Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Sunday, January 29, 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/41/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8221202099
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8221202099.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.

Michala Boroňa a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bývajúceho
v C., D. E. F. G. XXX/X, právne zastúpeného JUDr. Mgr. Drahoslavom Magdziakom, advokátom, so
sídlom v Bardejove, na ul. Dlhý rad č. 16, proti žalovaným: 1/ Mesto Bardejov, so sídlom v Bardejove, na
Radničnom námestí č. 16, IČO: 00 321 842 a 2/ EWING PARTNERS, s.r.o., so sídlom v Bardejove, na
ul. Kacvinského č. 2849, IČO: 47 792 825, právne zastúpenému JUDr. Matúšom Hribom, advokátom so
sídlom v Bardejove, na ul. Na hradbách č. 5, o neplatnosť právneho úkonu, o určenie, že nehnuteľnosť
patrí do dedičstva, o zriadení vecného bremena, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu

Bardejov zo dňa 26.04.2022 č.k. 6C 42/2021-94, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanému v 1. rade sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

Žalovanému v 2. rade sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovaným v 1. a 2. rade priznal náhradu
trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že právnym predchodcom žalobcu (rodičom žalobcu) boli
vyvlastnené pozemky, ktorých určenia, že patria do dedičstva po nich, sa žalobca domáha a zároveň sa
domáha určenia neplatnosti ich prechodu na Československý štát rozhodnutím Mestského národného
výboru, odboru výstavby a VH v Bardejove č. 1828-77, výst. Kw zo dňa 20.10.1977. Uvedeným
rozhodnutím, okrem iných vlastníkov, bol vyvlastnený pozemok rodičov žalobcu mpč. XXXX o výmere

2570 m2 za náhradu 0,40 Kčs za m2, spolu v sume 1.028,- Kčs. Uvedené rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 30.12.1977. Z uvedeného rozhodnutia ďalej plynie, že k vyvlastneniu pozemkov došlo
na účely komplexnej bytovej výstavby Sídliska Družba a teda podľa zhodných tvrdení strán sporu aj
školy a škôlky.

Podaním zo dňa 19.02.1991 právny predchodca žalobcu (otec) adresoval Obvodnému úradu,

odboru poľnohospodárstvo Bardejov žiadosť označenú ako „žiadosť o prinavrátenie - vysporiadanie
poľnohospodárskej pôdy“, pričom podľa pečiatky toto podanie bolo doručované a doručené Jednotnému
roľníckemu družstvu v Bardejove - Predstavenstvu dňa 03.10.1991. Aj ďalšie žiadosti doloženéžalobcom zo dňa 09.04.1992 a zo dňa 23.09.1994 boli adresované predstavenstvu PD Bardejov a zo
dňa 09.05.1995 Pozemkovému úradu v Bardejove s tým, že H. B. žiadal vrátenie aj parcely č. XXXX.

Z právoplatného rozhodnutia Mestského národného výboru zo dňa 20.10.1977 vyplýva, že pozemok
právnych predchodcov bol vyvlastnený len v nevyhnutnom rozsahu a za náhradu. Inštitút vyvlastnenia
sám o sebe predpokladá, že sa cieľ (v danom prípade výstavba bytových domov, školy a škôlky v prípade
pozemku právnych predchodcov žalobcu) nedá dosiahnuť dohodou a súhlasom, a preto argumentácia

žalobcu, že právni predchodcovia neprevzali náhradu, neobstojí. To, že právni predchodcovia svoj nárok
na náhradu doteraz neuplatnili, neznamená, že im nebola riadne priznaná a teda vylučuje použitie
ustanovenia§6zákonač.87/1991Zb.Nehnuteľnostivyvlastnenékbytovejvýstavbeaknejprináležiacej
stavbe školy a škôlky tomu účelu aj slúžili, čo potvrdili obe strany sporu.

Vdanomprípadeuprávnychpredchodcovžalobcunedošlokukonfiškácii,alekuvyvlastneniupozemkov
naúčelykomplexnejbytovejvýstavby,naktorýúčelajvyvlastnenépozemkyslúžiliazavyvlastneniebola
poskytnutá náhrada, ktorá mala byť vyplatená na účet vyvlastneného v Štátnej sporiteľni v Bardejove
ihneď po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia. Reštitučné zákony (zákon č. 229/1991 Zb. o
úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších

predpisov, resp. zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov)
boli prijaté na zmiernenie následkov niektorých majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo v období
rokov 1948 až 1989 a vzťahujú sa ako na prípady vyvlastnenia vecí (nehnuteľností) bez náhrady (§ 6
ods. 1 písm. n) zákona č. 229/1991 Zb., resp. § 6 ods.1 písm. j) zákona č. 87/1991 Zb.) tak na prípady
prevzatia vecí (nehnuteľností) bez právneho dôvodu (§6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb., resp. §

6 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb.). Právo na vydanie vecí v reštitúcii však bolo časovo limitované (podľa §
13 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. do 31.12.1992 a podľa § 5 ods. 2 v spojení s § 35 zákona č. 87/1991
Zb. do 30.09.1991) a to pod sankciou zániku práva na jeho vydanie.

Preklúzia je názov pre zánik práva v dôsledku jeho neuplatnenia v stanovenej prekluzívnej lehote (§ 583
Občianskeho zákonníka). Príkladom prekluzívnej doby sú lehoty na uplatnenie reštitučných nárokov. Ak
právo v prekluzívnej lehote nebolo uplatnené u určitej osoby, alebo na príslušnom orgáne, právo zaniká.
Prekludovaním oprávnený stráca právo na plnenie úplne. Ak sa plní na základe prekludovaného práva,
ide o bezdôvodné obohatenie. Prekluzívne lehoty nemôžu byť predĺžené, ich trvanie sa nezastavuje,

ani neprerušuje.

Zákon o mimosúdnych rehabilitáciách v ustanovení § 5 ods. 2 umožňuje oprávnenej osobe uplatniť
nárok podaním výzvy na vydanie veci u povinnej osoby, teda aj povinnej osoby v zmysle ustanovenia

§ 4 ods. 2 zákona, a to do šiestich mesiacov od účinnosti tohto zákona a ak tak v ustanovenej lehote
neurobí, jej nárok zanikne. Predmetný zákon nadobudol účinnosť dňom 01.04.1991. Zároveň platí, že
ak povinná osoba nevyhovie výzve podľa odseku 2, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na
súde v lehote jedného roka odo dňa účinnosti tohto zákona. Zákonná lehota na podanie žaloby uplynula
dňa 01.04.1992. Z dôvodu, že žalobca sa domáhal nároku po márnom uplynutí prekluzívnej lehoty,

žalobe aj z tohto dôvodu nebolo možné vyhovieť. K uplatneniu nároku došlo po uplynutí prekluzívnej
lehoty, na uplynutie ktorej sa muselo z úradnej moci prihliadnuť.

Tvrdenie žalobcu o nadobudnutí nehnuteľnosti štátom bez právneho dôvodu v dôsledku

nenadobudnutia právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia, nie je dostatočné, keďže v čase vedenia
vyvlastňovacieho konania účinné znenie ust. § 26 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
umožňovalo doručovanie aj verejnou vyhláškou. Skutočnosť, že tak správny orgán nepostupoval,
žalobca ničím preukázal. Aj za predpokladu, ak by k prevzatiu parcely mpč. XXXX došlo bez právneho
dôvodu, žalovanému v 2. rade, zarátajúc aj dobu jeho právnych predchodcov, by muselo vlastnícke

právo k nehnuteľnosti vzniknúť vydržaním podľa ust. § 134 Občianskeho zákonníka v znení účinnom
od 01.01.1992, pretože žalobca mal možnosť domáhať sa svojho nároku súdnou cestou, keďže
nehnuteľnosť mpč. XXXX bola preukázateľne zapísaná na právnych predchodcov žalovaného v 2. rade.
Žalovaný v 1. rade a aj jeho predchodca užívali nehnuteľnosť na vzdelávací proces (škola a škôlka)a následne žalovaný v 2. rade túto nehnuteľnosť dlhodobo dobromyseľne užíval na základe právneho
titulu, kúpnej zmluvy, bez toho, aby mohol mať reálnu vedomosť o tom, že rozhodnutie o vyvlastnení
prípadne nenadobudlo právoplatnosť, pričom užívanie nehnuteľnosti žalovaným v 2. rade, resp. jeho

právnymi predchodcami po jej vyvlastnení, hoci aj len domnelom a po dobu viac ako 10 rokov
pred podaním žaloby, vyplýva z tvrdení samotného žalobcu, ktorý vedel o tom, že tam je postavená
škola a škôlka a za akým účelom boli využívané.

Ajprisplnenípodmienky,podľaktorejnehnuteľnosťbolavyvlastnenábeznáhrady,žalobesprihliadnutím
naprincípproporcionalitynemohlobyťvyhovené.Vtomtoprípadeideužotakdlhúdobuodňatiamajetku
(44 rokov), že nároky týchto osôb by mali byť odmietnuté pre nedostatok tzv. legitímneho očakávania
jeho navrátenia a naopak by mala byť posilnená ochrana tých, ktorí tento majetok medzitým v dobrej
viere nadobudli. S prihliadnutím na uvedené súd prvej inštancie žalobu zamietol.

Výrok o trovách bol odôvodnený ust. § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 262 ods. 1 a ods. 2 C.s.p.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozhodnutie

zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ako dôvod uviedol, že súd neúplne zistil
skutkový stav potrebný pre spravodlivé rozhodnutie, a teda vec nesprávne právne posúdil tým, že
nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia príslušných právnych predpisov na skutkový a právny
stav, v dôsledku čoho došlo k vydaniu nesprávneho rozhodnutia. Z predložených listinných dôkazov
jednoznačne vyplýva, že Pozemkovému úradu v Bardejove boli doručené žiadosti právneho predchodcu

žalobcu o prinavrátenie – vysporiadanie poľnohospodárskej pôdy. Nárok mala oprávnená osoba
uplatniť na pozemkovom úrade, čo v danom prípade bolo splnené včas. Možno tak konštatovať,
že zákonné predpoklady v zmysle zákona č. 229/1991 Zb., ako aj dané zákonom č. 87/1991 Zb.
o mimosúdnych rehabilitáciách, alebo aj zákonom č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom
zo strany oprávnenej osoby splnené boli. Navyše dňom účinnosti tzv. reštitučných zákonov zaniklo

právo hospodárenia, resp. užívania povinnej osoby. Povinná osoba bola povinná s vecami až do ich
vydania oprávnenej osobe nakladať so starostlivosťou riadneho hospodára a tieto veci nemohla odo
dňa účinnosti tohto zákona, ani ich súčastí a príslušenstvo previesť do vlastníctva iného, ani prenechať
inému do užívania, s výnimkou dohôd o odovzdaní a prevzatí bytu uzavretých na podklade dohôd
o výmene bytu. Také právne úkony sú neplatné. Právny predchodca žalobcu teda preukázateľne sa

spravoval tzv. reštitučnými predpismi, avšak bezúspešne, pričom o jeho žiadostiach správny orgán nikdy
nerozhodol, pričom logicky nemohol ani priznať právnemu predchodcovi žalobcu právo na vrátenie
vlastníctva k predmetným pozemkom, resp. ani právo na náhradu za pozemky.

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky vydaný pod sp. zn. I. ÚS 510/2016 predstavuje
argumentačný posun, keď Ústavný súd SR už nehovorí o pomerovaní dvoch ústavných hodnôt,
a to ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a ochrany doromyseľnosti nadobúdateľa ako
prejavu princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Zdôrazňuje sa, že ochrana
dobromyseľnosti základným právom nie je a nemožno ju ako samostatné základné právo priznať, ani

vyvodiť z princípu právneho štátu. Ústava Slovenskej republiky uprednostňuje ochranu vlastníka, keďže
ide o základné právo, zároveň však pripúšťa, aby zákon ustanovil výnimky, kedy právo vlastníka ustúpi,
resp. kedy dôjde k jeho zániku. V danom prípade však nemožno uzavrieť, že došlo k zániku vlastníckeho
práva žalobcu, resp. jeho právnych predchodcov, nakoľko nebolo preukázané, že žalobcovi, resp. jeho
právnym predchodcom náhrada za vyvlastnené pozemky poskytnutá bola.

Nemožno súhlasiť ani s názorom súdu, že nárok žalobcu by mal byť odmietnutý aj pre nedostatok
tzv. legitímneho očakávania, pričom by mala byť posilnená ochrana tých, ktorí tento majetok medzitým
v dobrej viere nadobudli. Žalobca dostatočným spôsobom preukázal, že vyvlastňovacie rozhodnutie je

neplatným právnym úkonom. Len osobe, ktorá nadobudla vlastnícke právo v súlade so zákonom patrí
ústavnoprávna ochrana podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Taktiež platí, že rovnaká
ústavná ochrana sa priznáva všetkým vlastníkom, ktorý nadobudli vlastníctvo v súlade s právnym
poriadkom. Protiprávne nadobudnutie vlastníctva nie je predmetom ochrany prvou vetou článku 20.Predmetnými východiskami je nevyhnutné sa riadiť aj pri posudzovaní možnosti prelomenia zásady
nemo plus iuris a prípadnej možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka s odkazom na
dobrú vieru nadobúdateľa. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade,

že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti.

Súčasťou princípu právnej istoty je síce dôvera v rozhodnutia štátu alebo iných orgánov verejnej
moci, avšak toto nie je možné vnímať absolútne. V civilnom sporovom konaní súd môže v rámci

predbežnej otázky skúmať, či rozhodnutie orgánu verejnej správy nie je ničotné, čo však okresný súd
žiadnym spôsobom nereflektoval, nakoľko bolo preukázané, že k vyvlastneniu malo dôjsť v rozpore
so zákonom (nevyplatenie náhrady, nedoručenie vyvlastňovacieho rozhodnutia) a z týchto dôvodov
nemohlo ani nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť. Na základe neúčinného vyvlastňovacieho
konania a rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva ani na organizáciu, v prospech ktorej bola
nehnuteľnosť vyvlastnená, a to bez ohľadu na to, či takýto nadobúdateľ bol alebo nebol dobromyseľný.

Pokiaľ štátny orgán pochybil a v rozpore s právnymi predpismi umožnil, aby sa štát stal detentorom
veci, nie je možné o zásade, že v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená, ani uvažovať.
Z uvedeného je zrejmé, že dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti v správnosť zapísaného údaja
v katastri nehnuteľnosti o jej vlastníkovi, nepostačuje pre záver súdu o tom, že mohol nadobudnúť
vlastnícke právo ak sa preukáže, že táto zapísaná osoba v skutočnosti v čase uzavretia kúpnej zmluvy

nebola vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti, napr. z dôvodu, že predchádzajúci právny úkon (údajné
vyvlastnenie) predstavuje absolútne neplatný právny úkon.

Žalovaný v 2. rade navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie
žalobcu nie je opodstatnené.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným

súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

So žalobcom predložených listinných dôkazov, a to zo žiadosti právneho predchodcu žalobcu zo dňa
19.02.1991, zo dňa 09.04.1992, zo dňa 23.09.1994 a zo dňa 09.05.1995 (č.l. 79 a 80 spisu) vôbec

nevyplýva, aby tieto žiadosti boli Pozemkovému úradu v Bardejove doručené včas. Z týchto žiadostí
len žiadosť zo dňa 09.05.1995 bola adresovaná Pozemkovému úradu v Bardejove. Zákon č. 229/1991
Zb. v znení účinnom v čase podania tejto žiadosti ukladal v ust. § 9 ods. 1 oprávnenej osobe povinnosť
uplatniť nárok na pozemkovom úrade, pričom právo na vydanie nehnuteľnosti mohla oprávnená osoba
uplatniť do 31.12.1992 (§ 13 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. v znení účinnom ku dňu podania žiadosti zo

dňa 09.05.1995). V tejto lehote si právny predchodca žalobcu právo na vydanie nehnuteľnosti neuplatnil,
v dôsledku čoho jeho právo zaniklo.

Vo veci nie je možné stotožniť sa s tvrdením žalobcu, podľa ktorého rozhodnutie Mestského

národného výboru v Bardejove zo dňa 20.10.1977 nenadobudlo právoplatnosť. Na tomto rozhodnutí je
vyznačená doložka právoplatnosti, podľa ktorej rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 30.12.1977.
Vyvlastňovacie rozhodnutie má charakter verejnej listiny, a preto bolo povinnosťou žalobcu preukázať,
že údaj o nadobudnutí právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia nie je pravdivý.

Podľa článku 15 Základných princípov Civilného sporového poriadku, dôkazy a tvrdenia strán sporu
hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiadny
dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu.Okrem základných princípov je hodnotenie dôkazov upravené v ust. § 191 C.s.p. Vychádzajúc z tohto

ustanovenia, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť
každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymipredpismivtom,akomázhľadiskapravdivostitenktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatuzásada
voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a
prostriedkamiprocesnejobranyspochybnenýtým,žesapripúšťadôkazopakudokazovanejskutočnosti.
Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz

svojho opaku.

Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno
spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti

prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov
navrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo
nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky
unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie
zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných

dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k
uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania
dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu
aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný
skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze,

ktorej dopad pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné
bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva.

Tvrdenie o nenadobudnutí právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia je tvrdením žalobcu, ktoré však

táto strana sporu ničím právne významným nepreukázala. Za takejto situácie je potrebné konštatovať,
že vyvlastňovacie rozhodnutie bez akýchkoľvek pochybností nadobudlo právoplatnosť dňom v tomto
rozhodnutí vyznačeným.

Ako už bolo skôr konštatované, žalobca ničím nepreukázal včasné uplatnenie reštitučného nároku
jeho právnym predchodcom na Pozemkovom úrade v Bardejove. V dôsledku oneskoreného uplatnenia
reštitučného nároku po uplynutí zákonnej lehoty, ktorá uplynula dňa 31.12.1992, na žalovaného v 1.
rade, ktorý spornú nehnuteľnosť nadobudol na základe ustanovení zákona č. 138/1991 Zb. o majetku
obcí v spojení s ustanoveniami zákona č. 416/2001 Z.z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov

štátnej správy na obce a na vyššie územné celky, sa zákaz prevodu nehnuteľnosti na iného v zmysle ust.
§ 5 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. nevzťahoval. Právny úkon, ktorým žalovaný v 1. rade previedol v roku
2014 spornú nehnuteľnosť kupujúcemu EWING WORK, s.r.o., nemožno označiť za neplatný. Uvedené
tiež platí v prípade nasledujúceho predaja z tejto spoločnosti na žalovaného v 2. rade.

Čo sa týka záverov vyslovených Ústavným súdom SR v jeho náleze zo 16.3.2016 vo veci I. ÚS
549/2015 týkajúcich sa zásady nemo plus iuris a možnosti jej prelomenia, tieto neboli jednoznačne
prebrané odbornou právnickou verejnosťou. V odbornej literatúre je vo vzťahu k zásade nemo plus
iuris a k možnosti nadobudnúť vlastnícke právo aj od nevlastníka prezentovaný názor, že tieto prípady

síce pripomínajú originárny spôsob nadobudnutia vlastníctva, pretože sa tu neaplikuje zásada, podľa
ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má, avšak osoby konajúce v nich sa
domnievajú, že dochádza k riadnemu prevodu alebo prechodu vlastníctva, teda nadobúdatelia sú
presvedčení, že nadobúdajú vlastníctvo derivátnym a nie originárnym spôsobom. Dobromyseľnosťnadobúdateľov je pritom nevyhnutnou podmienkou toho, aby vlastníctvo bolo nadobudnuté aj od
nevlastníka. Táto dobromyseľnosť je súčasne aj zvýraznená vo všetkých zákonných ustanoveniach,
ktoré vyslovene umožňujú nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka (§ 446 Obchodného zákonníka, §

486 Občianskeho zákonníka, § 93 ods. 3 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, § 140 ods. 2 písm.
l) Exekučného poriadku). Z toho vyplýva, že pre nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka v zásade
nepostačuje samotná dobromyseľnosť nadobúdateľa, že získal vlastníctvo k veci, ale musí ísť o taký
prípad dobromyseľnosti, s ktorou je takáto možnosť explicitne normatívne spojená. Inak povedané, napr.
samotná dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti spojená so stavom zapísaným v katastri nehnuteľností

nebude mať za následok nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka, ak sa preukáže, že právny úkon, na
základe ktorého mal prevodca alebo jeho právny predchodca nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnosti, je
absolútne neplatný. V tomto rozsahu je pritom judikatúra na Slovensku vzácne jednotná. Jedinú, avšak
osamotenú výnimku tak v slovenskej judikatúre predstavuje nález Ústavného súdu SR zo 16.3.2016
sp. zn. I. ÚS 549/2015, ktorý vo svojej podstate povýšil aj samotnú dobrú vieru nadobúdateľa v zápis v
katastri nehnuteľností na spôsobilý titul nadobudnutia vlastníckeho práva. Tento názor však v neskoršej

judikatúre Najvyššieho súdu SR a ani v doktrinálnej rovine nenašiel odozvu.

V náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.1.2021 sp. zn. I. ÚS 510/2016 sa
hovorí o mimoriadne výnimočných okolnostiach a zdržanlivom prístupe pri poskytovaní ochrany práv

dobromyseľného nadobúdateľa. Tento nález predstavuje argumentačný posun, keď Ústavný súd SR už
nehovorí o pomerovaní dvoch ústavných hodnôt a to ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a
ochrany dobromyseľnosti nadobúdateľa ako prejavu princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu
právneho štátu. Ochrana dobromyseľnosti základným právom nie je a nemožno ju ako samostatné
základné právo vyvodiť ani z princípu právneho štátu. Možno teda povedať, že Ústava SR uprednostňuje

ochranu vlastníka, keďže ide o základné právo, zároveň však pripúšťa, aby zákon ustanovil výnimky,
kedy právo vlastníka ustúpi, resp. kedy dôjde k jeho zániku, a to sú aj výnimky zo zásady nemo plus iuris.

Vlastník veci je oprávnený v medziach zákona predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho

plody a úžitky a nakladať s ním (§ 123 Občianskeho zákonníka). V zmysle právnej úpravy majú všetci
vlastníci rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana (§ 124 Občianskeho
zákonníka), pričom vlastník veci má podľa ust. § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na ochranu
proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania
veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

Pokiaľ ide o spôsoby nadobúdania vlastníckeho práva, tieto upravuje zákon rámcovo v ust. § 132
ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré pokrýva tak originárne, ako aj derivatívne nadobudnutie
vlastníckeho práva. Medzi originárne spôsoby nadobudnutia vlastníckeho práva, kedy nadobúdateľ

neodvodzuje svoje vlastníctvo od vlastníckeho práva skoršieho vlastníka, sa zaraďujú vydržanie,
vytvorenie novej veci, spracovanie cudzej veci, nadobudnutie zo zákona, nález veci, privlastnenie,
oddelenie prírastku veci a pozemkové úpravy. V prípade derivatívneho nadobudnutia vlastníctva
dochádza k prevodu alebo k prechodu vlastníckeho práva z pôvodného vlastníka na nadobúdateľa a
teda je nevyhnutné, aby prevodca, resp. právny predchodca bol skutočným vlastníkom prevádzanej

veci. Medzi derivatívne spôsoby nadobudnutia vlastníctva patrí jeho prevod scudzovacími zmluvami,
alebo nepeňažný vklad do majetku právnickej osoby, resp. prechod na základe dedenia, dobrovoľnou
dražbou, rozhodnutím štátneho orgánu a v niektorých prípadoch aj nadobudnutie vlastníckeho práva
na základe zákona.

Slovenská právna úprava nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka vo všeobecnosti neupravuje,
keďže vlastnícke právo možno nadobudnúť len zákonom predpísaným spôsobom. To platí tak v prípade
derivatívneho nadobúdania vlastníckeho práva, ako aj v prípade originárneho nadobúdania vlastníckeho
práva. Nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom

upravených prípadoch, predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť
len od vlastníka a len v týchto prípadoch zákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa
veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Z predmetného konštatovania tak vyplýva, že
neprichádza do úvahy, aby súdy bez toho, aby existoval zákonný podklad, rozširujúco vyvodzovalimožnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa tým spôsobom, že samotná dobrá viera nadobúdateľa
postačuje na priznanie vlastníckeho práva, t.j. že by nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka
bolo prípustné vo všeobecnosti. Uvedené platí bez ohľadu na to, že zotrvanie na zásade nemo plus

iuris môže pôsobiť v subjektívnej rovine nespravodlivo voči nadobúdateľovi veci. Medzi iné skutočnosti
ustanovené zákonom, na základe ktorých možno nadobudnúť vlastnícke právo k veci podľa ust. § 132
ods. 1 Občianskeho zákonníka tak nie je možné zaradiť nadobudnutie veci v dobrej viere od nevlastníka
vo všeobecnosti.

Pokiaľideovýnimkyzozásadynemoplusiuris,možnopoukázaťajnanálezÚstavnéhosúduSlovenskej
republiky z 26.1.2021 vydaný vo veci IV. ÚS 65/2019, v ktorom Ústavný súd SR vyvodil možnosť jej
prelomenia z ustanovení procesného práva. V predmetnom Náleze Ústavný súd SR uviedol, že vtedy
účinný právny predpis, ktorým bol Občiansky súdny poriadok, v ust. § 243d ods. 2 výslovne uvádzal,
že právne vzťahy niekoho iného než účastníka konania nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté. V

súčasnosti účinný Civilný sporový poriadok v § 456 zakotvuje identickú úpravu, keď stanovuje, že právne
vzťahy niekoho iného než strany nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté. Z označenej právnej úpravy
vyplýva, že v prípade, ak na právne pomery účastníkov súdneho konania ukončeného právoplatným
a vykonateľným rozhodnutím, aj keď neskôr na základe inštančného postupu zrušeným, nadväzujú
ďalšie právne vzťahy, nemôžu byť tieto nadväzujúce právne pomery tretích osôb novým rozhodnutím

dotknuté. Inými slovami, tretími osobami už nadobudnuté práva a povinnosti po vydaní právoplatného
a vykonateľného rozhodnutia nemôžu byť ovplyvnené tým, že toto pôvodné, právoplatné a vykonateľné
rozhodnutie bolo zrušené a v následnom konaní boli tieto pôvodné právne pomery autoritatívnym
spôsobom usporiadané odlišne od pôvodného rozhodnutia. V citovanom náleze išlo o situáciu, kedy
o vlastníckom práve k nehnuteľnostiam bolo právoplatne rozhodnuté súdom v sporovom konaní a

následne osoba, o ktorej vlastníckom práve súd rozhodol právoplatným rozsudkom, tieto nehnuteľnosti
previedla na ďalší subjekt. Nadobúdateľ tak nadobudol nehnuteľnosti od osoby, ktorá bola ako vlastník
zapísaná v katastri nehnuteľností a zároveň od osoby, ktorá v skutočnosti v zmysle právoplatného
rozhodnutia súdu bola ich vlastníkom. Následne zrušenie právoplatného rozhodnutia dovolacím súdom
tak nemohlo mať vplyv na právne postavenie dobromyseľného nadobúdateľa a to s poukazom na znenie

ust. § 456 CSP, resp. ust. § 243d ods. 2 OSP účinného do 30.6.2016.

V ďalšom rozhodnutí, a to v uznesení zo dňa 9.2.2021 č.k. IV. ÚS 59/2021 - 30 Ústavný súd Slovenskej
republiky skonštatoval, že súčasťou princípu materiálneho právneho štátu je nielen možnosť, ale

aj povinnosť súdu vykladať právne normy ústavne súladným spôsobom s prihliadnutím na princíp
elementárnej spravodlivosti. Z tohto dôvodu Ústavný súd SR úplne nezavrhol mimoriadne výnimočnú
možnosťposkytnutiaochranyprávdobromyseľnýmnadobúdateľom,prioritnevšakktejtootázkepristúpil
zdržanlivo. Z hľadiska legitímnych očakávaní strán sporu proti sebe stoja očakávania pôvodného
vlastníkaaočakávaniadobromyseľnéhonadobúdateľa.Pôvodnývlastníklegitímneočakáva,žeochrana

vlastníckeho práva nebude poskytnutá subjektu, ktorý ho nadobudol na základe absolútne neplatného
právneho úkonu. Dobromyseľný nadobúdateľ mohol legitímne očakávať, že mu súdna ochrana bude
poskytnutá, avšak len ako dobromyseľnému držiteľovi (§ 130 Občianskeho zákonníka), pretože platná
právna úprava v čase podania žaloby v zásade vylučovala možnosť nadobudnutia plnohodnotného
vlastníckeho práva na základe absolútne neplatného právneho úkonu, okrem nasledujúcich výnimiek,

ktorými boli: 1. nadobudnutie nehnuteľnosti od nepravého dediča, 2. nadobudnutie nehnuteľnosti od
nevlastníka v rámci konkurzného konania, 3. nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka v exekučnom
konaní, 4. nadobudnutie nehnuteľnosti od vlastníka v rámci dobrovoľnej dražby a 5. nadobudnutie
nehnuteľnosti od oprávneného držiteľa podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 293/1992 Zb. o úprave
niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov. Ústavný súd SR vo

všeobecnosti uzatvoril, že de lege lata vychádza náš právny poriadok z predpokladu, že ak zákon
neustanoví inak, nikto nemôže previesť na iného vlastnícke právo, ktorým sám nemôže disponovať.

Pri posudzovaní zásady nemo plus iuris treba rozlišovať situácie, kedy došlo po uzatvorení kúpnej

zmluvy k zrušeniu nadobúdacieho titulu predávajúceho od situácie, kedy sa predávajúci vôbec
nestal vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti. Do prvej skupiny možno zaradiť situácie, kedy došlo k
odstúpeniu od zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam medzi pôvodným vlastníkom
a predávajúcim po uzavretí kúpnej zmluvy medzi predávajúcim a ďalším nadobúdateľom, prípadne ksplneniu rozväzovacej podmienky v obdobnej situácii, alebo k inému zrušeniu nadobúdacieho titulu
predávajúceho po uzavretí zmluvy o prevode nehnuteľnosti medzi predávajúcim a nadobúdateľom.
V takom prípade totiž nadobúdateľ nadobudol nehnuteľnosti nielen od subjektu, v prospech ktorého

svedčal zápis o vlastníckom práve k nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností, ale aj od subjektu, ktorý
v čase prevodu v skutočnosti ich vlastníkom bol. Následná zmena v právnom postavení predávajúceho,
napr. po odstúpení od zmluvy, na postavenie dobromyseľného nadobúdateľa nemá vplyv a nemôže
tak dôjsť k strate jeho vlastníckeho práva, hoci sa podľa ust. § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka
pôvodnázmluvazrušujesúčinkamiextunc.Predmetnézákonnéustanoveniesavtakomprípadedotýka

len obligačno-právnych účinkov zmluvy a nie aj vecno-právnych účinkov zmluvy a do úvahy medzi
pôvodným vlastníkom a prvým nadobúdateľom prichádza iba vyporiadanie spôsobom predpokladaným
v druhej vete ust. § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vecno-právne účinky odstúpenia od zmluvy, t.j.
že sa obnovuje vlastnícke právo pôvodného vlastníka k nehnuteľnostiam priamo zo zákona, prichádza
do úvahy vtedy, ak nedošlo k ďalšiemu prevodu nehnuteľností na inú osobu, ktorá ich nadobúdala
dobromyseľne.

Z kúpnej zmluvy vzniká v súlade s ust. § 588 Občianskeho zákonníka predávajúcemu povinnosť predmet
kúpykupujúcemuodovzdaťakupujúcijenajejzákladepovinnýodpredávajúcehopredmetkúpyprevziať
a zaplatiť predávajúcemu dohodnutú kúpnu cenu. K tomu, aby k prevodu vlastníckeho práva došlo, je

potrebné, aby prevodca bol vlastníkom veci, resp. osobou oprávnenou s vecou disponovať za účelom jej
prevodu na inú osobu. Záver, podľa ktorého ak zákon neustanoví inak, nikto nemôže previesť na iného
vlastnícke právo, ktorým sám nemôže disponovať, vychádza aj z aktuálnej judikatúry Ústavného súdu
SR (nález Ústavného súdu SR z 19.1.2021 sp. zn. I. ÚS 510/2016).

V prejednávanej veci žalovaný v 1. rade bol bez akýchkoľvek pochybností vlastníkom nehnuteľnosti
a ako taký ju mohol kúpnou zmluvou v súlade s ust. § 588 Občianskeho zákonníka previesť na iného.

S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. rozsudok ako vecne
správny potvrdil.

Zároveň v konaní úspešnému žalovanému bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania voči

žalobcovi v rozsahu 100 % podľa ust. § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. s tým,
že o výške náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie. Pokiaľ ide o žalovaného v 1. rade, tomuto
v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli, a preto mu nemohla byť priznaná ich náhrada.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).