Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 25, 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 20CoP/97/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1521203899
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1521203899.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členov

senátu JUDr. Nadeždy Wallnerovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci starostlivosti o maloleté dieťa:
H. H. T.. XX.XX.XXXX, F. kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava,
so sídlom Vazovova 7/A, 816 16 Bratislava, dieťa rodičov: matka - I.. R. H., T.. XX.XX.XXXX, U. H.:
D. X, XXX XX H. Z. B. - V.. D. H., T.. XX.XX.XXXX, U. H.: D. X, XXX XX H., F.a účasti Okresnej
prokuratúry Bratislava V, so sídlom: Prokofievova 4, 851 01 Bratislava, v konaní vedenom ex offo o
zmenu výchovného opatrenia, na odvolanie matky a odvolanie otca proti uzneseniu Okresného súdu
Bratislava V, zo dňa 28.04.2022, č.k. 22P/60/2021-46, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Bratislava V, zo dňa 28.04.2022, č. k. 22P/60/2021-46, p
o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava V uznesením zo dňa 28.04.2022, č.k. 22P/60/2021-46, nariadil výchovné
opatrenie, ktorým rodičom maloletej, I.. R. H., T.. XX.XX.XXXX Z. V.. D. H., T.. XX.XX.XXXX uložil
povinnosť podrobiť sa odbornému poradenstvu na Úrade práce, sociálnych vecí a rodine Bratislava,
Referát poradensko - psychologických služieb, Svoradova 1, 811 03 Bratislava, a to v rozsahu 15

sedení po dobu 6 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Rodičom uložil povinnosť zúčastniť
sa na nariadených stretnutiach, ktorých presná špecifikácia a časový rozsah budú určené odborným
personálom označeného zariadenia. Súd prvej inštancie zároveň uviedol, že bude sledovať výkon
nariadeného výchovného opatrenia v 2 - mesačných intervaloch. Týmto rozhodnutím zmenil uznesenie
Okresného súdu Bratislava V zo dňa 28.02.2020, č.k. 22P/158/2018-249 vo výroku II. - IV. O trovách
konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že uznesením súdu prvej
inštancie vyhláseným na pojednávaní konanom vo veci vedenej pod sp.zn. 22P/67/2020 o návrhu
otca a kolízneho opatrovníka na predĺženie výchovného opatrenia a v konaní vedenom ex offo o
nariadenie ústavnej starostlivosti začal súd prvej inštancie z úradnej povinnosti konanie o zmenu
výchovného opatrenia uloženého uznesením Okresného súdu Bratislava V č.k. 22P/158/2018-249 zo
dňa 28.02.2020. K uvedenému súd prvej inštancie pristúpil z dôvodu, že výchovné opatrenia nariadené
maloletej H. Z. jej rodičom formou odborného poradenstva v Krízovom stredisku S., G. G. G. Č.. X, H.,

kambolamaloletásúčasneumiestnenánapobytzaúčelomzabezpečeniaúpravyrodinnýchvýchovných
pomerov maloletej, nenaplnilo svoj účel, nakoľko v konaní vedenom pod sp.zn. 22P/67/2020 bola nad
maloletou nariadená ústavná starostlivosť v odlišnej inštitúcii, do ktorej bola medzičasom umiestnená.Uviedol, že rozsudok vyhlásený v predmetnej veci dňa 27.08.2021 doposiaľ nenadobudol právoplatnosť,
keď sa aktuálne koná o odvolaniach každého z rodičov.

3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 44 ods. 1 a 4, § 54
ods. 2, § 37 ods. 2, 7 a 8 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o rodine“) a vecne tým, že v prejednávanej veci mal z vykonaného
dokazovania jednoznačne preukázané, že výchovné opatrenie uložené uznesením súdu prvej inštancie
zo dňa 28.02.2020 č.k. 22P/158/2018-249 nesplnilo svoj účel, tak vo vzťahu k maloletej, nad ktorou

zatiaľ neprávoplatne nariadil ústavnú starostlivosť, ale vychádza zo správy zariadenia, v ktorom sa
opatrenie realizovalo, ako aj z ostatného obsiahleho dokazovania vykonaného v konaní vedenom
na súde prvej inštancie pod sp.zn. 22P/67/2020, ani vo vzťahu k jej rodičom, a v súlade s ust. §
37 ods. 8 Zákona o rodine pristúpil k opakovanému uloženiu výchovného opatrenia, avšak v inom
zariadení, nakoľko maloletá bola medzičasom umiestnená na základe neodkladného opatrenia do
Reedukačného centra F. I., v ktorom bola medzičasom meritórnym rozhodnutím nariadená aj ústavná

starostlivosť. K uloženiu výchovného opatrenia súd prvej inštancie pristúpil predovšetkým z dôvodu, že
bez ohľadu na nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia o nariadení ústavnej starostlivosti, predstavuje
táto forma náhradnej starostlivosti (rovnako ako neodkladné opatrenie nariadené uznesením sp.zn.
41PPom/12/2021 podľa § 365 ods. 1 CMP, ku ktorému súd pristúpil z dôvodu ohrozenia života a zdravia
a priaznivého vývoja maloletého dieťaťa, kvôli túlaniu po nociach, neexistentným pravidlám, neplneniu si

povinnej školskej dochádzky, v ktorej situácii sa maloletá ocitla, v dôsledku nezvládnutých rodičovských
kompetencií) aj s poukazom na ust. § 44 ods. 1 Zákona o rodine dočasné opatrenie nahrádzajúce
osobnú starostlivosť rodičov. Súd prvej inštancie skonštatoval, že v danom prípade však s poukazom
na predchádzajúcu rodinnú anamnézu bez dosiahnutia účelu predchádzajúceho výchovného opatrenia
uloženého rodičom, ktorým by malo byť zlepšenie ich rodičovských kompetencií a predovšetkým

odstránenie zásadných diskrepancií v ich individuálnych rodičovských prístupoch k maloletej, čo je pre
maloletú mimoriadne mätúce a bez pevne stanovených hraníc a jednotného rodičovského vedenia
skĺzava v domácom prostredí veľmi rýchlo k správaniu, ktorým dochádza k vážnemu narúšaniu jej
zdravého osobnostného psycho-fyzického vývoja. Hoci je nesporné, že výchovné problémy s maloletou
súvisia aj s jej osobnostnými a charakterovými špecifikami, súd prvej inštancie zdôraznil, že vzhľadom

na dĺžku odborného pozorovania maloletej v ústavných zariadeniach, či už vo forme výchovného
opatrenia, alebo na základe neskoršej neodkladnej úpravy, ako aj vzhľadom na vyšetrenia znalca z
odboru detskej psychológie v konaní vedenom pod sp.zn. 22P/67/2020, ktorý mal možnosť v prípade
zistenej psychopatológie upozorniť súd na možný chorobný základ výchovných problémov s maloletou,
s prihliadnutím na adaptáciu a fungovanie maloletej v režimovom zariadení s pevne stanovenými

pravidlami je zrejmé, že ich primárnou príčinou je všetkými subjektmi konštatované nepriaznivé
pôsobenie domáceho výchovného prostredia. Súd prvej inštancie mal teda za to, že je predovšetkým
v záujme možnosti potenciálneho návrhu maloletej do domáceho prostredia do starostlivosti svojich
rodičov, ktorí nesú v prvom rade zodpovednosť za zdravý vývin svojho dieťaťa, pristúpiť k opakovanému
nariadeniu výchovného opatrenia, resp. k zmene predchádzajúceho výchovného opatrenia uloženého

rodičom maloletej H. bez jeho konkrétneho časového vymedzenia s cieľom možnosti efektívnejšej
a intenzívnejšej odbornej spolupráce s rodičmi a to práve na referáte poradensko-psychologických
služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, kde prichádza do úvahy aj spolupráca so sociálnou
kurátorkou, majúcou na starostlivosti ústavnú starostlivosť nariadenú nad maloletou, čo do budúcna
umožní dosiahnutie potrebnej spätnej väzby a vzájomné prepojenie a informovanosť opatrení, ktoré

majú smerovať predovšetkým k sanácií rodiny a k umožneniu návratu dieťaťa do jeho prirodzeného
rodinného prostredia. Súd prvej inštancie zdôraznil, že k nariadeniu ústavnej starostlivosti nad maloletou
pristúpil z dôvodu, že rodičia už po dlhšiu dobu vzhľadom na ich rozpor v prístupe a výchovných
metódach výchovu maloletej nezvládali, pričom ponechanie maloletej v ich starostlivosti by bolo
ohrozujúce z hľadiska zdravia a života maloletej. Uviedol, že maloletá H. dlhodobo odmieta rodičovskú

autorituavdomácomprostredíajautorituškoly,ktorúvstarostlivostirodičovdlhodobonenavštevovala,k
náprave nedošlo ani po predchádzajúcom absolvovanom výchovnom opatrení vo forme pobytu v Centre
odbornej diagnostiky a následnému umiestneniu neodkladným opatrením do krízového strediska, čo
sa jednoznačne prejavilo v čase po zrušení neodkladnej úpravy a návrate do domáceho prostredia od
20.05.2021 do 24.06.2021, z ktorého musela byť maloletá novou neodkladnou úpravou vyňatá už po

mesiaci ignorácie školskej dochádzky a akýchkoľvek pravidiel, čo rodičia neboli schopní u maloletej
vlastnými silami dosiahnuť. Vzhľadom na predchádzajúcu rodinnú anamnézu a psychologický profil
dieťaťa vyplývajúci zo znaleckého posudku, na závery ktorého súd prvej inštancie v rozhodnutí o
nariadení ústavnej starostlivosti v plnom rozsahu poukázal, súd prvej inštancie neakceptoval argumentmatky, že na správanie dieťaťa v období od 20.05.2021 do 24.06.2021 nemala objektívne dosah z
dôvodu hospitalizácie a ani dôvodenie sklamaním dieťaťa, v dôsledku náhodného vypočutia rozhovoru
otca s kolíznym opatrovníkom, v ktorom iba deklaroval svoj dlhodobý a dieťaťu známy postoj. Uvedené

tvrdenia matky súd prvej inštancie vyhodnotil ako svedčiace o jej pretrvávajúcej nedostatočnej kritičnosti
k situácii a zlyhaniam tak svojim, ako aj samotného dieťaťa, z ktorého dôvodu sa nedá bez posunu v
postojimatkyprinávratemaloletejdodomácehoprostrediaočakávaťžiadenpozitívnyprogresvsprávaní
dieťaťa, ktorému rodičia nedokážu vymedziť zdravé hranice. Súd prvej inštancie uviedol, že maloletá
opätovne okamžite po návrate do domáceho prostredia začala fajčiť a vzhľadom na návrat k túlaniu po

nociach nie je možné vylúčiť, že opätovne hrozilo riziko návratu k požívaniu alkoholických nápojov, ktoré
skutočnosti vzhľadom na jej vek a obdobie jej aktívneho fyzického a psychického vývoja je v absolútnom
rozpore s jej najlepším záujmom a predstavuje mimoriadne vážnu hrozbu pre jej všestranný zdravý
vývin. Podľa súdu prvej inštancia pokiaľ matka apeluje na citlivosť maloletej a jej citovú väzbu na matku,
v prípade hlbšieho emočného prežívania by sa práve dalo predpokladať, že dieťa nebude chcieť využiť
neprítomnosť matky na to, aby jej opätovne spôsobilo problémy. Súd prvej inštancie zdôraznil, že tak ako

konštatoval znalec sú však vzťahy dieťaťa založené ani nie na citovom prežívaní, ale na pragmatizme,
práve z tohto dôvodu v domácom prostredí využíva nastavenie matky, resp. rodičov, ktorí sa nedokážu
dohodnúť vo svoj prospech. U maloletej v starostlivosti rodičov dochádzalo dlhodobo a opakovane
napriek predchádzajúcim viacerým deklaráciám maloletej pod tlakom prijatých opatrení zo strany
sociálnej kurately či súdu, že sa zmení k závažným výchovným problémom /záškoláctvo, požívanie

alkoholických nápojov, nevhodné správanie voči rodičom a pod./ ktoré rodičia vzhľadom na ich osobné
rodičovské kompetencie a tiež vzhľadom na osobnostnú výbavu maloletej nedokážu žiadnym spôsobom
korigovať a dieťa zvládnuť. Hoci súd prvej inštancie spoločne so znalcom rozhodne nespochybňoval
snahurodičovočonajlepšiuvýchovu,jezrejmé,žeichosobnostnénastavenieaschopnostinepostačujú
na výchovu dieťaťa so špecifikami maloletej, ktoré obšírne a výstižne opísal vo svojom posudku súdom

ustanovený znalec, ktorý sám odporučil z hľadiska najlepšieho záujmu maloletej ústavnú starostlivosť.
Súd prvej inštancie už v meritórnom rozhodnutí o ústavnej starostlivosti zdôraznil, že v zmysle § 44
Zákona o rodine táto predstavuje dočasné opatrenie, ktoré nahrádza osobnú starostlivosť rodičov,
pričom spolupráca rodičov s ústavných zariadením s cieľom dosiahnutia čo najefektívnejšej a účelnej
ústavnej starostlivosti je nielen očakávaná a dôležitá, ale priam nutná. Uvedené sa týka aj poskytovania

citového zázemia maloletej zo strany matky, keď však aj ďalším výchovným opatrením rodičom, konanie
o ktorom súd prvej inštancie začal opätovne z úradnej povinnosti budú mať obaja rodičia možnosť
zlepšiť svoje výchovné kompetencie, čo je nevyhnutným predpokladom na možný budúci návrat
maloletej do domáceho prostredia bez ďalšieho závažného ohrozenia jej zdravia a výchovy. S poukazom
na uvedené je podľa súdu prvej inštancie cieľom nariadeného výchovného opatrenia, ku ktorému

v záujme maloletej pristupuje týmto opatrením uloženým jej rodičom, pracovať na ich rodičovských
kompetenciách, predovšetkým na budovaní ich dôsledného jednotného výchovného prístupu s jasne
vymedzenými pravidlami výchovy. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 52 zákona č.
161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu
trov konania.

4. Voči výrokom I. až IV. uznesenia podal otec v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že podľa jeho
úvahy dané uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ustanovenia §
365 ods. 1 písm. h) CSP. Otec uviedol, že výchovné opatrenie rodičom namietal už v jeho odvolaní
zo dňa 28.10.2021, proti rozsudku súdu prvej inštancie č.k. 22P/67/2020-374, zo dňa 27.08.2021,

pričom odvolací súd zatiaľ nerozhodol a napriek tomu im ho súd prvej inštancie nariadil. Doplnil, že
súd prvej inštancie začal konanie o výchovnom opatrení rodičom podľa bodu 34 uvedeného rozsudku.
Podľa názoru otca bola maloletá uvedeným rozsudkom zverená do ústavnej starostlivosti, a tak jediným
zákonným výchovným opatrením pre rodičov je úprava ich rodinných a sociálnych pomerov podľa §
55 ods. 2 Zákona o rodine, čomu dané uznesenie nezodpovedá. Otec namietal, že súd prvej inštancie

nevypočul maloletú, a to ako jej život a správanie ovplyvňuje výchova rodičov a poukazuje na správy o
výchovných postojov rodičov, ktoré sú už neaktuálne. Otec uviedol, že maloletá má rizikovú prognózu
vývoja, keďže jej biologická matka, podľa aktuálneho zistenia, bola umiestnená tiež v reedukačnom
stredisku, (biologický otec oficiálne neznámy), pričom starostlivosť o takéto deti je v alternatívnom
prípade profesionálnych rodičov podmienená odbornými kvalifikačnými (pedagogickými) predpokladmi,

ktoré podľa neho oni ako rodičia nemajú, pričom nariadené výchovné opatrenie rodičom ich nenahradí.
Poukázal aj na jeho list zo dňa 18.01.2022, v konaní vedenom pod sp. zn. 22P/67/2020, vo vzťahu
k odvolaniu proti uvedenému rozsudku, kde sa vyjadril aj tým spôsobom, že si nemyslí, že na takýto
typ dieťaťa s poruchami správania by mali osobnostné predpoklady. Zdôraznil, že za problémovýmsprávaním dcéry nie je to, že sú výchovne nespôsobilí, výchovu dcéry narušil progres porúch správania
dcéry, keď prestala byť výchovne zvládnuteľná, kým tie poruchy správania neboli také výrazné, výsledky
výchovy boli veľmi dobré, aj klasifikácia v škole. Podľa jeho názoru za problémovým správaním

maloletej je jej zlé mentálne nastavenie, ovplyvnené biologickými faktormi, teda dedičnými vplyvmi,
ktoré vstupom do puberty postupne narastalo. Dodal, že jej narušenú mentalitu možno definovať ako
poruchy správania, ADHD (labilná afektivita, mierna intrapsychická tenzia, sebapresadzujúce tendencie,
hypoprosexia v koncentrácii itenacite), mentálnu subnormu, stav bez náhľadu nad svojim konaním,
čo vyplýva z príslušných lekárskych správ, vrátane návyku na fajčenie a porúch spánku. Podotkol, že

bola hospitalizovaná na psychiatrii, aj opakovane ambulantne psychiatricky riešená, pričom správy súdu
prvej inštancie predložil aj pred umiestením dcéry do výchovného zariadenia, aj po jej predčasnom
uvoľnení do domáceho prostredia. Dodal, že dcéra počas terajšieho pobytu v reedukačnom stredisku,
bola na kontrolnom psychiatrickom vyšetrení, má predpísaný liek. Ďalej otec poukázal na obmedzené
možnosti ich výchovy, vzhľadom na špecifiká dcéry a doložil uvedené citáciou z príslušného znaleckého
posudku, str. 25: „celkovo - ak vychádzame z toho, že dedičné vybavenie maloletej nemusí byť priaznivé

a podmienky v jej najútlejšom detstve tiež asi nie ideálne (pobyt v domove cca do dvoch rokov), môžeme
predpokladať, že jej základná psychická výbava do života je slabšia a pobyt u H., M.. ich výchovné
pôsobenie to už nemohlo úplne napraviť“. Podľa názoru otca to, že maloletá počas umiestenia v Y.
S. nebola na psychiatrii, neznamená, že vtedy a tam bola určite psychicky zdravá, nie ako doma, ako
príklad uviedol, že zo správy základnej školy, v bode 16 uvedeného rozsudku, vyplýva: „Pomôcky,

ktoré potrebuje na vyučovanie má zabezpečené, ale veľakrát si ich do školy nepriniesla, zabúdala si
učebnice, pracovné zošity aj písacie potreby ", z čoho je podľa neho zrejmé, že nejaké poruchy vnímania
a koncentrácie prejavovala. Otec uviedol, že aj v Y. S. mali problémy zvládnuť maloletú. Ďalej namietal,
že súd prvej inštancie nenariadil maloletej v rámci znaleckého dokazovania psychiatrickú diagnostiku
uznesenie č.k. 22P/67/2020-119, zo dňa 21.09.2020, v dôsledku čoho nedisponoval komplexnými

údajmi o jej vlastnom psychickom zdraví, i keď sa počas celého konania sťažoval na neprimerané
správanie dcéry a zdôraznil, že poverený súdny znalec nie je psychiatrom, je psychológom. Otec dal do
pozornosti odvolacieho súdu, že súdny znalec v príslušnom znaleckom posudku, na str. 31, za príčiny
nedostatkov v jej správaní označil práve slabšie psychické vybavenie pre život (dedičné predpoklady)
a menej vhodné výchovné prostredie od narodenia, pričom nedokázal určiť vzájomné podiely týchto

faktorov, pričom v tejto súvislosti otec doplnil, že maloletá po narodení bola umiestnená v detskom
domove, odkiaľ ju adoptovali. Otec namietal, že súd prvej inštancie ich však primárne odôvodňuje ich
nepriaznivým výchovným prostredím, pričom zdôraznil, že navštívili už viacerých psychológov vo veci
výchovy maloletej a ich manželské vzťahy, rodičovské spôsoby, osobnostné črty sú ustálené, napokon
majú svoj vek a manželstvo trvá, i keď s problémami, už 28 rokov, ťažko možno očakávať nejaké

charakterové zmeny. V tejto súvislosti poukázal na to, že aj súdny znalec na súdnom pojednávaní pri
vyhodnotení znaleckého dokazovania potvrdil, že charakteristiky rodičov sú viac menej trvalé, čo je aj
zaznamenané v príslušnom znaleckom posudku. Poukázal na to, že ich výchovné nezhody spočívajú
v tom, že manželka si dcéru bezpodmienečne ťahá z výchovných zariadení domov, on je zdržanlivý,
manželka ju zásobuje darmi, pričom on je skromnejší, manželka zas je k nej tolerantnejšia a on zas

prísnejší.Priznal,žeobčasmávajúajnejaképraktickénezhody.Totovšetkovšakvšeobecnenepovažuje
za taký výchovný nedostatok, ktorý by mohol teoreticky zdravé a spoločensky prispôsobivé dieťa doviesť
postupne až do reedukačného strediska a ústavnej starostlivosti. Ďalej otec uviedol, že nevníma príčinnú
súvislosť medzi problémovým správaním maloletej (záškoláctvo, fajčenie, ponocovanie, túlanie, použitie
alkoholu, vulgarizmy) a ich rodičovskou výchovou. Otec poukázal na to, že súd prvej inštancie zdĺhavo

riešil jeho podnet na umiestnenie maloletej zo dňa 15.10.2018, v konaní pod sp.zn. 22P/158/2018, kým
uznesením o neodkladnom opatrení zo dňa 20.05.2019 nariadil jej pobyt v diagnostickom centre v M.,
i keď cez letnú dovolenku toto zariadenie bolo uzavreté. Podľa otca za tú dlhú dobu, od podania jeho
podnetu, po jej nastúp do diagnostického centra dňa 23.08.2019 sa jej problémové správanie upevnilo,
čo tiež mohlo ovplyvniť výchovu. Nesúhlasí s tvrdením súdu prvej inštancie, že primárnou príčinou

výchovných problémov s maloletou je nepriaznivé domáce výchovné prostredie a zdôraznil, že maloletá
bola odo dňa 23.08.2019 do dňa 20.05.2021 kontinuálne vo výchovných zariadeniach, dňa 20.05.2021
bola predčasne vrátená, a to v dôsledku zrušeného uznesenia súdu prvej inštancie, nie výsledkom
úspešnej prevýchovy dcéry vo výchovnom zariadení, od 24.06.2021 je opäť trvalo v zariadení. Otec
podotkol, že s maloletou by mali výchovné problémy, aj keby boli jednotní ako jedna osoba a vo výchove

preškolení. Otec namietal nariadené výchovné opatrenie rodičom, navyše so značným počtom sedení.
Uviedol, že je pre nich ako rodičov neúčelné, zaťažujúce a nepovedie k sanácii rodiny a návratu dcéry,
keď podstatným kritériom sú možnosti a vôľa dcéry trvalo plniť všeobecne platné spoločenské štandardy.
Okrem toho uviedol, že manželka pracuje ako lekárka, máva nočné služby, s ťažkosťami permanentnesa uvoľňovať z práce. Poznamenal, že spoluprácu so sociálnou kurátorkou vníma predovšetkým v jej
aktívnej spolupráci s ústavným zariadením podľa § 17 ods. 1) písm. h) zákona č. 305/2005 Z. z. a nie
tým, že ju budú navštevovať na úrade. Podľa názoru otca, jediným primeraným výchovným opatrením

by bolo, v súlade so závermi znaleckého dokazovania, v súčinnosti so sociálnym kurátorom, osobný
pohovor ich ako rodičov s odborným tímom v reedukačnom stredisku, najmä príslušným psychológom,
vo vzťahu k dcére a výchove, k čomu žiaľ nemal prístup, no aktuálne sa to rieši. Na základe uvedených
odvolacích dôvodov navrhol dané uznesenie súdu prvej inštancie zrušiť podľa ust. § 389 ods. 1 písm.
d) CSP, keďže dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.

5. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podala odvolanie v zákonnej lehote aj matka maloletej, a to z
dôvodu, že podľa jej názoru súd prvej inštancie nerešpektuje a nespomína, že ako rodičia boli odkázaní,
a sami opakovane vyhľadávali pomoc psychológa, ktorého od začiatku opakovane navštevovali, či už
v psychologicko-poradenskom centre sociálneho úradu, alebo v Centre Úsmev ako dar, a naposledy
u I.. V., Sociálny úrad psychologické poradenstvo G., nakoľko Krízové centrum S. im poradenstvo

neposkytovalo, respektíve po troch sedeniach prestalo poskytovať. V tejto súvislosti zdôraznila, že z
uvedeného vyplýva, že ich snaha o riešenie problému bola od začiatku. Matka upozornila odvolací súd
na skutočnosť, že maloletá ešte nie je umiestnená v ústavnej starostlivosti, nachádza sa v reedukačnom
centre F. I., kde ešte stále /rok/ je zaradená neodkladným opatrením. Matka namietala, že Krízové
centrum S. nebolo schopné podať nezaujatú, so širokým prehľadom správu o ich rodine a vzťahu

jej s maloletou a manžela. Matka zdôraznila, že maloletá opakovane vyslovuje, že ich ľúbi a chce
sa vrátiť domov, čo však nie je vôbec pozitívne vnímané kuratelou ani súdom prvej inštancie. Matka
namietala, že maloletá je opakovane hodnotená ako asociál, neschopný hlbšieho citu, pričom ona
ako matka ju takú nepozná, pričom sa zdá, že v tomto pojednávaní to tvrdí len ona sama, a tým sa
údajne dostáva do pozície matky, ktorá nevidí nesprávne správanie svojho dieťaťa, a nie je ho schopná

priznať. Matka poukázala na to, že práve ona je tá, ktorá neustále maloletej zdôrazňuje a upozorňuje
ju na škodlivosť správania, ako nechodenie do školy a potulovanie sa s nevhodnou partiou, že ona jej
vysvetlila škodlivosť fajčenia, alkoholu a požívania drog, ktoré mimochodom podľa nej maloletá nikdy
neužívala, a to druhé je už tiež minulosťou. Matka si myslí, že ich snaha ako manželov, tak i celej
rodiny, nielen starých rodičov, ale aj tiet, sesterníc a bratrancov, od začiatku adopcie, čo aj fotograficky

dokumentovala, o to, aby maloletá H. mala šťastný domov, so zázemím, sa súdom prvej inštancie
zľahčuje, znehodnocuje a neberie vôbec na váhu. Na záver uviedla, že jej odvolanie smeruje ani nie tak
k odmietnutiu psychologickej poradne, ale k žiadosti o prehodnotenie výrokov súdu prvej inštancie a k
apelu na úpravu pomerov dieťaťa, nakoľko sú podľa nej už psychologicky deprimujúce.

6. Zástupkyňa Okresnej prokuratúry Bratislava V (ďalej len „zástupkyňa okresnej prokuratúry“) vo
vyjadrení k odvolaniu otca a odvolaniu matky maloletej uviedla, že pokiaľ ide o odvolanie matky,
samotná matka v podstate ani nenamieta potrebu uloženia výchovného opatrenia rodičom maloletej
dcéry, ale v zásade jej prekážajú iba vyjadrenia, resp. zhodnotenie rodinnej situácie, jednak v priebehu
prebiehajúceho konania o zmene výchovného opatrenia, v spojení s konaním o nariadenie ústavnej

starostlivosti maloletej, o ktorom nebolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté. Uviedla, že matka má za
to, že za aktuálne výchovné problémy sú dôsledkom adolescencie a nie výsledkom ich rodičovskej
výchovy. Podľa názoru zástupkyne prokuratúry je z vyjadrení matky prednesených aj na ostatnom
pojednávaní zo dňa 25.03.2022 zrejmé, že u matky naďalej pretrváva nekritický postoj k správaniu
maloletej, nariadenú ústavnú starostlivosť vníma ako represálie voči ich rodine, pričom pochybenie na

strane rodičov nepripúšťa a na druhej strane podľa nej práve manžel výchovné opatrenie potrebuje,
pretože nevie, že ho dcéra miluje a že si ho váži. Pokiaľ ide o odvolanie otca, poukázala na vyjadrenie
otca na pojednávaní zo dňa 25.03.2022, v ktorom otec uviedol, že: „Mám za to, že žiadne výchovné
opatrenie nebude fungovať, kým sa dcéra neuzdraví... Ja som chcel dieťa zdravé a biele, aby sa na
nás podobalo a tiež prispôsobivé, čo žiaľ nie je ...najskôr je potrebné poriešiť dcéru a jej spôsobilosť až

potom nás...neviem sa stotožniť s tým, že ja by som bol zlyhávajúci rodič a mal by som byť v polohe
akéhosi kajúcnika...v našom prípade je ale treba pracovať na premene dieťaťa. Ak premeníme dieťa,
budeme jednotní aj my. “ Zástupkyňa okresnej prokuratúry uviedla, že aj práve z vyššie uvedených
dôvodov, resp. vyjadrení otca na pojednávaní, ako aj z jeho písomných podaní má za to, že súdom prvej
inštancie nariadené výchovné opatrenie uložené rodičom má svoje opodstatnenie, ktoré môže práve

otcovi priniesť nový pohľad na dcéru, resp. môže mu pomôcť akceptovať, či zmieriť sa s tým, že im ako
rodičom bolo do starostlivosti zverené dieťa, ktoré možno nezodpovedá jeho predstavám a má genetickú
predispozíciu správať sa problematicky, resp. že môže byť spoločensky menej prispôsobivé dieťa (pozn.
terminus technicus použitý otcom), čo otec ťažko znáša a v zásade z jeho vyjadrení je zrejmé, že o dcérumá záujem, ale len v prípade, ak dôjde k jej prevýchove zo strany príslušného zariadenia, resp. štátu.
Zástupkyňa prokuratúry podotkla, že o zverení maloletej H. do ústavnej starostlivosti nebolo doposiaľ
právoplatne rozhodnuté, nakoľko rodičia sa voči rozsudku okresného súdu v konaní vedenom pod

sp.zn. 22P/67/2020 odvolali. Uviedla, že maloletá H. opakovane deklaruje záujem vrátiť sa do rodinného
prostredia a zdôraznila, že účelom výchovného opatrenia nie je diskvalifikácia rodičov z ďalšej výchovy
a pôsobenia na maloletú, uloženie výchovného opatrenia rodičom a jeho akceptácia zo strany rodičov
môže práve napomôcť k zlepšeniu rodinných pomerov, zároveň vytvoriť podmienky na predchádzanie
ďalších výchovných problémov s maloletou. Tiež podotkla, že uvedené však nie je možné uskutočniť

bez súčinnosti rodičov maloletej, keďže o zaistenie najlepšieho záujmu dieťaťa musia však v prvom
rade usilovať jeho rodičia. Zástupkyňa okresnej prokuratúry je toho názoru, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z náležíte zisteného skutkového stavu, pričom súd prvej inštancie následne vec
aj správne právne posúdil. V tejto súvislosti poukázala aj na skutočnosť, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie je plne konzistentné okrem iného s návrhmi prednesenými Okresnej prokuratúry Bratislava V,
kolízneho opatrovníka maloletej, ktorý uviedol, že odborná intervencia by bola predovšetkým prínosom

presamotnúmaloletúvprípadejejopätovnéhozačleneniadorodinnéhoprostredia.Mázato,žeuloženie
výchovného opatrenia rodičom maloletej postupom podľa § 37 ods. 8 Zákona o rodine je v súčasnosti v
súlade s najlepším záujmom dieťaťa a rodiny ako takej, nariadená psychologická a sociálna intervencia
je v prípade rodiny H. odôvodnená a môže pozitívnym spôsobom prispieť k obnove rodinného prostredia,
a preto navrhuje, aby odvolací súd odvolaniu otca, ako aj odvolaniu matky nevyhovel a rozhodnutie súdu

prvej inštancie potvrdil ako vecne správne.

7. Kolízny opatrovník sa k odvolaniu otca a k odvolaniu matky v stanovenej lehote nevyjadril.

8. Otec vo vyjadrení k vyjadreniu zástupkyne okresnej prokuratúry uviedol, že jej vyjadrenie interpretuje

správne ich odvolania. K tomu doplnil, že manželka má tendenciu vyhovieť danému opatreniu, aby
nastolila predpoklady návratu dcéry domov, veď napokon neadoptovala si ju, aby ju vrátila naspäť do
ústavného zariadenia. Otec zdôraznil, že matka na vec hľadí v emóciách, zjednodušene, v štýle dcéru
mi vzali a otec tomu pomáha podnetmi, čo vyvoláva vzájomné spory. Podotkol, že on je opatrnejší a
viac vyhodnocuje podmienky. Otec si myslí, že ide skôr o vec manželskej poradne, problém je však

trvalý a doterajšie psychologické sedenia boli neúčinné. Má za to, že práve systematická skladba
zákona o rodine neumožňuje všeobecne v prípade ústavnej starostlivosti uplatnenie výchovného
opatrenia rodičom podľa § 37 tohto zákona, keď podmienky ústavnej starostlivosti, vrátane prípadného
výchovného opatrenia rodičom, sú definované v ustanovení § 54, § 55 tohto zákona. K tomu uviedol
pochybnosť, či nejde o nadmerný nárok na určený úrad, keď súd prvej inštancie v konečnom dôsledku

mu nariaďuje početnosť sedení s rodičmi, a to 15 sedení po dobu 6 mesiacov, teda bez ohľadu na
aktuálny stav veci a personálne možnosti, i keď to tak navrhla kolízna opatrovateľka. Upozornil, že táto
početnosťjepridanápriporovnaníspredchádzajúcimvýchovnýmopatrenímrodičom.Ajpooboznámení
sa s daným materiálom spochybňuje účelnosť, tiež zákonnosť, daného výchovného opatrenia rodičom, i
keď nejaký výchovný pohovor by možno prináležal, nakoľko ich povahové črty a záujmy už sú nemenné,

ako už uviedol, vrátane ďalších argumentov, a preukázal v odvolaní. Z jeho pohľadu má výchovné
opatrenie len formálny význam a je potrebou súdu, vzhľadom na jeho závery o dopadoch výchovného
prostredia rodičov, s ktorými nesúhlasí.

9. Matka vo vyjadrení k vyjadreniu zástupkyne okresnej prokuratúry uviedla, že jej vyjadrenie sa jej

osobou zaoberá len v krátkosti, no napriek tomu sa jej veľmi dotýka. Má za to, že odoberá dieťaťu
právo výpovede, čím ho oberajú o ľudské práva. Uviedla, že maloletá predsa vypovedala, že oboch
rodičov miluje a veľmi pekne o nich rozpráva a v tejto súvislosti poukázala na výpovede maloletej
v znaleckom posudku. Matka nerozumie prečo sa city maloletej spochybňujú a znevažujú v akýchsi
testoch, keď ich dieťa jasne vyjadruje. Zdôraznila, že psychológ v diagnostickom centre M., ktoré sa

zaoberá diagnostikou, ich nespochybňoval a maloletú posiela domov. Na tvrdenia zástupkyne okresnej
prokuratúry, že nie je ako matka kritická, matka uviedla, že uvedené len opakuje ako frázu počas celého
súdneho pojednávania. Matka podotkla, že podľa jej názoru sa ničí jedna šťastná rodina, ktorú založila
a celý jej život sa snažila byť jej oporou, čo podľa nej uznáva i diagnostické centrum M.. I. má za to, že
maloletej sa nedáva šancu a uberá sa jej podľa zákona základné právo dieťaťa na rodinu.

10. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 65 a § 66
Civilného mimosporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie
pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonnépodmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný
záujem) a dospel k záveru, že odvolanie tak matky, ako ani otca nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné ako vecne a právne správny potvrdiť (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.). Rozsudok verejne

vyhlásil dňa 25.01.2023 (§ 378 C.s.p., § 219 ods. 3 C.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku
bola matka, otec, kolízny opatrovník a prokurátor upovedomení zákonným spôsobom.

11. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy
všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul

rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo,
výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z §
191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a
na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými
i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody
napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2
CSP a k odvolacím námietkam matky ako aj otca dodáva, že systém výchovných opatrení v
zmysle ustanovenia § 37 Zákona o rodine je vybudovaný systematicky, od miernejších
zásahov k vážnejším zásahom. Veľmi účinným sa v poslednom období ukázalo najmä využitie uloženia

povinnosti odborného poradenstva v špecializovaných zariadeniach, ktoré súd môže uložiť rodičov
maloletého alebo dieťaťu. Hoci zákon hovorí všeobecne o odbornom poradenstve využíva sa prevažne
psychologické poradenstvo. Toto poradenstvo vykonávajú aj psychologické centrá, ktoré sú zriadené pri
orgánoch sociálno-právnej ochrany detí. Poradenstvo možno uložiť jednému z rodičov, obom rodičom
spoločne, niektorému z rodičov dieťaťa alebo obom rodičom a dieťaťu. Poradenstvo možno uložiť

aj dieťaťu osobitne. Výhodou tohto opatrenia je, že súd po uložení výchovného opatrenia sleduje
jeho vykonávanie a to v súčinnosti s orgánom sociálno-právnej ochrany detí, v súčinnosti s obcou
alebo s príslušným zariadením. Podľa záverov poradenstva rozhodne o aplikácii ďalších opatrení,
pričom môže využiť napr. predĺženie poradenstva resp. jeho rozšírenie o nové ciele. Hmotno-právnou
podmienkou uloženia výchovného opatrenia je, že to vyžaduje záujem dieťaťa. Pokiaľ má súd za

to, že výchovné opatrenie už nie je potrebné, môže ho zrušiť. Ak výchovné opatrenie neprinesenie
želaný výsledok, ktorým je zvyčajne zmena postoja niektorého rodiča resp. oboch rodičov resp. zmena
postoja maloletého dieťaťa, potom môže súd využiť ďalšie opatrenia, ktorými fakticky alebo právne
zasiahne do výkonu rodičovských práv a povinností. Účinnosť uloženého výchovného opatrenia súd
hodnotí jednak priebežne, jednak po skončení doby, na ktorú bolo uložené. Podkladom pre hodnotenie

budú správy predkladané osobami, ktoré spolupracujú so súdom pri sledovaní výkonu jednotlivých
opatrení. Pri vykonávaní dohľadu je to podľa potreby orgán sociálno-právnej ochrany detí, obec, škola,
neštátne subjekty a iné. Pri povinnosti podrobiť sa poradenstvu je podkladom správa, ktorú vyhotoví
subjekt, ktorý sociálne poradenstvo resp. odborné poradenstvo v špecializovanom zariadení vykoná.
Rozhodnutie súdu nasledujúce po zhodnotení účinnosti výchovného opatrenia môže spočívať buď v

zrušení nariadeného výchovného opatrenia alebo v uložení iného výchovného opatrenia prípadne v
predlžení doby trvania výchovného opatrenia. Ak súd zistí, že výchovné opatrene splnilo sledovaný účel
svoje rozhodnutie zruší. Ak zistí, že sledovaný účel nebol dosiahnutý môže nariadiť iné opatrenie.

12. Predmetné konanie vo veci samej o uloženie výchovného opatrenia súd prvej inštancie začal z

úradnej povinnosti v súlade s ustanovením § 23 ods. 2 CMP na pojednávaní vo veci vedenej
pod sp.zn. 22P/67/2020 (o predĺženie výchovného opatrenia a ex offo nariadenie ústavnej starostlivosti)
a to uznesením zo dňa 27.08.2021, v dôsledku zistenia potreby odbornej pomoci pracovať na
rodičovských kompetenciách. Odvolací súd z opisu skutočného stavu zistil, že nad maloletou Barborkou

bola rozsudkom súdu prvej inštancie zo dňa 27.8.2021 č.k. 22P/67/2020-374 nariadená ústavná
starostlivosť v Reedukačnom centre F. I., G. G. C. X, F. I., a zároveň súd prvej inštancie rozhodol
o výške vyživovacej povinnosti rodičov voči maloletej H., Z. súčasne zastavil konanie o predĺženie
výchovného opatrenia. Odvolací súd rozsudkom zo dňa 22.11.2022 č.k. 11CoP/61/2022-493 tento
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd prvej inštancie nariadil ústavnú starostlivosť nad

maloletou H. potvrdil a súčasne výrok o uložení povinnosti matke a otcovi platiť výživné a súvisiaci výrok
o náhrade trov konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Inými slovami, nad maloletou bola teda vyššie uvedeným rozsudkom právoplatne nariadená ústavná
starostlivosť s odôvodnením, z ktorého vyplýva, že výchova maloletej je vážne narušená a ani výchovnéopatrenia nariadené súdom neviedli k náprave, čím došlo k splneniu podmienok pre postup podľa §
54 ods. 2 Zákona o rodine. Z predmetného rozhodnutia odvolacieho súdu taktiež vyplýva, že súd prvej
inštancie vo veci nariadil znalecké dokazovanie, pričom znalec C.. V. B. v znaleckom posudku č. 3/2021

odporučil ponechať maloletú v starostlivosti zariadenia, čo je z hľadiska zníženia rizík jej psychického
vývoja pre ňu najlepšie s tým, že je potrebné zosúladiť kvalitu spolupráce medzi rodičmi a maloletou
a daným zariadením. Zo znaleckého posudku taktiež vyplynulo, že výchovné kompetencie rodičov sú
limitované neschopnosťou matky stanoviť maloletej hranice a neschopnosťou otca riešiť problémy a
poskytovať maloletej emočnú podporu. Zo záverov znaleckého posudku a z vyjadrenia znalca pred

súdom vyplynulo, že v rodinnom prostredí maloletá nevníma nutnosť dodržiavania pravidiel, má zmätok,
pretože je konfrontovaná s dvoma svetmi. Na záver svojho rozhodnutia súd prvej inštancie taktiež
skonštatoval, že zo znaleckého posudku síce vyplýva konštatovanie znalca o schopnosti oboch rodičov
maťvosvojejstarostlivostimaloletédieťavychovávaťho,avšakzkontextuobsahuposudkujenesporné,
že v tomto konkrétnom prípade pri problémoch maloletej súvisiacich aj s poruchami, s minulosťou, aj
s dedičným vybavením, diagnózou ADHD, nekompatibilným výchovným prístupom rodičov k maloletej

je vysoko pravdepodobné, že ani jeden z rodičov by toho času výchovu maloletej nezvládol tak, aby
bola v jej prospech. Tieto závery znalca sú jednoznačne zadefinované a znalec vychádzal z vyšetrenia
maloletej, ako aj rodičov, z obrazu celej rodiny, nastavenia a pravidiel v domácom prostredí pre maloletú
a nezvládnutých výchovných postupov, ktorých dôsledkom sú aj okolnosti na strane maloletej. Tieto
závery tak skutkové ako aj právne sa v rámci jednotlivých konaní t.j. v rámci konania o nariadenie

ústavnej starostlivosti a konania o uloženie výchovného opatrenia prelínajú a sú použiteľné aj v rámci
tohto konania t.j. konania o uloženia výchovného opatrenia rodičom. Inými slovami, z vyššie uvedeného
konania o nariadenie ústavnej starostlivosti nad maloletou nepochybne vyplynulo, že nielen maloletá
svojou genetickou predispozíciou a povahovými vlastnosťami ovplyvňuje svoje správanie, ale taktiež
obaja rodičia v rámci svojich výchovných postupov nedokázali maloletej nastaviť pravidlá, neviedli

maloletú k vzájomnému rešpektu, matka konanie maloletej zľahčuje, čo nie správne, a zo strany otca
zas nedochádza k akceptovaniu, že im ako rodičom bolo do starostlivosti zverené dieťa, ktoré možno
nezodpovedá jeho predstavám a má genetickú predispozíciu správať sa problematicky, čo vyústilo do
problematického správania maloletej, a preto je potrebné, aby obaja rodičia pochopili, že zlepšenie
ich rodičovských zručností je v ich prospech a hlavne je v záujme maloletej. U každého z rodičov je

problém vo vzťahu k maloletej vnímaný odlišne, nakoľko otec skôr hodnotí túto situáciu ako zlyhanie
maloletej a potrebu jej zmeny, nie ich ako rodičov a matka zase danú situáciu nevníma ako zlyhanie
a nezvládnutie výchovných postupov, nakoľko je silno naviazaná na maloletú a to až do takej miery,
že v dôsledku správania sa maloletej sa síce trápi, avšak situáciu zjednodušene povedané zľahčuje a
maloletej nedokáže (alebo nevie) nastaviť pravidlá. Tomto prípade súd prvej inštancie nariadil výchovné

opatrenie ex offo práve z dôvodu, aby obaja rodičia aj prostredníctvom svojich rodičovských kompetencií
a zručností dokázali vytvoriť maloletej také prostredie, dôsledku ktorého sa budú všetci vzájomne
rešpektovať a to prostredníctvom dodržiavania určitých pravidiel. Rodičia však v tomto smere musia
urobiť určité ústupky, aby pochopili, v čom je potrebné zlepšiť ich rodičovské zručnosti, nakoľko práve
oni prostredníctvom svojich schopností dokážu maloletú nasmerovať správnym smerom. Tento stav by

rodičia nemali vnímať ako svoje zlyhanie, ale skôr ako možnosť zdokonaliť sa vo výchovných postupoch
a metódach, ktorá pomôžu rýchlejšie obnoviť rodinné prostredie pre maloletú H.. Odvolací súd si dovolí
konštatovať, že nie je ľahké byť rodičom, nakoľko túto rolu sa takpovediac rodičia „učia“ až vtedy, keď
sa rodičmi reálne stanú, pričom prijatie skutočnosti, že nikto na svete (vrátane rodiča) nerobí vždy
všetko správne, je nutné pre zdokonalenie rodičovských zručností. Až po prijatí tejto sebareflexie a

po absolvovaní tohto výchovného opatrenia t.j. po zdokonalení svojich rodičovských zručností môžu
rodičia opätovne maloletú postupne navracať do rodinného prostredia. Inými slovami, odvolací súd má
za to, že štát má prostredníctvom svojich orgánov odborne vybavených pomôcť rodičom k nadobudnutiu
tých správnych rodičovských zručností a to v tomto prípade aj s ohľadom na špecifiká a osobnosť
maloletej, a touto formou napomôcť k rýchlejšiemu obnoveniu zdravého rodinného prostredia pre

maloletú H.. Jednou z foriem takejto pomoci rodičom je aj nariadenie výchovného opatrenia. Podľa
názoru krajského súdu táto forma pomoci štátu je namieste a za spolupráce obidvoch rodičov je
spôsobilá privodiť zlepšenie ich rodičovských kompetencií a zručností. Z týchto dôvodov považuje
odvolací súd nariadenie výchovného opatrenia v rozsahu určenom súdom prvej inštancie za súladné s
najlepším záujmom maloletej H.. Otec ani matka v rámci podaného odvolania podľa názoru odvolacieho

súdu neuviedli žiadne také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé ich odvolaniam vyhovieť, pričom zo
všetkými argumentami tak otca, ako aj matky uvedenými v rámci podaného odvolania sa už riadne v
rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia vysporiadal aj súd prvej inštancie. Na základe všetkých vyššieuvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods.
1, 2 CSP).

13. Záverom odvolací súd zdôrazňuje, že obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1
ústavy) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené
tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem
rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom

omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na
spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).
Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003).

14. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný

dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania,
čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci D. C.roti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008).

15. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378, § 219 ods. 3 C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal

dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na
odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto
preskúmanievecinazákladespisovejdokumentácie;účastníci,predovšetkýmodvolatelia,aninevzniesli
žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene
písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho

súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci W. X. D. Z. proti Portugalsku; porovnaj
tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009,
3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

16. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 52

C.m.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, pretože ide o
konanie, ktoré bolo možné začať aj bez návrhu.

17. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového

poriadku).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).