Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, February 27, 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 32Cob/3/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2318208352
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2318208352.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členov:
JUDr. Erika Tischlerová a Mgr. Monika Hrašnová, v sporovej veci žalobcu: Obec Veľká Mača, IČO:
00 306 274, Hlavná 137, Veľká Mača, zast.: Michal Mrva – advokátska kancelária, s. r. o., IČO:
50 145 860, Trenčianska 38, Bratislava, proti žalovaným: 1. Slovenská republika, za ktorú koná
Slovenský pozemkový fond, IČO: 17 335 345, Búdková 36, Bratislava, 2. Slovenský pozemkový fond,

IČO: 17 335 345, Búdková 36, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní
žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 03.08.2021, č. k. 15Cb/32/2018-143, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok sa zrušuje a vec sa vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobca je vlastníkom spoluvlastníckeho podielu

v pomere 32057129/33445440 k celku nehnuteľností vedených na LV č. XXXX pre kat. úz. A. B., Obec
A. B. okres Galanta, ako:

parc. reg. "E" č. 207/1 - orná pôda o výmere 6955 m2
parc. reg. "E" č. 207/2 - orná pôda o výmere 8078 m2
parc. reg. "E" č. 208/2 - orná pôda o výmere 15 915 m2 (výrok I)

a žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania vo výške 100 % (výrok II).

Z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil skutkový stav
v rozsahu relevantnom pre odvolacie konanie takto:

V súčasnosti je ako spoluvlastník sporných nehnuteľností vedené Jednotné roľnícke družstvo vo Veľkej
Mači (ďalej len „JRD“), čo potvrdzuje aj kópia pozemkovoknižnej vložky č. 1641. Zo zápisnice spísanej
dňa 05.03.1955 v miestnosti kultúrneho domu obce A. B. vyplýva, že prítomní boli starosta obce,
zástupcovia miestneho národného výboru (ďalej len „MNV“), zástupcovia JRD, zástupcovia MRK a KSS.
Predmetom rokovania bolo odovzdanie poľnohospodárskeho majetku vlastníka, ktorým bolo JRD, a

to pozemkov vedených vo vl. 1641, do držby a užívania pre MNV vo Veľkej Mači na účely rozšírenia
cintorína a rozvoja obce.

Súd prvej inštancie právne posúdil zistený skutkový stav podľa § 137 písm. c) CSP, § 2 ods. 1 a 7, §
14 ods. 1 a 4 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, § 132 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho

zákonníka (ďalej len „OZ“), § 1 ods. 1, § 2, § 3 ods. 4, § 8 zákona č. 81/1949 Sb. n. SNR o úpraveprávnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych
útvarov takto:

Keďže žalobca sa domáhal určenia vlastníckeho práva k vyššie špecifikovaným nehnuteľnostiam, súd
prvej inštancie pristúpil k skúmaniu, či žalobca má na určení vlastníckeho práva naliehavý právny
záujem. V predmetnom konaní nebolo sporné, že v súčasnosti je v katastri nehnuteľností ako vlastník
sporných nehnuteľností zapísané JRD, hoci tento subjekt už neexistuje. Žalobca však v tomto konaní

tvrdí, že vlastníkom sporných nehnuteľností sa mal stať na základe § 2 ods. 1 v spojení s § 2 ods.
7 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov, pretože MNV mal právo
hospodárenia k sporným nehnuteľnostiam. Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že
existuje naliehavý právny záujem žalobcu na určení vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam,
keďže v katastri nehnuteľností je ako vlastník uvedených nehnuteľností zapísaný iný subjekt, pričom
žalobca nemá inú možnosť, ako sa svojho práva domôcť. Súd prvej inštancie sa plne stotožnil s

argumentáciou žalobcu, že k účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí vlastníkom sporných
nehnuteľností nemalo byť JRD. Zápisnicou z 05.03.1955 spísanou v miestnosti kultúrneho domu obce
A. B. boli totiž tieto nehnuteľností odovzdané MNV na účel rozšírenia cintorína, rozvoja obce a do jeho
držby. Vzhľadom na sledované obdobie už aj v tom čase sa právne úkony, resp. skutočnosti uvádzané
v predmetnej zápisnici mali vykladať s prihliadnutím na účel, ktorý bol touto zápisnicou sledovaný, a z

ktorého jednoznačne vyplýva, že sledovaným zámerom bolo previesť sporné pozemkové nehnuteľnosti
do užívania MNV, čím vlastníctvo predmetných nehnuteľností prešlo na štát. Uvedenú skutočnosť
potvrdzuje aj jednoznačná vôľa JRD vzdať sa uvedených pozemkov. Na základe týchto skutočností
súd prvej inštancie uzavrel, že k účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, boli predmetné
nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu a právo hospodárenia k nim mal miestny národný výbor. Dôsledkom

toho účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí sa vlastníkom týchto nehnuteľností stal žalobca.
Čo sa týka argumentácie žalovaných, súd prvej inštancie vychádzal z toho, že je síce pravda, že v
prípadochjednotnýchroľníckychdružstievsavyžadovaloprescudzenieichmajetkuvzmysle§8 zákona
č. 81/1949 Sb. n. SNR schválenie krajským národným výborom, avšak tento režim sa týkal len majetku,
ktorý sa dostal do dispozície jednotných roľníckych družstiev v zmysle citovaného zákona (§ 2). Nebolo

však preukázané, že by išlo o majetok, ktorý sa dostal do vlastníctva jednotného roľníckeho družstva
práve týmto spôsobom, a teda nebolo preukázané, že by išlo o taký majetok, aj vzhľadom na to, že
išlo o pozemky v intraviláne obce, na scudzenie ktorých by sa vyžadoval súhlas krajským národným
výborom. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že takýto súhlas na scudzenie sporných nehnuteľností
vyžadovaný nebol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1

CSP a v spore plne úspešnému žalobcovi priznal právo na plnú náhradu trov konania voči žalovanému.

Včasným odvolaním sa žalovaní domáhali zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. Namietali, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože právny titul, od ktorého žalobca odvodzuje svoje vlastnícke
právo k sporným nehnuteľnostiam, má byť § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Na
preukázanie tvrdení žalobcu o prechode vlastníckeho práva štátu na obec bol súdu predložený jediný
listinný dôkaz, a to zápisnica spísaná 05.03.1955 v miestnosti kultúrneho domu obce A. B., z ktorej
však ani čiastočne nevyplýva prevod vlastníckeho práva JRD k nehnuteľnostiam na štát, a teda nebolo

preukázané ani splnenie podmienok vymedzených zákonom č. 138/1991 Zb. pre prechod vlastníctva
štátu do vlastníctva obce. Tými sú existencia vlastníckeho práva štátu k sporným nehnuteľnostiam ku
dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., t. j. k 01.05.1991, a právo hospodárenia národného výboru k
sporným nehnuteľnostiam existujúce k 24.11.1990. Prvoinštančný súd taktiež vychádzal z nesprávneho
posúdenia veci v kontexte vtedy platných právnych predpisov, pretože sporné pozemky boli v zmysle

pozemkovoknižnejvložkyč.1641,k.ú.A.B.zapísané17.05.1950preJRDvoVeľkejMačinazáklade§3
zákona č. 81/1949 Sb. n. SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov,
komposesorátov a podobných právnych útvarov. Prvoinštančný súd si tiež nesprávne osvojil tvrdenie
žalobcu, že k prevodu vlastníckeho práva JRD na štát malo dôjsť vyššie cit. zápisnicou z 05.03.1955. K
nadobudnutiu vlastníckeho práva štátom mohlo dôjsť len niektorým zo spôsobov upravených zákonom

– stredným občianskym zákonníkom. Zápisnica, na ktorú sa odvoláva žalobca, nebola spôsobilá založiť
nadobudnutie vlastníckeho práva štátom, a to z nasledujúcich dôvodov: 1. obmedzenie vyplývajúce z §
8 zákona č. 81/1949 Sb. n. SNR (z kópie zápisnice vyplýva absencia schválenia žalobcom tvrdeného
prevodu vlastníckeho práva k pozemkom, na ktoré sa vzťahuje cit. zákon, rovnako ako absenciaschválenia použitia tohto nehnuteľného majetku na ciele odchyľujúce sa od jeho určenia podľa cit.
zákona, krajským národným výborom), 2. v samotnej zápisnici sa uvádza len odovzdanie do držby
a užívania, resp. do správy, a teda už z jej obsahu je zrejmé, že nebolo zámerom jej účastníkov previesť

vlastnícke právo k sporným pozemkom so všetkými jeho súčasťami, 3. nejde o právny titul, s ktorým
by zákon č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník spájal nadobudnutie vlastníckeho práva. Ak by sa aj v
spore preukázalo vlastnícke právo štátu k sporným nehnuteľnostiam, nemohlo dôjsť k jeho prechodu
zo štátu na obec, keďže právo hospodárenia národného výboru k sporným nehnuteľnostiam, existujúce
k 24.11.1990, nebolo preukázané. Rovnako žalobca nepreukázal nadobudnutie vlastníckeho práva k

sporným nehnuteľnostiam na základe iného právneho titulu.

Vo vyjadrení k odvolaniu žalobca žiadal rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať mu nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Nestotožnil sa s tvrdením žalovaných, že
v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí bolo vlastníkom sporného

spoluvlastníckeho podielu JRD. Vlastníkom týchto nehnuteľností bola v tomto období Slovenská
republika, ktorá ich nadobudla na základe zápisnice z 05.03.1955. Skutočnosť, že sporné nehnuteľnosti
prešli do vlastníctva štátu, vyplýva z predmetnej zápisnice celkom jednoznačne, keďže sa v nej výslovne
uvádza, že „MRK prijala a schválila rozhodnutie vzdania sa pozemkov hore uvedených v prospech
miestneho národného výboru“ s tým, že „definitívne teda odovzdáva pozemky miestnemu národnému

výboru na účel rozšírenia cintorína a rozvoja obce“. Zákon č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník,
platný a účinný k 05.03.1955, a tiež výnos ministra spravodlivosti č. 16/1950 upustili od zásady, že
pozemkovoknižné zápisy majú konštitutívny význam. Z pozemkovoknižných zápisov alebo záznamov
teda nemožno vyvodzovať žiadne hmotnoprávne účinky. Nesprávne sú aj úvahy žalovaných, že žalobca
nepreukázal súhlas krajského národného výboru s úkonom obsiahnutým v zápisnici z 05.03.1955,

keďže tento režim sa týkal len majetku, ktorý sa dostal do dispozície jednotných roľníckych družstiev v
zmysle § 2 zákona č. 81/1949 Sb.n. SNR. Žalobca uzavrel, že na základe zápisnice z 05.03.1955 boli
sporné pozemky v roku 1955 prevedené z vlastníctva JRD do vlastníctva štátu reprezentovaného MNV.
Štát na sporných pozemkových nehnuteľnostiach ako vlastník hospodáril a užíval ich, pričom dňom
nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí sa žalobca, v súlade a podľa § 2 ods. 1

v spojení s § 2 ods. 7 toho istého zákona, stal ich vlastníkom.

Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska

vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) bez nariadenia pojednávania, pretože
neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

Na účely odvolacieho konania odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného prvoinštančným

súdom v rozsahu, v akom tento opísal v bode 3 tohto uznesenia.

Žalovaní súdu prvej inštancie vyčítajú jednak nesprávne zistenie skutkového stavu a jednak nesprávne
právne posúdenie veci. Odvolací súd považuje v tomto kontexte za podstatnú ich námietku smerujúcu

proti záveru prvoinštančného súdu, že na scudzenie sporných nehnuteľností sa nevyžadoval súhlas
krajského národného výboru podľa § 8 zákona č. 81/1949 Sb. n. SNR, pretože nebolo preukázané, že
by sa sporné nehnuteľnosti dostali do dispozície JRD v zmysle tohto zákona. Žalovaní však s takýmto
posúdením nesúhlasia a podľa odvolacieho súdu opodstatnene.

Zákon č. 81/1949 Sb. n. SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov,
komposesorátov a podobných právnych útvarov v § 1 ods. 1 stanovil, že na rozšírenie a povznesenie
pastevného odchovu dobytka prechádza vlastníctvo k majetku uvedenému v § 2 na jednotné roľnícke
družstvá,zriadenépodľazákonač.69/1949Sb.,atodňomvznikujednotnéhodružstva.Majetok,ktorého

sa tento prechod vlastníctva týkal, podľa § 2 cit. zákona zahŕňal:

a) spoločné nehnuteľnosti bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov, ktoré
upravuje zák. čl. X/1913,b) spoločné nehnuteľnosti pasienkových spoločenstiev zriadených podľa zák. čl. X/1913, ako aj na
príslušenstvo týchto nehnuteľností s právami spojenými s ich držbou,
c) peňažné prostriedky a pohľadávky podľa ustanovení §§ 9 až 11 zákona č. 90/1940 Sl.z.,

d) hotovosti, cenné papiere a pohľadávky urbárov, komposesorátov a podobných právnych útvarov
pochádzajúce z ich pasienkového hospodárenia.

Cit. zákon tiež uložil povinnosť okresnému súdu zapísať vlastníctvo a iné práva k nehnuteľnému majetku
uvedenému v § 2 na jednotné družstvo, na jeho návrh, bez tiarch, s odvolaním sa na tento zákon (§

3 ods. 4). Zákon zároveň podmienil platnosť prevodu vlastníckeho práva, dania do árendy, zmluvného
alebo exekučného zaťaženia majetku uvedeného v § 2 na ciele odchyľujúce sa od určenia podľa tohto
zákona súhlasom krajského národného výboru (§ 8).

Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vyslovil záver, že nebolo preukázané, že by sa sporné

nehnuteľnosti dostali do dispozície JRD v zmysle zákona č. 81/1949 Sb. n. SNR, teda v podstate
konštatoval, že sporné pozemky nemajú charakter nehnuteľností uvedených v § 2 cit. zákona. Tento
záver je však nesprávny z dvoch dôvodov.

Po prvé, žalovaní už vo vyjadrení z 10.04.2019 (č. l. 68) tvrdili, že sporné nehnuteľnosti boli do
pozemkovejknihyzapísanépreJRDnazáklade§3zákonač.81/1949Sb.n.SNR.Tototvrdeniežalobca
výslovne nepoprel, takže ho treba považovať za nesporné (§ 151 ods. 1 CSP). Napriek tomu, že súd
prvej inštancie toto tvrdenie žalovaných odcitoval aj v napadnutom rozsudku (bod 4), ďalej sa s ním
nezaoberal a v rozpore so svojou povinnosťou ustáliť skutkový stav ho nevyhodnotil z hľadiska možnosti

použitia citovaného zákona.

Po druhé, údaje katastra sú podľa § 70 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností hodnoverné,
ak sa nepreukáže opak. Znamená to, že súd z nich vychádza a pokiaľ sa strana mieni od nich odchýliť,

je dôkazné bremeno na nej. Pritom práve z týchto údajov vyplýva, že sporné pozemky boli majetkom
podliehajúcim zákonu č. 81/1949 Sb. n. SNR. Výpis z listu vlastníctva č. XXXX pre k. ú. A. B., ktorý tvoril
prílohu k žalobe (č. l. 7 až 11), obsahuje pri spoluvlastníckom podiele 32057129/33445440 údaj o titule
nadobudnutia „PKV 1641,B2 podľa ods. 4 § 3 zák.č. 81/1949 Sb., čd.701/1950“. Tomu zodpovedá aj
kópia žalovanými predloženej pozemkovoknižnej vložky č. 1641 pre k. ú. A. B. (č. l. 53), ktorá v časti „B.

Vlastníctvo“ obsahuje záznam zo 17.05.1950 o vklade vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam
v prospech JRD „podľa návrhu“ a „podľa § 3 zák. č. 81/1949 Sb“. Súd prvej inštancie spomenuté listinné
dôkazy síce spomína na viacerých miestach v napadnutom rozsudku (napríklad body 4, 8 a 9), ale
nevyhodnotil ich vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi a skutkovými tvrdeniami strán a nevyvodil
z nich žiaden záver týkajúci sa charakteru sporných nehnuteľností.

Je preto nutné konštatovať, že neobstojí zistenie prvoinštančného súdu, že nebolo preukázané, že sa
sporné pozemky spravujú zákonom č. 81/1949 Sb. n. SNR. Zo skutkových tvrdení strán a z listinných
dôkazov je totiž zrejmé, že sporné pozemky boli takýmito nehnuteľnosťami, a preto sa na ne vzťahovala

aj požiadavka podľa § 8 cit. zákona.

Ak žalobca odvodzuje svoje vlastnícke právo k sporným pozemkom na základe toho, že JRD previedlo
vlastnícke právo k nim na MNV, o čom má svedčiť zápisnica z 05.03.1955, tak je z hľadiska § 8 cit.

zákona dôležité, na aký účel sa mali sporné pozemky použiť.

Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že JRD odovzdalo sporné pozemky MNV „na účel rozšírenia
cintorína a rozvoja obce“. Vlastníctvo k majetku podľa § 2 zákonu č. 81/1949 Sb. n. SNR prechádzalo

na JRD „na rozšírenie a povznesenie pastevného odchovu dobytka“ (§ 1 ods. 1), čo znamená, že
sporné pozemky boli pôvodne určené na pastevný odchov. Ich použitie na účely rozšírenia cintorína
a rozvoja obce sa nepochybne odchyľuje od ich určenia podľa citovaného zákona, v dôsledku čoho
podliehala platnosť prevodu vlastníctva k sporným pozemkom súhlasu krajského národného výboru.Nie je dôležité, že sa sporné pozemky v čase spísania zápisnice nachádzali v intraviláne obce, pretože
táto skutočnosť sama o sebe nevylučuje, že v čase, keď sa JRD stalo ich vlastníkom, boli určené na
pastevný odchov. Skutočnosť, že sa v čase spísania zápisnice nachádzali v intraviláne obce, mohla

zohrať rolu pri rozhodovaní krajského národného výboru napríklad v tom, že mohla byť dôvodom na to,
aby udelil súhlas s prevodom vlastníctva k sporným pozemkom napriek tomu, že sa mali použiť na iný,
než zákonom predvídaný účel.

Keďže súd prvej inštancie nezistil, že by krajský národný výbor súhlasil s prevodom vlastníckeho práva
k sporným pozemkom z JRD na MNV na základe zápisnice z 05.03.1955, tento prevod vlastníckeho
práva je podľa § 8 zákona č. 81/1949 Sb. n. SNR neplatný.

Žalovaní majú preto pravdu v tom, že právny názor súdu prvej inštancie vychádzajúci zo zápisnice

z 05.03.1955, že vlastníctvo predmetných nehnuteľností prešlo na štát (bod 22 napadnutého rozsudku)
a že k účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí boli predmetné nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu
(bod 23 napadnutého rozsudku), je nesprávny. Preto je nesprávny aj jeho právny záver, že dôsledkom
toho bolo, že účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí sa vlastníkom týchto nehnuteľností stal
žalobca (bod 23 napadnutého rozsudku).

Súd prvej inštancie teda nesprávne zistil skutkový stav (pokiaľ ide o charakter sporných pozemkov podľa
§ 3 zákona č. 81/1949 Sb. n. SNR) a vec nesprávne právne posúdil (neuplatnil § 8 zákona č. 81/1949
Sb. n. SNR). Keďže uzavrel, že prevod vlastníctva k sporným pozemkom bol platný, nezaoberal sa

už argumentmi strán k otázke prípadného vydržania vlastníckeho práva k dotknutým pozemkom. Táto
pritom bola sporná, pretože žalobca tvrdil, že predmetné pozemky užíval od roku 1955, zriadil na nich
športový areál a cintorín, ale žalovaní spochybňovali dobromyseľnosť žalobcu. Súd prvej inštancie však
tieto skutkové tvrdenia nevyhodnotil a nevykonal žiadne dokazovanie v tomto smere. V dôsledku toho
sú naplnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.

Vzhľadom na závažnosť pochybenia prvoinštančného súdu spočívajúceho v nesprávnych skutkových
zisteniach, nesprávnom právnom posúdení veci a nevykonaní dokazovania nie je možné, a teda ani
účelné dokazovanie dopĺňať na odvolacom súde. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok zrušil [§ 389

ods. 1 písm. c) CSP] a vec vrátil (§ 391 ods. 1 CSP) súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie (výrok).

Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní (§ 391 ods. 3 CSP) vo veci samej vychádzať z vyššie

vyslovených právnych názorov odvolacieho súdu, najmä z toho, že pre chýbajúci súhlas krajského
národného výboru nemohlo JRD platne previesť vlastnícke právo k sporným pozemkom na základe
zápisnice z 05.03.1955. S cieľom vyriešiť otázku prípadného vydržania, ktorú strany v konaní nastolili,
súd prvej inštancie vyhodnotí súvisiace skutkové tvrdenia strán a vyzve ich na doplnenie rozhodujúcich
skutočností (§ 150 ods. 2 CSP), najmä na účely ustálenia, čo má byť titulom vstupu do držby,

kedy mala začať plynúť vydržacia doba a kedy uplynula a čo svedčí o nedobromyseľnosti žalobcu.
V rozsahu, v akom budú skutkové tvrdenia sporné, prvoinštančný súd vykoná na základe návrhov strán
dokazovanie, vykonané dôkazy zhodnotí v ich jednotlivosti, ale aj vo vzájomnej súvislosti (§ 191 CSP),
a v spojení s nespornými skutkovými tvrdeniami strán (§ 151 ods. 1 CSP), o ktorých nemá dôvodné
pochybnosti (§ 186 ods. 2 CSP), ustáli rozhodný skutkový stav. Takto zistený skutkový stav podrobí

novému právnemu posúdeniu najmä podľa § 134 OZ. Svoje závery potom v novom rozsudku odôvodní
spôsobom súladným s § 220 ods. 2 CSP a bude dbať na to, aby bolo jeho odôvodnenie presvedčivé.
Zároveň v rozsudku rozhodne aj o trovách konania (§ 396 ods. 3 CSP).

Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné dovolanie.