Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, April 28, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/18/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114208032
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5114208032.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej

a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Márie Kašíkovej, v spore žalobcu: 1/ N. V., nar.
XX.XX.XXXX, bytom L. U. G., Z. W. XXXX/XX, zastúpený opatrovníkom C. V., nar. XX.X.XXXX, bytom
L. U. G., Z. W. XXXX/XX, 2/ C. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. U. G., Z. W. XXXX/XX, 3/ G. V., nar.
XX.XX.XXXX, bytom L. U. G., Z. W. XXXX/XX, 4/ G. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. U. G., U. V.
XXX, žalobcovia v r. 1/ až 4/ právne zastúpení spol. JAVOR - TOKÁR advokátska kancelária, s.r.o.
so sídlom Bratislava, Stará Vajnorská cesta 37, IČO: 36 264 750, proti žalovaným: 1/ G. A., nar.
XX.XX.XXXX, bytom O. XXX, právne zastúpený Mgr. Dr. Anton Kušnír, advokát so sídlom Q., C. A.

XX, 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Bratislava, Štefanovičova 4,
IČO: 00 585 441, právne zastúpený JUDr. Baltazár Mucska, advokát so sídlom R., H. XX, o náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, na odvolanie žalobcov 1/ až 4/, žalovaných 1/, 2/ proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č.k. 17C/76/2014-523 zo dňa 21.10.2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok prvoinštančného súdu m e n í tak, že žalovaní 1/, 2/ sú povinní zaplatiť žalobcovi 1/ sumu
3 000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, s tým, že plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu
plnenia povinnosť druhého žalovaného.

Žalovaní 1/, 2/ s ú p o v i n n í zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 2 000 eur do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku s tým, že plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého
žalovaného.

Žalovaní 1/, 2/ s ú p o v i n n í zaplatiť žalobcovi 3/ sumu 2 000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
s tým, že plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného.

Žalovaní 1/, 2/ s ú p o v i n n í zaplatiť žalobcovi 4/ sumu 1 000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
s tým, že plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného.
V zostávajúcej časti žalobu žalobcov 1/ až 4/ z a m i e t a .

Žalovanému 1/ p r i z n á v a vo vzťahu k žalobcovi 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 80 %.

Žalovanému 2/ p r i z n á v a vo vzťahu k žalobcovi 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 80%.

Žalovanému 1/ p r i z n á v a vo vzťahu k žalobcovi 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 80%.

Žalovanému 2/ p r i z n á v a vo vzťahu k žalobcovi 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 80%.

Žalovanému 1/ p r i z n á v a vo vzťahu k žalobcovi 3/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 80%.

Žalovanému 2/ p r i z n á v a vo vzťahu k žalobcovi 3/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 80%.Žalovanému 1/ p r i z n á v a vo vzťahu k žalobcovi 4/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 80%.

Žalovanému 2/ p r i z n á v a vo vzťahu k žalobcovi 4/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 80%.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomprvoinštančnýsúdžalovaným1/,2/uložilzaplatiťžalobcovivrade1/sumu10
000,-€,žalobcovivrade2/sumu5000,-€,žalobcovivrade3/sumu5000,-€,žalobcovivrade4/sumu2
500,- €, každému do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného žalovaného zaniká
v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného, v zostávajúcej časti žalobu zamietol, žalovaným 1/, 2/
voči žalobcom v rade 1/ až 4/ právo na náhradu trov konania nepriznal. V dôvodoch rozhodnutia uviedol,

že žalobcovia 1/ až 4/ sa žalobou doručenou súdu 06.03.2014 faxovým podaním doplneným najneskôr
do troch dní predložením jeho originálu dňa 10.03.2014 elektronicky, domáhali proti žalovaným v rade
1/ a 2/ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do ich súkromného a rodinného života a to
peňažné plnenie žalobca v rade 1/ vo výške 100 000,- €, žalobca v rade 2/ a 3/ po 50 000,- € a žalobca
v rade 4/ v rozsahu 25 000,- €. Žalobu odôvodnili tým, že dňa 06.03.2011 žalovaný v rade 1/ ako

vodič osobného motorového vozidla zn. Suzuki Grand Vitara, ev.č.: KM 235AN po ceste III/01165 v
obci Radoľa v smere jazdy od obce Horný Vadičov smer cesta I/11 sa dostatočne nevenoval vedeniu
vozidla, nesledoval situáciu v cestnej premávke a v pravom jazdnom pruhu pravou prednou časťou
vozidla narazil do chodca, žalobcu v rade 1/, ktorý kráčal po pravej krajnici v smere od obce Dolný
Vadičov smerom do mesta Kysucké Nové Mesto. Pri dopravnej nehode žalobca v rade 1/ utrpel ťažké

zranenie s dobou liečenia a PN nad 42 dní. V čase nehody malo predmetné motorové vozidlo uzatvorenú
zmluvu o povinnom zmluvnom poistení so žalovaným v rade 2/. Pri dopravnej nehode žalobca v rade 1/
utrpel zranenia s trvalými následkami, ktoré boli stanovené poškodením mozgu, porušením pohybovo-
výkonných funkcií, funkcií myslenia tvorby reči, ťažkú poruchu psychických funkcií s potrebnou 24-
hodinovou starostlivosťou jedného a pri niektorých úkonoch aj dvoch ľudí, obmedzenú pohyblivosť,

redukované možnosti stravovania, s imobilitou vedúcou k úbytku svalovej hmoty s tendenciou ku
komplikáciám ako sú preležaniny, infekcie s tým, že znalec stav žalobcu v rade 1/ vyhodnotil ako hodný
osobitného zreteľa. Následky dopravnej nehody výrazne zasiahli do života žalobcov v rade 2/ až 4/,
do ich súkromia. V prípade žalobcu v rade 1/ išlo o mladého zdravého muža, ktorý mal celý život pred
sebou a v súčasnosti je v stave pasívnej polohy na lôžku bez verbálneho kontaktu, bez možnosti pohybu.

Dodnes sa s predmetnou nehodou nevedia psychicky vyrovnať a ich vlastné životy, osobné aj pracovné,
sa prispôsobili potrebám žalobcu v rade 1/. Žalovaný v rade 2/ považoval nárok žalobcov za uplatnený
predčasne. Vozidlo, ktorého prevádzkou bola spôsobená škoda, bolo u žalovaného v rade 2/ povinne
zmluvne poistené, žalobcovia si žiaden nárok u žalovaného neuplatnili. O poistnej udalosti sa žalovaný v
rade 2/ dozvedel 16.03.2011, keď došlo k uplatneniu nároku na náhradu poistného plnenia z havarijného

poistenia a z policajnej správy vyplynulo, že žalobca v rade 1/ bol pod vplyvom alkoholu, náhle vstúpil do
jazdnej dráhy motorovému vozidlu, ktoré viedol žalovaný v rade 1/. Zároveň namietal nedostatok svojej
pasívnej vecnej legitimácie a vzniesol námietku premlčania. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
Krajského súdu v Žiline sp.zn. 8Co/106/2018, podľa ktorého je nemajetková ujma čo do premlčania
rovnakou škodou ako iná škoda spôsobená dopravnou nehodou a teda, ak súd uzná pasívnu vecnú

legitimáciu žalovaného v rade 2/ žiadal uplynutie premlčacej lehoty posúdiť v zmysle § 106 ods. 1 a nasl.
OZ. Ďalej namietol, že si žalobca v rade 1/ nemôže uplatňovať nemajetkovú ujmu, nakoľko tým pokrýva
nároky, ktoré by mu patrili vo vzťahu k sťaženiu spoločenského uplatnenia, ktoré si uplatňuje v inom
konaní na Okresnom súde Bratislava I, ktoré nie je doposiaľ skončené. Rozsudkom Okresného súdu
Žilina č.k. 36T/152/2015 zo dňa 29.06.2017 obžalovaný žalovaný v rade 1/ stíhaný pre prečin ublíženia

na zdraví bol spod obžaloby oslobodený, pretože skutok nie je trestným činom a poškodený žalobca
v rade 1/ bol s nárokom na náhradu škody odkázaný na civilný proces. Rozhodnutie vo výroku o vine
nadobudlo právoplatnosť dňa 29.08.2017. Z hľadiska premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
súd vychádzal z ustálenej judikatúry súdov, ktoré ustálili všeobecnú trojročnú premlčaciu dobu podľa
§ 101 OZ. Počiatok plynutia všeobecnej premlčacej doby náhrady je viazaný na okamih, kedy došlo k

neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby.
V tomto smere poukázal na početné rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a skutočnosť, že žalobcovia si
nárok žalobou uplatnili na súde 06.03.2014 a faxové podanie doplnili písomnými podaním najneskôr do
trochdní10.03.2014elektronickýmpodanímsozaručenýmelektronickýmpodpisomvnajbližšípracovný
deň, ktorý pripadol na pondelok. Námietku premlčania preto nepovažoval za dôvodnú. Ďalej uviedol, že

zo záverov znalcov zhodne vyplýva, že po osobnom motorovom vozidle na vozovke nezostala žiadnabrzdová ani šmyková stopa, nie je známe pravdepodobné miesto zrážky vozidla s chodcom a nie je
ani možné jednoznačne určiť technickú príčinu vzniku dopravnej nehody. Vodič vozidlo neponechal po
dopravnej nehode v konečnej polohe, s vozidlom cúvol. Dopravná nehoda sa stala v čase nočnej tmy,

avšak na mieste, ktoré bolo v čase nehody dostatočne osvetlené verejným osvetlením a na komunikácii
bez chodníkov. Chodec sa pohyboval pred nehodou v tom istom smere ako osobné motorové vozidlo,
bol narazený zozadu prednou pravou časťou vozidla do ľavého boku až chrbta vľavo. Sporná zostala
rýchlosť pohybu vozidla a dĺžka času, kedy vodič vozidla chodca v smere jazdy vozidla zbadal do
okamžiku, kedy došlo k zrážke, poloha vozidla bezprostredne po zrážke ako i dodržanie bezpečného

bočného odstupu od chodca. Súd ustálil, že obaja účastníci nehody mohli zabrániť zrážke, chodec,
pokiaľ by išiel po správnej strane vozovky a dostatočne sa presvedčil, či zľava neprichádza vozidlo
a vodič vozidla, ak by sa pohyboval v mieste nehody maximálne povolenou rýchlosťou, svoju jazdu
prispôsobil svojim schopnostiam. Pokiaľ sa týkalo námietky nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného v rade 2/, v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. júla 2017 sp.zn.
6MCdo 1/2016, ako i rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 474/2016-17 zo dňa 17.08.2016,

sp.zn. III.ÚS 666/2016-36 zo dňa 11.10.2016, v ktorých Ústavný súd SR zdôraznil potrebu prihliadať
na samotný účel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel a súčasne, zohľadňujúc zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej
osoby vyvolaný prevádzkou motorového vozidla ako aj aplikujúc extenzívny výklad pojmu náhrady
škody. Vzhľadom na oslobodzujúci trestný rozsudok v trestnom konaní, v ktorom bol vodič vozidla spod

obžaloby oslobodený, v závislosti od použitia inštitútu in dubio pro reo, súd v civilnom sporovom konaní
samostatne posudzoval otázku zodpovednosti žalovaného v rade 1/, bez ohľadu na výsledok trestného
konania. Uviedol, že oslobodenie od trestnej zodpovednosti nemá vplyv na objektívnu zodpovednosť
prevádzkovateľa podľa § 427 OZ, ktoré nastupuje bez ohľadu na zavinenie. Vychádzajúc z analýzy
nehodového deja zohľadniac podané znalecké posudky zastal názor, že obaja účastníci mohli nehode

zabrániť, chodec, pokiaľ by išiel po správnej strane vozovky a dostatočne sa presvedčil, či zľava
neprichádza vozidlo a vodič vozidla mohol pohyb chodca pri pravom okraji cesty rozpoznať dostatočne
včas na to, aby zmenou rýchlosti a smeru svojej jazdy pri zohľadnení pohybu vozidla v protismere,
dodržal od neho bezpečný bočný odstup. Hodnotiac potom správanie chodca (žalobcu 1/) ako priameho
účastníka dopravnej nehody a vodiča motorového vozidla (žalovaných v rade 1/) jednotlivo, každý z

nich svojím spôsobom konal v rozpore s príslušnými ustanoveniami zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej
premávke, čo vo vzájomných súvislostiach viedlo k vzniku kolízie. Mieru účasti na dopravnej nehode
ustálil podielom 90% správania samotného chodca, ktorý nesprávnou technikou chôdze a zmenou
pohybu vytvoril kolíznu situáciu a podiel 10% žalovaného v rade 1/ ako vodiča, ktorý mohol predvídať, že
chodec idúci v smere jeho jazdy môže zmeniť smer chôdze a spôsobiť stret s jeho vozidlom. Poukázal

i na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, ako súdu odvolacieho, v uznesení č.k. 7Co/263/2019-480 zo
dňa 12.02.2020, ktorý považoval za správny postup prvoinštančného súdu vo vzťahu k ustáleniu miery
účasti na dopravnej nehode 90% a 10% a dospel k záveru, že je zodpovedajúcou mierou porušenia
príslušných ustanovení Zákona o cestnej premávke oboch účastníkov nehody, v príčinnej súvislosti
s ktorými došlo k škodovému následku. Príčinou nehody totiž nebolo to, že vodič prekročil povolenú

rýchlosť, ale to, že chodec išiel po nesprávnej strane vozovky, za zníženej viditeľnosti, vytvoril prekážku
vodičovi motorového vozidla a tento na zmenu smeru chôdze chodca nereagoval spôsobom vedúcim
k zabráneniu kolízie (neprispôsobil rýchlosť vzniknutej situácii a nedodržal bezpečný bočný odstup od
chodca). Pri určení výšky primeraného zadosťučinenia vychádzal z vykonaného dokazovania, z kritérií
stanovených v § 13 ods. 3 OZ. Uviedol, že občianskoprávna ochrana osobnosti je pritom rovnako

založená na objektívnom zodpovednostnom princípe ako zodpovednosť prevádzkovateľa dopravného
prostriedku. Správanie dotknutej osoby pri neoprávnenom zásahu sa stáva právne významným až pri
určení výšky náhrady v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 OZ. Pri rozhodovaní o nároku žalobcu v rade
1/ považoval za nesporné, že v čase dopravnej nehody - vzniku ujmy mal 28 rokov, bol zamestnaný a
niet pochýb o tom, že mal život pred sebou a nebyť dopravnej nehody a zásahu do jeho zdravia, bol by

realizovalsvojeďalšieuplatneniatakvpovolaní,akoiosobnomživote.Dopravnounehodou(06.03.2011)
došlo u žalobcu 1/ k nezvratnému poškodeniu jeho zdravia, ako chodec po zranení osobným autom bol
hospitalizovaný v ťažkom postraumatickom šoku s poranením mozgu so zakrvácaním až do mozgových
komôr, sériovou zlomeninou rebier a pomliaždením pľúcneho tkaniva, krvácaním do dutiny brušnej pri
roztrhnutí sleziny a pečene. Pretrváva porucha vedomia, bez zmien celkového stavu pretrváva ťažké

bezvedomie - vigilná kóma. Z analýzy a z hodnotenia zdravotného stavu znalcom vyplýva, že pred
úrazom poškodený nemal žiadne ťažkosti s centrálnym nervovým systémom, zažívaním a imunitou.
Poškodením mozgu došlo k porušeniu jeho pohybovo-výkonných funkcií, dysfunkcii myslenia a tvorbe
reči, ťažkej poruche psychických funkcií. Vychádzajúc z mimoriadne intenzívnej a súčasne nezvratnejujmy na zdraví žalobcu 1/ mal zato, že požadovaná suma 100 000,- € predstavuje primeranú náhradu,
ktorá by mohla poskytnúť žalobcovi 1/ zmiernenie jeho ujmy na zdraví. Poukázal, že namiesto toho, aby
žalobca 1/ zúročil svoje úsilie v pracovnom živote, prežil svoje lásky, priateľstvá, založil si rodinu, je v

stave vigilnej kómy, je mu tak zabránené vôbec si uvedomovať život, vzťahy s rodičmi, súrodencami,
ktorí sa o neho starajú. Nemôže sa samostatne hýbať, chodiť, nemôže pracovať, je trvalo závislý na
pomoci druhej osoby. Je zbavený všetkých možných citov, zmyslového vnímania a je v stave, v ktorom
si zrejme ani neuvedomuje rozsah poškodenia svojho zdravia, a teda aj závažnosť zásahu do práva
na telesnú integritu a zdravie a následky tejto ujmy. Za primeranú súd považoval sumu 100 000,- €,

avšak zohľadniac mieru zavinenia samotnej dotknutej osoby - žalobcu v rade 1/, priznal mu 10 000,-
€ ako 10% z výšky peňažného zadosťučinenia 100 000,- € a zohľadnenia miery účasti žalovaného
1/ na dopravnej nehode. Pri rozhodovaní o nárokoch žalobcov 2/ a 3/ (rodičov) ustálil, že závažnosť
zásahu do osobnostnej sféry žalobcu 1/ sa dotkla najviac práve rodičov, a to zásahom do ich práva
na súkromie. Každá tragédia v živote človeka negatívnym spôsobom ovplyvňuje jeho zdravotný stav,
najmä psychické zdravie, zohľadnil hlboký ľudský rozmer, ktorý nehodová udalosť vyvolala v živote

rodičov a osobitne zvýraznil, že inštitút nemajetkovej ujmy titulom zásahu do osobnostných práv nemá
charakter „odplaty“, ale je inštitútom, ktorý sleduje zmiernenie tých následkov, ktorým žalobcovia 2/,
3/ v dôsledku dopravnej nehody ich syna sú vystavení. Preto nimi požadovanú náhradu nemajetkovej
ujmy v sume 50 000,- € považoval za primeranú. Prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy s trvalými
následkami a spravoval sa úvahou, či je vôbec v peniazoch oceniteľný ľudský život, teda či je objektívne

možné vôbec stanoviť akékoľvek kritériá na vyčíslenie s takýmto typom poruchy vedomia „prežívajúcej
blízkej osoby“ a pri vcítení sa do prežívania rodičov zohľadňoval ujmu a traumu predstavujúcu pre nich
denno-dennú starostlivosť o syna, ktorý je v tomto stave. Vychádzal z nesmierne ťaživých dôsledkov
pre ich ďalší život ako rodičov, stavu beznádeje, ktorý musia v dôsledku poškodenia zdravia žalobcu 1/
znášať, musia ho denno-denne vnímať bez prognózy zlepšenia stavu. Denno-denne majú pred sebou

syna, ktorý ich nevníma, ktorého musia kŕmiť, s ktorým sa rozprávajú, ale vedia, že ich nevníma a
nemôže im odpovedať, a teda nemôže prežiť plnohodnotný život. Uvedené negatívne ovplyvňuje aj
ich psychické zdravie, trvale narušenie doterajších rodinných vzťahov, ktorými bola bežne fungujúca
rodina pred dopravnou nehodou. Stratili výhľad do budúcnosti, ako i výhľad na pomoc od syna svojím
rodičom. Otázka miery zavinenia žalobcu 1/ pre stanovenie výšky náhrady podľa § 13 ods. 3 bola

spoluurčujúca a preto súd priznal žalobcom 2/ a 3/ z výšky peňažného zadosťučinenia 50 000,- €, t.j.
5 000,- € každému z nich. Pokiaľ ide o žalobcu v rade 4/, ktorý je súrodenec žalobcu 1/, za dôvodnú
považoval požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy 25 000,- €. Súčasťou práva na súkromie a rodinný
život je aj právo na spolužitie s inými osobami, najmä s členmi rodiny. K neoprávnenému zásahu
do nemajetkového práva dochádza nielen zásahom do rodinného života jednotlivca, ale i privodením

nenapraviteľnej ujmy niektorému z členov rodiny. Vzťah medzi súrodencami bol veľmi blízky, spolu trávili
voľný čas, vzájomne sa navštevovali a nie je pochýb o tom, že spoločne s rodičmi tvorili harmonickú
rodinu. Vzťahy sa v dôsledku nehody zmenili, stretávať sa, hrať sa s jej deťmi brat už nemôže, stav
to žalobcovi 1/ neumožňuje. Pomáha svojím rodičom, snaží sa im byť dostupnejšia, aby mohli mať
voľný čas, ktorý je u rodičov zameraný predovšetkým na starostlivosť o brata. Zohľadniac mieru účasti

žalovaného v rade 1/ na dopravnej nehode 10%, za primeranú považoval náhradu 2 500,- €. Vo zvyšku
nárok žalobcov 1/ až 4 zamietol. O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. § 257 CSP. Mal zato, že
nastranežalobcovažalobcuvrade1/súdanédôvodyhodnéosobitnéhozreteľavzhľadomnajehoveľmi
vážny, dlhodobo pretrvávajúci zdravotný stav, s nepozitívnou vyhliadkou jeho prípadného zlepšenia do
budúcnosti, vyžadujúci zo strany ostatných žalobcov ako členov spoločnej domácnosti spolupodieľanie

sa v starostlivosti o neho, čo je pre nich časovo aj finančne náročné a nepriaznivo ovplyvňujúce celkové
pomery rodiny. Pre pomery žalobcov by ani neboli schopní uhradiť s ohľadom na výšku uplatnených
nárokov, od ktorej sa odvíja výška tarifnej odmeny s ohľadom na jednotlivé úkony právnej služby a počet
týchto úkonov vzniknuté trovy právneho zastúpenia žalovaného 1/, 2/ bez ohrozenia uspokojovania ich
základných životných potrieb.

2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu v zákonnej lehote doručili odvolanie žalobcovia v rade 1/ až 4/.
V podanom odvolaní namietali, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovali
im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Jeho rozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázali, že Okresný súd Bratislava I v dosiaľ
neprávoplatnom rozsudku 20C/48/2014-447 z 06.02.2020, ktorého predmetom je náhrada škody na
zdraví a nákladov spojených s liečením žalobcu 1/, ustálil mieru spoluzavinenia poškodeného N. V. na
vzniku škody v rozsahu 50%. Účastníkmi konania sú žalobca v rade 1/ a žalovaná v rade 2/, ktorýmje predmetný rozsudok známy, nešlo o skutočnosť, ktorá by medzi nimi bola sporná. Majú zato, že
stanovenie rozdielnej miery spoluzavinenia poškodeného na vzniku škody pri tej istej dopravnej nehode,
t.j. pri totožnom priebehu a na základe rovnakých dôkazov vykonaných v konaní pred súdom v jednom

súdnom konaní v rozsahu 50% a v druhom prípade v rozsahu 90%, je tak zásadným rozdielom, ktorý
narúšaprincípprávnejistoty.Poukázalinačl.2ods.1CSP,čl.2ods.2CSP,akoirozhodnutiaÚstavného
súdu SR napr. PL ÚS 36/95, PL ÚS 16/95, II ÚS 80/99, PL ÚS 21/00, PL ÚS 6/04, III ÚS 328/05.
Vytýkali, že v rozhodnutí odvolacieho súdu absentuje odôvodnenie, že hoci obaja účastníci porušili svoje
povinnosti účastníka cestnej premávky, v príčinnej súvislosti so vznikom škody miera spoluzavinenia

poškodeného bola ustálená práve v rozsahu 90%. Zastali názor, že pokiaľ tak dôvodil prvoinštančný súd,
tento na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázali, že pohyb chodca po nesprávnej strane
vozovky nie je v príčinnej súvislosti so vznikom škody, bolo len technickou príčinou vzniku dopravnej
nehody, čo vyplýva aj zo znaleckého posudku Ing. Lukašíka č. 29/2018. Vodič vozidla za dodržania
pravidiel cestnej premávky mal dostatočnú možnosť chodca vidieť z takej vzdialenosti, aby bezpečne

za ním zastavil, resp. ho bezpečne obišiel. Žalobca v rade 1/ bol pri bežnej pozornej a ohľaduplnej
jazde rozpoznateľný a bolo možné na jeho výskyt včas zareagovať. Príčinou vzniku dopravnej nehody
zo strany chodca mohlo byť podľa nich iba vykonané priečne premiestnenie od okraja vozovky. Za
právne významné považovali, že vzhľadom na zabezpečené stopy dopravnej nehody (miesto zrážky,
konečná poloha vozidla, absencia brzdnej stopy) nie je možné určiť technickú príčinu dopravnej nehody

jednoznačne. Spôsob, akým sa chodec priečne premiestňoval od okraja vozovky, sa nedá jednoznačne
určiť a preto nie je možné určiť ani to, či kolíznu situáciu vyvolal. Bolo jednoznačne preukázané, že k
vzniku škody došlo prevádzkou dopravného prostriedku (objektívna zodpovednosť) a že vodič vozidla si
znemožnil zabrániť vzniku dopravnej nehody tým, že išiel vyššie ako povolenou rýchlosťou a nedodržal
bezpečný bočný odstup od chodca. Ak z rozhodnutia prvoinštančného súdu vyplýva, že jednoznačne

nie je možné určiť technickú príčinu dopravnej nehody, že sporným bolo vyhodnotenie pohybu chodca,
potom nemohol dospieť k záveru o porušení ustanovení Zákona o cestnej premávke chodcom. Žiadal
preto, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu zmenil a žalobe žalobcov v celom rozsahu
vyhovel .

3. Žalovaný v rade 1/ v odvolaní proti rozsudku prvoinštančného súdu vytýkal, že súd na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Otázku porušenia právnej povinnosti zo strany žalovaného v
rade 1/ súd vyhodnotil v jeho neprospech len z dôvodu, že bol v pozícii vodiča bez možnosti exkulpácie.
Bez porovnania posudkov súd vyhodnotil závery znalcov, priklonil sa k záverom druhého posudku

Ing. Lukašíka, ktorý po ukončení dokazovania v trestnom konaní vytvoril druhý posudok, v ktorom
na rozdiel od prvého tvrdí bez preukázania nových skutočností, že žalovaný v rade 1/ nedodržal
bezpečný bočný odstup, čo malo byť príčinou nehody. Uvedený posudok je v zásadnom rozpore so
závermiznaleckéhoposudkuustanovenéhovtrestnomkonaní,ktorýzapríčinuvznikunehodyvyhodnotil
správanie poškodeného (stav strednej opitosti, chôdza po nesprávnej strane vozovky, najmä vytvorenie

náhlej prekážky vozidlu a z toho vyplývajúca nemožnosť vytvorenia dostatočného bočného odstupu
vozidla od poškodeného...). Znalci prijali jednoznačný záver, že ani pri dodržaní predpísanej rýchlosti
(v obci 50 km/h, žalovaný mal jazdiť rýchlosťou 59 km/h) by nebolo možné zo strany žalovaného
zabrániť dopravnej nehode. Znalec Ing. Lukašík v trestnom konaní pri výsluchu nedokázal zodpovedať,
aký odstup mal vytvoriť vodič od poškodeného a najmä či vzhľadom na skutkové okolnosti bolo

možné zo strany vodiča nehode zabrániť, či mal teda možnosť vytvoriť dostatočný bočný odstup, za
nespornej okolnosti, že poškodený žalobca v rade 1/ vytvoril náhlu prekážku vozidlu a zároveň, či
vytvorením potrebného bočného odstupu od poškodeného by nedošlo k ohrozeniu iného účastníka
cestnej premávky, pričom vytvorenie náhlej prekážky žalobcom v rade 1/ nemohol ani objektívne, ani
subjektívne predvídať. Porušenie povinnosti vodiča, resp. jeho zlyhanie, nebolo preukázané, nehode

nebolo možné zabrániť práve pre nepredvídateľné správanie poškodeného pod vplyvom alkoholu. Pre
objektívnezhodnoteniesúdmalrovnakovychádzaťzozáverovvšetkýchznaleckýchposudkov,ktoréboli
vyhotovené v trestnom konaní, stanoviť hranice a okolnosti, ktoré vodič môže alebo nemôže predvídať.
Dal do pozornosti uznesenie Ústavného súdu SR IV ÚS 162/2013-21 zo dňa 27. marca 2013. Mal
zato, že žalobca si škodu spôsobil výlučne svojím nezodpovedným, nepredvídateľným konaním pod

vplyvom alkoholu. Žalovaný v rade 1/ ako vodič motorového vozidla nemohol predpokladať a ani pri
vyvinutí všetkého úsilia predvídať, že žalobca sa zachová tak iracionálne a nepredvídateľne, že napriek
úsiliu vyhnúť sa mu vojde do jeho jazdnej dráhy. Z dokazovania aj v predchádzajúcich konaniach
bolo preukázané znaleckými posudkami, že kolíznu situáciu vyvolal poškodený - žalobca v rade 1/viacerými porušeniami, ktoré boli kumulované v nehodovom deji a teda nemožno prijať záver, že by na
základe nehodového deja, vyvolaného žalobcom 1/, mala byť priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v
prospech jeho blízkych - žalobcov v rade 2/ až 4/. Za vznik škody subjektívne i objektívne zodpovedá

žalobca v rade 1/. Nestotožnil sa ani s rozhodnutím o nároku na náhradu trov konania, aplikáciou ust.
§ 257 CSP. Mal zato, že ak žalobcovia mali prostriedky na právne zastúpenie pred súdom, rovnako
na zabezpečenie súkromného ZP, mal súd rozhodnúť spravodlivo v časti trov voči všetkým účastníkom
aplikáciou priznania náhrady trov pomerom úspechu. Žiadal rozsudok prvoinštančného súdu zmeniť,
žalobu v celom rozsahu zamietnuť, priznať žalovanému v rade 1/ náhradu trov prvostupňového i

odvolacieho konania v rozsahu 100%.

4. Žalovaný v rade 2/ v odvolaní proti rozsudku prvoinštančného súdu zotrval na vznesenej námietke
absencie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v rade 2/ ako poisťovateľa v spor. Zastal názor, že z
dokazovania jasne vyplynula 100%-ná zodpovednosť žalobcu v rade 1/ na poškodenie jeho zdravia, čo
deklaruje aj záver trestného konania. Súd sa nevysporiadal s opakovanými námietkami žalovaných, že

absentuje protiprávne konanie žalovaného v rade 1/ ako vodiča. Poukazoval na ust. § 428 OZ a výsledky
znaleckého dokazovania, z ktorých jednoznačne vyplynulo, že hlavnou príčinou nehody bolo správanie
sa poškodeného na vozovke, keďže chodil po nesprávnej strane, technicky tak zavinil nehodový dej,
bol pod vplyvom alkoholu, čo bolo ďalšie porušenie právnej povinnosti a hlavne vytvoril náhlu prekážku
žalovanému v rade 1/. Prekročenie rýchlosti nebolo v priamej príčinnej súvislosti so vznikom dopravnej

nehody. Obaja znalci v trestnom konaní uviedli, že žalovaný 1/ v pozícii obžalovaného nemohol zabrániť
nehodovému deju napriek tomu, že bolo preukázané, že sa vyhýbal a snažil sa mu predísť. Žalobcami
v civilnom konaní predložený znalecký posudok Ing. Lukašíka obsahuje hypotetické možnosti priebehu
nehodového deja a odkláňa sa od záverov posudku vypracovaného tým istým znalcom v trestnom
konaní. Pokiaľ súd náhradu nemajetkovej ujmy ustálil u žalobcu 1/ 100 000,- €, u žalovaných 2/, 3/

každému po 50 000,- € a žalovanej v rade 4/ 25 000,- €, jeho postup je nesprávny, nezohľadňujúci
vykonané dokazovanie. Rozsah citovej väzby pred nehodou nebol preukázaný tak, aby došlo k tak
neprimerane vysokej náhrade nemajetkovej ujmy. Naviac, nemajetková ujma je osobnostné právo, kedy
každý ho prežíva sám a individuálne, nemožno ho paušalizovať s poukazom na stupeň príbuzenstva.
Naviac, u žalobcu 1/ ide o osobu žijúcu, ktorá bola odškodnená aj iným inštitútom, a to sťažením

spoločenského uplatnenia. Pre priznanie samotnej nemajetkovej ujmy sú podľa neho rozhodujúce i
pomery žalovaného 1/ ako osoby, ktorá do práv žalobcov zasiahla, preto bolo potrebné skúmať osobu
a najmä majetkové pomery žalovaného v rade 1/ a nie žalovaného v rade 2/. Za inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci, považoval nedostatočné, chybné odôvodnenie
rozhodnutia zo strany súdu, ktorý sa nevysporiadal s argumentáciou žalovaného v rade 2/ o neexistencii

pasívnej vecnej legitimácie, najmä nereflektoval námietky žalovaného 1/ a žalovaného v rade 2/ vo
vzťahu k neexistencii základného predpokladu priznania nemajetkovej ujmy, a to protiprávnosti zásahu
a naplnenia liberačných dôvodov v zmysle ust. § 428 OZ. Rozhodnutie prvoinštančného súdu považoval
za nepreskúmateľné, preto žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok prvoinštančného súdu a žalobu
žalobcov ako nedôvodnú zamietol.

5. Žalovaný v rade 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v rade 2/ k námietke nedostatku vecnej
pasívnej legitimácie v spore zo strany žalovaného v rade 2/ sa stotožnil so stanoviskom prvoinštančného
a odvolacieho súdu s odkazom na rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu SR, ktorý v rozhodnutí
R 61/2018 definitívne vyriešil otázku ustálenia vecnej pasívnej legitimácie žalovaného v rade 2/ v konaní

o náhradu nemajetkovej ujmy. Plne sa však stotožnil so žalovaným v rade 2/, pokiaľ v odvolaní uviedol,
že súd nesprávne aplikoval ust. § 144 v otázke spoluviny poškodeného a žalovaného v rade 1/. Súd
nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, najmä znalecké posudky, ktoré mali odpovedať na zásadné
otázky pre rozhodnutie súdu vo veci. Stotožnil sa i s dôvodmi uvedenými v odvolaní žalovaného v rade
1/ pri porovnaní záverov znaleckých posudkov s odkazom na ustálenie príčiny nehodového deja, ktorej

nositeľom bol jednoznačne žalobca v rade 1/. Priklonil sa k záveru, že znalecký posudok vypracovaný
Ing. Lukašíkom je založený na hypotetických možnostiach nehodového deja, vypracovaný tendenčne,
v snahe vyhovieť požiadavkám žalobcov.

6. Žalovaný v rade 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov v otázke miery zavinenia u žalobcu v rade

1/ zotrval na stanovisku prezentovanom v odvolaní i vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v rade 2/. S
poukazom na závery vyslovené v znaleckom posudku č. 29/2018 zo dňa 30.10.2018 zotrval na tom, že
otázka porušenia právnej povinnosti z jeho strany bola vyhodnotená v jeho neprospech len z dôvodu,
že bol v pozícii vodiča bez možnosti exkulpácie. Porušenie povinnosti vodiča, resp. jeho zlyhanie,preukázané nebolo, inou okolnosťou, pre ktorú nebolo možné objektívne nehode zabrániť a ktorú nebolo
možné predvídať, bolo práve nepredvídateľné správanie poškodeného pod vplyvom alkoholu.

7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), súc viazaný rozsahom podaného odvolania a jeho
dôvodmi (§ 379, § 380 CSP) postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario
odvolaním napadnuté rozhodnutie prvoinštančného súdu zmenil spôsobom, uvedeným vo výrokovej
časti rozhodnutia.

8. V prvom rade odvolací súd považuje za potrebné dať do pozornosti, že už v predchádzajúcom
zrušujúcom uznesení 7Co/263/2019 zo dňa 12. februára 2020 sa vysporiadal s námietkou žalovaného
v rade 2/ o nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie v spore, s poukazom na uznesenie Najvyššieho
súdu SR 3Cdo 234/2017 zo dňa 17.04.2018, rozhodnutie R 61/2018 veľkého senátu Najvyššieho
súdu SR, ktorým definitívne vyriešil otázku ustálenia vecnej pasívnej legitimácie žalovaného v rade
2/ v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti so vznikom poistnej udalosti. Stotožnil sa i s

postupomprvoinštančnéhosúdu,pokiaľustálil,žeprinárokochznáhradynemajetkovejujmyjepotrebné
i vo vzťahu k žalovanému v rade 2/ ako poistiteľovi uplatniť 3-ročnú premlčaciu lehotu a za správny
považovalizáverprvoinštančnéhosúdu,vychádzajúcizanalýzynehodovéhodeja,zohľadňujúcipodané
znalecké posudky, podľa ktorého účastníci mohli nehode zabrániť. Chodec, pokiaľ by išiel po správnej
strane vozovky a dostatočne sa presvedčil, či zľava neprichádza vozidlo a vodič vozidla mohol pohyb

chodca pri pravom okraji cesty rozpoznať dostatočne včas na to, aby zmenou rýchlosti a smeru svojej
jazdy, pri zohľadnení pohybu vozidla v protismere, dodržal od neho dostatočný odstup. V predmetnom
rozhodnutí odvolací súd i záväzným spôsobom ustálil pomer účasti chodca a vodiča na dopravnej
nehode, pričom mieru zavinenia 90% na strane chodca (žalobcu v rade 1/) vzhliadol predovšetkým v
tom, že išiel po nesprávnej strane vozovky za zníženej viditeľnosti, bez reflexných prvkov, pod vplyvom

alkoholu, vytvoril náhlu prekážku vodičovi motorového vozidla. Tým, že chodca spozoroval v dostatočnej
vzdialenosti, vodič - žalovaný 1/ mal a mohol predvídať, že môže vytvoriť prekážku, brániacu mu v
pokračovaní v plynulej jazde a prispôsobiť rýchlosť nielen rýchlosti predpísanej, ale zodpovedajúcej i
jeho schopnostiam a možnostiam vzhľadom i na zachovanie bezpečnosti ostatných účastníkov cestnej
premávky.

Jednoznačne, vychádzajúc zo znaleckých posudkov, podaných či už v trestnom konaní alebo v priebehu
tohto konania, primárnou a bezprostrednou príčinou vzniku kolíznej situácie bola nesprávna technika
chôdze poškodeného, ktorý vstúpil do vozovky pod vplyvom alkoholu, bez reflexných prvkov, išiel po
nesprávnej strane vozovky bez toho, aby sa presvedčil, či vstup do takejto vozovky je bezpečný. Na
druhej strane vodič motorového vozidla (žalovaný v rade 1/) mohol pohyb chodca pri pravom okraji cesty

rozpoznať dostatočne včas na to, aby zmenou rýchlosti a smeru svojej jazdy, pri zohľadnení pohybu
vozidla v protismere, dodržal od neho bezpečný bočný odstup (znalecký posudok č. 29/2018 zo dňa
30.10.2018). Pochybením žalovaného v rade 1/ bolo, že neodhadol predvídateľné správanie chodca
a to, že mu môže vytvoriť náhlu prekážku, brániacu mu plynulo pokračovať v jazde. Uvedené odvolací
súd nepovažuje za hypotézu, ale fakt.

9. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd nepovažoval, ani vzhľadom na námietky žalobcu uplatnené
v podanom odvolaní, za potrebné prehodnocovať skôr prijatý záver o miere zavinenia žalobcu v rade 1/
a žalovaného v rade 1/ na vzniku dopravnej nehody, ktorý bol ustálený pomerom 90:10.

10. V ďalšom sa preto odvolací súd zaoberal primeranosťou výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy,
a to nielen z hľadiska okolností, za ktorých k vzniku nároku došlo a závažnosti spôsobenej ujmy, ale i
s ohľadom na ustálenú rozhodovaciu prax súdov SR.

11. Predmetom osobnostných práv je priamo osobnosť človeka ako taká. Právo na ochranu osobnosti

upravuje Občiansky zákonník ako jednotné právo („fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti“). V dôsledku toho jednotlivé práva, ktoré v tomto jednotnom rámci vznikajú, je potrebné
chápaťakoprávačiastkové.Líšiasanavzájomvzťahomkrôznymhodnotám,stránkamosobnosti,avšak
vychádzajúcim z osobnosti tvoriacej fyzickú a mravnú jednotu.

12. Zodpovednosť na neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti je objektívnou
zodpovednosťou bez ohľadu na zavinenie. Zákon nedefinuje pojem neoprávnený zásah do práva na
ochranu osobnosti, ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, avšak bezpochyby, je ním či
už aktívne alebo pasívne konanie, ktoré má v zákone uvedené znaky - predovšetkým neoprávnenosťzásahu a jeho objektívnu spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnostné práva fyzickej osoby.
Medzi neoprávneným zásahom a poškodením (ohrozením) niektorého z osobnostných práv musí byť
vzťah príčinnej súvislosti. Nemajetková ujma v peniazoch predstavuje jedno z parciálnych a relatívne

samostatných prostriedkov ochrany práva na ochranu osobnosti, vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia
(ospravedlnenie) ako rýdzo osobné právo nestačí na zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho
zásahu do osobnostných práv.

13. Právo na ochranu zdravia nepochybne patrí medzi osobnostné atribúty každého človeka a je

pre každú fyzickú osobu jedným z najvýznamnejších zložiek ochrany jej osobnosti. Zdravie človeka
má bezprostredný dopad na kvalitu jeho života. Nemajetková ujma je ujma, ktorá sa premieta do
psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti. Nepremieta sa do fyzickej integrity,
ani do majetkovej sféry fyzickej osoby, treba ju preto dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy, vrátane
škody na zdraví, s majetkovými dôsledkami a inej nemajetkovej ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok
zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR 7Cdo 65/2013 ten istý

skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na náhradu za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej
osobnostných právach. Zo žiadneho ustanovenia zák.č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade
za sťaženie spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov nemožno vyvodiť, že by sa v rámci
odškodňovania bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia mal zohľadniť aj zásah do dôstojnosti,

súkromia alebo rodinného života poškodeného.

14. Súčasťou práva na ochranu osobnosti je aj právo na súkromie a rodinný život. Právo na súkromie
zahŕňa právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, obzvlášť v citovej
oblasti. Protiprávne narušenie týchto vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva na rodinný život

fyzickej osoby.

15. I keď v prípade žalobcu v rade 1/ nejde o tragickú stratu spôsobenú úmrtím, v konaní bolo
nepochybne preukázané, že ako chodec po zranení osobným motorovým vozidlom bol hospitalizovaný v
ťažkom posttraumatickom šoku s poranením mozgu, so zakrvácaním až do mozgových komôr, sériovou

zlomeninou rebier s pohmliaždením pľúcneho tkaniva, krvácaním do dutiny brušnej pri roztrhnutí
sleziny a pečene. Pretrváva porucha vedomia bez zmien celkového stavu, ťažké bezvedomie - vigílna
kóma (apalický syndróm alebo vegetatívny stav je zvláštnym typom poruchy vedomia). Postihnutý
má zachované kmeňové reflexy, vrátane spontánneho dýchania a srdcovej akcie, jeho oči mimovoľne
sledujú okolie, zrakové vnemy však nevníma, nie sú prítomné akékoľvek poznávacie funkcie, nie je

schopný komunikácie a chýba akákoľvek voľná aktivita či správanie, nie je schopný žuť, ani prehĺtať.
Tento stav býva obvykle ireverzibilný (tzv. trvalý vegetatívny stav). Podľa znaleckého posudku č. 4/2013
predúrazompoškodenýnemalžiadneťažkostiscentrálnymnervovýmsystémom,zažívanímaimunitou.
Poškodením mozgu došlo k porušeniu jeho pohybovo-výkonných funkcií, funkcií myslenia a tvorbe
reči, ťažkej poruche psychických funkcií. Znalec zhodnotil stav pacienta ako stav osobitného zreteľa

bez akéhokoľvek pracovného uplatnenia, spoločenských aktivít, s praktickou stratou možnosti používať
končatiny, úplná močová a stolicová inkontinencia a trvalá závislosť na pomoci druhej osoby. V dôsledku
poruchy vedomia je žalobcovi v rade 1/ zabránené vôbec si uvedomovať život, vzťahy s rodičmi,
súrodencami, ktorí sa o neho starajú, nemôže sa samostatne hýbať, chodiť, nemôže pracovať je trvalo
závislý na pomoci druhej osoby.

16. Právo na ochranu osobnosti môže uplatniť iba tá fyzická osoba, voči osobnosti ktorej neoprávnený
zásah smeroval. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že takouto
osobou v predmetnom spore je i žalobca v rade 1/, taktiež jeho rodinní príslušníci, ktorí majú k nemu
citové, morálne a sociálne väzby (žalobcovia 2/ až 4) .

17. Občiansky zákonník žiadnu maximálnu ani minimálnu hranicu výšky zadosťučinenia v peniazoch
nestanovuje ust. § 13 ods. 1 OZ. Stanovuje len, že zadosťučinenie má byť primerané. Určenie výšky
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vecou úvahy súdu, ktorý sa pri tejto úvahe musí riadiť v
zákone taxatívne stanovenými kritériami (§ 13 ods. 3 OZ - závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za

ktorých k porušeniu práva došlo) a z týchto musí pri svojom rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch vychádzať. Iné, ako vyššie uvedené kritériá, nemôže pri rozhodovaní o tejto otázke
vziať na zreteľ. Hoci aktuálna súdna prax i právna teória považujú za náležité za zásah do osobnosti
fyzickejosobypriznanienáhradynemajetkovejujmyvpeniazoch,zatiaľnebolidostatočnejasnéustálenéani (aspoň) základné medze, v rámci ktorých by sa mala pohybovať výška peňažnej náhrady. Naviac,
v kategóriách nemajetkovej ujmy v rodinných emocionálnych vzťahoch, je prakticky nedosiahnuteľné
bližšie vymedzenie všeobecných kritérií. Takmer každá racionálna a logická úvaha totiž môže byť

interpretovaná rozlične. Nedá sa nič namietať proti konštatovaniu, že hodnota usporiadaného rodinného
života, resp. hodnota žiaľu, smútku a bolesti pri narušení rodinných vzťahov, je nevyčísliteľná v
peniazoch. To však automaticky zároveň neznamená, že súvisiaca výška náhrady nemajetkovej ujmy
je prakticky z hľadiska hornej hranice neobmedzená.

18. Podľa čl. 2 ods. 1 základných princípov zák.č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
CSP) ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá
a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

19. Podľa čl. 2 ods. 2 CSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej

ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý spravodlivo.

20. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR 1Cdo 77/2009 správanie dotknutej osoby pri neoprávnenom
zásahu sa tiež stáva právne významným pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je

určujúcim kritériom určenia výšky náhrady. Taktiež je potrebné zohľadňovať i účel náhrady nemajetkovej
ujmy, ktorá predovšetkým sleduje funkciu satisfakčnú, zároveň nemá mať likvidačný charakter, nemá
byť ocenením hodnoty ľudského života, pretože tento má nevyčísliteľnú hodnotu, ale jej cieľom je len
určitá satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života.

21. Podľa nálezu Ústavného súdu SR 288/2018 z 05.12.2017 pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy
musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a teda v súlade s
princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať
vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.

22. V preskúmanej veci je nesporne preukázané, že k neoprávnenému zásahu došlo i do práva na
súkromie a rodinný život nielen žalobcu v rade 1/, ale i žalobcov v rade 2/, 3/ a 4/, v tomto smere sa
odvolací súd plne stotožnil s odôvodnením rozhodnutia prvoinštančného súdu v ods. 49, 50, 51, 52 a 53.

23. V prípade žalobcu v rade 1/ pri zvažovaní výšky náhrady odvolací súd s poukazom i na rozhodovaciu

prax najvyššieho, príp. krajských súdov, výšku náhrady ustálil sumou 30 000,- €, zohľadňujúc okolnosti,
za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo a závažnosť vzniknutej ujmy (ods. 15 rozhodnutia). Taktiež
odvolacísúdprihliadolinarozhodovaciupraxsúdov,ktorévobdobnýchprípadoch,najmävprípadesmrti
niektorého z rodinných príslušníkov, priznávajú náhrady vo všeobecnosti od 40 000,- € do 15 000,- €. V
danom prípade nejde o smrť rodinného príslušníka, ale o priamy zásah do osobnostných práv žalobcu

v rade 1/ (v takýchto prípadoch rozhodovacia prax súdov ustálená nie je, v spojitosti s čím odvolací súd
za pomoci analógie ustálil výšku náhrady, zohľadňujúc účel náhrady, ktorou je len určitá satisfakcia za
spôsobený zásah do súkromného a rodinného života žalobcu v rade 1/). Priznanú náhradu v sume 30
000,-€krátil,vzhľadomnapomerzavineniažalobcuvrade1/navznikudopravnejnehody,avkonečnom
dôsledku mu priznal sumu 3 000,- €. Pokiaľ sa týka žalobcov v rade 2/ a 3/, zohľadňoval, že podľa

ustálenej rozhodovacej praxe súdov za smrť plnoletej dcéry, príp. syna, súdy vo všeobecnosti priznávajú
náhrady od 25 000,- € do 17 000,- € (Krajský súd Nitra sp.zn. 5Co/264/2017, Krajský súd Nitra sp.zn.
6Co/176/2016, Krajský súd Prešov sp.zn. 17Co/212/2015, 7Co/137/2018, Krajský súd Trnava sp.zn.
9Co/56/2019, Krajský súd Žilina sp.zn. 9Co/61/2010). Zohľadniac osobitosti prejednávanej veci, mieru a
intenzitu zásahu do osobnostných práv žalobcov v rade 2/, 3/, odvolací súd žalobcom 2/, 3/ priznal nárok

na náhradu nemajetkovej ujmy 20 000,- € každému, ktorú s prihliadnutím na spoluzavinenie žalobcu v
rade 1/ na vzniku dopravnej nehody krátil na sumu 2 000,- €. V prípade žalobkyne v rade 4/ odvolací súd
zohľadňoval rozhodnutia súdov, nimi priznávanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy za smrť súrodenca,
ktorá sa pohybuje v rozmedzí od 10 000,- € do 5 000,- € (Krajský súd Prešov sp.zn. 10Co/5/2018,
Krajský súd Košice sp.zn. 9Co/462/2016). Odvolací súd zohľadniac dopad následkov dopravnej nehody

na osobnostné práva žalobkyne v rade 4/ priznal jej náhradu 10 000,- €, ktorú po krátení ustálil sumou
1 000,- €.24.Žalovaní1/a2/vpodanýchodvolaniachnesúhlasilisrozhodnutímprvoinštančnéhosúduvovýrokuo
nároku na náhradu trov konania a aplikáciou ust. § 257 CSP. S námietkami žalovaných sa odvolací súd v
plnomrozsahustotožnil.Malzato,ževdanomprípadeprirozhodovaníonárokunanáhradutrovkonania

nie sú dané tak výnimočné okolnosti, pre ktoré by nebolo možné žalovaným, ako úspešným stranám
v spore, nárok na náhradu trov konania priznať. Podľa názoru odvolacieho súdu v žiadnom prípade
nemožno zohľadňovať, že si žalobcovia uplatnili doslova premrštené nároky na náhradu nemajetkovej
ujmybezzohľadneniarozhodovacejpraxesúdovvobdobnýchprípadochaprávetútookolnosťzhodnotiť
ako okolnosť výnimočnú, hodnú osobitného zreteľa, v ich prospech. Z judikatúry Najvyššieho súdu

SR pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vyplýva, že i v tých prípadoch, pokiaľ je
rozhodnutie závislé na voľnej úvahe súdu, je súd pri rozhodovaní povinný zohľadňovať primeranosť
a účelnosť žalobcami požadovanej náhrady a jej súlad s konštantnou judikatúrou. Vo všeobecnosti
platí, že nemajetková ujma v peniazoch nemá mať likvidačný charakter. Výška náhrady nemá byť
ocenením hodnoty ľudského života a zdravia, jej cieľom je len určitá satisfakcia za spôsobený zásah do
súkromného a rodinného života. Žalobcami uplatnené nároky preto odvolací súd považoval nielen za

likvidačné, ale i v príkrom rozpore s funkciou a účelom náhrady nemajetkovej ujmy ako takej. Za týchto
okolností je podľa názoru odvolacieho súdu aplikácia ust. § 257 CSP krajne nespravodlivá a predstavuje
neprimeranú tvrdosť vo vzťahu k (podľa pomeru úspechu a neúspechu) úspešným stranám sporu.

25. Posudzujúc potom mieru zodpovednosti žalobcu v rade 1/ a žalovaného v rade 1/ za vznik dopravnej

nehody, ustálil pomer úspechu žalovaných 1/, 2/ v spore na 80%. Nezohľadňoval neúspech žalobcov
pri krátení odvolacím súdom v konečnom dôsledku priznanej náhrady, v spojitosti s čím žalovaným
1/, 2/ vo vzťahu ku každému zo žalobcov v rade 1/ až 4/ priznal nárok na náhradu trov konania 80%.
Tento bude počítaný zo súm, ktoré boli v konečnom dôsledku odvolacím súdom žalobcom v rade 1/ až
4/ priznané a nie z výšky náhrady nemajetkovej ujmy tak, ako si ju žalobcovia v rade 1/ až 4/ žalobou

uplatnili (výška plnenia závisela od úvahy súdu).

26. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca/ alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)