Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, March 15, 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/174/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5713219233
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:5713219233.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov: 1.) T. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom ul. S. armády
XXXX/XX, M., 2.) K. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom ul. S. armády XXXX/XX, bytom M., obidvaja zastúpení
Mgr. Petrom Balážom, advokátom so sídlom P. Mudroňa 39, Martin, proti žalovanej: U. F., nar.
XX.XX.XXXX, bytom S.. F. XXXX/XX, U., zastúpenej SKLENAR & SKLENAR s.r.o., AK v so sídlom
Dunajská 30, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenom na Okresnom súde

Martin pod sp. zn. 9C/340/2013, o dovolaní žalobcov 1) a 2) proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo
dňa 26. septembra 2019, č.k. 10Co/259/2018-636, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 26. septembra 2019, č.k. 10Co/259/2018-636 z r u š u j e a
vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline (ďalej „odvolací súd") potvrdil výrok o zamietnutí

žaloby ( výrok II.) a výrok o náhrade trov konania ( výrok III.) rozsudku Okresného súd Martin č.k.
9C/340/2013-533 zo dňa 25. apríla 2018 (ďalej „súd prvej inštancie"). Súčasne žalovanej priznal
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

2. Odvolací súd zistil, že žalobcovia 1) a 2) sa ako pôvodní vlastníci domáhali určenia vlastníckeho
práva k bytu č. XX s príslušenstvom nachádzajúceho sa na ul. C. v Y., vchod č. X., na X. nadzemnom

podlaží bytového domu, súpis. č. XXXX, zapísaného na zapísanej na LV č. XXXX kat.úz. T.. Byt s
príslušenstvom bol predmetom dobrovoľnej dražby, ktorá sa konala 27. októbra 2005. Navrhovateľom
dražby bolo Spoločenstvo vlastníkov bytov C. 1, ktoré malo pohľadávky voči žalobcom a vydražiteľom sa
stal T. W.. Okresný súd Ružomberok rozsudkom zo dňa 18.3.2010 sp.zn. 3C/14/2007 určil neplatnosť
predmetnej dražby a Krajský súd v Žiline ako súd odvolací ho potvrdil rozsudkom zo dňa 16.09.2010
sp.zn. 9Co/204/2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 23.11.2010. Účinky príklepu zanikli ku dňu

jeho udelenia, a teda vydražiteľ bytu T. W. nenadobudol vlastnícke právo k predmetu sporu. Následne
všetky ďalšie realizované prevody mali charakter prevodov medzi nevlastníkmi. Súd prvej inštancie
zistil reťazenie prevodov vlastníctva bytu do ktorého žalovaná nebola zainteresovaná. Vydražiteľ, T.
W. predmetný byt s príslušenstvom predal kupujúcemu Y. T. kúpnou zmluvou zo dňa 4.11.2005, právne
účinky vkladu nastali 23.11.2005 (rozhodnutie Správy katastra Y. sp. zn. V XXXX/XX). Y. T. predmetné
nehnuteľnosti následne previedol kúpnou zmluvou zo dňa 24.11.2005, na kupujúceho - spoločnosť

BOBI, s. r. o., IČO: 36 425 800, so sídlom Tajovského 1, Martin, vklad bol povolený dňa 13.1.2006 pod
sp. zn. V XXXX/XX. Spoločnosť BOBI, s. r. o. nehnuteľnosti predala na základe kúpno-predajnej zmluvy
zo dňa 2.12.2005 kupujúcim E. A., a Y. A., vklad bol povolený dňa 18.1.2006, sp. zn. V XXXX/XX.
Kúpnou zmluvou zo dňa 06.10.2010 ho previedli na žalovanú. Vklad vlastníckeho práva bol povolený
na základe rozhodnutia Správy katastra Y. 1.12.2010 pod sp. zn. V XXXX/XX.

3. V dobe nadobúdania nehnuteľnosti žalovanou na LV č.XXXX nebola vyznačená informatívna
poznámka o prebiehajúcom súdnom konaní o neplatnosť dražby. Žalovanej kúpu nehnuteľnostisprostredkovala realitná kancelária. Kúpu financovala z hypotekárneho úveru so zriadením záložného
práva v prospech banky, následne prebehlo vkladové konanie u príslušného katastra a na LV bola
žalovaná zapísaná ako vlastníčka bytu. Súd prvej inštancie vychádzal z nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 549/2015-33. Žalobcovia nedbalým konaním, t.j. nepodaním návrhu
na zápis poznámky o začatí súdneho konania o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby spôsobili, že
byt mohol byť opakovane prevádzaný bez toho, aby tretie strany boli informované o súdnom konaní o
neplatnosť dražby. Žalovaná konala v dobrej viere, že nadobúda vec od vlastníka.

4. Odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie nepochyboval o tom, že žalobcovia 1/ a 2/ boli
predchádzajúcimi vlastníkmi predmetných nehnuteľností. Tie boli predmetom neplatnej dražby, súdy
(Okresný súd Ružomberok aj Krajský súd v Žiline) konštatovali, že touto dražbou došlo k zásahu
do vlastníctva žalobcov k bytu. Preto v aktuálnom spore sú aktívne vecne legitimovaní. Žalovaná je
zapísaná ako vlastníčka bytu na liste vlastníctvač. XXXX, preto je pasívne vecne legitimovaná. Napokon
súd uzavrel, že žalobcovia 1/ a 2/ preukázali naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva,

keďže dražba na základe ktorej boli pozbavení svojho vlastníctva, bola určená súdom za neplatnú a
výrok súdu, kto je vlastníkom nehnuteľností, odstraňuje ohrozenie, neistotu alebo neurčitosť v právnom
postavení žalobcov.

5. Odvolací súd v závere konštatoval, že princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych

vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho
štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť
poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istý svojim
vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu. Otázkou dobrej viery
takéhoto nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri

jeho spochybňovaní treťou osobou - uvádza Ústavný súd SR v náleze ( v bode 15 ) I.ÚS 549/2015
- 33 zo dňa 16.3.2016. V predmetnom náleze Ústavný súd postavil „ na rovnakú úroveň vlastnícke
právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom
na základe dobrej viery. Tým vyvstáva kolízia princípu ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a
princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a pre prípad že nemožno zachovať maximum

z obidvoch základných práv (ako sa stalo aj v aktuálne posudzovanej veci), podľa názoru Ústavného
súdu SR „treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti a zvažovať všeobecné súvislosti daného
typu kolízie základných práv ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie
riziko má pri tom niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný
sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu

po zákonom určenom správnom ( katastrálnom ) konaní. Predmetné právne úvahy a závery Ústavného
súdu SR prijaté v náleze I.ÚS 549/2015 - 33 zo dňa 16.3.2016 dopadajú podľa názoru odvolacieho
súdu aj na aktuálnu sporovú vec a okresný súd ich aj správne premietol do odvolaním napadnutého
rozhodnutia. V súhrne konštatovaných súvislostí krajský súd nemohol odvolaniu žalobcov vyhovieť a
z dôvodu vecnej správnosti potvrdil rozsudok v odvolaním napadnutom výroku v ktorom okresný súd

žalobu žalobcov zamietol.

6. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia (ďalej aj ,,dovolatelia") dovolanie, ktorého
prípustnosť odvodzovali z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) a c) zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného
sporového poriadku (ďalej aj „CSP"). Dovolatelia namietali, že v rozsudku sa odvolací súd nevysporiadal

s väčšinou skutočností uvádzaných v odvolaní. Zároveň namietli, že odvolací súd sa napadnutým
rozsudkomodchýlilodustálenejrozhodovacejpraxevsúvislostiskonštantnoujudikatúrou(NSSRsp.zn.
6Cdo/107/2011, ÚS SR I. ÚS 50/2010), na základe čoho trpí vadou podľa § 421 písm. a) CSP, taktiež
vadou v zmysle 421 písm. c) CSP, nakoľko predmetná právna otázka priniesla rozdielne rozhodovanie
dovolacieho súdu.

7.Dovolatelia1)a2)namietli,ženeexistujelegálnadefiníciapojmu„nedbalývlastník",apretopovažujúv
rozpore s princípmi spravodlivého právneho štátu, pokiaľ ich súd takto označil, napriek tomu, že využívali
dostupné právne prostriedky na ochranu ich vlastníckeho práva. Súd prvej inštancie sa v priebehu
konania v rámci svojho predbežného názoru „postavil na stranu" žalobcov, ktorí mysliac si, že vykonali

všetko, čo zákon na ochranu ich práva vyžaduje pokračovali ďalej v konaní až do jeho právoplatného
skončenia. Napokon však súd prvej inštancie aplikoval na predmetnú vec nález Ústavného súdu SR
sp. zn. I. ÚS 549/2015. Podľa názoru dovolateľov je predmetný nález v rozpore so súčasnou právnou
úpravou vlastníckeho práva, a to najmä s § 2 ods. 2 a § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čl.20 ods. 1 Ústavy SR, a zásadou „ex iniuria ius non oritur". Súd aplikoval nález I. ÚS 549/2015 ako
priamu normu napriek argumentom žalobcov. Nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie v súvislosti
s protichodnými názormi prezentovanými v rozhodnutí I. ÚS 239/2016. Odvolací súd sa v odôvodnení

rozhodnutia nevysporiadal s otázkou aplikácie nálezu ústavného súdu v kontexte retroaktivity judikatúry
a jej pôsobenia na práve prebiehajúci spor.

8. Dovolatelia navrhli, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vrátil mu vec na
ďalšie konanie resp. zmenil tak, že ich žalobe vyhovie.

9. Žalovaná vo vyjadrení k podanému dovolaniu uviedla, že odvolací súd svoje rozhodnutie riadne
odôvodnil. Napadnutým rozsudkom sa odvolací súd neodchýlil od rozhodovacej praxe poukazom
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/71/2011 zo dňa 27. februára 2013. Dovolatelia
argumentovali, že nález I. ÚS 549/2015 vnímajú ako protiústavný, avšak Najvyššiemu súdu SR
neprináleží hodnotiť ústavnosť nálezu. Žalovaná navrhla, aby dovolací súd dovolanie žalobcov odmietol,

resp. zamietol.

10. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podal včas
účastník konania, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpený v súlade s
§ 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že

dovolanie žalovaného je dôvodné podľa § 449 ods.1 CSP a podľa § 450 CSP vrátil vec odvolaciemu
súdu na ďalšie konanie.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

11. V danom prípade dovolatelia prípustnosť podaného dovolania vyvodzujú z § 420 písm. f) CSP
poukazom na to, že odvolací súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal s odvolacími námietkami.
Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v
ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý
proces. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú zásah

súdudoprávanaspravodlivýprocesanesprávnyprocesnýpostupsúduznemožňujúciprocesnejstrane,
aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

12. Dovolací súd konštatuje, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu nevyplýva, prečo odvolací súd a súd
prvej inštancie v občianskoprávnom spore o určenie vlastníckeho práva vychádzali z nálezu Ústavného

súdu SR sp.zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016, ktorý sa vzťahuje na vylúčenie veci z konkurznej
podstaty a nie z uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 239/2016 zo dňa 20.04.2016, v ktorom
ústavnýsúdodmietolsťažnosťakozjavneneopodstatnenúakonštatovalústavnúkonformnosťprávneho
názoru okresného a krajského súdu v občianskoprávnom spore o určenie vlastníckeho práva, kde súdy
uviedli, že, „...právna zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet sa dá vyjadriť

aj slovami „z nepráva nemôže vzniknúť právo", a teda žalovaná v rade 2/, podobne ako žalovaný v
rade 1/ nemohli platne nadobudnúť vlastnícke právo z dôvodu, že ani ich právni predchodcovia, teda
subjekt, od ktorého svoje vlastnícke právo odvodzovali, toto právo k predmetným nehnuteľnostiam nikdy
nenadobudli, teda ho nemohli na žalovaných ani platne previesť. Dobrá viera žalovanej v rade 2/ je
rozhodná iba potiaľ, že jej možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa tak, ako

vyplývajú z ust. § 129 a nasl. Občianskeho zákonníka. Dobrá viera nie je takej intenzity, aby zabránila
vlastníkovinehnuteľnostiúčinneuplatňovaťsvojeabsolútneprávo.Inakpovedané,pokiaľzápisvkatastri
nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má táto prevahu nad katastrom, čo je vyjadrené tým, že údaje
zapísané v katastri nehnuteľností sa považujú za platné, len pokiaľ sa nepreukáže opak."

13. Nálezom sp.zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016 Ústavný súd rozhodol, že bolo porušené
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé
súdne konanie sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21CoKR/3/2013 z 29. októbra 2013 v spojení s uznesením
NajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.4Obdo/24/2014z30.apríla2014.Podstatoukonaniapred

všeobecnými súdmi bola žaloba sťažovateľa, ktorou sa podľa § 78 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov domáhal
vylúčenia nehnuteľností z konkurznej podstaty zapísaných pre katastrálne územie mesta 2 ako kultúrny
dom súp. č. 2270, o výmere 1750 m2 a zast. plocha o výmere 1051 m2, ktoré nadobudol na základekúpnejzmluvyz15.februára2000odpredávajúcehoúpadcu,vzastúpenísprávcomkonkurznejpodstaty
a súhlasu príslušného konkurzného súdu opatrením zo 14. decembra 1999 za kúpnu cenu 33 193,92
€, ale ktoré žalovaný správca konkurznej podstaty úpadcu v konkurze, 29. októbra 2007 zapísal do

konkurznej podstaty úpadcu. Z bodu 13 nálezu vyplýva, že skutkovo išlo o situáciu keď privatizovaný
majetok od štátu získala spoločnosť, ktorá ju v rámci speňažovania svojho majetku v zastúpení
správcom konkurznej podstaty a so súhlasom konkurzného súdu previedla kúpnou zmluvou z roku
2000 s povoleným vkladom vlastníckeho práva 9. marca 2000 do príslušného katastra nehnuteľností
na sťažovateľa. Dovolací súd konštatuje, že Ústavný súd SR nerozhodoval o porušení článku 20 ods.1

Ústavy SR ( právo vlastniť majetok) ani o porušení čl.1 (Ochrana majetku) Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ku ktorým judikatúra je pre všeobecné
súdy rozhodujúce v občianskoprávnom konaní o určenie vlastníckeho interpretačne záväzná v zmysle
čl. 152 ods.4 Ústavy SR pri hmotnoprávnej interpretácií ustanovenia § 126 ods. 1 OZ. Z uvedeného
vyplýva, že ústavný súd nerozhodol, že došlo k porušeniu práva na ochranu majetku sťažovateľa
ako dobromyseľného nadobúdateľa, ale vrátil vec súdu na ďalšie konanie porušenie práva na súdnu

ochranu za účelom opätovného právneho posúdenia a vecného odôvodnenia nového rozhodnutia. Táto
skutočnosť následne umožnila, aby právne otázky nadobúdania vlastníckeho práva boli predmetom
ďalšieho skúmania, ktoré bolo uzavreté v rámci všeobecných súdov rozhodnutím veľkého senátu
Obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VObdo/2/2020 zo dňa 27.
apríla 2021.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP

14. Dovolatelia prípustnosť dovolania vyvodzovali z § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP, keď namietali právnu
otázku ,,či je možné nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od osoby, ktorá v skutočnosti nie je

jej vlastníkom, ale o ktorej vlastníckom práve svedčí zápis v katastri nehnuteľností, a to len na základe
dobrej viery nadobúdateľa tejto nehnuteľnosti".

15. Pre právnu otázku podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP je charakteristický „odklon" jej riešenia, ktorý
zvolil súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už

rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však
svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu". Z § 421 ods. 1 písm.
c) CSP vyplýva, že za relevantnú zákon označuje otázku, ktorá „je" dovolacím súdom rozhodovaná
rozdielne.

16. Dovolací súd konštatuje, že veľký senát obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sa v uznesení sp. zn. 1VObdo/2/2020 zo dňa 27. apríla 2021 potvrdil záväznosť judikatúry
najvyššieho súdu, ktorá v prípade prvého absolútne neplatného právneho úkonu o prevode vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam zotrváva pri ďalších prevodoch nehnuteľností na zásade, že nikto nemôže
na iného previesť viac práv ako má sám (nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet).

Dobromyseľnosť nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na
nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie
vlastníckeho práva s poukazom na dobromyseľnosť ich nadobúdateľa výslovne upravuje. Medzi tieto
výnimky patrí § 486 Občianskeho zákonníka, § 446 Obchodného zákonníka, § 93 ods. 3 zákona o
konkurze a reštrukturalizácii, § 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch a § 61 Exekučného poriadku v

znení účinnom do 31. marca 2017, resp. § 140 ods. 2 písm. l) v spojení s § 150 ods. 2 Exekučného
poriadkuvzneníúčinnomod01.apríla2017.Vinýchprípadochprávnaúpravadelegelatanadobudnutie
vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje.

17.PodľaUzneseniaveľkéhosenátuobchodnoprávnehokolégiaNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky

sp. zn. 1VObdo/2/2020 zo dňa 27. apríla 2021 bod 90.1.: „Preto veľký senát obchodnoprávneho
kolégia konštatuje, že pokiaľ súdy nižšej inštancie dospeli k opačnému právnemu záveru spočívajúcom
v prelomení zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet vo všeobecnosti
umožňujúcim nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka s odkazom na dobrú
vieru žalobcu (ako nadobúdateľa), vec nesprávne právne posúdili" .

18. Podľa § 48 ods.3, prvá veta CSP právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty
najvyššieho súdu záväzný.19. Aktuálna rozhodovacia činnosť senátov občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR vychádza
z rozhodnutia veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1VObdo/2/2020 zo dňa 27. apríla 2021. Nadväzujúcu prejudikatúru predstavuje uznesenie Najvyššieho

súdu sp.zn. 8Cdo/278/2019 zo dňa 29.06.2021, ktoré bolo publikované pod č. 51 v časopise „ Zo súdnej
praxe" 6/2021, s. 250 s právnou vetou „Na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy sa kupujúci nestal
vlastníkom predávanej nehnuteľnosti, preto sa jej vlastníkom nestal ani ten, kto - aj keď v dobrej viere v
správnosť údajov katastra nehnuteľností - odvodzuje od tohto kupujúceho (nevlastníka) svoje vlastnícke
právo k nehnuteľnosti".

20. Podľa článku 1 (Ochrana majetku), prvý odsek Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj
majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré
ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

21. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.