Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, February 7, 2023

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/80/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3120202114
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:3120202114.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr.
Viery Škultétyovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu R. A. A.. so sídlom M. Q. 9, XXX
XX E., zastúpeného B.. B. Z., advokátkou so sídlom Z. XXX/XX, XXX XX E., T.: XX XXX XXX, proti
žalovanému: M. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXXX/XX, XXX XX E., zastúpeného B.. B. C., advokátom
so sídlom K. XXX, XXX XX K., T.: XXXXXXXX, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti

rozsudku Okresného súdu Trenčín, č. k. 24C/9/2020-76 zo dňa 3. mája 2022 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým žalobu zamietol a vo výroku IV., ktorým rozhodol
o práve na náhradu trov konania, z r u š u j e a v rozsahu zrušenia v r a c i a súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie konanie v časti o určenie vlastníckeho práva k položke 1 Nájomnej zmluvy a

faktúry spoločnosti R. A., A.. 41 strán, položky 4 Faktúry adresované spoločnosti R. A., A.. 15 strán,
položka 13 Dohoda o brigádnickej činnosti vykonávanej v spoločnosti R. A., A. zastavil (výrok I.), žalobu
zamietol (výrok II.), vzájomnú žalobu žalovaného zamietol (výrok III.) a žiadnej zo strán nepriznal
právo na náhradu trov konania (výrok IV.). O zastavení konania v uvedenej časti rozhodol podľa § 145
ods. 2 CSP, a to vzhľadom na dispozitívny úkon žalobcu, ktorý žalobu v uvedenej časti zobral späť a
žalovaný v tejto časti so späťvzatím žaloby súhlasil. Nakoľko predmetom konania je určenie vlastníckeho

práva k hnuteľným veciam voči žalovanému, v prvom rade skúmal prípustnosť uvedenej žaloby v zmysle
§ 137 CSP, a to naliehavý právny záujem žalobcu na takomto určení. Uviedol, že žalobca má v zásade
naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je, ak je tvrdené právo neisté alebo ohrozené,
za predpokladu, že vyhovujúcim určovacím rozsudkom možno túto neistotu alebo ohrozenie odstrániť.
Pokiaľ súd dospeje k záveru, že určovacia žaloba nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, tak takáto

žaloba sa zamieta bez toho, aby sa súd zaoberal meritom veci. Z dokazovania (z predložených listín a
pripojeného vyšetrovacieho spisu ORPZ E., ČVS: U.-XXX/X-VYS-TN-XXX) zistil, že hnuteľné veci, voči
ktorým sa žalobca domáha určenia vlastníckeho práva, boli zaistené v predmetnom trestnom konaní
a žalobca bol vyzvaný na uplatnenie si nárokov k predmetným hnuteľným veciam žalobou v civilnom
konaní. Podľa názoru súdu z § 21 ods. 9 zákona o policajnom zbore vôbec nevyplýva, že jediný právny
prostriedok, ktorým si oprávnená osoba pre účely vydania zaistenej veci podľa § 21 ods. 1 citovaného

zákona môže uplatniť svoje právo, je práve žaloba o určenie vlastníckeho práva. Žalobca nepreukázal,
že by si žalovaný rovnako uplatnil vlastnícke právo k predmetným hnuteľným veciam, preto nie je spor
o vlastnícke právo medzi žalobcom a žalovaným. Žalovaný predmetné hnuteľné veci nemá fakticky u
seba. Tieto sú zaistené, preto vyriešenie otázky vlastníctva by nemuselo viesť k vyriešeniu spornosti
celého právneho vzťahu alebo práva. K vzájomnej žalobe žalovaného uviedol, že táto nie je z dôvodu
nedodržania ustanovenej lehoty uplatnením práva v zmysle § 21 ods. 9 zákona č. 171/1993 Z.

z. o policajnom zbore, preto vzhľadom na neprípustnosť žaloby podľa § 137 písm. c) CSP zamietol súd
aj vzájomnú žalobu žalovaného. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP.2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Žalobca podal odvolanie v rozsahu výroku II. a výroku IV.. Popri námietke, že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci, a to vo vzťahu k nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Uviedol, že v
prípade úspechu vo veci dôjde zo strany policajného orgánu k dobrovoľnému vydaniu veci vlastníkovi.
Vlastník veci totiž nemá ako inak preukázať orgánu, ktorý mu veci odňal, že je vlastníkom. Iný spôsob
ako určenie vlastníckeho práva možný nie je, policajný orgán preto v zmysle § 21 ods. 9 zákona o
policajnom zbore odkazuje účastníka trestného konania (poškodeného) na uplatnenie si vlastníckeho
práva alebo iného práva na súde alebo inom orgáne. Sám nemá záujem byť účastný ako strana

sporu na súde. Uviedol, že je možné súhlasiť s tvrdením, že policajnému orgánu by určujúci rozsudok
neukladal povinnosť, avšak túto povinnosť mu ukladá Trestný zákon a zákon o policajnom zbore, pričom
žalobca vychádza z ústavného predpokladu, že štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v
jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Vychádzať z predpokladu, že policajný
orgán nebude rešpektovať výzvu vlastníka na vydanie veci, je neakceptovateľné vysvetlenie. Uviedol, že

žalobcauznáva,žeprivýberežalobynauplatneniealebobránenieprávasauplatňujeprincípsubsidiarity
určovacej žaloby, ktorý však neplatí absolútne. Za zmätočný označil aj záver súdu v tom, že žaloba o
určenie vlastníckeho práva by prichádzala do úvahy len v prípade, keby si žalovaný rovnako uplatňoval
na predmetné hnuteľné veci vlastnícke právo. Žalovaný si však vzájomnou žalobou vlastnícke právo k
veciam uplatnil, čo v bode 6. rozsudku konštatuje aj súd prvej inštancie, preto súd nesprávne dôvodí

zamietnutie žaloby vysvetlením, že určenie vlastníctva by bolo možné len za predpokladu, že by si
žalovaný rovnako uplatňoval na predmetné hnuteľné vlastnícke právo.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu zdôraznil, že zaistenie nároku poškodeného sa
riadi ustanovím § 90 Trestného poriadku, ktorý ustanovuje, že v prípravnom konaní môže byť odňatá

iba vec, ktorá môže slúžiť na účely dokazovania, a to iba na príkaz prokurátora alebo na príkaz policajta
po predchádzajúcom súhlase prokurátora. Vo vyšetrovacom spise, ktorého kópia
bola žalovanému po vznesení obvinenia vydaná, neobsahuje príkaz policajta či príkaz prokurátora na
odňatie veci či akýkoľvek súhlas prokurátora na vydanie príkazu policajta na odňatie veci. Zo zápisnice
o prehliadke nebytových priestorov jasne vyplýva, ktoré veci žalovaný vydal dobrovoľne a ktoré mu boli

odňaté proti jeho vôli a bez príkazu na ich odňatie. Nakoľko absentuje čo i len príkaz na
vydanie veci, čo je základný zákonný predpoklad konania a rozhodnutia o veci, nemôže na
takomto nezákonnom podklade obstáť akékoľvek ďalšie konanie a rozhodnutie orgánov činných v
trestnom konaní. Zastáva názor, že MV SR zadržuje dotknuté veci nie na základe zákona, ale úplne
nezákonne, preto predpokladá, že v dohľadnej dobe budú dané veci na zásah GP SR

vydané žalovanému. Vo vyjadrení tiež poukázal na skutočnosť, že žalobca doposiaľ vo všetkých svojich
skutkových tvrdeniach deklaroval, že dotknuté veci sú jeho vlastníctvom, avšak v odvolacom konaní
konštatuje, že vlastnícke právo k veciam, ktoré boli policajným orgánom zaistené, je sporné. Vyjadril tak
pochybnosť nad možnosťou súdu o veci rozhodnúť, keď ani sám žalobca nevie, čo mu patrí. K tvrdenej
zmätočnosti rozhodnutia uviedol, že žalobca zrejme nepostrehol, že žalovaný si protinávrhom neuplatnil

všetkytieveci,ktorésiuplatnilžalobca.Ikeďpodľanázoružalovanéhosúdprirozhodovanípochybil,keď
sa opieral o právnu úpravu policajného zákona a nie o právnu úpravu Trestného poriadku, v ostatnom
nepochybil a vecne správne rozhodol. Navrhol prvostupňové rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel

k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 385
ods. 1 CSP.

5. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. konanie v časti o určenie vlastníckeho práva
k pol. 1 Nájomné zmluvy a faktúry spoločnosti R. A.,.. 41 strán, pol. 4 Faktúry adresované spoločnosti

R. A., A.. 15 strán, pol. 13 Dohoda o brigádnickej činnosti vykonávanej v spoločnosti R. A. A.
zastavil, vo výroku II. žalobu zamietol, vo výroku III. vzájomnú žalobu žalovaného zamietol a vo výroku
IV. rozhodol o nároku na náhradu trov konania. Nakoľko odvolaním nebol napadnutý výrok I. a výrokIII. rozsudku, v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť a nebol predmetom
odvolacieho konania.

6. Súd prvej inštancie v konaní o určenie vlastníckeho práva k hnuteľným veciam: 1. Nájomných
zmlúv a faktúry spoločnosti R. A., A., 41 strán, 2. Faktúra XXXXXXX zo 21.6.2017, dodávateľ B. C.,
odberateľ spol. R. A., A.., 3. Rámcová zmluva medzi R. A., A.. a R. B., 13 strán, 4. Faktúry adresované
spoločnosti R. A., A. 15 strán, 5. Faktúra z 12.12.2017 pre spoločnosť R. A., A. dodávateľ Y. 7 strán,
6. Faktúra X/XXXX zo dňa 13.06.2016, odberateľ spoločnosť R. A., A.. 1 strana, 7. O. stroj - Y. N 1

ks, výrobné číslo XXXXXX+motor+Xks naberačiek, 8. Pražiareň kávy zn. E. NK výrobné číslo XXXXX
(čiernej farby s plechmi zlatej farby - 1ks + komín ku pražiarni - 1 ks, 9. Pražiareň R. N., výrobné číslo
XXX - 1 ks, 10. Mlynček na kávu R. R 140, výrobné číslo XXXXXX - 1ks, 11. Digitálna váha V., výrobné
číslo XXXXXXXXX 1 ks, misa nerezová, 12. Mlynček na kávu A., výrobné číslo XXXXXX, 1 ks, 13.
Dohoda o brigádnickej činnosti vykonávanej v spoločnosti R. A., A.., 14. Mlynček na kávu D., výrobné
číslo XXX, 15. 4 ks barové stoličky - hnedej farby, 16. 24 ks drevených stoličiek, 17. 1ks malá barová

stolička, 18. 3ks chladničiek (1 ks H., 1 ks chladnička na víno značky I. I. XXXXDL, 1ks, malá chladnička),
19. Kávovar M. C. XXX v. č. XXXXXXXX, po podaní vzájomnej žaloby žalovaného o určenie
jeho vlastníckeho práva k hnuteľným veciam: Stolička E. 30 ks, Stôl kov plus drevo 10 ks, Taburetka
2ks, Barova stolička E. 4 ks, R. W. R. R 140 l ks, Coffee Grinder A. 1 ks, Pražiareň E. 1 ks, N. stroj Y.
N. a pražiareň kavy E. G., rozhodol (popri čiastočnom zastavení konania) o zamietnutí žaloby (výrok II.,

ktorý je predmetom odvolacieho prieskumu) z dôvodu nedostatku právneho záujmu na požadovanom
určení bez toho, aby sa predmetom sporu meritórne zaoberal. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že
žalobca v danom prípade nezvolil vhodný prostriedok na uplatnenie si práva, keď zvolil žalobu o určenie
vlastníckeho práva podľa § 137 písm. c) CSP, keďže rozsudok o určenie vlastníckeho práva žalobcu na
základe určovacej žaloby by len určoval vlastníctvo k predmetným hnuteľným veciam, avšak neukladal

by povinnosť vydať ich vlastníkovi, ak súd zistil, že tieto sú zadržiavané policajným orgánom.

7. Nesprávne posúdenie otázky naliehavého právneho záujmu v zmysle, že tento nie je daný, znamená
vo svojich dôsledkoch odopretie súdnej ochrany, a teda popretie samej podstaty základného práva na
súdnu ochranu. Vyplýva to zo skutočnosti, že súd rozhodne o žalobe bez skúmania jej podstaty (ÚS

SR sp. zn. II. ÚS 137/2008). Súdy sú preto povinné venovať otázke naliehavého právneho záujmu ako
nevyhnutného procesného predpokladu úspešnosti určovacej žaloby náležitú pozornosť a posúdiť ju zo
všetkých do úvahy prichádzajúcich hľadísk.

8. U žalôb na určenie práva právna úprava CSP zotrvala na preukázaní naliehavého právneho záujmu

na požadovanom určení (s výnimkou, ak tento naliehavý záujem vyplýva z osobitného predpisu).
Vychádzajúc zo záverov z Najvyššieho súdu SR obsiahnutých v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/35/2019
predmetom civilného procesu je procesný nárok, ktorý je tvorený predmetom nároku (petitom) a
základom nároku, ktorý tvoria právne významné skutočnosti, na ktorých sa zakladá žalobný návrh.
Účelom civilného procesu je spory riešiť (rozhodovať ich) a prinášať spravodlivosť a nie ich odmietať

(teda „nesúdiť“) cez rôzne arbitrárne procedurálne rituály. Sudca by sa vždy mal v prvom rade zaoberať
materiálnym predmetom sporu, lebo len preto sa vec dostala na súd, aby sa rozhodlo o hmotnom práve.

9. Určovacia žaloba má preventívny charakter. Predovšetkým prichádza do úvahy vtedy, keď jej
prostredníctvom možno eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu, pričom k

zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť iným spôsobom, resp. dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý
právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov medzi stranami sporu.

10. Určovacia žaloba nemôže byť spravidla opodstatnená tam, kde možno žalovať na
splnenie povinnosti. Vyslovený predpoklad však nemožno chápať všeobecne. Ak žalobca preukáže, že

má právny záujem na tom, aby bolo určené určité právo napriek tomu, že by mohol žalovať priamo na
splnenie povinnosti, nemožno mu určovaciu žalobu odoprieť. Za nedovolenú - pri možnosti
žalovať na plnenie - možno považovať určovaciu žalobu len tam, kedy by neslúžila potrebám praktického
života, ale slúžila by k zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Ak sa určením, že tu právo je, vytvorí pevný
právny základ pre právne vzťahy stranám sporu a predíde sa tak žalobe o plnenie,

je určovacia žaloba prípustná i napriek tomu, že je možné tiež žalovať na splnenie povinnosti. Tento
cieľ môže splniť len taká žaloba, ktorou sa bude žalobca domáhať určenia, od ktorého ako od pevného
právneho základu možno odvodzovať ďalšie vzťahy medzi stranami sporu. Či tomu tak v konkrétnom
prípade bude, závisí predovšetkým na posúdení aké ďalšie právne vzťahy majú byť od tohto pevnéhoprávneho základu odvodené. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení v
zmysle § 137 písm. c) CSP súd skúma podľa stavu ku dňu vyhlásenia rozsudku.

11. V danej veci je medzi stranami nepochybné, že hnuteľné veci, ku ktorým sa žalobca žalobou domáha
určenia vlastníckeho práva, boli dňa 20.09.2019 zaistené pri prehliadke iných priestorov podľa § 101
ods. 1 Trestného poriadku. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu namieta tvrdenie žalobcu, že „prípadný
žalovaný MV SR ako nositeľ práv a povinností za policajný orgán, ktorý zaistenie veci vykonal,
nezadržiava dané veci bez právneho dôvodu, ale naopak na základe zákona“, v dôsledku čoho žalovaný

poukazuje na nesprávny postup pri zaistení nároku poškodeného z dôvodu absencie čo i len
príkazu na vydanie veci, čo je základný zákonný predpoklad konania a rozhodnutia o veci. Podľa názoru
odvolacieho súdu je rozhodujúce, že žalované veci sú zadržiavané a nie sú v dispozícii žalovaného.
Nakoľko podľa vyjadrenia žalovaného, žalovaný pri vykonanej prehliadke nebytových priestorov veci
vydal v časti dobrovoľne a v časti mu veci boli odňaté proti jeho vôli a bez príkazu na ich odňatie,
žalovaný podľa svojich tvrdení v danom smere podal trestné oznámenie na

dotknutého vyšetrovateľa a sťažnosť na dozorového prokurátora, z čoho je podľa vyjadrenia žalovaného
nepochybné, že MV SR zadržuje dotknuté veci nezákonne s tým, že v dohľadnej dobe budú dané veci na
zásah GP SR žalovanému vydané. Keďže z tvrdenia žalovaného v podanom odvolaní vyplýva, že veci
majú byť vydané žalovanému (žalovaný vydanie veci očakáva) je len logickým vyústením, že žalovaný
sa považuje za vlastníka týchto vecí.

12. Nakoľko veci sú nepochybne zadržiavané OR PZ v E. a konateľ žalobcu si neúspešne nárokoval
na veci odňaté resp. dobrovoľne vydané, (špecifikácia vecí je uvedená v uznesení o vrátení veci podľa
§ 97 ods. 1 Trestného poriadku zo dňa 22.10.2019), bol žalobca vyzvaný, a to listom OR PZ v E. zo
dňa 31.12.2019, aby si uplatnil nárok v občianskom súdnom konaní do 60 dní od doručenia tejto výzvy.

Je tak zrejmé, že orgán, ktorý veci zadržuje, podmieňuje vrátenie vecí osobe, ktorá si na ne robí nárok,
úspechom tejto osoby v občianskom súdnom konaní. Na podporu tohto názoru odvolací súd poukazuje
aj na list zo dňa 20.01.2023 adresovaný odvolaciemu súdu, v ktorom OR PZ v E. žiada o
informáciu o stave konania s tým, či je možné predmetné veci vrátiť a ak áno, akej osobe. Odvolací súd
sa stotožňuje s odvolacou námietkou, že súd prvej inštancie predčasne až hypoteticky hodnotí konanie

policajného orgánu, ktorý by podľa názoru súdu prvej inštancie nemusel tieto veci vydať na podklade
určujúceho súdneho rozhodnutia, lebo nie je stranou sporu a rozsudkom nebude viazaný s tým, že takýto
rozsudok neukladá policajnému orgánu žiadnu povinnosť. Odvolací súd preto nepovažuje za správnu
úvahu súdu prvej inštancie, že policajný orgán nebude rešpektovať výzvu vlastníka na vydanie veci,
z čoho súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba o určenie vlastníckeho práva k predmetným hnuteľným

veciam nie je prípustná.

13. Na rozdiel od záveru súdu prvej inštancie, odvolací súd v prejednávanej veci s prihliadnutím
ku konkrétnym okolnostiam prípadu, keďže právo na vydanie zadržiavaných vecí si uplatňuje, resp.
nárokuje žalobca aj žalovaný, súhlasí so žalobcom, že žalobca sa podanou určovacou žalobou snaží

vytvoriťpevnýprávnyzákladvrámcisporuovlastníckeprávokhnuteľnýmveciammedzistranamisporu.
Za tejto situácie je odvolací súd toho názoru, že pomocou predmetnej určovacej žaloby účinnejšie
než inými právnymi prostriedkami možno vytvoriť požadovaný pevný právny základ pre právne vzťahy
sporových strán, týkajúce sa sporného vlastníctva s tým, že v prípade, že súd požadovanému určeniu
vlastníckeho práva k hnuteľným veciam vyhovie, je rozhodnutie súdu spôsobilé odstrániť neistotu vo

vzájomných vzťahoch medzi stranami sporu. Je potrebné zdôrazniť, že po vydaní uznesenia OR PZ v E.
zo dňa 02.12.2019, ktorým bolo zrušené celé uznesenie vyšetrovateľa PZ podľa § 97 ods. 1 Trestného
poriadku zo dňa 22.10.2019 pod ČVS: ORP-XXX/X-VYS-TN-XX, ktorým boli vrátené veci
T.. B. C., proti ktorému uzneseniu podal žalovaný sťažnosť, ktorou napadol zákonnosť predmetného
uznesenia a namietal skutočnosť, že sa veci vracajú T.. B. C., čo vyplýva z odôvodnenia napadnutého

uznesenia, žalobca zvolil predmetnú určovaciu žalobu ako právny prostriedok právnej ochrany v súlade
s výzvou OR PZ v E. zo dňa 31.12.2019, ktorou bol odkázaný na občiansko-súdne konanie. Za daných
okolností odvolací súd zastáva názor, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení je daný.

14. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (výrok II.) zrušil

a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, a to podľa § 389 ods. 1 písm. c), § 391
ods. 1 CSP. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie meritórne posúdiť dôvodnosť určovacej
žaloby a vo svojom rozhodnutí dať odpovede na všetky podstatné námietky.15. O náhrade trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci v súlade
s § 396 ods. 3 CSP.

16. Rozhodnutie senátu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).