Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 23, 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7CoE/82/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7210205846
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Maruščák
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7210205846.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a členov
senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Moniky Géciovej, PhD. v exekučnej veci oprávneného
Mesto Košice, Tr. SNP 48/A, Košice, IČO: 00 691 135, proti povinnému: A. B., nar. X.X.XXXX, bytom
C. XXX/XX, D., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jánom Ondášom, so sídlom exekútorského úradu
Mlynárska 16, Košice pod sp. zn: EX 674/2010, v konaní o vymoženie pohľadávky vo výške 16,00 Eur

s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo dňa 22.10.2019
č.k. 38Er/787/2010-8 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Účastníkom konania n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice II ako súd prvej inštancie uznesením označeným v záhlaví exekúciu zastavil a
oprávnenému uložil povinnosť nahradiť poverenému súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške
42,84 Eur do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia.

V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie

bol exekúciu poverený súdny exekútor JUDr. Ján Ondáš, ktorý dňa 11.6.2019 doručil súdu podnet na
zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného. Lustráciou majetkových pomerov u povinného
bolo zistené, že povinný je nemajetný, nikdy nepracoval, nevlastní nehnuteľnosti na území SR, je proti
nemu od roku 2010 neúspešne vedených 5 exekučných konaní. Majetok povinného nestačí ani na
úhradu trov exekúcie. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 243h ods.1, §57 ods.1
písm. h) Exekučného poriadku a skonštatoval, že napriek všetkým vykonaným zisťovaniam a úkonom

súdneho exekútora sa nepodarilo vymôcť vymáhaný nárok, ani v rozsahu na uspokojenie trov exekúcie.

O trovách exekúcie rozhodol podľa § 196, § 200 ods. 1 a 5, § 203 ods. 2 Exekučného poriadku a
§ 14, § 22 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a
súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie spolu vo výške 42,84 Eur a na ich úhradu v zmysle

§ 203 ods. 2 Exekučného poriadku zaviazal oprávneného z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani
na úhradu trov exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu, I. výroku o zastavení exekúcie podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený,
ktorý navrhol, aby odvolací súd zastavil exekučné konanie s tým, že úhrada trov exekúcie nebude určená

oprávnenému, ale tieto bude znášať exekútor.Oprávnený v odvolaní argumentoval, že súd prvej inštancie rozhodol o zastavení exekúcie nesprávne,
pokiaľ ju zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, pretože exekúcia mala byť zastavená

z iného dôvodu, a to podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pretože je neprípustná a je tu iný
dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Podľa oprávneného, predpokladom zastavenia exekúcie
je zistenie skutočnosti o tom, že majetok povinného nie je spôsobilý ani na úhradu trov exekúcie. V tom
prípade by trovy exekučného konania nemal platiť súdnemu exekútorovi oprávnený. Súdny exekútor
sa podnetom na zastavenie exekúcie snažil o to, aby exekúcia bola zastavená v zmysle § 57 ods. 1

písm. h) Exekučného poriadku, a to z dôvodu, aby dosiahol trovy konania. Oprávnený ďalej uviedol, že
Exekučný poriadok stanovuje situáciu, kedy možno pri zastavení exekúcie rozhodnúť o tom, kto a v akej
výške platí trovy exekúcie. Vyžaduje sa, aby exekúcia bola zastavená z dôvodu zavinenia oprávneného.
Oprávnený zastával názor, že v tomto prípade by nemohlo dôjsť k zastaveniu exekúcie z dôvodu jeho
pochybenia. Návrh na vykonanie exekúcie bol podaný včas, pred uplynutím prekluzívnej lehoty a v
tejto dobe sa exekúcia nielen začala, ale mohlo dôjsť aj k vymoženiu pohľadávky. Preto má oprávnený

za to, že nie je daný žiadny zákonný dôvod, aby trovy zastaveného exekučného konania znášal on,
pretože nezavinil zastavenie exekúcie. Oprávnený ďalej poukázal na § 243j Exekučného poriadku,
ktorým je súdu daná možnosť nepriznať exekútorovi trovy exekúcie v prípade, ak sa exekúcia zastavila
a existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Takýmto dôvodom môžu byť aj zbytočné prieťahy v konaní
alebo neefektívne a nehospodárne konanie exekútora. Dôvodom pre nepriznanie trov exekúcie podľa

§ 243j Exekučného poriadku je nepodanie návrhu na zastavenie exekúcie exekútorom bezodkladne po
nadobudnutí pochybnosti alebo zistením dôvodov zastavenia. Oprávnený taktiež poukázal na judikatúru
Ústavného súdu SR - nález ÚS IV. 297/2010-11 zo dňa 31.08.2010, kde sa uvádza, že exekútor
má status verejného činiteľa, pričom na túto činnosť ho splnomocnil štát. Na druhej strane však je
skutočnosťou, že túto činnosť vykonáva ako slobodné povolanie. V súlade s uvedeným súd zastával

názor, že môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie.
Riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate
monopolným postavením pri výkone exekúcie. Súd v tejto súvislosti konštatoval, že na toto exekučné
konanie je primeraným spôsobom aplikovateľný aj právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva
vyjadrený v jeho rozhodnutí vo veci Van der Mussele proti Belgicku, viď. rozsudok z 23.11.1983, séria A,

č. 70, podľa ktorého riziko spojené s výkonom určitej profesie, kam spadá aj riziko neuhradenia odmeny
za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (m.
m. IV. ÚS 27/2008), a to bez ohľadu na to, že Európsky súd pre ľudské práva vyslovil tento právny
názor vo vzťahu k výkonu povolania advokáta. Oprávnený uviedol, že na zastavení exekúcie nenesie
žiadnu zodpovednosť, pričom priznaním trov exekúcie by podľa neho došlo len k zvýhodneniu exekútora

a k znevýhodneniu oprávneného. Na základe uvedeného sa oprávnený nestotožnil s argumentáciou
súdu o priznaní náhrady trov exekúcie. Žiada, aby súd exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g)
Exekučného poriadku a trovy konania účastníkom nepriznal.

Povinný sa k podanému odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“)
po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote, preskúmal uznesenie podľa § 379 a § 380

ods. 1 CSP, ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle
§ 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

V prejednávanej veci sa exekučné konanie začalo dňa 11.3.2010, pričom podľa § 243h zákona č.

233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), ak tento zákon v § 243i
až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov
účinných do 31. marca 2017.

Podľa § 9a zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom do
31.03.2017 (ďalej len Exekučný poriadok), ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona
sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

Podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí
ani na úhradu trov exekúcie.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Exekučný poriadok v § 57 odseku 1 taxatívne vymedzuje dôvody, kedy exekučný súd musí exekúciu
zastaviťbezzreteľanato,čitoúčastníkexekučnéhokonanianavrhol(§58ods.1Exekučnéhoporiadku).

Medzi takéto dôvody patrí aj tzv. nemajetnosť povinného, a teda, že majetok povinného nestačí ani
na úhradu trov exekúcie. V prípade, že má súd preukázateľne splnené predpoklady na zastavenie
exekúcie podľa viacerých dôvodov upravených v § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, je povinný pri
zastavení exekúcie poukázať na všetky takéto dôvody a exekúciu zastaviť s poukazom na všetky
zákonné ustanovenia, podľa ktorých sú splnené podmienky na jej zastavenie.

Ozastaveníexekúciezdôvodu,žemajetokpovinnéhonestačíaninaúhradutrovexekúciesúdrozhodne
až po náležitom preukázaní majetkových pomerov na strane povinného, keď je nemajetnosť povinného
skutočne preukázaná. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že exekúcia je vedená a vykonávaná

súdnym exekútorom ako štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu
súdnych a iných rozhodnutí (§ 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Ten v rámci exekučného konania
(exekúcie) šetrí majetkové a zárobkové pomery povinnej osoby. Zákonom určeným spôsobom súdny
exekútor zisťuje príjem povinného a stav jeho hnuteľného i nehnuteľného majetku a v závislosti od
zisteného stavu volí najvhodnejší spôsob vedenia exekúcie. V prípade, ak by na základe zistených

skutočností dospel k záveru, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, oznámi túto
skutočnosť exekučnému súdu a podá súdu podnet na zastavenie exekúcie. Exekučný súd zároveň nie
je viazaný rozhodnutím v inej veci, ohľadne majetkových pomerov povinného. Ak teda súdny exekútor v
priebehu exekučného konania dospeje k záveru, že majetok povinného nepostačuje ani na úhradu trov
exekúcie, a oprávnený nepreukáže v konaní pred súdom opak, súd exekúciu z tohto dôvodu zastaví a

rozhodne o trovách exekúcie.

S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že oprávneným uvádzané (tvrdené) okolnosti
nie sú dôvodom pre zrušenie napadnutého výroku uznesenia súdu prvej inštancie o zastavení exekúcie

z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, nakoľko nemajetnosť povinného bola v
čase rozhodovania súdu prvej inštancie preukázaná a z odvolania oprávneného odvolací súd nezistil
žiadne také skutočnosti, ktoré by mali za následok nesprávne zistenie skutkového stavu súdom prvej
inštancie. Z uznesenia Okresného súdu Košice II č.k. 38Er/787/2010-8 zo dňa 22.10.2019 je zrejmé, že
súdny exekútor vykonal šetrenie majetku povinného a zistil, že povinný nedisponuje žiadnym exekučne

postihnuteľným majetkom.

V posudzovanom prípade bolo nepochybne preukázané splnenie predpokladov pre zastavenie exekúcie
v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, pretože po dôkladnom prešetrení
osobných a majetkových pomerov povinného zo strany súdneho exekútora bolo zistené, že jeho majetok

nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Za tejto situácie by vykonávanie ďalších úkonov súdneho exekútora
bolo nehospodárne a neúčelné a viedlo by k zbytočnému navyšovaniu trov exekučného konania.

Rozhodujúca je skutočnosť, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, pričom

oprávneným nebol v konaní preukázaný opak. Oprávnený svoje tvrdenia v odvolaní nijakým spôsobom
nepreukázal, ide iba o jeho argumentačne nepodložené tvrdenie. Odvolací súd zároveň poukazuje na
tú skutočnosť, že exekučné konanie sa začalo ešte v roku 2010 pričom zistené majetkové pomerypovinného až do rozhodnutia odvolacieho súdu sa nezmenili, teda v danom prípade sa nejedná len o
prechodný stav.

Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v odôvodnení
napadnutého uznesenia, s ktorými sa stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP), napadnuté uznesenie vo výroku
o zastavení exekúcie, ako aj v súvisiacom výroku o trovách exekúcie ako vecne správne podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nebol
v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania a povinnému
preukázateľné trovy tohto konania nevznikli a ani si trovy konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).