Rozsudok ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, October 22, 2015

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 35C/244/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112223315
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Bowker

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2015:7112223315.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I v konaní pred sudkyňou JUDr. Lenkou Bowker v právnej veci žalobcu: K. P., nar.:

X.X.XXXX, bytom: R.. U. XXX/XX, XXX XX Q., v zastúpení: JUDr. Jurajom Kusom, advokátom, Nám.
osloboditeľov 10, 071 01 Michalovce, proti žalovanej: Slovenská republika, v zastúpení Generálnou
prokuratúrou, Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánom
verejnej moci

r o z h o d o l :

Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 100.000 € s
úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 6.2.2012 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

Žalovaná j e p o v i n n á nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 5.786,02 €, a to k rukám jeho
právneho zástupcu JUDr. Juraja Kusa, advokáta, Námestie osloboditeľov 10, 071 01 Michalovce, do 3
dní od právoplatnosti rozsudku.

O zloženom preddavku na trovy konania súd rozhodne v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia

vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 12.9.2012 domáhal, aby súd zaviazal žalovanú
zaplatiť mu náhradu škody vo výške 829,84 € s ročným úrokom z omeškania vo výške 9,5 % od 6.2.2012
do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň žiadal vydať výrok, že žalovaná je povinná
zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 100.000 € s ročným úrokom z omeškania
vo výške 9,5 % od 6.2.2012 do zaplatenia a tiež do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že žiadal
aj náhradu trov konania.

Svoj návrh odôvodnil tým, že nezákonné rozhodnutie, t.j. uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa
14.12.2005 ČTS: UIS-86/KOK-2005 vydal vyšetrovateľ Odboru inšpekčnej služby v Košiciach, ul.
Kuzmányho č. 8. Žalobca listom zo dňa 3.8.2011 doručil na Ministerstvo vnútra SR žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody z dôvodu, že bol nespravodlivo trestne stíhaný v čase
od 14.12.2005 do 7.7.2010, t.j. 4 roky a 8 mesiacov, ktorá trestná vec skončila oslobodzujúcim
rozsudkom.Žalovanálistomzodňa6.2.2012muoznámila,ževdanomprípadenebolinaplnenézákonné
predpoklady na vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a preto žiadosti

nie je možné vyhovieť. S poukazom na § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., t.j. že uznesenie o vznesení
obvinenia zo dňa 14.12.2005 nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Obranu žalovanej považuje žalobca za neprofesionálnu, pretože osoba, ktorá bola spod obžaloby
oslobodená alebo trestné konanie voči nej bolo zastavené, pretože nebolo dokázané, že sa skutkystali, má podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona zásadný nárok na náhradu škody spôsobenej uznesením
o vznesení obvinenia, aj keď toto uznesenie bolo z hľadiska trestného poriadku aktom zákonným a
prokurátor na základe sťažnosti obvineného alebo i v rámci svojich dozorových oprávnení vyplývajúcich

z Trestného poriadku, uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia ako nezákonné
nezrušil. Zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby, pri ktorom nedochádza k
odsúdeniu dotyčnej osoby, resp. právoplatnému vysloveniu jej viny za skutok, má totiž rovnaké dôsledky
ako zrušenie, či zmena uznesenia o vznesení obvinenia. Štát musí niesť objektívnu zodpovednosť za
konanie svojich orgánov, ktoré priamo zasiahli do základných práv jednotlivca, kedy sa štát nemôže

zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov ak ich postup sa ukáže ako mylný, zasahujúci do
základných práv a slobôd jednotlivca. Právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom sa trestné konanie
končí, čo znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia
a zrušenie takéhoto rozhodnutia sa zároveň z tohto dôvodu stáva bezpredmetným (nadbytočným). Z
uvedených dôvodov sa nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia, ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby analogicky posudzuje ako nárok na náhradu

škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti)
začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Žalobca poukázal na § 3
ods. 2 citovaného zákona o tom, že štát sa nemôže zbaviť zodpovednosti, nakoľko ide o objektívnu
zodpovednosť. S poukazom na § 6 ods. 1 citovaného zákona súd rozhodujúci o náhrade škody je
viazaný rozhodnutím súdu, ktorý vydal právoplatný oslobodzujúci rozsudok. Proti uzneseniu o obvinení

zo dňa 14.12.2005 podal žalobca ako poškodený sťažnosť, no prokurátor jeho sťažnosť zamietol
uznesením zo dňa 23.2.2006 sp.zn.: 0Pv 259/05. Dňa 19.11.2009 Vojenská obvodná prokuratúra Prešov
doručila Okresnému súdu Michalovce obžalobu na poškodeného. Okresný súd Michalovce rozsudkom
zo dňa 21.6.2010 sp.zn. 8T/212/2009 oslobodil žalobcu spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že
sa skutok stal. Proti tomuto rozsudku sa prokurátor odvolal. Žalobca bol nespravodlivo obvinený a

trestne stíhaný v čase od 14.12.2005 do 7.7.2010, kedy sa oslobodzujúci rozsudok stal právoplatným,
t.j. 4 roky a 8 mesiacov. Poškodený - žalobca bol oslobodený spod obžaloby a oslobodzujúci rozsudok
má rovnaké právne účinky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, resp. zastavenie trestného
stíhania. Nezákonného rozhodnutia sa orgán verejnej moci dopustil tým, že vydal uznesenie o vznesení
obvinenia zo dňa 14.12.2005. Skutočnú škodu dôvodil žalobca nákladmi na obhajobu v trestnom konaní,

ktoré zaplatil advokátke JUDr. Viere Ferčákovej v celkovej sume 25.000,- Sk, čo predstavuje 829,84 €,
t.j. celkové náklady poškodeného na obhajobu v trestnej veci. Žalobca žiadal aj nemajetkovú ujmu v
peniazoch, pretože počas doby nespravodlivého trestného stíhania sa musel zúčastňovať na úkonoch
v prípravnom konaní, neskôr v konaní pred súdom, pričom účasť na výsluchu pred vyšetrovateľom,
účasť na hlavnom pojednávaní pred súdom a hrozba vysokého trestu poškodeného zanechala trvalé

následky a spôsobila mu neopísateľnú psychickú traumu, ktorá sa prejavila aj na zdraví poškodeného.
V deň obvinenia 14.12.2005 žalobca musel vyhľadať lekársku pomoc a musel byť aj hospitalizovaný
na internom oddelení NsP Š. Kukuru v Michalovce v čase od 16.12.2005 do 22.12.2005, nakoľko pri
doručení uznesenia o vznesení obvinenia odpadol a skolaboval. Žalobca má dodnes vážne zdravotné
problémy psychického pôvodu, pravidelne navštevuje odborného lekára za účelom liečby a kontrol.

Každé trestné stíhanie, v rámci neho aj hroziaci trest predstavujú vážny zásah do osobnej slobody
jednotlivca a vyvolávajú im ďalšie negatívne dopady na osobný život a životný osud. Zasahujú do
súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, sú spôsobilé, okrem porušenia práva
na osobnú slobodu garantované v článku 17 ods. 1 Ústavy SR obmedziť či porušiť aj jeho právo
na rešpektovanie na ochranu súkromného rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti

garantovanej článkom 19. ods. 1,2 Ústavy SR. Trestné stíhanie, výkon väzby, prípadne výkon uloženého
trestu, ktoré boli realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom sú spôsobilé vyvolávať
vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Žalobca dôvodil
nemajetkovú ujmu tým, že bol poškodený personálnym rozkazom č. 736 zo dňa 22.12.2005, kedy
bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru z tých istých dôvodov, pre ktoré

bol aj obvinený uznesením vyšetrovateľa zo dňa 14.12.2005. V personálnom rozkaze sa uvádza, že
uvedený skutkový stav bol zistený a preukázaný šetrením nadriadeného, ktorý ako dôkazy použil najmä
výsledky šetrenia UIS PZ MV SR vedené pod sp.zn. ČTS: UIS-86/KOK-2005, ďalej úradný záznam
zo dňa 16.12.2005 z nazretia do vyšetrovacieho spisu. Proti personálnemu rozkazu žalobca podal
rozklad listom zo dňa 4.1.2006, ale Ministerstvo vnútra SR rozhodnutím zo dňa 6.3.2006 č.p.: KM-10/

PK-2006 rozklad zamietlo. Oslobodzujúci rozsudok relatívne zakladá dôvod na obnovu konania, avšak
v zmysle § 245 ods. 2 zákona číslo 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru je
zrejmé, že žalobca nie z vlastnej viny zmeškal subjektívnu aj objektívnu lehotu na podanie návrhu na
obnovu konania, v ktorom by sa domáhal zrušenia personálneho rozkazu č. 376 zo dňa 22.12.2005.Žalobca využil inštitút preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania listom zo dňa 6.12.2011
kedy sa domáhal zrušenia personálneho rozkazu ministra vnútra zo dňa 22.12.2005, avšak Ministerstvo
vnútra SR listom zo dňa 13.1.2012 návrh zamietlo s odôvodnením, že bol podaný po uplynutí 5-ročnej

lehoty ustanovenej v § 246 ods. 4 zák. č. 73/1998 Z.z.. Zmeškanie tejto lehoty žalobca nijako nemohol
ovplyvniť, lebo trestné konanie právoplatne skončilo až dňa 7.7.2010. Z uznesenia o vznesení obvinenia
a personálneho rozkazu o prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ je zrejmé, že obidva
skutky, za ktoré bol žalobca v disciplinárnom konaní prepustený zo služobného pomeru príslušníka
PZ, sú zhodné so skutkami, za ktoré bol aj trestne stíhaný. Personálny rozkaz sa opiera o jediný

dôkaz a to o vyšetrovací spis. Prepustením zo služobného pomeru príslušníka PZ žalobcovi vznikla
nevyčísliteľná škoda. Stratil natrvalo sociálne výhody, ktoré policajt má v zmysle zákona č. 73/1998
Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, tiež v zmysle zák. č. 328/2002 Z.z. o sociálnom
zabezpečení policajtov a vojakov. Taktiež žalobca stratil aj odchodné podľa § 35 ods. 1 písm. a)
zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov, žalobca tak stratil aj nárok na
odchodné, ktoré by mu inak prináležalo až do výšky 10-násobku služobného platu, ktorý bol v čase

prepustenia cca 20.000,- Sk, čiže išlo by o sumu asi 200.000,- Sk. Tým, že žalobca bol nezákonne
prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ, tak sa mu natrvalo kráti aj výsluhový dôchodok,
ktorého výška závisí od počtu odpracovaných rokov v služobnom pomere príslušníka PZ (§ 38 a 39
zákona č. 328/2002 Z.z.). Žalobca ďalej poukázal na nález Ústavného súdu ČR zo dňa 11.10.2006
sp. zn.: IV.US 428/05. Ďalej dôvodil nemajetkovú ujmu tým, že v čase trestného stíhania mal zaistený

zbrojný preukaz, čím mal obmedzené možnosti sa po prepustení zo služobného pomeru príslušníka
PZ zamestnať a nájsť vhodný zdroj obživy. Ak dôjde k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie,
tak žalobcovi ani nevzniká procesná povinnosť preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil difamačne,
následok zníženia vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti (uznesenie NS SR sp.zn.: 3Cdo 137/2008).
Každé trestné stíhanie, hrozba vysokého trestu zasahuje do práva na súkromie a právo na rodinný

život. Žalobca ďalej poukazoval na iné rozsudky slovenských súdov, ktoré im boli priznané nemajetkové
ujmy, policajtovi, advokátke, sudcovi, právnikovi. Žalobca sa musel podrobiť súdnemu procesu, bol
nespravodlivo trestne stíhaný skoro 5 rokov, počas toho obdobia došlo k zásahu do jeho súkromného a
rodinného života, navyše jeho prípad bol viackrát medializovaný, napr. v Denníku Korzár dňa 19.1.2007
bol zverejnený článok: „Skorumpovaných policajtov môžu usvedčiť Ukrajinci“. Žalobcovi trestné stíhanie

spôsobilo neopísateľnú psychickú traumu a ocitol sa v izolácii vo všetkých oblastiach života, verejného,
rodinného alebo pracovného. Pri výške určenia nemajetkovej ujmy v peniazoch má súd prihliadať na
všetky skutočnosti, i na to, že žalobca má čistý register trestov, je bezúhonný, uvedeným rozhodnutím o
prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ mu vznikla nevyčísliteľná škoda, stratil zdroj obživy, na
základe obvinenia, ktoré sa neskôr ukázalo ako nezákonné navždy stratil sociálne výhody o sociálnom

zabezpečení policajtov, odchodné vo výške 10-násobku služobného platu a natrvalo krátený výsluhový
dôchodok za počet odpracovaných rokov, na ktoré skutočnosti má súd prihliadať podľa § 17 ods. 3
písm. a) až d) citovaného zákona. Požadovaná výška nemajetkovej ujmy je podľa názoru žalobcu
primeraná, pretože trestné stíhanie trvajúce skoro 5 rokov mu spôsobilo zníženie dôstojnosti, vážnosti
žalobcu, v značnej miere jeho meno zostane navždy pošpinené. Trestné stíhanie žalobcovi spôsobilo

negatívne následky vo všetkých oblastiach života. Žalobca si uplatnil aj úrok z omeškania podľa § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka od 6.2.2012, t.j. prvý deň po 6-mesačnej lehote, ktorý má žalovaný na
uspokojenie nároku žalobcu.

Žalovaná sa ku konaniu vyjadrila podaním zo dňa 7.11.2012, kedy uviedla, že trestné stíhanie

bývalého policajta - žalobcu bolo vykonané v zmysle platného Trestného poriadku a za aktívneho
dozoru prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry v Prešove, viaceré procesné úkony boli v tejto
veci vykonávané práve na základe pokynov dozorujúceho prokurátora. Prokurátor Vojenskej obvodnej
prokuratúrysadokoncaspodanýmnávrhomnapodanieobžalobystotožnilanažalobcupodalobžalobu.
Slovenská republika má za to, že nie je možné vyvodzovať zodpovednosť za celé trestné konanie

voči vyšetrovateľovi PZ (teda Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky). Trestné stíhanie pred súdmi sa
koná len na podklade obžaloby, ktorú podáva prokurátor, platí zásada „bez žalobcu niet sudcu“ (nemo
iudex sine actore). V tomto zmysle je pánom sporu vždy až do podania obžaloby či návrhu na dohodu
o vine a treste prokurátor. Až po podaní obžaloby povinnosť rozhodovať samostatne, všetky otázky
súvisiace s ďalším konaním prechádza na súd. Obžalobu je nevyhnutné vnímať ako významné procesné

rozhodnutie, ktorým sa mení nielen postavenie obvineného (stáva sa obžalovaným), ale rozhoduje sa
o jeho vine a trestne v konaní pred súdom. Ak sa prokurátor sa svojho aktívneho dozoru stotožní s
výsledkami vyšetrovania a podá obžalobu, znamená to, že prokurátor má za to, že výsledok a priebeh
vyšetrovania bol v súlade s Trestným poriadkom a Trestným zákonom a jeho obžaloba bola zákonnáa dôvodná. Na základe uvedeného, žalovaná v zastúpení Ministerstva vnútra SR sa nepovažuje za
orgán oprávnený konať za štát vo veciach náhrady škody v prípadoch, ak trestné konanie skončilo
oslobodením spod obžaloby alebo ak trestné stíhanie bolo zastavené prokurátorom až po podaní

obžaloby, resp. rozhodovaní súdu, teda v prípadoch, v ktorých sa prokurátor zo svojho aktívneho dozoru
stotožnil s výsledkami vyšetrovania a podal obžalobu. K zodpovednosti za škodu žalovaná uviedla, že na
úspešné uplatnenie nároku náhrady škody sa vyžaduje, aby boli splnené všetky zákonnom ustanovené
podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, škoda a príčinná súvislosť,
poukázala na § 17 ods. 1,2,3 citovaného zákona. Podľa ustálenej judikatúry inštitút náhrady škody nemá

byť prostriedkom získania z väčšiny majetku poškodeného o náhradu škody, ale má vyvážiť ujmu, ktorá
žalobcovi skutočne vznikla. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch je potrebné vychádzať zo
zákonnom ustanovených kritérií. Pritom závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä
so zreteľom na intenzitu neoprávneného zásahu, rozsah a na jeho ohlas, ako aj dĺžku jeho trvania.
Dôkazné bremeno týkajúce sa výšky nemajetkovej ujmy zaťažuje vždy žalobcu. Žalovaná mala za to,
že žalobca nepreukázal opodstatnenosť ním požadovanej výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Čo

sa týka medializácie jeho prípadu cez médiá, tak tu chýba evidentne príčinná súvislosť medzi konaním
vyšetrovateľa a škodou, ktorá podľa žalobcu nastala, keďže zásah do osobnostných práv nevykonal
evidentne vyšetrovateľ. Z toho dôvodu žiadala žalobu zamietnuť v celom rozsahu.

Podaním zo dňa 4.3.2013 sa žalobca vyjadril k stanovisku žalovanej kedy zopakoval svoje tvrdenia,

ktoré už uviedol v návrhu na začatie konania a ďalej uviedol, že zdôvodnenie nemajetkovej ujmy v
peniazoch žalobca preukázal na strane 5 - 11 žalobného návrhu, ktorého prílohou sú aj lekárske správy,
z ktorých je zrejmé, že trestné stíhanie zaniklo u žalobcu trvalé následky na zdraví. Opätovne poukázal
na skutočnosti, ktoré už raz uvádzal v návrhu na začatie konania.

Listom zo dňa 13.3.2013 žalovaná v zastúpení Ministerstvom vnútra SR navrhla konajúcemu súdu,
aby uložil povinnosť žalobcovi zložiť preddavok na trovy konania s poukazom na § 141a Občianskeho
súdneho poriadku.

Listom zo dňa 25.2.2014 sa žalobca vyjadril k návrhu žalovanej čo sa týka otázky, ktorý orgán má

zastupovať žalovanú v konaní a naďalej zotrval na tom, že to má byť Ministerstvo vnútra SR.

Uznesením č.k.: 35C/244/2012-136 zo dňa 20.5.2014 súd uložil žalobcovi povinnosť zložiť preddavok
na trovy konania vo výške 5.041,49 €, na účet Okresného súdu Košice I, do 60 dní od právoplatnosti
uznesenia. Žalovanej povinnosť zložiť preddavok na trovy konania súd neuložil. Rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť dňa 26.5.2014.

Následne súd zaujal stanovisko k predmetnej otázke, ktorý orgán štátu zastupuje Slovenskú republiku
a mal za to, že je to Generálna prokurátora Slovenskej republiky, ktorej bol zaslaný návrh s prílohami.

Podaním zo dňa 5.3.2015 žalovaná už v zastúpení Generálnej prokuratúry SR uviedla, že nárok
uplatnený žalobou neuznáva a žalobu navrhuje zamietnuť, pretože nárok nebol s nimi predbežne
prerokovaný, čo činí žalobu neprípustnou z dôvodu predčasnosti a ani vznik škody, ani vznik
nemajetkovej ujmy nie sú náležite preukázané ani čo do základu, ani čo do výšky.

Uznesením č.k. 35C/244/2012-284 zo dňa 30.9.2015 súd na základe návrhu žalobcu konanie o
zaplatenie náhrady škody vo výške 829,84 € s ročným úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne od
6.2.2012 do zaplatenia zastavil. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 5.11.2015.

V priebehu konania žalovaná namietala príčinnú súvislosť medzi Personálnym rozkazom o prepustení a

uznesenímovzneseníobvineniaatospoukazomnarozsudokKrajskéhosúduvBratislave,Najvyššieho
súdu SR nachádzajúcom sa v osobnom spise žalobcu a to z toho dôvodu, že tieto súdy preskúmavali
konanie žalobcu v samostatnom konaní, kde zisťovali, či žalobca svojim konaním hrubo porušil služobnú
prísahu a služobné povinnosti, ktoré boli dôvodom na vydanie Personálneho rozkazu o prepustení
zo služobného pomeru. Žalovaná poukázala na Nález Ústavného súdu SR z 6.5.2015 č.k. IV.ÚS

296/2014, ktorý uvádza, že prípadne oslobodzujúci rozsudok neznamená, že žalobca sa nedopustil
porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, pretože takéto
porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti nemusí dosahovať intenzitu trestného činu. Ústavný
súd poukázal na to, že ide o dve samostatné konania. Následok, ktorý si žalobca uplatňuje v tomtokonaní ako náhradu nemajetkovej ujmy, nebol spôsobený uznesením o vznesení obvinenia, ale práve
Personálnym rozkazom, ktorý predmetnými súdnymi rozhodnutiami bol potvrdený ako správny. Preto tu
nie je príčinná súvislosť medzi Personálnym rozkazom a dôvodmi jeho vydania a uznesením o vznesení

obvinenia. Takáto príčinná súvislosť by bola v rozpore s ústavnou judikatúrou Najvyššieho súdu a je
ju možné považovať za arbitrážnu, neakceptovateľnú a neudržateľnú. Uznesenie o vznesení obvinenia
nemožno považovať za nezákonné len z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť zo
spáchania trestného činu sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Žalovaná poukázala na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Cdo 201/2007 z 30.7.2008, podľa ktorého nejde o neoprávnený

zásah do osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je proti nej v súlade so zákonnými podmienkami vznesené
obvinenie z trestného činu a aj ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní zasahujúce do práv
tejto fyzickej osoby sú vykonávané v medziach zákona. Na tom nič nemení ani fakt, že neskôr dôjde k
zastaveniu trestného stíhania voči tejto fyzickej osobe alebo k prepusteniu z väzby alebo k oslobodeniu
spod obžaloby. Najvyšší súd dospel teda k záveru, že orgány činné v trestnom konaní zákonným
konaním v rámci trestného konania nemôžu neoprávnene zasiahnuť do osobnosti fyzickej osoby a

teda fyzickej osobe následne ani nemôže vzniknúť nárok na nemajetkovú ujmu, keďže nedošlo k
neoprávnenému zásahu do jeho osobnosti. Žalovaná opätovne poukázala, že Generálna prokuratúra
nie je oprávnená konať v mene Slovenskej republiky v prípade náhrady škody. Žalovaná ďalej namietala,
že uplatňovaný úrok z omeškania je vyšší, než bolo možné uplatniť ku dňu 6.2.2012 len v rozsahu 9
% ročne.

Žalobca uvedené námietky žalovanej odmietol, pretože podľa jeho názoru je tu príčinná súvislosť medzi
konaním o prepustení zo služobného pomeru a konaním o náhradu škody, keďže v trestnom konaní
bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, že skutok sa nestal, tak je logické, že sa nestal ani skutok, ktorý
bol predmetom personálneho konania o prepustení zo služobného pomeru. Čo sa týka odvolávky na

Nález Ústavného súdu zo dňa 6.5.2015, tieto rozhodnutia nemožno paušalizovať na každý prípad,
avšak v prípade žalobcu je zrejmé, že došlo k zásahu a každý, kto bol oslobodený spod obžaloby má
nárok na náhradu škody podľa § 6 zákona číslo 514/2013 Z.z. Za 5 rokov stíhania došlo k brutálnemu
zásahu do osobnostných práv žalobcu vo všetkých troch oblastiach života a to verejného, pracovného
alebo osobného. Výkladom žalovanej by žiadnej fyzickej osobe, ktorá bola oslobodená spod obžaloby

nevznikol nárok na náhradu škody.

Súd vykonal dokazovanie predloženými listinnými dôkazmi, výpoveďami účastníkov konania, svedkov,
pripojením osobného spisu žalobcu - evidenčné číslo: XXXXXX a zistil nasledovný skutkový stav:

Uznesením ČTS: UIS-86/KOK-2005 zo dňa 14.12.2005 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie za
pokračujúcetrestnéčinyzneužívaniaprávomociverejnéhočiniteľapodľa§158ods.1písm.a)Trestného
zákona a prijímanie úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 2 Trestného zákona. V
odôvodnení bolo uvedené, že uznesením Policajného orgánu UIS PZ ObKOK Bratislava č.p. ČTS:
UIS-86/KOK-2005 zo dňa 26.9.2005 podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku bolo začaté trestné stíhanie

pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia žalobca
podal sťažnosť, o ktorej rozhodla Vojenská obvodná prokuratúra Prešov uznesením OPV 259/05 zo dňa
23.2.2006 kedy zamietla sťažnosť obvineného - žalobcu, pretože sťažnosť nie je dôvodná.

Dňa 13.11.2009 Vojenská obvodná prokuratúra vzniesla obžalobu číslo OPV 277/08-138 na obvineného

- žalobcu kedy bol obvinený ako verejný činiteľ, ktorý v úmysle zadovážiť sebe neoprávnený prospech
vykonával svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu, priamo pre seba prijímal úplatok, aby sa
zdržal konania tak, že porušil povinnosti vyplývajúce zo svojho postavenia, čím spáchal pokračovací
trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona
účinného do 31.12.2005 a pokračovací trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa §

160 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31.12.2005.

Rozsudkom Okresného súdu Michalovce č.k.: 8T/212/2009 zo dňa 21.6.2010 súd rozhodol, že podľa
§ 285 písm. a) Trestného poriadku obžalovaného - žalobcu oslobodzuje spod obžaloby prokurátora
Vojenskej obvodnej prokuratúry Prešov pre skutky právne kvalifikované ako pokračovací trestný čin

zneužívania právomoci verejného činiteľa, podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného
do 31.12.2005 a pokračovací trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160
ods. 2 Trestného zákona účinného do 31.12.2005, pretože nebolo dokázané, že tieto skutky sa stali.
Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 7.7.2010.Z príjmových pokladničných dokladov vystavených JUDr. Vierou Ferčákovou, advokátkou, Štúrova 20,
Košice súd zistil, že 4.1.2006 táto prijala od žalobcu sumu 20.000,- Sk ako trovy obhajoby vo veci KE

145/05-FA a dňa 30.3.2006 táto prijala od žalobcu sumu 5.000,- Sk ako trovy obhajoby - účel KE 145/05-
FA.

Zo záznamu o ošetrení pacienta zo dňa 14.12.2005 súd zistil, že žalobca bol ošetrený v zdravotníckom
zariadení NsP Sobrance rýchlou lekárskou pomocou.

Z lekárskej správy I. interného oddelenia NsP Š.Kukuru v Michalovciach súd zistil, že žalobca bol
hospitalizovaný na I. internom oddelení od 16.12.2005 do 22.12.2005, kedy bol prijatý za účelom
prešetrenia klinickej stabilizácie.

Z ďalších lekárskych správ zo dňa 14.12.2005 súd zistil, že v ten deň ráno z dôvodu pracovného vypätia,

keďže bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie, o 9:00 hod. ráno odpadol, padol dozadu, v poslednej
chvíli ho zachytili, neudrel sa. Pri ceste autobusom do Košíc sa stav zopakoval, mal bolesti na hrudníku,
tlakové. Bol odoslaný na neurologické vyšetrenie.

Personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. 736 zo dňa 22.12.2005 bol žalobca podľa

§ 192 ods. 1 písm. e) zák.č. 73/1998 Z.z. prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného
zboru, kedy bol popísaný skutkový stav, ktorý bol zistený a preukázaný šetrením nadriadeného, ktorý
ako dôkazy v zmysle § 238 zák.č. 73/1998 Z.z. použil najmä výsledky šetrenia UIS PZ MV SR vedené
pod ČTS: UIS-86/KOK-2005, úradný záznam zo dňa 16.12.2005, z nazretia do vyšetrovacieho spisu,
fotokópia plánu služieb OHK PZ Vyšné Nemecké na mesiac október 2005, fotokópia strany inštruktáže

príslušníkov OHK PZ Vyšné Nemecké zo dňa 24.10.2005 a 28.10.2005, úradný záznam Policajného
zboru z odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite UIS PZ MV SR, vysunuté pracovisko
Košice zo dňa 19.12.2005.

Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca listom zo dňa 4.1.2006 rozklad, o ktorom rozhodlo

Ministerstvo vnútra SR rozhodnutím č.p.: KM-10/PK-2006 zo dňa 6.3.2006 a to tak, že rozklad ako
nedôvodný bol zamietnutý a napadnuté rozhodnutie bolo potvrdené.

Listomzodňa6.12.2011žalobcažiadalMinisterstvovnútraSRopreskúmaniepredmetnéhorozhodnutia
mimo odvolacieho konania, na čo mu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky odpovedalo listom zo

dňa 13.1.2012 a to tak, že jeho podnet na mimoriadny opravný prostriedok bol zamietnutý z dôvodu, že
preskúmaním bolo zistené, že uvedené rozhodnutia boli vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami
citovanéhozákonaaostatnýmipredpismi.Ďalej,žepredmetnýpodnetbolpodanýpouplynutíobjektívnej
5-ročnej lehoty v zmysle § 246 ods. 4 zákona.

Rozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Michalovciach, č.p.: OP-37-21/SS-2006 zo
dňa 10.4.2006 súd zistil, že bol žalobcovi zaistený zbrojný preukaz, séria AA, číslo: 1O6980, vydaný
31.3.2006 Okresným riaditeľstvom PZ v Michalovciach a to až do rozhodnutia iného orgánu.

Žalobca ďalej v konaní predložil výňatky zrejme z medializácie tohto prípadu pod názvami: MV: „Obvinili

17 osôb za korupciu v polícii“ zo dňa 14.12.2015, ďalej príspevok Mikuláša Jesenského bez uvedenia
dátumu a príspevok P. K. s názvom: „Štvrtina policajtov putovala do väzby! Kukláči odviedli priamo z
porady za mreže štvrtinu policajtov z hraničného prechodu vo Vyšnom Nemeckom.“

Oznámením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. SPC-OSZ-VZ-39.948-5/2010 zo dňa 3.1.2011

súd zistil, že na základe odstúpenia žiadosti o výpočet odchodného na priame vybavenie bolo zistené
a oznámené to, že základom na výpočet odchodného by žalobcovi podľa § 58 zákona bola zhodnotená
doba trvania služobného pomeru 36 rokov, 2 mesiace a 21 dní. Za túto dobu trvania služobného pomeru
by mu patrilo odchodné vo výške 13,5-násobku základu. Základom na výpočet odchodného bol podľa §
60 zákona priemerný mesačný služobný plat v ukončenom kalendárnom roku 2004 vo výške: 27.020,-

Sk. Nakoľko na OOSZ SPSČ MV SR nebol doručený jeho nový základ pre výpočet odchodného za rok
2009, bolo mu vypočítané odchodné zo základu z roku 2004, t.j. zo sumy 27.020,- Sk, pričom 13,5-
násobok tohto platu predstavuje odchodné v sume: 364.770,- Sk.Z osobného spisu žalobcu súd zistil najmä skutočnosti vyplývajúce z rozsudku Krajského súdu v
Bratislave, č.k. 1S 216/2006-49, ktorým bola žaloba žalobcu voči žalovanému: Ministerstvu vnútra
SR o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČP KM-10/PK-2006 zo dňa 6.3.2006, ktorým

žalovaný správny orgán zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie - Personálny
rozkaz ministra vnútra SR č. 736/2005 zo dňa 22.12.2005, ktorým bol žalobca prepustený zo štátnej
služby príslušníka Policajného zboru s návrhom na zrušenie napadnutých rozhodnutí, vrátenie veci
na ďalšie konanie, pričom súd rozhodol tak, že žalobu zamietol. Rozsudok je datovaný dňa 1.4.2008.
Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 1Sžo 98/2008 zo dňa 16.12.2008 Najvyšší súd

rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S 216/2006-49 zo dňa 1.4.2008 potvrdil,
rozsudok nadobudol právoplatnosť 11.2.2009.

Žalobca v konaní vypovedal, že v Policajnom zbore mal odpracovaných necelých 32 rokov, pričom
prešiel rôznymi funkciami, na hraničnom prechode Vyšné Nemecké pôsobil do roku 2005. Jeho činnosť
bola fakticky verejne známa, veľa ľudí ho poznalo, policajti, mal veľa priateľov, kamarátov, známych, kde

sa obrátil, každý ho pozdravil, úctivo s ním rozprával. Po tejto udalosti už to tak nie je. Dňa 9.12.2005
na hraničnom oddelení Vyšné Nemecké, kde pôsobil ako starší referent, bol počas jeho voľna prizvaný
na tzv. poradu, kde im bolo oznámené, že na hraničnom prechode Vyšné Nemecké sa pácha trestná
činnosť a preto ktorí policajti budú vyzvaní nech vystúpia a vyjdú von zo zasadacej miestnosti. Medzi
ostatnými sedemnástimi bol aj on. Aj keď nepredpokladal, že môže dôjsť k vyhláseniu jeho mena,

pretože pred mesiacom sa vrátil zo služobnej cesty, kde pôsobil 6 mesiacov, čiže len necelý mesiac
pôsobil na hranici, vyšiel vonku a zostal skutočne prekvapený, pretože za dverami ich čakali kukláči,
ktorí ich opreli o stenu, nahodili im putá, po prehliadke cez celý vybavovací priestor, kde sa pohybovala
široká verejnosť, aj službukonajúci policajti, či colníci, boli odvedení do vedľajšej budovy na hraničné
oddelenie. Pri osobnej prehliadke skolaboval, na čo prišla zásahová pohotovostná sanitka zo Sobraniec.

Po tej udalosti bol nadopovaný liekmi, nevie, čo s ním robili, ležal celý čas. Manželke tiež nikto nedal
vedieť.NáslednehoeskortovalinaKrajskériaditeľstvodoKošícnaInšpekciuMinisterstvavnútra,ostatní
policajti boli eskortovaní autobusom. Tam bol vypočúvaný celú noc a niekedy po polnoci mu prišlo znovu
zle a odviezli ho na pohotovosť do Košíc. Nad ránom ho odviezli do cely predbežného zaistenia do
Michaloviec. Bol z toho totálne zrútený, nevedel o čo sa jedná, narábali s ním ako s panákom. Priebeh

zaistenia bol brutálny, postup policajtov bol taký, ako keby sa dopustil nejakej závažnej trestnej činnosti
a tak s ním jednali. Pre vysoký krvný tlak potom bol aj viackrát hospitalizovaný. Momentálne dochádza
k situáciám, že v nočných hodinách sa prebudí, potí sa, bolí ho hlava, odpadáva. Na zvýšený krvný tlak
berie tri druhy liekov, ráno, na obed, večer, bez nich už nemôže existovať. Predtým než bol zaistený,
tieto lieky vôbec neužíval, nemal takéto problémy. Následky zaistenia trestného stíhania prepustenia

zo služobného pomeru mali pre neho skutočne fatálne následky, ocitol sa v izolácii v troch oblastiach -
rodinný život sa mu zrútil, verejnosť sa mu otočila chrbtom a na pracovisku spolupracovníci, s ktorými bol
predtým skutočne v dobrom kontakte, navštevovali sa, každý sa mu otočil chrbtom. V tlači sa prehnala
lavína článkov o tom, že policajti vo Vyšnom Nemeckom sú skorumpovaní, páchajú trestnú činnosť.
Taktiež to bolo odvysielané v hlavných správach, bolo poukazované na policajta s 30-ročnou praxou

a hodnosťou major, čo tam bol jediný on. Široká verejnosť ho poznala, poznali ho cestujúci, každý,
pretože Sobrance je malé mestečko. Už na druhý deň každý vedel, o koho sa jedná. Žaloby proti médiám
nepodával. To, že sa jedná práve o jeho osobu vedel každý z tam pracujúcich policajtov, colníkov, aj
veľa cestujúcich ho videlo. Spočiatku manželka pozerala predovšetkým na jeho zdravotný stav, avšak
postupom času mu z toho začal hroziť aj rozpad manželstva, pretože uverila rečiam a narážkam ľudí,

pretože každý jej tvrdil, že je skutočne skorumpovaný a že bral úplatky. Manželka chcela podať žiadosť
o rozvod, len potom sa to nejako ututlalo. Ešte aj v tomto čase sem tam manželka si nenechá ujsť nejakú
poznámku, ako kde sú peniaze, ktoré získal korupciou, komu ich daroval, akej priateľke a podobne.
Za celú svoju 32-ročnú policajnú prax žalobca nebol ani raz disciplinárne riešený, k práci pristupoval
zodpovedne, snažil sa, aby sa nehanbil za svoje meno a robil česť polícii. Nakoniec jeho snaha vyšla

zbytočne a márne, pretože ho pošpinilo Ministerstvo vnútra tak, ako sa len dalo. Dcéra X. po tomto
incidente nebola zopár krát v škole, asi 2 týždne, nakoľko spolužiaci na X-J. U. V. Q. sa jej vysmievali,
že jej otec je skorumpovaný policajt. Aj po určitej dobe tam nachádzala články, výstrižky z novín na lavici
a spolužiaci mali vždy nejaké narážky. Od toho momentu bola stále od spolužiakov dávaná nabok a
bola z toho zničená. Momentálne už skončila Vysokú školu práva, je zamestnaná, ale aj napriek tomu

málo navštevuje mesto. Keď príde domov, málo kedy vyjde vonku, pretože nemieni tie hlúpe reči od ľudí
počúvať, pretože ešte stále sa niekto nájde, čo niečo povie. Aj bývalí spolupracovníci, ktorí boli s ním v
činnej službe sa mu vyhýbali, nechceli s ním byť v kontakte, pretože mali obavu o svoju prácu, že sa s
trestaným skorumpovaným policajtom stretávajú a keď sa už aj s ním stretli, bolo to len strohé podanieruky. Po prepustení domov po zaistení žalobca nevychádzal z domu a keď vyšiel von, tak ľudia mali
narážky, či je doma z nútenej dovolenky, čo vlastne nakradol a podobne. Takéto poznámky a urážky sa
utrúsia aj v dnešnej dobe, avšak žalobca sa uzatvoril a väčšinou sedí len doma. Predtým chodili často s

manželkou, s rodinou po dovolenkách, po spoločenských udalostiach, po plesoch, od tej doby už nikde
neboli ani raz. Žalobcu trápi aj reakcia jeho rodiny, kedy on pochádza zo šiestich detí a aj jeho súrodenci
nechceli, aby chodil za nimi do dediny. Aj za mamou chodí len v nedeľu poobede, na 3 hodiny, potom
ide preč. V tom čase to s ním bolo veľmi zlé, bol v kritickej nervovej situácii, bol na pokraji zrútenia a
mal na mysli, že si skutočne niečo urobí. Trestné stíhanie mu nedalo nič dobré, pretože 5 rokov byť

trestne stíhaný a v obave, čo s ním spravia, ak ho odsúdia a vlastne za čo. To boli jeho otázky, na ktoré
nikdy nezabudne. Aj napriek tomu, že bol oslobodený, každý ho berie ako by bol skorumpovaný, vo
veľkej miere majú na to vplyv média. Čo sa týka manželského života, tak ochabla dôvera medzi ním
a manželkou, tá nepodala návrh najmä vzhľadom na jeho zdravotný stav, ochabol aj ich intímny život.
Následky z dôvodu zaistenia a trestného stíhania boli aj v tom, že bol držiteľom zbrojného preukazu a
držiteľom guľovej zbrane - malorážky, s ktorou vykonával streľby v Športovom klube polície a chodil na

strelecké súťaže. Následne mu zbrojný preukaz bol zadržaný a po jeho zdravotných ťažkostiach, ktoré
mal, sa členstva v tomto klube vzdal. Prestal byť aj v tejto činnosti aktívny. Zaistený zbrojný preukaz
mal vplyv aj na jeho pracovné zaradenie, kedy mal možnosť sa zamestnať v organizáciách a firmách,
ktoré požadovali ochranu objektov SBS, avšak bez zbrojného preukazu to nebolo možné. Až po dvoch
rokoch si našiel prácu v reklamnej agentúre, aj to len preto, že jeho synovec tam robil, tak ho zobral.

Tam robil rok a 10 mesiacov, bolo potrebné cestovať od Popradu až po Čiernu nad Tisou, takže to bolo
preňho dosť náročné, tak sa potom toho vzdal. Následne po navrátení zbrojného preukazu sa zamestnal
v SBSecurite Košice, pracovisko v Sobranciach na ochrane objektov solárnej elektrárne, kde sa zavrie,
nemá s ľuďmi žiaden kontakt, fakticky je s panelmi 24 hodín sám. Trestným stíhaním bol poškodený aj
finančne, pretože v roku 2005 mu nezarátali celý rok na prepočet dôchodku, zarátali mu rok 2004, kedy

mal menšie príjmy ako v roku 2005. Následne nedostal odchodné okolo 365.000,- Sk. Trestné stíhanie
malo preňho fatálne následky, bude sa to s ním niesť do smrti.

V konaní vypovedala svedkyňa V. P., ktorá uviedla, že je F. Ž. a na margo veci uviedla, že to bol ukážkový
príklad, ako zničiť rodinu šmahom ruky, totálny rozvrat, rozpad rodiny, to bolo v prvom rade. Keď sa to

stalo, nikto jej neposkytol žiadnu informáciu, čo sa deje. Jej manžel bol človek, ktorý celý život prežil v
Policajnomzbore,32rokovslužby,prešielvšetkýmipozíciami,kedybolobyčajnýmpolicajtom,riaditeľom
oddelenia, každý ho poznal, každý bol k nemu úctivý. Aj ona samotná si dávala otázku, že čo sa to
deje, s kým ona žije, ten pocit bol strašný. Čo sa týka zaistenia, bolo to na hraničnom prechode, za
plnej prevádzky, čiže tam boli ľudia, ktorí prechádzali hraničný priechod, títo všetci to videli, aj ostatní

chlapi prizvaní na poradu. Čo sa týka ich rodinného spoločného života, tak sa dostali do izolácie, pretože
zakaždým, keď vyjde svedkyňa z dverí, tak sa ľudia naokolo pýtajú, čo sa to u vás stalo, koho majú za
susedov, na to sa nedá reagovať. Ani dcéra následne po zaistení žalobcu, nevyliezla z domu, musela
ostať doma, pretože do školy nemohla ísť. Celé okolie na svedkyňu hľadelo, ako keby sme neviem čo
mali v dome, bolo to otrasné, celé okolie ich negovalo, aj jej spolupracovníci v práci. Takáto situácia je

aj doteraz, pretože predtým boli všade pozývaní, boli vítaní, avšak teraz sa každý bojí, že či ho oslovia a
budú mať problém. Svedkyňa zvažovala aj rozvod manželstva, avšak brala ohľad na zdravotný problém
žalobcu. Znamenalo to totálny rozvrat rodiny, pretože spolu so žalobcom žije už len zo súcitu, podporuje
ho, avšak ich súkromný intímny život je na bode mrazu. Ich rodina je momentálne nefunkčná. Žijú pod
jednou strechou, majú spoločné platenie dlhov a inkás, idú spoločne aj na rodinné oslavy. Svedkyňa

sprevádza žalobcu aj k lekárovi, pretože má poškodené srdce a hrozí mu operácia chlopne.

V konaní vypovedala svedkyňa X. H., ktorá uviedla, že žalobca je jej Z. H., avšak veľmi dobre sa
pamätá na udalosť zaistenia, pretože nastal veľký zlom v ich rodine. Vtedy mal H. dosť vážne zdravotné
problémy. Čo sa týka rodinného vzťahu, bolo to katastrofálne, pretože žijú v malom meste, kde sa prevalí

všetko zo sekundy na sekundu. Na druhý deň keď išla do školy, hneď ju spolužiaci podpichovali, vyčítali,
pokračovalo to a bolo to čím ďalej horšie. Vtedy nebola 2 týždne v škole, nejako sa im všetci obrátili
chrbtom. Aj ich vzájomný vzťah bol naštrbený a obmedzený a bola veľmi rada, keď nastúpila na vysokú
školu do Bratislavy, pretože odišla z toho mesta a prestala veci vnímať, nedotýkali sa jej tak každý deň
ako predtým. Uvedená skutočnosť naštrbila aj vzťah medzi ňou a H. a momentálne chodí domov hlavne

kvôli matke. Svedkyňa v čase vedenia trestného stíhania, keď sa jej tieto veci začali osobne dotýkať, tak
im začala veriť. V tom čase u nich zvonili aj novinári, chceli od nich dostať nejaké informácie, pretože
H. bol predtým veľmi vážený človek, ľudia sa mu zdravili, keď sa niečo stalo, tak ho kontaktovali, malimnoho návštev rodinných a podobne, následne potom sa všetko obrátilo naopak. Reakcie okolia boli
negatívne, pretože všetci tomu samozrejme verili.

V konaní vypovedal svedok F. X., ktorý uviedol, že žalobca je jeho bývalý kamarát, pretože od kedy sa
dopočul, že bral úplatky, už s ním skončil. Ukončil toto kamarátstvo, pretože nepodporuje ľudí, ktorí berú
úplatky, nečestne žijú. Otázku pravdivosti trestného stíhania neskúmal. Vzťahy medzi ním a žalobcom
boli predtým veľmi dobré, navštevovali sa, schádzali sa, sem tam aj na pivo, proste kamarátsky sa
stretávali. Svedok uviedol, že ani nevie ako skončilo trestné stíhanie voči žalobcovi, pretože sa o to

nezaujímal. Po vznesení obvinenia proti žalobcovi ho on, ako aj ostatní kamaráti okolo odsúdili, každý
od neho bral ruky preč, nechcel sa s ním nikto stretnúť. Každý, kto sa dozvedel o obvinení z brania
úplatkov, tak tomu uveril.

V konaní vypovedal svedok F. Š., ktorý uviedol, že žalobca bol známy, kolega žalobcu. O okolnosti
zaistenia a trestného stíhania žalobcu sa dozvedel v mieste trvalého bydliska, potom vo večerných

hodinách v spravodajstve televíznych novín bol nemilo prekvapený, že sa taká vec odohrala. Neveril
tomu, avšak keď to bolo veľmi publikované v médiách, potom bol presvedčený, že možno aj áno. Všetci
kolegovia a kamaráti, ktorí ho v tom čase stretli, sa pýtali na žalobcu, či o tom svedok niečo viac vie, tento
uviedol,želentoľko,čozmédií,avšaknáslednepotomsožalobcomkontaktyprerušil.Nebolzanímaniv
nemocnici ho navštíviť, prerušil s ním vzťahy, pretože to nechcel rozpitvávať, nechcel sa s ním stretávať,

čakal na rozhodnutie súdu, či ho oslobodí, alebo potvrdí tie udalosti a prišlo k tomu, že sa potvrdili
jeho slová, že on by to asi ťažko dokázal spraviť. Následne potom, čo sa dozvedel výsledok trestného
konania, opätovne nenadviazal styky so žalobcom, hoci by sa dalo, ale dôvera už medzi nimi nie je
taká ako predtým, pretože predtým mali so žalobcom dobré vzťahy, bývali v jednom vchode na sídlisku,
spolupracovali ako policajti, často sa stretávali, mali záhradky vedľa seba, čiže boli v denno-dennom

styku v čase, keď býval v Michalovciach. Po odsťahovaní do Sobraniec, stále udržiavali styky. Čo sa
týka reakcií okolia, policajtov, známych a susedov, títo boli negatívne naladení vo vzťahu k žalobcovi,
ako aj k policajtom vo všeobecnosti, keďže generalizovali, že keďže to robil žalobca, musia to robiť aj
ostatní policajti, avšak svedok uviedol, že ľudia majú počkať na výsledok súdu.

V konaní vypovedal svedok A. J., ktorý uviedol, že so žalobcom bol spolupracovník vo Vyšnom
Nemeckom, na hraničnom priechode, bol mu aj veliteľom. Boli vo veľmi dobrom vzťahu, udržiavali
kamarátske vzťahy, navštevovali sa pracovnej a rodinne. Po udalosti, ktorá sa udiala vo Vyšnom
Nemeckom, keď prepustili 17 zamestnancov, so žalobcom rozviazal akékoľvek vzťahy a to pracovné
aj súkromné z dôvodu, že on naďalej zostal v pracovnom pomere a oni, ako štátni zamestnanci, so

živlami, ktorí porušili zákon, sa nemajú stretávať ani stýkať. Akonáhle došlo k obžalobe, prerušil s ním
akýkoľvek kontakt. Od žalobcu sa odvrátil preto, pretože voľakedy mu bol vzorom a potom keďže sa mal
dopustiť takejto veci, ho to znechutilo, zhnusilo sa mu to. Uvedeným obvineniam veril. Nemá vedomosť,
ako skončilo trestné stíhanie. Čo sa týka okolia, všetci žalobcu odsudzovali, pretože Sobrance je malé
mesto, tam sa každý s každým pozná, takže automaticky sa mu každý otočil chrbtom. Pred obvinením

mal žalobca veľmi dobré meno, bol to statočný človek, bol jeho vzorom, okolie ho uznávalo ako
autoritatívneho chlapa, avšak potom sa mu obrátili chrbtom. Svedok uviedol, že sa rozpamätáva aj na
detaily zaistenia, pretože bol tam, keď zatýkali tých sedemnástich policajtov, spútali ich a odviezli do
autobusu, bolo to v colnom priestore a videli to aj ostatní ľudia, ktorí tak kolegovia, ako aj cestujúci sa
na to dívali pohoršene.

V konaní vypovedal svedok T. A., ktorý uviedol, že je bývalý kolega žalobcu, spolu pracovali na jednej
smene, on robil vedúceho smeny, navštevovali sa, boli dobrí priatelia. V deň, keď sa to stalo, nechcel
tomu veriť, že to môže byť pravda. Následne, keď dali nastúpiť všetkých na porade a verejne čítali, čoho
sa tí sedemnásti policajti dopustili, tak tomu uveril, pretože len tak z ničoho nič by ich neobvinili. Uveril

tomu, že žalobca spáchal skutok, z ktorého je obvinený. Do autobusu ich brali s putami. Prakticky od toho
dňa sa so žalobcom nestretáva, prerušil so žalobcom priateľské väzby, tak isto aj ich manželky prerušili
kamarátske väzby. Svedok uviedol, že nevie, ako skončilo trestné stíhanie. Pred trestným stíhaním mal
žalobca výbornú povesť, o to viac ho to sklamalo, keď sa to stalo. O žalobcovi sa viedli reči, že tak im
treba tým policajtom, že sa toho dopustili, narážky boli na všetkých, čo tam boli, bolo to v médiách, každý

o tom v meste rozprával, všetko sa zmenilo, celý život.

V konaní vypovedal svedok V. B., ktorý uviedol, že žalobca je jeho bývalý kolega, s ktorým veľmi
dobre vychádzal, robil na pasovke, stretávali sa, navštevovali sa. V roku 2004 svedok odchádzal dovýsluhového dôchodku a tu udalosť sa dozvedel z médií, čo ho šokovalo, zaskočilo, ako sa mohlo
niečo také prihodiť. Celá verejnosť odsudzovala týchto policajtov. Následne sa so žalobcom prestal
automaticky stýkať, verejnosť a ľudia okolo neho v Sobranciach ho strašne odsudzovali. Ako priateľ

nemohol uveriť, že žalobca spáchal dané skutky, ktoré mu kládli za vinu, pretože ho poznal, že je dobrý
človek, nakoľko predtým mal dobrú povesť. Svedok uviedol, že má vedomosť o tom, že žalobca bol
oslobodený. Aj napriek tomu sa zatiaľ so žalobcom nestretáva, priateľské vzťahy nenadviazali. Čo sa
týka reakcií okolia, svedok uviedol, že má za to, že títo uverili spáchanej korupcii.

Podľa ustanovenia § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „citovaný zákon“), zodpovednosť za škodu podľa
tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia
účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia
účinnosti tohto zákona.

Podľa ustanovenia § 1 citovaného zákona, tento zákon upravuje
a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci,
b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku (ďalej len „územná samospráva“) za škodu
spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy,
c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

Podľa ustanovenia § 2 citovaného zákona, na účely tohto zákona
a) výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom
chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,
b) orgán verejnej moci je

1. štátny orgán,
2. orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 a 2 citovaného zákona, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto

zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto

konaní.

Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 a 2 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť

príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.Podľa ustanovenia § 16 ods. 1 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu
škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa ust. § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde

môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa čl. 46 ods. 3 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy
alebo nesprávnym úradným postupom.

V predmetnej veci sa žalobca domáhal náhrady škody (nemajetkovej ujmy) spôsobenej nezákonným

rozhodnutím - uznesením Úradu inšpekčnej služby, Odboru boja proti korupcii a organizovanej
kriminaliteMVSRsp.zn.ČTS:UIS-86/KOK-2005zodňa14.12.2005,ktorýmbolozačatétrestnéstíhanie
voči žalobcovi, ktorý bol obvinený za pokračujúce trestné činy zneužívania právomoci verejného činiteľa
podľa § 158 ods. 1 písm. a) Tr.zákona a prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods.
2 Tr.zákona.

Vzhľadom k tomu, že citované rozhodnutie bolo vydané po účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (1.7.2004), vychádzajúc z prechodného
ust. § 27 ods. 1 citovaného zákona, súd po právnej stránke predmetnú vec posúdil podľa tohto zákona.

Základnými predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci v prípade
nezákonného rozhodnutia sú:
1. existencia nezákonného rozhodnutia, vydaného orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci
2. existencia škody a
3. príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

Prostredníctvom práv priznaných čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenská republika poskytuje ústavnú záruku,
že orgán verejnej moci bude o právach oprávnených osôb rozhodovať v súlade so zákonom a že postup
uskutočnený v mene orgánu verejnej moci bude správny. V prípade odklonu od tejto záruky Slovenská
republika určuje, že poškodená osoba dostane náhradu za spôsobenú škodu. Účelom základných práv

zaručenýchčl.46ods.3Ústavyniejeposkytnutiesatisfakciekaždému,komuorgánverejnejmociporušil
jeho ochranu priznanú právnym poriadkom. Základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, aj základné právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom sa
vymedzuje a identifikuje so škodou.

Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania, ak k takému
rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké
dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia pre nezákonnosť.
Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená., že

zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Ústavnoprávny základ
nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať
nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1
tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Nárok na náhradu škody
spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením, je

špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a túto nemožno odmietnuť
len z dôvodu, že rozhodnutie o začatí trestného stíhania a vzatí žalobcu do väzby bolo zákonné,
pretože v tom čase nebol postup orgánov činných v trestnom konaní a neskôr postup súdu v rozpore
so zákonom. Súd má za to, že uvedenú situáciu je nutné posudzovať extenzívne nielen v súlade seurópskou judikatúrou a zásadami ústavnoprávneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za
materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo
zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je

striktne povinný dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je
povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane
sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný,
zasahujúci do základných práv.

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s
objektívnym právom. Zodpovednosť štátu je podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov
smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu. Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá, že sa
nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti. V preskúmavanej veci žalobca svoj nárok
na náhradu škody odvodzoval z uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré neúspešne napadol sťažnosťou.

Toto uznesenie považoval za nezákonné, lebo trestné stíhanie proti nemu nemalo byť vôbec vedené;
spáchanie skutkov, z ktorých bol obvinený, nebolo preukázané, preto bol spod obžaloby oslobodený.

Keďže toto uznesenie nebolo pre nezákonnosť zrušené podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona, bolo
potrebné zaoberať sa otázkou, či oslobodenie spod obžaloby môže mať z hľadiska ust. § 6 citovaného

zákona rovnaký význam ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. Pri posudzovaní uvedenej otázky treba
vziať do úvahy, že po oslobodení spod obžaloby neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku
proti uzneseniu o vznesení obvinenia, lebo z hľadiska trestného konania je to už bezpredmetné. Záporná
odpoveď na položenú otázku by nezodpovedala zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej
v citovanom zákone. Tá sleduje, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená

nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe, bola odčinená. Záporná odpoveď
by viedla k tomu, že fyzická osoba, proti ktorej bolo vznesené obvinenie, by musela niesť materiálne
dôsledky takéhoto rozhodnutia, aj keď sa ukázalo nesprávnym a trestné konanie skončilo tak, že na ňu
treba hľadieť ako na nevinnú.

Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že vynesenie oslobodzujúceho rozsudku má rovnaké
dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť, čo
je základná podmienka pre uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
tak ako to vyplýva z dikcie ust. § 6 ods. 1 citovaného zákona.

Vyššie uvedený výklad predstavuje už ustálenú súdnu judikatúru a súdnu prax. Skutočnosť, že nedošlo
(resp. objektívne nemohlo dôjsť) k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom
nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na správnosť alebo
nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný
výsledok celého trestného stíhania. Zhrnúc uvedené súd konštatoval, že v danom prípade je splnená

prvá základná podmienka pre záver o zodpovednosti štátu.

Súd sa zaoberal obranou žalovanej, ktorý z orgánov štátu je oprávnený konať v mene štátu.

Vzhľadom na dikciu ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré diferencuje viacero

orgánov konajúcich v mene štátu, sa preto súd primárne zaoberal otázkou, či v danom prípade je
orgánom konajúcim v mene štátu Ministerstvo vnútra SR, Generálna prokuratúra SR alebo Ministerstvo
spravodlivosti SR.

V prvom rade je potrebné poukázať na skutočnosť, že v priebehu konania, s účinnosťou od 1.1.2013

bolo ust. § 4 ods. 1 citovaného zákona novelizované zákonom č. 412/2012 Z.z.. Citovanou novelou došlo
k ďalšej špecifikácii, resp. upresneniu orgánov konajúcich v mene štátu a to nasledovne:

Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2013 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013, vo veci náhrady
škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci pdoľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b) cit.zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej
moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní
škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a
1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného
príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo

2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe
záväzného pokynu prokurátora.

Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. f) citovaného zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu
spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo

správnom konaní.

Je potrebné uviesť, že citovaná novela zák.č. 514/2003 Z.z. vo vzťahu k ust. § 4 ods. 1 rieši procesné
zastúpenie štátu. Ide teda o procesnoprávny predpis, ktorý sa na konanie spravidla aplikuje v aktuálnom
znení,počnúcjehoúčinnosťou.Predmetnánovelaneobsahujeintertemporálneustanovenia,ktoréslúžia

k tomu, aby ozrejmili vzťah novely na konania začaté (a neskončené) pred jej účinnosťou, čo znamená,
žesúdjepovinnýaplikovaťustanoveniatejtonovelyajnakonania,ktorésazačalipredjejúčinnosťou.Na
tomto závere nič nemení ani to, že účastník konania podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na
inom orgáne, resp. že súd spočiatku konal s iným orgánom, ktorý bol v tom čase orgánom oprávneným
podľa zákona konať za štát.

Zhrnúc vyššie uvedený chronologický postup v trestnom konaní je zrejmé, že podmienky podľa ust. § 4
ods. 1 písm. a) a b) citovaného zákona neboli naplnené. Škoda nevznikla v súvislosti s rozhodnutím súdu
(písm.a), preto orgánom konajúcim v mene štátu nie je Ministerstvo spravodlivosti. Ministerstvo vnútra
by bolo týmto orgánom len vtedy, ak by prokurátor nezamietol sťažnosť obvineného proti uzneseniu

vyšetrovateľa policajného zboru a nepodal by obžalobu (písm. b). V danom prípade síce uznesenie o
vznesení obvinenia vydal vyšetrovateľ Policajného zboru, avšak prokurátor sťažnosť proti uzneseniu
vyšetrovateľa o vznesení obvinenia zamietol a podal obžalobu. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že
orgánom konajúcim v mene štátu podľa vyššie citovanej novely nie je Ministerstvo spravodlivosti SR,
ani Ministerstvo vnútra SR, ale Generálna prokuratúra SR (písm. f).

Podľa ust. § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa ust. § 17 ods. 2 cit.zák. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie

je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa ust. § 17 ods. 3 citovaného zákona, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa

určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spfoločenskom uplatnení.

Podľa ust. § 244 zák.č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, proti rozhodnutiu
ministra, ak nejde o rozhodnutie o odvolaní, možno podať rozklad. O rozklade rozhoduje minister na
základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie; proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať. Pre
rozklad a konanie o ňom platia ustanovenia o odvolaní.

Podľa ust. § 245 ods. 1 citovaného zákona, ak sa dodatočne zistia nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré
neboli policajtovi alebo nadriadenému bez jeho viny v čase konania známe a nemohol ich uplatniť a ktorémohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie, možno na ich návrh právoplatné rozhodnutie preskúmať a
na základe toho toto rozhodnutie zmeniť alebo zrušiť.

Podľa ust. 245 ods. 2 citovaného zákona, návrh na obnovu konania sa podáva do troch mesiacov odo
dňa, keď sa policajt alebo nadriadený dozvedel o dôvodoch obnovy konania, najneskôr však do troch
rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

Podľa ust. § 33 ods. 1 písm. a) zák.č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov, odchodné patrí

v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom policajtovi okrem hasiča, ktorého služobný
pomer skončil:
1. uvoľnením,
2. prepustením,
3. uplynutím dočasnej štátnej služby.

Podľa ust. § 33 ods. 2 citovaného zákona, odchodné podľa odseku 1 patrí policajtovi a profesionálnemu
vojakovi vo výške polovice základu zisteného podľa § 60, ak jeho služobný pomer trval nepretržite
najmenej 13 rokov, a zvyšuje sa za každý skončený rok trvania služobného pomeru o jednu polovicu
základu zisteného podľa § 60, najviac do výšky deväťnásobku základu zisteného podľa cit. ustanovenia.

Podľa ust. 60 ods. 1 citovaného zákona, základ na výpočet výsluhového príspevku, odchodného,
úmrtného, výsluhového dôchodku a invalidného výsluhového dôchodku sa zistí z priemerného
mesačného služobného platu dosiahnutého v období posledných desiatich skončených kalendárnych
rokov pred dňom skončenia služobného pomeru u policajta podľa ods. 2 a u profesionálneho vojaka
podľa ods. 4.

Podľa § 35 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, odchodné podľa § 33 nepatrí policajtovi, ktorého služobný
pomer skončil prepustením z dôvodu porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť
hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej
služby.

Zmysel právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu má spočívať v tom, aby každá škoda spôsobená
nesprávnym či nezákonným zásahom štátu, bola primerane odčinená. Ust. § 17 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. zakladá nárok poškodeného na náhradu nemajetkovej ujmy a to bez ohľadu na to, či
zároveň vznikla škoda (skutočná škoda či ušlý zisk). Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než

majetkovej sféry poškodeného (nie je spojená so znížením majetkového stavu, či jeho nezvýšením,
hoci bolo predpokladané) a vedľa nepriaznivých dôsledkov vyvolaných neprimeranou dĺžkou súdneho
konania, môže zahŕňať aj iné negatívne dopady nesprávneho úradného postupu, či nezákonného
rozhodnutia,najmädoosobnostnejintegritypoškodeného.Peňažnákompenzáciajevzákoneoznačená
za spôsob subsidiárneho odškodnenia, ktoré nastupuje vtedy, ak nie je možné vzniknutú nemajetkovú

ujmu nahradiť inak, t.j. kedy dostačujúcim prostriedkom nápravy by nebolo len obyčajné konštatovanie
porušenia práva.

Je nepochybné, že trestné stíhanie fyzickej osoby, najmä ak je obvinená zo závažného trestného činu,
predstavuje závažný zásah od osobnostných práv fyzickej osoby chránených ustanovením § 11 Obč.

zákonníka. Každé trestné stíhanie predstavuje obmedzenie súhrnu osobnostných práv vymenovaných
v článku 10 Listiny základných práv a slobôd a to napriek tomu, že vo všeobecnosti platí, že takéto
obmedzenie je legitimované verejným záujmom na ochrane spoločnosti pred páchateľmi trestnej
činnosti. Súdna judikatúra už viackrát vyslovila názor, že trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do
osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva aj ďalšie negatívne dôsledky pre osobný život a životný osud

jednotlivca. Na tohto je okamihom oslobodenia spod obžaloby síce potrebné pozerať ako na nevinného,
avšaksamotnýfakttrestnéhostíhaniajezáťažouprekaždéhoobvineného.Trestnéstíhanietakzasahuje
do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti a rovnako ako porušenie práva na osobnú
slobodu garantovaného článkom 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je spôsobilé obmedziť či
porušiť právo jednotlivca na rešpektovanie a ochranu jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti

osobnej cti a dobrej povesti tak, ako je garantované v čl. 10 Listiny.

Ľudská dôstojnosť predstavuje najvyššiu hodnotu v základoch celého právneho systému i ústavného
poriadku a je možné ju preto považovať za konečný účel právneho poriadku. Tým sa stáva objektívnouústavnou kategóriou a pôsobí vo vzťahu k ostatným inak nehierarchicky usporiadaným základným
právam ako hodnota nadradená a s ohľadom na to je potrebné akýkoľvek zásah či zníženie ľudskej
dôstojnosti vnímať ako zásah veľmi závažný a teda ťažko reparovateľný. Ľudská dôstojnosť je totiž

hodnotou horizontálne neporovnateľnou s ostatnými ústavnými hodnotami či spoločenskými normami,
je úplne nenahraditeľná iným statkom a tým menej hodnotou vyčísliteľnou v peniazoch.

V demokratickom a právnom štáte nemôže nastať situácia, kedy sa voči určitej osobe vedie viac ako štyri
roky trestné stíhanie (aj v konaní pred súdom), kedy je takáto osoba vystavená neustálym procesným

úkonom zo strany orgánov činných v trestnom konaní (ako osoba podozrivá, obvinená a následne
obžalovaná z trestného činu), toto sa skončí oslobodzujúcim rozsudkom z dôvodu, že skutok sa nestal,
že osoba skutok nespáchala, prípadne, že skutok nebol trestným činom, pričom takejto osobe, napriek
tomu, že bola po celú uvedenú dobu vystavená stresu, úzkosti a frustrácii, nebude priznané odškodnenie
nemajetkovej ujmy.

Primárnou funkciou náhrady nemajetkovej ujmy je funkcia satisfakčná, čo znamená primerané, s
ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu optimálne a tým účinné vyváženie a zmiernenie
nepriaznivého následku neoprávneného zásahu. Vzhľadom na to, že nemajetková ujma vzniknutá
porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom zmysle slova ani nedá odškodniť a jej rozsah nie je
možné ani exaktne kvantifikovať a vyčísliť, namiesto nej je možné len poskytnutie zadosťučinenia.

Pokiaľideovyjadreniemiery,akoubolazásahomzníženádôstojnosťalebovážnosťosobyvspoločnosti,
treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí
fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia
tejto reakcie.

Kritériá, na ktoré má súd prihliadať pri určení výšky peňažnej náhrady, sú ustanovené v § 17 ods. 3
cit.zákona.Ideonormusrelatívneneurčitouhypotézou,ktorávyžaduje,abysúdsohľadomnakonkrétne
skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil okolnosti významné pre určenie výšky
náhrady. Prihliadať má najmä na dopad nezákonného rozhodnutia do osobnostnej sféry poškodeného

nepriaznivosť jeho vplyvu na povesť poškodeného, jeho doterajší spôsob života a podobne. Výpočet
je demonštratívny a nevylučuje, aby sa prihliadlo aj na iné okolnosti, pokiaľ budú považované za
porovnateľne závažné. Je potrebné brať do úvahy aj závažnosť sporu pre účastníka samotného, či išlo
o záležitosti osobného stavu alebo rodinnoprávne, prípadne pracovnoprávne.

Vyhodnotením vykonaného dokazovania súd v predmetnej veci dospel k nespornému záveru, že v
dôsledku trestného stíhania došlo k negatívnemu zásahu do osobnostných práv žalobcu na ochranu
jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti.

Zhrnúc vyššie uvedené, súd konštatoval, že v posudzovanej veci sa zníženie spoločenského postavenia

žalobcu prejavilo navonok v pochybnostiach širokej verejnosti a kolegov v práci, susedov, priateľov a
známych k jeho čestnosti a neúplatnosti, keďže títo uverili v údajné protispoločenské správanie žalobcu,
že je skorumpovaný, čo sa prejavovalo uštipačnými narážkami, ktorým musel čeliť a všeobecne, vo
vzniku jemu spoločensky nepríjemných situácií v rodinnom i spoločenskom živote tým, že po dobu
takmer piatich rokov bol vystavený z dôvodu vedenia trestného konania strachu, stresu, úzkosti a

frustrácii, keďže prišiel o svoje zamestnanie, čo sa nepochybne prejavilo na jeho finančnej situácii,
nakoľko sa nevedel zamestnať na pozícii zodpovedajúcej jeho vzdelaniu a skúsenostiam, prípadne na
pozícii využívajúcej to, že je držiteľom strelnej zbrane, pretože i zbrojný preukaz mu bol zadržaný na
určité obdobie. Žalobca sa v dôsledku všetkých týchto negatívnych reakcií blízkeho či širšieho okolia
uzavrel do seba, nevychádzal z domu, nestretával sa s nikým. Dokonca i zo strany jeho vlastnej rodiny

pocítil odsúdenie, kedy sa vzájomné návštevy súrodencov obmedzili, žalobca chodí navštevovať už len
najmä mamu. Uvedeným sa žalobca dostal až do akejsi spoločenskej a sociálnej izolácie.

Súd prihliadol predovšetkým na to, že predmetná kauza zasiahla do mimoriadne citlivej oblasti života
žalobcu - občianskej bezúhonnosti, cti a vážnosti v spoločnosti a najmä jeho profesijnej činnosti,

nakoľko bol v rozpore so skutočnosťou označený za páchateľa protiprávnej činnosti závažného
charakteru,ktorájevšeobecnepovažovanázaprotispoločenskúanemorálnuaakotakájespoločnosťou
odsudzovaná.Problematikapáchaniatrestnejčinnostispočívajúcejvprijímaníúplatkovainejnenáležitej
výhody (korupcie) a zneužívania právomoci verejného činiteľa v orgánoch verejnej moci, je z dôvoduspoločenskej závažnosti podrobená mimoriadne negatívnemu a citlivému spoločenskému vnímaniu. V
danom prípade je tento následok o to intenzívnejší, že žalobca žije v malom meste, v osobitom regióne, v
ktoromsaľudianavzájomdobrepoznajú,vprostredí,kdejenízkaanonymita,čoznamená,žeinformácie

o žalobcovi neostali len v obmedzenom okruhu rodiny a priateľov žalobcu; osoba žalobcu sa stala
objektom posudzovania v okruhu širokej verejnosti. Trestná vec žalobcu teda bola podrobená verejnej
mienkeaajkeďneskôržalobcaboloslobodenýspodobžaloby,jehomenoostalopoškvrnenéamnožstvo
ľudí z rôznych oblastí života, či už verejného, pracovného alebo rodinného, s ním opätovne nenadviazalo
priateľskékontakty,nestýkajúsasním.Ďalšouveľmivýznamnouskutočnosťou,ktorávýrazneovplyvnila

následky súvisiace s trestným stíhaním, bola medializácia celého prípadu. Konanie žalobcu bolo v
médiách opísané v podstate ako nesporná vec, t.j. že patrí medzi skorumpovaných policajtov, ktorí v
službe brali úplatky za bezproblémové prepúšťanie cestujúcich atď. Svedkovia, vypočutí v tomto konaní
v podstate zhodne uviedli, že v dôsledku medializácie uvedeného prípadu, resp. v dôsledku číriacich sa
rečí o žalobcovi uverili, že tento sa trestnej činnosti skutočne dopustil.

Nemajetková ujma, ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku trestného stíhania, netrvala „len“ po dobu takmer
piatich rokov od vznesenia obvinenia do vynesenia oslobodzujúceho rozsudku, ale vo svojej podstate
pretrváva aj naďalej, či už v súkromnom alebo profesijnom živote a nie je možné odstrániť ju inak,
ako priznaním zadosťučinenia vo forme finančnej náhrady; žalobcovi doposiaľ nikto neposkytol ani len
morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia sa. Vzhľadom na vyššie uvedené súd uzavrelf, že

priznanie peňažného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu žalobcu vo výške 100.000 € je
primerané.

Výška nemajetkovej ujmy by mala korešpondovať so životnou úrovňou obyvateľstva ako aj s čiastkami,
ktoré sú v tom ktorom štáte vyplácané ako odškodnenie z titulu rôznej ujmy (názor vyslovený

Európskym súdom pre ľudské práva). V danom prípade žalobca poukázal na viaceré prípady
právoplatne skončených vecí, kedy z dôvodu nezákonného trestného stíhania bola poškodeným
priznaná nemajetková ujma, napr. rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 14C 112/2002
v spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica č.k. 16Co 256/2005 zo dňa 7.7.2006 bola
priznaná suma 7.000.000,- Sk (232.357,43 €), rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k. 9C 92/2007 zo

dňa 4.5.2011 v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu bola JUDr. Kataríne Dušákovej priznaná suma
230.000 €, JUDr. Ernestovi Valkovi bola priznaná suma 1.600.000 €, rozsudkom Okresného súdu Košice
I. č.k. 24C/243/2012 zo dňa 5.2.2015 bola Bohušovi Kicovi priznaná suma 100.000,- €, . Je potrebné
uviesť,ževposlednejuvedenejveciideopoškodeného,patriacehodookruhuspoluobvinenýchžalobcu.
Súd preto pri úvahe nad primeranosťou výšky náhrady za nemajetkovú ujmu prihliadal práve na tento

prípad.

Čo sa týka personálneho rozkazu, súd nehodnotil a ani nemôže vyhodnotiť tento akt ako nezákonný.
Personálny rozkaz je právoplatný, nebol zrušený a ani inak nebola vyslovená jeho nezákonnosť.
Opätovne, súd naň prihliadal v tomto konaní len ako na dôsledok začatia trestného stíhania a s tým

spojené následky v osobnom i pracovnom živote žalobcu. Súd posudzoval i viazanosť Personálneho
rozkazu o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ a jeho dôsledky na život žalobcu
a teda posudzoval v konaní príčinnú súvislosť medzi týmto správnym aktom, uznesením o vznesení
obvinenia a požadovanou náhradou škody.

Príčinná súvislosť je v aplikačnej praxi a právnej teórii pojmovo označovaná rôzne a to ako kauzálna
súvislosť,súvislosťpríčinnáanásledkukauzálnynexus.Ideoobjektívnukategóriuvyjadrujúcuvzájomnú
súvislosť medzi konaním (alebo javom) a účinkami konania, teda o stav, pri ktorom konaní vyvoláva
určité účinky. Ak ide o náhradu škody vyžaduje sa existencia príčinnej súvislosti medzi konaním škodcu
vyvolávajúce následok v podobe škody. Vyžaduje sa teda príčinná súvislosť medzi konaním škodcu a

škodou. V prípade zodpovednosti za škodu, ktorej predpokladom je protiprávne konanie nestačí, že
je daná príčinná súvislosť konania škodcu a škody, ale vyžaduje sa príčinná súvislosť protiprávneho
konania a škody (následku). Nestačí preto, ak je daná príčinná súvislosť konania škodcu a škody a
konanie škodcu nebolo protiprávne. Ešte zložitejšia situácia pre posúdenie príčinnej súvislosti nastáva
v prípade, ak dochádza k reťazeniu súvislosti. Preto nestačí všeobecná úvaha o možných následkoch

konania škodcu, teda iba možnosť existencie príčinnej súvislosti medzi konaním a škodou, ale vyžaduje
sa jej nepochybná existencia. Vyžaduje sa, aby išlo o príčinu podstatnú, bez ktorej by ku škode nedošlo.
Ak je však viac príčin, ktoré pôsobia súbežne alebo následne, je pre existenciu príčinnej súvislosti
nevyhnutné, aby reťazec postupne nastupujúcich príčin a následkov bol vo vzťahu k vzniku škodynatoľko prepojený, že už spôsobenie prvotnej príčiny možno dôvodne vyvodzovať vecnú súvislosť so
vznikom škodlivého následku (rozhodnutia vo veci sp.zn. 25Cdo 1462/2003, 25Cdo 818/2005, 25Cdo
2706/2012, R 54/2003 NS ČR, 6Mcdo 7/2013 NS SR).

Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie alebo opomenutie, bez ktorého by škodný následok
nevznikol. Základom je úvaha, či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo,
príčinná súvislosť by nebola daná. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť
je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy obvyklého chodu veci a skúsenosti adekvátnym

dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny
nebola nastala (rozhodnutie NS ČR 28Cdo 4808/2010).

Príčinou škody môže byť len tá okolnosť, bez existencie ktorej by škodný následok nevznikol. Pri tom
nemusí isť o príčinu jedinú, ale stačí ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku,
o ktorého odškodnenie ide a to o príčinu dôležitú, podstatnú a značnú. Tento záver sa uplatní ako u

zodpovednosti subjektívnej, kde príčinou vzniku škody je porušovanie, tak pri zodpovednosti objektívnej,
kde príčinou vzniku škody je kvalifikovaná škodová udalosť (rozhodnutie NS ČR 25Cdo 1619/2012).

K prerušeniu príčinnej súvislosti dochádza, ak nová okolnosť spôsobila ako výlučná a samostatná
príčina, ktorá vyvolala vznik škody bezohľadu na pôvodnú škodnú udalosť. Ak zostala pôvodná

škodová udalosť tou skutočnosťou, bez ktorej by k následku nedošlo, príčinná súvislosť sa neprerušuje
(rozhodnutie NS ČR 25Cdo 4841/2009, R 54/2013).

Súd je toho názoru, že všetky vyššie uvedené následky, predstavujúce nemajetkovú ujmu, sú v príčinnej
súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Vzťah medzi príčinou (nezákonným rozhodnutím) a následkami

je tu daný, pretože nebyť začatia trestného stíhania, tieto následky by nenastali. Uvedené vyplýva
najmä z toho, že podkladom na vydanie Personálneho rozkazu o prepustení zo služobného pomeru
príslušníka PZ boli výsledky šetrenia UIS PZ MV SR vedené pod ČTS: UIS-86/KOK-2005, t.j. šetrenie
učinené v rámci trestného stíhania, kedy zamestnávateľ nevykonal žiadne vlastné iné šetrenie týkajúce
sa prípadného porušenia služobnej prísahy či služobných povinností žalobcu. Ak žalovaná poukázala

na Nález Ústavného súdu SR z 6.5.2015 č.k. IV.ÚS 296/2014, ktorý uvádza, že prípadne oslobodzujúci
rozsudok neznamená, že žalobca sa nedopustil porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti
zvlášť hrubým spôsobom, pretože takéto porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti nemusí
dosahovať intenzitu trestného činu (pričom sa jedná o dve samostatné konania), s týmto názorom
možno len súhlasiť. Avšak v prípade žalobcu sa v trestnom konaní nepreukázalo žiadne porušenie jeho

služobnýchpovinnostíčislužobnejprísahy,nakoľkoOkresnýsúdMichalovcevosvojomoslobodzujúcom
rozsudku č.k.: 8T/212/2009 zo dňa 21.6.2010 konštatoval, že nebolo dokázané, že skutky kladené
žalobcovi za vinu sa vôbec stali. Z uvedeného dôvodu súd má za to, že medzi uznesením o vznesení
obvinenia a Personálnym rozkazom o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ a
vznikom škody je nepochybná príčinná súvislosť, pretože výsledky vyšetrovania v rámci samotného

trestného stíhania, ktoré vyústili do uznesenia o vznesení obvinenia voči žalobcovi boli jednoznačným
podkladom na vydanie personálneho rozkazu, a teda z uvedeného sa nepochybne odvíja vznik škody
ako takej.

Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je

v omeškaní.

Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka (v znení do 31.1.2013), výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov
vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky2) platná k prvému dňu omeškania s

plnením peňažného dlhu.

Žalobca si uplatnil aj príslušenstvo predstavujúce úrok z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy
nemajetkovej ujmy 100.000,- € od 6.2.2012 do zaplatenia. Súd posudzoval požadovanú sadzbu úroku z
omeškaniaamalzato,žetátoniejesprávneuplatnená,nakoľkokudňu6.2.2012bolasadzbaEurópskej

centrálnej banky 1% čo za použitia § 3 nariadenia vlády č. 87/19995 Z.z. predstavuje potom iba 9%
ročne (a nie 9,5% ročne). Vzhľadom na uvedené súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti s poukazom na citované zákonné ustanovenia súd
rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Podľa § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný,
môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak
rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa
základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

Podľa § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola
prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju
advokátovi.

Podľa § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd
na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada

trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto
rozhodnutia.

Podľa § 151 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku, trovy konania určí súd podľa sadzobníkov a podľa
zásad platných pre náhradu mzdy a hotových výdavkov. Určiť výšku trov môže predseda senátu alebo

samosudca až v písomnom vyhotovení rozhodnutia.

Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“), ak nie je ustanovené inak, považuje
sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba

týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky
a hodnota záväzku.

Podľa § 14 ods. 5 vyhlášky, odmena vo výške jednej štvrtiny základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za
každý z týchto úkonov právnej služby:

a) návrh na opravu odôvodnenia rozhodnutia, na odstránenie následkov zmeškania lehoty a na zmenu
rozhodnutia o plnení v splátkach,
b) zastupovanie alebo obhajoba na pojednávaní, pri ktorom sa iba vyhlásilo rozhodnutie, alebo
zastupovanie a obhajoba na pojednávaní, ktoré bolo odročené bez prejednania veci.

Podľa § 15 vyhlášky, advokát má popri nároku na odmenu aj nárok
a) na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním
právnych služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a
výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy,
b) na náhradu za stratu času (§ 17).

Podľa § 16 ods. 3 vyhlášky, od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za
každý úkon právnej služby. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom
osobitne nedohodol

O náhrade trov konania súd v danom prípade rozhodol podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia
§ 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, a žalobcovi, ktorý bol neúspešný len v nepatrnej časti,
priznal plnú náhradu trov konania predstavujúcu odmenu za zastupovanie, pretože žalobcu v tomto
spore zastupoval advokát.

Trovy právneho zastúpenia súd vyčíslil podľa 10 ods.1, § 16 ods.3 a § 18 ods.3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb. Základná sadzba tarifnej odmeny uplatnená žalobcom sa odvíja od hodnoty sporu 100.000,-
€ (po čiastočnom späťvzatí) a je vo výške 625,73 €. Súd priznal žalobcovi tarifnú odmena v uvedenej

výškezasedemúkonovprávnejslužby-prevzatieaprípravuzastúpeniavrátaneprvejporadysklientom,
písomné podanie na súd (žaloba), účasť na pojednávaní dňa 14.3.2013, písomné podanie vo veci samej
zo dňa 4.3.2013 - vyjadrenie sa vyjadreniu žalovanej, účasť na pojednávaní dňa 14.5.2015, účasť na
pojednávaní dňa 18.6.2015, účasť na pojednávaní dňa 22.10.2015, spolu vo výške 4.320,11 €. Za účasťna pojednávaní dňa 14.5.2015 bola priznaná len 1 základnej sadzby tarifnej odmeny vo výške 156,43
€, nakoľko pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci samej. Súd priznal žalobcovi aj tzv. režijný
paušál vo výške 1/100 výpočtového základu za každý úkon právnej služby, z toho v roku 2011 - 1x 7,41

€, v roku 2012 - 1x 7,63 €, v roku 2013 - 2x 7,81 €, v roku 2015 - 4x 8,39 €, spolu vo výške 64,22 € a
to všetko ešte s pripočítaním dane z pridanej hodnoty vo výške 20%, (nakoľko právny zástupca žalobcu
je platiteľom dane z pridanej hodnoty) z vyššie citovaných súm tarifnej odmeny 4.320,11 € + 156,43 € +
režijného paušálu 64,22 € = 4.540,76 €, t.j. 20% z 4.540,76 € = 908,15 €.

Súd žalobcovi nepriznal režijný paušál za roky 2011, 2012, 2013 v ním požadovaných výškach, nakoľko
v jednotlivých rokoch tieto boli nižšie, než si ich žalobca uplatnil. Zároveň súd vôbec nepriznal odmenu
za písomné podania zo dňa 9.4.2013 a 25.2.2014, nakoľko sa nejednalo o vyjadrenie vo veci samej, ale
len o procesné vyjadrenie, ktorý orgán štátu žalobca považuje za oprávnený zastupovať žalovanú.

Žalobca si uplatnil náhradu za cestovné, náklady na PHM a stratu času spojené s účasťou jeho právneho

zástupcu na pojednávaní dňa 14.3.2013, 24.3.2015, 14.5.2015, 18.6.2015, 22.10.2015. Súd priznal
žalobcovi cestovné za cestu Michalovce - Košice - Michalovce (124 km) vo výške 0,183 € x 124 km =
22,69 € x 5 pojednávaní = 113,45 €. Plus súd priznal i náklady na pohonné hmoty pri spotrebe 10,2 l/100
km (normovaná spotreba), čo predstavuje 124 km x 0,102 litra = 12,64 litra nafty pri cene 1,032 € za liter
to predstavuje 12,64 litrov x 1,032 € = 13,04 € x 5 pojednávaní = 65,20 €. Zároveň súd priznal žalobcovi

náhradu za stratu času za 6 polhodín (cesta Michalovce-Košice trvá 1 hod. 20 min. s pripočítaním toho
istého času za cestu späť = 2 hod. 40 min.), t.j. 6 x 13,01 € = 78,06 € (v roku 2013) a 6 x 13,40 € = 80,40
€ (v roku 2015 ako si uplatnil žalobca v sume nižšej než by mu prináležala), celkovo strata času za 5
pojednávaní tak predstavuje 1x 78,06 + 4x 80,40 = 158,46 €.

Trovy účelne vynaložené žalobcom v tomto konaní tak celkovo činia 5.786,02 € predstavujúce trovy
právneho zastúpenia. V súlade s ustanovením § 149 ods.1 O.s.p., súd uložil žalovanému, aby priznanú
náhradu trov zaplatil žalobcovi k rukám jeho právneho zástupcu, ktorý uviedol č.ú. 2620746769/1100.

O preddavku na trovy konania zloženom žalobcom súd rozhodne podľa § 141a ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej alebo rozhodnutia, ktorým
sa končí konanie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd, v 3
písomných vyhotoveniach.

V zmysle § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v odvolaní sa má popri všeobecných
náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, a akom rozsahu sa napáda, v
čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

V zmysle § 205 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým
bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz
neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.