzínovej stanici kúpil energetický nápoj, okresný súd považuje za

irelevantné bez akejkoľvek dôkaznej sily. Rovnaká by bola absurdnosť, keď niekto pred jazdou vypije
kávu a následne spôsobí dopravnú nehodu, tak by bol automaticky považovaný za vinného.“
Rovnaké okolnosti v tej istej právnej veci a s krátkym časovým odstupom sú zo strany totožného
samosudcu posudzované zásadne odlišným spôsobom a v neprospech obžalovaného, pričom
takýto spôsob rozhodovania pochopiteľne vzbudzuje nedôveru a dôvodné pochybnosti o správnosti

napadnutého rozhodnutia a o tom, že dôkazy boli zo strany samosudcu hodnotené nezávisle podľa
jeho vnútorného presvedčenia v zmysle zásad podľa ust. § 2 ods. 5 Trestného poriadku. Obžalovaný
zároveň dodáva, že na hlavnom pojednávaní dňa 27.04.2022 predložil súdu listinný dôkaz - potvrdenie
spoločnosti Mercedes-Benz Slovakia s.r.o. o tom, že predmetné vozidlo bolo v čase dopravnej nehodyvybavené zariadením Attention Assist (asistent sledovania pozornosti), t.j. automatickým systémom
sledujúcim správanie vodiča, ktoré je schopné rozpoznať typické prejavy rastúcej únavy a nepozornosti
vodiča. V prípade, že zariadenie rozpozná, že u vodiča je nadmerná únava alebo nepozornosť, včas

ho na túto skutočnosť upozorní zvukovým signálom a zároveň obrazovým symbolom. Ani z výpovede
obžalovaného a ani zo žiadneho iného dôkazu vykonaného pred okresným súdom nevyplynulo, že
by toto zariadenie bolo počas jazdy obžalovaným čo i len raz aktivované. Napriek tomu, že ide o
podstatný dôkaz výraznou mierou podporujúci obhajobnú argumentáciu obžalovaného a spochybňujúci
závery súdu o existencii únavy obžalovaného, prvostupňový súd sa touto významnou okolnosťou

odmietol akýmkoľvek spôsobom zaoberať, navrhnutý dôkaz nevykonal a nevykonanie tohto dôkazu
vo svojom rozhodnutí ani náležite neodôvodnil, a takýmto postupom zásadným spôsobom porušil
právo obžalovaného na obhajobu. Z vyššie uvedeného vyplýva, že prvostupňový súd nezaložil svoje
rozhodnutie na relevantných skutočnostiach vyplývajúcich z vykonaných dôkazov, ale na dohadoch a
domnienkach, ktoré navyše výsledkom vykonaného dokazovania nezodpovedajú.
V súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR 3 Tz/139/2000 zo dňa 29.06.2000, na ktoré v konaní

poukazovala obžaloba, je potrebné podľa obžalovaného zdôrazniť, že aj v tomto rozhodnutí okresný súd
prijíma záver, že obvinený zodpovedá za škodlivý následok dopravnej nehody v dôsledku mikrospánku
len v tom prípade, ak sa pred začatím jazdy spolieha na to, že ju môže bezpečne vykonať, ale súčasne
musí platiť aj to, že vie o okolnostiach, ktoré by mohli mať negatívny vplyv na jeho schopnosť ovládať
motorové vozidlo, a zároveň musí platiť aj to, že napriek týmto okolnostiam neprispôsobí režim svojej

jazdy. V posudzovanej veci pritom išlo o vodiča, ktorý sa vydal na cestu, hoci bol krátko po ukončení
pracovnej neschopnosti, noc pred jazdou mal bolesti žlčníka, mal nekvalitný spánok, vstával o 4 hodine
ráno, a bol si vedomý, že musí absolvovať značnú pracovnú záťaž spočívajúcu vo viacerých jazdách s
nákladom, s jednou krátkou prestávkou, pričom v minulosti mal 2 krát problémy s mikrospánkom, pred
nárazom sa nevenoval riadeniu vozidla, išiel nedovolenou rýchlosťou a vozidlo riadil v zlom zdravotnom

stave, vošiel do protismeru, spôsobil nehodu, následkom ktorej boli jedna mŕtva a jedna zranená osoba.
V predmetnom rozhodnutí však súd nie náhodou vymenúva jednak všetky príznaky, ktoré vodičovi
naznačovali možnosť vzniku mikrospánku, ale zároveň poukazuje aj na rozhodujúcu skutočnosť, že
dotknutý vodič mal v minulosti opakovanú skúsenosť s mikrospánkom a teda nepochybne poznal
okolnosti, za ktorých u neho mikrospánok môže nastať.

V prípade obžalovaného však išlo o zásadne odlišnú situáciu. Obžalovaný nemal žiadne zdravotné
ťažkosti, nikdy v minulosti mikrospánok nezažil, hoci obdobných ciest za rovnakých podmienok a v
rovnakom čase absolvoval mnoho, jeho pracovná činnosť pred jazdou trvala celkom dve hodiny, pričom
z fyzického hľadiska sa vôbec nejednalo o náročnú vyčerpávajúcu prácu, cítil sa byť oddýchnutý a
dostatočne odpočinutý, čo ho aj viedlo k tomu, že pri šoférovaní vystriedal svojho brata. Obžalovaný

si pred jazdou odpočinul spánkom a rovnako absolvoval aj krátku prestávku. Obžalovaný od začiatku
vylučuje, že by sa pred jazdou či počas nej cítil byť unavený, pričom v konaní vykonané dôkazy toto
jeho tvrdenie potvrdili. Tieto skutočnosti preukazujú, že obžalovaný unavený nebol, nepociťoval žiadnu
únavu, vyčerpanosť a ani iné príznaky, ktoré by u neho mohli vzbudiť predpoklad vzniku mikrospánku.
Navyše obžalovaný sa pred jazdou správal spôsobom, ktorý vo všeobecnosti prípadné riziko vzniku

mikrospánku znižuje. Za absolútne nesprávne preto možno označiť záver prvostupňového súdu o
zavinení obžalovaného v podobe vedomej nedbanlivosti, keďže tento preukázateľne nemal žiadnu
vedomosť o existencii konkrétnych príznakov, že mu hrozí mikrospánok.
Vo vzťahu k obžalovanému nemožno pritom konštatovať ani existenciu zavinenia vo forme nevedomej
nedbanlivosti vychádzajúcej z možnosti znalostí (vedieť mal a mohol). Zavinenie v takejto podobe je

naplnené len vtedy, ak povinnosť a možnosť predvídať porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného
Trestným zákonom sú splnené súčasne. Nedostatok jednej z týchto zložiek znamená, že čin je
nezavinený. U obžalovaného pritom nastal mikrospánok v tomto prípade po prvýkrát v jeho živote. Z jeho
výpovedepritomvyplynulo,žetakýchtojázdabsolvovalvminulostizaobdobnýchokolnostíavrovnakom
časeniekoľkokrátatobezakýchkoľvekproblémov.Vzhľadomnato,žeuobžalovanéhoktakémutostavu

pred nehodou nikdy predtým nedošlo, nebol si takéhoto nebezpečenstva vôbec vedomý a spôsobenie
následku preto nemohol ani predvídať, čo jeho zavinenie aj v podobe nevedomej nedbanlivosti vylučuje.
Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade absentuje subjektívna stránka skutkovej podstaty trestného
činu, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu.
V súvislosti s objektívnou stránkou trestného činu a následkom spočívajúcom v poškodení zdravia

poškodeného J. namietal, že v zmysle konštantnej judikatúry ak pri vzniku následku pri trestnom
čine ublíženia na zdraví spolupôsobili viaceré príčiny a to tak konanie obžalovaného, ako aj konanie
poškodeného, je potrebné hodnotiť každú príčinu čo do jej významu pre vznik následku osobitne a
určiť dôležitosť každej príčiny pre následok, aby tak obžalovanému bolo možné pričítať výlučne lentie následky, ktoré svojim konaním zavinil. Z nižšie uvedených skutočností pritom vyplýva, že ani tieto
zásady neboli zo strany okresného súdu rešpektované. V konaní bolo pritom jednoznačne preukázané,
že poškodený J. nebol počas predmetnej jazdy pripútaný bezpečnostným pásom a obidve nohy mal

vyložené na palubnej doske vozidla. Samotný poškodený tak svojim správaním porušil povinnosti
účastníka cestnej premávky podľa § 3 ods. 2 písm. a) a § 8 ods. 1 zákona o cestnej premávke a
je nepochybné, že tieto jeho porušenia sa výrazným spôsobom podieľali na následku spočívajúcom
v poškodení jeho zdravia. Znalec z odboru dopravy jednoznačne pred okresným súdom potvrdil tú
skutočnosť, že v prípadoch, kedy sa jedná o čelný náraz tak, ako tomu bolo aj v tomto prípade, je účinok

bezpečného pásu najvyšší. Z toho možno jednoznačne vyvodiť, že rozsah nepriaznivých následkov
na zdravie poškodeného by nemusel byť tak rozsiahleho charakteru, ak by bol pripútaný. Je teda
nepochybné, že poškodený sám svojim prístupom prispel k vzniknutému následku a vystavil svoj život a
zdravie nepochybne väčšiemu ohrozeniu, ako keby sa správal zodpovedne a dodržiaval bezpečnostné
predpisy.
V dodatku k znaleckému posudku č. 159/17 zo dňa 08.02.2019 znalec MUDr. Marián Pamula uvádza

následky, ktoré mohli byť spôsobené v dôsledku nepripútania poškodeného bezpečnostným pásom:
zranenia na hlave a tvári - t.z k pomliaždeniu mäkkých tkanív hlavy a tváre, s krvnými výronmi
v podkožnom tkanive siahajúcim od čela až po dolnú čeľusť, s maximom v oblasti ľavého oka,
s pomliaždením bulbu ľavého oka, k početným tržne zmliaždeným ranám tváre a dutiny ústnej s
odreninami kože ku zlomenine nosových kostí, očnice obojstranne tvárového skeletu - Le Fort II. - III. so

zakrvácaním do tvárových dutín (čeľustných, čelových, ..) prípadne i k devastačnému zraneniu mäkkých
tkanív ľavého pleca a ramena. Skutočnosť, že poškodený mal pred jazdou vyložené nohy na palubnej
doske mohli podľa názoru znalca spôsobiť nasledujúce zranenia poškodeného: zlomeninu dolnej časti
pravého predkolenia - holennej kosti (píšťaly), aj lýtkovej kosti (ihlice) trieštivého charakteru, s posunom
kostných úlomkov.

Rovnako nemožno opomenúť skutočnosť, že v konaní pred okresným súdom z výpovede svedka
O. B. vyplynulo, že poškodený v auguste 2018, t.j. v dobe liečenia napriek jeho práceneschopnosti
vystupoval na pódiu, potkol sa, spadol na zem a zlomil si nohu Táto skutočnosť mala byť podľa
jeho vyjadrenia aj zdokumentovaná obrazovým záznamom. Na základe tejto informácie obhajoba
na hlavnom pojednávaní dňa 17.10.2019 navrhovala okresnému súdu vykonanie ďalších dôkazov v

podobeobstaraniapredmetnéhoobrazovéhozáznamuarovnakoajoboznámeniesascelouzdravotnou
dokumentáciou poškodeného za účelom posúdenia, či uvedený úraz mal vplyv na dobu liečenia
poškodeného. Okresný súd vo svojom pôvodnom rozsudku nevykonanie uvedených dôkazov odôvodnil
tým, že by to bolo nadbytočné vzhľadom na skutočnosť oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. V
napadnutom odsudzujúcom rozsudku sa však už okresný súd uvedenými návrhmi nezaoberal, napriek

tomu, že ich cieľom malo byť objasnenie podstatných skutočností majúcich vplyv na samotnú dobu
liečenia poškodeného, ktorá sa v celom rozsahu pripisuje následkom dopravnej nehody a teda na ťarchu
konania obžalovaného.
Z vyššie uvedeného podľa názoru obžalovaného jednoznačne vyplýva, že v danom prípade neboli
naplnené všetky znaky objektívnej stránky a subjektívnej stránky prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157

ods. 1 a ods. 2 Trestného zákona, čo trestnoprávnu zodpovednosť obžalovaného vylučuje. Vzhľadom
na to obžalovaný navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a rozhodol o tom, že
obžalovaný sa spod obžaloby oslobodzuje.
K odvolaniu obžalovaného sa prokurátorka nevyjadrila.
Za účelom prejednania odvolania obžalovaného nariadil krajský súd termín verejného zasadnutia na

17.01.2023, na ktorý sa dostavili prokurátorka a obhajca obžalovaného. Verejné zasadnutie sa konalo
v neprítomnosti obžalovaného, ktorý súhlasil s vykonaním verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti
a v neprítomnosti poškodených, ktorí sa napriek upovedomeniu na verejné zasadnutie nedostavili.
Pokiaľ ide o dokazovanie, krajský súd ho na verejnom zasadnutí nedopĺňal, nakoľko žiadne návrhy v
tomto smere neboli.

Prokurátorka na verejnom zasadnutí v konečnom návrhu žiadala odvolanie obžalovaného ako
nedôvodné zamietnuť, nakoľko napadnutý rozsudok okresného súdu považovala za zákonný a uložený
trest za dostatočný. Obhajca obžalovaného uviedol, že považuje napadnutý rozsudok za nesprávny
a nezákonný, a preto navrhol odvolaciemu súdu aby napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a
obžalovaného oslobodil spod obžaloby.

Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O
odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene,
osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie,ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie
je prípustné.
Podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého

stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená osoba,
proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohol a urobil tak v zákonom stanovenej lehote, preskúmal
postupom podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov
rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním
vytýkané, by krajský súd prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu krajský súd zistil, že odvolanie obžalovaného nie
je dôvodné.
Rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 13.02.2020, č. k. 3T/23/2019-501 bol obžalovaný
oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry Trnava zo dňa 12.04.2019, č. k. 3Pv 317/17/2207-30,
pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s použitím ust. § 138

písm. h) Trestného zákona. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie prokurátorka, o ktorom rozhodol
Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 16.12.2021, č. k. 6To/123/2020-524 tak, že podľa § 321 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 1 Trestného
poriadku vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Keďže
skutkové zistenia okresného súdu boli nelogické, v dôsledku čoho boli logicky dané aj pochybnosti o

ich správnosti, keďže okresný súd sa skutočnosťami uvedenými v uznesení Krajského súdu v Trnave
nezaoberal a teda ich v odôvodnení rozsudku okresného súdu ani riadne nevysvetlil. Po vrátení veci
bolo povinnosťou okresného súdu vykonané dôkazy precízne vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 2
ods. 12 Trestného poriadku a následne rozhodnúť spôsobom zodpovedajúcim stavu veci a zákonu,
pričom bolo potrebné sa dôsledne riadiť zásadou požiadavky náležitého zistenia skutkového stavu veci

tak, aby bez dôvodných pochybností bolo možné vo veci spravodlivo rozhodnúť. Nemenej dôležitou
povinnosťou okresného súdu bolo rozsudok aj náležitým spôsobom odôvodniť (§ 168 ods. 1 Trestného
poriadku) tak, aby všetky skutkové i právne zistenia, závery a úvahy okresného súdu boli zrozumiteľné
pre strany trestného konania a preskúmateľné v rámci odvolacieho konania.
V prvom rade krajský súd uvádza, že okresný súd postupoval v súlade s právnym názorom obsiahnutým

v uznesení Krajského súdu v Trnave zo dňa 16.12.2021, č. k. 6To/123/2020-524.
Odvolací súd konštatuje, že okresný súd pri dodržaní procesného postupu správne zistil skutkový
stav veci, vykonal úplné dokazovanie a dôsledne prebral všetky dôkazy dokumentované v prípravnom
konaní, takže z hľadiska dodržania zásad obsiahnutých v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku
treba konštatovať, že neexistuje žiaden relevantný dôkaz, ktorý by nebol v napadnutom konaní

vykonaný. Následne súd prvého stupňa všetky zákonne vykonané dôkazy v intenciách § 2 ods. 12
Trestného poriadku správne vyhodnotil jednotlivo i v celom ich súhrne a tak dospel k úplným a správnym
skutkovým záverom.
Okresný súd pritom v odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade s požiadavkami obsiahnutými v
ustanovení § 168 ods. 1 Trestného poriadku podrobne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za

preukázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností pokladal
so zreteľom na výsledky dokazovania za vylúčené alebo pochybné, akými úvahami sa spravoval pri
hodnotení dôkazov, a tiež ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného.
Ani odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že obžalovaný spáchal skutok v rozsahu skutkových zistení
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Z tohto dôvodu si skutkové závery súdu prvého stupňa

osvojuje, a keďže sa s nimi stotožňuje, v celom rozsahu na ne ako na správne aj odkazuje.
V posudzovanom prípade podľa názoru krajského súdu vykonané dokazovanie vytvára ucelenú, ničím
nenarušenú, logickú štruktúru o tom, že skutok sa stal a spáchal ho obžalovaný.Ku kľúčovým odvolacím námietkam obžalovaného, podľa ktorých okresný súd nesprávne vyhodnotil
dôkazy, keď nesprávne zistil subjektívnu stránku trestného činu, keďže obžalovaný sa necítil pred
jazdou ani počas jazdy unavený a ani svedkovia na ňom nespozorovali znaky únavy, krajský súd

vo všeobecnosti uvádza, že v trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie
skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v
rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Trestný poriadok nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru
dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada
voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy

získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom
uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány
činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Pokiaľ ide o samotné hodnotenie výpovedí obžalovaného a poškodeného J. ako aj svedka B. okresným
súdom, krajský súd sa s ním plne stotožňuje. Ich výpovede sú aj podľa názoru krajského súdu
hodnoverné, keďže v nich obaja vlastnými slovami v rámci monológovej časti podrobne, v podstate

zhodne, pritom nezávisle od seba, popísali priebeh skutku a bola preverená aj skutočnosť, či si
obžalovaný pred jazdou počínal tak, aby predchádzal okolnostiam, ktoré mohli negatívne pôsobiť na
jeho schopnosť ovládať motorové vozidlo a či si bol týchto okolností vedomý.
Z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní dňa 31.07.2019
vypovedal: „...do Prešova sme prišli okolo 8 - 9 večer, najedli sme sa, išli sme do klubu... ...Sedeli

sme tam, nachystali sme si techniku, čakali sme a ako začal hrať p. J., natáčali sme...“. Na otázku
prokurátorky: „...Keď ste mali taký hluchý časový priestor možno 4 hodiny, prečo ste si nepospali
predtým, keď ste možno predpokladali, že budete ráno šoférovať?...“ Obžalovaný odpovedal: „Nemali
sme ani hotel, ani žiadny priestor v aute, bolo to plné techniky, v klube je veľký hluk, nedá sa tam spať,
nemalismenatožiadnypriestor...“Naotázkyobhajcuodpovedalobžalovaný:„..Cítilsomsaoddýchnutý,

pospal som si hodinu a pol, zobral som do rúk auto, lebo brat bol unavený, cítil som sa v poriadku...
Tento stav sa nemenil, pred nárazom som nepociťoval únavu...“
Svedok O. B. na hlavnom pojednávaní dňa 17.10.2019 vypovedal: „prišli sme do Prešova okolo ôsmej
hodiny. Potom sme ja a môj brat chystali jeho techniku, DJ osvetlenie, led panely, grafiku. Približne
okolo polnoci až jednej začal p. J. hrať, skončil o pol štvrtej, alebo tesne pred štvrtou. A následne sme

sadli do auta a on povedal, že potrebuje ísť do Bratislavy išli sme do Bratislavy po diaľnici D1, ja som
šoférovalpoRužomberok,môjbratspal...“Ďalejzjehovýpovedevyplynuloajto,žeobžalovanéhopočas
jazdy kontroloval: „...Áno, viackrát som ho kontroloval či nie je unavený, pýtal som sa ho či nepotrebuje
vystriedať. Pýtal som sa ho to aj 5,6,7-krát...“
Poškodený J. vypovedal: „...Nebol som celý čas s obžalovaným, čiže neviem úplne presne čo počas

toho večera robil. Čo povedať viem, je že počas môjho vystúpenia natáčal ako kameraman. Po ukončení
akcie po ukončení vystúpenia som ešte nejaký čas sedel v backstage, čakal kým sa celovečerná akcia
ukončí. A vyrazíme smerom do Bratislavy. To čo bolo počas jazdy som už spomínal predtým...“ Na otázky
prokurátorky poškodený J. odpovedal nasledovne: „V tom zariadení bol nejaký priestor, keby ste si pred
vystúpením chceli zdriemnuť, pospať, ak áno ,aký, popíšte ho? Áno, jeho názov je backstage, väčšinou

vystupujúci trávia svoj čas pred vystúpením tam, ale ja som tam išiel až po vystúpení. Predtým som tam
bol možno na niekoľko minút. Ako ten priestor vyzerá? Je tam niekoľko gaučov, niekoľko chladničiek s
pitím, či alkoholickým, nealkoholickým. Je tam súkromný záchod. Súkromné kúpeľne. Niekoľko stolov.
Do tohto priestoru majú povolený vstup aj kvázi aj vaši asistenti, vodič, kameraman, iní ľudia, ktorí tam
vystupujú, ktorí niečo zabezpečujú, technici? Priestor majú všetci vystupujúci, technici, aj tanečnice, ak

tancujú v ten večer, aj kameramani, ak natáčajú v ten večer, osvetľovači ak osvetľujú v ten večer. Viete
sa vyjadriť či obžalovaný alebo jeho brat tento priestor pred alebo po vystúpení či ho využili? Myslím
si, že určite tam nejaký čas strávili, ale v akom rozsahu , to neviem, keďže som tam ja s nimi nebol,
alebo bol minimálne...“
Odvolací súd rovnako ako aj okresný súd z vykonaného dokazovania zistil, že obžalovaný pred jazdou

spalmaximálne1apolhod.,ajtolennazadnomsedadleautapotomakovyrazilizPrešovadoBratislavy,
kým šoféroval jeho brat. Uvedenú skutočnosť nespochybňovala prokurátorka ani obhajoba. Obžalovaný
si bol teda vedomý, že naposledy dlhšie spal ešte noc pred nehodou, pričom v noci pred jazdou spal 1
a pol hod., pritom ho čakala dlhá cesta do Bratislavy a rovnako si bol vedomý, že bude striedať svojho
brata ako šoféra motorového vozidla. Navzdory tejto vedomosti neoddychoval, ale počas noci chystal

v klube techniku a následne natáčal vystúpenie poškodeného J., pričom nemal priestor niekde v klube
si pospať. Všetkých týchto skutočností si bol obžalovaný vedomý, pričom sám priznal, že už predtým
viackrát šoféroval z takýchto akcií a nič sa nestalo, nikdy nedostal mikrospánok, a preto z uvedenéhomožno jednoznačne vyvodiť, že sa spoliehal aj tentokrát na to, že napriek tomu, že pred jazdou nespal,
sa nič nestane (vedomá nedbanlivosť).
Všetky vyššie spomínané faktory sa podieľali na tom, že obžalovaný si svojím nedbanlivým správaním

pred jazdou spôsobil mikrospánok a v dôsledku toho došlo k dopravnej nehode. Preto okresný súd
správne vyhodnotil, že u obžalovaného išlo nedbanlivostné zavinenie, keď riadil motorové vozidlo v
stave, kedy vedel o skutočnostiach, ktoré viedli k zníženiu jeho spôsobilosť viesť motorového vozidla
a bez primeraného dôvodu sa spoliehal, že k mikrospánku nedôjde. Krajský súd mal za preukázanú
vedomosť o jeho zníženej koncentrácii zo svedeckej výpovede jeho brata O. B. na základe toho,

že sa obžalovaného niekoľkokrát cestou pýtal, či je unavený, či nepotrebuje vystriedať, čo nemožno
považovať za bežné správanie. Keby totiž neexistovala šanca, že by u obžalovaného nastala únava,
nebol dôvod, aby sa jeho brat počas cesty uisťoval o jeho sústredenosti a pozornosti počas jazdy.
Nebolopretodôležité,abyobžalovanývyzeralunavený,pretoževonkajšívzhľadalebosúbjektívnepocity
obžalovaného, že sa cítil oddýchnutý, nemajú význam pre naplnenie subjektívnej stránky trestného činu
v tomto prípade.

Obhajoba ďalej v odvolacích námietkach uvádza, že obžalovaný pred jazdou po príchode do
klubu približne 20 minút pripravoval technické zariadenie a od polnoci počas koncertu v krátkych
prerušovaných intervaloch (výlučne počas vystúpení poškodeného J.) trvajúcich maximálne 10 minút
natáčal situáciu na koncerte kamerou, pričom toto tvrdenie priamo vyvracia nasledujúca výpoveď
obžalovaného na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom zo dňa 27.04.2022: „Celkové natáčanie

je cca dve hodiny, čo bola pasáž natáčanie p. J..“ Tvrdenia obhajoby v tomto smere tak neobstoja,
nakoľko nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, keďže bolo preukázané, že natáčal videá minimálne
dve hodiny. Uvedená činnosť nemusela byť extrémne náročná, avšak obžalovaný dlhší čas nespal, bol
väčšinu času „na nohách“, keďže vyhotovoval videá pre poškodeného J. pri vystúpení, čo mu bránilo
v oddychovaní.

...Absenciu znakov nedbanlivého zavinenia obvineného, ??či už vo forme vedomej alebo nevedomej
nedbanlivosti, nemožno považovať za správne, ak by bola za rozhodujúce kritérium pre toto hodnotenie
považovaná predovšetkým záverečná fáza konania obvineného, ??bezprostredne predchádzajúcej
dopravnej nehode, kedy si obvinený mal ešte uvedomovať zmenu vedomia (nastupujúci mikrospánok),
ale v danom okamihu už chýbala schopnosť prijať a realizovať rozhodnutie zastaviť a odpočinúť si.

Povinnosťou obvineného ako vodiča motorového vozidla bolo dodržiavať pravidlá cestnej premávky.
Vodič nesmie viesť vozidlo okrem iného v prípadoch, keď je jeho schopnosť na riadenie znížená úrazom,
chorobou, nevoľnosťou, únavou a pod. Uvedené faktory sa môžu vyskytnúť tak pred začatím jazdy,
ako aj v jej priebehu. Na vodičovi potom je, aby zodpovedne posúdil ich prípadnú existenciu a tomu
prispôsobil svoje správanie. Za určitých okolností by potom nesmel jazdu buď vôbec vykonať alebo v

nej pokračovať, popr. v nej pokračovať bez primeraného odpočinku. Subjektívne presvedčenie vodiča
o svojej schopnosti na riadenie vozidla musí byť vždy vybudované na základe analýzy konkrétnych
skutočností, ktoré buď pozná alebo by ich poznať mal (napr. že ľudský organizmus po nedostatočnom
spánku či prekonanom ochorení je náchylnejší k únave, najmä v záťažových situáciách, ktoré môžu
spočívať napr. vo viachodinovej pracovnej činnosti s nutnosťou permanentnej koncentrácie). Ak si vodič

počína v rozpore s týmito zásadami a v dôsledku toho neskôr stratí kontrolu nad vozidlom, možno ho
robiť zodpovedným za následok dopravnej nehody, ktorý by podľa okolností konkrétneho prípadu zavinil
z vedomej alebo nevedomej nedbanlivosti... (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29.06.2000,
3Tz/139/2000).
Vo svetle vyššie citovaného rozhodnutia teda subjektívne vnímanie vodiča - obžalovaného, že sa necítil

byť unavený, nemalo oporu v okolnostiach spočívajúcich v jeho činnosti pred jazdou, plne si musel
uvedomovať, že neoddychoval, vedel, že v dôsledku nedostatočného oddychu ho počas cesty pri
šoférovaní môže zastihnúť únava. Keďže sa správal v rozpore s povinnosťami, ktorých plnenie sa od
neho ako od vodiča očakáva, možno ho robiť zodpovedným za následok dopravnej nehody, ktorý zavinil
z vedomej nedbanlivosti. Pričom citované rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sa vzťahovalo na obdobný

prípad, a preto zásady v ňom uvedené možno aplikovať aj v prípade obžalovaného.
Následok v podobe zranení spôsobených poškodenému J. pri autonehode, ktorú spôsobil obžalovaný
tým,žesapredjazdounevyspalavdôsledkutohovedel,žemôžedostaťmikrospánok,ktorývkonečnom
dôsledku aj dostal, boli teda spôsobené v priamej súvislosti s jeho konaním. Okrem toho si bol vedomý,
že poškodený J. sedel vedľa neho ako spolujazdec nepripútaný bezpečnostným pásom s vyloženými

nohami na palubnej doske, a teda musel si byť zároveň vedomý, že takáto poloha pre poškodeného J.
môže byť v prípade dopravnej kolízie príčinou väčších zranení ako keby bol riadne pripútaný a sedel
disciplinovane.Znalec MUDr. Marián Pamula však na hlavnom pojednávaní dňa 17.10.2019 uviedol, že „...z praxe
pokiaľ je tá osoba pripútaná bezpečnostným pásom, tento zamedzí po zrážke pohybu smerom dopredu
zraneniam v oblastí hlavy a tváre u takýchto pasažierov nemusí dôjsť, zvyčajne však dochádza

k zraneniam typu zlomenina hrudnej kosti, prípade rebier, spôsobeným tlakom bezpečnostného pásu.
Čo sa týka jedného z tých najzávažnejších zranení poškodeného, teda zlomeniny predkolenia, k tomuto
zraneniu by mohlo dôjsť aj pokiaľ by sedel disciplinovane. Jedná sa o to aká je deformácia vozidla
a do akej miery tlačí karoséria vozidla na dolnú končatinu toho pasažiera. Často v takýchto polohách
pokiaľ je tá končatina vyrovnaná, dochádza u pasažierov k zlomenine krčka stehennej kosti, resp.

vykĺbeniu stehennej kosti, prípadne zlomenine panvy, vtedy sa tá pôsobiaca sila násilia prenesie cez
dolnú končatinu a pôsobí vyššie, k takému zraneniu by mohlo dôjsť, aj keby mal tie nohy skrčené...“
Z dodatku k znaleckému posudku ČVS:ORP-528/1-VYS-TT2018 vedenému pod č. 159/17 je zrejmé, že
k zraneniam, ktoré opisuje obhajoba v odvolaní by prišlo „...i pri použití bezpečnostného pásu, hlavne
pokiaľ by po náraze vozidla do zvodidiel, prípadne iného vozidla, došlo k deformácii karosérie v takej
miere, že by sa dostala do kontaktu s hlavou poškodeného, ktorý by bol pripútaný bezpečnostným

pásom...“
Z uvedeného znaleckého dokazovania tak bolo jasne preukázané, že rozsah nepriaznivých následkov
na zdravie poškodeného J. by bolo tak rozsiahleho charakteru, aj keby bol obžalovaný pripútaný
bezpečnostným pásom a disciplinovane sedel. Čo jasne vyvracia argumentáciu v tomto smere uvedenú
v odvolacích námietkach obžalovaného.

Poškodený J. bol podľa znaleckého posudku MUDr. Mariána Pamula obmedzený v bežnom spôsobe
života 4 týždne (č. l. 221 spisu), práceneschopnosť v tomto prípade býva 4-8 týždňov aj z dôvodu
rehabilitácie a rekonvalescencie (č. l. 242 spisu). Predmetný znalecký posudok bol vypracovaný dňa
04.01.2018 pod č. 159/17, teda objektívna doba počas, ktorej bol obmedzený jeho spôsob života a doba
liečebného režimu bola stanovená znalcom skôr, ako malo údajne dôjsť k jeho ďalšiemu zraneniu cca

v júli alebo v auguste 2018, a preto uvedené odvolacie argumenty ohľadne vplyvu neskoršieho zranenia
obžalovaného na dobu liečenia jeho zranení z dopravnej nehody boli nedôvodné (nebolo tak potrebné
doplniť dokazovanie v tomto smere).
Okresný súd správne nevykonal dokazovanie oboznámením sa s listinou Mercedes-Benz s. r. o. zo dňa
29.04.2022, ktorá obsahovala informáciu o tom, že vozidlo, ktoré viedol obžalovaný v čase dopravnej

nehody bolo vybavené zariadením Attention Assist, keďže vykonanie tohto dôkazu by bolo nadbytočné,
nakoľko to nič nemenilo na situácii, že obžalovaný pred jazdou nespal, spoliehal sa na to, že nedostane
mikrospánok, a v tomto smere sa obžalovaný ani nemôže spoliehať na vybavenie auta, ktoré ho má
nejakým neurčitým spôsobom upozorniť na prejavy únavy, keď nie je ani zrejmé, či takéto zariadenie
bolo funkčné.

Je potrebné poznamenať, že právo na spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bola strana
konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami,
predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov. Rovnako súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak
si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov, lebo proces dokazovania (a to

nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je
ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo
veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani
nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení
rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným

všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10
Trestného poriadku, podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie
sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (porovnaj uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.08.2015, sp. zn. 4 Tdo/36/2015).
V súvislosti s hodnotením dôkazov platí aj druhé pravidlo, podľa ktorého ak okresný súd postupoval pri

hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, teda že ich hodnotil na základe
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo
i v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zistenia, krajský súd nemôže napadnutý
rozsudok zrušiť len preto, že by sám na základe svojho presvedčenia hodnotil tie isté dôkazy s iným do
úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť

žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia (porovnaj R 53/1992).
Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku, aj podľa názoru krajského súdu daná právna kvalifikácia
zodpovedá stavu veci a zákonu, pričom v podrobnostiach krajský súd poukazuje na príslušnú časť
odôvodnenia napadnutého rozsudku.Čo sa týka námietky, prečo okresný súd rozhodol odlišne od svojho prvého rozsudku tu odvolací súd
uvádza, že uvedený postup je v súlade so zákonom, nakoľko pri svojom prvom rozhodnutí sa okresný
súd nevysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré vyplynuli z dokazovania, náležite ich neodôvodnil

a v dostatočnej miere nepreskúmaval subjektívnu stránku trestného činu. Keďže okresný súd následne
prihliadol na odvolacím súdom vytýkané nedostatky a napravil ich, mohol tak dospieť aj k odlišným
skutkovým záverom ako pri svojom prvom rozhodnutí.
Pokiaľ ide o výrok o treste, tak krajský súd s postupom okresného súdu, keď u obžalovaného nezistil
poľahčujúce ani priťažujúce okolnosti, a preto podľa § 157 ods. 2 Trestného zákona v spojení s § 38

ods. 2 Trestného zákona ukladal trest odňatia slobody v zákonnej sadzbe od 1 roka do 5 rokov súhlasí,
pričom považoval za správne aj to, keď okresný súd obžalovanému uložil trest odňatia slobody na samej
spodnej hranici trestnej sadzby, pričom podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 49 ods. 1
písm. a) Trestného zákona mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil na skúšobnú dobu v
trvaní 18 mesiacov. Dôvodne okresný súd obžalovanému ukladal aj trest zákazu činnosti viesť motorové
vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 24 mesiacov.

K výroku o náhrade škody krajský súd dodáva, že poškodení Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s.,
ako aj Národná diaľničná spoločnosť, a. s. si riadne a včas uplatnili nárok na náhradu škody a preto
okresný súd postupoval správne, keď obžalovaného postupom podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku
zaviazal k povinnosti týmto poškodeným spôsobenú škodu nahradiť. Rovnako správne postupoval, keď
poškodeného B. J. ako aj B. M. s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Na základe prezentovaných úvah a právnych záverov krajský súd na verejnom zasadnutí postupom
podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietol.
Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne (§ 163 ods. 4, § 180 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.