Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, February 21, 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Obdo/78/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118201030
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Praženková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:2118201030.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Lenky Praženkovej, členiek

senátu JUDr. Gabriely Mederovej a JUDr. Aleny Priecelovej v spore žalobcu: INT Collector s.r.o., so
sídlom v Prahe, Chudenická 1059/30, Hostivař, Česká republika, IČO: 064 51 136, zastúpeného SOPKO
LEGAL s.r.o., so sídlom v Trnave, Paulínska 7523/24, IČO: 47 631 741, proti žalovanému 1/ PSA
Services Centre Europe, s.r.o., so sídlom v Trnave, Automobilová ulica 1, IČO:36 289 752 (vymazaný
z obchodného registra dňa 1.1.2023), žalovanému 2/ PCA Slovakia, s.r.o., so sídlom v Trnave,
Automobilová ulica 1, IČO: 36 256 013, obaja zastúpení: PETERKA & PARTNERS advokátní kancelář
s.r.o., so sídlom v Prahe, Karlovo náměstí 671/24, Nové Město, Praha 1, Česká republika, IČO: 261

69 720, konajúca prostredníctvom PETERKA & PARTNERS advokátska kancelária s.r.o. organizačná
zložka,sosídlomvBratislave,Kapitulská18/A,ozaplatenie19.507,14euraspríslušenstvom,odovolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 31Cob/3/2020-232 z 30. marca 2021 takto

r o z h o d o l :

I. V konaní p o k r a č u j e s právnym nástupcom žalovaného 1/, a to žalovaným 2/: PCA Slovakia,
s.r.o., so sídlom v Trnave, Automobilová ulica 1, IČO: 36 256 013.

II. Dovolanie z a m i e t a .

III. Žalovanému sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trnava (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 36Cb/36/2018-148 z 13.
septembra 2019 prvým výrokom žalobu zamietol a druhým výrokom žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť
žalovaným náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania bude
rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 261 ods. 1, § 269 ods. 2 zákona č.
513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej „Obchodný zákonník“), § 39, § 525 ods. 1 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj ako „Občiansky zákonník“ alebo ,, OZ“), § 28 ods. 1 (pozn.: správne
§ 23 ods. 1), § 38 ods. 1, ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej
„zákon o advokácii“), Čl. 8, § 153 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej

„CSP“).

3. Vecne dôvodil, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca si v danom konaní uplatňuje pohľadávku
na zaplatenie odmeny za právne služby, ktorú (ako žalobca tvrdil) nadobudol platne na základe písomnejzmluvy o postúpení pohľadávky z 12.01.2018 od euroadvokáta Mgr. Pavla Strnada. Euroadvokát so
žalovaným2/dňa21.04.2011uzatvorilzmluvuoposkytovaníprávnychslužieb,pričomodmenaadvokáta
bola dohodnutá ako mesačná paušálna odmena. Dňa 19.3.2013 bol medzi advokátom a oboma

žalovanými uzatvorený Dodatok č. 1 k zmluve, v zmysle ktorého sa klientom podľa zmluvy stal namiesto
žalovaného 2/ žalovaný 1/. Žalovaní sa v konaní bránili tvrdením, že právny úkon postúpenia predmetnej
pohľadávky odporuje zákonu, preto je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatný a žalobca
nie je v danom konaní aktívne vecne legitimovaný. Súd prvej inštancie prioritne posudzoval aktívnu
vecnú legitimáciu žalobcu a v tej súvislosti platnosť, resp. neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky

z 12.01.2018. V tejto súvislosti uviedol, že v konaní bolo preukázané, že euroadvokát Mgr. Pavel
Strnad ako postupca a žalobca ako postupník uzatvorili dňa 12.01.2018 zmluvu o postúpení pohľadávky,
ktorá predstavuje finančný nárok na odmenu advokáta za právne služby poskytnuté žalovaným. Na
euroadvokáta sa v zmysle zákona o advokácii viaže profesijná povinnosť zachovávať mlčanlivosť o
všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie, zatiaľ čo žalobca
takútozákonnúpovinnosťužnemá.Ustanovenie§525ods.1Občianskehozákonníkazakazujepostúpiť

okrem iného i také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávka advokáta voči
svojim klientom predstavuje práve takýto druh pohľadávky, nakoľko absencia povinnosti mlčanlivosti,
ktorá sa zo zákona neviaže na inú osobu, predstavuje tú zmenu obsahu právneho vzťahu, s ktorou
dané zákonné ustanovenie spája zákaz postúpenia. Súd prvej inštancie konštatoval, že pohľadávka
advokáta tak nie je postupiteľná, pretože tomu bráni § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Postúpenie

takej pohľadávky je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je absolútne
neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení,
ale aj navonok, voči dlžníkovi, na čo musí súd prihliadať z úradnej povinnosti. V rámci odôvodnenia
súd prvej inštancie poukázal na viaceré rozhodnutia slovenských súdov (rozhodnutia Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 21Cob/89/2018 z 27.08.2019, sp. zn. 23Co/85/2016 z 23.05.2016) a Slovenskej

advokátskej komory. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že rozhodnutie Krajského
súdu v Trnave v konaní sp. zn. 21Cob/89/2018 je pre toto konanie neaplikovateľné, nakoľko posúdenie
otázky neplatnosti postúpenia pohľadávky, ktorá je predmetom daného sporu je založená na obdobných,
totožných skutočnostiach a právne posúdenie nevychádza len z obsahu zmluvy o postúpení pohľadávky,
ktorá v danom konaní nebola žalobcom vôbec predložená. Krajský súd vo svojom rozhodnutí jasne

vysvetlil,žekporušeniupovinnostimlčanlivostidošloužuzatvorenímpredmetnejzmluvyavnadväznosti
na skutočnosť, že pohľadávka bola prevedená na tretiu osobu, ktorá nepodlieha povinnosti mlčanlivosti,
je toto postúpenie v rozpore so zákonom a je absolútne neplatné. Súd prvej inštancie preto nepovažoval
za nevyhnuté oboznamovať sa s obsahom zmluvy o postúpení pohľadávky a vykonať túto zmluvu ako
dôkaz, nakoľko k porušeniu povinnosti mlčanlivosti došlo už z iných skutočností (z postúpenia, z rozsahu

obsahu argumentácie, ktorú žalobkyňa prezentuje, z detailov vzťahu údajného klienta a pod.). Z tohto
dôvodu nevykonal žalobcom navrhnutý dôkaz - predloženie z jeho strany písomnej zmluvy o postúpení
z 21.04.2011 (pozn. správne z 12.01.2018), nakoľko aj bez oboznámenia sa s obsahom zmluvy bolo
zrejmé, že postúpením došlo k porušeniu povinnosti mlčanlivosti, čo je zásadné pre právne posúdenie
veci. Druhým dôvodom pre nevykonanie tohto dôkazu bola skutočnosť, že súd prvej inštancie tento

návrhžalobcupovažovalzaoneskorený,vrozporesozásadoukoncentráciekonaniaazostranyžalobcu
účelový a spôsobujúci nedôvodné prieťahy v konaní (bol by jediným dôvodom, pre ktorý by súd mal
pojednávanie odročiť a nerozhodnúť meritórne) s poukazom na § 153 ods. 1, ods. 2 a Čl. 8 CSP.
Pre rozhodnutie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie súd prvej inštancie považoval za podstatné,
že na pohľadávku sa viaže advokátske tajomstvo, a teda je principiálne vylúčená z postúpenia. Mal

za to, že z dôvodu neplatnosti zmluvy o postúpení na žalobcu platne neprešlo právo na zaplatenie
finančnej sumy, ktorej sa domáha v danom konaní, teda nie je aktívne vecne legitimovaný. Vzhľadom
na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu súd prvej inštancie už bližšie neskúmal tvrdenia
týkajúce sa dôvodnosti tohto nároku a ďalšiu právnu argumentáciu strán (dotýkajúcej sa pasívnej vecnej
legitimácie z dôvodu prekročenia oprávnenia osoby vystupujúcej v záväzkovom vzťahu za žalovaných

atď.).

4. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trnave (ďalej len ,,odvolací súd“) rozsudkom č. k.
31Cob/3/2020-232 z 30. marca 2021 potvrdil rozsudok Okresného súdu Trnava z 13. septembra 2019 č.
k. 36Cb/36/2018-148 ako vecne správny (§ 387 ods. 1, 2 zákona č.160/2015 Z.z. Civilného sporového

poriadku; ďalej len „CSP“) a žalovaným 1/,2/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu (§ 396 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP). Na výzvu odvolacieho súdu (§ 382 CSP) k možnej
aplikácii na danú vec i ustanovenia § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, strany sporu zotrvali na
vyjadreniach prezentovaných v priebehu konania.5. V súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu, že zákon o advokácii ani žiadny iný všeobecne záväzný
právny predpis s porušením povinnosti mlčanlivosti advokáta nespája následok neplatnosti postúpenia

pohľadávky, odvolací súd poukázal na možnosť výkladu pomocou, ktorého sa zisťuje, či nejaké konanie
porušuje zákonný zákaz, čo má za následok neplatnosť právneho úkonu. Mal za to, že zákon o advokácii
v ust. § 23 ods. 1 zakotvuje povinnosť mlčanlivosti advokáta o všetkých skutočnostiach, o ktorých
sa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie. Okrem zákona o advokácii je advokátska mlčanlivosť
zakotvená v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods.

2 Ústavy Slovenskej republiky, v stavovských predpisoch, ako aj v základných princípoch advokátskej
etiky ako takej. Povinnosť mlčanlivosti advokáta predstavuje významný inštitút oddeľujúci postavenie
advokáta od iných subjektov poskytujúcich právne služby. Je to teda základná statusová povinnosť
charakterizujúca toto povolanie a súčasne nevyhnutná podmienka pre jeho vykonávanie. Z podstaty
postavenia advokáta vyplýva, že klient advokátovi poskytne informácie, ktoré by inému neposkytol,
a ktoré mu poskytne na základe vzájomnej dôvery. Táto dôvera však nemôže existovať bez zrejmej

istoty garantovanej práve mlčanlivosťou o zverených informáciách. Obsahom advokátskej mlčanlivosti
je zákaz advokáta prezradiť dôverné informácie získané od klienta, použiť dôverné informácie v
neprospech klienta, použiť predmet advokátskej mlčanlivosti v prospech tretej osoby. Za dôverné
informácie sa považujú ústne alebo písomné informácie, o ktorých sa advokát dozvedel od klienta
alebo inej osoby, ktorých prezradenie si klient neželá, alebo zverejnenie ktorých by mohlo byť na

ujmu klienta. Do rozsahu povinnosti mlčanlivosti patria nielen všetky informácie, ktoré sa týkajú priamo
výkonu mandátu, ale aj súkromné, osobné, obchodné, daňové či politické súvislosti s klientom. Zákonná
povinnosť mlčanlivosti svedčiaca advokátovi je povinnosťou štátom prikázanou, a teda i všeobecne
chránenou, nejde pritom o výsadu advokáta, ale ide o povinnosť uloženú advokátovi, v záujme jeho
klientov a na ich ochranu. Dodal, že povinnosť mlčanlivosti sa podľa zákona o advokácii vzťahuje aj na

usadeného euroadvokáta, nakoľko je povinný dodržiavať povinnosti advokáta podľa vyššie uvedeného
zákona. Odvolacím súdom bolo odkázané na uznesenie sp. zn. 21Cob/89/2018, v rámci ktorého bol
vyslovený názor, podľa ktorého ,,obmedzenie postupiteľnosti pohľadávky advokáta (euroadvokáta) je
založené na ochrane citlivých údajov a povinnosti mlčanlivosti. Advokát je v zmysle zákona o advokácii
povinný zachovávať mlčanlivosť, a teda uvedenou právnou úpravou je jeho profesijná povinnosť

mlčanlivosti obmedzená podobne ako pri povinnosti mlčanlivosti podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o bankách“). Tým, že advokát
uzatvoril zmluvu o postúpení pohľadávky a previedol svoju pohľadávku vzniknutú z výkonu advokácie na
tretieho,porušilpovinnosťmlčanlivosti,ktorejhoklientnezbavil“.Prirozhodovanísaodvolacísúdodvolal
ajnazáveryKrajskéhosúduvTrnavevyjadrenévrozsudkuz23.05.2016sp.zn.23Co/85/2016,vktorom

sa odvolací súd zaoberal zákonnými podmienkami postupovania tzv. bankových pohľadávok, súčasne
však vo všeobecnej rovine aj otázkou postupiteľnosti pohľadávok, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa
zmenil (§ 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka), pričom v tejto súvislosti bolo konštatované, že treba
principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu
pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť

o záležitostiach dlžníka. Odvolací súd sa s daným stotožnil a uviedol, že peňažné pohľadávky v zásade
nepatria medzi pohľadávky, ktorých obsah sa by sa postúpením mohol zmeniť. Obsahom pohľadávky
na peňažné plnenie je povinnosť dlžníka plniť v peniazoch a právo veriteľa požadovať peňažné
plnenie. Zmena veriteľa peňažnej pohľadávky teda nemá vplyv na obsah pohľadávky. Postupovaniu
pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť

o záležitostiach dlžníka, bráni samotný (osobitný) zákon. Aj v čase pred novelizáciou Občianskeho
zákonníka, t.j. pred 23.12.2015, postúpeniu takýchto pohľadávok bránilo ustanovenie § 39 Občianskeho
zákonníka, a to i bez toho, aby rozpor so zákonom bol ako výslovný dôvod nemožnosti postúpenia
pohľadávky uvedený v § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Nedovolenosť určitého konania nemusí
právny predpis upravovať výslovne, ale môže vyplynúť z kontextu jednotlivých ustanovení právneho

predpisu či viacerých predpisov.

6. Ohľadne námietky, že zákon o bankách stanovuje konkrétne hmotnoprávne podmienky pre platnosť
postúpenia pohľadávok, avšak zákon o advokácii žiadne osobitné podmienky neobsahuje, a preto sa
zmluva o postúpení pohľadávky advokáta na zaplatenie odmeny riadi výlučne režimom Občianskeho

zákonníka, odvolací súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24.04.2018
sp. zn. 1 Cdo 147/2017, v ktorom riešil právnu otázku, či § 92 ods. 8 zákona o bankách upravuje
podmienky, ktorých splnenie je potrebné pre prelomenie bankového tajomstva v prípade postúpenia
pohľadávky banky na inú osobu, alebo upravuje podmienky, ktorých splnenie je potrebné pre platnépostúpenie pohľadávky banky na inú osobu. Dovolací súd tu konštatoval, že tie isté zákonné špeciálne
podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu
(nebankovú) osobu (§ 92 ods. 8) musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva, pričom tieto

sa vzájomne nevylučujú, práve naopak sa prekrývajú. Avšak v prejednávanej veci odvolací súd dospel k
záveru, že keď advokát postúpil svoju pohľadávku titulom odmeny voči svojim klientom (ktorí ho písomne
povinnosti mlčanlivosti nepozbavili) na žalobcu (teda osobu, ktorá nepodlieha povinnosti mlčanlivosti),
sa nejedná o niektorý z prípadov prelomenia advokátskej povinnosti mlčanlivosti ustanovených v §
23 zákona o advokácii. Jedná sa preto o postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto prípade so

zákonom o advokácii), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka
vylúčené/zakázané. Ide teda o absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.
K porušeniu povinnosti mlčanlivosti advokáta došlo už len tým, že euroadvokát ako postupca uzavrel
zmluvu o postúpení pohľadávky so žalobcom (čo v konaní sporné nebolo) a poskytol mu dôverné
údaje podliehajúce povinnosti mlčanlivosti, pričom žalovaní povinnosti mlčanlivosti advokáta nezbavili.
O poskytnutí dôverných informácií svedčí samotná skutočnosť, že euroadvokát odovzdal žalobcovi ako

postupníkovi zmluvu o poskytovaní právnych služieb a dodatok k nej, uzatvorené so žalovanými (ktoré
žalobca aj priložil k žalobe), a v ktorých sú uvedené jednak údaje o klientovi, druh poskytovaných
právnychslužiebivýškaodmeny,tedaskutočnosti,ktorésaeuroadvokátdozvedelvsúvislostisvýkonom
advokácie.

7. Ohľadne rozhodnutí Slovenskej advokátskej komory (ďalej len ,,SAK“), na ktoré poukázal žalobca,
odvolací súd konštatoval, že samotná stavovská organizácia advokátov považuje konanie svojho
člena - advokáta, ktorý (rovnako ako tomu je i v danej veci) postúpil pohľadávku z titulu odmeny
voči svojmu klientovi tretej osobe (ktorá nie je viazaná mlčanlivosťou) bez toho, aby ho klient zbavil
mlčanlivosti, za závažné konanie, ktoré je v hrubom rozpore s predpismi upravujúcimi výkon advokácie

a to poukazujúc na rozhodnutia II. odvolacieho disciplinárneho senátu z 13.11.2018 sp. zn. II. ODS
- 18/2018: 2072/2017 v spojení s rozhodnutím VI. disciplinárneho senátu SAK zo 04.04.2018, sp.
zn. DS VI.-76/2017/2072/2017 (zverejneného v Bulletine slovenskej advokácie 3/2020 z 17.04.2020),
ktorým sa disciplinárny senát SAK opätovne pridržal rozhodnutia III. disciplinárneho senátu SAK
sp. zn. DS III.-702/07, ktorý dospel k záveru, že advokát, ktorý postúpi svoju pohľadávku voči

klientovi, vzniknutú titulom trov právneho zastúpenia, na tretiu osobu, ktorá nemá povinnosť zachovávať
advokátske tajomstvo, pričom do zmluvy o postúpení pohľadávky označí svojho klienta, druh právneho
zastupovania i výšku trov právneho zastúpenia bez toho, aby bol klientom pozbavený povinnosti
zachovávať mlčanlivosť, dopúšťa sa disciplinárneho previnenia podľa § 56 ods. 1 zákona o advokácii,
pretože takýmto konaním porušuje povinnosti mu uložené podľa § 23 ods. 1 zákona o advokácii. Zo

strany odvolacieho súdu nebolo možné prihliadnuť na rozhodnutie v disciplinárnej veci vedenej pod sp.
zn. II. ODS-23/13:1225/2012 (na ktoré odvolateľ poukazoval), nakoľko sa jednalo o situáciu, keď bola
postúpená časť pohľadávky na konateľku dlžníka, ktorá sa tak mohla oboznamovať so skutočnosťami,
ktoré podliehali režimu povinnosti advokáta zachovávať mlčanlivosť.

8. Keďže žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda
nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu (spochybňovanú žalovanými) na jej uplatňovanie, odvolací súd
označil postup súdu prvej inštancie za správny, keď žalobu v celom rozsahu zamietol.

9. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie, ktorého

prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, že rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená.

10. Dovolateľ za právnu otázku, ktorá nebola dosiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená

považoval otázku ,,či pohľadávka advokáta na zaplatenie paušálnej odmeny za poskytnutie právnych
služieb možno zmluvou o postúpení pohľadávky platne postúpiť na tretiu osobu, ktorá ex lege nie je
viazaná mlčanlivosťou, resp. otázka, či porušenie povinnosti mlčanlivosti uzavretím zmluvy o postúpení
takejto pohľadávky zakladá právny následok absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky
na zaplatenie odmeny advokáta za poskytnutie právnych služieb“. Za nesprávne právne posúdenie

oboch súdov nižšej inštancie považuje žalobca ich tvrdenie, že absolútnu neplatnosť právneho úkonu
môže zakladať bez ďalšieho (de facto každé) porušenie právnej povinnosti zakotvenej v kogentnom
ustanovení osobitného právneho predpisu, hoci tento iný právny predpis s porušením právnej povinnosti
výslovne nespája sankciu neplatnosti právneho úkonu. Podľa žalobcu absolútnu neplatnosť právnehoúkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka môže zakladať len porušenie takého zákonného zákazu
alebo obmedzenia [hoc i ustanoveného osobitným právnym predpisom), ktorý sa explicitne viaže
na hlavné znaky konkrétneho druhu právneho úkonu, ktorého neplatnosť sa posudzuje, A contrario,

absolútnu neplatnosť právneho úkonu nemôže spôsobovať porušenie takej právnej povinnosti, ktorá
nie je ustanovená ako: a/ zákonný predpoklad uskutočnenia právneho úkonu b/ porušenie tohto
zákonného predpokladu uskutočnenia právneho je svojou povahou a intenzitou tak zásadnej intenzity,
že je nevyhnutné dospieť k záveru o absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Absolútnu neplatnosť
právneho úkonu však nemôže zakladať porušenie akejkoľvek zákonnej povinnosti účastníka právneho

úkonu, ak sa táto povinnosť pojmovo neviaže k hlavným znakom konkrétneho druhu právneho úkonu
ako jeho základná náležitosť, resp. ako základný predpoklad jeho platnosti. Ak by sa mal prijať
takýto záver, boli by bez právneho významu zákonné ustanovenia o zodpovednosti za škodu či
zodpovednosti za vady, pretože akékoľvek porušenie zákonnej povinnosti by v každom prípade založilo
neplatnosť právneho úkonu. Ak by aj advokát povinnosť mlčanlivosti podľa § 23 Zákona o advokácii
porušil, nešlo by o porušenie právnej povinnosti ustanovenej zákonom, ktorá je upravená pre príslušný

právny úkon- zmluvu o postúpení pohľadávky, ale len o porušenie povinnosti, ktorá so zmluvou o
postúpení pohľadávky ako právnym úkonom súvisí (pre totožnosť účastníka právneho úkonu a osoby
zaviazanej zákonnou povinnosťou mlčanlivosti). Podľa dovolateľa nedošlo ani k porušeniu § 525 ods. 2
Občianskeho zákonníka, keďže dohoda medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená nebola a pohľadávka
na zaplatenie odmeny advokáta za poskytnutie právnych služieb nie je ani pohľadávkou, ktorej obsah

by sa zmenou veriteľa zmenil. O takýto prípad by išlo vtedy, ak by právne postavenie dlžníka a jeho
povinnosti boli dotknuté v tom smere, že si nezachová svoj pôvodný obsah. Bolo zdôraznené, že
predmetom postúpenia neboli všetky práva a povinnosti zo Zmluvy o poskytovaní právnych služieb,
ale výlučne len právo na zaplatenie peňažnej pohľadávky. Postúpením pohľadávky na zaplatenie
odmeny za poskytnutie právnych služieb sa žalobca nestal zmluvnou stranou Zmluvy o poskytovaní

právnych služieb, t.j. nestal sa advokátom. Podľa dovolateľa však zákon o advokácii nezakazuje postúpiť
jeho pohľadávku na zaplatenie odmeny za poskytnutie právnych služieb, resp. neustanovuje osobitné
podmienky, ktoré je potrebné splniť, aby pohľadávku postúpiť možné bolo. Je namietaná nesprávna
interpretácia zákona o bankách ako aj účelné použitie vybraných právnych viet z rozhodnutia Krajského
súdu v Trnave, sp. zn. 23Co/85/2016, a to zo strany odvolacieho súdu. K odkazu odvolacieho súdu na

rozhodnutie II. odvolacieho disciplinárneho senátu SAK z 13.11.2018, sp. zn. II ODS-18/2018:2072/2017
v spojení s rozhodnutím VI. disciplinárneho senátu SAK zo 04.04.2018, sp. zn. DS VI.-76/2017/2072
uviedol žalobca, že len samotná skutočnosť, že určité právne porušenie povinnosti je v rámci predpisov
SAK považované za disciplinárne previnenie, nezakladá bez ďalšieho neplatnosť samotnej zmluvy o
postúpení pohľadávky. Na záver bolo vytknuté odvolaciemu súdu strohé odôvodnenie vo vzťahu k

žalobcom prezentovanému rozhodnutiu Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4594/2009.

11. Na základe vyššie uvedeného dovolateľ navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok súdu prvej
inštancie a odvolacieho súdu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a priznal mu nárok na
náhradu trov dovolacieho konania.

12. Žalovaný sa k podanému dovolaniu žalobcu vyjadril a uviedol, že odvolací súd správne rozhodol,
keď potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, pretože bol v konaní na základe vykonaného dokazovania
zistený nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, keďže Zmluva o postúpení pohľadávky je
absolútne neplatný právny úkon. Mal za to, že slovenské súdy vo svojej rozhodovacej činnosti

jednoznačne judikovali, že ,,treba principiálne vychádzať z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ
povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka“. Podľa neho je Zmluva o postúpení
pohľadávkyabsolútneneplatnýmprávnymúkonom,pretožejejpredmetombolopostúpeniepohľadávok,
ktoré mali euroadvokátovi vzniknúť v súvislosti s poskytovaním právnych služieb jeho údajným klientom
žalovaným 1/ a 2, teda pohľadávok, ktorých postúpenie je v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka

v spojitosti s § 23 ods. 1 zákona o advokácií vylúčené, nakoľko žalobca (postupník) nie je osobou, ktorá
by podliehala povinnosti mlčanlivosti. Obmedzenie postupiteľnosti pohľadávky je založené na ochrane
citlivých údajov a povinnosti mlčanlivosti poukazujúc na § 23 ods. 1 zákona o advokácií, podľa ktorého je
advokát povinný zachovávať mlčanlivosť, a teda uvedenou právnou úpravou je jeho profesijná povinnosť
mlčanlivosti obmedzená podobne ako pri povinnosti mlčanlivosti podľa zákona o bankách. V dôsledku

toho mal za to, že súd postupoval pri posúdení otázky neplatnosti správne (viď bod 10-17 odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia) a posúdil zmysel a účel povinnosti mlčanlivosti v zmysle zákona o advokácií.
Neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky plynie z účelu a obsahu normy, t.j. zákona o advokácií v
spojení s § 525 OZ, a preto považuje toto právne posúdenie za vecne správne a stotožňuje sa s ním.13. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako ,,najvyšší súd“) z výpisu z Obchodného registra
Okresného súdu Trnava zistil, že žalovaný 1/ PSA Services Centre Europe, s.r.o., so sídlom v Trnave,

Automobilová ulica 1, IČO:36289752 bol k 1. januáru 2023 vymazaný z obchodného registra a jeho
právnym nástupcom sa stal žalovaný 2/ obchodná spoločnosť PCA Slovakia, s.r.o., so sídlom v Trnave,
Automobilová ulica 1, IČO: 36 256 013.
14. Podľa § 64 Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“), ak strana zanikne počas konania skôr,
ako sa konanie právoplatne skončilo, súd rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom. Ak

právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví. V zmysle citovaného ustanovenia § 64 CSP, ktoré je podľa
§ 438 ods. 1 CSP primerane aplikovateľné aj v dovolacom konaní, najvyšší súd rozhodol o pokračovaní
v konaní s právnym nástupcom žalovaného 1/, ktorým je obchodná spoločnosť PCA Slovakia, s.r.o.,
so sídlom v Trnave, Automobilová ulica 1, IČO: 36 256 013 (pôvodne označený ako „žalovaný 2/“, vo
výroku III. a v texte odôvodnenia tohto uznesenia označený aj ako „žalovaný“).

15. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po zistení, že
dovolanie bolo podané včas (§ 427 CSP) a oprávnenou osobou (§ 424 CSP), zastúpenou v dovolacom
konaní v zmysle § 429 ods. 1 CSP skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a
predpoklady prípustnosti dovolania, pričom dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je prípustné, avšak
nie je dôvodné a treba ho zamietnuť.

16. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

17. Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ ktorá
je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

18. Podľa § 432 ods. 1, 2 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým,

že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak,
že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

19. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým je možné napadnúť rozhodnutie

odvolacieho súdu pri splnení zákonom stanovených predpokladov a podmienok. Z hľadiska posúdenia
prípustnosti dovolania je podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v
zákone (§ 431 až § 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady
prípustnostidovolania,nemožnodovolanímnapadnutérozhodnutieodvolaciehosúdupodrobiťvecnému

preskúmaniu v dovolacom konaní.

20. Žalobca v danom prípade vyvodzuje prípustnosť a dôvodnosť svojho dovolania z § 421 ods. 1 písm.
b/ CSP.

21. Uvedený dôvod prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu predpokladá, že danú
právnu otázku dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu preto daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia
súdna autorita túto otázku vyriešil. Na rozdiel od doterajšej právnej úpravy v zmysle Občianskeho
súdneho poriadku, keď výlučne odvolací súd mohol vysloviť, že je v jeho rozhodnutí riešená otázka
zásadného právneho významu, na ktorú samostatným výrokom pripustil dovolanie a dovolací súd

nemal oprávnenie skúmať, či skutočne ide o otázku zásadného právneho významu, ale bol oprávnený
preskúmavať takéto rozhodnutie odvolacieho súdu iba v rámci pripustenej otázky, súčasná právna
úprava dáva dovolaciemu súdu právomoc rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho
významu, ktorá nebola dosiaľ riešená, a z tohto pohľadu rozhodnúť o prípustnosti dovolania. Dovolací
súd o tom, že dovolanie je z tohto dôvodu prípustné, nevydáva osobitné rozhodnutie, ale sám si

posúdi túto otázku ako predbežnú a v prípade, že dospeje ku kladnému záveru, ide o prípustné
dovolanie a dovolací súd bez ďalšieho preskúma napadnuté rozhodnutie a meritórne o ňom rozhodne.
Predpokladom prípustnosti dovolania je dôsledné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorom
musí uviesť svoj názor na riešenie tejto právnej otázky (§ 393 ods. 2, 3 CSP). V konkrétnom prípademusí dovolateľ relevantne odôvodniť, že dovolanie je prípustné, pretože zásadná právna otázka
nebola dovolacím súdom dosiaľ riešená, pričom dôvodom dovolania potom môže byť len otázka
právneho posúdenia a spochybnenie jej vyriešenia zo strany odvolacieho súdu a ako aj odôvodnenie

právneho záveru, ktorý zastáva dovolateľ (porovnaj Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S.,
Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, str. 1382).

22. Pokiaľ dovolací súd má riešiť právnu otázku, ktorou sa dovolací súd ešte nezaoberal (§ 421 ods. 1
písm. b/ CSP, tak je povinnosťou dovolateľa ako procesnej strany a) konkretizovať právnu otázku riešenú

odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd a b) uviesť, ako mala byť táto otázka správne
riešená (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017) CSP, v tomto smere zaťažuje argumentačnou
povinnosťou dovolateľa a nie dovolací súd. Právna otázka takto dovolateľom v dovolaní nenastolená a
nekonkretizovaná, nemá relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.

23. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, musí mať zreteľné

charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (nie skutkovú) hmotnoprávnej alebo
procesnoprávnej povahy, ktorú odvolací súd riešil a na jej riešení založil svoje rozhodnutie. Otázka
relevantná podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP musí byť procesnou stranou vymedzená v
dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj
dôvodnosť) dovolania.

24. Pre účely ďalšieho výkladu dovolací súd, so zreteľom na dovolaciu argumentáciu dovolateľa
uvádza, že v zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho
súdu“ predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných
rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí,
pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v
skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne
nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť

aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi
ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v
Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

25. Z obsahu s vecou súvisiaceho súdneho spisu vyplýva, že dovolateľ za právnu otázku dosiaľ
neriešenú dovolacím súdom považuje nasledovnú otázku: ,,či pohľadávka advokáta na zaplatenie
paušálnej odmeny za poskytnutie právnych služieb možno zmluvou o postúpení pohľadávky platne
postúpiť na tretiu osobu, ktorá ex lege nie je viazaná mlčanlivosťou, resp. otázka, či porušenie povinnosti

mlčanlivosti uzavretím zmluvy o postúpení takejto pohľadávky zakladá právny následok absolútnej
neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky na zaplatenie odmeny advokáta za poskytnutie právnych
služieb“.

26. Dovolací súd sa preto zameral na skutočnosť, či rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia vyššie uvedenej právnej otázky (v bode 25. tohto rozhodnutia), ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Najvyšší súd v tejto súvislosti uvádza, že mu nie sú známe
žiadne rozhodnutia (stanoviská) najvyššieho súdu, ktoré by sa predmetnou otázkou v minulosti zaoberali
a táto otázka nebola doposiaľ ani judikatórne riešená.

27. So zreteľom na riadne nastolenie právnej otázky spôsobom zodpovedajúcim § 421 ods. 1 písm.
b/ CSP a v situácii, na ktorú sa vzťahuje toto ustanovenie, dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie
žalobcujevdanom prípadeprocesneprípustné;následnepretoskúmal,čijepodanédovolaniedôvodné
(či je ním skutočne napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočívajúce na nesprávnom právnom
posúdení veci).

28. Žalobca za podstatu nesprávnosti právnych záverov odvolacieho súdu považuje jeho právny záver
spočívajúceho v tom, že ,,absolútnu neplatnosť právneho úkonu môže bez ďalšieho zakladať porušenie
právnej povinnosti zakotvenej v kogentnom ustanovení osobitného právneho predpisu, hoci tento inýprávny predpis s porušením právnej povinnosti nespája sankciu neplatnosti právneho úkonu“. Podľa
žalobcu prijatie daného právneho názoru by znamenalo, že zákonné ustanovenia o zodpovednosti
za škodu, či zodpovednosti za vady by boli bez právneho významu, pretože akékoľvek porušenie

zákonnej povinnosti by v každom prípade založilo neplatnosť právneho úkonu. Ak by aj advokát
povinnosť mlčanlivosti podľa § 23 Zákona o advokácii porušil, nešlo by o porušenie právnej povinnosti
ustanovenej zákonom, ktorá je upravená pre príslušný právny úkon- zmluvu o postúpení pohľadávky,
ale len o porušenie povinnosti, ktorá so zmluvou o postúpení pohľadávky ako právnym úkonom súvisí
(pre totožnosť účastníka právneho úkonu a osoby zaviazanej zákonnou povinnosťou mlčanlivosti).

Podľa dovolateľa nedošlo ani k porušeniu § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže dohoda medzi
žalobcom a žalovaným uzatvorená nebola a pohľadávka na zaplatenie odmeny advokáta za poskytnutie
právnych služieb nie je ani pohľadávkou, ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil, pričom bolo
zdôraznené, že predmetom postúpenia neboli všetky práva a povinnosti zo Zmluvy o poskytovaní
právnych služieb, ale výlučne len právo na zaplatenie peňažnej pohľadávky. Postúpením pohľadávky
na zaplatenie odmeny za poskytnutie právnych služieb sa žalobca nestal zmluvnou stranou Zmluvy

o poskytovaní právnych služieb, t.j. nestal sa advokátom. Dovolateľ odmietol vziať do úvahy záver
Slovenskej advokátskej komory, podľa ktorej určité právne porušenie povinnosti je v rámci jej predpisov
považovanézadisciplinárneprevinenie,keďžedanénezakladáneplatnosťsamotnejzmluvyopostúpení
pohľadávky.

29. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

30. Podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) nemožno postúpiť pohľadávku, ak by
postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom.

31. Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991
Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
advokácii“) advokát je povinný zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel
vsúvislostisvýkonomadvokácie,akosobitnýpredpisnaúsekupredchádzaniaaodhaľovanialegalizácie

príjmov z trestnej činnosti a financovania terorizmu neustanovuje inak.

32. Podľa § 38 ods. 1 zákona o advokácii usadený euroadvokát je oprávnený poskytovať právne
služby na území Slovenskej republiky za podmienok a spôsobom ustanoveným týmto zákonom. Na
účely tohto zákona a osobitných predpisov a v súlade s podmienkami ustanovenými týmto zákonom sa

usadený euroadvokát považuje za advokáta podľa tohto zákona. Podľa ods. 2 cit ustanovenia usadený
euroadvokát je povinný dodržiavať povinnosti advokáta podľa tohto zákona, osobitných predpisov a
predpisov komory; tým nie je dotknutá jeho povinnosť dodržiavať právne predpisy štátu registrácie.

33. Podľa § 1881 zákona č. 89/2019 Sb. Občanský zákonník ods. 1, 2 (platného od 22.03.2012,

účinnéhood01.01.2014)postoupitlzepohledávku,kteroulzezcizit,pokudtoujednánídlužníkaavěřitele
nevylučuje (1). Nelze postoupit pohledávku, která zaniká smrtí nebo jejíž obsah by se změnou věřitele
k tíži dlužníka změnil (2).

34. Ohľadne namietaného nesprávneho právneho posúdenia týkajúceho sa otázky absolútnej

neplatnosti právneho úkonu nie je podľa dovolacieho súdu možné súhlasiť s právnym názorom
vysloveného žalobcom. V tejto súvislosti poukazuje na komentované znenie § 39 OZ, podľa ktorého
právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči
dobrým mravom nie je dovolený. Nedovolenosť je teda daná, ak a) obsah alebo účel právneho úkonu
odporuje zákonu, b) obsah alebo účel právneho úkonu obchádza zákon, c) sa právny úkon prieči dobrým

mravom. Obsahom právneho úkonu sú jeho podstatné, náhodné alebo vedľajšie zložky. Z týchto zložiek
môžeodporovaťzákonuktorákoľvek,avšaknormatívnydôsledokuvedenýv§39OZvyvolávaibarozpor
podstatných zložiek právneho úkonu so zákonom, prípadne tých zložiek, ktoré nie sú podstatné ex
lege, ale ich zaradenie medzi podstatné zložky vyplýva z dohody účastníkov právneho úkonu. Účelom
právneho úkonu treba rozumieť jeho hospodárske určenie, ktorá je, alebo nie je v súlade s účelom

dovoleným zákonom, pričom zákonom je každá právna norma, ktorá v zmysle zákona č. 1/1993 Z.z. o
ZbierkezákonovSlovenskejrepublikybolavyhlásenáakozákon.NemusítobyťlenObčianskyzákonník.
(CIRÁK, J., HANZELOVÁ, I., KRAJČO, J., ĽALÍK, M., MAZÁK, J., NESROVNAL, V., ONDRÁČEK, M.,PLANK, K., ŤAPÁK, J., VOJČÍK, P. Občiansky zákonník - komentár. [Systém ASPI]. Iura Edition [cit.
február 2023].)

35. Z obsahu spisu vyplynulo, že euroadvokát Mgr. Pavel Strnad ako postupca a žalobca ako
postupník uzatvorili dňa 12. 01. 2018 Zmluvu o postúpení pohľadávky (ďalej ako ,, Zmluva o postúpení“),
ktorá predstavuje finančný nárok na odmenu advokáta za právne služby poskytnuté žalovaným. Ako
vyplýva z obsahu spisu dňa 21.04.2011 bola uzavretá Zmluva o poskytovaní právnych služieb medzi
Mg. Pavlom Strnadom, advokátom a žalovaným 2/. Dňa 19.03.2013 bol uzavretý Dodatok k tejto

Zmluve o poskytovaní právnych služieb medzi advokátom Mgr. Pavlom Strnadom a žalovanými 1/ a 2/.
Zmluva o poskytovaní právnych služieb bola uzavretá podľa právnych predpisov Slovenskej republiky s
dohodnutou odmenou za právne služby podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Konajúce súdy
správne konštatovali, že profesijná povinnosť zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach podľa
§ 23 ods. 1 zákona o advokácií, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie sa automaticky

vzťahuje aj na vyššie uvedeného euroadvokáta, a to podľa § 38 ods. 1, 2 zákona o advokácii. Dovolací
súd bližšie uvádza, že medzi tieto dôverné informácie a do obsahu advokátskeho tajomstva patrí identita
klienta, informácie o vzniku a výške odmeny a celkovo všetky informácie, ktorých zverejnenie si klient
neželá a nie sú verejne dostupné. Dovolací súd vychádza zo skutkového záveru zisteného súdmi
nižšej inštancie, že daný euroadvokát sa dopustil porušenia povinnosti zachovávať mlčanlivosť o vyššie

menovaných skutočnostiach, a to uskutočnením právneho úkonu zmluvného postúpenia pohľadávok
advokáta Mgr. Strnada na zaplatenie odmeny za poskytnutie právnych služieb Zo zmluvy o poskytovaní
právnych služieb zo dňa 21.04.2011, v znení jej Dodatku zo dňa 19.03.2013, na žalobcu, teda na tretiu
osobu, ktorá nie je nositeľom povinnosti mlčanlivosti advokáta. Súčasťou tohto postúpenia bol aj úkon
odovzdania tejto Zmluvy o poskytovaní právnych služieb a Dodatku k nej (ktoré žalobca priložil aj k

žalobe), a v ktorých sú uvedené údaje o klientovi, druh poskytovaných právnych služieb i výška odmeny,
žalobcovi ako postupníkovi.

36. Podstatou daného prípadu je vyriešenie právnej otázky, či právny úkon (Zmluva o postúpení
pohľadávok z 12.01.2018), na základe ktorého bola postúpená pohľadávka za poskytovanie právnych

služieb na základe zmluvy o poskytovaní právnych služieb euroadvokáta na žalobcu, je absolútne
neplatným právnym úkonom.

37. Ohľadne daného dovolací súd zdôrazňuje, že pri posúdení nastolenej právnej otázky žalobcom
je nutné prihliadnuť a neopomenúť vzájomné prepojenie významu a účelu ustanovenia § 39 OZ a §

525 ods. 2 OZ vo vzájomnej spojitosti s § 23 ods. 1 zákona o advokácii, ktorý predstavuje osobitný
zákon. Ustanovenie § 39 OZ zrozumiteľne uvádza, že neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom
alebo účelom odporuje zákonu, pričom ustanovenie § 525 ods. 2 OZ obsahuje podobnú formuláciu
pojednávajúcu tom, že vyslovene nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu,
či dohode s dlžníkom. Teda obidve ustanovenia Občianskeho zákonníka upozorňujú na odporovanie

so zákonom. Dovolací súd sa stotožňuje s vyjadrením žalovaného, podľa ktorého ustanovenie § 39 OZ
sa aplikuje na všetky právne úkony, pričom z neho vyslovene vyplýva, že sankcia neplatnosti sa viaže
na rozpor so zákonom, t.j. porušenie povinnosti ustanovenej kogentnou normou, pričom v predmetnom
prípade sa jedná o porušenie povinnosti mlčanlivosti v zmysle zákona o advokácii, a to § 23 ods. 1,
kde je vyslovene stanovená povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach,

o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie (s výnimkou, ktorá sa však na daný prípad
nevzťahuje, ak osobitný predpis na úseku predchádzania a odhaľovania legalizácie príjmov z trestnej
činnosti a financovania terorizmu neustanovuje inak) a je podstatnou zložkou právneho vzťahu advokát
a klienta. Nejedná sa o sankciu za porušenie ,, akejkoľvek povinnosti“ ako sa vyjadril žalobca. Práve
naopak, došlo k porušeniu zákonnej povinnosti, ktorá je integrálnou súčasťou výkonu advokácie, a ktorá

je významným faktorom poskytovania právnych služieb advokáta svojmu klientovi, čo podčiarkuje aj
skutočnosť, že je súčasťou sľubu advokáta pri vstupe do výkonu tohto povolania. Vzťah medzi klientom a
advokátom by mal byť založený na dôvere, ktorá v konečnom dôsledku má významný vplyv aj na obsah
a kvalitu poskytnutej právnej pomoci. Prijatím argumentácie žalobcu by sa pripustil absurdný záver, že
len v prípade, kde zákon osobitne upozorňuje na sankciu neplatnosti, táto sankcia môže skutočne aj

nastúpiť. Ak by tomu tak bolo, tak aplikovanie § 39 OZ by stratilo zmysle a účel, pretože by sa vôbec
nemohlo uplatniť bez osobitného upozornenia pri jednotlivých ustanoveniach a type právneho úkonu.38. Občianky zákonník pre postúpenie pohľadávky obsahuje výnimky zo všeobecne platnej zásady, že
predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky môže byť akákoľvek pohľadávka. Má za cieľ zabrániť tomu,
aby sa postúpením pohľadávky v určitých prípadoch nezhoršilo postavenie dlžníka, alebo postavenie

veriteľa. Ustanovuje, ktoré pohľadávky nie sú spôsobilým predmetom postúpenia a jednou kategóriou
sú práve pohľadávky, ktorých postúpenie by odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom. Práve pre
vyriešeniežalobcomnastolenejprávnejotázkyjevyššieuvedené kľúčovémajúctýmnamysliformuláciu
OZ obsahujúcu ,,odporuje zákonu (§ 39 OZ)? alebo ,, ak by postúpenie odporovalo zákonu (§ 525 od.
2 OZ)?.

39. Výkon advokácie a jej správa sú špecifickou verejnoprávne regulovanou činnosťou. Advokáciu
môžu vykonávať len osoby spĺňajúce prísne predpoklady podľa zákona o advokácii a za podmienky
zachovania všetkých ustanovení zákona o advokácii a jednou z nich je aj zachovanie povinnosti
mlčanlivosti zakotvenou v § 23 ods. 1 zákona o advokácii. Povinnosť mlčanlivosti predstavuje jeden
zo základných princípov advokácie, pričom ide o právo klienta, ktoré musí byť rešpektované ako

súčasť ústavného práva na spravodlivý súdny proces a ochranu súkromia. Teda povinnosť mlčanlivosti
advokáta predstavuje právo klienta a nemôže byť svojvoľne porušovaná. V danom prípade je potrebné
konštatovať, že postúpeniu pohľadávok týkajúcich sa vyplatenia odmeny za poskytovanie právnych
služieb na základe zmluvy o poskytovaní právnych služieb, v ktorých je veriteľ (advokát) viazaný
povinnosťou mlčanlivosti o dôverných informáciách získaných od klienta, okrem iného, zahrňujúcu aj

informácie o klientovi samotnom (napr. identita klienta, informácie o vzniku a výške odmeny, spôsob,
rozsah a obsah vykonaných úkonov právnej pomoci a celkovo všetky informácie, ktorých zverejnenie
si klient neželá a nie sú verejne dostupné), bráni samotný osobitný zákon, a to zákon o advokácii
v § 23 ods. 1, ktorý ukladá povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť. Predmetná povinnosť však
bola euroadvokátom Mgr. Pavelom Strnadom porušená, keď na Základe zmluvy o postúpení postúpil

pohľadávky z titulu poskytnutia právnych služieb na žalobcu ako tretiu osobu nezaviazanú zákonnou
povinnosťou uloženou ustanovením § 23 ods. 1 zákona o advokácii. V dôsledku vyššie uvedeného
nemožno súhlasiť s uplatnenou argumentáciou žalobcu, že nedodržanie povinnosti mlčanlivosti nemá
vplyv na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, a že zákon o advokácii, na rozdiel od zákona o
bankách neobsahuje osobitné hmotnoprávne podmienky pre platnosť postúpenia. Dovolací súd na

vyvrátenie uvedeného tvrdenia opätovne poukazuje na znenie § 525 ods. 2 OZ, ktoré vyslovene
obmedzuje postupiteľnosť tých pohľadávok, ktorých postúpenie by odporovalo zákonu v spojení s §
39 OZ, ktorý stanovuje neplatnosť právneho úkonu, ak svojím obsahom odporuje zákonu. Rovnako sa
nedá prisvedčiť ani právnej argumentácii žalobcu spočívajúcej v tom, že zákon o advokácii nezakazuje
postúpiť jeho pohľadávku na zaplatenie odmeny za poskytnutie právnych služieb, resp. neustanovuje

osobitné podmienky, ktoré je potrebné splniť, aby pohľadávku postúpiť možné bolo. Podľa dovolacieho
súdu osobitnou podmienkou, ktorá bráni postúpiť pohľadávku na zaplatenie odmeny za poskytnutie
právnych služieb je práve povinnosť zachovania mlčanlivosti v zmysle zákona o advokácii.

40. Na základe daného má dovolací súd za to, že odvolací súd vec správne právne posúdil, správne

aplikoval právne predpisy Slovenskej republiky, podľa ktorých bola Zmluva o poskytovaní právnych
služieb uzavretá a nimi sa tak riadia všetky právne vzťahy z nej vyplývajúce. Dovolací súd preto dospel
k záveru, že odvolací súd správne rozhodol, ak dospel k právnemu záveru, že v danom prípade sa
nejedná o niektorý z prípadov prelomenia advokátskej povinnosti mlčanlivosti ustanovených v § 23
zákona o advokácii, a preto sa jedná o postúpenie v rozpore so zákonom (zákona o advokácii), kedy

je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 OZ vylúčené/zakázané. Jedná sa teda o absolútne
neplatný právny úkon v zmysle § 39 OZ. Dovolací súd sa s právnym názorom odvolacieho súdu
stotožňuje a dopĺňa, že v predmetnom prípade išlo zo strany euroadvokáta o postúpenie pohľadávok,
ktoré vznikli v súvislosti s poskytovaním právnych služieb žalovaným 1/ a 2/ ako jeho klientom, teda
pohľadávok, ktorých postúpenie je v zmysle § 525 ods. 2 OZ v spojení s § 23 ods. 1 zákona o advokácii

odporujúce zákonu o advokácii, nakoľko žalobca nie je osobou, na ktorú by sa vzťahovala zákonná
povinnosť mlčanlivosti. V súvislosti s daným je potrebné ešte podotknúť, že postúpenie, by za určitých
okolností neodporujúcich dohode s klientom, bolo možné za predpokladu, ak by sa jednalo o postúpenie
na tretiu osobu, ktorá by bola viazaná povinnosťou mlčanlivosti alebo na druhej strane by bol postupca
(advokát) pozbavený povinnosti mlčanlivosti klientom alebo jeho právnym nástupcom. Vo všeobecnosti

teda na dovolaciu otázku možno uzavrieť, že postúpenie pohľadávok advokáta, ktoré vznikli v súvislosti
s poskytovaním právnych služieb podľa zákona o advokácii, na osobu, na ktorú sa nevzťahuje zákonná
povinnosť mlčanlivosti, odporuje zákonu o advokácii v zmysle § 525 ods. 2 OZ v spojení s § 23 ods. 1
zákona o advokácii. Zmluva o postúpení pohľadávok vzniknutých advokátovi za poskytovanie právnychslužieb podľa zákona o advokácii na tretiu osobu, neviazanú povinnosťou mlčanlivosti, je podľa § 39
OZ neplatným právnym úkonom, ak nebol advokát povinnosti mlčanlivosti klientom zbavený.

41. K dovolacej námietke žalobcu spočívajúcej v tvrdení, že určité právne porušenie povinnosti je v
rámci predpisov Slovenskej advokátskej komory považované za disciplinárne previnenie, nezakladá
bez ďalšieho neplatnosť samotnej zmluvy o postúpení pohľadávky, uvádza dovolací súd nasledovné.
Má za to, že žalobca ohľadne daného má pravdu, avšak na druhej strane je potrebné zdôrazniť, že
konajúce súdy posúdili daný prípad po právnej stránke prioritne podľa platnej právnej úpravy obsiahnutej

v Občianskom zákonníku v spojení s osobitným zákonom, a to zákonom o advokácii. To, že súdy pri
zisťovaní porušenia povinnosti zákonom ustanovenej povinnosti mlčanlivosti v rámci svojich rozhodnutí
poukázaliajnarozhodnutiaSAK,automatickyneznamená,ženadanýchrozhodnutiazaložilisvojprávny
záver ohľadne predmetného sporu. Z ich odôvodnení práveže vyplýva, že na dané rozhodnutia SAK iba
podporne poukázali, nakoľko sa jedná o stavovskú organizáciu, ktorá má výlučnú právomoc vykonávať
dohľad nad výkonom predmetnej profesie, čo znamená, že jej rozhodovacia prax nie je bez právneho

významu a z toho dôvodu by bolo nesprávne neprihliadnuť na ich prijaté závery ohľadne danej veci.
Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd predmetnú dovolaciu námietku považuje za neopodstatnenú.

42. Pokiaľ ide o dovolaciu námietku, na základe ktorej bolo poukázané na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4594/2009, dovolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 24. januára 2018 sp. zn. 6 Cdo 29/2017, publikovaného v Zbierke stanovísk NS a
rozhodnutí súdov SR č. 8/2018, pod číslom 71.,podľa ktorého „ustálená rozhodovacia prax najvyššieho
súdu“ je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako
judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax, vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných

rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí,
pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté
v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali.
Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj
naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia

a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných najvyššími súdmi
ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené
v Zborníkoch najvyšších súdov I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (viď.
rozhodnutie č. 71, publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 8/2018). Z vyššie

uvedenéhovšakvyplýva,žerozhodnutiaNajvyššiehosúduČeskejrepublikypodtentopojemnespadajú.
V dôsledku toho dovolací súd konštatuje správnosť odvolacieho súdu, nakoľko nebol povinný sa
rozhodnutím Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4594/2009 sa zaoberať.

43. Napriek vyššie uvedenému v predchádzajúcom bode tohto rozhodnutia najvyšší súd ako považuje

za potrebné poukázať na rozdielnosť českej právnej úpravy od slovenskej právnej úpravy. Zatiaľ čo
slovenská právna úprava v § 525 ods. 2 OZ obsahuje znenie, že ,,nemožno postúpiť pohľadávku, ak
by postúpenie odporovalo zákonu.......“, česká právna úprava v zmysle § 1881 zákona č. 89/2012 Sb.
Občanského zákonníka povoľuje postúpiť pohľadávku, ktorú je možné scudziť, pokiaľ to dohoda dlžníka
a veriteľa nevylučuje. Žalobca pri použití svojej argumentácie dané opomenul. Dovolaciemu súdu nedá

nepoukázať aj na stanovisko, ktoré bolo prijaté na zasadnutí 7. schôdze študijného a legislatívneho
kolégia dňa 27.11.2007 (k návrhu novely zákona o advokácii), ktoré zaujalo stanovisko nasledovného
znenia ,,na druhé straně je však potřeba přihlížet k tomu, že postoupením pohledávky nesmí advokát
porušit povinnost mlčenlivosti uloženou mu ustanovením § 21 zákona o advokacii; z pohledávky a z
postupu při jejím postoupení by tedy neměly být zjistitelné skutečnosti, které se advokát dozvěděl v

souvislosti s poskytováním právních služeb, pokud o těchto skutečnostech nebyl zbaven povinnosti
mlčenlivosti klientem nebo jeho právním nástupcem“. Z vyššie uvedeného vyplýva záver, že ak aj by aj
bola pohľadávka advokáta spôsobila k postúpeniu, advokát by musel zachovať povinnosť mlčanlivosti.

44. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že pohľadávku advokáta, nezbaveného

povinnostimlčanlivosti,nazaplateniepaušálnejodmenyzaposkytovanieprávnychslužiebpodľazákona
o advokácii nie je možné postúpiť na základe zmluvy o postúpení pohľadávok na tretiu osobu, ktorá
nepodlieha povinnosti mlčanlivosti, nakoľko postúpenie takejto pohľadávky je v zmysle § 525 ods. 2
Občianskeho zákonníka v spojení s § 23 ods. 1 zákona o advokácii v rozpore so zákonom o advokáciis právnym následkom absolútnej neplatnosti právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
Teda odvolací súd v spojení so súdom prvej inštancie vec správne právne posúdili, ak dospeli k
záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu dôvodiac absolútnou neplatnosťou zmluvy o

postúpenípohľadávky,vzmyslečohosažalobcanemoholstaťpostupníkom,resp.majiteľompostúpenej
pohľadávky, a teda ani veriteľom dlžníka, t.j. nositeľom subjektívneho práva.

45. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľ neopodstatnene
tvrdí, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a

preto nedôvodné dovolanie žalobcu podľa § 448 CSP zamietol.

46. Žalovaný bol v dovolacom konaní úspešný, a preto mu dovolací súd priznal voči žalobcovi náhradu
trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne
podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

47. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.