Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 24, 2023

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/24/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115210169
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Vacková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:4115210169.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Vackovej a sudkýň JUDr.

Lýdie Gálisovej a JUDr. Márie Malíkovej v právnej veci žalobcu: ČSOB Leasing, a.s., so sídlom Žižkova
11, 815 10 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 35 704 713, zastúpeného: JÁNSKÝ & PARTNERS s.r.o.,
advokátska kancelária, so sídlom Štúrova 13, 949 01 Nitra, IČO: 47 249 650, proti žalovaným: 1. O.
B., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX/X, XXX XX D., 2. O. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX/X,
XXX XX D., zastúpená: Občianske združenie Centrum správnej pomoci, so sídlom Gemerská 2, 821 08
Bratislava, IČO: 50 401 718, o zaplatenie sumy 1 187,43 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 29. septembra 2021 č.k. 19C/211/2015-469, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti (výrok I.) a v časti trov
konania (výroky III. a IV.) p o t v r d z u j e .

II. Žalobca má nárok voči žalovanému v 1. rade na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

III. Žalovanej v 2. rade právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.2. V danej veci sa žalobca domáhal voči žalovaným v 1. a 2. rade zaplatenia sumy 1 542,43 eura

s príslušenstvom na základe pohľadávky zo zmluvy o úvere uzatvorenej medzi ním a žalovaným v
1. rade. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom konanie v časti o zaplatenie sumy 355 eur s
príslušným úrokom z omeškania zastavil (I. výrok). V ostatnej časti uplatneného nároku žalobe vyhovel
a žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1
187,43 eura a spolu s uplatneným úrokom z omeškania (II. výrok). Vzájomnú žalobu žalovaných v 1. a 2.
rade zamietol (III. výrok). Žalobcovi priznal voči žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením (IV.

výrok). Na základe odvolania žalovaných v 1. a 2. rade Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 14. apríla
2021 č.k. 25Co/88/2020-424 rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu ku vzájomnej žalobe potvrdil, v
napadnutej vyhovujúcej časti a v časti trov konania zrušil a vec mu v tejto časti vrátil ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.
2.1. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom uložil žalovanému v 1. rade povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu vo výške 1 187,43 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2
057,43euraod24.06.2010do14.07.2010,zosumy2007,43euraod15.07.2010do21.08.2012,zosumy

1 987,43 eura od 22.08.2012 do 21.09.2012, zo sumy 1 967,43 eura od 22.09.2012 do 19.10.2012, zo
sumy 1 947,43 eura od 20.10.2012 do 26.11.2012, zo sumy 1 927,43 eura od 27.11.2012 do 14.12.2012,
zo sumy 1 907,43 eura od 15.12.2012 do 31.01.2013, zo sumy 1 887,43 eura od 01.02.2013 do
14.06.2013, zo sumy 1 837,43 eura od 15.06.2013 do 16.07.2013, zo sumy 1 787,43 eura od17.07.2013 do 14.08.2013, zo sumy 1 737,43 eura od 15.08.2013 do 27.09.2013, zo sumy 1 717,43
eura od 28.09.2013 do 15.10.2013, zo sumy 1 652,43 eura od 16.10.2013 do 13.12.2013, zo sumy 1
632,43 eura od 14.12.2013 do 30.01.2014, zo sumy 1 627,43 eura od 31.01.2014 do 28.02.2014, zo

sumy 1 622,43 eura od 01.03.2014 do 21.03.2014, zo sumy 1 617,43 eura od 22.03.2014 do 28.04.2014,
zo sumy 1 612,43 eura od 29.04.2014 do 16.05.2014, zo sumy 1 607,43 eura od 17.05.2014 do
20.06.2014, zo sumy 1 602,43 eura od 21.06.2014 do 23.07.2014, zo sumy 1 592,43 eura od 24.07.2014
do 15.08.2014, zo sumy 1 582,43 eura od 16.08.2014 do 26.09.2014, zo sumy 1 577,43 eura od
27.09.2014 do 22.10.2014, zo sumy 1 572,43 eura od 23.10.2014 do 28.11.2014, zo sumy 1 567,43

eura od 29.11.2014 do 17.12.2014, zo sumy 1 562,43 eura od 18.12.2014 do 15.01.2015, zo sumy
1 552,43 eura od 16.01.2015 do 19.02.2015, zo sumy 1 547,43 eura od 20.02.2015 do 20.03.2015,
zo sumy 1 542,43 eura od 21.03.2015 do 28.04.2015, zo sumy 1 537,43 eura od 29.04.2015 do
15.05.2015,zosumy1532,43euraod16.05.2015do29.06.2015,zosumy 1527,43euraod 30.06.2015
do 16.07.2015, zo sumy 1 522,43 eura od 17.07.2015 do 31.08.2015, zo sumy 1 517,43 eura od
01.09.2015 do 29.09.2015, zo sumy 1 512,43 eura od 30.09.2015 do 26.10.2015, zo sumy 1 507,43 eura

od 27.10.2015 do 11.11.2015, zo sumy 1 477,43 eura od 12.11.2015 do 16.12.2015, zo sumy 1 447,43
eura od 17.12.2015 do 26.01.2016, zo sumy 1 417,43 eura od 27.01.2016 do 18.02.2016, zo sumy
1 387,43 eura od 19.02.2016 do 18.03.2016, zo sumy 1 357,43 eura od 19.03.2016 do 14.04.2016, zo
sumy 1 327,43 eura od 15.04.2016 do 18.05.2016, zo sumy 1 297,43 eura od 19.05.2016 do 23.06.2016,
zo sumy 1 267,43 eura od 24.06.2016 do 20.07.2016, zo sumy 1 237,43 eura od 21.07.2016 do

30.08.2016, zo sumy 1 227,43 eura od 31.08.2016 do 27.09.2016, zo sumy 1 217,43 eura od 28.09.2016
do 24.10.2016, zo sumy 1 207,43 eura od 25.10.2016 do 28.11.2016, zo sumy 1 202,43 eura od
29.11.2016 do 13.12.2016, zo sumy 1 197,43 eura od 14.12.2016 do 31.01.2017, zo sumy 1 192,43 eura
od 01.02.2017 do 23.02.2017, zo sumy 1 187,43 eura od 24.02.2017 do zaplatenia všetko do troch dní
od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Žalobu vo vzťahu k žalovanej v 2. rade zamietol (výrok II.). Z časti

konania o zaplatenie sumy vo výške 355 eur, ktoré bolo zastavené, priznal žalobcovi voči žalovanému
v 1. rade a žalovanej v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude
rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením (výrok III.). Z časti konania o zaplatenie
sumy vo výške 1 187,43 eura priznal žalobcovi voči žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov konania
pred súdom prvej inštancie aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške

ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením (výrok IV.). Z časti konania o
zaplatenie sumy vo výške 1 187,43 eura priznal žalovanej v 2. rade voči žalobcovi nárok na náhradu
trov konania pred súdom prvej inštancie aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
%, o výške ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením (výrok V.). Svoje
rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 4, 9, § 54 ods. 1, 2, § 533, §

558, § 101 ods. 1, § 110 ods. 1 druhá veta, § 517 ods. 1 prvá veta, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
§ 2 písm. a), § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 192, §
10c, § 3 ods. 1 (v znení účinnom do 31.01.2013) nariadenia vlády č. 87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
2.2. Súd prvej inštancie zistil, že medzi žalobcom, ako veriteľom, a žalovaným v 1. rade, ako dlžníkom,

bola dňa 21.12.2007 uzatvorená zmluva o spotrebnom úvere č. UFZ/07/95493 (ďalej len zmluva o
úvere). Predmetom zmluvy o úvere bolo poskytnutie spotrebného úveru žalobcom žalovanému v 1.
rade za účelom financovania vozidla HYUNDAI Atos. V zmluve bola dojednaná kúpna cena predmetu
financovania 92 865 Sk, časť kúpnej ceny uhradená dlžníkom vopred 10 215 Sk, výška spotrebného
úveru bola 82 650 Sk, hodnota pravidelných mes. splátok 3 519,50 eura, počet splátok 48, splatnosť

prvej splátky 21.01.2008, ročná percentuálna miera nákladov 36 %, konečná splatnosť spotrebného
úveru 48 mesiacov od začiatku čerpania úveru. Súčasťou zmluvy o úvere boli Všeobecné zmluvné
podmienky pre dopravnú techniku. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že
žalovaný v 1. rade nedodržal zmluvne dojednané podmienky splácania úveru, so splácaním úveru bol
v omeškaní, preto žalobca vyhlásil ku dňu 28.05.2010 predčasnú splatnosť úveru a vyzval žalovaného

v 1. rade na úhradu dlžnej sumy vo výške 2 057,43 eura, ktorá pozostávala zo 4 neuhradených splátok
úveru po 125,71 eura splatných k 08.02.2010, 08.03.2010, 08.04.2010 a 08.05.2010 a zostatku úveru vo
výške 1 554,59 eura (4 x 125,71 + 1554,59 = 2 057,43). Žalovaný v 1. rade bol zároveň upozornený, že
užívacie právo k predmetu financovania mu končí a bol vyzvaný k odovzdaniu predmetu financovania.
Dňa 08.06.2010 uzavrel žalobca, ako veriteľ, so žalovaným v 1. rade, ako dlžníkom, a žalovanou v 2.

rade, ako pristupujúcim dlžníkom, dohodu o pristúpení k záväzku, uznanie dlhu a dohodu o splácaní
záväzku.Žalobcavyhotovilkudňu23.06.2010finančnévyúčtovaniezmluvyč.UFZ/07/95493scelkovým
nedoplatkomdlžníkavovýške2057,43euraazároveňvyzval žalovanéhov1.radekúhradenedoplatkuv lehote do 13.07.2010. Dňa 12.06.2013 podpísali žalovaní v 1. a 2. rade, ako dlžníci, so žalobcom, ako
veriteľom, dohodu o uznaní dlhu a splácaní dlhu v splátkach.
2.3.Súdprvejinštanciekonštatoval,žezmluvnývzťahžalobcuažalovanéhov1.rade založenýzmluvou

o úvere má povahu spotrebiteľskej zmluvy, preto sa naň vzťahujú ustanovenia zákona č. 258/2001
Z.z. a Občianskeho zákonníka. Podrobil ustanovenia zmluvy súdnej kontrole z hľadiska, či neobsahuje
neprijateľné zmluvné podmienky a tiež, či obsahuje obligatórne náležitosti v zmysle § 4 ods. 2 zákona č.
258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy. Existenciu neprijateľných zmluvných
podmienok v zmluve o úvere nezistil a nezistil ani taký nedostatok obligatórnych náležitostí, pre ktoré

by bolo možné považovať úver zo zmluvy za bezúročný a bez poplatkov. Preveril správnosť údaja
o RPMN v zmluve o úvere, pričom za účelom overenia správnosti výpočtu dopytoval Národnú banku
Slovenska, Odbor ochrany finančných spotrebiteľov (OFS), ktorý správnosť údaja o RPMN potvrdil.
Poukázal na skutočnosť, že výpočet prostredníctvom internetovej kalkulačky je len orientačný, tento
výpočet nezohľadňuje konkrétny právny vzťah medzi veriteľom a dlžníkom, nezohľadňuje tiež aktuálnu
právnu úpravu. Keďže ide o pomerne zložitý výpočet, v rámci Národnej banky Slovenska bol zriadený

Odbor ochrany finančného spotrebiteľa, za účelom vykonávania dohľadu nad dodržiavaním práv
spotrebiteľapriponukealeboposkytovanífinančnýchslužiebaleboobchodovsubjektov,ktorépodliehajú
jej dohľadu. Ide teda o orgán zriadený v prospech spotrebiteľov, ktorý na výslovný dopyt súdu RPMN
prepočítal a dospel k záveru o jej správnosti. Nadraďovať výsledky výpočtu získané prostredníctvom
internetovej kalkulačky nad výsledky získané prepočtom Národnej banky Slovenska, Odboru ochrany

finančných spotrebiteľov, považoval za neracionálne a nelogické. Vzhľadom na uvedené preto súd prvej
inštancie zotrval na svojich záveroch o správnosti výpočtu RPMN v zmluve o úvere. Ďalej poukázal na
nutnosť posudzovať náležitosti zmluvy o úvere podľa právnej úpravy platnej v čase jej uzavretia, t.j. k
21.12.2007. V uvedenom období bol platný a účinný zákon č. 258/2001 Z.z., ktorý obligatórne náležitosti
zmluvy o úvere definoval v ustanovení § 4 ods. 2, pričom podľa písmena g) sa v prípade neuvedenia

ročnej percentuálnej miery nákladov v zmluve o úvere považoval úver za bezúročný a bez poplatkov.
Pokiaľ však ide o ďalšie náležitosti, ich neuvedenie v zmluve o úvere nesankcionovalo veriteľa úveru
považovaním úveru za bezúročný a bez poplatkov. Pretože v prejednávanom spore zistil, že RPMN bola
v zmluve o úvere uvedená správne, dospel k záveru, že úver nie je možné považovať za bezúročný a
bez poplatkov. K námietke žalovaných, že zmluvu o úvere mal za žalobcu podpísať subjekt, ktorý na

uvedené nebol oprávnený uviedol, že sa k nej podrobne vyjadril v prvom rozsudku zo dňa 08.04.2020
a právne závery súdu boli potvrdené i odvolacím súdom (bod 33.3. rozsudku odvolacieho súdu zo dňa
14.4.2021). Preto túto námietku žalovaných vyhodnotil ako nedôvodnú.
2.4. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca poskytol žalovanému
v 1. rade na základe zmluvy o úvere spotrebiteľský úver vo výške 82 650 Sk (2 743,47 eura), ktorý sa

žalovaný v 1. rade zaviazal splácať. Považoval za účelovú námietku zástupkyne žalovanej v 2. rade,
podľa ktorej žalobca nepreukázal, že žalovanému v 1. rade poskytol úver. Žalovaní neposkytnutie
úveru v konaní nenamietali, úver dokonca čiastočne splácali a následne opakovane svoj záväzok voči
žalobcovi potvrdili. Žalovaný v 1. rade nedodržal zmluvne dojednané podmienky splácania úveru. Ku
dňu 28.05.2010 žalobca v súlade s ust. čl. VII. všeobecných zmluvných podmienok vyhlásil predčasnú

splatnosť úveru. Súd prvej inštancie skúmal dodržanie podmienok pre vyhlásenie predčasnej splatnosti
úveru v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého bol žalobca pred zosplatnením
úveru povinný dlžníka upozorniť na možnosť vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru. Žalobca tvrdil, že mu
táto povinnosť nevznikla a argumentoval, že Občiansky zákonník v znení účinnom ku dňu uzatvorenia
zmluvy o spotrebiteľskom úvere (21.12.2007) neobsahoval ustanovenie § 53 ods. 9, resp. iné obdobné

ustanovenie, ktoré by dodávateľovi ukladalo povinnosť upozorniť spotrebiteľa na uplatnenie práva podľa
§ 565, predmetné ustanovenie bolo do Občianskeho zákonníka zakomponované až dňom 01.11.2008
zákonom č. 379/2008 Z. z., pričom prechodné ustanovenie k tomuto zákonu neustanovuje, že sa
ustanovenia tejto novely vzťahujú na právne vzťahy vzniknuté pred 01.11.2008. Žalobca zároveň
poukázal na skutočnosť, že so žalovaným v 1. rade komunikoval prostredníctvom inkasnej agentúry,

spoločnosti SLOVAK GROUP, s.r.o., a predložil i správu tejto inkasnej agentúry, z ktorej je zrejmé, že
žalovaný v 1. rade si bol vedomý celej vzniknutej situácie a žiadal inkasnú agentúru o vypracovanie
nového splátkového kalendára. Súd prvej inštancie povinnosť žalobcu upozorniť pred vyhlásením
predčasnej splatnosti úveru žalovaného v 1. rade na uplatnenie tohto práva posúdil v zmysle ustanovení
Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase vyhlásenia predčasnej splatnosti (28.05.2010), ktoré

mu uvedenú povinnosť vo vzťahu k žalovanému v 1. rade ukladalo, a dospel k záveru, že žalobca si
uvedenú povinnosť nesplnil. Vyslovil názor, že iný výklad nevyplýva ani z prechodného ustanovenia §
879k Občianskeho zákonníka, ktoré sa účinnosti uvedeného zákonného ustanovenia netýka. Vzhľadom
na nedodržanie tejto povinnosti žalobcom dospel k záveru, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úverunie je možné považovať za platný právny úkon a k zosplatneniu úveru ku dňu 28.05.2010 nedošlo.
Správnosť záveru o nesplnení zákonných podmienok pre vyhlásenie predčasnej splatnosti úver potvrdil
aj odvolací súd (bod 32. rozsudku zo dňa 14.04.2021).

2.5. Nepreukázanie splnenia podmienok pre vyhlásenie predčasnej splatnosti považoval súd prvej
inštancie za právne významné pre posúdenie pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v 2. rade. Uviedol, že
skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej, je nevyhnutnou súčasťou každého súdneho
konania, pričom súd vecnú legitimáciu skúma vždy, aj bez návrhu, a aj v prípade, že ju žiadna zo
strán nenamieta. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo/205/2009.

V súvislosti s posúdením pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v 2. rade poukázal na právne závery
odvolacieho súdu v rozsudku zo dňa 14.04.2021, ktoré sú pre súd prvej inštancie záväzné (§ 391 ods. 2
CSP), konkrétne bod 32. rozsudku, kde odvolací súd konštatoval, že pokiaľ k 28.05.2010 neboli splnené
zákonné podmienky pre vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru, neexistoval záväzok žalovaného v 1.
rade vzniknutý predčasným ukončením zmluvy vo výške vyčíslenej sumou 2 057,43 eura, a žalovaná
v 2. rade nemohla k neexistujúcemu záväzku platne pristúpiť podľa § 533 Občianskeho zákonníka. Pre

platné pristúpenie k záväzku v zmysle ustanovenia § 533 Občianskeho zákonníka je totiž potrebné,
aby bola povinnosť dlžníka jednoznačne špecifikovaná, záväzok, ku ktorému osoba pristupuje musí byť
jednoznačne vymedzený. Pretože dospel k záveru o nedodržaní zákonných podmienok pre vyhlásenie
predčasnejsplatnostiúveru,čomalozanásledokneplatnosťtakéhotozosplatnenia,jezrejmé,že k
28.05.2010 záväzok žalovaného v 1. rade neexistoval v tom rozsahu, ako ho žalobca špecifikoval v

Dohode o pristúpení k záväzku, uznaní dlhu a dohode o splácaní dlhu zo dňa 08.06.2010 uzavretej
so žalovanými (suma spolu vo výške 2 057,43 eura). V danom čase boli splatné len jednotlivé splátky,
ktorých splatnosť nastala pred 08.06.2010. Keďže v čase pristúpenia žalovanej v 2. rade k záväzku
žalovaného v 1. rade, vymedzeného sumou vo výške 2 057,43 eura, tento záväzok v uvedenom rozsahu
neexistoval, žalovaná v 2. rade k tomuto záväzku nemohla dňa 08.06.2010 platne pristúpiť, prípadne

ho platne uznať, ako svoj dlh. Tak súd prvej inštancie dospel k záveru o nepreukázaní pasívnej vecnej
legitimácie žalovanej v 2. rade, a preto žalobu vo vzťahu k nej zamietol v celom rozsahu.
2.6. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal dôvodnosťou žaloby vo vzťahu k žalovanému v 1. rade.
Vychádzajúc z právneho záveru, podľa ktorého ku dňu 28.05.2010 nedošlo k platnému vyhláseniu
predčasnej splatnosti úveru, boli k 28.05.2010 splatné a podľa tvrdení žalobcu neuhradené len 4 splátky

úveru, a to splátky splatné v dňoch 08.02.2010, 08.03.2010, 08.04.2010 a 08.05.2010, ďalšie splátky
sa stali splatnými neskôr, v súlade s podmienkami splácania úveru dojednanými v zmluve o úvere a
predpise splátok k tejto zmluve (č.l. 6 spisu). Podľa predpisu splátok boli splátky dohodnuté v sume
vo výške 3 519,60 Sk (116,83 eura). Skúmal žalovanou v 2. rade namietaný nesúlad výšky
splátok v zmluve o úvere a v predpise splátok, kde je výška splátky uvedená v sume 3 519,50 Sk (116,83

eura), a v určení predčasnej splatnosti úveru zo dňa 28.05.2010, podľa ktorého mal žalovaný v 1. rade
splátky splatné v dňoch 08.02.2010, 08.03.2010, 08.04.2010 a 08.05.2010 uhradiť v sume po 125,71
eura. Uviedol,žežalobcatentorozporodôvodnilnavýšenímsplátokúveruzosumy116,83euranasumu
125,71 eura, ku ktorému došlo počnúc v poradí treťou splátkou úveru s tým, že suma 8,88 eura bola zo
strany žalobcu odvádzaná na poistenie, z dôvodu zmeny poistnej zmluvy, avšak žalobca tento dokument

nenašiel. K uvedenej výške splátok žalovaný v 1. rade na pojednávaní uviedol, že splátky vo výške
125,71 eura platili, pretože im to žalobca prikázal a uhrádzali ich od 16.09.2008, dovtedy splácali splátky
v sume 106 eur a 114 eur. Žalobca vyvíjanie akéhokoľvek nátlaku na žalovaných poprel a žalovaný
v 1. rade vyvíjanie nátlaku na jeho osobu smerujúceho k tomu, aby splácal vyššej splátky, ako bolo
medzi stranami pôvodne dojednané, nepreukázal. Žalovaný v 1. rade ani neuviedol, akým spôsobom

mal byť k uvedenému prinútený. Pokiaľ mal žalobca zaslať žalovanému v 1. rade list, v ktorom mu mala
byť zmena výšky splátok oznámená, žalovaný v 1. rade tento list súdu nepredložil a údajné donútenie
zo strany žalobcu ani nijakým spôsobom nekonkretizoval. Žalovaného v 1. rade považoval súd prvej
inštancie za osobu spôsobilú na právne úkony v celom rozsahu, ktorá vzhľadom k tomu, že splátky v
sume 125,71 eura žalobcovi uhrádzala, si musela byť vedomá toho, že medzi stranami existoval určitý

konsenzus ohľadom tejto výšky splátok. V opačnom prípade by žalovaný v 1. rade takéto splátky neplatil.
Preto napriek nepreukázaniu písomného dojednania strán sporu o navýšení splátok o poistenie oproti
pôvodnej zmluve, ku ktorému malo dôjsť ešte v roku 2008, vzhľadom k tomu, že žalovaný v 1. rade
splátky v sume 125,71 eura splácal a svoj záväzok voči žalobcovi uznal, dospel súd prvej inštancie
k záveru, že strany sporu sa po vzniku zmluvného vzťahu dojednali zmenu výšky splátok z pôvodnej

116,83 eura na vyššiu sumu 125,71 eura.
2.7. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že žalovaný v 1. rade svoj záväzok voči žalobcovi
opakovane písomne uznal, a to dňa 08.06.2010 a následne dňa 12.06.2013. V poradí druhým uznaním
zo dňa 12.06.2013, teda v čase, kedy už boli splatné všetky splátky úveru, žalovaný v 1. rade uznal svojdlh voči žalobcovi titulom pohľadávky z úverovej zmluvy vo výške 1 887,43 eura, ďalej titulom úrokov z
omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2 057,43 eura od 24.06.2010 do 14.07.2010, zo sumy 2007,43
eura od 15.07.2010 do 21.08.2012, zo sumy 1 987,43 eura od 22.08.2012 do 21.09.2012, zo sumy

1 967,43 eura od 22.09.2012 do 19.10.2012, zo sumy 1 947,43 eura od 20.10.2012 do 26.11.2012,
zo sumy 1 927,43 eura od 27.11.2012 do 14.12.2012, zo sumy 1 907,43 eura od 15.12.2012 do
31.01.2013 a zo sumy 1 887,43 eura od 01.02.2013 do zaplatenia, ako aj titulom nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky z úverovej zmluvy vo výške 213,94 eura. Konštatoval, že uznanie dlhu nie je
právnym dôvodom záväzku, ale iba uľahčuje veriteľovi procesnú situáciu v prípade sporu, lebo veriteľ

nemusí preukazovať vznik dlhu, ani jeho výšku v dobe uznania. Naopak dlžník, ktorý namieta, že
dlh nevznikol, že bol splnený alebo inak zanikol, musí to preukázať. V tomto smere sa plne aplikuje
zabezpečovací princíp uznania dlhu a posilňuje sa pozícia veriteľa z procesného hľadiska tým, že
zakladá vyvrátiteľnú domnienku, že dlh v čase uznania trval. Z procesného hľadiska tak nastáva výmena
úloh procesných strán (žalobcu a žalovaného), na základe ktorej sa dôkazné bremeno presúva zo
žalobcu na žalovaného. Žalovaný je tak svoju procesnú obranu nútený viesť v negativistickom smere,

a teda vyvrátiť samotnú existenciu dlhu a zároveň vyvrátiť svoj prísľub, tento dlh plniť. Základným
obsahovým prvkom inštitútu uznania dlhu je vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky, že dlh v čase uznania
trval. Skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka nie je predmetom dokazovania, a ak
nebola v konaní domnienka existencie uznania záväzku vyvrátená, musí súd mať podľa § 192 CSP
skutočnosť za preukázanú. V konaní môžu nastať dve situácie - buď platí skutočnosť, ktorej svedčí

vyvrátiteľná domnienka, za preukázanú, alebo vyšiel v konaní najavo jej opak (obsah domnienky bol
vyvrátený dôkazom opaku, t.j. dôkazom, že skutočnosť, je v konkrétnom prípade opačná, než ako ju
uvádza domnienka). Na dlžníka sa presúva bremeno trvania záväzku v čase jeho uznania, t.j. ak chce
byť dlžník v konaní úspešný, musí preukázať, že uznaný záväzok neexistuje, resp. že v čase uznania
neexistoval. Ak založilo uznanie dlhu vyvrátiteľnú domnienku, podľa ktorej sa má za to, že záväzok

v dobe uznania trval, potom v konaní, v ktorom sa veriteľ (žalobca) domáha splnenia tohto záväzku,
spočíva dôkazné bremeno vzťahujúce sa na neexistenciu záväzku na dlžníkovi (žalovanom). (S. M., W.
A., N., J., T. M., Z. F., H. M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 ? 880. 2. vydanie. Komentár. A.: C. H.
Beck, 2019, k § 558).
2.8. S prihliadnutím na podstatu a význam inštitútu uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka, v

kontexte s vyššie citovaným výkladom uvedeného ustanovenia, a vychádzajúc zo skutočnosti, že bolo
preukázané, že žalovanému v 1. rade bol na základe zmluvy o úvere poskytnutý úver, ktorý sa žalovaný
v 1. rade zaviazal splácať, mal súd prvej inštancie existenciu záväzku žalovaného voči žalobcovi
preukázanú. Uznanie dlhu žalovaným v 1. rade založilo vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii
záväzku žalovaného v 1. rade vo vzťahu k veriteľovi v čase jeho uznania vo výške 1 887,43 eura,

titulom pohľadávky z úverovej zmluvy, ako aj titulom ďalších nárokov spočívajúcich v nezaplatených
úrokoch z omeškania a nákladoch spojených s uplatnením pohľadávky. Žalovaný v 1. rade tento svoj
záväzok v priebehu konania popieral, pokiaľ však chcel byť v konaní úspešný, bolo jeho povinnosťou
preukázať, že jeho záväzok neexistuje, prípadne iným hodnoverným spôsobom spochybniť samotné
uznanie záväzku. Toto žalovaný v 1. rade v priebehu konania neučinil. Po tomto uznaní záväzku došlo k

jeho čiastočnému splneniu, preto sa žalobca žalobou domáhal zaplatenia sumy vo výške 1 542,43 eura,
poníženej o čiastočné úhrady. Pretože na základe rozsudku zo dňa 08.04.2020 bolo konanie časti o
zaplatenie sumy vo výške 355 eur právoplatne zastavené, predstavuje zostávajúca časť nároku žalobcu
sumu vo výške 1 187,43 eura. Tento nárok súd prvej inštancie považoval vo vzťahu k žalovanému v 1.
rade v celom rozsahu za dôvodný a žalobe vo vzťahu k žalovanému v 1. rade vyhovel.

2.9. Súd prvej inštancie zhrnul, že považoval za preukázané, že žalovaný v 1. rade zmluvu o úvere
zo dňa 21.12.2007 uzavrel, úver na základe nej zmluvy čerpal, záväzok vrátiť peňažné prostriedky v
dojednanom rozsahu mu preto vznikol. Zmluvu o úvere a záväzok žalovaného v 1. rade vzniknutý na
základe nej, posúdil podľa predpisov hmotného práva, ktorých účelom je ochrana spotrebiteľa (§ 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka, zákon č. 258/2001 Z.z.), pričom také nedostatky zmluvy o úvere, ktoré

by spôsobovali bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, prípadne neplatnosť samotnej zmluvy, nezistil.
Napriek tomu, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru vyhodnotil ako neplatný právny úkon, táto
skutočnosť existenciu samotného záväzku žalovaného v 1. rade voči žalobcovi, vzniknutého na základe
zmluvy o úvere, nespochybnila. Pokiaľ žalobca úver platne nezosplatnil, žalovaný v 1. rade bol povinný
úver splácať podľa pôvodne dojednaných podmienok, teda v pravidelných mesačných splátkach. V

zmluve o úvere sa žalobca so žalovaným v 1. rade dojednali na pravidelných mesačných splátkach
vo výške 3 519,60 eur (116,83 eura). Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že počas trvania
zmluvného vzťahu došlo k navýšeniu pravidelných mesačných splátok na sumu vo výške 125,71 eura.
Tiež mal preukázané, že dňa 08.06.2010, kedy žalovaný v 1. rade prvýkrát uznal svoj záväzok vočižalobcovi v sume vo výške 2 057,43 eura, tento záväzok žalovaného existoval. Túto sumu tvorili 4
nezaplatené splátky úveru splatné v dňoch 08.02.2010, 08.03.2010, 08.04.2010 a 08.5.2010 v sume
po 125,71 eura a ďalšie splátky podľa predpisu splátok na č. l. 6 spisu v sume spolu 1 554,59 eura. S

poukazom na uznanie záväzku žalovaným v 1. rade dňa 12.06.2013 mal súd prvej inštancie preukázanú
existenciu jeho záväzku titulom pohľadávky z úverovej zmluvy k 12.06.2013 v sume 1 887,43
eura. Túto tvoril záväzok podľa predchádzajúceho uznania záväzku ponížený o vykonané úhrady po
08.06.2010. Súd prvej inštancie konštatoval, že ku dňu 12.06.2013 predstavoval záväzok žalovaného v
1. rade titulom zmluvy o úvere sumu vo výške 1 887,43 eura. Podľa tvrdení žalobcu bola do podania

žaloby uhradená suma 345 eur, dlžná suma preto ku dňu podania žaloby predstavovala 1 542,43 eur
(1887,43-345=1542,43). Po podaní žaloby boli vykonané ďalšie úhrady v sume spolu vo výške 355 eur
(súd konanie v tejto časti zastavil - výrok I. rozsudku zo dňa 08.04.2020), dlžná suma tak predstavuje 1
187,43 eura. Nárok žalobcu na zaplatenie uvedenej sumy voči žalovanému v 1. rade súd prvej inštancie
považoval v celom rozsahu za dôvodný a preukázaný, preto žalobe v časti o zaplatenie sumy vo výške
1 187,43 eura vo vzťahu k žalovanému v 1. rade vyhovel.

2.10. K tvrdeniu žalovaných, podľa ktorého žalobcovi uhradili vyššiu sumu, ako tvrdil žalobca, súd prvej
inštancie preskúmal jednotlivé potvrdenia banky o realizovaných vkladoch predložené žalovanými v
kontexte s Výkazom o úhrade za poskytnuté prostriedky (č. l. 96 spisu) ako aj s tvrdeniami žalobcu o
vykonaných úhradách. Zosumarizovaním jednotlivých úhrad podľa dokladov predložených žalovanými
súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaní uhradili na predmetný úver v období od 16.01.2008

do 28.01.2010 sumu vo výške 2 569,98 eura, následne úver niekoľko mesiacov neplatili, počnúc dňom
14.04.2010 do podania žaloby, t.j. do 13.04.2015 uhradili sumu vo výške 515 eura, čo korešponduje s
tvrdením žalobcu. Po podaní žaloby uhradili žalovaní sumu spolu vo výške 355 eur, čo tiež zodpovedá
tvrdeniu žalobcu.
2.11. Žalovaní v priebehu konania vzniesli námietku premlčania, preto súd prvej inštancie skúmal, či

je táto námietka dôvodná. Pretože žalovaný v 1. rade dňa 12.06.2013 písomne uznal svoj dlh voči
žalobcovi, čo v súlade s ustanovením § 110 ods. 1 druhej vety Občianskeho zákonníka založilo novú
desaťročnú premlčaciu dobu, ktorá začala plynúť odo dňa, kedy k uznaniu došlo. Žaloba v tomto spore
bola súdu doručená dňa 13.04.2015, bola teda podaná včas.
2.12. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal dôvodnosťou nároku žalobcu na zaplatenie úrokov z

omeškania. Tieto si žalobca uplatnil v zákonnej sadzbe vo výške 9 % ročne s poukazom na ustanovenie
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom
do 31.1.2013. Vzhľadom k tomu, že žalovaný v 1. rade dňa 12.06.2013 uznal aj svoj dlh voči žalobcovi
spočívajúci v povinnosti zaplatiť úroky z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2 057,43 eura od
24.06.2010 do 14.07.2010, zo sumy 2007,43 eura od 15.07.2010 do 21.08.2012, zo sumy 1 987,43 eura

od 22.08.2012 do 21.09.2012, zo sumy 1 967,43 eura od 22.09.2012 do 19.10.2012, zo sumy 1 947,43
eura od dňa 20.10.2012 do 26.11.2012, zo sumy 1 927,43 eura odo dňa 27.11.2012 do 14.12.2012,
zo sumy 1 907,43 eura odo dňa 15.12.2012 do 31.01.2013, zo sumy 1 877,43 eura od 01.02.2013
do zaplatenia, toto uznanie založilo i vo vzťahu k úrokom z omeškania vyvrátiteľnú právnu domnienku
o existencii dlhu v čase jeho uznania. Tento nárok nebol v priebehu konania žalovaným v 1. rade

spochybnený, preto mu i v tejto časti vyhovel, pričom pri vyčíslení ďalších úrokov z omeškania zohľadnil
jednotlivé čiastkové úhrady dlžnej sumy vykonané po v poradí druhom uznaní dlhu žalovaným v 1. rade.
2.13. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 256
ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP), a to v prípade zastaveného konania v zmysle zásady
zodpovednosti za zavinenie, a v prípade zostávajúcej časti konania podľa zásady úspechu. Pretože

odvolací súd v rozsudku č. k. 25Co/88/2020-424 zo dňa 14.04.2021 zrušil celý výrok súdu prvej inštancie
o trovách konania, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie opätovne rozhodnúť o trovách celého konania.
Konanie v časti o zaplatenie sumy vo výške 355 eur bolo rozsudkom č.k. 19C/211/2015-345 zo dňa
08.04.2020zastavenévnadväznostinaspäťvzatiežalobyžalobcom.Žalobcavzalžalobuspäťzdôvodu,
že žalovaní po začatí konania uhradili časť žalobou požadovaného nároku. V tejto časti konania preto

konštatoval, že žaloba bola podaná dôvodne a konanie bolo zastavené pre správanie žalovaných, a pri
rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v zastavenej časti skúmal zavinenie iba z procesného
hľadiska a neposudzoval právo žalobcu, teda žalobu podľa hmotného práva. Dospel k záveru, že
späťvzatím žaloby žalovaní zavinili zastavenie konania, a preto zo zastaveného konania patria trovy
konania žalobcovi, a to vo vzťahu k obidvom žalovaným. Po zastavení konania zostal predmetom

konania nárok na zaplatenie sumy vo výške 1 187,43 eura. Vo vzťahu k žalovanému v 1. rade bolo
žalobe vyhovené, čo znamená, že procesne úspešný v tejto časti konania bol žalobca. Preto žalobcovi
voči žalovanému v 1. rade priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu (100 %). Vo vzťahu
k žalovanej v 2. rade bola žaloba o nároku na zaplatenie sumy vo výške 1 187,43 eur zamietnutá, čoznamená, že procesne úspešná bola žalovaná v 2. rade, čím jej vznikol voči žalobcovi nárok na náhradu
trov konania. Uviedol, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

3.1. Žalovaný v 1. rade podal v zákonnej lehote odvolanie voči I., III. a IV. výroku a žiadal, aby odvolací
súdrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutejčastizrušilazamietolžalobuakonedôvodnúazmätočnú
a zaviazal žalobu na úhradu trov konania. Tvrdil, že nárok je premlčaný a žiadal aplikovať ustanovenie
§ 54a občianskeho zákonníka. Ďalej tvrdil že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný v prejednávanej
veci, nebol subjektom oprávneným poskytovať spotrebiteľské úvery, keďže podľa výpisu z obchodného

registra oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov mal od 15.11.2015.
3.2. Namietal, že k zmluve úvere zo dňa 21.12.2007, uzatvorenej žalobcom prostredníctvom spoločnosti
AUTOCENTRUM AAA AUTO, a.s., na základe plnomocenstva, nebolo toto plnomocenstvo priložené
a nebolo žalobcom predložené ani v konaní. Tvrdil, že poskytnutie spotrebiteľského úveru je sporné,
žalobca nepredložil doklad o poskytnutí úveru, a navyše nemal oprávnenie poskytovať spotrebiteľské
úvery. Podľa zmluvy mal žalobca peniaze poskytnúť spoločnosti AUTOCENTRUM AAA AUTO, a.s.,

od ktorej chcel kúpiť motorové vozidlo a následného mu ho prenajať s právom kúpy. Tvrdil, že súd
prvej inštancie riadne nezisťoval skutkový stav, preto je rozsudok nepreskúmateľný. K tomu poukázal
na bod 23. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Namietal právne posúdenie prejednávanej veci podľa
zákona č. 258/2001 Z.z., keďže žalobca do zmluvy zakotvil ustanovenia Obchodného zákonníka. Tvrdil,
žežalobcaurobilprávnyúkon-určeniepredčasnejsplatnostiúveruzodňa28.05.2010, ktorýmhovyzval

na odovzdanie predmetu financovania, čím bolo osvedčené, že výpožička dňom doručenia skončila.
Preto nemohol platne uznať dlh. Poukázal na § 5a zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.
Poukázalnaprehľadsplátok,ktorýdospisupredložilspolusožalovanouv2.rade,atvrdil,žetentodôkaz
žalobca nepoprel, ale predložil vlastný prehľad o splácaní, pričom predložené prehľady sú rozdielne.
3.3. Namietal formulácie skutkových okolností v bode 38. odôvodnenia napadnutého rozsudku, vo

vzťahu k správnosti RPMN v zmluve, a tvrdil, že ak by aj RPMN bola správna, nemohla byť 36 %.
Tvrdil, že dohoda o odplate zmluve musí byť, v súlade s nariadením vlády č. 87/1995 Zb., vyjadrená
percentom, pričom v zmluve takáto dohoda absentuje, a preto je zmluva neplatná a úver musí byť
považovaný za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca vymáha svoj nárok z neprijateľných podmienok, čo
je v rozpore s úniovým právom. Súd prvej inštancie ignoroval zákonné ustanovenia o neprijateľnosti

individuálne nedojednaných podmienok zmluvy, ktoré sú v spotrebiteľských zmluvách zakázané. Preto
žiadal, aby o neplatnosti neprijateľných podmienok rozhodol odvolací súd vo výroku rozhodnutia. Ide
o podmienku predformulovanú v článku III. - dohoda o zmluvnej pokute vo výške 0,2 % za každý deň
omeškania, pretože ide o úžernícky úrok vo výške 73 % ročne. Ďalej podmienka predformulovaná v
článku IV. ods. 3 - dohoda podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, hoci na daný vzťah je zo

zákona nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, zákona o ochrane spotrebiteľa, zákona
o spotrebiteľských úveroch a úniové právo. Tiež podmienka predformulovaná v článku IV. ods. 6 -
súčasti zmluvy, hoci predpis splátok všeobecné zmluvné podmienky pre dopravnú techniku k zmluve o
spotrebnom úvere a sadzobník poplatkov nie sú súčasťou zmluvy, pretože neboli zmluvnými stranami
podpísané a dodávateľ s nimi spotrebiteľa neoboznámil.

3.4. Odvolateľ uviedol, že odvolanie podáva podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g), h) CSP.
Napadnutý rozsudok považoval za nezákonný, zjavne neodôvodnený, neprimerane prísny, nevyvážený
a nezohľadňujúci argumenty ani okolnosti predmetnej veci. Tvrdil, že rozhodnutie nespĺňa kvalitatívne
ústavné požiadavky na súdnu ochranu, rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
vo veci nebol úplne zistený stav veci, nakoľko súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s

námietkami a všetky neodôvodnil.
3.5. Tvrdil, že je sporné či vo veci ide o spotrebiteľský spor, ktorý sa má odvíjať od zmluvy o úvere
zo dňa 21.12.2007. Namietal zistenie súdu prvej inštancie, podľa ktorého je RPMN 36 % uvedená
v zmluve správna. Odplata za poskytnutie úveru nebola dohodnutá určite a zrozumiteľne, preto je
zmluva neplatná od počiatku. Splátky úveru boli dohodnuté vo výške 116,83 eura, a pokiaľ súd prvej

inštancie v odôvodnení uviedol, že splátky boli dohodnuté vo výške 125,71 eura, uvedený odklon riadne
neodôvodnil.Žalobcapripravilnávrhdohody,ktorejobsahnemoholovplyvniť,avdohodebolinepravdivé
údaje, že splátky mali byť 125,71 eura, čím ho uviedol do omylu.
3.6. Na záver zopakoval svoje námietky ohľadom nedostatku splnomocnenia osoby ktorá za žalobcu
podpisovala zmluvu, ďalej tvrdenie, podľa ktorého mu žalobca žiadny úver neposkytol. Tvrdil že si nič

nekúpil ani žiadny úver nezobral, pretože neexistuje kúpna zmluva o kúpe vozidla v jeho prospech
a neexistuje ani nájomná zmluva o užívaní vozidla. Zopakoval tiež, že právo žalobcu je premlčané z
dôvodu, že žalobca určil predčasnú splatnosť úveru dňa 28.05.2010. Navýšením splátky zo sumy 116,83
eura na sumu 125,71 eura došlo k zmene podmienok úverovej zmluvy. Pokiaľ bol neplatný právny úkonžalobcu - určenie predčasnej splatnosti úveru, neplatná bola aj dohoda 12.06.2013, pretože vychádzala
z neplatného právneho úkonu. Tvrdil, že žalobca nepredložil výpis z úverového účtu. Pokiaľ žalobca
predčasne ukončil zmluvu, tým zmluva zanikla a jemu skončilo užívacie právo k predmetu financovania,

ktorý bol povinný vrátiť žalobcovi a od tohto dňa nebol povinný žalobcovi platiť. Poukázal na viaceré
rozhodnutia Ústavného súdu a ustanovenia Civilného sporového poriadku.
4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že považuje všetky odvolaním napadnuté výroky rozsudku
za vecne správne. Súd prvej inštancie zohľadnil všetky právne názory a závery vyslovené Krajským
súdom v Nitre. Odmietol závery a skutkové tvrdenia žalovaného v 1. rade a zotrval na svojich doterajších

prednesoch a vyjadreniach. Uviedol, že považuje svoj nárok vo vzťahu k žalovanému v 1. rade za
dôvodný. Odmietol tvrdenie, že nie je aktívne legitimovaný, a poukázal na výpis obchodného registra,
podľa ktorého mal v predmete činnosti zapísané aj poskytovanie úverov nebankovým spôsobom z
vlastných zdrojov od 27.10.2004. Odmietol tvrdenie, že úver žalovanému v 1. rade neposkytol, a tvrdil
že úver poskytol v súlade so zmluvou o spotrebnom úvere, pričom poukázal na bod 40. rozsudku.
Nepovažoval za dôvodnú ani námietku, podľa ktorej zmluvu o úvere za neho podpísal subjekt ktorý na to

nebol oprávnený, pričom poukázal na dôvody prvého rozsudku zo dňa 08.04.2020, ktoré boli potvrdené
odvolacím súdom. Nesúhlasil ani s ostatnými námietkami žalovaného v 1. rade týkajúcimi sa platnosti
uznania dlhu, rozsahu uskutočnených úhrad, správnosti RPMN, neprijateľných zmluvných podmienok,
výšky splátky a právneho posúdenia zmluvného vzťahu strán sporu. Odmietol, že by na žalovanom v 1.
rade bol spáchaný podvod, vyvíjaný nátlak alebo, že by bol uvedený do omylu. Poukázal na záver súdu

prvej inštancie, vychádzajúci zo záverov odvolacieho súdu, podľa ktorého žalobou uplatnený nárok nie
je premlčaný. Uviedol, že súd prvej inštancie svoj rozsudok presvedčivo a vyčerpávajúco zdôvodnil.
Navrhoval, aby odvolací súd odvolaním napadnuté výroky rozsudku potvrdil.
5. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení zo dňa 29.11.2011 uviedol, že tvrdenia žalobcu popiera. Zopakoval
svoju argumentáciu z odvolania vo vzťahu k výške splátky a k premlčaniu uplatneného nároku.

Zopakoval aj argumentáciu týkajúcu sa výšky RPMN a prijateľných zmluvných podmienok.
6. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 27.12.2021 uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava všetkých svojich
doterajších prednesov a vyjadrení.
7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v
zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti

§ 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia bez
potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 219 ods. 3, § 385 CSP). Dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného v 1. rade nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti
(výrok I.) a v časti trov konania (výroky III. a IV.) podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

8.Civilnýsporovýporiadok,ktorýbolprijatýzákonomč.160/2015Z.z. anadobudolúčinnosť01.07.2016,
vychádza z princípu aplikácie procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania, teda aj na tie,
ktoré boli začaté pred dňom jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.
10.1. Žalovaný v 1. rade v odvolaní namietal vady konania vymedzené v § 365 ods. 1 písm. a), b), c) a d)
CSP, preto odvolací súd najprv skúmal, či súd prvej inštancie konanie nezaťažil namietanými vadami.
10.2.Vadakonaniavymedzená(§365ods.1písm.a)CSP)spočívavnesplneníprocesnýchpodmienok.
Procesné podmienky sú podmienky, za ktorých môže súd konať a rozhodnúť. Vadou predpokladanou v

§ 365 ods. 1 písm. a) CSP trpí konanie ak súd vec prejednal napriek tomu, konanie trpelo nedostatkom
žaloby, právomoci a príslušnosti súdu, nedostatkom procesnej subjektivity a procesnej spôsobilosti
strán sporu alebo prekážkou začatej alebo rozhodnutej veci. Hoci na porušenie procesným podmienok
odvolací súd prihliada, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uvedené, po preskúmaní spisu žiadny z
vyššie uvedených nedostatkov prejednávanej veci nezistil.

10.3.Podľa§365ods.1písm.b)CSPnesprávnyprocesnýpostupjevadoukonaniaibavprípade,akním
bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a
právnických osôb v konaní pred súdom užívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom. Súčasťou tohto práva je realizácia procesných práv, ktoré strane sporu priznáva Civilný

sporový poriadok. Z obsahu spisu odvolací súd nezistil procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým by
bolo žalovanému v 1. rade znemožnené, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.10.4. Vzhľadom na námietku žalovaného v 1. rade, ktorý v napadnutej vyhovujúcej časti vytkol
rozsudku súdu prvej inštancie, že je nezákonný, zjavne neodôvodnený, neprimerane prísny, nevyvážený
a nezohľadňujúci argumenty ani okolnosti predmetnej veci a tvrdil, že nespĺňa kvalitatívne ústavné

požiadavky na súdnu ochranu, sa odvolací súd zaoberal otázkou, či rozhodnutie netrpí vadou podľa
§ 365 ods. 1 písm. d) CSP. Vada konania vymedzená v ustanovení § 365 ods. 1 písm. d) CSP je
vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces,
ktoré právo zaručuje v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok
46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Požiadavky na riadne zdôvodnenie
rozsudku súdu stanovuje ustanovenie § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Podľa neho v
odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil,
aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej
obrany použil. Jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov

vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Výkladom citovaného ustanovenia Civilného sporového poriadku pritom treba dospieť k záveru, že s
tam uvedenými požiadavkami je v rozpore úplný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, existencia
extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, prípad, keď právne

závery zo skutkových zistení pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, a len všeobecné súhrnné
zistenia špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. V danej veci súd
prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov. Uviedol,
ako sa žalovaní k žalobe vyjadrili. Poukázal na obsah písomných a ústnych vyjadrení strán sporu v
priebehu konania. Vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. V rámci právneho posúdenia citoval ustanovenia
právnych predpisov, podľa ktorých vec právne posúdil. Posudzujúc obsah odôvodnenia rozhodnutia v
napadnutej vyhovujúcej a zamietajúcej časti nie je možné konštatovať taký nedostatok dôvodov, ktoré by
odôvodňovali záver, že došlo k porušeniu práva žalovaného v 1. rade na spravodlivý proces. Odvolací
súd nezistil ani poslednú namietanú vadu konania, preto pristúpil k meritórnemu prejednaniu veci.

11.1. V danej veci sa žalobca domáhal voči žalovaným v 1. a 2. rade zaplatenia sumy 1 542,43 eura
na základe pohľadávky zo zmluvy o úvere uzatvorenej medzi ním a žalovaným v 1. rade. V žalobe
tvrdil, že z dôvodu nesplácania splátok úveru riade a včas určil predčasnú splatnosť úveru a vyzval
žalovaného v 1. rade na jej úhradu. Žalovaná v 2. rade pristúpila k dlhu žalovaného v 1. rade dohodou zo
dňa 08.06.2010. Obaja žalovaní dňa 12.06.2013 dlh uznali čo dôvodu a výšky a zaviazali sa ho splácať.

Svoj záväzok splnili len čiastočne a dostali sa do omeškania. V priebehu konania vzal žalobu v časti o
zaplatenie sumy 355 eur s príslušenstvom späť.
11.2.Žalovanáv2.radevovyjadreníkžalobeexistenciudlhunepoprelaažiadala,abyjejboloumožnené
naďalej ho splácať. V druhom vyjadrení uviedla, že nárok neuznáva, tvrdila, že úverová zmluva nemá
náležitosti, a to konečnú splatnosť, výšku, počet a termíny splátok, nesprávne je uvedená RPMN, cena

úveru je v rozpore s dobrými mravmi, zmluva formulárová a nemohla ovplyvniť jej obsah, a žiadala,
aby ju súd podrobil súdnej kontrole. Podala námietku premlčania. Žalovaný v 1. rade podal vyjadrenie
totožné s druhým vyjadrením žalovanej v 2. rade. V priebehu konania žalovaní žiadali, aby súd určil,
že zmluvné podmienky, a to podmienky v čl. III. a čl. IV. ods. 3 a 6 zmluvy o spotrebnom úvere, sú
neprijateľné, čo súd prvej inštancie posúdil ako vzájomnú žalobu v zmysle § 137 písm. d) CSP.

11.3. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom konanie v časti o zaplatenie sumy 355 eur s
príslušným úrokom z omeškania zastavil, ktorý výrok nebol napadnutý odvolaním, preto nadobudol
právoplatnosť. Druhým výrokom v ostatnej časti žalobe vyhovel. Tretím výrokom vzájomnú žalobu
žalovanýchv1.a2.rade zamietol. Naodvolaniežalovanýchv1.a2.radeKrajskýsúdvNitrerozsudkom
zo dňa 14. apríla 2021 č.k. 25Co/88/2020-424 rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu ku vzájomnej

žalobe potvrdil a v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti trov konania zrušil a vec mu v tejto časti
vrátil ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie o ostávajúcej časti rozhodol napadnutým
rozsudkom, ktorým uložil žalovanému v 1. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 187,43 eura s
príslušenstvom (výrok I.). Druhým výrokom žalobu vo vzťahu k žalovanej v 2. rade zamietol. Výrokmi III.,
IV. a V. rozhodol o trovách konania. V dôsledku odvolania podaného žalovaným v 1. rade je vyhovujúca

časť rozsudku (výrok I.) a výroky III. a IV. o trovách konania predmetom skúmania odvolacím súdom.
12. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca a žalovaný v 1. rade uzavreli dňa 21.12.2007 zmluvu o
spotrebnom úvere podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Podľa zmluvy sa žalobca zaviazal
poskytnúť žalovanému v 1. rade úver vo výške 82 650 Sk na kúpu ojazdeného motorového vozidla ažalovaný sa zaviazal poskytnutý úver vrátiť v splátkach po 3.519,50 Sk s celkovým počtom splátok 48.
RPMN v zmluve bola uvedená 36 %. Úver bol poskytnutý zaplatením časti kúpnej ceny za motorové
vozidlo. Žalovaný v 1. rade v období od 16.01.2008 do 28.01.2010 zaplatil na úver sumu 2 569,98

eura. Žalovaný v 1. rade nezaplatil splátky splatné 08.02.2010, 08.03.2010, 08.04.2010 a 08.05.2010.
Žalobca dňa 28.05.2010 určil predčasnú splatnosť úveru a vyzval žalovaného v 1. rade na zaplatenie
sumy 2.057,43 eura pozostávajúcej zo sumy nezaplatených splátok splatných 08.02.2010, 08.03.2010,
08.04.2010 a 08.05.2010 vo výške 502,84 eura (125,71 x 4) a nezaplatenej istiny úveru vo výške 1
554,59 eura. Žalovaná v 2. rade dňa 08.06.2010 podľa § 533 Občianskeho zákonníka pristúpila k

záväzku žalovaného v 1. rade vo výške 2 057,43 eura vzniknutého predčasným ukončením zmluvy o
spotrebnom úvere. Žalovaní v 1. a 2. rade dňa 12.06.2013 uznali dlh ako neuhradený zostatok záväzku
z úverovej zmluvy vo výške 1 887,43 eura. Do podania žaloby na uvedený záväzok žalovaní zaplatili
sumu 515 eur, po podaní žaloby zaplatili sumu 355 eur.
13. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy 21.12.2007),
spotrebiteľskýmizmluvamisúkúpnazmluva,zmluvaodieloaleboinéodplatnézmluvyupravenévôsmej

časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na
druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy.
14. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 01.01.2008), spotrebiteľskou
zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

15. Podľa § 879j Občianskeho zákonníka, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy
vzniknuté pred 1. januárom 2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1.
januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.
16. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to

na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva.
17. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy 21.12.2007),

spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).
18. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka(v znení účinnom od 01.03.2010), spotrebiteľské zmluvy
nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o

zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné
podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne
dojednané.
19. Podľa § 879l Občianskeho zákonníka, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú právne vzťahy
vzniknuté do 28. februára 2010; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich uplatnené pred 1.

marcom 2010 sa posudzujú podľa doterajších predpisov.
20. Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy 21.12.2007),
neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
21. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy 21.12.2007),
zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v

neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon
priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
22. Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí
výklad, ktorý e pre spotrebiteľa priaznivejší.
23. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom ku dňu

uzavretia zmluvy), na účely tohto zákona sa rozumie
a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme.
24. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od

formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.
25. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľom je fyzická
osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania.26. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom ku dňu
uzavretia zmluvy), zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná.
27. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom ku dňu

uzavretia zmluvy), zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä
a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet
týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto
možnosť využiť,
b) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje,

c) cenu tovaru alebo poskytnutej služby,
d) identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia
tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva spotrebiteľom,
e) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
f) meno a adresu spotrebiteľa,
g) ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný

a bez poplatkov,
h) podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená ročná
percentuálna miera nákladov,
i) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c), ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej
miery nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ zaplatiť zvýšené náklady. Uvedie

sa výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad.
28. Podľa § 533 Občianskeho zákonníka, kto bez súhlasu dlžníka dohodne písomne s veriteľom, že
splní za dlžníka jeho peňažný záväzok, stáva sa dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi a obaja dlžníci sú
zaviazaní spoločne a nerozdielne. Ustanovenie § 531 ods. 4 tu platí obdobne.
29. Podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do

dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie
tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.
30. Podľa § 100 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

31. Podľa § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka, ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu
i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená
lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.
32.1. Odvolací preskúmal rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti z hľadiska súdom prvej inštancie
zisteného skutkového stavu, citovaných zákonných ustanovení a odvolacích dôvodov, a dospel k

záveru, že súd prvej inštancie vykonal v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie
rozhodujúcich skutočností a z vykonaného dokazovania vyvodil aj správny právny záver. Súd prvej
inštancie pri posudzovaní nároku žalobcu voči žalovanému v 1. rade vychádzal z právneho názoru
odvolaciehosúduvyslovenéhovostatnomrozhodnutí,podľaktoréhonebolisplnenézákonnépodmienky
pre vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru k 28.05.2010, preto sa ďalšie splátky stali splatnými až

neskôr v súlade s podmienkami dojednanými v zmluve o úvere. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný
v 1. rade svoj záväzok zo zmluvy o úvere opakovane písomne uznal, pričom v čase uznania dlhu
dňa 12.06.2013 už boli splatné všetky splátky úveru. Konštatoval, že uznanie dlhu žalovaným v
1. rade založilo vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii záväzku žalovaného v 1. rade vo vzťahu k
veriteľovi v čase jeho uznania vo výške 1 887,43 eura, titulom pohľadávky z úverovej zmluvy, ako aj

titulom nezaplatených úrokoch z omeškania. Žalovaný v 1. rade tento svoj záväzok v priebehu konania
popieral, pokiaľ však chcel byť v konaní úspešný, bolo jeho povinnosťou preukázať, že jeho záväzok
neexistuje,prípadneinýmhodnovernýmspôsobomspochybniťsamotnéuznaniezáväzku.Totožalovaný
v 1. rade v priebehu konania neučinil, ani nepreukázal, že zaplatil vyššiu sumu, ako tvrdil žalobca, ktorý
preukázal, že po uznaní dlhu došlo k jeho čiastočnému splneniu uhradením sumy 345 eur. Preto sa

žalobca domáhal zaplatenia sumy vo výške 1 542,43 eura, poníženej o čiastočné úhrady. Po podaní
žaloby žalobca preukázal vykonanie ďalších úhrad v sume spolu vo výške 355 eur a pretože na základe
rozsudku zo dňa 08.04.2020 bolo konanie časti o zaplatenie sumy vo výške 355 eur právoplatne
zastavené, predstavovala zostávajúca časť nároku žalobcu sumu 1 187,43 eura. Súd prvej inštancie
na základe vykonaného dokazovania a jeho právneho vyhodnotenia dospel k záveru, že nárok žalobcu

voči žalovanému v 1. rade súd je dôvodný a preukázaný, preto žalobe v časti o zaplatenie sumy vo
výške 1 187,43 eura vo vzťahu k žalovanému v 1. rade vyhovel. Odvolací súd sa s uvedeným záverom
v plnom rozsahu stotožnil.32.2. Vo vzťahu k nároku žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania, ktoré si uplatnil v zákonnej sadzbe
vo výške 9 % ročne, súd prvej inštancie opätovne vychádzal zo skutočnosti, že žalovaný v 1. rade dňa
12.06.2013uznalajsvojdlhvočižalobcovispočívajúcivpovinnostizaplatiťúrokyzomeškaniavovýške9

%ročne.Konštatoval,žetotouznaniedlhuzaložiloivovzťahukúrokomzomeškaniavyvrátiteľnúprávnu
domnienku o existencii dlhu v čase jeho uznania. Tento nárok nebol v priebehu konania žalovaným v 1.
rade spochybnený, preto rovnako dospel k záveru, že je dôvodný a i v tejto časti mu vyhovel, pričom pri
vyčíslení ďalších úrokov z omeškania zohľadnil jednotlivé čiastkové úhrady dlžnej úhrady dlžnej sumy
vykonané po uznaní dlhu. Odvolací súd sa aj s uvedeným záverom v plnom rozsahu stotožnil.

32.3. Správne boli aj výroky III. a IV. o trovách konania. Vo vzťahu k výroku III. súd prvej inštancie
aplikoval zásadu zodpovednosti za zavinenie zastavenia konania v časti o zaplatenie sumy vo výške
355 eur rozsudkom č.k. 19C/211/2015-345 zo dňa 08.04.2020. Konštatoval, že žalobca vzal žalobu späť
z dôvodu, že žalovaní v 1. a 2. rade po začatí konania uhradili časť žalobou požadovaného nároku,
preto konanie bolo zastavené pre správanie žalovaných a preto zo zastaveného konania patria trovy
konania žalobcovi, a to vo vzťahu k obidvom žalovaným. Vo vzťahu k výroku IV. súd prvej inštancie

aplikoval zásadu pomeru úspechu veci. Keďže vo vzťahu k žalovanému v 1. rade bolo žalobe vyhovené,
čo znamená, že procesne úspešný v tejto časti konania bol žalobca, priznal žalobcovi voči žalovanému
v 1. rade nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu (100 %).
32.4. Zároveň odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie svoj rozsudok v tejto časti dostatočnej
miere po právnej aj skutkovej stránke odôvodnil, keď uviedol svoje úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní

riadil a danú vec správne právne posúdil. Odvolací súd sa týmto odôvodnením v plnom rozsahu stotožnil
a preto na správnosť dôvodov rozsudku vo vzťahu ku vzájomnej žalobe ďalej iba poukazuje (§ 387
ods. 2 CSP).
33.1. Odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 CSP sa pri posudzovaní danej veci zaoberal podstatnými
námietkami žalovaného v 1. rade v odvolaní. Pokiaľ žalovaný v 1. rade v odvolaní namietal vady konania

vymedzené v § 365 ods. 1 písm. a), b), c) a d) CSP, s týmito námietkami sa odvolací súd vysporiadal
v bode 10.
33.2. S tvrdením žalovaného v 1. rade, podľa ktorého je nárok premlčaný a je potrebné aplikovať
ustanovenie § 54a občianskeho zákonníka, sa odvolací súd nestotožnil. V prvom rade považuje za
potrebné uviesť, že žalovaný v 1. rade uplatnil námietku premlčania už v priebehu konania, a súd

prvej inštancie sa s ňou dostatočne vysporiadal v bode 58. rozsudku zo dňa 8. apríla 2020 č.k.
19C/211/2015-345. Odvolací súd len, zhodne so súdom prvej inštancie opakuje, že nárok žalobcu
premlčaný nie je, keďže bol uznaný dňa 12.06.2013, pričom vo vzťahu k žalovanému v 1. rade uvedené
uznanie dlhu nie je možné považovať za neplatné. Keďže úver bol splatný v 48 splátkach, so splatnosťou
prvej splátky dňa 21.01.2008, konečná splatnosťou úveru bola 21.12.2011. Z uvedeného vyplýva, že

uplatnený nárok v čase uznania dlhu dňa 12.06.2013 nebol premlčaný. Uznanie dlhu žalovaným v 1.
rade dňa 12.06.2013 v súlade s ustanovením § 110 ods. 1 druhej vety Občianskeho zákonníka založilo
novú desaťročnú premlčaciu dobu, ktorá začala plynúť odo dňa, kedy k uznaniu došlo. Žaloba bola súdu
doručená dňa 13.04.2015, bola teda pred uplynutím trojročnej premlčacej doby.
33.3. Ani s tvrdením žalovaného v 1. rade, podľa ktorého žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný

v prejednávanej veci z dôvodu, že nebol subjektom oprávneným poskytovať spotrebiteľské úvery,
keďže podľa výpisu z obchodného registra oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov mal od
15.11.2015, sa odvolací súd nestotožnil. Uvedené tvrdenie je v priamom rozpore s obsahom výpisu z
obchodného registra žalobcu. V tomto smere treba prisvedčiť žalobcovi, podľa výpisu z obchodného
registra mal v predmete činnosti zapísané poskytovanie úverov nebankovým spôsobom z vlastných

zdrojov od 27.10.2004.
33.4. Námietku žalovaného v 1. rade, že k zmluve úvere zo dňa 21.12.2007, uzatvorenej žalobcom
prostredníctvom spoločnosti AUTOCENTRUM AAA AUTO, a.s., na základe plnomocenstva, nebolo
toto plnomocenstvo priložené a nebolo žalobcom predložené ani v konaní, odvolací súd nepovažoval
za dôvodnú. Z obsahu zmluvy o spotrebnom úvere (č.l. 5) jednoznačne vyplýva, že žalovanému v

1. rade bol poskytnutý úver na kúpu tovaru - osobného motorového vozidla HYUNDAI Atos. Vzťah
medzi žalobcom a predajcom, ako aj oprávnenie predajcu, uzatvárať za žalobcu zmluvy o úvere, bol v
sporepreukázanýlistinamipredloženýmižalobcom,plnomocenstvomč.140/01/290/2006udelenýmdňa
01.01.2007 žalobcom spoločnosti AUTOCENTRUM AAA AUTO a.s., zmluvou o obchodnej spolupráci
č. 140/01290/ZOOS, ktoré súd prvej inštancie vyhodnotil v rozsudku zo dňa 08.04.2020 a odvolací súd

v ostatnom rozsudku zo dňa 14. apríla 2021 v bode 33.3.
33.5. Nedôvodná bola aj námietka voči právnemu posúdeniu prejednávanej veci podľa zákona č.
258/2001 Z.z., keďže žalobca do zmluvy zakotvil ustanovenia Obchodného zákonníka. Spotrebiteľská
zmluva uvedená v ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je samostatným zmluvným typom,je to len definícia rôznych typov zmlúv s osobitným režimom právnej úpravy, ktorý je daný tým, že
jednýmzúčastníkovzmluvyjespotrebiteľ.PretoustanoveniaObčianskehozákonníkaospotrebiteľských
zmluvách sú svojou povahou všeobecnými ustanoveniami vo vzťahu k zmluvným typom upravených či

už v Občianskom zákonníku, v Obchodnom zákonníku alebo v inom právnom predpise upravujúcom
záväzkové vzťahy vyplývajúce zo zmlúv. Základným charakteristickým znakom spotrebiteľskej zmluvy
je, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za (zmluvných) podmienok, ktoré
vopred určil dodávateľ a spotrebiteľ nemal možnosť tieto zmluvné podmienky ovplyvniť. Tým dochádza
k faktickej nerovnováhe medzi právami a povinnosťami účastníkov zmluvy, ktorým je na jednej

strane dodávateľ a na strane druhej spotrebiteľ. Všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka,
týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv, potom sledujú ochranu spotrebiteľa ako slabšieho účastníka
záväzkového vzťahu. Spotrebiteľský úver je rovnako ako iné spotrebiteľské zmluvy súčasťou právnej
úpravy Občianskeho zákonníka (§ 52 a nasl.), ktorej účelom je v prvom rade ochrana spotrebiteľa.
Pojmovými znakmi zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov
veriteľomnazákladezmluvy,vprospechspotrebiteľaazaodplatu.PrávnyporiadokSlovenskejrepubliky

osobitným právnym predpisom, ktorým v čase uzavretia predmetnej zmluvy (29.11.2006) bol zákon č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, upravil niektoré podmienky poskytovania spotrebiteľského
úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa
spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa (§ 1 ods.
1 zákona č. 258/2001 Z.z.). Z formulácie predmetného ustanovenia začínajúcej slovom „niektoré“ je

zrejmé, že tento zákon priamo umožňuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa
ochrany spotrebiteľa, prípadne aj iných všeobecných ustanovení OZ v prípade, ak zákon č. 258/2001
Z.z. nemá osobitnú právnu úpravu. Osobitným predpisom, ktorý upravuje ochranu spotrebiteľa je
tiež zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Vzťah tohto zákona a ostatných právnych úprav
zabezpečujúcich ochranu spotrebiteľa je potrebné hľadať v ustanovení § 3 ods. 3., podľa ktorého každý

spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, pričom
poznámka pod čiarou odkazuje priamo na ust. § 52 až 54 Občianskeho zákonníka. I keď podmienky
poskytovania spotrebiteľského úveru upravuje osobitný zákon, nie je možné vylúčiť aplikáciu ustanovení
zákona č. 250/2007 Z.z. aj na vzťah vyplývajúci zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru. V tomto
smere je potrebné poukázať na predmet a rozsah zákona upravený v § 1 ods. 1 a 2 a vymedzenie

pojmov podľa ust. § 2 zákona č. 250/2007 Z.z. najmä na definíciu spotrebiteľa, obchodnej praktiky,
agresívnej obchodnej praktiky, podstatného narušenia ekonomického správania spotrebiteľa, odbornej
starostlivosti a neprimeraného vplyvu. Z vyššie uvedeného vyplýva, že na zmluvu o spotrebiteľskom
úvere je potrebné aplikovať v prvom rade ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), ale tiež všeobecné ustanovenia Občianskeho

zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy (§ 52 a nasl.) rovnako v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy, ako aj iné všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, a podporne aj ustanovenia zákona
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. V danej veci súd prvej inštancie vec správne právne posúdil,
keď aplikoval ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom ku dňu
uzavretia zmluvy), ale tiež všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské

zmluvy (§ 52 a nasl.).
33.6. Odvolateľ ďalej poukazoval na právny úkon žalobcu - určenie predčasnej splatnosti úveru zo dňa
28.05.2010, ktorým ho vyzval na odovzdanie predmetu financovania, a tvrdil, že dňom doručenia
uvedenej listiny výpožička skončila, preto nemohol platne uznať dlh, pričom poukázal na § 5a zákona
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. K uvedenému považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že

uznanie dlhu žalovaným v 1. rade nebolo odvodené zo žiadneho záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o
úvere tak ako to upravuje § 5a ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. K prehľadu splátok, na ktorý poukázal
žalovaný v 1. rade odvolací súd poukazuje na skutkové zistenie súdu prvej inštancie, podľa ktorého
z dokladov predložených žalovanými vyplýva celková suma úhrad vo výške 3 439,98 eura, čo je ešte
nižšia suma, ako uvádzal žalobca (bod 51 napadnutého rozsudku).

33.7. K námietke žalovaného v 1. rade vo vzťahu k správnosti RPMN v zmluve odvolací súd
uvádza, že sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v bode 38. napadnutého rozsudku,
podľa ktorého je RPMN uvedená v zmluve 36 % správna. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil
vykonané dokazovanie, keď výpočet RPMN považoval za správny na základe listu Národnej banky
Slovenska, Odbor ochrany finančných spotrebiteľov, zo dňa 14.03.2019 (č.l. 237), a naopak výpočet

prostredníctvom internetovej kalkulačky predložený žalovanými (č.l. 239) len za orientačný, keďže
internetová kalkulačka nezohľadňuje konkrétny vzorec výpočtu použiteľný pre výpočet RPMN podľa
právnej úpravy platnej v čase podpisu zmluvy a osobitosti právnych vzťahov obsiahnuté v jednotlivých
ďalšíchčastiachzmluvy,prípadnevšeobecnýchobchodnýchpodmienkach.Ajpodľanázoruodvolaciehopre výpočet RPMN v súdnom konaní sú internetové kalkulačky nepoužiteľné, keďže ich presnosť
nie je ničím zaručená a ich používanie nepredpokladá ani zákon. Do výpočtu RPMN totiž vstupujú
viaceré faktory, ktoré internetové kalkulačky nezohľadňujú. Keďže odvolací súd, zhodne so súdom prvej

inštancie, považoval údaj o RPMN uvedený v zmluve o spotrebiteľskom úvere za správny, bol správny
aj záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého nebolo možné považovať úver poskytnutý žalobcovi v 1.
rade za bezúročný a bez poplatkov. K tvrdeniu žalovaného v 1. rade, podľa ktorého dohoda o odplate
zmluve musí byť, v súlade s nariadením vlády č. 87/1995 Zb., vyjadrená percentom, pričom v zmluve
takáto dohoda absentuje a preto je zmluva neplatná a úver musí byť považovaný za bezúročný a bez

poplatkov, sa odvolací súd nestotožňuje. Ustanovenie § 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb., v znení, na
ktoré poukazuje odvolateľ, nadobudlo účinnosť 01.06.2014 a na záväzkový vzťah, ktorý vznikol pred 1.
júnom 2014 sa podľa § 10d ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb., neaplikuje.
33.8. Pokiaľ žalovaný v 1. rade opakovane žiadal, aby odvolací súd rozhodol o neplatnosti neprijateľných
podmienok obsiahnutých v článku III., v čl. IV. ods. 3 a ods. 3 Všeobecných podmienok pre dopravnú
techniku, odvolací súd konštatuje, že uvedeným návrhom sa dôsledne zaoberal súd prvej inštancie

v rámci rozhodovania o vzájomnej žalobe žalovaných v rozsudku zo dňa zo dňa 8. apríla 2020 č.k.
19C/211/2015-345,ktorýbolrozsudkomodvolaciehosúduzodňa14.apríla2021č.k.25Co/88/2020-424
potvrdený. Odvolací súd dodáva, že žalovaný v 1. rade v odvolaní opakovane uviedol námietky a
tvrdenia, s ktorými sa či už súd prvej inštancie podrobne vyporiadal vo svojom rozhodnutí zo dňa
08.04.2020, ktoré bolo čiastočne potvrdené odvolacím súdom v rozhodnutí zo dňa 14.04.2021, a tiež

v napadnutom rozsudku. Odvolací súd preto nepovažuje za potrebné svoje závery opakovať, a ďalej
na ne iba poukazuje.
34. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súd prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti
(výrok I.) a v časti trov konania (výroky III. a IV.) podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
35. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s

ustanovením § 396 ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalovanému v 1. rade v rozsahu 100 % z dôvodu, že žalobca bol v odvolacom
konaní úspešný. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným
vyšším súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP. Žalovanej v 2. rade právo na náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila a podľa obsahu

spisu jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Postupoval tak v súlade s čl. 17 základných
princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 28.02.2018, sp.zn. 7Cdo/14/2018).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).