Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, December 20, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/288/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6616205828
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6616205828.3

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a
sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcu A. L., nar. XX. XX. XXXX,
bytom R., Na M. XXX/XX, právne zastúpeného B.. X. T., advokátkou, X. kancelária so sídlom A. I., I.
3, proti žalovaným 1/ B.. X. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., ulica C. XXXX/XX, 2/ U. R., nar. XX. XX.
XXXX, bytom T., C.. D. XXXX/X, 3/ W. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., ulica J. A. I. XXX/XX a 4/ B. R.,

nar. XX. XX. XXXX, bytom T., C.. D. XXXX/X, v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 21C/126/2016-93 zo dňa 24. 02. 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec v r a c i a okresnému súdu na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady

primeraného zadosťučinenia vo výške XX.XXX,- € z titulu spôsobenej nemajetkovej ujmy. Žalobu
odôvodnil tým, že žalovaný ako jeho právny zástupca - advokát zmaril jeho ústavné práva na vyšetrenie
trestnej veci, práva na podnikanie a práva na ľudskej dôstojnosti tým, že mu neoznámil a nedoručil
rozhodnutie z Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorým sa rozhodlo o jeho sťažnosti. Uvedeným
konaním mu uplynula 6-mesačná lehota potrebná na doručenie sťažnosti na Európsky súd pre ľudské
práva.

2. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že pre jeho rozhodnutie vo veci bolo
dostačujúce skutkové zistenie, že žalobca udelil dňa 25. 07. 2012 plnú moc žalovanému ako svojmu
advokátovi na zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (č. l. 63 spisu).
Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením IV. ÚS 418/2012-10 zo dňa 16. 08. 2012 sťažnosť žalobcu
zastúpeného žalovaným zamietol ako neprípustnú. Kancelária Ústavného súdu Slovenskej republiky

svojím listom zo dňa 17. 04. 2013 oznámila žalobcovi, že jeho sťažnosť bola zamietnutá ako neprípustná
uznesením zo dňa 16. 08. 2012 a doručená právnemu zástupcovi žalobcu dňa 10. 10. 2012. Uvedené
oznámenie žalobca prevzal 24. 03. 2013, ktorá skutočnosť bola zistená z výsluchu žalobcu.

3. Okresný súd posúdil nárok v návrhu žalobcu ako nárok na náhradu škody v zmysle ustanovenia §
415 a § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. zákon o

advokácii (ďalej v texte „ZoA“). Zdôraznil, že advokát má podľa § 18 ods. 2 ZoA postupovať pri výkone
advokácie s odbornou starostlivosťou, ktorá zahŕňa aj povinnosť oboznámiť klienta s rozhodnutím
súdu v jeho veci v primeranej lehote, aby včas mohol uplatniť prípadné opravné prostriedky vo veci.
Ak v súvislosti s porušením tejto povinnosti dôjde ku škode, advokát zodpovedá podľa všeobecných
ustanovení Občianskeho zákonníka v zmysle § 420.

4. Keďže právny predchodca žalovaných W.. B. R. v priebehu konania vzniesol námietku premlčania
nároku na náhradu škody, ktorú si voči nemu žalobca uplatňoval, okresný súd aplikujúc ustanovenie§ 100 ods. 1, X a § 106 ods. 1, X L. zákonníka dospel k právnemu záveru, že nárok žalobcu je
premlčaný. V tejto súvislosti uviedol, že v danom prípade bolo uznesenie Ústavného súdu SR č. IV. ÚS
418/2012-10 vydané dňa 16. 08. 2012. V súlade s článkom 35 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských

práv, základných slobôd začína plynúť 6-mesačná lehota od dátumu konečného rozhodnutia. Nárok na
uplatnenie sťažnosti na Európskom súde pre ľudské práva tak žalobcovi uplynula dňa 16. 02. 2013 (t. j.
16. 02. 2013 bol posledný deň lehoty, kedy žalobca mohol túto sťažnosť podať). Od 17. 02. 2013 začína
plynúť objektívna premlčacia lehota podľa § 106 ods. 3 Občianskeho zákonníka na náhradu škody voči
žalovanému ako advokátovi, ktorej posledný deň lehoty bol dňa 17. 02. 2016. Žalobca si uplatnil svoj

nárokvočižalovanémunasúdeaždňa11.04.2016,t.j.pouplynutíobjektívnejpremlčacejlehotydňa17.
02. 2016. Zároveň žalobca podal svoju žalobu aj po podaní tzv. subjektívnej 2 - ročnej lehoty podľa § 106
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca mal vedomosť o tom, že došlo ku škode a kto za ňu zodpovedá
tým okamihom, keď mu bola doručená odpoveď z Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky, t. j.
dňa 24. 03. 2013, kedy sa dozvedel o tom, že zamietajúce uznesenie Ústavného súdu SR bolo doručené
advokátovi žalobcu. Subjektívna 2-ročná premlčacia lehota tak žalobcovi podľa súdu uplynula už dňa

25. 03. 2015. Vzhľadom na tú skutočnosť, že námietka premlčania bola vznesená dôvodne, okresný
súd žalobu v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods.
1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte „CSP“).

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Namietol, že žalobou podanou

na okresný súd sa voči žalovanému domáhal náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla porušením
povinnosti advokáta pri poskytovaní právnych služieb. Odvolanie podal z dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. b), c), e), f) a h) CSP. Prioritne namietal postúpenie prejednávanej veci Okresným súdom
Veľký Krtíš, ktorý postupoval v priamom rozpore s § 84 Občianskeho súdneho poriadku platného a
účinného do 30.06.2016 (ďalej v texte „OSP“) v spojení s § 87 písm. f) OSP, nakoľko v tomto prípade

ide o spor spotrebiteľa s dodávateľom. Postúpením prejednávanej veci na Okresný súd Lučenec bolo
žalobcovi odňaté právo na zákonného sudcu, čím bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý súdny
proces. Dôvodne sa domnieva, že v jeho veci rozhodol súd, ktorého sudcovia sú zaujatí, nakoľko
právny predchodca žalovaných pôsobil dlhodobo v Lučenci ako advokát, a preto sa žalobca domnieva,
že sudcovia Okresného súdu Lučenec sa s ním dôverne poznajú. Napriek tomu, že túto skutočnosť

namietal vo svojej námietke zaujatosti, tejto námietke nebolo vyhovené. Už aj tá skutočnosť, že vo veci
rozhodoval súd, u ktorého existujú dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti voči účastníkom konania,
musí mať v zmysle Civilného sporového poriadku za následok zrušenie rozhodnutia okresnému súdu.

6. Pokiaľ ide o právne posúdenie premlčania súdom, žalobca sa s uvedeným právnym posúdením

nestotožňuje,pretoževprejednávanejveciniejemožnénároknanáhradunemajetkovejujmypovažovať
za premlčaný. Právny predchodca žalovaných do súčasnej doby nedoručil žalobcovi rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky, hoci ho na to žalobca viackrát vyzval. Protiprávny zásah do jeho
osobnostných práv preto naďalej trvá, a preto nemožno ani určiť začiatok plynutia subjektívnej a ani
objektívnej premlčacej lehoty. Naviac ujma na jeho právach bola právnym predchodcom žalovaných

spôsobenáúmyselne,pretožebolaspôsobenáporušenímpríslušnýmustanovenímZoA,ktorézakladajú
jeho povinnosť k aktívnemu konaniu advokáta, a preto je nutné nesplnenie týchto povinností považovať
za úmyselné.

7. Zároveň žalobca v odvolaní namietal i nesprávny procesný postup okresného súdu, ktorým bolo

zasiahnuté do rovnosti účastníkov konania a tým aj do jeho práva na spravodlivý súdny proces,
nakoľko právny predchodca žalovaných v konaní vzniesol námietku zaujatosti, len vo vzťahu k uplynutiu
objektívnej premlčacej doby a pokiaľ súd sa zaoberal aj plynutím subjektívnej premlčacej lehoty, porušil
zásadu rovnosti a kontradiktórnosti konania. Na záver zdôraznil, že keďže dodnes nedošlo k splneniu
si povinnosti zo strany právneho predchodcu žalovaných, uvedené má za následok, že došlo k zásahu

do jeho práv, ktorý zásah naďalej trvá a výška ujmy spôsobená protiprávnym konaním pôvodného
žalovaného sa neustále navyšuje. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie.

8. Právny predchodca žalovaných podal písomné vyjadrenie k odvolaniu, v ktorom poukázal na to, že v

prípade, ak žalobca nesúhlasil a postúpením veci, mal v zmysle § 105 ods. 1 OSP namietať nedostatok
tejto procesnej podmienky najneskôr pri svojom prvom úkone po postúpení spisu, inak už súd miestnu
príslušnosť počas konania neskúma.9. Ak zároveň žalobca vzniesol námietku zaujatosti súdu - Okresného súdu Lučenec a tento o nej riadne
rozhodol,nemôžesajednaťozásahdojehoprávanaspravodlivýsúdnyproces.Zdôraznil,žesosudcom
rozhodujúcim vo veci ho nespájal žiadny priateľský ani iný vzťah, pričom nie je žiadny dôvod na to, aby

bol konajúci súd vylúčený z rozhodovania v tejto veci. Poprel, že by došlo k zásahu do práv žalobcu a
už vôbec nie k narušeniu nestrannosti či nezávislosti súdnictva tak, ako to v odvolaní žalobca uvádza.

10. Mal za to, že za začiatok plynutia premlčacej doby nie je v tomto prípade možné považovať
splneniepovinnostiadvokátom,naviacžalobcasámhonikdynekontaktovalpočastrvaniajehoprávneho

zastupovania, nezaujímal sa o stav veci. Ak nebolo rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
žalobcovi doručené, išlo o nešťastnú udalosť spôsobenú jeho dlhotrvajúcou práceneschopnosťou, teda
nemohlo ísť o úmyselné konanie. Na záver zdôraznil, že počas celého konania žalobca nepreukázal,
akým spôsobom mu mala byť spôsobená ujma, na akých právach, ani to, o čo sa znížila jeho majetková
sféra. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

11. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej v texte
„CSP“) prejednal odvolanie žalobcu v medziach daných ust. § 379 a § 380 os. 1 CSP a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP (á contrario), rozsudok okresného súdu v zmysle
§ 389 písm. b) CSP zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. Keďže žalovaný v priebehu odvolacieho konania dňa 30. 09. 2017 zomrel, odvolací súd konanie
vedené na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 16 Co/288/2017 prerušil do právoplatného
skončenia konania vedeného na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 2D/350/2017, uznesením zo dňa
24.01.2018, a po jeho právoplatnom skončení uznesením č. k. 16Co/288/2017-142 zo dňa 22. mája
2018 rozhodol, že v konaní pokračuje s právnymi nástupcami žalovaného, ktorými sú: 1/ Mgr. X. S.,

nar. XX. XX. XXXX, 2/ U. R., nar. XX. XX. XXXX, 3/ W. I., nar. XX. XX. XXXX a 4/ B. R., nar. XX. XX.
XXXX, aplikujúc ustanovenie § 63 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP.

13. Odvolací súd nemal možnosť napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdiť ani zmeniť, nakoľko
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a uvedený nedostatok nebolo
možné napraviť ani v odvolacom konaní, ak chýba argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd
preskúmaťvovzťahukuplatnenémunároku.Uvedenévadynebolomožnéodstrániťvrámciodvolacieho
konania, nakoľko z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že nie je zrejmé, čoho sa vlastne žalobca
domáha, t. j. či sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch alebo náhrady škody. Odvolací súd

uznáva, že žalobca sám vo svojich podaniach metúco poukazuje na to, že sa domáha buď náhrady
škody, následne hovorí o nemajetkovej ujme a ak aj okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
poukazoval na tú skutočnosť, že predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu škody, z obsahu spisu
tento záver jasne a zrozumiteľne nevyplýva.

14. Žalobca sa síce žalobou domáhal náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla z dôvodu
nedoručenia rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, čím však podľa jeho názoru došlo do
zásahu do jeho práva na vyšetrenie jeho trestnej veci, práva na podnikanie a práva na zachovanie
ľudskej dôstojnosti. Výšku tejto nemajetkovej ujmy určil v peniazoch sumou 79.300,- €. Zo žaloby a
jeho tvrdení v nej uvedených teda vyplynulo, že zaplatenia vyššie uvedenej sumy sa domáha na tom

skutkovom základe, že bolo zasiahnuté do jeho práva na vyšetrenie jeho trestnej veci, ale aj práva
na podnikanie a zároveň poukazuje na to, že bolo zasiahnuté do jeho práva na zachovanie ľudskej
dôstojnosti. Ak následne v priebehu konania žalobca uviedol v písomnom podaní zo dňa 25. 08. 2016
na č. l. 66 spisu, že porušením povinností advokáta došlo k spôsobeniu škody, ktorú žalobca subjektívne
ohodnotil na sumu 79.300,- €, zároveň ale konštatoval, že uvedená suma je adekvátna výške morálnej

ujmy. V ďalších častiach tohto podania však už pojednáva len o všeobecnej prevenčnej povinnosti
podľa § 415 Občianskeho zákonníka, o všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho
zákonníka a najmä je opätovne zdôraznené, že škodou sa rozumie majetková ujma poškodeného,
ktorú je objektívne možné vyjadriť v peniazoch. Uvedené žalobca v tomto podaní uvádza napriek tomu,
že ďalej svoju škodu na majetku nijakým spôsobom nešpecifikoval. Okresný súd si napriek týmto

skutočnostiam neujasnil, čoho sa vlastne žalobca domáha, t. j. či sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy
alebo náhrady škody, príp. či podanie zo dňa 25. 08. 2016 nie je zmenou žaloby (v zmysle § 140 ods. 1
CSP je zmenou žaloby i návrh, ktorým sa uplatňuje iné právo), s ktorým sa mal okresný súd vysporiadať
podľa § 142 CSP, ku ktorému postupu však nepristúpil.15. Na pojednávaní dňa 24. 02. 2017 opakovane právny zástupca žalobcu uvádza, že sa domáha
náhrady nemajetkovej ujmy, keď postupom advokáta došlo k poškodeniu jeho občianskej cti a dobrého

mena. Argumentačne preto došlo zo strany žalobcu k návratu k uplatňovaniu nároku, a to nemajetkovej
ujme, avšak na rozdiel od pôvodnej žaloby, podľa ktorej malo dôjsť k zásahu do jeho práva na vyšetrenie
jeho trestnej veci, či práva na podnikanie a práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, už poukazoval na
poškodenie občianskej cti a dobrého mena.

16. Napriek tomu okresný súd sa z vyššie uvedenými rozpormi v tvrdeniach žalobcu a jeho odlišnou
argumentáciou nevysporiadal a v odôvodní napadnutého rozhodnutia riešil len zodpovednosť advokáta
za škodu v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka, bez toho, aby vysvetlil, na základe čoho, akých
myšlienkových postupov, práve k uvedenému záveru dospel, a iné nároky žalobcu vylúčil.

17. Odvolací súd preto uvádza, že procesný postup okresného súdu bol zmätočný, ide o vadu konania,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ak okresný súd prioritne nepostupoval v zmysle
ustanovenia § 129 CSPa neujasnil si, čo je predmetom konania. Žalobu podanú žalobcom možno
považovať za nezrozumiteľnú. Nezrozumiteľným podaním je najmä také podanie, ktoré vzbudzuje
pochybnosti o obsahu podania predovšetkým z hľadiska jeho náležitostí. Nezrozumiteľné podanie
znamená, že si ten, kto podanie urobil, svojimi tvrdeniami vzájomne odporuje, ponecháva nedokončené

vety, prípadne uvádza vzájomne si odporujúce tvrdenia a ani z obsahu podaní nie je možné pri
použití výkladového pravidla podľa § 124 CSP zistiť, ktoré tvrdenia sú pre rozhodnutie podstatné a
čo má byť predmetom konania. Ide o vadu konania, ktorá predstavuje zákonný dôvod pre zrušenie
rozhodnutia, ktorá vada sa prejavila v takom nesprávnom procesnom postupe, ktorým súd znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces, ak uvedený nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, nakoľko
odstraňovanie vád podania, najmä žaloby je prioritnou povinnosťou okresného súdu. Odvolací sú má za
to, že ide o tak závažné porušenie procesného postupu, ktorý vzhľadom na svoju povahu nie je možné v
odvolacom konaní napraviť, ak bolo úlohou okresného súdu vyzvať žalobcu na odstránenie vád žaloby,
prípadne ak žalobu okresný súd považoval za zrozumiteľnú, mal sa v tejto súvislosti vysporiadať s

podaním žalobcu zo dňa 25. 08. 2016, ak v tomto podaní žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody,
ktorý si však v žalobe podanej na okresný súd dňa 11. 04. 2016 neuplatňoval. Je zrejmé, že v prípade,
ak týmto podaním mienil upresniť svoj nárok ako nárok na náhradu škody, potom si uplatňoval voči
pôvodnému žalovanému iné právo.

18. Odvolací súd uznáva, že tvrdenia žalobcu súd v jednotlivých jeho podaniach ako v rámci výpovedí
na pojednávaní vzájomne si odporujúce, ktorá skutočnosť však nezbavuje súd povinnosti odstraňovať
vady podania v zmysle § 129 CSP tak, aby bolo možné z nich zistiť, ktoré tvrdenia žalobcu sú pre
rozhodnutie podstatné, teda či došlo na jeho strane k škode, ktorá predstavuje majetkovú ujmu, v čom
táto škoda spočíva a v akej je výške, alebo či si žalobca uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená zásahom do jeho práva na vyšetrenie jeho trestnej veci, práva na
podnikanie a práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, resp. zásahu do občianskej cti a jeho dobrého
mena. Z uvedenými skutočnosťami sa však okresný súd žiadnym spôsobom nevysporiadal, v dôsledku
čohoskutkovézisteniasúduniesúúplné.Okresnýsúdsavôbecvodôvodnenínapadnutéhorozhodnutia
nezaoberal uplatneným nárokom z titulu nemajetkovej ujmy, hoci okresný súd zmenu žalobu nepripustil,

resp. o nej ani nerozhodoval, ale sa zaoberal len nárokom na náhradu škody podľa § 420 Občianskeho
zákonníka, bez toho, aby odôvodnil, prečo nárok žalobcu nepovažuje za nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy, v dôsledku čoho neostávalo odvolaciemu súdu iné, ako napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

19. K odvolacej námietke žalobcu vo vzťahu k jeho námietke, že vo veci nerozhodol zákonný sudca,
odvolací súd uvádza nasledovné:

20. Žalobca svoju žalobu podal na Okresný súd Veľký Krtíš dňa 11. 04. 2016, teda za účinnosti OSP.
Následne Okresný súd Veľký Krtíš postúpil vec Okresnému súdu Lučenec s poukazom na § 84, § 85

ods. 2, § 105 ods. 1 OSP, nakoľko navrhovateľ vystupoval opätovne ako navrhovateľ a odporca mal
miesto podnikania na adrese Komenského 17, Lučenec. Okresný súd Lučenec nevyslovil nesúhlas s
postúpenímveciOkresnýmsúdomVeľkýKrtíšapostúpenievecivzákonnejlehotenenamietolpostupom
podľa § 105 ods. 3 OSP ani sám žalobca. Preto ak aj došlo k postúpeniu veci súdom príslušným na súdnepríslušný, nečinnosťou žalobcu, t. j. nevyužitím jeho práva postúpenie veci Okresnému súdu Lučenec
namietať v zákonom stanovenej lehote, došlo k zhojeniu tohto nedostatku procesnej podmienky. Miestna
príslušnosť je totiž mnohoročnou právnou teóriou považovaná za jednu z podmienok, ktorej nedostatok

je zhojiteľný uskutočnením konania i nepríslušným súdom v spojení s nevyužitím možnosti namietať
príslušnosť, prípadne postúpenie veci (viď Števček M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:
C. H. Beck, 2016, strana 181 a 1302, či uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23Cdo
937/2009). Uvedená námietka žalobcu preto nie je dôvodná.

21. K otázke zaujatosti zákonného sudcu odvolací súd poznamenáva, že z obsahu spisu vyplýva, že
dňa 13. 05. 2016 oznámila sudkyňa JUDr. Glezgová predsedovi okresnému súdu existenciu skutočnosti,
pre ktoré je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci s tým, že k svojmu oznámeniu pripojila
aj vyjadrenia ďalších sudcov okresného súdu. Z týchto oznámení vyplynulo, že zaujatí sa cítia byť
všetci sudcovia Okresného súdu Lučenec, s výnimkou Mgr. Straku, JUDr. Triznovej a JUDr. Balážovej.
Následne preto predseda súdu postupujúc podľa § 15 ods. 1 veta tretia OSP zabezpečil pridelenie

veci jednému z uvedených troch sudcov, ktorí svoje vylúčenie neoznámili, aplikáciou podľa zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a vec bola na rozhodnutie náhodným pridelením medzi zostávajúcimi
sudcami pridelená Mgr. Strakovi. Následne dňa 10. 08. 2016 (č. l. 50 spisu) podal žalobca námietku
zaujatosti opätovne voči všetkým sudcom Okresného súdu Lučenec, nakoľko predpokladal, že vec
nebude objektívne rozhodnutá, nakoľko sídlo advokátskej kancelárie žalovaného je v Lučenci a žalobca

je presvedčený, že žalovaný pozná všetkých sudcov, resp. že sa poznajú navzájom. Zákonný sudca
Mgr. Peter Straka však v zmysle úradného záznamu (č. l. 50 spisu) dospel k záveru, že na podanie
žalobcu sa neprihliada, nakoľko nemá zákonné náležitosti a to, kedy sa žalobca o dôvode na vylúčenie
sudcu dozvedel a ani dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. S neprihliadnutím na uvedenú námietku
okresným súdom sa odvolací súd stotožňuje, keď táto skutočne neobsahuje stanovenie času, kedy sa

žalobca o dôvode vylúčenia dozvedel a ani dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, čo je v rozpore s §
52 ods. 2 CSP. Pochybné je aj uvedenie dôvodu, pre ktorý majú byť sudcovia vylúčení, keď aj v rámci
rozhodovacej praxe súdov (napr. R 3/80) vyplýva, že účastník občianskeho súdneho konania, ktorý
navrhuje vylúčenie sudcu (sudcov) z prejednávania a rozhodovania veci, musí ohľadom každého sudcu,
ktorého zaujatosť namieta, uviesť konkrétne skutočnosti, pre ktoré mal za to, že je z prejednávania a

rozhodovania vylúčený. Následkom takto podanej námietky je skutočnosť, že súd na ňu neprihliada a
nadriadenému súdu ju nepredkladá s tým, že ustanovenia o odstraňovaní vád sa nepoužijú. Okresný
súd teda postupoval správne, keď na uvedenú námietku neprihliadal. Pokiaľ sa jedná o samotné
dôvody tejto námietky, zopakované aj v odvolacom konaní, t. j. že „žalovaný pôsobí dlhodobo v Lučenci
ako advokát, a preto sa žalobca domnieva, že sudcovia Okresného súdu Lučenec sa s ním dôverne

poznajú“, tieto samé o sebe neobstoja, keď zákonný sudca Mgr. Peter Straka uviedol (č. l. 31 spisu),
že navrhovateľa a ani odporcu nepozná, ani ich právnych zástupcov a nemá pomer k veci. Žiadna
existencia akéhokoľvek vzťahu sudcu a žalovaného nebola preukázaná. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazujeužnasvojeskôrformulovanéprávnezáveryvosvojichrozhodnutiach,napr.vuznesenísp.zn.
16NcC 10/2014, v zmysle ktorých za objektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti nemožno považovať

to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej
povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, či sudca určitým nie nezaujatým
vzťahom k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom aj skutočne disponuje. Pri rozhodovaní,
či je daný oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je však stanovisko osoby
oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce, nakoľko určujúce je to, či sa môže táto

obava považovať objektívne za oprávnenú.

22. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci rozhodol zákonný
sudca a námietka zo strany žalobcu nie je dôvodná.

23. K zmene napadnutého rozhodnutia zo strany odvolacieho súdu nemohlo dôjsť, nakoľko zo
strany okresného súdu nedošlo len k nedostatočne zistenému skutkovému stavu veci, prípadne jeho
nesprávneho právneho posúdenia, ale skutkový stav, ktorým je odvolací súd viazaný, je v dôsledku
rozporuplných tvrdení samotného žalobcu nejasný a nezrozumiteľný, ak vychádzajúc zo žaloby podanej
žalobcom vyplýva, že tento sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu, že mu uplynula 6-

mesačná lehota na podanie sťažnosti na Európsky súd pre ľudské práva v dôsledku konania pôvodného
žalovaného, ktorý porušil jeho práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, sám bez ďalších procesných
úkonov vyhodnotil ako nárok na náhradu škody a vo vzťahu k porušeniu práv žalobcu nie sú zistiteľné
žiadne skutkové tvrdenia, skutkové zistenia, či skutkové závery a následne vykonané dokazovanie,ktoré by bolo možné zopakovať či doplniť. Keďže zo strany odvolacieho súdu nebolo možné pristúpiť
k zopakovaniu ani k doplneniu dokazovania okresným súdom, ktoré nebolo vykonané vo vzťahu k
tvrdeniam uvádzaným v žalobe ale len vo vzťahu k tvrdeniam uvádzaným v podaní zo dňa 25. 08. 2016

(č. l. 66 spisu) a okresný súd nepostupoval tak, aby v zmysle odstraňovania vád pôvodnej žaloby, príp.
následne rozhodovaním o zmene žaloby skutkový stav ustálil bez akýchkoľvek pochybností, možno
považovať rozhodnutie okresného súdu aj za svojvoľné a arbitrárne.

24. Odvolací súd preto poukazuje na skutočnosť, že predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na

náhradu škody je preukázanie porušenia právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi
konanímaleboopomenutím(porušenieprávnejpovinnosti)anásledkom(vzniknutouškodou).Vzniknutá
škoda v podobe skutočnej škody alebo ušlého zisku musí byť spôsobená bez pochybnosti práve
porušením právnej povinnosti. Škoda ani porušenie právnej povinnosti ešte nezakladajú zodpovednosť
za škodu a tomu korelujúce právo na jej náhradu. Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená, ale
musí byť bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a

dôkazné bremeno týkajúce sa príčinnej súvislosti v civilnom procese zaťažuje v zásade toho účastníka,
ktoréhotvrdeniemábyťpreukázané,tedapoškodeného.Škodousapodľavýkladusúdnejpraxerozumie
majetková ujma poškodeného, ktorú je možné objektívne vyjadriť v peniazoch. V zmysle judikatúry sa za
skutočnúškodupovažujemajetkováujmavyjadrenávpeniazoch,ktoráspočívavzmenšeníexistujúceho
majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla

do predošlého stavu, resp. aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky vyplývajúce z toho, že navrátenie do
predošlého stavu nebolo dobre možné alebo účelné.

25. Na druhej strane je iným nárokom nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúci zo samotného
titulu ochrany osobnosti. Občianske právo poskytuje osobnosti človeka ochranu prostredníctvom

ustanovení§11až16Občianskehozákonníka,ktorájekoncipovanáakovšeobecnáochranavzťahujúca
sa na celú oblasť občianskeho práva. Poskytuje ochranu imateriálnym, nehmotným stránkam osobnosti
človeka. Predmetom ochrany osobnosti človeka je podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka
najmä život a zdravie, občianska česť a ľudská dôstojnosť, súkromie, meno a prejavy osobnej povahy.
Právo na ochranu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti zahŕňa okrem civilných spoločenských vzťahov

aj právo na česť v odborných kruhoch, napr. vedeckých, kultúrnych a pod. Podmienkou poskytnutia
ochrany osobnosti je neoprávnený zásah do týchto osobnostných práv, ktorý musí byť spôsobilý privodiť
ujmu osobnosti človeka. Prostriedkami súdnej ochrany je buď návrh na upustenie od uvedeného
neoprávneného zásahu, alebo návrh na odstránenie následkov zásahov, či návrh na poskytnutie
primeraného zadosťučinenia.

26. Z obsahu spisu však vyplýva, že žalobca sa pôvodnou žalobou domáhal náhrady nemajetkovej
ujmy v dôsledku zásahu do jeho osobnostných práv, konkrétne uviedol zásah do ľudskej dôstojnosti,
neskôr občianskej cti, pričom však nekonkretizoval, akým spôsobom k uvedenému zásahu malo zo
strany pôvodného žalovaného dôjsť. Neskôr v nasledujúcich podaniach sa domáhal, bez ohľadu

na dôvody uvádzané v pôvodnej žalobe, náhrady škody v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka
tým, že konaním resp. nečinnosťou pôvodného žalovaného (nedoručením uznesenia Ústavného súdu
Slovenskej republiky) došlo na jeho strane k majetkovej ujme, ku škode, ktorá predstavuje skutočnú
škodu a ušlý zisk, následne však ani tieto svoje nároky nekonkretizoval a neuviedol, v čom by malo dôjsť
na jeho strane k zmenšeniu existujúceho majetku, príp. k existenciu majetkových hodnôt, ktoré by bolo

potrebné vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, resp. aby sa v peniazoch vyvážili
dôsledky vyplývajúce z toho, že navrátenie do predošlého stavu nebolo dobre možné alebo účelné.

27. Úlohou odvolacieho súdu po zrušení a vrátení veci ustáliť predmet konania, bude preto nevyhnutné
postupovať v zmysle § 129 CSP, odstrániť vady žaloby v spojení s nasledujúcimi podaniami a

výpoveďami žalobcu na pojednávaní, ktorým by bolo ozrejmené, čoho sa vlastne žalobca domáha,
t. j. či konaním pôvodného žalovaného došlo k vzniku škody na jeho strane alebo či konaním resp.
nečinnosťou pôvodného žalovaného došlo k zásahu do práv žalobcu, v dôsledku čoho si uplatňuje
náhradu nemajetkovej ujmy a až po ustálení toho, čo je predmetom daného konania, ( ktoré závery
dostatočne v odôvodnení rozhodnutia uvedie ) opätovne posúdi námietku premlčania vznesenú

pôvodným žalovaným, a to bez ohľadu na skutočnosť, či táto bola vznesenú v súvislosti s plynutím
objektívnej či subjektívnej lehoty, ako aj bez ohľadu na to, či bola vznesená vo vzťahu k nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy alebo náhrade škody. Je totiž zrejmé, že v prípade, ak žalovaný vznesienámietku premlčania, resp. túto vzniesol, vzťahuje sa k nároku, ktorý si žalobca uplatnil bez ohľadu na
skutočnosť, ako bude následne tento nárok súdom posúdený.

28. Keďže odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
rozhodne o náhrade trov konania súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci s tým, že rozhodne aj
o náhrade trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

29. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
(§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).