Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, February 21, 2023

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15CoPr/3/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6720201328
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Gallo
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2023:6720201328.2

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Galla a členov
senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobkyne: H.. A. K., J.., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom R. X., XXX XX Z., zastúpenej h&h PARTNERS, advokátska kancelária s. r. o.,
so sídlom Mäsiarska 6, 040 01 Košice, IČO: 44 323 760, proti žalovanému: Prírodné jódové kúpele Číž,
a. s., so sídlom Číž 48, 980 43 Číž, IČO: 31 642 331, zastúpený Mgr. Erich Štepánek, advokát, so sídlom

L. Svobodu 15, 969 01 Banská Štiavnica, IČO: 42 304 458, o zaplatenie 64.990,80 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. 12Cpr/2/2020-543 zo dňa 1. júla 2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie vyhovel nároku žalobkyne

v plnom rozsahu voči žalovanému ako jej bývalému zamestnávateľovi na zaplatenie mzdy za prácu
nadčas za obdobie od marca 2017 do novembra 2018 v rozsahu 2 989 hodín a rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni 64.990,80 EUR s 5 %-ným úrokom z omeškania
ročne zo sumy 64.990,80 EUR od 01.11.2018 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.
II. Žalobkyňa m á p r á v o na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 percent.“

2. Právne nárok žalobkyne posúdil v zmysle § 97 Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník
práce v znení neskorších predpisov). Výkon práce vykonávaný žalobkyňou ako zamestnancom
žalovaného nad určený týždenný pracovný čas vykonávaný mimo rozsah rámca rozvrhu pracovných
zmien považoval za prácu nadčas, a nie pracovnú pohotovosť v zmysle § 96 Zákonníka práce, a teda
ako výkon služieb. O trovách konania vzhľadom na úspech žalobkyne rozhodol podľa § 255 CSP (zákon
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej len „CSP“).

3. Proti rozsudku okresného súdu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Namietol, že
súd prvej inštancie žalobe vyhovel v celom rozsahu, pričom svoje rozhodnutie postavil na premise, že
výkon pohotovostnej služby je v celom rozsahu prácou nadčas. Predmetom sporu bola otázka nároku
žalobkyne na zaplatenie práce nadčas vykonávanej v rozsahu 2 989 hodín počas 21 mesiacov roka
2017 a 2018. Žalovaný je zdravotníckym zariadením poskytujúcim zdravotnú starostlivosť v odboroch

fyziatria, balneológia a liečebná rehabilitácia. Nie je teda zdravotníckym zariadením poskytujúcim
komplexnú starostlivosť o pacienta vyžadujúcu 24 hodín, 7 dní v týždni. Má však zriadenú pohotovostnú
službu, ktorou sa zabezpečuje dostupnosť zdravotnej starostlivosti v rozsahu poskytovania všeobecnej
ambulantnej starostlivosti pri náhlej zmene zdravotného stavu osoby, ktorá bezprostredne neohrozuje
jej život, alebo bezprostredne neohrozuje niektorú zo základných životných funkcií, a to v zmysle § 9a
zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej

starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Z definície
pohotovostnej služby vyplýva, že sa nejedná o permanentný výkon práce ale pripravenosť v prípadenáhlej zmeny zdravotného stavu k zásahu, teda o pracovnú pohotovosť podliehajúcu režimu ust. §
96 Zákonníka práce. Žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala vykonávanie počtu hodín pracovnej
pohotovosti, nezaoberala sa rozdielom medzi skutočne vyplatenou a nárokovateľnou čiastkou za

pracovnú pohotovosť, ale obmedzila svoje nároky na tvrdenia na prácu nadčas aj rozsah. Svoj nárok
na mzdu za nadčasovú prácu nepreukazovala listinnými dôkazmi, ale výlučne výpočtami mzdových
nárokov zhotovených žalobkyňou. Žalovaný nemal dôvod porovnávať skutočný čas výkonu pracovnej
pohotovosti s tvrdeniami žalobkyne a brániť sa voči nim, príp. tieto spochybňovať, nakoľko tieto
nesmerovali k preukázaniu počtu hodín pracovnej pohotovosti, ale k počtu nadčasových hodín. Žiadna

zo svedeckých výpovedí, ktoré odzneli v konaní, necharakterizoval výkon pohotovostnej služby ako
prácu nadčas, a keby aj, svedok nie je vykladačom práva. V priebehu dokazovania bolo preukázané, že
žalovanýakozamestnávateľnikdymenoviteneurčovalvykonávaniepracovnejpohotovostikonkrétnemu
zamestnancovi na konkrétny deň. Svedkovia tvrdili, že kto chcel, ten pracovnú pohotovosť vykonával, a
to v závislosti na tom, či potreboval zarobiť nejaké peniaze navyše. Podľa názoru žalovaného je zrejmé,
že nedošlo k rozlišovaniu medzi aktívnou a neaktívnou časťou pracovnej pohotovosti, ako to upravuje

§ 96 ods. 6 Zákonníka práce. Súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnemu skutkovému
zisteniu o vykonávaní práce nadčas žalobkyňou bez toho, aby bolo zrejmé, akýmkoľvek spôsobom
preukázané, v ktoré dni a v akom rozsahu žalobkyňa prácu nadčas vykonávala. Dôkazné prostriedky -
knihaslužieblekára-predloženážalovanýmpodľanázoružalovanéhopodávajújasnýprehľad,zktorého
je možné bez akýchkoľvek ťažkostí vyvodiť počet hodín reálneho výkonu práce s charakterom práce

nadčas u žalobkyne. V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na právnu úpravu pracovnej pohotovosti v
Zákonníku práce, neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, v rámci ktorej je potrebné rozlišovať, v akom
rozsahu sa považuje za pracovný čas, resp. v akom rozsahu sa nezapočítava do pracovného času, ako
aj aktívnu časť pohotovosti, ktorá sa považuje za prácu nadčas v zmysle ust. § 96 Zákonníka práce.
Ďalej poukázal na rozhodnutia ESD a výklad Smernice rady 93/104/ES z 23. novembra 1993. Podľa

názoru žalovaného dochádza pri zabezpečení pohotovostnej služby k dohode o pracovnej pohotovosti
medzi zamestnancom a zamestnávateľom a nejedná sa o nadčasovú prácu v 100 % doby trvania
služby na pohotovosti. V tejto súvislosti je potrebné vziať do úvahy vedenie presnej evidencie priebehu
jednotlivých časových úsekov, resp. častí pracovnej pohotovosti, teda od kedy do kedy prebiehala
neaktívna časť pracovnej pohotovosti a kedy sa začal a kedy skončil výkon práce počas pohotovosti,

teda kedy neaktívnu časť pracovnej pohotovosti nahradila aktívna časť pracovnej pohotovosti. Doba
strávená na pracovisku zdravotníckym personálnom, počas ktorej zdravotnícky personál nevykonáva
prácu, nie je prácou nadčas, ale neaktívnou časťou pracovnej pohotovosti. Časť strávený odpočinkom
mimo pracoviska, počas ktorého je zamestnanec pripravený na výkon práce, nie je pracovným časom,
ale dobou odpočinku. Vzhľadom na nesprávne právne posúdenie súdu o tom, že doba, po ktorú sa

zamestnanec zdržiava na pracovisku a nevykonáva prácu, je prácou nadčas, pričom uvedená práca
predstavuje výlučne neaktívnu časť pracovnej pohotovosti zamestnanca na pracovisku a aj to výlučne
za predpokladu, že bol zamestnanec požiadaný, aby bol zamestnávateľovi na pracovisku k dispozícii,
žalovaný navrhol zmeniť rozsudok okresného súdu a žalobu zamietnuť. Zároveň si uplatnil nárok na
náhradu trov konania.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že zlé pracovné podmienky u žalovaného
viedli k jej podaniu výpovede zo zamestnania. Bez ohľadu na pracovné podmienky a rôzne iné
nedostatky na pracovisku je zrejmé, že vykonaná práca nadčas musí byť uhradená. V žalobe bola
uplatnená odmena za prácu nadčas, nie iné nároky a žalovaný nedôvodne široko a vo všeobecnosti

popisuje možnosti správneho nastavenia vykonávania práce, ktoré však nielenže sám nedodržiaval,
ale za vykonanú prácu nadčas nezaplatil odmenu. Žalobkyňa sa ohradila voči účelovým tvrdeniam
žalovanéhovodvolaní,kdepodsúvaprávnuúpravupodľa§80azákonač.578/2004Z.z.priambulantnej
pohotovostnej službe. Sám žalovaný aplikáciu ustanovenia zároveň neguje, keď uvádza, že sa v tejto
prejednávanej veci poskytovala zdravotná starostlivosť ako ústavná pohotovostná služba, resp. ako

starostlivosť v ústavnom zdravotníckom zariadení. Žalobkyňa uviedla, že žalovaný ako zamestnávateľ
pracovnú pohotovosť so žiadny svojím zamestnancom nedohodol, ani mu ju neriadil. Žiaden zo
svedkov neuviedol, že by mal dohodnutú pracovnú pohotovosť, že by sa jeho odmena za pracovnú
pohotovosť nejakým spôsobom delila podľa toho, či aktívne vykonával prácu. Žalobkyňa tiež poukázala
na to, že Prírodné jódové kúpele Číž sú ústavným lôžkovým zdravotníckym zariadením, kde musí byť

zabezpečená prítomnosť minimálneho jedného lekára v rozsahu 24 hodín, 7 dní v týždni. Bolo tiež
preukázané, že za isté časové obdobie boli v pracovnom vzťahu len dvaja lekári, ktorí museli tieto
služby zabezpečiť, inak by porušili povinnosť zdravotníckeho pracovníka a napokon ich do služieb
zamestnávateľ rozpisoval. Výpočet žalovaného, ktorým dospel k 132,5 hodín vykonávanej práce,je subjektívny, ničím nepodložený výpočet, pri ktorom žalovaný svojvoľne sám tipoval, ako dlho by
zamestnanec vykonával jednotlivé zdravotné zákroky, ak by bola dohodnutá pracovná pohotovosť.
Pracovná pohotovosť nebola dohodnutá ani nariadená, preto takýto výpočet nemá zmysel. Výpočet

vychádza zo zásadne nesprávnych predpokladov, kedy žalovaný chce účelovo predostrieť, ako by
zamestnanci v službách pracovali len ten čas, kedy do knihy evidencie služieb (čo nie je zdravotná
dokumentácia,lenistépoznámkyprekolegov),zadaličas,kedysniektorým pacientomzačalivykonávať
zdravotné výkony. Skutočnosť je opačná, zamestnanci pracovali prakticky celú službu a poskytnutú
zdravotnú starostlivosť riadne zapisovali do zdravotnej dokumentácie. Zákon č. 576/2004 Z. z. v ust. §

21 a následne nikde nehovorí, že sa do zdravotnej dokumentácie zapisuje presný čas začiatku a konca
poskytovania zdravotnej starostlivosti. Žalobkyňa poukázala aj na diskrepanciu odvolania, kde žalovaný
uznáva časť žaloby uplatneného nároku v rozsahu 132,5 hodín, avšak na druhej strane žiada zmeniť
rozsudok okresného súdu a žalobu zamietnuť. Na záver žalobkyňa žiadala rozsudok okresného súdu
potvrdiť v celom rozsahu ako správny a priznať jej náhradu trov konania.

5. V stanovisku žalovaného k vyjadreniu žalobkyne tento uviedol, že žalobkyňa opakovane argumentuje
tvrdením, že bol preukázaný súhlas žalovaného s výkonom práce nadčas v rozsahu prezentovanom
žalobkyňou. Žalovaný spochybnil možnosť konkludentného dojednania práce nadčas v rozsahu
prezentovanom žalobkyňou a tento súhlas nie je možné ničím konvalidovať. Žalobkyňa nijako
nepreukázala rozsah vykonanej nadčasovej práce, ňou predložené podklady majú charakter tvrdení, nie

však dôkazu. Knihy služieb lekára predložené ako dôkazný prostriedok žalovaným jasne a nad všetku
pochybnosť dokladujú skutočný rozsah vykonávanej nadčasovej práce. Priamo v knihe služieb lekára
každý lekár jasne uviedol rozsah ním vykonávanej nadčasovej práce, pričom nezameniteľne uvádzal
aj konkrétnu prácu spojenú s konkrétnym pacientom tak, ako to vyplýva z ust. § 99 Zákonníka práce o
evidencii pracovného času. Žalovaný naďalej tvrdí, že došlo ku konkludentnému dojednaniu pracovnej

pohotovosti, čo vyplýva aj z listinného dôkazu, a to vyplatených odmien za pohotovostnú službu. Jedine
totiž pri pracovnej pohotovosti je možné konkludentne prekročiť zákonom určenú hranicu, čo zákon
výslovne pripúšťa. Je pravdou, že žalovaný nevyplatil mzdu za nadčasovú prácu za preukázaný rozsah
nadčasovej práce v rozsahu 132,5 hodiny, pričom tento výpočet vychádza z hodín nadčasovej práce
podľa knihy služieb lekára a jednotlivých mesiacov uplatneného nároku. Keďže súd prvej inštancie

považoval tvrdenia žalobkyne za dôkaz, je logické, že žalovaný spochybňuje celý nárok. Opätovne
žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť a žalobu zamietnuť a priznať žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

6. Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP), viazaný

odvolacímidôvodmi(§380ods.1,2CSP),prejednalodvolaniežalovanéhobeznariadeniapojednávania
(a contrario § 385 ods. 1 CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b)
CSP a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 ods. 1 CSP.

7. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.
8. Jedným zo zákonným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia je existencia vady konania, ktorá sa
prejavila v takom nesprávnom procesnom postupe, ktorým súd znemožnil strane, aby uskutočňovala

jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento
nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Základný rámec práva na spravodlivé
súdne konanie použiteľný pre civilné konanie je obsiahnutý v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Jednotlivé čiastkové práva, ktoré tvoria obsah práva na spravodlivý
proces, je možné vyvodiť predovšetkým z rozhodovacej činnosti ESĽP. Patrí sem najmä právo na

prístup súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na verejnosť konania, rozhodnutia, právo na
rozhodnutie v primeranej lehote a právo na spravodlivé prejednanie veci. V rámci práva na spravodlivé
prejednanie veci je možné zdôrazniť princíp rovnosti strán, princíp rovností zbraní, kontradiktórnosti
konania a právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia,. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva
strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. Pochybením súdu je tak aj nedostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorým nereflektuje na skutkovú a právnu stránku veci, nevychádza
z navrhnutých a vykonaných dôkazov a nedáva odpoveď na základné otázky sporu. Z odôvodnenia
súdneho rozhodnutia totiž musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na jednej strane a prejavenými závermi na strane druhej. Pokiaľ okresný súd vyhodnotilskutkový stav iba všeobecne a formalisticky bez toho, aby sa jasne, právne, korektným a zrozumiteľným
spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie
vo veci podstatné a právne významné, došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čo je dôvodom

pre zrušenie rozhodnutia.

9. Žalobkyňa sa nepochybne domáhala svojho nároku o zaplatenie 64.990,80 Eur s príslušenstvom
titulom náhrady mzdy za prácu nadčas za obdobie od marca 2017 do novembra 2018 v rozsahu 2 989
hodín odpracovaných v prospech žalovaného ako jej zamestnávateľa. Okresný súd jej návrhu vyhovel

v plnom rozsahu, pričom výkon práce žalobkyne vyhodnotil ako prácu nadčas, aj keď ako uviedol, po
doplnení dokazovania, keď svedkovia vypovedali, že vykonávali pohotovosť, došiel k záveru, že nejedná
sa o pracovnú pohotovosť v zmysle § 96 Zákonníka práce, nakoľko svedkovia pod týmto termínom
rozumeli ich pobyt na pracovisku zamestnávateľa - žalovaného po určenom pracovnom čase, službách
od 7.00 hod. jedného dňa do 7.00 hod. druhého dňa a počas soboty, nedele a sviatkov. Ich výpoveď, že
boli na pohotovosti, charakterizoval okresný súd ako prácu nadčas podľa § 97 Zákonníka práce. Takéto

hodnotenie výkonu práce žalobkyne okresným súdom odvolací súd nepovažuje za správne.

10. Zákonník práce v § 99 jednoznačne upravuje, že zamestnávateľ je povinný viesť evidenciu
pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti
zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec

vykonával prácu alebo mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť.

11. Žalovaný predložil výpis z knihy služieb lekára ako evidenciu konkrétneho výkonu prácu.

12. Nezrovnalosti v súdnom konaní vznikli z dôvodu rozdielneho chápania, čo sa považuje za prácu

nadčas a čo za pracovnú pohotovosť. Ide o dve samostatné kategórie v rámci pracovného práva, ktoré
je potrebné dôsledne rozlišovať a ktorých právna úprava v Zákonníku práce je odlišná.

13. Prácu nadčas upravuje § 97 Zákonníka práce. Práca nadčas je práca vykonávaná zamestnancom
na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom na určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred

určeného rozvrhnutia pracovného času a vykonávaná mimo rámca rozvrhu pracovných zmien (§ 96 ods.
1 Zákonníka práce). Ak ide o nariadenú prácu nadčas, Zákonník práce ustanovuje pre jej nariadenie
zo strany zamestnávateľa prísne právne podmienky. Prácu nadčas môže zamestnávateľ nariadiť alebo
dohodnúť so zamestnancom len v prípadoch prechodnej a naliehavej zvýšenej potreby práce, alebo ak
ide o verejný záujem, a to aj na čas nepretržitého odpočinku medzi dvoma smenami, príp. za podmienok

ustanovených v § 94 ods. 2 až 4 a inak dni pracovného pokoja. Nepretržitý odpočinok medzi dvoma
zmenami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako 8 hodín (§ 97 ods. 5 Zákonníka práce). Z citovaného
ustanovenia zákona vyplýva, že zamestnávateľ je oprávnený nariadiť prácu nadčas len v prípadoch
prechodnejanaliehavejzvýšenejpotrebypráce,alebovprípadeverejnéhozáujmu.Zákonnápodmienka
pre nariadenie nadčasovej práce spočíva v prechodnej, a nie v stálej potrebe na strane zamestnávateľa

a táto potreba musí mať súčasne charakter naliehavosti. Zákon určuje aj maximálny ročný limit výkonu
práce nadčas, a to v kalendárnom roku možno nariadiť zamestnancovu prácu nadčas v rozsahu najviac
150 hodín, zamestnancovi, ktorý vykonáva zdravotnícke povolanie ďalšiu prácu nadčas v rozsahu
najviac 100 hodín, pričom zamestnanec môže v kalendárnom roku vykonať prácu nadčas najviac v
rozsahu 400 hodín (§ 97 ods. 7, ods. 10 Zákonníka práce). Pracovná pohotovosť je upravená v § 96

Zákonníka práce, pričom o pracovnú pohotovosť ide, ak zamestnávateľ v odôvodnených prípadoch
na zabezpečenie nevyhnutných úloh nariadi zamestnancovi alebo sa s ním dohodne, aby sa mimo
rámca rozvrhu pracovných zmien a nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného
rozvrhnutia pracovného času zdržiaval po určený čas na dohodnutom mieste a bol pripravený na výkon
práce podľa pracovnej zmluvy (§ 96 ods. 1 prvá veta Zákonníka práce). Zákonník práce následne

rozlišuje pri pracovnej pohotovosti tzv. neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a aktívnu časť pracovnej
pohotovosti.

14. Neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas, je čas, počas ktorého
sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva (§ 96

ods. 2 Zákonníka práce).15. Neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa nezapočítava do pracovného času, je čas, počas
ktorého sa zamestnanec zdržiava na dohodnutom mieste mimo pracoviska a je pripravený na výkon
práce, ale prácu nevykonáva (§ 96 ods. 4 Zákonníka práce).

16. Aktívna časť pracovnej pohotovosti je čas, keď zamestnanec počas pracovnej pohotovosti vykonáva
prácu, pričom táto práca sa považuje za prácu nadčas (§ 96 ods. 6 Zákonníka práce).

17. Tak, ako vyplýva z ust. § 99 Zákonníka práce, v rámci evidencie zamestnávateľ je povinný viesť

evidenciu pracovného času, práce nadčas ako aj aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti
zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec
vykonával prácu, alebo mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť. Práve za účelom takejto
evidencie je vedená kniha služieb lekára.

18. Základný rozdiel tak medzi prácou nadčas a pracovnou pohotovosťou je, že pri práci nadčas ide o

konkrétnu prácu vykonávanú zamestnancom na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom, teda ide
o reálny výkon práce, kým pri pracovnej pohotovosti ide o nariadenia zamestnávateľa zamestnancovi
zdržiavať sa po určený čas na dohodnutom mieste a byť pripravený na výkon práce.

19. V rámci pracovnej pohotovosti len reálny výkon práce je považovaný v rámci tzv. aktívnej časti

pracovnej pohotovosti za prácu nadčas.

20. Z uvedeného vyplýva, že nariadenie tzv. služieb zamestnancom, ktorí vykonávajú zdravotnícke
povolanie, nie je uloženie konkrétneho reálneho výkonu práce, teda nie je nariadenie práce nadčas, ale
je uloženie zdržiavať sa po určený čas buď na pracovisku alebo mimo pracoviska a byť pripravený na

reálny výkon práce, čo je charakteristické pre pracovnú pohotovosť.

21. Pokiaľ teda žalobkyňa poukazovala na podrobný rozpis služieb, ide o poukaz na rozpis
pracovnej pohotovosti tak, ako je charakterizovaná v § 96 ods. 1 Zákonníka práce. Samotný výkon
zamestnávateľom nariadenej „služby“ zamestnancovi a uloženie zdržiavať sa či už na pracovisku alebo

mimo pracoviska je výkonom pracovnej pohotovosti, pričom pri výkone sa osobitne odmeňuje neaktívna
časťpracovnejpohotovostiaaktívnačasťpracovnejpohotovosti.Lenaktívnačasťpracovnejpohotovosti
(služby), kedy zamestnanec počas služby (pracovnej pohotovosti) reálne vykonáva prácu, sa považuje
za prácu nadčas (§ 96 ods. 6 Zákonníka práce). Neaktívna časť pracovnej pohotovosti (služby) je
taktiež odmeňovaná a to v závislosti toho, či sa zamestnanec zdržiava na pracovisku (dohodnutom

mieste výkonu práce), alebo mimo pracoviska. Priamo s pojmom „pohotovostná služba“ ako kategóriou
pracovnejpohotovostinarábaajzákonč.576/2004Z.z.,ktorýrozlišujeambulantnúpohotovostnúslužbu
(§ 8a zákona č. 576/2004 Z: z.) a ústavnú pohotovostnú službu (§ 9a zákona č. 576/2004 Z. z.). Odvolací
súd nemá pochybnosti o tom, že pokiaľ žalovaný ako zamestnávateľ nariaďoval podrobný rozpis služieb,
ide o rozpis pracovnej pohotovosti, v rámci ktorej len aktívna časť pracovnej pohotovosti sa považuje

za prácu nadčas.

22. Okresný súd sa nedostatočne zaoberal rozpisom služieb nariadených zamestnávateľom žalobkyni,
nedostatočne sa zaoberal okolnosťami, ktoré vyplývajú z knihy služieb lekára a nerozlišoval tak v rámci
evidencie, čo je pracovný čas, práca nadčas a čo je aktívna a neaktívna časť pracovnej pohotovosti

zamestnanca. Odvolaciemu súdu preto nezostala iná možnosť, než rozsudok okresného súdu zrušiť a
vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vzhľadom na to, že žalobkyňa
si uplatňovala svoj nárok len titulom práce nadčas, okresný súd musí jednoznačne špecifikovať, kedy
v rámci nariadených služieb žalobkyni, teda nariadenej pracovnej pohotovosti, dochádzalo k reálnemu
výkonu práce ako aktívnej časti pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za prácu nadčas v zmysle §

96 ods. 6 Zákonníka práce. Okresný súd zároveň opätovne rozhodne aj o náhrade trov konania.

23. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej

pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.