Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, November 30, 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/124/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4116206751
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kolcun
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:4116206751.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu C. D., bývajúceho v L., G. XX, zastúpeného
spoločnosťou JUDr. Peter Havlík advokátska kancelária s.r.o., so sídlom v Nitre, Damborského 13,
IČO: 50 361 864, v mene ktorej koná JUDr. Peter Havlík, konateľ a advokát, proti žalovanému Ľ. J.,
bývajúcemu v L., Š. XXX/XX, zastúpenému spoločnosťou AKMK, s.r.o., so sídlom v Nitre, Farská 30,
IČO: 36 859 061, v mene ktorej koná Mgr. Marek Kováč, konateľ a advokát, o neúčinnosť právneho

úkonu, vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 15C/129/2016, o dovolaní žalovaného proti
rozsudku Krajského súdu v Nitre z 19. septembra 2019 sp. zn. 7Co/142/2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 19. septembra 2019 sp. zn. 7Co/142/2018 z r u š u j e a vec mu
vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 19. októbra 2017 č. k.

15C/129/2016-88 rozhodol, že darovacia zmluva z 21. februára 2013 uzatvorená medzi darcom Ľ.
J. a žalovaným ako obdarovaným, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený rozhodnutím
Správy katastra z 25. marca 2013 pod č. E. XXXX/XX, predmetom ktorej je prevod vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam zapísaných na LV č. XXXX k. ú. G. Y., obec L., ako pozemok p. č. XXXX/X orná
pôda o výmere 1000 m2 je voči žalobcovi neúčinná. Žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov
konania. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že dlžník žalobcu Ľ. J. je otcom žalovaného, teda

ide o blízke osoby v priamom rade podľa § 116 Občianskeho zákonníka. Ľ. J.Í. je dlžníkom žalobcu
na základe právoplatného trestného rozkazu Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 2T/264/2012.
V súvislosti s touto pohľadávkou žalobcu je vedené exekučné konanie súdnym exekútorom C.. D. G.
pod č. EX 2168/2013. Dňa 21. februára 2013 uzavreli Ľ.O. J. ako darca a žalovaný ako obdarovaný
darovaciu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k špecifikovaným nehnuteľnostiam.
Vklad vlastníckeho práva do katastra bol povolený 23. marca 2013. Súd prvej inštancie, aplikujúc §

42a ods. 2 Občianskeho zákonníka, dospel k záveru, že dlžník chcel znemožniť veriteľovi (žalobcovi)
možnosť dosiahnuť uspokojenie jeho pohľadávky, a preto dotknuté nehnuteľnosti daroval svojmu
synovi - žalovanému. Žalobca preukázal vymáhateľnosť svojej pohľadávky voči veriteľovi v exekučnom
konaní,ďalejskutočnosť,žeprávnyúkon(darovaciazmluva)dlžníkaukracujeuspokojenievymáhateľnej
pohľadávkyžalobcuaúmyseldlžníkaukrátiťveriteľa.Uviedol,ževzhľadomnablízkypríbuzenskýpomer
dlžníka a žalovaného musel byť žalovanému ako druhej strane odporovaného právneho úkonu úmysel

dlžníka ukrátiť žalobcu ako veriteľa známy, teda o ňom vedel alebo musel vedieť. Skonštatoval, že daný
právny úkon dlžníka - darcu ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu ako veriteľa a že
objektívne došlo k zmenšeniu majetku dlžníka. Preukázanie úmyslu dlžníka, že mienil ukrátiť právnym
úkonom svojho veriteľa - žalobcu nie je podmienkou odporovateľnosti vtedy, ak druhou stranou sú
osoby blízke dlžníkovi. Úmysel dlžníka v takomto prípade zákon predpokladá a je na osobách dlžníkovi
blízkych, aby preukázali opak, t. j. že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli aj pri náležitej starostlivosti

poznať. Súd prvej inštancie z dôvodu hospodárnosti a efektívnosti konania nevypočul dlžníka Ľ. J., otca
žalovaného, nakoľko bol účastníkom darovacej zmluvy. O nároku na náhradu trov konania rozhodolpodľa § 262 ods. 1, 2 a § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného rozsudkom z 19. septembra
2019 sp. zn. 7Co/142/2018 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a
konania, ktoré mu predchádzalo zistil, že nie je daný ani jeden z odvolacích dôvodov, a preto rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa § 387 CSP. Vo vzťahu k námietke žalovaného o

neodročení pojednávania nariadeného na 19. októbra 2017 uviedol, že súd prvej inštancie postupoval
podľa § 183 a § 184 CSP, pričom dôvod uvádzaný žalovaným v žiadosti o odročenie pojednávania
nepovažoval za dôležitý, pretože žalovaný mal možnosť zvoliť si právneho zástupcu skôr ako deň pred
pojednávaním. K námietke nevykonania navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich
skutočnostíuviedol,žezhodnesosúdomprvejinštancienepovažovalvdanejvecizapotrebnévypočutie
dlžníka, pretože existencia vymáhateľnej pohľadávky bola dostatočne preukázaná listinnými dôkazmi.

Čo sa týka iného majetku, z ktorého by mohla byť pohľadávka uspokojená, na preukázanie tejto
skutočnosti by výpoveď navrhovaného svedka nestačila. K otázke včasnosti podania žaloby uviedol, že
žalobca podal žalobu v prekluzívnej 3 - ročnej lehote v zmysle § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Dôvodil, že prevod práva k nehnuteľnosti dlžníka, ktorý sa zapisuje do katastra nehnuteľností, na osoby
blízke dlžníkovi možno považovať za odporovateľný právny úkon len vtedy, ak na jeho základe došlo k

vkladu práva do katastra nehnuteľností. Tento záver odôvodnil poukazom na rozhodnutie Rc/41/2001
publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Českej republiky a rozhodnutie Najvyššieho súdu
Českej republiky z 12. júna 2008 sp. zn. 21Cdo/4333/2007. Dodal, že zmluva o prevode nehnuteľností
predstavuje tzv. nadobúdací titul a jej uzatvorením k prechodu vlastníctva ešte nedochádza. K ukráteniu
uspokojenia pohľadávky veriteľa môže dôjsť až tým, že veriteľ prestane byť vlastníkom prevádzanej

nehnuteľnosti. K splneniu zákonných podmienok odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 42a ods. 1, 2
Občianskehozákonníkauviedol,žeexistenciavymáhateľnejpohľadávkyžalobcuvočiotcovižalovaného
vo výške 39.401,97 eur bola preukázaná rozhodnutím Okresného súdu Dunajská Streda v konaní
vedenom pod sp. zn. 2T/264/2012. Z dokazovania vyplynulo, že v čase uzatvorenia darovacej zmluvy
boli darca Ľ. J. a žalovaný ako obdarovaný blízkymi osobami v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka.

Ďalej konštatoval, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom skutočnosti, že ani pri náležitej
starostlivosti nemohol poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Nepreukázal, že pri uzatváraní
zmluvy vynaložil náležitú starostlivosť o to, či predmetnou zmluvou nedôjde k zbaveniu sa majetku zo
strany jeho otca s úmyslom ukrátiť žalobcu ako veriteľa. Dodal, že posúdením požiadavky vynaloženia
náležitej starostlivosti zo strany blízkej osoby dlžníka sa už zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v uznesení z 30. marca 2017 sp. zn. 5Obdo/4/2016 (R 67/2017). Dospel
k záveru, že v prejednávanom spore konanie žalovaného v súvislosti s uzatvorením odporovanej
darovacej zmluvy nesvedčí o jeho snahe zistiť alebo sa aspoň dozvedieť o úmysle otca (dlžníka) ukrátiť
žalobcu ako veriteľa. Obranu žalovaného, že v čase uzatvorenia darovacej zmluvy mal vedomosť len o
tom, že jeho otec kúpil dotknutý pozemok v roku 2008 s úmyslom darovať mu ho pre budúcu výstavbu

rodinného domu v jeho susedstve, vyhodnotil ako nedostatočnú z hľadiska preukázania vynaloženia
náležitej starostlivosti blízkej osoby. Argumentoval, že otec žalovaného bol dlžníkom viacerých veriteľov,
nebol schopný plniť svoje splatné záväzky a zmaril uspokojenie pohľadávky žalobcu ako svojho veriteľa
na úkor iných veriteľov, za čo bol právoplatne odsúdený trestným rozkazom a zároveň mu bola
uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi ako poškodenému sumu 39.401,97 eur, ktorá mu bola priznaná

vykonateľným rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda z 9. októbra 2009 č. k. 11Cb/85/2005-375.
Nazákladeskutkovéhostavuzistenéhosúdomprvejinštancieodvolacísúddospelkzáveru,žežalovaný
v súvislosti s darovacou zmluvou nepreukázal, že vo vzťahu k úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa postupoval
s náležitou starostlivosťou. Nestotožnil sa s obranou žalovaného, že dlžník v čase podania žaloby a
aj v čase uskutočnenia odporovaného právneho úkonu (darovacej zmluvy) disponoval iným majetkom,

z ktorého mohla byť uspokojená pohľadávka žalobcu. Mal za to, že žalovaný v konaní pred súdom
prvej inštancie nepreukázal, že iný majetok postačuje pre uspokojenie pohľadávky žalobcu. Ak chcel
uniesť dôkazné bremeno tvrdenia, mal súdu prvej inštancie poskytnúť relevantné dôkazy svedčiace
o tom, že hodnota majetku dlžníka jednoznačne prevyšuje výšku pohľadávky žalobcu. Žalovaný až v
odvolaní špecifikoval majetok dlžníka, z ktorého by mohla byť uspokojená pohľadávka žalobcu, na čo

však odvolací súd s poukazom na § 366 písm. d/ CSP nemohol neprihliadať. O nároku na náhradu trov
odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie,
v ktorom uplatnil dovolacie dôvody podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP a § 420 písm. f/ CSP. V dovolaní
vymedzil dve právne otázky nasledovne: „Je hmotnoprávnou podmienkou neúčinnosti právneho

úkonu podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka také kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka,
že majetok dlžníka, v dôsledku takéhoto právneho úkonu, nepostačuje na uspokojenie žalobcovej
(veriteľovej) pohľadávky? Nesie žalobca (veriteľ) bremeno tvrdenia a dôkaznú povinnosť vo vzťahu k
tejto hmotnoprávnej podmienke?“ Argumentoval, že odvolací súd na posúdenie žalobou uplatňovaného
nároku aplikoval správnu hmotnoprávnu normu (§ 42a ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka), avšak §

42a ods. 1 Občianskeho zákonníka nesprávne interpretoval, ak z neho vyvodil povinnosť žalovaného
preukazovať neukrátenie uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky žalobcu. Z citovaného ustanovenia
podľa jeho názoru jasne vyplýva dôkazná povinnosť žalobcu preukazovať ukrátenie jeho vymáhateľnej
pohľadávky, ak chce byť v konaní úspešný. Dodal, že v danom spore žalobca neuniesol dôkazné
bremeno vo veci preukázania ukrátenia jeho pohľadávky v dôsledku darovacej zmluvy, ktorej odporoval.
Nastolené právne otázky mali byť podľa dovolateľa vyriešené tak, že hmotnoprávnou podmienkou

neúčinnosti právneho úkonu podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka je také kvalifikované zmenšenie
majetku dlžníka, že majetok dlžníka, v dôsledku takéhoto právneho úkonu, nepostačuje na uspokojenie
žalobcovej (veriteľovej) pohľadávky, pričom bremeno tvrdenia a dôkaznú povinnosť vo vzťahu k tejto
hmotnoprávnej podmienke nesie žalobca (veriteľ). Pri riešení daných právnych otázok sa mal odvolací
súd odkloniť od rozsudku najvyššieho súdu z 27. mája 2008 sp. zn. 2Cdo/109/2007, uznesenia

najvyššieho súdu z 26. marca 2019 sp. zn. 3Obdo/59/2018 (R 52/2019), uznesenia najvyššieho súdu
z 23. mája 2012 sp. zn. 1Cdo/78/2010 a nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) z 15. júna 2016 sp. zn. II. ÚS 753/2015-41. Nesprávny procesný postup odvolacieho
súdu podľa názoru dovolateľa spočíval v tom, že preniesol dôkazné bremeno na žalovaného. Zároveň
bez toho, aby mal preukázané ukrátenie veriteľa právnym úkonom dlžníka, skonštatoval preukázanie

tejto skutočnosti a túto „nepreukázanú“ skutočnosť vzal ako podklad pre svoje rozhodnutie. Na tomto
mieste poukázal na uznesenie ústavného súdu z 19. januára 2012 sp. zn. IV. ÚS 35/2012. Dovolateľ
tiež uviedol, že v spore mal byť vypočutý dlžník ako svedok, ktorý by sa vyjadril k predpokladom
odporovateľnosti právneho úkonu. Rozhodnutie odvolacieho súdu označil zároveň za zmätočné a
nepreskúmateľné, pretože odvolací súd neodôvodnil základný predpoklad odporovateľnosti darovacej

zmluvy - ukrátenie uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky žalobcu. Odvolací súd vôbec neuviedol, či
skutočne došlo k ukráteniu veriteľa, akým spôsobom a v akej výške. Tvrdenie, že ukrátenie žalobcu
považuje za preukázané, nepodložil žiadnymi dôkazmi či úvahami. S poukazom na uvedené navrhol,
aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná mu voči žalobcovi
nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania.

4. Žalobca navrhol dovolanie zamietnuť ako nedôvodné. Nestotožnil sa s tvrdením dovolateľa, že
rozhodnutie odvolacieho súdu je v rozpore s ustálenou praxou najvyššieho súdu. Uviedol, že dovolateľ
účelovovykladározhodnutiaoznačenévdovolaníavyberáznichibavybranévetyscieľompodporiťjeho
právnynázor.Malzato,želistinnýmidôkazmipreukázaldôvodnosťuplatnenéhonárokuapredovšetkým

to, že darovacou zmluvou došlo k ukráteniu jeho pohľadávky.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427
ods. 1 CSP) žalovaný zastúpený v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorého neprospech bolo
napadnutérozhodnutievydané(§424CSP),beznariadeniapojednávania(§443CSP),dospelkzáveru,

že dovolanie je nielen procesne prípustné, ale aj dôvodné.

6. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto
v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne
konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.8.Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu,b)ktorávrozhodovacejpraxidovolaciehosúdueštenebolavyriešenáaleboc)jedovolacímsúdom
rozhodovaná rozdielne.

9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom

spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že
rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa
vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

10. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.

11. V podanom dovolaní dovolateľ uplatnil dva dovolacie dôvody, pričom vec prejedávajúci senát
považoval v tomto prípade za opodstatnené dať prednosť vecnému prieskumu napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu pred procesným prieskumom (pozri obdobne rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
4Cdo/198/2019, 4Cdo/200/2019, 4Cdo/36/2020).

12. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania z § 421 ods. 1 písm. a) CSP a tvrdil, že dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa
odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Touto právnou otázkou je
otázka, či hmotnoprávnou podmienkou neúčinnosti právneho úkonu podľa § 42a ods. 1 Občianskeho

zákonníka je také kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka, že majetok dlžníka v dôsledku takéhoto
právneho úkonu nepostačuje na uspokojenie žalobcovej (veriteľovej) pohľadávky. Dovolateľ vo vzťahu k
tejto otázke ešte nastolil druhú právnu otázku, a to, či nesie žalobca (veriteľ) bremeno tvrdenia a dôkaznú
povinnosť vo vzťahu k vyššie uvedenej hmotnoprávnej podmienke.

13.Kprvejprávnejotázkenastolenejdovolateľomdovolacísúduvádza,že§42aods.1a2Občianskeho
zákonníka upravuje hmotnoprávne podmienky, za ktorých môže veriteľ odporovať právnym úkonom
dlžníka. Jednou z týchto podmienok je ukrátenie veriteľa. Objektívna stránka odporovateľnosti teda
spočívavreálnomúbytkuvmajetkovejsféredlžníka.Akbyzvyšnýmajetokdlžníkaobjektívnepostačoval
v čase odporu na uspokojenie veriteľa, nemožno odporovacej žalobe vyhovieť. Odpoveď na prvú právnu

otázku tak vyplýva z hmotného práva. Dovolací súd sa preto zaoberal druhou právnou otázkou týkajúcou
sa bremena tvrdenia a dôkaznej povinnosti vo vzťahu k uvedenej hmotnoprávnej podmienke neúčinnosti
právneho úkonu podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka.

14. Ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu vyjadrujú predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia

najvyššiehosúdu,ktorésú(akojudikáty)publikovanévZbierkestanovískNajvyššiehosúduarozhodnutí
súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo
viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ
nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z

hľadiska vecného na ne nadviazali (3Cdo/6/2017, 6Cdo/21/2017).

15. Prvým rozhodnutím dovolacieho súdu, na ktoré poukázal dovolateľ s cieľom preukázať odklon od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je rozsudok
najvyššieho súdu z 27. mája 2008 sp. zn. 2Cdo/109/2007. V tomto prípade odvolací súd zmenil rozsudok

súdu prvej inštancie tak, že žalobu o neúčinnosť právneho úkonu zamietol. Dovolací súd v danej
veci zdôraznil správnosť záveru odvolacieho súdu, že v dôsledku právneho úkonu urobeného dlžníkmi
žalobcu so žalovanou, nedošlo k zmenšeniu ich majetku do takej miery, že by to ohrozilo uspokojenie
vymáhateľnej pohľadávky žalobcu a tiež že žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že by jeho dlžníci konali
priuzavretíkúpnejzmluvysožalovanousúmyslomukrátiťsvojichveriteľov,hocivtomtosmerespočívalo

bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno práve na ňom.

16. Druhým, dovolateľom označeným rozhodnutím, je uznesenie najvyššieho súdu z 26. marca 2019 sp.
zn. 3Obdo/59/2018, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdovSlovenskej republiky ako judikát R 52/2019 a ktorého dve právne vety znejú nasledovne: „I. V prípade
odporovateľnéhoprávnehoúkonuuskutočnenéhomedzidlžníkomanímspriaznenouosoboupodľa§60
ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov nie je správca

povinný preukazovať úmysel dlžníka ukrátiť uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov
dlžníkaaanivedomosťspriaznenejosobyotomtoúmysle.Naúspešnéubráneniesaodporovacejžalobe
zaťažuje dôkazné bremeno spriaznenú osobu, aby hodnoverným spôsobom preukázala, že úmysel
dlžníka ukrátiť uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka nemohla rozpoznať
ani pri vynaložení náležitej starostlivosti. II. Pre posúdenie vynaloženia náležitej starostlivosti z hľadiska

úspešnej obrany voči odporovacej žalobe nepostačuje odkaz spriaznenej osoby, na to, že spoločne s
dlžníkom nevykonávala podnikateľskú činnosť, prípadne na jej dôveru v to, že dlžník chcel odporovaným
právnym úkonom zabezpečiť jej budúcnosť, ak tento úkon presahuje rámec bežných právnych úkonov
podľa § 10 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii.“ V danom spore
odvolací súd nesprávne právne posúdil právnu otázku vzniku záväzku zo zmenky pôvodne vystavenej
ako blankozmenka, ako aj právnu otázku, či dôkazné bremeno na preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť

uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka pri odporovateľnosti ukracujúceho
právneho úkonu dlžníka uskutočneného medzi dlžníkom a spriaznenou osobou znáša správca, alebo
či zaťažuje dôkazné bremeno spriaznenú osobu, aby táto preukázala, že o úmysle dlžníka ukrátiť
uspokojenie prihlásenej pohľadávky svojho veriteľa nevedela.

17. Tretím, dovolateľom označeným rozhodnutím, je uznesenie najvyššieho súdu z 23. mája 2012 sp.
zn. 1Cdo/78/2010 vydané v spore o neplatnosť zmluvy o pôžičke a na ňu nadväzujúcej zmluvy o zriadení
záložného práva. V tomto prípade odvolací súd v dôsledku svojho nesprávneho právneho názoru na
dôkazné bremeno nepovažoval za potrebné zaoberať sa pri skúmaní platnosti zmluvy o pôžičke z
hľadiska skutkového otázkou poskytnutia pôžičky (odovzdania predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi) a

vo veci rozhodol, čím došlo k inej vade konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Keďže zmluva o pôžičke je podľa § 657 Občianskeho zákonníka
tzv. reálnym kontraktom, podľa právneho názoru dovolacieho súdu bolo pre posúdenie otázky platnosti
zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k jej poskytnutiu - odovzdaniu peňazí. Skonštatoval, že
skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje veriteľ, v tomto spore žalovaný.

18. Aj keď pojem ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu nezahŕňa rozhodnutia ústavného
súdu, dovolací súd na margo nálezu ústavného súdu z 15. júna 2016 sp. zn. II. ÚS 753/2015-41 pre
úplnosť veci dodáva, že v tomto prípade mali všeobecné súdy posudzovať to, či bolo žalovanými s
istotou preukázané, že títo ani pri náležitej starostlivosti nemohli poznať, že vykonaním právneho úkonu

dôjde k ukráteniu uspokojenia pohľadávky sťažovateľky (právnickej osoby). Krajský súd posúdil vec
nedostatočne (nezaoberal sa s potrebnou starostlivosťou otázkou, či vykonaním právneho úkonu došlo
k ukráteniu sťažovateľky) a svoje rozhodnutie založil na natoľko nesprávnej interpretácii a aplikácii § 42a
ods. 3 písm. a) Občianskeho zákonníka, že svojím rozhodnutím zásadne poprel účel a význam tohto
zákonného ustanovenia. Rozhodnutie dovolacieho súdu nebolo predmetom ústavnej sťažnosti.

19.Zuvedenéhovyplýva,ževdovolateľomoznačenýchrozhodnutiachriešildovolacísúdodlišnéprávne
otázky, a preto sa od týchto rozhodnutí odvolací súd v predmetnom spore neodklonil. Prípustnosť
dovolania tak z § 421 ods. 1 písm. a) CSP nemožno vyvodzovať. Dovolací súd však nezistil, že by
druhá právna otázka vymedzená v podanom dovolaní bola dovolacím súdom vyriešená, a preto je daná

prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, keďže o prípustnosti dovolania podľa § 421
ods. 1 CSP [a to z hľadiska všetkých troch procesných situácií upravených v uvedenom ustanovení pod
písmenom a) až c)] rozhoduje dovolací súd.

20. V posudzovanom spore odvolací súd uzavrel, že boli splnené zákonné podmienky odporovateľnosti

právneho úkonu podľa § 42a ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Nestotožnil sa s obranou žalovaného,
že dlžník v čase podania žaloby a aj v čase uskutočnenia odporovaného právneho úkonu (darovacej
zmluvy) disponoval iným majetkom, z ktorého mohla byť uspokojená pohľadávka žalobcu. Mal za
to, že žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že iný
majetok postačuje na uspokojenie pohľadávky žalobcu, t. j., že hodnota majetku dlžníka prevyšuje výšku

pohľadávky žalobcu.

21. Podstatu dôkazného bremena, jeho zmysel, rozdelenie a procesnoprávne dôsledky jeho
(ne)unesenia už najvyšší súd vysvetlil vo všeobecnosti vo viacerých rozhodnutiach (porovnaj3Cdo/2/2016, 3MCdo/6/2010, 2Cdo/256/2012, 4Cdo/13/2009, 5Cdo/218/2012, 6Cdo/81/2010).
Dovolací súd poukazuje na to, že otázka unesenia dôkazného bremena súvisí s otázkou splnenia
povinnosti tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak

strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom
spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Neunesenie bremena tvrdenia má pre stranu sporu za
následokpreňunepriaznivérozhodnutie.Zákonjejukladápovinnosťtvrdiťvšetkyskutočnostirelevantné
z hľadiska hypotézy hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma
zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena.

22. Ako už bolo uvedené vyššie, objektívna stránka odporovateľnosti spočíva v reálnom úbytku v
majetkovejsféredlžníka.Zmenšeniemajetkudlžníkavdôsledkuurčitéhoprávnehoúkonunepredstavuje
dôvod jeho neúčinnosti v prípade, ak aj takto zmenšený majetok dlžníka postačuje na uspokojenie
veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky. Ukracovanie uspokojenia veriteľovej pohľadávky je podmienkou
aktívnej legitimácie a musí existovať najneskôr v čase, keď súd rozhoduje o odporovacej žalobe (§

217 CSP). Súd bude vždy skúmať, či určitý úkon dlžníka ukrátil alebo neukrátil uspokojenie veriteľovej
pohľadávky. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že pohľadávka je vymáhateľná a že dlžníkove
právne úkony ukracujú jej uspokojenie, znáša veriteľ (Fekete, I., Občiansky zákonník 1, Veľký komentár,
str. 335).

23. Právna otázka nastolená dovolateľom mala byť s poukazom na uvedené vyriešená tak, že bremeno
tvrdenia a dôkaznú povinnosť vo vzťahu k ukráteniu veriteľa ako hmotnoprávnej podmienke neúčinnosti
právneho úkonu podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka nesie žalobca (veriteľ). Ak chce byť
žalobca v spore o neúčinnosť určitého právneho úkonu úspešný, musí o. i. preukázať také kvalifikované
zmenšenie majetku dlžníka, že majetok dlžníka v dôsledku takéhoto právneho úkonu nepostačuje na

uspokojenie žalobcovej (veriteľovej) vymáhateľnej pohľadávky. V danom prípade odvolací súd toto
bremeno tvrdenia a dôkaznú povinnosť nesprávne preniesol na žalovaného, v dôsledku čoho vec
nesprávne právne posúdil.

24. V súvislosti s námietkou dovolateľa o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia dovolací súd

uvádza, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu zodpovedá právnemu posúdeniu veci, ku ktorému
dospel odvolací súd. Vzhľadom na konštatované nesprávne právne riešenie kľúčovej právnej otázky
odvolacím súdom považuje preto dovolací súd za nadbytočné zaoberať sa kvalitou odôvodnenia jeho
rozhodnutia, nakoľko vec bude znovu predmetom rozhodovania pred odvolacím súdom, ktorému sa vec
vracia na ďalšie konanie, pričom odvolací súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455

CSP).

25. Z uvedených dôvodov dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 v spojení s § 450 CSP).

26. V novom rozhodnutí odvolací súd rozhodne znova o trovách pôvodného konania a o trovách
dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

27. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.