Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, May 31, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/146/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1517217270
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kašajová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1517217270.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kašajovej a sudcov JUDr.
Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION,
a.s., IČO: 47 967 692, so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, proti žalovanému: G. I., nar. XX.XX.XXXX,
trvale J. N. XXXXX/XX J., J., o zaplatenie 1.919,21 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 10. apríla 2019, č.k.10Csp 113/2017-117, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti (výrok II) a v závislej časti
týkajúcej sa trov konania (výrok III) z r u š u j e a vec v r a c i a v týchto častiach
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
1.919,21 Eur, zmluvný úrok z úveru spolu s úrokom z omeškania do 29.12.2014 v sume 416,20 Eur, úrok

z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 1.919,21 Eur od 30.12.2014 do zaplatenia, všetko do troch
dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II) a žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov konania vo výške 100%, o ktorej rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti
rozsudku (výrok III).

2. V odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že podanou žalobou sa žalobca domáhal od žalovaného

zaplatenia sumy 1.919,21 Eur s príslušenstvom s úrokmi z úveru a úrokom z omeškania v sume 906,42
Eur, ďalej žiadal priznať úroky zo zostatku nesplatenej istiny 1.919,21 Eur vo výške 24,5% ročne z tejto
sumy od 8.6.2017 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 1.919,21 Eur od
8.6.2017 do zaplatenia a nahradiť vzniknuté trovy konania, titulom nesplnenia svojho záväzku dlžníka,
vyplývajúceho o Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej Zmluva), uzavretej medzi Poštovou bankou,
a.s. so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890 ako bankou a žalovaným ako klientom

dňa 11.07.2012. Žalobca uviedol, že predmetnú pohľadávku nadobudol na základe Zmluvy o postúpení
pohľadávok č. III/2017 zo dňa 13.06.2017 ako postupník. Na preukázanie tvrdených skutočností preložil
listinné dôkazy a to Zmluvu, Obchodné podmienky pre úver (OP), Sadzobník poplatkov účinný od
16.4.2012, výzvu právneho predchodcu žalobcu na úhradu dlžnej sumy zo dňa 09.12.2014, 29.12.2014,
aktuálny stav úveru ku dňu 07.06.2017, Zmluvu o postúpení pohľadávok č. III/2017. Písomným podaním,
doručeným súdu prvej inštancie dňa 09.01.2019 zaslal žalobca špecifikoval vyčíslenie úrokov z úveru,

omeškania a opätovne žiadal vyniesť rozsudok s rovnakým petitom ako v žalobe.

3. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že dňa 11.07.2012 uzavrel právny predchodca
žalobcu Poštová banka a.s., ako spoločnosť so žalovaným ako dlžníkom Zmluvu, predmetom ktorej
bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 2.000,- Eur, peňažné prostriedky sa žalovaný zaviazal
splácať v pravidelných mesačných splátkach vo výške 57,29 Eur, s počtom splátok 72, s termínom

splatnosti prvej splátky 11.08.2012, konečnej splatnosti úveru 11.07.2018, pri ročnej percentuálnej
miere nákladov 27,45% a výške úrokovej úverovej sadzby 24,50% ročne. Žalovaný podpisom úverovejzmluvy potvrdil, že bol s obchodnými podmienkami oboznámený, rovnako potvrdil oboznámenie sa so
sadzobníkom poplatkov. Z prehľadu platobnej disciplíny žalovaného zistil, že tento dohodnuté mesačné
splátky nehradil v dohodnutej výške, keď uhradil celkom sumu 1.769,93 Eur, ktorú žalobca v súlade s OP

započítal tak, že sumu 108,64 Eur započítal na poplatky, sumu 1.580,75 Eur na zmluvné úroky a úroky
z omeškania a sumu 80,79 Eur na istinu. Právny predchodca žalobcu listom zo dňa 09.12.2014 vyzval
žalovaného na úhradu dlžnej sumy, ktorú banka evidovala ku dňu vystavenia výzvy v celkovej sume
662,39 Eur a upozornil ho na možnosť zosplatnenia úveru, následne ďalším listom zo dňa 29.12.2014
už oznámil žalovanému, že v dôsledku porušenia povinností, vyplývajúcich zo Zmluvy, sa stáva celá

úverová pohľadávka ku dňu 29.12.2014 predčasne splatnou v celom rozsahu v sume 2.349,82 Eur
pozostávajúcej zo sumy dlžnej istiny 1.919,21 Eur, úroku 416,23 Eur a poplatkov za upomienky v sume
14,38 Eur.

4. Vec právne posúdil podľa článku 6, bod 6.2 OP, ust. 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1, 2,
Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. g), § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a
dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná len v časti o zaplatenie istiny 1.919,21 Eur, zmluvného
úroku z úveru spolu s úrokom z omeškania do 29.12.2014 v sume 416,20 Eur, úroku z omeškania
vo výške 5,25% ročne zo sumy 1.919,21 Eur od 30.12.2014 do zaplatenia, žalobe preto v tejto časti
vyhovel a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Poukázal na charakteristické znaky

spotrebiteľskejzmluvy,prílohuSmerniceRadyč.93/13/EHSonekalýchpodmienkachvspotrebiteľských
zmluvách, článok 5 uvedenej smernice, podľa ktorého všetky písomné ustanovenia spotrebiteľských
zmlúv musia byť vyjadrené zrozumiteľne, v prípade nezrozumiteľnosti sa podmienka má vykladať
v prospech spotrebiteľa. Článok 4 ods. 2 smernice, v zmysle ktorého ak hlavný predmet zmluvy,
cena alebo úhrada, prípadne tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom nie sú vyjadrené

zrozumiteľne, je potrebné preskúmať, či tieto podmienky nie sú nekalé. Oprávnené pochybnosti o
zrozumiteľnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vzbudzuje absencia dôležitého a povinného údaju
- ročnej percentuálnej miery nákladov. Skonštatoval, že predmetná spotrebiteľská úverová zmluva
obsahujevšetkypotrebnénáležitostivzmyslevyššieuvedenýchzákonnýchustanovení,procesnéstrany
sa predpísanou písomnou formou dohodli na predmete zmluvy, spôsobe úhrady, zmluva obsahuje

potrebný údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, pri uzavretí zmluvy neboli obídené príslušné
ustanovenia vnútroštátneho práva ani príslušné ustanovenia smernice č. 93/13/EHS. Z obsahu úverovej
zmluvy mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému peňažné prostriedky
za dohodnutých podmienok splácania, zmluvné podmienky právny predchodca žalobcu splnil, žalovaný
si svoju povinnosť riadne a včas splácať poskytnuté finančné prostriedky formou mesačných splátok

splnil len čiastočne, na základe čoho právny predchodca žalobcu vyhlásil ku dňu 29.12.2014 predčasnú
splatnosť daného úveru.

5. Stotožnil s tvrdeniami žalobcu, že žalovaný jednoznačne porušil písomne dohodnuté zmluvné
podmienky, nesplácal poskytnuté finančné prostriedky riadne a včas, preto žalobca oprávnene požaduje

zaviazať žalovaného na zaplatenie žalovanej istiny sumy 1.919,21 Eur (2.000 Eur - 80,79 Eur)
zaplatených a započítaných žalobcom na istinu. Uviedol, že žalovaný uhradil celkom sumu 1.769,93 Eur,
ktorú žalobca v súlade s OP započítal v sume 108,64 Eur na poplatky, v sume 1.580,75 Eur na zmluvné
úroky a úroky z omeškania a v sume 80,79 Eur na istinu. Konštatoval, že žalobca požadoval zaplatenie
sumy 906,42 Eur titulom úroku, ktorý špecifikoval tak, že suma zmluvných úrokov do vyhlásenia

predčasnej splatnosti úveru predstavuje sumu 1.168,22 Eur a suma úrokov z omeškania do vyhlásenia
predčasnej splatnosti úveru predstavuje sumu 27,86 Eur, teda spolu vo výške 1.196,08 Eur, od ktorej
žalobca odrátal úhrady žalovaného vo výške 779,88 Eur. Výsledná suma zmluvných úrokov a úrokov
z omeškania do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru tak predstavuje sumu vo výške 416,20 Eur. Po
vyhlásení predčasnej splatnosti úveru suma zmluvných úrokov predstavuje sumu 1.138,80 Eur a suma

úrokov z omeškania po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru predstavuje sumu 244,03 Eur, teda spolu
vo výške 1.382,83 Eur, od ktorej žalobca odrátal úhrady žalovaného vo výške 849,62 Eur. Výsledná
suma zmluvných úrokov a úrokov z omeškania po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru tak predstavuje
sumu vo výške 533,21 Eur. Úroky do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru (416,20 Eur) spolu s
úrokmi od vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru do 31.05.2017 (533,21 Eur) predstavujú sumu vo

výške 949,41 Eur, čo je suma vyčíslených zmluvných úrokov a úrokov z omeškania do dňa 31.05.2017.
Podľa názoru súdu prvej inštancie ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru preto žalobcovi zmluvný
úrok odo dňa účinkov zosplatnenia už nepatrí a v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol - úroky zo
zostatku nesplatenej istiny, t.j. zo sumy 1.919,21 Eur, vo výške 24,5% p. a. od 8.6.2017 do zaplatenia.Uviedol, že vychádza z uznesenia ÚS IV.476/2012 z 18.9.2012, v zmysle ktorého Ústavný súd SR
odobril názor odvolacieho a prvostupňového súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti
dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania (R59/1998,

4Obo 143/1998). Konštatoval, že veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia
predčasnejsplatnostistým,ženásledneužprávonadohodnutýúrokzúverunevzniká,ibaprávonaúrok
z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu
v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch
medzi účastníkmi. S poukazom na toto odôvodnenie priznal žalobcovi iba úrok z úveru v sume 388,34

Eur spolu s vyčísleným úrokom z omeškania v sume 27,86 Eur vyčíslený do 29.12.2014. S poukazom
na ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, a nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. zaviazal žalovaného
súčasne aj k zaplateniu úrokov z omeškania, vo výške 5,25% ročne z nezaplatenej istiny (1.919,21
Eur) od 30.12.2014 do zaplatenia. Uviedol, že žalobca si uplatnil kontinuálny úrok z omeškania už od
16.2.2013 do 29.12.2014 a tento vyčíslil v sume 27,86 Eur a následne od 30.12.2014 do 31.05.2017 v
sume 244,03 Eur avšak z vysvetlenia žalobcu ani z príloh týkajúcich sa vyčíslenia úrokov z omeškania

nepovažoval za zrejmé, akú sumu žalobca započítal na sumu úrokov z omeškania v čase po zosplatnení
úveru a priznal mu úrok z omeškania odo dňa 30.12.2014, odo dňa nasledujúcom po dni zosplatnenia
úveru (29.12.2014).

6. O trovách konania rozhodol vychádzajúc z ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že nakoľko bol žalobca v konaní

v časti žalovanej istiny úspešnou procesnou stranou v celom rozsahu, priznal mu náhradu trov konania
v plnej výške s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.
2 CSP).

7. Proti zamietajúcemu druhému výroku tohto rozsudku a závislému tretiemu výroku o trovách konania,
podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu riadne a včas odvolanie a žiadal, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na
ďalšie konanie, alternatívne aby odvolací súd žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovaného zaviazal na
náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia. Odvolanie podal z dôvodov, že neboli splnené

procesné podmienky, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Namietal, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože nie je zrejmé, z
akého právneho predpisu súd vychádzal, keď uzavrel záver, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru
žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky.

Poukázal na § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako „ZOS“),
podľa ktorého: „Spotrebiteľ má právo kedykoľvek počas doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere spotrebiteľský úver úplne alebo čiastočne splatiť pred dohodnutou lehotou splatnosti. V takom
prípade je spotrebiteľ povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za časové obdobie od poskytnutia

spotrebiteľského úveru do jeho splatenia.“ Podľa žalobcu výkladom a contrario, v prípade, ak dôjde k
vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru veriteľom pre porušenie platobnej disciplíny dlžníka, veriteľ by
mal mať rovnako zachované právo na vrátenie peňažných prostriedkov spolu s dohodnutým úrokom až
do okamihu splatenia úveru. Konštatoval, že rozhodovacia prax súdov v otázke priznávania zmluvných
úrokov po zosplatnení úveru je rôznorodá, čo nie je v súlade s princípom právneho štátu, ktorého

obsahomjevytvorenieprávnejistoty,ženaurčitúprávnerelevantnúotázkusapriopakovanívrovnakých
podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06).
Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci,
a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a
predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom

verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej
istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a
rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,
III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v
právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich

v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).8. Podľa názoru žalobcu v prípade zmluvného úroku ide o dohodnuté zmluvné plnenie akcesorickej
povahy. Uvedené znamená, že takéto plnenie je nevyhnutne spojené s istinou úveru, od ktorej existencie
závisíajsamotnýzmluvnýúrokakoformaodmenyveriteľa(žalobcu),zaposkytnutiepredmetnéhoúveru.

Má za to, že s poskytnutím úveru bol spätý aj nárok žalobcu na zmluvné úroky, pričom žalovaný si bol
tohto nároku vedomý a svojím podpisom Zmluvy sa tieto zmluvné úroky zaviazal uhrádzať. Poukázal
na § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka („ObZ“), podľa ktorého dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté
peňažné prostriedky pred dobou určenou zmluve. Úroky je povinný platiť len za dobu od poskytnutia do
vráteniapeňažnýchprostriedkov.Uvedenéznenie§503ods.3ObZupravujeobdobiezaktorémáveriteľ

nárok na zmluvný úrok. Podľa žalobcu je zrejmé, že veriteľ má nárok na úrok až do splatenia úveru.
Zosplatnenie úveru je len zmena termínu splatnosti, na ktorú má veriteľ nárok. V prípade, ak by veriteľ
úver nezosplatnil, dlžník by bol povinný platiť zmluvné úroky. Ak teda je dlžník povinný platiť zmluvné
úroky v prípade, ak platí úver v splátkach, odporuje logickému výkladu, aby bol od toho oslobodený v
prípade oprávnenej zmeny termínu splatnosti. Konštatoval, že úroky z úveru sú odplatou za poskytnutie
peňažných prostriedkov a na základe úverovej zmluvy predstavujú cenu úveru. Dlžník je povinný platiť

úroky od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote
alebo v omeškaní. Na povinnosť platiť úroky z úveru nemá vplyv ani zosplatnenie úveru. Táto povinnosť
zásadne trvá do času reálneho vrátenia poskytnutého úveru. Poukázal aj na bod 6.4 Obchodných
podmienok: „V prípade, ak sa stane úver predčasne splatným, Banka je oprávnená úročiť nesplatenú
istinu úveru zmluvnou úrokovou sadzbou a sadzbou úroku z omeškania až do úplného splatenia

zmluvného záväzku Klienta voči Banke.“ Konštatoval, že je nepochybné, že úročenie úveru zmluvnou
úrokovou sadzbou od jeho poskytnutia až do úplného splatenia bolo úmyslom žalobcu a žalovanému
musel byť tento zámer vzhľadom formuláciu jasný. S obchodnými podmienkami úveru sa žalovaný
oboznámil a vyjadril s nimi súhlas, čo potvrdil svojím podpisom na Zmluve. Uviedol, že tento záver
konštatoval vo svojom rozhodnutí aj Najvyšší súd ČR Rozsudkom 32Cdo 3830/2014, podľa ktorého

jazykové vyjadrenie právneho úkonu musí byť posudzované z hľadiska gramatického (jazykového),
logického a systematického výkladu a súd okrem uvedeného posúdi na základe dokazovania, aká bola
skutočná vôľa strán v okamžiku uzatvárania zmluvy a táto vôľa nebola v rozpore s uvedenými výkladmi.
Podľa názoru žalobcu nakoľko k vráteniu celej poskytnutej istiny doposiaľ nedošlo, nedošlo ani k zániku
dohodnutého záväzku žalovaného, v zmysle ktorého je povinný naďalej uhrádzať zmluvne dohodnuté

úroky. Konštatoval, že v prípade zmluvného úroku ide de facto o odmenu veriteľa za poskytnutie úveru,
pričom v uvedenom prípade k vráteniu plnej výšky úveru zo strany žalovaného doposiaľ nedošlo,
na základe čoho je žalobca naďalej oprávnený aj na zaplatenie tejto položky. Je toho názoru, že v
prípadenepoctivéhodlžníka,bytentozošpekulatívnychdôvodovmoholbezprostrednepočerpaníúveru
pristúpiť k neplateniu dohodnutých splátok, čím by spôsobil predčasnú splatnosť úveru a vyhol by sa tak

plateniu dohodnutých zmluvných úrokov, v sadzbe určenej trhovými mechanizmami. Nepoctivý dlžník
by tak bol viazaný iba na platenie výhodnejších úrokov z omeškania v právnymi predpismi regulovanej
výške úrokovej sadzbe a súd by zároveň takejto nepoctivosti poskytoval ochranu.
Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že súbežným uplatňovaním úrokov z úveru a úrokov z
omeškania dochádza k hrubej nadvláde veriteľa z dôvodu, že oba typy úrokov sú diametrálne odlišným

právnym inštitútom a sledujú iný cieľ, a preto podľa žalobcu nemôže ísť o dvojité sankcionovanie
žalovaného. Poukázal na ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka s tým, že ak ide o omeškanie
s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať úroky z omeškania, pokiaľ nie je zo zákona
daná povinnosť platiť poplatok z omeškania. Dlžníkovi, ktorý sa ocitne v omeškaní, tak pribúda ďalšia
platobná povinnosť popri už existujúcom peňažnom dlhu. Uviedol, že peňažný záväzkový právny vzťah

môže byť chápaný ako hlavný alebo vedľajší. Hlavným záväzkovým právnym vzťahom je peňažný
záväzkový právny vzťah vtedy, ak jeho kauza smeruje priamo k zaplateniu, resp. k získaniu určitej
sumy peňazí. Vedľajším a akcesorickým peňažným záväzkovým právnym vzťahom je záväzkový právny
vzťah úrokový, ktorý vzniká iba vtedy, ak medzi účastníkmi existuje peňažný záväzkový právny vzťah
hlavný. Dohodnuté úroky predstavujú odmenu za požičanie peňazí, naproti tomu, úroky z omeškania sú

sankciou za porušenie povinnosti - nedodržanie dohodnutej doby splatnosti. Zatiaľ čo povinnosť dlžníka
zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku uvedeného priamo v zmluve, povinnosť platiť
úrokyzomeškaniavyplývazozákonaakodôsledokomeškaniadlžníkasosplnenímdlhu.Najvýraznejšie
tieto odlišnosti demonštruje skutočnosť, že aj keď dlžník nie je v omeškaní s plnením dlhu, môže
veriteľ požadovať úroky dohodnuté v zmluve, na druhej strane, úroky z omeškania môže požadovať

pri omeškaní dlžníka aj v prípade bezodplatnej pôžičky. Je toho názoru, že obidva úroky môže veriteľ
žiadať popri sebe, a to bez ohľadu na skutočnosť, či ide alebo nejde o občianskoprávny vzťah. Zároveň
žalobca uviedol, že zosplatnením úveru nedochádza k zániku zmluvného vzťahu, ale dochádza k zmene
obsahu záväzku. Poukázal na rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn.: 41Co/13/2018 zo dňa16.08.2018, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.: 43Co/1/2018 zo dňa 25.01.2018 aj na
odlišné stanovisko I.. C. Ľ.: „Považujem za nevyhnutné najskôr konštatovať, že všeobecné súdy vrátane
ústavného súdu ochranu spotrebiteľov pustili už tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne adekvátne

dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek, čo sa prieči zdravému
rozumu (v zmysle „ten chudák ani nevie, čo podpísal“, ale „peniaze mohol zobrať“), a to sa už dotýka
samej podstaty a hlavne primeranosti práva, v dôsledku čoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú
jeho zodpovednosti.
Taký postup orgánov ochrany práva je nielenže absolútne „nevýchovný“, paternalistický, ale aj absurdný

a v rozpore so zásadou rovnosti, vigilantibus iura, neminem laedere a pod., ktoré by mali v podstate
platiť aj pre „privilegovaného“ spotrebiteľa; opakom je potom neprípustné zvýhodňovanie dlžníka oproti
veriteľovi, ktorému inak reálne hrozí riziko nevymoženia ani len elementárneho nároku bez akéhokoľvek
príslušenstva voči dlžníkovi, ktorý sa tak neoprávnene obohacuje na jeho úkor za asistencie súdov.
Preto ak nedôjde k racionálnemu zvratu v doterajšej judikatúre súdov, opäť vrátane ústavného súdu,
existujúce bagateľné spory tak zahltia všetky súdy Slovenskej republiky (čo je už reálne) a ochromia

nielen výkon ich spravodlivosti, ale narušia ajdôveru občanov v právo, právny poriadok, a tým aj v právny
štát (čl. 1 ods. 1 ústavy).“

9. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 CSP),
preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v závislej časti o trovách
konania, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že
rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v týchto častiach zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, nakoľko jeho odôvodnenie je nedostatočné, a odvolacím súdom

nepreskúmateľné.

11. Podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť

v konaní pred odvolacím súdom.

12. Odňatím možnosti konať pred súdom a porušením práva na spravodlivý súdny proces je taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa sporovej strane znemožní realizácia jej procesných práv,
ktoré jej zákon (Civilný sporový poriadok) priznáva za účelom ochrany jej práv a právom chránených

záujmov. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo
strany sporu, ako aj iného zainteresovaného subjektu na rozhodnutie, ktorého dôvody sú zjavné a
zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude
arbitrárny (I. ÚS 117/07). Porušením práva na spravodlivý súdny proces je aj vydanie arbitrárneho
rozhodnutia bez relevantného odôvodnenia. To, že právo sporových strán na riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne
vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorej závery si osvojil aj Najvyšší súd
SR (v uznesení sp. zn. 5Cdo 106/2010 zo dňa 15.07.2010). Napokon povinnosť riadne a presvedčivo
odôvodniť rozsudok súdu ukladá aj ust. § 220 ods. 2 CSP. V tejto súvislosti odvolací súd tiež pripomína,
že sporové strany majú právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
tedasuplatnenímnárokov,aobranouprotitakémuuplatneniu.Úvahysúduoskutkových,aleajprávnych
záveroch musia byť riadne a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby nevznikali pochybnosti o zákonnosti
rozhodnutia najmä zo strany sporových strán, ktorým je takéto rozhodnutie určené. Nedostatok riadneho
a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia je porušením práva strany sporu na spravodlivé súdne

konanie, pretože sa mu tým odníma možnosť vnímať rozhodnutie ako logicky pochopiteľný celok a
súčasne možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia
opravných prostriedkov, a teda aj možnosť riadne konať pred súdom. Odňatie možnosti strane konať
pred súdom je porušením jej práva na spravodlivý súdny proces a dôvodom na zrušenie odvolaním
napadnutého rozhodnutia, prípadne jeho napadnutej časti. Odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu

prvej inštancie je v preskúmavaných častiach z dôvodu nedostatočného odôvodnenia postihnutý práve
vadou nepreskúmateľnosti.13. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa podanou žalobou domáha od žalovaného
zaplatenia sumy 1.919,21 Eur s príslušenstvom s úrokmi z úveru a úrokom z omeškania v sume 906,42
Eur, ďalej žiadal priznať úroky zo zostatku nesplatenej istiny 1.919,21 Eur vo výške 24,5% ročne z

tejto sumy od 8.6.2017 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 1.919,21 Eur
od 8.6.2017 do zaplatenia. O žalobe žalobcu rozhodol súd prvej inštancie preskúmavaným rozsudkom
tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom istiny sumu 1.919,21 Eur, zmluvný úrok
z úveru spolu s úrokom z omeškania do 29.12.2014 v sume 416,20 Eur, úrok z omeškania vo výške
5,25% ročne zo sumy 1 919,21 Eur od 30.12.2014 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti

rozsudku a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. Odvolaním žalobcu bol
napadnutý len zamietajúci druhý výrok rozsudku a tretí výrok, ktorým bolo rozhodnuté o nároku na
náhradu trov konania. Pokiaľ ide o zamietajúcu časť rozsudku, ktorou bola žaloba žalobcu zamietnutá v
častiozaplatenieúrokovzozostatkunesplatenejistiny,t.j.zosumy1.919,21Eur,vovýške24,5%p.a.od
8.6.2017dozaplateniaodvolacísúdpopreskúmaníjejzodpovedajúcehoodôvodneniazistil,žerozsudok
je v tejto časti nepreskúmateľný, pretože z neho vôbec nevyplýva, v akej konkrétnej časti (výške) bola

žaloba zamietnutá z titulu uplatnených zmluvných úrokov. Odvolací súd z obsahu preskúmavaného
rozsudku ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v zamietajúcej
časti rozsudku nepostupoval v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Tu je potrebné dať za pravdu
žalobcovi, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nie je zrejmé, akým spôsobom sa súd prvej
inštancie vysporiadal s otázkou, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalobca nemá nárok na

dohodnuté zmluvné úroky. Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie mal v rozhodnutí podrobnejšie
venovať dôvodnosti resp. nedôvodnosti uplatneného nároku žalobcu na zmluvné úroky po zosplatnení
úveruasvojezáverypodrobneazrozumiteľnevysvetliť.Nestačíibastrohékonštatovaniesodvolanímsa
na uznesenia ÚS IV. 476/2012 z 18.9.2012. Argumenty súdu musia byť jasné, zrozumiteľné a dostatočne
konkrétne. Rozhodnutie súdu bez zodpovedania podstatných argumentov strán je nesprávne a jeho

odôvodnenie nemožno považovať za dostatočné. O takýto prípad išlo aj v súdenom spore, keď súd
prvej inštancie v napadnutom rozsudku vôbec svoje závery o nedôvodnosti týchto nárokov bližšie
po právnej stránke neodôvodnil. Za týchto okolností rozsudok súdu prvej inštancie nie je v súlade
s ustanovením § 220 ods. 2 CSP, keďže súd prvej inštancie svoje rozhodnutie neodôvodnil ústavne
prijateľným spôsobom, odňal stranám možnosť konať pred súdom a tým tiež bola naplnená dôvodnosť

odvolacej argumentácie žalobcu. Za týchto okolností neostávalo odvolaciemu súdu len konštatovať, že
rozsudok súdu prvej inštancie nie je vyhotovený v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP, keďže súd
prvej inštancie svoje rozhodnutie neodôvodnil ústavne prijateľným spôsobom a odňal stranám možnosť
konať pred súdom. Len dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie môže zaručiť transparentnosť a
kontrolovateľnosť rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu, lebo len vecne správne rozhodnutie a náležite

odôvodnené rozhodnutie napĺňa ústavné kritéria vyplývajúce preň z Ústavy SR a Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm.
b) v spojení s § 391 ods. 1 CSP ).

14.Odvolacísúddávasúduprvejinštanciedopozornosti,žeNajvyššísúdriešilotázkuzmluvnýchúrokov
po zosplatnení úveru, a to rozhodnutím zo 16. júna 2020 sp. zn. 5Cdo 42/2020, ktoré občianskoprávne
kolégium najvyššieho súdu na zasadnutí konanom 30. marca 2021 prijalo ako rozhodnutie zásadného
významu určené na zverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky č. 1/2021 ako rozhodnutie č. R 5/2021. Jeho právna veta znie: „Po vyhlásení predčasnej

splatnosti spotrebiteľského úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení
povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí.“ Na uvedené rozhodnutie nadviazali ďalšie rozhodnutia
najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 1Cdo 94/2019, 2Cdo 83/2020, 3Cdo 35/2020, 4Cdo 66/2020, 5Cdo
46/2020, 6Cdo 56/2020, 7Cdo 186/2020, 8Cdo 135/2020, 9Cdo 24/2020, v dôsledku čoho možno v ňom
uvedený právny názor ohľadom predmetnej právnej otázky považovať za ustálenú rozhodovaciu prax

dovolacieho súdu.

15. Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné zdôrazniť, že
nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť (tiež označovaná ako zmätočnosť) súdneho rozhodnutia, musí byť
v opravnom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu (§ 389 ods. 1 písm. b/

CSP); konvalidácia tohto nedostatku (zmätočného rozhodnutia) súdom vyššej inštancie neprichádza
z logických a systematických dôvodov do úvahy tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti. Tomu
zodpovedá aj znenie ustanovenia § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie
súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§387 ods. 1 CSP), ani na jeho zrušenie (§ 389 ods. 1 CSP). Pokiaľ existujú dôvody pre zrušenie
(kasáciu) rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani
zmeniť. Žiada sa dodať vo vzťahu k odvolacej námietke o nesprávnom právnom posúdení veci, že

u nepreskúmateľného rozhodnutia nemožno hodnotiť správnosť relevantných právnych otázok, ani
vady prvoinštančného konania, preto bolo nutné tento rozsudok zrušiť a otvoriť súdu prvej inštancie
procesný priestor pre vydanie nového rozhodnutia, ktoré nebude postihnuté zmieneným deficitom.
Rovnako nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že nahrádzanie faktickej pasivity súdu prvej inštancie
v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho

súdu je prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie s prípadným menej náročným doplnením
alebo zopakovaním dokazovania, čo vylučovalo prípadné rozhodnutie odvolacieho súdu s konečnou
platnosťou.

16. Na základe vyššie vytknutých nedostatkov vyhodnotil odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej zamietajúcej časti (výrok II) a v závislej časti o trovách konania (výrok III) ako

nepreskúmateľný a dospel k záveru, že súd prvej inštancie týmto nesprávnym procesným postupom
spočívajúcim vo vypracovaní nepreskúmateľného rozsudku, znemožnil žalobcovi uskutočňovať jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo nepochybne k porušeniu jeho práva na spravodlivý
súdny proces. Vzhľadom k tomu, že takéto pochybenie súdu prvej inštancie nie je možné v odvolacom
konaní napraviť, nakoľko zmätočné a nedostatočné odôvodnenie nie je možné preskúmať, odvolací

súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti (výrok II) a v závislej časti o trovách
konania (výrok III) v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušil a
vec vrátil súdu prvej inštancie v týchto častiach na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom bude
úlohou súdu prvej inštancie opätovne rozhodnúť o žalobcom uplatnenej sume, v ktorej bola žaloba
zamietnutá, a aj o nároku na náhradu trov konania, pričom nové rozhodnutie súdu prvej inštancie musí

byť zrozumiteľné, presvedčivé a pochopiteľné, a jeho právne závery jednoznačné, aby naň mohli strany
konania v prípadnom odvolaní reagovať a právne voči nemu argumentovať, a aby bolo v odvolacom
konaní preskúmateľné.

17. O nároku na náhradu trov (aj tohto odvolacieho) konania rozhodne súd prvej inštancie v novom

rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).