Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, January 25, 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/22/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1406216674
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:1406216674.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcu: V. O. K., a. s., U. X, K.,
IČO: XXXXXXXX proti žalovanej: M.. L. Y., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom M. W. XXXX/XX, K.-V.,
právne zastúpenej: JUDr. Katarínou Kaňkovou, PhD., advokátkou so sídlom Hurbanova 81, Hlohovec,
o zaplatenie 1.327,76 eur, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou, č.k.
4C/224/2007-457 zo dňa 30.11.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v napadnutej časti t.j. okrem výroku II. o zamietnutí žaloby v časti úrokov z
omeškaniaatovčastivýrokuI.čodopovinnostižalovanejzaplatiťžalobcovisumuvovýške398,30,-eur.

II. Vo zvyšku výroku I. nad sumu 398,30.- eur mení rozsudok tak, že žalobu zamieta.

III. Priznáva žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania voči žalobcovi v
rozsahu 40% o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že:

I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi istinu 1.327,76 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku.

II. V časti úrokov z omeškania žalobu z a m i e t a .

III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške
ktorého rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2. Právne odôvodnil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie podľa ust. § 420 ods. 1, 2, 3, § 427 ods. 1, §
428, § 429, § 441, § 443 a § 450 Občianskeho zákonníka.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že dňa 06. 09. 2004 v čase o 13.36 hod. došlo k dopravnej nehode
tak, že žalovaná prechádzala P. F. z pravej strany na ľavú cez koľajisko električiek smerom von z centra
a do koľajiska električiek vstúpila tak, že došlo k zrážke s električkou č. XXXX linky č. XX/X, ktorú riadil
vodič žalobcu U. P.. Podľa oznámenia o dopravnej nehode č.p. Y.-U.-XXX/ODN-XXXX-II Okresného

riaditeľstva Policajného zboru v K. II, Okresný dopravný inšpektorát - oddelenie dopravných nehôd, K.,
vykonanýmšetrenímbolozistené,žechodkyňa(žalovaná)porušilaustanovenie §3ods.2,písm.a)zák.
č. 315/96 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov, čím naplnila
skutkovú podstatu priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. l) zák. SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v zneníneskorších predpisov. Žalovaná proti rozhodnutiu o priestupku Okresného dopravného inšpektorátu
OR PZ K. IV podala odvolanie. Krajský dopravný inšpektorát Krajského riaditeľstva PZ v K. pod
sp. zn. č.p. C.-P-XXX/DI-SK-XXXX zo dňa XX. 10. 2005 odvolanie žalovanej zamietol a rozhodnutie

o priestupku Okresného dopravného inšpektorátu OR PZ Bratislava IV potvrdil. Toto rozhodnutie o
odvolaní nadobudlo právoplatnosť dňa 07. 10. 2005 a vykonateľnosť dňa 07. 11. 2005. V konaní
vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 2S/399/2005 bol zamietnutý návrh žalovanej na
preskúmanie rozhodnutia KR PZ C.-P-XXX-DI-SK-XXXX zo dňa 04. 10. 2005 a následne po podaní
opravného prostriedku Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 05. 02. 2008, č. k. 1Sžo/142/2007-55 potvrdil

uvedené rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave. Žalobcovi podľa jeho tvrdenia na električke rozbitím
predného okna vznikla škoda vo výške 47.474,- Sk (1.575,85 eur). Podľa tvrdenia znalca bola výška
škody 43.504,72 eur bez DPH. C. O., a. s. z havarijného poistenia škodu na električke uhradila okrem
spoluúčasti 40.000,- Sk (1.327,76 eur). Žalobca vyzval žalovanú listom zo dňa 01. 06. 2005 a 08. 06.
2006 za účelom vysporiadania škody, ale táto škodu nevysporiadala.

4. Súd prvej inštancie v prvom rade musel ustáliť právne posúdenie sporu, a to či ho bude posudzovať
podľa § 420 OZ v spojení s § 441 OZ alebo podľa § 427 OZ a § 428 OZ. Po preskúmaní veci dospel
k záveru, že spor je potrebné posudzovať podľa ustanovenia §420 OZ v spojení s § 441 OZ. Uvedené
podporuje aj rozhodnutie Najvyššího soudu Českej republiky 25Cdo/43/2002, ktoré bolo publikované v
Sbírke soudních rozhodnutí a stanovisk Nejvyššího soudu pod číslom Rc 15/2004. Právna veta tohto

rozhodnutia znie: „Při střetu vozidla s chodcem se odpovědnost chodce za poškození vozidla posuzuje
podle § 420 obč. zák. a spoluzavinění řidiče na vzniku této škody podle § 441 obč. zák. Na tom nic
nemění okolnost, že odpovědnost žalobce jako provozovatele vozidla za škodu způsobenou chodci se
řídí ustanovením § 427 obč. zák. V danej veci sa žalobca domáhal náhrady škody spôsobenej na jeho
vozidle pri strete s chodcom. Predpokladom úspechu uplatneného nároku je záver o zodpovednosti

chodca za škodu spôsobenú na vozidle žalobcu. Pri určení miery zodpovednosti chodca za škodu na
vozidle sa rozsah, v akom sa na vzniku škody spolupodieľal žalobca posudzuje podľa ustanovení § 441
OZ a nie podľa § 427 OZ. Žalobca ako prevádzateľ motorového vozidla je síce podrobený zvláštnemu
režimu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov podľa § 427 OZ, ktorej
sa môže zbaviť len za podmienok uvedených v § 428 OZ. Táto zodpovednosť prevádzateľa sa však

vzťahuje na škody spôsobené iným osobám, než je on sám, teda na posúdenie nárokov poškodených,
ktorýmbolaprevádzkoujehovozidlaspôsobenáškoda.Vkonaníonárokunanáhraduškodyspôsobenej
na vozidle zavineným protiprávnym konaním chodca sa však podiel, v akom sa poškodený spolupodieľal
na vzniku škody na svojom vozidle, neriadi ustanovením § 427 OZ, ale ustanovením § 441 OZ o
spoluzavinení poškodeného. V prípade ako je tento, ide pri delení účasti na vzniku škody medzi

zodpovedným subjektom a poškodeným podľa § 441 OZ predovšetkým o otázku, či žalobca porušil
niektorú z povinností, ktoré pre neho vyplývajú z predpisov o pravidlách cestnej premávky, a či toto
porušenie sa na vzniku škody podieľalo.

5. Súd prvej inštancie sa v prejednávanej veci stotožnil s týmto rozhodnutím a teda na základe vyššie

uvedeného skúmal či žalovaná porušila právnu povinnosť, či preukázala, že škodu nezavinila a taktiež
či bola škoda spôsobená aj alebo výlučne zavinením poškodeného.

6. Porušenie právnej povinnosti žalovanej bolo konštatované v oznámení o dopravnej nehode č.p. Y.-
U.-XXX/ODN-XXXX-II Okresného riaditeľstva Policajného zboru v K. II, Okresný dopravný inšpektorát -

oddeleniedopravnýchnehôd,K.,kdevykonanýmšetrenímbolozistené,žežalovaná-chodkyňaporušila
ustanovenie § 3 ods. 2, písm. a) zák. č. 315/96 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení
neskorších predpisov, čím naplnila skutkovú podstatu priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. l) zák. SNR
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Žalovaná proti rozhodnutiu o priestupku
Okresného dopravného inšpektorátu OR PZ K. IV podala odvolanie. Krajský dopravný inšpektorát

Krajského riaditeľstva PZ v K. pod sp. zn. č. p. C.-P-XXX/DI-SK-XXXX zo dňa 4.10.2005 odvolanie
žalovanej zamietol a rozhodnutie o priestupku Okresného dopravného inšpektorátu OR PZ K. IV potvrdil.
Vo svojom rozhodnutí uviedol nasledovné: „Žalobkyňa bola povinná pred vstupom na električkové
koľajisko presvedčiť sa či môže naň vstúpiť bez nebezpečenstva, a ak nesprávne vyhodnotila dopravnú
situáciu na mieste a vošla do vozovky, čím donútila vodiča električky zmeniť rýchlosť jazdy, porušila

všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky (§ 53 ods. 2 a 3
zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení platnom v čase spáchania
priestupku). Svojim konaním bezprostredne ohrozila bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky a
spôsobila dopravnú nehodu.“ Zo spisu sp. zn. 2S/399/05 vedeného na Krajskom súde v Bratislavesúd zistil, že žalobkyňa podala žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Krajského riaditeľstva
PZ v Bratislave, rozhodnutia č. C.-P-XXX/DI-SK-XXXX zo dňa 04. 10. 2005 a domáhala sa zrušenia
tohto rozhodnutia. Uvedeným rozhodnutím KR PZ zamietol odvolanie žalobkyne (žalovanej v tomto

konaní) proti rozhodnutiu o priestupku U. č. p. U.-P-XXX/DI-BCP-XXXX-IV a toto rozhodnutie potvrdil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia Krajský dopravný inšpektorát uvádza, že v zmysle ustanovenia § 2
Zákona č. 315/96 Z. z. sa priechodom pre chodcov rozumie miesto vyznačené príslušnou vodorovnou
dopravnou značkou, prípadne označené aj zvislou dopravnou značkou, pričom z predmetného protokolu
o nehode v cestnej premávke vyplýva, že v stredovej časti pozemnej komunikácie - električkovom páse

nie je tento vodorovným dopravným značením označený ako priechod pre chodcov a z tohto dôvodu
účastníčka konania na mieste dopravnej nehody nepožívala zvýšenú ochranu chodca na priechode pre
chodcov. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím zo dňa 14. 03. 2007 žalobu žalobkyne (žalovanej v tomto
konaní) o preskúmanie rozhodnutia KR PZ zamietol, pričom uviedol že po preskúmaní rozhodnutia a
postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že rozhodnutie
a postup správneho orgánu boli v súlade so zákonom. V dôsledku odvolania podaného proti uvedenému

rozsudku Krajského súdu v Bratislave bolo vedené konanie na Najvyššom súde SR a to pod sp.
zn. 1Sžo/142/2007, keď Najvyšší súd svojím rozsudkom zo dňa 05. 02. 2007 rozsudok Krajského
súdu v Bratislave potvrdil. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že bol dôvodne
ustálený záver, že žalobkyňa (žalovaná v tomto konaní) dňa 06. 09. 2004 prechádzala ako chodkyňa
cez električkové koľajisko mimo vyznačeného priechodu pre chodcov v čase, keď jej to situácia cestnej

premávke nedovoľovala, pričom vošla do jazdnej dráhy električky, jazdiacej smerom von z mesta,
následkom čoho došlo ku kolízií s električkou. Taktiež Najvyšší súd uviedol, že v konaní bolo významnou
skutočnosťou posúdenie či žalobkyňa (žalovaná v tomto konaní) v čase kolízie s električkou požívala
zvýšenú ochranu náležiacu chodcom na priechode pre chodcov, pričom konštatoval, že na základe
vykonaného dokazovania v priestupkovom konaní mali správne orgány dôvodne za preukázané, že v

mieste kolízie sa na takomto priechode nenachádzala.

7. To, že žalovaná škodu zavinila, bolo konštatované aj v ZP 9/2012 vypracovaným znalcom N. W.,
s. r. o. v konaní vedenom na OS Bratislava I pod sp. zn. 8C/13/2007, kde v odpovedi na otázku č.
9 znalec uvádza, že žalovaná z technického hľadiska svojim pohybom po koľajovej dráhe vytvorila

vodičovi električky náhlu prekážku. Náhlosť vytvorenej prekážky spočívala v tom, že vodič električky
nemohol zabrániť zrážke s chodkyňou zastavením pred miestom zrážky ani pri jeho včasnej reakcii,
ktorej výsledkom bolo intenzívne brzdenie núdzovou brzdou.

8. Čo sa týka prípadného zavinenia alebo spoluzavinenia poškodeného (žalobcu), toto nebolo

preukázané žiadnym dôkazným prostriedkom. V prvom rade, zavinenie nekonštatoval žiaden správny
orgánaanisúd.ZoznaleckéhoposudkuZP9/2012vyplýva,ževodičelektričkyzačalnapohybchodkyne
reagovať v čase, keď sa chodkyňa nachádzala ešte v priestore nástupného ostrovčeka. Vodič električky
začal na chodkyňu reagovať ihneď po jej opätovnom vykročení a to v čase, keď sa telo chodkyne po
jej vykročení premiestnilo približne o vzdialenosť 0,35 m. Z technického hľadiska je možné jeho reakciu

považovať za včasnú, pretože na priečne premiestňovanie chodkyne po jej opätovnom vykročení začal
reagovať ihneď, ako mohol rozpoznať jeho začiatok ešte v priestore nástupného ostrovčeka. Žalovaná
svoju obhajobu postavila na skutočnosti, že na uvedený spor sa má vzťahovať § 427 a § 428 OZ, a
teda žalobca musí preukázať, že nikto na jeho mieste by nedokázal zrážke zabrániť, avšak vzhľadom
na to, že súd je toho názoru, že na uvedené je potrebné aplikovať § 420 v spojení s § 441 OZ, je

teda úlohou žalovanej preukázať, že ku škode došlo či už výlučne alebo spoluzavinením poškodeného
v danej situácii a nie či niekto na jeho mieste by dokázal zrážke zabrániť. Žalovaná túto skutočnosť
ničím nepreukázala, zo znaleckých posudkov vyplýva, že dopravnú nehodu zavinila žalovaná, žalobca
reagoval včas, jeho technika jazdy bola správna a v žiadnom prípade nehodu nezavinil. Taktiež žalovaná
napreukázaniezavineniažalobcunenavrhlažiadneďalšiedokazovanie.Zuvedenýchdôvodovsúdprvej

inštancie nárok žalobcu posúdil ako dôvodný a je toho názoru, že za túto škodu zodpovedá žalovaná.

9. Čo sa týka výšky škody, tak znaleckým posudkom bola preukázaná výška škody 1.441,93 eur, pričom
po námietkach žalovanej ju znalec upravil na sumu 1.444,09 eur bez DPH. Súd prvej inštancie nesúhlasil
s názorom žalovanej, že od sumy zistenej znaleckým dokazovaním by mala byť odpočítaná suma, ktorú

už vyplatila poisťovňa, nakoľko spoluúčasť žalobcu na škode bola vo výške 40.000,-Sk, t. j. 1.327,76
eur. Túto sumu žalobca preukázal, túto sumu požaduje od žalovanej ako náhradu škody, a preto je
žalovaná uvedenú sumu povinná uhradiť. To, aká bola celková škoda a či poisťovňa platila nad rámec
je vzťah medzi žalobcom a poisťovňou a je plne v kompetencii poisťovne, či na základe vykonanéhodokazovania v tomto konaní bude požadovať prípadné bezdôvodné obohatenie od žalobcu alebo nie.
Spoluúčasť žalobcu je stanovená pevnou sumou a znalecké dokazovanie preukázalo, že suma 1.327,76
eur, ktorú požaduje žalobca od žalovanej je sumou oprávnenou. V žiadnom prípade nie je namieste

tvrdenie žalovanej, že v prípade ak poisťovňa zaplatila nad uvedenú sumu 1.327,76 eur vyššiu sumu,
keďže nespochybnila škodu tvrdenú žalobcom, tak o danú sumu by sa povinnosť žalovanej nahradiť
škodu mala znížiť. Prípadné plnenie nad rámec vykonala poisťovňa a jej by mala byť prípadne uvedená
suma zo strany žalobcu vrátená.

10. Súd prvej inštancie využil moderačné právo podľa § 450 OZ, keďže nebolo preukázané, že by
škoda bola spôsobená úmyselne a s prihliadnutím na príjem žalovanej - 994,- eur zo zamestnaneckého
pomeru a 280,- eur z dohody o pracovnej činnosti, jej zdravotný stav, spoločenské pomery - žalovaná
býva v prenajatom byte, má náklady v súvislosti s udržiavaním jej zdravotného stavu, keďže v dôsledku
predmetnej nehody nemá časť lebky, má bolesti hlavy, často navštevuje lekára, súd prvej inštancie
žalovanú nezaviazal na zaplatenie úrokov z omeškania, ktoré k dnešnému dňu už dosiahli výšku istiny

a v tejto časti žalobu zamietol. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že pri použití § 450 OZ nie je možné
úplne odpustiť povinnosť nahradiť škodu, čo vyplýva z dikcie zákona „primerane zníži“ a na iný postup -
odpustenie - súd nie je oprávnený. Žalovaná prostredníctvom právnej zástupkyne síce žiadala zamietnuť
žalobu aj s poukazom na § 450 OZ, avšak súd názor, že na takýto postup nie sú splnené podmienky a
zaviazanie žalovanej na zaplatenie škody bez úrokov z omeškania považoval za primerané.

11. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa ust. § 251 ods. 1 v spojení s ust. § 262
ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej CSP) a konštatoval, že úspešný žalobca má voči žalovanej
nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

12. Proti tomuto rozsudku včas podala odvolanie žalovaná, a to proti I. výroku, ktorým ju súd zaviazal
zaplatiť žalobcovi sumu 1.327,76,- eur a III. výroku, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi voči
žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti
rozsudku samostatným uznesením. Právne odôvodnila žalovaná svoje odvolanie v zmysle § 355 a
dôvodmi uvedenými v § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR,

sp. zn. 5Cdo/206/2012, z ktorého citovala a na neho poukazovala. Mala za to, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie nenapĺňa znaky spravodlivého procesu. Vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci a na základe vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Uviedla, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil vec a dospel k úplne nesprávnemu právnemu záveru.
Konštatovala, že právoplatným odcudzujúcim rozsudkom trestného súdu je viazaný občianskoprávny

súd len v tom smere, či bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal. Občianskoprávny súd inak nie je
viazaný ani rozhodnutím v trestnom konaní a ani iným rozhodnutím, či už priestupkovom alebo inom
konaní. V prípade žalovanej bolo vydané rozhodnutie o priestupku, ktorým bola uložená pokuta pre
porušenie ustanovenia § 3 ods. 2 písm. a/ zákona č. 315/1996 Z.z.. V tomto rozhodnutí vôbec nebolo
konštatované, žeby išlo o náhle vkročenie do jazdnej dráhy a už vôbec nie, že išlo o situáciu, ktorej sa zo

strany vodiča nedalo zabrániť. Bolo konštatované len to, že žalovaná išla mimo vyznačeného prechodu
pre chodcov (zrejme koľajisko), keď to situácia nedovoľovala, pričom vošla do jazdnej dráhy električky.
Žiadnakonštatáciuonáhodnomvkročenídojazdnejdráhyelektričkyaužvôbecnienepredvídateľnousa
v rozhodnutí o priestupku ani len nespomína. Súd prvej inštancie naviac rozhodnutím v priestupkovom
konaní nebol vôbec viazaný, a teda úlohou žalobcu na ktorom leží dôkazná povinnosť bolo preukázať,

že ku vzniku škody na električke došlo výlučným zavinením poškodenej. Samotný žalobca neuniesol
dôkaznú povinnosť, lebo v samotnej žalobe opiera nárok výlučne o to, že žalovanej bola uložená
pokuta za priestupok a zo znaleckých posudkov vypracovaných v iných konaniach vyplynulo, že vodič
z technického hľadiska síce postupoval správne, ale dopravnej nehode bolo možné zabrániť znížením
rýchlosti a predvídaním pohybu chodkyne. Súd prvej inštancie vôbec neskúmal, pričom pri delení alebo

posudzovaní účasti na vzniku medzi zodpovedným subjektom a poškodeným podľa § 441 Občianskeho
zákonníka, ide predovšetkým o skúmane to, či žalobca porušil niektorú z povinností, ktoré pre neho
vyplývajú z predpisov o pravidlách cestnej premávky a či toto porušenie sa na vzniku škody podieľalo.
Žalobkyňa má za to, že v konaní znaleckými posudkami bolo preukázané porušenie povinnosti zo strany
vodiča žalobcu, a to § 3 ods. 2 písm. a/ zákona č. 315/1996 Z.z., keď vodič električky bol povinný

správať sa tak, aby neohrozil bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky. Neprispôsobilosť správania
situácii v cestnej premávke a taktiež porušil povinnosti uložené mu ako vodičovi v ust. § 4 ods. 2
písm. c/ zákona č. 315/1996 Z.z., keď sa nevenoval plne vedeniu vozidla. Nesledoval situáciu v cestnej
premávke, keď sám vodič tvrdí, že zbadal žalovanú keď bola vo vzdialenosti 3 až 7m pred električkou,hoci ako uvádzajú znalci vodič električky žalovanú mohol vidieť vo vzdialenosti 147, keď prechádzala
cez prechod pre chodcov a porušil ustanovenie § 4 ods. 2 písm. e/ zákona č. 315/1996 Z.z., podľa
ktorého práve vodičom je uložená povinnosť dbať na zvýšenú pozornosť voči chodcom. Súd prvej

inštancie pri rozhodovaní sa vôbec s uvedenými tvrdeniami znalcov o porušení povinnosti zo strany
vodiča električky nevysporiadal. Zameral sa len na údajné porušenie povinnosti žalovanej - chodkyne a
závermi vyplývajúcimi z uloženia pokuty za priestupok. Žalobkyňa opakovane poukázala na porušenie
povinnosti žalobcu. Hlavne v časti predloženia dôkazov na preukázanie zo strany žalobcu či bolo možné
zabrániť vzniku škody, lebo z vykonaného dokazovania je nepochybné, že vodič električky, i iný vodič

mohol zabrániť zrážke so žalobkyňou a porušil niekoľko zákonných povinností, 1. prekročenie povolenej
rýchlosti - porušenie § 15 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z.z. prvá veta - neprispôsobil rýchlosť jazdy
svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať. Túto skutočnosť
je povinný súd hodnotiť a námietku obišli aj samotní znalci; 2. nevenovanie sa dostatočne vedeniu
motorového vozidla. Profesionálny vodič žalobcu uviedol, že videl chodkyňu vo vzdialenosti cca 3
metre, pričom znalci z odboru dopravy uvádzajú, že ju spozoroval vo vzdialenosti cca 33,7 metra. Ak

je pravdivé tvrdenie vodiča, že videl siluetu - žalobkyňu vo vzdialenosti cc 3 metre znamená to, že
sa nedostatočne venoval vedeniu motorového vozidla; 3. porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti,
teda povinnosti predchádzať hroziacim škodám. Skúmanie prevenčnej povinnosti vodiča žalobcu je
jednou zo základných povinností, ktoré bol súd povinný skúmať. Nie je totiž možné, aby sa vodič
dopravného prostriedku spoliehal na dopravnú disciplínu aj ostatných účastníkov cestnej premávky.

Teda brať do úvahy tzv. princíp obmedzenej dôvery v doprave, ktorého podstatou je to, že vodič pri
prevádzke na pozemných komunikáciách sa nemôže spoliehať na to, že aj ostatní účastníci budú
dodržiavať pravidlá premávky na pozemných komunikáciách. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie
oprel o znalecký posudok vypracovaný spoločnosťou N. W., s.r.o., a znalecký posudok vypracovaný
T.. B. C., podľa ktorých mala žalovaná ako chodkyňa vytvoriť vodičovi električky z technického

hľadiska prekážku náhlu, a to pri zohľadnení všetkých variant spôsobu chôdze žalovanej. Záver súdu
je však vytrhnutý z kontextu, a súd bez komplexného posúdenia záverov uvedených v znaleckých
posudkoch jednoznačne sa priklonil na stranu žalobcu. Otázka predvídateľnosti chôdze žalovanej
na druhú stranu cez koľajovú dráhu je otázkou právneho posúdenia, a súd túto otázku vyhodnotil
nesprávne, bez bližšieho skúmania okolností alebo komplexného posúdenia veci, ktoré vyplynulo zo

znaleckých posudkov. Súd prvej inštancie neprihliadol ani na námietky žalovanej ohľadne posudkov,
ktoré boli relevantné s ohľadom na určenie minimálne spoluzodpovednosti žalobcu. Z posudku T.. C.
je zrejmé, že na základe zadania Okresného riaditeľstva policajného zboru, mal znalec uvažovať pri
vypracovaní znaleckého posudku v dvoch alternatívach; 1. posúdiť vec - dopravnú nehodu za situácie,
že poškodená Y. prechádzala sprava doľava, a takisto posúdiť vec tak, že prechádzala zľava doprava,

pretože znalecký posudok z odboru zdravotníctva takúto možnosť pripustil. Už z tejto konštatácie
vyšetrovateľa je evidentné, že nebolo preukázané kadiaľ a ako žalovaná cez prechod prechádzala.
Sám vodič uvádza, že po prechode bežala, pričom žalobkyňa hovorí len o chôdzi. Konštatácia prvého
znalca, že žalovaná bežala po prechode rýchlosťou 17,7 km/h, bola napadnutá zo strany J. F., ktorá
vypracovávala odborné posúdenie na existujúci znalecký posudok znalca C., kde bolo uvedené, že

beh 17,7 km/h nedosahuje ani 18 ročný trénovaný muž pri šprinte. Takisto nebol odstránený rozpor
spočívajúci vtom, že v znaleckom posudku T.. C. sa uvádza, že nie je možné zistiť z akého dôvodu vodič
električky použil núdzové brzdy, keď sám vodič tvrdí, že poškodenú - žalovanú zbadal vo vzdialenosti
2-3 metre pred prechodom, a núdzové brzdy použil vo vzdialenosti 23 metrov. Súd prvej inštancie sa v
predmetnom rozhodnutí vôbec nezaoberal ani nevysporiadal s uvedenými rozpormi a aj z uvedeného

dôvodu nemôže žalovaná rozhodnutie súdu prvej inštancie považovať za správne a už vôbec nie za
spravodlivé. Pokiaľ znalci v posudkoch konštatujú, že vodič električky mohol zabrániť nehode, keby
predvídal, že žalovaná prechádza po prechode pre chodcov, bude prechádzať ďalej na druhú stranu
cesty,takpodľanázoružalovanejzažiadnychokolnostížalobcanemôžepreukázať,žezaškoduvýlučne
zodpovedá žalovaná, pretože na takéto tvrdenie neexistujú dôkazy. Žalovanej nie je zrejmé, ako je

možné dôjsť k záveru, že vodič električky nemohol predvídať, že pôjde na druhú stranu cesty, keď nikto
nespochybňoval, že prechádzala po prechode pre chodcov, a teda jej zámer prejsť na druhú stranu
cesty bol evidentný. Súd prvej inštancie sa vôbec týmito skutočnosťami nezaoberal. Obmedzil sa len
na tú skutočnosť, že vodič električky sa nedopustil protiprávneho konania, pričom protiprávnosť konania
vodiča a porušenie povinností vodiča vyplývajúce z právnych predpisov ani neskúmal. V tejto súvislosti

žalovaná poukázala na ust. § 15 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z.z. V posudkoch bolo konštatované
aj to, že dopravnej nehode vodič mohol zabrániť prispôsobením rýchlosti alebo rýchlejšou reakciou,
pretože išlo o okolnosť, ktorú bolo možné predvídať. Sú tu teda dané všetky predpoklady na zamietnutie
žaloby. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno spočívajúce vtom, že príčinou vzniku škody bolo výlučneporušenie povinnosti zo strany žalovanej. Povinnosťou súdu prvej inštancie bolo zisťovať, či škoda bola
spôsobená aj zavinením poškodeného, potom stanoviť mieru účasti, respektíve pomeru na ktorom sa
podieľala na vzniku škody tak, ako to vyplýva z ust. § 441 Občianskeho zákonníka. Tvrdenie súdu

prvej inštancie v bode 43 odôvodnenia rozhodnutia, podľa ktorého žalovaná na preukázanie zavinenia
žalobcunenavrhlažiadneďalšiedokazovanieneobstojí,nakoľkonaporušeniepovinnostivodičažalobcu
v konaní poukázala a vyplýva i zo znaleckých posudkov, a preto nebolo potrebné navrhovať žiadne
ďalšie dôkazy. V prípade žalovanej je potrebné uviesť, že nie je možné dať ani na jednu rovinu konanie
vodiča električky a konanie chodkyne, pretože vodič v dostatočnej vzdialenosti chodkyňu videl. Videl aj

to, že prechádza po prechode pre chodcov a nebol oprávnený spoliehať sa na to, že chodkyňa zastane.
Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru, a nesprávne právne posúdil vec, lebo
zo znaleckých posudkov vyplýva, že dopravnú nehodu zo strany vodiča žalobcu bolo možné odvrátiť.
Je pravdou, že v priestupkovom konaní bola žalovanej uložená pokuta, avšak nebola konštatovaná
zodpovednosť za spôsobenú dopravnú nehodu, ale len tá skutočnosť, že žalovaná porušila ust. § 3 ods.
2 písm. a/ zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách. Viacerými rozhodnutiami

bolo konštatované, že aj právoplatným odcudzujúcim rozsudkom trestného súdu je občianskoprávny
súd viazaný len vtom smere, či bol spáchaný trestný čin, a kto ho spáchal. Občianskoprávny súd inak
nie je viazaný ani rozhodnutím v trestnom konaní, ani iným rozhodnutím, či už v priestupkovom alebo
inomkonaní.Prespornosťzavineniapoškodenejžalovanápožiadalaustanovenieznalcaavypracovanie
znaleckého posudku . Zo znaleckých posudkov vypracovaných v iných konania vyplynulo, že vodič z

technického hľadiska síce postupoval správne, ale dopravnej nehode bolo možné zabrániť znížením
rýchlosti a predvídaním pohybu chodkyne. Bolo teda preukázané, že iný prevádzateľ motorového
vozidla, by mohol takejto nehode zabrániť. Objektívna zodpovednosť za škody spôsobené prevádzkou
dopravného prostriedku je pomerne prísna, pretože takmer vylučuje možnosť liberácie prevádzkovateľa
a pripúšťa ju len v osobitných prípadoch, čím sa má poskytnúť ochrana osobám, ktoré môžu byť

poškodené a preniesť tak zodpovednosť na prevádzateľov dopravných prostriedkov. Konštatovanie, že
vodič z technického hľadiska nemohol zabrániť dopravnej nehode, ako aj to, že išiel rýchlosťou, ktorá
je na danom úseku prípustná a neporušil žiadne ustanovenie zákona č. 315/1996 Z.z. nie sú jednak
pravdivé a jednak nie sú liberačnými dôvodmi. Aj keď na danom mieste vodič dodržal povolenú rýchlosť,
je nepochybné, že bol povinný prispôsobiť rýchlosť svojej jazdy okolnostiam tak, aby škoda nevznikla.

Ak vodič videl prechádzajúcich chodcov po prechode mal a musel predvídať, že títo pôjdu až na druhú
stranu cesty, a takýto pohyb chodcov je nie len možné, ale aj dôvodné predpokladať. Žiadny vodič
dopravného prostriedku nie je oprávnený spoliehať sa na to, že chodci nebudú cez vozovku prechádzať,
lebo nikdy nie je absolútne vylúčená, čo len potencionálna možnosť, že na vozovke sa chodec objaví.
Žalovaná ďalej poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 18.12.2003 sp.zn.

25Cdo/1264/2002, i rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky 25Cdo/290/2012 zo dňa 29.05.2013.
Znova zdôraznila, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal otázkou miery prípadného zavinenia.
Rozhodujúce pre posúdenie do akej miery sa na škodlivom výsledku podieľali jednotlivé príčiny na oboch
stranách, a z hľadiska porušenia právnej povinnosti škodcom a poškodeným je podstatné najmä to,
o aké významné povinnosti išlo, aké závažné bolo ich porušenie, aký vplyv to malo na vznik škody.

Hlavnou príčinou vzniku škody bolo to, že žalobca sa nevenoval riadne vedeniu vozidla, nesprávne
zhodnotil situáciu na ceste, a napriek tomu, že v dostatočnej vzdialenosti videl žalovanú prechádzať
cez prechod na ceste, neodôvodnene sa spoliehal na to, že žalovaná mu dá prednosť v jazde. Z
uvedených dôvodov nie je možné považovať účasť žalovanej, ktorá utrpela závažné poškodenie zdravia
za porovnateľné s podielom žalobcu na dopravnej nehode a vzniku škody. Súd prvej inštancie pochybil

i tým, že v bode 45 odôvodnenia rozhodnutia uviedol, že využil moderačné právo uvedené v ust. §
450 Občianskeho zákonníka, keď žalovanú nezaviazal na uhradenie úrokov z omeškania. V uvedenom
bode 45 odôvodnenia poukázal na príjem žalovanej, i náklady na existenciu a dospel k záveru, že pri
použití ust. § 450 Občianskeho zákonníka, nie je možné úplne odpustiť náhradu škody, čo vyplýva
z dikcie zákona „primerane znížiť“, a na iný postup - odpustenie súd nie je oprávnený znížiť. V tejto

súvislosti žalovaná ust. § 450 Občianskeho zákonníka citovala. Súd prvej inštancie v zmysle citovaného
ustanoveniavecneposúdil,lebovprípadežalovanejnesporneideoprípadhodnýmimoriadnehozreteľa,
závažné a celoživotné zdravotné postihnutie, čo konštatoval aj Krajský súd v Prešove v konaní vedenom
pod č.k. 24Co/85/2018 - 463 zo dňa 26.02.2019, v ktorom sa rozhodovalo v odvolacom konaní o
tom istom nároku, a to o náhrade za poškodené čelného sklo električky žalovanou, ktorú náhradu

vyplatila mimo spoluúčasti poisťovňa C.. Krajský súd v Prešove konštatoval v bode 14 odôvodnenia
rozhodnutia, že samotná okolnosť ako ku škode došlo, podľa názoru odvolacieho súdu sama o sebe
odôvodňuje použitie § 450 Občianskeho zákonníka. Zároveň žalovaná poukazovala aj na R XX/XXXX
uvedené v rozhodnutí Krajského súdu v Prešove. Za zníženie podľa ust. § 450 Občianskeho zákonníkanemožno považovať to, že súd v II. výroku rozsudku žalobcovi nepriznal úrok z omeškania, nakoľko
ust. § 450 Občianskeho zákonníka umožňuje znížiť výlučne náhradu škody a nie príslušenstvo, t.j.
úroky. Súd prvej inštancie napriek tomu, že žalovaná na citované rozhodnutie Krajského súdu v Prešove

poukázala,najehozáveryneprihliadol,tietonerešpektovalikeďideototožnúvecavbode45uviedol,že
rešpektoval moderačné právo podľa § 450 Občianskeho zákonníka, pričom závery súdu prvej inštancie
v napadnutom rozhodnutí sú vo výroku rozhodnutia v príkrom rozpore s týmto tvrdením. Preto navrhla,
aby odvolací súd v napadnutej časti rozsudok zrušil a vec vrátil na nové rozhodnutie, alebo rozsudok
zmenil a odvolaniu vyhovel a rozhodol tak, že žalobu v celom rozsahu zamieta, a prizná žalovanej trovy

konania v rozsahu 100%.

13. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca. Považoval rozsudok za dostatočne odôvodnený a vecne
správny, a pridržiaval sa svojich doterajších vyjadrení, ktoré sú obsahom súdneho spisu. Opakovane
uviedol, že v predmetnej veci sú dané liberačné dôvody pre zbavenie sa objektívnej zodpovednosti
za škodu. Žalovaná vytvorila vodičovi náhlu prekážku a ten nemohol nehode zabrániť. Zo znaleckých

posudkov vyplýva, že vodič električky nemal možnosť kolízií so žalovanou zabrániť, pretože táto mu
svojim vstupom do jazdnej dráhy vytvorila prekážku z technického hľadiska náhlu, a tak ani intenzívnym
brzdením nemal vodič električky možnosť zrážke so žalovanou zabrániť. Zo znaleckého dokazovania
ďalej vyplýva, že reakcia vodiča električky intenzívnym brzdením električky na chybné konanie žalovanej
ako chodkyne bola z časového hľadiska bez časového oneskorenia, bola technicky správna, čiže bola

správna aj jeho technika jazdy, pretože to sú je rozhodujúce atribúty - včasné reagovanie intenzívnym
brzdením.

Vodič električky si teda počínal správne, nie len vo vzťahu k jeho povinnostiam, ako vodiča vozidla,
ale urobil všetko aj pre odvrátenie kolíznej situácie, ktorú nespôsobil sám, ale ktorá bola vyvolaná

výlučne chybne konajúcou žalovanou ako chodkyňou. Z uvedeného vyplýva, že pre zabránenie nehody,
a teda aj pre zabránenie vzniku škody bolo vynaložené všetko úsilie, ktoré bolo možné vyvinúť,
aj napriek tomu ku kolízií muselo fyzicky dôjsť. Znalecké dokazovanie jednoznačne preukázalo, že
žalobca ako prevádzkovateľ dotknutého koľajového vozidla nemohol nehode zabrániť ani pri vynaložení
všetkého úsilia. K dopravnej nehode teda došlo zavinením žalovanej, pričom zavinenie žalovanej bolo

už niekoľkokrát vyslovené, a./ v rámci priestupkového konania, b./ trestného konania, c./ znaleckého
dokazovania, d./ civilného sporu o náhrade škody na Okresnom súde Bratislava 1, č.k. 17C/65/2007 -
220 zo dňa 17.12.2012, ktoré bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 2Co/165/2013
- 256 zo dňa 16.03.2016, ako aj uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/13/2017 zo dňa
11.04.2018. Žalovaná v odvolaní opakovane nesprávne popisuje dopravnú nehodu ako stret chodca

s motorovým vozidlom na priechode pre chodcov. V tomto prípade však došlo k stretu električky s
chodcom na koľajisku. K dopravnej nehode teda nedošlo na vyznačenom priechode pre chodcov, ale na
koľajisku električiek. Možnosti vodiča električky na zabránenie stretu s chodcom sú výrazne obmedzené
v porovnaní s vodičom motorového vozidla, nakoľko brzdná dráha motorového vozidla pri rýchlosti
40km/h je 6 metrov, pričom brzdná dráha električky pri rovnakej rýchlosti je 26 metrov, a električka

jazdí po presne vymedzenej dráhe, bez možnosti zmeniť smer jazdy a vyhnúť sa prekážke. Vyjadrenia
obsiahnuté v odvolaní smerujú k preukázaniu akejsi fiktívnej povinnosti vodiča električky predvídať a
reagovať na skutočnosti a situácie, ktoré mu zákon ako povinnosť neukladá. Zo záverov znaleckých
posudkov vyplýva, že technika jazdy vodiča električky bola správna. Vodič na žalovanú reagoval včas.
Naopak žalovaná vstúpila do koľajiska električiek v čase, keď to celková dopravná situácia v mieste

dopravnej nehody nedovoľovala. Žalovaná vytvorila vodičovi náhlu prekážku. Kolíznu situáciu vytvorila
žalovaná, ktorá vošla na koľajisko v čase a za situácie, keď s úplnou samozrejmosťou nemohla cez
jazdnú dráhu bezpečne prejsť. Z uvedeného dôvodu bola žalovaná aj uznaná vinnou zo spáchania
priestupku. Žalovaná v odvolaní poukazuje na rozpor rozsudku so znaleckými posudkami v zmysle
ktorých je konštatované, že vodič mohol nehode zabrániť, ak by začal núdzovo brzdiť skôr. Žalobca

zastáva názor, že žalovaná týmto tvrdením zavádza súd, pretože len účelovo svojvoľne interpretuje
závery znaleckého dokazovania tak, aby navodila dojem, že dopravnej nehode bolo možné zabrániť.
Zo záverov Znaleckého posudku č. X/XXXX jednoznačne vyplýva, že aj keď znalec pripustil teoretickú
možnosť odvrátenia dopravnej nehody, vodič električky reagoval tak, že nie je v reálnych možnostiach
iného vodiča reagovať na nepredvídateľné správanie sa žalovanej ako chodkyne skôr. Žalobca zastáva

názor, že nie je objektívne možné, aby vodič, respektíve prevádzkovateľ dopravy predpokladal, že
chodec, ktorý nejaví žiadne známky telesnej alebo duševnej poruchy, bude mať tak znížený pud
sebazáchovy, že sa vystaví nebezpečenstvu na jeho živote a zdraví a urobí taký neočakávaný pohyb,
ktorým integritou vlastného tela vstúpi do jazdnej dráhy električiek a tak sa vystaví nebezpečenstvu.Opačný výklad by všeobecne vytváral právnu neistotu, v ktorej by každý účastník cestnej premávky
bez porušenia akejkoľvek právnej povinnosti zodpovedal za akúkoľvek škodu spôsobenú niekým iným.
Takéto ponímanie zodpovednosti za škodu by bolo absurdné a rozporovalo by zákonným ustanoveniam,

v zmysle ktorých každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Skutočnosť,
že žalobca nemohol škode zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať zakladá
liberačný dôvod pre žalobcu ako prevádzkovateľa do prepravy. Žalovaná v odvolaní zároveň predložila
nový dôkaz, a to rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.k. 24Co/85/2018 - 463 zo dňa 26.02.2019,
ktorým odvolací súd zmenil prvoinštančné rozhodnutie Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k.

4C/177/2007 - 428 zo dňa 25.08.2017 tak, že žalobu poisťovne C. zamietol, pričom toto konanie sa
týkalo náhrady škody vzniknutej pri tej istej nehode, ktorá je posudzovaná aj v rámci tohto konania.
Krajský súd v Prešove ako odvolací súd zmenil rozhodnutie Okresného súdu Vranov nad Topľou
s poukazom na § 450 Občianskeho zákonníka, t.j. využil možnosť uplatniť moderačné právo a z
dôvodov hodných osobitného zreteľa, za ktoré považoval zranenia žalovanej náhradu škody znížil. V
rámci odvolacieho konania sa však odvolací súd bližšie nezaoberal dôvodmi uvedenými v odvolaní

proti prvoinštančnému rozsudku, a taktiež sa ani nezaoberal okolnosťami vzniku dopravnej nehody,
znaleckými posudkami a mierou zavinenia. Vzhľadom na uvedené žalobca zastával právny názor, že
nie je daná jeho zodpovednosť za vzniknutú dopravnú nehodu. Poukazoval na okolnosti na strane
žalovanej ako chodkyne, nakoľko tieto nie len zakladajú liberačné dôvody z objektívnej zodpovednosti,
ale aj preukazujú zavinenie žalovanej. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti ako vecne

správny potvrdil.

14. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovanej bolo zaslané na vyjadrenie žalovanej prostredníctvom jej
právneho zástupcu. Ďalšie vyjadrenia do spisu predložené neboli.

15. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutej časti, t.j. okrem výroku II. o zamietnutí žaloby v časti úrokov z omeškania, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasledujúcich CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 CSP a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku
oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 20.01.2023 a dospel k

záveru, že odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné.

16. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Preto odvolací súd vo výroku II. o zamietnutí
žaloby v časti úrokov z omeškania rozsudok nepreskúmaval, pretože žalobca v tejto časti proti rozsudku
nepodal odvolanie. V tomto výroku preto rozsudok nadobudol právoplatnosť (§ 367 CSP).

17. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II.ÚS 78/05).

18. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a

ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na
ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený

skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadnenemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a
obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Naplnenie tejto
odvolacej námietky odvolací súd nezistil.

19. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímvecijeomylsúdupriaplikáciiprávana
zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Odvolací súd má
za to, že táto odvolacia námietka bola čiastočne naplnená, pretože súd prvej inštancie síce aplikoval

na predmetný prípad správny právny predpis, ale tento čiastočne nesprávne interpretoval a to iba vo
vzťahu využitia moderačného práva podľa § 450 Občianskeho zákonníka.

20. Podľa ust. § 450 Občianskeho zákonníka z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd náhradu škodu
primerane zníži. Vezme pritom zreteľ najmä na to, ako ku škode došlo ako aj na osobné a majetkové

pomery fyzickej osoby, ktorá ju spôsobila. Prihliadne pritom aj na pomery fyzickej osoby, ktorá bola
poškodená. Zníženie nemožno vykonať ak ide o škodu spôsobenú úmyselne.

21. Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí s názorom súdu prvej inštancie vyjadreným v bode 39. a
nasledujúcich odôvodnenia rozsudku keď tento ustálil, že spor je potrebné posudzovať podľa ust. §

420 v spojení s § 441 Občianskeho zákonníka. Skutočne v prípade ako je tento ide pri delení účasti
na vzniku škody medzi zodpovedným subjektom a poškodeným podľa § 441 Občianskeho zákonníka,
predovšetkým o otázku či žalobca porušil niektorú z povinností, ktoré pre neho vyplývajú z predpisov o
pravidlách cestnej premávky a či toto porušenie sa na vzniku škody podieľalo. Čo do porušenia právnej
povinnosti žalovanej odvolací súd poukazuje na bod 41 a 42 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie

a súhlasí i s názorom súdu prvej inštancie, že to, že žalovaná škodu zavinila bolo konštatované aj v
ZP X/XXXX. vypracovanom znalcom N. W., s. r. o. v konaní vedenom na OS Bratislava I pod sp. zn.
8C/13/2007, kde v odpovedi na otázku č. 9 znalec uvádza, že žalovaná z technického hľadiska svojim
pohybom po koľajovej dráhe vytvorila vodičovi električky náhlu prekážku. Náhlosť vytvorenej prekážky
spočívala v tom, že vodič električky nemohol zabrániť zrážke s chodkyňou zastavením pred miestom

zrážky ani pri jeho včasnej reakcii, ktorej výsledkom bolo intenzívne brzdenie núdzovou brzdu.

22. Odvolací súd súhlasí i s názorom súdu prvej inštancie, ktorý vyjadril v bode 43. odôvodnenia,
keď konštatoval, že zavinenie alebo spoluzavinenie poškodeného, teda žalobcu nebolo preukázané
žiadnym dôkazným prostriedkom. V prvom rade, zavinenie nekonštatoval žiaden správny orgán ani

súd. Zo znaleckého posudku X/XXXX vyplýva, že vodič električky začal na pohyb chodkyne reagovať v
čase, keď sa chodkyňa nachádzala ešte v priestore nástupného ostrovčeka. Vodič električky začal na
chodkyňu reagovať ihneď po jej opätovnom vykročení a to v čase, keď sa telo chodkyne po jej vykročení
premiestnilo približne o vzdialenosť 0,35 m. Z technického hľadiska je možné jeho reakciu považovať
za včasnú, pretože na priečne premiestňovanie chodkyne po jej opätovnom vykročení začal reagovať

ihneď, ako mohol rozpoznať jeho začiatok ešte v priestore nástupného ostrovčeka.

23. Možno súhlasiť i s názorom súdu prvej inštancie, že bolo úlohou žalovanej preukázať, že ku škode
došlo, či už výlučne alebo spoluzavinením poškodeného v danej situácii a či niekto na jeho mieste by
dokázal zrážke zabrániť. Skutočne žalovaná uvedené ničím nepreukázala. Zo znaleckých posudkov

vyplýva, že dopravnú nehodu zavinila žalovaná. Žalobca reagoval včas a jeho technika jazdy bola
správna. Preto i odvolací súd súhlasí s názorom, že žalobca v žiadnom prípade nehodu nezavinil. Možno
súhlasiť i so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaná na preukázanie zavinenia žalobcu nenavrhla
žiadne ďalšie dokazovanie. Preto správne súd prvej inštancie nárok žalobcu posúdil ako dôvodný a
odvolací súd je toho názoru, že za škodu zodpovedá žalovaná. Súd prvej inštancie správne zistil aj výšku

škody1444,09,-eurbezDPH.Spoluúčasťžalobcujestanovenápevnousumouaznaleckédokazovanie
preukázalo, že suma 1 327,76,- eur, ktorú požadoval žalobca od žalovanej bola sumou oprávnenou.24. Podľa názoru odvolacieho súdu správne využil súd prvej inštancie aj moderačné právo podľa ust. §
450 Občianskeho zákonníka, pretože škoda nebola spôsobená úmyselne. Správne súd prvej inštancie
prihliadolinapríjemžalovanejajejzdravotnýstav,zároveňnaspoločensképomeryžalovanej.Tátobýva

v prenajatom byte, má náklady v súvislosti s udržiavaním zdravotného stavu. V dôsledku predmetnej
nehody nemá časť lepky, má bolesti hlavy, často navštevuje lekára. Podľa názoru odvolacieho súdu
však nezaviazanie žalovanej na zaplatenie úrokov z omeškania, ktoré ku dňu rozhodnutia dosiahli výšku
istiny nestačí. Názor súdu prvej inštancie, že zamietnutie žaloby s poukazom na § 450 Občianskeho
zákonníka neumožňuje úplne odpustiť povinnosť nahradiť škodu a túto možno len primerane znížiť

je správny. Odvolací súd však za dôvodné považuje primerane znížiť na základe sudcovskej úvahy v
zmysle § 450 Občianskeho zákonníka nielen škodu spočívajúcu v zaplatení úrokov z omeškania, ale
aj výšku priznanej náhrady škody, a to o 928,63 eur ( 1 427,76,- eur - 398,30,- eur). Čo predstavuje
70 % priznanej náhrady škody. Podľa názoru odvolacieho súdu sa uvedeným postupom dosiahne účel
ustanovenia § 450 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd ma za to, že je ho potrebné vykladať tak,
že zníženie rozsahu povinnosti nahradiť škodu zmierňuje vplyv zodpovednosti za škodu tam, kde by

uloženie v plnom rozsahu predstavovalo neprimeranú tvrdosť zákona. Odvolací súd zastáva názor (tak
ako už bol konštatovaný v inom konaní na tomto súde), že zaťažiť plnou náhradou škody osobu, ktorá pri
samotnej dopravnej kolízii s prostriedkom verejnej prepravy bola poškodená na zdraví je neprimeranou
skutočnosťou. Preto práve ustanovenie § 450 Občianskeho zákonníka je na mieste aplikovať v takomto
špeciálnom prípade.

25. Preto odvolací súd I. potvrdil rozsudok v napadnutej časti, t.j. okrem výroku II. o zamietnutí žaloby
v časti úrokov z omeškania, a to v časti I., čo do povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu vo výške
398,30,- eur podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. II. vo zvyšku výroku nad sumu 398,30,- eur zmenil rozsudok
v zmysle ust. § 388 CSP tak, že žalobu zamietol.

26. O trovách konania tak prvoinštančného i odvolacieho rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 255 ods.
1, 2 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1, 2 CSP. Žalovaná bola úspešná v rozsahu 70%. Žalovaný bol
úspešný v rozsahu 30%. Preto odvolací súd priznal žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného i
odvolaciehokonaniavočižalobcovivrozsahu40%(70-30),ovýškektorýchrozhodnesúdprvejinštancie

samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).