Rozsudok ,
Potvrdené, Prvostupňové nenapadnuté opravnými… Judgement was issued on Monday, September 27, 2021

Súd: Okresný súd Rožňava
Spisová značka: 6C/25/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7821201182
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ing. Judita Gabonaiová Hrenčuková

ECLI: ECLI:SK:OSRV:2021:7821201182.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Rožňava, sudkyňou Mgr. Ing. Juditou Gabonaiovou Hrenčukovou, v právnej veci žalobcu

R. W., narodeného XX. XX. XXXX, bytom T. A. XXX, XXX XX T.Ž., právne zastúpeného JUDr. Jánom
Klučkom, advokátom so sídlom Ku Potoku 4, 040 16 Košice, proti žalovanej Slovenskej republike, v
mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o zaplatenie nemajetkovej
ujmy v peniazoch, takto

r o z h o d o l :

I. Súd z a v ä z u j e žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,- Eur, v lehote do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu z a m i e t a .

III. Súd p r i z n á v a žalobcovi náhradu trov tohto konania podľa pomeru úspechu vo veci vo výške
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie práva
žalovaného podľa práva Európskej únie Slovenskou republikou vo výške 5.000,00 Eur od žalovanej
a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že si uplatňuje nárok na náhradu škody spôsobenej
žalovaným v dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho ujme. V okolnostiach prípadu je potrebné

uviesť, že týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka hasičského zboru Slovenskej republiky
sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť
(t.j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto „naskladaného“ týždenného pracovného
času pravidelne prekračuje 48 hodín. Úprava dovoleného rozsahu týždenného pracovného času
zamestnancov (vrátane hasičov) tvorí predmet úpravy práva Európskej únie (ďalej len „ EÚ“), ktoré
záväzne určuje dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Jedná sa o Smernicu 2003/88/ES o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ktorá zjednocuje ustanovenia smernice 93/104/ ES)

pričom jej porušenie členským štátom EÚ vyvoláva jeho zodpovednosť podľa práva EÚ a pre osoby
postihnuté takýmto porušením zakladá právo na náhradu spôsobenej ujmy pred vnútroštátnymi súdmi
členského štátu. O takýto prípad sa jedná aj u žalobcu. Ako už bolo spomenuté v okolnostiach prípadu
žalobcu sa jedná o Smernicu 93/104/ES a Smernicu 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo
4. novembra 2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ktorá zjednocuje ustanovenia
smernice93/104/ES).Ichzákladnýmcieľomjezaručiťlepšiuochranubezpečnostiazdraviapracovníkov
garantovaním minimálneho denného a týždenného času odpočinku, ďalej primeraných prestávok v práci

ako aj stanovením maximálneho týždenného pracovného času. Účinná ochrana bezpečnosti a zdravia
pracovníkov sa zabezpečuje tým, že členské štáty EÚ sú povinné zabezpečiť pracovníkom právo na
stanovený týždenný pracovný čas ako aj minimálny čas odpočinku. Čl.6 písmeno b) Smernice 2003/88/
ES (Maximálny týždenný pracovny čas) stanovuje, že :„Priemerný pracovný čas pre každé obdobiesiedmychdnívrátanenadčasovneprekročí48hodín“.Tentočlánokukladáčlenskýmštátomopatreniana
zabezpečenie toho, aby priemerný pracovný čas na každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročil
48 hodín a pracovníkom garantuje právo na 48 hodinový týždenný pracovný čas, ktoré im vyplýva

priamo z práva EÚ. Súdny dvor EÚ (ďalej len ESD) súčasne spresnil, že aj v prípade hasičov nariadená
pracovná pohotovosť na pracovisku tvorí súčasť ich týždenného pracovného času ktorá v spojení s
ich „riadnym“ pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Poukázal na
rozhodnutia ESD: vo veci C-429/09 G. Fuß tykajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u
nemeckých hasičov, vo veci C-437/05 J. Vorel tykajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku.

Je zrejmé, že podľa ESD je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie či sú naplnené charakteristické
znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom
pracoviskuskutočnosť,žejepovinnýbyťfyzickyprítomnýnamiesteurčenomzamestnávateľomabyťmu
k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Preto je tieto povinnosti
potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka. V dôsledku toho kvalifikácia pracovného
časuakodobyprítomnostizamestnancanapracoviskunemôžezávisieťodintenzityčinnostipracovníka,

ale vyplýva výhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi. (Rozsudok ESD C-14/04,
Dellas, bod. 48, 58.). Uvedené rozsudky ESD potvrdzujú, že členské štáty EÚ nemôžu jednostranne
určovať rozsah pôsobnosti Čl.6 písmena b) Smernice 2003/88/ES tak, žeby 48 hodinový pracovný
čas viazali na nejakú podmienku, prípadne by ho určitým spôsobom svojvoľne porušovali. Akákoľvek
vnútroštátna právna úprava členského štátu, ktorá umožňuje aby bol týždenný pracovný čas dlhší ako

48 hodín vrátane pracovnej pohotovosti na pracovisku je v rozpore s požiadavkami Čl. 6 písmeno
b) Smernice 2003/88/ES (bod 100 rozsudku ESD C-397/01, Pfeiffer). Napriek tomu, že príloha č.4
k Zákonu o hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „Zákon o hasičskom zbore“ alebo „Zákon“)
uvádza, že do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.
novembra 2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (bod 6. Prílohy č.4), znenie jeho

príslušnýchustanovenítútoskutočnosťnepotvrdzuje.Vokolnostiachprípadužalobcujepotrebnéuviesť,
že žiadne ustanovenie Zákona o hasičskom zbore nepotvrdzuje, že služobná pohotovosť hasičov v
mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového
práva. V tomto smere sa Zákon o hasičskom zbore ako právna úprava lex specialis odlišuje od §
96 Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje uvedenú Smernicu ES a na ňu nadväzujúcu judikatúru ESD

(a túto skutočnosť výslovne potvrdzuje vo svojom odseku 2). Zákonník práce sa však na právnu
kvalifikáciu pohotovosti na príslušníkov hasičského zboru nevzťahuje. Ďalším nedostatkom zákona o
Hasičskomazáchrannomzboreje,žezoSmernice2003/88/ESnepreberalustanoveniajejČl.6písmeno
b) stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín napriek tomu, že podrobne definuje
termíny služobná doba, služobná pohotovosť spôsoby ich finančného ohodnotenia a pod. Uvedené

pochybenia v Zákone o hasičskom zbore nemajú len abstraktný význam, keďže podľa práva EÚ takáto
úprava je na ujmu jeho príslušníkom, pretože im spôsobuje škodu, náhrady ktorej sa môžu domáhať
pred vnútroštátnymi súdmi. Ako už bolo spomenuté jej podstata spočíva v tom, že služobnú pohotovosť
hasičov Zákon o hasičskom zbore nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle
úniového práva v dôsledku čoho dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu. Takáto právna úprava

nie je v súlade s Čl. 2 (definícia pracovného času) ako aj Čl. 6 ods. 2 písmeno b) Smernice 2003/88/
ES (48 hodinový týždenný pracovný čas) Slovenskou republikou ako členským štátom EU a zakladá
jej povinnosť na náhradu škody takto postihnutým jednotlivcom v rámci a prostredníctvom súdnych
konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Skutočnosť, že týždenný pracovný čas hasičov prekračuje 48 hodín
žalobca dokumentuje listinami o týždennej dochádzke ktoré sú priložené k tejto žalobe. V tejto súvislosti

treba pripomenúť, že transpozícia smerníc nie je samoúčelná, nakoľko jej prostredníctvom sa do
vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov EÚ vnášajú požiadavky úniového práva a dosahuje
výsledok požadovaný úniovým zákonodarcom. Správnosť prebratia smerníc v súlade s požiadavkami
úniového zákonodarcu na prvom mieste potvrdzuje samotná prax uplatňovania jej pravidiel ustanovení
prostredníctvom vnútroštátnych preberacích zákonov t.j.v danom prípade zákona č.315/2001 Z.z. o

hasičskom a záchrannom zbore. Je zrejmé, že vo veci žalobcu výsledok jeho uplatňovania nie je v
súlade s úniovou požiadavkou 48 hodinového týždenného pracovného času pre členov hasičského a
záchranného zboru SR a jeho prostredníctvom sa nezaručuje plná účinnosť úniového práva na území
Slovenskej republiky čo je v rozpore s Čl. 4 Konsolidovaného znenia Zmluvy o európskej únii z r.1992.
Nie je preto možné v žiadnom prípade tvrdiť, že prebratie smernice 2003/88/ES do zákona č.315/2001

Z.z. v znení neskorších predpisov, je v súlade s úniovým právom, pokiaľ sa jeho uplatňovaním jej
nedosahuje stav požadovaný Smernicou. Čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES ukladá členským
štátom povinnosť dosiahnuť určený výsledok, ktorý nie je obmedzený žiadnou podmienkou a fixuje
stanovenie hranice týždenného pracovného času na 48 hodín vrátane nadčasov. Vzhľadom na tútoformuláciu ESD vo veci C-429/09, G.Fuß uviedol, že Čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES má priamy
účinok (bod 35), keďže priznáva priamo jednotlivcom právo, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Ide o právo na to, aby v členskom štáte EÚ priemerný týždenný čas pracovníka

neprekračoval týždennú hranicu 48 hodín. V zmysle uvedeného rozhodnutia ESD má preto aj žalobca
pracujúcivHasičskomazáchrannomzboreSRprávodovolávaťsaporušeniaČl.6písmenob)Smernice
2003/88 voči žalovanému v dôsledku toho, že jeho pracovná (služobná) pohotovosť sa nezapočítava
do týždenného pracovného času pričom jej nezapočítanie (zakázané právom EÚ) má za následok,
že žalobca pracuje týždenne dlhšie ako 48 hodín čím dochádza k porušeniu jeho práva podľa Čl. 6

písmeno b) Smernice 2003/88/ES. ESD v prípade C-429/09 G. Fuß výslovne potvrdil, že : „...Pracovník
ktorý ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora odpracoval
týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písmeno
b) Smernice 2003/88 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa môže dovolávať práva
Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získania náhrady škody
vzniknutejvdôsledkuporušeniatohtoustanovenia...“(ods.1VýrokovejčastirozsudkuESD).neobsahuje

ustanovenia tykajúce sa samotného procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V
prípade neexistencie ustanovení práva EÚ v tejto oblasti, je na vnútroštátnom práve každého členského
štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity určilo či škoda vzniknutá pracovníkovi v
dôsledku porušenia právnej normy EÚ má byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna
alebo finančným odškodnením a tiež aby definovalo pravidlá tykajúce sa spôsobu a výpočtu tejto

náhrady. Rozsudky ESD sa v tejto súvislosti obmedzujú na formulovanie zásad, ktoré je potrebné
rešpektovať pred súdnymi orgánmi členských štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej v dôsledku
porušenia práva EÚ. Pokiaľ sa jedná o rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva EÚ
jednotlivcovi táto musí byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho úniových práv.
Vo svojom rozsudku vo veci C-46/93 (Brasserie du Pécheur, bod 82) ESD zdôraznil, že vnútroštátny

súd sa v konaní o náhradu škody musí osobitne zabezpečiť, že zvolený spôsob náhrady škody je
v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie), ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na náhrady
škody poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností alebo podobných žalôb vychádzajúcich z
vnútroštátneho práva (bod 95 citovaného rozsudku ESD). V dôsledku toho musí každý člensky štát
vo vzťahu k nárokom na náhradu škody, ktoré majú základ v práve EÚ napraviť následky spôsobenej

škody podľa svojho vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom
podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné
ako podmienky tykajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti)
a nemôžu byť upravené tak aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania
náhrady pred vnútroštátnymi súdmi (zásada efektivity). (k tomu pozri Rozsudok ESD C-524/04,Test

Claimant, bod 123). Je rovnako úlohou vnútroštátneho súdu, aby posúdil, či boli naplnené úniové
podmienky vzniku zodpovednosti členského štátu. V zmysle stabilizovanej judikatúry ide konkrétne
o to, či cieľom porušenej právnej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, či porušenie takejto
normy bolo dostatočne závažné a či medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom
existuje priama príčinná súvislosť. (C- 429/09,Fuß,bod.47,C-118/08,Trasportes Urbanos y Servicious

Generales,bod.30). ESD v tejto súvislosti tiež uviedol, že tieto tri podmienky musia byť splnené ak
sa jedná o stratu alebo škodu pričom náhrada za ne je podmienená výsledkom v rozpore s úniovým
právom alebo nekonaním zo strany členského štátu napríklad v prípade netranspozície smernice alebo
v prípade že bol legislatívny alebo administratívny akt prijatý v rozpore s komunitárnym právom bez
ohľadu na to či ho prijal samotný člensky štát alebo verejnoprávna inštitúcia právne nezávislá od štátu

(C-424/97, Haim, bod 37.) Žalobca tvrdí, že v jeho prípade boli splnené úniové podmienky založenia
zodpovednosti Slovenskej republiky zastúpenej Ministerstvom vnútra SR, za porušenie jeho práva
garantovaného Čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES, z ktorých vyplýva jeho nárok na náhradu takto
spôsobenej škody. Svoje tvrdenie opiera o judikatúru ESD a to predovšetkým o judikát vo veci G.Fuß
(C-429/09). Pokiaľ sa jedná o praktické uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej porušením

úniového práva fyzickej osoby ako aj spôsob jej výpočtu samotná Smernica 2003/88/ES neobsahuje
ustanovenia upravujúce proces náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení a ani stanovenia jej
výšky. Aj rozsudky ESD sa obmedzujú len na formulovanie zásad, ktoré treba rešpektovať pred súdnymi
orgánmi členských štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej jednotlivcom v dôsledku porušenia ich
práv garantovaných právnym poriadkom EÚ. Pokiaľ ide rozsah náhrady škody spôsobenej porušením

práva EÚ, jednotlivcovi táto má byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu úniových práv.
Podľa judikatúry ESD tykajúcej sa priamo škôd vznikajúcim hasičom pre nerešpektovanie 48 hodinovej
pracovnej doby podľa Smernice 2003/88/ES treba pod škodou rozumieť: „škodu ktorá vznikla žalobcovi
v dôsledku straty času odpočinku na ktorý by mal nárok ak by bol maximálny týždenný pracovný časupravený Čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES rešpektovaný“ (bod 59 rozsudku ESD vo veci C 429/09
G.Fuß). V tejto súvislosti uvádza čl. 2 bod 5 Preambule Smernice č.2003/88/ES, že pojem „odpočinok"
znamená, že pracovníci by mali mať primeraný čas odpočinku, trvanie ktorého sa musí vyjadriť v

jednotkách času. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas
odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je tiež potrebné zaviesť „maximálnu hranicu
týždenného pracovného času“. V okolnostiach prípadu žalobcu preto treba za primeraný odpočinok
v zmysle Smernice považovať taký, ktorý by mal nasledovať po 48 hodinovej týždennej pracovnej
dobe zahrňujúcej jeho služobnú pohotovosť na pracovisku. Dlhodobé nerešpektovanie takto určeného

úniového týždenného pracovného času podľa Smernice 2003/88/ES sa tiež môže prejaviť v rámci
osobnostnej sféry fyzických osôb predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie (na jeho
úroveň a kvalitu) a tiež na ich celkovú fyzickú a/alebo morálnu integritu. Preambula prvej smernice
Rady 93/104/ES z 23.11.1993, ktorá sa týka niektorých aspektov organizácie pracovnej doby v tejto
súvislosti zdôrazňuje, že : „v záujme zaistenia bezpečnosti a zdravia pracovníkov spoločenstva im musí
byť poskytnutá minimálna denná, týždenná ročná doba odpočinku a primerané prestávky v práci. V

tejto súvislosti je tiež potrebné zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného času“. Preambula
platnej Smernice 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času okrem potvrdenia
uvedeného záväzku členských štátov uvádza tiež špecifikuje že : „...dlhé doby nočnej práce môžu
poškodiť zdravie pracovníkov a ohroziť bezpečnosť na pracovisku ...“ a tiež, že : „...treba obmedziť
trvanie nočnej práce vrátane nadčasov...“ (body 7 a 8 Preambule). Odpočinok pracovníka by mal byť

dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného
rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani
krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie...“ Analýza slovenského právneho poriadku potvrdzuje
neexistenciu osobitnej právnej úpravy obsahujúcej náležitosti konania o náhradu škody spôsobenej
porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá použitím ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu

výšky náhrady. V dôsledku toho a vychádzajúc z povahy škody ktorá má nemajetkovú povahu (škoda
vzniknutá v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho
48 hodinovej týždennej pracovnej doby), ako aj z podmienok jej uplatnenia je v slovenskom právnom
poriadku možno použiť pravidlá tykajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe ktorá podľa §§
11- 13 Občianskeho zákonníka ( ďalej len „OZ“), nakoľko tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj

účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva. V tejto súvislosti
je potrebné uviesť, že aj úniové právo uznáva, že v dôsledku jeho porušenia môže dôjsť u poškodenej
osoby k náhrade nemateriálnej ujmy.(Čl.82 Nariadenia EU č.2016/679 o o ochrane fyzických osôb pri
spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov). V dôsledku toho (a berúc do úvahy
citovanú judikatúru ESD) možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa úniového práva posúdiť

ako nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského práva, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Zákonnú
možnosť jej úhrady v peniazoch umožňuje § 13 ods. 2 OZ, pretože ju nepodmieňuje výlučne situáciami
zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti. (formulácia „najmä“).
Ustanovenia § 13 ods. 2 OZ totiž uvádza prípady, kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu
priznaťnáhradunemajetkovúujmyvpeniazochlendemonštratívne.Nemožnopretotútomožnosťspájať

iba so zásahmi proti dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti.( k tomu pozri rozsudok
NS ČR 30Cdo 2304/99). Podmienky uplatnenia vnútroštátnej zodpovednosti spôsobenej zásahom
do osobnosti fyzickej osoby podľa OZ sú v zásade identické s tými, ktoré sú obsiahnuté v režime
úniovej zodpovednosti, nakoľko sa rovnako predpokladá existencia zásahu spôsobilého objektívne
vyvolať nemajetkovú ujmu, ďalej že musí ísť o zásah neoprávnený (t.j. zásah ktorý je v rozpore s

objektívnym právom) a napokon že musí existovať príčinná súvislosť medzi uvedenými podmienkami.
Povaha konania o náhradu nemajetkovej ujmy súčasne spĺňa požiadavky zásad úniového práva na
rovnocennosť (ekvivalenciu) s prihliadnutím na náhrady poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci
sťažností alebo podobných žalôb opierajúcich sa o vnútroštátne právo, ako aj efektivity nakoľko nejde
o konanie ktoré by prakticky znemožňovalo alebo nadmerne sťažovalo získanie náhrady nemajetkovej

ujmy za porušenie úniového práva jednotlivca pred vnútroštátnym súdom. Vzhľadom na procesnú
absenciu ako úniovej tak aj špeciálnej vnútroštátnej právnej úpravy by sa mal postup súdu v konaní o
náhradu škody spôsobenej žalobcovi porušením úniového práva spravovať existujúcimi vnútroštátnymi
pravidlami, t.j. že súd priznáva peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (vrátane jej konkrétnej
výšky), na základe vlastnej úvahy a pri zohľadnení všetkých okolností prípadu. Do úvahy je potrebné

brať primeranosť takto poskytovanej náhrady ktorou sa má zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej
nemajetkovej ujmy.2. Ministerstvo vnútra ako žalovaný sa k žalobe vyjadrilo podaním zo dňa 01.06.2021. Vo svojom
vyjadrení uviedli, že rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods.
1 Smernice 89/391/EHS ako aj negatívne vymedzený v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Inak

povedané, Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh
služobného času sa Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako to tvrdí
žalobca. Podľa názoru žalovaného preto štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru,

vykonávajúcich zásahovú činnosť (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na
ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť) možno jednoznačne subsumovať pod negatívne
vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Oproti štandardným
pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj
špecifikáštátnejslužbypríslušníkovPolicajnéhozboruakoajprofesionálnychvojakov(napr.vosobitnom
systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.). Rovnako úlohy, ktoré príslušníci

Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa
civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a
záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb
civilnej ochrany“ v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho
príslušníci vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi, aj úlohy na

úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností.
Z tohto dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej
činnosti práve tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa Smernice 89/391/EHS
nevzťahuje. Inak povedané, v súčasnosti iné zložky (okrem Hasičského a záchranného zboru), ktorým
by boli zverené činnosti služieb civilnej ochrany neexistujú. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na

príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania
nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na
uvedené sa príslušné ustanovenia Smernice 2003/88/ES na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto
žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda. Žalobu pre nestransponovanie smernice,
resp.prenesprávnutranspozíciusmernicemôžepodať:1.EurópskaKomisia,priamonaESD,2.fyzická/

právnická osoba, ktorá bola týmto priamo dotknutá, t.j. došlo k porušeniu/poškodeniu jej práv a to na
vnútroštátny súd členského štátu EU. Žalobca však nezažaloval svojho zamestnávateľa ale štát, v mene
ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre
Hasičský a záchranný zbor, čo je zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda v jeho pasívnej vecnej
legitimácii. Navyše, ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad smernicou

povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods. 4 zákona
č. 315/2001 Z. z. a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. Žalobca
tak nielenže neurobil, ale navyše za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, vrátane tých hodín, o
ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený smernicou, mu boli riadne vyplatené príslušné zložky
služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. Ak má žalobca za to, že smernica nebola v jeho

prípade správne použitá, žalovaný namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že
táto mu nie je daná. Smernica 2003/88/ES v zásade ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť
a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času, pokiaľ ide o doby denného odpočinku, prestávok v
práci, týždenného odpočinku, maximálneho týždenného pracovného času, ročnej dovolenky a aspekty
nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce. Smernica upravujúca minimálne požiadavky na

bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času bola transponovaná do slovenského
právneho poriadku okrem iného zákonom č. 315/2001 Z. z., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe
č. 4 zákona pod bodom 6. Žalobca konštatuje, že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice
2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. podľa ktorého sa podľa žalobcu doba služobnej pohotovosti
nezapočítava do týždenného pracovného času hasičov. Podľa žalovaného však takéto tvrdenia žalobcu

nie sú opodstatnené. V zmysle čl. 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je teda pracovným (služobným)
časom akýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva
svoju činnosť alebo povinnosti v súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do služobného času
teda spadá samotný výkon pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa ako aj
zdržiavanie sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme

pracovnej pohotovosti. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je totiž rozhodujúcim
faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“ aj v pohotovostnej
službe, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný
na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžiteposkytnúť primerané služby. Tieto povinnosti je preto potrebné považovať za výkon činnosti tohto
pracovníka. Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť
na pracovisku. V prípade domácej pohotovosti Súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného

pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa. Zmysel článku 2
ods. 1 Smernice 2003/88/ES je transponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach
§ 85 a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku
Predmetné ustanovenia teda definujú služobný čas príslušníka hasičského a záchranného zboru ako
časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom

umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za
ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení
zákona č. 315/2001 Z. z. ďalej jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom
čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste
výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho
rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92

zákona č. 315/2001 Z. z. Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozhodne
nepopierajú,žeslužobnápohotovosťvštátnejslužbejevýkonomštátnejslužby,aleakoužbolouvedené
vyššie, svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej
službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe
(§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.). Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe

podľa § 92 ods. 1 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v
mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad aj
vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Žalobca zrejme v tejto
súvislosti opomenul, že ním citované ustanovenia zákona, najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1, rozhodne
nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou

účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona
č. 315/2001 Z. z.) a slová v § 92 ods. 1 zákona len vystihujú časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej
služby a služobnou pohotovosťou. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v
rámci služobného času. Žalovaný súčasne poukazuje aj na čl. 15 Smernice 2003/88/ES, ktorý umožňuje

dohodnúť aj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného o služobnom
čase podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru
na rok 2016, ktorá vo väzbe na citované ustanovenia zákona v článku 8 s nápisom „Služobný čas“
rozvrhuje služobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť. V tejto súvislosti neobstojí
ani tvrdenie žalobcu opierajúce sa o znenie § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. ktorý vymedzuje,

čo sa posudzuje ako vykonávanie štátnej služby. Podľa žalobcu služobná pohotovosť nie je výkonom
štátnej služby, čo odvodzuje od skutočnosti, že sa v tomto ustanovení neuvádza služobná pohotovosť
v štátnej. Žalovaný poznamenáva, že v cit. ustanovení sa neuvádza ani služobná pohotovosť v štátnej
službe,aleanisamotnývýkonštátnejslužby,pretoževtomtoustanoveníideovýpočetčasov,súvisiacich
s činnosťami (napr. zvyšovania kvalifikácie, účasť na rekondičnom pobyte, ale napr. aj dovolenka,

materská dovolenka, rodičovská dovolenka), ktorým zákon priznáva na vymedzené účely (napr. sociálne
zabezpečenie) rovnaké účinky, ako keby v tom čase príslušník alebo príslušníčka Hasičského a
záchranného zboru skutočne vykonávali štátnu službu. Explicitnejšie rozlíšenie jednotlivých častí
služobného času je teda upravené v Kolektívnej zmluve pre príslušníkov HaZZ pre rok 2016, kde v
čl. 8 ods. 1 sa taktiež uvádza, cit.: „Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne

rozvrhnutým služobným časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na 16,5 hodín vykonávania štátnej
služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v
mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní 7,5 hodín v jednej 24 - hodinovej zmene.“ Podľa ods. 3 čl.
8 kolektívnej zmluvy sa za štátnu službu považuje tiež práca nadčas, t.j. štátna služba vykonávaná nad
rámec určeného služobného času, resp. nad určený týždenný služobný čas, na príkaz nadriadeného

alebo s jeho súhlasom. Vzhľadom na uvedené žalovaný má za to, že vyššie uvedené ustanovenia
§ 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001 Z. z., ako aj ustanovenia platnej kolektívnej zmluvy (čl. 8)
plne transponujú čl. 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES. Kritériá pre limity pracovného času ustanovuje
čl. 6 Smernice 2003/88/ES s názvom „Maximálny týždenný pracovný čas.“ Smernica 2003/88/ES
pripúšťavýnimkuzostanovenéholimituzadodržanianasledujúcichkumulatívnychpodmienok: písomný

súhlas zamestnanca s výkonom práce nad zákonom a smernicou povolený maximálny limit počtu
hodín, zamestnávateľ vedie aktuálne záznamy o všetkých zamestnancoch, ktorí vykonávajú takúto
prácu a poskytne na požiadanie informáciu o prípadoch , kedy zamestnanci dali súhlas k práci
presahujúcej 48 hodín v dobe siedmich dní, čo sa vypočíta ako priemer za referenčné obdobie,zamestnávateľ dodržiava všetky všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia zamestnancov pri
práci, žiadnemu zamestnancovi nevznikne zo strany zamestnávateľa ujma za to, že nie je ochotný
súhlasiť s vykonávaním takejto práce. Podľa Smernice 2003/88/ES teda priemerný pracovný čas pre

každé obdobie siedmich dní nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný
čas pre každého zamestnanca musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou
zmluvou. Smernica 2003/88/ES tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní,
čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice
2003/88/ES stanovuje na účely uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné

obdobie na 4 mesiace. Čl. 17 ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť
uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené
v kolektívnej zmluve, tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného
obdobia navyše je, že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo
(vo výnimočných prípadoch) kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku,
sa príslušným pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje limity

dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín
týždenne v zmysle § 85 zákona č. 315/2001 Z. z.. Podľa § 91 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. možno
hasičovi prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7
hodín týždenne. Ako vyplýva z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. môže byť služobný čas
hasičov rozvrhnutý aj nerovnomerne. Pri nerovnomernom rozvrhnutí však nesmie byť dĺžka riadneho

služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania
štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania
štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.. V zmysle
platnej kolektívnej zmluvy hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným
časom majú výkon štátnej služby v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo služobný čas

rozvrhnutý na 16,5 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne
nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní 7,5 hodín v jednej
24 hodinovej zmene v zmysle vyššie citovaného čl. 8 ods. 1 Kolektívnej zmluvy pre príslušníkov HaZZ
prerok2016.Čosatýkareferenčnéhoobdobia,taknerovnomernerozvrhnutýslužobnýčasjerozvrhnutý
na obdobie šiestich mesiacov podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., Podľa platnej kolektívnej

zmluvysavykonávanieštátnejslužbyhasičovsnerovnomernerozvrhnutýmslužobnýmčasomrozvrhuje
spravidla na obdobie jedného mesiaca. Uvedené referenčné obdobie však neodporuje tomu, aby
bolo dodržané zákonné ustanovenie 40 hodín priemerného týždenného služobného času v súlade s
rozvrhnutými službami. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne
právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom

hodín, tak ako je tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a kolektívna zmluva dostatočne
ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako
aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy
transponovali čl. 6 Smernice 2003/88/ES správne. Záverom žalovaný opätovne pripomína, že predpisy
EÚ neprikazujú, aby konkrétny odsek, resp. článok smernice musel byť transponovaný iba do jedného

článku, resp. odseku vnútroštátneho právneho aktu členského štátu EÚ. Zároveň nie je nutné, aby
bol článok smernice transponovaný explicitne priamo do vnútroštátneho predpisu. Podľa žalovaného
sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu 2003/88/ES do zákona správne,
preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej
súvislosti s článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Článok 6 Smernice 2003/88/ES je spomenutý

v článku 17 ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje členským štátom aby sa odchýlili od uplatňovania tohto
článku, za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov,
pričom jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia (ako to je v tomto prípade) keď sa jedná o
protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Pokiaľ by napriek vyššie uvedenej argumentácií súd
dospel k názoru, že odchylná úprava nie je možná, tak žalovaný poukazuje na všeobecné podmienky

vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné upletenie
si nároku na náhradu škody za porušenie práva Únie. Tieto podmienky sú definované nasledovne: 1)
cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, 2) porušenie je dostatočne závažné
a 3) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná súvislosť Žalovaný má
za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. V prvom

rade žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. Sám žalobca veľmi
nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú
pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný.
Žalovaný chce zdôrazniť, že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadenízamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho
zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej
činnosti (teda v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce). Rovnako tak v zmysle platnej legislatívy pri

takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený resp. vymedzený
priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára podmienky na
oddych (spánok) zamestnanca, t.j. žalobcu. To znamená, že v čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu
nevyžaduje„aktívnačinnosť“atedamimočasuskutočnéhovýkonuprácemôžežalobcaodpočívaťalebo
sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce

z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa. V zhrnutí to znamená, že žalobca
nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ
žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. nie len za vykonanú prácu, ale aj za
takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostáva za takto stanovený čas pracovnú odmenu, ktorou mu
zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícií. Pokiaľ súd, napriek
všetkým doteraz uvedeným skutočnostiam, dospeje k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva

žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného
fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. V zmysle rozhodnutia
Súdneho dvora C- 46/93 Brasserie du Pécheur (bod 84) by mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená
osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila
všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný by chcel zdôrazniť, že žalobca do dnešného

dňa nevyvinul žiadnu snahu na to, aby vzniku škody (ujmy) predišiel. To znamená, že žalobca žiadnym
spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do
dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti
(za ktorú každý mesiac žalobca dostáva odmenu), považuje resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Z vyššie
uvedeného dôvodu, nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný vznik takejto ujmy alebo

aspoň obmedzil jej rozsah. Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym systémom členských štátov, musí
totiž poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musia znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie,
aby obmedzila rozsah škody (rozsudky Mulder a i / Rada a komisia, C-104/89 a C- 37/90). Žalobca
však žiadnym spôsobom neprejavil svoju nevôľu so súčasným stavom, čím by mohol obmedziť rozsah
škody, ktorú mu mal žalovaný spôsobiť. Ohľadom formy a spôsobu výpočtu náhrady škody, Súdny

dvor v rozhodnutí C- 429/09 G. Fuss uviedol veľmi jasne, cit.: „ smernica 2003/88 neobsahuje nijaké
ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie
ustanovení práva Únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby
pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ako
je G. Fuss vo veci samej, v dôsledku porušenia právnej normy Únie, musí byť nahradená udelením

dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a jednak definovalo pravidlá týkajúce
sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.“ Žalovaný si v tejto súvislosti dovoľuje poukázať na rozhodnutie
Okresného súdu Stará Ľubovňa, č. k. 8C/25/2017 zo dňa 23.12.2019 v rovnakej právnej veci. Žalovaný
má za to, že čo sa týka posúdenia, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva na maximálny 48
hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či žalobca skutočne pracoval

nad takýto limit za rozhodné obdobie. Žalobca totiž v žalobe nezohľadnil reálne odpracované hodiny
vzhľadom na pohotovosť a nadčasy alebo dovolenku a práceneschopnosť, počas ktorých žalobca reálne
nebol k dispozícii zamestnávateľovi, teda v týchto prípadoch nemožno hovoriť o vzniku škody, aj keď
sa žalobcovi tento čas započítaval do odpracovaného času, ktorý mal zaplatený. Nie všetky hodiny
odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Takisto je potrebné

zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov.
Žalobca v žalobe vychádzal len z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného pracovného času
ako aj času odpracovanej pohotovosti, avšak z uvedeného vôbec nevyplýva, či za konkrétne obdobie
skutočne dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času pri referenčnom období 6
mesiacov. Pripomíname, že dôkazné bremeno je aj v tomto prípade na strane žalobcu V prípade, ak sa

súd prvej inštancie nestotožní s právnym názorom žalovaného, s právnym názorom Okresného súdu
Stará Ľubovňa v rozhodnutí č. k. 8C/25/2017 zo dňa 23.12.2019 žalovaný namieta neprimeranú výške
požadovanej škody vzhľadom na rozhodovanie súdov v obdobných veciach (rozhodnutie Okresného
súdu Košice II, sp. zn. 41Cpr 10/2018 zo dňa 12.12.2018, rozhodnutie Okresného súdu Košice II, sp.
zn. 42Cpr 19/2018 zo dňa 18.12.2018, rozhodnutie Okresného súdu Košice II, sp. zn. 42Cpr 19/2018

zo dňa 18.12.2018, rozhodnutie Okresného súdu Košice II, sp. zn. 18Cpr 5/2016 zo dňa 05.09.2018,
rozhodnutie Okresného súdu Košice II, sp. zn. 41Cpr 78/2017 zo dňa 18.01.2019, rozhodnutie
Okresného súdu Košice I, sp. zn. 10C 242/2016 zo dňa 26.10.2018, rozhodnutie Okresného súdu
Košice II, sp. zn. 11Cpr 19/2018 zo dňa 09.01.2019, rozhodnutie Okresného súdu Košice II, sp. zn.11Cpr 12/2017 zo dňa 11.09.2019). Priemerná výška doposiaľ priznanej škody vo vyššie uvedených
rozhodnutiach predstavuje sumu cca 2.400,- eur. Vzhľadom na námietku pôsobnosti Smernice 2003/88/
ES, námietku nedostatku splnenia procesných podmienok konania, námietku nedôvodnosti žaloby,

žalovaný v súlade so zásadou hospodárnosti konania v zmysle čl. 8 CSP a čl. 17 CSP navrhuje, aby sa
súd pred ďalším postupom v konaní vysporiadal s vyššie uvedenými námietkami žalovaného. Žalovaný
poukazujenaskutočnosť,žejenutné,abysúdvprípadepojednávaniaonáhradeškody,rozlišovalmedzi
škodou a medzi nemajetkovou ujmou.

3. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného zo dňa 14.06.2021 uvádza, že žalovaný vo svojom
vyjadrení okrem iného argumentoval tým, že pôsobnosť uplatňovania Smernice 2003/88/ES je upravená
nielen v jej Čl. 2 ods. 1 a 2 ale na základe odkazu ods. 3 Článku 2 aj príslušnými ustanoveniami Smernice
89/391/EHS keďže : „Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné v
zmysle článku 2. Smernice 89/391/EHS bez toho by boli dotknuté články 14,17,18,19 tejto smernice“.
Na základe takéhoto prístupu žalovaný poukázal na Čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS podľa ktorého

sa : „Táto smernica sa neuplatňuje... pre určité osobitné činnosti verejných služieb ako sú napríklad
ozbrojené sily, polícia alebo na určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany„ v dôsledku čoho
dochádza k záveru, že štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich
zásahovú činnosť možno : „jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie Smernice 89/391/
EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri prácu

v zmysle jej článku 2 ods. 2. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru
ako aj profesionálnych vojakov. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov hasičského a
záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje je táto oblasť v
plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia

Smernice 2003/88/ES na prípad žalobcu nemôžu aplikovať preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla
vzniknúť žiadna škoda.“ Opierajúc sa o túto argumentáciu (a prostredníctvom zjednodušeného výkladu)
žalovanýdochádzakzáveru,ženakoľkohasičisapodieľajúajnacivilnejochraneobyvateľstvaSmernica
2003/88/ES sa na nich nemôže vzťahovať a preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna
škoda. Významom a výkladom Čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/ES sa zaoberali viaceré rozsudky ESD

výklad ktorých je všeobecne záväzný s ktorými je tvrdenie žalovaného v nesúlade. V prípade Pfeiffer
súd konštatoval, že : „Čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391 nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany
ako také ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné
činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice“ (C-397/01, bod. 53).V dôsledku toho „výnimka
uvedená v Čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho

fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku ak nastane
osobitne vážna situácia lebo situácia osobitného rozsahu -napríklad katastrofa pre ktoré je typické, že
nie je možné rozvrhnúť pracovny čas pre zásahové záchranné tímy (bod. 55 rozsudku).Rovnako aj
Uznesenie ESD prijaté vo veci C-52/04 potvrdzuje, že na „ činnosti zásahových síl verejnej hasičskej
služby sa nevzťahuje výnimka uvedená v Čl. 2 ods. 2 smernice č.89/131/EHS ale tieto činnosti naopak

patria do pôsobnosti tejto smernice pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok“ (bod. 57). Pokiaľ
ide o novšiu judikatúru ESD možno spomenúť vec R.Matzaka. Tieto závery sú potvrdené aj samotnou
Smernicou 2003/88/ES, ktorá v Článku 17 ods.3 bode iii) výslovne uvádza aj protipožiarne služby a
služby civilnej ochrany. V tejto súvislosti možno uviesť, že slovensky zákonodarca rozhodol, že smernica
2003/88/ES bude transponovaná do zákona č.315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore čo

výslovne potvrdzuje jeho príloha č. 4 v bode 6. Žalobca tvrdí, že niektoré ustanovenia zákona č.315/2001
Z.z. sú rozpore so smernicou pretože ich uplatnením sa negarantuje 48 hodinová pracovná doba pre
hasičov. Na podporu svojho tvrdenia, že smernica bola riadne transponovaná do zákona č.315/2001
Z.z. žalovaný popisuje (cituje) akým spôsobom sa viaceré jej ustanovenia (vrátane Čl. 2 ods. 1) premietli
do Zákona o hasičskom a záchrannom zbore a keďže sa tak po legislatívnej stránke stalo má za to,

že transponovanie smernice bolo správne. Takýto výklad však nespĺňa požiadavky úniového práva
nakoľko je len formálny a nedosahuje sa ním Smernicou požadovaný výsledok t.j. zabezpečenie 48
hodinového priemerného služobného času pre príslušníkov hasičského zboru Slovenskej republiky.
Žiadne ustanovenie Zákona o hasičskom zbore nestanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste
výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného služobného času. V tomto smere sa Zákon o

hasičskom zbore ako právna úprava lex specialis odlišuje od § 96 Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje
uvedenú Smernicu ES a na ňu nadväzujúcu judikatúru ESD (a túto skutočnosť výslovne potvrdzuje (vo
svojom odseku 2). Zákonník práce sa však v otázke právnej kvalifikácie pohotovosti na príslušníkov
hasičského zboru nevzťahuje. Skutočnosť, že podľa Zákona o hasičskom zbore pracovnú pohotovosťhasičov zákonodarca nekvalifikuje ako súčasť ich služobného času tiež výslovne potvrdzujú jeho viaceré
ustanovenia: § 85 Zákona,§ 92, 86 ods. 2 Zákona, z citovaných ustanovení vyplýva, že služobná
pohotovosť podľa Zákona o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času

jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby“ a začína až po
skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase.“ Ustanovenie § 92 Zákona o hasičskom zbore
(Služobná pohotovosť v štátnej službe príslušníkov) výslovne potvrdzuje že služobný úrad môže nariadiť
alebo s dohodnúť s pracovníkom aby sa mimo rámca rozvrhu služobného času a po vopred určený
rozvrhnutia služobného času : „zdržiaval po určený čas na určitom mieste a bol pripravený na to, že

bude povolaný na vykonávanie štátnej služby, ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe“ (§ 92 ods.
1 Zákona). Takto nariadená služobná pohotovosť preto nie je výkonom štátnej služby nakoľko odráža
len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude
povolaný. § 122 Zákona potom spresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k
vykonaniu štátnej služby „takéto vykonanie štátnej služby je štátnou službou nadčas“ (ods. 2) a § 91
ods. 1 Zákona tiež uvádza, že : „Štátnou službou nadčas je aj služba ktorú príslušník vykonáva počas

určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 2“. V tejto súvislosti treba upozorniť na to, že Smernica
2003/88/ES neupravuje žiadnu „prechodnú“ kategóriu medzi pracovným časom a časom odpočinku (C-
437/05, Vorel, bod 25,C-258/10, bod.43) ako zákon č.315/2001 Z.z. vo forme služobnej pohotovosti
hasiča na pracovisku. V dôsledku toho by bolo požiadavke Smernice možné vyhovieť len vtedy ak by
sa pracovná pohotovosť hasiča na pracovisku považovala za súčasť jeho pracovného času čo však

zákon č.315/2001 nestanovuje. Po takto definovanom pracovnom čase má hasič právo na odpočinok
(Čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice) To, že pracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku je potrebné považovať
za súčasť jeho pracovnej doby potvrdzuje aj judikatúra ESD (pozri nižšie). Rovnako ako v prípade
Čl. 2 ods. 1 Smernice aj v prípade jej Čl. 6 žalovaný iba popisuje (cituje) akým spôsobom sa viaceré
ustanovenia Smernice 2003/88/ES (Čl. 6,16,17) premietli do Zákona o hasičskom a záchrannom zbore

a keďže sa tak po legislatívnej stránke stalo má za to, že „dotknuté právne predpisy transponovali Čl.
6 Smernice správne“. Žalovaný sa konkrétne zaoberá jednak tzv. referenčným obdobím, ktoré v súlade
s Čl. 16 písmeno b) Smernice môže štát pre uplatňovanie článku 6 Smernice (maximálny týždenný
pracovný čas) stanoviť na dobu presahujúcu štyri mesiace pričom podľa Čl. 17 ods. 3 písmeno iii) a
pre protipožiarne služby môže toto referenčné obdobie dokonca predĺžiť. Podľa § 86 ods. 2 zákona

č.315/2001 Z.z. je nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas hasičov aplikovaný v rámci šesť mesačného
referenčného obdobia. Hoci žalovaný sa pomerne podrobne zaoberá zákonnou úpravou služobnej doby
v rámci referenčného obdobia nereaguje na kľúčový problém t.j. či aj počas referenčného obdobia
sú štáty povinné garantovať priemerný 48 hodinový týždenný pracovný čas podľa Čl. 6 písmeno b)
Smernice. Žalobca tvrdí, že tento záväzok platí v plnom rozsahu aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu

nakoľko žiadne ustanovenie Smernice nespája so zavedením referenčných období pre štáty možnosť
nerešpektovať ich záväzok podľa Čl. 6 písmeno b) Smernice. V dôsledku toho ak štát nie je schopný
zabezpečiť 48 hodinový priemerný týždenný pracovný čas v rámci stanoveného preferenčného obdobia
dostáva sa do rozporu s požiadavkou Čl. 6 písmeno b) Smernice. Na základe argumentácie žalobcu
ako aj z vybranej judikatúry ESD vyplýva, že zákon o Hasičskom a záchrannom zbore nesprávne

transponoval Smernicu 2003/88/ES. Je tomu tak z toho dôvodu, že za súčasť pracovnej (služobnej) doby
hasičov nepovažuje ich pracovnú pohotovosť na pracovisku čo je v rozpore s Čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice.

4. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 09.07.2021 trval na svojom predchádzajúcom vyjadrení na ktoré
sa v plnom rozsahu odvolával.

5. Súd vo veci nariadil pojednávanie a vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu, podľa §
180 Civilného sporového poriadku.

6. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že trvá na podanej žalobe v celom rozsahu tak

ako bola súdu doručená, rovnako aj na písomnom vyjadrení zo dňa 14.06.2021, na ktoré aj v plnom
rozsahu poukazoval. Mal za to, že jeho písomné podania obsahujú skutkové okolnosti ako aj právne
posúdenie predmetného sporu. Navrhol, aby súd žalobe vyhovel v plnom rozsahu a priznal žalobcovi
náhradu trov konania.

7. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že v plnej miere poukazuje na svoje písomné vyjadrenia a na
dôvody v nich uvádzané. Navrhol, aby sa súd s námietkami žalovaného vysporiadal a žalobu žalobcu
zamietol.8. Súd vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu a oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými
v spise a zistil nasledovný skutkový stav.
9.Z tabuľkovéhoprehľadusuvedenímrokov2017-2021aurčitýchsúmprikaždommesiacivtomktorom

mesiaci od 10/2017 do 03/2021 súd zistil, že žalobca v sledovanom období pravidelne odpracoval nad
povolený limit práva EÚ hodiny služobnej pohotovosti nezapočítané do fondu pracovného času. Žalobca
je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, ktorý vykonáva stálu štátnu službu v meste Rožňava.
Žalobca minimálne od októbra 2017 do marca 2021 pracoval na zmeny, teda vykonával službu 16, resp.
16,5 hodiny a následne na to nadväzovala pracovná pohotovosť v trvaní 7, resp. 7,5 hodiny, počas ktorej

bol v mieste výkonu služby k dispozícii zamestnávateľovi pripravený na prípadný zásah. Celkový čas,
počas ktorého bol žalobca k dispozícii počas jednej zmeny vrátane služobnej pohotovosti, bol 24 hodín.

10. Podľa článku 7, druhá, tretia veta Ústavy SR právne záväzné akty európskych spoločenstiev a
európskej únie majú prednosť pred zákonmi SR. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú
implementáciu sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku 120 ods. 5.

11. Podľa článku 144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí, a pri rozhodovaní
sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa článku 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

12. Podľa § 3 Civilného sporového poriadku (ďalej aj C.s.p.), súdy prejednávajú a rozhodujú

súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú
iné orgány.

13. Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času
ustanovuje smernica európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.11.2003 o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času.

14. V článku 1 bod 2 smernice, táto rieši a.) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku
a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas, b.) určité aspekty nočnej
práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

15. Článok 1 bod 3 smernice, táto sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné v zmysle
článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14,17,18 a 19 tejto smernice.

16. Podľa článku 2 ods. 1 smernice pracovný čas je akýkoľvek čas počas ktorého pracovník pracuje

podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť, alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi
právnymi predpismi alebo praxou.

17. Podľa článku 6 písm. b.) Smernice členské štáty prijmú opatrenia na zabezpečenie toho, že v súlade
s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní

vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

18. Podľa článku 16, písm. b.) smernice, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6
( maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace.

19. Štátnu službu a právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a príslušníkov Horskej záchrannej služby, upravuje zákon
č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore v platnom znení (ďalej len Zákona).

20. Podľa ustanovenia § 85 ods. l zákona č. 315/2001 Z. z. ("Zákon") služobný čas príslušníka je časový

úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

21. Podľa ustanovenia § 85 ods. 2 Zákona služobný čas príslušník je 40 hodín týždenne. Skrátenie
týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

22. Podľa ustanovenia § 86 ods. 1 a 2 Zákona služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných
dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu bezprostrednenadväzujúcejslužobnejpohotovostivmiestevykonávaniaštátnejslužbyjenajviac24hodínvslužobnom
dni.

23. Podľa ustanovenia § 91 ods. 1 Zákona štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad
rámec určeného služobného času.

24. Podľa ustanovenia § 91 ods. 3 Zákona v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu
službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

25. Podľa ustanovenia § 92 ods. 1 Zákona služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

26. Podľa ustanovenia § 97 ods. l písm. h) zákona č. 315/2001 Z.z. ako vykonávanie štátnej služby

sa posudzuje čas náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo
sviatok.

27. Podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena

a prejavov osobnej povahy.

28. Podľa ustanovenia § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä
sa domáhať , aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo

postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo je vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy
a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo

29. V prvom rade sa súd musel vyporiadať s obranou žalovaného a s jeho námietkami ohľadom pasívnej
vecnej legitimácie, nesplnenia procesných podmienok konania a nedôvodnosti žaloby.

30. Žalobca odôvodňoval svoj nárok na náhradu škody tým, že Slovenská republika neprevzala
(nesprávne prevzala) do vnútroštátnej úpravy Článok 6 písm. b/ Smernice vo vzťahu k úprave

pracovného času hasičov, ktorý predmet sporu sa nepochybne dotýka práva Únie. Vzťah úniového a
vnútroštátne práva sa riadi zásadou prednosti a priameho účinku, ktoré zásady sú povinné rešpektovať
aj vnútroštátne súdy v zhode s Článkom 7 ods. 2, 5, Článkom 144 Ústavy SR, ako aj Článkom 3
Civilného sporového poriadku. V zmysle uvedeného je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami
Slovenskejrepubliky,ktorémajúprednosťpredzákonom,judikatúrouEurópskehosúdupreľudsképráva

a Súdneho dvora Európskej únie. Právo na náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie patrí
medzi všeobecné zásady komunitárneho práva vyplývajúce priamo z judikatúry SDEÚ bez ohľadu na
vnútroštátnu právnu úpravu, a odráža základné vlastnosti komunitárneho práva - zásadu prednosti a
priameho účinku, ako aj povinnosť vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex
officio. Judikatúra SDEÚ vo veci zodpovednosti členských štátov za porušenie práva Únie je založená na

zásade pacta sunt servanda vyjadrenej v Článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa
ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov
vyplývajúcich im zo Zmluvy alebo z činnosti Spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by
mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy, alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva.

31. Žalovaný namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. Žalobca svoj nárok na náhradu škody
odvodzuje z porušenia úniového práva (nedodržanie 48 hodinového týždenného pracovného času,
ktorý mu úniové právo garantuje) a nie z dôvodu, že Smernica č. 2003/88/ES nebola v jeho prípade
správne použitá a preto je žalovaný v spore pasívne legitimovaný. Porušenia úniového práva sa môže
dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene členského štátu. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú

škodu v zmysle judikatúry SDEÚ vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu
za takto vzniknutú škodu, ktorá sa vzťahuje na prípady ad 1/ porušenia práva únie členským štátom
pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc (prípad C 6/90 a 9/90 Francovich, C- 178,179
a 188 až 190/94 Dillenkofer), ad 2/ aplikáciu ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcuúniovému právu (ČEZ C-115/08, Simmenthal II C 106/77), ad 3./ vydanie súdneho alebo správneho
rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Únie ( C 2/06 Kempter, vec C 453/00 Kühnnea Heitz), ad
4/ neprijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s právom Únie (C 46 a 48/93

BrasserieduPěcheuraFactortame).Zodpovednosťčlenskéhoštátuzavzniknutúškodupodľajudikatúry
SDEÚ nastáva, ak sú splnené tri predpoklady (bod 20 rozhodnutia C 445/06 Danske Slagterier, bod 51
rozhodnutia C 224/01 Köbler, bod 51 rozhodnutia C 46 a 48/93 Brasserie du Pěcheur a Factortame, bod
40 rozhodnutia C 6/90 a 9/90 Francovich, ) : 1/ porušená
úniová norma priznáva právo fyzickým alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský

štát ( napr. C 524/04 Test Claimants Thin Cap), 2/ porušenie úniového práva je dostatočné závažné
a 3/ medzi porušením úniového práva členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým
osobám existuje príčinná súvislosť. O výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd.

32. V otázkach neupravených normami komunitárneho práva, resp. judikatúrou SDEÚ v sporoch
o nárokoch na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie členským štátom, sa

subsidiárne použije vnútroštátne právo pri zachovaní princípu rovnocennosti (ekvivalencie) a účinnosti
(efektivity). Zásada rovnocennosti znamená, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým
prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval v
konaniach bez úniového prvku s podobným predmetom, čo znamená, že dotknutý subjekt musí mať
možnosť uplatniť si nárok, ktorý mu vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za akých by

si mohol nárok uplatniť založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového prvku. Zásada
účinnosti - efektivity znamená, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych konaniach určených
na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych subjektov, nemôže byť
upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym poriadkom prakticky
znemožňoval alebo nadmerne sťažoval. Z vyššie uvedeného plynie, že pokiaľ pre takto vymedzenú

oblasť zodpovednosti štátu neexistuje špecializovaná vnútroštátna právna úprava, je namieste využitie
právnej úpravy obsahom a účelom najbližšej v zmysle zásad analógie iuris a
analogie legis rešpektujúc princípy úniového práva. Vo všeobecnosti otázku zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje zákon č. 514/03 Z.z., ktorý v § 4 písm. e/ vymedzuje
ako za škodu zodpovedný orgán konajúci v mene štátu ministerstvo, či iný ústredný orgán štátnej správy,

ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice EÚ alebo v dôsledku nedodržania lehoty určenej na
prebratie, vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti
tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy. Zodpovednosť štátu, za ktorý koná
zákonom označený orgán je však daná len v prípade, ak existuje nezákonné rozhodnutie, či nesprávny
úradný postup, v príčinnej súvislosti s ktorými vznikla škoda. Sporová vec sa týka porušenia práva

Únie pre absentujúcu, resp. nesprávnu transpozíciu Smernice do zákona č. 315/01 Z.z., pretože do
pracovného času hasiča sa nezarátava aj jeho pracovná pohotovosť na pracovisku počas jej neaktívnej
časti (§ 12 ods. 6 v spojení s § 193 zákona č. 315/01 Z.z vylúčil aplikáciu § 96 ods. 2 Zákonníka
práce na služobné pomery hasičov). Absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice EÚ do noriem
vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu, ktorý je v zmysle § 9

vylúčený z pôsobnosti zákona č. 514/03 Z.z., keďže za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup
alebo výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 86 písm. a/, d/ Ústavy
SR a postup alebo výsledok postupu vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 119 písm. b/
Ústavy SR. Zohľadňujúc existujúcu vnútroštátnu právnu úpravu pri rešpektovaní princípov ekvivalencie
a efektivity niet však prekážok, aby pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o nároku na

náhradu škody voči štátu bola Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako
orgán do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor SR, ktorý orgán bol tiež garantom
právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/01 Z.z.. Na takomto závere o pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného v konaní nič nemení ani to, ak by základ zodpovednosti štátu spočíval v nesprávnej aplikácii
ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku, ktorý prípad porušenia práva Únie rovnako zakladá

priamu zodpovednosť členského štátu. Táto objektívna zodpovednosť štátu tu existuje bez ohľadu na
to, ktorý verejný orgán sa porušenia práva únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu
podľa vnútroštátnych noriem nahradiť (napr, C 429/09 G. Fuß bod 46).( rozsudok KS Košice sp.zn.
2Co/1/2020 zo dňa 19. 11. 2020)

33. Námietka žalovaného, aby sa na daný prípad neaplikovala Smernica tiež nebola súdom zohľadnená,
pretože ESD v Rozsudku Fus uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči. V
bode 33 konštatuje, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie
s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkouurčenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť
stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne
stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do

vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť
hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu
dotknutého pracovníka (rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeifferai. C-397/01 až 103/01, s. I-8835, body 98
a100, ako aj Fuß, už citovaný, body 33 až 35 a 38). Otázku, či do rozsahu pracovného času možno
zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov (lekárov, hasičov) riešil Súdny dvor EU (ďalej len

ESD) vo svojom rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010 G. Fus tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť
tvoriacasúčasťichtýždennéhopracovnéhočasuvspojenísďalším"riadnym"pracovnýmčasomnesmie
prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Vo veci C-429/09 G.Fus týkajúcej sa pracovnej doby a
právnehorežimupohotovostiunemeckýchhasičovESDďalejuviedol,že:"pracovnýčaszodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na
pracovisku, je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle Smernice 2003/88/ES". V dôsledku toho právo

Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že
zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v
čl. 6 písm. b) uvedenej smernice (bod 25 Rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010). Vo veci C-437/05 J.
Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku Súdny dvor rovnako uviedol, že pracovná
pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa

musí považovať ako celok za "pracovný čas" v zmysle smernice 93/104/ES nezávisle od toho akú
prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti"(bod 27 Rozsudku ESD
vo veci 437/05 z 11.1.2007). Vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych
záchranárov (C-397/01, Pfeiffer) ESD uviedol, že " ...časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba
v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času" (bod

95 Rozsudku ESD C-397/02 z 5.10.2004). V dôsledku takého prístupu je zrejmé, že podľa ESD je
rozhodujúcim faktorom pre posúdenie či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v
pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je
povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade
potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Bez vplyvu na porušenie Článku 6 písm. b/

Smernice je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je vyplácaná odmena. Preto je tieto
povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka (Rozsudok ESD C-14/04, Dellas.
bod 48, 58). Ďalej v bode 35 Rozsudku ESD C-429/09 konštatuje, že Súdny dvor už rozhodol, že
členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88 tak,
že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto

maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia (pozri
rozsudky Pfeiffer a i., už citovaný bod 99, ako aj Fus už citovaný bod 52). Okrem toho Súdny dvor
tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom
práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky Pfeiffera a i., už
citovaný, body 103 až 106, ako aj Fuß, body 56 až 59). V bode 38 Rozsudku ESD C-429/09 Súdny

dvor konštatuje, že za týchto podmienok má pracovník, ako je G. Fus, ktorého v zásahovej službe
zamestnáva Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať ustanovení článku 6 písm. b) smernice 2003/88
voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na priemerný pracovný
čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia (rozsudok Fus, bod 60). ( rozsudok
Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5C/49/2018 zo dňa 15.10.2019)

34. V zmysle vyššie citovaných súdnych rozhodnutí Súdny dvor tiež rozhodol, že Smernica sa má
uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na
tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané
za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu

tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám.
Na účely Smernice nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych
predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto
vykonávaskutočnéakonkrétnečinnostiprezamestnávateľaaprávnapovahapracovnoprávnehovzťahu
z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva

Únie. Vzhľadom na uvedené sú irelevantné námietky žalovaného o tom, že Smernica sa nevzťahuje
na postavenie žalobcu ako príslušníka hasičského zboru, a bez právneho významu je aj fakt, či
hasič plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny.
Článok 6 písm. b/ Smernice predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnuhranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu

dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (bod 33 až 35 vo veci C 429/09 Fuß).

35. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k názoru, že služobná pohotovosť, ktorú žalobca vykonáva
niejevýkonomštátnejslužby,nakoľkoodrážalenstavpripravenostipracovníkanaeventuálnevykonanie
štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie § 122 zákona č. 315/2001 Z. z. potom

upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, "takéto
vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas" (ods. 2) a § 91 ods. 1 zákona tiež uvádza, že
"štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti
podľa § 92 ods. 2". Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej
finančnéhoodmeňovania,ktorýnemápovahuslužobnéhoplatu.Ustanovenie§103zákonaohasičskom
zbore výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho

odseku 1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi
peňažná náhrada v štátnej službe (ods. 5 ustanovenia § 103 v spojení s ustanovením § 122 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z.). V konaní pritom nebolo sporné, že žalobca v posudzovanom období po
zohľadnení služobného pracovného času a nariadenej služobnej pohotovosti pracoval nad rámec 48
hodinového pracovného týždňa určeného Čl. 6 písm. b/ Smernice, čím dochádza k porušeniu práva

Únie a toto porušenie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v
danej oblasti. Z judikatúry Súdneho dvora totiž jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle Smernice. Otázka súvisiaca s pojmom "pracovný čas" v
zmysle Smernice neponecháva priestor na akékoľvek pochybnosti o tom, že žalobca pracoval nad

stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice a že medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice
a ujmou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času, na ktorý by mal žalobca nárok (ak by bol
maximálnytýždennýpracovnýčasupravenýtýmtoustanovenímdodržaný)aktorýbymoholvyužiťpodľa
vlastnej vôle, existuje príčinná súvislosť.

36. Ak žalovaný tvrdil, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel, pretože
neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, a že to považuje za ujmu
na svojich právach, je opätovne nutné poukázať na ustálenú judikatúru SDEÚ, ktorá takúto požiadavku
nepredpokladá, a ani z predpisov komunitárneho práva nevyvodzuje. Aj keď Súdny dvor rešpektuje
zásadu spoločnú právnym systémom členských štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama

bude musieť znášať škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky
C-104/89 a C-37/90 Mulder, C-46/93 a 48/93 Brasserie duPécheur Factortame), súčasne berie na zreteľ,
že výkon práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený
alebo sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu,
že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti,

alebo by to nebolo od nich možné rozumne vyžadovať (rozsudok C-445/06 Danske Slagterier). SDEÚ
vo veci C-429/09 Fuß prihliadajúc na to, že Čl. 6 písm. b/ Smernice je pravidlom sociálneho práva s
osobitným významom, od ktorého sa nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi
ako je Fuß (hasič), zohľadňujúc tiež, že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu,
preto je nutné zabrániť tomu, aby mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel

k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia
nároku na získanie náhrady škody, najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by
bola v rozpore so zásadou efektivity (bod 76 až 87 C-429/09 Fuß). Z uvedených dôvodov nemožno
preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu
žalovaným pri implementácii noriem práva Únie. Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane

zamestnanca,ktorýpreduplatnenímnárokunasúdenepožiadalzamestnávateľao„dodržiavanienoriem
komunitárneho práva“, by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva
Únie na jednotlivcov, a umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z
uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva (bod 83 C-429/09 Fuß).
( rozsudok KS Košice sp.zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19. 11. 2020)

37. Žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, fyzicky i
psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva, súd
aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípadezásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka zohľadniac pri
určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej praxe.

38. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,
aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 OZ náhradu
nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú
ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje
sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ako to

tvrdí žalovaný, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca.
Žalobca svoj nárok spájal s porušením nároku na odpočinok, a preto súd posudzoval tento nárok
ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu Smernice rady 89/391/EHS a tiež
Smernice rady 2003/88/ES. Uvedené smernice boli prijaté v záujme zamedzenia výskytu pracovných
úrazov a chorôb z povolania, ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal

podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom
pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sa
zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz
ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia
zdravie. Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie, prišiel

o voľný čas, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i fyzickej a
psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného
času žalobcu, došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva
na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na
formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď

ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu
pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a
práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. ( rozsudok KS Košice
sp.zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19. 11. 2020) Bolo na rozhodnutí žalobcu, aké právne prostriedky ochrany
osobnosti použije, či mu postačí konštatovanie porušenia jeho práv, alebo sa bude domáhať stanovenia

dodatočného náhradného voľna, prípadne náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z podanej žaloby
mal súd za jednoznačne preukázané, že žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
vo výške 5.000,00 Eur. Súd sa na základe uvedeného nestotožnil s tvrdením žalovaného, že žalobca
sa priklonil k udeleniu dodatočného náhradného voľna, nakoľko uvedená skutočnosť nevyplynula ani z
jedného vyjadrenia žalobcu, ani zo samotnej žaloby.

39. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby, a do
jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do
majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy vzniknutej ako
priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Náhrada nemajetkovej ujmy
poskytuje najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Súčasťou práva na ochranu
osobnosti je právo na súkromie a rodinný život. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy
súdu. Súd vo svojom rozhodnutí musí uviesť dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy v konkrétnej výške. I keď výška nemateriálnej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, táto úvaha

sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými
zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za ktorých k
porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda

to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná
závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným
a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj na
okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo.

40. Žalobca skutočne do súčasnej doby vykonáva náročnú prácu nad čas povolený právom únie, ktorá
vyžaduje aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi. Tým dochádza k
zásahu do jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať,
udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Žalobca saobjektívne nemôže venovať rodine v rozsahu v akom by chcel, ale najmä nemôže zo svojim časom voľne
nakladať, nemôže sa venovať svojim záľubám. Pre nedostatok času nemôže ani oddychovať, hoci relax
jevzhľadomnarizikovosťjehoprácenesmiernepotrebný.Právonaodpočinokjeužalobcupermanentne

niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz
vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Súd považuje pracovnú pozíciu žalobcu za vysoko zodpovednú,
rizikovú a fyzicky aj psychicky náročnú. Pri stanovení náhrady za zásahy žalovaného do nemajetkovej
sféry žalobcu - práva na odpočinok, súkromie a rodinný život, súd prihliadal na kritéria uvedené v bode
95 Rozsudku Fus, a na závažnosť ujmy, ktorá mu takým (dostatočne závažným) zásahom vznikla, na

následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu a v neposlednom rade aj na náhradu nemajetkovej
ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13
Občianskeho zákonníka. ( rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5C/49/2018 zo dňa
15.10.2019)

41. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalobca má na primeranú finančnú náhradu v sume

2.000 Eur nárok, nakoľko porušením práva Únie bolo ( aj doposiaľ je) skutočne do jeho osobnostnej
sféry zasiahnuté. V prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu zamietol, pretože žalobca nepreukázal že by
sa tento zásah negatívne odrazil napr. v jeho medziľudských vzťahoch alebo že by mal dopad na jeho
zdravotnýstav.Vzhľadomnaabsenciutakýchtonásledkovsúdpovažovalsumu2.000Eur,zaprimeranú.
Zobral pritom v úvahu i skutočnosť, že žalobcovi priznanú výšku nemajetkovej ujmy súdy priznávajú

v obdobných súdnych sporoch ( napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoPr/1/2019,
6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019. 1CoPr/8/2019).

42. Výrok o náhrade trov konania sa opiera o ustanovenie § 255 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku,
podľa ktorého: (1) Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. (2) Ak

mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví,
že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo; v spojení s ustanovením § 262 ods. 1,2
Civilného sporového poriadku: (1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

43. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol aplikujúc článok 4 ods. 2 základných princípov
C.s.p. ako aj ustanovenie § 255 C.s.p, tak, že priznal právo na náhradu trov konania plne úspešnému
žalobcovi v rozsahu 100 %, ( zo súdom priznanej sumy 2.000,00 Eur), pretože stanovenie výšky náhrady

nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu. Žalobcu nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za
(ne)predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov bolo treba v tomto
prípade ustáliť, že základom bolo konštatovanie zásahu a vznik ujmy u žalobcu. Pritom súd odkazuje na
nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 170/99 a tiež na komentár k Civilnému sporovému poriadku (Števček,
M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový

poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 926).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote do 15 dní od doručenia rozsudku, ktoré sa podáva
na Okresnom súd Rožňava a o odvolaní rozhodne Krajský súd v Košiciach.

Podľa ustanovenia § 363 Civilného sporového poriadku v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 Civilného sporového poriadku

odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa odseku 2 citovaného § odvolanie proti

rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré
predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na
rozhodnutie vo veci samej. Podľa odseku 3 citovaného § odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie
možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 125 ods. 1,2,3 Civilného sporového poriadku podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej
podobe alebo v elektronickej podobe. (2) Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez
autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej
podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na
podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. (3) Podanie urobené v listinnej
podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami

mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa
nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie
urobil.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (č. 233/1995 Z.z. - Exekučného poriadku).