Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, September 30, 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/157/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7516208747
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7516208747.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň
JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobcu UniCredit Bank Czech Republic and
Slovakia, a.s., so sídlom Česká republika, Praha 4 - Michle, Želetavská 1525/1, IČO: 649 48 242, zast.
ALTER IURIS, s.r.o., so sídlom Bratislava, Tolstého 9, IČO: 36 708 771, proti žalovanému 1/ X. W., nar.
X.X.XXXX, bytom R. Y. J., P. XXX/X a žalovanej X/ B. W., nar. X.XX.XXXX, bytom R. Y. J., P. XXX/

X, obaja prechodne bytom Nemecko, Karlsruhe, Rhode-Island-Allee 84, zastúpených JUDr. Monikou
Meňhertovou, advokátkou, so sídlom Košice, Floriánska 16, o zaplatenie 28.983,82 € s prísl., o odvolaní
žalovaných proti rozsudku 7C/477/2016-338 z 28.4.2022 Okresného súdu Košice-okolie

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania.

P r i z n á v a žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom (v poradí druhým) konanie v časti o zaplatenie sumy
6,87€ zastavil, vo zvyšku žalobu zamietol a posledným výrokom rozhodol, že žalobca má nárok na
náhradu trov celého konania v rozsahu 65,66 % proti žalovaným 1/ a 2/ s tým, že o výške trov konania
bude rozhodnuté samostatným uznesením súdom prvej inštancie.

2. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal
žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť mu 28.983,82 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50
% ročne zo sumy 23.706,87 € od 28.11.2015 do zaplatenia, s úrokom vo výške 7 % ročne zo sumy
23.706,87 € od 28.11.2015 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania na tom skutkovom základe, že
dňa 5.8.2013 so žalovaným 1/ ako dlžníkom a žalovanou 2/ ako spoludlžníkom uzavrel Zmluvu o úvere
č. EZY-CRL-00104909-2013-KOSI-SU v znení Dodatku č. 1 zo dňa 10.10.2013, predmetom ktorej bolo

poskytnutie úveru žalovaným vo výške 29.200 € za podmienok a spôsobom uvedeným v Zmluve a
Obchodných podmienkach na poskytovanie úverov fyzickým osobám - nepodnikateľom. Žalovaní sa
zaviazali poskytnutý úver vrátiť a zaplatiť úroky, úroky z omeškania pokiaľ na ne vznikne nárok, poplatky
a splniť súvisiace záväzky podľa zmluvy. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaní porušili svoje povinnosti
vyplývajúce z podmienok dohodnutých v zmluve (nezaplatenie anuitnej splátky) aj napriek písomnej
výzve zo dňa 20.2.2014 adresovanej každému zo žalovaných osobitne, preto pristúpil dňa 22.4.2014 k

vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru.

3. Vo veci súd prvýkrát rozhodol rozsudkom pre zmeškanie žalobcu tak, že zastavil konanie v časti nad
5.283,82 € s prísl. z dôvodu späťvzatia žaloby po čiastočnom plnení žalobcov a v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol. Po odvolaní sa žalobcu odvolací súd odmietol odvolanie proti výroku o čiastočnom
zastavení konaní, zrušil rozsudok v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania a v tejto časti

vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Po ďalšom čiastočnom späťvzatí súd konanie v časti
6,87 € zastavil.4. Vykonaným dokazovaním súd ustálil, že sporové strany uzatvorili dňa 5.8.2013 spotrebiteľskú,
typovú, formulárovú Zmluvu o úvere vo výške 29.200 €, ktorá suma pozostávala z jednorazového

poplatku za zaradenie do poistenia schopnosti splácať úver vo výške 4.200 € a z úveru vo výške
25.000 €. Žalovaní sa dlh zaviazali splatiť v 84 mesačných splátkach po 444,84 €. Celkové náklady
spotrebiteľa boli 8.166,56 €, RPMN (X) 12,98 %, priemerná RPMN 13,79 %, fixná ročná úroková
sadzba 7 %, prvá splátka splatná dňa 17.11.2013, ďalšie splátky splatné vždy 17. dňa v mesiaci a
termín konečnej splatnosti bol 17.7.2020. V čl. II bod 23 zmluvy si strany dohodli poistenie schopnosti

splácať úver. Žalovaní si svoje povinnosti splácať úver riadne a včas nesplnili, preto žalobca vyhlásil
dňa 22.4.2014 úver za predčasne splatný. Z výpisov z účtu žalovaných súd zistil, že uhradili celkom
30.676,48 €, pričom im bolo poskytnutých 29.200 € tak, že z tejto sumy bola 4.200 € poistné a suma
25.000 € úver, ktorý im bol riadne vyplatený. Upomienkou č. 2 - výzvou na úhradu záväzku z 20.2.2014
žalobca upozornil žalovaných v zmysle ust. § 53 ods. 9 Obč. zák., že ku dňu výzvy sú v omeškaní so
splácaním splátky úveru a dlžná čiastka činí sumu 27.611,72 €, celková omeškaná čiastka predstavuje

sumu 830,09 €, z toho splátka istiny 558,90 €, úrokov 269,53 € a úrokov z omeškania vo výške
1,66 €. Súčasne ich upozornil, že ak nedôjde k úhrade splátky a táto bude v omeškaní viac ako
3 mesiace, môže banka zosplatniť celý dlh. V oznámení o predčasnej splatnosti úveru a výzve na
úhradu dlžnej sumy z 22.4.2014 žalobca žalovaným oznámil, že dlh sa stal splatným v celom rozsahu
naraz ku dňu 22.4.2014. Vychádzajúc zo štatistiky zverejnenej na stránke Národnej banky Slovenska

zistil, že v roku 2013 v auguste, priemerná úroková miera z úverov poskytnutých v eurách rezidentom
eurozóny, pri domácnostiach a pri úrokoch poskytnutých nad 5 rokov (spotrebiteľské a ostatné úvery)
bola 11,53 % p. a., preto úrok dohodnutý medzi zmluvnými stranami v danom prípade 7% bol v súlade
so zákonom (§ 53 ods. 6 Obč. zák.) ako aj s dobrými mravmi. Súd konštatoval, že úver bol predčasne
zosplatnený v súlade s § 53 ods. 9 OZ v spojení s § 565 OZ, keď žalovaní boli predtým ako došlo

k predčasnému zosplatneniu úveru upozornený výzvou, napriek tomu dlžnú čiastku neuhradili, preto
žalobca úver predčasne zosplatnil. Poistenie bolo podľa súdu podmienkou poskytnutia úveru, keďže
medzi predpokladmi pre výpočet RPMN bol aj (okrem iných) poplatok za zaradenie do poistenia (ak
je dohodnuté). Toto sprostredkovateľské poistenie ponúkal priamo veriteľ bez možnosti dlžníka zvoliť
si napr. inú poisťovňu ako tú, s ktorou mal veriteľ dohodu. Žalobca nepreukázal, že žalovaní mohli

aj poistenie neuzavrieť, resp. že by mali na výber. Z uvedeného súd vyvodil, že poistenie nebolo
dobrovoľné a nebolo ani uzavreté platne (§ 53 ods. 5 OZ), keďže bolo jednostranné len v prospech
žalobcu, keďže žalovaní nemohli po dobu poistenia toto poistenie zrušiť a tiež, že banka bola jedinou a
výlučnou oprávnenou osobou na prijatie poistného plnenia od poistiteľa z poistenia dojednaného podľa
súboru poistenia a oprávnená na prijatie akéhokoľvek iného plnenia od poistiteľa, ku ktorému by došlo

v dôsledku zániku poistenia; o takto prijaté plnenia bola banka oprávnená znížiť svoju pohľadávku voči
dlžníkovi. Z celkových nákladov úveru súd ďalej zistil, že aj keď žalobca v zmluve uviedol, že poistné
je predpokladom na výpočet RPMN, žalobca poistné do výpočtu RPMN nezarátal. Výška úveru bola
25.000 € a nie 29.200 €, pričom suma 4.200 € bol dodatočný náklad splatný v deň podpisu zmluvy
za dojednané poistné. Žalobca však túto sumu do celkových nákladov nezarátal. V zmluve sú celkové

náklady uvedené 8.166,56 €, pričom poistné do nich zarátané nie je, pretože ak by bolo, celkové náklady
by boli vo výške 12.366,56 €. Žalobca pri výpočte RPMN vychádzal z nesprávnych predpokladov, keďže
nezarátal do výpočtu RPMN dodatočný náklad splatný v deň podpisu zmluvy - jednorazové poistné.
Súd odkázal v tejto súvislosti na interaktívnu kalkulačku na výpočet RPMN na stránke FINinfo, kde pri
zadaných údajoch úveru a dodatočného nákladu za poistné je RPMN vo výške 19,75 % ako aj na

informačný systém súdu - Register, v časti výpočtov - výpočet RPMN, kde po zadaní výšky úveru 25.000
€, počtu splátok 84, dátumu pôžičky 05.08.2013, periodicite splácania mesačne, dátume prvej splátky
dňa17.11.2013, dňasplátky17.vmesiaci,dodatočnénákladydátum5.8.2013,suma4.200€,jecelková
suma k zaplateniu 41.566,56 € a RPMN 18,83 %. Naproti tomu bola v zmluve uvedená RPMN 12,98 % a
po vyrátaní počtu splátok 84 a výške splátky 444,84 € suma 37.366,56 €. Súd preto uzavrel, že v zmluve

je nesprávne uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa, preto je daný úver bezúročný a bez poplatkov
v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z. z. Keďže žalobca poskytol žalovaným úver
25.000 €, ktorý aj vyčerpali, a títo naň zaplatili 30.676,48 €, po určení bezpoplatkovosti a bezúročnosti
úveru je žaloba nedôvodná a súd ju vo zvyšku zamietol.

5. Na vec súd aplikoval ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a, b/, d/, g/, § 9 ods.
2, § 11 ods. 1 zákona č. zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon
o spotrebiteľských úveroch“), § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 6, 9, § 565 Občianskeho zákonníka (ďalej len„OZ“) a o trovách celého konania, vrátane predchádzajúceho odvolacieho konania, súd rozhodol podľa
§ 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP. Konštatoval, že žalobca síce nebol v konaní úspešný, avšak žalovaní
zavinili čiastočné zastavenie konania spolu v sume 24.006,87 €, keďže túto sumu uhradili žalobcovi

po podaní žaloby, preto toto zavinenie sa zarátava do úspechu žalobcu, a teda úspech žalobcu je v
rozsahu 65,66 % (rozdiel úspešnosti 82,83 % a neúspešnosti 17,17 % žalobcu), preto má žalobca nárok
na náhradu trov celého konania proti žalovaným 1/ a 2/ rade vo výške 65,66 %. Súd nevidel priestor
pre aplikáciu ust. § 257 CSP.

6. Rozsudok len vo výroku o trovách konania napadli včas podaným odvolaním žalovaní z odvolacích
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/, e/ a f/ CSP, t.j. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Navrhli, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutom výroku tak, že žiadnej
zo strán neprizná nárok na náhradu trov konania. Vyslovili presvedčenie, že v tomto konkrétnom prípade

existujú dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, na základe ktorých nie je možné
priznať žalobcovi nárok proti nim v rozsahu, ako určil súd prvej inštancie. Žalobca mal možnosť predísť
zosplatneniu úveru, lebo mohol vyhovieť žiadosti žalovaných o odklad splátok po dobu 6 mesiacov zo
dňa 12.12.2013, ktorá žiadosť bola súdu preukázaná. Dôvody hodné osobitného zreteľa vidia žalovaní
aj v tom, že žalobca sa sám pričinil o vznik súdneho konania. Nárok na náhradu trov konania žalobcovi

v súdom priznanej výške sa žalovaným javí akoby určitá sankcia za splatenie dlhu počas konania. Oni
nikdy nepopierali existenciu úveru a svoju povinnosť zaplatiť dlh. Majú za to, že priznaný nárok na
náhradu trov žalobcovi v tomto prípade neplní svoju motivačnú ani výchovnú funkciu. Rozsudok sa javí
v napadnutom výroku ako neprimerane tvrdý voči nim a vyvoláva u nich pocit nespravodlivosti, lebo
žalobca si musel vedieť o možnosti vzniku tejto situácie, lebo ho vopred požiadali o odklad splátok, s

čím nesúhlasil, a teda pričinil sa o vznik súdneho konania ako aj o vznik svojich nákladov.

7. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa s ním nestotožňuje a považuje ho
za nedôvodné. Mal za to, že v prejednávanej veci neexistujú na strane žalovaných dôvody hodné
osobitného zreteľa aby súd aplikoval ust. § 257 CSP. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej

inštancie v napadnutom výroku potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
Poprel argumentáciu žalovaných o tom, že práve on sa pričinil o vznik súdneho konania, keď napriek
tomu, že vedel o platovej neschopnosti žalovaných, pristúpil k predčasnému zosplatneniu úveru. Práve
žalovaní zapríčinili iniciovanie súdneho konania tým, že si neplnili záväzky v zmysle zmluvy riadne včas
a to ani po dodatočnej výzve zo strany žalobcu. Citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.

2Cdo/102/2017 z 31.7.2017 a poukázal na to, že aplikácia § 257 CSP nemá odstraňovať majetkové
rozdiely medzi stranami sporu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je neprimerane tvrdé, lebo súd
priznal žalovaným čiastočnú úspešnosť v spore v rozsahu 17,17 %. Práve žalovaní zapríčinili následné
zastaveniekonaniatým,žeažpopodanížalobypostupneuhrádzaližalobcovijehopeňažnúpohľadávku.
Žalovaní argumentujú žiadosťou o odklad splátok z 12.12.2013 - k predčasnému zosplatneniu úveru

došlo cca 4 mesiace po žiadosti žalovaných ku dňu 22.4.2014. Žalobca inicioval súdne konanie podaním
žaloby dňa 25.5.2016. Žalovaní začali pravidelne splácať svoj záväzok po 300 € mesačne od 5.1.2015.
Pokiaľ by aj žalobca povolil odklad splátok, žalovaní by tak či tak po uplynutí 6 mesačnej lehoty svoj
záväzok neplnili.

8. Žalovaní reagovali podaním, v ktorom zotrvali na argumentoch uvedených v odvolaní.

9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) prejednal odvolanie žalovaných v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods.
1, 2 CSP, z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodu a stotožniac sa s napadnutým rozsudkom vo výroku

o trovách konania a s jeho odôvodnením dospel k záveru, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné.

10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, pri akých výrokoch rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny

účinokodvolania,alesúčasnestanovímedze,vktorýchjeodvolacísúdoprávnenýapovinnýrozhodnutie
súdu prvej inštancie preskúmať (§ 379 CSP).11. Odvolaním nebol napadnutý rozsudok vo výroku o zastavení konania a zamietnutí žaloby vo zvyšku,
preto rozsudok v tejto (odvolaním nenapadnutej) časti sa stal právoplatným a nebol v odvolacom konaní
preskúmavaný.

12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku vo výroku o náhrade trov konania z hľadísk
žalovanými uplatnenými odvolacími dôvodmi sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami súdu
prvej inštancie i právnym posúdením veci (rozhodnutia o náhrade trov).

13. Ustanovenia § 255 CSP až § 261 CSP upravujú predpoklady, za splnenia ktorých majú strany sporu
(alebo tretie osoby) právo na náhradu trov konania, ktoré vynaložili. Zmyslom a účelom náhrady trov
konania je poskytnúť úspešnej strane konania, ktorej to priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré
vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich
nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom.

14. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane. Ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná
náhradu týchto trov protistrane (§ 256 ods. 2 CSP).

15. Rozhodovanie o trovách konania v súvislosti so zastavením konania je tak založené na vyriešení
otázky, ktorá zo sporových strán zavinila jeho zastavenie. Zavinenie na zastavení konania podľa § 256
ods. 1 CSP sa posudzuje výlučne len z procesného hľadiska, t.j. podľa procesného výsledku konania,
a nie podľa hmotného práva, lebo potom by išlo o posúdenie dôvodnosti žaloby vo veci samej (viď
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 M Cdo 12/2008 zo 14.10.2008). Otázku, či išlo o dôvodne

podanú žalobu je teda nevyhnutné posudzovať z hľadiska vzťahu výsledku chovania žalovaného k
požiadavkám žalobcu, t.j. či sa žalobca domohol uplatneného nároku alebo nie, pričom súd neskúma,
či by bol žalobca v meritórnom konaní úspešný alebo nie. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že
konanie muselo byť zastavené (ako v tomto prípade čiastočnými späťvzatiami žaloby žalobcom), pričom
o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté, a tým zistené, či bola žaloba podaná dôvodne, vzniká jej

zásadne povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania. Za osobu, ktorá zavinila zastavenie
konania, je žalovaný považovaný najmä vtedy, keď svoj dlh splní po začatí sporu a vyvolá tým u žalobcu
nevyhnutnosť späťvzatia dôvodne podanej žaloby. Preto ak žalobca vzal späť žalobu v časti tak, ako
v prejednávanej veci, z procesného hľadiska zásadne platí, že zavinil zastavenie konania v späťvzatej
časti, a v takom prípade je povinný nahradiť jeho trovy. Ak však druhá strana svojím zavinením spôsobila

zastavenie konania, je povinná nahradiť protistrane trovy konania.

16. Vprejednávanejvecisúdprvejinštanciemalzato,žežalovanízaviniličiastočnézastaveniekonania,
keďže žalobca pristúpil k späťvzatiu žaloby v časti preto, lebo žalovaní po podaní žaloby na súd pristúpili
k čiastočnej úhrade dlhu. V tejto časti došlo k splneniu cieľa, ktorý žalobca podanou žalobou sledoval.

Nastala teda situácia predpokladaná ust. § 256, podľa ktorej žalovaní čiastočným plnením po podaní
žaloby zavinili zastavenie konania v uvedenej časti. V prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá ako
nedôvodná, v tejto časti žalobca bol neúspešný, čo sa prejavilo na jeho pomernom úspechu na trovách
konania, kedy žalobcovi súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP nepriznal 100 % trov konania ale trovy len v
tom rozsahu v akom bol úspešný, teda vo výške 65,66 %. V podrobnostiach odvolací súd odkazuje na

bod 47. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie.

17. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

18. Súčasná právna úprava teda umožňuje úspešnej strane v spore nepriznať náhradu trov konania iba
z dôvodov uvedených v ust. § 257 CSP. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu
na náhradu trov konania, aby tieto nahradila protistrane. Použitie tohto ustanovenia preto negatívne
dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí
aplikáciadanéhoustanoveniazodpovedaťosobitnýmokolnostiamkonkrétnehoprípaduamusímaťvždy

výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania
podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a
výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje.
Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú (viď rozhodnutia Najvyššiehosúdu SR sp. zn. 2 M Cdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010 či 3 M Cdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257
CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale
ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne

okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania
výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek
a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného
zreteľamôžedôjsťvovzťahukurčitýmdruhomkonaniaalebourčitejprocesnejsituácii,kdesatietočasto
vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu

však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú
dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania
(k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07, či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie,
nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257
CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález
Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je

solventná, alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej
protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na
dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok (viď uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/102/2017 z 31.7.2017).

19. Účelom § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov
konania zavedením moderačného absolučného práva a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.
Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby
postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených
všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia, ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k

inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.
Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom
prípade išlo o výnimočne okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa.

20. Ustanovenie § 257 CSP, ktorej aplikácie sa žalovaní domáhajú, predstavuje odchýlku zo zásady

zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP).
Zmyslom predmetného zákonného ustanovenia je, že ak súd zvolí postup podľa neho, nemôže žiadnej
zo strán (ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať náhradu trov konania.

21. Odvolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou odvolateľov, že výnimočnosť ich prípadu možno

vzhliadnuť v tom, že žalobca mohol predísť zosplatneniu úveru, ak by bol vyhovel žiadosti žalovaných
o odklad splátok o 6 mesiacov. Žalobcovi ako veriteľovi zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva
povinnosť vyhovieť žiadosti dlžníka o odklad splátok. Ani samotní žalovaní, ktorí o odklad splátok
požiadali 12.12.2013, po uplynutí nimi žiadaných 6 mesiacov, nezačali ihneď splácať svoj dlh, urobili
tak až v januári 2015, teda aj keby im veriteľ vyhovel, nedodržali lehotu, o ktorú sami žiadali. Odvolací

súd nevidí „v okolnostiach prejednávanej veci výnimočnosť“ tak, ako ju popísali žalovaní a má za to,
že ničím neboli z ich strany preukázané také dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
nepriznať žalobcovi pomernú náhradu trov konania, resp. také dôvody, že ich nepriznanie žalobcovi,
ktorý podal dôvodnú žalobu (v časti, v ktorej došlo k plneniu zo strany žalovaných po podaní žaloby)
by bolo spravodlivé.

22. Preskúmavaný rozsudok je vo svojom napadnutom výroku vecne správny, preto ho odvolací súd
potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

23. Žalovaní ako odvolatelia nemali úspech v odvolacom konaní, žalobca bol v odvolacom konaní plne

úspešný, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov konania odvolacieho konania v plnom rozsahu
podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2, § 396 ods. 1 CSP.

24.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomerovhlasov3:0(§393 ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).