Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, January 24, 2023

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Cob/25/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6416202235
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Boborová Sninská
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2023:6416202235.2

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Miriam Boborovej Sninskej a členiek senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej a JUDr. Janky Boroškovej, v
právnej veci žalobcu ŽILINSKA AUKČNÁ, a.s., so sídlom Kuznámyho 8, 010 01 Žilina, IČO: 36 371 611,
zastúpeného advokátska kancelária agner & partners, s.r.o., Špitálska 10, 811 08 Bratislava, IČO: 36
722 758, proti žalovanému ARDIS, a.s., so sídlom Krížna 13, 965 01 Žiar nad Hronom, IČO: 36 056 189,

zastúpenému advokátom JUDr. Samuelom Baránikom, so sídlom Podjavorinskej 7, 811 03 Bratislava,
IČO: 442 175 381, o zaplatenie 238.200,-Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Žiar nad Hronom, č.k. 18Cb/8/2016-749 zo dňa 04. novembra 2021 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom, č.k. 18Cb/8/2016-749 zo dňa 04. novembra 2021 v
napadnutej časti I. a III. výrokovej vety zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom prvým výrokom rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi sumu 238.200,-Eur spolu s 9,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 238.200,-Eur odo
dňa 26.11.2015 do zaplatenia a zmluvnú pokutu vo výške 0,03 % denne zo sumy 238.200,-Eur odo
dňa 26.11.2015 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo
výške 40,-Eur. Druhým výrokom súd vo zvyšku žalobu zamietol. Tretím výrokom priznal žalobcovi voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že pôvodný žalobca Hornex, a. s. Bratislava sa žalobou domáhal
voči žalovanému zaplatenia sumy 238.200,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05 %
ročne odo dňa 13.11.2015 do zaplatenia, zmluvnej pokuty vo výške 0,03 % denne zo sumy 238.200,-
Eur od 13.11.2015 do zaplatenia, a tiež priznania paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením
pohľadávkyvovýške40,-Eurztituluneuhradenejfaktúryč.XXXXXXXXXzodňa02.10.2015,vystavenej

na sumu 238.200,- Eur vrátane DPH, so splatnosťou dňa 12.11.2015 s tým, že fakturovaná suma
predstavovala ôsmu splátku ceny za dielo tak, ako to bolo dohodnuté v Zmluve o dielo č. XXXX/XXXX,
ktorú uzatvoril dňa 04.02.2014 v postavení objednávateľa žalovaný a zhotoviteľ Hornex, a. s. Bratislava
spolu s dodatkami k zmluve č. 1 až 4.

3. Okresný súd dňa 17.05.2016 vydal platobný rozkaz č.k. 18Cb 8/2016-82 voči ktorému žalovaný

v zákonnej lehote podal odôvodnený odpor. Tvrdil, že nárok žalobcu na zaplatenie 238.200,- Eur
predstavuje ôsmu splátku ceny diela v zmysle uzatvorenej zmluvy o dielo, kde zmluvné zaplatenie
ceny bolo podmienené splnením podmienok pre vyplatenie predchádzajúcich splátok a predložením
originálov dokladov o záruke na záručné nároky. Tiež tvrdil, že podmienkou odovzdania a prevzatia
diela je úspešné vykonanie všetkých predpísaných skúšok osobitnými predpismi, záväznými normami a
projektovou dokumentáciou, vrátane atestov výrobkov a zariadení a potvrdení záručných listov s tým, že

takéto podmienky splnené neboli, a preto neboli splnené ani podmienky pre vyplatenie predchádzajúcich
splátok ceny za dielo, ako to bolo medzi stranami zmluvy dohodnuté (4. až 7. splátka ceny za dielo).Žalovaný tiež argumentoval, že splnenie všetkých podmienok pre vyplatenie predchádzajúcich splátok
za cenu je zároveň podmienkou pre vyplatenie ôsmej splátky. Namietal, že platnosť bankovej záruky
za záručné nároky v zmysle zmluvných dojednaní, nemôže skončiť 16.02.2025, ako je to uvedené v

listine, ktorej doručením dňa 10.01.2015 považoval žalobca za splnenú podmienku v zmysle zmluvných
dojednaní. Žalovaný zdôraznil, že zmluvou bola stanovená maximálna konečná cena diela vo výške
3.800.000,- Eur bez DPH a aktuálna celková cena diela je v sume 3.651.896,92 Eur bez DPH, avšak
bližšie skutkové dôvody a dôkazy za účelom preukázania takýchto tvrdení súdu žalobca neposkytol.
Žalovaný teda žalobcom uplatnený nárok žalobcu na úhradu ôsmej splátky ceny za dielo v sume

238.200,- Eur spolu so zákonným úrokom z omeškania považoval za nedôvodný. Súbežné uplatňovanie
nároku na úrok z omeškania so zmluvnou pokutou za tvrdené omeškanie s úhradami jednotlivých faktúr,
považoval žalovaný za nekorektné konanie žalobcu, odporujúce zásadám poctivého obchodného styku
a dobrým mravom z dôvodu že, žalobca a žalovaný vo väčšine prípadov sa na spôsobe termínov úhrady
splátok ceny za dielo dohodli a žalobca bol oboznámený so zložitou finančnou situáciou žalovaného a
konečným investorom vo veci úhrad faktúr.

4. Súd ďalej uviedol, že pôvodný žalobca dňa 18.08.2016 podal návrh na zmenu žalobcu s tým, že
súdu oznámil postúpenie všetkých pohľadávok uplatňujúcich si voči žalovanému v súdnom konaní na
spoločnosť ŽILINSKA AUKČNÁ, a. s. Žilina, Kuzmányho 8, z titulu uzatvorenej Zmluvy o postúpení
pohľadávok zo dňa 22.07.2016 a oznámil postúpenie pohľadávok žalovanému 01.08.2016. Súčasne

predložil súhlas spoločnosti ŽILINSKÁ AUKČNÁ, a. s. na vstup do konania v zmysle § 80 ods. 2 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

5. Súd prvej inštancie pripustil, aby do konania na miesto pôvodného žalobcu spoločnosti Hornex, a.
s. Bratislava, vstúpil nový žalobca ŽILINSKÁ AUKČNÁ, a. s. Žilina, Kuzmányho 8, a to uznesením č.k.

17Cb/8/2016-142 zo dňa 14.02.2017 z dôvodu, že pôvodný žalobca postúpil ako postupca pohľadávku
proti žalovanému Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 22.07.2016.

6. Žalovaný následne podaním zo dňa 24.09.2018 v zmysle § 152 CSP uplatnil kompenzačnú námietku
voči uplatňovanému nároku žalobcu v konaní v rozsahu 238.200,- Eur s tým, že uplatňovaný nárok

žalobcu v konaní predstavuje sumu 238.200,- Eur a pohľadávka žalovaného z titulu nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy (zadosťučinenia) v peniazoch za neoprávnený zásah do dobrej povesti
žalovaného spolu s nárokom na náhradu škody, vrátane ušlého zisku predstavuje sumu 2.329.502,96
Eur. Argumentoval tým, že konkurzný súd (Okresný súd Banská Bystrica) na základe veriteľského
návrhu spoločnosti ŽILINSKÁ AUKČNA, a. s. rozhodol o začatí konkurzného konania voči dlžníkovi

(žalovanému) uznesením sp. zn. 3K/2/2017-375 dňa 20.10.2017. Súd konkurzné konanie neskorším
uznesením 3K/2/2017 zo dňa 09.01.2018 v spojitosti s rozhodnutím Krajského súdu Banská Bystrica sp.
zn.41CoKR/4/2018 zo 09.04.2018 zastavil. K zastaveniu konania došlo z dôvodu nesplnenia zákonných
podmienok v zmysle Zákona o konkurze a reštrukturalizácii na vyhlásenie konkurzu na
majetok žalovaného. K zastaveniu konkurzného konania došlo z dôvodu, že navrhovateľ nemal aktívnu

legitimáciu na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu a súčasne nedisponoval voči dlžníkovi nespornou
pohľadávkou a nebol splnený jeden z hmotnoprávnych predpokladov vyhlásenia konkurzu na majetok
dlžníka, a to pluralita veriteľov. Žalovaný tvrdil, že žalobca a jeho právny predchodca sa prostredníctvom
šikanózneho návrhu na konkurz snažili o likvidáciu žalovaného priamo v konkurznom konaní. V dôsledku
takéhoto konania došlo k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti žalovaného a

práve v dôsledku začatého konkurzného konania došlo i k zmareniu prevodu vlastníckeho práva časti
CKN parc. č. XXXX/X v katastrálnom území L., ktorý prevod bol dohodnutý Zmluvou o budúcej zmluve
zo dňa 06.10.2017 medzi žalovaným ako budúcim predávajúcim a spoločnosťou TeraTrade, spol. s r. o.
Bratislava, ako budúcim kupujúcim za konkrétnych podmienok. Vzhľadom na závažnosť zásahu do práv
žalovaného morálna satisfakcia nie je postačujúca, a preto žalovanému vznikol, podľa jeho tvrdení,

nárok na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy (zadosťučinenia) v peniazoch vo výške 1.200.000,- Eur.
Žalovaný nad rámec uvedenej ujmy na dobrej povesti vyčíslil aj skutočnú škodu a škodu z titulu ušlého
zisku v sume 1.129.502,96 Eur s tým, že pokiaľ žalobca v tomto konaní si uplatňuje nárok na zaplatenie
238.200,- Eur z titulu pohľadávky za neuhradenú faktúru, pohľadávka žalovaného voči žalobcovi z titulu
náhrady nemajetkovej ujmy a z titulu náhrady škody a ušlého zisku predstavuje 2.329.502,96 Eur a

žiadal o započítanie.

7. Žalobca vo vyjadrení ku kompenzačnej námietke žalovaného uviedol, že žalovaný touto
kompenzačnou námietkou implicitne fakticky uznal všetky nároky žalobcu. Kompenzačná námietkabola uplatnená žalovaným ako prostriedok procesnej obrany voči nárokom žalobcu. Podľa žalobcu
započítavacím prejavom v rámci kompenzačnej námietky zároveň žalovaný uznal, že pohľadávky
žalobcu uplatnené v tomto konaní sú nesporné, a teda v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu

žalobcom, ako veriteľom boli splnené podmienky úpadku žalovaného. Súčasne žalobca zdôraznil, že
pohľadávka na náhradu nemajetkovej ujmy nie je pohľadávkou na náhradu škody podľa § 11 ods. 4
Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, a preto ju nie je možné uplatňovať v rámci kompenzačnej
námietky z dôvodu údajného šikanózneho návrhu na vyhlásenie konkurzu. Zároveň tvrdil, že žalovaný
vôbec neodôvodnil, ako dospel k sume nemajetkovej ujmy vo výške 1.200.000,- Eur a zdôraznil, že

žalobca neporušil žiadnu zákonnú povinnosť, v dôsledku ktorej by žalovanému mala vzniknúť škoda, či
už v podobe skutočnej škody a ušlého zisku, resp. akákoľvek nemajetková ujma, pokiaľ žalobca podal
návrh na vyhlásenie konkurzu na žalovaného a takéto konkurzné konanie bolo zastavené. Žalobca
tiež poukázal na to, že samotný súd začal konkurzné konanie, nakoľko došlo k splneniu formálnych
podmienok a žalobca ako veriteľ tým, že podal návrh na vyhlásenie konkurzu žalovaného si
uplatnil len svoje zákonné práva, resp. oprávnenia veriteľa. Ak neskôr došlo k zastaveniu konkurzného

konania, samé o sebe to nepreukazuje tvrdenia žalovaného o tom, že žalobca porušil akúkoľvek právnu
povinnosť.

8. Žalovaný následne podaním zo dňa 01.10.2018 vzal späť kompenzačnú námietku bez bližšieho
zdôvodnenia späť a netrval na započítaní.

9. Následne žalovaný dňa 16.11.2018 doručil súdu návrh na prerušenie konania s tým, že na
OkresnomsúdevŽiarinadHronomprebiehakonaniepodč.k.12Cb/49/2015medziidentickýmistranami
sporu, predmetom ktorého je okrem iného spor o to, či právny predchodca žalobcu naplnil podmienky
pre vyplatenie šiestej a siedmej splátky podľa zmluvy o dielo, teda predchádzajúcich splátok splátky

ôsmej, ktorá je predmetom tohto konania a súčasne jednou zo zmluvných podmienok vzniku nároku
na splatnosť ceny ôsmej splátky podľa zmluvy o dielo.

10. Súd uznesením č.k. 18Cb/8/2016-393 zo dňa 29.11.2018 konanie prerušil do právoplatného
skončenia konania vedeného pred Okresným súdom v Žiari nad Hronom pod č.k. 12Cb/49/2015 z

dôvodu, že vznik nároku na zaplatenie ceny diela ako ôsma splátka podľa zmluvy o dielo (bod 4.4.8
písm. a), písm. b) uplatňovaný v tomto konaní bol podmienený splnením podmienok pre vyplatenie
predchádzajúcich splátok ceny za dielo, t. j. nárokov uplatňovaných v inom súdnom konaní vedenom
pred Okresným súdom v Žiari nad Hronom, ako nárok na výplatu ceny za dielo vo forme úhrady šiestej
a siedmej splátky.

11. Konanie vedené pred Okresným súdom v Žiari nad Hronom pod č.k. 12Cb/49/2015 bolo právoplatne
skončené dňa 31.08.2021, pričom súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 10.10.2019 v spojitosti s
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. 43Cob/19/2020 zo dňa 03.12.2020 rozhodol tak, že
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 400.000,-Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05

% ročne od 17.08. 2015 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 118.800,-
Eur od 17.01.2015 do 28.01.2015 a zmluvnú pokutu vo výške 0,03 % denne zo sumy 118.800,-Eur odo
dňa 17.01.2015 do 28.01.2015 a tiež k povinnosti zaplatiť paušálnu náhradu nákladov vo výške 40,-
Eur. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol, keďže žalobca si uplatňoval zaplatenie sumy 423.724,35 Eur s
príslušenstvom.

12. Po právoplatnosti rozsudku v konaní č.k. 12Cb/49/2015 právny zástupca žalobcu podaním zo dňa
20.07.2021 podal návrh na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, ktorým žiadal, aby súd nariadil
zabezpečovacie opatrenie, ktorým zriadi záložné právo v prospech žalobcu k nehnuteľnostiam vo
výlučnom vlastníctve žalovaného, ktoré nehnuteľnosti špecifikoval žalobca v návrhu na nariadenie

zabezpečovacieho opatrenia s tým, že rozsah zabezpečenia zodpovedá výške pohľadávky 238.200,-
Eur a tiež tým, že žalovaný v minulosti ako vlastník viacerých nehnuteľností tieto previedol na vlastníka,
ktorý je osobou blízkou predsedu predstavenstva žalovaného L. Y.. O tomto návrhu súd rozhodol
uznesením č.k. 18Cb/8/2016 - 595 zo dňa 23.08.2021 tak, že návrh na nariadenie zabezpečovacieho
opatrenia zamietol, pretože mal za to, že imanie žalovaného v súčasnosti prevyšuje uplatňovanú

pohľadávku žalobcu, majetok žalovaného v súhrnnej hodnote predstavuje sumu 2.204.370,- Eur,
žalovaný disponuje finančnými prostriedkami i na účtoch v bankách a žalobca žiadnym spôsobom
neosvedčil základné predpoklady pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia.13. Súd vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu a predloženými listinnými dôkazmi a zistil,
že spoločnosť Hornex, a. s. Bratislava ( právny predchodca žalobcu ) a žalovaný dňa 04.02.2014
uzatvorili Zmluvu o dielo č. XXXX/XXXX, predmetom ktorej (bod I.) bol záväzok zhotoviteľa vykonať

pre objednávateľa dielo - stavbu „Hypermarket Ardis, Šamorín“ nachádzajúcu sa na Kasárenskej ulici
v Šamoríne, na pozemkoch registra parcely C X/X, X/X, X/X, X/X, X/XX, XX/X, XX/X, XX, XX, XX, XX,
registra parcely E XXXX/XXXX pre k. ú. Y. a záväzok objednávateľa zaplatiť zhotoviteľovi za vykonanie
dielo dohodnutú cenu. Zmluvné strany v zmluve bod 3.5 dohodli, že za termín ukončenia realizácie diela
sa považuje dátum podpisu záverečného preberacieho protokolu podľa článku VIII. zmluvy. Cena diela

a platobné vzťahy boli dohodnuté zmluvnými stranami v článku IV. a samotná cena diela bola dohodnutá
tak, že nesmie prekročiť sumu 3.000.800,- Eur (správne má byť 3.800.000,-Eur) bez DPH (článok IV. bod
4.2) a splatnosť ceny bola dojednaná v článku IV. bod 4.4 spôsobom, že zhotoviteľovi bude uhradená
v ôsmich splátkach, vždy v lehote 35-tich kalendárnych dní od kumulatívneho splnenia príslušných
podmienok pre vyplatenie a po predložení faktúry, a to na účet zhotoviteľa. Faktúry zašle zhotoviteľ
objednávateľovi doporučeným listom, prípadne osobne odovzdá v dvoch vyhotoveniach a budú mať

náležitosti určené všeobecnými záväznými predpismi. Ôsma splátka ceny za dielo v zmysle zmluvného
dojednania vo výške 198.500,- Eur bez DPH (s DPH 238.200,- Eur) bola splatná po kumulatívnom
splnení podmienok pre vyplatenie predchádzajúcich splátok po predložení originálov dokladov o záruke
za záručné nároky. Súčasne zmluvné strany dojednali, že zhotoviteľ je povinný písomne oznámiť
objednávateľovi splnenie predpokladov pre vyplatenie jednotlivých splátok ceny diela minimálne 14

kalendárnych dní vopred. Ak zhotoviteľ nesplní povinnosť uvedenú v predchádzajúcej vete, predlžuje
sa lehota na zaplatenie uvedená v ods. 4.4 článku zmluvy o 14 kalendárnych dní.

14. Ďalej súd konštatoval, že právny predchodca žalobcu na základe takýchto zmluvných dojednaní
vystavil dňa 02.10.2015 daňový doklad, faktúru č. XXXXXXXXXX na sumu 238.200,- Eur s DPH s dobou

určenia splatnosti 12.11.2015 ako ôsmu splátku ceny za dielo. Právny predchodca žalobcu faktúru
doručil žalovanému dňa 08.10.2015 s tým, že žalobca tvrdil, že došlo k splneniu zmluvných povinností
pre úhradu ceny ôsmej splátky za dielo tak, ako to bolo dohodnuté v zmluve o dielo, v článku 4.4.8
písm. a) a b) a kumulatívne došlo k splneniu podmienok, ktoré boli určené splnením podmienok pre
vyplatenie predchádzajúcich splátok a súčasne došlo k splneniu i ďalšej podmienky, a to predloženie

originálu dokladov o záruke za záručné nároky.

15. Z dôvodu, že žalovaný namietal splnenie podmienky pre vyplatenie predchádzajúcich splátok ceny
za dielo, o čom sa viedlo konanie pred Okresným súdom v Žiari nad Hronom, č.k. 12Cb/49/2015,
súd po prerušení konania pokračoval v konaní po právoplatnom skončení tohto sporu.

16. Žalobca ďalej tvrdil, že právny predchodca splnil aj ďalšiu podmienku pre splatnosť ôsmej splátky
ceny za dielo, a to predloženie originálu dokladu o záruke za záručné nároky, keďže 29.09.2015
tak urobil listom PO 0026/2015 - 58, ktorého prílohou bol i originál bankovej záruky vystavenej podľa
bodu 4.11 článok IV. zmluvy o dielo v znení dodatku č. 4 zo dňa 25.11.2014. Tento list doručil právny

predchodca žalobcu žalovanému dňa 01.10.2015. Napriek splneniu podmienok stanovených v zmluve
o dielo žalovaný neuhradil právnemu predchodcovi žalobcu v dobe splatnosti ôsmu splátku ceny za dielo
v čase splatnosti zmluvne dohodnutej, a preto sa žalobca domáhal zaplatenia aj zákonného úroku z
omeškania s poukazom na ustanovenie § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojitosti s Nariadením
vlády SR č. 21/2013 Z. z. vo výške 9,05 % ročne odo dňa 13.11.2015 až do zaplatenia.

17. Žalobca si súčasne uplatnil tiež nárok na zaplatenie dojednanej zmluvnej pokuty v zmysle článku VII.
bod 7.2 zmluvy o dielo, keďže zmluvné strany dojednali pre prípad omeškania objednávateľa s úhradou
ktorejkoľvek faktúry zhotoviteľa , že zhotoviteľ má právo uplatniť voči objednávateľovi zmluvnú pokutu
vo výške 0,03 % z dlžnej čiastky za každý deň omeškania. Objednávateľ má povinnosť túto zmluvnú

pokutu uhradiť.

18. Pokiaľ žalovaný neuznával uplatňovaný nárok žalobcu a namietal nesplnenie zmluvne dohodnutých
podmienok pre vyplatenie ôsmej splátky ceny za dielo, a to, že neboli splnené podmienky pre vyplatenie
predchádzajúcich splátok ceny za dielo a tiež tým, že nebola splnená ani ďalšia podmienka, a to

predloženie originálu dokladu o záruke za záručné nároky, argumentoval žalovaný tým, že v zmysle
článku IV ods. 4.1 zmluvy o dielo v znení dodatku č. IV zo dňa 25.11.2015 sa zhotoviteľ (právny
predchodca žalobcu) zaviazal predložiť žalovanému ako objednávateľovi bankovú záruku vo výške 5
% z celkovej ceny diela bez DPH s platnosťou 10 rokov od odovzdania diela objednávateľovi podľačlánku VIII. tejto zmluvy, ako záruku za záručné nároky. Podľa žalovaného nemohlo byť dielo odovzdané
16.02.2015,atedaplatnosťbankovejzárukyzazáručnénárokynemôžeskončiťprvakodňa16.02.2025.
Žalovaný tiež namietal cenu diela vo výške 3.800.000,- Eur bez DPH s tým, že konečná cena diela podľa

žalovaného predstavuje sumu 3.651.896,92 Eur bez DPH a v zmluve medzi stranami sporu bola
dohodnutá len maximálna cena diela, ktorú bude možné meniť len v prípade, že finálny investor navýši
cenu diela v prospech žalovaného. Žalovaný v odpore voči vydanému platobnému rozkazu poukázal
na skutočnosť, že zmluvné dojednania medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným boli také,
že pokiaľ dôjde na základe výberu poddodávateľov častí diela k dosiahnutiu nižšej ceny diela ako je

cena maximálne určená v zmluve, takto vzniknutý rozdiel si objednávateľ a zhotoviteľ rozdelia rovnakým
dielom (50/50). Žalovaný tiež namietal súbežné uplatňovanie nároku na úrok z omeškania a
nároku na zmluvnú pokutu za tvrdené omeškanie s úhradami faktúry z titulu dvojitej sankcie za identické
porušenie zmluvnej povinnosti odporujúcej pravidlám poctivého obchodného styku a dobrým mravom.

19. Súd konštatoval, že z listinných dôkazov priložených v spise, ako aj v konaní Okresného súdu Žiar

nad Hronom č.k. 12Cb/49/2015 mal preukázané, a to z Protokolu o odovzdaní a prevzatí
diela zo dňa 16.02.2015, že právny predchodca žalobcu a žalovaný konštatovali kompletné ukončenie
diela, jeho funkčnosť a schopnosť prevádzky s tým, že dielo bolo odovzdané bez závád, ktoré by bránili
riadnemu užívaniu. Z ďalšieho Protokolu o odovzdaní a prevzatí diela zo dňa 24.03.2015 mal súd za
to, že došlo i k prevzatiu poslednej časti diela (sadové úpravy - kríková výsadba) s tým, že dielo sa

považuje za ukončené s vadami, ktoré sú obsiahnuté v protokole o prevzatí stavby. Z listinného
dôkazu (zverejnená informácia k dátumu 26.02.2015) mal súd tiež za to, že už dňa 26.02.2015 bol
reálne otvorený areál obchodeného domu Kaufland v Šamoríne (predmet zmluvy o dielo medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovaným).

20. Okresný súd ďalej konštatoval, že po právoplatnom skončení konania vedeného na Okresnom
súde v Žiari nad Hronom pod č.k. 12Cb/49/2015 žalovaný pripustil splnenie prvej podmienky zmluvne
dojednanej v bode 4.4.8 písm. a) zmluvy pre úhradu ôsmej splátky ceny za dielo tým, že došlo k
splneniu podmienok pre vyplatenie predchádzajúcich splátok. Ďalej však spochybňoval splnenie ďalšej
podmienky pre úhradu a splatnosť ôsmej splátky ceny za dielo, a to predloženie originálu dokladov

o záruke za záručné nároky. Žalovaný zdôraznil, že zhotoviteľ je povinný predložiť objednávateľovi
najneskôr pri odovzdaní diela bankovú záruku vo výške 5 % z ceny diela bez DPH s platnosťou 10
rokov od odovzdania diela objednávateľovi podľa článku VIII. tejto zmluvy ako záruku na záručné
nároky. Podľa žalovaného táto podmienka splnená nebola, dielo nebolo odovzdané jediným protokolom
16.02.2015 v celom rozsahu, ale i po tomto dátume boli realizované ďalšie naviac práce a došlo k

ďalším odovzdávaniam diela čiastkovými protokolmi. Podľa zmluvných dojednaní podľa žalovaného má
banková záruka trvať po dobu 10 rokov od odovzdania diela objednávateľovi a táto podmienka splnená
nie je. Žalovaný tvrdil, že i pokiaľ by rešpektoval a pristúpil na to, že k odovzdaniu diela došlo 16.02.2015,
banková záruka nekryje dobu 10 rokov odo dňa odovzdania diela tak, ako to má na mysli článok 4.11
zmluvy o dielo, pretože posledný deň lehoty pripadá na 14.02.2024 (nedeľa), a preto správne doba

trvania bankovej záruky mala byť určená minimálne dátumom 17.02.2025, resp. neskorším.

21. Žalobca mal za to, že došlo k splneniu zmluvných podmienok pre splatnosť ôsmej splátky ceny
za dielo, keďže súd v inom konaní judikoval splnenie podmienok pre vyplatenie predchádzajúcich
splátok ceny diela ( 1. až 7. ) a súčasne si právny predchodca žalobcu splnil i ďalšiu povinnosť, ktorej

kumulatívne splnenie bolo predpokladom pre splatnosť ôsmej splátky ceny za dielo, a to, že predložil
originál dokladu o záruke za záručné nároky s platnosťou 10 rokov od odovzdania diela.
Podľa žalobcu doba platnosti bankovej záruky nepredstavuje lehotu ako to tvrdí žalovaný, ale dobu, čo
vyplýva priamo z dikcie ustanovenia § 321 ods. 1 Obchodného zákonníka a pravidlá počítania lehôt, ako
to tvrdí žalovaný, nie je možné aplikovať na doby. Doba plynie už odo dňa, v ktorom nastala skutočnosť

rozhodujúca pre jej plynutie a spravidla sa končí dňom predchádzajúcim ku dňu, ktorým sa svojím
názvom, prípadne číselným označením v danom kalendárnom mesiaci zhoduje s dňom, v ktorom
začala plynúť (v danom prípade 15.02.2022 o 24.00 hod. keďže na doby sa neaplikuje hmotnoprávne
ustanovenie § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré sa týka len lehôt).

22. Súd ďalej uviedol, že žalovaný na pojednávaní dňa 23.09.2021 v rámci prostriedkov procesnej
obrany uviedol nové skutkové tvrdenia, pre ktoré nesúhlasí s uplatňovaným nárokom žalobcu na úhradu
ôsmej splátky ceny za dielo. Uviedol, že konečná cena za dielo nepredstavovala sumu 3. 800.000,-
Eur bez DPH, ale konečná cena za dielo predstavovala sumu 3.651.896,-Eur a s odkazom na zmluvnédojednania v zmluve o dielo článku IV. bod 4.2 podľa žalovaného strany sa dohodli na tom, že pokiaľ
cena diela bude nižšia ako cena dohodnutá v sume 3.800.000,-Eur bez DPH a dôjde k tzv. úspore,
zmluvné strany budú realizovať vyrovnanie v pomere 50/50 z usporenej sumy. Žalovaný žiadal, aby

súd zaviazal žalobcu predložiť ceny a doklady ku všetkým subdodávkam zhotoviteľa diela a súčasne
navrhoval vyžiadať si spis, resp. kópiu právoplatného rozhodnutia v spore vedenom na Okresnom súde
Bratislava IV. pod č.k. 12Cb/107/2017, ktorými dôkazmi sa snažil preukázať tvrdenia o tom, že konečná
cena diela nie je 3.800.000,-Eur bez DPH, ale 3.651.896,-Eur.

23. Súd konštatoval, že oboznámením sa s pripojeným spisom Okresného súdu v Žiari nad Hronom
č.k. 12Cb/49/2015 mal nepochybne za preukázané, že prvotná podmienka dohodnutá v zmluve medzi
zmluvnými stranami v bode 4.4.8 písm. a) pre splatnosť splátky ôsmej ceny diela bola splnená, keďže
došlo k splneniu podmienok pre vyplatenie predchádzajúcich splátok, čo bolo judikované v rozsudku
Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 12Cb/49/2015 zo dňa 10.10. 2019 v spojitosti s rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 43Cob/19/2020 zo dňa 03.12.2020.

24. Z vykonaného dokazovania mal súd tiež za preukázané, že bola splnená aj druhá podmienka
dohodnutávzmluveodielovbode4.4.8bodb),atopredloženieoriginálovdokladovozárukezazáručné
nároky, pretože bolo preukázané, že žalobca bankovú záruku riadnym spôsobom žalovanému doručil
dňa 01.01.2015, ktorú skutočnosť v konaní žalovaný nerozporoval. Žalovaný len namietal, že takáto

bankovázárukanekryjezmluvnedohodnutúdobu10rokov(článok4.11zmluvyodielo)sargumentáciu,
že k odovzdaniu diela došlo niekoľkými protokolmi o odovzdaní diela medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovaným a tiež s argumentáciou, že správne banková záruka mala byť určená minimálne
dátumom do 17.02.2025, pokiaľ bola vystavená 16.02.2015, keďže doba platnosti bankovej záruky je
počítaná ako hmotnoprávna lehota v zmysle všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka ( § 122

ods. 3 Občianskeho zákonníka ).

25. Z preberacieho protokolu diela mal súd jednoznačne za to, že už dňa 16.02. 2015 došlo medzi
zmluvnými stranami k odovzdaniu predmetu diela ( čo v konečnom dôsledku nespochybňoval neskôr
v konaní ani žalovaný ). Ďalej mal súd z dokazovania za preukázané, že právny predchodca žalobcu

splnil svoju zákonnú povinnosť a listom zo dňa 29.09.2015 č. PO 0026/2015-58, ktorého prílohou bol
originál bankovej záruky a tento bol doručený žalovanému 01.10.2015 si splnil zmluvnú povinnosť v
zmysledojednaniazmluvyodielo,článokč.IV.bod4.4.8písm.b)aplatnosťbankovejzárukyurčildodňa
16.02.2025. Súd teda považoval za irelevantné tvrdenie žalovaného o nesplnení si povinností právneho
predchodcu žalobcu v súvislosti s určením doby bankovej záruky s poukazom na skutočnosť, že doba

platnosti bankovej záruky nie je zákonnou hmotnoprávnou lehotou tak, ako to tvrdil v konaní žalovaný, čo
vyplýva i z ustanovenia § 321 ods. 1 Obchodného zákonníka. Súd konštatoval, že je potrebné rozlišovať
pojem lehota a pojem doba, pričom určený časový úsek, ktorý obmedzuje trvanie práva a jeho uplynutím
právo zanikne, má charakter doby a nie lehoty, pretože sa nejedná o časový úsek, v ktorom má byť právo
vykonané. Pokiaľ pripadol posledný deň doby trvania práva na sobotu, nedeľu alebo sviatok, zanikne

právo týmto dňom a nie až najbližší nasledujúci pracovný deň ako to tvrdil v konaní žalovaný s poukazom
na počítanie lehôt v zmysle všeobecného právneho predpisu ( § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka ).
Súd teda dospel k záveru, že bola splnená aj ďalšia podmienka pre splatnosť ôsmej splátky ceny za
dielo ako bola zmluvnými stranami dohodnutá v článku 4.4.8 písm. b), a to predloženie originálu dokladu
o záruke za záručné nároky.

26. Súd ďalej vychádzal zo skutočnosti, že faktúra, ktorej zaplatenie je predmetom sporu bola
žalovanému doručená dňa 08.10.2015 ( čo žalovaný nerozporoval ) a stala sa splatnou 26.11.2015 a
nie ako tvrdil žalobca v žalobe dňa 13.11.2015, keďže právny predchodca žalobcu a žalovaný v zmluve
o dielo bod 4.4.8 dojednali aj to, že zhotoviteľ je povinný písomne oznámiť objednávateľovi splnenie

predpokladov pre vyplatenie jednotlivých splátok ceny diela minimálne 14 kalendárnych dní vopred a ak
takúto povinnosť nesplní, predlžuje sa lehota na zaplatenie uvedená v ods. 4.4 o 14 dní. Súd uviedol,
že v článku IV. bod 4.4. zmluvné strany dojednali, že cena bude zaplatená za dielo v ôsmych splátkach
vždy v lehote 35 kalendárnych dní od kumulatívneho splnenia príslušných podmienok pre vyplatenie a
po predložení faktúry, a to na účet zhotoviteľa.

27. Súd ďalej uviedol, že žalovaný faktúru č.XX.XX.XXXX, prevzal dňa 08.10.2015, mala byť teda
uhradená do 35 dní, t.j. do 12.11.2015, avšak v dôsledku nesplnenia si povinnosti právneho predchodcu
žalobcu v zmysle článku 4.4.8, a to absencie oznámenia splnenia predpokladov pre vyplateniejednotlivých splátok ceny za dielo 14 dní vopred sa lehota na zaplatenie predĺžila o 14 dní, z ktorého
dôvodu súd priznal žalobcovi i nároky na zákonný úrok z omeškania a zmluvnú pokutu až odo dňa
26.11.2015 a v časti uplatňovaného nároku žalobcu na priznanie úroku z omeškania a zmluvnej pokuty

od 13.11.2015 do 26.11.2015 ako nedôvodnú zamietol.

28. Zároveň súd konštatoval, že aj keď spor začal pred účinnosťou Civilného sporového poriadku
( žaloba podaná na súd 10.03.2016 ), nadobudnutím účinnosti CSP od 01.07.2016 sa nové procesné
povinnosti CSP vzťahujú na strany sporu aj s následkami, ktoré zákon k nesplneniu povinnosti prikladá.

V zmysle § 470 ods. 2 CSP však súd nemohol aplikovať sudcovskú koncentráciu len ohľadom tých
tvrdení, ktoré boli predkladané stranami pred nadobudnutím účinnosti zákona a musel aplikovať nové
procesné pravidlá ustanovené CSP pre strany sporu o povinnosti uvádzať a predkladať prostriedky
procesného útoku, resp. procesnej obrany riadne a včas. Súd uviedol, že žalovaný v rámci konania
menil skutkové tvrdenia, pre ktoré považoval žalobu za nedôvodnú a so zmenou skutkových tvrdení
označoval postupne tiež nové dôkazy za účelom ich preukázania. Súd mal za to, že žalovaný výslovne

dávkoval takéto skutkové tvrdenia a označené ďalšie dôkazy. Žalovaný však okrem nových skutkových
tvrdení nepredložil žiadny dôkaz na preukázanie ním tvrdených skutočností. Žiadal však súd o uloženie
povinnosti pre žalobcu za účelom predloženia dôkazov v listinnej podobe bez konkrétneho označenia.
Podľa súdu prvej inštancie žalovaný novými skutkovými tvrdeniami spochybňoval cenu za dielo v
rozsahu 3.800.000,-Eur bez DPH napriek tomu, že v inom konaní vedenom pred Okresným súdom v

Žiari nad Hronom pod č.k. 24Cb/7/2018 súd rozhodol o nároku žalobcu Hornex, a.s. ( právny predchodca
žalobcu ) voči žalovanému na zaplatenie sumy 687.434,50 Eur, a to už od roku 2018, predmetom
ktoréhokonaniabolovyriešeniepodstatnejotázky,atokonečnejcenyzadielo,vktoromkonanížalovaný
neuvádzalsvojetvrdeniaotom,žekonečnácenazadielojevovýške3.651.896,-Eur,akotozdôrazňoval
v tomto konaní. Podľa okresného súdu žalovaný tvrdenia, že skutočná cena za dielo predstavuje

sumu 3.651.896,-Eur síce uvádzal, avšak za účelom preukázania takýchto svojich skutkových tvrdení
neoznačil žiaden dôkaz po dobu 6 rokov trvania sporového konania a urobil tak až v roku 2021. Podľa
súdu sa tak žalovaný správal napriek tomu, že v inom konaní prebiehal súdny spor, predmetom ktorého
bolo vyriešenie i otázky výšky ceny za predmet diela, ktorá zmluvne bola dohodnutá v sume 3.800.000,-
Eur. Súd preto s poukazom na ustanovenie § 153 CSP neprihliadal na ďalšie skutkové tvrdenia v rámci

obrany a navrhované dôkazy zo strany žalovaného produkované až v roku 2021 v rámci súdneho
konania, pretože žalovaný v priebehu 6 rokov postupne uvádzal jednotlivé skutkového tvrdenia, ako i
dôkazy za účelom ich preukázania, a to napriek tomu, že žalovanému nič nebránilo v tom, aby takýto
dôkaz a skutkové tvrdenia uplatnil riadne a včas už v rokoch 2017, 2018 počas prebiehajúceho konania.
Súd preto na neskoro uplatnené prostriedky procesnej obrany žalovaného neprihliadol a nevykonal ani

dôkazy za účelom ich preukázania.

29. Súd konštatoval, že priznal žalobcovi aj nárok na úrok z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo
sumy 238.200,-Eur odo dňa 26.11.2015 do zaplatenia v zmysle § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka
v spojitosti Nariadením vlády SR č. 21/2013. Súd však priznal úroky z omeškania až počnúc dňom

26.11.2015 do zaplatenia a nie ako to uplatnil žalobou žalobca už od 13.11.2015 do zaplatenia z dôvodu
zmluvných dojednaní medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným dohodnutých v zmysle zmluvy
o dielo bod 4.4.8 okrem splnenia všeobecnej dohody v bode 4.4, že cena za dielo bude splatná v lehote
35 kalendárnych dní, musí dôjsť i ku kumulatívnemu splneniu podmienky tým, že zhotoviteľ je povinný
písomne oznámiť objednávateľovi splnenie predpokladov pre vyplatenie jednotlivých splátok ceny za

dielo minimálne 14 kalendárnych dní vopred, a pre prípad nesplnenia tejto povinnosti sa lehota na
zaplatenie dohodnutá v bode 4.4 zmluvy o dielo predlžuje o 14 kalendárnych dní. Súd preto uplatnený
úrok z omeškania do 25.11.2015 zamietol.

30. Súd súčasne priznal žalobcovi voči žalovanému v zmysle článku VII. bod 7.2 nárok na zmluvnú

pokutu vo výške 0,03 % z dlžnej čiastky za každý deň omeškania. K námietke žalovaného o tom, že
nemožno takýto nárok priznať popri zákonnom úroku z omeškania ako sankciu za porušenie jednej
povinnosti žalovaným súd nepovažoval za dôvodnú. Súd považoval dohodnutú výšku zmluvnej pokuty
za primeranú, a preto aj v tejto časti žaloby súd žalobcovi vyhovel.

31. Zároveň súd priznal žalobcovi sumu 40,-Eur z titulu nároku na paušálnu náhradu nákladov v zmysle
§ 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojitosti s § 2 Nariadenia vlády MS SR č. 21/2013 Z.z.32. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi proti žalovanému nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, nakoľko rozsah úspechu žalovaného v časti príslušenstva
proti úspechu žalobcu bol nepatrný.

33. Proti rozsudku v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu podal odvolanie žalovaný,
ktorý odvolaním napadol I. a III. výrokovú vetu rozsudku. Uviedol, že II. výroková veta nie je týmto
odvolaním dotknutá.

34. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP.

35. Tvrdil, že nesprávnym procesným postupom súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uviedol, že konanie
sa začalo za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, za účinnosti ktorého bola podaná žaloba
( 10.03.2016 ), vydaný platobný rozkaz ( 17.05.2016 ) a žalovaným podaný odpor voči platobnému

rozkazu ( 15.06.2016 ). Následne od 01.07.2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, ktorý
sa v zmysle § 470 ods. 1 CSP ihneď aplikoval aj na toto konanie. Vzhľadom k tomu, že z odporu
žalovaného vyplynulo, že žalovaný uplatnený nárok neuznáva, súd mal povinnosť postupovať ďalej už
podľa novej právnej úpravy, t.j. podľa § 167 ods. 3 a 4 CSP, teda doručovať odpor žalobcovi a poučiť ho
o procesnej koncentrácii a následne také vyjadrenie žalobcu k odporu podanému žalovaným rovnako

s poučením o procesnej koncentrácii doručovať žalovanému. Žalovaný tvrdí, že až z rozsudku ( bod 5.
odôvodnenia ) sa dozvedá, že súd skutočne tak aj postupoval, avšak iba voči žalobcovi. Žalovanému
však súd prvej inštancie procesný priestor podľa § 167 ods. 4 CSP ( výzva na dupliku ) nevytvoril, teda
nepoučil žalovaného o procesnej koncentrácii v zmysle § 167 ods. 4 posledná veta CSP a nedal mu
priestor na vyjadrenie. Žalovaný predpokladá, že žalobca zaslal vyjadrenie k odporu, avšak žalovanému

už súd prvej inštancie žiadne vyjadrenie k odporu nedoručil a nedal žalovanému priestor sa k takému
podaniu žalobcu vyjadriť.

36. Žalovaný poukázal na právny názor vyslovený v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS
32/2015 a tiež poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v kauze Trančíková vs.

Slovenská republika ( rozhodnutie z 13.01.2015, sťažnosť 17127/12 ). Vzhľadom na to , že súd voči
žalovanému neaplikoval postup podľa § 167 ods. 4 CSP, je otázkou, dokedy najneskôr mohol žalovaný
predkladať v konaní prostriedky procesnej obrany. Podľa názoru žalovaného v takom prípade sa
uplatňovala podľa § 154 CSP zákonná koncentrácia konania, podľa ktorej prostriedky procesnej obrany
možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Žalovaný však musí

mať možnosť jasným spôsobom v konaní identifikovať procesné štádium, po ktorom mu už súd nové
skutkové tvrdenia a dôkazy pripustiť nemusí. Žalovaný tvrdí, že civilný proces musí byť založený na
vopred známych a predvídateľných pravidlách a postupoch súdu.

37. Na pojednávaní konanom dňa 23.09.2021 súd vyhlásil uznesenie, ktorým určil obom sporovým

stranám, aby v lehote 15 dní označili dôkazy, ktoré žiadajú v konaní vykonať. Vzhľadom na takýto
procesný postup súdu a v lehote určenej súdom žalovaný podaním doručeným súdu dňa 08.10.2021
označil dôkazy, ktoré žiada vykonať na preukázanie svojich tvrdení. Súd prvej inštancie však do
pojednávania dňa 04.11.2021 žiadne z označených dôkazov neobstaral a na pojednávaní dňa
04.11.2021 teda ani nevykonal. Na odôvodnenie takéhoto postupu súd najmä v bode 29 odôvodnenia

rozsudku uviedol, že tieto skutkové tvrdenia a dôkazy neboli súdu s odkazom na § 153 CSP
predložené včas už v rokoch 2017, 2018 počas prebiehajúceho konania. Súd preto na dôkazné návrhy
žalovaného ako predložené oneskorene neprihliadol. Žalovaný namieta, že súd prvej inštancie takýmto
si protirečiacim postupom porušil právo na žalovaného na spravodlivý proces. Podľa žalovaného na
pojednávaní konanom dňa 23.09.2021 súd vyhláseným uznesením aplikoval procesný postup podľa §

181 ods. 4 CSP. Tým nie sú dotknuté ustanovenia § 153 a § 154 CSP. Žalovaný, ktorý sa riadil takýmto
uznesením súdu označil dôkazy a takéto podanie doručil v súdom ustanovenej lehote. Nebola teda
podľa žalovaného splnená hypotéza právnej normy podľa § 181 ods. 4 CSP, podľa ktorej súd neprihliada
na takto označené dôkazy až márnym uplynutím lehoty. Žalovaný má za to, že procesný postup súdu nie
je zákonný a ustanovenie § 181 ods. 4 CSP je vo vzťahu k § 153 ods. 1 druhá veta CSP lex specialis. Ak

súdtotižurčínapojednávanílehotunadodatočnésplneniepovinnostitvrdiťanavrhnúťdôkazy,považujú
sa prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany uplatnené stranou v tejto lehote za
predložené včas.38. Žalovaný tiež tvrdí, že súd sa nezaoberal ani prostriedkami procesnej obrany, ktoré predkladal
žalovaný v odpore proti vydanému platobnému rozkazu a dokonca aj tieto v rozsudku miestami označuje
ako nové tvrdenia, prednesené až na pojednávaní dňa 23.09.2021, aj keď už boli prednášané v odpore

proti platobnému rozkazu. Žalovaný pripomenul, že žalobca sa vecne k otázke konečnej ceny diela
nevyjadril a nepredložil relevantné podklady a informácie, a teda výšku konečnej ceny diela nepreukázal,
hoci bol na to povinný podľa príslušnej zmluvy o dielo aj s ohľadom na predmet žaloby, ale skutočná
cena diela predstavuje súčet konečných cien skutočne vykonaných prác subdodávateľov, keď ceny
subdodávok boli zjavne znižované o nároky/zľavy/odpočty z titulu vád, nedorobkov, prípadne o cenu

prác, ktoré vykonané nakoniec neboli. Žalovaný tvrdil, že sumár konečných cien poddodávok zhotoviteľ
Hornex, a.s. a ani žalobca nikdy žalovanému napriek žiadosti nepredložili, pričom žalovaný má za to, že
práve a len na základe takéhoto sumáru prác skutočne vykonaných subdodávateľmi a ich konečných
ciensamôžepodľazmluvyurčiťkonečnácenadielapodľabodu4.2.vspojenísbodom4.4.8spoukazom
aj na bod 2.2 príslušnej zmluvy o dielo. Súd prvej inštancie sa teda nevysporiadal s otázkou konečnej
- skutočnej ceny diela, ako podstatnou otázkou pre rozhodnutie daného sporu, a to v princípe len z

dôvodu, že tvrdenia žalovaného ohľadne konečnej - skutočnej ceny diela s poukazom už označené
ustanovenia zmluvy o dielo označil súd nesprávne za nové tvrdenia, ktoré neboli prednesené včas.

39. Podľa žalovaného súd porušil právo žalovaného na spravodlivý proces aj tým, ako rozložil dôkazné
bremeno medzi sporové strany. Súd sa vôbec nezameral na bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno,

ktoré mal ohľadne svojho nároku niesť žalobca, keď napr. nepreukázal ani žalovanému a ani súdu, aká
bola konečná ( skutočná ) cena diela. Žalovaný poukázal na bod 4.2 druhý odsek zmluvy o dielo a
tvrdí, že z dikcie ustanovenia „ak konečná cena diela bude nižšia ako cena diela uvedená v prvej vete
tohto odseku“ je zrejmé, že strany pripúšťajú situáciu, že cena za dielo bude nižšia ako 3.800.000,-Eur,
ktorá situácia aj nastala a bolo oprávnené preto požadovať, aby bola konečná cena za dielo žalobcom

vyčíslená a preukázaná, resp. súdom vyžadovaná. Žalovaný tvrdí, že súd prvej inštancie mal o nároku
žalobcu rozhodnúť len v rozsahu splnenia povinností tvrdenia žalobcu a z toho vyplývajúceho rozsahu
unesenia dôkazného bremena žalobcom. Všeobecne totiž platí, že v skutočnosti navodzujúce žalované
právo musí tvrdiť a preukázať žalobca. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu
SR, sp. zn. I.ÚS 246/2019, v zmysle ktorého „Pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok

( aplikáciou § 151 ods. 1 a 2 CSP ) povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok.
Všeobecný súd nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany popri
tvrdeniachžalobcu,akžalobcasamotnýzanedbalsvojupovinnosťtvrdenia“.Aktedapodľažalovanéhov
prípade pasivity žalovaného v konaní súd nemôže priznať akýkoľvek uplatnený nárok, o to intenzívnejšie
uvedené platí vtedy, ak je žalovaný v konaní aktívny.

40. Žalovaný tiež uviedol, že nemal možnosť poznať konečnú cenu diela, pretože mu a ani súdu
nebol predložený celkový súčet reálnych/konečných cien subdodávok. Zo súdneho spisu Okresného
súdu Bratislava IV sp. zn. 12Cb 107/2017 by súd zistil, že napr. za dodávku železobetónového
skeletu na stavbu Hypermaketu Šamorín zhotoviteľ Hornex nezaplatil žalovanému vykázanú cenu

subdodávky, ale cenu o cca 200.000,-Eur nižšiu. Preto je na prvý pohľad zrejmé, prečo žalobca
vykonaniu takéhoto dôkazu odporoval. Žalovaný nechce platiť za niečo, čo reálne jeho zhotoviteľ
subdodávateľovi neuhrádzal, pretože cena za dielo sa odvíja od cien subdodávok a percentuálnej
marže zhotoviteľa. Súd tento dôkaz odmietol vykonať ako oneskorený, aj keď ho žalovaný označil včas.
Suma 3.651.896,-Eur uvádzaná žalovaným vznikla na základe vyčíslenia vykonaného podľa prílohy

č. 3 k odporu, z ktorého je zrejmé, že sa jedná o „zrážky a odpočty“ známe žalovanému na základe
vád a nedorobkov diela vytknutých aj finálnym investorom diela, prípadne spojené s odstraňovaním
vád tretími osobami na základe požiadaviek žalovaného, resp. nároky na náhradu škody. Žalovaný
poukázal na to, že podľa právnej vety judikátu R 59/2020 platí, že aj v prípade odstránenia vád diela
treťou osobou určenou objednávateľom za predpokladu, že zhotoviteľ vady diela neodstránil ani v

dodatočnej primeranej lehote, má objednávateľ voči zhotoviteľovi právo na zľavu z ceny diela podľa
§ 564 v spojení s ustanovením § 439 ods. 1 Obchodného zákonníka. Zároveň z neho platí, že ak
náklady objednávateľa účelne a predvídateľne vynaložené na odstránenie vád treťou osobou určenou
objednávateľom prevyšujú zľavu z ceny diela, predstavujú tieto náklady v rozsahu prevyšujúcom zľavu
z ceny diela nárok objednávateľa na náhradu škody voči zhotoviteľovi podľa ustanovenia § 440 ods. 1

a ods. 2 Obchodného zákonníka.

41. Žalovaný tiež uviedol, že v odpore neboli uplatňované zrážky a odpočty kvalifikované, resp. výslovne
označené ako zľava z ceny diela, resp. náhrada škody podľa § 440 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka.Podľa žalovaného je však právna kvalifikácia vecou súdu a nie sporových strán, čo vyplýva z viacerých
rozhodnutí NS SR, napr. sp. zn. 7Cdo 25/2018, sp. zn. 5Cdo 196/2009, sp. zn. 5Cdo 383/2012.

42. Žalovaný má teda za to, že súd sa nezaoberal ani tvrdeniami a dôkazmi predloženými v rámci lehoty
podľa § 181 ods. 4 CSP, ale ani tými, ktoré boli uplatnené v odpore. Takýto prístup robí z rozsudku
rozhodnutie arbitrárne, neodôvodnené a nespravodlivé. Tvrdí, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé
súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo strany na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a

skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu. Zároveň poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, ako aj Európskeho súdu
pre ľudské práva, napr. v rozhodnutí Vetrento vs. Moldavsko zo dňa 18.05.2010.

43. Žalovaný ďalej uviedol, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy podaním zo dňa 08.10.2021, čo je
odvolacím dôvodom.

44. Podľa žalovaného súd prvej inštancie ďalej dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Žalovaný namieta skutkový záver súdu vyjadrený v bode 17. rozsudku, že z
listinnýchdôkazovvtomtospisenachádzajúcichsaazlistinnýchdôkazovnachádzajúcichvspisesp.zn.
12Cb/49/2015mázapreukázané,žeprávnypredchodcaažalovanýkudňu16.02.2015malikonštatovať

kompletné ukončenie diela, jeho funkčnosť a schopnosť prevádzky s tým, že dielo bolo odovzdané bez
vád, ktoré by bránili jeho riadnemu užívaniu. Žalovaný popiera, že by súd vykonal v tomto konaní dôkaz,
z ktorého by vyplynulo takéto skutkové zistenie, žalovanému takýto dôkaz doručený či oznámený nebol
a nemal možnosť sa k nemu vyjadriť. Takýto skutkový záver súdu je nepodložený a nie je výsledkom
zákonného procesu dokazovania.

45. Žalovaný tiež namieta skutkového zistenie súdu v bode 28 odôvodnenia rozsudku, kde súd uvádza,
že v konaní vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom sp. zn. 24Cb/7/2018 bolo predmetom
vyriešenie podstatnej otázky, a to konečnej ceny dielo. Žalovaný tvrdí, že predmetom uvedeného
konania nebolo dokazovanie konečnej ceny za dielo a ani žalovaný nemal akýkoľvek dôvod tvrdiť

a dokazovať konečnú (skutočnú) cenu za dielo. Keďže zhotoviteľ žaloval žalovaného o sumu, ktorá
prekročila maximálnu cenu za dielo, žalovaný sa bránil iba tým, že bola medzi stranami dohodnutá
maximálna, t. j. neprekročiteľná cena za dielo. Aj z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, zo
dňa 10.06.2021, sp. zn. 43Cob/85/2020-1207 vyplýva ( body 88. až 90. ), že dôvodom pre zamietnutie
žaloby žalobcu bola práve procesná obrana žalovaného spočívajúca v tom, že medzi stranami bola

dohodnutá neprekročiteľná, t. j. maximálna cena za dielo v sume 3.800.000,-Eur bez DPH. Podstatný
je záver v bode 90. tohto rozsudku, kde odvolací súd konštatuje, že: „Pretože medzi stranami nedošlo
k písomnej dohode o zmene Zmluvy v sume, ktorá nesmela prekročiť určiteľnú cenu za zhotovené
dielo, t. j. stavbu Hypermarket ARDIS Šamorín vznikla žalovanému povinnosť doplatiť žalobcovi cenu
diela najviac v sume 3.800.000-Eur bez DPH. V tomto rozsudku sa vždy suma 3.800.000,-Eur uvádza

ako cena maximálna alebo neprekročiteľná, nikdy nie je označená ako konečná cena za dielo, ako
to nesprávne interpretuje súd prvej inštancie. Pokiaľ však súd prvej inštancie v rozsudku dochádza k
skutkovému zisteniu o predmete konania sp. zn. 24Cb/7/2018 ako konečnej (skutočnej) sumy za dielo,
je takéto skutkové zistenie súdu prvej inštancie nesprávne.

46. Žalovaný tiež tvrdí, že súd prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Nesúhlasí s právnym posúdením uvedeným v bode 25. odôvodnenia rozsudku, kde súd posudzuje
platnosť záruky s pomocou výkladu rozdielu medzi dobou a lehotou. Pri právnom posúdení v tomto
bode ide o to, aby počas celých 10 rokov mal možnosť žalovaný využiť záruku postupom podľa bodu
4.12 zmluvy o dielo, pričom požiadanie banky sa automaticky pri dňoch pracovného pokoja presúva

na najbližší pracovný deň, jedine v posledných dvoch dňoch platnosti záruky 14.02.2025 a 16.02.2025
už nie je možné požiadať banku najbližší pracovný deň, pretože 17.02.2025 už táto banková záruka
netrvá. Ak mala banková záruka reálne mať svoj obsah aj v posledných dvoch dňoch jej trvania, mala
trvať do najbližšieho pracovného dňa, inak ju už reálne nie je možné v posledných dvoch dňoch uplatniť,
a teda netrvá v zmluvou dohodnutom čase (posledné dva dni trvania je podľa zmluvy nevykonateľná,

nezrealizovateľná).

47. Podľa žalovaného ďalej pri bankovej záruke nie je správne ani právne posúdenie, že jej 10 ročné
trvanie malo započať dňom 16.02.2015. Bod 4.11 zmluvy o dielo totiž odkazuje na článok 8. zmluvyo dielo, podľa ktorého sa postupuje pri odovzdaní diela. Podľa bodu 8.1 posledná veta „Zhotoviteľ
môže dielo odovzdať objednávateľovi po častiach, na odovzdanie časti diela sa primerane vzťahujú
ustanovenia tohto článku“. Podľa bodu 8.2 zmluvy o dielo „Podmienkou odovzdania a prevzatia diela

je úspešné vykonanie všetkých skúšok...“. Žalovaný už v odpore namietal, že dielo bolo odovzdané
žalovanému po častiach, poukazujúc na to, že časť diela SO 206 Sadové úpravy bola odovzdaná dňa
24.03.2015 ( viď protokol k odporu pripojený ). Žalovaný tiež zdôraznil, že protokol o vykonaní skúšky
sprinklerových zariadení vykonaný certifikovanou formou bol datovaný dňom 05.03.2015. Žalovaný
uviedol, že pôvodný protokol o skúške sprinklerových zariadení, ktorý predložil žalovanému zhotoviteľ sa

ukázal ako podvrh, a preto sa musela daná skúška vykonať znova, certifikovanou firmou. Aj z uvedeného
je zrejmé, že k odovzdaniu diela a predpísaných a dohodnutých skúšok s úspešným výsledkom došlo
neskôr ako 16.02.2015. Trvanie bankovej záruky naviazané na postup podľa čl. VIII. zmluvy o dielo
z toho dôvodu nemohlo začať dňa 16.02.2015 a skončiť 16.02.2025, ale má trvať dlhšie. Na základe
uvedeného nemohla nastať zmluvne dohodnutá splatnosť ôsmej splátky ceny za dielo, pričom naplnenie
jej splatnosti je dôkaznou povinnosťou žalobcu, ktorú nesplnil.

48. Žalovaný tiež namieta právne posúdenie, pri ktorom súd nezohľadnil znenie bodu 4.2 Zmluvy o dielo.
Vyplýva z neho, že konečná cena diela nie je daná sumou 3.800.000,-Eur, a teda je potrebné rozlišovať
medzi cenou konečnou ( skutočnou ) a cenou maximálnou.

49. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v prvej a tretej
výrokovej vete zrušil a v tomto rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

50. Žalobca sa vyjadril k odvolaniu žalovaného podaním zo dňa 19.01.2022, v ktorom navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a aby priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v plnom rozsahu.

51. Vo vyjadrení uviedol, že podľa jeho názoru nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že mu súd nezaslal
vyjadreniekodporu.Poukázalnato,žežalovanýboloboznámenýsobsahomsúdnehospisunazačiatku
každého pojednávania a ani raz nevzniesol námietku, že s uvedenými dokladmi nebol oboznámený

a neboli mu doručené. Ďalej žalobca uviedol, že listinné dôkazy, ktoré žalobca priložil k vyjadreniu k
odporu boli taktiež súčasťou súdneho spisu vedeného na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp.
zn. 12Cb/49/2015. Žalovaný zároveň na pojednávaní dňa 4.novembra 2021 vyhlásil, že mu je obsah
súdneho spisu č. k. 12Cb/49/2015 známy a nespochybňuje ani nárok priznaný v danom súdnom konaní.
Žalobca tiež poukázal na to, že žalovaný sa vyjadril, že sú mu známe všetky listinné dôkazy z konania

12Cb/49/2015 a vyhlásil, že nároky nespochybňuje, má za to, že mu nedoručením týchto konkrétnych
dokladov, ktoré inak už má k dispozícií, a ktoré ani nespochybňoval, mu podľa žalobcu nebolo a ani
nemohlo byť znemožnené uplatňovanie jeho procesných práv.

52. Žalobca tiež tvrdí, že celú svoju argumentáciu z vyjadrenia k odporu zopakoval vo svojich

vyjadreniach na pojednávaniach, ktoré sa konali 23.09.2021 a 04.11.2021, ako vo svojom vyjadrení z
05.10.2021, ktoré bolo žalovanému nepochybne doručené a ku ktorému sa z vlastnej vôle nevyjadril.
Podľa žalovaného je zrejmé, že žalovaný mal možnosť sa vyjadriť k argumentom a dôkazom, ktoré
boli predložené žalobcom vo vyjadrení k odporu, pretože tie boli v tomto konaní zopakované v iných
podaniach a priamo na pojednávaniach a zároveň boli súčasťou súdneho spisu č. k. 12Cb/49/2015, o

ktorom žalovaný vyhlásil, že mu je jeho obsah známy a závery tohto konania nespochybňuje. Zrušenie
rozsudku súdu prvej inštancie by bolo teda nehospodárne a nijako by nezlepšilo procesnú, ani hmotno-
právnu pozíciu žalovaného, pretože súd prvej inštancie by iba doručil žalovanému vyjadrenie k odporu.
Žalovaný by iba zopakoval tú istú argumentáciu, ktorú už v konaní pred súdom prvej inštancie zopakoval
a súd prvej inštancie by tak s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou dospel k rovnakému záveru,

ako predtým.

53. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že mu súd odňal procesné právo aj tým, keď napriek tomu, že žalovaný si
splnil svoju povinnosť a doručil dôkazy v lehote určenej súdom na pojednávaní konanom 23.09.2021 súd
uviedol, že dôkazy doručil oneskorene, tento názor žalovaného je podľa žalobcu nesprávny. Žalovaný

po pojednávaní konanom dňa 23.septembra 2021 síce doručil návrhy na dôkazy, ale tieto dôkazy a
návrhy na dokazovanie mal doručiť už priamo s odporom, pretože celá jeho argumentácia zo septembra
aoktóbra2021jelenďalšímrozvíjanímjehozáverovzodporu,atobeztoho,abyjupodložilrelevantnými
dôkazmi. Snaha prehodiť dôkazné bremeno na žalobcu, alebo návrhy na uloženie edičnej povinnosti voveciach, v ktorých by žalovaný vzhľadom na charakter a obsah jeho argumentov zjavne nemal trpieť
informačným deficitom, nepredstavuje včas navrhnuté dôkazy.

54. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca sa vecne nevyjadril a nepredložil relevantné dôkazy týkajúce
sa konečnej výšky ceny diela žalobca uvádza, že argumentácia žalovaného je nesprávna. Bod 4.2.
Zmluvy o dielo rieši iba situáciu, ak by cena diela bola nižšia ako suma 3.800.000,-Eur bez DPH, pričom
v takom prípade priznáva zhotoviteľovi nárok na osobitnú odmenu vo výške polovice rozdielu medzi
sumou 3.800.000,-Eur bez DPH a nižšou dosiahnutou cenou diela. S tvrdením, že skutočná cena diela

je vo výške 3.651.896,-Eur prišiel žalovaný. Odvoláva sa na to, že táto suma vyplýva z prílohy č. 3 k
odporu, z ktorého je zrejmé, že ide o zrážky a odpočty známe žalovanému na základe vád a nedorobkov
diela, ktoré boli vytknuté finálnym investorom diela, spoločnosťou Kaufland Slovenská republika v.o.s.,
so sídlom Trnavská cesta 41A, 831 04 Bratislava, IČO: 35 790 164 alebo spojené s odstraňovaním
vád tretími osobami na základe požiadaviek žalovaného alebo spoločnosti Kaufland po odmietnutí ich
odstránenia spoločnosťou Hornex.

55. Podľa žalobcu príloha č. 3 k odporu neobsahuje žiadne exaktné vyčíslenie súm, na základe
ktorých by bolo možné dospieť k tomu, že konečná cena diela je vo výške 3.651.896,-Eur. Obsahuje
iba nepodložené tvrdenia žalovaného, teda ide o skutkové tvrdenie, prostriedok procesného útoku
žalovaného, ktoré žalovaný doteraz nepreukázal. Dôkazné bremeno je jednoznačne na žalovanom v

tomto prípade, a keďže ide o pozitívne tvrdenie a suma je exaktne vyčíslená, je zrejmé, že žalovaný
pri jej určení vychádzal z konkrétnych dôkazov, ktoré doteraz nepredložil. Žalobca poukazuje na to,
že žalovaným uvádzaná suma je absolútne presná, a preto nie je možné uveriť tomu, že žalovaný
sám nepredložil súdu relevantné písomnosti, z ktorých pri jej určení vychádzal ( príloha č. 3 k odporu
takýmto dôkazom zjavne nie je). Zároveň žalobca konštatuje, že ak chce žalovaný znížiť cenu diela na

sumu3.651.896,-Eurprostredníctvomnejakýchprotinárokovvpodobekompenzáciizavady,ktorémusel
uhradiť spoločnosti Kaufland, potom takýmito dôkazmi disponuje sám. Ak ide o vady, ktoré si spoločnosť
Kaufland voči žalovanému neuplatnil a rozhodla sa ich znášať sama, potom je takýto dôkaz nepodstatný
aj z toho dôvodu, pretože žalovanému by nevznikla žiadna ujma. Žalobca naopak predložil súdu všetky
listinné doklady, ktoré boli potrebné pre priznanie nároku na ôsmu splátku ceny diela. Žalobca tvrdí, že

mu vznikol nárok na ôsmu splátku ceny diela vo výške 238.200,-Eur a žalovaný tvrdí, že mu vznikol
nárok len na sumu 90.096,-Eur. Žalobca sa pýta, ako žalovaný prišiel k takémuto presnému výsledku
už v odpore v roku 2015 bez toho, aby tieto doklady mal priamo k dispozícii. Prečo chce doklady od
žalobcu, keď ich zjavne má k dispozícii, pretože inak by takto presne nevedel vyčísliť presnú výšku ceny
diela. Ak žalovaný mal doklady k dispozícií, mal ich predložiť súdu spolu s odporom a súd by o týchto

listinných dôkazoch nepochybne konal. Súd dokonca o tejto otázke vypočul predsedu predstavenstva
žalovaného,ktorýtiežnevedelobjasniť,akodospelksume3.651.896,-Eur.Správaniežalovanéhoajeho
zjavná neochota tieto dôkazy predložiť môže viesť iba k jedinému záveru, že táto suma je vymyslená
a nepodložená a žalovaný iba ťahá súd za nos.

56. Žalobca si vyžiadal od spoločnosti Hornex informácie týkajúce sa konečnej výšky ceny diela a
uplatnenia prípadných nárokov na zľavy z ceny diela zo strany žalovaného. Toto vyjadrenie je súčasťou
súdneho spisu a podľa vyjadrenia spoločnosti Hornex medzi touto spoločnosťou a žalovaným prebieha
ďalšie súdne konanie o zaplatenie sumy 687.434,50 Eur, ktorá presahuje sumu 3.800.000,-Eur. Ide
o súdne konanie vedené na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod č.k. 24Cb/7/2018, pričom vo veci

bolo podané dovolanie a spis sa nachádza na NS SR. Konečná cena diela je v tomto prípade teda
pravdepodobne až 4.372.862,08 Eur a nie iba 3.651.896,-Eur ako tvrdí žalovaný. V tomto konaní podľa
tvrdení Hornex bolo preukázané, že táto spoločnosť prostredníctvom subdodávateľov vykonala na diele
práce v celkovej sume 3.922.267,96 Eur bez DPH, pričom tieto práce boli subdodávateľmi vyúčtované
a zo strany spoločnosti Hornex uhradené. Ide o subdodávateľské faktúry, súpisy prác a výpisy z účtov

spoločnosti Hornex. Tieto skutočnosti v tomto konaní neboli vôbec sporné a súd riešil iba to, či má
spoločnosť Hornex právny nárok na zaplatenie sumy presahujúcej 3.800.000,-Eur. Z uvedeného logicky
vyplýva, že celková cena diela nemohla byť nižšia ako 3.800.000,-Eur. Zároveň žalobca predložil súdu
aj množstvo iných dokladov ktoré získal od spoločnosti Hornex a sú v súdnom spise.

57. Nakoniec poukázal žalobca na to, že žalovaný sa snaží argumentovať tým, že spoločnosť Hornex
mala znížiť cenu diela o nejaké zľavy, ktoré si mala uplatniť voči subdodávateľom z dôvodu vád
dodaného diela, pretože tým zaplatila subdodávateľom nižšie ceny diela. Táto argumentačná línia je
podľa žalobcu nelogická, pretože žalovaný okrem toho, že spoločnosť Hornex mala znížiť cenu diela ozľavy od subdodávateľov, zároveň argumentuje tým, že cena diela mala byť znížená aj o zľavy a nároky
spoločnosti Kaufland z vád diela, čo by v konečnom dôsledku znamenalo, že spoločnosť Hornex by cenu
diela za tú istú vec znižovala dvakrát. Ďalej podľa žalobcu je zrejmé, že v tomto prípade nemôže ísť o

tzv. optimalizáciu ceny diela, ako ju má na mysli Zmluva o dielo v bodoch 2.2 a 4.2. Ide o uplatňovanie
nárokov z vád diela, ktoré cenu diela automaticky neznižujú, pretože ide o osobitné nároky, ktoré sa
uplatňujú samostatne a je ich možné započítať. Ak právny poriadok stanovuje podmienky pre uplatnenie
určitých pohľadávok objednávateľa diela s tým, že postihuje objednávateľa nepriaznivými následkami,
ak tieto podmienky nesplní, tak nemožno tvrdiť, že o výšku týchto nárokov sa automaticky znižuje cena

diela, pretože tým by sa objednávateľ dostal do neprimeranej výhody voči zhotoviteľovi, kedy by sa jeho
nárokyuplatňovaliautomatickybezohľadunato,čižalovanýakoobjednávateľsplnízákonnépodmienky
pre uplatnenie nároku.

58. Žalobca tvrdí, že žalovaný si voči spoločnosti Hornex neuplatnil údajné nároky z vád diela včas
a v súlade s postupom, ktorý je dohodnutý v bode 8.9 a ani v článku 9. Zmluvy o dielo. Žalovaný

postupoval v rozpore so zmluvou, ale aj § 562 ods. 2 Obchodného zákonníka, pretože ich neoznámil
spoločnosti HORNEX bezodkladne potom, ako ich zistil. Žalobca preto v súlade s § 562 ods. 3 v spojení
s § 428 ods. 2 Obchodného zákonníka opakovane namieta, že žalovaný včas nesplnil svoju povinnosť
oznámiť spoločnosti HORNEX vady diela a spolu s uplatnením vád si voči spoločnosti HORNEX
neuplatnil nároky z vád diela, ktoré by mu vznikli podľa zmluvy o dielo. Podľa žalobcu zo správania

žalovaného vyplýva, že žalovaný začal spomínať svoje údajné nároky z vád diela voči spoločnosti
HORNEX, ktorými chcel dosiahnuť zníženie ceny diela až potom, ako zistil, že nebude mať dostatok
prostriedkov na splnenie svojich záväzkov voči spoločnosti HORNEX. Zároveň žalobca konštatoval, že
nároky žalovaného nemohli vzniknúť aj preto, že spoločnosti HORNEX by podľa bodu 9.12 Zmluvy o
dielo vznikla povinnosť vyhovieť nárokom žalovaného z vád diela až po zaplatení ceny diela. Žalobca

má však za to, že konanie žalovaného je špekulatívne a účelové bez skutkového aj právneho základu.

59. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný si môže údajne nesplnené reklamačné nároky zo Zmluvy o dielo
uplatňovať voči žalobcovi len po splnení podmienok uvedených v § 529 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
pričom poukázal na to, že postúpenie pohľadávok bolo žalovanému oznámené spoločnosťou HORNEX

listom z 01. augusta 2016, ktorý bol žalovanému doručený 04. augusta 2016 a žalovaný tieto údajné
nároky z vád a reklamačné nároky neoznámil bez zbytočného odkladu žalobcovi, pričom sa žalobca o
nich dozvedel až z kompenzačnej námietky, ktorú žalovaný podal v tomto konaní a v konaní vedenom
na okresnom súde pod sp.zn. 12Cb/49/2015, t.j. viac ako dva roky potom, ako sa žalovaný dozvedel
o postúpení pohľadávky. Zároveň žalobca podotkol, že žalovaný podaním kompenzačnej námietky v

podstate potvrdil existenciu pohľadávky žalobcu. Žalobca má za to, že žalovaný sa teda v tomto konaní
nemôže brániť akýmikoľvek pohľadávkami, ktoré údajne má voči spoločnosti HORNEX, pretože tieto
pohľadávky neoznámil žalobcovi bez zbytočného odkladu od doručenia oznámenia o postúpení.

60. Čo sa týka námietok žalovaného ohľadne súdneho konania vedeného na Okresnom súde Bratislava

IV. pod sp.zn. 12Cb/107/2017, žalobcovi nie je zrejmé, čo týmto dôkazom žalovaný chce preukázať,
ako tento dôkaz pomôže k objasneniu spornej veci a aká je jeho relevancia. Podľa žalobcu nie je
zrejmé, prečo by mal byť pre toto konanie podstatný celý súdny spis v inej veci, ak samotný žalovaný
neuviedol,čohosatentosportýkalaakýboljehovýsledok.Podľažalobcužalovanýmoholbezodplatnev
priebehu predchádzajúcich mesiacov a rokov získať kópiu právoplatného rozhodnutia v spore vedenom

na Okresnom súde Bratislava IV. pod sp.zn. 12Cb/107/2017 a toto rozhodnutie predložiť v tomto konaní
ako dôkaz. Dokonca tak žalovaný neurobil ani spolu s týmto odvolaním, aj keď ho žalobca na túto
možnosť upozornil už vo svojom vyjadrení z 20. októbra 2021. Žalobca tiež tvrdí, že žalovanému nič
nebránilo, aby takýto dôkaz sám zaobstaral už v predchádzajúcom období a bez asistencie súdu.
Žalobca tiež konštatuje, že žalovaný neuviedol, o aké konkrétne listiny zo súdneho spisu mu ide. Podľa

žalobcu z uvedeného vyplýva, že žalovaný si nemôže uplatňovať doteraz presne nevyčíslené nároky z
vád, nedorobkov a náhrady škody, ktoré údajne má voči spoločnosti HORNEX, voči žalobcovi v tomto
konaní a znižovať tak ôsmu splátku ceny diela.

61. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, ktoré boli

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, žalobca má za to, že súd prvej inštancie postupoval
správne, ak žalovaným navrhnuté dôkazy nevykonal. Pokiaľ žalovaný navrhol, aby súd prvej inštancie
zaviazal žalobcu a spoločnosť HORNEX, aby predložila dôkazy, a to aj napriek tomu, že ide o dôkazy,
ktoré žalovaný by mal mať k dispozícií, podľa žalobcu súd nemôže zaviazať žalobcu, aby produkovaldôkazy na podporu tvrdení žalovaného ( aj keď sa to žalovaný snaží obrátiť tak, že ide o dôkazy, ktoré
majú preukazovať sumu 3.800.000,-Eur ako cenu diela ).

62. Žalobca zároveň zastáva názor, že uloženie edičnej povinnosti žalobcovi v tomto rozsahu by bolo
protiprávne a protiústavné. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
sp.zn. 22Cdo/883/2010 zo dňa 16. decembra 2011. Žalobca tiež uviedol, že edičná povinnosť slúži
výlučne na odstránenie informačného decifitu strany, ktorá nemá vec alebo listinu potrebnú na zistenie
skutkového stavu. Keďže je podľa žalobcu zrejmé, že žalovaný bol presne schopný vyčísliť sumu, ktorú

považuje za údajnú konečnú cenu diela a odkazuje pritom na konkrétne listiny, musí sám takýmito
dokladmi disponovať, a teda má ich predložiť on sám a nie tým zaťažovať druhú stranu. Zároveň
účelom edičnej povinnosti je tiež len podporenie už vybudovanej právnej a skutkovej argumentácie a
dokázaných alebo aspoň osvedčených relevantných skutkových okolností prípadu, a nie lovenie inak
neznámych dôkazov za účelom vybudovania prípadu, o čo sa zjavne žalovaný snaží.

63. Pokiaľ žalovaný v odvolaní popiera, že mu bol doručený dôkaz, z ktorého by vyplynulo, že dielo
bolo odovzdané bez vád, ktoré by bránilo jeho riadnemu užívaniu a zároveň uvádza, že súd sa nesmie
odvolávať na obsah spisu v iných konaniach, takýto záver žalovaného je podľa žalobcu nesprávny.
Žalobca poukázal na to, že súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 04. novembra 2021
oboznámil strany s obsahom spisu vedeného na OS Žiar nad Hronom pod sp.zn. 12Cb/49/2015 a

tiež vykonal dokazovanie listinami, ktoré boli v ňom obsiahnuté. Súčasťou tohto spisu je aj preberací
protokol zo dňa 16. februára 2015, v ktorom je výslovne uvedené, že dielo je kompletne dokončené,
funkčné, prevádzkyschopné a bez vád a nedorobkov brániacich užívaniu, pričom spoločnosť Kaufland
dielo otvorila 26.02.2015. Žalovaný na tomto pojednávaní vyhlásil, že je mu tento listinný dôkaz známy.

64. Podľa žalobcu tiež žalovaný nehovorí pravdu, ak tvrdí, že mu nebol doručený žiadny doklad, ktorý
by uvedené skutočnosti preukázal. Žalobca vo vyjadrení z 05.10.2021 predložil súdu prvej inštancie
protokol o odstránení vád a nedorobkov z preberacieho konania zo dňa 14.04.2015 ako listinný dôkaz,
ktorý je priložený k tomuto podaniu. Tento dôkaz preukazuje a potvrdzuje, že dielo bolo odovzdané a
prevzaté 16.02.2015. Uvedený protokol bol žalovanému doručený súdom a aj priamo žalobcom, pričom

žalovaný sa k tomuto vyjadreniu a jeho prílohám nevyjadril.

65. K tvrdeniu žalovaného v odvolaní, že v zmluve o dielo bola suma 3.800.000,-Eur dohodnutá
ako neprekročiteľná, čo má vyplývať aj z rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn.
43Cob/85/2020-1207 zo dňa 10. júna 2021, žalobca tvrdí, že uvedený záver žalovaného je nesprávny.

Žalobca poukázal na to, že sa odvolával na uvedené súdne konanie medzi žalovaným a spoločnosťou
HORNEX iba ako argument, ktorý mal podporovať to, že cena diela nemohla byť nižšia ako 3.800.000,-
Eur. Spoločnosť HORNEX si jednak voči žalovanému neuplatnila osobitnú odmenu vo výške 50 % z
rozdielu medzi maximálnou a skutočnou cenou diela a konzistentne si voči žalovanému naopak uplatnila
čiastku, ktorá prevyšuje 3.800.000,-Eur. Podľa žalobcu je teda zrejmé, že cena diela bola podľa názoru

spoločnosti HORNEX vyššia ako 3.800.000,-Eur.

66. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namieta nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie koniec
plynutiadoby,naktorúbolabankovázárukavydaná,žalobcapoukazujenato,žedobaplatnostibankovej
záruky nie je lehotou, ale dobou tak, ako to vyplýva aj z § 321 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa

ktorého ak je doba platnosti v záručnej listine obmedzená, banková záruka zanikne, ak veriteľ neoznámi
banke písomne svoje nároky z bankovej záruky počas jej platnosti. Žalobca tvrdí, že pravidlá počítania
lehôt nie je možné aplikovať na doby. Žalobca teda považuje argument žalovaného, že by mala banková
záruka reálne mať svoj obsah aj v posledných dňoch jej trvania, mala trvať do najbližšieho pracovného
dňa, pretože posledné dva dni trvania bankovej záruky pripadli na dni pracovného pokoja, je úplne

irelevantný. Podľa žalobcu, nakoľko ide o dobu, je nepodstatné, na aký deň pripadne posledný deň jej
trvania. Strany sa totiž v zmluve o dielo nedohodli na posunutí doby trvania bankovej záruky v prípade,
ak jej posledný deň pripadne na iný ako pracovný deň, a preto bola banková záruka vystavená v súlade
so Zmluvou o dielo.

67. K argumentácii žalovaného, že dielo bolo odovzdané až 24. marca 2015 a nie už 16. februára 2015,
pričom sa odvoláva na bod 8.2 Zmluvy o dielo, podľa ktorého je podmienkou odovzdania a prevzatia
diela úspešné vykonanie všetkých skúšok, uvedený záver je podľa žalobcu nesprávny. Žalobca tvrdí,
že podľa bodu 3.5 Zmluvy sa za termín ukončenia realizácie diela považuje dátum podpisu záverečnéhopreberacieho protokolu podľa čl. 8. zmluvy. Podľa bodu 8.1 zmluvy zhotoviteľ odovzdá objednávateľovi
dielo na základe písomného protokolu o odovzdaní a prevzatí diela, pričom dielo je ukončené a dodané
podpísaním písomného protokolu o odovzdaní a prevzatí diela. Podľa bodu 9.4 zmluvy začína záručná

doba plynúť dňom podpísania protokolu o odovzdaní a prevzatí diela. V konaní bolo preukázané, že
dieloboloodovzdanénazákladeProtokoluzodňa16.02.2015,pričomspoločnosťKauflanddielootvorila
pre verejnosť 26.02.2015, čo znamená, že v danom čase už bolo dielo aj skolaudované. Žalobca
tiež uviedol, že boli vykonané všetky skúšky, ktorých vykonanie predpokladá zmluva pred odovzdaním
diela žalovanému. Skúšky sprinklerových zariadení nie sú vyžadované právnymi predpismi, normami,

alebo projektovou dokumentáciou, ale iba spoločnosťou Kaufland, takže nejde o skúšky, o ktorých
hovorí bod 8.2. zmluvy. Je to zrejme i z toho, že dielo bolo skolaudované pred samotným preskúšaním
sprinklerových zariadení, takže je evidentné, že tieto skúšky neboli potrebné pre užívanie stavby diela.

68. Žalobca tiež považoval za potrebné uviesť, že je nutné rozlišovať medzi odovzdaním diela a
odstraňovaním prípadných vád už odovzdaného diela, ako podmienok na vznik nároku na zaplatenie

ďalších splátok diela. Dielo bolo odovzdané 16.02.2015 a následne po odovzdaní diela žalovanému
mala spoločnosť HORNEX vady diela odstrániť, pričom ak by to neurobila, žalovaný bol podľa bodu
8.9 zmluvy oprávnený tieto vady odstrániť sám na náklady spoločnosti HORNEX. Tieto náklady si mal
uhrádzať práve z predmetnej bankovej záruky.

69. Zároveň žalobca podotkol, že v súvislosti s protokolom o skúške sprinklerových zariadení ho zaráža
nové tvrdenie žalovaného, že prvá verzia protokolu mala byť podvrhom, s čím žalobca nesúhlasí.
Žalobca teda žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a aby priznal žalobcovi nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

70. Žalovaný sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo dňa
04.02.2022, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v prvej výrokovej vete a tretej
výrokovej vete zrušil a aby vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

71. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobcu konštatuje, že zo strany súdu nebol oboznámený na

začiatku pojednávaní s obsahom spisu. O pojednávaniach sa v súlade s § 99 CSP vyhotovovala
zápisnica, ktorá jasne deklaruje, aké procesné úkony súd vo veci vykonal. O podaní vyjadrenia k odporu
a o jeho obsahu žalovaný zo strany súdu oboznámený nebol, uvedené zápisnice z pojednávaní ho ani
nezachytávajú, čiže súd prvej inštancie v rámci prípravy pojednávania túto skutočnosť opomenul na úkor
procesných práv žalovaného tak, ako to už žalovaný uviedol v podanom odvolaní.

72. Žalovaný tvrdí, že nevie, aké listiny boli pripojené k vyjadreniu k odporu, teda ani nevie porovnať,
či tieto boli alebo neboli žalovanému doručované v iných konaniach. Ak by aj žalovanému v iných
konaniach tieto listiny doručované boli, tak dokazovanie v sporovom konaní sa vykonáva podľa
procesnej normy, pričom podľa čl. 11 ods. 4 CSP súd berie do úvahy len skutočnosti, ktoré vyšli najavo

v tomto konaní a podľa čl. 9 CSP strany majú právo oboznámiť sa s dôkazmi a vyjadreniami protistrany
a majú právo vyjadriť k nim svoje stanovisko. Žalovanému toto umožnené nebolo.

73. Žalovaný ďalej tvrdí, že odpor vo veci bol jeho prvý procesný úkon. Žalobca tvrdí, že všetky dôkazy
mali byť žalovaným predložené už pri prvom procesnom úkone, ktorý mu vo veci patril. Uvedené

nevyplýva zo žiadnej procesnej normy z dôvodov, na ktoré žalovaný už poukázal v odvolaní. Zároveň
žalovaný zdôraznil, že pokiaľ by malo platiť uvedené tvrdenie žalobcu aj pre neho samého, tak by
to znamenalo, že by všetky dôkazy bol žalobca povinný predložiť už spolu so žalobou, t.j. pri prvom
procesnom úkone žalobcu. Žalobca však predkladal súdu nové dôkazy až do posledného pojednávania
vo veci a predkladá dokonca nové dôkazy aj v odvolacom konaní. Podľa žalovaného by súdne konanie

malo aspoň v minimálnej miere budiť dojem spravodlivosti, čo nejde bez toho, aby strany si boli v konaní
rovné, teda ak obmedzenie pri procesnom postupe existuje, tak existuje pre obe strany a v rovnakej
miere.

74. Pokiaľ žalobca uviedol, že nie je zrejmé, ako žalovaný dospel k vyčíslenej sume 3.651.896,-Eur

a údajne nevedel na túto otázku odpovedať ani štatutár žalovaného, žalovaný uviedol, že odpor bol
žalovaným podávaný voči spoločnosti HORNEX, a.s., ktorá v čase podania odporu bola žalobcom. V
odporebolisumynavrhovanénaodpočetriadnešpecifikovanésodkazomnapríslušnépresneoznačené
nároky a čísla faktúr. Spoločnosť HORNEX, a.s. sa k nárokom v rámci odporu ani nevyjadrila. Akžalobca nemal listiny, mohol ich obsah vzhľadom na uplatnené sumy alebo základ poprieť, čo mohol
teoreticky spraviť vo vyjadrení k odporu ( ktoré však žalovaný vôbec nemá ), alebo mohol žiadať
žalovaného, alebo spoločnosť HORNEX, a.s., aby listiny predložil. Zároveň považoval žalovaný za

potrebné uviesť, že k postúpeniu pohľadávky došlo až po podaní odporu zo strany žalovaného, t.j. po
uplatneníhmotnoprávnychnámietokvočipohľadávkevrámciodporu,apretobolopovinnosťoupostupcu
postúpiť postupníkovi s pohľadávkou všetky listiny obzvlášť za situácie, keď boli voči pohľadávke
uplatňované zápočty v rámci právneho vzťahu objednávateľ - zhotoviteľ. Pokiaľ žalobca poukazuje na to,
že v odpore žalovaný uvádzal odhadovanú konečnú cenu diela, tak je potrebné zdôrazniť, že žalovaný

vychádzal z odpočtov/zrážok uplatnených Kauflandom a uvedených aj v odovzdávacích protokoloch, a
preto vyšlo číslo „na jednotky Eur“, čo ale neznamená, že žalovaný disponuje podkladmi o zrážkach/
zľavách uplatnených spoločnosťou HORNEX voči subdodávateľom. ARDIS nemá doklady o zrážkach/
zľavách uplatnených spoločnosťou HORNEX voči subdodávateľom, a teda ani o konečných cenách
subdodávok. Tieto údaje má len HORNEX, a teda je HORNEX, resp. jeho právny nástupca v spore
povinný tieto údaje predložiť.

75. Pokiaľ žalobca vo vyjadrení tvrdil, že spoločnosť HORNEX, a.s. žaluje žalovaného o doplatenie
ceny diela nad sumu 3.800.000,-Eur v konaní vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp.zn.
24Cb/7/2018, na základe čoho žalobca tvrdí, že „cena diela určite dosiahla najmenej výšku 3.800.000,-
Eur“ a žalovaný údajne v tomto konaní listinnými dôkazmi celkovú cenu diela nijako nespochybnil a

tieto skutočnosti v konaní podľa žalobcu vôbec neboli sporné, žalobca považoval za potrebné povedať,
že žaloba spoločnosti HORNEX, a.s. v konaní vedenom pod sp.zn. 24Cb/7/2018 bola právoplatne
zamietnutá, pričom voči právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu pod sp.zn. 43Cob/85/2020 podal
žalobca dovolanie, avšak podanie dovolania nemá suspenzívny účinok a žalobca ani nežiadal dovolací
súd o odklad právoplatnosti, čiže zamietnutie žaloby vo veci je právoplatné so všetkými z toho

vyplývajúcimi dôsledkami.

76. Podľa žalovaného žalobca úplne prehliada, že žaloba vo veci sp.zn. 24Cb/7/2018 nebola postavená
na reálnom súčte cien subdodávok + marža zhotoviteľa, ale na súčte tzv. istín určenia poddodávateľa,
ktoré sa vyhotovovali v rámci procesu výberu subdodávateľa a nie až po ukončení subdodávok. Teda

ceny uvedené v procese výberu subdodávateľa sú iné ako reálne dosiahnuté ceny v rámci úhrad
subdodávateľom. V tom je podľa žalovaného podstatný rozdiel, ktorý žalobca nevidí, resp. nechce
vidieť. Žalovaný súdu navrhol vykonanie dôkazov, že pri jednej z cenovo rozhodujúcich subdodávok
( betónový skelet hypermarketu ) zhotoviteľ na subdodávke výrazne ušetril. Žalovaný sa teda pýta, prečo
má objednávateľ uhrádzať cenu predpokladanú, keď táto je iná ako cena reálna, keď sa zmluvne so

zhotoviteľom dohodol na tom, že rozhodujúce sú nie ceny subdodávok odhadované, ale ceny reálne
dosiahnuté. Podľa žalovaného nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že by ceny subdodávok neboli v konaní
vedenom pod sp.zn. 24Cb/7/2018 sporné. V tomto konaní sa totiž reálne ceny subdodávok neriešili,
pretože rozhodujúcou otázkou pre rozhodnutie súdu bolo to, či strany boli alebo neboli dohodnutí na
neprekročiteľnej cene za dielo.

77. K námietke žalobcu, kde poukazuje na to, že nároky na zľavu z ceny diela sa snaží žalovaný
uplatňovať dvakrát, resp. duplicitne žalovaný uviedol, že aj keby bolo pravdivé tvrdenie, že sa ten istý
nárok na zľavu uplatňuje duplicitne, tak súd žalovanému nezohľadnil akúkoľvek zľavu, či už z jedného
alebo druhého právneho dôvodu. Pokiaľ by sa preukázalo duplicitné uplatnenie tej istej zľavy, išlo by

o právny dôvod na priznanie zľavy iba z jedného titulu, nie o nepriznaní žiadnej zľavy. Žalovaný tiež
poukazuje na to, že zmluva o diela započítanie v žiadnom ustanovení nevylučuje, preto sa uplatňuje na
daný prípad § 358 a nasl. Obchodného zákonníka.

78. K námietke žalobcu ohľadne oneskoreného uplatnenia zodpovednosti za vady žalovaným, žalovaný

tvrdí, že ide o novú námietku žalobcu. Ak sa na ňu bude prihliadať, tak žalovaný žiada, aby mal možnosť
predložiť dôkazy na jej vyvrátenie. Žalovaný tvrdí, že uplatnil voči zhotoviteľovi nároky z vád včas, bez
zbytočného odkladu a o uplatnení tejto zodpovednosti existuje medzi stranami početná korešpondencia.
Zároveň tvrdenie žalobcu, že spoločnosť HORNEX, a.s. nebola povinná odstraňovať vady vzhľadom
na omeškanie so zaplatením ceny za dielo neznamená, že by nárok žalovaného nebol započítateľný

s cenou za dielo.

79. Pokiaľ žalobca tvrdí, že žalovaný nedodržal ustanovenie § 529 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
žalovaný uviedol, že započítací prejav bol vykonaný v odpore zo dňa 13.06.2016, kedy bola žalobcomspoločnosť HORNEX, a.s. Započítací prejav bol vykonaný voči nej. Postúpenie pohľadávky bolo
oznámené listom z 01.08.2016, t.j. po započítacom prejave. Už z uvedeného je zrejmé, že ustanovenie
§ 529 ods. 2 Občianskeho zákonníka na tento prípad nedopadá, započítanie totiž nebolo realizované

voči postupníkovi, ale voči postupcovi, a to ešte v čase pred oznámením postúpenia pohľadávky. Ďalej
žalovaný tvrdí, že spoločnosť HORNEX mala povinnosť riadne vyúčtovať skutočnú cenu subdodávok,
čo vyplýva priamo zo zmluvy, pričom vady spoločnosti HORNEX a.s. vytýkal nielen žalovaný, ale
aj priamo Kaufland. Žalovaný tiež tvrdí, že ku dňu postúpenia pohľadávky na žalobcu boli všetky
rozhodné skutočnosti spoločnosti HORNEX známe a mali byť známe aj žalobcovi. Podľa žalovaného

totiž postúpením pohľadávky nemôže byť zhoršená pozícia dlžníka, napr. tým, že by musela opakovane
uplatňovaťanotifikovaťužuplatnenézápočtyprotipohľadávke.Ďalejžalovanýuviedol,žekompenzačnú
námietku podal z opatrnosti pre prípad, že by súd vyhovel žalobe žalobcu, pričom nemožno usudzovať,
že by žalovaný podaním kompenzačnej námietky uznal nárok žalobcu.

80. Žalovaný tiež zastáva názor, že súd prvej inštancie bol povinný vykonať ním navrhnuté dôkazy.

81. Ďalej žalovaný tvrdí, že bankovú záruku a zmluvu na dobu určitú nie je možné v tomto smere
prirovnať, nakoľko zmluva uzatvorená na dobu určitú sa skončí bez ohľadu na to, na aký deň posledný
deň jej účinnosti pripadá. Takéto skončenie zmluvy totiž nie je viazané na žiadnu aktivitu zmluvných
strán. Pri bankovej záruke však ide o inú situáciu, tam reálne uplatnenie práva je viazané na aktivitu

oprávneného, t.j. aktívne uplatnenie nárokov. Takéto aktívne uplatnenie nárokov však nie je možné vo
vzťahu k banke v deň pracovného pokoja. Žalovaný zastáva názor, že ak banková záruka končí v deň
pracovného pokoja, mal by byť jej posledný deň posunutý na najbližší pracovný deň.

82. Pokiaľ žalobca pripúšťa, že dielo bolo dňa 16.02.2015 odovzdané a skolaudované bez platnej

skúšky sprinklerových zariadení, tak sám žalobca tým vylučuje, že by dňa 16.02.2015 došlo k riadnemu
odovzdaniu diela, pretože podľa bodu 8.2 zmluvy o dielo „Podmienkou odovzdania a prevzatia diela
je úspešné vykonanie všetkých skúšok predpísaných osobitnými predpismi, záväznými normami a
projektovou dokumentáciou a predloženie dokladov o týchto skúškach objednávateľovi, vrátane atestov
výrobkov a zariadení a potvrdených záručných listov“. Podľa žalovaného sprinklerové zariadenia bez

akejkoľvek pochybnosti spadajú do podmienky bodu 8.2. zmluvy, ide o totiž o nosný prvok protipožiarnej
ochrany objektu. Podľa žalovaného nemožno mať ani pochybnosti, že táto skúška bola po úpravách
neskôr vykonaná a doložená, avšak nestalo sa tak 16.02.2015, aby bolo možné hovoriť o tom, že
banková záruka trvá 10 rokov od odovzdania tohto protokolu so všetkými náležitosťami. Je teda zrejmé,
že 16.02.2015 nebolo dielo odovzdané v celosti, ale v časti, čo pritom odovzdanie časti diela zreteľne

pripúšťa bod 8.1. zmluvy o dielo. Bolo teda zmluvnou povinnosťou zhotoviteľa predložiť takú bankovú
záruku, ktorá bude trvať (minimálne) 10 rokov na všetky časti diela, počítajúc jej trvanie odo dňa
odovzdania poslednej časti diela, za splnenia podmienky podľa bodu 8.2. zmluvy. Ohľadne týchto
skutočnostížalobcaopakovanepredkladáodvolaciemusúduďalšílistinnýdôkaz,ktorýnebolpredložený
včas. S ohľadom na uvedené žalovaný trvá na podanom odvolaní.

83. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného prostredníctvom právneho zástupcu listom zo dňa
28.02.2022, v ktorom odkázal na svoje predchádzajúce vyjadrenie zo dňa 19.01.2022. Žalobca zotrval
na tom, že žalovaný mal po celý čas k dispozícii celý súdny spis, mohol do neho nahliadať a
bol zastúpený advokátom. Považuje za zarážajúce, že sa začal žalovaný odvolávať na neznalosť

dokladov, ktoré boli pripojené k vyjadreniu žalobcu k odporu až v odvolacom konaní. Poukázal tiež
na to, že žalovaný na pojednávaní dňa 04.11.2021 vyhlásil, že mu je obsah súdneho spisu známy
a nespochybňuje ani nárok priznaný v danom súdnom konaní ( sp.zn. 12Cb/49/2015 ). Žalobca má
teda za to, že nedoručením konkrétnych dokladov žalovanému, ktoré má inak k dispozícií, a ktoré ani
nespochybňoval, mu nebol a ani nemohlo byť znemožnené uplatňovať jeho procesné práva a zároveň je

zrejmé, že s obsahom týchto dokladov musel byť oboznámený a jeho terajšia argumentácia má výlučne
formalistický a obštrukčný charakter. Zároveň žalobca zdôraznil, že rešpektuje zákonnú aj sudcovskú
koncentráciu konania a po podaní žaloby svojimi podaniami a navrhnutými dôkazmi vždy len reagoval na
argumenty a dôkazy navrhované žalovaným. Po podaní žaloby nikdy nepredkladal súdu nové dôkazy,
ktorých potreba by nevyplynula z prostriedkov procesného útoku alebo obrany uplatnených žalovaným.

84. Žalobca tiež nesúhlasí s tým, že v odpore boli špecifikované údajné pohľadávky žalovaného, ktoré
mal odpočítavať od pohľadávok žalobcu. Neboli špecifikované ani v jeho prílohách. Žalovaný si uplatnil
údajné nároky len prostredníctvom nejakých všeobecných odpočtov v nejakých sumárnych hodnotáchbez toho, aby ich presne rozpísal a podložil konkrétnymi účtovnými dokladmi. Podľa vedomostí žalobcu
žalovaný údajné nároky nikdy voči spoločnosti HORNEX riadne neuplatnil. Žalobca tiež nesúhlasí s
tvrdením žalovaného, že spoločnosť HORNEX mala k dispozícii všetky listiny o pohľadávkach, ktoré

si voči nej uplatňoval žalovaný, lebo jej boli doručované. Pokiaľ by tieto listiny žalovaný doručoval
spoločnosti HORNEX, potom by ich nepochybne predložil spolu s odporom aj do tohto konania. Z
korešpondencie predloženej žalovaným nevyplýva, že by obsahovala špecifikáciu údajných pohľadávok
žalovaného voči spoločnosti HORNEX. Zároveň žalobca poukázal na to, že v právnom vzťahu so
spoločnosťou Kaufland bol žalovaný, nie spoločnosť HORNEX. Podľa žalobcu je neuveriteľné, ak

žalovaný,ktorýuzavrelsospoločnosťouKauflandzmluvuodielo,nemádokladytýkajúcesadielaanemá
ani doklady, ktorými si spoločnosť Kaufland údajne voči nemu samotnému uplatňovala nejaké nároky.
Žalobcovi nie je zrejmé, ako môže žalovaný o týchto konkrétnych nárokoch vedieť, ak nemá doklady.
Zároveň má žalobca za to, že vzhľadom na to, že žalovaný v odpore nepredložil žiadne relevantné
dôkazy, iba nepodložené tvrdenia o údajných pohľadávkach voči spoločnosti HORNEX, neuniesol tak
dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach.

85. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že bolo povinnosťou spoločnosti HORNEX oznámiť žalobcovi hmotnoprávne
námietky, ktoré si voči nej uplatnil žalovaný pred postúpením pohľadávok, s týmto argumentom žalobca
nesúhlasí, pretože táto povinnosť nevyplýva z právnych predpisov. Spoločnosť HORNEX, ako postupca
nemal povinnosť voči žalobcovi ako postupníkovi oznamovať hmotnoprávne námietky dlžníka, a práve

oznamovacia povinnosť žalovaného ako dlžníka podľa § 529 ods. 2 Občianskeho zákonníka slúži na
jeho ochranu pred uplatňovaním neoprávnených pohľadávok zo strany postupníka. Žalobca má za to,
že žalovaný bol povinný tieto námietky znovu zopakovať aj voči žalobcovi po postúpení pohľadávok,
pretože zákon mu túto povinnosť priamo ukladá, ak ich chce voči žalobcovi uplatňovať. Žalovaný si
však voči spoločnosti HORNEX neuplatnil žiadne hmotnoprávne námietky, takže spoločnosť HORNEX

nemala čo žalobcovi oznamovať.

86. Žalobca opakovane poukázal na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom
pod sp.zn. 24Cb/7/2018 žalovaný nijakým spôsobom nespochybňoval sumy uplatňované spoločnosťou
HORNEX nad rámec sumy 3.800.000,-Eur. Konečná cena diela je v tomto prípade teda pravdepodobne

až vo výške 4.372.862,08 Eur bez DPH a nie iba 3.651.896,-Eur, ako tvrdí žalovaný. Z dôkazov
predloženýchspoločnosťouHORNEXvyplýva,žecelkovácenadielanemohlabyťnižšiaako3.800.000,-
Eur. Podľa žalobcu je ďalej z dokladov predložených v súdnom konaní sp.zn. 24Cb/7/2018 zrejmé,
že spoločnosť HORNEX predložila faktúry od subdodávateľov a doklady o ich úhradách a svoj nárok
na doplatenie ceny diela nad rámec sumy 3.800.000,-Eur odvodzovala od týchto dôkazov. Nie je teda

pravdou,žecenadielabolaurčovanánazákladeponúkakotvrdížalovaný,aleprávenaopak,nazáklade
skutočne vyúčtovaných subdodávateľských cien.

87. Ďalej žalobca konštatoval, že súd nepriznal nárok žalovanému na zľavu pri ani jednom z duplicitne
uplatňovaných dôvodov, pretože žalovaný ani jeden z týchto nárokov a dôvodov nepreukázal. Žalobca

ďalej uviedol skutočnosti už uvedené v predchádzajúcom vyjadrení a tvrdil, že námietka oneskoreného
uplatnenia nároku zo zodpovednosti za vady nie je novou námietkou.

88. Ďalej má žalobca za to, že započítací prejav žalovaného nebol vykonaný v odpore tak, ako tvrdí
žalovaný, pretože v odpore jednoznačne neidentifikoval svoje konkrétne pohľadávky, ale uviedol v ňom

iba všeobecné sumy, ktoré si voči žalobcovi uplatňuje. Zároveň žalovaný nepreukázal, že mu dané
pohľadávky vznikli, že za spoločnosť HORNEX niečo uhradil, alebo že uhradil nejaké nároky spoločnosti
Kaufland, ktoré si následne chce preniesť na spoločnosť HORNEX. Tiež je zrejmé, že spoločnosť
HORNEX tieto údajné nároky nikdy neuznala. Taktiež žalobca tvrdí, že pokiaľ si spoločnosť HORNEX
uplatnila nároky z vád voči jej subdodávateľom, neznižuje to cenu subdodávky a zároveň to nemá nič

spoločné s údajnými nárokmi žalovaného z vád diela voči spoločnosti HORNEX. Opätovne žalobca
zdôraznil, že žalovaný si voči spoločnosti HORNEX neuplatnil údajné nároky z vád diela včas a v
súlade s postupom, ktorý je dohodnutý v bode 8.9 ani v článku 9 Zmluvy o dielo. Podľa žalobcu
zároveň spoločnosti HORNEX nevyplývala zo zmluvy o dielo povinnosť riadne vyúčtovať skutočnú cenu
subdodávok so zohľadnením nedorobkov, vád a z nich plynúcich zápočtov. Zároveň podľa žalobcu

podanieodporupredpodanímkompenzačnejnámietkynevylučuje,žepodanímkompenzačnejnámietky
by došlo k uznaniu nároku.89. Podľa žalobcu tiež subjekt, ktorý je právnym zástupcom žalobcu v tomto konaní, nezastupoval
spoločnosť HORNEX v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV. pod sp.zn. 12Cb/107/2017,
anivjednomjehoštádiu.Podľažalobcusažalovanýnepravdivýmitvrdeniamisnažízahmlievaťskutočnú

podstatu veci. Tiež žalobca poukázal na to, že žalovaný stále neuviedol, v čom spočíva význam listín
zo súdneho spisu sp.zn. 12Cb/107/2017 a čo nimi chce preukázať. Žalovaný bol povinný presne uviesť,
aké listiny požaduje a čo má byť týmito listinami preukázané, pričom ani jedno si žalovaný nesplnil.

90. Žalobca tiež uviedol, že od spoločnosti HORNEX má informáciu, že v konaní sp.zn. 24Cb/7/2018

bolo podané dovolanie, o ktorom nebolo doteraz rozhodnuté. Má však za to, že pre toto konanie nie je
podstatný výsledok uvedeného konania, ale fakt, že žalovaný sa vôbec nebránil voči dokladom, ktoré
predkladala spoločnosť HORNEX pre prípad, že by súd skonštatoval, že suma 3.800.000,-Eur nie je
neprekročiteľnou cenou diela. Tieto skutkové tvrdenia spoločnosti HORNEX sa stali nespornými.

91. V súvislosti s dobou, na ktorú bola vydaná banková záruka žalobca trvá na svojej predchádzajúcej

argumentácii a podotkol, že nové listinné dôkazy predkladá vždy len ako reakciu na prostriedky
procesného útoku, ktoré predkladá žalovaný.

92. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a aby priznal žalobcovi nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

93. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len „CSP“ ) prejednal odvolanie žalovaného v rozsahu danom
ustanovením § 379 CSP, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia § 380 ods. 1
CSP, nenariadil pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie

( ustanovenie § 385 ods. 1 CSP ), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné, preto
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti I. a III. výrokovej vety podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP
zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie.

94. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým okresný

súd vyhovel žalobe žalobcu v sume 238.200,-Eur spolu s 9,05 % úrokom z omeškania ročne zo
sumy 238.200,-Eur odo dňa 26.11.2015 do zaplatenia a zmluvnej pokuty vo výške 0,03 % denne
zo sumy 238.200,-Eur odo dňa 26.11.2015 do zaplatenia a paušálnej náhrady nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky vo výške 40,-Eur a ktorým okresný súd priznal žalobcovi voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaná suma predstavuje zaplatenie ôsmej splátky

ceny diela zhotoveného právnym predchodcom žalobcu na základe Zmluvy o dielo č. 1655/2004 zo
dňa 04.02.2014 spolu s dodatkami č. 1 až 4 k zmluve, ktorú právny predchodca žalobcu žalovanému
vyfakturoval faktúrou č. XXX.XXX,-Eur zo dňa 02.10.2015 v sume 238.200,-Eur vrátane DPH, s lehotou
splatnosti ku dňu 12.11.2015.

95. Podstatnou odvolacou námietkou žalovaného bola skutočnosť, že postupom súdu prvej inštancie
došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces, keď mu súd prvej inštancie nedoručil
vyjadrenie žalobcu k ním podanému odporu proti platobnému rozkazu, a teda súd prvej inštancie
nepostupoval v súlade s § 167 ods. 4 CSP, čo znamená že ho súd prvej inštancie ani nepoučil o
následkoch sudcovskej koncentrácie. Podľa žalovaného na základe takéhoto nesprávneho postupu

okresného súdu nemohol súd prvej inštancie zamietnuť jeho návrhy na doplnenie dokazovania s
odôvodnením, že žalovaný predložil návrhy na dôkazy oneskorene, a preto súd vzhľadom na sudcovskú
koncentráciu konania návrhy žalovaného na doplnenie dokazovania zamietol.

96. Odvolací súd poukazuje na to, že povinnosť riadneho vedenia sporu je všeobecne vyjadrená v

článku 8 CSP tak, že strany sporu sú povinné vykonať prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany v súlade s princípom hospodárnosti. Procesné úkony nesmú viesť k prieťahom v
konaní ( čl. 5 CSP ). Účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti konania, zabrániť
zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Zásada
koncentrácie konania sa uplatňuje v dvoch podobách, a to ako koncentrácia vhodná ( § 153 CSP -

sudcovská koncentrácia konania ) a koncentrácia nutná ( § 154 CSP - zákonná koncentrácia konania ).
Zásadakoncentráciekonaniasauplatňujevýlučnevsporovomkonaní.Účelomsudcovskejkoncentrácie
konania je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi. Nie
je napríklad želateľné, aby strana sporu predkladala skutkové tvrdenia alebo dôkazné návrhy až napojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného pojednávania a požiadavku na
vytýčenie ďalšieho pojednávania. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov
procesnej obrany vyhodnotí v okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či

prípadné omeškanie procesného úkonu ospravedlní, alebo či príjme procesnú sankciu, ktorá spočíva
v tom, že súd na procesný úkon neprihliadne a tým mu neprizná procesné účinky. Strana sporu
má povinnosť predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Ide o
špecifikáciu všeobecnej procesnej povinnosti riadneho vedenia sporu. V prípade porušenia povinností
predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, môže nastúpiť sankcia

predpokladaná v § 153 ods. 2 a 3 CSP, prípadne však aj iné právne následky. Procesný útok nie je
vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo
(subjektívne hľadisko). Toto pravidlo je lex generalis. Neaplikuje sa, ak osobitná právna úprava poskytuje
strane sporu lehotu na vykonanie určitého procesného úkonu. Lex specialis k § 153 ods. 1 druhá veta
CSP je označená v zmysle ustanovenia § 167 CSP. Prostriedky procesnej obrany, ktoré sú obsahom
vyjadrenia žalovaného k žalobe sú predložené včas, ak sú predložené v lehotách podľa § 167 CSP.

Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných
návrhov až na pojednávaní nie je včasné. Ustanovenie § 153 ods. 2 a 3 CSP zakotvuje sankciu za to,
že strana sporu nesplnila povinnosť uloženú v § 153 ods. 1 CSP. Ak súd dospeje k záveru, že strana
sporu neuplatnila prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, má možnosť buď
konanie strany ospravedlniť a na jej procesný úkon prihliadnuť alebo vyvodiť sankčné dôsledky, teda

na omeškaný procesný úkon neprihliadnuť. V odôvodnení rozsudku vo veci samej súd vysvetlí, že na
procesný úkon strany neprihliadol a z akých dôvodov.

97. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

98. Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konanie začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v

neprospech strany.

99. Podľa § 167 ods. 4 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, doručí vyjadrenie žalobcu
podľa ods. 3 žalovanému do vlastných rúk a umožní mu, aby sa k nemu vyjadril v lehote určenej
súdom. Žalovaný uvedie ďalšie skutočnosti a označí dôkazy na svoju obranu; na neskôr predložené a

označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadnuť. Súd poučí žalovaného o následkoch sudcovskej
koncentrácie konania.

100. V danom prípade odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalovaný proti vydanému platobnému
rozkazu č.k. 18Cb/8/2016-82 zo dňa 17.05.2016 podal v zákonnej lehote odôvodnený odpor, ktorý bol

dňa 16.08.2016 (viď doručenka na č.l. 102 spisu) doručený právnemu predchodcovi žalobcu spolu
s výzvou zo dňa 11.08.2016 na vyjadrenie sa k podanému odporu žalovaného. Následne výzvou
zo dňa 21.11.2017 (č.l. 148 spisu) vyzval súd prvej inštancie žalobcu, aby sa vyjadril k podanému
odporu a následne uznesením zo dňa 29.01.2018 opakovane vyzval žalobcu v súlade s § 167 ods.
3 CSP, aby sa vyjadril k podaniu žalovaného „odpor voči platobnému rozkazu“ zo dňa 15.06.2016,

aby uviedol ďalšie skutočnosti a označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom poučil žalobcu,
že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadnuť. Predmetné
uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 05.02.2018 (doručenka na č.l. 155 spisu).
Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku,
t.j. po 01.07.2016 zaslal právnemu predchodcovi žalobcu, ako aj žalobcovi výzvu na vyjadrenie sa k

podanému odporu odporcu a žalobcovi opakovane aj uznesenie v súlade s § 167 ods. 3 CSP, teda ten
istý úkon spolu urobil voči žalobcovi a jeho právnemu predchodcovi trikrát.

101. Odvolací súd zároveň zo spisu zistil, že napriek skutočnosti, že žalobca vo vyjadrení k podanému
odvolaniu konštatuje, že podal vyjadrenie k odporu proti vydanému platobnému rozkazu podanému

zo strany žalovaného spolu s prílohami, sa takéto vyjadrenie v spise v listinnej forme nenachádza.
Nakoľko žalovaný namietal, že okresný súd mu toto vyjadrenie nezaslal a nepostupoval v súlade s
§ 167 ods. 4 CSP, odvolací súd vykonal šetrenie a v elektronickom súdnom spise zistil, že tvrdenie
žalovaného je pravdivé. Z elektronického súdneho spisu totiž vyplýva, že právny zástupca žalobcudoručil vyjadrenie k odporu v elektronickej podobe dňa 22.12.2017 a opakovane to isté vyjadrenie k
odporu zaslal v elektronickej podobe súdu dňa 23.02.2018. Ani jedno z týchto vyjadrení však nebolo
kanceláriou okresného súdu vytlačené v listinnej podobe a nebolo založené do súdneho spisu. Odvolací

súd preto zabezpečil vytlačenie predmetných vyjadrení a ich založenie do súdneho spisu na č.l. 849 až
926, o čom svedčí úradný záznam Krajského súdu v Banskej Bystrici na druhej strane č.l. 848 spisu.

102. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie nemohol využiť sudcovskú
koncentráciu konania a z jej dôvodu nepripustiť vykonanie žalovaným navrhnutých dôkazov, nakoľko

súd prvej inštancie nepostupoval v súlade s § 167 ods. 4 CSP, keďže neumožnil žalovanému oboznámiť
sa s vyjadrením žalobcu k podanému odporu proti platobnému rozkazu a tiež nepoučil žalovaného o
následkoch sudcovskej koncentrácie konania. Pokiaľ súd prvej inštancie zamietol návrh na doplnenie
dokazovania len z dôvodu koncentrácie konania, postupoval nesprávne a porušil právo žalovaného na
spravodlivé súdne konania.

103. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj
porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napríklad o
právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným

dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na
predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu
spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitae (odmietnutie spravodlivosti)
a podobne.

104. Odvolací súd konštatuje, že nedodržaním postupu v súlade s § 167 ods. 4 CSP a zamietnutím
návrhu na vykonanie dokazovania z dôvodu sudcovskej koncentrácie konania zo strany súdu prvej
inštancie bolo porušené právo žalovaného na spravodlivý proces v rozpore s právom žalovaného
uvedeným v článku 8 CSP a článku 6 ods. 1 CSP. Odvolací súd teda nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že
aj v prípade pokiaľ nebolo jeho vyjadrenie doručené žalovanému, nemôže to mať vplyv na správnosť

napadnutého rozhodnutia, nakoľko postupom súdu prvej inštancie bol porušený princíp rovnosti zbraní,
ako súčasti práva na spravodlivý proces. Nič na tom nemení ani tvrdenie žalobcu, že žalovaný na
pojednávaní prehlásil, že mu je obsah spisu známy, nakoľko predmetné vyjadrenie sa v spise vôbec
nenachádzalo a súd prvej inštancie ho tiež v odôvodnení napadnutého rozsudku neuvádza, a preto
žalovanému jeho obsah známy nemohol byť.

105. Takýto závadný postup súdu prvej inštancie nie je možné napraviť v rámci odvolacieho konania, a
preto jedinou možnosťou odvolacieho súdu je napadnutý rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

106. Odvolací súd v tejto súvislosti tiež poukazuje aj na rozhodnutie NS SR, sp.zn. 2Cdo/209/2014,
podľa ktorého právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba
považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému
účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom
kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces.

107. Odvolací súd tiež poukazuje na rozsudok ESĽP Trančíková v. Slovenská republika, z 13. januára
2015, podľa ktorého: Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa nemožnosti sťažovateľky vyjadriť sa k vyjadreniu
odporcu v rámci odvolacieho konania, ESĽP bol toho názoru, že aj keď predmetné vyjadrenie odporcu
neobsahovalo žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa sťažovateľka už nebola

vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania a podľa vlády nemalo vplyv na rozhodnutie odvolacieho
súdu, bolo formulované ako právna a skutková argumentácia a sťažovateľke mala byť daná možnosť
oboznámiť sa s ním. Keďže tomu tak nebolo, došlo k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé
konanie, zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru.

108. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti I. a III.
výrokovej vety podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na
ďalšie konanie.109. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní bude postupovať v súlade s § 167 ods. 4 CSP, doručí
vyjadrenie žalobcu k odporu proti vydanému platobnému rozkazu žalovanému, poučí ho o následkoch
sudcovskej koncentrácie konania a umožní mu označiť dôkazy na svoju obranu. Následne vyhodnotí

dôvodnosť žalovaným tvrdených skutočností, ako aj nutnosť doplnenia dokazovania v žalovaným
navrhnutom rozsahu. V prípade, ak súd prvej inštancie dospeje k názoru, že žalovaným navrhnuté
dôkazy nevykoná, musí vierohodne vysvetliť, z akého dôvodu navrhnuté dôkazy nevykonal, prečo
ich vykonanie nepovažoval za relevantné pre rozhodnutie veci, následkom čoho návrh na vykonanie
dokazovania zamietol. Následne po doplnení dokazovania vo veci opätovne rozhodne.

110. Podľa § 389 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v tomto
rozhodnutí.

111. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne podľa ustanovenia § 396 ods. 3 CSP súd prvej

inštancie v novom rozhodnutí o veci.

112. Rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).